Stránky

30 decembra 2009

A je po

Už je skoro po sviatkoch, ostáva nám už len ten naj záverečnejší v končiacom roku. Silvester s plynulým prechodom do Nového roku je bodkou a výkričníkom, ale aj otázkou a veľkým písmenom na začiatku novej vety, zatiaľ holej a nerozvinutej, ale s veľkým, až ročným potenciálom 2010.

Vianoce sú už takmer dokonale zabudnuté. Boli podobné tým predchádzajúcim, len postupnosti stretávania rodiny boli u nás trochu pozmenené. Jazdil som na štedrý deň, aj na prvý sviatok vianočný, ale potom som už bol iba spolujazdec v najnovšom type Fabie.

Práve ten post spolujazdca ma utvrdil v názore, že sme veľmi dobre urobili, keď sme si v tom tohtoročnom "šrotovnom" nezvolili túto značku a typ. Nesedeli mi motorové vibrácie, ani celková hlučnosť a ešte zopár drobností. Na mieste spolujazdca mi však najviac chýbal volant :)

Tohtoročné a o chvíľu aj minuloročné Vianoce mi bude ešte dlho pripomínať drevená stavebnica historickej lode Santa Maria od firmy "c-mamoli", ktorú som akýmsi zázrakom dostal pod náš umelý vianočný strom. Tomuto zázraku budem musieť venovať kopec z času nastávajúcej budúcnosti.

Zatiaľ sa ešte teším na 365. deň roku 2009, nasledovaný prvým januárom 2010, pre šťastie naše i vaše.

22 decembra 2009

Čeko

Československo v minulosti poznali vo svete pod skratkou "Čeko". Slovensko dodnes nie je všade dostatočne identifikovateľné, ale ako súčasť "čeko" je to hneď jasné. Príčinou bolo dlhé meno Československa, ale aj dominancia Česka v dvojštáte zloženom z "historických zemí" a prívesku Slovensko. Tým nechcem spochybňovať rozvoj Slovenska v tom období, ten je nespochybniteľný, aj počiatočný prínos českých učiteľov a možno aj úradníkov na Slovensku.

V nedeľu som zase sledoval ČT2, keď dávali "Československý" filmový týždenník z roku 1959. Zaujímavosťou je, že v skutočnosti nebol Československý, ale iba Český. Zo Slovenska tam nebola jediná správa, nedialo sa tu nič zaujímavé, alebo na Slovensko nebolo z Prahy vidieť... Bolo to naozaj tak, až neskôr sa prijala akási zásada 2:1 na pomery Československa. Znie to možno neuveriteľne, ale bolo to tak.

Často sa dnes hovorí o nezrozumiteľnosti Slovenského jazyka pre České deti, čo vraj naopak neplatí. Myslím si, že je to hlúposť, aj keď češtinu u nás počuť v médiách, najmä v TV dosť často, čo nás, aj naše deti udržiava v kondícii a české deti nie. To však nie je dôvod na zásadnú vzájomnú nezrozumiteľnosť jazyka. Argumentácia niektorými slovíčkami je iba účelová, dokázať niečo, čo sa chce dokázať.

Spomínam si, keď som prvýkrát došiel do rusínskeho prostredia, čo je dosť odlišné od slovenčiny, stačil mi týždeň, aby som im porozumel. Tak si myslím, že neznalosť slovenčiny u českých deti sa dá odstrániť jej počúvaním za menej ako týždeň a to nie je žiadna tragédia.

Na záver spomeniem svoju skúsenosť s čítaním češtiny na blogoch. Veľmi dobe a ľahko sa mi číta čeština v blogu Ladislava Matušku, ale mám problém prečítať napríklad blog Pavla Klusáka. Stále je to tá istá čeština, ale možno je to trochu aj o obsahu a forme písania, lebo podobné rozdiely pozorujem aj pri slovensky písaných blogoch, niektoré sa čítajú ťažšie, ako by autor písal cudzou rečou. Možno aj tento môj blog môj patrí do kategórie nečitateľných, iba dúfam, že to tak nie je.
...

Všetkým svojim čitateľom, mlčiacim i komentujúcim, želám pokojné Vianoce a všetko najlepšie v okrúhlom roku 2010.

21 decembra 2009

Zhoda

Pri cestách autom som obvykle počúval komerčné rádiá. Stávalo sa mi, že som prešiel všetky voľby a nič vhodné som nenašiel. Od istého času som zakotvil na Slovenskom rozhlase a odvtedy veľmi zriedkavo prepínam inde. Rozmýšľal som nad tým, čo to znamená, či sa zmenil môj vkus, alebo to rádio Slovensko je tak dobré?

Som presvedčený, že s mojim vkusom je všetko v najlepšom poriadku, to rádio je naozaj dobré. Zaujímavé informácie podávajú bez vlastného zaujatia, so snahou o nestrannosť. Výber hudby je robený s citom, striedajú rôzne žánre, tak ako sa logicky mení nálada poslucháča pri dlhých cestách. Hudbu striedajú zaujímavé diskusie, samozrejmosťou je kvalitný dopravný servis, proste je to u mňa jednotka v éteri.

Od dnešného večera máme na Slovenský rozhlas takýto názor najmenej dvaja, ale ja verím, že väčšina poslucháčov. Dnes večer som sledoval reláciu "Krásný ztráty" na ČT, kde sa Ivan Mikloš vyjadril podobne ako ja. Niekoľko rokov vraj počúval komerčné rádiá, až si raz naladil Slovenský rozhlas a s údivom zistil, že je to naše najlepšie rádio.

18 decembra 2009

Sibír

Na Sibíri klesajú teploty aj pod -50°C, tak sa ani nečudujem, že tam Rusi objavili 100 cudzích agentov, v takej zime sa aj agenti presúvajú z terénu do vykurovaných priestorov. Dokonca sa mi to zdá málo na tak veľký a nerastnými surovinami podmínovaný priestor. Viacerých vraj vyhostili, tak to museli byť diplomatickí agenti. Nechcel by som robiť agenta v tej treskúcej zime. Veď mi to našťastie ani nikto neponúkol...

U nás ešte teplota neklesla tak hlboko a ani sneh nevidieť, ale o horúcom lete sa nám môže iba snívať. Vianoce signalizuje komora plná trvanlivého pečiva a zákuskov, čo čakajú na štedrý večer a jeho teplé pokračovanie pri televízoroch. Budú Vianoce a budeme sa mať radi, veď sa hovorí, že láska ide cez žalúdok, ale cez ten orgán ide aj mnoho iných vecí, ktoré končia dosť nevhodne pre takéto slušné blogové periodikum.

O tej periodicite by sa dalo dlho diskutovať, zďaleka sa mi totiž nedarí dodržiavať všetkých 10 zásad úspešného blogovania podľa návodu Martina Mikláša z rozhľadne. To sa v konečnom dôsledku prejavuje aj v tom, že na svojich blogoch som ešte nezarobil ani jeden metrický cent a to už vôbec nehovorím o euráčoch.

Píšem naozaj nepravidelne, aj keď istý čas som sa o pravidelnosť snažil. Nuž, naozaj nie som v blogovaní profesionál. Martinov druhý bod hovorí, že príspevky by mali byť krátke, o to sa snažím, píšem pomerne stručne a krátko (si myslím). Horšie je to s tretím bodom, ktorý radí držať sa jednej témy. Tak to hádam nie, chcem mať v tématike voľnosť a slobodu, veď špecialistov je naokolo dosť.

Štvrtý bod hovorí o písaní zaujímavých článkov. No povedzte, kto by si myslel, že píše nezaujímavo? Gramatika a pravopis - to pokladám za samozrejmosť, ale chybička sa iste občas vyskytne. Šestka je o odsekoch a prehľadnom písaní, to je moja obľúbená téma, dokonca niekedy si myslím, že odsekávanie v článkoch som vymyslel sám...

Sedmička ma trochu vytáča, že vraj neberte blog ako žart... Sľubujem, že zvážniem, keď mi za to bude niekto platiť. Ponuky prosím na moju mailovú adresu a to by hádam aj stačilo, o zvyšných troch pravidlách si to radšej prečítajte v originálnom znení, lebo aj tak mám problém s tým, ako sa dopracovať k hlavnej myšlienke tohto príspevku. Nechám to teda na tých agentoch zo Sibíri...

16 decembra 2009

Head-line

Niet pochýb o tom, že titulok správy je dôležitý. Napríklad taký spravodajský portál Aktuality, dnes otitulkovali článok o Slotovom výroku takto:



O Slotu, pod tak celkom miernym (a pravdivým) titulkom, zrejme nebol záujem, tak o hodinu prišli na nápad zbulvarizovať titulok nasledovne:



Hneď to láka ku konfrontácii, na akú je čitateľ pri správach o Slotovi zvyknutý, nebudú mu predsa vylepšovať imidž a čitateľom kaziť radosť...

14 decembra 2009

Ešte odpočívajú v pokoji

Konečne prišla vítaná zmena počasia, ktorá priniesla taký jemný mráz, v ktorom sa vzduch výborne vdychuje, výdych sa parí, ale nos ešte neprimŕza. V lese pod Zoborom je čistý a chladivý vzduch, len snehový poprašok je chabý, ako by zima ešte šetrila práškovým cukrom do vianočného pečiva.

Tento čas by som nazval obráteným saunovaním, lebo po vstupe z mrazu do vykúrenej miestnosti nás ovalí voňavá para z čerstvo napečených zákuskov a do tvárí naskočí zdravá červeň. Svet je hneď krajší a džavotanie dvojročnej susedovej Natálky navodzuje atmosféru pokoja a rodinnej pohody.

Práve dnes, do prvého mrazivého dňa priviezli živé ryby do neďalekej reštaurácie, kde zvykneme kupovať vianočného kapra. Už len 10 dní budú rybičky odpočívať v pokoji, potom sa (ako káže biblia), premenia na chlieb (a k nemu bude víno), ako kázal Ježiš pri poslednej večeri, lebo všetko je od Boha:

Toto je moje telo a toto je moja krv, jedzte to a pite na moju pamiatku...

12 decembra 2009

Sobotník č. 50

Dlhšiu prestávku v písaní by som tu mal nejako zdôvodniť, ale čo iné okrem pohodlnosti a nedostatku inšpirácie môžem uviesť? Hádam iba nadmerné čitateľské zahltenie. Nie je dobré čítať veľa blogov, lebo potom je človek tak saturovaný informáciami z blízkeho i ďalekého vesmíru, že aj televízne noviny na .arkíze a .ojke mu pripadajú ako slama, ktorú už krava dvakrát prežula.

Všimli ste si, ako nenápadne som použil "obodkované" inkognito slová, "odkukané" z týždenníka .týždeň? Trochu som to vylepšil na spôsob hlavolamu, bodka tu nie je obráteným koncom vety, ale substitúciou dôležitého písmena, ktoré si dosadí (bystrý) čitateľ sám. Ten spomenutý .týždeň už stratil Žurnál-ovú konkurenciu a nám, čitateľom bažiacim po pravde, ostáva len utiekať sa ku Slovu, lebo dôležitý je aj iný pohľad na veci v nekonečnom mori pravicových ideí.

Zdá sa mi, že otázka pravo-ľavého pohľadu na svet je dosť zavádzajúca, že je len takou barličkou pre nezorientovaných, lebo v dnešnom svete ide vždy a hlavne o moc a moc je vždy mocným prostriedkom bohatých na ovládnutie spoločnosti. Samozrejme, že v rámci demokratických inštitútov a keď to nevychádza, tak sa začne špekulovať aj o prerobení demokracie.

Na začiatku som spomenul svoje čitateľské zahltenie a je to naozaj tak, navyše je to zahltenie takmer výhradne "pravicovým" pohľadom na svet. Čo s tým, keď 90% mojich zdrojov pochádza z blogu .me? Človek tam má na prvý pohľad pocit, že je to priestor slovenskej inteligencie, ale keď sa začíta do blogov v kategórii "politika" a potom aj do ich diskusií, čoskoro začne pochybovať o význame tých slov.

Negatívne emócie, tak by sa tá kategória mala správne volať, lebo zväčša tam ide hlavne o emócie a čierny pohľad na svet a najmä na našu domovinu... Inak je to skutočne skvelý priestor s priekopníckymi nápadmi. Napríklad také "blogostretká", reálne existujú už 4 roky, kým iní (iDnes) na túto prax ešte len nabiehajú...

Toľko moja sobota a všetkým želám peknú nedeľu...

09 decembra 2009

Recyklovaný advent

Nikdy by som nepovažoval svoje články na wabovinách za odpad, ale tentokrát ich, pre názornosť, prirovnám k separovanému domovému odpadu. Lebo všetko sa točí, aj sviatky sa opakujú ako mnoho iných vecí, tak aj moje príležitostne vianočné články sú recyklovateľné a môžem na ne odkázať kvôli ich trvalej aktuálnosti... V kategórii "Vianoce" ich je už viac ako adventných sviečok, ale to nevadí, aspoň je možné vyberať. Tak poďme separovať a recyklovať Vianoce...

(28 december 2008)

Vianoce majú tri fázy priebehu. Prvá začína hneď po skončení leta, očakávaním masívnej predvianočnej reklamnej kampane.

Druhou fázou je vlastný reklamný ošiaľ, najmä v TV kanáloch pod pláštikom Santu (zriedkavejšie Mikuláša, ktorý sa vracia a Deda Mráza, ktorý už takmer odišiel...) a opäť aj v mene malého Ježiška prinášajúceho dary z obchodov. Táto fáza býva najdlhšia a z hľadiska obchodu je vlastne cieľom...

Dávno zabudnutou formou Vianoc sú biele Vianoce, keď v mraze vŕzga sneh a stromy sú prirodzene prizdobené na bielo. Doma je teplo, trochu tesno, lebo sa zišla celá rodina, ale aj preto majú k sebe všetci bližšie.

Vianoce 2008 som videl ako pokojné a v pohode, aj keď neboli zasnežené. Trochu mi pripomínali stroj, ktorý sa pohybuje zotrvačnosťou z kopca, ako všetko vo vesmíre do niektorej čiernej diery (viď ako príklad našu galaxiu). Rok čo rok sa opakujúce obrazy a zvyky poznačené tradíciou. To je starý vesmírny princíp, stále sa točí...

Rubrika: Vianoce



02 decembra 2009

Vianoce nebudú...

Ani dnes nemám žiadne pozitívne správy. Posúďte sami, bol som v niekoľkých obchodoch a všade bolo niečo depresívne.

Drogéria, ktorá robí veľký výpredaj, lebo predajňu rušia. Predavačka sama, napriek 40% zľavám, absolútne bez úsmevu, nereaguje ani na vtipné podnety pri skúšaní vôní, ani po nákupe tovaru za 30 € sa neusmeje, pri odchode neodzdraví. Chápem ju, obchod sa ruší, je jej z toho smutno, možno má obavu o svoju ďalšiu existenciu.

Obchod s bielou a čiernou technikou, veľké priestory, dvaja zákazníci a 5 predavačov, ktorí spolu komunikujú po maďarsky. Spýtal som sa, či hovoria aj po slovensky, že áno a oslovený predavač sa usmial, ochotne mi poskytol požadované informácie a dohodli sme sa, že nákup odložím na zajtra. Hádam výnimka z dnešného pravidla.

Železiarstvo, vybral som si madlo, ale pri pokladni som si to rozmyslel, že si zoberiem väčšie. Predavačka to už mala nablokované, ale predsa išla pre to druhé, aj keď trochu neochotne. Doplatil som a s kasou si to vybavila bez mojej asistencie. Žiaden problém, iba sa mi nepodarilo primäť ju k úsmevu.

V inom železiarstve, predavač typu smutný muž. Poznám ho, vždy sa usmieval, dnes dokonale vážne smutný, ktovie prečo? Ani môj nákup za 60 centov ho nepriviedol k úsmevu, iba pozdrav na odchode opätoval.

Papiernictvo, nákup vianočných drobností za pár €, mladá pokladníčka so sympaticky vyplneným výstrihom, lenže chyba lávky, bez úsmevu. Na môj pozdrav pri odchode nereaguje... Asi nie som jej typ, alebo že by to bolo počasím?

Obávam sa, že tieto Vianoce nebudú veselé...

Po-polnočník

Ak môže existovať večerník, prečo by nemohol existovať aj nočník, hoci aj v podobe takéhoto po-polnočníka?

Náš svet sa neustále zmenšuje. Kedysi aj výlet do susednej dediny bol dobrodružstvom a dnes máme celý svet ako na dlani a v hlave. Kdekoľvek na svete sa niečo šustne, už nás o tom informujú a pritom tie udalosti zväčša nemajú žiaden vplyv na nás. Teoreticky môžeme aj my ovplyvniť dianie hocikde na svete, podobne ako motýľ pohybom svojich krídel.

Zdá sa, že vieme všetko o svete, ale je to veľký omyl. Vieme len to, čo nám hodia na obrazovku (alebo nájdeme vo wikipedii). Už nežijeme v hranatých domoch, ale vo svete, ktorý je guľatý. Je vzácnosťou, ak sa zastavíme na kus reči so svojimi susedmi, len tak prehodiť niekoľko nič nehovoriacich viet, ako sa máte a vypočuť sa navzájom. Máme svoj vnútorný svet, okolo ktorého sa točí náš individuálny vesmír.

Sme ako mravce, máme organizované mravenisko, pracujeme, tvoríme a hľadáme profity aj bez práce a tak sme tým zaujatí, že niekedy si zabúdame uvedomovať seba samého ako dušu, ktorá dáva zmysel nášmu telu, aj iným materiálnym hodnotám. Zabúdame diskutovať, stávajú sa z nás osamelí individualisti. Cudzie názory nás vytáčajú, neznášame kritiku, máme predsa svoje jedinečne správne a dobré názory.

Niekedy ma prekvapuje, akí sú ľudia múdri, spravodliví, láskaví a tolerantní (hlavne vo sfére blogov na internete). Keď všetkých ostatných, okrem seba zatracujú, nemajú radi ich nespravodlivosť, nenávisť a intoleranciu, nenávidia hlupákov a tým sa vyčleňujú z davu, ako prebudení a múdri do spravodlivého vyššieho a lepšieho sveta. Naozaj je to tak?

30 novembra 2009

Týždeň bez bodky

Z domova: Keď sa zamyslím nad udalosťami minulého týždňa, najdôležitejšie sa mi zdajú šúľance s makom, ktoré som mal v nedeľu na obed. Myslím to celkom vážne, boli vynikajúce, podobne ako krémová cesnačka vo vydlabanej veľkej žemle. Že voľby? Tie sme vyhrali, tak panuje všeobecná spokojnosť... Svoju výhru už komentoval Dzurinda, aj Fico.

Moja rehabilitácia s cvičením a plávaním prebiehala lepšie ako som očakával, sestrička na mňa tlačí a nedá mi vydýchnuť... Je to výborný pocit, keď sa človek môže na chrbte poškrabkať obidvomi rukami. Čo sa týka ramena, mohol by som už bez problémov nastúpiť u štátnych lesov za drevorubača a plávať by som mohol aj na olympiáde (veď niekto musí byť aj posledný...). Len by som si mal dať nalepiť "kinesio tape" na zvýšenie svalovej výkonnosti, ako riadny olympionik.

Zo sveta: Vedci vraj zistili, že vesmír, ktorý poznáme a vidíme, je len zlomkom celkovej hmoty vo vesmíre. Ten podstatný zvyšok tvorí temná hmota, ktorú nevidíme a nevieme ju nijako uchopiť. Je všade, fakticky drží vesmír pohromade. Drží aj nás tým, že nám dáva príťažlivosť... Preto je gravitácia tak silná a preto sa pri rozbití atómu uvoľňuje tak obrovské množstvo energie, ktorá je pôvodom temná.

Zaujímavý paradox, vedci tú neznámu neviditeľnú energiu (hmotu) nazvali "temnou", ale neznáme miesta na zemi označujeme ako "biele" miesta.

27 novembra 2009

Rodové rozdiely

Keď vidím pred sebou ženu, ktorá sa vyzlieka, po každom kúsku zhodeného šatstva a bielizne je krajšia. U mňa je to naopak, keď sa postavím nahý pred zrkadlo a obliekam sa, po každom kúsku bielizne a šatstva som krajší... Najkrajší som v snehovej fujavici, s baranicou stiahnutou na uši a s rúškou proti chrípke na nose. :)

(: enžáv ťarben :)

24 novembra 2009

Reklama

Niekedy sa mi zdá, že reklama je spoločenským odpadom, ktorý znečisťuje a ohrozuje naše životné prostredie množstvom farebne potlačeného papiera, či étericky nadmerným vlnením rozhlasových a televíznych kanálov, alebo tiež duchovne nadmerne prisudzovanou dôležitosťou reklamy v porovnaní s inými, Bohu a človeku milými činnosťami.

Na druhej strane, v aktuálnej ľudskej spoločnosti plní reklama aj funkciu akéhosi mazadla, ktoré pomáha roztáčať stroje ekonomiky a neustále aktivuje ľudské obranné mechanizmy voči nej, teda paradoxne zvyšuje reklamnú imunitu spoločenského organizmu. Platí tu to isté, ako u nadmerného užívania liekov, príliš veľa reklamy vedie k rezistencii voči nej.

Z aktuálneho reklamného balíka som si tentokrát všimol politickú reklamu SaS, v ktorej jej najvyšší ďakuje voličom. Zdá sa mu, že je zase o krok bližšie k parlamentu. Nechcem mu tu robiť reklamu, lebo to ani nepotrebuje, už sa mu ušlo dosť pozornosti, ale zaujali ma jeho aktuálne propagované referendové otázky.

V súhrne by som povedal, že sú starostlivo vyberané na efekt, napriek tomu si o nich dovolím pouvažovať z môjho zorného uhla.
1. Zrušenie koncesionárskych poplatkov - je iba malé "a" za ktorým musí nasledovať ešte zopár väčších písmen abecedy. V ďalšom kroku totiž treba prísť na iný spôsob financovania verejnoprávnych médií a tu sa núkajú v zásade dve možnosti - financovať ich priamo z daní, čo by zjednodušilo systém, ale podriadilo by ich vláde. Druhou možnosťou je nefinancovať ich z verejných zdrojov, teda ich premeniť na komerčné (čo je fakticky privatizácia), teda zrušiť ich verejnoprávny štatút. Prvá otázka takto získava oveľa širší rozmer, ako by sa zdalo. Možno autori majú v rukách komplex riešení, ale ja ho nepoznám.

2. Obmedzenie poslaneckej imunity - to je pesnička, ktorá už bola v repertoári viacerých speváckych zborov, ale vždy akosi narazila. Možno motyka vystrelí a raz sa to podarí, aj keď si myslím, že sa to bude dariť iba postupne a pomaly.

3. Zníženie počtu poslancov na 100, to je trend, ktorý sa už uplatnil na obecných úrovniach ale v NR SR bude mať šancu až vtedy keď to dostaneme nariadené z EÚ...
Tak, či tak, všetko bude závislé od vývoja politickej situácie, ako sa budú strany cítiť pre takú zmenu, lebo ju dobrovoľne podporia iba tí, ktorým bude vyhovovať zo straníckeho pohľadu.
Zníženie počtu poslancov má však aj svoje pre i proti. Na prvý pohľad sa ušetrí trochu peňazí (možno.....), na druhej strane sa menej ľudí skôr dohodne, ale sa hovorí aj - viac hláv, viac rozumu (áno, záleží na tom, či sú tie hlavy kapustné, alebo poslanecké...).

4. Stanovenie maximálnej ceny vládnych limuzín - usmievam sa, lebo je to veľmi všeobecne povedané a nie je v tom žiaden skutočný limit. Nie je rozhodujúca maximálna cena, ale požiadavky na komfort a bezpečnosť. Cena je vždy závislá aj od ponúk na trhu, takže tento bod si radím do veľmi otáznych.

5. Voľby cez internet - taká otázka nič nestojí, osobne si to neviem predstaviť, lebo je to zrejme dosť komplikovaná záležitosť technicky aj bezpečnostne, takže tiež to nebude veľmi lacná realizácia. V každom prípade predpokladám, že SaS toto presadzuje ako prostriedok na kvalitatívnu zmenu voličskej základne, čo môže byť z istého pohľadu aj rizikom, starší asi vieme ktorým smerom. Ak voľby cez internet, tak by som ich spojil aj so všeobecnou voličskou povinnosťou.

6. Zmeny v tlačovom zákone, bez ďalšieho vysvetlenia je to rozhodne najľahšie uskutočniteľný zámer, lebo vôbec nie sú tu tie zmeny definované... Viem, že sa o tom zákone veľa povedalo, ale takto položená otázka do referenda je viac-menej iba do zaokrúhlenia počtu.

Tiež som sľúbil minule, že o politike už píšem naposledy a tiež som populisticky nedodržal slovo... Ale veď som vlastne písal o reklame...

21 novembra 2009

Prúd času

Aby sme neuviazli v spomienkach, treba sa občas pozrieť aj na súčasnosť, na ten prchavý moment, ktorý je tu teraz a v momente je zase preč. Ľudia, príroda a veci okolo nás sú na pohľad nemenné. Tak ako bežne nevieme pozorovať rastliny v ich raste, tak ani vlastný život nevidíme ako neustálu zmenu, ktorá nás opotrebováva. Zdá sa nám, že sme stále rovnakí. Až sa raz pozrieme na fotografie spred rokov a zbadáme prúd času. Alebo deti, rastú a my sa nemeníme, iba na nich vidieť čas.

19 novembra 2009

Život nad spomienkami

Dá sa povedať, že dosť bolo politiky? Nedá, je všade okolo nás. Aj v našej obývačke práve kraľuje Hríb. Máme tri televízory, rôzne staré, ale Lampa ide len na tom najnovšom. Jeden z tých starších je farebný, vyrobený v Česku, ten najstarší je z Rumunska, čiernobiely. Je veľmi zachovalý, svojho času sme ho kúpili ako dočasnú náhradu za pokazený Rubín-Tesla, ktorý odišiel týždeň pred revolúciou. Oba však majú nedostatočný kanálový rozsah na dnešné pomery káblovej televízie.

Náhodou, práve v tom istom čase ako nám odišiel Rubín, som prestal konzumovať hríby. Nie že by som zberačom neveril, príležitostne sa zúčastňujem na zbere aj ja, ale dobrovoľne som sa vzdal tej pochúťky, aby v prípade potreby bol vždy niekto, kto poskytne prvú pomoc... :) Nikdy sa nič také nestalo, ale bral som to ako prospešnú abstinenciu. Od istého času konzumujem virtuálneho Hríba, ale témy si starostlivo vyberám, to sme nakoniec očakávali aj od nežnej, že nám prinesie pluralitu názorov a slobodnú voľbu (aj TV programu).

Dnes, keď nie som v centre diania (v obývačke), sám sa zamýšľam nad mojimi spomienkami z tých čias. Sú tam kde majú byť, raz ich odtiaľ možno vytiahnem, ani to nemusí byť okrúhly dátum, len tak pre potešenie... Nemyslím si, že politici klamú, len niekedy to vypáli úplne naopak, a stalo sa to aj Václavovi Havlovi v jeho prejave z roku 1989. Nechcem citovať, ale kto má záujem, pozrie sa sem. Tak je to, mali sme ideály, dnes máme život.

Dnes naposled...

16 novembra 2009

Daj Bože Vianoce

Pred nedávnom som sa sťažoval na skorý príchod Vianoc do médií ale tieto boli rýchlo vytlačené z centra pozornosti reflexiami na 17. november 1989. Okrúhly dátum zaúčinkoval neobyčajne silne, oveľa viac ako po iné roky sa spomína, píše a hodnotí ostatných 20 rokov. Porovnáva sa dnešok s ideálmi "nežnej".

To všetko je v poriadku, každý si rád zaspomína na silné emócie, ktoré nás vtedy držali. Aj u nás vyvesili spomienkové fotografie a dokumenty na to obdobie VPN a OF. Práve tieto dve odlišné organizácie boli predobrazom rozdelenia republiky, presnejšie - zrovnoprávnenia zložiek vtedajšej federácie. Už tam bol položený základ samostatného fungovania dvoch republík.

To ostatné čo nasledovalo, bolo iba pozvoľným uvádzaním písaných, aj nepísaných revolučných ideálov do života. Jedným z hlavných hesiel mítingov bola požiadavka na zrovnoprávnenie všetkých foriem vlastníctva. K tomu skutočne došlo v nasledujúcich rokoch a ja si myslím, že to bolo dosť podstatné, lebo z ideálov sa žiť nedá. Dodatočne si môžeme klásť otázku, kto z toho profitoval viac a kto menej?

Na ekonomické profity tej doby mám teóriu, že profitovali aktívni ľudia (ako vždy), ktorí videli trochu ďalej ako bežný občan. Tí nemuseli byť ani veľmi viditeľní, stačilo poťahovať nitky z pozadia. Využili pritom aj politické informácie a nenápadne smerovali porevolučný vývoj k dosiahnutiu svojich cieľov, ale tak to podľa mňa vždy chodí.

Na druhej strane sú tu pre masy aj slobody, tie sme dosiahli všetky, ľudské aj občianske, ktoré sú už závislé len od vlastných schopností, teda od stavu nášho konta. Dosiahli sme to, že každý sám má v rukách, v možnej miere svoj osud a pritom nikto nemusí skláňať hlavu pred samozvanými autoritami (nezamieňať s "celebritami":). Nič lepšie sme v roku 1989 nemohli zažiť.

14 novembra 2009

Spravodajstvo týždňa

Z domova

Dnešný deň je u nás zasvätený voľbám do VÚC. Naozaj, voľby sú ako sviatok, lebo tak ako chodíme do kostola, tak chodíme aj k volebným urnám. Poriadne sa pred tým vyumývame, chlapi sa oholia a navlečieme sa do nejakého slušného oblečenia a niektorí nahodia aj úsmev. Protestujete, že nie všetci chodíme do kostola? Na veď! Aj v tom je kus podobnosti.

Tak isto by sa dalo povedať, že v Boha a v zázraky neveria len tí čo chodia do kostola, ale aj mnoho iných zo stáda pohodlných. Ateisti sa bijú do pŕs, že zázraky neexistujú. Existujú však aj politickí ateisti a tí zásadne nechodia k voľbám, lebo neveria na volebné zázraky.

Pravdaže, ani veriaci nečakajú po voľbách zázraky, ale hovorí sa, že viera aj hory prenáša... (alebo láska?). Tak, alebo onak, pre mňa je výsledok neistý, lebo som sa pred volebným aktom neoholil.

Prírodné zákony

Od istého času chodím plávať a tam občas premýšľam nad prírodnými zákonmi. Najlepšie mi to myslí pri splývaní na hladine. Riešil som napríklad problém s archimedovým zákonom. Ak plávam s vystrčenou hlavou, ťažšie sa držím nad hladinou, ale keď ponorím aj hlavu, splývam pohodlne, vtedy je to úplne perfektné. Jediným problémom je, že občas musím vystrčiť nad hladinu periskop.

Ak teda ponorená hlava pôsobí ako plavák a nadľahčuje telo, tak potom musí byť dutá. Výsledok pokusu - sám na sebe som dokázal, že mám dutú hlavu... Pozor, nezovšeobecňujem to, vy ju máte určite vyplnenú múdrosťami, tak si ju pekne držte nad hladinou a nespoliehajte sa, že vás hlava zachráni, keď vás hodia do vody.

Vianoce


Prvou predzvesťou blížiacich sa Vianoc sú vždy vianočné reklamy. Podľa nich sa už istý čas nachádzame v tomto cirkuse. Ešte zaujímavejším sviatkom ako Vianoce je Nový rok. Kedysi, k novému roku nosili kominári po domoch kominásky nástenný kalendár. Dnes túto tradíciu prevzal istý telefónny operátor pomarančovej farby. Pekná pozornosť, na každý týždeň propagácia nejakej oranžovej služby, to poteší.

Ku kalendáru je pribalený aj osobný list s ďalšími super ponukami. Na prvý pohľad, len sa človek nesmie zaujímať o podrobnosti. Napríklad rýchly internet už od 6 € a keď chcete balíček, aby bol užitočný, dostanete sa až na 23, alebo 33 €. Takže môj súčasný balíček bez obmedzenia dát, za 12 € je bezkonkurenčný a nemením podľa kalendára.

Na záver citát z diskusií na blogoch: Blbý národ, blbá vláda... (napísal: Blbec)

11 novembra 2009

Vúcka, kraj, alebo župa?

Nemám čas, som strašne zaneprázdnený, lebo čítam knihu. Ešte stále nie som v stave prezradiť názov, ani autora, mám za sebou iba jednu štvrtinu, tak by to bolo príliš skoro. Na strane 84 ma však zaujal citovaný výrok svätého Bernarda, ktorý má hĺbku, tak ho tu odcitujem aj ja. Svätý Bernardín si položil otázku "Čo je Boh?" a sám na ňu aj odpovedal: On je dĺžka, šírka, výška a hĺbka.

Okrem čítania mám aj iné povinnosti, hoc aj také dobrovoľné, ako teraz keď práve pečiem oškvarkové pagáče. Mám na ne veľkú chuť, cesto som vypráskal a poviem vám, že pre ľudí postihnutých počítačovou myšou, je ručné miesenie cesta výborným tréningom. Cesto teraz chvíľu odpočíva a ja som si odskočil sem na kúsok relaxu.

V minulých dňoch som mal znovu príležitosť sledovať ľudí v čakárni u lekára. A keby len ľudí, ale musel som vnímať aj doktorov a sestry... Sestričky by mali byť v zásade milé osoby, najlepšie mladé a blonďaté. Včera som bol svedkom generačného stretu dvoch sestier a vyzeralo to tak, že sa pustia aj do vlasov.

Jedna pani, už bývalá sestrička sa domáhala pozornosti sestry, ktorá vyšla medzi pacientov v čakárni. Sestrička v službe ju rázne uzemnila a poslala do patričných medzí na úroveň ostatných čakajúcich. Tej staršej, v úlohe pacientky, nebolo viac treba, zvýšila hlas a opakovaná paľba sa chvíľu niesla čakárňou... Skončilo to tým, že pacientka sa bude sťažovať na vyšších miestach. Veď uvidíme! a buchla dvermi za sebou.

Načriem aj do iného súdka s kapustou - ani som sa nenazdal a už sú tu zase voľby. Žiadna veľká volebná kampaň, bilbordy si nevšímam, tak sa to ku mne priblížilo nejako plazivo. Nie že by som mal problém s voľbou, to nie, ale pravdu povediac tam nemám žiadnych mojich politických obľúbencov a nemám ich nielen tam. Navyše tá názvoslovná schizofrénia, kraj, župa, VÚC sa mi tiež nepáči.

K voľbám pôjdem aj tak, mám na to občianske právo, aspoň zatiaľ, kým kalení demokrati nevymyslia niečo iné. Svoje volebné právo využijem aj za cenu zmeny môjho osobného víkendového plánu. Pred vzdialenejšími veľkými voľbami ma zaujali špekulácie o možnom spojení Sulíkovej a Bugárovej strany. Je to zaujímavá myšlienka, len by som si netrúfol odhadnúť dopady takého spojenia.

No, ale stačilo politiky, idem sa pozrieť do trúby na pagáče...

05 novembra 2009

Alternatíva Svet

Alternatíva je možnosť voľby medzi dvoma riešeniami. Stáva sa, že možnosť voliť medzi dvoma riešeniami v praxi nestačí a tým nemyslím na politické voľby. Napríklad taký internetový prehliadač Mozila Firefox, ktorý používam, občas potrebuje alternatívu. Ja však mám alternatív niekoľko, tak čo s tým, keď podľa jazyka je vždy len jedna, aj keď v slovníku je aj množné číslo "alternatívy"?

Akousi povinne dobrovoľnou alternatívou je v mojom windowse IE8, ale ten nerád používam, lebo nemá dobrú povesť aj keď je už možno dobrý a dobehol Mozilu, lebo zvyk je železná košeľa a ja sa už dlhšie obliekam do Mozily. Skúšal som Google Chrome, Chrome plus a Chromium, skoro dobré, ale nastaviť ich tak, aby som tam bol doma ako vo Firefoxe, je ťažké. A tie modré odtiene sú pre mňa dosť nezvyklé... Maličkosť, ale zaváži.

Môj posledný kandidát na alternatívu je sympatický sparťan TheWorld3, ktorý má všetkých 5P, len jeden mínus v modrom ladení. Vlastne ešte jeden, že je postavený na jadre IE, čo trochu straší, ale možno by nemalo. Neviem, nie som odborník. Má dokonca "sidebar" podobný ako u Firefoxu. Možno je to tak, kto príde posledný, je najlepší. Zatiaľ si tento "tretí Svet" nechávam v postavení "alternatíva".

...
Tri odseky nezáživného mudrovania uzatváram pre seba predpoveďou prebdenej noci... Kúpil som si totiž knihu! To pre mňa znamená začať čítať a keď ma kniha chytí, neprestávať, kým oči vidia. Zatiaľ neprezradím autora ani názov, lebo ak ma nezaujme, uložím ju do zabudnutia ako mínus 13€. Ak ju dočítam (čo verím, lebo som si ju sám vybral), tak sa potom ozvem...

Na úplný záver zopár technických údajov o knihe:
- hrúbka knihy, asi 4 cm
- počet strán 448
- z anglického originálu ju nepreložil Marián Pochylý, (preložil novú knihu "Tri životy jedného muža" a najnovší trhák Dana Browna, ktorý vyjde na Slovensku vo februári...)

...do prečítania...

04 novembra 2009

Dobrá správa pre zlé časy

Máte zlú náladu a nič nie je pre vás dobré? Nevadí, môžete to výhodne využiť. Podľa výsledkov istej austrálskej štúdie, je smutný človek lepšie pripravený na zvládanie náročných situácií. Pesimisti sú z pohľadu tejto štúdie múdrejší ako ich protiklad. Nie sú to vraj žiadni ťulpasi, len majú zvýšenú schopnosť posudzovať konanie iných a zlá nálada im tiež posilňuje pamäť.

Negatívne naladení ľudia sú kritickejší voči okoliu, to je celkom pochopiteľné aj mimo vedeckej štúdie, viac si všímajú signály z okolia ako ľudia šťastní. Dobrá nálada podporuje tvorivosť, človek je ochotný spolupracovať, prispôsobiť sa, ale je dôverčivejší. Šťastný človek je náchylný uveriť čomukoľvek, čo počuje od ľudí a to je na zváženie, či byť šťastným, keď zlá nálada stúpa na cene.

Pohľad na svet cez čierne okuliare zlej nálady teda môže byť paradoxne dobrý, takže vy všetci smutní, čo nenachádzate vo svojom okolí nič dobré, sa odteraz môžete spokojne usmievať, ste vo výhode. Alebo radšej, pre istotu nie.

__________________________
Inšpirácia z čítačky
(originál tu).

02 novembra 2009

Med a pamiatka

Nie je všetko zlato čo sa blyští a teraz už ani med nie je vždy med. Kto nemá doma na balkóne, alebo v záhrade včeliu rodinu, má smolu, lebo možno si kúpi v obchode falošný med. Už dávno konzumujeme umelo vychované kuracie mäso a umelé polievky. Z kukurice sa vyrábajú osviežujúce a energetické nápoje, detská výživa a ktovie ešte čo, tak prečo nie aj med?

Pamätníci vedia, že kedysi istý Nikita, čo búchal topánkou na pôde OSN, chcel pomocou kukurice vybudovať komunizmus a hovorilo sa, že bude pestovať kukuricu aj na Mesiaci...

...

Tak máme za sebou Dušičky, a Sviečku pre nenarodené deti. Je zvláštne že máme mŕtve deti, ktoré sa nenarodili, len sa obávam, že časom bude centrálne okrem internetu kontrolované aj počatie. Ale nie o počatí a sviečkovom pochode som chcel, o tom píšu iní, podobne ako o všetkých možných aspektoch oslavy sviatku Pamiatka zosnulých...

Chcel som len, na rozdiel od Martina, vysloviť uznanie našim policajtom, ktorý sa zamerali na bezpečnosť motoristov v okolí cintorínov. Mal som možnosť vidieť ich pri dvoch Bratislavských cintorínoch a je mi jasné, že bez ich asistencie by tam došlo veľmi rýchlo k absolútnemu kolapsu dopravy. Aj na takéto služby ich máme a tentokrát to zvládli perfektne.

01 novembra 2009

Pravda zvíťazí?

Kedy pravda zvíťazí nad klamstvom a pokrytectvom? Obávam sa, že nikdy, lebo pravda vlastne ani nemá prečo bojovať za svoje víťazstvo, lebo proste je a existuje objektívne absolútne ako fakt. Iba mi ju vidíme relatívne zo svojho uhla. Sme ľudia, tvory spoločenské. Žijeme kultúrne a v spoločenskom styku často používame lož, alebo iba pravdu zamlčiavame, čo je v podstate to isté. Je to taká spoločenská hra, ale niekedy aj zákerná zbraň.

Občas si kladieme otázku, prečo máme radi vymyslené príbehy a filmy, v ktorých ani jedna scéna nie je pravdivá, všetko je hrané a predstierané, aj keď zväčša veľmi prirodzene a pravde podobne. Veľmi dobre to vieme, ale necháme sa klamať, radi uveríme, aspoň na chvíľu. Radi sa necháme klamať, ale klamstvo musí byť na našej mentálnej úrovni. Kto je naivný, uverí aj naivnému klamstvu, inteligent vyžaduje inteligentne podané nepravdy a hlupák uverí každej hlúposti.

30 októbra 2009

Priority

Každý máme svoje preferencie, čo je práve teraz dôležité. Šiel som okolo troch robotníkov, ktorí kládli dlažbu na nový prístrešok pre kontajnery na domový odpad. Máme tu dve stanovištia, tak som sa ich v naivnej viere, že sú informovaní, spýtal či budú takto upravovať aj druhé stanovište. Prvý sa ozval muž v strednom veku, viditeľne cigán:

- Nám je to jedno, hlavne, že máme robotu... Pritom sa na moment oprel o lopatu, vzápätí nahadzoval piesok.

Hneď po ňom zareagoval štíhly mladík:

- Hlavne, aby nám zaplatili... Prácu pri tom neprerušil.

Najstarší mlčal a bez prestávky pracoval, ako by sa ho tá otázka netýkala. Veď bolo všetko povedané.

28 októbra 2009

Pevné body

V pamäti si najradšej uschovávame príjemné zážitky a asociáciami k nim si oživujeme minulosť, aj keď vždy spomienky znamenajú aj nenávratný koniec. Všetko, čo sme zažili je stratené a mimo reality, ostáva iba film uložený v pamäti. Nič z prežitého sa nemôže zopakovať rovnako a to je deprimujúce.

Pred niekoľkými dňami som pozeral film, v ktorom bola scéna s hudbou a tanečným parketom (nie disko, ale živá kapela) a s prvými tónmi sa vyberali páry do klasického tanca. Tak ako to bolo za našich mladých čias. Spomienky a tóny hudby ma takmer zdvihli zo sedadla, reálne som cítil potrebu vziať partnerku do náručia a točiť sa a vznášať sa v rytme valčíka. To všetko s nádychom mierne bolestivej nostalgie za časmi, ktoré sa už nikdy nevrátia.

Minulosť života je ako film, často sa to spomína aj v súvislosti s prechodom na onen svet, vraj sa nám zobrazí všetko minulé ako film. Vcelku prijateľná predstava, ale ja si ten film občas púšťam aj tak, sám pre seba ako kino jedného diváka. Ten film má jednu zvláštnosť, sú v ňom aj fotografie, také dôležité momenty života, ktoré tvoria míľniky na ceste a sú skutočným zastavením času.

Presne tak, ako ako na fotografii, dá sa aj v pamäti zastaviť čas a pustiť si len niektoré obrazy ako pevné body, s ktorými sa spájajú príjemné chvíle. Mám ich za ten čas celkom peknú kôpku. Väčšina z nich sa pochopiteľne spája s mladosťou. Je to prienik do intímnych svetov, tak žiadne podrobnosti, veď každý z nás má ten svoj album najkrajších chvíľ vo svojom trezore a každý sa pri tých svojich môže zastaviť, aby načerpal presvedčenie, že nežil nadarmo.
.

25 októbra 2009

Veľký Boris

Je nedeľa, tak som bol aj ja na omši v Prešove, ale iba prostredníctvom TV Lux, ale zážitok to bol vskutku autentický. V častých záberoch do obecenstva som hľadal svojich známych, ale nikoho som neobjavil, ani Miku, ani Katku a dokonca ani Mariána, takže na konci som nemal komu podať svoju virtuálnu ruku. Na omši je aj tak najdôležitejšia kázeň a táto prešovská ma naozaj zaujala.

Pán farár, na meno si nespomínam, tak len tak bez mena sa pokúsim zhrnúť to zvláštne. Teda pán farár v kázni spomínal publicistu Borisa Filana. Veľmi chválil jeho kritický postoj k dnešným našim médiám a v tom som s ním súhlasil, ale najkrajšie bolo, ako Filana povýšil na "Veľkého Borisa". Doslovne tak ho uviedol, že Veľký Boris povedal... Niečo mi to pripomenulo.

Kto sem občas chodí na waboviny vie, že Boris (Veľký) je aj môj obľúbenec, jeho rozprávanie zážitkov z ciest má zvláštny kolorit, ktorý ho u mňa radí ku známym českým "rozprávačom", k Donutilovi, Bolekovi Polívkovi a k ďalším kecalom. Ak by na Slovensku existovala Nobelova cena za rozprávanie a ja by som bol akademik, tak by som určite hlasoval za Borisa Filana.

Čo sa týka tej omše v Prešove, ono je to tak, bol som tam v duchu, ale duchovná účasť na omši sa neráta, tak som tam vlastne ani nebol! Tak to vychádza z toho, čo píšu na stránke televízie Lux:

"Sledovanie priameho prenosu sv. omše v žiadnom prípade nenahrádza účasť na sv. omši. Vysielame ho predovšetkým ako službu pre chorých a nepohyblivých."

24 októbra 2009

Fušovanie do remesla básnikom...

Prší,
voda sa hmlí,
slová padajú
z neba do pekla
ako rosa
bezcitne lezú na dušu.
Sivý obzor
obraz času padá na nás
bez výstrahy
Oceľové mraky plynú
padajú a tlačia sa dolu
aby čoskoro pohltili zem
a men...

23 októbra 2009

Šťastie je len muška malá

Nie dáma, ale pán

Toto je z rehabilitačného centra, kde som si aj dnes lebedil. Keď mi sestrička kázala ľahnúť si na brucho, hneď ma zarazila silná vôňa vanúca z lôžka. Aj som to skomentoval poznámkou, že tu predo mnou iste ležala patrične navoňaná dáma. Prekvapila ma odpoveďou, že nie dáma, ale pán. Tak som vzal na vedomie, že časy sa menia.

V prestávke som si šiel kúpiť, ako zvyčajne capucino z automatu. Nachystal som si 40 centov a ako prvú som tam hodil dvacku. Automat mi mincu vrátil a na displeji svietila nula. Skúsil som znova tú istú mincu, automat ju akceptoval, začal vrčať a na displeji sa rozsvietila suma 0,40 €. Od prekvapenia som skoro nestihol podložiť pohár. Proste som dieťa šťasteny.

Bonus

Keď sa na niekoho šťastie prilepí tak to chvíľu vydrží. Už pred týždňom mi volala jedna slečna, že som vyhral 70 € a že by som si ich mal vtedy a vtedy prísť tam a tam prevziať. Netušil som o čo ide, vraj som kedysi vyplnil nejaký dotazník a oni ma vylosovali. Najprv som tam nechcel ísť, ale keď mi ešte raz zavolala, tak som včera šiel.

Samozrejme, bola to prezentácia tovaru jednej Euro-firmy. Najprv nám, čo sme vyhrali rozdali "bonusové" poukážky a začali predvádzať svoj tovar. Kuchynský robot za 500 €, čo dokáže všetko, vrátane vypracovania cesta na knedle v priebehu pár minút. Super prístroj, ale aby som bol presný, ceny oznamovali až úplne na konci, aby nekazili dobrý dojem z predvádzania.

Okrem robota tam bol vákuovač do dlane na vákuové balenie potravín (za 350), sada japonských nožov za rovnakú cenu, sada špeciálneho riadu na varenie i pečenie za 800 a ešte zopár maličkostí, ako pol litra panenského oleja za 10 €. Tie komplety bolo možné kúpiť aj na splátky. Pokiaľ som tam bol, nikto si nič nekúpil, okrem niekoľkých fliaš oleja sa obchodom nedarilo.

Zbaštili sme večeru grátis a tešili sme sa z "bonusovej" výhry. Ako sa však doma ukázalo, v podmienkach je, že bonus 35 € bude poskytnutý len ako zľava na zájazd, alebo pobyt zakúpený v jednej CK, v minimálnej hodnote 350 €. Pri nižšej cene sa znižuje bonus na 10% z ceny. Podmienky sú stanovené a darovanému koňovi ani príliš na zuby nepozeráme, len ktovie, či si do roka k tomu koňovi dokúpime aj koč a stajňu...

22 októbra 2009

Rytmus života

Chválim si tento rytmus života, v ktorom existuje internet a hlavne blogy. Nebyť blogov, musel by som sa viac starať o našu záhradku. Možno by to zvýšilo "árové" výnosy, ale iste by som sa aj viac, ale možno aj celkom zdravo na čerstvom vzduchu narobil. Nie je to tak, preto kvôli internetu kupujeme zemiaky a cibuľu od veľkopestovateľov. S našim cesnakom vydržíme do pol zimy, len papriky máme prebytok počas celej sezóny a paradajok tak akurát.

Rytmus života najčastejšie určujú naše žalúdky. Aj dnes ma žena rytmicky poslala kúpiť pol chleba, a ešte čosi, čo mi pripísala na papierikovú objednávku. Chcel som do supermarketu, ale nemal som 1€ na košík, tak som zašiel k pokladni, že si drobné zamením. Slečnu som požiadal o celé euro za moje drobné, ukázlo sa však, že mám iba 99 centov, tak mi to euro nedala, napriek prísľubu, že po nákupe to doplatím. Som síce podľa slečny nedôveryhodná osoba, ale slušňák, tak som poďakoval a kúpil som chlieb u konkurencie v špecializovanom obchodíku oproti.

Vo všeobecnosti sa radšej podrobujem rytmu života s internetom, ako rytmu podľa papierových novín. Keď sa mi výnimočne zažiada zapáchajúceho novinového papiera, tak si kúpim istý, vraj mienkotvorný denník, aj keď ho v podstate považujem za polovičný bulvár a moju mienku nemá šancu utvoriť, maximálne si vytvorím mienku o úrovni novín. Párkrát som sa už nechal dobehnúť nabubrelou reklamou na prílohy, v ktorých nakoniec zvyčajne nie je nič nové, ani zaujímavé, iba zopakovanie všeobecne známych faktov...

Aby som nezabudol, na tom papieriku som mal dnes napísaný okrem pol chleba aj časopis Rytmus života. Nemám rád ten "rytmus", lebo vždy keď ho kupujem sa červenám a ospravedlňujem sa, že ten bulvár nie je pre mňa, ale pre moju ženu. Sám by som taký časopis ani neprelistoval. Aby ste si o mne nemysleli, že nakupujem len podľa papierika, tak som dnes namiesto polovičky kúpil chlieb celý a k nemu ešte balíček pekárenských slaných tyčiniek a lákavo vyzerajúci turecký med (mňam) ako odmenu za cestu s rytmom života.

21 októbra 2009

Zdravie a mediálny humor

Relax...

Opäť som tu a rekapitulujem si udalosti posledných dní. Po prvom dni rehabilitácie, som bol mierne unavený, ale včera som už pozoroval zvláštny jav. Keď som kráčal zo strediska, uvedomoval som si to jemné príjemné chvenie svalstva nôh s pocitom istoty, že kráčam na súhre svalov a nie na kostiach obalených mäsom...

Moje rameno, vďaka ultrazvukovej masáži a rašelinovým zábalom tiež získava svoju starú hybnosť, rozšírilo si svoje limity, za čo ma moja doktorka o dva týždne iste pochváli. Chválim si hlavne podvodnú masáž na novom zariadení rehabilitačného strediska, a samozrejme plávanie v bazéne, to je bodkou za perfektným relaxom, aj vďaka príjemným sestričkám.

Opäť som si obnovil prax môjho vlastného plaveckého štýlu rýchleho plávania, z čoho mám radosť a dávam si predsavzatie, že v plávaní budem pokračovať vo veľkom plaveckom bazéne. Dopracovať sa k vlastnému štýlu plávania, považujem za svoj novátorský úspech. Nie, nemám to patentované, kto chce môže sa prísť pozrieť o dva týždne do veľkého olympijského bazéna na bezplatnú ukážku a prevzatie licencie :)

Mediálna patapolitika...

Nemohol som toto dnešné malé pousmiatie označiť ako politika, lebo je to pre osoby znalé skôr oblasť humoru v tomto priestore (okolo GPS 48°N, 17°E). Správa z médií: "Slovensko kleslo v slobode tlače o 37 priečok". Pre dnes končím a čakám ako zareaguje slovenská pobočka "tej organizácie" na moju mediálnu slobodu prejavu. Predpokladám že skočím o 37 priečok vyššie.

19 októbra 2009

Keď príde kocúr

Starší český film o kocúrovi, ktorý mal zvláštne okuliare.
Jedného dňa priniesol do mesta kúzelník kocúra, ktorý mal nasadené okuliare. Večer sa konalo divadelné predstavenie, ktoré paroduje život v meste. Na konci predstavenia zložila asistentka kúzelníka kocúrovi okuliare a každý z obyvateľov mesta sa vyfarbil podľa svojej povahy. Kocúr zmizol a v meste nastala trma-vrma. (...)
Kocúr s okuliarmi sa znovu objavil a napísal zaujímavú vetu:

"...uspokojiť sa s tým, že divák si sám urobí názor je v našej krajinke rizikom." (...)

Ja dodávam len, že by to mohlo dopadnúť ako v tom filme, všetci by sa nám vyfarbili podľa povahy, skrytých skutočných zámerov a neviditeľného pozadia, teda podľa pravdy a to by bolo rizikové, politická "scéna" by sa možno postavila z hlavy na nohy, alebo naopak...

Kto sa tu teda bojí zázračného kocúra? Kto si myslí, že vlastný názor je nebezpečný?

17 októbra 2009

Panské huncútstvo

V sobotu by sa nemalo hovoriť o politike, zvlášť by sa o nej nemalo hovoriť hneď po obede, lebo to neprispieva k pokojnému tráveniu. Ako k tomu prídem po perfektných francúzskych zemiakoch, aby som počúval ako sa hádajú dve nezmieriteľné poslankyne o tom, či sa sudcovia boja, alebo nie. Každá má svoju pravdu a drží sa jej ako pes ježa, tak načo "diskutovať".

Aj tak neviem, prečo by sa mali sudcovia báť, veď v hre na policajtov a zlodejov sa boja iba zlodeji. Nie je už toho panského huncútstva príliš, keď už aj tí, ktorí by mali byť absolútne nestranní a riadiť sa iba zákonmi, začínajú rebéliu? Že by to boli oneskorené dozvuky novembra, alebo nahrávka na smeč pred blížiacimi sa voľbami? Mám taký nepríjemný pocit, že takých ešte bude obojstranne viac.

14 októbra 2009

Vina a trest

Mal by som sa vrátiť na zem, vyjadrovať sa jednoduchšie, sedieť pri počítači vzpriamenejšie, žiadne nakláňanie, nedajbože pozeranie bokom na monitor, či sledovať blogy v polohe ležiaceho strelca. Škodí to. Musím sebakriticky priznať, že občasné cvičenie nič nerieši, keď sa celý deň pri stole rôzne krčím a vykrúcam. Hádam ma nasledujúca rehabilitácia naučí vážiť si prirodzené polohy.

Svoje poučenie čerpám tentokrát od lekárky, špecialistky rehabilitačného oddelenia nášho strediska. Dal som sa k nej odporúčať, nevediac čo ma tam čaká. Keď som sa jej posťažoval a opísal svoje boľavé miesta, zacvičila s mojimi ramenami a spustila svoj monológ.

- Všetci ste pohodlní a leniví, čím starší, tým lenivejší. Nemáte správne návyky a potom sa sťažujete, že vás niečo bolí.

Mea culpa, mea maxima culpa... V tom prívale múdrych slov, poučení a výčitiek som klesol na pacientskú stoličku a len som civel na tvár doktorky, ako by som hluchonemo odzeral z jej pier.

- Keď vás bolí ruka, myslíte si, že je to len ruka. Nie je to tak, ak bolí ruka, bolí celé telo a všetko aj tak pochádza z krčnej chrbtice, nesprávne používanej hlavou...

Oprel som sa o stôl, ako mám vo zvyku, pre lepšie sústredenie.

- Neopierajte sa, sadnite si rovno!

Opäť som sa vystrel do zvislice a poslušne som pritakával ďalej. Poviem vám, že to bolo ako sprcha, akú som si vari zaslúžil už dávnejšie. V tej chvíli spadla zo mňa všetka lenivosť, ostala len vina a vina, no aj tak som sa tešil na príjemnú stránku rehabilitácie, keď si budem lebediť na lôžku, vyhrievaný horúcim zábalom na citlivých miestach kostry a kĺbov.

Potom sa nechám nadnášať vzdušnými perličkami a masírovať podvodnou tryskou... Tú masáž mám najradšej. Na záver kúry si jemne poplávam v krátkom bazéne s príjemnou vodou v slastnom stave bez tiaže, vdychujúc vodné pary ako vôňu mladosti. Božské uvoľnenie. Každý deň, najmenej o tri hodiny menej času stráveného pri monitore. Taký trest beriem s potešením...

13 októbra 2009

Orientácie

Orientácia PC

Bože môj, kam to smerujeme? Už aj počítače majú svoju orientáciu. Kto by to o nich povedal? Dočítal som sa, že Firefox 3.6 bude vedieť rozpoznávať orientáciu počítača. Úžasný výdobytok techniky. Ja pri ňom sedím dosť dlho a neviem, či je môj PC samec, alebo samica. Zisťovať jeho orientáciu by mi ani nenapadlo... :)

Orientácia podľa názvu článkov

Všeobecne je známe, že názov článku je dôležitý. Niekedy je pútavejší ako ostatný text. Pri čítaní článkov na blogoch postupujem tak, že si najprv prečítam názov, ak zaberie, otvorím ho na pozadí a idem ďalej. Ak mám pochybnosť, prečítam si aj perex... Niekedy však, pri pútavých názvoch sa mi už niekoľkokrát stalo, že som omylom otvoril aj Lužinského vierozvestujúci článok (pre istotu nelinkujem...).

Orientácia podľa ročného obdobia

Jeseň a iné časti roka sú motívom a orientáciou mnohých článkov. Veľkých fotografických impresií, ale aj dlhých a krátkych poetických zamyslení. Raz by sme mali vyhlásiť súťaž o najvoňavejšiu oslavu jesene. Tentokrát by u mňa vyhrala vôňa jesene podľa Angeliky:
Jeseň je neskutočne krásna, vďaka farebnému lístiu... dokončenie odporúčam v originálnej úprave u Angeliky... Želám Vám peknú farebnú jeseň...

10 októbra 2009

Včerajšie skóre dažďa

Prší tak ako málokedy, kvapky padajú kolmo k zemi, ticho v bezvetrí.

Odpoludňajšia siesta bola ako po najlepšom slovenskom seriáli na jojke - polievka, už tretíkrát ohrievaná nie je bohvie čo. Vraj najviac seriálov je tam, ale kde sú tie dobré? A vraj, kto chce falošne všetko najlepšie, otvorí si angeliku. Ktovie ako je to, ale u nás bývajú často polievky nekonečné ako juhoamerický seriál.

Vonku hrmí, október sa tvári ako august, na stole spomienka na dnešné premiérové lečo. To sa po letnej záhradkárskej sezóne javí ako repríza starého českého filmu s Vlastom Burianom. Stokrát som ho videl, ale stále chutí. Veď sa nesťažujem (au, nebite ma..!).

Vonku sa situácia mení. Domáci versus hostia, s prevahou víťazí dážď, čo začal hnaný náhlym vetrom, bubnovať do parapetov. Ktovie dokedy a kto zvíťazí večer?

08 októbra 2009

Singularita

Relatívne pravidelná odchýlka od celkového trendu počasia nás udivuje stále viac. Počítame s technologickou singularitou ako s teoretickým bodom vo vývoji vedeckej civilizácie. Očakávame zrýchlenie technologického pokroku do nekonečna, čo prevýši všetky naše predpovede.

Dospeli sme k bodu anomálneho chovania veličín, dochádza k narušeniu nášho časopriestoru. Nehomogenita bodového charakteru nás kvári, spolu s gravitačnou singularitou a nekonečným zakrivením časopriestorového kontinua. Na hranici čiernej, bielej a červej diery nás čaká počiatočná singularita Veľkého tresku.

Dva roky po tom, ako umelá inteligencia dosiahne ekvivalent ľudskej inteligencie, sa zdvojnásobí výkon počítačov, za ďalšie dva roky sa dosiahne singularita umelej inteligencie. Singularita, ktorá je za hranicou nášho reálneho chápania skončí jedinou veľkou čiernou dierou a Vesmír sa zhmotní do jediného nehmotného bodu aby zakrátko nastal nový Veľký tresk.

______________
Seriózna literatúra:
Cudzie slová
Keby, možno...
AITPLUS
wikipedia
a Gábor

07 októbra 2009

PC drevorubač.sk

Zvykne sa hovorievať, že muž (chlap?) by mal postaviť dom, zasadiť strom a splodiť syna. Asi nie som bohvieaký chlap, lebo dom za mňa postavili Pozemné stavby, národný podnik, strom som zasadil, keď som mal 7 rokov. Zapichol som vŕbový prútik na brehu nášho potoka a keď som mal 14, zoťal som ho ako chlap. Mal priemer 25 cm vo výške jedného metra. Bola to vŕba štíhla, lebo som ju celý čas tvaroval a vyháňal som ju do neba. So synom to tiež nedopadlo presne podľa plánu, ale myslím, že dve dcéry sú aspoň za jedného syna.

Dobrý chlap musí byť robotník, alebo aspoň športovec, no ja som radšej stál za rysovacou doskou, ktorá sa napokon zmenila na počítač. Jedno horšie ako druhé. Pracovať s nabrúsenou tužkou a gumovať a znovu ťahať čiary a vyznať sa v tom, alebo si zvyknúť na neskutočné veci na monitore, nájsť v nich prehľad a tvorivé zaľúbenie. Ale našiel som a dopracoval som sa až k obvyklým následkom vysedávania pri počítači, teda dopracoval som sa k okuliarom a k tým občasným kĺbovým neduhom z neprirodzených pohybov a dlhého sedenia.

Veď to poznáte, my chlapi sme zvyknutí na iné, oveľa smiešnejšie pohyby. Nedávno som písal o svojom PC ramene a už nejaký čas skúšam na to pohybovú terapiu. Ráno keď sa nikto nedíva cvičím prostné s ramenami a s trupom, ako na celoštátnej spartakiáde. Zdá sa, že mi to pomáha a tiež mi to patrične zdvíha sebavedomie. Chodím vyrovnanejší vnútorne i navonok. Pred týždňom sa mi naskytla nová príležitosť stať sa chlapom. V záhrade nám vyschla 20 ročná broskyňa a bolo ju treba odstrániť, práca ako stvorená pre drevorubača a chlapa...

V mladosti som zopár stromov vyklčoval, tak som zvolil túto klasickú metódu. Odkopal som korene v priemere asi 1,5 metra do hĺbky skoro pol metra a všetky bočné korene, ktoré som objavil, som odsekal starou sekerou. Prácu som si dávkoval ako liek, každý deň kúsok, aj som si kúpil novú sekeru a ťal som do toho, skoro živého dreva, až triesky lietali. Stal sa so mňa drevorubač, večer vždy unavený, ale hrdý na mierne pokroky.

Najkrajšie bolo, že sekera zaťažovala práve tú boľavú ruku, ale kĺb pri práci vôbec neprotestoval. Začal som si teda s novou sekerou užívať. Strom stále odolával. Spodné korene má zrejme tak silné, že odstránenie bočných nestačilo. Zmenil som taktiku, že ho spílim, ako to robievajú dobrovoľní drevorubači v Slovenskom raji. Jama bola dosť veľká, tak môj rez vyšiel zhruba v úrovni terénu, ale malou pílkou som vždy iba kúsok narezal, potom som sekerou urobil zásek a tak postupne som zmenšil prierez pod 40% a víťazstvo bolo moje.

Neviem čo bude ďalej, tá práca so sekerou sa mi zapáčila. Ak by ste vedeli o nejakom strome, ktorý treba vyrúbať, alebo nakálať drevo na zimu, zavolajte mi. Kontakt je na stránke www.pcsekera.sk . Na monitor som si vylepil nové heslo:

"Sekerou proti počítačovému ramenu!"

04 októbra 2009

Experimentálny dôkaz

Ráno som bol v nemocnici na preventívnej prehliadke, ale do 14-tej hodiny som sa k svojej lekárke nedostal. Nakoniec vyšla sestra, že doktorka je už unavená a končí, ale že príde jej syn, ktorý je tiež lekár a bude pokračovať on. Tak som čakal ďalej, až kým ma doktor nezavolal. Zvláštne bolo, že to bol urológ a všetci mu hovorili súdruh doktor...

Keď som vošiel do ordinácie, sestra ma hneď poslala do vedľajšej miestnosti, načúrať do pohára. V tej miestnosti už bol jeden pacient s pohárom, ja som si zobral litrovú odmerku z poličky pod oknom a začal som. Naplnil som ju do troch štvrtín, parádny výkon. Zvláštne bolo, že môj moč v nádobe nebol šedý, ako by sa vo sne dalo očakávať, ale mal peknú žltučkú farbu.

Prekvapene som sa díval na svoj močopudný produkt a hneď som si pomyslel, že sny naozaj môžu byť aj farebné... Po farebnom prekvapení som sa zobudil a ponáhľal som sa tam, kam ma súdruh doktor posielal... Taký sen sa mi dnes nadránom prisnil, aby ma zobudil. Experimentálne som teda dokázal, že sny môžu byť farebné, ale aj varovné.

01 októbra 2009

Príznaky dňa

Príznaky určujú, aký bude deň...

Najprv som sa dozvedel, že na obed bude zelenina s haluškami, tak som vedel, že bude nanič deň, proste celkom stratený deň pre mäsožravca.

Potom som zistil, že som klasik, lebo moje dielo bolo citované na facebooku v súvislosti s históriou hlavného mesta, síce bez uvedenia môjho autorstva, ale ja som ho poznal na prvý pohľad... Ako by slnko vykuklo spoza mraku v škraboške :).

Nakoniec sa všetko obrátilo k dobrému, keď som si uvedomil, že na facebooku sa nájdu aj skutoční priatelia. Nestačí to na príjemný deň? Uvidíme...

A ešte post scriptum príznak (prízrak tajomna):

Čítal som krátke filozofické pojednanie u Martina Pilníka s názvom: "Naplánovaním udalosti nad ňou strácate kontrolu". To sa mi strašne páči, lebo strašne nerád strácam kontrolu nad svojimi udalosťami. O ďalších dnešných plánoch preto radšej nehovorím a zakrývam ich plášťom tajomna.

Martin zakázal u seba diskusiu, tak aspoň tu k jeho úvahám poznamenávam:

Iným názvom pre kompromis je improvizácia..... A hneď je to lepšie!

Uvidíme večer...

29 septembra 2009

Genuine MS pozitív

Z prílišnej dôvery a z nedostatku rozvahy som si dnes večer nainštaloval MSE (Microsoft security essentials) na svoj starý dobrý Windows XP, s dobrým antivírusom a firewallom a to som nemal robiť. Prvé o čo sa ten program zaujímal bolo, či som genuine pozitívny... Som. Potom sa nainštaloval, dlho si sťahoval databázu a keď to skončil, vraj aby som spustil kontrolu počítača a môžem pokojne pracovať.

Stalo sa však niečo úplne iné, dobre známe z minulosti - počítač zamrzol, ani sem, ani tam. Systém niekde v pr..., myš chodila len po ploche ale všade inde presýpala piesok v hodinách. Čakal som čo bude, ale ani po dlhých minútach sa stav nezmenil a na disku sa vôbec nepracovalo. Jediná pomoc bola, reštartovať. Po reštarte sa všetko opakovalo - PC risk... a štart kontroly a nič.

Keď sa to zopakovalo tretíkrát, bolo mi jasné, že musím do núdzového režimu, lebo ani spustenie s poslednou dobrou verziou systému nepomohlo. Zaumienil som si, že v núdzovom režime mu dám ranu z milosti odinštaláciou... Ale nie, v núdzovom režime mi to nedovolil... Znova do normálneho, znova smrť a znova zúfalo do núdzového režimu.

Už som videl ten horor novej inštalácie XP a všetkého čo sme tam, Microsoft a ja, časom navešali. Rozhodol som sa na tvrdý zásah sekerou. Cez "prcwiev" som zavraždil bežiaci proces zradného MSE, potom som vymazal všetky súbory z adresára MSE, okrem troch, ktoré sa nedali. Následný reštart do normálu prebehol úspešne, po MSE ani stopy.

Už som bol spokojný, ale ešte bolo treba pozametať stopy a exkrementy MSE, k čomu som zneužil všetky moje obvyklé nástroje: CCleaner, Glary Utilities a Comodo registry cleaner. Zároveň som si predsavzal, že žiaden bezpečnostný nástroj, okrem mojich osvedčených nepotrebujem a najmenej taký, ktorý dodá Microsoft zadarmo v rámci konkurenčného boja.

Uhorkovo-papriková výnimočnosť

Každý deň sa stane niečo výnimočné a úžasné.

Napríklad dnes, vzal som šalátovú uhorku, priadne som ju umyl a odrezal oba konce. Potom som ju nakrájal na kocky o hrane približne 1 cm. Vzal som aj 5 našich paprík, umyl som ich, odrezal z každej vrchol a narezal som z nich pozdĺžne pláty tak, aby na tých žilovitých ostalo aj kúsok zo štipľavých žíl.

Papriku som potom tiež nakrájal na centimetrové štvorčeky. Všetko som to dal do šalátovej misy. Rajčiny som nevzal úmyselne, lebo už nám ostalo len pár kúskov našich ekologických a s nimi by to bolo niečo iné.

Navrch som nalial tri kávové lyžičky octu, väčšiu štipku soli a maličkú štipku cukru (dôležité je na štipkovanie použiť prsty). Nakoniec som pridal 3/4 pravého smotanového jogurtu (žiadnu nízkokalorickú náhradu, lebo pri jedle sa nesmú robiť žiadne kompromisy) a poriadne som to premiešal. Zbytok jogurtu bola moja priama odmena za prípravu výborného šalátu.

Ochutnávka dopadla výnimočne dobre.

28 septembra 2009

Pandémia

Pandémia je epidémia, ktorá sa rozširuje na geograficky rozsiahlom území, dokonca medzi kontinentami a celosvetovo. (wikipedia)

Svetu hrozia rôzne pandémie, presnejšie, hrozia hlavne ľudstvu. V súčasnosti napríklad svinská chrípka, AIDS a čakajú ďalšie, ktoré ešte nepoznáme. Ľudstvo však nie je vystavené len telesným neduhom, pandémie hrozia aj v iných sférach civilizačného procesu, teda aj v kultúrnej a spoločenskej sfére.

Pandémiu, ktorá svojho času postihla Čínu máme ešte v živej pamäti ako "kultúrnu revolúciu" pod vedením Mao Ce-tunga... Narobila u nich doma veľa škody, ale možno ich aj poučila a stali sa voči podobným pokusom imúnnymi. Nás a "šestinu sveta" v minulom storočí nakazil vírus komunizmu a fašizmu. Nákazu sme prekonali, len nie je isté či sme imunizovaní.

Vrátili sme sa do lona západnej civilizácie, kde sme v podstate vždy patrili a s vervou sme sa nechali naočkovať novým vírusom dravého kapitalizmu, ktorý už dlhšie gniavi pandémia reklamy. Reklama v médiách je chorobou, na prvý pohľad neškodnou, ale pomaly a iste narúša psychiku jednotlivcov a spoločnosti.

Súdiac podľa reklám v našich televíziách, cieľovou skupinou sú analfabeti bez vlastného názoru, so sklonom k imbecilite. Časť reklám je zameraná špeciálne na deti a tak je ohrozovaná aj ich výchova. Pandémia sa šíri a nadobúda globálne rozmery. Účinky sú podobné ako v neslávne známej čínskej kultúrnej revolúcii, strácame schopnosť rozlišovať pravdu a lož.

Existuje vakcína proti reklame? Začali už farmaceutické kolosy vyvíjať liek? Pochybujem, že taký liek existuje, lebo ani šoková terapia krízou nepomáha. Raz však ľudstvo zmúdrie a niekedy v ďalekej a možno už v blízkej budúcnosti zmizne zo sveta médií reklama a aj verejné priestory budú čisté ako čerstvý sneh.

Z reklamy sa stane intímna záležitosť internetu a vyhľadávačov, ktoré na požiadanie poskytnú všetky potrebné a pravdivé informácie z databázy o výrobkoch a službách. Podrobnosti vymyslia programátori budúcnosti. Stačí vysloviť želanie. Nebude existovať žiadne spojenie medzi informačnou, či zábavnou televíziou a reklamou, spoločnosť sa uzdraví.

23 septembra 2009

Knihy v nás

Blogy sú vlastne diskusným systémom, kde je málokto osamelý, navzájom sa čítame a reagujeme na podnety v istom presne neohraničenom priestore. Tak sa navzájom obohacujeme o myšlienky a podnety, ktoré by inak v behu života asi neprišli. Diskutujeme nielen v komentároch pod blogmi, ale aj na úrovni článkov.

Už dvakrát ma nakopol do úvah Filip na jeho bútľavej vŕbe, aby som sa zamyslel nad svojim vzťahom ku knihám. Je to z mojej strany dlhoročný vzťah a prešiel rôznymi štádiami. Začalo to v útlej mladosti, hneď ako som sa naučil čítať. Odvtedy žiadna kniha nebola predo mnou istá, všetko som hltal na jedno posedenie.

Boli to romány, aj červená knižnica od mojich sestier, než sa odhodlali prečítať požičanú knihu, ja som ju už mal prežitú, niekedy aj v noci so sviečkou v ruke. Boli medzi nimi aj sväté knihy s náboženskou tématikou s posvätením "Imprimatur", ale bola medzi nimi aj Krásna Helena, aj drastické romány Jókaiho, aj dobrodružstvá Mórica Beňovského.

Neskôr pribudli Križiaci, Anna Kareninová, niečo z povinného čítania, neopisoval som obsahy, ale často som sa sám prehrýzal knihami z čírej poctivosti. V začínajúcej dospelosti som objavil aj poéziu, márne sa snažiac napodobniť veľkých básnikov. Čítal som však ďalej a veľa, ale už som si začal vyberať žánre, ktoré ma zaujímali viac. Bolo v tom menej romantiky a viac faktov.

Niekedy v polovici svojej profesnej kariéry som sa už orientoval takmer výlučne na odbornú a encyklopedickú literatúru, podvedome som si uvedomoval, že život už beží ďalej zotrvačnosťou a niet času na zbytočné hľadanie ihly v kope sena, teda tých akýchsi životných múdrostí v knihách. Čo už, keď som dosiahol vek spisovateľov, o čom ma ešte môžu poučiť?

Napriek tomu čítam knihy dodnes, ale si ich vyberám, ak mi nepríde do cesty tá pravá, ktorá ma zaujme, tak ju nehľadám, dnes je aj reklama na knihy tak mohutná, že ich dokáže vsugerovať čitateľovi. Beriem knihu do rúk zriedka, ale ak ju chytím, čítam aj za pochodu a stále ma láka aj poézia, ale tiež si vyberám, tak ako si logicky vyberám aj filmy.

Do čítania kníh sa vklinil internet, na prvý pohľad je hrozbou knihám, s mojim čítaním však nemá zhola nič spoločné, kniha je a ostáva knihou, aj keď sa ich už nesnažím zhromažďovať ako kedysi, už viem, že kniha je po prečítaní vlastne zbytočnosťou, na ktorú padá prach, kým ju niekto znovu neobjaví.

Kniha je teda dekoráciou, ale aj akosi duchovnou istotou, že je tu blízko zhmotnený príbeh, ktorý som prežil a tak je pripomienkou lepších virtuálnych čias.

Stávalo sa mi a stáva sa mi dodnes, že niektorú knihu nedočítam. Málokedy sa mi stáva, že tú istú knihu čítam dvakrát, vlastne je taká iba jedna, ktorú som si kúpil za 4 koruny ako žiak štvrtej triedy a príliš som jej nerozumel. O pár rokov som opäť narazil na tú istú "Filozofskú históriu" a vychutnal som si jej obsah, už s pochopením všetkých súvislostí.

Nedočítal som napríklad Rimanku, nedočítal som ani Matkina, ktorý sa mi dostal do rúk, lebo sa mi zdalo, že motív sa len opakuje a obmieňa, a u Matkina aj kvôli zneužívanému slovníku vulgarizmov, ktoré tam nie sú vždy funkčné, resp. sú vzdialené môjmu svetu. Nemám na konte veľa takých kníh, rozhodne však nehľadám chybu v sebe, ak nejakú odložím, lebo tam chyba nemôže byť...

Konečne, tak ako mnoho iných vecí, aj vzťah ku knihe sa vekom mení, v mladosti človek hltá všetko, neskôr sa z neho stane gurmán. Mám veľa kníh, ktoré ma v živote nestretli, aj veľa slávnych kníh, ale mám aj veľa vrcholov na zemi, na ktoré som nevystúpil a už nikdy nevystúpim, je na svete veľa riek, do ktorých som nevkročil a už nevkročím a som tu.

Nečítal som ani Malého princa, ktorého každý obdivuje a už ho ani neprečítam, iba ak by náhodou, ale aj tak, nech nikto neskúma čo som prečítal a čo nie, lepší je obrátený postup, skúmať priamo človeka lebo prečítané knihy sú v nás, knihy nás formujú najmä v mladosti a to je dôležité, neskôr môžeme my formovať svoje knihy...

21 septembra 2009

Jánošííík...

Titulok tohto článku je silne bulvárny, lebo čitateľa zvádza k myšlienke, že budem spievať chválospevy na nový film "Jánošík, pravdivá história" a to nie je pravda. Pravda je vo hviezdach, ale naopak. Pozitívne (alebo negatívne?) je to, že som dostal na film v Maxe zľavu 20% a ani som nemusel predložiť doklad totožnosti.

Tak začnem po poriadku, kino CineMax je slušné, len neviem načo som si kupoval vstupenku, keď som vošiel do sály bez akejkoľvek kontroly. Predstavenie začalo presne, oveľa presnejšie ako v komerčných televíziách doma a začalo reklamným blokom s rovnakými reklamami ako vo všetkých TV. To považujem za hrubú chybu produkcie.

Jediné pozitívum reklamného bloku bolo v tom, že tam nebola reklama o tom, ako sa na Kájovom záchode lepšie kaká a z upútavok na nové filmy ma zaujali dva, o ktorých som už niečo začul, tak som si ich zaznačil do svojho filmového itinerára, menovite ide o scifi s novým poňatím "District 9" a film o blížiacom sa konci sveta "2012". Potom o nich napíšem, ak to stihnem do reálneho konca.

Odbočil som hodne ďaleko od Jánošíka, ktorý je zvláštnym slovenským fenoménom. Filmy o ňom nie sú len o dobe, v ktorej tento zbojník žil a zbíjal, ale sú aj svedectvom o dobe v čase nakrúcania toho ktorého Jurka. Siakelovci ako prví, točili vlastne z Ameriky, nemý film s dvomi koncami, trpký Jánošíkov koniec pre nás a s happyendom pre Američanov.
Prehľad slovenských hraných filmov o Jánošíkovi:

- 1921 Jánošík – prvý slovenský, americké financovanie, réžia: Jaroslav J. Siakeľ, Jánošík: Theodor Pištěk ... film nakrútený podľa legendy o Jánošíkovi, zbojníkovi, ktorý bohatým bral a chudobným dával.

- 1935 Jánošík – slovenský a český film, réžia: M. Frič, Jánošík: P. Bielik ... pre mňa akási klasika, rovnako nakrútený podľa legendy o dobrom zbojníkovi a jeho konci.

- 1963 Jánošík I-II – dvojdielny slovenský film, réžia: P. Bielik, Jánošík: F. Kuchta ... film, ktorý je skutočným odrazom doby, v ktorej ho natočili, Jánošík ako národný hrdina, ktorý bojuje za práva ťažko utláčaných poddaných. Zbojníci v horách mali dokonca celkom moderný mechanický výťah, aby sa tým behaním po horách príliš neunavili...

- 2009 Jánošík - pravdivá história – slovensko-poľsko-český film, réžia: A. Holland a K. Adamik, Jánošík: V. Jiráček ... To je on, ktorý by mal byť pravdivou históriou, hádam najvernejšie a citlivo odráža aj dobu v ktorej bol natočený. Teraz niečo o tomto "pravdivom" filme...
Pravdivý by sa dalo chápať ako oslobodený od ľudových legiend, vychádzajúci z historických dokumentov. Povedzme, že áno, ale rozhodne to nie je dokument, na to netreba zabúdať, pravdivá môže byť naozaj len kostra príbehu a historické dátumy. O pohnútkach Jánošíka a členov jeho družiny však možno iba špekulovať a zamýšľať sa nad ľudským správaním vo všeobecnosti, v danej situácii.

Práve o okolnostiach a o spoločenskej situácii, ktorá viedla zbojníkov ku zbíjaniu, nie je vo filme ani zmienka. Príbeh je len, takpovediac technicky, o zmenách v Jánošíkovom živote a najnutnejších súvislostiach s ním. Ale nechajme príbeh v historickej kostre ako pravdivý, detaily sú samozrejme literárne prispôsobené, ako to potvrdila scenáristka (v rozhovore na SRo), niektoré dokonca vymýšľala na objednávku aj dodatočne.

Samotný film sa točil na dvakrát a asi polovica scén je natočená na začiatku projektu, zrejme pod silným vplyvom aktuálneho amerického štýlu voľnej kamery, čo pôsobí dosť únavne, ak je to v jednom dlhom kuse, takmer polovicu filmu, potom to prestane robiť dynamiku a začne to unavovať. V závere sa to používa primerane.

Vraj sú tam v tomto filme veľmi pekné zábery krajiny, možno sú, ale vždy len nakrátko prestrihnuté, že to ani nie je na osobitné vnímanie, len ako nevyhnutná kulisa. Erotické scény, tie dnes vo filme musia byť, nie sú tam preexponované, ak scénu s oblizovaním medových prstov nepovažujeme za erotiku, lebo tá pôsobí dosť odpudivo...

K hereckým výkonom nemám výhrady, ťažisko bolo na hlavnej postave a tá bola zvládnutá veľmi dobre. Tu by som sa však chcel zamyslieť nad charakterom postavy Jánošíka, ako bola stvárnená. Podľa tej postavy Jánošík nebol žiadna osobnosť, nemal charizmu slávneho zbojníka z legiend, nemal svoj cieľ a od ostatných sa odlišoval hádam iba tým, že premýšľal o živote a občas o tom aj čosi múdreho povedal.

Nevadí mi, že boli všetci herci perfektne dobovo ohodení, to mi nevadí, nemám rád filmy, v ktorých kominár chodí zafúľaný aj v tvári, ako by sa nikdy neumýval.

Krvavé scény sú podľa môjho názoru celkom primerané, hádam ani v záberoch z mučenia a zavesenia Jánošíka na hák nie sú prehnané, ale sú veľmi naturalistické a pre slabšie povahy dosť náročné, vrátane zladenej akustickej zložky. Scénu s mŕtvym deckom by som však vyhodil hneď a bez váhania. Inak vidieť, že na konci si dali tvorcovia záležať, aby film zapôsobil práve tam. Na výborný film to však nestačí.

Po doznení prvých rozporuplných dojmov, je pre mňa najnovší Jánošík, pravdivá história, vcelku akceptovateľný, nesplnil však všetky moje očakávania, hlavne pre spomínanú kameru a iste aj pre strih, ktorý mohol byť razantnejší, aby sa film dostal na svoju normálnu dĺžku. Napriek tomu, čas strávený v kine nebol pre mňa dlhý, iba v jednej fáze príbehu som si už v duchu želal, aby Jánošíka konečne chytili!

(nech mi to želanie Jánošík vo filmovom nebi odpustí)

_____________________
Informácie o filmoch s Jánošíkom: Wikipedia

Skutočné (a iné) recenzie filmu:

kinema.sk
...
Zuzana Roy 1 , Zuzana Roy 2 ,blog.sme.sk
Martina Ivaničová blog.sme.sk
H. S. Laučíková blog.sme.sk

18 septembra 2009

Superman

Všetko je inak. Včerajší pohodový večer strieda večer plný akcie a to doslova. Najprv som si pozrel akčný film v TV a teraz sa chystám na ďalší, z požičovne. Už roky si nepožičiavam filmy z požičovne, dnes mi to napadlo cestou okolo, ale neprezradím, čo som si požičal, možno to bude prepadák, tak radšej až potom.

V požičovni sa úplne vymenil personál a možno aj majiteľ, pekné dievčatá absentujú, takže chlapík, čo to teraz riadi, nepoznal moje členské číslo. To by až tak nevadilo, výhoda je v tom, že nevie o mojom kritickom postoji k zlým filmom, ktorých je tam väčšina. Dievčatá, čo to obsluhovali predtým, už mali hrôzu, odporučiť mi nejaký titul.

Ale vráťme sa do reality, na otázku, aké mám číslo, som okamžite zareagoval: 575 a doplnil som to poznámkou, že pamäť je občas na niečo dobrá. Zožal som dvojnásobnú pochvalu, jednak za číslo, ktoré presne sadlo k môjmu menu, aj za vtipnú poznámku...

Nie vždy to však ľudia uznajú. Tak minule, stál som ako druhý v rade pred pokladňou v obchode, keď pokladníčke došla páska. 5 minút sa pokúšala nahodiť novú, keď sa jej to konečne podarilo, pokladňa bola ako zakliata, nechcela sa pohnúť, iba na displeji svietili nejaké nezaujímavé čísla.

Vtedy sa tam objavil Superman, teda ja a poradil slečne, aby pokladňu vypla a znovu zapla. A hurá, všetko šlo ako po masle. Slečna sa pekne usmiala, ale pochváliť som sa musel sám, že som v okruhu niekoľko metrov od pokladne najmúdrejší...

Dôležité upozornenie: Záver poslednej vety berte ako vtip založený na skutočnej udalosti :)

17 septembra 2009

Sanitky

Mám voľný večer, nesledujem "hríbovú" diskusiu o hokeji, vypustil som ju z okruhu dnešných záujmov, radšej mám Hríba, keď diskutuje so svojim stabilným vedeckým zoskupením o vesmíre, alebo o Bohu s farármi, čo je z istého zorného uhla takmer to isté. Iné sú diskusie o náboženstve a o cirkvách, to už ide o aktuálne svetské záležitosti.

Nesledujem ani zdravotnícku diskusiu na dvojke, s ministrom o sanitkách, lebo od sanitiek radšej ďalej, aj ako pacient radšej chodím pešo, alebo vlastným autom, proste do nemocnice radšej pomaly ako rýchlo a s húkaním, ale tiež je pravda, ako v tej reklame, že keď musíš, tak musíš. Za licenciami cítiť veľký kšeft a pacient sa do týchto diskusií dostáva, ako Pilát do kréda.

Moja predstava je taká, že licenciu by mali obnoviť automaticky tým, u ktorých sa nevyskytli vážne sťažnosti na úroveň služieb. Ale platný zákon je treba dodržať a chápem tiež, že tí, ktorým neobnovili licenciu sú nahnevaní a kto by nebol? Očakávať dokonalú spravodlivosť tam, kde ide o peniaze a rozhodujú o tom ľudia, by bolo naivné.

Našťastie do toho zákulisia vôbec nevidím, tak len toľko, môj nezainteresovaný laický názor na vec... Popravde, húkajúcou sanitkou som sa odviezol iba raz a aj to bol našťastie planý poplach, po ktorom som si preventívne poležal dva dni v nemocnici a vypočul som si bizarné príbehy spolu-pacientov na traumatológii.

100W a viac

Už dosť ošúchaná téma o zrušení žiaroviek s príkonom 100W s nízkou účinnosťou, ma necháva celkom chladným, aj keď sa pri nich veľká časť energie mení na teplo. Vôbec si nespomínam, že by sme niekedy v domácnosti použili takúto žiarovku, najčastejšie sme svietili šesťdesiatkami a štyridsiatkami. V obývačke bývalo v lustri 3x60W a na ostatných miestach štyridsiatky.

Neskôr sme v tej hlavnej spoločenskej miestnosti prešli na 6x40W, s alternatívou 2 a 4. Dnes sú tam dve 21W úsporné žiarivky, najčastejšie svieti iba jedna, len pri krížovkách a časopisoch obidve. Na špeciálne príležitosti je k dispozícii ešte lokálny halogén s príkonom 50W a na ešte špeciálnejšie, zriedkavé príležitosti aj halogén 150W. Klasické štyridsiatky sú len v komore a na WC, kde sa nikto nezdržiava zbytočne dlho.

To je celá naša horúca žiarovková súčasnosť, preto ma tie zrušené stovky vôbec negatívne neoslovili, lebo som ich preventívne vylúčil už veľmi dávno. Použitie úsporných žiariviek na väčšine postov v domácnosti som realizoval tak trochu aj z vypočítavosti, lebo som si vedomý, koľko energie zožerie môj "desktop" a túto luxusnú "nadspotrebu" eliminuje čiastočne aj zavedenie úsporných žiariviek.

K energetickej "ekologizácii" domácnosti ešte možno pripočítať náhradu starej mrazničky a chladničky za modernejšie typy v energetickej triede "A".

Týmto som sa pripojil svojim názorom k prúdu o 100W žiarovkách, aj keď neporovnávam iné aspekty tejto témy, keď sa pozerám na problém len z aspektu vlastnej domácnosti, nemám v tom žiaden problém.

Hádam iba toľko dodám, že miestne samosprávy by sa mali postarať o jednoduchý a bezpečný spôsob zberu a likvidácie nefunkčných žiariviek a ľudia by si mali na to zvyknúť.

_________________________
A pod čiarou iba dodávam, že som znížil jas podsvietenia vašich monitorov pri čítaní tohto blogu zmenou farebného usporiadania... :)

14 septembra 2009

Zvláštna kategória

Opäť sa vraciam k blogom, tentokrát chcem spomenúť jednu moju zvláštnu kategóriu. Blogy sa totiž delia rôzne. Nie že by sa rozmnožovali delením, aj keď to niekedy tak vyzerá, ale už hotové články si autor zatrieďuje do kategórií podľa hlavnej témy. Čitateľovi je to už napokon jedno, ak sa odhodlá čítať, už ho zatriedenie nezaujíma.

Moja čitateľská schopnosť je silne ovplyvnená spracovaním témy, teda kvalitou, ale zväčša aj kvantitou. Dlhé veci zásadne odmietam, tie nepatria na blog, ale do kníh a nezaujímavé veci zase do novín a časopisov. Niekedy sa však stane, že ma zaujme aj niečo dlhé, ale práve na to nemám čas či náladu a nerád by som prišiel o to múdro. V takom prípade sa chovám ako škrečok, odkladám si duchovnú potravu na horšie časy.
Na tú škrečkovskú činnosť najčastejšie využívam špeciálny program na snímanie stránok, to znamená, že program "odfotí" celú stránku a uloží ako obrázok vo formáte "png". Preto volím "*.png", aby sa tieto obrázky odlišovali od všetkých ostatných, ktoré používam. Pri hľadaní stačí zadať reťazec "*.png". Ten program má totiž jednu malú chybičku, že tie obrázky ukladá kade tade, podľa aktuálne nastaveného adresára.
Lenže keby... Dnes prvýkrát som sa ich pokúsil nájsť roztrúsené na diskoch v celom počítači a hádajte, koľko ich je? Skoro tisícka... Je mi jasné, že nehrozí, aby som tento objemný archív na voľné chvíle niekedy prečítal a tiež mi je jasné, že časom tie súbory skončia v koši. Vlastne ani tam nie, kôš je tiež len dočasné úložisko. Zvláštna kategória, tieto rozsiahle a zaujímavé články. Budú mať zvláštny, nenaplnený osud.

09 septembra 2009

Postrehy z rezervácie

Tento môj druhý postreh o Facebooku je už trochu zasvätenejší, situácia zovšednieva. Je to pliaga, ani som sa nenazdal a dve hodiny som pri ňom stratil ako nič. Pozitívne hodnotím možnosť diskusie na "závažné" témy, ak sa nájde záujem, ale aj verejné glosovanie udalostí i vlastných záujmov a aktivít.

Príliš ma neoslovujú také tie momentálne stavy členov kolektívu priateľov (práve som vstala a ešte poriadne nevidím..., dnes mám migrénu a pod.) a už vôbec nie hry s legom a iné stratégie, darčeky a iné podobné veci vzdialené realite. Sympatická je možnosť ukázať vlastné fotografie, videá a tiež upozornenia na zaujímavé odkazy.

Facebook je podľa mňa instatné prostredie (do istej miery sterilné) pre spoločenské styky. Je to neustály pohyb v kolektíve, kde niekto hovorí hlasnejšie a iný sa ozve iba občas. Nie je tam miesto, kde by bol človek sám, lebo ak chce byť sám, nelezie tam...

A čo si o tom myslia iní?

V poslednom čase vraj ľudia utekajú z Facebooku, už ich to prestalo naplňovať... Množia sa pochopiteľné obavy zo straty súkromia. Citlivé informácie o nás možno na FB získať aj z nepriamych informácií, zo zdanlivo bezvýznamných maličkostí. Miloš Čermák o tom vtipne píše, že Facebook je nebezpečný rovnako ako doba po 22:00 hod. a niekoľkých pohároch...

Už existujú návody, ako s FB skončiť, aby po nás neostala ani stopa (trochu naivné..), ale pred odchodom z miestnosti je vždy dobré poupratovať. V inom článku, na inom blogu píše Miloš Čermák, že na FB sa môžeme cítiť príjemne, ako medzi priateľmi, pekne za ohradou, ako v rezervácii.

07 septembra 2009

Vojnový dokument

Včerajší večer som strávil sledovaním životného príbehu A. Hitlera a jeho Veľkonemeckej ríše postavenej na chorých a zvrátených ideáloch (ČT2). Je to otrasne neľudský príbeh. Zvláštne je, že v posledných rokoch sa k nám dostáva veľa podobných dokumentov a je otázne, či je to dobré, alebo zlé... Za minulej éry tu boli iba silne ideologizované pohľady na históriu poslednej (?) svetovej vojny, čo znižovalo ich príťažlivosť a dôveryhodnosť.

Z histórie sa v každom prípade treba poučiť, ale ktovie ako je to s ľudskou spoločnosťou, keď jednotlivec má obranné mechanizmy aj v tom, že na zlé veci rýchlo zabúda, aby ho nezaťažovali v napredovaní a radšej spomína na pekné zážitky...

Tento dokument mi pripomenul jednu moju starú myšlienku, že do komplexu moderných ľudských práv by sa malo zaradiť aj právo človeka odmietnuť zabíjať ľudí. K vraždeniu by nemala oprávňovať ani vojenská prísaha, účasť vo vojne by bola výlučne na vlastnú zodpovednosť jednotlivca. Viem, že je to utópia, ale ak má byť zachovaná ľudská dôstojnosť, raz sa to musí stať.

K tejto myšlienke ma priviedla scéna z filmu, kde nemecký vojaci v Berlíne vyliezajú z bunkrov s rukami nad hlavou. Vtedy som mal pocit, že sa z nich opäť stávajú ľudské bytosti, plne zodpovedné za svoje skutky.

05 septembra 2009

Servis

Tak som sa v piatok rozhodol dať svoje osobné vozidlo do servisu. Som teda "bojovník proti kríze", lebo som si ten bicykel nepremastil sám, ale zveril som ho do rúk odborníkom. Vlastne ani nešlo o premazanie, ale o kompletné "prešpicovanie" zadného kolesa, lebo tie drôtiky v ňom sa dostali na hranicu životnosti a každú chvíľu nejaká tá "špica" praskla, až som dosiahol pomerne slušnú "osmičku".

Určite mám na tom, okrem veku (bicykla) aj ja svoj leví podiel, lebo som nedodržal maximálnu povolenú hmotnosť nákladu 90 kg... Dostať sa pod túto hranicu je problém, tak som radšej volil obnovu kolesa. Alternatívou bolo vymeniť celé zadné koleso za modernejší typ s nosnosťou do 140 kg, ale to by ma zvádzalo k nemiestnym radovánkam pri konzume potravy. Popritom aj rozdiel v cene je celkom zaujímavý - kompletné koleso min. 35 € a oprava len 14.

Od včera už opäť jazdím, je to fajn pocit istoty, že všetko je ako má byť. Už len dokončiť bežnú údržbu svojpomocou, lebo niekoľko rokov som nemastil, aj kolíky na stredovej oske treba vymeniť, také drobnosti, čo sa dajú zvládnuť za pol hodinu. Dosť bolo týchto prízemných starostí, pozrime sa teraz ešte do vesmíru...

Naša kozmická stanica sa obávala stretnutia s pozostatkom rakety Ariane 5, tak mi napadlo, že každý samostatný kus (raketa, či satelit, alebo vesmírne WC) vynesený do vesmíru, presnejšie na obežnú dráhu, by mal byť opatrený aktívnym, alebo pasívnym zariadením na návrat do atmosféry a na zem, hneď by bol menší "trafic" na obežných dráhach (ale s citom, aby nám to nepadalo na hlavy).

Odkazujem do pozornosti všetkým vesmírnym dobyvateľom... Veď aj tu dolu sa snažíme o recyklovanie materiálov .

01 septembra 2009

Prorocký paradox

Niekedy je dobré, vzdialiť sa od všedných problémov a zaoberať sa problémami ľudstva, a našej planéty. V krajnom prípade sa možno zamýšľať aj o Vesmíre a možno aj o jeho Stvoriteľovi, ale v prípade Boha sa vlastne vraciame "červou dierou" späť na Zem, lebo Boh je síce stvoriteľom Vesmíru, ale má našu podobu (boli sme stvorení na obraz boží), teda je naviazaný na našu Zem a na svojho Človeka.

Úvodom som sa vzniesol do výšav a spadol späť na čiernu zem, dnes ma však zaujíma z nadhľadu všetko čo bolo a najmä to čo bude. Od čias kráľovnej zo Sáby a možno aj oveľa skôr sa traduje predpovedanie budúcnosti ľudí, ľudstva. Nadväzuje to na večnú ľudskú otázku: "Kto sme a kam kráčame?", lebo kým nevieme kam ideme, nevieme ani kto sme.

Pomenovať veci a javy neznáme, sa ľudia snažia odvtedy ako začali myslieť vo filozofických a abstraktných pojmoch, odkedy si začali uvedomovať seba a svoju výnimočnosť. Priviedli na zem celý rad rôznych božstiev, majúcich moc nad silnými a obávanými prírodnými silami. Snažili sa byť dobrí, aby ich tie sily netrestali a to bol počiatok civilizácie a ľudskej kultúry. Až neskôr sa dospelo k názoru, že jeden Boh stačí, lebo je všemocný...

Čítal som jednu zaujímavú knihu o štruktúrach vákua, v ktorej sa okrem iného píše aj o predpovedaní budúcnosti. Autorka dospela k názoru, že budúcnosť sa síce dá prognózovať na základe znalosti a kombinácie minulých dejov s istou pravdepodobnosťou, ale nikdy sa nedá predpovedať s určitosťou. Tvrdí dokonca, že do budúcnosti nevidí ani Boh, že aj on vie iba prognózovať, aj keď s ohľadom na "vševedenie" prognózuje veľmi presne.

V praxi sa často hovorí o tých proroctvách, ktoré sa naplnili. To preto, lebo nenaplnené proroctvá vlastne dodatočne nie je možné považovať za proroctvá a lepšie je o nich mlčať a zabudnúť. Je to prorocký paradox. Dobrý jasnovidec (jasnovidka) vždy predpovedá budúcnosť dostatočne nejasne, v náznakoch, aby jeho proroctvo mohlo byť ťažšie spochybnené v súčasnosti a lepšie napasované na realitu v budúcnosti.

Múdre predpovede vlastne pomenúvajú iba trendy a na základe minulého prognózujú budúce. Otázka teda znie, na čo je dobré poznať budúcnosť? Poznať trendy vývoja je určite prospešné, ale predpoveď budúcnosti (proroctvo), to je niečo iné, fakticky záväzné, ale načo by sme mali vedieť aká bude budúcnosť, ak by sme ju nemohli zmeniť?

Ak zmeníme budúcnosť, poznajúc proroctvo, tak sa predpovedaná budúcnosť nekoná, teda proroctvo bolo falošné. S problematikou budúcnosti a minulosti sa museli vyrovnať aj autori sci-fi príbehov o cestovaní v čase. Prišli na ošemetnosť zasahovania do udalostí v minulosti, lebo by to znamenalo zmeniť aj budúcnosť, ktorá je vlastne tiež minulosťou, lebo všetko je minulosť a budúcnosť neexistuje.

30 augusta 2009

Kapsaicín útočí

Je to známa vec, že pálivá paprika môže páliť aj dvakrát, málokto však vie, že môže aj trikrát. Nebudem napínať, tým tretím spôsobom myslím slzenie a pálenie očí... Štipľavosť sa asi dostáva do všetkých telesných tekutín, dnes som plakal a oči ma pálili, ako by som čistil cibuľu.

Bolo to tak, že na raňajky som to trochu prehnal s paprikou, ale dával som si pozor, aby som mal ruky čisté, lebo to by mohla byť pohroma všelikde. Potom som si spokojne sadol k televízoru a zahĺbil som sa do sledovania filmu o živote Louisa Pasteura.

Na moje prekvapenie ma dej a herecké výkony tak chytili, že som bol chvíľami dojatý, ako presvedčivo tí herci hrajú svoje úlohy. Úplne som sa vžil do doby, tak ako bola stvárnená vo filme.

Tvorcom filmu sa podarilo zdramatizovať prácu, objavy a život Pasteura tak, že napriek voľnému tempu, diametrálne odlišnému od akčných filmov súčasnosti, som pociťoval atmosféru doby a priam fyzické napätie príbehu.

V niektorom okamihu dojatia sa mi tlačili slzy do očí a to sa nemalo stať, lebo aj tie slzy obsahovali kapsaicín z papriky. Pomohlo až dvojnásobné prepláchnutie čistou vodou, čistou ako filmový príbeh natočený podľa životných osudov Luisa Pasteura.



_________

Louis Pasteur, I.časť televízneho filmu o živote a práci svetoznámeho vedca.
Slovenská republika 1977

Réžia: Igor Ciel
Hrajú: Daniel Michaelli, Ivan Rajniak, Emília Vášáryová, Ladislav Chudík, Viliam Záborský, Andrej Mojžiš, Vlado Müller, Vladimír Durdík st. a ďalší

27 augusta 2009

Únava

Únava je stav podobný spánku. Prichádza po vyčerpaní síl, podobne ako spánok. Únava je túžba po vypnutí aktivít, strata záujmu o vonkajšie podnety. Unavenému človeku je už všetko jedno, chce len odpočinok a koniec všetkého. Únava je stav, ktorý predchádza spánku. Únava a spánok sú blízky príbuzní. Človek zaspáva, ale jeho srdce bije a bije neúnavne ďalej, no možno s menšou námahou, lebo nemusí riešiť stresové situácie, ktoré sprevádzajú bdenie. To je jeho relax. V spánku nie je podnecované k vrcholným výkonom a nie je ani zaľúbené. Spánok je skutočným odpočinkom, telo sa v ňom vypne, príjem vonkajších signálov sa obmedzí na najnutnejšie minimum. Spánok sa spája so snom, ktorý bdie. V hlave bdie strážna a upratovania služba, presúvajú sa spomienky na správne miesto, čistí sa pamäť, triedia sa udalosti a bdelí strážcovia sna sa hrajú s prežitými emóciami, z dlhej chvíle kombinujú možnú budúcnosť. Sen je ako článok napísaný bez odsekov, ťažko sa v ňom vyznať a niekedy sa nám ani nepodarí prečítať ho celý. Spánok je most vedúci ponad sen, od únavy k novej sile bdenia...
.


24 augusta 2009

PC rameno

Ako starý počítačový maniak, by som potreboval zmeniť svoju orientáciu. Myslím tým orientáciu pravo - ľavú na opačnú. Od narodenia a od výchovy som dokonalý pravák, mám teda jednu ruku akčnú a druhá je ľavá... Takýchto nás je síce väčšina, ale nie je to najlepšie riešenie, keď tie ruky nie sú zameniteľné.

Počítačový tvorcovia vymysleli pre nás myš, aby v mnohých prípadoch nahradila klávesnicu. Pravákom sa tak dostal do ruky nástroj, ktorý nespúšťajú z ruky celé hodiny. Klávesnica je pritom oveľa spravodlivejší nástroj, píšeme na nej obidvomi rukami, takpovediac rovnoprávne a nediskriminačne. Teda aspoň my, čo pri písaní používane viac ako jeden prst.

Neustále opakované mikro pohyby s myšou nás po čase privádzajú do stavu chorobného zúfalstva, najprv stuhnú prsty, potom zápästie, neskôr lakeť a nakoniec aj ramenný kĺb. Potom sa vraj pridá aj celá chrbtica od dlhého sedenia deformovaná, až sa to celé rozsype. Už roky trávim pri počítači veľa hodín denne, tak sa oprávnene cítim v tomto smere ako pokusná myš (potkan, zajac...).

Keď sa začalo ozývať zápästie, vymyslel som bandáž, spočiatku zo štrikovanej dcérinej čelenky a keď sa to osvedčilo, zadovážil som si profesionálnu ochranu zápästia. Navyše, premiestnil som svoju podložku pod myš cca o 15 cm nižšie a táto kombinácia ma ochránila pred ďalšími následkami na zápästí. Vyhol som sa dokonca aj počítačovému lakťu, lebo zviera ten správny uhol.

Lakeť som síce preskočil, nedávno ma dostihol a postihol ramenný kĺb. Dnes som prišiel na príčinu - je v tom zaangažovaný prievan, teda vlastne v pozadí moja žena, ktorá miluje kyslík a preto otvára všetko čo sa dá... Nedá sa ale nič robiť, ja sa budem musieť brániť. Zatváram okná (windovs) na mojej PC pracovni... Alebo zmením orientáciu...