Stránky

16 septembra 2006

Stávajú sa také veci...

Blogy nie sú ničím ohraničené. Mohli by sme ich analyzovať z rôznych aspektov a nachádzali by sme tisíce odpovedí. V každom prípade, písať o blogoch na blogu býva vďačné, takéto úvahy si nájdu svojich čitateľov a diskutérov.

Povedzme si pravdu, tu na tomto našom malom slovenskom blogovom piesočku vo veľkom svete netu, sme ako na dedine kde každý každého pozná. A nemusí to byť len podľa mena, stačí podľa nicka, teda podľa prezývky, veď aj na dedínách to tak býva.

Kto ešte nemá prezývku, nech sa prihlási na obecnom úrade u súdruha, teda dnes u pána starostu Žinčicu...

Hogo občas načrie do psychológie blogov, vlastne do psychológie blogerov, celkom s úspechom. Vidieť, že s blogmi už čosi preskákal... Dokonca by nás, blogerov, chcel monitorovať a virtuálne zachraňovať... No nie osobne, to bola len taká voľná úvaha o autoroch a o tom, čo písu a ako píšu.
Nie, nech hogo neprotestuje, nechcem písať o ňom, to bolo len také odbočenie od mojej témy. " Len nie vždy je to aj v skutočnosti také, ako sa "tvári" na blogu..." píše v diskusii k tomu článku u hoga silviah... A to je kameň úrazu a zároveň zdroj záhad, prekvapení, zaujímavosti a príťažlivosti... Aké je to v skutočnosti? Kto je to v skutočnosti?

"To se nikto nedoví, ty múj kvítku madový..." by sme si mohli zaspievať v duchu našich dávnejších tradícií...

Ale čo, keď raz stretneme človeka namiesto blogera? Mal som to šťastie, že niekoľko z nich som stretol osobne a boli medzi nimi aj vzácne osobnosti, ktoré mi svietia na blogovom nebi ako hviezdy... Alebo oslňujú svojou peknotou ako kvietky trvalky...

Viacerých by som rád stretol, ale nemal som (zatiaľ) to šťastie. Také šťastie sa nesmie uponáhľať. Všetko má svoj čas a stretnutie s človekom tiež.

Súhlasím s Hogom, blogy majú veľkú budúcnosť. Prinesú ľuďom kontakty, o ktoré ich pripraví život v podzemí. Nie, to nebol omyl, to som hovoril o časoch, po dosiahnutí civilizačného vrcholu ľudstva... (Ha-ha, máme čas... máme?). Po zmúdrení a vytriezvení.

:-)



Napísané z príležitosti chystaného blogerského stretnutia.... s...JHB

11 septembra 2006

Vytrhnutá stránka 3

O psoch a mačkách...

Kto vyrastal na dedine, musí mať nejaký vzťah ku psom. Dobrý, alebo zlý, to záleží od skúseností najmä z mladosti.

Pes na dedine je predovšetkým strážny, alebo poľovnícky. Zdalo by sa, že psy na dedine majú raj, ale nemusí to byť pravda. Často sú celý deň uviazaní na reťazi, zaháňaní do búdy, alebo zatvorení v malom priestore.

K našej domácnosti vždy patrila mačka, alebo dve. Mačky sa starali sa predovšetkým o svoje veci, chytali myši, vyhrievali sa na slnku, dali sa hladkať a spokojne priadli. Tak trochu nás využívali pre svoje pohodlie, doplnkovú stravu a hlavne v zime sa chodili dovnútra zohrievať.

Mačky považujem za celkom rozumné bytosti... Sú milé, sú prítulné, majú nás radi rovnako ako my ich. Ak je im občas ublížené, nehnevajú sa dlho a nepomstia sa.

Pes je priateľ svojho pána, so všetkými možnými následkami, čo to môže priniesť. Priateľ sa niekedy aj nahnevá, urazí, pomstí... mačka chce žiť v pohode a radšej na všetko zlé zabudne. Psy ako miláčikovia sa po čase, začnú podobať na svojho pána a majiteľa (alebo naopak), bytový pes je obrazom rodiny, v ktorej žije.

Rád komunikujem so psami, keď sú za plotom, ale aj priamo. Mám pre psov dva druhy pískaných pozdravov, na ktoré reagujú podobne. Jeden je upokojujúci a druhý je výzva (to pre tých lenivejších, ktorým sa ani štekať nechce).

Môj pomer dobrého ku zlému je veľmi vysoký pre dobré vzťahy ku psom. So zhovorčivými psami sa dá dohovoriť, ako s ľuďmi, ktorí nie sú skúpi na slovo...Horší sú tí, čo nebrešú, ale hneď hryzú.


2006/07/18

09 septembra 2006

Kauflandia a kupecké počty

Kauflandia je veľké nákupné územie. Nie je ďaleko, preto tam chodíme pravidelne nakupovať. Nedávno nám pokladníčka omylom zaúčtovala jeden tovar dvakrát, ale zistili sme to doma, tak sme to nereklamovali. Nakoniec, tá suma v porovnaní so súčtom cien celého nákupu nebola príliš veľká. Dnes sa mala situácia zopakovať...

S neveľkým nákupom sme vošli k pokladni s našou milou (skôr iba peknou) pokladníčkou, lebo práve bola voľná. Vynášací dopravník od pokladne spustila naplno tak, že na konci sa tlačil jogurt do klobásy a maslo chcelo skočiť dolu... Našťastie sa nič nestalo... (zatiaľ).

Účtenku položila tak, aby bola nedostupná, tak som si ju vyžiadal a poprosil som manželku, aby skontrolovala počty... A to som zrejme nemal robiť. Rýchlo blokovala ďalší nákup a snažila sa, aby sa nám tovary pomiešali. Zvládol som to. Jej náhlivosť však pokračovala a tak sa po chvíli ocitol na zemi akýsi margarín vo veľkom balení a plechovka piva.

Pokladníčka to brala s pokojom Angličana, bez slovka (ospravedlnenia) sa najprv pokochala svojim dielom. Ja, ako slušne vychovaný chlapec som sa zohol pre škatuľu s margarínom a plechovku piva, ktorá ležala v margarínovom kopci. Polovica margarínu mi ostala na prstoch... Keby to bola šľahačka mohol som si ju z prstov zlízať, ale takto som iba hľadal niečo na utretie...

Na tvári predavačky sa nepohol ani sval, pivo poutierala do handry, neviem, čo urobila s margarínom... Jej ústa nevyslovili ani slovo, nie tak vetu pre ospravedlnenie.
Aj tak to býva v tej cudzej krajine Kaulandii.

Na bločku tento krát počty sedeli.


Akákoľvek podobnosť so skutočnými reáliami je čisto náhodná.

06 septembra 2006

Straty

Je celkom bežné, že stále niečo strácame a stále niečo nové objavujeme. Človek sa vie s mnohými stratami vyrovnať, vynahradiť si stratu niečím iným. Niektoré straty však ani čas nepochová do zabudnutia. Najťažšou z nich je strata dôvery. Strata dôvery v niekoho, alebo strata dôvery niekoho v nás.

03 septembra 2006

Stal som sa dvojníkom

Opäť prišiel čas mojej návštevy holiča a ako je dobrým zvykom, chcel som dať pokosiť môj trávnik "kombajnom" s nástavcom č. 2, alebo 3. Chvíľu sme o tom viedli s majstrom polemiku, skončili sme na dvojke. Majster medzitým ešte premazal mašinku a ja som zasadol do kresla pred zrkadlom.

Po prvom ťahu spredu dozadu polemika o nástavci pokračovala... Či tá dvojka predsa len nie je príliš nízka... Keď sme sa dopracovali k polovičke, bola to iba chvíľa, majster si všimol, že nemá nasadený žiaden nástavec. Na chvíľu som ustrnul, ale bolo jasné, že cesta späť nie je možná...

Tak som sa náhodne stal možným dvojníkom Bruce Willisa (som voľný, ponuky zasielajte mailom). Ak ma zajtra stretnete, spoznáte ma podľa priloženej fotky. S napätím očakávam, či ma vpustia do areálu firmy, kde pracujem...


Photo Bruce Willis by Steve Granitz/WireImage.com