Stránky

27 februára 2009

Nedá mi...

Nedá mi, nevrátiť sa späť k básnikovi Milanovi Rúfusovi v rozhovore Márie Jenčíkovej z marca minulého roku (odvolával som sa naň už pred istým časom). Keby si bol ten rozhovor prečítal pán Hríb, určite by nevyslovoval svoje ostré súdy o básnikovi. Z toho, čo povedal Rúfus v tom rozhovore cítiť nielen múdrosť a nadhľad, ale aj stálosť charakteru.

Myslieť na denné veci a riešiť aktuálne, ale občas sa zamyslieť aj nad súvislosťami, to je potrebné, lebo práve to môže dať smer nášmu konaniu, tak ako aj pohľad späť, lebo minulosť je nemenná a jasne ukazuje do budúcnosti.

23 februára 2009

Ako stopy

Neviem, či to nie je barbarstvo, prečítať na posedenie celú zbierku básní, ale táto zbierka ma tak zaujala, že som neodolal. Veď nejde o nejakú prvotinu, ale o vrcholné dielo Milana Rúfusa: "Ako stopy v snehu". K poézii vždy pristupujem s istou rezervou a podmieňujem jej čítanie aj vhodným rozpoložením a prostredím. Tentokrát som bol doslova nedočkavý.

Uvedomujúc si, čo všetko sa okolo Rúfusa v poslednom čase napísalo a pohovorilo, som si predsavzal, že sa nedám ničím ovplyvniť, len krásou umenia. Ťažko teraz hľadám vhodné slová, lebo tie básne sú naozaj nádherné a nielen jednotlivo, ale aj celá zbierka 45 básní je úžasná. Je to o kráse rýmov, áno aj to, aj o kráse myšlienok a múdrosti človeka ohromne bohatého na skúsenosti.

Na ukážku...

Stopy v snehu

Má báseň, má, čo chcela.
Nie slová ligotavé.
Pamäť má sídlo v hlave.

A hlava je už biela.
...

Večný tmel bytia

...
Láska sa noci nebojí.
Svietia jej hviezdne roje.
A v nepokojnom pokoji
verne si koná svoje.

________________
Milan Rúfus, Ako stopy v snehu, Slovenský spisovateľ, a.s. Bratislava, 2008

Bežná žena žije dlhšie

Bežná žena, teda štatisticky priemerná žena vraj žije dlhšie ako štatisticky priemerný muž. Ktovie, čím to je? Muž je v tradičnej rodine v postavení živiteľa, preto má na starosti väčšie veci, sleduje strategické ciele. Tým logicky čerpá viac zo svojej energie pre blaho rodiny.

Muž je v manželskom (aj v inom podobnom) vzťahu trvalým darcom. Tak ako medzi krvnými skupinami je jedna jediná, ktorá je všeobecným darcom, tak je vo vzťahu muž - žena, muž tým jediným (aspoň teoreticky) stálym darcom svojich spermií. Aj keď doma vynecháva, aj tak daruje inde... Ženy prijímajú telo pána, a stále sa dožadujú tohto princípu mužského dávania.

Fakt je, že žena niekedy nechá v sebe narásť naše deti, ale to nie je podstatné, veď muž ju aj vtedy živí, aj s jej (niekedy aj svojim) potomkom... Skrátka by sa to dalo uzatvoriť tým, že priemerný muž vydáva zo seba viac energie a preto zomiera o niečo skôr. Ale ktovie, možno sú tu aj iné príčiny.

Musia byť, lebo aj Milan Lasica sa nad tým zamýšľa vo svojej nedávnej bodke. Ani veda si to vraj nevie vysvetliť, ale ja som na to prišiel. Podstata dlhovekosti je v práci. Keď nás v minulosti nútili spievať: "..veď všetko, čo tu človek má, len práca dáva statočná...", ženy asi spievali pozornejšie, preto sa celý život venujú práci.

Prináša im to odmenu v dlhovekosti. Veď si priznajme, žena (priemerná štatistická) tiež chodí do práce, po práci doma varí, upratuje perie, žehlí a podobne. A čo robí muž (priemerný štatistický)? Čaká na obed, na večeru, sleduje šport v TV a popíja svoje pivko...

Keď sa dostaví dôchodkový vek, už je unavený, nudí sa a začína uvažovať, čo so sebou, ale žena nie - ona pokračuje v domácich prácach, ako by sa nič nestalo a preto žije dlhšie...

20 februára 2009

Toto nie je lampáreň

Dnes sa mi dostal na monitor hrozný článok o českých autách. Nuž, ktovie ako to je, keď sa nad tým zamyslím, Škoda 100 bolo auto ešte v systéme "dorob si doma sám". Úplne normálne sa v príručkách písalo, že pre istotu treba podoťahovať všetky skrutky, ale opatrne, lebo trochu väčší moment by bol katastrofou... Po pár kilometroch dotiahnuť aj hlavu valca, ja neviem, ako je to možné, že dnes vás pozvú na prvú záručnú prehliadku po 30 tis. km?

Ale to som trochu odbočil, lebo ten článok ma inšpiroval, pozrieť sa na niektoré domáce spotrebiče, ktoré ma doviedli k názoru, že z materskej krajiny tých áut radšej nekupovať. Kedysi nám namontovali do bytu plynový šporák M**a (aby som im nerobil reklamu), kde dvere nezatvárali, trúba nepiekla, ale pripaľovala, niečo hrozné. Po rokoch nám ich vymenili za inovovaný typ od tej istej firmy. Katastrofa na druhú.

Okrem všetkých starých nedostatkov to malo také "inovované" gombíky s ostrými hranami, že sa človek mohol ľahko poraniť. Navyše v gombíkoch bol zabudovaný sofistikovaný systém s pružinou, ktorá po krátkom čase vyskakovala a prestala plniť svoju ochrannú funkciu. Veľmi som sa tešil, keď sme si kúpili nový kombinovaný sporák, vyrobený na Slovensku. Super výrobok, varí i pečie sám...

Stačilo na dnes. Nabudúce bude reč o elektrickom krájači na zeleninu, a tiež o dvoch typoch hriankovačov. To sú u nás žiarivé prípady inovácie a "modernizácie", v jednom prípade má ten hriankovač dokonca zabudované aj "kurvítko", ktoré malo nastavený čas užívania 2 týždne (slovom, dva). Odvtedy odpočíva v pokoji, lebo to bol dar a darovanému výrobku sa na špirálu nepozerá... Ale o tom potom...

16 februára 2009

Ja, ako krízový konzument

Trochu nepresný názov mal povedať, že ja ako konzument, príslušník konzumnej spoločnosti mám nepatrný vplyv na súčasnú krízu konzumu. Dokonca si ani neviem predstaviť, ako by som mohol prispieť k tomu aby sme míňali viac. Viem si predstaviť, že by som prispel k šetreniu, ale to vraj teraz nie je in.

Poklesol nám predaj elektroniky, ale čo s tým ja môžem urobiť? Chladnička triedy "A" mi beží v úspornom režime v nevykurovanej miestnosti, televízor som vymenil nedávno, keď sa starý pokazil, rádio nepotrebujem, historicky ich mám nadmerné množstvo, počítač a monitor sú v dobrom prevádzkovom stave (viď blog :) a fotoaparáty historicky i súčasne funkčné...

Súhrnne, elektroniku kupujem vtedy, keď stará prestane slúžiť, alebo aj pri nutnej modernizácii, ako to bolo napríklad pri výmene starej neefektívnej mrazničky. Kríza konzumu na to nemá absolútne žiaden vplyv. V potravinách nevidím dôvod na rozhadzovanie, skôr by som mal trochu mierniť svoj apetít...

Verejné stravovanie, reštaurácie navštevujem tak priemerne 4 až 5 x do roka, keď je k tomu príležitosť a ani v tomto smere nemám dôvod nič meniť. U nás doma sa varí chutne a zdravo. Keď sme vonku na výlete, tak sa veľmi nepozerám na to, koľko to stojí, ale záleží mi iba na tom, aby to bolo úmerné kvalite jedla a obsluhy.

Ostáva posledná dôležitá položka a tou sú dovolenky. Napriek tomu, že ma naši nahovárajú na dovolenku v zahraničí, ja radšej chodím po Slovensku a tak to bude aj v tomto krízovom roku. Už sa na mňa tešia na juhu stredného Slovenska, v Šiatorskej Bukovine a možno aj na juhu Slovenského Raja a v niekoľkých okolitých jaskyniach. Lepší už nebudem...

15 februára 2009

Pokoj v duši

Pokoj v duši som nenašiel po zhliadnutí rovnomenného slovenského filmu a veru som ho ani nečakal. Mohol by som parafrázovať germu o tom, ako sme sa cestou z kina "vadili" o kvalite filmu, ale stačí môj názor a môj dojem. Tentokrát môžem povedať, že je to takmer čistokrvný slovenský film s tragickým príbehom šitým na súčasnosť.

To, že je slovenský ešte neznamená, že nemám k nemu žiadne výhrady. Je ťažké porovnávať ho s inými súčasnými slovenskými filmami, lebo toto je príbeh z malej dedinky, bez farbitosti života vo veľkomeste, kde z centra zasahuje iba predĺžená ruka súčasného marazmu. Viac je to o skutočnej biede v odľahlých končinách Slovenska. Príbehom filmu je čistá tragédia, bez náznaku čohokoľvek pozitívneho a to ja vo filmoch nemám rád.

Napriek všetkým výčitkám, bol som veľmi spokojný s kamerou, jednak pri snímaní exteriérov a krajiny, ale aj v dialógoch. V tej nádhernej krajine to zrejme ani nebolo veľmi ťažké. Príbehu na začiatku chýbala väčšia dynamika, ani herecky ma v úvode nepresvedčili. Neskôr to už išlo, herecky to bolo primerané a dobré. Ťažko by som hľadal postavu, ktorá vynikla, výkony boli veľmi vyrovnané.

Celkovo som si tento film zaradil, v rámci slovenskej filmovej tvorby posledného obdobia, o pár bodov tesne nad priemer (v čom sme sa doma nezhodli), prekvapujúci je viditeľný záujem (nášho) publika, aj keď sme ďaleko od lokality v ktorej to bolo nakrúcané, bol tento film v našom kine už druhý deň vypredaný.

Je potešujúce, že záujem o slovenskú filmovú tvorbu rastie. Iste je to aj tým, že sa kvalitou vyrovnáva susednej českej tvorbe, ale zároveň si zachováva aj isté slovenské zvláštnosti.

Vrchol zimy

Včera som si užil vrchol tejto zimy, s teplotou len 2 stupne pod bodom mrazu, s vetrom ktorý ochladzoval uši akoby bolo -10 a napriek tomu mi bolo fajn. Keď nás uvideli labute, hneď sa náhlili k brehu a s vďakou hltali náš chlieb každodenný.

Za celý čas sme nestretli jediného človeka, len tie labute, lietajúce čajky a trojčlennú skupinu sŕn, s ktorými sme sa križovali na chodníku neďaleko hrádze. Nemám rád zimu, ale tento čas, spolu s uvedomením si, že to je posledné zimné vzopätie v tejto sezóne, na mňa pôsobil celkom príjemne.

Včerajší deň (Valentín) si zapamätám, ako koniec zimy a predzvesť jari. Začínam myslieť jarne a svet je hneď o niečo krajší, ako by včera bol sviatok...

12 februára 2009

Verte, neverte

Markíza číta waboviny... Včera som napísal takúto poznámku pod čiarou:

Nakoniec ešte jedna aktuálne chronická poznámka mimo hlavnej témy: niektoré veci človeka občas rozhnevajú, takpovediac jednorázovo, ale niektoré otravujú pravidelne a často, napríklad také presladené, sladkokyslé opakované želanie na jednom TV kanáli: "Markíza, všetko najlepšie" - ako med.
Možno ste si všimli, ja áno, že dnes tam už nie je to sladké "všetko najlepšie", iba Markíza, aj keď nápis ostal... :)

Kto verí v náhody, môže si povedať, že je to náhoda, kto verí na osud, uverí, že je to osud, alebo zázrak, kto verí na blogy vie: Markíza číta waboviny... Dúfam, že táto moja mini reklama nebude kontraproduktívna u mojich vážených čitateľov (vrátane Markízy, ktorej želám "všetko najlepšie")...

11 februára 2009

Na začiatku .týždňa

Niekde, niekomu som sľúbil, že si prečítam najnovšie číslo časopisu (bodka) týždeň a ja rád svoje sľuby plním. Pre istotu a pre vyváženosť som si zároveň kúpil aj týdenník ŽURNÁL. V pohode som sa usadil do kresla a začal som listovať týždeň, počnúc (bodka) editorialom, bohužiaľ na sústredené čítanie zvyšku som už nenašiel dosť elánu...

Podľa editoriálu, som nadobudol dojem, že to bude hlavne o Hríbovi, o Lampe a o jeho boľačkách v rozhlase, čo je už dosť vymletá téma. Niektorí básnici, aj ja nebásnik, sme sa narodili v čase socializmu, teda máme smolu. Aj keď som vtedy nebol v tej jedinej správnej strane, som sa po tých výčitkách musel cítiť skoro ako trafená hus (husák). Nuž čo, fakt je, že by som mal rád opäť dvadsať, aj keď sa na svoju mladosť nesťažujem.

To je moja pravda, on má svoju a každý z nás si svoju pravdu uchopí podľa svojho. Zle je, keď niekto vidí iba tú svoju, ako to bolo v tých zatracovaných časoch našej mladosti, keď vládla jedna jedine správna pravda. Odvtedy si dávam pozor na jediné správne pravdy, jediné správne voľby, hlúpych voličov a podobne.

Všeobecnou nevýhodou týždenníka v dnešných časoch je, že kým ho vydajú, my načerpáme informácie z internetu už ich zväčša máme utriedené spolu s vytvoreným vlastným názorom. Tak potom opakovanie v papierovom týždenníku vychádza skoro ako duplicita.

Niekto môže oponovať, že .týždeň je časopis pre ťažkých intelektuálov, budiž, ale na mňa pôsobí jednostranne a trochu pesimisticky. Vec vkusu a politických cieľov vydavateľa, lebo v týždni ide hlavne o politiku. Prelistoval som si aj ŽURNÁL a čo to som si z neho tiež prečítal. Zhrniem to tak, že má živšie farby, fakticky aj prenesene a má trochu bližšie k nezáväzným spoločenským témam.
______
Nakoniec ešte jedna aktuálne chronická poznámka mimo hlavnej témy: niektoré veci človeka občas rozhnevajú, takpovediac jednorázovo, ale niektoré otravujú pravidelne a často, napríklad také presladené, sladkokyslé opakované želanie na jednom TV kanáli: "Markíza, všetko najlepšie" - ako med.

09 februára 2009

Hviezdičkovaná k****

"...černé díry nejsou zas tak docela černé,
jak by se z jejich názvu mohlo zdát"...

(podľa iDnes.cz)



Krízu už vraj treba písať s hviezdičkami (K****) a je osožná aspoň z piatich dôvodov, ktorým tu radšej nebudem robiť reklamu. Vždy som si myslel, že kapitalizmus aj trhové princípy majú bližšie k prírode, aj sa to potvrdzuje vo všetkých ohľadoch, vrátane živelnosti a dravosti silných. Lenže takáto spoločnosť funguje bez regulačných spätných väzieb, s výnimkou kríz a vojen. Pravdaže, aj príroda sa občas pokúsi pohroziť katastrofami, ale na ľudskú spoločnosť má slabé mechanizmy.

V týchto dňoch sa opakujú pravidelné varovania pred koncom sveta (že by uhorková sezóna v zime?). Podľa nich je takmer isté, že to bude 21.12. 2012, lebo tam vraj končí Mayský kalendár. Neverím, lebo mám doma taký malý Mayský kalendárik, čo mi poslali z Mexika a na ňom sa čas končí až v roku 2013 a trinástka je nešťastné číslo, to by presne sedelo. Trochu ma zneistil môj mobilný kalendár od Sony Ericssona, v ňom totiž svet končí až v roku 2070. Prikláňam sa k tejto alternatíve, lebo vtedy už určite nebudem písať blogy.

Včera som prišiel na to, že písať štýlom podobenstiev a metafor je dosť rizikové, lebo to umožňuje rôzne výklady. Napríklad článok na Bútľavej vŕbe o dejinách písaných popolom a spálených mostoch som si vysvetlil ako úvahu o zahodených, alebo nevyužitých príležitostiach. Príležitosti sú našim osudom a my si iba vyberáme z jeho portfólia ponúkaných príležitostí. Zahodené šance sa však málokedy zopakujú ešte raz.

Všetko je vraj inak. Svet už nie je taký, ako sa nám zdal až doteraz a nie som si istý, či sa nám iba nezdá... Vraj celý vesmír existuje len ako hologram. Je to neuveriteľné, vraj sa vedcom, okrem iného, nepodarilo objaviť vo vesmíre prúdy gravitácie a tam niekde vonku, na konci sveta narazili na hranice časopriestoru. Dosiahli sme na koniec hologramu s názvom Vesmír, znamená to aj náš koniec?

Som z toho jeleň, pripadám si ako Jack O'Neill z SG1, keď mal vyjednávať s civilizáciou na oveľa vyššej technologickej úrovni ako my, snažiac sa získať vyspelé technológie, ktorým ani za mak nerozumel. Tak si aj ja myslím, pri čítaní podobných vedeckých teórií, že asi patrím k civilizácii s nižším stupňov vývoja, lebo niekedy ani tomu jazyku vedeckých pojednaní nerozumiem...

"...entropie () černé díry, kterou můžeme zároveň chápat i jako její informační obsah, je úměrná velikosti plochy horizontu událostí, oné pomyslné hranice, zpoza které nic (dokonce ani světlo) nemůže z černé díry uniknout..."
(podľa iDnes.cz)

06 februára 2009

Malé, neslávne oslavy

Sľúbil som svoje dojmy zo slovenského filmu Malé oslavy za čerstva opísať, tak to robím, aj keď moja inšpirácia nie je príliš veľká.

Začnem tak trochu od veci, predstavte si kino s Dolby Digital Surround - ex akustikou s prázdnymi sedadlami, kde sa do roztiahnutia opony zhromaždilo až 30 divákov.

Hneď k tomu dodám, že vo filme bolo niekoľko zvukových scén, ktoré dali vyniknúť tomuto zázraku, bohužiaľ niektoré boli dosť necitlivo useknuté a zbytočne krátke.

Spočiatku film pôsobí dosť amatérsky a lacno, dej sa rozbieha veľmi pomaly. V tejto fáze som začal pochybovať, či je to naozaj slovenský film, aj keď sa hovorilo po slovensky. Viacej mi pripomínal českú produkciu.

Vcelku bol pre mňa tento film sklamaním, aj keď téma bola brutálne súčasná a ani herecké výkony neboli zlé. Nechýbal ani brutálny sex bez emócii, celkom štyrikrát...

Príbeh nebudem popisovať, v zásade sa zhodujem s recenziou na stránke kinema.sk, ale ak si myslíte, že sa mýlim, tak obetujte dve Eurá a choďte si to pozrieť na vlastné oči. Každá skúsenosť je dobrá.

Piatkove plynutie a lampáreň

Je piatok a mal by som tu vyjaviť, čo hýbe mojim svetom a čo ruší moje kruhy. Tak si to zrekapitulujme, dve ťažiská nedávneho času sú: plynová kríza, na ktorú som našiel liek (:-), teraz ide už len o to, aby nám dali z EÚ väčší balíček z energetických Eur na spojenie s Jamalom v Poľsku a druhá téma je, ako inak, Lampa.

Hríbová "Lampa" je už vari známejšia ako rozprávka o tej Aladinovej. Môj vzťah k obsahu Lampy je premenlivý, závislý od aktuálneho výkonu a kolísavej fantázie moderátora (spomínam si na zábery z nedávnej duchovnej diskusie, kde si v závere relácie, pod náporom úvah podopieral hlavu). Inak jeho pôsobenie, ako novinára medzi spravodlivými, má čitateľný politický kurz, preto jeho kreslo býva občas postavené na naklonenej rovine a skĺzne pod lampu, kde je tma.

Už Milan Markovič, blahej pamäti, to svojho času doviedol ad absurdum, keď si v Česku, de facto zriadil pódium ako šikmú plochu politiky. V takej pozícii však pochopiteľne, nemohol dlho vydržať. Mojou superstar v inteligentnej politickej satire však naďalej ostáva dvojica Miroslav Šimek a Zuzana Bubílková z Česka.

Odkedy máme doma tú veľkú televíznu obrazovku, v lampových debatách výrazne dominuje detailová kamera až tak, že nás púta detailným zobrazením tvárí, gest a mimiky, čo sugestívnym spôsobom vytvára intimitu a vťahuje do témy. Vážne si myslím, že kamera má veľký podiel na Hríbovom úspechu.

Nie som oprávnený posudzovať poslednú Lampu o slovenskom filme, lebo som to pozeral iba sporadicky, dlhší úsek ako pár minút som nevydržal, tá téma mi nie je príliš blízka, mám radšej rozhovory o hviezdach a vesmíre. Fakt je, že slovenským filmom držím palce, nenechám si ujsť žiadnu dostupnú novinku a rád pozorujem náš (slovenský) pozitívny filmový rast.

Nekončiace porovnávanie slovenskej a českej filmovej tvorby nepovažujem za nemiestne, lebo nás, priznajme si (filmári), ťahá hore z bahna, len nesmieme nastúpiť na rovnakú trajektóriu ako oni, lebo sa opäť dostaneme iba do závesu, ako kedysi "povestné" bratislavské televízne pondelky. Je síce pravda, že vo väčšom množstve sa skôr nájde zlaté zrnko, ale celkový dojem môže pri masovej produkcii značne upadať a v tom nech je naše poučenie.

_______________________
ps: Teším sa na pondelkovú Bútľavú vŕbu...

Moje slovenské filmové dojmy:

Polčas rozpadu, Cinka panna, Muzika, Báthory

04 februára 2009

Zvena a ozvena (krátka)

Každý deň má svoje ťažisko v nejakej udalosti, dokonca by sa dalo povedať, že deň bez ťažiska by bol v istom zmysle stratený.
-
Ale v inom zmysle je to nezmysel.

02 februára 2009

Všedný deň

A je to tu, konečne začínajú všedné dni. Už ma nerozhádže ani voľba prezidenta, lebo mi je to všetko jedno, zapovedal som sa, že sa už s nikým nebudem hádať, ktorý kandidát je lepší, alebo krajší (vsjo jásno, načem bukvy?). Nebudem už robiť pozitívnu propagáciu žiadnemu z nich, taký pozitivista neexistuje.

Všedné dni prinášajú občas aj posedenie v čakárni u lekára, tentokrát som bol u zubárky. Nepotešila ma, ale zubár už z princípu nemá čím potešiť, zdržala sa so mnou skoro pol hodiny pri revízii môjho zubného (a hádam aj zábavného) parku. Predložila mi niekoľko návrhov na riešenie krízových momentov, až sme nakoniec dospeli k dohode o budúcej spolupráci na pár sedení - ona bude pracovať a ja budem na ňu ceriť zuby.

Keď som už bol na stredisku, zašiel som aj k môjmu obvodnému lekárovi, nie že by mi niečo bolo, ale už som ho dávno nevidel. Otvorila mi známa sestra, ale za stolom sedel úplne neznámy, starší lekár, taká stará škola. Veľa som sa nedozvedel o príčinách, lebo na väčšinu mojich otázok a pod-otázok neodpovedal, lebo mu už zjavne neslúži sluch... Neviem čo sa stalo, rozhovor viazol, ani sestra sa nezapojila, tak som sa čo najrýchlejšie vytratil.

Tak taký to bol všedný deň, ešte som sa cestou domov zastavil v Tescu, nazbieral som tam do košíka zopár maličkostí, ktoré mi slečna pri pokladni spočítala na necelých 20 korún.. Čo to táram, bolo to necelých 20 Euro... Nuž čo, hádam si zvykneme aj na novú menu, len na tú starú je ťažké zabudnúť...