Stránky

30 júna 2007

Nech žijú prázdniny

Dni plné všedností neprinášajú významné témy hodné zápisu na blog. Od včera som sa stal dobrovoľne nezamestnaným, napriek tomu som unavený, veď vyberať zemiaky je ťažšia práca ako len tak sedieť pri PC a hrať sa s kvalitným softvérom...

S pracoviskom aj s kolegami som sa rozlúčil v mieri, šéfovi som dal pusu (obrazne :) deň vopred, lebo si bral dovolenku. Možno sa ešte stretneme, až zadujú jesenné vetry. Teraz mám jedinú snahu, prežiť dva mesiace v pohode. Trochu mi plány narúša záhrada, v ktorej bude vrcholiť produkčné obdobie ... Prečo práve v lete?

Technicky som pripravený na nový fotoaparát, len riešim ešte malú dilemu vo výbere toho správneho, čo splní moje predstavy. Aké sú tie predstavy, o tom radšej pomlčím, vyjadrím sa až po kúpe, ktorú budem prezentovať ako správne rozhodnutie... :) Tak mi držte palce, aby to bola pravda...

25 júna 2007

Rozfúkané púpavy

Niekoľko dní som nepísal do wabovín, času nie je nazvyš a hlavne je naplnený udalosťami, ktoré začínajú mať spád smerom k letným prázdninám. Tie udalosti nie sú až také "dejinotvorné", v podstate je to práca a všetko čo s ňou súvisí, vrátane neskutočných horúčav, ktoré sú nepríjemné hlavne pri ceste domov, keď slnko praží najviac.

Na okolí už nesmelo začína žatva, vyšiel som aj ja do polí, zažiť atmosféru dozrievajúceho obilia. O niečo príjemnejšie bolo v parku, v neďalekom mestečku, kde majú rozpadávajúci sa kaštieľ, ešte nie celkom zrúcaninu, ktorý dokonca poskytuje domov, neviem, či útulný - bezdomovcom.

Bol som k nim pozvaný na návštevu, aby som ich odfotil, ako tam bývajú, lenže ja nie som investigatívny novinár a nepoznám miestne pomery, tak som radšej odmietol. Strach som nemal, ten "pán bezdomovec", ako sa predstavil, vyzeral celkom slušne. Obavy na mňa doľahli až dodatočne..

Poslednou zastávkou nedeľňajšej vychádzky do okolia aj do minulosti, bolo posedenie v záhradnej reštaurácii Kotva na brehu rieky, kde hrala živá kapela ako za starých čias. Staré pesničky, ako na želanie, pre nás pamätníkov... Nevadilo mi ani to, že občas skĺzli z notovej osnovy, ale vždy sa im podarilo do melódie vrátiť.

Mám rád takéto dedinské kapely, aj keď hrajú v malom meste. Jediné, čo mi trochu prekážalo, že nemajú cit (ako takmer všetky súčasné hudobné skupiny) pre silu akustického tlaku na blízko sediacich poslucháčov...

Púpavy, čo rástli blízko reprákov, už mali semienka odfúkané vetrom z membrán, a slnečnica za plotom skláňala svoju hlavu hlbšie ako býva v tomto kraji zvykom. Zdá sa mi, že zosilňovače, reproduktory a mikrofóny sa už dávno dostali do nesprávnych rúk...

22 júna 2007

Pán vedúci

Inovácia postihuje aj oblasť marketingu... Ešte donedávna ma potulní predavači na trhoviskách oslovovali "mladý pánko" , odteraz som "pán vedúci"...

- Pán vedúci kúpte si ďalekohľad.!
- Ďakujem, nechcem, už mám ďalekohľad...
- Tak si kúpte holiaci strojček...
- Nie, nie a bežím preč, lebo "pán predavač" začína byť neodbytný a ja sa začínam obávať o peňaženku.

Na mestskom trhu, na pešej zóne sa toho veľa premelie... Stánky predajcov, nastavané okolo celého námestia ponúkajú samé lákavé veci... Od handier, cez topánky, rôzne prístroje, proste všetko, čo dostanete na každom výpredaji v kultúrnych domoch... Len ceny sú vyššie, aby to malo šmrnc.

Bohato sú zastúpené lahôdky, poľské "krówky" (po 25) a rôzne turecké medy, to je pre mňa najväčšie lákadlo, ale odolávam, je pred obedom. Na druhom konci sa čapuje pivo, aj by som si dal, je poriadne dusno, ale tiež odolávam.

Odolávam, šetrím na zdravotné poistenie... Práve som bol priznať vlaňajší zárobok a to, čo mám zaplatiť ma vôbec neteší. Budem musieť častejšie navštevovať lekára, užívať viac liekov :). Nič s tým však nenarobím, keď to minulá vláda vymyslela a táto ešte nestihla, alebo nechce zmeniť... Radšej preč od politiky, tam sa totiž nič nerieši iba bohatnutie bohatých a zbohatnutie vplyvných a mocných..

Vrátil som sa domov, spokojný, že som odolal lákadlám. Na stole sa na mňa usmievajú dve malé fľaštičky, vraj liek (v návode je napísané, že to nie je liek, ani výživový doplnok...) jing-jang .... Japonský tradičný prostriedok, vyrobený v Nemecku... a na otázku, za koľko? počúvam odpoveď, že len za 1000...

Padám do mdlôb (fiktívnych) a vraciam sa do mesta kúpiť si kilo "krowiek". To je správny výživový doplnok.

19 júna 2007

Nech žije klíma

Život je niekedy pes. Nie že by som mal niečo proti psom, božechráň, naopak, niekedy majú oni niečo proti mne, ale keď sa človek cíti ako pes, alebo dokonca pod psa, to nie je ono. Zdá sa mi, že sa rozlúčim so svojim šéfom, ktorý mi aj tak nikdy neprirástol k srdcu. Nie že by ma naháňal do roboty, to bolo občas presne naopak, ja som ho naháňal, aby mi dal robotu...

Asi som ho nemal naháňať, lebo pri nástupe mal podmienku, aby som bol samostatný.... A čo je to za samostatného pracovníka, ktorý si samostatne nevie nájsť robotu a otravuje šéfa?

O pracovnom prostredí a ergonómii pracoviska s výpočtovou technikou som už čosi prezradil, to sa ma až tak netýkalo, až do nástupu predčasných letných horúčav... lebo. Lebo miestnosť je vybavená klimatizačnou jednotkou, ktorá je umiestnená presne tak, aby fúkala vietor na moju pracovnú pozíciu... Nehovorím, že mi niekto urobil naschvál, len som si pred pár mesiacmi sadol na nesprávnu stoličku v nesprávnej miestnosti...

Čím teplejšie je vonku, tým je tento problém vypuklejší, lebo máme kolegyňu, ktorá sedí pekne v závetrí ale trvá na tom, aby tam bol vietor a chlad. Ak je jednotka nastavená na 18°C, tak sa snaží fúkaný vzduch aspoň 16 - 17°C... Pritom vonku je práve 30°... Sedieť v tom prúde celý deň (teda aspoň niekoľko hodín) je zdraviu škodlivé, nielen podľa objektívnych zistení v rôznych štúdiách a odporúčaniach vychádzajúcich z praxe, ale aj podľa môjho subjektívneho pocitu nepohody...

Včera bolo tak chladno, že môj počítač dostal šok a program skolaboval... Dnes to postihlo mňa. O pol druhej som praštil enterom na logoff a shutdwn, buchol som dvermi a zmizol do príjemne vyhriateho auta (to trochu preháňam, ale po chvíli to bolo O.K. Teraz mám dilemu, či dám výpoveď ku koncu tohto týždňa, alebo až ku koncu mesiaca (mám rád okrúhle čísla...). Dovtedy budem sedieť za kompjútrom vo vetrovke a na tvár si zavesím ochranný nepriestrelný štít.

Nastavenie klimatizácie
Pre správne používanie klimatizačného zariadenia sa odporúča rešpektovať pár pravidiel. Nenastavovať rozdiel medzi vonkajším a vnútorným prostredím väčší ako 5, maximálne 7 stupňov, aby človek nebol vystavovaný prudkým zmenám pri prechode z jedného prostredia do druhého.

Škoda, že kolegynka (prípadne jej šéf) nečíta tie správne stránky na internete a tie správne blogy...

17 júna 2007

Ander a tí druhí

Správa, ktorá sa v občas objavuje na viacerých miestach webu a v reťazových mailoch:

"Výsledky štúdie ukazujú, že človek nečíta slová po písmenkách, ale vníma ho ako celok – stčaí, ak je pvré a posldené písemno slvoa na svojom meiste a osttané písemná môžu byť mirene rozházdané."

Je to naozaj tak, lebo vždy hľadáme veci podobné, aj medzi napísanými slovami hľadáme podobnosť s tým, čo poznáme, čo predpokladáme, čo nám plynie zo súvislostí. Toto pravidlo platí pri všetkých vizuálnych vnemoch človeka, nemusí to byť len písmo. Vždy, keď sa nám dostane niečo nové, neznáme do rúk, začíname to skúmať a pýtame sa:

- Čo je to?

Tá otázka spúšťa v našej vizuálnej pamäti databázu vecí na porovnávanie, hľadáme niečo, s čím by sme danú vec mohli porovnať, alebo stotožniť.

Málokto si uvedomuje, že presne to isté, čo ukazujú výsledky "štúdie" s čítaním slov, platí aj v oblasti porozumenia reči. Ak niekoho dlho poznáme, môže "brblať", môže "mlieť", alebo aj mierne koktať, nevadí, ľahko porozumieme jeho slovám, jeho reči aj keď bude hltať písmená, čo skoro všetci za istých okolností, v bežnej komunikácii aj robíme...

Rozumieme rečiam, známeho "hovorcu", lebo vieme, ako znejú jeho slová, automaticky tú "brblaninu" porovnávane s oficiálnym zvukom slov - v mozgu nám pracuje veľmi rýchly prekladateľ.. Stačí však, aby sa stretli dvaja neznámi ľudia, aby na seba začali hovoriť tak ako sú bežne zvyknutí, a je problém, nasledujú otázky ako:
- Môžeš mi to zopakovať? Hovor prosím, pomalšie... Čo hovoríš? ... Ale to iba spočiatku, kým si na svoje rozdielnosti nezvyknú. Mám kolegu, ktorému som v prvý deň na pracovisku skoro nič nerozumel, potom som musel byť dva dni v strehu, ale už mu rozumiem všetko, aj v jeho rýchlej bežnej reči (možno je na tom aj on podobne vo vzťahu ku mne... :).

Bežne sa ráno zdravíme ...bréráno.., namiesto dovidenia počujeme len ..denia.., namiesto ahoj iba ...hoj a vieme, koľko odbilo...

Tak podobne je to aj v porozumení medzi nárečiami, preto je dobré, keď ľudoví rozprávači z rôznych kútov Slovenska šíria medzi nami osvetu a učia nás zvukom ich reči z Mauacek, spod Tatier, či zo Šariša alebo ešte ďalej. Rozdielnych slov nie je až tak veľa, ale rozdielny je zvuk aj tých, ktoré poznáme.

Preto som mal (a mám) rád rozprávanie Strýca Marcina, či Andera z Košic a iných a rád počúvam aj Drišľakoviny...

..brývečer..




Slová...

Slová sú len slabou napodobeninou myšlienok...

Báseň, to sú rýmy, pred ktoré sa naskladajú myšlienky a emócie, alebo len ďalšie slová...

Moderná báseň - myšlienky, emócie, alebo len slová, ktoré sa sem tam okorenia rýmom, alebo aj nie...

Cez zdanlivo bezvýznamné chybičky a nepresnosti sa dá dospieť k obrovskému omylu...

14 júna 2007

Panoptikum čakárne

Čakárne lekárov sú miestom, kde pacienti zabíjajú čas a čas ubíja pacientov...

V polkruhovom amfiteátri z koženkových kresiel, práve v strede sedí dáma a jej priateľ, nemožno ich prehliadnuť, ich rozhovor je zrozumiteľný na celú čakáreň a tak sa všetci dozvedáme podrobnosti zo životopisu nevšednej krásavice.

Jasné a výrazné črty tváre, z ktorej vyžaruje kúzlo osobnosti, melírovaný účes ako svätožiara, čierne mihalnice (možno umelé) pekne vytvarované obočie, príjemná tvár, pod tým šedá blúzka s veľkým nápisom "25" vpravo (z môjho nenápadne opakovaného pohľadu...:). Muži zaťažení na čísla, ťažko odolajú...

Náhodne prechádza okolo kamarátka krásavice, prihovára sa jej dáma štíhla, v bielom odetá od hlavy po päty, v strede rezaná zvláštnym opaskom z niekoľkých prúdov povrázkov s navlečenými korálkami.

Z druhej strany vstáva mladé žieňa ako srnka, vypne sa na svojich podpätkoch, keď kráča v priliehavých pekne tvarovaných rifliach ku dverám ambulancie.. Za ňou opäť žena, stredná výška, plnoštíhla v trojštvrťových letných nohaviciach, za ňou "cupitá" jej dcéra, o hlavu vyššia s pásom rifľoviny okolo bedier namiesto sukne, inak ešte kde nič, tu nič..

Pred susednou ambulanciou sa zdvíha búrka o poradie, keď sestra vyjde von s hláškou:

- Kto je na rade? Nedajte sa predbehnúť..!

Tak sa múti kalná voda... A výsledok - dohadovanie o tom, kto prišiel skôr..? Skončilo to zrážkou pacienta a pacientky medzi dverami... Sestrička má náladu, pousmeje sa, nakoniec dáma víťazí. Ja sa zabávam. V našej sekcii čakárne je pokoj a mier, každý si pamätá každého, panuje tichý konsenzus.

Pokračuje prehliadka a aby to nebolo iba o ženách, sú tu aj chlapi...

Slušne oblečený mladý muž, inteligentný vzhľad, nohavice i košeľa z kvalitnej látky, na štíhlom vyšportovanom tele sedia perfektne (tak som aj ja kedysi vyzeral, až na tú kvalitu látok...). Výborný dojem, až do chvíle, keď sa aktívne zapája do dohadovania o svojom poradí... Sestra to svojou výzvou tak trochu domrvila.

Sprava prichádza ďalší mladý muž, fešák podľa všetkých príznakov, v belasom tričku s veľkým nápisom cez prsia ITALY, kráča ďalej krížom cez čakáreň, ako páv s vážnou tvárou a s mobilom na uchu..

Oproti mne si sadá športovec, ako by si práve odskočil z tenisu (možno áno).. Športová obuv s prevládajúcou sivou, biele ponožky (a mne žena stále hovorí, že biele sa nenosia... načo ich teda štrikujú?), oranžovo biele trenírky (alebo sú to kraťasy zo športového úboru), modré tričko.

Začínam z nudy rozmýšľať nad systémom, ktorý by tieto spory o poradie raz a navždy rozriešil.. Boli tu už všelijaké čísielká od liekových dílerov, ale iba dočasu, kým sa nepostrácali. Pravdu povediac, lekárov to asi príliš nezaujíma (malo by, ale asi nechcú hasiť, čo ich nepáli), je to vec medzi pacientmi.

Elektronické prihlasovanie pacientov s monitorom, na ktorom by bolo aktuálne poradie nevybavených zavrhujem, to by bolo príliš prehľadné a jednoduché, ale aj drahé a počítačová gramotnosť by asi nesadla na každého len tak z ničoho nič... Možno by bol dobrý systém, aký je zavedený na ústrednom katastri v Bratislave...

Môj aktuálny nápad je - očíslované kreslá v čakárni (veľké nezmazateľné čísla) a výzva pacientom, aby si sadali na voľné čísla podľa poradia príchodu. Postupne by sa posúvali z miesta na miesto, ako na páse... Jednoduché, lacné a prehľadné. Ak by si niekto sadol nesprávne, hneď by ho ostatní mohli umravniť.

Moja doktorka dnes nemá biely plášť, syndróm nebude.. O chvíľu sa presvedčím, dopisujem posledné slová poviedky o panoptiku jednej čakárne... Vedľa mňa si na záver sadá dáma s dvomi kopčekmi hore a s podobnou pneumatikou, akú mávam ja po zimnom spánku... Už som na rade, presadnem si bližšie ku dverám, aby ma nikto nepredbehol, ale hádať sa nebudem, nie som na to oblečený...


(Toto je pokus o opis postáv fiktívneho príbehu. Akákoľvek podobnosť so skutočnosťou je čisto náhodná, osoby, aj ich konanie je vymyslené...)

13 júna 2007

Žandári zo St. Trnava

Na cestách slovenského Ríma dnes viedli dopravu najmenej tri policajné hliadky. Pripadal som si ako v Saint Tropez zo žandárskych filmov. Vraj sú na zmienku o tých filmoch tamojší policajti citliví. Keď som tam toť nedávno bol, hľadal som tú slávnu policajnú stanicu a ona tam naozaj stojí a keď som tam tak stál, neďaleko stál policajt, nedalo mi, aby som sa ho neopýtal priamo, či to je "tá" policajná stanica z Funesových filmov...? Nevyzeral príliš nadšene, ale na moju otázku, trochu nevrlo odpovedal, že áno.

Spomínam si na scénu, ako žandári zacvičovali mladé žandárky v riadení dopravy... Vtedy bolo pre mňa zaujímavé, že na vrchole tej kopy automobilového šrotu sa objavila aj Škoda 100. V Trnave to tak nedopadlo, aspoň pokiaľ viem.. Prvá hliadka na odbočke do Modry, to sa často nevidí, dopravný policajt v strede pomerne úzkej cesty riadil dopravu celkom zrozumiteľne a úspešne.

Nasledovali dva, či tri spomaľujúce semafory, za nimi poddimenzovaný kruhový objazd bez policajtov, čo by tam nakoniec dirigovali? Ale na najbližšej odbočke vpravo to bolo super. Dopravu riadila pekná mladá policajtka, samozrejme, pod odborným dohľadom starších kolegov... a to som už bol v duchu, naozaj v St. Tropez.

Na ďalšom poste, pri závode Víno Nitra boli dvaja, tam im to ale dalo zabrať, lebo riadiť takú "ypsilonku" nie je jednoduché, preto jeden dirigoval a druhý dával pozor na nás, prichádzajúcich z kruháku... Odstavil ma na krajnicu a cez otvorené okienko zahlásil:

- Pán vodič a dokladíky máte? trochu ma zaskočil, tými "dokladíkmi", ale vzápätí som pochopil, automaticky som siahol k taške so slovami: - Samozrejme, že mám...
- Nie, nechajte ich tam, netreba... nechcel sa s tak jasným prípadom zdržiavať a cez otvorené okno mi poklepal po pleci a poslal ma z Trnavy preč.. tak jemné spôsoby...

Pustil som si Jemné melódie a spokojne som vletel na rýchlostnú cestu domov. Všetci v okruhu dobrých 500 m od poslednej hliadky dodržiavali platné predpisy a vyhlášku. A potom to opäť začalo po starom - však tie plné čiary ešte nikde nepukli, dokonca ani v Mauackách....

11 júna 2007

Duša vesmíru

Všetko vo vesmíre sa stále pohybuje, stále sa točí, asi preto, lebo je dobre mastený... Na čom sa naozaj točí svet, čím sú mazané jeho ložiská? Mazadlom vesmíru je vákuum, jeho ložiská sú z gravitačných síl. Tam kde nič nie je, teda vo vákuu, tam niet odporu a vesmírna energia sa nestráca, je nekonečná.

Zdá sa, že vesmír je hmotný, že nemá dušu. Jeho duša by mohla byť v tom prázdnom priestore, v ktorom sa všetko pohybuje, alebo tou vesmírnou dušou je pohyb... Kým nič nebolo, nebolo ani duše vesmíru. Keď Stvoriteľ vyslovil to magické slovo "big bang", všetko sa začalo hýbať a tak vznikla aj duša vesmíru. Vdýchol mu pohyb...

Keď sa narodí človek, začne sa sám pohybovať, získa svoju dušu. Keď zomrie, telo sa prestane pohybovať a stratí aj zvyšok duše. Svoju dušu postupne rozdávame veciam, ľuďom, svetu... všetkému, čo sme v živote uviedli do pohybu......

10 júna 2007

Nestíham

Často mi napadajú témy, ktoré sú aktuálne, lenže nestíham a kým na ne príde rad (nálada), už často strácajú na aktuálnosti. Iba občas mi to vychádza, to sú tie lepšie dni, ako v reklame "I muži mají své dny..." Nehovorím o tomto blogu, tu si nepotrpím na aktuálnosť, presnejšie, tu je všetko čo práve napíšem, vrcholne aktuálne (pre mňa).

Napríklad dnes, vrátili sme sa z výletu, cestou bolo občas zamračené, občas búrkový dážď. Doma sme vyložili batožinu, vrátane vetrovky a dáždnika....... Veď práve nepršalo. Už keď som otváral garáž, lialo ako z krhly, za chvíľu som bol v ľahkom tričku a letných nohaviciach mokrý na Adama. Čo s tým, keď domov je to 300 m a do krčmy 20...?

Neskončilo to ako minule, práve som nemal chuť na studené pivo v mokrých boxerkách a čakať sa mi tiež nechcelo, tak som sa rozhodol nechať dokončiť nebesám dielo skazy... Neuveríte, aká príjemná bola potom horúca sprcha a ešte horúcejší čaj.

Odvtedy už uplynulo niekoľko hodín, stále je mi fajn a neostal som ani nasucho: vpravo, 15 cm od numerickej klávesnice stojí orosený veľký Kozel...

08 júna 2007

Pohoda na pracovisku

S návratom horúčav mám problém s chladom. Paradox moderného vybavenia kancelárií. Jednoducho, mám smolu, že sedím presne v smere prúdu chladného vzduchu z klimatizačnej jednotky (prečo je tak namontovaná?) a to nemám rád. Riešim to aj kýchaním... lebo, kolegyňa, ktorá sedí v závetrí má rada chlad, len má smolu (šťastie), že na ňu to nefúka, tak nastavuje ventilátor ma maximum...

Je to žena, čo si nevytrpíme kvôli ženám... Ak na chvíľu zmizne von, okamžite nastavujem ventiláciu na minimum... Keď sa vráti, príde na to tak po pol hodine, ja si zatiaľ bahním, potom to zase nahodí naplno. Tak nám v pohode a ubieha čas. Je to súčasť nesprávnej ergonómie pracoviska...

Keď som sem prišiel, nestačil som sa čudovať, ako neergonomicky je pracovisko usporiadané. Šesť počítačov a tri tlačiarne... Vrcholom bola pozícia šéfa (asi sa obetoval...) v strede medzi dvomi veľkými monitormi, otočenými k nemu zadkom. Skutočne najhoršia pozícia. Našťastie už má novú vlastnú kanceláriu, lebo som sa na to nemohol pozerať...

Spomínam si na moje predchádzajúce pracovisko, kde sme pri výmene nábytku dostali finančný limit a voľnú ruku, navrhnúť si nábytok a vybavenie podľa všetkých zásad ergonómie sami.

Príležitosť sme využili do bodky, svetlo z okien sa neodrážalo ani na jednom monitore, pozadie netvorilo okno, za monitorom nikto nesedel, dokonca sa nám to podarilo aj tak, že pri otvorení dverí nebolo priamo vidieť na žiaden monitor (boli sme dvaja), čo je niekedy celkom príjemné. V priestore za monitormi bola veľká skupina kvetov, ktorá ten priestor vypĺňala.

V skladačke nábytku sme použili všetky vhodné tvary a prvky, vrátane trojuholníkov a oblúkov. Stoly netvorili jenu priamu líniu, ale dvakrát zalomenú. Pri odchode mi bolo ľúto len za tým perfektným pracoviskom.

Niekedy sa mi zdá, že aj v dnešnej dobe platí, že šuster chodí v roztrhaných topánkach, výkonní pracovníci pri počítačoch pracujú často v nedôstojných, škodlivých podmienkach.. Pri tvorivej práci zvlášť, má pohoda aj svoje funkčné poslanie, spolu s primeraným pracovným stresom.. Zdá sa, že to nikomu nevadí, lebo následky prídu až po dlhšom čase.

05 júna 2007

Reinkarnácia v praxi

Najlepšie nápady sa rodia ráno. Myšlienky, ktoré sa ráno narodia, treba cez deň premeniť na realitu, inak sa stanú podenkové a čoskoro zahynú. Našťastie, pre niektoré nápady platí aj pravidlo o reinkarnácii - ak sú dobré a nestačili sa zrealizovať, narodia sa znova lepšie, dozretejšie, v trochu inej podobe... alebo v inej hlave.

03 júna 2007

Medzi nami sliepkami

U germy som povedal, že sa mi už nechce, ale predsa začínam o tom, ako som dnes "rozkotkodákal" kohúta.

Bolo to tak, že som sa dostal do blízkosti kurína, kde bola kvočka s malými kuriatkami. Boli milé, aj kvočka, ako im dohovárala, kde majú zobnúť, kde majú hrabať a na čo si dávať bacha. Aj na mňa ich upozornila, mama starostlivá, keď som sa s makrom priblížil viac, ako jej bolo milé.

Zo susedného výbehu to pozorovali ostatné sliepky so svojim pašom kohútom, ktorý sa medzi nimi natriasal ako naozajstný mameluk. Na sliepky som si kedysi nacvičil kus ich reči, také to uspokojivé slepačie zavrávanie, kóótkotkokodák..., celkom to zaberá, niekedy sa dajú so mnou do reči. .. :)

Mám nacvičenú aj ďalšiu pasáž z ich reči, je to zvolávanie kolegýň, keď jedna vyhrabe červíka, alebo nájde zrno... Aj kohút tak privoláva sliepky, keď sa mu nechce behať, tvári sa, ako by našiel riadny kus žvanca, sliepky pribehnú ako na povel a kohút si len vyberie tú pravú, alebo tú, ktorá je na rade, lebo medzi sliepkami vládne rovnoprávnosť odjakživa a aj vajcia musia znášať všetky rovnako.

Tak som na tie dnešné sliepky použil najprv upokojujúcu reč, potom som im naznačil, že som našiel zrno... Zamieril som na ne foťák a to kohúta popudilo, vyskočil na strechu kurína a začal kikiríkať o sto šesť. Asi nemá rád konkurenciu... Skočil medzi sliepky a tie, nevernice, začali opäť poslušne pobehovať za ním.

Kohút dosiahol svoje, mne neostalo nič iné, len si ho zvečniť a odísť z kurína ako porazený... Darmo je, nestačí poznať slepačiu reč, treba aj vedieť, kedy čo povedať v slepačej spoločnosti, aby sa kohúti neurážali.

.....

Želám pracujúcim príjemný štart do nového týždňa...

01 júna 2007

Bezpečná práca

Dnes je deň detí, v práci sme mali sviatočne pracovný deň. Od svojho vzdialeného nadnárodného majiteľa dostalo osadenstvo firmy ďalšiu plaketu za celý rok 2006 bez nehody a úrazu. Uznajte, že to stojí za zmienku... Náš vysoký predstaviteľ svoj príhovor skončil slovami: ...želám vám, aby ste aj v tomto roku pracovali stále bezpečnejšie a bezpečnejšie... aspoň tak, ako rastie náš profit z vašej práce...

Nebudem pokračovať v socialistickom duchu, aj keď súťaže v bezpečnosti práce sa robili aj vtedy a ja uznávam, že bezpečnosť je v práci prvoradá... vraj niet takej práce, ktorá by sa nedala vykonávať bezpečne. A mnoho ďalších hesiel o bezpečnosti denne čítam na menších, väčších aj najväčších transparentoch po fabrike.

Ako som už raz niekde povedal, som skeptik, aj keď s pozitívnym myslením, tak som sa dnes zamyslel nad tým, ako je možné stupňovať slovo bezpečný? Ak je napríklad sex bezpečný, môže byť ešte bezpečnejší? Najbezpečnejší je asi platonický, alebo ako sa dnes hovorí, virtuálny... Ale nechajme erotické vtipy, poďme k práci, aj keď je piatok..

Ak práca môže byť bezpečnejšia, to znamená, že tá predtým bola menej bezpečná, teda nie celkom bezpečná, a možno aj nebezpečná.. No keby tá práca nebola nebezpečná, asi by sa otázkou bezpečnosti nebolo treba vôbec zaoberať, to je jasné.

Najbezpečnejšie je asi nepracovať, len potom nie sú koláče, iba vysoká bezpečnosť presne podľa hesla, kto nič nerobí, ten nič nepokazí...