2011/03/30

Onegin

Zo študentských čias mi pri spomienke na Eugena Onegina stále naskočí list Tatiany Oneginovi. My sme sa ho učili v slovenskom preklade. Škoda, možno v originále podľa Puškina to zneje lepšie. Z Puškina  mi ostal iba originál kompletného "Pamjatnika". Nech už boli metódy našich učiteľov aké boli, niečo večné nám predsa do mladých hláv natlačili.

Tento večer v SND som neorganizoval ja a až do poslednej chvíle som si myslel, že ideme na operu. S operou som už v priateľskom vzťahu, s baletom si až tak nahlas netykám. Dôležité je, že i tam je hudba, v tomto prípade hudba ruského velikána Čajkovského. Preorientoval som sa teda na balet a môžem povedať, že som s potešením kvitoval, že nemusím čítať libreto na sveteľnej tabuli.

Prvé dejstvo bolo pre mňa takým skúšobným, aby som sa zorientoval v deji cez hudbu a tanečné gestá i kreácie. Musím ale povedať, že scéna v prvom dejstve príliš neoslnila, bola maximálne jednoduchá a chladná, ničím nepripomínajúca ruské reálie. Zato začiatok druhého dejstva priniesol v snových predstavách Tatiany, scénickú dynamiku vytvorenú veľkorozmernou projekciou a bohatým zadymením. V hudobnej zložke s tým ladila tretia veta z Čajkovského symfónie č. 3 D-dur, op. 29 s perfektným precíteným huslovým partom. Orchester svoju rolu zvládal perfektne až do konca a plná sála SND ho ocenila búrlivým potleskom pri klaňačke dirigenta Martina Gigaca.

Baletné predstavenie Onegina mi napriek zmene mojich prvotných očakávaní prinieslo plný zážitok zo  symbiózy Čajkovského hudby s baletnými výkonmi súboru a s Puškinovým príbehom. Vďaka za príjemný večer aj mojej rodine a známym, ktorí boli s nami.

________________
Balet SND v Bratislave a Balet ŠD v Košiciach: A. S. Puškin, P. I. Čajivskij, V. Medvedev - Onegin. 
Baletná dráma v dvoch dejstvách 

2011/03/28

Martinove štruktúry a detaily

Také je zameranie výstavy fotografií Martina Nikodýma. Maxi formát fotografií je pôsobivý, ale aj náročný na technické spracovanie. Nemyslím tým možnosti počítačovej digitálnej tlače, tie sú bez pochyby schopné všetkého, ale myslím na kvalitu prvotného záznamu na digitálny snímač. To znamená aj kvalitne kresliaci objektív a dostatočne veľký počet zosnímaných pixelov. Na makro zábery k tomu ešte špeciálny makro objektív. Čerešničkou na torte je potom videnie autora, jeho nápad a kompozícia.

Veľkoformátové fotografie Martina Nikodýma sú na prvý pohľad jednoduché, ale dá sa v nich nájsť autorský zámer. Zaujala ma napríklad štruktúra popraskanej vysušenej pôdy. Takmer pravidelné vzorky prasklín vypĺňajú plochu v perspektívnom zmenšovaní, ale v celej hĺbke ostré. Iný zámer je vidieť na zábere rozkvitnutej lúky s minimálnou hĺbkou ostrosti, ktorá vrství kvietky do dvoch rovín - ostrej a neostrej. Inak zvláštny je obraz púpav, na prvý pohľad neurčitá kompozícia núti pozorovateľa hľadať autorský zámer a ak sa podarí, nájde ho.

Je trochu rizikové takto opisovať výstavu fotografií, keď to nie je možné dokumentovať obrazom. Tak na záver spomeniem už len niektoré motívy, a môžete si ich vlastnou predstavivosťou vykresliť (pre mňa je to skúška vizuálnej pamäte) - pohľad zhora na kľačiacich moslimov v bielom, pohľad do koruny stromu so širokého uhla (pekné), jediný trs trávy, okolo neho okruh červenej zeme a zvyšok obrazu je suchá tráva (super). Mozaiku plní aj niekoľko vcelku zaujímavých detailov s rybami.

Na obraze vyplnenom chili papričkami sa mi zbehli slinky, ale na detailnom zobrazení červených baraních rohov som si všimol, že technika nezvládla kresbu v červenej farbe.Ešte hádam treba spomenúť detail obyčajného trávnika, zelená štruktúra, ale pre moje oko nič zaujímavé, len tá odvaha dať to na výstavu. Táto bola u mňa hodnotená najnižšie, ale vypočul som si aj presne opačný názor. Možno, že niekto má rád zelené...

Galéria aj z vystavených fotografií je na galery.art.sk
 

2011/03/26

Time out

Včera som si vzal oddychový čas. Odmietol som obrábať záhradu, radšej som sa vybral do slnkom vyhriatych ulíc. A veru, bolo tam skoro ako v lete, 22°C na slnku. Zvláštne bolo, že som tam šiel pešo, lebo môj bicykel pred pár dňami vypustil zadnú dušu. Prvý jarný defekt ma trochu potrápil, našiel som síce doma súpravu na lepenie duší, ale lepidlo bolo úplne vyparené. Tak som si z pozície pešca vychutnával iný pohľad na svet a na ľudí, lebo ulice boli plné príjemnej človečiny.

Medzi ľuďmi si človek musí vypočuť všeličo. Napríklad, dvojica mladých ľudí, ona s pončom na krku, on s ruksakom, keď ma míňali konverzovali zvláštnym spôsobom. Zachytil som vetu slečny: "Nebudem predsa s tebou chodiť za každou (p... píp)". Hádka na ulici mi pripadá úplne samozrejmá, poznám to, ale to slovo z úst dámy, ktorá bola inak krásna ako figurína vo výklade, ma prekvapilo. On zrejme chcel zabočiť a ona ho upodozrievala, že len preto, lebo... Nemohol som odolať potešeniu z "dežavú".

2011/03/24

Bublanina

V živote človeka sa striedajú rôzne obdobia, menia sa "preferencie". Niekedy sa mení aj okruh ľudí, s ktorými komunikujeme a vždy tak zbierame svoje ťažko, či ľahko nadobudnuté životné skúsenosti. Učíme sa žiť, až si raz uvedomíme, že práve teraz sme tak múdri, že už to ďalej nevydržíme a musíme tú svoju múdrosť realizovať na poslucháčoch, čitateľoch (blogujeme) a tak podobne.
          Vtedy človek prichádza na trh s vlastnou múdrou kožou. Je to obdobie, kedy si uvedomujeme, že každá druhá (alebo aj prvá) veta, ktorú vyslovíme, je neuveriteľne múdra. Vek nerozhoduje, lebo je to rôzne. Jeden k tomu dospeje už ako adolescent, iný na to potrebuje takmer celý život. Človek nachádzajúci sa v tomto štádiu vývoja jednoducho nemôže dopustiť, aby ľudstvo prišlo o to jeho jedinečné múdro. Niekto si včas uvedomí, že na podobné múdra prišli už dávno milióny iných ľudí, presne ako on a zmĺkne. Iný nie, a potom dožíva svoj život s pocitom blaha z vlastnej dokonalosti.

Toľko na úvod k môjmu dnešnému blogovaniu... Teraz neviem, o čom som vlastne chcel písať? Aha, "bublanina". Ale nebude to recept na chutný koláč, aj keď sa to jedla týka. Včera sme mali pirohy, také varené trojuholníčky plnené tvarohom, na cibuľke s maslom. K tomu je tradične kyslé mlieko. Úžasná kombinácia. Lepšia je už len domáca klobása s feferónkami, zapíjaná žinčicou. Koniec koncov sa to okrem iného prejavuje ako zvláštna akustická bublanina...   
 
:)

2011/03/20

Aššurbanipal

Aššurbanipal (668-627 BC), posledný veľký kráľ Asýrie, postavil veľké paláce a knižnicu v Ninive. Bola to najväčšia knižnica vo vtedajšom svete. Dal do nej pozvážať a prepísať množstvo zápisov na hlinených tabuľkách, aj na papyrusoch. Touto knižnicou sa inšpiroval aj Alexander veľký, keď zakladal inú slávnu knižnicu v Alexandrii.

Knižnica v Ninive vyhorela, podobne neskôr aj Alexandrijská. Šťastím knižnice v Ninive bolo, že zápisy klinovým písmom na hlinených tabuľkách nezhoreli. Požiar ich nezničil, hlina je našťastie nehorľavá, ale urobil z nich pálené tehličky a tak ich uchoval po tisícročia pod pieskom ako vzácnu keramiku. Pri archeologických vykopávkach v Ninive sa našli desaťtisíce tabuliek.

Literatúra z územia Mezopotámie je písaná v sumerskom jazyku klinovým písmom. Pri vykopávkach v Ninive a v ďalších sumerských mestách sa našli zapísané mýty o stvorení sveta, zaklínadlá, hymny, účtovné záznamy a iné všedné veci administratívy. Na jedenástich tabuľkách sa zachovalo aj najstaršie literárne dielo - Epos o Gilgamešovi, ktoré opisuje púť uruckého kráľa Gilgameša, syna smrteľníka a bohyne.

Okrem kroniky, mytologických a náboženských textov sa našli aj texty zmlúv a kráľovských dekrétov, ale aj dokumenty z medicíny a astronómie. Múdrosti prežili zachované na dátových nosičoch tej doby, ktoré sa ukázali ako vhodné na historické posolstvo. Alexandrijská knižnica mala smolu, že tam, všetko čo bolo na papyrusových zvitkoch, zhorelo. Múdrosti zhoreli, ale život vo vesmíre šiel ďalej svojou cestou.

Ktovie, čo vykopú naši nasledovníci, evolučne stvárnený novým prostredím tejto zeme o tisíce rokov? Počítače a hard-disky CD, DVD a Blue ray disky budú úhľadne spečené do beztvarej hmoty. Opo sapiens budú skúmať naše plastové fľaše ako náboženský artefakt akejsi dávnej vyspelej civilizácie. Budú potešení, keď nájdu ložiská rádioaktívneho materiálu, podobne ako sme sa my potešili v danom čase uhliu a potom rope.

A život vo vesmíre pôjde ďalej svojou cestou.
Ktovie, či už nenastal čas na prepis našich úžasných vedomostí (a blogov) klinovým písmom do hlinených tabuliek? Pre istotu vypáliť a zasypať pieskom...

2011/03/18

Doktor Lucky a stredovek

Zvláštna konštelácia Mesiaca voči Zemi a iným planétam spôsobila neobvyklý úkaz, že som si večer sadol k TV a sledoval som doktora Luckého. Možno k tomu prispel malou mierou aj fakt, že som práve dočítal krížovú ságu od Kate Mossovej, Labyrint. Vzápätí som dostal otázku, čím to je, že táto kniha sa stala svetovým bestsellerom? Zaujímavá otázka,ktorá zrejme nemá jednoznačnú odpoveď. Je to prostý fakt, z ktorého sa dá skôr spätne odvodiť stav globalizovanej spoločnosti, než naopak. 
Aké sú teda atribúty Labyrintu? Predovšetkým je to problematika stredoveku a rozporuplnosti náboženského kvasenia vtedajšej spoločnosti a istá paralela so súčasnosťou. Pomerne jednoduchá dejová línia ozvláštnená prelínaním dvoch dejov v minulosti a v prítomnosti. Spojenie dvoch dejových línií cez "duchovný" princíp predstáv a videní. Tento princíp sa opakuje vo všetkých troch knihách Kate Moss, čo môže byť pri prípadnom ďalšom pokračovaní v podobnom duchu, trochu problematické a triviálne.         

Neviem, "čo chcel básnik povedať", ale mne táto kniha hovorí aj o tom, ako sa ľudské dejiny opakujú, hovorí o podobnosti súčasnosti s minulosťou. Technický pokrok a iná úroveň blahobytu "vyspelej" súčasnej spoločnosti sú jedinečné, to nepopieram, ale ak sa zamyslíme nad konaním zainteresovaných postáv v stredoveku a v súčasnosti, v honbe za "tajomstvami" grálu, tak to vychádza naprosto rovnako. Sledovanie, prenasledovanie, mučenie a bezohľadné vraždy. A nemyslím si, že je to len výmysel autorky, vychádza to z reality.
Kvôli objektívnosti nesmiem zabudnúť na výborný rozprávačský štýl Kate Mossovej, aj keď ho vnímam len cez preklad Maríny a Vladimíra Gálisových. Rozprávačský štýl Kate by som pripodobnil "bestsellerovému" štýlu Dana Browna (opieram sa len o svoj čitateľský obzor...). V Labyrinte je pomerne rozsiahly, ale ešte stráviteľný opis reálií, čo je celkom pochopiteľné v stredoveku, ktorý nám je značne vzdialený, ale zaujímavý je aj opis  súčasnosti turisticky atraktívnych miest.
Po dočítaní dobrej knihy ostáva v čitateľovi kúsok "intelektuálneho vákua", ako keď tuhý fajčiar odrazu prestane. Tak to bolo aj s touto knihou. Ostáva mi ešte Hrobka, ale možno, kým sa k nej (nie do nej) dostanem, tak Kate Mossová napíše ďalší román... Včerajšie vákuum mi teda, aj kvôli Mesiacu, vyplnil doktor Lucky. Aby som vyjadril svoj "globálny" dojem, stačí, ak poviem, že ma doktor monotónnosťou svojho hlasu uspával. Celkom nechápem túto prehnanú pseudo snahu o "prirodzenosť", ktorá mne pripadá neprirodzená.

Škoda, že si autori a tvorcovia tohto seriálu nepozreli aj (pôvodnú) Nemocnicu na okraji mesta, ktorá je aj dynamickou akustickou lahôdkou. To nie je len pastva pre oči, ale aj pre uši. Na to netreba zabúdať. Doktor Joj Lucky sa dosť viditeľne inšpiroval typom postavy "Dr.  House", čo by mi nevadilo, keby to nebolo tak okaté. Inak tejto TV uznávam jej seriálové zameranie, aj keď ja mám na seriály inak vyhranený názor. Myslím si, že je to pre nich celkom dobrá škola a hádam sa v tom po pár rokoch zdokonalia.

(Ha - napísal som článok v dvoch paralelných dejových líniách, ako Kate Mossová román).

_________
Dr. Ludsky - podobnosť čiste náhodná :)

2011/03/15

Mimochodom, o počasí

Leto k nám prišlo zvláštne, tak odrazu a bez ohlásenia. Stromy nestihli napučať a jar tu ešte nie je. V meste náhlivo otvorili všetky zmrzlinárne a mládež na pešej zóne už s pôžitkom líže svoje kopčeky. Ja som zasial prvé semienka - reďkvičku troch rôznych farieb a hrášok.

Aj papriková sadba už na mňa kýva z okna, že by sa radi osamostatnili, lebo materský črepník už predvčerom prerástli. Nezvyknem sa vyjadrovať k budúcnosti, nerád prorokujem, ale zajtra určite budem presádzať moje papričky. Keď musíš, tak musíš, ale urobím to rád. Potom budem opäť čakať ako naberú silu len z vody a novej zeme.

Je neuveriteľné, ako z takého malého semienka vyrastie rastlina schopná plodiť svoje deti. A stále sa to opakuje, rok čo rok.  Napriek tomu ma to každú jar udivuje, ale aj teší. Tie semienka reďkvičiek a hrášok pritlačený pod vrstvou zeme vôbec nevyzerajú, že by tam malo o pár týždňov niečo pekné a chutné vyrásť.

Toto zvláštne, predčasné leto, na ktoré sa zvrtla jar, ma trochu desí. Chytá ma obava, či sa stromy a všetko rastlinstvo stihne zazelenieť. Verím im. Už mi tá ich zelená veľmi chýba. Aj môjmu objektívu. O dobrých úmysloch "počasia" by ma presvedčil tichý jarný dážď. A ešte keby tak, popri všetkom, z neho pršal optimizmus. Verím, že aj to príde.


 

2011/03/14

Vidieť Carcassone

Carcassone je vraj jedno z najkrajších miest v Európe. Ktosi slávny (Gustave Nadaud, francúzsky textár a šansonier ) povedal, že kto ešte nebol v Carcassone, nemôže zomrieť. Zatiaľ sa teda nemusím báť. Tiež sa hovorí, že kto hodí mincu do fontány Di Trevi, sa do Ríma určite ešte vráti. Hodil som tam dve mince, tak mám pred sebou (dve) cesty do Ríma. Lebo sa tiež hovorí, že všetky cesty tam vedú, ale aj to sa hovorí, že Trnava je slovenský Rím. Tak ako si má človek vybrať? Možno skočím len do tej Trnavy, s autom do servisu na jarnú prehliadku.

Čitatelia wabovín už vedia, prečo spomínam práve Carcassone. Nedávno som totiž dočítal knihu Zimní duchovia od Kate Mossovej. Dej knihy sa odohráva vo Francúzsku, práve neďaleko Carcassone (Kate s rodinou býva striedavo vo West Sussex a v Carcassone). Aby toho nebolo dosť, už som zase v Kate Mossovej Labyrinte (nakoniec si nechávam príznačne Hrobku). Aj v Labyrinte je rovnaká tématika zo začiatku 13. storočia.

Dej sa opäť odohráva na juhu Francúzska, priamo v Carcassone. Zatiaľ mám za sebou iba jednu tretinu knihy (postupujem ako v hokeji). Kto by po takom nápore starých reálií nezatúžil pozrieť si kultúrne dedičstvo Unesco - hradby Château Comtal na internete, alebo na vlastné oči, či na vlastný objektív? Len ten horeuvedený múdry citát, vytrhnutý práve z Hrobky ma trochu brzdí. Že by už potom mohlo skončiť moje blogové obdobie? Najlepšie je vyskúšať, veď uvidíme...

Carcassone vraj ročne navštívia 3 milióny turistov. Na porovnanie, zámok Neuschwangau v Bavorsku navštívi len milión. V blízkosti Carcassone, v dedine Limoux vraj vynašli šumivé víno. Potom im ale ten nápad ukradol Dom Perignon. A niekto si myslí, že sa kradne len u nás... Ťažké to boli časy, keď katolícke križiacke vojská viedli vojnu proti vlastným kacírom, doma v Európe.

Neďaleký Avignon založili starí Rimania. Najväčší rozvoj zažil počas obdobia, keď sa stal sídlom siedmych pápežov a neskôr aj protipápežov. Bolo to v rokoch 1309 až 1377. Mesto patrilo cirkvi až do roku 1791, kedy ho anektovala nová Francúzska republika. Južné Francúzsko je posiate množstvom miest a mestečiek zvučných mien s bohatou históriou a dobrým vínom. Virtuálne vám teda pripíjam na zdravie vínom z Carcassone, pod hradbami Château Comtal v La Cotte de Mailles.

2011/03/12

Manželstvo zlatého rezu

Dnes sa budem rúhať a dotknem sa posvätného stavu manželského, ako spolužitia muža a ženy. Muž a žena sú dve rovnoprávne ľudské bytosti a predsa sú značne nerovnako obdarené telom srdcom i dušou. Nebudem sa rozpisovať o tých rozdielnostiach na tele i na duši, tie bývajú dosť zjavné. Bezpochyby je medzi mužom a ženou aj veľa podobností.

V spoločnosti sa z času na čas volá po rovnosti pohlaví (v práci, v odmeňovaní a pod). V manželstve však už z princípu "MUŽ a ŽENA" (všimnite si rozdielny počet písmen v tých dvoch slovách...) to nie je celkom dobre možné. Hádam iba v "registrovanom" partnerstve, v obojstranne výhodnej právnej zmluve na dobu určitú. Taká kooperácia je potom symetrická, právne definovaná, ale zároveň odporujúca estetickým pravidlám "zlatého rezu". Tým ale nechcem povedať, že "kooperácia" v medzi manželmi by nemohla byť "vzájomne výhodná". Práve tým "napätím" z rozdielnosti vzniká príťažlivosť a vzájomne výhodné dopĺňanie...
Dobré manželstvo je teda umením, je ako výtvarné dielo - obraz. Umelec vie, že centrálna kompozícia a symetria nepôsobia esteticky, teda sa príliš nehodia do umenia. Do harmonického spolužitia sa skôr hodí pravidlo "zlatého rezu". Teda nie symetria a naprostá vyváženosť, ale istá miera nerovnosti, prirodzeného esteticky pôsobiaceho napätia medzi prvkami obrazu.  


"...zlatý rez je taký kompozičný princíp, ktorý rieši harmonické vzťahy, alebo harmonickým - súladným - spôsobom rieši vzťahy jednotlivých zložiek diela a to tak, aby sa čo najbližšie priblížili k tomu ideálu krásy, ktorý sa pokladá za platný v tom období, keď dielo vzniká." (forus)

2011/03/08

Brassica rapa

Z obrázku je jasné, že latinský názov v titulku (Brassica rapa L. var. esculenta DC) patrí zelenine so slovenským názvom Vodnica (Okrúhlica). Obsahuje vápnik, draslík, sodík a železo, ale hlavne je jemná a chutná. Dokonca by som povedal, že je aj tolerantná, lebo jej vôbec nevadí, že v Bratislave ju predávajú pod označením "reďkovka". Napriek tomu, keď som ju uvidel na pulte stánku so zeleninou, nemohol som odolať. Neváhal som ani chvíľu a nakúpil som dva zväzky po 3 kusy. Ešte dve mám...



Nedávno som kdesi čítal takú zásadnú vetu o zásadách, ktorá sa mi celkom zapáčila:
"Zásady sú dobrá vec, len sa nesmú brať príliš zásadne". Keď som už pri hľadaní v mojom poznámkovom bloku, tak som práve natrafil na profesora Hawkinsa, ktorý pred časom pripustil, že najzásadnejšou silou vesmíru je gravitácia. Dokonca ju v istom zmysle stotožnil s "božským" stvoriteľským princípom. Niečo podobné sa objavilo aj vo filme Agora, kde vedkyňa prichádza na to, že bez gravitácie by sme my, ani vesmír, nemohli existovať. Tak mi to vnuklo pozmenené vďakyvzdanie: "Deo gra(vitá)tias".

Z iného súdka, nedávno som dostal e-mail od heleny:
Hello Dear
Its really a pleaseure to come along your profile in the site,
my name is helena kassala and search for honest partner for friendship and hope you do not mind if you do not mind please reply me back so that i can tell
you more about myself and exchange picture too
Lovely helena
Lovely Helena!
Svoju odpoveď nedám preložiť googlu, ako si to urobila ty, to sa predsa pri tak intímnom návrhu nerobí. "But, I am a pleaseure too". Fotku ti neposielam, ale ak trváš na mojej fotke, stiahni sú túto, tu hore. Ubezpečujem ťa, že je naozaj moja, sám som ju nasnímal dnes večer.  Lovely Brassica rapa.

2011/03/06

Čo nebolo v novinách

V Bratislave mám veľa miest, ku ktorým ma viažu príjemné spomienky. Keď sa  ma rodina spýtala, kde by som najradšej zašiel s nimi na záverečnú večeru týždenného pobytu, tak som začal loviť reštaurácie v spomienkach. Tu ani Google neporadí, aj keď ponúka široký výber. Našiel som teda niekoľko príjemných miest, len tak, po pamäti. Vo výbere sa ocitla čárda pri Veľkom Draždiaku, kde sme kedysi svadbovali, Jánošíkov dvor, kde sme už niekoľkokrát jedli a reštaurácia pod hradom pri NRSR. Tá a Lebenfinger sa mi zdali príliš nóbl na ukončenie pracovného týždňa.

Nakoniec vyhrala reštaurácia Romantika, kde sme boli naposledy pred piatimi rokmi. Iba raz, ale mám v nej zakotvené dva pevné body. Jedným je Hríb, teda "ten Hríb spod lampy", ktorý tam vtedy tiež večeral a druhým je viedenská roštenka. Tú tam robia perfektnú. Takú hromadu chutne opraženej cibule inde nedostanete. Hádam iba u Zlatého Bažanta v Banskej Bystrici. Spomienky sa potvrdili, uhorkový šalát neodolateľne rozvoniaval a roštenka bola možno aj lepšia ako vtedy. Len Hríba vedľa nebolo... Čašník síce potvrdil, že tam stále chodieva a že aj včera tam bol. Nie že by mi chýbal, ja hríby, okrem hlivy ústricovej, globálne vynechávam z jedálnička.

Tak zase o 5 rokov sa stretneme v Romantike... a možno príde aj Hríb.

2011/03/05

Bratislavský týždeň

     Práca oslobodzuje, tento krát oslobodila aj mňa. Hlavne od písania na blog. Popri práci som skúsil aj trochu kultúry so Zuzanou Krónerovou na lodi a jeden film. Už som tu spomínal Rodinku a Čiernu labuť, k tomu pribudla Agora. Film, ktorý bol na internete dosť kritizovaný. Nepozeral som sa naň cez prizmu náboženstva, aj keď sa tej problematiky priamo dotýka. Zaujímal ma hlavne príbeh, ľudské posolstvo. Príbeh bol spracovaný na vcelku priemernej úrovni a posolstvom je ľudská mocibažnosť, jej víťazstvo a pád. Tak ako sa to opakuje stále, až do dnešných čias. Menia sa len slová.
* * *
     V Bratislave sa mi podarilo odpočuť jeden krátky rozhovor. Bolo to pri smetiakoch, kde sa pristavila akási žena a tej druhej so smeťami ponúkala drahé hodinky. Len za 30 €, so slovami: "Kúpte si hodinky, sú strašne drahé, dám vám ich len za 30 eur. Dnes ráno som ich ukradla v Poluse..." Tak mi pri tom napadlo, je to zlodejka, alebo klamárka? Skôr by som tipoval na to druhé, predaj lacného pašovaného tovaru pod drahou značkou a zlodejina je len ako marketingový ťah, ktorý sa dnes nosí... Hodinky som nevidel, ale na prvý pohľad sa ich kvalita určite nedá posúdiť. Pre mňa je to aj tak nezaujímavý artikel, lebo odkedy nosím mobil, moje náramkové hodinky odpočívajú v pokoji.
* * *
     Na záver ešte pár slov o divadle v podpalubí. Bol to jeden kultúrny večer so stále krásnou večernou panorámou Bratislavy z petržalského brehu Dunaja. Loď Adyho Hajdu osloví hlavne "kaviarenskou" časťou, kde obsluhujú čašníci s "čiernymi sukňami". To píšem preto, že podobne sa vyjadrila Kate Mossová v románe z prostredia južného Francúzska Zimní duchovia, ktorý som práve vtedy dočítal. V lodnej kaviarni podávajú okrem iného aj výborný mätový čaj. V divadelnej časti monodráma, divadlo jedného herca, či "one-woman show".
     Videl som niečo také prvýkrát a navyše v prostredí demontovanej strojovne bývalej lode. Obyčajné stoličky pre 150 divákov a herečka na dosah  ruky, na to si treba chvíľu zvykať. Mal som dojem, že aj Zuzana Krónerová v postave osamelej starnúcej ženy Shirley Valentine si na nás zvyká a naplno sa uvoľnila až v druhej polovici po prestávke. Do kultúrneho zážitku toho večera si určite právom vkladám tri rovnocenné dojmy: večernú panorámu mesta, mätový čaj na lodi a čašníkov v čiernych sukniach, rovnako ako ťažko skúšané hlasivky bosej Zuzany Krónerovej na podlahe strojovne, ktorá znamená svet.   

W. Russel: Shirley Valentine - one-woman show Zuzany Kronerovej v divadele na lodi A. Hajdu.