Stránky

28 septembra 2011

Stručne a jasne

Najdôležitejšou časťou článku je názov, potom prvý odsek. Tam sa dozviem, o čo ide, či mám čítať ďalej, skočiť na záver, či nečítať. Najlepšie články sú potom tie, kde autor v krátkom záverečnom odseku zhrnie svoju myšlienku (ak ju má). Tam netreba čítať dlhé tirády.

27 septembra 2011

Dnes

Viem, aký je dôležitý názov článku, napriek tomu píšem Dnes. Konečne som dospel k prestávke v práci, ktorá ma už nejaký čas zamestnáva. Tá práca, matka pokroku (:-) nemusí byť nutne spojená s fyzickou námahou. Tá duševná tiež občas zrodí pokrok. Hodnotenie pokrokovosti a užitočnosti akejkoľvek práce je značne problematické. Ale tiež sa hovorí, že lenivosť núti lenivcov vymýšľať vynálezy na uľahčenie práce.

Niekedy pokrok vedie prvotne do záhuby. Napríklad také pokrokové zbraňové systémy. Súčasný trend je totiž taký, neničiť materiálové hodnoty, ale ani nezabíjať ľudí. Ľudia sú tiež vhodným materiálom, ktorý pri správnej manipulácii poslúži k tvorbe bohatstva víťazov. Hovorím, že zatiaľ je to tak, aj keď hodnota ľudského života vo vojne je vyvážená zachovaním vlastného.

V čase studenej vojny boli aj pokusy, zachovať materiálne hodnoty a zároveň hromadne zabiť ľudí. Mala k tomu slúžiť tzv. neutrónová bomba. Dnešné trendy vedú k rastu závislosti spoločnosti na informačných technológiách. Zoberte ľuďom počítače, platobné terminály, karty, vymažte záznamy v bankách, na serveroch, zmefunkčnite všetko v čom je elektronika (skoro vo všetkom) a máte vyhraté. Plač, škrípanie zubov a chaos.

Platí to, že čím vyspelejšia je technológia, tým je zraniteľnejšia. Vo vojenstve je to vždy tak, že žiadna zbraň sa nepoužije, kým proti nej nemáme vymyslenú ochranu. Preto zatiaľ arzenály jadrových bômb mlčia. Proti nim niet ochrany. Nedávno som sa dočítal, že aj proti "neviditeľným" lietadlám existujú radary, ktoré ich vidia. A je to. Dôležitý je moment prekvapenia a psychologický účinok na protivníka. Preto stále nové a nové verzie.

Kto je nám (im) dnes protivník? V bipolárnom svete to bolo jasné, východ proti západu a naopak. Jedna šestina sveta na jednej strane a ostatní na strane druhej. Dnes sme na jednej lodi, musíme sa biť medzi sebou, svoj so svojim. Zmysel vojny ako takej nám uniká. Armády strácajú prvotný obranný význam, stávajú sa poriadkovou políciou. Dnes je to tak. Kto má silu, má aj moc a má moc, ba čo by len moc, lebo kto má moc, ten chce najviac.




18 septembra 2011

Zajtra

Čo bude zajtra? To niekto tuší, ale nikto to nevie s istotou. Hovorí sa, že netreba odkladať na zajtra to, čo môžeme spraviť dnes. Lenivci poznajú aj variant so slovíčkom pozajtra. Neodkladať na zajtra, čo môžem spraviť pozajtra. Ďalej sa to môže stupňovať popozajtra a tak ďalej až do nekonečna. Keď si poviem, že zajtra to urobím, tak sa mi v duchu vynorí niečo veľké, takmer nekonečný časopriestor. Ešte sa na to môžem vyspať. Zajtra je v mojom ponímaní času vzdialené ako svetelný deň.

Tá predstava priestoru, ktorý je predo mnou až do zajtra je neskutočne lákavá. Zajtra je skoro ako nikdy, zajtra vôbec nemusí prísť. Relativita času servírovaná  po sekundách však uberá z predstavy časopriestoru "zajtra". A pritom ide len o 24 hodín. Aký zmysel má teda urobiť veci dnes? Nepredbiehame tým čas, ktorý by sme mohli žiť? Veď ak to odložíme, hoc len na zajtra, získame deň pre seba. To čo je urobené, to sa stráca v minulosti. Vpred nás posúva len to, čo nás čaká. Len perspektíva zajtrajška je motorom života. 
 

15 septembra 2011

Blcha

Z dvoch nezávislých dôvodov máme na WC automaticky spúšťané rádio. Jeden je podobný tomu, ako si tam niekto berie noviny, alebo krížovky a  druhý je zároveň signalizáciou, že je práve obsadené a nehodno sa zdržiavať v blízkosti tých dverí z dvoch príčin, ktoré nebudem špecifikovať. Prémiový úžitok je daný informáciami plynúcimi neustále z éteru. Na informácie pre nás je najlepšie rádio Slovensko. Trochu mi vadí len to, že príliš často zdôrazňujú, že "počúvate rádio Slovensko".

Je to reklama a reklama ako taká, prirodzene odpudzuje. Je to asi tým, že v ľudskej povahe je vyzdvihovať vlastnú povahu, teda robiť si akúsi mini reklamu. A tiež je známe, že dve navzájom podobné veci (viď magnetizmus) sa vzájomne odpudzujú. Pán spisovateľ Pišťánek síce tvrdí opak (to mám tiež z rádia), dokonca sa nezmyselne odvoláva na fyziku. Tvrdí, že vžitý názor o tom, ako sa (v partnerstve) protiklady priťahujú, je hlúposť. Vo fyzike je to naopak, ale v ľudských vzťahoch to zase nie je až také jednoduché a jednoznačné.

Vráťme sa však k rádiu, Slovensko je fajn, ale máme aj onakvejšie stanice. Nedávno sa mi náhodou podarilo naladiť Reginu. To je také ľudovejšie rádio a pozná sa to hlavne vtedy keď hrajú jubilantom. Teraz je v našich rádiách hlavnou témou rozhlasové jubileum. Musím dodať, že to už je v rámci novej štruktúry RTVS (aby sa pani generálna neurazila), aj keď pre ňu je rádio už len takou "bokovkou", ale aj tak ide v zabehnutých koľajach.

Už ani neviem, kde to bolo, či na Slovensku, alebo v Regine, raz ako tak sedím a počúvam, zahlásili rozprávku pred spaním. Samozrejme to bola spomienková relácia z roku dávno minulého, keď ešte existovalo kino "Čas". Vtedy sa tomu hovorilo aj "blcháreň". Neviem potvrdiť, ani vyvrátiť opodstatnenosť toho pomenovania, lebo som nikdy nemal šťastie priniesť si odtiaľ blchu domov.

Tá rozprávka bola práve o tom, ako si ľudia odniesli z kina domov také malé stvorenie a veľmi sa mu potešili, hlavne deti. Zosmutneli, až keď z ich babky blcha neopatrne odskočila nevedno kam, asi susedke do vlasov. Taká bola realita, tie časy neboli až tak odtrhnuté od života, ani rozhlas. Aj o blchách v kine sa hovorilo otvorene.

Pokiaľ viem, kino na Poštovej ulici už dávno neexistuje. Kino Čas bola inak výborná vec. Keď vonku pršalo, tam sa dalo za korunu presedieť aj niekoľko hodín. Raz som tam dokonca presedel celý futbalový zápas, lebo sa mi nechcelo sedieť na tribúne zápasu, ktorý chcel silou mocou vidieť môj príbuzný, veľký fanda do futbalu. Bol to totiž v tom dni už druhý zápas, prvý sme videli a "počuli" v Trnave. Tam som si vypočul toľko nadávok a vulgárností, ako nikdy predtým, ani potom.

Kino Čas bola dobrá vec, hádam až na tie povestné blchy. Spomínam si, že v tom kine z času na čas chodila uvádzačka s takým ručným rozprašovačom a postrekovala nás ako voňavkou na veľkonočný pondelok. Vždy som si myslel, že je to kvôli smradu, ale už nie som si istý, či to náhodou nebol postrek proti blchám. Preto som sa šťastne vyhol blche domácej. Bol som v podstate šťastný ako blcha. Ktovie prečo sa to tak hovorí?

Na svete poznáme asi 1 600 druhov bĺch, na Slovensku žije do 100 druhov. Dĺžka života blchy sa pohybuje od niekoľkých mesiacov po tri roky. (wikipedia)

04 septembra 2011

Muži v nádeji

Trnava je milé mesto, najmä večer. Bohužiaľ sme tam dnes večer neostali, aj keď sme mali v pôvodnom pláne aj organový koncert. Akosi nás unavil oddychový film "Muži v nádeji". Nečakal som od toho filmu žiaden zázrak, skôr iba dve hodiny voľnej zábavy.

Úvod bol dosť rozpačitý, vlastne tak nejako to pokračovalo až do momentu, keď došlo k tragédii. Potom sa už diali skoro samé vážne veci, s tým že žolík manželskej nevery sa posúval z jednej strany na druhú, aby nikto neostal ukrivdený. Do filmu vložili aj jeden starší vtip a zopár scén obvyklých v podobných filmoch. Proste, osvedčené triky z komédií, ale decentne. Herecky, pri tom obsadení ani nemožno mať výhrady.

Na stránke csfd ma zaujal diskusný príspevok od "KarelR" ktorý vidí podstatu príbehu takto:

"Nejdřív člověk nevěří vlastním očím, potom se celkem slušně baví, a nakonec kroutí hlavou nad tím, kam to všechno směřovalo."