Stránky

23 novembra 2011

Stratený v Oklahome

     V titulku tohto článku nie je gramatická chyba, aj keď oficiálny názov divadelného predstavenia o ktoré tu ide, od amerického autora Tracy Letts, sa volá Stratení v Oklahome. Ja som sa akosi strácal pri tomto činohernom predstavení v SND. Scenár Stratených v Oklahome je koncipovaný podobne ako niektoré americké filmy, že dej sa dlho rozohráva a až v závere sa konflikt a jeho rozuzlenie dynamizuje. V tomto prípade to bol kontrast medzi prvým a druhým dejstvom. Dôležitý je dojem, s akým odchádzajú diváci z divadla...
     To, čo teraz napíšem, pripíšem na vrub iba sám sebe a mojej nepripravenosti na činohru. Mám totiž v tomto smere časové medzery, naposledy som videl v SND inscenáciu Tanec toreádorov, a to bolo v roku 2009. 

     Na začiatku Oklahomy sa mi zdalo, že to budú dialógy plné vzletných múdrostí ("život je veľmi dlhý..."), ale nebolo to tak. Pomalé rozohrávanie ma "čičíkalo" a do celkom bdelého stavu ma privádzali až hudobné predely. Zato druhé dejstvo bolo plné nečakaných zvratov. Ja, čo sa ťažšie orientujem v našich rodinných vzťahoch, som bol úplne stratený v tejto zvláštnej americkej rodine. Tu sa dokonca v priebehu zauzlovania a rozuzlovanie vzťahy doslova menili, a tak boli zrazu z milencov brat a sestra. Alebo to nabaľovanie rodiny o vzťahy "by side" (bokovky) u nás nie je až tak často takmer legalizované. 

     Mám dojem, že práve v tých rozdieloch americkej rodiny a našej, bola dosť veľká príčina môjho ťažšieho prijímania diela.  Hereckým výkonom hviezd v tomto predstavení však nie je čo vyčítať. Snáď iba občasná nezrozumiteľnosť v tichých pasážach pre vyššie rady sedadiel v hľadisku. Popravde, až v druhom dejstve vydávali herci zo seba veľa energie, dialógy boli dynamické, slová výčitiek úprimne nevyberavé tak, ako to pri ostrých rodinných škriepkach býva. Môj celkový dojem bol, že som nahliadol do možno typickej americkej rodiny, ktorá má svojské kultúrne špecifiká a ľudia v nej sa ocitajú nečakane v rôznych krajných polohách, či už ide o emócie, alebo praktické záujmy.

     Impozantné bolo plné hľadisko, ktoré patrične aj reagovalo na hru. Celkom zaslúžene nakoniec odmenilo hru aj veľkým záverečným potleskom a povstaním zo sedadiel. Nakoniec si dovolím aj jednu poznámku na adresu publika. V hre sa občas vyskytli aj "ostrejšie" slová zo špeciálneho slovníka. Zaznamenal som napríklad slovo "ko...iny" (nechcem citovať), ktoré si tam v krátkom slede za sebou zopakovali herci celkom 6 krát. Na toto slovo zakaždým reagovalo obecenstvo stupňovaným zborovým smiechom. Zjavne to bolo asi pre divákov osviežujúce, ako feferónka v hovädzej polievke. Jediný, koho to veľmi nerozosmialo som bol asi ja. Nuž, bol som viac pozorovateľ ako divák. Mea culpa. 

     Nečakajte na záver odo mňa žiadne odporúčanie, lebo lepšie je raz vidieť, ako trikrát čítať "recenziu".  Ako som povedal, sú to len moje dojmy. Odborníci to môžu vidieť trochu inak:

- Zuzana Uličianska na kultúra.sme.sk píše o hlbšom odkaze z Ameriky.
- Zaujímavý záver je v recenzii na hnonline.sk: "Aj mnohí Američania označili Lettsove dielo, ocenené Pulitzerovou cenou, za bulvár s prvkami telenovely a sitkomu, v ktorom nechýbajú hysterické scény a príliš veľa otravného kriku". 

Pre úplnosť: 
preklad: Martin Solotruk
réžia: Peter Mikulík 
hrajú: Dušan Jamrich Emília Vašáryová, Diana Mórová, Richard Stanke František Kovár, Branislav Bystriansky a ďalší (podrobnosti tu). 


4 komentáre:

  1. No obsadenie bolo veľmi fajnové, tak sa dalo aspoň oči popásť na hercoch (naživo). Ja som ich ešte nikdy nevidela live... z KE je to do BA predsa len dosť ďaleko a v KE som ich účinkovanie prepásla :)
    Ale hádam sa raz podarí...

    OdpovedaťOdstrániť
  2. na Slovensko je aj množstvo divadiel Áno, v Indonézii divadlo je umelecké dielo, pozdrav mieru z Indonézie

    OdpovedaťOdstrániť
  3. mia, obsadenie bolo lákavé a ich umenie si zaslúži obdiv. Ako píše Nuno, divadiel je veľa a sú aj v Košiciach. Pravda, Bratislava je výnimočná :)

    OdpovedaťOdstrániť