Stránky

29 decembra 2010

Kto je Mr. Johnson?

Včera som bol pasovaný na odborníka z filmovej brandže. Skutočne sa zaujímam o súdobú slovenskú filmovú tvorbu, aj o filmy z Česka, ale nie som žiaden odborník. Je zaujímavé sledovať rozlet dvoch kinematografií, ktoré vyleteli z jedného hniezda. Boli to dvaja bratia, jedného však vlastná mater prekrmovala a tak je trochu vyspelejší.Nie je tých filmov veľa, teda nie je veľa tých, čo stoja za zmienku. Z ostatnej svetovej produkcie ma zaujmú tak najviac dva filmy ročne a možno aj to je veľa.

Ak je niečo nové na svete, najradšej si to pozriem v kine. Niekedy sa však zabudnem aj doma pri televíznej obrazovke. Ako včera, keď sa mi príliš nechcelo spať, ostal som pri polnočnom českom filme z roku 2008, so zvláštnym otáznikovým názvom: Kto je Mr. Johnson? Začalo to na Markíze presne o polnoci. Zvláštny, komorne ladený film s miernym nádychom humoru z prostredia Prahy. Herecké výkony mi po každej stránke pripadali dosť neherecké, ale presvedčivé.

Presvedčivé boli preto, lebo aj ich role boli rovnako rozpačité. Napriek tomu ma film zaujal práve tým, že bol iný ako tie, ktoré sa snažia presvedčiť vysokým hereckým umením a nákladnou výpravou. Samotný príbeh je trochu násilný, ide o jednoduchú zápletku so zámenou osôb. Skoro na klasický spôsob "dobrodružstva pri obžinkoch". O čo teda išlo? Do Prahy mal pricestovať džezmen Mr. Johnsom a "hosteska" ktorá sa ho mala ujať, sa nechala zastúpiť neskúsenou kamarátkou.

V tom istom čase pricestoval aj iný Mr. Johnson z USA, toho sa ujala tá pravá a zápletka je na svete. Tak jednoducho sa rozvíja zámena osob. Rozdielne charaktery dvoch žien dávajú možnosť nahliadnuť do  sfér ľudí, ktorí sú takmer na okraji spoločnosti. Tak ako jednoducho a predvídavo ako sa rozvíja dej, tak jednoducho film aj končí - šťastným rozuzlením, dvomi spokojnými vzťahmi a jedným "svalovcom", ktorý po krátkej prestávke zaslúžene končí opäť v base.

Nič v tom filme nebolo veľké, bol to len taký malý pohľad do pražského zákulisia, ale ma celkom príjemne unavil a pripravil na spanie.


Réžia: Carl Haber
Scenár: Carl Haber, Antonino Iuorio
Hrajú: Klára Apolenářová (Lucy), Hynek Čermák (Václav), Václav Chalupa (Belfagor), Daniela Choderova (Soňa), Klára Issová (Veronika), Jeffrey Joseph (Jim Johnson), Nick Mancuso (Jim Johnson), Jan Nemejovsky (kňaz)

27 decembra 2010

Dedičný hriech

Milan Čarňanský sa aktuálne rozpísal vo svojom vianočnom fejtóne o uniformite nášho konania, v protiklade k individualite. Nedá sa povedať čo je správne, lebo v tej chvíli by to bolo nesprávne. Život si žiada jedno i druhé, v tom je jeho mnohotvárnosť, krása a sila. Nie je dobré byť závislým na náladách davu, podliehať módnej psychóze, ale na druhej strane, je prirodzené, patriť k nejakej "množine individualít", patriť k rodine, k národu a podobne.

Práve príslušnosť ku skupine dáva možnosť vyniknúť individualite osobnosti, povznesením sa nad jej znaky a schopnosti, ale dá sa aj stratiť v mori priemernosti a nechať sa unášať módnymi trendami. Osamelý človek je sám a je aký je. Nikto mu nezávidí, ani ho neľutuje a nikto nevidí jeho veľkosť. Len v porovnávaní s inými sa dá povedať, že je lepší, horší, alebo všedný priemer. Každý z nás je iný, každý má svoje predurčenie podľa hviezdneho horoskopu...

Ten "hviezdny horoskop" som spomenul len ako malú provokáciu, za tým sa mi totiž skrýva predurčenie skutočné, v tom s akými telesnými i duševnými predpokladmi sa človek narodí. To je základ a len na tom sa dá stavať. Vo vývoji jedinca potom nasleduje výchova v rodine, v škole a v konkrétnej spoločnosti ako druhá určovacia kostra budúcej osobnosti. Hneď po narodení sa človek učí najmä pozorovaním a napodobňovaním. Potom príde cielené pôsobenie zvonka.

Človek sa naučí písať a pátra po vedomostiach sám, z vlastnej vôle a záujmu. Reč je základným kameňom spoločenského pôsobenia a písmo základom neskoršieho spoznávania a odovzdávanía civilizačných vedomostí. Často však v dnešnej "modernej dobe" schopnosť držať pero (či sprej) vedie k počiatkom ľudskej civilizácie. Tam kde začalo to, čo nás dnes vynáša do vesmíru na okrídlených raketách fantázie. Len netušíme, kam tá cesta (slepá ulička?) vedie...

Sme hriešni ľudia, zaťažení svojim dedičným hriechom. Ten spáchal Adam, keď prvýkrát vzal do rúk čierny uhlík z pahreby a na bielom vápenci v jaskyni urobil prvú čiernu čiaru. Potom iný jedinec, ktorý v sebe objavil talent, nakreslil jeleňa. Tento hriech nás vedie k nekončiacemu spoznávaniu. Odkedy si uvedomujeme sami seba, potrebujeme Boha, ku ktorému by sme mohli prirovnávať svoju veľkosť. A tak nás On, sám absolútna individualita, stvoril na svoj obraz. Máme sa milovať a množiť a zaplnili zem (vesmír?). Máme schopnosť myslieť a slobodne sa rozhodovať o svojom bytí. V priestore nám danom... 

22 decembra 2010

Pekelná muzika naostro

Nedávno som márne zháňal knihu Pekelná muzika od Pištu Vandala a dnes ju už mám prečítanú. Na dvakrát, polovicu včera pred spaním a druhú dnes vo vani. Bolo to tak, že som interpeloval autora, a on mi knihu obratom poslal. Hovorí sa, že darovanej knihe sa nehodno pozerať na zuby, ale mne to nedá a musím spraviť výnimku z pravidla. Nedá mi aby som sa nezdôveril so svojimi kultúrno - literárnymi dojmami z tejto knihy. 

Najprv technické údaje,  kniha má 120 strán malého formátu, je v mäkkej väzbe na hrubom papieri. Tak hrubý, že pri prevracaní listov som mal pocit, že beriem medzi prsty dva listy. Tým by som skoro vyčerpal moje kritické postrehy a môžem sa pozrieť na obsah knihy. Je to rozprávanie príbehu hudobníka (autora) z metalovej, či punkovej kapely a to je práve to, v čom sa nevyznám. Pre mňa sú všetky tie kapely, ktoré sú založené na prehnaných decibeloch a rámuse v jednej veľkej hromade. Tá kopa je ako celok mimo môjho hudobného cítenia a záujmu.


Literárna stránka tohto diela mi je oveľa bližšia a preto už o hudbe ani slovo. Počas čítania mi behali mozgovňou rôzne postrehy a to je pre mňa to hlavné. Niekedy to boli blízke prirovnania, inokedy len také matné podobenstvá a metafory. Pišta Vandal má svojský, nenapodobiteľný štýl, aj keď v istom ohľade je trendový. Dokonca som si pomyslel, že prekonal aj matkinho Matkina. Matkinovou témou je síce skôr sex ako všetko ostatné, Vandal sa o sex opiera len obrazne. Matkina  prekonáva autentickosťou slovníka 17 ročných chalanov bažiacich napodobniť dobové hudobné vzory.  

Najprv ma tá autentickosť trochu zarazila. Nechcem povedať, že tie inkriminované vety sú vulgarizmami, oni sú totiž v tých kontextoch iba autentické, aj keď si nedávajú servítku pod bradu. Zapadajú do koloritu a plynulosti opisu prostredia a charakteru postáv. Charaktery vie autor vykresliť skratkovitým spôsobom, ako výstižnú karikatúru. Keď som sa nad tým zamyslel, tie výrazové prostriedky nie sú ďaleko od tých, ktoré sme v našej stredoškolskej a najmä vojensko služobnej konverzácii často používali (ja iba v krajných, katastrofických prípadoch :)). Dokonca som sa po vojne musel svojim spôsobom aklimatizovať, čo bolo skoro také ťažké, ako prestať fajčiť.

Slovník a ostatné vyjadrovacie prostriedky teda autorovi uznávam za primerané a funkčné, inak by tam chýbala šťava a korenie. Fakt je, že autor vie narábať so slovom, aj do viet ich ukladať štýlovo a pútavo, ako by ani nešlo o knihu, ale o rozprávanie príbehov. Preto sa kniha číta ako Dan Brownovka (...). V tomto smere mi trochu pripomenula aj rozprávky Borisa Filana, až na tie otvorené pikantnosti. Pikantnosť (aj jej vystupňovaná forma), je neprehliadnuteľná v súčasnej rýchlej literatúre faktu, potešenia a lacných emócií. Je to asi daň za desaťročia uhladenosti a formálnej šedivosti slova.

Ak to teda zhrniem, Pekelná muzika od Pištu Vandala je pútavé čítanie patrične okorenené. Sám autor v závere píše, aby čitateľ knihu po prečítaní niekomu požičal (posielam ďalej), nech koluje ako vhodné čítanie do vlaku, na stredne dlhé cesty. Maximálne tri hodiny, inak si treba brať ešte ďalšie čítanie, alebo krížovku. Alebo žiť aj na cestách ten vzrušujúci autentický život a potom o tom napísať román. V duchu doby, veď dnes už každý kto sa naučil čítať aj píše. Keď inak nie, tak aspoň bloguje... Len moja kniha ešte čaká na sponzorov...
...   
Pre ilustráciu dopĺňam malú ukážku Vandalov z YouTube
...

A pre opozdilcov ešte jeden dodatok, úryvok z knihy Pištu Vandala:
Je trápne, ak sa robíme (muži) múdrejšími, než sme. Niekto nás vždy odhalí. Často sú to ženy. Lepšie je byť nevedomným a naivným hlupákom, ako nafúkaným chvastúňom a tlčhubom. Toho sa držím v živote, v textoch i v muzike. A zato ma vraj moja žena ľúbi.
   

20 decembra 2010

Už bolo načase

     Od istého času sa u nás rozmohla móda kruhových križovatiek. Nemám proti nim nič, len spôsob, akým sa stavali všade, kde sa len dalo ma trochu hneval, lebo nie všade sa hodia, aj keď sú nenáročné na spotrebu prevádzkovej energie. Poznám niekoľko prípadov takýchto križovatiek, kde spôsobujú hromadenie vozidiel, sú spomaľovačom a brzdou prevádzky. Pritom sveteľná križovatka o kúsok ďalej zvláda situáciu v špičkách pohodlne.

     O to práve ide, že v križovatkách s malým zaťažením a zložitým tvarom prinesie kruhová križovatka jednoznačnosť v orientácii a zabezpečí plynulosť. Ak sa však zaradí do extrémne silnej prevádzky a nemá vhodné parametre, dosiahne sa opačný účinok - dlhé kolóny zo všetkých strán. Rozmach stavania kruhových križovatiek už pripomínal montáž "spomaľovačov", keď to už vyzeralo tak, že občania žiadali namontovať spomaľovač na svoju ulicu s odôvodnením, že už skoro všetci to majú, len my nie...

     Zrejme sme už v budovaní kruhových križovatiek ako "všelieku" dosiahli vrchol a začne sa viac rozmýšľať pri rozhodovaní o tom, kde áno a kde nie. Nedávno bola zbúraná prvá kruhová križovatka (dva roky stará) a nahradená rozumným systémom riadenia premávky pomocou semafórov. "Už bolo načase" - píše sa v článku na Aktualitách - "kruhovú križovatku v Radoli v okrese Kysucké Nové Mesto demontovali..." Odstránili dopravné značky a namontovali semafóry. Je koniec niekoľko kilometrovým kolónam v Radoli.

17 decembra 2010

Videl som Kleopatru

Za všetko môže Martina z Turca. Kvôli jej mediálnej hviezdičke som odpozeral celé jojkárske prominoviny. Viem, že je to hriech, ale hádam mi to Spojená televízia s rozhlasom (STVR) odpustí. Je to sila, celé tie "promislené" noviny. Od moderátorky cez celebritné hviezdy až po Skrúcaného s vyhladenými vráskami.

Dozvedel som sa, že Zora Coborová miluje gorily a rada by sa k nim presťahovala aspoň na dva roky. Skutočne vzrušujúce, keď si spomeniem, ako naša päťročná dcéra snívala o tom, že raz bude doktorkou zvierat na safari v Afrike. Potom z toho vyrástla.

Verešovej kalendár som už videl včera na internete a tu sa znova potvrdzuje, že internet je zdrojom nielen mojich informácií, ale aj bulvárne médiá z neho hojne čerpajú. Martinku z Turca avízovala moderátorka s nafúkanými perami už od začiatku niekoľkokrát, aby tým udržiavala pri obrazovkách divákov túžiacich po televíznych prominetoch a hviezdičkách.

Oplatilo sa, vydržal som až do konca. Do úžasného dialógu moderátorky s Kleopatrou o ničom, zmysluplnom. To sa už dnes nenosí, kde sú tie časy Václava Havla... Pravdu povediac, líčením sa od seba veľmi nelíšili, aj keď Martina sa líči sama, na polovicu s kamarátkou hneď ráno. Martina však mala hrubší rám okolo očí. To ma na celebritách najviac fascinuje a zároveň deprimuje...

Kedysi dávno bývalo zvykom celebrít, vystupovať pred kamerami v tmavých okuliaroch na očiach, dnes si dámy rámujú nahrubo svoje okuliare rovno na telo, na spôsob Mortyšie od Adamsovcov. Móda je veľká čarodejnica, niekomu stačia gorily v Afrike a niekto chce mať rámy okolo vlastných očí. Keď sme už u očí, rád by som ešte upozornil na červené okuliarové "záušnice" Štefana Skrúcaného. Efektné, vynikali tou červenou líniou od oka k uchu, musel som si to všimnúť.

Zo záverečného dialógu moderátorky s Kleopatrou z Turca, prerušovaného celebritnými vstupmi, som mal pocit ako by sa rozprával Dávid s Goliášom. Len za svet si neviem spomenúť, ktorá bola za Dávida a ktorá za Goliáša...

16 decembra 2010

Prízraky Vianoc

Vianoce majú niekoľko príznakov, ktoré neklamne naznačujú ich príchod. Na prvom mieste je reklama, tá začína rok od roku skôr, aby sa niečo nepremeškalo. Zaplaví médiá, teda televízne kanály, rozhlas a veľké super a hyper markety. Potom sa prejde na druhú fázu a to sú vianočné trhy. To sú také tie búdky na námestiach, kde si rozosmiati občania dajú varené víno, či medovinu, alebo grog. V ponuke sú aj jedlá, ako cigánska, klobásy, šunka a niekde aj výročný predaj holandských syrov. Pod holandskou hlavičkou dostanete aj originálny parmezán.

Vianočné príznaky sa pomaly dostávajú aj do rodín. Prejavuje sa to zvyšovaním objemu a frekvencie nákupov potravín. Občas aj darčekov. Potom príde deň, keď ženy domáce nájdu svoj životný, alebo aspoň výročný cieľ. V byte sa začne šíriť zo dňa na deň dotieravejšia vôňa cukru a iných zákuskových prísad. Nedá sa to vyvetrať, misy so zákuskami sú všade, najprv medovníky, potom suché pečivo a nakoniec to ostatné. Špajza praská vo švíkoch, všade je južné, východné i západné ovocie. Ktoré sa prvé začne kaziť, to sa prvé začne vyhadzovať.

Keď sa všetky príznaky naplnia, skončí advent. Začína detský raj. Tak asi do 5 rokov. Sneh som medzi vianočné prízraky (príznaky) nezaradil, lebo jeho výskyt je náhodný a málokedy je synchronizovaný s Vianocami. To všetko len pre ten jeden deň (večer), nazývaný Štedrý. Pre to výročné stretnutie rodiny pri jednom stole, kde sa urobí inventúra, koľko nás ešte je. Kaprové masakre to istia. Stretnutie zavŕši rozbaľovanie darčekov. Potom siesta s plnými bruchami pri TV aparáte plnom kanálov, na ktoré sa ani nemôže dostať, je ich toľko že živé slová nemajú šancu.

Len čo si trochu vydýchneme, príde Silvester, malé Vianoce zavŕšené povinným sektom. A Nový rok bude na svete. Namiesto pôrodných bolestí matky Roka ju čaká len ohromný rachot ohňostroja a delobuchov. Vraj majú Vianoce aj iný, duchovný rozmer v pozadí. Alebo je to naopak? V každom prípade v praxi prevláda prehnaná "štedrosť". Pripadá mi to fádne, aj keď by hádam nemalo. Rok po roku sa to takto opakuje. Žijeme preto, aby sme sa na Vianoce dobre najedli? Alebo pracujeme preto, aby sme si zaslúžili chlieb "vezdejší"? Už ani neviem. Asi je to tým, že už nemám 5 rokov. 

13 decembra 2010

Hal3000 a W7

Moje zámery v rámci inovácie domácej informačnej bázy sa naplnili. Nevyhral to žiaden notebook, aj keď Hal3000 ION2 má isté spoločné rysy s klasickým notebookom. Pripomeniem, že už nejaký čas som hľadal náhradu za dosluhujúci desktop a nechcel som čakať kým naozaj vypovie poslušnosť. Na rozdiel od starkého PC som požadoval niečo s nižšou spotrebou energie a hlavne niečo takmer bezhlučné.

Na ostatných technických parametroch som príliš nebazíroval, dnes nie je obava, že by človek kúpil niečo v tejto oblasti príliš morálne zastaralé, inovácie sú stále v plnom prúde, napriek tomu sa niekde treba zastaviť a potom niekoľko rokov chváliť to svoje.  Laptop som nakoniec odmietol hlavne pre klávesnicu, s ktorou je ťažké solídne pracovať. Pravdou je aj fakt, že ak cestujem, som rád, že nemám počítač, relaxujem.

Ako to teda dopadlo? Najprv hlučnosť, tá je alfou aj omegou tejto akcie. Podľa výrobcu je na úrovni 28 dB, čo je približne polovičná hodnota oproti bežnému PC, voči môjmu starému ešte lepšie. Musel som však odskúšať niekoľko polôh umiestnenia, lebo ľahká stolová doska slúži ako ozvučnica a zosilňuje zvuk. Skončil  teda na sklenenej plošinke zo skla hrubého 5 mm, ktrá sa v žiadnom prípade nedostene do rezonancie. Takto mi to vyhovuje.

K ostatným veciam skoro nemám čo povedať, má to 4x USB2 a 2x USB3, HDMI aj D-sub analóg, čo je dôležité, lebo monitor som nemenil. Spotreba energie je potešujúca, od 25 do 40 W podľa záťaže. HDD 500 GB, DVD napaľovačka a čítačka niektorých typov kariet. Mám ho pár dní, tak ešte sa neviem vyjadriť ku všetkému. Súčasťou dodávky je aj Windovs 7 a ten je pre mňa novinkou. Niektoré jeho "vymoženosti a kudrlinky" sa mi už podarili eliminovať, už som v prostredí klasických XP.

Windovsy vždy prinesú nejaké novinky, ktoré vedia užívateľa rozčúliť, ale inak to s nimi ide celkom fajn. Tentokrát som sa spoľahol na bezplatný antivírus Essential a zatiaľ ešte neuvažujem ani nad dodatočným firewallom, zdá sa že by to bolo nosenie dreva do lesa, aj keď by to drevo je krajšie užívateľsky príjemnejšie. Nemám totiž rád, keď niekto so mnou a s mojim mini počítačom manipuluje v pozadí. Starostlivosť Microsoftu je v niektorých ohľadoch až dojemná, ale aj tak som ostal verný Firefoxu...

Hal3000 ION2


         

12 decembra 2010

Sobotník bez pointy

Výhodou môjho sobotníka je, že nemá žiadne obmedzujúce limity v oblasti námetov. Preto sa v ňom môžem zamyslieť aj nad terminológiou blogovania. Nech je to tak, či onak, názov blog sa vžil a som presvedčený, že zakotvil v našom jazyku, prinajmenšom do doby, kým bude blogovanie existovať. Trochu nejasno býva v označovaní blogového príspevku ako "článok" (spot), či jednoducho "blog".

Môj cit pre materinský jazyk mi hovorí, že "článok" sa veľmi nehodí, skôr mi tam pasuje to označenie "blog". Na prvý pohľad to možno vyznieva ako mätenie pojmov, ale aj tak si myslím, že to čo tu píšem je blog, aj to kam to píšem je tiež môj blog. Prečo by som inak hovoril, že "blogujem"? Píšem blogy, teda blogujem (myslím, som).  Piki so mnou nebude súhlasiť, ale on je pravoverný klasik blogovania a ja len taká pozdná škola.

Čítam a sledujem blogy už dosť dlho (nie každý "blog" stojí za prečítanie, niektoré stačí len sledovať) a myslím si, že nie všetky príspevky vyznievajú ako "článok", nie všetky majú tú literárnu, alebo publicistickú ambíciu. Blog je podľa mňa to, čo je a nie to čo by to podľa teórie mal byť. Uznávam, že blogovať sa dá aj písaním solídnych "článkov", ale to už je o inom, vážnejšom prístupe. Na označení nakoniec vôbec nezáleží, záleží len na tom, čo si myslí čitateľ a jazykovedný ústav.



Dnes bola sobota a ja nepíšem o nakupovaní na trhu, lebo je zasnežené a naša tržnica pod holým nebom už má po sezóne. Namiesto toho začína sezóna nezdravého stravovania. Domáce zabíjačky, klobásy, tlačenky, podbradok, oškvarky, slanina, jaternice, krvavničky atď. Do Vianoc bude ešte šunka, ako sa teraz v TV módne hovorí "Prosciutto" a zaklincujú to štedré dni s prebytkom jedla a maškŕt. Tak kedysi vzniklo príslovie, že najedol sa ako sedliak na Vianoce a to trvá...

Jedlo a recepty sú stále in. Receptov je plný internet, každá televízia varí aby nám narobila chute. Ja tiež občas niečo prihodím na tento "blog", ak sa mi podarí ukuchtiť nejaká zvláštnosť. U mňa je zvláštnosťou aj taká obyčajná kaša, lebo mám rád jednoduché jedlá. Len som zvedavý na televízne stravovacie trendy v budúcom roku, ako zareagujú na zdražovanie. Budú nás kŕmiť viac, alebo menej? So servítkou, alebo bez nej?

  

09 decembra 2010

Kauza Foscariovci

Zajtra je už piatok a štvrtkové kultúrne dojmy vo mne pomaly vyprchávajú. A ešte mi tu vedľa, vášnivo a laicky diskutuje o ekonomike Štefan so sugestívnym Ivanom a spol. Dosť ma to mýli a rozptyľuje, ale zvykol som si na pozadie TV, ako kedysi na materské mlieko. Politika versus ekonomika. Ako zlúčiť bankovníctvo a ekonomiku s demokraciou? Byť, či nebyť dnešného Hríba. Hádam do polnoci dostane odpoveď, ale spokojný iste nebude.

Politika je a bola hra o moc aj s pomocou intríg a falošných obvinení. Tak to bolo aj v Benátkach, ako o tom referuje Giuseppe Verdi vo svojej opernej prvotine Dvaja Foscariovci. Lyrická tragédia, ale inak aj politické intrigy tých čias. Stručne opíšem dej, o ktorom recenzenti píšu, že je chudobný... Dvaja Foscariovci, teda otec a syn boli obeťou intríg jedného patrícia z koaličnej rady. Tá odsúdila mladého Foscariovca na dživotné vyhnanstvo pre údajnú vraždu.

On, cestou do vyhnanstva na Krétu, od žiaľu a hanby, už na lodi zomrie. Koaličná rada však tlačí ďalej a donúti dóžu, starého Foscaria k abdikácii pod zámienkou vysokého veku. Medzitým sa prizná k vražde skutočný vrah, ale rada (jej intrigánsky člen) ide za svojim cieľom a nechá sa hneď vymenovať za nového dóžu. Dej tu pre mňa nebol až tak dôležitý, ani objavný. Poznáme to dobre z horúcej histórie i z našej súčasnosti (za pět set, bez straty kytičky). Moc a boj o ňu si nevyberá prostriedky. Len tá nádherná hudba v bežnom živote chýba... 

Opera a spevácke výkony boli síce úžasné, aj keď je pravda, že inak sa spieva o láske a inak (asi) o sústavných žiaľoch a poníženiach. Mňa zaujala hlavne tá úžasná Verdiho hudba, s dôrazom na dychovú inštrumentáciu, nádherné melodické prvky s častými, priam tanečnými rytmami. Vôbec ma neprekvapilo, keď sa mi chvíľami dolné i horné končatiny rozkmitali v lahodných tanečných valčíkových rytmoch so španielskymi prvkami. Iba harfa vraj v jednej chvíli zaváhala, no ja som to nepostrehol, súc zaujatý dychmi...

Si myslím, že tá hudba nezanechala stopu nesmrteľnosti v sebe samej, ale v tom, že bola predzvesťou veľkých vyzretých diel hudobného génia. Bol som prekvapený že moje dojmy sa blížili svojim charakterom zážitku z nedávnej "Tančiarne". Mne sa táto opera o tragédii Foscariovcov veľmi páčila. Podľa môjho názoru bola perfektne zvládnutá, počnúc hudbou a spevom, aj ostatnými scénickými a réžijnými prvkami i baletnými medzihrami.

Nuž, nie som kritik, len vďačný divák...  
Dvaja Foscariovci, Tragedia lirica v troch dejstvách v talianskom jazyku.
V úlohách: Zoltán Vongrey, Rafael Alvarez, Luise Hudson, Ján Galla, Ján Babjak,  Denisa Šlepkovská, Peter Malý, Ladislav Šipeky. Dirigent Martin Leginus.   

06 decembra 2010

Vtipné vety (3)

Aktuálne nám hlásia aktuality aktualitu, našťastie v úvodzovkách :)

Značne znížený pokles...

05 decembra 2010

V štáte Dánsko

V chladnom počasí sa veci zmenšujú a pri mrazoch ešte viac. Tak sa akosi vplyvom počasia zmenšila aj moja chuť na písanie. Veď sa to odrazilo aj na počte návštev môjho blogu. Ešte šťastie, že od tejto činnosti nie je závislé moje živobytie. Na druhej strane, o čom písať? To je otázka, ktorá sa ťažko rieši aj princovi dánskemu v politickom marazme, ktorý sa nám tu rozmohol. Chvíľami si pripadám ako v panoptiku, všetci píšu do politiky, ako sa kedysi písalo o iných procesoch, len nikto nevie o čom píše a prečo.

  • Hamlet chce žiť čestne, spravodlivo, slobodne, statočne - ale žije vo svete, kde je podlosť, zlo a faloš. Preto hľadá zmysel, či je lepšie byť, či nebyť. Otázkou je, či je lepšie bojovať proti zlu na svete, alebo sa o to nezaujímať.  
___________________
Reklama do sobotníka:


Čítajte sci-fi príbeh o Petrovi a Martine mimo času...

30 novembra 2010

Kabaret

Na STV som už tretíkrát sledoval výborný kabaret. Nasmial som sa do sýtosti, ale bol to tak trochu nemiestny smiech. Najnovšia repríza tohto kabaretu odznela dnes o 21:50 trochu divne zaradená do spravodajstva. Tým nechcem kritizovať dramaturgiu programu, len konštatujem. Možno by som to ani nenazval kabaretom, ale skôr by som odvodil názov od hlavného protagonistu.Ale to nie je v mojej kompetencii...

Fakticky to mala byť debata o stvorení manažmentu spojených verejnoprávnych médií rozhlasu a televízie. Neviem ako to nazvať, ako to opísať, ale to čo tam už tretíkrát predvádzal pán poslanec Viskupič bolo skutočne zábavné. Už tam k tejto téme chodí ako na klavír. Trochu mi to pripomenulo vystúpenia kedysi známeho komika v roli smutného muža a trochu papagája, ktorý má svoj stabilný repertoár. Tak nech sa darí novému generálnemu manažementu a jeho riaditeľovi s platom 9x väčším ako priemerná mzda.

Podotýkam, čo každý očakáva (ha, ha), že to bude riaditeľ politicky odpolitizovaný, ako aj celá nepolitická nadstavba splní zadané úlohy. Nech sa im podarí ušetriť tie naše eurá presne podľa plánu. Konečne, keď už dve naše komerčné TV prešli na aktívnu provládnu agendu, načo by to robila aj tretia? A žiada sa mi ešte dodať, česť vašej statočnej práci. So záujmom očakávam, čo bude ďalej, ale predpokladám, že praktické kroky už pôjdu potichu v pozadí.

29 novembra 2010

Divadlo tanca a histórie

Tančiareň - zvláštne slovo, nepoznám ho z vlastnej praxe, skôr som sa stretával s pomenovaním "tanečná sála", alebo "parket" (aj parketový lev). Na dedine to bývala jednoducho "tanečná zábava", neskôr sa to všeobecne zvrhlo na "diskotéku".  Tak či onak, "Tančiareň" je názov starej divadelnej hry, ktorá sa na scéne SND hrá už skoro 10 rokov a ja som ju videl až teraz. Čo už, kultúrny pilier mám trochu kratší, ale doháňam zameškané.


Málokedy idem do divadla s nechuťou a predsudkami, ale teraz sa mi to podarilo. Zvlášť, keď mi povedali, že je to divadelné predstavenie, kde herci nepovedia ani slovo. Tak som si predstavil pantomímu aj balet, len sa mi to nejako nehodilo do činohry. Skutočnosť bola zvláštna a presvedčila ma o tom, že úspech tohto predstavenia je v samotnej hre, ale aj v hereckom obsadení. Stačí, že tam hral Ladislav Chudík, Kamila Magálová, Juraj Slezáček, Lukáš Latinák a iní, ku ktorým neviem priradiť ich mená. Nie som sledovač novodobých seriálov...

Prvé dejstvo, po krátkom pomalom úvode sa krásne rozbehlo, tancovali sa všetky tance z obdobia sto rokov a tým sa písala na javisku história. Nádherne to gradovalo, až tak, že som dúfal, že nebude prestávka. Bola.  Bohužiaľ, po nej už udalosti nenabrali stratený druhý dych. Alebo to bolo vo mne? Lebo obecenstvo aplaudovalo aj v druhej časti rovnako, aj keď niekedy na miestach, kde vlastne odmeňovali svojich hereckých miláčikov už len za to, že sú.


K samotnému predstaveniu chcem povedať len toľko, že herci podali výborný tanečný výkon. Byť pri takejto prehliadke módnych tancov storočia bolo úchvatné a niekedy aj zdvíhajúce zo stoličky, s chuťou pridať sa. Ak by som mal čosi vytknúť, tak vari len nadmerné decibely hudby, čo sedí k diskotékovému obdobiu, ale ja tú nadmernú hlasitosť nemám rád. Záver bol zo strany publika naozaj veľkolepý (plná sála činohry ND), naviac ešte vystúpil režisér Martin Huba s kyticou a s blahoželaním okrúhlo jubilujúcej Kamile Magálovej. Aj ja pridávam svoju virtuálnu kyticu. Rástli sme spolu v čase, každý na svojom piesočku... 

.

27 novembra 2010

Zásady bez zásad

Mojou hlavnou zásadou pri blogovaní je, nedržať sa žiadnych nemenných zásad. Je to podobné ako v živote, keď som za volantom, nemôžem si myslieť, že auto je najdôležitejšie, lebo keď na ňom zamknem dvere, už som chodec. Tak som dnes v meste chodil po drobných nákupoch, všade plno áut, parkovacie miesta obsadené na 101% a ja som sa pohodlne votrel kamkoľvek, aj so svojim bicyklom.

Nejaký starší pán, tiež s bicyklom, sa posťažoval, že vari tie ulice budeme musieť rozšíriť kvôli otravným autám a čakal, že sa vyjadrím. Chvíľu som nerozhodne uvažoval čo som, či chodec, cyklista, alebo šofér? Priamej odpovedi som sa vyhol, asi som jeden v rôznych podobách (som všetkým, čím som chcel byť a čím ma osud poveril). Budem si musieť pre budúcnosť modifikovať odpovede na všetky funkčné prípady osobitne.
V žiadnom prípade však nechcem nadávať a sťažovať sa na šoférov, cyklistov, alebo na chodcov. Božechráň, bolo by to, ako by som sa sťažoval sám na seba. V tejto chvíli nechcem ostať bez auta, ale vedel by som si predstaviť tú situáciu - cestovať verejnou dopravou a byť vždy pripravený čakať. Už raz som na tom bol podobne a celkom som to zvládal v pohode. Chce to len iné plánovanie, iné ciele a iné smerovanie financií. 

Dnes je sobota, carija-juchacha, ten posledný deň... Volebné guláše sú vylízané, nasledovať bude umývanie riadu a upratovanie. Zásada, že najprv práca - potom pláca, je pri voľbách postavená na hlavu - najprv guláš, potom sa modli a pracuj.

23 novembra 2010

Metamorfózy

Dnes vôbec nemám náladu na písanie. Vlastne už je to minulý čas, práve som spočítal moje doterajšie články na wabovinách a s prekvapením zisťujem, že ich je 599. Tento bude mať číslo 600, to už stojí za to... Najprv osvetlím, prečo som nemal chuť do písania. Náladu mi pokazili televízne noviny. Bolo by to skôr na úsmev, keby to nebolo vážne. Ak ste dnes pozerali TV noviny (M), možno ste si všimli, že už máme definitívne novú vládnu televíziu, aj keď k tomu nabiehala už dávno...

Škoda si kaziť náladu, prepínam kanál, ale aj tak nič nové nemám. Len to okrúhle jubileum. Zapálim si 600 sviečok. Symbolicky a virtuálne, na pomyselnej torte a potom to nič, v ktorom je skomprimované nekonečno sfúknem do singularity. Alebo takýto krátky a bezobsažný príspevok sa nepočíta? Ej, keby si každý bloger položil takúto otázku pred zverejnením článku a potom by aj podľa toho konal.

Sebakriticky ho púšťam von...

:)


Príjemný večer, hádam som vás dlho nezdržal. 

19 novembra 2010

Dotiahnuť, premazať a spať

A je to tu opäť. Kyvadlo týždňa dorazilo do krajnej polohy. Zo skrine sa čo nevidieť, o chvíľu ozve tik-tak sobota. V tele mi doznieva chrípkové demo, čo obvykle nasleduje po vpichnutí vakcíny. Netrvalo to dlho, už sa zase cítim očistený ako softwér po rozhrešení v antivíruse. Hviezdna brána ma posiela rozloženého do ďalekých svetov fantázie. Čo to trepem, sedím doma a študujem návod na obsluhu postele... Mysleli by ste si, že je to jednoduché, odostelieš a ľahneš, ale nie je to tak. Aj taká jednoduchá vec ako návod môže byť inšpiratívny. Veď posúďte sami, čo hovorí návod na použitie novej postele (úryvok z diela):
"Pravidelne kontrolujte dotiahnutie všetkých dostupných skrutiek a matíc."
      (pred spaním, po spaní, alebo len po...?)
"Pred prvým použitím postele obnovte premazanie čapov kovania kvapkou oleja".
      (je nutný 'panenský' olej, alebo stačí obyčajný...?)
"Na predĺženie životnosti opakujte tento proces najmenej dvakrát ročne."
      (stačí opakovať proces dvakrát do roka...?)
Netušil som, že aj s posteľou môže byť toľko starostí. Vrátilo ma to do starých čias, keď sa predávali české autá (S100 a odvodeniny) spôsobom "dotiahni doma", u ktorých podobne upozorňovali užívateľa na pravidelné doťahovanie skrutiek a matíc. Dnešné autá sú už vyspelé a netreba doťahovať. Doťahujú ich vo výrobe spoľahlivé automaty.

Chystám sa do kina, len ešte neviem kedy. Zaujala ma česká avantgardná produkcia, predovšetkým film, resp. seriál "Co by kdyby" v ktorom má režisér Peter Kerekes (Ako sa varia dejiny) popustil uzdu historickej fantázii, čo by bolo, keby sme sa napríklad v 1938 Hitlerovi ubránili, alebo keby sme druhú vojnu prehrali. Taká malá fantazijná história, žáner his-fi (historická fikcia). No a zaujala ma aj správa o filme zvrhlá Babička. Ten však neodporúčam, asi to chce otrlejšieho diváka.

Kašlite na kino, veď máme televíziu a skôr, či neskôr tam dajú všetko. A držte sa, ideme z kopca. O chvíľu tu bude sobota spojená do únie s nedeľou...

17 novembra 2010

Novembrové chryzantémy

Na Nove majú taký zvyk, v deň štátneho sviatku vynechajú niektoré seriály, tak sa mi v tomto čase vytvoril priestor na blogovanie. Nova dnes dala priestor namiesto "môjho" seriálu iným rozprávkam. Všetci sa v tento sviatočný deň snažia byť aj trochu národní a detskí. Nova to dala na javo rozprávkami, Prima filmom Kráľ Šumavy. ČT1 s Karlom Krylom iste ani večer neurobí chybu.  ČT2 sa venuje novembru tématicky a dokumentárne, podobne ako naša Dvojka.

A čo naši "komerčáci"? Joj skostnatela so svojimi "Kosťami" a obvyklou seriálovou polievkou, len na Pluske zaspomína na "tisíc klarinetov" a na dávneho hrdinu Majora Zemana. Markíza tiež, ako by sa nechumelilo, dáva americké komédie a obvyklý program opečiatkovaný Adélou, čo ešte nevečerala... Ktovie s kým bude dnes? To se nikto (kto ju nemá rád) nedoví... Len naša milá Jednotka sa slávnostne odela do spomienok cez domácu historickú produkciu. Celkom sympatické diela, po rokoch dobre padnú.

Pred obedom som si pozrel príbeh Podivné okolnosti z roku 1982. Zvláštny mikro-obraz obdobia po vojne, ale aj nadčasová karikatúra vzťahu ženy a muža... Žena nič nechce (muž iba ženu), ale aj tak to dosiahne. Presne podľa múdrej vety z dialógu dvoch žien vo filme:

"Aj ten najobyčajnejší chlap sa premení na zázrak, keď iného nemáš".   

Kde už je "November 1989"? Zaknihovaný v spomienkach, občas vytiahnutý z archívu. Aj fotky v hlavách už vybledli. Len neukojení kariéristi by ho radi vrátili. Lebo život je raz taký... Nič nie je reálnejšie ako minulosť a tak to má byť. Načo dúchať do pahreby, keď máme ústredné kúrenie? Taký je obraz života v civilizovanej ľudskej spoločnosti. Sám človek je stratený, len spoločenstvo s inými mu dáva nádej na prežitie. Nezabudnime preto, že sloboda v konaní jednotlivca je spoplatnená zodpovednosťou za spoločnosť.

15 novembra 2010

30 detí s Jozefínou

Niet nič krajšieho, ako mať materskú školu pod oknami. Keď príde ich čas, vypustia ich z tried a nastávajú vzácne chvíle detského džavotu. Je to potešujúce, keď ľudské bytosti nemajú žiadne starosti a sú plné života. Dnes som ich stretol v parku, všetky kráčali za svojou učiteľkou ako káčatá za kačkou. Vlastne nie, držali sa za ruky v dvojiciach. Ako v tej starej piesni o učiteľke, ktorá nemá lenivé ústa. Prestal som telefonovať, bola radosť si s nimi pohovoriť. Narozprávali toho jedna radosť. Keď sme sa lúčili, mávalo mi 30 detí s učiteľkou. Sýýýr...

Video Učitelka Josefína...

13 novembra 2010

Čo priniesol...

Uplynul týždeň a ja sa zamýšľam nad tým, čo mi priniesol... Vždy som si myslel, že zločinci používajú na zneškodnenie strážnych psov čierne korenie. Už viem (všetci vedia), že najlepší je na to acetón. V dnešnej diskusii v rozhlase však už ten istý expert svoj názor pozmenil, asi inak zafúkal vietor. Experti sú na nezaplatenie a médiá nás každodenne učia, ako na to.
Najviac sa mi páči, keď na komerčných TV s radosťou v hlase oznamujú jóbové správy o ďalšom zvyšovaní cien. Je to porovnateľné so šesťdesiatimi rokmi minulého storočia, keď v novinách každú chvíľu oznamovali "ďalšie veľké zníženie cien". Pravdou je tiež, že média priam prekypujú starostlivosťou o čitateľské a divácke masy. Vďaka nim som v uplynulom týždni nezabudol vrátiť do FNM bezcenné "cenné" papiere.
Styk s úradmi je vždy poučný. Najprv sme sa zastavili na pobočke CDCP, čakalo tam najmenej 20 klientov, bolo to bez reálnej šance, tak sme ešte skúsili poštu. Tam sme to vybavili ľavou zadnou za necelé dve hodiny, vrátane polhodinovej obednej prestávky úradu. Pri čakaní sa veľmi rýchlo rozvinula plodná debata o všetkom aj o ničom. Na piatich účastníkoch bolo jasne vidieť, že čokoľvek je príjemnejšie, než mlčky mlčať. Tak sme prebrali povodne, záhradky, to hrozné počasie a cestovanie, len na politiku akosi našťastie neostal čas.
Politika je všade a nesmie chýbať ani vo filmoch, či v seriáloch. Sú to výborné nástroje na ovplyvňovanie, lebo často dostávajú ľudí do závislosti od nich. Sám som si to vyskúšal na seriáli, ktorý som si obľúbil - Hviezdna brána SG1 a najnovšie na Hviezdnej bráne - Atlantída. Vážne som skĺzol do emocionálnej závislosti, aj keď sa na to všetko pozerám triezvo. Filmy a seriály sú totiž obrazom myslenia ich tvorcov a prenesene aj ľudskej spoločnosti, ktorá ich produkuje. Kto pozerá scifi seriály, nemusí sa čudovať Hawkinsovmu vyjadreniu, že budúcnosť ľudstva je vo vesmíre. Ja si to nemyslím, ale o tom možno inokedy.

Seriály a ich pozadie, to je niečo podobné ako pozadie blogovania - nemusíte o sebe napísať ani slovo, aj tak to všetko vypovedá o vašom zmýšľaní, o názoroch na život a samozrejme aj na politiku. Bloger si postupne vykresľuje svoj obraz. Našťastie, komplexné obrazy blogerov málokoho zaujímajú... :) Tie obrazy sú však pravdivejšie, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Atlantída (aj iné seriály) sa dá tiež veľmi zaujímavo psychologicky vnímať. V Antlantíde zavrhli "Goaldov" a nahradili ich "Vrejtami". Vyzerajú skoro ako ľudia, ale sú to agresívni kríženci s nejakým chrobákom a sú veľmi inteligentní.
Rozprávanie o príbehoch v Atlantíde by bolo na dlhšie, a pre nezainteresovaných aj nezaujímavé. Chcel som len spomenúť zvrat z ostatného dielu ktorý som videl, že aj s úhlavným nepriateľom "wrejtom" možno nadviazať bratstvo vesmírnych rozmerov. Ktovie ako sa to vyvinie? I takéto zbratanie môže byť dojemné, ak je to kvalitne zahrané a ak si uvedomíme tú (ľudskú) myšlienku v pozadí. Stále však, aj nad týmto "bratstvom" ostáva naša ľudská (ergo americká) dominancia. Aj to je posolstvo sebavedomej ľudskej psychiky tvorcov seriálu.
________

Možno toho uplynulý týždeň priniesol oveľa viac, môj sobotný priestor však už viac neunesie. Teším sa na nové prínosy dní.

11 novembra 2010

Ján Hus a Benedikt

Pápež nás varoval pred príkladom Česka. Znamená to, že si nemáme kupovať české autá, ale radšej talianske? Na to človek časom príde sám, intuitívne a na základe skúseností :).  V lete som sa chvíľu vozil v novej Fábii, ale vôbec ma nenadchla. Vlani som absolvoval dlhšiu cestu v aute Fiat Marea Weekend, všetko bolo v poriadku, ale nebol som celkom spokojný. Je to predsa už starší model... Veľmi spokojný som bol pred časom s Peugeot 206-kou, hlavne keď som sa prevážal sám. Ale dosť o autách, vráťme sa k Benediktovi XVI.

Celkom rozumiem jeho vyjadreniu, aj keď je fakticky trochu necitlivé a možno aj kontraproduktívne takto označiť krajinu, ktorá má svoj postoj k cirkvi vlažný. Nečudujem sa preto ani urazeným reakciám z Česka. Palata to poňal s humorom jemu vlastným. Jeho "stredoeurópske" analýzy a komentáre zväčša tak beriem, lebo sa zvyknú kĺzať populisticky po povrchu. Do hĺbky občas načrie len cielene. Istý čas sa kĺzal hlavne po Slovensku, ale už našťastie rozšíril svoje teritórium.

Včera som čítal v blogu Štěpána Sekaninu na iDnes o tej istej udalosti, tentokrát bez humoru. Je zaujímavé, že sa úplne odvracia od cirkvi, ale Pána Boha si ponecháva. Paradoxne sa však teší na 600. výročie smrti českého cirkevníka mistra Jána Husa, ktorý chcel cirkev len napraviť a zbaviť  neporiadkov. Dalo by sa povedať, že v uctievaní Jána Husa je aj veľký kus českého vlastenectva. V tomto história Česka vzdialene pripomína históriu Anglicka, kde sa dlho snažili o nezávislosť od Ríma a nakoniec si zriadili svoju vlastnú cirkev podriadenú panovníkovi.  

Dejinné dátumy mi nikdy nevoňali, asi to bolo dané spôsobom vyučovania dejepisu, preto som si pre orientáciu vyhľadal niektoré historické dátumy - Ján Hus bol upálený v roku 1415. V roku 1530, po dlhých peripetiách a odsudzovaní predaja odpustkov položil Luther základy evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. V roku 1534 sa anglikánska cirkev definitívne oddelila od rímskej. Svojim spôsobom bol teda Ján Hus akýmsi začiatkom oslabovania rímskej cirkvi. Zaplatil za to smrťou, lebo bol prvý a nezastala sa ho žiadna svetská moc, ako to bolo neskôr v prípade Martina Luthera. U anglikánov už išlo o priamy mocenský zásah panovníka.




___________
PS: Historické údaje som čerpal zo zdrojov na internete, za prípadné chyby neručím...

10 novembra 2010

SUA

Začalo to slovom SUA. Vraj je to slnečný boh Muiskov, ktorí mali zlatého kráľa, ktorého pri korunovácii vykúpali v jazere Guatavita, do ktorého pred tým nahádzali veľa zlatých predmetov. Dodnes ich tam zlotokopovia hľadajú márne.

Podľa krížovkárskeho slovníka to však má byť rímsky boh pohnojených polí. Kdesi na východe Slovenska nedávno viezli taký vyzretý kal Z ČOV a cisterna sa im vyhnojila priamo v dedine. Kým to vodári spláchli, držali si nosy a dedinčania si užívali čuchové dobrodenie pohnojených polí. Spomínam si na niečo podobné z Trnavy.

Pri brázdení vedomosťami internetu som pod heslom "God" natrafil na pieseň známu z filmu Titanic"
"Nearer, my God, to Thee!" (Blíž k Tebe Bože môj...). Z neznámych dôvodov ma táto pieseň zaujala až tak, že som si ju na YouTube vypočul v niekoľkých interpretáciách. Mám rád veľké orchestre, sólové husle, klavír aj violu, ale nakoniec som skončil u nahrávky s Mahalia Jackson. Tak mi to vyšlo a nechcem bádať, čo to znamená... Stačí mi ten pocit súladu. Aspoň na dnes.

 --------
A predsa dopĺňam niečo na predznamenanie nálady: Toto nie je kríza...

09 novembra 2010

Falošná SUAN-LA-TANG

Za onoho času, v roku 1961 vychádzali noviny Národná obroda a začalo sa zväčšovať pásmo chudoby, tak tam vymysleli rubriku "Halierová domácnosť" pre lacné recepty od čitateľov. Náhodou som dnes natrafil na môj vlastný príspevok do tejto rubriky, tak tu predkladám pasovaným gurmánom a ostatným čitateľom jeho "remake" (po miernej úprave)  ako inšpiráciu.    

Zeleninová polievka

K príprave základného variantu potrebujeme kocku mäsového bujónu a za hrsť ružičkového kelu. Ružičky umyjeme a každú rozrežeme na štvrtiny. Do vriaceho vývaru vložíme kel a varíme asi 5 minút. Podobne môžeme pripraviť polievku aj z brokolice, prípadne kombinovať s kyslou kapustou. Pred dovarením dochutíme kúskom feferónky.

Pár dní po výplate (dôchodku) môžeme túto polievku obohatiť zavarením asi 100 g mäsa nakrájaného na tenké rezance, alebo drobné kocky (4-5 mm). Mäso sa varí spolu so zeleninou rovnaký čas. Ak nie je mäso, stačí aj opražená slanina, alebo zavarené vajce.  Dôležité je, nepredlžovať čas varenia,
aby sa zelenina nerozvarila a aby sme počas varenia  príliš nevyhladli.     

Úplne super alternatívou je pridanie šťavy z kyslej kapusty. V prípade, že je tam šťava z kapusty, mäso (alt. kuracie), vajce a feferónka (alt. čierne korenie), pár kúskov sušených hríbov a kúsky cibule (bambusové výhonky nie sú podmienkou), môžeme polievku zahustiť kukuričným škrobom, aby nabrala miernu rôsolovitú konzistenciu. Výsledok bude na nerozoznanie od pekinskej kyslej pálivej polievky SUAN-LA-TANG.


Zaručene (vraj) odstráni únavu...   Dobrú chuť.

08 novembra 2010

Generačný skok

Skôr, či neskôr mi môj 7 ročný desktop doslúži. Už pomýšľam na zostavu novej generácie... Aj sa mi o tom niekedy sníva a sny sa prekrývajú s realitou. Zvažujem niekoľko variant, ku všetkým všetky pre i proti. Verte mi, že to nie je jednoduchá úloha, rozhodnúť sa s dopadom na ďalšiu sedemročnicu. Dôležitá je koncepcia a potom aj konkrétny typ.

Odhodlať sa pre "notebook" je ťažké, lebo vždy som pracoval na pevnom pracovisku, mobilita pre mňa z pohľadu počítača nič neznamená. Dovolenky a cestovanie beriem ako celkom príjemný rozvod s technikou. O to viac sa potom vrhám do sietí internetu. Neláka ma preto ani internet v mobile. Nemám rád SMS, nie to ešte čítanie mailov na miniatúrnom monitore. Ak niečo potrebujem vybaviť, vystačím si s priamym rozhovorom cez mobil.

Pri úvahách o "laptope" som dospel k poznaniu, že možno by som to bral, ale s jednou zásadnou podmienkou - aby na ňom nebola klávesnica druhoradou vecou odstrčená za tým plošným "polohovadlom". Mal by vyzerať asi takto:
Je zrejmé, že taký "notebook" ešte nevyrobili. Týmto to dávam na vedomie výrobcom. Ak to chcú stihnúť kým mi odíde starý stroj, majú čo robiť. Zdá sa teda, že asi ostanem verný počítaču na stôl, s inovatívnymi parametrami: Malý, ale výkonný (minimálne ako HAL3000 - Intel Atom 525/ 3GB/ 500GB/ nVidia GT218/ DVD/ HDMI/ W7H), s tichým chodom a nízkou spotrebou energie. Hlavne to ticho...


 

06 novembra 2010

Prehľad dňa

Mikuláš Dzurinda dnes, po tom ako ho znovu zvolili za predsedu, povedal:  
"Sme na jednej lodi..." (to ostatné nestojí za reč).
V tej súvislosti mi padlo oko na starú múdrosť:
"Len ten kto je s vami na jednej lodi, vás môže hodiť cez palubu".
_________

Kedysi sa stavali pomníky pre neznámeho vojaka. Takto vyzerá pomník neznámeho blogera:







Ak teda budete chcieť prejsť na blog niektorého diskutujúceho pod "historickým" článkom, alebo na "historický" odkaz, môžete skončiť pri takomto ozname.
_________

A na koniec soboty ešte malý dialóg:

- Mám nový notebook.
  - Gratulujem! Aký?
- No, je veľmi pekný, má matný povrch jemne rýhovaný, ako hadia koža...

Pekný sobotný večer...

05 novembra 2010

Dr. House bloguje

A je tu nová sobota. Fakticky sa ešte nezačala, ale má tak silné príznaky, že som neodolal a píšem sobotník. Aspoň nemusím skoro ráno vstávať, aby som vás informoval o cenách a sortimente na trhovisku. Píšte si blogový denník, je to zdravé. Do Vašej zdravotnej karty sa všetko nezmestí, vaša anamnéza bude v prípade potreby komplexnejšia. Vážne, kto si denne píše blog, ten má šancu na správnu diagnózu. Nie je to môj výmysel, prišiel s tým doktor House.

Dr. House mal na lôžku ťažko chorú pacientku, ktorá si už roky písala každodenné postrehy do svojho blogu (jej manžela to iritovalo a chcel sa rozviesť). Odskúšali na nej rôzne diagnózy i terapie, ale nič nezaberalo, až skončili liečbou rakoviny. Už prvá dávka chemoterapie ju skoro zabila (chybná diagnóza). Keď už bola takmer mŕtva, House sa začítal do jej blogu a tak prišiel na to, čo jej vlastne chýba...

A vyliečil ju.

Blogujte teda, píšte a učte všetky národy... Chcel som povedať - píšte o všetkom, čo vám brnkne do nosa a do nemocnice si berte so sebou netbook. Dr. House vám podľa neho určite určí tú najsprávnejšiu diagnózu. A možno by stačilo poslať mu linku na blog.

Od tejto epizódy vraj aj Dr. House bloguje...

03 novembra 2010

Do roka a do dňa

Presne tak to vyšlo, že rok po premiére českého filmu "Uloviť miliardára" som ho videl. Zaujal ma svojim zvláštnym spôsobom. Keď sme po filme diskutovali o tom, aký je a o čom je, vyjadril som sa jednoznačne, že je o spodine ľudskej spoločnosti. Taký dojem u mňa paradoxne zanechal. Ostal som nepochopený, ale stále tvrdím, že je to tak. Napriek tomu, že je to film o miliardároch, politikoch v pozadí a o policajtoch. Je aj o rôznych módnych úchylkách a praktikách všemocných médií... Podľa všeobecného, ale mylného názoru, k elite totiž patria tí, čo majú bohatstvo a moc. Tu sú zobrazení práve títo ako spodina.

Pre mňa tento film nebol stratou času, ako tvrdí česká diskutérska verejnosť na portáli CSFD takmer unisono, s jedinou miernejšou výnimkou. Ani sa im nečudujem, lebo film sa dotýka ich zbožňovanej českej reality, na ktorú si nedajú siahnuť. Keby ten príbeh bol zasadený do iného (slovenského) prostredia, iste by ho prijali s pochopením. Tak som sa v súvislosti s týmto filmom zabával dvakrát, raz na satire, irónii a "trefnosti" filmu, druhýkrát na dodatočných reakciách domáceho obecenstva... Len na ukážku zacitujem príznačnú reakciu jedného "recenzenta" z uvedenej stránky CSFD, ktorá naviac, nevdojak smeruje aj sama na seba:

Tetsuo odpad!
"Bez příběhu, bez nápadu, bez vtipu, talentu, rytmu, tempa, čehokoli. Jen zlá a banální karikatura s myšlenkový nábojem, jaký mají frustrovaní anonymové na internetu pod články o české politice."

Bol to dobrý film, kontroverzný, ale celkom slušný a poučný. Bohužiaľ tá filmová satira je ako aktuálny vtip hodiaci sa nielen na českú vysokú spoločnosť.
_________

Na ukážku, dostupné recenzie filmu:
kinema.sk  (-)
rozhovory s tvorcami o filme (+)
popis príbehu 
video ukážka

Originálny názov: Ulovit miliardáře (ČR, 2009)
Réžia:
Tomáš Vorel
Hrajú: Tomáš Matonoha, Ester Janečková

__________
Zdroj: Prima TV, 30. 10. 2010, 20:00 

01 novembra 2010

Obchvat krajiny

Vyskúšal som diaľnicu Trnava - Bratislava s obmedzenou rýchlosťou na 110 km/h hneď začerstva. Dalo by sa povedať, že pohodička, dnes predpoludním bola minimálna premávka. Z tohto aspektu plynú aj moje dojmy. Bol to nezvyčajný pocit, ako sa všetky autá posúvajú rovnakou rýchlosťou na úrovni limitu. Fakticky (teoreticky) by všetci mali byť v pravom pruhu a nikto by nemal predbiehať. Kto skôr odíde z Trnavy, skôr príde do Bratislavy... Výnimkou by mali byť len vozidlá špeciálneho určenia, ako sanitky, polícia, ústavní činitelia a páni poslanci, ktorí sú voči "veškerým" pravidlám imúnni.

V neposlednom rade je tu aj skupina vodičov s nepísanou prednosťou v jazde - tí ktorí sa sami nadraďujú nad obyčajných vodičov z dôvodu výšky konta v banke, silných motorov a ešte silnejšieho ega... To však nepatrí do sféry pravidiel. Napriek teórii, predsa sa na diaľnici D110 legálne pohybujú vozidlá dvoch kategórií. Jedna skupina jazdí podľa "tachometrových" 110 a druhá podľa GPS 110. Tým sa vytvára slušná diferenciácia oprávňujúca na využitie druhého a niekedy aj tretieho pruhu.

Nikomu to prosím nehovorte, ale môj tachometer má tú GPS diferenciu pri 110 km/h cca 10 km/h. Otázka je, ako sa na to pozerá polícia, ale som presvedčený, že údaj môjho tachometra nezaznamenávajú a ich merania by mali byť bližšie hodnote, ktorú udáva GPS.

Predbiehanie trvá dlho, ale niet sa kam ponáhľať, nič svetoborné neušetríme. Podľa mojich prepočtov je teoretická strata času pri 110 km/h oproti 130 km/h medzi Trnavou a Bratislavou 5 minút. To nie je až tak veľa. O vplyve zníženia rýchlostného limitu na bezpečnosť premávky by som nechcel diskutovať, lebo si myslím, že nie rýchlosť, ale vodič je ten element, od ktorého na ceste závisí najviac. Či už pri riadnej diaľnici so stotridsiatkou, alebo pri takejto obmedzenej. Rozdiel vplyvu rýchlosti je aj tak nemerateľný, dá sa odvodiť len zo štatistík, ktoré sa zase dajú formovať podľa potreby...

Druhým dôležitým opatrením je požiadavka na dodržiavanie odstupu min. 70 m. Toto plne schvaľujem a tu súhlasím aj s Drahovským. On síce tvrdí, že účinnosť tohto opatrenia bude závisieť od intenzity policajných kontrol. Do istej miery áno, ale takéto striktné vyžadovanie odstupu by malo mať hlavne výchovný vplyv a mal by sa dodržiavať na všetkých diaľniciach. Potom by to bol obrovský úspech. Nedá sa k tomu dnes viac povedať, len že uvidíme.

Z dodržiavania odstupu vyplýva ešte jedna zaujímavá vec. Ak ja idem podľa GPS a vodič predo mnou podľa tachometra, mám pred ním k dobru cca 10 km/h, teda ho dobieham a keď sa medzi nami skráti vzdialenosť pod 70 m, je to dôvod spomaliť, alebo predbiehať. Popravde, dnes sa mi do odstupu 70 m nanominovali iní vodiči najmenej trikrát. A to je to, čoho sa niektorí obávajú. Ja mám zásadu, že síce môžem si zanadávať, ale na takýto skutok musím reagovať uvážene a brať to ako reálnu skutočnosť, podobne ako mokrú vozovku, či sneh na ceste.

Suma sumárum, osobne mi toto obmedzenie nevadí, s tým, že je to len dočasné opatrenie, ktoré skončí buď vybudovaním odstavných odpočívadiel, či definitívnym dobudovaním odstavných pruhov, alebo praktickým zistením, že to nemá žiaden zmysel a želaný účinok. Moja viera, či neviera v tom nič nezmení. Zatiaľ som spokojný a nešiel by som hlavou proti múru. Fakt je, že takáto jazda znižuje aj moju spotrebu. Len mi bude chýbať ten bývalý adrenalín... Budem si ho hádam kompenzovať inde, napríklad turistikou...

Na záver vysvetlenie titulku - cesta medzi Trnavou a Bratislavou mi odteraz bude pripadať ako spoločný obchvat týchto dvoch miest, s mierne zvýšenou maximálnou rýchlosťou...

30 októbra 2010

Jedna stolička nestačí

Všetky svoje doterajšie i budúce príspevky napísané v sobotu a pre sobotu budem odteraz zaraďovať do rubriky "sobotník". Bohužiaľ Slovník slovenského jazyka tento termín nechápe v zmysle publicistiky vychádzajúcej v sobotu, ale nesprávne ho klasifikuje ako "subótnik", čo bývali pracovné soboty v ZSSR (u nás: "pracovná sobota"), prípadne ho radí do náboženskej oblasti súvisiacej so židovstvom. Od týchto pojmov sa môj "sobotník" dištancuje a vyhlasuje sa za úplne nezávislú publicistiku... Od čoho nezávislú? Ktovie.

Dnes nebudem opisovať naše trhovisko, kde som si výnimočne kúpil kyslú kapustu, lebo sa mi pri pohľade do suda zbiehali kyslasté slinky. Asi mi chýba kyslý vitamín C. Dnes by mal zo mňa radosť Matúš Kostolný zo SME, keby vedel, že som si zase výnimočne kúpil jeho noviny, tiež v "sobotníkovej" forme. Inšpiráciou mi bola opäť - reklama na zázračné informácie, ktoré budú v prílohe o stoličkách. Niečo ako "Dvanásť stoličiek" vždy predsa zaberie.

Popravde, na internete sa dá nájsť podstatne viac informácií o správnych zásadách sedenia a nepreberné množstvo rôznych typov stoličiek. Výrobcovia i obchodníci vedia, že človek dneška je hlavne človekom sedavým (homo saedens), preto núkajú stoličky pre každú peňaženku. V sortimente nie je problém, ten pes je zakopaný v ich kvalite i životnosti. Mám osobnú skúsenosť, že úspech "spisovateľa" je priamo úmerný stoličke (niekedy aj stolici). Vyznať sa dnes v stoličkách je veľký problém.

Problém nie je v ponuke, ani v trhovom hospodárstve dopytu, ale vo výbere. V dobe, keď je človek zaplavený informáciami, už tieto nie sú podstatnou prísadou rozhodovania, všetko záleží na vlastnom "vyhľadávaní". Vedieť si stanoviť kritériá, ich hierarchické hodnoty a potom mať správny algoritmus vyhľadávania v tej veľkej kope internetového sena. Viem o čom hovorím, za posledných 10 rokov som si už "odsedel" niekoľko stoličiek a stále nie som na konci tohto skúmania. Stále som nestretol tú pravú a vyvolenú stoličku, že už skoro ani nedúfam. Často myslím aj na to, že "Jedna stolička nestačí..." (J. Bond :).

Aby bolo jasné, stále tu ide o stoličky "pracovné", na ktorých sa realizuje hlavne "človek počítačový". Tvorcovia dizajnu stoličiek sú na tom niekedy ako programátori, ktorý síce vedia programovať, ale neovládajú profesnú problematiku, na ktorú šijú program. Potom výsledok závisí od kvality komunikácie medzi programátorom a profesionálom. Podobne sú na tom aj konštruktéri, ktorí zase odflinkajú pevnostný výpočet, vyhovárajúc sa na hmotnosť sediaceho. Zabúdajú na jeho temperament a z toho plynúcu dynamiku. Vôbec neberú do úvahy znudeného človeka, ktorí sa do stoličky riadne oprie, aby si ponaťahoval stuhnuté svalstvo. Veď som ich už zopár polámal...

Mohol by som sa tu rozpisovať o slabinách počítačových stoličiek. Vyskúšal som viacero typov, ako hovorím, čosi som si už odsedel, ale bolo by to nosenie dreva do lesa. Problematika sedenia je dôverne známa nielen pisateľom, ale aj čitateľom blogov. Viem to, lebo aj ja som čitateľ. Najradšej čítam "sobotníky". Aj to dnešné SME prinieslo až dva zaujímavé postrehy. Okrem spomínaných stoličiek je tam aj článok o aktuálnej sfére, ktorá sa blíži vedeckej fantastike, ak taká ešte v dnešnom svete bujnej a neobmedzenej fantázie vôbec existuje. To fantazírovanie si nechám na budúce písanie.

Príjemnú nedeľu, slnečný svit a chladivý vetrík (pokus o predpoveď počasia).

:)


 

28 októbra 2010

Československé pripomenutie

     Najväčším sklamaním Eduarda Beneša vraj bolo SNP a následné opätovné prihlásenie sa Slovákov k vlastnej národnej svojbytnosti. Tam skončil jednotný československý národ, Masarykova idea, ktorá nám v čase počiatku republiky pomohla zdvihnúť sa na vyššiu úroveň národnej slobody. Tak to aspoň vyplýva z rozprávania pamätníkov. V Česku si dnes na deň 92. výročia vyhlásenia Československa pietne zaspomínali.

     Pripomenuli si, aké je dôležité držať spolu vo vlastnom štáte a Václav Havel šiel v spomínaní ešte ďalej do minulosti. Skonštatovali, že minulosť nemožno súdiť súčasnými kritériami, možno sa z nej len poučiť. Pri hodnotení významu jednotlivých udalostí a osôb v politike je nutné brať do úvahy dobové súvislosti. Chybou je, dívať sa na minulosť len dnešnými očami.

     My sme odhalili sochu T. G. Masaryka v nadživotnej veľkosti. Vidíme ho tam v dobových súvislostiach, nie ako súčasníka. Aj sochy sú symbolickými míľnikmi pamätí. Aj Svätopluk, ktorý je spoločný nám i Čechom... Možno aj Slováci raz dospejú k takej úcte k vlastnej minulosti akú majú bratia Česi. Nezáleží na tom, aká bola, v každom prípade je poučením. Nikto nemôže poprieť, že sme si s Čechmi rečou i povahami blízki.

     Ja verím že raz dospejeme aj my a bratia tam na druhej strane Moravy už nebudú hovoriť o Slovensku s dešpektom, ako sa to ešte občas vyskytuje. Najviac však záleží na nás. Raz, keď už nebudeme mať poslancov len na šaškovanie a vláda bude vládnuť, nielen privatizovať, keď budeme svoje veci riadiť naozaj sami a zodpovedne, bez absolútneho poníženia sa do rolí sluhov. To sme dĺžny aj my histórii, ktorá sa začala 28. októbra 1918.

27 októbra 2010

Vesmírny prach

Kedysi dávno existoval blog "Vesmírny prach". Zafúkal vietor a bolo po prachu. 14. marca 2006 sa tam písalo o blogerskom ostrove. Asi takto:
     Ostrov je osamelé miesto v mori, aj môj blog je ostrov. Kam sa pozriem samá voda, ale aj veľa iných ostrovov. Byť na blogu je spôsob ako nebyť sám a zároveň byť osamelý, alebo naopak - byť sám a nebyť osamelý... Ostrov je miestom plným pozvaní, len návštev býva málo. Miesto vhodné na rozjímanie, prechodný domov duše...
     Začínam si zvykať na prázdne reči... Naozaj sú odrazom môjho myslenia? Alebo len hľadajú iné slová, aby s nimi založili spoločenstvo príbuzných slov? Musím provokovať, naraziť na odpor, aby si ma všimli. Mám tu byť ako Robinson Crusoe na opustenom ostrove? Haló! Je tu niekto? .....Nič, iba ozvena... niekto ...jekto... kto.

     Musím si vymyslieť blogovú kozu, ktorá ma bude živiť svojim duchovným mliekom. A hlavne - naučím ju slovám. Slová, slová, slová... To prvé bude Mééé... A možno príde aj piatok, alebo radšej sobota (nie Luděk), len taká obyčajná pekná sympatická sobota. Sobota na Ostrove Blog. A bude hrať hudba - Ludwig van Beethoven, Symfónia č. 5 c-mol.
Čas odvial Vesmírny prach, z ostrova sa stal poloostrov a neskôr pevnina Pangea.

 
 

26 októbra 2010

Dobrý večer

Práve som použil jednu z rád "rozhľadne" na odstránenie pisateľského bloku, ale neprezradím ktorú. Čo je to, keď sa povie "dobrý večer"? Dnes večer som zažil niekoľko príjemných stretnutí. Najprv sa len tak bez varovania objavila Věra Špinarová, moja stará láska zo speváckeho neba, potom sa predstavil doktor Radim Uzel, Tereza Pergnerová a Jiří Krampol.

Ešte čakám na dvoch tiež veľmi príjemných ľudí, moju najmilšiu herečku Veroniku Žilkovú a Eduarda Hrubeša, tých dvoch zo záznamu. Nedávno začali opakovane na ČT1 seriál "Tak neváhaj a toč", kde Veronika sekunduje Edovi takým úžasným spôsobom, že hneď obnovila moje dávne sympatie k nej. No a Eduard Hrubeš je nenapodobiteľný komik, ktorý nikdy nezaváha. Našťastie.

Hádam to stačí na dobrý večer.      

25 októbra 2010

Ako som dostal Daniela Heviera

Na počiatku bolo dôverné odporúčanie na knihu o hudobnom vývoji skupiny Vandali, ktorú napísal Pišta Vandal pod názvom Pekelná muzika. Keď som náhodou zazrel predajňu Panta Rhei v Poluse, hneď mi napadlo, že tam bude aj Pekelná muzika. Je to veľká predajňa, tak som sa najprv nechal nasmerovať k regálom, kde kniha mala byť.

Prešiel som všetko niekoľkokrát, no Vandala som nenašiel. Nevedel som presvedčiť predavačku, aby mi tú knihu vyhľadala aj v reáli v regáli, nielen v počítačovom zozname. Nakoniec som sa rozhodol pre inú knihu na ukojenie nákupného odhodlania. Sedemnástisíc smiešnych sonetov od Daniela Heviera. Lebo smiešne veci sa mi celkom páčia. Tak som sa zahryzol do tej nie veľmi útlej knižky (tak mám vo zvyku nakladať s poéziou), ale táto sa nedá čítať jedným dychom. Bolo by to na škodu veci.

Smiešne veci sa majú dávkovať, nie síce podľa lekárskeho predpisu, ale podľa vhodnej nálady. Musím uznať, že sonety ma zaujali až tak, že som si zopakoval teóriu literatúry. Rád by som tu uviedol ako ukážku jednu sedemnásťtisícinu zo zbierky (1/17000), ale nemôžem. Lebo ...nijaký text z tejto knihy nesmie byť použitý v akejkoľvek forme na ďalšie šírenie bez predchádzajúceho písomného súhlasu... (túto vetu neuvádzam ako citáciu, len ako obsahové sprostredkovanie :).

Vraví sa, že núdza naučila Dalibora hrať na husliach, tak som sa pokúsil o vlastný sonet, namiesto úkážky z diela. Nebude síce taký dokonalý, ako keby som ho odpísal od Daniela Heviera, ale smiešny rozhodne je (si myslím):

Panta Rhei
    len tak čistou náhodou,
    bol som hosťom v Panta Rhei
    zaplavil ma kopec kníh
    ťažko bolo ostať nad vodou

    nad vodou byť je pohoda
    Pekelnú muziku nepočuť
    tá snaha sa rúca na padrť
    keď hľadám knihu Vandala

    neznámu náhradu zrazu mám
    z regálu si ju vyberám
    nie Vandal ale Hevier sám

    knihu o hudbe už nehľadám
    do nákupného košíka
    dávam si Sonety od Heviera




Áno, asi tak. Samé malé písmená, žiadna interpunkcia, len mená som si dovolil nechať veľké...
__________________________
Sonet je lyrická básnická forma, má 14 veršov rozdelených do dvoch 3 veršových a dvoch 4 veršových strof. Na konci básne je pointa.
    - prvé štvorveršie obsahuje tézu (nastoleniu problému)
    - druhé štvorveršie antitézu (negáciu problému)
    - posledné 2 trojveršia tvoria syntézu
    - na konci básne je výrazná pointa, ktorá môže meniť zmysel predchádzajúcich častí textu

... (wikipedia)
 

24 októbra 2010

Recenzia filmu

Včera som videl v televízii katastrofický film. Katastrofický scenár, katastrofická réžia a hlavne katastrofálna kamera.

23 októbra 2010

Sobota v prúde času

Sobota je výnimočný deň, ale len počas troch ročných období. V zime nevyniká ničím, lebo vtedy sa nekonajú trhy na našom trhovisku. Možno naposledy v tejto sezóne sa mi podarilo kúpiť rajčiny výbornej domácej chuti a tiež moju obľúbenú čiernu reďkev. Od mladíka, čo predával lieskové orechy som sa dozvedel, aké sú surové mandle zdravé. Pražené nie, lebo tie v tele pôsobia negatívne. Škoda, lebo také správne opražené sú veľmi chutné.

Pred neďalekým supermarketom som sa zastavil pri osamelom psovi uviazanom o stojan na bicykle. Tak smutne zavíjal a nervózne sa vrtel, že som sa mu musel prihovoriť. Bral ma na vedomie, trochu sa upokojil a zakňučal smerom ku mne, že ho to nebaví takto sedieť a čakať. Bol to taký predĺžený typ s veľkými ovísajúcimi ušami, s múdrou ale smutnou tvárou. Bol dlhý, ale na súťaž s najdlhšou mačkou sveta by mu to nestačilo.

Cestou z trhu som sa ešte zastavil v našom mini-obchode so zmiešaným tovarom, kde majú vynikajúce chrumkavé rožky. Také, aké si pamätám z mladosti. Je to jediný obchod s týmito výnimočnými rožkami, ale majú tam aj tie "gumové", ak niekomu viac chutia. Už tam mi začala pracovať fantázia s maslom, čiernou reďkovkou a s chutnými rajčinami.

Skoro som zabudol na hlavnú vec, ktorú som mal kúpiť - JAR. Predavačka ma usmernila k chémii a tak sa mi podarilo kúpiť práve teraz na jeseň - JAR. Vraj s citrónom, ale ja by som si z toho nedal do čaju ani kvapku... Sobota teda začala úspešne, ale doma aj tak vznikol nový problém. Žena chcela prať záclony, tak vraj potrebuje aviváž... Som zásadne proti aviváži, tak som sa odmietol vrátiť do obchodu a dobre som urobil. Teraz je v byte fajn, v atmosfére čistá vlhkosť a žiadna chémia z aviváže.

Želám aj vám na sobotu čisté záclony bez chemických exhalátov...

22 októbra 2010

V trende pokusov...

Ako predpremiéra derniéry:



Ešte som tu...

Ešte sa ozývam
a celkom jasne,
ešte som váš
a ešte som tu.

Nechcem byť vašou
vzdialenou dúhou,
nechcem byť pre vás
len púhy vzduch.

Neskrývam svoje
nezvyklé vášne
a netajím svoje
prežité dni.

Ešte sa ozývam
slovami, jasne.
ešte nie som
so slovom na dne.

Ešte som stále
tu medzi vami,
ešte som svojimi
slovami tu.

...

19 októbra 2010

Do duše

Do polemík "pravých" kresťanov sa radšej nemiešam, lebo si myslím, že by som v takých diskusiách bol skôr ľavý ako pravý... Môžete si to vysvetliť ľubovoľne, či politicky, alebo kresťansky. S politicky pravými by som ešte mohol diskutovať, lebo politika je o názoroch, ale aj o spoločenských riešeniach a hlavne o cieľoch.

S kresťanmi, ktorí sa držia svojej viery, niet o čom v otázkach viery diskutovať. Rozum hovorí, že kde dominuje viera, tam sa on skrýva, aby nezavadzal (v tých špecifických otázkach viery). Presvedčenie je to, čo si už nežiada dôkazy... Boh vie že je to tak.  Často počujeme, že Boh to myslel tak, alebo onak. Ktovie, polemizovať možno o všetkom, zvlášť o tom, čo si myslí Boh, lebo ho tu medzi nami reprezentujú ľudia a ľudia sú ako stvorení na pochybovanie a diskusiu...

Myslím si, že otázka viery v Boha je vnútornou vecou človeka a tým je to individuálna ľudská záležitosť. Dôležité sú však vonkajšie prejavy viery. Ak si Boha predstavíme ako "dobro" a dobro ako lásku, ktorá je motorom života, je božské konať "dobro" medzi ľuďmi, ale i v prírode okolo nás. Podľa vonkajších prejavov viery (dobro a láska) sa pozná "pravý" veriaci (v tomto zmysle dúfam, že som "pravý" :). Dobro však môže konať aj neveriaci, čím sa v tomto zmysle stáva veriacim. A ten, kto koná zlo, stráca vieru, aj keď si myslí opak.
Čo je dobro a čo je zlo? To sú večné otázky a odpovede čakáme z rôznych vlastných, či spoločenských aspektov... Často si to zamieňame a relativizujeme. Čo je pre mňa dobré, je dobré aj pre iných?

Kresťanstvo má v sebe jednu zvláštnu vec a tou je odpúšťanie, ale len do istej miery. Aj tam je nenapravený zločinec potrestaný, dočasne, alebo aj večným trestom (v sľuboch na "onom" svete) a definitívnym zatratením... V tom je kresťanstvo v súlade so všeobecnými pravidlami konania (morálkou) ľudí v spoločenstve a je úplne jedno, čo bolo skôr, či morálka, alebo kresťanstvo. 

Osobne nesúďme nikoho, súdy sú určené inštitúciám, či už svetským, alebo božským. Človek voči človeku nikdy nie je nestranný a málokedy spravodlivý. Ani svetské súdy nie sú o spravodlivosti, ale o práve. Právo podľa zákona rozhoduje i trestá. Božie súdy sú vyššou spravodlivosťou, sú nezaujaté voči nám a našim hriechom, či dobrote a kruto sa stotožňujú s pozemskou i s vesmírnou prírodou.  Tak nekonečne presahujú našu malosť, náš rozum i našu vieru.

Písané namiesto diskusie...

18 októbra 2010

Záhrada a PUK?

Dnes sa mi urodil akčný deň. Znamená to asi toľko, že od obeda (dovtedy bolo lážo-plážo) som v jednom kole, najprv na štyroch kolesách potom s rýľom a motykou. Je sezóna a v našej záhrade už bol najvyšší čas nahradiť chýbajúce ovocie. Tak sme sa vybrali  do neďalekej škôlky (24 km) nakúpiť hrušku, čerešňu a broskyňu. Ako náhradu za staré dožité ríbezle sme kúpili aj dva ríbezľové stromčeky a tiež dva stromčekové egreše. Dohromady sedem jám, ako Egyptských rán...

Vďaka vlastnej navigačnej chybe (chcel som ísť domov inou trasou) som urobil okruh takmer sto km, namiesto 50... S rýľom mám už nejakú prax, tak mi to išlo od ruky, ale jedno s druhým, zabralo nám to skoro dve hodiny, kým sme všetko dali do poriadku. Ono je treba pod stromky nasypať kompost, zavlažiť, zaraziť kôl, pekne to utriasť a pritlačiť a spodnú časť obaliť tak, aby sa ku mladej kôre nedostali zajace a iná zver, ktorá máva v zime hody v našich záhradách.

PUK má spojitosť so sobotnou návštevou divadla. Aj keby ma neupozornili, aj tak by som si vypol na začiatku mobil. Problém nastal po predstavení, keď som chcel znovu oživiť moje dve SIM karty. Mám dve, lebo som zapísaný u dvoch telekomunikačných spoločností. S tou základnou, od Orange som sa rýchlo vysporiadal, mám na nej "ľahký" PIN. Outú nedajbože uhádnuť poradie čísel, tak dávno som ho už nevypínal.

Tie štyri číselká mi chodili stále po rozume, ale trikrát v zlom poradí, až som musel vytiahnuť zablokovanú kartu.  To bolo v sobotu. Celú nedeľu som hľadal PUK, teda robil som poriadok vo svojich veciach. V šuplíkoch, na pracovnom stole, v troch skrinkách, kde je zvyčajne môj vlastný neporiadok. Mám rád takéto príhody, lebo ma jednoznačne prinútia urobiť si poriadok, spojený s triedením a vyhadzovaním nepotrebných papierov. Niekedy je to zaujímavé...

Mal som "šťastie", že som PUK nenachádzal až do posledného  možného miesta. Nakoniec, celkom na konci som ho predsa objavil. Ako poslednú vec som vzal do rúk starú peňaženku s kopou starých účteniek, neviem na čo a v jednej skrytej priehradke bola strčená plastová kartička s PUK-om. Heureka! Akcia mala dvojaký účinok, alebo ako sa teraz hovorí - "dva v jednom" - aj vlk je sýty, aj koza celá, aj PUK sa našiel, aj som si urobil poriadok v papieroch. 

17 októbra 2010

So spätnou platnosťou

Libreto

So slzami v očiach, nevidieť jasne svet...

Zvyk je železná košeľa a to platí aj na internete. Po čase si človek internetový zvykne navštevovať tie isté stránky, ale tento zúžený okruh ho neskôr začne škrtiť ako príliš utiahnutá kravata. Kravaty nemám rád, preto som si včera dovolil ísť na operu s rozopnutým golierom.  Tak či onak, aj tak je to nezvyk, po každodennom riflovaní si na seba navliecť oblek a vypucované topánky k tomu.

V obleku sa človek musí inak pohybovať, zabudnúť svoju prirodzenosť v odložených nohaviciach, byť spoločensky ležérny, konverzovať so známymi, usmievať sa a zároveň byť vnútri sám ako málokedy inokedy. Na vnútro sa ťažšie oblieka spoločenský šat, ak je to zriedkavé vyšinutie. Sú však zážitky, pri ktorých padnú zábrany a človek je sám sebou a zároveň súčasťou spoločenstva.

Ten zázrak dokáže umenie. Najčastejšie je to hudba, ktorá synchronizuje s postihnutým vnútrom. Aj iné druhy umenia môžu zapôsobiť, napríklad opera. Menej zamestná fantáziu, je náročnejšia na zrak. Čítať libreto na sveteľnej tabuli dá zabrať... Zistil som, že moje diaľkové okuliare nestíhali s dostatočnou ostrosťou zobraziť text. Skúsil som bez nich a bolo to lepšie.

Potom prišla exponovaná chvíľa, vrcholný spevácky výkon Violett... Hovorí sa, že cez slzy nevidieť jasne svet...V tej exponovanej chvíli som však zistil, že to nie je pravda. Zvlhnuté oči čítali texty jasnejšie ako predtým a svet bol krajší, i keď smutný...
________
Giuseppe Verdi: La Traviata 
Violetta - K. Kolonits 
Alfredo - J. Kundlák 
Gaston - J. Babjak
...
SND, október 2010    

13 októbra 2010

Gravitácia vákua

Najväčšia energia a sila sa nachádza vo vesmírnom vákuu. Zdá sa, že je všade. Je príčinou gravitácie, ktorá ma dnes zasiahla. Už dlhší čas udalosti lietali okolo mňa v dokonalom chaose a žiadna sa ma príliš nedotkla. Práca je veľká čarodejnica... Vnímal som udalosti, ale nedokázal som sa k nim vyjadriť, zaujať postoj. Dnes veci nabrali iný smer, uvoľnila sa moja vákuová energia, zasiahla ma gravitácia prázdna... Na pokojné chvíle chaosu už môžem iba spomínať...
Zisťujem, že som prišiel o veľa srandy. Napríklad tá Krajcerova o televízii a rozhlase. Muselo mu to dať veľa námahy, pretransformovať zrušenie koncesionárskych poplatkov do naoko nevinnej formy spojenia dvoch verejnoprávnych médií. Veľmi pekne o tom píše vo svojom blogu Róbert Kotian.

Na druhej strane, Peter Tóth  berie Krajcera celkom vážne, aj keď paradoxne tvrdí, že "Krajcer je na správnej ceste, aj keď trochu blúdi" (ha, ha).  Ja si myslím, že neblúdi, lebo cieľ ovládnutia verejnoprávneho priestoru je jasný a kto vidí do toho hlbšie, musí vedieť, že všetko ostatné je len cesta. V tomto prípade neplatí "dzurindovské", že cesta je cieľ...
K podobnému záveru dospel aj Peter Tóth vo svojom blogu: "Vysoko pravdepodobné je.. že na straníckych sekretariátoch špekulujú viac nad spôsobom, ako získať vo verejnoprávnych médiách kontrolu než nad kvalitnou službou verejnosti v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania".

05 októbra 2010

Nomen omen

Tak dávno som sem nič nenapísal (5 dní), až sa mi tento blog začína vzďaľovať. Začínam sa tu cítiť skoro ako "hosťujúci" prispievateľ. Obzerám sa vpravo i vľavo, kde sú pomyselné hranice, ktoré mi vymedzil originálny vlastník blogu... Politika je všade, svetonázorové úvahy a hĺbková filozofia tiež, len éra romantiky ako keby vymizla z povrchu zeme. Najľahšie je písať o absolútnych životných pravdách. Múdre vety na každú príležitosť.

Kde však vziať a nekradnúť? Sem-tam sa nejaká perla zaskvie aj v bežných rozhovoroch. Nie všetky perly sú však biele. Niektoré sú čierne a sú aj sivé. Ako tá nedávno... S kolegom došla reč na ľudské mená, zvlášť mená starých dobrých spoločných známych. Vraj si na všetkých spomína, len tie mená akosi nenaskakujú. A mladí sú vraj pre nás v šedej zóne, kde sa strácajú mená i tváre. Tak sme zhodne skonštatovali, že sú ako Číňania, nerozoznateľní...  

30 septembra 2010

Gliese

Bojím sa otvoriť chladničku, aby mi odtiaľ nevypadla správa o obývateľnej planéte Gliese 581 G. Je nám tak podobná, len je väčšia, ale už na nej prebieha globálne oteplenie (teploty do 70°C)... My, čo sa už nechceme presťahovať, hoc na takúto krásnu planétu, by sme sa mali niekam skryť, aby nás nenaložili do vesmírnej lode.

Planéta je jedna vec, ale kto tam žije? Nejakí ľudia podobní nám, tak načo by sme tam chodili? Vážne by bolo príliš optimistické domnievať sa, že vo vesmíre, ktorý je takmer nekonečný, by sme boli ako živé tvory len my. Rozhodne nie sme unikátny božský výtvor, aj keď sme určite jedineční...

Už aj v tom malom kúsku vesmíru naokolo kam dohliadneme, je všetko tak podobné a neustále sa opakujúce princípy skladby hmoty a jej účinkov sú úplne jasné, úplne rovnaké prírodné zákony to držia pohromade. Vedci špekulujú, z čoho sa skladá Vesmír a zisťujú, že nie všetko je hmota, oveľa viac je v ňom energie, teda niečo, čo by sa mohlo nazvať prevládajúcim duchom...

Blížime sa k poznaniu, že základom všetkého je Gravitácia. Je to vraj najsofistikovanejší božský výmysel, ktorý drží všetku hmotu a energiu v usporiadanom chaose. To si myslí Angličan Stephen Hawking a Vatikán pripúšťa, že "Boh je Gravitácia". Ktovie dokedy, lebo naše myslenie i myslenie cirkvi podlieha času. Boh zatiaľ stále ostáva obsahom viery a tá nepotrebuje vysvetlenia a diskusie...

23 septembra 2010

Román pre muža


Film "Román pro muže" ma zlákal erotickou reklamou. To sa stáva často, že my sami, spolu s reklamou sme strojcami svojho osudu :)

Moje celkové hodnotenie je také, že je to komorný, lyricko-romantický, bizarný a rozporuplný príbeh, bez zbytočného napätia a akčných scén, ktorý sa skončí zvláštnym happy endom, aj keď jeden z hlavných protagonistov zomrie, ale to je jasné už od začiatku.

Jednoducho povedané, nič moc, typická česká oddychovka, ktorá môže uspokojiť človeka, ktorý ide v dobrej viere do kina, presvedčený reklamou, že si na filme trochu vydýchne zo všednosti dňa. Len nesmie od filmu očakávať viac.

Rozhodne tento film treba vidieť v poriadnom kine (s pohodlnými sedadlami), lebo sú v ňom pomerne často, krásne panoramatické snímky Vysokých Tatier, pre mňa práve teraz takých, aké som nedávno videl na vlastné oči.

Ťarchu príbehu a "vtipu" i módneho vulgarizmu, nesie herecky na pleciach Miroslav Donutil, ktorý mi svojim hereckým prejavom ešte stále celkom vyhovuje.  Hlbšie ten film nechcem hodnotiť, vcelku som na ňom strávil čas príjemne a splnil moje očakávania. Len erotika z reklamy sa vo filme odrazila iba v náznakoch, a aj to iba v tragikomickej forme... Divácke názory, zväčša kritické a negatívne sú v hojnom počte tu...

A ešte na okraj, mám trochu problém s prekladom názvu "Román pro muže" Stretol som sa s bezduchým prekladom: "Román pre mužov", ale teraz, keď som ho už videl, by som to rozhodne preložil do jednotného čísla: "Román pre muža", čo by bolo v súlade s obsahom filmu... Proste si myslím, že tu ide o "také malé nedorozumenie"...
_____________________________________
"Román pro muže" (vraj) komédia, či dráma, ČR, 2010
Réžia: Tomáš Bařina
Herci: Miroslav Donutil, Miroslav Vladyka, Vanda Hybnerová, Táňa Pauhofová, Jan Budař
_____________________________________
Ilustračná snímka: Spln Mesiaca (c) ja, dnes

22 septembra 2010

Na margo SaS

Náhodou som dnes sledoval tlačovú besedu predsedu NRSR Richarda Sulíka a nášho kráľa Svätopluka... Aby nedošlo k omylu, Svätopluk tam bol prítomný len ako osoba (nie kráľ) v predmete besedy. Skrátka, Richard vyniesol ortieľ, ktorý som v prvom momente nemohol neschváliť, dokonca ho považujem za istý prejav štátnickej múdrosti, na rozdiel od záverov "komisie", ktorá mu radila. 

Toto rozhodnutie predsedu NR k problematike, pri povrchnom hodnotení nedôležitej, si z tábora nezmieriteľných nájde svojich odporcov a zatracovateľov, ale mysliaci ľudia ho musia s úľavou akceptovať. Štátnická múdrosť totiž nespočíva v neústupčivosti, v rozdeľovaní spoločnosti na nezmieriteľné tábory, ale v umení kompromisu a v spájaní pre spoločné ciele. Len totalitná politika je bez kompromisov.

Keby sa tak všetci politici aspoň občas dotkli tej našej deficitnej štátnickej múdrosti pri spravovaní vecí verejných, hneď by sa nám ľahšie dýchalo a boli by sme si bližší...

(poznámka: SaS v názve článku nie je označením strany, ale je zložené z iniciálok Sulík and Svätopluk...:)

20 septembra 2010

Byť, či nebyť...

V špajzi mávame tesne vedľa seba dve pivá a dve krabice trvanlivého mlieka. Od istého času pozorujem, že namiesto piva si radšej beriem mlieko. Čím to je? Asi to bude nízkou kvalitou súčasných pív. Ani pivo už nie je také ako bývalo... Pamätám si ešte na tie časy dobrých pív, keď som si v letných horúčavách objednal hneď dve pivá, aby som uhasil svoj prvotný smäd. Až potom prišli ďalšie. Už nie sú letá ako bývali.

S mojim pozorovaním som sa zdôveril kolegovi v práci a on hneď vytiahol podobnú historku. Kedysi, v lete chodieval do garáže, aby tam vylepšoval svoje fáro, alebo len tak čosi robil a dalo sa tam vydržať v pohode. Dnes už nie, v garáži prakticky nič neurobí, lebo v lete je tam tak horúco, že sa to nedá zniesť. Došlo vraj ku zmene klímy, aj globálne, aj miestne sa otepľuje. Už nie sú letá ako bývali.

Musel som sa nad tým zamyslieť, lebo to príliš nesedelo s mojim pivným prípadom a spýtal som sa ho, či sa náhodou nezmenil on? Pri každom pozorovaní je totiž treba skúmať obe strany: pozorovaný jav i pozorovateľa. Čo keď sa zmenil on? A čo keď som sa zmenil aj ja? Veď roky nezastavíš a keď sa mení klíma Zeme, menia sa aj naše pocity a mení sa aj chuť piva. Čo sa teda naozaj mení a čo viac? To je tá otázka ako z Hamleta: "Byť, či nebyť..."

19 septembra 2010

Ajeto

Čitatelia blogov si už môžu vydýchnuť po referendovom dusne, aj keď sa obávam, že ešte bude dlho rezonovať v propagandistických analýzach. Je to umenie ľudovej politiky, ktorá sa v modernej dobe preniesla z pohostiného prostredia istých zariadení na chladný, často anonymný internet. Posúďte sami, ako skončilo naše referendum (zdroj: blog.sme.sk):
  • Deň neúspešného referenda alebo deň zdravého rozumu...
  • Po Referende: Kto vyhrá cenu za najväčšieho referendového somára?
  • Referendum je neplatné, ale dáva jasný príkaz
  • Referendum nebolo celkom neúspešné
  • Mohlo to dopadnúť aj horšie  
  • Ale, ale, pán prezident
  • Krátky článok o referende
  • Načo je vôbec Slovákom demokracia?
 Čo píšu Lidovky v Česku:
  • Ke slovenskému 'referendu snů' nepřišla ani čtvrtina voličů
 Na záver "živá" demagógia (klamstvo) ako vyšité:
  • Voľby cez internet chce 70 % Slovákov
Napriek tomu, že pri cca 22% účasti kladne odpovedalo na tú otázku 70%, čo je z celkového počtu voličov tak okolo 15%....

Nabudúce: bez politiky...

14 septembra 2010

Next, perpetum mobile

Vo finančnom svete sa uplatňuje technológia "perpetum mobile". Stačí vystopovať vzájomné pôsobenie elementov v danom okruhu a podľa princípu na akom je postavený urýchľovač elementárnych častíc to roztočiť. Po vložení príslušnej finančnej energie obiehajúce peniaze v okruhu začnú na seba narážať a množiť sa. Potom sa správne nastavia príslušné výstupné odbočky a lapače. Tak nejako na mňa pôsobí zámer spoplatnenia internetového obsahu. 

Všetko vo vesmíre je energia a hmota, len ľudské myšlienky a nápady sú nehmotné. Hmota sa pohybuje a premieňa na energiu, potom naopak, ale nikdy sa podstata nerozmnožuje a nestratí. Preto ešte nebol patentovaný žiaden využiteľný princíp večne sa točiaceho stroja. Chvíľu však taký systém môže perfektne fungovať. Keď fukneme do vrtuľky roztočí sa, ale bez vetra sa po chvíli zastaví. Náš vietor je však zvyčajne zadarmo. Takže k tomu, aby spoplatnenie internetu fungovalo, je potrebné, okrem nápadu a iniciácie, naraziť aj na bezplatný vietor...

A to sme u podstaty veci, ako o tom hovorí Tomáš Bella v článku na strategie.cz„Na prvé počutie to znie absurdne, spoplatniť užívateľov, ktorí sú pre vás najdrahší, pretože vám vytvárajú obsah...". Prvá fáza kolotoča sa začala na Slovensku v roku 2004 v denníku SME spustením čitateľských blogov. Od začiatku to bol sympatický počin, ako občasný dopisovateľ novín aj v minulosti som to chápal ako dobrý nápad, trochu podobný starým praktikám novín, ktoré si vážili svojich dopisovateľov.

Dopisovatelia novín boli v minulosti odmeňovaní honorovaním zverejnených príspevkov, čo bolo na minulé časy skôr symbolické, ale predsa. Projekt blogov, ktorý spustili SME v roku 2004 bol nadmieru úspešný, noviny získali "viac ako 10 tisíc autorov pracujúcich zadarmo". To je fakt úspešné "perpetum mobile" a točí sa dodnes, bez zdanlivého prísunu energie, dokonca niekedy sa zdá, že jej má prebytok...

Zdokonalené "perpetum" spoplatnenia obsahového webu je iste ambiciózny, ale aj rozporuplný projekt a práve v tej rozporuplnosti "perpetua" je jeho záludnosť. Ráta s prísunom energie dobrovoľných prispievateľov, ktorý si však za prístup budú platiť niečo naviac. Myslím si, že bezplatný internet neexistoval nikdy, lebo všetci sa pripájame za poplatok svojmu poskytovateľovi. Teraz ide o to, oddeliť systém od (časti) obsahu. V tom je riziko, že budeme platiť dvakrát... Samozrejme, len za "bonusový" obsah, ale to je jedno.

Tak ako sa hovorí o zjednotení výberu poplatkov pre viaceré weby, tak by sa mohlo zjednotiť aj platenie za prístup s platením za obsah, ale to by bol "big-big" problém, ako triediť a rozdeľovať zisky, lebo o to v podnikaní ide v prvom rade a kde sa delia peniaze, tam je problém. V biznise platí občas to isté ako v politike - rozdeľ a panuj... Druhou fázou je potom sceľovanie a to sa podľa potreby opakuje...  To by však už bolo o niečom inom. Držme si palce, aby sme prežili Nový rok 2011 v pohode a aby nespoplatnený obsah bol, napriek víziám, kvalitnejší, ako ten druhý...  :)

11 septembra 2010

Zvláštna sobota

Začalo to už v piatok, keď som zašiel do svojej pomarančovej ústredne, aby som niečo urobil s expirovanou zmluvou na mobilné telefonovanie. V poslednom roku som málo vyvolával, tak mi bohate stačilo 50 minút na mesiac. Platil som za to približne 12 € a málokedy som to prekročil.

Slečna Betka Orangeová, tá s veľkým oblúkovitým podpisom, ma oboznámila s mojimi najvýhodnejšími paušálmi bez nového telefónu (môj starý je ešte jarý)... Neuveriteľné je, že najvýhodnejší paušál pre mňa (ako z TV reklamy) je zase ten 50 minútový do všetkých sietí. Čo je ešte neuveriteľnejšie a z čoho sa ešte dodnes neviem spamätať je fakt, že odteraz ma to isté množstvo hovorov bude stáť takmer presne o polovicu menej.

Kam to len tento mobilný svet speje? 

Sobota je u nás trhovým dňom, kedy je možné okrem nákupov stretnúť aj niekoľko starých známych. Tak to bolo aj dnes. Nakúpil som čiernu reďkev - zdravú to zeleninu, ktorej liečivé účinky uznáva aj moderná medicína. Podporuje tvorbu žlče a rozpúšťa drobné žlčové kamienky. Ešte by mohla aj tie druhé... Reďkev je vraj vhodná aj pri redukčnej diéte a čo je hlavné, je chutná.

Nakúpil som aj menej zdravé pochúťky, jaterničku a žobrácku kašu... Nie že by som chodil po žobraní, ale táto kombinácia, pekne opražená mi náramne chutí s čerstvým chlebom a pripomína mi dávne časy. Zabudol som však nakúpiť ovocie a to bolo kameňom úrazu hneď ako som prišiel domov. Padla mi na hlavu záludná ženina otázka: "A slivky si kúpil?" Nuž veru nekúpil, keď mi ráno nepovedala, že chce robiť slivkové gule. A mohli byť výborné...

Ešte to nestačí na zvláštnu sobotu? Tak pridám už len správu o tom, že suseda robila nedeľné rezne výnimočne už dnes... Ibaže trochu netradične ich klepala až o trinástej hodine.

09 septembra 2010

Kde som to čítal?

Demontáž akéhokoľvek pomníka z hocakého miesta by mala byť výsledkom širšieho spoločenského konsenzu a nie rozhodnutím úzkej stranícko-politickej špičky z jednej politickej strany, navyše v období tesne po voľbách. Sú to dávno prežité rituály pripomínajúce skôr 19. storočie.

05 septembra 2010

Zmena

Zmena je život, aj tak hovoria múdre vety. V nedávnych dňoch sa mi podarilo uvidieť zmenu, ktorá je už staršia, len ja som ju uvidel po prvýkrát na vlastné oči. Videl som po dlhom čase naše Vysoké Tatry. Bolo to prvýkrát v ére po veternej smršti z 19. novembra 2004 (predtým aj v roku 1915). Skoro 6 rokov po nej. Musím priznať, že Vysoké Tatry, ako si ich pamätám, sú dnes iné. Sú väčšie, vyššie a jasnejšie (relatívne)... Stále sú však nádherné, aj keď trochu inak oblečené.

28 augusta 2010

Na prelome vekov

>>> Podľa čínskeho horoskopu som baran, prezlečený za ovcu:
Som zvláštne dieťa prírody, čo rozdáva lásku.
Na počkanie dávam dôveru a tá sa mi vracia späť.
Vo všetkom čo vidím nájdem krásu.
Som starý baran v peknom ovčom rúchu.

Rád by som vedel, kde na to chodia Číňania. Že by čítali moje blogy? Vari ich niekto prekladá do čínštiny? Priznajte sa!
A čo mi radí aktuálny horoskop na dnes? Tu je z neho malý citát:

         Milujte ľudí, zvieratá, všetko okolo, nie iba peniaze a nájdete slobodný a naplnený život.

Medzi nami, naplnený život je synonymom konca?

>>>

Dozvedám sa prekvapujúcu vec - vraj vo výške od 80 do 450 km nad zemou, v termosfére, teplota stúpa až do 1500°C a v tej vrstve lietajú kozmonauti (...). Neuveriteľné, ako to pánbožko zariadil. Sme v uzatvorenom tepelnom systéme - pekelný kotol s kúrením máme pod zemou a tiež nad všetkým hore, takpovediac v nebi sa kúri tiež. Alebo je to očistec? Asi som vtedy chýbal, keď sme sa tieto veci učili v škole na náboženstve, lebo je to pre mňa šokujúca novinka.

Vysvetlenie som našiel po krátkom listovaní na tejto stránke:
"Termosféra dosahuje do výšek až kolem 500 km. Hustota atmosféry je tady už velmi malá. V termosféře létají umělé družice a raketoplány a přitom nejsou prakticky brzděny. Teplota s výškou roste až na zhruba 1500°C. Nelze ji ale změřit teploměrem, vzhledem k hustotě se určuje z kinetické rychlosti částic."
Tak je to celkom jasné, nič nie je tak horúce, aby sme sa popálili. Vzduch má síce vysokú teplotu, ale prakticky ho tam je tak málo, ako keby tam ani nebol... Je to virtuálna, vypočítaná teplota. Ostáva mi ešte veľa na doučenie...

>>>  


Čo som vlastne tým názvom článku chcel povedať? Ani neviem, ale pri dnešných raňajkách mi napadlo, že sa končí moja éra letného času. Možno skončí skôr, ako oficiálne vyhlási EÚ. Ja sa totiž riadim ukazovateľmi: paprika a rajčina. Keď mi dozreje prvá paprika, začína môj letný čas a keď postupne vymizne zo stola posledná (spolu s kapsaicínom) a rajčinami, je to neklamný znak konca leta aj s jeho časom. Plody supermarketov sa nerátajú...