Stránky

27 novembra 2007

Cesta do praveku spomienok

Je zimné slnečné ráno, nízko letiace slnko robí aj malým autám veľký tieň. Môj tieň má dve veľké uši, lebo smerujem presne na západ. Rádio Expres hlási možnosť poľadovice na celom západnom Slovensku. Radar mojich očí je nastavený na povrch vozovky, žiadne varovanie, žiadna výstraha. Ľad nemá dôvod líznuť suchú cestu prvej triedy, ani diaľnicu na mojom úseku.

Som v pohode, aj keď trochu meškám. Z parkoviska práve niekto odchádza a uvoľňuje mi jediné možné miesto pre môjho malého dravca s levom na kapote. Prepínam na úsporný režim, cestou od vrátnice na pracovisko sa hrabem vo včerajších spomienkach. Dominuje im vernisáž nádherných obrazov amatérskej maliarky Márie Liškovej, mojej niekdajšej kolegyne.

Toľko starých známych sa málokedy zíde na jednom mieste. S každým by som sa rád vrátil o značný počet rokov dozadu, lovím v pamäti zabudnuté mená a tváre. Niektoré sa vôbec nezmenili, akoby sa im zastavil čas. Uvedomujem si pravidlo, podľa ktorého sa vrásky zapisujú do tvárí ľudí - nie je to len ťažký život, ale hlavne vzťah k životu, či človek dokáže pozitívne myslieť.

Pozitívne myslenie, o ktorom sa tak často hovorí má svoj zmysel, má svoj overený vplyv na kvalitu života. Píšem si do hlavy túto múdrosť ako sledujem ľudí z mojej minulosti. Ten má síce šedivú hlavu, ale na pozadí tváre vidieť nemiznúci úsmev - je stále taký aký býval pred rokmi.. Kolegyňa, ktorá prežila ťažké roky, sa mi prihovára s úsmevom na tvári presne taká ako vtedy, ako by práve vstávala zo svojej kancelárskej stoličky.

Dávam si tieto veci do súvislostí, skúmam svoje vlastné postoje a zisťujem, že v zásade sa dívam na svet cez dostatočne ružové okuliare, ale v oblasti úsmevov mám veľa zmeškaného na vlastný neprospech... Som skúpy na úsmev, vždy k nemu hľadám dôvod, no nie vždy ho nachádzam. Už viem, že len úsmev je cestou do budúcnosti, že trvale zamračená tvár je krokom späť...


Foto z vernisáže: M. Lišková: Poľné kvety na stole

24 novembra 2007

Ťukanda

Ľudský svet sa žije hlavne v mladosti... Vtedy nasávame život plnými pľúcami, každým pórom pokožky a celou dušou. Učíme sa rýchlo, spoznávame zákony prírody a spoločnosti v ktorej žijeme. Prežívame najväčšie lásky a najväčšie sklamania.

Rozprávame a učíme sa občas aj múdro mlčať a počúvať iných. Človek je tvor spoločenský, k prežitiu potrebuje rozhovor. Keď sa nemá s kým rozprávať, prihovára sa aj baranom, kravám i skalám a bútľavým vŕbam, alebo rozpráva sám so sebou a naťukáva vety do počítača...

Ak človek dlho mlčí, už nežije...

Upozornenie: Ako každá múdrosť, aj táto má len obmedzenú platnosť - podľa situácie a momentálnej potreby, ale v zásade je pravdivá, ak akceptujeme množstvo výnimiek :).

23 novembra 2007

Výrazné postavy

Niekedy je najťažšie vrátiť sa do zabehaných koľají, keď sa reťaz každodenných príhod a postrehov pretrhne. Niektoré udalosti zapadnú do zabudnutia, iné rýchlo strácajú svoju aktuálnosť a o iných je lepšie nehovoriť...

Tak napríklad práca, ktorá povinne prináša každý deň niečo nové, tentokrát akosi zovšednela. Asi to bude tým, že z krátkych zadaní sa prešlo na dlhšie termínovanú úlohu. Neobjavujú sa ani pitoreskné postavičky, o ktorých by sa dali písať romány. Naokolo na pracovisku sú len takí normálni, obyčajní ľudia, ťažko sa hľadajú výrazné postavy pre opis...

Iba včera som objavil mladú blondínu, toho času zafarbenú na havraniu čerň, holdujúcu silným motorkám. Jej koníčkom je Honda s objemom motora 1 liter. Objavil som aj kolegu, ktorý fotografuje a ukázal mi svoj album vlastných fotografií, ktorý si sám zhotovil. Prekrásne dielo obsahuje 60 fotografií s krátkymi textami... Hneď som si povedal: Aj ja chcem!

Dnes, po dlhšom čase som skúsil relaxovať vo vodnom živle... Podvodná masáž, trysková masáž, perličkový kúpeľ, horúca voda a plávanie v osviežujúcej, jemne chladivej vode. Tak trochu v malom som skúšal napodobniť germu... Ani tam nebolo výrazných postáv, možno iba jedna, s dvomi výraznými G-bodmi (GPOS)...

20 novembra 2007

Oslava

Osláviť možno výročie narodenia, meno, ale aj štátny alebo cirkevný sviatok. Pripomínať si významné udalosti je poučné, lebo na minulosti staviame budúcnosť.

Aj prácu si možno uctiť v rôznych podobách - modli sa a pracuj, práca - matka pokroku, práca oslobodzuje... Od pradávna, od čias keď sa z opice stal človek (alebo od čias, keď boli Adam s Evou vyhnaní z raja) sa začal písať nekončiaci príbeh ľudskej práce. Tej práce, ktorá prináša každodenný chlieb a bez ktorej nie sú koláče.

Práca je jedným z pilierov života. Druhým je jedlo a tretím je spánok a odpočinok. Milovanie možno zaradiť k oddychu, ale svojim spôsobom aj k práci, lebo milovanie je prácou na pokračovaní rodu, úsilím o zachovanie života. Človek potrebuje svoj každodenný kúsok práce, bez ktorej nemôže žiť...

Kedysi dávno práca a telesný pohyb patrili nerozlučne k sebe. Dnes to už tak nie je. Práca ostala prácou a kondícia sa udržiava športom a cvičením. Práca už nie je len námaha, pri ktorej tečie z čela pot... Mnohí pracujú iba hlavou, cez počítače a možno nie je ďaleko doba, keď budú hlavy inštalované priamo do počítačov...

Práca je aj dopracovanie sa k pointe príbehu...

Začal som oslavou, chcel som sa zamyslieť nad nedávnym oslavným oparom nad vrcholkami blogov "sme", nad slohovými prácami k aktuálnemu politickému a spoločenskému výročiu, ale nechcem nosiť drevo do lesa s monokultúrou, trochu vzdialenou tomu sviatku, tak som radšej skončil v nikdy nekončiacom príbehu o práci...

13 novembra 2007

Kam sa stráca elán?

Nielen môj, ale aj v najbližšom okolí. Je to realita, alebo je to iba moje zdanie? Čítam dosť blogov, ale mnohé iba povrchne zhodnotím a idem ďalej... Nedokážem sa začítať do únavnej šedej vrstvy tejto sféry, nedokážem hľadať ihlu v kope sena, čakám na gejzír, alebo aspoň vodopád. Čakám na burácajúci zvuk a spŕšku jemných kvapiek vody.

Nemám rád články, ktoré sa tvária múdro, mám rád tie čo múdre sú. Nevoňajú mi tie s ambíciou, ako by chceli získať honorár za počet slov, lebo chápem veci aj keď sú vypovedané stručne a jasne. Mám rád tie, ktoré vedia pútať každým nasledujúcim slovom. Jednoducho by som povedal, že ma oslovujú "kvalitné" veci, ale to som už na šikmej ploche definície kvality.

Sebakriticky - chyba je asi vo mne... Napriek tomu sú dni, v ktorých objavujem skvosty prozaického ducha, alebo nádielku múz, ktoré otvárajú hlavy básnikom. Klenoty ako stvorené pre človeka, ktorý si nepotrpí na okrasy, ale rád vníma krásu v jej podstate. Tak prosím, nemlčte klenotníci, určite tu nie som jediný zákazník..!




10 novembra 2007

Zdržíme sa minimálne

Chodíte do spoločnosti? Páni si nahodia slušný oblek, dámy veľkú róbu a odkráčame na kultúrne a spoločenské podujatia. Ak máme psa, tak ho musíme chodiť pravidelne venčiť. Ak máme auto, aj s ním musíme chodiť do spoločnosti...

Kultúrny človek sa za prácou i za kultúrou vozí vo svojom aute. Naštartuje ho, dá ho umyť, naleje doňho benzín a vyrazí do práce. Do práce sa chodí jednotne, v takzvaných dopravných špičkách, čo je čas určený na spoločenské stretnutia áut. Je to podobné ako u blogerov - bloger môže písať doma samostatne, ale kým nechodí na tzv. blogostretká, nie je kompletným blogerom...

Autá sa v kolóne posúvajú pomaly, krok za krokom, chvíľu postoja, vzájomne sa okukávajú, občas na seba zablikajú od vzrušenia a tie najviac nabudené energiou do seba aj ťuknú... Sú autá, ktoré chcú byť všade prvé, náhlia sa po rýchlostných cestách i diaľniciach bez ohľadu na prekážky, vydávajú zo seba kinetickú energiu po milióny rokov nahromadenú v surovej nafte..


Niektoré autá sú na cestách každý deň, iné iba na veľké sviatky. Sviatočné autá jazdia opatrne, až provokatívne, čím zdržiavajú tie rýchle, každodenne venčené... Pri venčení autá vydávajú rôzne zvuky, z výfuku im vystupujú splodiny horenia a občas kvapká aj akási tekutina... V kolóne a v zápche sa navzájom otravujú výfukovými plynmi. Kyslíka je však zatiaľ dosť.

Šoféri po sebe pokukujú, sledujú svojich predjazdcov, radia, zrýchľujú a brzdia. Počúvajú pri tom hudbu z jemných melódií prekladanú správami o dopravnej situácii, o haváriách na cestách, o mŕtvych ľuďoch aj o mŕtvych autách..

Slová sa jemne obtierajú o uši...

"Na križovatke sa zrazili tri autá, dvaja ľudia zomreli na mieste nehody a dvoch odviezli do nemocnice s ťažkými zraneniami... Jeden pruh je neprejazdný, dopravu riadia policajti.... Zdržíte sa minimálne..." Zdržíme sa minimálne, tak len rýchlo vpred, k nášmu cieľu, veď ešte nie sme na rade...

07 novembra 2007

Veľa slov

Veľa slov môže uškodiť myšlienke. Ak pri rozhovore začnem premýšľať o človeku, ktorý rozpráva a nemyslím na význam jeho slov, môže byť na príčine príliš rozvláčne rozprávanie (alebo je to príťažlivá žena :). Ľudia, čo svoj príbeh "šperkujú" množstvom zbytočných slov a odbočeniami od témy, sa obvykle radi počúvajú.

Za všetko môže synchronizácia verbálneho prejavu s myslením. Človek nemôže rozprávať rýchlejšie, ako myslí, ak sa o to pokúsi, odbočuje, opakuje sa, alebo tára hlúposti... Dobrý rečník musí byť ako dobrý hráč šachu - musí vidieť niekoľko viet dopredu... Rozdiel je len v rýchlosti - šachista má na myslenie pohodu a čas, rečník nie. Jeho myslenie musí mať synchrónny predstih.

Vypovedané slovo už nemožno stiahnuť späť ani stádom volov. Písomný prejav je oproti ústnemu v obrovskej výhode. Napísané slová a vety je možné vygumovať, prepísať, nikomu neukázať a zahodiť... Svoj text si môžem pred zverejnením viackrát prečítať a vnímať ho z pozície čitateľa. Výhoda, ktorá čitateľa oprávňuje k prísnejšiemu posudzovaniu...

06 novembra 2007

Ako v starom Ríme

Všetci berú, ako za dávnych čias keď senátori, štátny úradníci a hádam aj sám cisár brali úplatky a provízie za vybavenie vecí žiadateľov... Senátor, či úradník, keď zobral úplatok, cítil sa zaviazaný tú vec vybaviť. Pokladal to za vec svojej cti...

Tí čo brali sa báli iba tých, ktorí nebrali... Kto neberie, je podozrivý, lebo za tým postojom je niečo neobvyklé - kto neberie, chce sa odlíšiť od masy, je to fanatik čo kašle na rodinu a sleduje len svoje vysoké politické ciele, je to nebezpečný karierista...



______________________________________________________

"...ak sa v zdravotníctve zaužíva, že kvalitne ošetrený je len ten, kto dá úplatok, čo marginalizované skupiny? Chudobní sa v korupčnej spoločnosti dostávajú ešte viac na perifériu." (KN)

"Dnes každý slobodne hlavne nadáva, študuje sa s pomocou peňaženiek a kradne sa verejne a podľa zákona. Kedysi som bol aj proti úplatkom..." (Marek)

05 novembra 2007

5 korunový príbeh

Hovorí sa, že kto nemá v hlave, má v pätách... Zaparkoval som auto v garáži a pokračoval som do mesta na poštu zaplatiť niekoľko podlžností a niečo si aj vyinkasovať... Žiadne veľké peniaze, ale ostal som v pluse, tak som sa chystal aj na malý nákup potravín.

Kým som sa dostal k okienku, všetko som si spočítal a odčítal, aby som tak trénoval svoje matematické neuróny... Kufrík som položil na dolnú poličku pod okienkom, hotovosť som si riadne prepočítal, všetko sedelo, dokonca som urobil niečo, čo nezvyknem robiť - nechal som poštárke 5 Sk...

Odkráčal som spokojný sám so sebou, naštartoval som svoj 35 ročný bicykel a zľahka som sa presunul proti vetru do Kauflandu, o pár ulíc ďalej. Pri košíkoch som začal cítiť, že mi niečo chýba... Jasné - kufrík... Okamžite som nabral opačný kurz a rýchlym tempom som trielil k pošte. V duchu som kalkuloval, o čo môžem prísť...

Z hľadiska hodnôt nič moc.. ale sú veci, ktoré sú nenahraditeľné už aj tým, že nikdy naisto nebudem vedieť presne čo tam vlastne bolo... Aj kufrík už má svoje roky, ale drží sa výborne, ľúto by mi bolo za ním...

Matne si spomínam - je tam oceľový meter za 160 Sk, kalkulačka za 25, USB kľúč (64 MB - smiešnosť z dnešného pohľadu...), okuliare a dokonca optická myš za 600, ktorú si nosím do roboty... Neuveriteľné, ale oni mi tam dali k počítaču archaickú myš s guličkou...

Mrzelo by ma, že by som prišiel o návod na obsluhu auta, s ktorým už dva týždne jazdím a neviem zbaviť palubné hodiny letného času... Práve dnes som si zobral domov príručku, že si to doma nalistujem...

To všetko mi prebehlo hlavou kým som sa sklonil k okienku s mojou pokladníčkou, lebo na poličke kufrík nebol... Vzácna pani ma hneď spoznala, vzala kufrík a podala mi ho so slovami, že nejaká pani si to všimla a kufrík jej dala odložiť. Vďaka, nie nadarmo sa hovorí, že za všetkým (dobrým) treba vidieť ženu...

Teraz by ste čakali moje obvyklé klišé, že poštárka sa na mňa pri odovzdávaní kufríka usmiala a ja som sa roztápal vďačnosťou... Nie! Ostala naprosto nezúčastnená, s vážnou tvárou... Za 5 korún sa predsa neusmeje... A ja, spokojný a zadychčaný a vďačný i tej neznámej dobrej žene.

04 novembra 2007

Nejasná správa o konci sveta

Rád si požičiavam osvedčené titulky. V tomto prípade ide len o taký malý svet, o jeden malý byt. Keď chlap ostane dva dni sám doma, myslí si, že svet je gombička, že ten byt, tak ako ho našiel uprataný, o dva dni odovzdá v rovnakom stave na ďalšie používanie. Chyba lávky, alebo ako sa dnes hovorí - chyba v programe.

Keď som sám, môžem si čokoľvek, kdekoľvek odložiť, len tak na moment, veď mi to nikto nepreloží inam a o chvíľu to tam nájdem. Ani tanier, či príbor netreba za každým použitím hneď umývať... Vlastne načo príbor? Stačia ruky a povedzme si, ešte nôž, maximálne lyžica, na vojne zvaná "bager". Veď načo sa zaoberať detailami, my chlapi riešime dôležité veci...

O dva dni prichádza Sodoma a Gomora v podobe spustošeného bytu... Tu sú reklamné letáky na stoličke, tam kopa neumytého riadu (kde sa vzala?), omrvinky z chleba tam, kde by sa vôbec nemali dostať, videokazety roztiahnuté na podlahe v obývačke ako vejár, ostatná technika s klbkom pospletaných káblov okolo...

Nehovorím o šatstve, tu niečo domáce, tam zase "out", veď ešte dnes pôjdem von... Lenže čas slobody sa neúprosne skracuje, byt sa musí dostať nejakým zázrakom do pôvodného stavu... Kedy to mám zvládnuť, kde začať a ako na to? To sú horúce otázky dneška. Neviem, aký na to majú systém ženy? Hej, musí to byť v systéme...!

Tak mi napadlo, že na vytvorenie systému je najlepší počítač... On má rozum a veľa si pamätá... Otváram líščie okná, automaticky nabieham na blogy... čo je nové? Po pol hodine unavený z čítania podobných táranín o ničom, ťukám na voľbu "Nový príspevok" a píšem tieto svoje táraniny... To je bludný kruh, to je koniec sveta... Vzdávam to a zajtra sa budem kajať.