Stránky

31 augusta 2011

Čo je lepšie?

Na stránkach priestornet.com "ktoré sú závislé od etiky" prebehla krátka anketa na tému Človek a internet. Jedna z otázok znela: Aký je váš vzťah k internetu a v čom vidíte klady a zápory jeho rozšírenia?

Otázka je to všedná a zároveň aktuálna, ako otázky na akúkoľvek inú ľudskú činnosť, ktorá oslovuje verejnosť. Mohli by sme sa pýtať na vzťah ku knihám, k ich čítaniu, ako to občas vydavateľstvá robia v záujme predaja kníh, mohli by sme sa pýtať na vzťah k supermarketom alebo k malým obchodíkom. Chcem tým naznačiť, že internet je podobne ako tie iné veci, každodennou príležitosťou a záleží len na nás (na mne), ako často  a na čo ho použijem.

Internet je už stálou súčasťou života ľudskej spoločnosti, len neviem nakoľko je jeho "pevnou" súčasťou, lebo je istým spôsobom zraniteľný. Je stále v oblakoch (cloud) a z tých niekedy zaprší a premočená "elektronika" je nanič. Čítal som niekde, že servery, na ktorých sú všetky naše "múdrosti", sú riadne zabezpečené a možno aj v podzemí, takže sa myslí na ich bezpečnosť a zadné vrátka zálohovaním.  

Hovoriť o prospešnosti, či škodlivosti internetu je rovnaké, ako hovoriť o škodlivosti, či prospešnosti čohokoľvek iného. Skôr si myslím, že napriek jeho otvorenosti sú s ním spojené rovnaké riziká ako s inými médiami, teda možnosť ovplyvňovať ľudí. Globalizovaná spoločnosť však musí mať aj nejaké nástroje a technológie vládnutia, či chceme, alebo nie. Internet pritom dáva ľuďom istú ilúziu slobody.  

Ľudská spoločnosť je prostredím, v ktorom jednotlivci žijú podobne ako príroda je prostredím pre všetko živé. Preto vždy bude existovať život jednotlivca s podobnými potrebami ako kedykoľvek v histórii. Vždy bude platiť, že máme rovnaké žalúdky, aj keď nebudú rovnako plnené.

Kým budú existovať dve rozdielne pohlavia, bude existovať aj nejaká forma rodiny. Otázna je budúcnosť národov, ale logicky tu nejaká hierarchická štruktúra spoločnosti, hoc aj globalizovanej, vždy bude. Jazyk zjednocuje, ale zároveň aj (prospešne) oddeľuje. To všetko sa rozvíja aj vplyvom člobveka na spoločnosť, ale aj opačne. S tým sa musíme naučiť žiť, kým nás nezačnú sťahovaťna Mars.


25 augusta 2011

Partnerské násilie

Je to príbeh, ktorý vraj napísal sám život. Prihodil sa Caroline Bréhatovej a opísala ho v knihe: Milovala som manipulátora. Nerád vnikám do intimity cudzích osudov na podklade "skutočných príbehov", kde sa odo mňa očakáva istý postoj a reálne zaujatie stanoviska. V románoch sú obvykle veci, ktoré sú síce podobné životu, sú presvedčivé, ale nikdy sa tak ako sú opísané vlastne nestali. Vzťah dvoch ľudí som vždy považoval za ich intímnu záležitosť. Násilie však už nemôže byť takou intímnou záležitosťou.

Negatívne na mňa zapôsobil predslov ku knihe, ktorý napísala Violaine Gueritaulová. Predslov ma vtiahol do problematiky partnerského násilia takpovediac politicky a štatisticky, čo som vôbec nepotreboval. Samotný príbeh je písaný celkom pútavou formou, aj keď neobsahuje prevratné zlomy a napätie. Skôr opisuje na prvý pohľad nenápadné a postupné zmeny divného partnerského vzťahu medzi ňou a jej partnerom. Niekoľko rokov spoznáva to, čo je čitateľovi jasné už oveľa skôr aj vďaka predslovu.

Takže, ak by som mal knihu hodnotiť, musel by som to urobiť v dvoch rovinách. Literárne si myslím, že je na dobrej úrovni. O príbehu by sa dalo povedať, s ohľadom na uvádzané štatistiky v predslove, že opisuje dosť častý prípad nevhodného spojenia dvoch odlišných jedincov. Nakoniec sa však ukázalo, že manžel Caroline trpel  akousi hraničnou psychickou poruchou osobnosti, ktorú u neho vypestovala jeho podobne postihnutá matka. Z tohto pohľadu to možno bol dosť zvláštny prípad. Zo strany Caroline išlo o zamilovanosť a lásku, založenú na povrchnom hodnotení, nepodloženú skutočnými kvalitami muža. Nuž veru, láska zvyčajne nevychádza z psychologických posudkov a kalkulácií...

Svoju rolu tu hralo aj rozdielne kultúrne prostredie z ktorého vychádzali. Ona z Francúzkeho vidieka, on ambiciózny spevák v New Yorku. Zamilovala sa do jeho perfektného vzhľadu, do jeho mužskej krásy. Do jeho kowbojských čižmičiek. Láska viedla postupne k stále väčšiemu ospravedlňovaniu jeho chýb, neúprimného správania voči nej a narastajúcim prejavom jeho egoizmu. Až do jej zásadného rozhodnutia. V každom prípade, život v New Yorku má svoje zvláštne črty, ktoré človek z kontinentálnej Európy chápe trochu ťažšie.

Tým som sa vlastne dostal k tomu druhému pohľadu na príbeh, teda k diskusii na tému násilia v partnerských vzťahoch. Som proti násiliu, jednoznačne proti fyzickému aj psychickému, aj keď to nemám napísané ako motto blogu. Opačný názor by asi nikto nedeklaroval. U fyzického násilia sa akosi automaticky predpokladá že skôr bude násilníkom muž, aj keď to tak nemusí byť vždy. Táto kniha nás však vedie k tomu, že k fyzickému násiliu môže dochádzať aj ako dôsledok psychického narušenia, ako vystupňovanie psychického tlaku.

Psychika je pôvodcom a príčinou takmer všetkých emócií, dobrých či zlých. Ak by sme však ostali len v rovine psychického násilia (neviem aká je štatistika a či vôbec taká existuje) povedal by som, že tam je mužsko-ženské  skóre absolútne vyrovnané. Tým samozrejme nechcem ospravedlňovať jedno, či druhé. V partnerskom vzťahu ide vždy o individuálnu hru a súhru dvoch osobností, vzájomné dopĺňanie sa a akúsi pozitívnu konkurenciu. Rozumní a citliví partneri vedia že sú hranice, ktoré by nikdy nemali vzájomne prekročiť. A v tom to je. 

Hádam len toľko o tejto knihe malého rozsahu (160 strán). Okrem nesúrodého predslovu by som ju bral pozitívne, napriek tomu, že to nie je oblasť môjho záujmu. Dala mi možnosť nazrieť do vnútra zvláštneho partnerského vzťahu na podklade pomerov veľkého mesta, inak ako napríklad v seriáli Sex v meste

_____________________________________________________________________
Caroline Bréhatová: Milovala som manipulátora (psychické násilie v partnerskom živote), Ikar 2011
Preklad: Oľga Hirnerová

22 augusta 2011

Admin

Admin bližšie neurčeného webu:

"Prosíme diskutujúcich, aby nepoužívali vulgarizmy a dodržiavali kultúru diskusie. Inak zavedieme piano"

21 augusta 2011

Dunaj v Poľsku

Operácia Dunaj je poľský film. Z tohto faktu teda prirodzene vychádzajú aj jeho tvorcovia, čo je na filme vidieť. Na stránke csfd je zaujímavé označenie filmu "komedie/drama" a pod tým "Česko/Polsko". Vysvetľujem si to tak, že z českej strany je to komédia a z poľskej dráma. Ale vážne, bral som to skôr ako absurdnú komédiu, než drámu, lebo na drámu to bolo príliš absurdné (až na jeden moment). História je len akýmsi vedľajším aspektom filmu. 

Ide o príchod jedného starého poľského tanku v rámci "bratskej" okupácie ČSSR piatimi armádami "spojencov" v roku 1968 do malej českej dedinky v pohraničí. Tam sa im podarilo tankovým spôsobom zakotviť v "hospode". Z účastníkov okupačného konfliktu v hospode sa postupne stáva miestna skupina česko-poľského priateľstva. Pri dobrom jedle a pri pive je svet vždy krajší.

Napriek všetkému, je v tom filme jedna silná scéna, ktorú som vyššie dal do zátvoriek, ktorá hovorí za všetko, za celý film. Pri strete poľského tanku zo sovietskym tankom, Sovieti vystrelia dávku zo samopalu a náhodne zasiahnu hluchonemé dievča z hospody. Bolek Polívka ju berie do náručia a odnáša domov. Poľský veliteľ sa vtedy spýta, čím oni môžu pomôcť? Na to reaguje Bolek v takom zmysle, že radšej nie, že už "pomohli" dosť...


Operácia Dunaj, réžia: Jacek Glomb
Hrajú: Zbigniew Zamachowski, Maciej Stuhr, Jiří Menzel, Martha Issová, Jan Budař, Bolek Polívka, Vojtěch Dyk, Jaroslav Dušek, Eva Holubová, Monika Zoubková, Rudolf Hrušínský ml., Tomasz Kot



20 augusta 2011

Dálnice

Po týždni lietania po českých cestách a "dálnicích" mám ešte stále pocit, že sa vznášam. O začiatkoch diaľnic sa kedysi v Česku hovorieval vtip, že "dálnice je kus hezký cesty a dál nic". Už to dávno neplatí, sú tam mestá, kde najazdíte desiatky kilometrov, než sa vymotáte z jedného smeru na druhý a to už ani nehovorím o matke českých miest, Prahe.

Čo sa týka kvality povrchu, to sú české diaľnice kapitola sama o sebe a možno aj svetový unikát. Ak náhodou vojdete na diaľnicu pri Jihlave smerom na Brno, tak zažijete unikátny pocit jazdy na "tankodrome" a kultúrny šok. Ak by niekto nevedel, čo je to tankodrom, tak isté vysvetlenie je na tejto stránke, z ktorej citujem:
Dálnice D1 připomíná tankodrom, její stav je zoufalý. Ačkoliv odborníci na dopravu prohlašují, že D jednička je na konci své životnosti, jízda v pravém pruhu jasně dokazuje, že komunikace je po smrti.
Neviem, ako by som to lepšie opísal. Keď som tam vošiel, mojou prvou myšlienkou bolo, nájsť čím skôr únikovú cestu z automobilového pekla. Nakoniec som vydržal, bol pracovný deň, takže na tej ceste bolo dosť nákladných áut, ako dôvod pre takmer trvalú jazdu v ľavom rýchlom pruhu, ktorý je ešte "konzumovateľný". Len ten rýchly pruh bol dosť preplnený, a samozrejme rýchly na medziach maxima, lebo všetci domáci to tak praktizujú.  

Negeneralizujem, niektoré nové cesty majú celkom slušný povrch, ale zďaleka nie všetky, čo ma dosť prekvapuje. V okolí Přerova by sa také príklady našli. Inak v Hřensku, ktoré vlani postihla veľká povodeň, pobrala im mosty a poničila cesty, sa na opravách usilovne pracuje, veď je sezóna...  Most cez riečku Kamenice ešte nie je hotový, v ťažkom teréne ešte len zakladajú stavbu a jazdí sa po provizórnom premostení. Treba povedať aj to, že na prístupových cestách opravujú staré, zničené úseky ciest pomerne rýchlo.

A keď sme už v Hřensku, tak do Drážďan je to na skok. Od čias DDR sa tam dosť zmenilo. Aj cesty sú dobré, slušne prejazdné aj vysoko v horských obciach Saského Švajčiarska. Ceská "dálnice" je v poslednom úseku pred riekou Moravou dobrá, ale aj tak príchod na Slovensko bol pôžitkom. Niet nad to, keď je doma poriadok.
   

11 augusta 2011

Zipsová kauza

Nechtiac som si overil škodlivosť odkladania dôležitých vecí na zajtra. Pred dvomi mesiacmi sa mi pokazil zips na vetrovke, ktorú v lete beriem na seba v prípade zlého počasia. Leto bolo pekné (:-), tak som sa bez nej stále vedel zaobísť. Žena ma aj tak obdeň posielala ku krajčírke (ženy myslia na všetko, ale kto by ich počúval): "Daj si vymeniť ten zips u krajčírky". Je tu jediná v meste, ktorá také veci robí. Ja som mal stále čas, veď nehorí. Sú aj dôležitejšie veci. Napríklad surfovanie po internete, čítanie blogov, písanie blogov a diskutovanie.

Medzičasom som predsa urobil míľový krok k mierovému riešeniu v tejto veci. Kúpil som si zips potrebnej dĺžky a nebolo to jednoduché, pochodil som kvôli tomu niekoľko predajní s galantériou. Krajčírku som stále odkladal na zajtra. Až tento týždeň som si stanovil ako hraničný, že teda k nej konečne zájdem. Chyba lávky, krajčírka má celý mesiac dovolenku. Čo teraz? Spomenul som si na časy, keď sme mali starý šijací stroj, takú storočnú mašinku a raz som v rámci stávky ušil normálne dlhé nohavice, len aby som dokázal rodine, že to nie je nič ťažké.

Ten stroj už čaká na hutnícke recyklovanie, ale je tu čosi iné. Spomenul som si, že kdesi je odložený pomerne moderný elektrický šijací stroj. Od nápadu nebolo ďaleko k realizácii. Lámacím nožom som vypáral starý zips, odfúkol som pod stôl staré nite a dal som sa do šitia. Dopadlo to dobre. Až na malú chybičku krásy, ale tú našťastie zvonka nie je vidieť. Inak to funguje na sto percent. Ušetril som najmenej 5 €. Tak aj zlé veci sú niekedy na niečo dobré. Ak by ste potrebovali vymeniť zips na vetrovke, napíšte mi, aspoň si zarobím.

   
Wikipédia:

Prokrastinácia (z latinského pro crastinus – na zajtrajšok) je označenie pre chorobné odkladanie dôležitých úloh na neskôr (na zajtra)... Postihnutý má vo zvyku tráviť čas nepodstatnými činnosťami, ako sú napríklad surfovanie po internete, pričom dôležité úlohy odkladá na neskôr.

06 augusta 2011

Sobota

     Som plný dojmov z dnešnej tržnice, aj keď na vrchole sezóny je dosť jednotvárna. Všetci ponúkajú papriku, rajčiny aj koreňovú zeleninu a ovocie, ktoré už my máme takpovediac za sebou, teda slivky a jablká. Novinkou sú černice, tie sa v tomto roku urodili obzvlášť veľké a je ich veľa. Bol to výnimočne dobrý černicový rok. Aj na tanieri, tu vedľa klávesnice (kde by sa vôbec nemalo jesť), mi svieti černicový koláč. Jeho oči čierne na mňa trochu kyslasto žmurkajú. Je výborný, až mi tečú slinky v podmienenom reflexe.   

     Človek sa však nesýti len koláčmi, ale aj chlebom. Po roku jedenia chleba z domácej pekárničky (nič zlé proti nemu nemám) som dnes kúpil "dedinský chlieb". Taký, čo má priemer skoro pol metra a výšku na vrchole poľany až 20 cm. To je chlieb, ktorý nie je treba mazať maslom, alebo masťou, stačí k nemu zopár paradajok úhľadne naporcovaných a štipľavá paprika. Všetko pekne na tanieri a jesť zásadne holými rukami. Nakoniec vypijeme paradajkovú šťavu, ktorá ostala na tanieri priamo z taniera. 

     To je chlieb, ktorý sa ani vo sne nedá nakrájať na krájacej mašine. Krájanie takéhoto chleba si vyžaduje ostrý nôž, aby bol  krajec pekný. Pri krájaní si ho opierame o hrudník ako milenku pred milovaním a po akte si z košele slastne oprášime múku. Do úst si vložíme neodolateľný kus voňavého chleba. 

01 augusta 2011

Oči ako zrkadlo duše?

Môžete si, na prvý pohľad myslieť, že som sa práve vrátil z krátkej dovolenky, ale nie je to tak. V duchu sa už nejaký čas zaoberám guľovitým orgánom zraku, ktorý je zdvojený a uložený uložený v hlave. Niekedy sa hovorí, že oči sú oknom do duše. Ako okno to však príliš nevyhovuje, lebo niektoré sú čierne, iné sivé, či modré, hnedé, alebo dokonca modro-zelené.

Oči často bolia, štípu a slzia. Sú situácie, kedy ich otvárame dokorán a čudujeme sa. Inokedy zatvárame oči pred niečim hrozným, alebo v očakávaní niečoho slastného. Aj to je príklad toho, že ak chceme človeku nahliadnuť do duše, otvorené oči nie sú vždy nutnou podmienkou. Ráno oči otvárame, potom ich máme celý deň otvorené, vnímame pozorne svet i ľudí. Ak príde koniec, zatvoríme oči naposledy.

Keď sliedime, ani okom nemihneme, aby nám nič neušlo. Pred očami sa nám môžu robiť kruhy, v nich sa niekedy iskrí. Len ten pohľad do duše mi celkom nesedí. Buďme chvíľu na pevnej zemi, nechajme básnické inotaje a priznajme si, že samotný pohľad do očí nič neznamená. Nedovolí nám nahliadnuť do duše človeka. Napriek tomu si to myslíme, a niekedy z prvého pohľadu preskočí iskra. Pokojne môžete mať pri tom na očiach aj tmavé okuliare, ak má iskra peskočiť, tak preskočí.

Oči sú tým pevným bodom stretu, ale do duše vidieť len vtedy, keď v periférii nášho zraku vnímame ústa. Zakryme žene ústa, zahalme jej hlavu a duša je preč, darmo sa jej dívame do očí. Oči sú len pevným bodom, aby sme správne periférne vnímali ženské pery. Tie vnemy vedú priamo do našej duše. Oči môžu byť v tomto prípade básnickým symbolom, ale bez pier a ostatných mimických svalov tváre neuvidíme nič z duše, žiadnu hĺbku.

_________________________________________________
... Moju teóriu si môžete ľahko overiť na fotografických portrétoch ľudí.