Stránky

30 novembra 2010

Kabaret

Na STV som už tretíkrát sledoval výborný kabaret. Nasmial som sa do sýtosti, ale bol to tak trochu nemiestny smiech. Najnovšia repríza tohto kabaretu odznela dnes o 21:50 trochu divne zaradená do spravodajstva. Tým nechcem kritizovať dramaturgiu programu, len konštatujem. Možno by som to ani nenazval kabaretom, ale skôr by som odvodil názov od hlavného protagonistu.Ale to nie je v mojej kompetencii...

Fakticky to mala byť debata o stvorení manažmentu spojených verejnoprávnych médií rozhlasu a televízie. Neviem ako to nazvať, ako to opísať, ale to čo tam už tretíkrát predvádzal pán poslanec Viskupič bolo skutočne zábavné. Už tam k tejto téme chodí ako na klavír. Trochu mi to pripomenulo vystúpenia kedysi známeho komika v roli smutného muža a trochu papagája, ktorý má svoj stabilný repertoár. Tak nech sa darí novému generálnemu manažementu a jeho riaditeľovi s platom 9x väčším ako priemerná mzda.

Podotýkam, čo každý očakáva (ha, ha), že to bude riaditeľ politicky odpolitizovaný, ako aj celá nepolitická nadstavba splní zadané úlohy. Nech sa im podarí ušetriť tie naše eurá presne podľa plánu. Konečne, keď už dve naše komerčné TV prešli na aktívnu provládnu agendu, načo by to robila aj tretia? A žiada sa mi ešte dodať, česť vašej statočnej práci. So záujmom očakávam, čo bude ďalej, ale predpokladám, že praktické kroky už pôjdu potichu v pozadí.

29 novembra 2010

Divadlo tanca a histórie

Tančiareň - zvláštne slovo, nepoznám ho z vlastnej praxe, skôr som sa stretával s pomenovaním "tanečná sála", alebo "parket" (aj parketový lev). Na dedine to bývala jednoducho "tanečná zábava", neskôr sa to všeobecne zvrhlo na "diskotéku".  Tak či onak, "Tančiareň" je názov starej divadelnej hry, ktorá sa na scéne SND hrá už skoro 10 rokov a ja som ju videl až teraz. Čo už, kultúrny pilier mám trochu kratší, ale doháňam zameškané.


Málokedy idem do divadla s nechuťou a predsudkami, ale teraz sa mi to podarilo. Zvlášť, keď mi povedali, že je to divadelné predstavenie, kde herci nepovedia ani slovo. Tak som si predstavil pantomímu aj balet, len sa mi to nejako nehodilo do činohry. Skutočnosť bola zvláštna a presvedčila ma o tom, že úspech tohto predstavenia je v samotnej hre, ale aj v hereckom obsadení. Stačí, že tam hral Ladislav Chudík, Kamila Magálová, Juraj Slezáček, Lukáš Latinák a iní, ku ktorým neviem priradiť ich mená. Nie som sledovač novodobých seriálov...

Prvé dejstvo, po krátkom pomalom úvode sa krásne rozbehlo, tancovali sa všetky tance z obdobia sto rokov a tým sa písala na javisku história. Nádherne to gradovalo, až tak, že som dúfal, že nebude prestávka. Bola.  Bohužiaľ, po nej už udalosti nenabrali stratený druhý dych. Alebo to bolo vo mne? Lebo obecenstvo aplaudovalo aj v druhej časti rovnako, aj keď niekedy na miestach, kde vlastne odmeňovali svojich hereckých miláčikov už len za to, že sú.


K samotnému predstaveniu chcem povedať len toľko, že herci podali výborný tanečný výkon. Byť pri takejto prehliadke módnych tancov storočia bolo úchvatné a niekedy aj zdvíhajúce zo stoličky, s chuťou pridať sa. Ak by som mal čosi vytknúť, tak vari len nadmerné decibely hudby, čo sedí k diskotékovému obdobiu, ale ja tú nadmernú hlasitosť nemám rád. Záver bol zo strany publika naozaj veľkolepý (plná sála činohry ND), naviac ešte vystúpil režisér Martin Huba s kyticou a s blahoželaním okrúhlo jubilujúcej Kamile Magálovej. Aj ja pridávam svoju virtuálnu kyticu. Rástli sme spolu v čase, každý na svojom piesočku... 

.

27 novembra 2010

Zásady bez zásad

Mojou hlavnou zásadou pri blogovaní je, nedržať sa žiadnych nemenných zásad. Je to podobné ako v živote, keď som za volantom, nemôžem si myslieť, že auto je najdôležitejšie, lebo keď na ňom zamknem dvere, už som chodec. Tak som dnes v meste chodil po drobných nákupoch, všade plno áut, parkovacie miesta obsadené na 101% a ja som sa pohodlne votrel kamkoľvek, aj so svojim bicyklom.

Nejaký starší pán, tiež s bicyklom, sa posťažoval, že vari tie ulice budeme musieť rozšíriť kvôli otravným autám a čakal, že sa vyjadrím. Chvíľu som nerozhodne uvažoval čo som, či chodec, cyklista, alebo šofér? Priamej odpovedi som sa vyhol, asi som jeden v rôznych podobách (som všetkým, čím som chcel byť a čím ma osud poveril). Budem si musieť pre budúcnosť modifikovať odpovede na všetky funkčné prípady osobitne.
V žiadnom prípade však nechcem nadávať a sťažovať sa na šoférov, cyklistov, alebo na chodcov. Božechráň, bolo by to, ako by som sa sťažoval sám na seba. V tejto chvíli nechcem ostať bez auta, ale vedel by som si predstaviť tú situáciu - cestovať verejnou dopravou a byť vždy pripravený čakať. Už raz som na tom bol podobne a celkom som to zvládal v pohode. Chce to len iné plánovanie, iné ciele a iné smerovanie financií. 

Dnes je sobota, carija-juchacha, ten posledný deň... Volebné guláše sú vylízané, nasledovať bude umývanie riadu a upratovanie. Zásada, že najprv práca - potom pláca, je pri voľbách postavená na hlavu - najprv guláš, potom sa modli a pracuj.

23 novembra 2010

Metamorfózy

Dnes vôbec nemám náladu na písanie. Vlastne už je to minulý čas, práve som spočítal moje doterajšie články na wabovinách a s prekvapením zisťujem, že ich je 599. Tento bude mať číslo 600, to už stojí za to... Najprv osvetlím, prečo som nemal chuť do písania. Náladu mi pokazili televízne noviny. Bolo by to skôr na úsmev, keby to nebolo vážne. Ak ste dnes pozerali TV noviny (M), možno ste si všimli, že už máme definitívne novú vládnu televíziu, aj keď k tomu nabiehala už dávno...

Škoda si kaziť náladu, prepínam kanál, ale aj tak nič nové nemám. Len to okrúhle jubileum. Zapálim si 600 sviečok. Symbolicky a virtuálne, na pomyselnej torte a potom to nič, v ktorom je skomprimované nekonečno sfúknem do singularity. Alebo takýto krátky a bezobsažný príspevok sa nepočíta? Ej, keby si každý bloger položil takúto otázku pred zverejnením článku a potom by aj podľa toho konal.

Sebakriticky ho púšťam von...

:)


Príjemný večer, hádam som vás dlho nezdržal. 

19 novembra 2010

Dotiahnuť, premazať a spať

A je to tu opäť. Kyvadlo týždňa dorazilo do krajnej polohy. Zo skrine sa čo nevidieť, o chvíľu ozve tik-tak sobota. V tele mi doznieva chrípkové demo, čo obvykle nasleduje po vpichnutí vakcíny. Netrvalo to dlho, už sa zase cítim očistený ako softwér po rozhrešení v antivíruse. Hviezdna brána ma posiela rozloženého do ďalekých svetov fantázie. Čo to trepem, sedím doma a študujem návod na obsluhu postele... Mysleli by ste si, že je to jednoduché, odostelieš a ľahneš, ale nie je to tak. Aj taká jednoduchá vec ako návod môže byť inšpiratívny. Veď posúďte sami, čo hovorí návod na použitie novej postele (úryvok z diela):
"Pravidelne kontrolujte dotiahnutie všetkých dostupných skrutiek a matíc."
      (pred spaním, po spaní, alebo len po...?)
"Pred prvým použitím postele obnovte premazanie čapov kovania kvapkou oleja".
      (je nutný 'panenský' olej, alebo stačí obyčajný...?)
"Na predĺženie životnosti opakujte tento proces najmenej dvakrát ročne."
      (stačí opakovať proces dvakrát do roka...?)
Netušil som, že aj s posteľou môže byť toľko starostí. Vrátilo ma to do starých čias, keď sa predávali české autá (S100 a odvodeniny) spôsobom "dotiahni doma", u ktorých podobne upozorňovali užívateľa na pravidelné doťahovanie skrutiek a matíc. Dnešné autá sú už vyspelé a netreba doťahovať. Doťahujú ich vo výrobe spoľahlivé automaty.

Chystám sa do kina, len ešte neviem kedy. Zaujala ma česká avantgardná produkcia, predovšetkým film, resp. seriál "Co by kdyby" v ktorom má režisér Peter Kerekes (Ako sa varia dejiny) popustil uzdu historickej fantázii, čo by bolo, keby sme sa napríklad v 1938 Hitlerovi ubránili, alebo keby sme druhú vojnu prehrali. Taká malá fantazijná história, žáner his-fi (historická fikcia). No a zaujala ma aj správa o filme zvrhlá Babička. Ten však neodporúčam, asi to chce otrlejšieho diváka.

Kašlite na kino, veď máme televíziu a skôr, či neskôr tam dajú všetko. A držte sa, ideme z kopca. O chvíľu tu bude sobota spojená do únie s nedeľou...

17 novembra 2010

Novembrové chryzantémy

Na Nove majú taký zvyk, v deň štátneho sviatku vynechajú niektoré seriály, tak sa mi v tomto čase vytvoril priestor na blogovanie. Nova dnes dala priestor namiesto "môjho" seriálu iným rozprávkam. Všetci sa v tento sviatočný deň snažia byť aj trochu národní a detskí. Nova to dala na javo rozprávkami, Prima filmom Kráľ Šumavy. ČT1 s Karlom Krylom iste ani večer neurobí chybu.  ČT2 sa venuje novembru tématicky a dokumentárne, podobne ako naša Dvojka.

A čo naši "komerčáci"? Joj skostnatela so svojimi "Kosťami" a obvyklou seriálovou polievkou, len na Pluske zaspomína na "tisíc klarinetov" a na dávneho hrdinu Majora Zemana. Markíza tiež, ako by sa nechumelilo, dáva americké komédie a obvyklý program opečiatkovaný Adélou, čo ešte nevečerala... Ktovie s kým bude dnes? To se nikto (kto ju nemá rád) nedoví... Len naša milá Jednotka sa slávnostne odela do spomienok cez domácu historickú produkciu. Celkom sympatické diela, po rokoch dobre padnú.

Pred obedom som si pozrel príbeh Podivné okolnosti z roku 1982. Zvláštny mikro-obraz obdobia po vojne, ale aj nadčasová karikatúra vzťahu ženy a muža... Žena nič nechce (muž iba ženu), ale aj tak to dosiahne. Presne podľa múdrej vety z dialógu dvoch žien vo filme:

"Aj ten najobyčajnejší chlap sa premení na zázrak, keď iného nemáš".   

Kde už je "November 1989"? Zaknihovaný v spomienkach, občas vytiahnutý z archívu. Aj fotky v hlavách už vybledli. Len neukojení kariéristi by ho radi vrátili. Lebo život je raz taký... Nič nie je reálnejšie ako minulosť a tak to má byť. Načo dúchať do pahreby, keď máme ústredné kúrenie? Taký je obraz života v civilizovanej ľudskej spoločnosti. Sám človek je stratený, len spoločenstvo s inými mu dáva nádej na prežitie. Nezabudnime preto, že sloboda v konaní jednotlivca je spoplatnená zodpovednosťou za spoločnosť.

15 novembra 2010

30 detí s Jozefínou

Niet nič krajšieho, ako mať materskú školu pod oknami. Keď príde ich čas, vypustia ich z tried a nastávajú vzácne chvíle detského džavotu. Je to potešujúce, keď ľudské bytosti nemajú žiadne starosti a sú plné života. Dnes som ich stretol v parku, všetky kráčali za svojou učiteľkou ako káčatá za kačkou. Vlastne nie, držali sa za ruky v dvojiciach. Ako v tej starej piesni o učiteľke, ktorá nemá lenivé ústa. Prestal som telefonovať, bola radosť si s nimi pohovoriť. Narozprávali toho jedna radosť. Keď sme sa lúčili, mávalo mi 30 detí s učiteľkou. Sýýýr...

Video Učitelka Josefína...

13 novembra 2010

Čo priniesol...

Uplynul týždeň a ja sa zamýšľam nad tým, čo mi priniesol... Vždy som si myslel, že zločinci používajú na zneškodnenie strážnych psov čierne korenie. Už viem (všetci vedia), že najlepší je na to acetón. V dnešnej diskusii v rozhlase však už ten istý expert svoj názor pozmenil, asi inak zafúkal vietor. Experti sú na nezaplatenie a médiá nás každodenne učia, ako na to.
Najviac sa mi páči, keď na komerčných TV s radosťou v hlase oznamujú jóbové správy o ďalšom zvyšovaní cien. Je to porovnateľné so šesťdesiatimi rokmi minulého storočia, keď v novinách každú chvíľu oznamovali "ďalšie veľké zníženie cien". Pravdou je tiež, že média priam prekypujú starostlivosťou o čitateľské a divácke masy. Vďaka nim som v uplynulom týždni nezabudol vrátiť do FNM bezcenné "cenné" papiere.
Styk s úradmi je vždy poučný. Najprv sme sa zastavili na pobočke CDCP, čakalo tam najmenej 20 klientov, bolo to bez reálnej šance, tak sme ešte skúsili poštu. Tam sme to vybavili ľavou zadnou za necelé dve hodiny, vrátane polhodinovej obednej prestávky úradu. Pri čakaní sa veľmi rýchlo rozvinula plodná debata o všetkom aj o ničom. Na piatich účastníkoch bolo jasne vidieť, že čokoľvek je príjemnejšie, než mlčky mlčať. Tak sme prebrali povodne, záhradky, to hrozné počasie a cestovanie, len na politiku akosi našťastie neostal čas.
Politika je všade a nesmie chýbať ani vo filmoch, či v seriáloch. Sú to výborné nástroje na ovplyvňovanie, lebo často dostávajú ľudí do závislosti od nich. Sám som si to vyskúšal na seriáli, ktorý som si obľúbil - Hviezdna brána SG1 a najnovšie na Hviezdnej bráne - Atlantída. Vážne som skĺzol do emocionálnej závislosti, aj keď sa na to všetko pozerám triezvo. Filmy a seriály sú totiž obrazom myslenia ich tvorcov a prenesene aj ľudskej spoločnosti, ktorá ich produkuje. Kto pozerá scifi seriály, nemusí sa čudovať Hawkinsovmu vyjadreniu, že budúcnosť ľudstva je vo vesmíre. Ja si to nemyslím, ale o tom možno inokedy.

Seriály a ich pozadie, to je niečo podobné ako pozadie blogovania - nemusíte o sebe napísať ani slovo, aj tak to všetko vypovedá o vašom zmýšľaní, o názoroch na život a samozrejme aj na politiku. Bloger si postupne vykresľuje svoj obraz. Našťastie, komplexné obrazy blogerov málokoho zaujímajú... :) Tie obrazy sú však pravdivejšie, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Atlantída (aj iné seriály) sa dá tiež veľmi zaujímavo psychologicky vnímať. V Antlantíde zavrhli "Goaldov" a nahradili ich "Vrejtami". Vyzerajú skoro ako ľudia, ale sú to agresívni kríženci s nejakým chrobákom a sú veľmi inteligentní.
Rozprávanie o príbehoch v Atlantíde by bolo na dlhšie, a pre nezainteresovaných aj nezaujímavé. Chcel som len spomenúť zvrat z ostatného dielu ktorý som videl, že aj s úhlavným nepriateľom "wrejtom" možno nadviazať bratstvo vesmírnych rozmerov. Ktovie ako sa to vyvinie? I takéto zbratanie môže byť dojemné, ak je to kvalitne zahrané a ak si uvedomíme tú (ľudskú) myšlienku v pozadí. Stále však, aj nad týmto "bratstvom" ostáva naša ľudská (ergo americká) dominancia. Aj to je posolstvo sebavedomej ľudskej psychiky tvorcov seriálu.
________

Možno toho uplynulý týždeň priniesol oveľa viac, môj sobotný priestor však už viac neunesie. Teším sa na nové prínosy dní.

11 novembra 2010

Ján Hus a Benedikt

Pápež nás varoval pred príkladom Česka. Znamená to, že si nemáme kupovať české autá, ale radšej talianske? Na to človek časom príde sám, intuitívne a na základe skúseností :).  V lete som sa chvíľu vozil v novej Fábii, ale vôbec ma nenadchla. Vlani som absolvoval dlhšiu cestu v aute Fiat Marea Weekend, všetko bolo v poriadku, ale nebol som celkom spokojný. Je to predsa už starší model... Veľmi spokojný som bol pred časom s Peugeot 206-kou, hlavne keď som sa prevážal sám. Ale dosť o autách, vráťme sa k Benediktovi XVI.

Celkom rozumiem jeho vyjadreniu, aj keď je fakticky trochu necitlivé a možno aj kontraproduktívne takto označiť krajinu, ktorá má svoj postoj k cirkvi vlažný. Nečudujem sa preto ani urazeným reakciám z Česka. Palata to poňal s humorom jemu vlastným. Jeho "stredoeurópske" analýzy a komentáre zväčša tak beriem, lebo sa zvyknú kĺzať populisticky po povrchu. Do hĺbky občas načrie len cielene. Istý čas sa kĺzal hlavne po Slovensku, ale už našťastie rozšíril svoje teritórium.

Včera som čítal v blogu Štěpána Sekaninu na iDnes o tej istej udalosti, tentokrát bez humoru. Je zaujímavé, že sa úplne odvracia od cirkvi, ale Pána Boha si ponecháva. Paradoxne sa však teší na 600. výročie smrti českého cirkevníka mistra Jána Husa, ktorý chcel cirkev len napraviť a zbaviť  neporiadkov. Dalo by sa povedať, že v uctievaní Jána Husa je aj veľký kus českého vlastenectva. V tomto história Česka vzdialene pripomína históriu Anglicka, kde sa dlho snažili o nezávislosť od Ríma a nakoniec si zriadili svoju vlastnú cirkev podriadenú panovníkovi.  

Dejinné dátumy mi nikdy nevoňali, asi to bolo dané spôsobom vyučovania dejepisu, preto som si pre orientáciu vyhľadal niektoré historické dátumy - Ján Hus bol upálený v roku 1415. V roku 1530, po dlhých peripetiách a odsudzovaní predaja odpustkov položil Luther základy evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. V roku 1534 sa anglikánska cirkev definitívne oddelila od rímskej. Svojim spôsobom bol teda Ján Hus akýmsi začiatkom oslabovania rímskej cirkvi. Zaplatil za to smrťou, lebo bol prvý a nezastala sa ho žiadna svetská moc, ako to bolo neskôr v prípade Martina Luthera. U anglikánov už išlo o priamy mocenský zásah panovníka.




___________
PS: Historické údaje som čerpal zo zdrojov na internete, za prípadné chyby neručím...

10 novembra 2010

SUA

Začalo to slovom SUA. Vraj je to slnečný boh Muiskov, ktorí mali zlatého kráľa, ktorého pri korunovácii vykúpali v jazere Guatavita, do ktorého pred tým nahádzali veľa zlatých predmetov. Dodnes ich tam zlotokopovia hľadajú márne.

Podľa krížovkárskeho slovníka to však má byť rímsky boh pohnojených polí. Kdesi na východe Slovenska nedávno viezli taký vyzretý kal Z ČOV a cisterna sa im vyhnojila priamo v dedine. Kým to vodári spláchli, držali si nosy a dedinčania si užívali čuchové dobrodenie pohnojených polí. Spomínam si na niečo podobné z Trnavy.

Pri brázdení vedomosťami internetu som pod heslom "God" natrafil na pieseň známu z filmu Titanic"
"Nearer, my God, to Thee!" (Blíž k Tebe Bože môj...). Z neznámych dôvodov ma táto pieseň zaujala až tak, že som si ju na YouTube vypočul v niekoľkých interpretáciách. Mám rád veľké orchestre, sólové husle, klavír aj violu, ale nakoniec som skončil u nahrávky s Mahalia Jackson. Tak mi to vyšlo a nechcem bádať, čo to znamená... Stačí mi ten pocit súladu. Aspoň na dnes.

 --------
A predsa dopĺňam niečo na predznamenanie nálady: Toto nie je kríza...

09 novembra 2010

Falošná SUAN-LA-TANG

Za onoho času, v roku 1961 vychádzali noviny Národná obroda a začalo sa zväčšovať pásmo chudoby, tak tam vymysleli rubriku "Halierová domácnosť" pre lacné recepty od čitateľov. Náhodou som dnes natrafil na môj vlastný príspevok do tejto rubriky, tak tu predkladám pasovaným gurmánom a ostatným čitateľom jeho "remake" (po miernej úprave)  ako inšpiráciu.    

Zeleninová polievka

K príprave základného variantu potrebujeme kocku mäsového bujónu a za hrsť ružičkového kelu. Ružičky umyjeme a každú rozrežeme na štvrtiny. Do vriaceho vývaru vložíme kel a varíme asi 5 minút. Podobne môžeme pripraviť polievku aj z brokolice, prípadne kombinovať s kyslou kapustou. Pred dovarením dochutíme kúskom feferónky.

Pár dní po výplate (dôchodku) môžeme túto polievku obohatiť zavarením asi 100 g mäsa nakrájaného na tenké rezance, alebo drobné kocky (4-5 mm). Mäso sa varí spolu so zeleninou rovnaký čas. Ak nie je mäso, stačí aj opražená slanina, alebo zavarené vajce.  Dôležité je, nepredlžovať čas varenia,
aby sa zelenina nerozvarila a aby sme počas varenia  príliš nevyhladli.     

Úplne super alternatívou je pridanie šťavy z kyslej kapusty. V prípade, že je tam šťava z kapusty, mäso (alt. kuracie), vajce a feferónka (alt. čierne korenie), pár kúskov sušených hríbov a kúsky cibule (bambusové výhonky nie sú podmienkou), môžeme polievku zahustiť kukuričným škrobom, aby nabrala miernu rôsolovitú konzistenciu. Výsledok bude na nerozoznanie od pekinskej kyslej pálivej polievky SUAN-LA-TANG.


Zaručene (vraj) odstráni únavu...   Dobrú chuť.

08 novembra 2010

Generačný skok

Skôr, či neskôr mi môj 7 ročný desktop doslúži. Už pomýšľam na zostavu novej generácie... Aj sa mi o tom niekedy sníva a sny sa prekrývajú s realitou. Zvažujem niekoľko variant, ku všetkým všetky pre i proti. Verte mi, že to nie je jednoduchá úloha, rozhodnúť sa s dopadom na ďalšiu sedemročnicu. Dôležitá je koncepcia a potom aj konkrétny typ.

Odhodlať sa pre "notebook" je ťažké, lebo vždy som pracoval na pevnom pracovisku, mobilita pre mňa z pohľadu počítača nič neznamená. Dovolenky a cestovanie beriem ako celkom príjemný rozvod s technikou. O to viac sa potom vrhám do sietí internetu. Neláka ma preto ani internet v mobile. Nemám rád SMS, nie to ešte čítanie mailov na miniatúrnom monitore. Ak niečo potrebujem vybaviť, vystačím si s priamym rozhovorom cez mobil.

Pri úvahách o "laptope" som dospel k poznaniu, že možno by som to bral, ale s jednou zásadnou podmienkou - aby na ňom nebola klávesnica druhoradou vecou odstrčená za tým plošným "polohovadlom". Mal by vyzerať asi takto:
Je zrejmé, že taký "notebook" ešte nevyrobili. Týmto to dávam na vedomie výrobcom. Ak to chcú stihnúť kým mi odíde starý stroj, majú čo robiť. Zdá sa teda, že asi ostanem verný počítaču na stôl, s inovatívnymi parametrami: Malý, ale výkonný (minimálne ako HAL3000 - Intel Atom 525/ 3GB/ 500GB/ nVidia GT218/ DVD/ HDMI/ W7H), s tichým chodom a nízkou spotrebou energie. Hlavne to ticho...


 

06 novembra 2010

Prehľad dňa

Mikuláš Dzurinda dnes, po tom ako ho znovu zvolili za predsedu, povedal:  
"Sme na jednej lodi..." (to ostatné nestojí za reč).
V tej súvislosti mi padlo oko na starú múdrosť:
"Len ten kto je s vami na jednej lodi, vás môže hodiť cez palubu".
_________

Kedysi sa stavali pomníky pre neznámeho vojaka. Takto vyzerá pomník neznámeho blogera:







Ak teda budete chcieť prejsť na blog niektorého diskutujúceho pod "historickým" článkom, alebo na "historický" odkaz, môžete skončiť pri takomto ozname.
_________

A na koniec soboty ešte malý dialóg:

- Mám nový notebook.
  - Gratulujem! Aký?
- No, je veľmi pekný, má matný povrch jemne rýhovaný, ako hadia koža...

Pekný sobotný večer...

05 novembra 2010

Dr. House bloguje

A je tu nová sobota. Fakticky sa ešte nezačala, ale má tak silné príznaky, že som neodolal a píšem sobotník. Aspoň nemusím skoro ráno vstávať, aby som vás informoval o cenách a sortimente na trhovisku. Píšte si blogový denník, je to zdravé. Do Vašej zdravotnej karty sa všetko nezmestí, vaša anamnéza bude v prípade potreby komplexnejšia. Vážne, kto si denne píše blog, ten má šancu na správnu diagnózu. Nie je to môj výmysel, prišiel s tým doktor House.

Dr. House mal na lôžku ťažko chorú pacientku, ktorá si už roky písala každodenné postrehy do svojho blogu (jej manžela to iritovalo a chcel sa rozviesť). Odskúšali na nej rôzne diagnózy i terapie, ale nič nezaberalo, až skončili liečbou rakoviny. Už prvá dávka chemoterapie ju skoro zabila (chybná diagnóza). Keď už bola takmer mŕtva, House sa začítal do jej blogu a tak prišiel na to, čo jej vlastne chýba...

A vyliečil ju.

Blogujte teda, píšte a učte všetky národy... Chcel som povedať - píšte o všetkom, čo vám brnkne do nosa a do nemocnice si berte so sebou netbook. Dr. House vám podľa neho určite určí tú najsprávnejšiu diagnózu. A možno by stačilo poslať mu linku na blog.

Od tejto epizódy vraj aj Dr. House bloguje...

03 novembra 2010

Do roka a do dňa

Presne tak to vyšlo, že rok po premiére českého filmu "Uloviť miliardára" som ho videl. Zaujal ma svojim zvláštnym spôsobom. Keď sme po filme diskutovali o tom, aký je a o čom je, vyjadril som sa jednoznačne, že je o spodine ľudskej spoločnosti. Taký dojem u mňa paradoxne zanechal. Ostal som nepochopený, ale stále tvrdím, že je to tak. Napriek tomu, že je to film o miliardároch, politikoch v pozadí a o policajtoch. Je aj o rôznych módnych úchylkách a praktikách všemocných médií... Podľa všeobecného, ale mylného názoru, k elite totiž patria tí, čo majú bohatstvo a moc. Tu sú zobrazení práve títo ako spodina.

Pre mňa tento film nebol stratou času, ako tvrdí česká diskutérska verejnosť na portáli CSFD takmer unisono, s jedinou miernejšou výnimkou. Ani sa im nečudujem, lebo film sa dotýka ich zbožňovanej českej reality, na ktorú si nedajú siahnuť. Keby ten príbeh bol zasadený do iného (slovenského) prostredia, iste by ho prijali s pochopením. Tak som sa v súvislosti s týmto filmom zabával dvakrát, raz na satire, irónii a "trefnosti" filmu, druhýkrát na dodatočných reakciách domáceho obecenstva... Len na ukážku zacitujem príznačnú reakciu jedného "recenzenta" z uvedenej stránky CSFD, ktorá naviac, nevdojak smeruje aj sama na seba:

Tetsuo odpad!
"Bez příběhu, bez nápadu, bez vtipu, talentu, rytmu, tempa, čehokoli. Jen zlá a banální karikatura s myšlenkový nábojem, jaký mají frustrovaní anonymové na internetu pod články o české politice."

Bol to dobrý film, kontroverzný, ale celkom slušný a poučný. Bohužiaľ tá filmová satira je ako aktuálny vtip hodiaci sa nielen na českú vysokú spoločnosť.
_________

Na ukážku, dostupné recenzie filmu:
kinema.sk  (-)
rozhovory s tvorcami o filme (+)
popis príbehu 
video ukážka

Originálny názov: Ulovit miliardáře (ČR, 2009)
Réžia:
Tomáš Vorel
Hrajú: Tomáš Matonoha, Ester Janečková

__________
Zdroj: Prima TV, 30. 10. 2010, 20:00 

01 novembra 2010

Obchvat krajiny

Vyskúšal som diaľnicu Trnava - Bratislava s obmedzenou rýchlosťou na 110 km/h hneď začerstva. Dalo by sa povedať, že pohodička, dnes predpoludním bola minimálna premávka. Z tohto aspektu plynú aj moje dojmy. Bol to nezvyčajný pocit, ako sa všetky autá posúvajú rovnakou rýchlosťou na úrovni limitu. Fakticky (teoreticky) by všetci mali byť v pravom pruhu a nikto by nemal predbiehať. Kto skôr odíde z Trnavy, skôr príde do Bratislavy... Výnimkou by mali byť len vozidlá špeciálneho určenia, ako sanitky, polícia, ústavní činitelia a páni poslanci, ktorí sú voči "veškerým" pravidlám imúnni.

V neposlednom rade je tu aj skupina vodičov s nepísanou prednosťou v jazde - tí ktorí sa sami nadraďujú nad obyčajných vodičov z dôvodu výšky konta v banke, silných motorov a ešte silnejšieho ega... To však nepatrí do sféry pravidiel. Napriek teórii, predsa sa na diaľnici D110 legálne pohybujú vozidlá dvoch kategórií. Jedna skupina jazdí podľa "tachometrových" 110 a druhá podľa GPS 110. Tým sa vytvára slušná diferenciácia oprávňujúca na využitie druhého a niekedy aj tretieho pruhu.

Nikomu to prosím nehovorte, ale môj tachometer má tú GPS diferenciu pri 110 km/h cca 10 km/h. Otázka je, ako sa na to pozerá polícia, ale som presvedčený, že údaj môjho tachometra nezaznamenávajú a ich merania by mali byť bližšie hodnote, ktorú udáva GPS.

Predbiehanie trvá dlho, ale niet sa kam ponáhľať, nič svetoborné neušetríme. Podľa mojich prepočtov je teoretická strata času pri 110 km/h oproti 130 km/h medzi Trnavou a Bratislavou 5 minút. To nie je až tak veľa. O vplyve zníženia rýchlostného limitu na bezpečnosť premávky by som nechcel diskutovať, lebo si myslím, že nie rýchlosť, ale vodič je ten element, od ktorého na ceste závisí najviac. Či už pri riadnej diaľnici so stotridsiatkou, alebo pri takejto obmedzenej. Rozdiel vplyvu rýchlosti je aj tak nemerateľný, dá sa odvodiť len zo štatistík, ktoré sa zase dajú formovať podľa potreby...

Druhým dôležitým opatrením je požiadavka na dodržiavanie odstupu min. 70 m. Toto plne schvaľujem a tu súhlasím aj s Drahovským. On síce tvrdí, že účinnosť tohto opatrenia bude závisieť od intenzity policajných kontrol. Do istej miery áno, ale takéto striktné vyžadovanie odstupu by malo mať hlavne výchovný vplyv a mal by sa dodržiavať na všetkých diaľniciach. Potom by to bol obrovský úspech. Nedá sa k tomu dnes viac povedať, len že uvidíme.

Z dodržiavania odstupu vyplýva ešte jedna zaujímavá vec. Ak ja idem podľa GPS a vodič predo mnou podľa tachometra, mám pred ním k dobru cca 10 km/h, teda ho dobieham a keď sa medzi nami skráti vzdialenosť pod 70 m, je to dôvod spomaliť, alebo predbiehať. Popravde, dnes sa mi do odstupu 70 m nanominovali iní vodiči najmenej trikrát. A to je to, čoho sa niektorí obávajú. Ja mám zásadu, že síce môžem si zanadávať, ale na takýto skutok musím reagovať uvážene a brať to ako reálnu skutočnosť, podobne ako mokrú vozovku, či sneh na ceste.

Suma sumárum, osobne mi toto obmedzenie nevadí, s tým, že je to len dočasné opatrenie, ktoré skončí buď vybudovaním odstavných odpočívadiel, či definitívnym dobudovaním odstavných pruhov, alebo praktickým zistením, že to nemá žiaden zmysel a želaný účinok. Moja viera, či neviera v tom nič nezmení. Zatiaľ som spokojný a nešiel by som hlavou proti múru. Fakt je, že takáto jazda znižuje aj moju spotrebu. Len mi bude chýbať ten bývalý adrenalín... Budem si ho hádam kompenzovať inde, napríklad turistikou...

Na záver vysvetlenie titulku - cesta medzi Trnavou a Bratislavou mi odteraz bude pripadať ako spoločný obchvat týchto dvoch miest, s mierne zvýšenou maximálnou rýchlosťou...