Stránky

30 mája 2010

Gastronomické zastavenie

Stravovanie na cestách je vždy dobrodružstvom, ak človek nechodieva pravidelne tou istou trasou. V sobotu sme išli z Vrútok na juh, keď v dopravných informáciách hlásili okolo Šturca uzávierku cesty. Operatívne som to teda v Príbovciach otočil na Prievidzu. Cesta je to, ako stará známa, viackrát sme po nej jazdili, ale tentokrát som vôbec nepremýšľal nad smerom, viedla ma totiž madam z Navigonu. Ona ešte nemá meno, ale budem jej musieť nejaké vymyslieť. Zatiaľ je jasné len to, že je to ONA.

Je to žena s ráznym ale zrozumiteľným vyjadrovaním, ostrá ako učiteľka základnej školy, keď dostane triedu lajdákov. Takmer generál. Často ju zlostím, ako aj teraz keď som ju naprogramoval na trasu cez Šturec a odbočil som neohlásene na Prievidzu. Dlho ma napomínala, aby som sa otočil späť, vymýšľala rôzne odbočky, kam som mal zabočiť, ale ja som sa stále držal svojho, odvrával som a nechal som ju rozčuľovať sa. Človek by si myslel, že elektronická madam sa nebude správať emocionálne, ale opak je pravdou.

Keď ma už po stý raz nabádala, aby som sa otočil a vrátil späť, cítil som v jej hlase zúfalstvo, až mi jej začalo byť ľúto a skoro som podľahol kúzlu jej osobnosti. Veď to poznáte - slušne vychovaný chlap a dáma... Urobili by sme im čo im na očiach vidíme (niekedy). Tak sme došli až do Prievidze a tam ONA rezignovala na priebežný cieľ a začala ma opäť v pokoji navigovať na juh Slovenska. Cítil som, že aj jej odľahlo. Odkedy ju mám, zažil som s ňou aj zopár veselých príhod. Ako napríklad tú na parkovisku pri železničnej stanici v Štúrove.

Zaparkoval som, odpojil som madam od palubnej siete a len tak som si ju strčil do vrecka na košeli, aby ma hriala... Tak, ako myslíte, telo na telo... Ako som tak kráčal ku stanici, pred vchodom sa rozprávali dvaja taxikári a práve tam sa z ničoho nič ozvala moja milá príkazovým tónom: "Ste v slepej uličke, otočte sa!" V tom momente som si pripadal ako tajný agent FBI. Teda už ako trochu prezradený. Tváril som sa, že nič a ona, potvora to ešte raz zopakovala. Taxikári zabudli o čom viedli reč a nechápavo sa začali okolo seba obzerať, potom za mnou a ja zase nič, až som sa stratil vo vstupnej hale stanice.

Tak toto bol iba trochu dlhší úvod do ohlásenej gastronomickej situácie... Už ani neviem, ako sa tá dedina volala kde sme sa zastavili na obed, ale reštaurácia sa volala Drevená dedina, alebo dedinka... Drevená chalupa, štýlovo zariadená, zdalo sa, že to bude v pohode. Objednal som si cesnačku takú jednoduchú bez smotany a "tajomstvo čiernej hory"(Čiernohorský rezeň v zemiakovom cestíčku posypaný syrom). Cesnačka bola fajn.

Tajomstvo čiernohorské by som hodnotil známkou 5 (z desiatich) a oblohu nulou. Ak to vôbec možno nazvať oblohou. Tú by som bol rád dal zjesť kuchárovi. To som ešte nevidel, tak drzo a lajdácky naservírovaný tanier. Všetky krúžky uhorky boli povädnuté až povrchovo zaschnuté, paradajky rovnako a trocha kapusty, tá jediná bola jedlá. Malo to všetky znaky oblohy zo včerajšieho dňa, ktoré pozbierali z tanierov po včerajších hosťoch. To všetko naložené na obschnutom vrchnom liste šalátu, ktorého okraje už zo záhrady boli žlto lemované.

Tak som bol z toho v šoku, že som sa ani nesťažoval. Nabudúce to tak nenechám. Sľubujem.

2 komentáre:

  1. Pekny vylet, takze ste boli aj vo Vrutkach...:)Skoda nedokonalosti na tanieri, obloha je dolezitou sucastou spravne naservirovaneho jedla...zato pribeh s pani..."ona" bol dokonaly...:)
    ima

    OdpovedaťOdstrániť
  2. ima.. Vážne som sa na oblohu tešil, naschvál som si neobjednal šalát... a možno by tiež bol taký nijaký.

    OdpovedaťOdstrániť