Stránky

30 augusta 2008

Malé veľkomesto

Málokedy máme patent na rozum, tak dobre padne pozrieť sa občas aj ďalej ako za vlastné humno... Zhodou okolností som sa nedávno presvedčil, že poľský jazyk nie je až tak nezrozumiteľný, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Pre istotu som si však zavolal k prekladu článku "W małym dużym mieście" z blogu autora wschody słońca odborníka na slovo vzatého - Jureka, ktorému týmto ďakujem...

Úvaha autora ma presvedčila aj o tom, že nielen jazyk, ale aj myšlienky sú nám celkom zrozumiteľné.
S jeho súhlasom vám tieto myšlienky v preklade ponúkam.


V malom veľkomeste je všetko, ale v mikroskopických rozmeroch. Ľudia sú nedôverčiví, podozrievaví, nepreniknuteľne uzavretí, nesympatickí, nekultúrni, alebo naivní a prostoduchí až na hranice možností.

Preukazujú sa vysokoškolským vzdelaním a za každú cenu sa chcú odrezať od svojich dedinských, alebo robotníckych koreňov s celým nadobudnutým majetkom a sprievodným blahobytom - pohŕdajú, či zatracujú ľudí s nižším vzdelaním, jednoduchých, priamočiarych a prostoduchých.

Vyčkávanie na útok, ktorý vôbec nemusí prísť, byť schúlený a pripravovať sa na skok, na obranu pred útokom, ktorý v reálnych podmienkach častokrát neexistuje ani v úmysloch.

Opakovaná skúsenosť sa časom zakóduje do myslenia a organizmus je pripravený brániť sa, ako keby k útoku skutočne prišlo. Žiadny prejav dôvery, žiadne podstúpenie rizika s otvorením prístupu do svojho lepšieho sveta, odhalením svojej lepšej podstaty. Nestojí to za ten strach, alebo zľaknutie sa z možného opakovaného ublíženia.

Naivita posunutá k hraniciam absurdna, vedomé, či podvedomé nevnímanie zla, to je tiež obranná reakcia. Veľa zla totiž môže spôsobiť, že človek sa už nedokáže zdvihnúť a u citlivejších osôb môže viesť až k psychickej poruche. Takže lepšie je nevnímať zlo, tak sa svet zdá byť lepším, prijateľnejším. Časom sa dostaví ľahostajnosť a naivná viera v dobrého a zlého človeka.

Kde ostal človek, ktorý sa nebojí, ktorý pozná svoje možnosti i hranice možností iných ľudí, ktorý pochopil zložitosť ľudskej prirodzenosti, ktorá nie je ani dobrá, ani zlá, ale ktorá v každom osobitnom prípade inklinuje k dobru alebo zlu inak.

Kde je človek, ktorý chce dôverovať, uvedomujúc si následky a poznajúci cenu, ktorú môže zaplatiť keď sa znovu sklame?

Kde je človek, ktorý vie, že bez dôvery sa nedá vybudovať pozitívny vzťah s druhým človekom i napriek podozreniam?

Kde je slobodný človek, bez komplexu menejcennosti, ktorý nepadá do samoľúbosti a narcizmu?

Kde je človek, ktorý sa nezľakne sveta vzdialenejšieho, než je jeho malé veľkomesto, človek cítiaci sa dobre tu, aj v New Yorku, Bruseli, či v Ríme?

Človek otvorený svetu, ktorý vie o svojej krehkosti, človek tvrdo kráčajúci po zemi s triezvym hodnotením vecí, ktorý dokáže otvoriť cestu do svojho sveta iným, ktorý je schopný obdariť dôverou.

Sme každodenne odkázaní na nedôveru a podozrievavosť vo vzťahoch, byť stále v strehu, na malé i veľké zrady, na túžbu po odvete, na narcizmus, snobstvo a vlastnú nafúkanosť?

Samozrejme, zovšeobecňujem, ale niečo na tom je, preto je ťažko žiť v malom provinčnom meste.

Autor pôvodného článku: wschody słońca

Bialystok - mapa
Bialystok - oficiálna stránka

28 augusta 2008

Klamanie telom

Hovoriť (písať) a nič nepovedať, to je ťažké umenie, ale najhoršia je strata sebavedomia. Zvlášť, ak je to v oblasti, na ktorej si človek dlhodobo zakladá. Už sto rokov si myslím, že som mladý...

Včera som dostal pozvánku do internetovej skupiny od osoby, ktorú dobre poznám, tak som sa tam prihlásil, len tak narýchlo som sa zaregistroval. Aj fotografiu som vyhrabal kdesi z archívu, vznikla v dávnych dobách ako pokus o sériu mimických grimás.

Na stránke som nadobudol takmer istotu, že moja kamarátka omylom, alebo nerozvážnym ťahom pozvala do skupiny všetkých ľudí zo svojho googlovského adresára, takže som sa ocitol v náhodnej skupine akoby mimochodom.

Dnes som dostal ďalšie osobitné pozvanie od inej dámy z toho spolku na priateľský pokec, tak som sa začal bližšie (pasívne) zoznamovať s členmi skupiny... Sú to zväčša mladé (solídne) dámy vo veku 30-40 rokov, viem že o veku žien sa nediskutuje, tu však ide iba o spoločný znak anonymnej skupiny, tak ten údaj hádam môžem uviesť.

V súvislosti s vekom som sa začal zaujímať o vlastný profil, v ktorom som uviedol pri prihlasovaní iba minimum údajov a na moje prekvapenie som zistil, že môj domnelý vek vypočítaný z preddefinovanej hodnoty dátumu v rubrike je 13 rokov...

Keď si to dám dohromady s fotkou, na ktorej som mal 17, tak to je celkom zaujímavá a možno aj príťažlivá kombinácia - trochu staro vyzerajúci pubertiak...

Hneď som uviedol veci na pravú mieru, len dúfam, že nádejným kamarátkam som tým nespôsobil príliš veľký šok a možno ma budú právom považovať za klamára, ktorý si pridáva (uberá) roky... a to som včera napísal, že už iba pravdu a nič než pravdu...

.....a možno to bolo inak a ja som naletel......
.............................................................................

24 augusta 2008

Zánik človeka

Pred dvomi rokmi som tu písal o knihe, ktorá v tom čase existovala iba v autorových úvahách, dnes je už na svete. Práve som ju dočítal, je presne taká, ako som o nej písal vtedy, nemám k tomu čo dodať, hádam iba stručnú charakteristiku...

Kniha "Človek a jeho zánik" je súborom filozofických úvah autora na podklade hlbokých znalostí nášho sveta, techniky i ľudských vzťahov vo vesmírnych súvislostiach. Autorove závery v knihe vôbec nie sú optimistické, ako naznačuje aj názov knihy a snaží sa ich podoprieť svojou logikou i logikou ľudských dejín.

Zaujala ma úvodná stať o vzniku vesmíru, úvaha o tom, keď na počiatku nebolo nič, ešte pred Veľkým treskom, či existovali prírodné zákonitosti... Dochádza k záveru, že prírodné zákonitosti sú tu nepretržite, že sú nemenné ako duša vesmíru, aj keby vesmír zanikol a nanovo vznikol.

Nikto z nás nevie, ako to je v skutočnosti, ale ja si myslím, že je to inak... Skúsim preto o tom trochu pošpekulovať...

Keď na počiatku nebolo nič (alebo všetka hmota vesmíru sústredená v jednom bode...), neexistovali nijaké vzťahy, teda ani pravidlá interakcie neboli potrebné. Až keď zaznelo to známe SLOVO, došlo k veľkému tresku, hmota sa začala deliť a upravovali sa vzťahy medzi jednotlivými časticami.

Až vzájomným pôsobením vesmírnych elementov sa definovali zákonitosti, ktoré považujeme za prírodné zákony. Ak sa zásadne menia vzťahy vo vesmíre, vznikajú nové závislosti, aj nové prírodné zákony. My totiž všetky určite nepoznáme, možno iba niekoľko základných, z nášho pohľadu.

Nakoniec - poznáme to aj z ľudskej praxe - pri zmenených podmienkach sa menia aj naše zákony a čím radikálnejšia je zmena spoločenských vzťahov, tým radikálnejšie sa musia meniť zákony...


Paľo Malohradňanský: Človek a jeho zánik, LORCA, Bratislava, 2008

22 augusta 2008

Mienkotvorné médiá

Tak som si dnes posedel v spoločnosti "mienkotvorných" ľudí, v čakárni u lekára... Kedykoľvek sa tam vyskytne dvojica, ktorá má k sebe blízko, začne sa rozhovor. Keďže ja som nemal partnera, tak som iba počúval a nechal som ich pôsobiť na moju mienku...

Nebudem to ďalej rozoberať, či úspešne, alebo nie, len ma to priviedlo k zamysleniu nad jedným našim mienkotvorným médiom, ktoré som si ráno kúpil. Taký papier sa občas zíde na podpálenie dreva v krbe, ale v dávnej minulosti býval aj vhodným východiskom pri ukončovaní istého aktu.

Dnes je iná doba, informácie radšej prijímame v instatnej podobe internetových spravodajských portálov a na WC si kupujeme toaletný papier. Klasické noviny vraj aj tak čoskoro zaniknú... Na internete je všetko to, čo aj v papierovom obale i viac a navyše je to vždy čerstvé...

Keď je také médium, hoci aj papierové dostatočne silné, vraj sa stáva mienkotvorným... Na príklade z praxe som nad takouto logikou úspešne zapochyboval - po nástupe vlády, ktorú si mienkotvorné médium neželá, začne zo strany média tlak, s cieľom nakloniť verejnú mienku opozične, fakticky suplujúc politickú opozíciu, ktorá mlčí ako hrob.

Je jasné, že každá vláda musí byť pod kontrolou verejnosti, aj prostredníctvom médií, inak to byť nemôže a každá moc má mať opozíciu... Tak som hľadal v dnešných novinách politickú opozíciu, prelistoval som ich od A po Zet ale nenašiel som tam o opozičných stranách ani slovo...

Na záver sa núka otázka - čím to je, že niekedy je mienkotvornosť sakra problematická, že aj napriek výške nákladu, osvedčeným metódam a návodom sa smer verejnej mienky akosi nemení, preferencie smeru sa stále držia vysoko a paradoxne, aj tzv. mienkotvorné médiá majú na tom svoj neželaný podiel...


Krátky slovník slovenského jazyka:
mienkotvorný príd. (výrazne) pôsobiaci, vplývajúci na verejnú mienku, zúčastňujúci sa na jej utváraní: minekotvorné noviny...

18 augusta 2008

Sme v blogu a fotky

Kedysi dávno som chodil do príjemného fotografického klubu fotka.madness.sk, kde publikovali fotoamatéri svoje dielka a viedla sa tam celkom slušná diskusia o obsahu, aj o technickej kvalite jednotlivých fotiek. Bolo to celkom príjemné a prínosné prostredie.

Fotka.madness.sk nedávno konvertovala na fotky.sme.sk, čo prinieslo modernizáciu vzhľadu a rozšírenie o niektoré nové funkcie. K inovácii prispela aj vnútorná diskusia medzi "madnesákmi" a "smečkármi" z oblasti fotografie. Už v prvom okamihu diskusie padli logicky aj otázky, aký to bude mať dopad na zverejňovanie fotografií vo fotorubrike na blog.sme.sk.?

Problém je v tom, že fotky.sme.sk majú slúžiť podobne ako pôvodný madness, na odbornú diskusiu k jednotlivým fotografiám a ich hodnotenie, na druhej strane na blog.sme.sk sa nezverejnňujú jednotlivé fotky (až na malé výnimky), ale najčastejšie fotoreportáže s cestopisným charakterom, alebo inak ladené články využívajúce text i fotografie.

Ak by fotky.sme.sk mali slúžiť pre blog iba ako úložisko fotografií, tak o nič nejde. Zdá sa však, že ani správcovia blogu v tom nemajú celkom jasno...

Tomáš Bella sa v spomenutej diskusii vyjadril, že na SME by boli radi, aby čo najviac ľudí vkladajúcich teraz fotky na blog.sme.sk, používalo fotky.sme.sk a to naznačuje, že by mohlo ísť o použitie fotky.sme.sk ako jednotného úložiska aj pre blog.sme, ale dovetok, že "...násilím fotorubriku na blogoch určite rušiť nebudeme, aspoň nie v dohľadnej dobe " dáva možnosť aj iného výkladu (časom)...

Fotorubrika na blog.sme.sk je totiž obsahovo úplne o niečom inom ako prezentácia jednotlivých fotiek s diskusiou a odborným hodnotením. Fotoreportáže a dokumentácia cestopisných zážitkov na podklade fotografií má podľa mňa oveľa bližšie k publicistike (a k blogu), ako diskusia o pekných fotkách.

Zrušenie, alebo obmedzenie fotorubriky na blog.sme.sk by bolo ochudobnením blogu, aj keď na druhej strane by ostalo viac priestoru pre iné témy a žánre... Otázne je len to, aký by to malo vplyv na celkovú kvalitu a záujem o blog.sme.sk.

16 augusta 2008

Fantázia vizualizácie

Naše rozhodovanie a postoje silnejšie ovplyvňuje obraz reality, ako realita sama. Reálny svet okolo nás je dosť obmedzený priestorom a časom, vo svojich úvahách však kalkulujeme a hodnotíme svet podľa obrazov skutočnosti, ktorú sme nikdy nevideli a nikdy ani neuvidíme.

Mnohé naše predstavy nemajú reálny základ, vymysleli sme si ich sami pod vplyvom rôznych nálad, nesprávnym hodnotením faktov, alebo ich pre nás vymysleli iní ľudia, teda sú umelo vytvorené. Na tomto základe sú postavené teórie ale aj skutočné praktiky používané na cielenú manipuláciu s našimi predstavami (názormi).

Po všeobecnom úvode by som mohol uvádzať príklady z veľkého sveta ľudskej politiky, ale ostanem iba v tomto malom blogovom skanzene... Najľahšie sa čítajú články založené na obrazoch skutočnosti - na fotografiách. Ak sa chcem vyškriabať na nejaký zemský vrchol, alebo navštíviť neznáme miesto, rád sa nechám inšpirovať fotkami na internete.

Dalo by sa povedať, že na takých fotkách je holá skutočnosť, a taký bude aj reálny zážitok, ale nie je to pravda. Na fotografiách krajiny je obraz reality "zmanipulovaný" autorom. Výberom záberov, ich kompozíciou, aj technickými úpravami zväčša s dobrým úmyslom nám podáva svoju predstavu a my ju od autora preberáme.

Skutočný dojem môže byť a často aj je značne odlišný. Aj moje fotky z tej istej lokality budú vyjadrovať moje pocity, môj spôsob pohľadu na svet, ale iba vtedy, ak si dám záležať, ak mám talent vidieť veci po svojom. Aj moje vlastné fotografie potom môžu po čase vyvolať obraz reality ako spomienku zviazanú s daným miestom.

Je to podobné pôsobenie, ako v iných oblastiach umenia. V básni skryté posolstvo žije svoj vlastný život a keď ju číta autor, nachádza ho v nej rovnako ako každý čitateľ. Namaľovaný obraz i dobrá fotografia majú svoju dušu, z ktorej číta každý po svojom a vytvára si svoj obraz reality, ale aj písané články ju niekedy majú...

Pri čítaní knihy si čitateľ vytvára živé obrazové vnemy podľa slovných opisov deja i reálií v príbehu. Všetko záleží len na jeho fantázii, na životných skúsenostiach, ale aj na majstrovstve autora. Stáva sa potom, že film nakrútený podľa knihy nie je tak úžasný, ako bola kniha, lebo film podáva obraz, podľa vizuálnej fantázie jeho tvorcov...

11 augusta 2008

Vôňa domova

Po každej ceste sa vraciam do svojho paneláku ako do útulného domova. Poznáte to - každý byt má svoju atmosféru a tým myslím naozaj zmes vzduchu a rôznych vôní. Pachy v bytoch sú vždy prirodzené ľudské, ale aj zmiešané s vôňou kuchyne a s inými umelými arómami...

Vzdušná vlhkosť je nasýtená vodnou parou z potu a z vetrania pľúc. To všetko nesie aj stopy po strávených jedlách, prípadne po aktuálnych zdravotných ťažkostiach.

Pri vstupe do nového prostredia okamžite zaregistrujeme odlišnosti vo vzduchu. Mieru rozdielov však znižuje používanie umelých vôní a najmä v posteli aj unifikované pracie a avivážne prostriedky, ktoré nás majú po pachovej stránke neutralizovať a tak simulovať vôňu domova...

Na unifikáciu (prekrytie) "ľudskosti" vo vzduchu sa vynašlo neuveriteľné množstvo vôní (a smradov), ktorými sa snažíme o vzájomnú pachovú prijateľnosť. Tak sa stávame pachovými pokrytcami - pokrývame svoje telo umelými vôňami.

Použitiu umelých vôní sa obvykle nevyhneme ani na WC. Varujem však pred použitím maxibalenia prípravku s názvom "Paris n..." (neuvádzam celý názov, aby som mu nerobil reklamu). Je to asi koncentrovaný smrad z parížskych verejných WC a nevyprchá ani po niekoľkých hodinách..

Náš nos si po istom čase zvykne na všetky smrady a ďalej nám už nehlási ich výnimočnosť, tak nech žije vôňa (teplo i vlhkosť) nášho domova, lebo cesty sú symbolom slobody a príroda je svet, no ten skutočný život sa odohráva doma v kresle pri televízore (v posteli), alebo ešte lepšie - pri počítači a blogovaní...

(. _ .)

Upozornenie:
Záver poslednej vety v článku nezodpovedá správnej a zdravej životospráve...

05 augusta 2008

Sme ľudia na baterky?

Dobrá večera je základom pokojnej úvahy, tá moja dnes bola skromná - zmiešaný zeleninový šalát s francúzskou horčicou s vínnym octom a k tomu knedľa na vajíčku. Tak podobne je teda namixovaná aj moja dnešná téma úvahy.

Sme ľudia a sme ovládaní na diaľku rôznym spôsobom, ale hádam najviac a najnenápadnejšie médiami. Nevieme, kto drží v rukách diaľkové ovládanie, určite to nie je jeden z nás, možno nejaký zabudnutý "ET". Často sa riadime správami o počasí a náladu si korigujeme vyhlásenými rizikovými stupňami, ale to je iba začiatok.

Pracujeme na počítačoch, na diaľku, cez internet aj komunikujeme a cestujeme po svete. Trendy sú jasné, najprv dáme identifikačné čipy psom, potom do našich pasov a nakoniec niekam pod kožu, kde si sami nedočiahneme... V čipe budú všetky naše životopisné i biometrické údaje. Už nikdy sa nestratíme, satelity nás budú posúvať na sledovacích monitoroch podľa potreby.

Už nebudeme kupovať za drahé peniaze balíček Office, ani iný software, naše dokumenty a všetky naše dáta budú skladované niekde vo virtuálnom svete v googli, alebo inde. Kto má predstavu o cene informácií si ľahko predstaví, akú to dáva moc, aké možnosti. O produkty nášho intelektu sa postarajú príslušné centrály.

Už nebudeme kupovať komplikovaný operačný systém, vystačíme s malým nenáročným prenosným terminálom, dáme zbohom windowsu i linuxu. Budeme iba zrnko piesku a hrady z neho si budú skladať niekde mimo nás.

Máme sa báť, že budú z nás stroje? To hádam až potom, keď príde do obehu namiesto viagry tabletka z poľského filmu Sexmisia...

Keď sme u tabletky - médiami prebehla správa, že sa rapídne zvýši cena Acylpyrínu (aj cena plynu, potravín, energií a fšetkého...), ľudia sa vrhli na apatieky... Všetky ceny rastú logicky - pcháme sa medzi bohatých... Médiá nás upokojujú, veď aj platy porastú, iba zabúdame na odpísaných, na tých ktorí sú už mimo pracovných pomerov a žijú z celoživotne strádanej renty, zvanej dôchodok...

Sociálna poisťovňa má deficit. Aktuálne pracujúcim sa nepáči, že to majú vykrývať zo svojich odvodov práve teraz... Tak už len nejako dožiť. Možno skĺzneme aj do eutanázie. Aj zraneného koňa treba utratiť... To nemyslím vážne a dúfam, že to tak nebude, inak by ľudské spoločenstvo nemalo zmysel.

Sme slobodní ľudia, máme právo slobodne myslieť. O všetkých ostatných slobodách je to však vždy s podmienkami a obmedzeniami. Slobodne sa prejaviť a slobodne aj konať môžeme iba v rámci svojich možností, v rámci svojej ekonomickej moci (tá je často nad všeobecnými pravidlami)... Kedysi sa hovorievalo, že aj rozčuľovať sa môžeme len do výšky svojho platu.

Je to veru tak, ideály francúzskej revolúcie "Liberté, Égalité, Fraternité" už dávno neplatia.