Stránky

19 novembra 2008

Čakanie na doktora

Je to dávno, čo som písal o ľuďoch v čakárni, dnes sa mi tá príležitosť nechtiac vrátila. Vyskúšal som si nové pracoviská súkromných lekárov. Čakárne už nie sú tým priestranstvom, kde by sa zmestilo veľa ľudí, hoci dobrých sa zmestí vždy viac. Úzke chodbičky, doslovný labyrint, po obvode rozmiestnené stoličky. Ak tadiaľ chcete prejsť, všetci sediaci sa musia stiahnuť.

Ako to vyzerá vnútri, v ambulanciách, to neviem, ale u môjho špecialistu patrí vstupná miestnosť sestričke a ďalšia lekárovi. Doktor už nesedí u písacieho stola s dodatočne umiestneným počítačom a tlačiarňou niekde naboku, ale jeho hlavným administratívnym nástrojom je počítač. Ten môj je asi chudobný, lebo ešte má pred sebou monitor CRT.

V novom postavení sa zmenil prístup k pacientom, keďže som tam bol prvýkrát, doktor vstal zo svojej stoličky, predstavil sa (ja tiež) a až potom začala komunikácia, systémom otázok a odpovedí. Prístrojové vybavenie, ak to môžem posúdiť, žiadny moderný zázrak. Videl som nedávno novú modernú nemocnicu a tam ambulancie vyzerali trochu inak.

V čakárni sme sedeli "face to face", dych na dych, takže nebolo možné rozprávať tak, aby to všetci nepočuli. Tak som si nechtiac vypočul kompletnú diagnózu mladého pána so šiltovkou na hlave, ako vykladal karty na stôl susediacej dáme. Aby som bol presný, ten rozhovor najprv prebiehal v maďarčine, takže som veľa nerozumel, o to viac som vnímal decibely hlasu...

To je taká zaujímavá vec - maďarčina obvykle znie hrozne dynamicky, na vyšších úrovniach akustického tlaku. Asi po desiatich minútach si uvedomil, že priateľ dámy, ktorý sedel vedľa nej z druhej strany, nerozumie jeho reči, tak prešiel na slovenčinu a tam znovu začali moje problémy so zrozumiteľnosťou, lebo automaticky znížil hlasitosť na slovenskú úroveň. Také symbolické...

Dnes môžem byť so sebou spokojný, lebo som sa tu vyjadril k hlavnému prúdu Slovensko - Maďarských konfrontácií posledných dní a zároveň som už skoro tradične nakukol do čara novej čakárenskej reality. Veľa zaujímavých typov som tam nevidel, lebo okrem tých troch, štyroch mladých boli všetky stoličky obsadené ľuďmi hodne nad 60 a to sú iné, vážnejšie príbehy...

Znovu som sa presvedčil, že keby nebolo dôchodcov, lekári by asi chodili po žobraní a to už ani nehovorím o farmaceutickom priemysle, ktorý by bez dôchodcov skolaboval... Tak a je to! Ešte raz si to po sebe prečítam, urobím si čiarku do denníka a dám si plus do karmy... No čo už, musím si sám, keď to tu nikto nečíta...

7 komentárov:

  1. nemyslím si, že len medzi mladšími vekovými kategóriami sa nájdu zaujímavé typy..práveže pre mňa je to zaujímavé nad tými 60 a vyšie ...tam okrem prirodzenej krásy vidieť aj život vpísaný do tváre, kdežto u mladých sa pohľad zameria skôr iba na krásu .. :)

    čakárne sú na pozorovanie ako stvorené..

    OdpovedaťOdstrániť
  2. mia, ja som mal na mysli skôr to, že s mladými idú skôr veselé príhody, aj keď u lekára ani oni nemajú vždy úsmev na perách.. :)
    Silviah, áno, teba tu občas vidím, si trvalka, podobne ako mia... :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Lev... Ľubomír to doviedol k dokonalosti.. ak by som sa hodnotil v intenciách waitingu, musel by som priznať, že nemám rád adrenalínové športy a keď je možnosť, tak sa vyhnem aj waitingu.. Niekedy na to stačí pár slov a hodiť úsmev na sestričku... :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. nechodievaš ty poslednú dobu nejako často po doktoroch?

    OdpovedaťOdstrániť
  5. germa, nie, nemám ten pocit, ale čakáreň je téma, ktorá ma občas zláka...

    OdpovedaťOdstrániť