Stránky

29 novembra 2006

Staré topánky

Vo vzťahu medzi ľuďmi sa dosť často uplatňuje formálnosť. Veď aj ustálená forma pozdravu má znaky formálnosti.

Čím bližšie sú vzťahy ľudí, tým viac sa stráca formálnosť, ale úplne sa nikdy nevytratí, lebo by to po čase zničilo vzťah. Z formálnosti sa stáva zvyk. Hovorí sa, že zvyk je železná košeľa... Tiež sa hovorí, že manželstvo je aj zvyk. Ak tam má zvyk svoje oprávnenie a to iste má, tak sa zákonite musia uplatniť aj niektoré znaky formálnosti.

Ak milenec osloví svoju zamilovanú "miláčik" "drahá" alebo inak "nežne" je to vyjadrením lásky, dôvery a všetkého toho, čo sa inak jedným slovom vyjadriť nedá... Podobné oslovenia sa často zachovávajú aj v spolužití, v manželstve. Postupne, stálym opakovaním získavajú znak formálnosti. Zúčastnení si to často ani neuvedomujú a okolití pozorovatelia to po čase môžu vnímať aj ako pretvárku, lebo sami dobre vedia, ako to chodí...

Núka sa otázka: Je dobré dať v manželstve (alebo v podobnom vzťahu muža a ženy...) priestor niektorým formálnostiam, v pozdrave, v oslovení (a našlo by sa ešte viac možností...)? Myslím, že áno, lebo je to v podstate zvyk a zvyk je veľmi pohodlný... Zvyk je ako staré, dobre vychodené, pohodlné topánky.

.

22 novembra 2006

O knihe, ktorú som nečítal

Kto sa dokáže pozrieť do minulosti a pochopiť ju, dokáže predvídať budúcnosť. Ak niekto dovidí na samý začiatok, uvidí aj koniec.

To je stručne podstata tejto knihy, v ktorej autor skúma históriu ľudskej civilizácie na Zemi, ale aj tie udalosti, ktoré sa pravdepodobne odohrali ešte predtým a hľadá medzi nimi súvislosti. Zo súvislostí zisťuje trendy a z ich zhodnotenia usudzuje na možné smery vývoja našej civilizácia a ľudstva vôbec.

Zdalo by sa, že sú to dosť notoricky známe veci, ale autor je vo svojich záveroch originálny a veľmi istý. Podáva ich čitateľovi v záverečných kapitolách ako sci-fi príbeh, teda žiadne proroctvo, ale príbeh podložený svojimi úvahami a známou históriou ľudstva a planéty. Veľmi temný, pesimistický záverečný príbeh.

Kniha ešte nevyšla, takže žiadne ďalšie podrobnosti o autorovi a vydavateľovi neuvádzam. Nečítal som ju, a nečítal som ani rukopis. Všetko, čo o nej viem, som sa dozvedel v polhodinovom rozhovore s autorom... Doteraz napísal iba jednu jedinú knihu poviedok zo svojho života s historickým pozadím. Je napísaná ľahkým humorným štýlom, je optimistická. Tú som čítal...

Autora poznám veľmi dobre...

Zapísal som sa ako prvý záujemca o knihu a teším sa na ňu. Budem informovať...

.

21 novembra 2006

Ad: o identite

Motto (od neznámeho autora z diskusie na blog.sme.sk):
"...čo je na blogoch iné ako keď čítaš nejakú knihu, je to, že podvedome máš strach, že je to pravda..."

Na ostrove sa schyľuje k búrke... To je značne prehnané tvrdenie, len sa otvorila stará a možno už večná polemika o virtualite na internete... Keďže som bol jednou stranou citovaný v diskusii, a keďže už citovaná stránka neexistuje, siahol som do archívu...

Môj článok na túto tému, s názvom "Identita" som napísal na blogu "Vesmírny prach" 18. marca 2006. Citujem z neho podstatné časti:
Jedna stránka anonymného blogovania je zvláštna - nikto sa nezaujíma o pôvodnú, skutočnú identitu blogera. Je to priestor, kde každý vstupuje s čistým štítom, na ktorý postupne pripína svoje trofeje v podobe návštevnosti a hodnotenia z diskusií. V tom je blogová spravodlivosť rovnaká pre každého.

Zamýšľam sa nad tým, kto som tu a nakoľko sa moja tunajšia virtuálna identita líši od tej skutočnej. Mohol by som písať o sebe, o tom ako vyzerám (doložiť fotografiami...), mohol by som priamo písať o svojom charaktere, zvykoch a pod. Bol by v tom však jeden háčik - nemuselo by to byť objektívne pravdivé, bol by to iba môj názor na seba.

Dobre, tak o sebe písať nebudem, aj tak by ste mi možno neverili, mohlo by to byť zavádzajúce. A vôbec, je pre nás autor článkov zaujímavý? Nie sú zaujímavejšie jeho názory, jeho zážitky, jeho informácie, jeho umenie akým ovláda svoj jazyk, slová verše, poéziu? Určite áno.

Čitateľa zaujme to, čo sa jeho samého nejakým spôsobom dotkne priamo, alebo nepriamo cez jeho osobné záľuby, prácu, city a podobne. Autor má záujem vypovedať to, čo považuje za svoju osobitnú zaujímavú výpoveď. Chce napísať o tom, o čom sa bežne nemá s kým, nechce, alebo nemôže rozprávať.

Sú témy, ku ktorým chcem čosi povedať každému a zároveň nikomu osobne. Tu je blog na to ako stvorený. Môžem voľne písať o čom chcem...
Každým svojim článkom, však zároveň píšem aj o sebe. Čitateľ spoznáva postupne môj "osobnostný profil", vytvára si obraz o mne, vytvára si vzťah ku mne cez moje dielo...

To je moja nová identita na anonymnom blogu. Tu začína účinkovať spätná väzba, tu už musím postupovať podľa novo vytváranej identity, rešpektovať ju a byť k nej zodpovedný... Anonymita sa stáva formálnou.


Túto úvahu som nepísal ako morálne ani iné poučenie. Bolo to iba zamyslenie nad tým, kto som a čo tu na blogu vlastne chcem. Chcem, aby ma čitatelia poznali iba "z mojich rečí", podľa toho čo, o čom a ako hovorím. Z tej krajšej stránky (...), ako možno ani ja sám seba nepoznám. Ja totiž viem o sebe oveľa viac...

Slová, vety, myšlienky a informácie, o ktorých tu píšem vyberám a tvarujem. Predkladám vám svoj "umelecky stvárnený autoportrét", zatiaľ pri slabom intímnom osvetlení, nie fotografiu. Ešte, že nie som slávny maliar, možno by som si pre vás aj ucho odrezal...

Uplynulo 8 mesiacov, všeličo sa zmenilo, bolo leto, slnečné dni, ale aj búrky a hromobitie. Myslím však, že podstata ostala zachovaná. Nechcem súdiť, kto má pravdu, lebo z nej má každý kúsok... (za to ma nebite, je to môj názor). Najväčší problém je nájsť rovnaké vyjadrovacie prostriedky, pomenovať veci a podstatu problému, o ktorom sa hovorí, aby sme hovorili o tom istom...

O "virtualite na nete" sa už tu, aj inde popísalo veľa. Každý autor píše podľa svojich skúseností. Tak je to dobre, len by to chcelo občas viacej tolerancie k inému názoru. Keď niekto preferuje priateľstvo postavené na výmene slov, je to jeho vec, ak niekto túži stretnúť priateľa zoči voči, je to jeho voľba. Nikto nemá právo tvrdiť, že len tak, alebo onak je to jedine správne.
.

20 novembra 2006

Podobnosť čiste náhodná...


Mám takú teóriu, že všetko ľudské poznanie pochádza z pozorovania a z porovnávania. Dá sa to dokumentovať aj na fotografiách. Niekedy, ak je na snímku zložitejšia štruktúra, a obrázok je otočený, pôsobí len svojimi líniami, farbou, či štruktúrou, ktorá sa na prvý pohľad nemusí podobať na nič známe. Alebo sa na niečo podobá, čo to vlastne nie je. Má to zvláštne čaro záhad. Čaro zmizne, hneď, ako si obrázok otočím do správnej polohy.



Ale o tom som vlastne nechcel... Všimol som si, že niekedy prisudzujem podobné vlastnosti podobne vyzerajúcim ľuďom. To môže riadne sklamať, ale zväčša mi to vychádza. Jeden kolega sa nápadne podobá na iného, tak som im automaticky prisúdil podobné vlastnosti a vyšlo to.

Podobne mi to skoro vždy sedelo aj s menami, hlavne ženskými. Eva je vždy Eva, Mária je Mária, Božena je Božena.... (tie mená som použil náhodne, ako príklad...). Možno aj ja mám niekde dvojníka, ktorý má podobné vlastnosti. Keby som ho stretol, hneď by som vedel, na čom som...

19 novembra 2006

007

Postavil som sa do radu pred pultom s lahôdkami. Predo mnou stála mladá sympatická dáma, čo priťahovala moju pozornosť svojim vzhľadom a tiež nákupom. Vyberala si salámy a mäsové výrobky s rôznou štruktúrou rezu. Ja som mal chuť na zavináče.

Obďaleč postával s nákupným vozíkom môj bývalý kolega. Obzeral sa po okoloidúcich ženách. Tiež to rád robím, ale teraz som bol zaujatý pestrosťou nákupu ženy predo mnou a tiež som odhadoval, pre koho to asi chystá. Napadlo ma, že to musí byť nejaký veľký labužník.

Než som to stačil domyslieť, bol pri nej - môj bývalý kolega. Úsmev na tvári vyjadroval nefalšovanú pohodu, aj dáma predo mnou sa srdečne usmiala on mi podával ruku so slovami: dovoľ, aby som ti predstavil svoju manželku... Veľmi ma potešilo. Zaželal som mu dobrú chuť k tým dobrotám a po niekoľkých spomienkových vetách sme sa rozlúčili.

Zo supermarketu som odchádzal pešo, nemám to ďaleko. Kolega s mladou manželkou práve odfrčali na športovom aute s pekným EČV - 007. Uznanlivo som za ním kývol. Ak je naozaj 007, bude to len jedna z jeho krásnych žien...

18 novembra 2006

Vyhrala Trnava

Dnes sme si doma hodili korunou, kam pôjdeme za kultúrou, do Nitry, alebo do Trnavy? Vyhrala Trnava 2:1.

Od divadla sme sa vybrali smerom k futbalovému štadiónu, kde sa práve dohrával pre Trnavu rovnako víťazný zápas. Naša cesta však viedla do Západoslovenského múzea, kde sme chceli vidieť hlavne výstavu Trnavská paleta. Podarilo sa a niektoré diela boli celkom zaujímavé. Pekná bola aj výstava plagátov. Na ukážku jeden:


12 novembra 2006

Farby a vône

Svet je farebný aj voňavý. Sú vône, ktoré sú nám milé, po ktorých nám tečú slinky na jedlo, alebo v nás vyvolávajú príjemné predstavy. Kedysi v mladosti, som raz dostal cukríky s výraznou chuťou a vôňou, po akej som potom tajne túžil dlhé roky.

Od detstva som sa s ňou nestretal, až raz... V jedálni, kde sme chodili na obedy predávala stravné lístky jedna milá pani. Nič zvláštne, iba raz som pri nej zacítil tú vôňu detstva a exotiky, a bol som vo vytržení. Nevedel som to pomenovať, nebol som istý, nevedel som, odkiaľ sa tá nádherná vôňa šíri.

Po niekoľkých dňoch som nabral dosť odvahy a spýtal som sa na pôvod tej omamnej vône. Po chvíli váhania som dostal odpoveď - bol to parfum s výraznou vôňou eukalyptu. Odvtedy viem, ako sa volá vôňa diaľav, čo ma nosí do detstva... Keď zavanie okolo mňa, som stratený a kráčam za ňou...

.

01 novembra 2006

PC nekonečno

Vždy, keď zapínam počítač, očakávam, čo mi povie a vždy je to rovnaké (až na občasné výnimky). Neviem prečo, ale podvedome čakám na nejakú zmenu, či nepríde s niečim novým... Má predsa svoju hlavu - svoj procesor, ktorý operuje s mojimi i jeho údajmi, ktoré by mohol skombinovať do novej myšlienky...

Zapínam ho vždy s vierou v jeho dobrý zdravotný stav... Spočiatku mával problémy detského veku, bol slabý, veľa si nezapamätal, a vedel toho o dosť menej ako dnes. Postaral som sa mu o dobrú výchovu, zabezpečil som mu všeobecné, aj odborné vzdelanie. Niekoľkonásobne sa mu zvýšila kapacita pamäte a viacnásobne si zvýšil svoju rýchlosť a pohotovosť.

Je silnejší, aj múdrejší, napriek tomu sa občas zasekne a nepohne s ním ani stádo volov. Nepomáha dohováranie, ani umelé dýchanie... Zaberá iba šoková terapia resetom. Nestáva sa to našťastie už tak často ako kedysi, ale aj tak mi vŕta v hlave, prečo? Mohla by to byť zákerná viróza... Musím mu nasadiť penicilín, alebo stačí acylpyrín?

Možno to bude tým, že som ho pred pár rokmi oživoval v znamení barana... A možno som iba netrpezlivý, keby som čakal, možno by sa rozbehol sám. Možno o minútu, o deň, možno o niekoľko rokov a možno až v počítačovom nekonečne... Vie niekto, koľko je počítačové nekonečno?