Stránky

01 mája 2010

Keby som bol...

Keby som bol... Keby som bol vtáčkom ...

Ale keby som bol adminom "mienkotvorného" blogu, tento spot by som musel vyradiť z titulky a presunúť ho do súkromných, lebo o blogovaní sa vraj má písať iba súkromne. Našťastie som tu adminom iba sám sebe, nikto mi za blogovanie neplatí ani tu, ani v žiadnom inom serióznom blogovisku. Tak mi treba.

Dnes mám v úmysle písať aj o intímnosti najintímnejšej, o tom že som zlenivel a už sa mi nechce písať o ničom a najmä nie pravidelne. Načo aj, keď odozva je takmer nulová. Hoci je návštevnosť ustálená "niveau stabil" až mierny pokles, nestačí to na uspokojenie lenivého ega... Chýba tu to staré známe: Každý deň stretnúť človeka (to vraj stačí).

Nie že by nebolo o čom písať, každý deň sa niečo stane, ale súčasná atmosféra slovenskej i globálnej spoločnosti je nepriaznivá. Inter Arma (cooptativo) Silent Musae. Múzy mlčia, keď zúri boj o korytá. Okolo je mela, bije sa hlava nehlava, zväčša sprava doľava, facka za fackou sa valí... Výnimočne a dočasne bojujú o hlasy voličov. Niekedy aj proti zmyslu veci, lebo ak niekomu vynadajú do ľavákov, pravák sa z neho nikdy nestane.

Keby som bol prezidentom - to je už takmer historický exkurz do nedávnych osláv oslobodenia (hubári si to slovo môžu dať do úvodzoviek). Ale nechcel som o oslobodení, ani o zotročení, iba o pietnych miestach, ako sú cintoríny, hroby neznámych vojakov a podobne. Zakázal by som tam "parádemarš", dupanie a streľbu.

Vojaci, ktorí by vstupovali na cintorín, by dostali posledný vojenský povel "Pieta" ešte vonku a potom by už nesmeli pochodovať. Minútu ticha by stáli so sklonenou hlavou a "povely" by vydával veliteľ miernym civilným hlasom. Každý by začínal slovom Prosím... vzdajte úctu zosnulým minútou ticha... a na záver Ďakujem, alebo tak podobne.

Zdá sa, že proti kríze skladáme zbrane a flinty hádžeme do žita. Tá finančná prišla z Ameriky a zdá sa, že sa jej tu u nás zapáčilo, chcela by dostať európsky ekonomický azyl. Grécko a ďalší sa topia v neprekonateľných problémoch optimizmu "trvalo udržateľného" rastu... Aj menovú úniu už začína spochybňovať nejeden politológ. Škoda odkazovať na príslušné stránky, ja verím, že sa to "vyvrbí" pozitívne.



ps:

Štvrtková "lampa" o maďarskom "povolebnom" smerovaní bola vcelku zaujímavá. Maďarský
smer naznačený v diskusii sa mi zdal byť vcelku realistický, aj po odfiltrovaní pochopiteľného nadšenia u diskutujúcich. Musíme dúfať, sledovať a sústrediť pozornosť na ekonomiku. Z toho žijeme...

3 komentáre:

  1. Paradoxne, v malej dedinke človek skôr stretne človeka než v meste. Vo veľkomeste sa ľudia zväčša len míňajú... aj v internetovom celosvetovom meste sa ľudia zväčša len míňajú - bez pozdravu, bez komentára, anonymne.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Aj míňanie bez pozdravu v dave, na ulici môže mať svoje čaro. Človek je síce sám, ale sa môže cítiť aj ako súčasť spoločenstva, je v ňom sila davu.
    Ak je sám na internete, je dokonale izolovaný, filtruje si virtuálne kontakty a keby ich boli aj tisíce, stále je "sám doma" ako palec na nohe...

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Každý deň stretnúť človeka..
    Deň, v ktorom nestretneš ho, stratený je... (Ján Kostra)

    Ja ,,stretávam človeka" každý deň a ani sa mi to nezdá stereotypné... :)
    A ak to v daný deň nie je človek ,,zvonku", hľadám ho v sebe... a zvyčajne aj nájdem ... :)

    takže každý deň stretnem človeka...

    OdpovedaťOdstrániť