Stránky

30 decembra 2011

Bez jasného dôvodu

     Koniec roka sa blíži nezadržateľne. Zajtra je Silvestra, malo by sa bilancovať, presnejšie povedané - zabávať. Silvester je náš alternatívny prvý apríl. Našťastie máme aspoň tie dva veselé dni v roku. Zatiaľ je to tak, ale možno to tak v budúcnosti nebude. Znova sa objavili noví kalendároví reformátori a chcú zrušiť koniec roka. Posledným mesiacom by síce bol december, ale za ním by nasledoval ešte jeden extra týždeň. Ale iba v niektorých rokoch. Proste naprogramovaný zmätok.
     Budúci rok má mať inú extra novinku - smartfóny. Vraj majú nahradiť noviny na toalete a to sa mi nezdá. Kedysi sa tam naozaj používali noviny, ale tie dnešné sa už ani na to nehodia. Neskôr prišla éra jemného papiera a dodnes používame na ten účel tie špeciálne "zvitky" jemného "toaletného". Možno niekde stále používajú noviny, ale ja sa nechystám presedlať na smartfón, ani na "fun-fón". Ostávam pri krížovkách a akusticky pri Slovenskom rozhlase. Keby ste sa však chystali do Indie, vezmite si hoci aj omývateľný smartfón, ale predtým si pozrite inštruktážne video.
     V oblasti ľudských práv možno svitá na lepšie časy. Doteraz totiž Amerika kritizovala Rusko za nedodržiavanie ľudských práv, ale teraz už aj Moskva kritizuje USA za podobné nedostatky. To stojí za pozornosť. Možno sa začína nová doba globálnej "glasnosti". Možno je to tak, že pravda je síce vo hviezdach, ale raz aj tak zvíťazí nad lžou a nenávisťou. Nechajme však veľkú politiku, lebo v nej nespočívajú ľudské práva (a povinnosti). Tie sa budú musieť čoskoro rozšíriť aj na opice a holuby. Lebo nielen opice, ale aj holuby si to už vedia spočítať.
     Aj z tohto krátkeho prehľadu je vidieť, že koniec roka pôsobí humorne aj v internetových médiách. Aspoň na konci roka sa z nich môžeme smiať bez toho, aby sme pri tom uronili aj nejakú tú slzu nad ich stavom. Najväčší objav roka aj tak urobila istá nezisková organizácia v Amerike (ako inak). Zistili, že čoraz viac ľudí surfuje po internete bez jasného dôvodu. Ešte že ten výskum urobila "nezisková" organizácia. Inak by bolo stačilo, aby sa ma opýtali a mohlo im to byť jasné aj bez výskumu. Ja dokonca aj píšem na internet bez jasného dôvodu.  
     Na stránke aktuálne.cz píšu o dvanástich zariadeniach IT, ktoré si v budúcom roku zaslúžia našu pozornosť. S radosťou konštatujem, že ani jedno nebude (našťastie) v centre mojej pozornosti. Ostávam na aktuálnej technickej úrovni, už sa nehrám. Mám na to celkom jasný dôvod - z detských nohavíc som  už vyrástol.

2011 - končí sa rok, 
končím svoj blog.
Po Novom, v Dvanástom, 
začnem ho po novom
(no zbohom).
V dobrej nálade (na zdravie)
nech žije Nový rok 
dvetisíc dvanásty 
a so šťastím aj ďalší...
(2013-ty)


28 decembra 2011

Symphonie nº 3 "Allegro maestoso"

Život je poézia, či próza?
Ako kedy, ale vždy má čosi spoločné s poéziou aj s prózou.
Čo je vlastne rozlišovacím znakom poézie?
Zdá sa, že je to rým, ale aj rytmus.

Hlavne ten a samozrejme myšlienka.
Bez myšlienky sa neoplatí vysloviť slovo, tobôž vetu.
Myšlienka môže byť priamym, alebo nepriamym vyjadrením emócie.
Ale môže byť aj racionálne vysloveným slovom.

Ak sa nad tým zamyslíme, podobne to funguje aj v próze.
Tam si to čitateľ až tak neuvedomuje, nevníma rytmus, ale je tam.
Niekedy aj rým, ale ten iba zriedka.
O rytme v próze ešte neboli napísané žiadne teoretické pravidlá, ale tie hádam ani nie je treba.

Rytmus je zmena, ktorá je vlastná životu.
Myslím si, že ak v texte nie je obsiahnutý tento životný princíp, čítanie sa stáva nudným. 
Tretia vlastnosť poézie je vonkajšia forma.

Tak tu teraz píšem báseň v prozaickej forme.
Najkrajšiu formu má hudba.
Počúvam organovú hudbu.

Blíži sa finále.




L. Vierne Symphonie nº 3 "Allegro maestoso" Juan Maria Pedrero, organ

26 decembra 2011

Frndžalica od Pacha

Ešte sa mi nechce spať, tak počúvam svoje obľúbené yutube hity. Že ktoré sú to? to prezradím nabudúce. Momentálne som ešte pod dojmom filmu "Posledné prázdniny" a teším sa na Pacha, ktorého si pozriem zajtra zo záznamu.  

Hybského zbojníka si vychutnám, lebo tam má tú svoju slávnu  frndžalicu. Takej frndžalice som si dnes uhol, doslova za náprstok (5 ml) a vyrazilo mi to dych. Pravda je, že od tvrdého alkoholu som si akosi odvykol, ale netušil som, že elixír môže mať takú silu, že budem chrliť oheň a síru.

Bolo to tak, že mi Ježiško priniesol elixír menom Klosterfrau Melissengeist a ten kláštorný duch je silnejší ako dobrá slivovica. Vraj je v tom výťažok zo 14-tich bylín a slivovica má len slivku. Súkromne som si preto kláštorného ducha od troch mníšok premenoval na Pachovu frndžalicu.  


23 decembra 2011

Vianočné stoly

Vianoce sú aspoň taký veľký fenomén ako politika v predvolebnom čase, ako katastrofa, alebo mimoriadna udalosť celosvetového významu. V tom zmysle, že každý bloger sa k nim musí vyjadriť (aspoň raz).  A blogerom je dnes skoro každý, kto sa naučil ovládať klávesnicu. Sviatky pokoja a radosti na jednej strane. Na druhej strane je tu prípravný zhon a stres, aby sme nakúpili všetko čo sme mali (alebo to, čo sme ešte nemali).

Je tu však aj duchovná tradícia Vianoc, tú už mnohí neovládajú, mnohým je cudzia a mnohí podľa nej nekonajú. Ostáva len to ústredné motto z kalendára: "Štedrý deň". Tomu dňu predchádza obdobie pečenia, potom sa varí vo veľkých hrncoch, aby aj gazdiná mala dva dni pokoja. Ilúzia Vianoc. Štedrý deň je plný paradoxov. Podľa tradície je to pôstny deň, ale večer sa naložia stoly množstvami tradičných chodov a tá večera je potom najdlhšia v roku. Štedré následky trvajú ešte dlhšie.

Pozitívom je zväčša to, že sa stretnú rodiny. Inak sú Vianočné dni náročné na sebadisciplínu. Kto by odolal trvale obloženým stolom so sladkosťami, sýtym jedlám, ktoré sa tradične musia, aj keď je zvyčajne pohybu menej. Kde sú zásady správnej výživy? Kto neodolá, odnesie si pár ďalších kíl z každého štedrého dňa. Preto po Vianociach a po prehýrenom Silvestri nasledujú tradičné Novoročné predsavzatia. Tie však prichádzajú neskoro, lebo nie je dobré chytať býka za chvost.

Dobrú chuť!
 

22 decembra 2011

Čas pozdravení

Reagujem na príspevok z predchádzajúcej diskusie, aby som písal kratšie texty. 

Chcel som napísať niečo o vianočných pozdravoch, tých tradičných, ktoré už dnes málokto posiela. E-mailové pozdravy, alebo SMS sú dosť neosobné (najmä tie hromadné), chýba na nich vlastnoručný podpis odosielateľa. Sú príliš suché, chladné a zvlášť na Vianoce bývajú gýčovité a bez fantázie. Cítiť  z nich vôňu serverov - suchý vzduch, horúce plasty a hluk ventilátorov.

Zažime tento rok pokojné Vianoce bez počítačov a vypnime si mobily. 


21 decembra 2011

Pinzeta

V tejto úvahe vychádzam čiastočne z voľnej interpretácie myšlienky Borisa Filana, ktorú nedávno vyslovil v rozhovore s Andreou Vadkerti na TA3. Domovom človeka je vraj duša a duša je niečo, čo sa nedá presne definovať, ale obklopuje to človeka ako "aura". Za normálnych okolností je duša komprimovaná, lebo sa dotýka iných duší, ktoré ju stláčajú a rušia. Je voľná len vtedy, keď je človek sám. Vtedy môže duša expandovať aj nad výšku Everestu. Záleží už len od okolností, od vnímania pozitívnych javov, napríklad keď je človek sám v prírode.

Písať o politike je lákavé a nezáväzné a je to ako písať správy o udalostiach v zahraničí, keď je doma pokoj. Politika je totiž niekde mimo osobného sveta, ale aj mimo rodiny a mimo vlastného domu. Domov je svet, krajina, mesto, vlastný dom, byt alebo aj vlastná pracovňa, spálňa či obývačka v ňom. V konečnom dôsledku je však domov človeka jeho vnútro a jeho duša v ktorej je zabalený ako darček pod vianočným stromčekom. Hlavne ak je sám, alebo osamelý.


V domove i v dome je treba občas urobiť poriadok, lebo časom sa do domu nanosí veľa užitočných vecí a tie sa zase časom stávajú neužitočnými. Neužitočné sú aj tie veci, ktoré neležia na svojom obvyklom a náležitom mieste. Položiť napríklad diaľkové ovládanie televízora k televízoru je obvyklé, ale nie je to náležité. Lebo diaľkové ovládanie má byť správne "ďaleko" od ovládaného spotrebiča. To plynie z jeho diaľkovej podstaty.

V dome i v byte sú miestnosti so špecifickým určením. Takou najdôležitejšou miestnosťou je obvykle tá najmenšia (dve nuly), potom tá trochu väčšia s vaňou a ešte aj tá tretia najmenšia, teda kuchyňa. Ostatné už nie sú tak špecifické, dajú sa použiť na to aj na ono. Zvláštnou izbou je komora, či špajza. Účel špajze je jasný, je to zásobáreň potravín, akési proviantné zázemie pre rodinu.

Z hľadiska účelu je najuniverzálnejšou miestnosťou v byte komora. Je všestranne použiteľná na odkladanie vecí, ktoré práve teraz nie sú v byte potrebné. Je to výhoda komory, ale časom je to aj jej prameň skazy. Lebo odložené veci sa v byte zákonite hromadia a hromada má takú vlastnosť, že sa čoskoro stane neprehľadnou. Po perióde odkladania teda musí prísť na rad veľké upratovanie. Čím dlhší je úsek odkladania, tým väčšie býva upratovanie.

Naša komora je súčasne aj mojim občasným pracoviskom, dielňou. To človek zdedí, ak je raz šikovný, musí mať aj dielňu. V dielni je poriadok ešte dôležitejší ako v komore. Teda mal by byť. Ak sa však spojí dielňa s komorou a málo sa v dielni pracuje, účel sa preklápa na stranu komory. Na veľký poriadok mám svoj systém. Určím si jednu vec, ktorú musím nájsť a upratujem dovtedy, kým ju nenájdem. A to býva problém. Tentokrát som hľadal pinzetu. Upratovanie príde skrátka, lebo som ju našiel už v polovici snaženia. Preto mám odteraz poriadok v dielni na 50%.

19 decembra 2011

Drobnosti majstrov 1

Do pravého stĺpca wabovín vkladám rôzne múdre i menej múdre, ale zaujímavé alebo  zvláštne výroky z internetu, aj z normálneho okolia. Tie výroky si vážim, lebo sú ako tá fialka, čo rastie na trenčianskom moste (nikto ju nesadil, sama sebou rastie...). Múdrostí je veľa a stĺpec tým rastie, preto ho treba občas poupratovať a postupne obnovovať. Aby už "opozerané" múdrosti nezapadli prachom, presúvam ich sem, kde budú aj naďalej dostupné.
"Keď Vás už doma ani v krčme nemá kto počúvať, alebo najradšej počúvate len sám seba, je čas stať sa blogerom."

"Nemyslite si, že socha je niečo trvalé. Najprv sa pod ňu kladú vence, neskôr dynamit."
(CFP)
Komentár bez piana: "Dnes sú výborné časy pre arogantných..."

Médiá zohrávajú v modernom svete podobnú úlohu, akú mala kedysi cirkev, rodina, školy či iné socializačné ustanovizne.

Zmyslom života je neustále hľadanie zmyslu života.

... je možné, že niektoré živočíchy sú na Zemi len dočasne a to môže byť aj prípad Človeka.

... jediné miesto, kde v dnešnej dobe ešte môžeme stretnúť primitívneho pračloveka, je práve internet.

Osud nie je vecou náhody, ale vecou rozhodnutia. Nie je to vec, na ktorú sa čaká, ale vec, ku ktorej sa dospeje.
(William Jennings Bryan)

Na samičke komára je sympatické, že nepije krv svojmu druhovi ale iným.
(kusi)

Žena je ženou, až keď má chlapa.
(zo života)

Bol ako slovenská ekonomika - príliš otvorený svetu, teda závislý na vonkajších stykoch. (w)

Citujem: "Moja manželka... patrí do skupiny tých šťastných žien, ktoré sa narodili až 250 rokov po tom, čo prestali upaľovať bosorky."
(Z blogu D. H.)

"Nostalgia je, keď sa chceme vrátiť, a nemáme kam." (Stas Jankovskij) (z blogu).
Slová lásky môžu časom stratiť platnosť, slová nenávisti platia neodvolateľne a navždy.
(pesimista)

"Část mozku, která je zodpovědná za dobré soužití s ostatními lidmi, potřebuje ke svému vývoji několik desetiletí života."
(psychologie.cz)

"Nedodržať slovo znamená niečo sľúbiť a urobiť opak. Ale prehodnotiť niečo v priebehu, to nie je nedodržanie slova."
(Grigorij M. relativizuje morálku)

Zakladateľ WikiLeaks označil populárnu sociálnu sieť za "najdesivejší špionážny nástroj, ktorý bol kedy vytvorený".
(živé.sk)

Dnes: "Meteorológovia varujú: Niekde čakajte silný dážď"
(aktuálne.sk)
Súvislosti:

Perly ducha - o čo iné, než o perly ducha môže ísť pri slovách a vetách, ktoré sa rodia z myšlienok? Hovorí sa, že v každej knihe sa nájde niečo múdre. Niekedy je škoda čítať celú knihu, stačí len tá ojedinelá múdrosť. Podobne aj v článkoch na internete. Takéto "perly" teda šetria čas. Iste, je to môj len pohľad. Občas niečo nájdem. Ak sa dá, je tam vždy aj odkaz na originál.  

Reedícia múdrostí - moja rubrika "Perly ducha" sa preplnila a ľúto mi je zmazať tie múdre vety, tak som sa rozhodl ich tu znova vydať napospas čitateľom wabovín ako riadne mimoriadny článok.  



18 decembra 2011

Jana Eyrová

Na tento film som nechcel ísť, nakoniec ma rodina prehovorila, vraj to bude lepšie, ako surfovať po internete. A mali pravdu. Nie je to film, ktorý by som mohol porovnávať s tými, ktoré bežne produkuje Hollywood, ale aj tak mám predsa jedno približné prirovnanie.

Okrem oficiálneho označenia - romantický/dráma, by som ešte dodal, že podľa mňa obsahuje aj prvky hororu. Vychádzam z toho, že trikrát mi stuhla krv v žilách od prekvapenia. Neveril som, napríklad, že v miestnosti, ktorú nazývajú strašidelnou, sa naozaj stane niečo strašidelné. Moja chyba...

Film nás vtiahol do neuveriteľných podmienok života v Anglicku 19. storočia. Ľudia vtedy museli byť veľmi skromní a napriek tomu asi tiež zažívali svoje svetlé chvíľky šťastia ako my. Ani panské sídla by asi dnešným nárokom na bývanie nestačili a to nehovorím o ľudských vzťahoch a rozdelenej spoločnosti na živoriacu chudobu a nadradenú elitu.

Láska, čo iné môže byť nosným príbehom romantického filmu? Príbeh osudovej lásky je tu skomplikovaný nielen spoločenskou nerovnosťou, ale aj tajomným chovaním pána Rochestra, do ktorého sa zaľúbi vychovávateľka Jana Eyrová, ktorá vo svojom detstve nezažila žiadnu lásku, len samé ponižovanie. Napriek tomu si zachováva čistotu svojho citu a jasný rozum. To sa prejavuje aj v jej rozhovoroch so svojim pánom. Tragické vyústenie príbehu je zároveň odhalením temnej minulosti pána Rochestra.

Toľko filmový príbeh podľa rovnomenného románu Charlotte Brontëovej. Dve hodiny filmu je divák celkom zaujatý príbehom.

Spracovanie príbehu je "filmové" a celkom akceptovateľné (mám šťastie, že som knihu čítal veľmi dávno). Mám len taký dojem, napriek dobrým hereckým výkonom, že "osudová" láska bola stvárnená len v akejsi "vecnej" rovine. Aj záverečná scéna trochu jednoducho a nepresvedčivo ukončí film.

Hudobný sprievod filmu bol príjemný a ladil s dejom. Mne však predsa chýbala v danej sekvencii dlhšia pasáž hry na klavíri, keď tam už bol a pán Rochester vedel hrať.

---
Úplne pod čiarou sa ešte vrátim k tomu prirovnaniu - Jana Eyrová (2011) mi spracovaním a ladením trochu pripomenula slovenské filmy - Lietajúci Cyprián, Báthory, alebo Jánošíka.




Jana Eyrová, Velká Británie - USA, 2011
Réžia: Cary Fukunaga
Hudba: Dario Marianelli
Hrajú: Mia Wasikowska, Michael Fassbender, Jamie Bell, Holliday Grainger, Judi Dench, Craig Roberts, Sally Hawkins a ďalší.

13 decembra 2011

Slovenská ľudová

Anička dušička nechoď do hajíčka, 
lebo ťa poštípe had lebo jašterička

S politikmi netancujem, ale toto mi nedalo. Slovenská ľudová líderka začínajúcej straničky, sama obrúsená mnohými politickými vetrami, sa sťažuje na bývalého kolegu z najväčšej strany, ktorý vraj nežičí tým malým a začínajúcim straničkám. To by však nebolo to podstatné, lebo ako sa hovorí, každá líška svoj chvost chváli.

Pozoruhodné je to, že Anna to hodnotí ako nepochopenie demokracie zo strany veľkého lídra. A hneď pre neho nachádza vhodnú škatuľku s označením "boľševické". Ani to by u nás nebolo nič neobvyklé, politickí oponenti sa často zvyknú častovať politickými nadávkami. To je predsa tak ľudové. Kedysi dávno sa všetko zlé označovalo globálne za "protisocialistické" a bolo to dosť frekventované slovo.

Trochu budem špekulovať a odvodím si - podľa vyjadrení političky by sa dosiahla stabilita len veľkým počtom malých straničiek vo vláde. Lenže to už poznáme z praxe.

Krásne a dvojzmyselné je aj Annino vyjadrenie o politike ako o smetisku, kde kraľujú kohúti a sliepočkám nechcú dať príležitosť. My čo sme z dediny vieme, že tak to na smetisku vždy bolo a bude. Pravda je, že keď gazdiná na sedliackom dvore nasypala zrnie, sliepky pribehli vždy prvé a kohút až za nimi, lebo má väčšiu váhu. Teda je tu aj istý rozdiel medzi skutočnými a politickými sliepkami (brojlermi).

Anne sa nepáči, že vo všetkých stranách, ktoré majú väčšiu dôveru voličov sú politici, ktorí sú v politike príliš dlho. Zabúda na seba a na svoje politické roky. Ja viem, že u dámy sa o rokoch nemá hovoriť, ale predsa sa už poznáme dosť dlho. Mimochodom, slogan o "starých" politikoch (čo sa už nabalili) a mladých, ktorých to ešte len čaká, je práve teraz v móde u viacerých "mladých" lídroch.

Mladosť by vraj mala byť politickou legitimáciou a prostriedkom na ceste k (osobnému) cieľu. To platí vo všeobecnosti, ale v politike mladosti bohužiaľ (našťastie?) chýbajú obzory. Dnes teda len toľko na tému politických tancov a ľudoviek pred blízkymi voľbami.

________________________________________
Rozhovor o politickom strachu je na tejto stránke: aktuality.sk




11 decembra 2011

Na hrane zákona

Ktovie prečo mám vždy v nedeľu večer taký nepríjemný pocit, že niečo dobré, príjemné a slobodné končí a začínajú sa povinnosti? Aj včera to tak bolo, ale mal by som byť celkom spokojný, lebo som videl film, ktorý ma ešte stále v mysli zamestnáva. Musím o ňom premýšľať, bolo to, stručne povedané, ako obraz z doby rozvinutého kapitalizmu.

Neviem, ako by sa do slovenčiny preložil názov filmu "Hranaři". Hádam ako Na hrane zákona. Už aj to je veľmi jemné označenie korupcie na najvyšších miestach štátu a hospodárstva, lebo je to fakticky zlodejina a bezpracné obohacovanie sa na úkor poriadku a spoločnosti. Druhá vec je, kto sú tí ľudia zvaní "hranaři". Navonok úctyhodní kapitáni priemyslu, lobisti, poslanci a zabijaci v oblekoch. V skutočnosti bývalí veksláci, ŠTB-áci, KGB-áci  a nad tým všetkým vyčnieva dozor "veľkého brata" lokálneho šéfa NSA ako "supervisora". To stále hovorím o českom filme Hranaři.  

Je to dobrý film, ako celok núti k zamysleniu. Po stránke hereckého stvárnenia je excelentný. Pri takom hviezdnom obsadení sa ani nič iné neočakáva. Skutočne, tie charakterové stránky postáv boli vykreslené s patričnou hodnovernosťou a razanciou. Príbeh filmu je bizarný. Aj keď formálne ide len o jednu zákazku na stavbu nemocničného komplexu, pôsobí ako hodnoverná sonda do prostredia "smotánky" a elity spoločnosti. Vôbec nevadí, že je to príbeh zasadený do českých realít, jeho podstata je nám dôverne známa aj z našej súčasnosti.

Pri návšteve tohto filmu musí mať divák spočiatku trochu trpezlivosti, aby neupadol do nudy zo zmätku pri vkladaní množstva postáv do príbehu, ale oplatí sa vydržať. Nie je to srdcervúci príbeh, ale prináša svojim spôsobom nový pohľad. Je natočený s pragmatickým prehľadom a nadhľadom. Ani ukončenie filmu nie je nijako zvlášť romanticky sladkasté. Vo filme sa nájdu aj vraždy i vlastný odchod zo scény, ale aj úplne pragmatická záchrana zopár protagonistov útekom súkromným lietadlom do teplých krajín.

Pod dojmom z celého filmu som bol ochotný odpustiť začiatok a odchádzal som z kina zaujatý podstatou, myšlienkou filmu. V Čechách ohlasovali premiéru tohto filmu na 1. 12. 2011, ja som ho videl jedenásteho, teda moje hodnotenie je nezvyčajne čerstvé :) Film odporúčam aj preto, že v druhom pláne obsahuje aj prvky detektívky, ale hlavne pre celkový dojem a námet na zamyslenie.
 
Hrajú: Saša Rašilov, Kateřina Brožová, Mirosllav Etzler, Vilma Cibulková, Jan Tříska, Jiří Langmajer, Martin Dejdar, Milan Kňažko, Václav Podstránecký, Michal Dlouhý, Norbert Lichý, Radim Fiala, Vladimír Kratina, Jiří Korn. 
Kamera: Karel Fairraisl, hudba: Zdeněk Merta
 ...
Scenár: Oto Klempíř, Jiří Hubáček
Réžia: Tomáš Zelenka
Viac tu na oficiálnej stránke filmu.



10 decembra 2011

Euro napreduje

Podľa správ na ČT1 má Poľsko záujem čím skôr vstúpiť do Eurozóny. Konečne jedna dobrá správa, keby som bol "investor" začal by som euru veriť. Už mi tam chýba len Česko.

Dobrý večer.

07 decembra 2011

Kalendáre

"Mám více vzpomínek, než kdybych žil i věk", tak píše Ch. Baudelaire v preklade S. Kadleca. Básnik ďalej opisuje svoj starý sekretár, kde sú v zásuvkách naskladané spomienky. Nič nie je vraj horšie ako staré preplnené zásuvky skríň a sekretárov. Hlava je cintorín plný výčitiek, zoschnutých ruží a vôní čo páchnu. Je pyramídou v tmách a kryptou neznámou. 
To bol básnický úvod podľa knihy z Československej edície KPP (1966). Dnešná úvaha je v podstate o čase v šuplíkoch. Začalo to jednoduchým nákupným príkazom pri mojej pracovnej ceste do mesta: 

- A kúp mi aj kuchársky kalendár s receptami. 

Tak sa aj stalo, čoskoro pôjde na stenu a potom, ako starý, do zásuvky so staršími vydaniami kalendárov. Ak sa tam ešte zmestí. 

Kalendár našich gazdiniek, to je zvláštny fenomén, ktorý nám plní zásuvku na to určenú už dlhé roky. Obrazne plnil naše žalúdky a tým tak trochu aj naše životy. Ako mladí manželia sme mali aj takého spoločného menovateľa. Dobré jedlo sa treba naučiť variť, čerpať inšpiráciu zo skúseností iných. Podobne je to aj v iných manželských dôležitostiach. Niektoré zvláda príroda automaticky a neodolateľne, Kámasútra prichádza na rad až neskôr a úplne nakoniec, v modernej dobe, vari aj to Modré z neba, či ako sa to volá. 

Ale nepredbiehajme, reč je tu o kalendároch. Náš kalendárový šuplík je už značne naplnený, možno bude treba po pár rokoch nejaké gastronomické spomienky vyhodiť. Možno v ňom raz urobím štatistiku, koľko sme zaplatili za všetky tie recepty pre gazdinky (v prepočte na euro kým to ešte platí). Bola by z toho asi najdrahšia kuchárska kniha na svete. S kalendármi je to tak, najprv sú zavesené, potom zvesené a keď sa už nezmestia (do kontajnera) do šuplíka, ich éra končí nadobro. To je osud.

04 decembra 2011

Jasnovidka

Idea náhodnosti bola vymyslení preto, 
aby sa zabránilo pádu do neodvratnosti.
Tak veľmi sa sústreďovala na pozorovanie iných, 
až jej uniklo, že aj ju si ľudia pozorne všímajú.
Prehnaný záujem o budúcnosť robí človeka 
menej náchylným budúcnosť reálne žiť.
  Debra Ginsberg, z knihy Jasnovidka
 

Po toľkých citáciách by sa patrilo povedať aj niečo z vlastnej hlavy. O mojej ceste ku knihe Debry Ginsbergovej Jasnovidka z vydavateľstva Arkus som písal pred dvomi dňami. Dnes som dočítal, moje čerstvé dojmy sú teda ešte teplé. Dej príbehu sa odohráva v rozpätí siedmych rokov, čiastočne na Floride, a hlavne v Kalifornii. Vo všetkých informáciách o tejto knihe sa dočítate, že je to o falošnej jasnovidke. Priznávam sa, že ja "pravých" jasnovidcov, ktorí by naozaj videli do budúcnosti, nepoznám. 

Skutočne je to zvláštny svet, zvláštna spoločnosť, ktorá potrebuje ku svojmu fungovaniu poznať svoju budúcnosť, teda v podstate ilúziu poznania svojej budúcnosti. Iste je to všetko o znalosti ľudskej psychológie a to má svoje opodstatnenie, ak to niekomu pomôže, ale inak je iluzórne vidieť budúcnosť. Z falošnej jasnovidky sa v tomto príbehu nakoniec stáva žena, ktorá vidí duše mŕtvych, ktorá vidí udalosti krátko pred ich uskutočnením. 

Stáva sa jej to v rámci okruhu ľudí, ktorým poskytuje svoje služby a ku ktorým ju viažu aj iné okolnosti. Stala sa súčasťou ich životov, tajným dôverníkom. Ten okruh má v skutočnosti dve roviny, jednu oficiálne viditeľnú a druhú prebiehajúcu skryte, ale aj tak každý vie, že tá druhá rovina existuje. Tou druhou rovinou sú sexuálne vzťahy mimo oficiálnych zväzkov. Tie ovplyvňujú danú spoločnosť z pozadia často rozhodujúcejším spôsobom ako tie oficiálne. Hlavne negatívne, za cenu krátkodobých pôžitkov.

Približne do polovice knihy sa čitateľ zoznamuje s osobami, ktoré vstupujú do deja a ktorých je pomerne dosť. Všetci, zdanlivo bez vzájomných kontaktov, nakoniec skončia vo vyvrcholení príbehu pospájaní rôznymi súvislosťami, ktoré si tak spisovateľka naservírovala na zauzlenie a rozuzlenie záhad. V príbehu ide nakoniec o objasnenie vraždy, ktorá spočiatku vyzerá ako nezmyselná. Čitateľ má aj tak na výber viacej podozrivých osôb z okruhu a záver je dostatočne prekvapujúci.

Delenie príbehu na kapitoly je celkom zrozumiteľné. Pri striedaní scén a osôb je vždy jasne zadefinovaná spojitosť, preto sa kniha dobre číta. Prostredie Floridy, či Kalifornie je pre nás dosť exotické a do istej miery aj život tamojšej (kapitalistickej) spoločnosti. Niektoré podobnosti s našou súčasnosťou sú však už celkom jasné (Kto si trúfa, nájde už aj u nás "jasnovidecké" služby). To zvyšuje aktuálnosť a príťažlivosť tejto knihy. Inak nemá veľké ambície, je to vcelku dobrý detektívny príbeh s využitím domnelých, aj "reálnych" jasnovideckých schopností.
Debra Ginsberg na facebooku.
 

02 decembra 2011

Dva nože zadarmo

     Dnešný sobotný súhrn začínam konštatovaním, že waboviny sú blog, ktorý píšem v rozpore so všetkými zásadami zaručujúcimi úspech. Otázne je, aký úspech očakávam. Povedzme si, že úspechom by mohol byť fakt, že už je tu 717 článkov a ešte stále píšem. Tento blog bol vytvorený v auguste 2006 a stránka bola otvorená za ten čas najmenej 68 tisíc krát. Niektoré články považujem neskromne za nadčasové a čitateľné aj po rokoch. Je to môj názor, každý čitateľ má iste ten svoj. Na stránke je výborný vyhľadávací nástroj Google, ktorým sa ľahko dajú vyhľadávať články v blogu. Je tu aj časový zoznam článkov podľa názvu a zoznam podľa rubrík. Sú to potrebné nástroje na orientáciu. Dnešná doba je taká, že najdôležitejšie je vedieť hľadať. Sme takmer v biblických časoch: kto hľadá, ten nájde...

     Včera som začal čítať novú knihu. Zatiaľ ju nebudem menovať, poviem niečo len o spôsobe, ako sa ku mne dostala. Náhodou som zašiel do kníhkupectva kúpiť ako dar kuchársky kalendár. Aby som neodišiel naľahko, prikúpil som k daru aj knihu, ktorá bola na vrchole knižného rebríčka. Teda vlastne ležala na vrchu kopy kníh. Daroval som ju žene a keď ju dva dni nezačala čítať, začal som ja. Prvé dojmy sú zmiešané, dobré aj zlé. Dobré je, že kniha je vytlačená na hrubom papieri, teda nie je tak objemná ako sa zdá, jej hrúbka je daná hrúbkou papiera. Zlé je, že má tvrdú väzbu a pri čítaní v posteli ma pichajú rohy tej tvrdej väzby do dlaní. Navrhujem vylepšenie - tvrdú väzbu kníh robiť v rohoch zaoblenú. Hovorí sa však, že obsah je dôležitejší ako forma. Z obsahu som zatiaľ absorboval 10 kapitol. Je ich celkom 38, plus epilóg a poďakovanie.

     Zajtra je sobota a LOZ sa nevzdáva. Ani ja. Už rok bojujem so sedmičkou v oknách (Windows 7). Musím povedať, že prechod z XP na 7 je dosť náročný. Je to asi dané spôsobom myslenia tvorcov, ktoré je diametrálne odlišné od môjho. Zvykol som si vidieť do vnútra počítača, do rozmiestnenia svojich dát a súborov. Preto mi vadí, ak chce systém moje dáta organizovať sám. Napríklad cez medzičlánok "knižnice". Pre mňa je to absolútne neprijateľné a zbytočné, tak isto ako pomenovanie mojich adresárov na "obrázky", "dokumenty", "videá" a podobne. Mám svoje mená a svoje príbuzenstvo. Tiež mi nevyhovuje nový spôsob vyhľadávania. Radšej používam externé pomôcky. Na vyhľadávanie mám "Everything". Je rýchly a nájde vždy to čo chcem. Na svoje dáta mám vlastné adresáre. Namiesto "knižníc" mám rýchly prístup k mojim adresám cez program "Chameleon Folder". Výborná vecička.

     Keď už som u okien, spomenul som si na systémy, ktoré mi prešli cez ruky od čias PMD 85, kde bol jednoduchý programovací jazyk Basic. V ňom som si napísal zopár programov. Na PMD som hrával výbornú hru Manic Miner. Super hra. V práci som začínal na systéme DOS, neskôr sa objavil Windows 3.11, ale to bola len akási nadstavba DOS-u. Pravé okná boli až W-95. Občas padli na nos, ale dali sa pomerne rýchlo preinštalovať. Neskôr ich nahradil W-98 a ešte neskôr Windows XP. Tie boli najlepšie. Vynechal som W-2000 a Vistu. Nechtiac som teraz zakotvil na sedmičke, ale taký je už vývoj IT. V podstate je to v pohode. Nastavil som si klasický vzhľad bez zbytočných kudrliniek a ide to. Najviac ma hnevajú spomenuté knižnice a pokazené vyhľadávanie.

     Toľko by vari stačilo na zajtrajší sobotník. Na trh sa už nechodí, je zima. Skoro by som zabudol na "dva nože" v titulku. Tie som vyhral (a hneď aj stratil) v žrebovacej súťaži podľa telefónneho zoznamu. Zavolala mi jedna pani, že som v ich firme vyhral dva keramické nože. Reku fajn, tak mi ich pošlite. Ale že to nie, oni mi ich donesú osobne, aby som bol vtedy a vtedy doma. Vraj nič za to neplatím, je to úplne zadarmo. Tak som súhlasil, že budem doma, nech prídu. Až potom sa začala vyjadrovať zrozumiteľnejšie, že to je ich reklamná akcia a ja musím zabezpečiť k sebe aspoň 5 ľudí, že budú prezentovať svoje výrobky a potrvá to najviac hodinu. Začal som v duchu počítať: prenájom bytu na propagačnú akciu, organizačné zabezpečenie, pozvanie hostí na vlastné náklady, teda pohostenie (káva, sušienky) a ak nepočítam vlastný čas, tak mi to vychádza cca na 35 € a to je za dva keramické nože (zadarmo) dosť. Keby to bola povedala na začiatku, mohli si ušetriť čas a telefónne poplatky.



30 novembra 2011

Konšpiračná teória

Keď sa blížili voľby, všetci amatérski publicisti písali o svojich stranách, teraz všetci píšu o lekároch a voľby sa tiež blížia. Bál som sa tejto témy, ako čert kríža, lebo nemožno sa verejne postaviť proti svojim dobrodincom... A teraz hádajte, koho tým myslím. Na tom vôbec nezáleží, lebo sa nevyznám. Chodím pravidelne ku svojim lekárom, občas sa aj vzájomne obdarujeme úsmevom. Len ja som vždy tým, čo berie a lekár tým, čo dáva. To však nie je o peniazoch.

Božie mlyny už dlho melú lekárskych odborárov a odbory zase melú vládu. Dalo by sa povedať, že ide o dialóg, ale vskutku ide o dialóg slepého s hluchým. Až sa z toho občas dvíha žalúdok. Už neviem, ako do toho vidieť, ako vážiť argumenty na jednej i druhej strane a vôbec prečo, keď môj hlas je len hlasom volajúceho na púšti? Asi nikto nevie, čo je naozaj za týmto sporom, preto niekto vyslovil názor, že je za tým politika z pozadia.

Politika je za všetkým. Je vôbec dôležité, kto ťahá za odborárske nitky, alebo kto je skrytý za vládou? Vždy tam niekto je, keby nebol, nastalo by politické vákuum. V historicky nedávnych časoch, s presahom do súčasnej súčasnosti sa hovorievalo, že politici klamú (ale vždy tí druhí), až sa hory zelenajú (okrem iného). Fakt to tak vyzerá, ak sledujeme vyjadrenia politikov od revolučných čias, cez dvojnásobné platy, dekriminalizáciu drog, cez premiérku až po ministra, ktorý nás mal brániť.

Nesmieme však dať na čistý význam slov v politike, kde sa vždy stavia pozícia voči opozícii, lebo o pravde vždy rozhodujú súvislosti. Tak isto nesmieme posudzovať históriu len podľa mien, stratili by sme zdravý sedliacky rozum a tiež tie súvislosti. Keby sme však vychádzali z premisy nevieryhodnosti politikov, prišli by sme na originálnu konšpiračnú teóriu. Pán minister a pán predseda odborov uzavreli tajnú dohodu na dosiahnutie spoločného cieľa.

Základom je nedohodnúť sa a doviesť udalosti k takmer absurdnému koncu. Potom sa plánované veci pohnú plánovaným smerom. A je to! Už sa s týmto problémom viac nemusím trápiť, táto teória je upokojujúca. Môžeme si byť istí, že udalosti sa nakoniec zvrtnú k prospechu slovenských pacientov, ku ktorým bohužiaľ tiež patrím (to je tiež súčasťou konšpiračnej teórie a falošného proroctva). Lebo lekári liečia, ale uzdravuje vraj iba pozitívne myslenie.

26 novembra 2011

Nitra, Trou de Fer

Včera som mal príležitosť vidieť premiérové predstavenie filmu Pavla Barabáša "Trou de Fer" v Nitre. Bol to skutočný adrenalínový zážitok. 
  
Premietaniu filmu predchádzala autorská prezentácia dokumentárnej tvorby Pavla Barabáša. Aj z krátkych ukážok z viacerých filmov bolo zrejmé, že pre tvorcov týchto dokumentov je náš svet tak akurát ak nie trochu malý. Ak niekto vie o doteraz neobjavenom mieste na svete, dajte vedieť... Mňa prvýkrát zaujal už pred štyrmi rokmi filmom OMO, cesta do praveku. Po zhliadnutí zostrihov z ostatných Barabášových dokumentárnych filmov viem, že mám v tomto smere veľké medzery, ktoré budem musieť vyplniť.

K autorskému rozprávaniu Pavla Barabáša sa pridal aj Miroslav Dušek, ktorý bol akýmsi "duchovným otcom" expedíciu do Trou de Fer na ostrove Reunion. Miroslav Dušek bol v rozhovore tým akčnejším členom, čo iste vyplýva z jeho dobrodružnej povahy profesionálneho "adrenalínového" športovca. Z rozprávania oboch účastníkov expedície sme sa dozvedeli mnoho zaujímavých podrobností.

Film Trou de Fer neporovnávam s filmom OMO, aj keď sú oba špičkovým zážitkom, tento je svojim spôsobom jedinečný. Už aj tým, že prírodný úkaz Trou de Fer (Železná diera - na stránke je podrobný opis expedície) je výnimočne krásny a divoký a nikde inde na svete sa nevyskytuje. Film nás vtiahol priamo do deja, boli sme virtuálnymi účastníkmi expedície. Neuveriteľné výšky zlaňovania, mohutné vodopády pralesná príroda a to všetko plné nebezpečenstva na každom kroku. A čo sa stane, ak sa lano s horolezcom roztočí? Zakrúti sa vám hlava, súdim podľa môjho zážitku z filmu.

Predstava, že pri zdolávaní strmých stien cez padajúcu vodu, pri pralesných pochodoch s mačetami, či unášaní dravým prúdom vody z piatich vodopádov, museli myslieť aj na filmovanie, ktoré by malo dejovú líniu je obdivuhodná. Tvorcovia tohto diela odviedli kusisko poctivej práce na mieste, ale aj pri technickom spracovaní záberov z expedície. Výsledok preto dáva vynikajúci divácky zážitok. U mňa patrí tento film k zlatému dokumentárnemu fondu. 
Trou de Fer (Železná diera), SR 2011
Scenár,  réžia, kamera: Pavol Barabáš
Strih: Róbert Karovič
Hudba: Michal Novinski
Účinkujú: Miroslav Dušek, Jaroslav Holeček, Natália Borecká, Pavol Barabáš, Martin Chroumal
Produkcia:  K2 Studio, s.r.o.

Pod čiarou: Martinus už ponúka DVD s filmom.

24 novembra 2011

Sudoku

Nedá mi, aby som nepopísal môj včerajší deň. Všetko šlo celkom dobre, až nakoniec som vyviedol niečo, čo som nemal. Výnimočne som zase presedel skoro celé dopoludnie v čakárni. Bola to nuda, sedel som sám v kúte miestnosti a čakal na doktora ako štvrtý v poradí. Videl som na vlastné oči, ako vyzerá závislosť.

Ľudia rôznych značiek postupne plnili čakáreň. Väčšina mala obuté "botasky" a oblečené rifle rôznych odtieňov. Odlišovali sa najmä blúzkami (ženy), fúzami (muži) a ostatným horným oblečením. U niektorých (žien) boli zaujímavé aj vlasy. Našlo sa zopár šedín, nejaká tá plešinka (okrem mojej) a dve až tri bujné ženské hlavy. Dlhé vlasy padajúce na plecia si dáma oproti občas prečesala prstami, ako by vedela o ich dôležitosti. Dávali tvári výraz. 

Posledná skupinka, ktorú som ešte zažil čakajúc, bola jednotná trojka. Boli to dve ženy a jeden muž približne 17 rokov. Matka sa dala odlíšiť len bližším skúmaním vrások. Trojica si hneď po usadení vytiahla perá a sudoku. Všetci traja ako na povel, začali myslieť v číslach od 1 do 9 (najväčšou chybou sudoku je, že nepozná nulu). Musel som si uvedomiť, že kým prišli, aj ja som mal v ruke pero a mini sudoku. Pripadalo mi to, ako keby chceli práve mne nastaviť zrkadlo.

Nový rok je ešte ďaleko, ale predsavzal  som si, že už nikdy sudoku do čakárne nevezmem.

Pointa:  
Kedysi som sám stvoril sudoku, ľahké a jediné a dal som ho na waboviny (nelinkujem :). Odvtedy sa to moje malé "sudokielko" často umiestňuje na prvom mieste v čítanosti wabovín. Nie že by som mu to závidel, ale fakticky je na ňom moja pridaná hodnota (oproti iným článkom), celkom zanedbateľná. Myslím si. Odteraz budú mať hľadači sudoku u mňa alternatívu. 

23 novembra 2011

Stratený v Oklahome

     V titulku tohto článku nie je gramatická chyba, aj keď oficiálny názov divadelného predstavenia o ktoré tu ide, od amerického autora Tracy Letts, sa volá Stratení v Oklahome. Ja som sa akosi strácal pri tomto činohernom predstavení v SND. Scenár Stratených v Oklahome je koncipovaný podobne ako niektoré americké filmy, že dej sa dlho rozohráva a až v závere sa konflikt a jeho rozuzlenie dynamizuje. V tomto prípade to bol kontrast medzi prvým a druhým dejstvom. Dôležitý je dojem, s akým odchádzajú diváci z divadla...
     To, čo teraz napíšem, pripíšem na vrub iba sám sebe a mojej nepripravenosti na činohru. Mám totiž v tomto smere časové medzery, naposledy som videl v SND inscenáciu Tanec toreádorov, a to bolo v roku 2009. 

     Na začiatku Oklahomy sa mi zdalo, že to budú dialógy plné vzletných múdrostí ("život je veľmi dlhý..."), ale nebolo to tak. Pomalé rozohrávanie ma "čičíkalo" a do celkom bdelého stavu ma privádzali až hudobné predely. Zato druhé dejstvo bolo plné nečakaných zvratov. Ja, čo sa ťažšie orientujem v našich rodinných vzťahoch, som bol úplne stratený v tejto zvláštnej americkej rodine. Tu sa dokonca v priebehu zauzlovania a rozuzlovanie vzťahy doslova menili, a tak boli zrazu z milencov brat a sestra. Alebo to nabaľovanie rodiny o vzťahy "by side" (bokovky) u nás nie je až tak často takmer legalizované. 

     Mám dojem, že práve v tých rozdieloch americkej rodiny a našej, bola dosť veľká príčina môjho ťažšieho prijímania diela.  Hereckým výkonom hviezd v tomto predstavení však nie je čo vyčítať. Snáď iba občasná nezrozumiteľnosť v tichých pasážach pre vyššie rady sedadiel v hľadisku. Popravde, až v druhom dejstve vydávali herci zo seba veľa energie, dialógy boli dynamické, slová výčitiek úprimne nevyberavé tak, ako to pri ostrých rodinných škriepkach býva. Môj celkový dojem bol, že som nahliadol do možno typickej americkej rodiny, ktorá má svojské kultúrne špecifiká a ľudia v nej sa ocitajú nečakane v rôznych krajných polohách, či už ide o emócie, alebo praktické záujmy.

     Impozantné bolo plné hľadisko, ktoré patrične aj reagovalo na hru. Celkom zaslúžene nakoniec odmenilo hru aj veľkým záverečným potleskom a povstaním zo sedadiel. Nakoniec si dovolím aj jednu poznámku na adresu publika. V hre sa občas vyskytli aj "ostrejšie" slová zo špeciálneho slovníka. Zaznamenal som napríklad slovo "ko...iny" (nechcem citovať), ktoré si tam v krátkom slede za sebou zopakovali herci celkom 6 krát. Na toto slovo zakaždým reagovalo obecenstvo stupňovaným zborovým smiechom. Zjavne to bolo asi pre divákov osviežujúce, ako feferónka v hovädzej polievke. Jediný, koho to veľmi nerozosmialo som bol asi ja. Nuž, bol som viac pozorovateľ ako divák. Mea culpa. 

     Nečakajte na záver odo mňa žiadne odporúčanie, lebo lepšie je raz vidieť, ako trikrát čítať "recenziu".  Ako som povedal, sú to len moje dojmy. Odborníci to môžu vidieť trochu inak:

- Zuzana Uličianska na kultúra.sme.sk píše o hlbšom odkaze z Ameriky.
- Zaujímavý záver je v recenzii na hnonline.sk: "Aj mnohí Američania označili Lettsove dielo, ocenené Pulitzerovou cenou, za bulvár s prvkami telenovely a sitkomu, v ktorom nechýbajú hysterické scény a príliš veľa otravného kriku". 

Pre úplnosť: 
preklad: Martin Solotruk
réžia: Peter Mikulík 
hrajú: Dušan Jamrich Emília Vašáryová, Diana Mórová, Richard Stanke František Kovár, Branislav Bystriansky a ďalší (podrobnosti tu). 


21 novembra 2011

Mám chuť

Mám chuť, zobrať si príklad z vojenskej kontrarozviedky a niekoho odpočuť. Ale koho, keď je tu také ticho? Dokonca aj "televidenie" som vypol, aj sused konečne vypol svoje rádio, ktoré nás dnes celý deň otravovalo. Odišiel kamsi do sveta a nechal hrať rádio, či čo, na plné pecky, až sa nám steny zachvievali v basových hĺbkach. Som dosť náročný poslucháč a mám rád celé spektrum tónov, hlavne v hudbe. Nestačia mi hlboké tóny bez vyšších harmonických, orezaných stavebnými konštrukciami.

Mám rád aj kvalitné obrazy. Napriek tomu hovorievam, že najdôležitejší je obsah, posolstvo fotografie. Trochu mi však záleží aj na technickej kvalite. Špecifické požiadavky mám na portréty. Zväčša čakám, že na obraze budú oči, nos, ústa a dokonca aj celá tvár. Zdá sa vám to celkom samozrejmé? No nie je to vždy tak. Napríklad na takom fejsbúku. Nebudem prezrádzať súvislosti, trafené husi aj tak možno zagágajú. Čo by ste povedali napríklad na takéto portréty:

- Dáma, stojaca v rohu starej ruiny, sklonená na ňu. Otočená ku mne zadnou časťou svojich riflí. Pekný výhľad na krajinu. Nie že by som také zábery aj ja nerobil, dokonca mám taký, skoro navlas podobný. Moja dáma síce nie je rusovlasá, ale inak je tá podoba dokonalá. Vždy keď tento profil uvidím, niečo sa vo mne vzoprie, taký pocit nespravodlivosti, že som nedostal to, čo som očakával.

Iný portrét ženy, vlastne len kúsok z nej, hoc aj ten najkrajší, vyvoláva vo mne pocit prázdna, studne hlbokej. Aj sa mi tie jej pery páčia, dokonca niekde som napísal, že sú tým najdôležitejším prvkom na obraze ženy, ale bez očí to predsa len nie je to pravé javorové.

Od posledných volieb (a čoskoro budú ďalšie) sa stalo zvykom, fotografické prevtelovanie. Vtedy si niektorí dávali namiesto seba fotku istého nenávideného a zároveň milovaného politika, označenú ako akty "X". Dnes môžeme nájsť dámu prevtelenú do múdreho psíka, ktorý práve našiel kopu hríbov. Atypický je aj cyklista, ktorí si na odpočívadle dáva do tela energiu v kombinácii pivo a káva.

Radšej to už nechám tak, lebo ma tu nájdu priatelia z fejsu a budem mať po chlebe. Začnú sa mi odpisovať z mojich kruhov. Vlastne tie kruhy nehrozia, tie sú na G+ a tam je zatiaľ ticho po chodníku.


19 novembra 2011

In Time

Názvom článku trochu provokujem, ide o americký sci-fi thriller s takýmto originálnym názvom. V češtine "Vyměřený čas" a u nás tiež jednoducho "Vymedzený čas". Čas vymedzený na film je 109 minút, plus úvodné kinoreklamy.Vymedzený čas na opis dojmov nemám, ale nie je toho veľa, čo by som chcel povedať.

V prvom rade, žáner sci-fi bol tentokrát posadený takmer výhradne do oblasti spoločenských vzťahov. Do ďalekej, ale skôr blízkej budúcnosti. Reálne však veľmi blízky súčasnej realite. To je druhý aspekt, ktorý vidieť v tomto filme. Podstatnou ideou filmu je totiž to, že namiesto peňazí beží spoločnosť na hodnotách času.

Každý človek má vymedzený čas a po dovŕšení istého veku si musí čas dokupovať, alebo zarobiť, inak zomiera. V podstate naša realita, len slovo "peniaze"  zamenili za slovo "čas" a slovo "banka" za "správca času".

Čas je samozrejme rozdelený extrémne nerovnomerne (podobnosť čiste náhodná), bohatí majú k dispozícii tisíce a milióny rokov, chudáci musia v potu tváre bojovať o každodenné prežitie. Celý systém je nastavený na neustále zvyšovanie ziskov bohatých.

Tretí pohľad je o ľudskom príbehu, ktorý je vlastne prepracovaním dávneho filmu "Bonnie and Clyde". To je v kinematografii príznakom nedostatku invencie, ale v podstate nie je kam ísť, keď ľudské osudy sú veľmi podobné, mení sa len prostredie a úroveň techniky.

Technickú stránku tohto sci-fi príbehu vo filme bližšie nešpecifikujú, nie je to ani potrebné. Stručne by sa dalo povedať, že tento film je sociálnou satirou na súčasnosť, podanou akosi v druhom pláne, aby to príliš nekričalo, ale to je na inú diskusiu. Film tiež naznačuje, ako to môže skončiť. Pre múdrych je teda varovaním.





18 novembra 2011

Ako švajčiarske hodinky

Niekedy sa mi zdá, že všetko už bolo povedané, tak načo ďalšie slová. Výber wabovín z "lepších čias" je už na svete v tlačenej podobe. Mohol by som začať novú éru. Mohol by som zlikvidovať aj televízor v tejto miestnosti, lebo často ruší moje kruhy. Tak ako aj teraz, stupídnymi reklamami.Vypínam ho, lebo v prípade našich reklám neplatí to staré, že opakovanie je matkou múdrosti, ale práve naopak, opakovaním sa z pravdy stáva lož.

Nedávno som uskutočnil takú malú súkromnú štatistiku reklám na jednom z komerčných televíznych kanálov. Prebiehalo to tak, že som si zaznamenal celé vysielanie od 16. hodiny do polnoci. Potom som urobil niečo úplne opačné, ako zvyknem robiť pri bežnom zázname. Čo najrýchlejšie som prebehol programy a sledoval som len reklamné vysielanie. Veru tak, bolo to niečo otrasné. Dve hodiny nič iné, len reklamy, jedna horšia ako druhá.

Najhoršie bolo sledovať tie isté úbohé reklamy niekoľkokrát za sebou. Ale vydržal som. Tu sú moje štatistické zistenia:

- Za 8 hodín bolo odvysielaných 16 reklamných blokov, teda priemerne dva bloky za hodinu.
- Až na niekoľko výnimiek, bola dĺžka reklamného bloku 8 minút. Takmer presne, ako švajčiarske hodinky.
- Dĺžka úseku medzi reklamami bolo minimálne 7 minút, maximálne 50 minút, ale najčastejšie to bolo okolo 20 minút. 
- V tomto intervale 8 hodín bolo venované reklame približne 26 % vysielacieho času.

Najpôsobivejšie (na nervy) sú reklamné bloky zaradené niekoľko minút pred skončením filmu. Úžasný, aj keď veľmi priehľadný psychologický manéver. Zlaté verejnoprávne televízie, ako STV, alebo ČT, kde neprerušujú vysielanie programu reklamou. 


13 novembra 2011

Nemám čas

Nemám na nič čas, to je dobrá výhovorka, keď sa človek nechá rozptyľovať všetkým možným a na poctivé blogovanie kašle. Teda, nie že by som chcel zanedbávať písanie, ale akosi mi to nevychádza. Ale už to hádam bude lepšie, lebo horšie už bolo.

Dnes som videl úžasný film Melódie môjho srdca v TV. Úžasný (alebo ja som mal úžasnú náladu) v tom zmysle, že to bolo o chlapcovi s mimoriadnym hudobným nadaním. A ešte niečo, bol výborne a presvedčivo zahraný, až tak, že v závere skoro skĺzol do filmového klišé. Šťastné konce sú už raz také, potešia nás a ak sú dobré, aj dojmú. Proste hudba a šťastný koniec príbehu nenechajú jedno oko suché. Asi mám hudobný deficit, musím to čoskoro napraviť. V minulých dňoch som odmietol zaujímavý klavírny koncert, nasledujúcu príležitosť si už nenechám vziať. Alebo, že by som si zahral na fujare?

Okrem pozerania filmu som dnes urobil aj jednu zaujímavú vec. Zahral som sa na čitateľa wabovín. Urobil som si výber z môjho blogového denníka, ktorý obsahuje 65 článkov uverejnených v rokoch 2006 - 2009. Je to taký pokus, čitateľský mini prieskum. Výtlačok posielam čitateľom mimo okruhu internetu na získanie spätnej väzby. Bolo to čítanie aj pre mňa celkom užitočné, lebo ma prinútilo urobiť na tých článkoch dodatočnú jazykovú korektúru a priznávam sa, že z textu vypadlo veľa trojbodkových koncov. Prechádzam na jedno-bodkové konce viet...
  :-)


04 novembra 2011

Germa radí...

Najhorší je nerozhodný stav vecí. Napríklad dnes, chcel som písať o jednom neuváženom výroku našej premiérky, potom sa mi núkala úvaha na tému "zajtra". Premiérka je v hektickom období rozhodovania o sebe a ešte ju ťažia aj naše štátne, ale aj európske záležitosti. Musí vyťahovať horúce gaštany z pahreby, aj keď ich tam sama piecť nedala. Problémom je, že ak pre nás nejaký nevytiahne, prídeme aj o tie gaštany na stromoch pod Gýmešom. Tak som radšej politiku nechal bokom.

"Zajtra" ma oslovilo ústami jednej bývalej kolegyne, čo ma už dávno nevidela a teraz keď ma zbadala, hneď vyriekla nado mnou svoj ortieľ, vraj som pribral. Tak neviem či má pravdu, ale moja domáca váha, ak neklame, sa vychyľuje  už dlho stále rovnako. Musel som na taký úder z "voleja" reagovať, tak som neopatrne zahlásil, že od zajtra prestanem jesť. Zamrzelo ma to, lebo viem, že do zajtra vyhladnem a nerád dávam prázdne sľuby. Keď som však nad tým zauvažoval, tak som sa upokojil. Zajtra totiž neexistuje, vždy je len dnes. Takže dnes musím jesť, zajtra nie.

Vyhladnutý som potom narazil na Germin blog, v ktorom varí a pečie dobroty. Tentokrát upiekla zákusok s tekvicou. Zaujalo ma to, lebo som bol hladný, tak som si recept vytlačil a keď som dostal od ženy povolenie na pečenie, dal som sa do svojej tekvice. Tú som práve nedávno doniesol z tržnice, takú tú lahôdkovú na pečenie. Tak sa z nej kúsok ušiel do zákusku. Všetko prebehlo naprosto presne podľa návodu, len sa mi to spravilo trochu hustejšie ako je na strednom Slovensku zvykom, ale nevadí, nabudúce budem múdrejší, len neviem ako.

Nebudem tu dokumentovať priebeh ani výsledok, dokumenty som hodil na svoj foto-blog, tam sa môžete presvedčiť na vlastné oči. Výsledok bol podľa očakávania veľmi dobrý. To podstatné - tekvica tam v chuťovej zmesi zaznieva len veľmi decentne, inak je to tradičný zákusok, aký sa u nás pečie na veľké sviatky. Možno by som nabudúce dal, oproti návodu od Germy, trochu menej cukru. Vďaka za recept. Nabudúce vyskúšam aj germinu cviklovú polievku. My sme dnes mali ako polievku demikát a bol vynikajúci.

Germáni Gurmáni skúste demikát...

02 novembra 2011

Lawrence a Andrea

Natrafil som na rozhovor Andrei Vadkerti s Larrym Kingom na TA3 a vypočul som si to až do konca. Bolo to fajn, ľudské rozprávanie a aj otázky boli na úrovni. Andrea bola suverénna a aj jej angličtina znela úplne prirodzene. Bol to emotívne, ale vecne vedený rozhovor. Andrea má za to u mňa "k plus" :)

29 októbra 2011

Ukrajina 1980

V roku 1980 som sa dal nahovoriť na cestu autobusom do Kyjeva - na výstavu úspechov ukrajinského národného hospodárstva, cca 1200 km. Cestovali sme Karosou, to je taká historická značka autobusu v dobovej turistickej úprave.

Cesta bola rozdelená na niekoľko úsekov. Prvú noc sme strávili ešte doma, na Morskom oku. Odtiaľ sme ráno vyrazili k hraniciam. "Sovieti" nám tam skonfiškovali všetky cestovné zásoby jedla, ktoré sme si, netušiac čo sa s nimi stane, nakúpili na cestu a podrobili nás dôkladnej prehliadke.

Zvláštnym spôsobom na nás zapôsobila široká Ukrajinská krajina. Cesty boli zväčša lemované hustým stromoradím, takže sme len občas uvideli šíre ukrajinské lány, aj tie čo ležali neobrobené. Všetky tunely a mosty strážili vojaci. V dedinách stáli domy dosť ďaleko, za bielymi latkovými plotmi.

Na každej dôležitej križovatke bolo stanovište milície. Mali o všetkom prehľad. Večer, za šera sa muselo jazdiť len s parkovacími svetlami. Na Ukrajine sme mali prvú zastávku v Užhorode, kde sme aj obedovali. Pred stravovaním v ZSSR nás doma varovali ale možno preto, že sme boli len na Ukrajine, nemôžem sa na stravu sťažovať. Druhú zastávku sme mali vo Ľvove.

Cieľom našej cesty bol Kyjev a v ňom spomenutá výstava úspechov, ktorá bola pre nás až taká zaujímavá, že sme na jej prehliadku s ťažkým srdcom obetovali až pol hodinu. Najsilnejším zážitkom bolo vidieť partiu údržbárov na strechy jedného pavilónu. Opravárenská čata sa skladala zo samých žien, ktoré poctivo pracovali s horúcou smolou pri izolovaní strechy. Jediný muž v skupine bol ich vedúci, ktorý dozeral na prácu a fajčil machorku opretý o múrik.

Druhým šokujúcim poznatkom boli žobrajúce deti v uliciach Kyjeva. Vtedy to bolo u nás niečo nepredstaviteľné. Z mesta si pamätám len obchodný dom "GUM" s otrasnými toaletami - jediná misa v malej miestnosti pre ženy i mužov, kde sa čakalo v zmiešanej fronte. Spiatočná cesta prebehla bez zvláštnych udalostí a najkrajším zážitkom bol prechod našich hraníc. Potešili sme sa krásnej a útulnej slovenskej krajine s nádhernými dedinami, kvalitnými cestami. Vtedy pre nás platilo to známe, že všade dobre a doma najlepšie.

28 októbra 2011

ČSR

Československá republika prešla za historický krátky čas, od 28. októbra 1918 do 31. decembra 1992, rôznymi metamorfózami. Keby bola vydržala, dnes by mala 93, skončila však vo veku 74 rokov. Včera v Lampe diskutovali aj o konci federácie Česka a Slovenska v roku 1992.Premietli aj dokumentárny záznam z rokovaní Federálneho zhromaždenia k tej udalosti. Dnes už našťastie nie sú ústrednou témou stanoviská za a proti rozdeleniu, už je čas pozrieť sa na tie udalosti s odstupom a historicky.

Zaujímavý bol ten dokument, vidieť vtedajších poslancov ako relatívne mladých ľudí, vrátane Klausa. Bol to čas, keď sa rozhodovalo o konci federácie, ale v podstate išlo už len o formu a detaily rozdelenia. Rozhodnutia o rozdelení sa pripravovali na oboch stranách dlho pred záverečnými formuláciami. Už od novembra `89 sa objavovali problémy vo vzájomných vzťahoch dvoch federatívnych republík, a akejsi asymetrickej federácii. Postupne narastala nervozita na oboch stranách a stupňovali sa vzájomné výčitky, kto na koho dopláca.

Bola to hektická doba, keď sa každý deň čosi menilo. Písala sa história záveru federácie ČSFR. Trvalo to tri roky a potom prišlo vyvrcholenie a uvoľnenie. Začala sa cesta dvoch samostatných štátov. Stále to nebola prechádzka ružovým sadom, vzájomné obviňovania a slovné útoky sa rozdelením neskončili. Na českej strane, celkom bezdôvodne, dlhšie pretrvávala akási urazenosť, povýšenectvo a vo vzťahu k Slovensku sa v médiách uplatňoval postoj, ako by Slovensko neexistovalo. Len pre negatívne správy sa našiel priestor.

Odporcovia rozdelenia na Slovensku sa pýtali, či sa tu teraz budeme mať lepšie, či už budeme mať menej problémov. Realisticky som na také otázky odpovedal, že až teraz nám začnú skutočné problémy. A bola to pravda. Chvíľu to vyzeralo tak, že medzi Slovenskom a západom je akási virtuálna železná opona. Vraj kvôli Mečiarovi. Nebola to pravda, bolo to pre iné ekonomické záujmy, ktoré Mečiar nebol ochotný naplniť. To ostatné už naši súčasníci poznajú ako zápas médií o demokraciu, ale stále išlo o to, ako hovorieval Václav Klaus, o peniaze až v prvom rade.

Patrí sa zaspomínať, boli to pekné časy v Československu. Lebo sme tam žili a boli sme mladí. V histórii neexistujú návraty po rovnakej trajektórii, vždy sa čosi mení. Dnes už naše televízie opäť spájajú talenty "Československa". Zdá sa, že to nikomu nevadí, veď kultúrne sme na rovnakej vlne, to je pravda. Len tie peniaze nás trochu delia. Po tohtoročnej dovolenke v Čechách mám pocit, že by bolo lepšie, keby sa už aj u nich platilo Eurom. Až potom by to bola paráda v strednej Európe. Žiadne "vekslovanie", rovnaké meny,  priame porovnávanie cien a súťaž, kto je lepší. Takto sme stále lepší my...


26 októbra 2011

Jan Kraus vie čo hovorí

Výnimočne som si včera pozrel tú časť Adela-šou, kde ona akože griluje Krausa. Nič také sa však nekonalo, rozprával hlavne on a bolo to stále o niečom, ani slovo o ničom. To sa však o otázkach Adely nedá povedať. Recesiu zavŕšila žuvačkovou bublinou.

Tá relácia mi preto pripadla ako jedna veľká žuvačková bublina. Nepomohli ani traja vyvolení nahrávači v pozadí. Ba práve naopak, Sajfa použil medzi rečou jeden (a možno v relácii aj viac) hrubý krčmový výraz pri odovzdávaní svojej žuvačky do rúk protagonistky relácie. I tak sa hádam dá (relatívne) vyzdvihnúť hlavný predstaviteľ, že pozadie poklesne. Inak, je bohužiaľ pravda, že je to akýsi, dúfam že prechodný, módny trend.

U mňa je to jasné, dlho nebudem skúšať túto reláciu. Kraus absolútne obstál, keď nepodľahol bulvárnemu tlaku. Je zabávač a to je rozdiel. Mám dojem, že k Adele išiel v tomto čase hlavne z marketingových dôvodov, lebo od piatka začína svoju obnovenú "slovenskú" kariéru, tentokrát na TA3.

24 októbra 2011

Cimpr-campr

Mám taký hlúpy zvyk, že sedávam v miestnosti kde beží televízor. Najradšej ho mám vtedy, keď je vypnutý zvuk. Dá sa vypnúť aj obraz, ale to ma napadne vždy až po TV novinách. Vypnutý zvuk je ideálny hlavne pri reklamách. Najväčším zlom na reklamách je ich neustále opakovanie, omieľanie do nekonečna. Tento mediálny prízrak som si prvýkrát uvedomil už v čase hlbokej totality. Vtedy bola v rozhlase moja najpočúvanejšia stanica "Hviezda". Bola to taká spravodajská a hudobná stanica, podobne ako mnoho dnešných, ak nie všetky.

Stávalo sa, že bolo treba urobiť dôkladnejšiu údržbu môjho ľudového vozítka značky SKODA, tak som sa na celé dopoludnie presťahoval do garáže, kde som vykonal všetky predpísané, aj nepredpísané úkony. Medzi tie periférne patrilo aj podoťahovanie všetkých skrutiek, aby auto držalo nasledujúcich 5 km pohromade. Len sa na to muselo ísť opatrne, lebo menej dôležitejšie skrutky neznášali veľkú silu a radi sa ukrútili. Ale nie o tom som tu dnes chcel uvažovať. Pri práci som počúval rádio, stanicu Hviezda.

Každú polhodinu sa opakovali tie isté nezaujímavé správy o tom, čo strana, vláda a Veľký brat... Reklamy vtedy ešte neboli v masovej miere ako dnes, ale tie opakujúce sa bezduché správy boli po niekoľkonásobnom vypočutí horšie ako reklama.

Naša reklama v televízii i v rozhlase je rovnako zameraná. Je bohužiaľ dosť podobná uponáhľanému životu a detinským naivným predstavám. Som presvedčený, že  ľudí najčastejšie zaujme práve svojimi negatívnymi stránkami. Tvorcovia reklám si asi myslia, že čím horšia a stupídnejšia reklama, tým lepšie.

Už dlhšie sa chystám urobiť recenziu reklamného vysielania. Zaznamenať všetky reklamy dňa, zhodnotiť ich úroveň, rozobrať a roztrhať ich na cimpr-campr.


 

19 októbra 2011

Oblaky

Aj neúspech môže byť inšpiráciou k článku. Neúspešne som sa pokúšal poslať príspevok do diskusie pod článkom 4M "Nesťahujte dáta hore-dolu". V podstate išlo o to, že používanie "cloudu" na ukladanie objemných dát je náročné na čas a teda nabáda k nejakému rozumnejšiemu prístupu. Pre mňa nepochopiteľné je, že by som si mal z internetu niečo stiahnuť (napr. film) a potom si ho, pre prípad, odložiť na svoj "oblačný" priestor.

Mne sa celý tento systém "cloudu" zdá byť značne nejasný, ako z diaľky dobre vyzerajúce trasovisko. Lebo sa pri ňom nič nehovorí o dôležitosti vlastných dát, ako by bolo jedno, či ide o fotku z výletu, alebo nákres a popis vlastnej patentovej prihlášky pred jej podaním na patentový úrad. V tom je to klausovské "nedorozumění". Alebo inak povedané: niekomu je to úplne jasné a práve preto sa o tom nehovorí.
V realite aj v "oblakoch" musí človek vedieť čo robí, inak je zle. A v tom je, aká-taká istota. 

A ešte na záver malý citát sám zo seba, z neodoslaného diskusného príspevku:

"Za dôležité považujem tie dáta, ktoré sú mnou "vlastnoručne" zhotovené a získané vlastnou tvorivou činnosťou. Tie podľa mňa, nepatria na "cloud", lebo to odporuje základným princípom súkromného vlastníctva, na ktorom je založená spoločnosť."   

17 októbra 2011

Čože je to päťdesiatka?

Zvláštny je ten čas. Ubehlo len 50 rokov a my sa opäť stretávame. Pritom to nie je tak dávno, v spomienkach sa vynárajú časy, keď sme sa trochu obávali skúšobnej maturitnej komisie, ale každý nejako inak. Ja som odložil bokom všetko, okrem ruštiny. Z tej som to mal nahnuté, lebo už pol roka pred maturitou som programovo zanedbával tento jazyk.

Prejavilo sa to aj na známkach, tak som si nemohol dovoliť žiadne maturitné zlyhanie. Ani ja, ani moja učiteľka si to nemohla dovoliť, preto mi pri ruskej gramatike výdatne pomohla s príčastím minulým trpným. To sa nezabúda. Aj tak dodnes neviem, čo je to, ale už to môžem prezradiť, všetko je premlčané. Na premlčanie študentských prehreškov stačí aj pol života, nieto skoro celý.

Je to v starej pamäti, ako sme vtedy vzájomne súperili a niekdy si aj pomáhali. Bolo nás 35, mali sme zložité vzťahy, niekto bol v pohode, na iného si bolo treba dať pozor, ale až teraz je jasné, že to bola dobrá škola do života. Nie je to tak dávno, čo som dostal záruku na moju šťastnú budúcnosť a potom to ostalo len na mojich pleciach. Tak to asi malo byť, život sa najlepšie učí natvrdo, hodením do vody.

Bol to osud prísnejší, ako vtedy prideľované umiestenky do zamestnania. Vyšlo to dobre, prežil som a aj som sa naučil plávať. Nesťažujem sa, lebo minulosť nedáva alternatívu. Tak sme sa aj včera, už po niekoľkýkrát stretli s minulosťou. Z našej triedy ostali len dve tretiny, ale sme stále tá istá 4. B. Stále sú to kamaráti, aj keď len na pár hodín a raz za 5 rokov, ale vtedy akosi naplno. Vďaka za to poznanie spolupatričnosti.

Tých pár hodín bolo strašne málo na rozhovory každý s každým. Nikto z nás sa nezmenil, každý je taký aký bol vtedy, len vlastné charakterové črty a životné čiary máme, istejšie ako v počítači, zapísané vo vráskach. Sme chlapi, čo vážia viac ako decká po maturite. Teda fakt je, že len dievčatá sú krajšie :). Tí odvážnejší z nás prežili svoj život v Kanade a teraz len kvôli chvíľke stretnutia s nami prileteli domov. Stať sa na chvíľu opäť členom triedneho kolektívu 4. B.

Rozhovory po 50-tich rokoch sú iné ako bývali predtým, už nevystavujeme svoje maximá životných úspechov na obdiv, už nás viac tešia vnúčatá a pokoj v duši. Osem z nás už odišlo tam, odkiaľ niet návratu. Som presvedčený, že sa tam stretli a stále si majú o čom rozprávať, na čo spomínať. Majte sa tam fajn. Určite spomínajú aj na tie šťastné roky mladosti, ktoré si teraz vážime oveľa viac ako vtedy.

Stále sme jedna trieda, stále sme tí istí, len už máme lepší prehľad o tom, čo je život. Ale učiť a stretávať sa budeme ďalej. Kým sa bude dať...

14 októbra 2011

Dom, alebo dva domy

Filmový príbeh "DOM" je o "kuse života ťažkého". Nie celkom v zmysle poézie Jiřího Wolkera, len taký dojem som z filmu získal, že je to film o ťažkom živote všetkých zúčastnených. Rodina žijúca tesne pri sebe, ale komunikatívne na míle vzdialená od seba. Otec, staviteľ domu (Miroslav Krobot) je tak presvedčivý, že keby sa úplne na konci filmu, keď chmáry trochu ustúpia, iba pousmial, bolo by to proti všetkému, čo vo filme stelesňovala jeho tvár. Napriek tomu som to očakával, aspoň náznak, ale márne.

Staršia dcéra, šťastne z lásky nešťastne vydatá, sa zmieta v existenčných problémoch, ale aj tak sa s manželom milujú, aj keď ich stíha jedna smola za druhou, veď majú dve deti a inú cestu si ani nevedia predstaviť. Tvrdé hlavy vo filme dominujú. Mladšia, maturantka, sa nešťastne zapletie so ženatým učiteľom, čo urýchli jej dospievanie, dá jej to smer, ale pred tým si musí užiť slasti i žiale rozchodu, ktorý je nevyhnutný.

Smršť nedorozumení a nepochopenia, ktorá sa ženie plátnom až do záverečného vyvrcholenia, sa akosi logicky, ale samovoľne končí a s tým padajú aj kamene zo sŕdc divákov. Po záverečnej scéne filmu divák čaká záver, akýsi happy end, ale ten sa nekoná, idú titulky. Titulky v úvode filmu akosi čakáme, ale nechodia, okrem názvu, treba si počkať na záver.

Čo povedať laicky k filmu? Je to film, kde sa toho veľa nenahovorí, ale o to viac sa tam zobrazujú ľudské duše. Duše sú hlavným komunikátorom medzi postavami. Duše predstavované nie (len) očami, ako sa hovorí, že sú oknom do duše, ale celým výrazom tváre. Len v tvári je vidieť všetko a tvár je hereckým nástrojom, ktorý zvládajú len výborní herci.

Tento film nám dovolí čítať reč duše postáv z tvárí hercov. Film je skutočne založený na hereckých výrazoch a k tomu prispôsobenej kamere, ktorá je síce miestami dynamická, ale ak to posúva dej, dovolí nám skúmať tú pôsobivú nemú reč. Práve toto herci zvládli na výbornú. Skoro by som povedal, že filmom nás nesú výborné fotografické portréty postáv v rôznych životných momentoch a v nemých dialógoch. V nich je to najdôležitejšie pre pochopenie vzťahov.

Vynikajúco zahraný otec, zacyklovaný v starostiach, ktoré nenachádzajú želanú odozvu v rodine, stavia dom pre obe svoje dcéry. Nevďačná úloha. Výborne a bez zbytočného pátosu je zahraná postava maturantky. Nádherná žena, nielen krásou, ale aj svojimi omylmi, živelnosťou a výrazom citových pohnutí. Proste žena na prahu dospelosti. Tie citové pohnutia u nej trochu plávajú na povrchu, ale tak sa to dá očakávať aj u reálnej dospievajúcej ženy. Všetky postavy majú u mňa výbornú známku. A ešte jedna krátka chvíľa sa mi veľmi páčila - hra na organe v kostole.

Dobrý film.      

DOM, Slovenská republika, Česká republika, rok 2011 
Námet, scenár a réžia: Zuzana Liová
Kamera: Jan Baset Střítežský, Juraj Chlpík
Hrajú: Miroslav Krobot (Imrich, v slovenskom znení Ľubomír Paulovič), Judit Bárdos (Eva), Taťjana Medvecká, (Viera, v slovenskom znení Táňa Radeva), Marián Mitaš (Jakub), Marek Geišberg (Milan), Lucia Jašková (Jana), Ester Kadlecová Geislerová (Hana, v slovenskom znení Ela Lehotská), Ivan Romančík (Karol), Jana Oľhová (Milanova matka), Attila Mokos (kňaz)

13 októbra 2011

Sme a budeme

Zvláštna doba vyžaduje zvláštne činy, tak som prekročil svoj tieň a kúpil som si noviny značky SME. Potešiteľné bolo, že okrem koncovej ceny (s DPH) 45 centov som už nedoplácal žiadne podiely do piana. Pritom tieto noviny zo stredy 12. 10. 2011 sú plné komentárov. Tie sú síce monotematické, ale v takej historickej chvíli padnutia (pravicovej) vlády je to ospravedlniteľné. Začal to Matúš Kostelný so svojim straníckym stĺpčekom. Radičovej koniec vraj neprinesie nič dobré. Zdá sa však, že sulíkovci vykonali len to, k čomu smerovali od začiatku. Teda by mohli byť spokojní, keby sa boli občas pozreli do toho politického zrkadla.  

Pravica tak prvýkrát (?) u nás zlyhala, ale pozitívne je, že na pomoc prišla ľavica. Nie na pomoc pravici, ale na pomoc Slovensku. A vôbec je zvláštne, že v blogoch a diskusiách sa toľko píše o správnej pravici a zlej ľavici. Pravicový Matovič dokáže vysloviť názor, že väčšina voličov si želá pravicu. Hádam len zbožné želanie, alebo klapky na očiach. Bolo by načase dospieť a prestať sa nezmyselne deliť na pravicu a ľavicu. Dajme priechod spravodlivosti a uznajme, že aj ľaváci majú právo na život. Pravica bez ľavice je chromá a naopak tiež.

Páčil sa mi emotívny záver Radičovej, v ktorom nezabudla ani na silnú výčitku voči médiám. Na lepšie noviny to však asi nebude stačiť. 

06 októbra 2011

Revolučné tlačítko "like"

Rád sa vyjadrujem k niečomu, čo ma pozitívne zaujalo, ale ani oponovanie iným názorom mi nie je  cudzie. Adam Debnár píše vo svojom článku o užitočnosti tlačítka "like", teda o pozitívnom hodnotení článkov na internete a zatracuje alternatívne "dislike". Poviem rovno, že mne to pripadá značne nevyvážené a nespravodlivé, ale aj odtrhnuté od reality. Akoby virtuálny svet bol niečo iné, ako ten ozajstný a ako by to tak malo ostať na veky vekov.

Predstavte si, o koľko viac čitateľov by vyjadrilo svoj názor napríklad k tomuto článku, keby mali k dispozícii "like" aj "dislake"... Osamotené tlačítko "like" nie je skutočnou spätnou väzbou. Myslím, že spoločnosť aj internetové komunity na to časom prídu. Táto situácia má svoj predobraz v situácii okolo "piana". Na úplne voľnom internete, ktorý sa bil o návštevníkov, sa odrazu kladú prekážky "nespoplatneným" návštevníkom a čuduj sa svete, funguje to. Funguje to najmä v tom smere, že množstvo zbytočných, bezobsažných a tiež hrubých vyjadrení k veci a aj od veci bolo pozitívne odfiltrovaných.

Vrátim sa k pokusu, ktorý prebiehal istý čas na blog.sme.sk, keď zaviedli pod článkami voľbu: "Články tohto autora už nikdy viac nechcem  čítať". Bolo to trochu tvrdé a nedokonalé, ale výhodné pre čitateľa hlavne v predvolebných kortešačkách, ale aj v iných prípadoch. Ten zoznam si čitateľ mohol kedykoľvek vymazať a začať s čistým štítom znova. Autor sa však o takomto negatívnom hodnotení nikdy nedozvedel.

Po krátkom čase tento autorský "dislike" z neznámych dôvodov zrušili. Možno práve pre podobné pseudo-argumenty, ktoré uvádza vo svojom článku Adam. Až potom som si uvedomil, ako mi to chýba. Využíval som to, aj keď sa priznávam, že vždy len na krátku dobu, lebo zakaždým som bol zvedavý, čo sa tam skrýva, tak som zoznam vymazával.

Dá sa argumentovať "pre" aj "proti", ale aj tak si myslím, že negatívna spätná väzba autorom chýba. Určite by  mala odraz v istej sebakritike, čo by bolo k dobru veci. Pravdou je, že aj v pozitívnom "karmovaní" a v čítanosti článku sa dá nájsť prvok relatívnej spätnej väzby. Napriek všetkému by som bol za takú "čistú" negáciu ako je "unlike". Je jedno, či by bola zverejnená alebo viditeľná len autorovi. Bol by to kus úprimnosti na nete.

01 októbra 2011

Rozšírená typológia osobnosti

Jeden z najväčších mysliteľov 20. storočia Carl Gustav Jung usilovne bádal vo vnútornom svete človeka. Zaoberal sa vzťahmi vlastného "ja" na rôznych úrovniach vedomia a nevedomia. Inšpiroval básnikov, filozofov, teológov rovnako ako literárnych vedcov a psychológov. Osobnosti delil podľa temperamentu v závislosti na prístupe k okolitému svetu. Podľa toho stanovil dve základné typológie (wikipedia): 
introvert -  človek žijúcí predovšetkým svojím vnútorným životom, avšak veľmi vnímavý ku svojmu okoliu, premýšlavý, empatický pozorovateľ, rozvážný vo svojom jednaní a opatrný vo svojich citoch. Má sklony k mlčanlivosti v prípade neexistencie relevantného tématu, preferuje nepriamu komunikáciu (e-maily, listy, SMS) pred hovorom... V prípade nutnosti je však po určitú dobu schopný sa správať ako extrovert. Často žije spomienkami na minulosť. 

extrovert - človek žijúcí navonok - povrchný a spontánny. Ľahko komunikuje a dokáže zahajovať a udržovať rozhovor „o ničom“, jedná rozhodne a rýchlo až zbrklo. Po citovej stránke je veľmi otvorený ale jeho city sú taktiež povrchné a je menej vnímavý k svojmu okoliu, ale zato je veľmi adaptabilný... K spokojnosti potrebuje byť v centre diania, najlepšie aj pozornosti, preto sa rád objavuje na akciách s väčším množstvom ľudí. Extrovert je podla Junga realista a praktik.
Niekedy sa hovorí, že každý človek je pre seba aj psychológom.Teda aspoň ja to hovorím, preto skúmam spoločenské javy a pozorujem chovanie ľudí. Nedávno som sa zúčastnil jednej spoločenskej udalosti, na ktorej sa podával kompletný obed aj s polievkou. Taký ten obligátny hovädzí vývar s rezancami.

Pri polievke som periférne sledoval správanie 16-tich  spolujedákov a delil som ich na introvertov a extrovertov. Ako sa to pozná? Introvert, keď dojedá polievku, nakloní si tanier k sebe, aby nabral čo najviac polievky na lyžicu. Extroverti nakláňajú tanier od seba, aby všetci videli, ako im to ide od ruky. Pomer I/E bol 10/4.

Nie vždy sa človek stretne s ľuďmi pri polievke, a potom nevie, či má tú česť s intro-, alebo extro- vertom. Viem však ešte najmenej o jednej zvláštnej situácii, keď sa to dá bezpečne rozoznať. Napríklad v takej záhradkovej osade. Introverti si nechajú všetky zbytky rastlín a zapracujú ich do kompostu, aby neprichádzali o živú hmotu. Extroverti sa snažia vyviesť čo najviac zeleného odpadu do zberného kontajnera. Žiaľ, tento výskum som nedokončil, mám teraz veľa práce v záhrade. Neprezradím však, či kompostujem, alebo vyvážam.

Mám veľa skúseností z priamych i nepriamych pozorovaní ľudí a ako všetci, som teda aj psychológ amatér, tak som si dovolil rozšíriť Jungovú typológiu o ďalší typ:  

kontrovert - je to človek v podstate introvertný, ale navonok sa prejavuje ako extrovert s nadmerne kritickým pohľadom na všetko, čo on sám nevymyslí, nenapíše a tak podobne. Nechce byť členom žiadneho spoločenstva, ktoré sám neuzná, hlavne sa dištancuje od svojho národa a od svojho štátu. Za toto rozšírenie vďačím najmä diskutérom, ale aj autorom na najlepšom a najväčšom blogovacom systéme Slovenska. Ale aj inde možno nájsť také typy. Keď si rozhodíte siete po internetovej sieti, určite ich objavíte. Nebuďte prekvapení, ak nájdete aj takých, čo sa dištancujú sami od seba a od svojho narodenia.

28 septembra 2011

Stručne a jasne

Najdôležitejšou časťou článku je názov, potom prvý odsek. Tam sa dozviem, o čo ide, či mám čítať ďalej, skočiť na záver, či nečítať. Najlepšie články sú potom tie, kde autor v krátkom záverečnom odseku zhrnie svoju myšlienku (ak ju má). Tam netreba čítať dlhé tirády.

27 septembra 2011

Dnes

Viem, aký je dôležitý názov článku, napriek tomu píšem Dnes. Konečne som dospel k prestávke v práci, ktorá ma už nejaký čas zamestnáva. Tá práca, matka pokroku (:-) nemusí byť nutne spojená s fyzickou námahou. Tá duševná tiež občas zrodí pokrok. Hodnotenie pokrokovosti a užitočnosti akejkoľvek práce je značne problematické. Ale tiež sa hovorí, že lenivosť núti lenivcov vymýšľať vynálezy na uľahčenie práce.

Niekedy pokrok vedie prvotne do záhuby. Napríklad také pokrokové zbraňové systémy. Súčasný trend je totiž taký, neničiť materiálové hodnoty, ale ani nezabíjať ľudí. Ľudia sú tiež vhodným materiálom, ktorý pri správnej manipulácii poslúži k tvorbe bohatstva víťazov. Hovorím, že zatiaľ je to tak, aj keď hodnota ľudského života vo vojne je vyvážená zachovaním vlastného.

V čase studenej vojny boli aj pokusy, zachovať materiálne hodnoty a zároveň hromadne zabiť ľudí. Mala k tomu slúžiť tzv. neutrónová bomba. Dnešné trendy vedú k rastu závislosti spoločnosti na informačných technológiách. Zoberte ľuďom počítače, platobné terminály, karty, vymažte záznamy v bankách, na serveroch, zmefunkčnite všetko v čom je elektronika (skoro vo všetkom) a máte vyhraté. Plač, škrípanie zubov a chaos.

Platí to, že čím vyspelejšia je technológia, tým je zraniteľnejšia. Vo vojenstve je to vždy tak, že žiadna zbraň sa nepoužije, kým proti nej nemáme vymyslenú ochranu. Preto zatiaľ arzenály jadrových bômb mlčia. Proti nim niet ochrany. Nedávno som sa dočítal, že aj proti "neviditeľným" lietadlám existujú radary, ktoré ich vidia. A je to. Dôležitý je moment prekvapenia a psychologický účinok na protivníka. Preto stále nové a nové verzie.

Kto je nám (im) dnes protivník? V bipolárnom svete to bolo jasné, východ proti západu a naopak. Jedna šestina sveta na jednej strane a ostatní na strane druhej. Dnes sme na jednej lodi, musíme sa biť medzi sebou, svoj so svojim. Zmysel vojny ako takej nám uniká. Armády strácajú prvotný obranný význam, stávajú sa poriadkovou políciou. Dnes je to tak. Kto má silu, má aj moc a má moc, ba čo by len moc, lebo kto má moc, ten chce najviac.




18 septembra 2011

Zajtra

Čo bude zajtra? To niekto tuší, ale nikto to nevie s istotou. Hovorí sa, že netreba odkladať na zajtra to, čo môžeme spraviť dnes. Lenivci poznajú aj variant so slovíčkom pozajtra. Neodkladať na zajtra, čo môžem spraviť pozajtra. Ďalej sa to môže stupňovať popozajtra a tak ďalej až do nekonečna. Keď si poviem, že zajtra to urobím, tak sa mi v duchu vynorí niečo veľké, takmer nekonečný časopriestor. Ešte sa na to môžem vyspať. Zajtra je v mojom ponímaní času vzdialené ako svetelný deň.

Tá predstava priestoru, ktorý je predo mnou až do zajtra je neskutočne lákavá. Zajtra je skoro ako nikdy, zajtra vôbec nemusí prísť. Relativita času servírovaná  po sekundách však uberá z predstavy časopriestoru "zajtra". A pritom ide len o 24 hodín. Aký zmysel má teda urobiť veci dnes? Nepredbiehame tým čas, ktorý by sme mohli žiť? Veď ak to odložíme, hoc len na zajtra, získame deň pre seba. To čo je urobené, to sa stráca v minulosti. Vpred nás posúva len to, čo nás čaká. Len perspektíva zajtrajška je motorom života. 
 

15 septembra 2011

Blcha

Z dvoch nezávislých dôvodov máme na WC automaticky spúšťané rádio. Jeden je podobný tomu, ako si tam niekto berie noviny, alebo krížovky a  druhý je zároveň signalizáciou, že je práve obsadené a nehodno sa zdržiavať v blízkosti tých dverí z dvoch príčin, ktoré nebudem špecifikovať. Prémiový úžitok je daný informáciami plynúcimi neustále z éteru. Na informácie pre nás je najlepšie rádio Slovensko. Trochu mi vadí len to, že príliš často zdôrazňujú, že "počúvate rádio Slovensko".

Je to reklama a reklama ako taká, prirodzene odpudzuje. Je to asi tým, že v ľudskej povahe je vyzdvihovať vlastnú povahu, teda robiť si akúsi mini reklamu. A tiež je známe, že dve navzájom podobné veci (viď magnetizmus) sa vzájomne odpudzujú. Pán spisovateľ Pišťánek síce tvrdí opak (to mám tiež z rádia), dokonca sa nezmyselne odvoláva na fyziku. Tvrdí, že vžitý názor o tom, ako sa (v partnerstve) protiklady priťahujú, je hlúposť. Vo fyzike je to naopak, ale v ľudských vzťahoch to zase nie je až také jednoduché a jednoznačné.

Vráťme sa však k rádiu, Slovensko je fajn, ale máme aj onakvejšie stanice. Nedávno sa mi náhodou podarilo naladiť Reginu. To je také ľudovejšie rádio a pozná sa to hlavne vtedy keď hrajú jubilantom. Teraz je v našich rádiách hlavnou témou rozhlasové jubileum. Musím dodať, že to už je v rámci novej štruktúry RTVS (aby sa pani generálna neurazila), aj keď pre ňu je rádio už len takou "bokovkou", ale aj tak ide v zabehnutých koľajach.

Už ani neviem, kde to bolo, či na Slovensku, alebo v Regine, raz ako tak sedím a počúvam, zahlásili rozprávku pred spaním. Samozrejme to bola spomienková relácia z roku dávno minulého, keď ešte existovalo kino "Čas". Vtedy sa tomu hovorilo aj "blcháreň". Neviem potvrdiť, ani vyvrátiť opodstatnenosť toho pomenovania, lebo som nikdy nemal šťastie priniesť si odtiaľ blchu domov.

Tá rozprávka bola práve o tom, ako si ľudia odniesli z kina domov také malé stvorenie a veľmi sa mu potešili, hlavne deti. Zosmutneli, až keď z ich babky blcha neopatrne odskočila nevedno kam, asi susedke do vlasov. Taká bola realita, tie časy neboli až tak odtrhnuté od života, ani rozhlas. Aj o blchách v kine sa hovorilo otvorene.

Pokiaľ viem, kino na Poštovej ulici už dávno neexistuje. Kino Čas bola inak výborná vec. Keď vonku pršalo, tam sa dalo za korunu presedieť aj niekoľko hodín. Raz som tam dokonca presedel celý futbalový zápas, lebo sa mi nechcelo sedieť na tribúne zápasu, ktorý chcel silou mocou vidieť môj príbuzný, veľký fanda do futbalu. Bol to totiž v tom dni už druhý zápas, prvý sme videli a "počuli" v Trnave. Tam som si vypočul toľko nadávok a vulgárností, ako nikdy predtým, ani potom.

Kino Čas bola dobrá vec, hádam až na tie povestné blchy. Spomínam si, že v tom kine z času na čas chodila uvádzačka s takým ručným rozprašovačom a postrekovala nás ako voňavkou na veľkonočný pondelok. Vždy som si myslel, že je to kvôli smradu, ale už nie som si istý, či to náhodou nebol postrek proti blchám. Preto som sa šťastne vyhol blche domácej. Bol som v podstate šťastný ako blcha. Ktovie prečo sa to tak hovorí?

Na svete poznáme asi 1 600 druhov bĺch, na Slovensku žije do 100 druhov. Dĺžka života blchy sa pohybuje od niekoľkých mesiacov po tri roky. (wikipedia)

04 septembra 2011

Muži v nádeji

Trnava je milé mesto, najmä večer. Bohužiaľ sme tam dnes večer neostali, aj keď sme mali v pôvodnom pláne aj organový koncert. Akosi nás unavil oddychový film "Muži v nádeji". Nečakal som od toho filmu žiaden zázrak, skôr iba dve hodiny voľnej zábavy.

Úvod bol dosť rozpačitý, vlastne tak nejako to pokračovalo až do momentu, keď došlo k tragédii. Potom sa už diali skoro samé vážne veci, s tým že žolík manželskej nevery sa posúval z jednej strany na druhú, aby nikto neostal ukrivdený. Do filmu vložili aj jeden starší vtip a zopár scén obvyklých v podobných filmoch. Proste, osvedčené triky z komédií, ale decentne. Herecky, pri tom obsadení ani nemožno mať výhrady.

Na stránke csfd ma zaujal diskusný príspevok od "KarelR" ktorý vidí podstatu príbehu takto:

"Nejdřív člověk nevěří vlastním očím, potom se celkem slušně baví, a nakonec kroutí hlavou nad tím, kam to všechno směřovalo."


31 augusta 2011

Čo je lepšie?

Na stránkach priestornet.com "ktoré sú závislé od etiky" prebehla krátka anketa na tému Človek a internet. Jedna z otázok znela: Aký je váš vzťah k internetu a v čom vidíte klady a zápory jeho rozšírenia?

Otázka je to všedná a zároveň aktuálna, ako otázky na akúkoľvek inú ľudskú činnosť, ktorá oslovuje verejnosť. Mohli by sme sa pýtať na vzťah ku knihám, k ich čítaniu, ako to občas vydavateľstvá robia v záujme predaja kníh, mohli by sme sa pýtať na vzťah k supermarketom alebo k malým obchodíkom. Chcem tým naznačiť, že internet je podobne ako tie iné veci, každodennou príležitosťou a záleží len na nás (na mne), ako často  a na čo ho použijem.

Internet je už stálou súčasťou života ľudskej spoločnosti, len neviem nakoľko je jeho "pevnou" súčasťou, lebo je istým spôsobom zraniteľný. Je stále v oblakoch (cloud) a z tých niekedy zaprší a premočená "elektronika" je nanič. Čítal som niekde, že servery, na ktorých sú všetky naše "múdrosti", sú riadne zabezpečené a možno aj v podzemí, takže sa myslí na ich bezpečnosť a zadné vrátka zálohovaním.  

Hovoriť o prospešnosti, či škodlivosti internetu je rovnaké, ako hovoriť o škodlivosti, či prospešnosti čohokoľvek iného. Skôr si myslím, že napriek jeho otvorenosti sú s ním spojené rovnaké riziká ako s inými médiami, teda možnosť ovplyvňovať ľudí. Globalizovaná spoločnosť však musí mať aj nejaké nástroje a technológie vládnutia, či chceme, alebo nie. Internet pritom dáva ľuďom istú ilúziu slobody.  

Ľudská spoločnosť je prostredím, v ktorom jednotlivci žijú podobne ako príroda je prostredím pre všetko živé. Preto vždy bude existovať život jednotlivca s podobnými potrebami ako kedykoľvek v histórii. Vždy bude platiť, že máme rovnaké žalúdky, aj keď nebudú rovnako plnené.

Kým budú existovať dve rozdielne pohlavia, bude existovať aj nejaká forma rodiny. Otázna je budúcnosť národov, ale logicky tu nejaká hierarchická štruktúra spoločnosti, hoc aj globalizovanej, vždy bude. Jazyk zjednocuje, ale zároveň aj (prospešne) oddeľuje. To všetko sa rozvíja aj vplyvom člobveka na spoločnosť, ale aj opačne. S tým sa musíme naučiť žiť, kým nás nezačnú sťahovaťna Mars.


25 augusta 2011

Partnerské násilie

Je to príbeh, ktorý vraj napísal sám život. Prihodil sa Caroline Bréhatovej a opísala ho v knihe: Milovala som manipulátora. Nerád vnikám do intimity cudzích osudov na podklade "skutočných príbehov", kde sa odo mňa očakáva istý postoj a reálne zaujatie stanoviska. V románoch sú obvykle veci, ktoré sú síce podobné životu, sú presvedčivé, ale nikdy sa tak ako sú opísané vlastne nestali. Vzťah dvoch ľudí som vždy považoval za ich intímnu záležitosť. Násilie však už nemôže byť takou intímnou záležitosťou.

Negatívne na mňa zapôsobil predslov ku knihe, ktorý napísala Violaine Gueritaulová. Predslov ma vtiahol do problematiky partnerského násilia takpovediac politicky a štatisticky, čo som vôbec nepotreboval. Samotný príbeh je písaný celkom pútavou formou, aj keď neobsahuje prevratné zlomy a napätie. Skôr opisuje na prvý pohľad nenápadné a postupné zmeny divného partnerského vzťahu medzi ňou a jej partnerom. Niekoľko rokov spoznáva to, čo je čitateľovi jasné už oveľa skôr aj vďaka predslovu.

Takže, ak by som mal knihu hodnotiť, musel by som to urobiť v dvoch rovinách. Literárne si myslím, že je na dobrej úrovni. O príbehu by sa dalo povedať, s ohľadom na uvádzané štatistiky v predslove, že opisuje dosť častý prípad nevhodného spojenia dvoch odlišných jedincov. Nakoniec sa však ukázalo, že manžel Caroline trpel  akousi hraničnou psychickou poruchou osobnosti, ktorú u neho vypestovala jeho podobne postihnutá matka. Z tohto pohľadu to možno bol dosť zvláštny prípad. Zo strany Caroline išlo o zamilovanosť a lásku, založenú na povrchnom hodnotení, nepodloženú skutočnými kvalitami muža. Nuž veru, láska zvyčajne nevychádza z psychologických posudkov a kalkulácií...

Svoju rolu tu hralo aj rozdielne kultúrne prostredie z ktorého vychádzali. Ona z Francúzkeho vidieka, on ambiciózny spevák v New Yorku. Zamilovala sa do jeho perfektného vzhľadu, do jeho mužskej krásy. Do jeho kowbojských čižmičiek. Láska viedla postupne k stále väčšiemu ospravedlňovaniu jeho chýb, neúprimného správania voči nej a narastajúcim prejavom jeho egoizmu. Až do jej zásadného rozhodnutia. V každom prípade, život v New Yorku má svoje zvláštne črty, ktoré človek z kontinentálnej Európy chápe trochu ťažšie.

Tým som sa vlastne dostal k tomu druhému pohľadu na príbeh, teda k diskusii na tému násilia v partnerských vzťahoch. Som proti násiliu, jednoznačne proti fyzickému aj psychickému, aj keď to nemám napísané ako motto blogu. Opačný názor by asi nikto nedeklaroval. U fyzického násilia sa akosi automaticky predpokladá že skôr bude násilníkom muž, aj keď to tak nemusí byť vždy. Táto kniha nás však vedie k tomu, že k fyzickému násiliu môže dochádzať aj ako dôsledok psychického narušenia, ako vystupňovanie psychického tlaku.

Psychika je pôvodcom a príčinou takmer všetkých emócií, dobrých či zlých. Ak by sme však ostali len v rovine psychického násilia (neviem aká je štatistika a či vôbec taká existuje) povedal by som, že tam je mužsko-ženské  skóre absolútne vyrovnané. Tým samozrejme nechcem ospravedlňovať jedno, či druhé. V partnerskom vzťahu ide vždy o individuálnu hru a súhru dvoch osobností, vzájomné dopĺňanie sa a akúsi pozitívnu konkurenciu. Rozumní a citliví partneri vedia že sú hranice, ktoré by nikdy nemali vzájomne prekročiť. A v tom to je. 

Hádam len toľko o tejto knihe malého rozsahu (160 strán). Okrem nesúrodého predslovu by som ju bral pozitívne, napriek tomu, že to nie je oblasť môjho záujmu. Dala mi možnosť nazrieť do vnútra zvláštneho partnerského vzťahu na podklade pomerov veľkého mesta, inak ako napríklad v seriáli Sex v meste

_____________________________________________________________________
Caroline Bréhatová: Milovala som manipulátora (psychické násilie v partnerskom živote), Ikar 2011
Preklad: Oľga Hirnerová