Stránky

25 apríla 2009

Tampax a chlapi v krčme

Vrátil som sa zo záhrady, tak akurát "urobený" a zrelý na nejaký chladený mok. V garáži som sa ešte chvíľu zdržal, aby som povysával interiér a pri tom som našiel pod sedadlom malý valcový predmet, zabalený ako bonbón, asi 7 cm dlhý, bez nejakého známeho označenia. Keďže to bolo v mojom aute, bol som presvedčený, že mám právo ten balíček otvoriť.

Bolo to niečo zvláštne, najprv som nebol istý čo ten valec s centimetrovým priemerom v plastovom púzdre je. Usúdil som, že je to akýsi tampón so šnúrkou... a vtedy mi zaplo, že to asi bude tampax z dávnejšej TV reklamy (predsa sú na niečo dobré tie vzdelávacie reklamy). Na internete som to našiel aj s návodom na použitie, takže už viem... Vďaka tomu som objavil výbornú stránku s vtipnými obrázkami. Odporúčam začať touto...

Smäd po živote som si potom išiel uhasiť do neďalekej krčmy, čo je vlastne športový bufet s terasou a dnes bol pekne obsadený, lebo sa čakalo na majstrovský zápas v nejakom kolektívnom športe... Uličku k pultu som absolvoval s jedným zdvorilostným pozdravom adresovaným všetkým a zároveň nikomu. Chcel som si kúpiť domov dve fľaškové, ale keď som zistil že aj čapujú, volil som menšie zlo - čapovanú orosenú výčapnú desinu.

Sadol som si k voľnému stolu, aby som chlapom nerušil ich kruhy (dôležité rozhovory o hokeji), lebo to sa ani nepatrí. Popíjal som to svoje orosené a sledoval som len tak mimochodom chlapov naokolo. A veru to boli chlapi všetkých generácií, od 18 do 70. Chlapskú idylu narúšala iba jedna dvojica dievčat vo veku okolo 17 s poctivou kofolou a cigaretkou. Tá vážnejšia chlapská časť bola správne generačne zarastená, takže som medzi nich veľmi dobre zapadol so svojou týždeň neholenou bradou...

U starších prevládala ťažká váha (mimo mňa:) a pivné, či gulášové pupky si chlapi s pôžitkom opierali o ťažké dubové stoly. A mleli a mleli a stále a všetci spolu o niečom. Nie nadarmo sa hovorí, že chlapi po päťdesiatke sú strašne ukecaní. Ten mumlaj vznášajúci sa pod ľahkou strešnou krytinou ma v duchu povznášal až do kláštorných sfér Tibetu k Dalajlámovým mníchom. Neverili by ste, že krčmový mumlaj je tak poetický, zvlášť keď hladina v pohári klesá ku dnu.

S údivom som si všímal poloplné poháre na stoloch. Jedna skupinka štamgastov pila biele víno z trojdecových pohárov. Priznám sa, to som ešte nevidel. Po takomto zážitku sa už ťažko hľadá pointa. Aj tak ma pointy v poslednom čase prenasledujú ako nočné mory, takže radšej končím posledným postrehom, ako si ku mne prisadol môj bývalý kolega s borovičku v decovom pohári. Začal som sa hanbiť za môj obyčajný polliter piva, tak som si objednal ešte jedno...

Hneď tam som si zaumienil, že po dobrej večeri (po pive sa žiada dobrá) si sadnem k počítaču a napíšem o tom sem na blog, aby ste všetci vedeli, že v našej krčme sú onakvejší chlapi, čo nepijú na EX, ale na XXL.

22 apríla 2009

Topánkový príbeh

Na fotke hore je sada mojich vychádzkových topánok, kvôli ktorej sa už začínam považovať za zberateľa topánok. Všetky slúžia rovnakému účelu a všetky sú v prevádzky schopnom stave už štyri roky ako nové...

Začalo to značkou Riecker za cca 2 tis. Sk, potom som zbadal veľmi podobné obutie od inej firmy za 230 Sk. No nekúpiš to? Pomyslel som, že ak vydržia jednu sezónu, bude to stačiť a vydržali. Podobne to dopadlo ešte s ďalšími dvomi značkami s cenou za pár 240 Sk.

Úplná všednosť, ibaže včera som sa zase motal okolo výstavy obuvi a čo nevidím? Výsosť Poľany hory a opachy nezvratných skál? Nie! Úplne podobné topánky do mojej zbierky... Všetky pohodlné, ľahké, no radosť chodiť.

A teraz narýchlo nejakú pointu...
Mám ju, tie najnovšie (sú v strede) stáli v prepočte 140 Sk.



Bez fanfár

Už celý týždeň tu nepribudlo nič nové, ale to neznamená, že sa mi nápady minuli, len to, že každý deň umierali bez úžitku. Taký je údel človeka, ktorý nebloguje - hlavou sa mu preženie množstvo zaujímavých nápadov, ale zvyčajne ich využitie je nulové, nanajvýš sa o niektorých porozpráva s ľuďmi v okolí...

Koľko dobrých myšlienok tak zanikne?

O blogovaní sa občas píše, je to téma prinášajúca sebareflexiu, ale aj hodnotenie iných, ale to by som nerád. Blogovanie je pomerne nová vec a od svojho zrodu prešlo búrlivým vývojom. Jeho základná, prvotná podstata sa pretransformovala do mnohých odnoží. Prvolezci už tú skalu, čo znamená blog, hádam ani nespoznávajú. Zmenila sa na džungľu rozmanitosti a to je dobre...

Vždy keď narazím na otázku, prečo som tu? napadne ma aj taký červík pochybnosti, či to robím dobre, alebo nie? Ťažká otázka, ale vždy si odpovedám tak, že nie pravidlá určujú mňa, ale ja určujem pravidlá (iba tie moje, sa vie...). Nemusím sa seba pýtať, čo je to blogovanie, lebo viem že to je to, čo tu so všetkou vážnosťou (i s humorom) vyvádzam... To je ten môj správny výhonok.

Fakticky sa mi podarilo v blogovaní (aj inde) naplniť moje predstavy, ktoré vznikali ešte oveľa skôr ako samotné blogovanie a už to samé považujem za kus šťastného blogérskeho osudu, o ktorom ani neviem prečo môžem povedať len samé dobré veci. Až na zopár výnimiek, ale keby nebolo výnimiek, pravidlá by neplatili :)

Dnes vynechám všetky aktuálne inšpirácie, nespomeniem ani tú, ktorá dnes plynula z červeného vína, ani tú, ktorú mi vložili do hlavy podmanivé tóny starých evergreenov v podaní Waldemara a jeho spolupútnikov v čase a v hudbe, ako mi nádherne spríjemnili nedeľné odpoludnie za volantom... Vôbec si nespomeniem na politické hašterenie, či harašenie.

Dnes si chcem vychutnať iba krátku chvíľu pohody a symbolickú minútu ticha venovať spomienke na stratené inšpirácie uplynulého týždňa. Môj pohľad smeruje k tajomnu budúcich dní, k novým inšpiráciám a ak sa podarí, tak aj s nejakou maličkou pointou na konci...

14 apríla 2009

Dievča z čakárne

Sedela v kresle a jej veľké čierne oči lietali po všetkých kútoch miestnosti, nenachádzajúc trvalejšiu oporu. Oči orámované čiernou tužkou boli to prvé, čo som si všimol, ale aj pery pútali moju pozornosť. Vôbec ich nemala namaľované a nebolo to ani treba, tak prirodzene boli plné a príťažlivé.

Trochu menej príťažlivá bola jej tvár s množstvom drobných červených vyrážok. To všetko orámované dlhými čiernymi vlasmi, jednoducho rozdelenými na dve časti, s krivoľatou cestičkou uprostred. Okraje účesu chvíľami neposlušne padali na tvár, ako menila smer svojej pozornosti. Žiadne slúchadlá, žiadna Mp trojka.

Jej mladému nepokojnému výzoru dominovala celkom príznačne čierna farba oblečenia, blúzka s krátkymi rukávmi, čierno-bielo jemne páskovaná, s výrazným objemom pŕs a dlhé čierne nohavice, dolu založené. Farebný motív narúšali šnúrky na jednoduchých teniskách, jedna červená a druhá žltá.

Keď si prehodila nohu cez koleno, začala jej nápadne nervózne kmitať, zrejme si to ani neuvedomovala. Vtedy som si všimol jej ruky, na prstoch mala po dva prstene, nechty na červeno a na oboch zápästiach široký kožený náramok. Keď zdvihla ruku, aby si upravila prameň vlasov, náramok sa posunul a na zápästí zasvietila čerstvá jazva.

(príbeh je vymyslený a akákoľvek podobnosť so skutočnosťou je náhodná)

08 apríla 2009

Poštár ma pozná

Mať z niečoho zlý pocit, to môže byť aj výčitka svedomia, taká slabšia. Nemyslím si, že som dnes urobil niečo zlé, iba som sa asi dotkol neznámej ženy. Už trikrát som ju odmietol a zdá sa, že dnes to bolo naposledy.

Začalo to minulou horúcou jeseňou na južnom okraji Európy, kde mi zazvonil telefón na pláži. Na druhom konci drôtu visel Utajený volajúci. Zvedavosť bola silnejšia ako ja, tak som to zdvihol. Nepredstavil som sa, ale v prípade utajeného volajúceho sa to hádam ani nepatrí, veď ON vie koho volá, iba ja nie, tak som sa len ozval, že počúvam.

Nasledovalo predstavenie volajúcej strany menom organizácie, ale tak rýchlo, že som ani potom netušil o koho ide. Len jedno bolo jasné, že hovorí žena volajúca zo Slovenska a po ďalšom jej odstavci som pochopil, že mi chce položiť niekoľko anketových otázok a bude to trvať len niekoľko minút.

Bol som trochu zvedavý na tie otázky, ale cena hovoru by bola zbytočne vysoká, tak som ju prerušil s vysvetlením, že som za hranicami všedných dní a anketu som odmietol. Odvtedy sa ešte niekoľkokrát objavila v mojich zmeškaných hovoroch, až ma raz opäť chytila v celkom nevhodnej situácii - znovu som jej anketu odmietol.

Aj dnes mi drnčal utajený volajúci a bola to ona. Vraj ide o nejaký klub zdravia a chce mi dávať otázky o mojom zdravotnom stave (aby ma následne niekam pozvala, aby som si následne niečo kúpil pre svoje zdravie). Nepovažujem sa za etalón zdravia, ale organizácii, ktorá sa skrýva za utajené číslo sa predsa nebudem spovedať, tak som ju rázne a definitívne odmietol.

Jej reakcia bola ľudská, v hlase smútok a možno prišla o pár svojich centov provízie. Je mi to ľúto, milá utajená, ale moja zdravotná dokumentácia patrí len mne a môjmu lekárovi. Ak mám odpovedať na anketové otázky, malo by to byť dôsledne anonymné. Neviem, ako sa moje číslo dostalo na váš zoznam, ale možno som ho niekomu sám nerozmyslene nadiktoval.

Podobný prípad som zažil aj s inou organizáciou, ktorá mi niekoľko rokov posielala poštové bianko šeky na podporu ich bohumilej činnosti. Párkrát som im prispel, aj keď sa mi nepáčilo, že moju adresu opísali zo starého telefónneho zoznamu, kde bola uvedená úplne iná ulica a číslo, lenže poštár ma pozná a s tou nepresnou adresou je to vlastne inkognito...

07 apríla 2009

Digestiv

Také je to jednoduché, čítať a rozvíjať myšlienky iných. Nie kopírovať, rozvíjať, stavať na nich. Veď na tom je založená celá múdrosť ľudstva, vedomosti, múdrosti získané skúsenosťou a objavmi sa odovzdávajú z generácie na generáciu.

Systém je úplne bezpečný, niet sa čo obávať, uisťoval svojho času generálny riaditeľ Európskej organizácie pre jadrový výskum (CERN), keď ho obviňovali z ľahkovážnosti, ktorá by sa mohla skončiť katastrofou počas pokusu hľadania takzvanej božskej, resp. bozónovej častice, mohla by vzniknúť malá čierna diera, ktorá by pohltila Zem.

To práve nie je úvaha vhodná po dobrom jedle, ale mali by sme občas vedcom veriť aj v praktickom živote. Stalo sa teraz v Taliansku, že nikto nebral vážne varovanie vedca o možnosti silného zemetrasenia. Najťažšie zo všetkého je rozhodovanie. Vysťahovať preventívne 50 tis. ľudí, alebo nie? Až následné udalosti ukázali, aká to bola krutá pravda.

Stáva sa, že niekto má narodeniny a nikto mu na blogu negratuluje, tak si urobí čakankový šalát, lebo je vynikajúci na pečeň a žlčník a potom si preventívne naleje čistého vína, aby sa zamyslel nad cudzími slovami. Ľudia sú dnes veľmi ľahko ovplyvniteľní a zabúdajú si vytvoriť vlastné názory (voľne podľa blogu).

Niekedy je hľadanie pravdy donkichotské, lebo pravda absolútne neexistuje, existuje iba naša predstava o nej. Pravda je filozofický pojem, podobne ako Boh je zrkadlo, v ktorom vidíme seba a celý vesmír. Všetko sa zdá na dosah, ale nikdy do toho zrkadla nevstúpime.

Na záver vstúpim do neexistujúceho článku pre citáciu, ktorá ma zaujala v aktuálnych súvislostiach: „Tendencia ku konformite v našej spoločnosti je tak silná že inteligentní rozhľadení mladí ľudia pod tlakom okolia označia bielu ako čiernu..." (Solomon Asch) A možno aj starší...

05 apríla 2009

Ad acta

Založiť do archívu, alebo skartovať viac ako 350 článkov za posledné 3 mesiace, na tému Radičová a prezidentské voľby 2009, len na blog.sme.sk?

Je to dilema, ale myslím, že by sa to malo uchovať pre poučenie nás i budúcich generácií straníkov a mládežníckych aktivistov.

Kto by to však o sto rokov čítal, keď sa to zväčša nedalo čítať ani teraz?

Voľby už majú svoju históriu a múdrosti popísané okolo nich prejdú do minulosti nenápadne a obávam sa, že aj bez poučenia pozostalých...

Nech žije prezident... (-ka až nabudúce...)

:)

04 apríla 2009

Extrakcia

Práve som si prečítal článok istého zubára, ktorý tvrdí, že zuby si treba umývať hneď po každom jedle, aspoň 3 - 4 minúty a po umytí (čistení) nevyplachovať vodou. Skúsil som si predstaviť, život bez chuti z jedla počas siesty, bez tých odložených zbytkov mäsa na špici špáradla, ale zároveň som si predstavil aj toho človeka, povolaním čistič zubov a húfy zubných lekárov a dentistov, živoriacich na hranici chudoby.

Sebakriticky sa priznávam, že prvú zubnú kefku som dostal k dvanástim narodeninám a prvú zubnú pastu o rok neskôr :). Áno a celé letné prázdniny sme behali v červených trenírkach a bosí. Najkrajšie to bolo v daždi. Prvý zubár mi strčil zrkadielko do huby, keď som mal 18 a ako na potvoru, objavil tam jeden malý kaz. Radostne zaplesal a dieru v zube zaplomboval.

Prvá školská plomba mi vydržala bez závad 8 rokov. Keď som mal 26 vypadla, tak som zašiel k prvému zubárovi, ktorého meno som našiel na dverách závodného zdravotného strediska. Bol to starý pán, posadil ma do kresla a ja v očakávaní najhoršieho, som tŕpol, čo so mnou bude.

O chvíľu zavrčala pomalobežná vŕtačka, starý pán mi strčil ruku do úst a odstúpil k sestre, aby dokončil prerušený rozhovor. Čakal som s otvorenými ústami a zabudol som ich zatvoriť aj keď mi od sestry povedal, že už je to hotovo a môžem ísť. Išiel som, ale netrvalo to viac ako 24 hodín a expres plombu som vypľul.

Našiel som si iného zubára a život išiel ako predtým. Prišli osmičky, dlho sa nezdržali, postupne odchádzali na svetlo sveta v sprievode ukrutných pôrodných bolestí. Mal som potom ešte niekoľko zubárov a zubárok, kým som sa dopracoval k tej dnešnej. Bol medzi nimi aj kamarát, ktorý mal veľmi rád dobré víno a pekné ženy. Bolo preto jednoduché, zavďačiť sa mu jednou z jeho nerestí.

Éra tohto zubára začala už v čase rozmachu súkromného podnikania, jeho klientela sa skladala hlavne z vyvolených toho druhu a mňa, krankasového pacienta, si tam držal iba z kamarátstva, ale aj tak odo mňa inkasoval príslušné hotovosti. U neho bola vždy sranda, rozprával vtipy, aj vulgárne, aj o ženách, uťahoval si zo svojej peknej sestričky, keby to bolo v Amerike a keby bola sestra potvora, už by sedel v base na doživotie za sexuálny harashment...

Tento kamarát mi vytiahol aj moju prvú označkovanú päťku zo školských čias. Narobil sa s ňou, to musím uznať, ale zvládol to chlapsky, len ja som mal pocit, že mi vytrhne aj kus sánky. Spomínam si aj na zubárku, ktorá bola dlho mojou a mala zvyk, pri vŕtaní pozerať na svoju sestričku a viesť s ňou zaujímavé hovory. Proste profesionálka s rutinou zubárinu zvládala aj ľavou zadnou...

Bola to moja trvalka a tiež mi trhala zub, pol hodinu sa s ním trápila, menila nástroje a potom, že mi dá ešte ďalšiu injekciu. Zaprotestoval som, že nie je treba! Po tej prežitej noci mi už bolo všetko jedno. Odložila striekačku a skúšala ďalej. Potom v nestráženej chvíli vzala striekačku a fuk to tam, do môjho ďasna... Vzápätí sa jej podarilo extrakciu dokončiť.

V medzičase som mal aj jednu krásnu, mladú zubárku, bola fajn a prvýkrát mi odstránila zubný kameň. To bol taký zážitok, že som sa rozhodol prestať fajčiť, aby som si biele zuby zachoval čo najdlhšie. Vtedy mi to rozhodnutie vydržalo rok...

Rád pozorujem ľudí v čakárni, ale v zubárskom kresle nie je iná možnosť, len skúmať detaily reflektora, alebo črty tváre lekárky, záhyby na rúške i vrásky na krku. Očný kontakt v tomto prípade slúži na signalizáciu bolesti, ak sa pacient nechce vyjadrovať neartikulovanou akustikou.

Extrakcia zubu je jeho odstránenie zo zubného lôžka, najčastejšie špeciálnymi kliešťami. Na extrakciu musia byť vážne dôvody, najčastejšie je to neznesiteľná bolesť. To som už zažil a nie iba raz... Všetko je raz prvýkrát a teraz som si nechal vytiahnuť zub, ktorý vôbec nebolel, iba už bol neopraviteľný a trochu aj zavadzal.

O mojej súčasnej zubnej doktorke som tu už písal a stále si myslím, že v jej pozitívnom hodnotení som sa nemýlil. Aj to včerajšie trhanie bolo fajn. Napriek tomu, že som jej dva dni predtým zahlásil, že od zubárov nečakám nič dobré, s výnimkou dobrého konca, ten včerajší akt extrakcie sa podaril na sto percent. Rana vôbec nebolí a zub mi vôbec nechýba...

Skrátka, iba to som chcel povedať, že dobrý zubný lekár nie je samozrejmosť, ale šťastná náhoda ako mnoho iných vecí v živote a ja som tentokrát mal šťastie.