Stránky

30 decembra 2011

Bez jasného dôvodu

     Koniec roka sa blíži nezadržateľne. Zajtra je Silvestra, malo by sa bilancovať, presnejšie povedané - zabávať. Silvester je náš alternatívny prvý apríl. Našťastie máme aspoň tie dva veselé dni v roku. Zatiaľ je to tak, ale možno to tak v budúcnosti nebude. Znova sa objavili noví kalendároví reformátori a chcú zrušiť koniec roka. Posledným mesiacom by síce bol december, ale za ním by nasledoval ešte jeden extra týždeň. Ale iba v niektorých rokoch. Proste naprogramovaný zmätok.
     Budúci rok má mať inú extra novinku - smartfóny. Vraj majú nahradiť noviny na toalete a to sa mi nezdá. Kedysi sa tam naozaj používali noviny, ale tie dnešné sa už ani na to nehodia. Neskôr prišla éra jemného papiera a dodnes používame na ten účel tie špeciálne "zvitky" jemného "toaletného". Možno niekde stále používajú noviny, ale ja sa nechystám presedlať na smartfón, ani na "fun-fón". Ostávam pri krížovkách a akusticky pri Slovenskom rozhlase. Keby ste sa však chystali do Indie, vezmite si hoci aj omývateľný smartfón, ale predtým si pozrite inštruktážne video.
     V oblasti ľudských práv možno svitá na lepšie časy. Doteraz totiž Amerika kritizovala Rusko za nedodržiavanie ľudských práv, ale teraz už aj Moskva kritizuje USA za podobné nedostatky. To stojí za pozornosť. Možno sa začína nová doba globálnej "glasnosti". Možno je to tak, že pravda je síce vo hviezdach, ale raz aj tak zvíťazí nad lžou a nenávisťou. Nechajme však veľkú politiku, lebo v nej nespočívajú ľudské práva (a povinnosti). Tie sa budú musieť čoskoro rozšíriť aj na opice a holuby. Lebo nielen opice, ale aj holuby si to už vedia spočítať.
     Aj z tohto krátkeho prehľadu je vidieť, že koniec roka pôsobí humorne aj v internetových médiách. Aspoň na konci roka sa z nich môžeme smiať bez toho, aby sme pri tom uronili aj nejakú tú slzu nad ich stavom. Najväčší objav roka aj tak urobila istá nezisková organizácia v Amerike (ako inak). Zistili, že čoraz viac ľudí surfuje po internete bez jasného dôvodu. Ešte že ten výskum urobila "nezisková" organizácia. Inak by bolo stačilo, aby sa ma opýtali a mohlo im to byť jasné aj bez výskumu. Ja dokonca aj píšem na internet bez jasného dôvodu.  
     Na stránke aktuálne.cz píšu o dvanástich zariadeniach IT, ktoré si v budúcom roku zaslúžia našu pozornosť. S radosťou konštatujem, že ani jedno nebude (našťastie) v centre mojej pozornosti. Ostávam na aktuálnej technickej úrovni, už sa nehrám. Mám na to celkom jasný dôvod - z detských nohavíc som  už vyrástol.

2011 - končí sa rok, 
končím svoj blog.
Po Novom, v Dvanástom, 
začnem ho po novom
(no zbohom).
V dobrej nálade (na zdravie)
nech žije Nový rok 
dvetisíc dvanásty 
a so šťastím aj ďalší...
(2013-ty)


28 decembra 2011

Symphonie nº 3 "Allegro maestoso"

Život je poézia, či próza?
Ako kedy, ale vždy má čosi spoločné s poéziou aj s prózou.
Čo je vlastne rozlišovacím znakom poézie?
Zdá sa, že je to rým, ale aj rytmus.

Hlavne ten a samozrejme myšlienka.
Bez myšlienky sa neoplatí vysloviť slovo, tobôž vetu.
Myšlienka môže byť priamym, alebo nepriamym vyjadrením emócie.
Ale môže byť aj racionálne vysloveným slovom.

Ak sa nad tým zamyslíme, podobne to funguje aj v próze.
Tam si to čitateľ až tak neuvedomuje, nevníma rytmus, ale je tam.
Niekedy aj rým, ale ten iba zriedka.
O rytme v próze ešte neboli napísané žiadne teoretické pravidlá, ale tie hádam ani nie je treba.

Rytmus je zmena, ktorá je vlastná životu.
Myslím si, že ak v texte nie je obsiahnutý tento životný princíp, čítanie sa stáva nudným. 
Tretia vlastnosť poézie je vonkajšia forma.

Tak tu teraz píšem báseň v prozaickej forme.
Najkrajšiu formu má hudba.
Počúvam organovú hudbu.

Blíži sa finále.




L. Vierne Symphonie nº 3 "Allegro maestoso" Juan Maria Pedrero, organ

26 decembra 2011

Frndžalica od Pacha

Ešte sa mi nechce spať, tak počúvam svoje obľúbené yutube hity. Že ktoré sú to? to prezradím nabudúce. Momentálne som ešte pod dojmom filmu "Posledné prázdniny" a teším sa na Pacha, ktorého si pozriem zajtra zo záznamu.  

Hybského zbojníka si vychutnám, lebo tam má tú svoju slávnu  frndžalicu. Takej frndžalice som si dnes uhol, doslova za náprstok (5 ml) a vyrazilo mi to dych. Pravda je, že od tvrdého alkoholu som si akosi odvykol, ale netušil som, že elixír môže mať takú silu, že budem chrliť oheň a síru.

Bolo to tak, že mi Ježiško priniesol elixír menom Klosterfrau Melissengeist a ten kláštorný duch je silnejší ako dobrá slivovica. Vraj je v tom výťažok zo 14-tich bylín a slivovica má len slivku. Súkromne som si preto kláštorného ducha od troch mníšok premenoval na Pachovu frndžalicu.  


23 decembra 2011

Vianočné stoly

Vianoce sú aspoň taký veľký fenomén ako politika v predvolebnom čase, ako katastrofa, alebo mimoriadna udalosť celosvetového významu. V tom zmysle, že každý bloger sa k nim musí vyjadriť (aspoň raz).  A blogerom je dnes skoro každý, kto sa naučil ovládať klávesnicu. Sviatky pokoja a radosti na jednej strane. Na druhej strane je tu prípravný zhon a stres, aby sme nakúpili všetko čo sme mali (alebo to, čo sme ešte nemali).

Je tu však aj duchovná tradícia Vianoc, tú už mnohí neovládajú, mnohým je cudzia a mnohí podľa nej nekonajú. Ostáva len to ústredné motto z kalendára: "Štedrý deň". Tomu dňu predchádza obdobie pečenia, potom sa varí vo veľkých hrncoch, aby aj gazdiná mala dva dni pokoja. Ilúzia Vianoc. Štedrý deň je plný paradoxov. Podľa tradície je to pôstny deň, ale večer sa naložia stoly množstvami tradičných chodov a tá večera je potom najdlhšia v roku. Štedré následky trvajú ešte dlhšie.

Pozitívom je zväčša to, že sa stretnú rodiny. Inak sú Vianočné dni náročné na sebadisciplínu. Kto by odolal trvale obloženým stolom so sladkosťami, sýtym jedlám, ktoré sa tradične musia, aj keď je zvyčajne pohybu menej. Kde sú zásady správnej výživy? Kto neodolá, odnesie si pár ďalších kíl z každého štedrého dňa. Preto po Vianociach a po prehýrenom Silvestri nasledujú tradičné Novoročné predsavzatia. Tie však prichádzajú neskoro, lebo nie je dobré chytať býka za chvost.

Dobrú chuť!
 

22 decembra 2011

Čas pozdravení

Reagujem na príspevok z predchádzajúcej diskusie, aby som písal kratšie texty. 

Chcel som napísať niečo o vianočných pozdravoch, tých tradičných, ktoré už dnes málokto posiela. E-mailové pozdravy, alebo SMS sú dosť neosobné (najmä tie hromadné), chýba na nich vlastnoručný podpis odosielateľa. Sú príliš suché, chladné a zvlášť na Vianoce bývajú gýčovité a bez fantázie. Cítiť  z nich vôňu serverov - suchý vzduch, horúce plasty a hluk ventilátorov.

Zažime tento rok pokojné Vianoce bez počítačov a vypnime si mobily. 


21 decembra 2011

Pinzeta

V tejto úvahe vychádzam čiastočne z voľnej interpretácie myšlienky Borisa Filana, ktorú nedávno vyslovil v rozhovore s Andreou Vadkerti na TA3. Domovom človeka je vraj duša a duša je niečo, čo sa nedá presne definovať, ale obklopuje to človeka ako "aura". Za normálnych okolností je duša komprimovaná, lebo sa dotýka iných duší, ktoré ju stláčajú a rušia. Je voľná len vtedy, keď je človek sám. Vtedy môže duša expandovať aj nad výšku Everestu. Záleží už len od okolností, od vnímania pozitívnych javov, napríklad keď je človek sám v prírode.

Písať o politike je lákavé a nezáväzné a je to ako písať správy o udalostiach v zahraničí, keď je doma pokoj. Politika je totiž niekde mimo osobného sveta, ale aj mimo rodiny a mimo vlastného domu. Domov je svet, krajina, mesto, vlastný dom, byt alebo aj vlastná pracovňa, spálňa či obývačka v ňom. V konečnom dôsledku je však domov človeka jeho vnútro a jeho duša v ktorej je zabalený ako darček pod vianočným stromčekom. Hlavne ak je sám, alebo osamelý.


V domove i v dome je treba občas urobiť poriadok, lebo časom sa do domu nanosí veľa užitočných vecí a tie sa zase časom stávajú neužitočnými. Neužitočné sú aj tie veci, ktoré neležia na svojom obvyklom a náležitom mieste. Položiť napríklad diaľkové ovládanie televízora k televízoru je obvyklé, ale nie je to náležité. Lebo diaľkové ovládanie má byť správne "ďaleko" od ovládaného spotrebiča. To plynie z jeho diaľkovej podstaty.

V dome i v byte sú miestnosti so špecifickým určením. Takou najdôležitejšou miestnosťou je obvykle tá najmenšia (dve nuly), potom tá trochu väčšia s vaňou a ešte aj tá tretia najmenšia, teda kuchyňa. Ostatné už nie sú tak špecifické, dajú sa použiť na to aj na ono. Zvláštnou izbou je komora, či špajza. Účel špajze je jasný, je to zásobáreň potravín, akési proviantné zázemie pre rodinu.

Z hľadiska účelu je najuniverzálnejšou miestnosťou v byte komora. Je všestranne použiteľná na odkladanie vecí, ktoré práve teraz nie sú v byte potrebné. Je to výhoda komory, ale časom je to aj jej prameň skazy. Lebo odložené veci sa v byte zákonite hromadia a hromada má takú vlastnosť, že sa čoskoro stane neprehľadnou. Po perióde odkladania teda musí prísť na rad veľké upratovanie. Čím dlhší je úsek odkladania, tým väčšie býva upratovanie.

Naša komora je súčasne aj mojim občasným pracoviskom, dielňou. To človek zdedí, ak je raz šikovný, musí mať aj dielňu. V dielni je poriadok ešte dôležitejší ako v komore. Teda mal by byť. Ak sa však spojí dielňa s komorou a málo sa v dielni pracuje, účel sa preklápa na stranu komory. Na veľký poriadok mám svoj systém. Určím si jednu vec, ktorú musím nájsť a upratujem dovtedy, kým ju nenájdem. A to býva problém. Tentokrát som hľadal pinzetu. Upratovanie príde skrátka, lebo som ju našiel už v polovici snaženia. Preto mám odteraz poriadok v dielni na 50%.

19 decembra 2011

Drobnosti majstrov 1

Do pravého stĺpca wabovín vkladám rôzne múdre i menej múdre, ale zaujímavé alebo  zvláštne výroky z internetu, aj z normálneho okolia. Tie výroky si vážim, lebo sú ako tá fialka, čo rastie na trenčianskom moste (nikto ju nesadil, sama sebou rastie...). Múdrostí je veľa a stĺpec tým rastie, preto ho treba občas poupratovať a postupne obnovovať. Aby už "opozerané" múdrosti nezapadli prachom, presúvam ich sem, kde budú aj naďalej dostupné.
"Keď Vás už doma ani v krčme nemá kto počúvať, alebo najradšej počúvate len sám seba, je čas stať sa blogerom."

"Nemyslite si, že socha je niečo trvalé. Najprv sa pod ňu kladú vence, neskôr dynamit."
(CFP)
Komentár bez piana: "Dnes sú výborné časy pre arogantných..."

Médiá zohrávajú v modernom svete podobnú úlohu, akú mala kedysi cirkev, rodina, školy či iné socializačné ustanovizne.

Zmyslom života je neustále hľadanie zmyslu života.

... je možné, že niektoré živočíchy sú na Zemi len dočasne a to môže byť aj prípad Človeka.

... jediné miesto, kde v dnešnej dobe ešte môžeme stretnúť primitívneho pračloveka, je práve internet.

Osud nie je vecou náhody, ale vecou rozhodnutia. Nie je to vec, na ktorú sa čaká, ale vec, ku ktorej sa dospeje.
(William Jennings Bryan)

Na samičke komára je sympatické, že nepije krv svojmu druhovi ale iným.
(kusi)

Žena je ženou, až keď má chlapa.
(zo života)

Bol ako slovenská ekonomika - príliš otvorený svetu, teda závislý na vonkajších stykoch. (w)

Citujem: "Moja manželka... patrí do skupiny tých šťastných žien, ktoré sa narodili až 250 rokov po tom, čo prestali upaľovať bosorky."
(Z blogu D. H.)

"Nostalgia je, keď sa chceme vrátiť, a nemáme kam." (Stas Jankovskij) (z blogu).
Slová lásky môžu časom stratiť platnosť, slová nenávisti platia neodvolateľne a navždy.
(pesimista)

"Část mozku, která je zodpovědná za dobré soužití s ostatními lidmi, potřebuje ke svému vývoji několik desetiletí života."
(psychologie.cz)

"Nedodržať slovo znamená niečo sľúbiť a urobiť opak. Ale prehodnotiť niečo v priebehu, to nie je nedodržanie slova."
(Grigorij M. relativizuje morálku)

Zakladateľ WikiLeaks označil populárnu sociálnu sieť za "najdesivejší špionážny nástroj, ktorý bol kedy vytvorený".
(živé.sk)

Dnes: "Meteorológovia varujú: Niekde čakajte silný dážď"
(aktuálne.sk)
Súvislosti:

Perly ducha - o čo iné, než o perly ducha môže ísť pri slovách a vetách, ktoré sa rodia z myšlienok? Hovorí sa, že v každej knihe sa nájde niečo múdre. Niekedy je škoda čítať celú knihu, stačí len tá ojedinelá múdrosť. Podobne aj v článkoch na internete. Takéto "perly" teda šetria čas. Iste, je to môj len pohľad. Občas niečo nájdem. Ak sa dá, je tam vždy aj odkaz na originál.  

Reedícia múdrostí - moja rubrika "Perly ducha" sa preplnila a ľúto mi je zmazať tie múdre vety, tak som sa rozhodl ich tu znova vydať napospas čitateľom wabovín ako riadne mimoriadny článok.  



18 decembra 2011

Jana Eyrová

Na tento film som nechcel ísť, nakoniec ma rodina prehovorila, vraj to bude lepšie, ako surfovať po internete. A mali pravdu. Nie je to film, ktorý by som mohol porovnávať s tými, ktoré bežne produkuje Hollywood, ale aj tak mám predsa jedno približné prirovnanie.

Okrem oficiálneho označenia - romantický/dráma, by som ešte dodal, že podľa mňa obsahuje aj prvky hororu. Vychádzam z toho, že trikrát mi stuhla krv v žilách od prekvapenia. Neveril som, napríklad, že v miestnosti, ktorú nazývajú strašidelnou, sa naozaj stane niečo strašidelné. Moja chyba...

Film nás vtiahol do neuveriteľných podmienok života v Anglicku 19. storočia. Ľudia vtedy museli byť veľmi skromní a napriek tomu asi tiež zažívali svoje svetlé chvíľky šťastia ako my. Ani panské sídla by asi dnešným nárokom na bývanie nestačili a to nehovorím o ľudských vzťahoch a rozdelenej spoločnosti na živoriacu chudobu a nadradenú elitu.

Láska, čo iné môže byť nosným príbehom romantického filmu? Príbeh osudovej lásky je tu skomplikovaný nielen spoločenskou nerovnosťou, ale aj tajomným chovaním pána Rochestra, do ktorého sa zaľúbi vychovávateľka Jana Eyrová, ktorá vo svojom detstve nezažila žiadnu lásku, len samé ponižovanie. Napriek tomu si zachováva čistotu svojho citu a jasný rozum. To sa prejavuje aj v jej rozhovoroch so svojim pánom. Tragické vyústenie príbehu je zároveň odhalením temnej minulosti pána Rochestra.

Toľko filmový príbeh podľa rovnomenného románu Charlotte Brontëovej. Dve hodiny filmu je divák celkom zaujatý príbehom.

Spracovanie príbehu je "filmové" a celkom akceptovateľné (mám šťastie, že som knihu čítal veľmi dávno). Mám len taký dojem, napriek dobrým hereckým výkonom, že "osudová" láska bola stvárnená len v akejsi "vecnej" rovine. Aj záverečná scéna trochu jednoducho a nepresvedčivo ukončí film.

Hudobný sprievod filmu bol príjemný a ladil s dejom. Mne však predsa chýbala v danej sekvencii dlhšia pasáž hry na klavíri, keď tam už bol a pán Rochester vedel hrať.

---
Úplne pod čiarou sa ešte vrátim k tomu prirovnaniu - Jana Eyrová (2011) mi spracovaním a ladením trochu pripomenula slovenské filmy - Lietajúci Cyprián, Báthory, alebo Jánošíka.




Jana Eyrová, Velká Británie - USA, 2011
Réžia: Cary Fukunaga
Hudba: Dario Marianelli
Hrajú: Mia Wasikowska, Michael Fassbender, Jamie Bell, Holliday Grainger, Judi Dench, Craig Roberts, Sally Hawkins a ďalší.

13 decembra 2011

Slovenská ľudová

Anička dušička nechoď do hajíčka, 
lebo ťa poštípe had lebo jašterička

S politikmi netancujem, ale toto mi nedalo. Slovenská ľudová líderka začínajúcej straničky, sama obrúsená mnohými politickými vetrami, sa sťažuje na bývalého kolegu z najväčšej strany, ktorý vraj nežičí tým malým a začínajúcim straničkám. To by však nebolo to podstatné, lebo ako sa hovorí, každá líška svoj chvost chváli.

Pozoruhodné je to, že Anna to hodnotí ako nepochopenie demokracie zo strany veľkého lídra. A hneď pre neho nachádza vhodnú škatuľku s označením "boľševické". Ani to by u nás nebolo nič neobvyklé, politickí oponenti sa často zvyknú častovať politickými nadávkami. To je predsa tak ľudové. Kedysi dávno sa všetko zlé označovalo globálne za "protisocialistické" a bolo to dosť frekventované slovo.

Trochu budem špekulovať a odvodím si - podľa vyjadrení političky by sa dosiahla stabilita len veľkým počtom malých straničiek vo vláde. Lenže to už poznáme z praxe.

Krásne a dvojzmyselné je aj Annino vyjadrenie o politike ako o smetisku, kde kraľujú kohúti a sliepočkám nechcú dať príležitosť. My čo sme z dediny vieme, že tak to na smetisku vždy bolo a bude. Pravda je, že keď gazdiná na sedliackom dvore nasypala zrnie, sliepky pribehli vždy prvé a kohút až za nimi, lebo má väčšiu váhu. Teda je tu aj istý rozdiel medzi skutočnými a politickými sliepkami (brojlermi).

Anne sa nepáči, že vo všetkých stranách, ktoré majú väčšiu dôveru voličov sú politici, ktorí sú v politike príliš dlho. Zabúda na seba a na svoje politické roky. Ja viem, že u dámy sa o rokoch nemá hovoriť, ale predsa sa už poznáme dosť dlho. Mimochodom, slogan o "starých" politikoch (čo sa už nabalili) a mladých, ktorých to ešte len čaká, je práve teraz v móde u viacerých "mladých" lídroch.

Mladosť by vraj mala byť politickou legitimáciou a prostriedkom na ceste k (osobnému) cieľu. To platí vo všeobecnosti, ale v politike mladosti bohužiaľ (našťastie?) chýbajú obzory. Dnes teda len toľko na tému politických tancov a ľudoviek pred blízkymi voľbami.

________________________________________
Rozhovor o politickom strachu je na tejto stránke: aktuality.sk




11 decembra 2011

Na hrane zákona

Ktovie prečo mám vždy v nedeľu večer taký nepríjemný pocit, že niečo dobré, príjemné a slobodné končí a začínajú sa povinnosti? Aj včera to tak bolo, ale mal by som byť celkom spokojný, lebo som videl film, ktorý ma ešte stále v mysli zamestnáva. Musím o ňom premýšľať, bolo to, stručne povedané, ako obraz z doby rozvinutého kapitalizmu.

Neviem, ako by sa do slovenčiny preložil názov filmu "Hranaři". Hádam ako Na hrane zákona. Už aj to je veľmi jemné označenie korupcie na najvyšších miestach štátu a hospodárstva, lebo je to fakticky zlodejina a bezpracné obohacovanie sa na úkor poriadku a spoločnosti. Druhá vec je, kto sú tí ľudia zvaní "hranaři". Navonok úctyhodní kapitáni priemyslu, lobisti, poslanci a zabijaci v oblekoch. V skutočnosti bývalí veksláci, ŠTB-áci, KGB-áci  a nad tým všetkým vyčnieva dozor "veľkého brata" lokálneho šéfa NSA ako "supervisora". To stále hovorím o českom filme Hranaři.  

Je to dobrý film, ako celok núti k zamysleniu. Po stránke hereckého stvárnenia je excelentný. Pri takom hviezdnom obsadení sa ani nič iné neočakáva. Skutočne, tie charakterové stránky postáv boli vykreslené s patričnou hodnovernosťou a razanciou. Príbeh filmu je bizarný. Aj keď formálne ide len o jednu zákazku na stavbu nemocničného komplexu, pôsobí ako hodnoverná sonda do prostredia "smotánky" a elity spoločnosti. Vôbec nevadí, že je to príbeh zasadený do českých realít, jeho podstata je nám dôverne známa aj z našej súčasnosti.

Pri návšteve tohto filmu musí mať divák spočiatku trochu trpezlivosti, aby neupadol do nudy zo zmätku pri vkladaní množstva postáv do príbehu, ale oplatí sa vydržať. Nie je to srdcervúci príbeh, ale prináša svojim spôsobom nový pohľad. Je natočený s pragmatickým prehľadom a nadhľadom. Ani ukončenie filmu nie je nijako zvlášť romanticky sladkasté. Vo filme sa nájdu aj vraždy i vlastný odchod zo scény, ale aj úplne pragmatická záchrana zopár protagonistov útekom súkromným lietadlom do teplých krajín.

Pod dojmom z celého filmu som bol ochotný odpustiť začiatok a odchádzal som z kina zaujatý podstatou, myšlienkou filmu. V Čechách ohlasovali premiéru tohto filmu na 1. 12. 2011, ja som ho videl jedenásteho, teda moje hodnotenie je nezvyčajne čerstvé :) Film odporúčam aj preto, že v druhom pláne obsahuje aj prvky detektívky, ale hlavne pre celkový dojem a námet na zamyslenie.
 
Hrajú: Saša Rašilov, Kateřina Brožová, Mirosllav Etzler, Vilma Cibulková, Jan Tříska, Jiří Langmajer, Martin Dejdar, Milan Kňažko, Václav Podstránecký, Michal Dlouhý, Norbert Lichý, Radim Fiala, Vladimír Kratina, Jiří Korn. 
Kamera: Karel Fairraisl, hudba: Zdeněk Merta
 ...
Scenár: Oto Klempíř, Jiří Hubáček
Réžia: Tomáš Zelenka
Viac tu na oficiálnej stránke filmu.



10 decembra 2011

Euro napreduje

Podľa správ na ČT1 má Poľsko záujem čím skôr vstúpiť do Eurozóny. Konečne jedna dobrá správa, keby som bol "investor" začal by som euru veriť. Už mi tam chýba len Česko.

Dobrý večer.

07 decembra 2011

Kalendáre

"Mám více vzpomínek, než kdybych žil i věk", tak píše Ch. Baudelaire v preklade S. Kadleca. Básnik ďalej opisuje svoj starý sekretár, kde sú v zásuvkách naskladané spomienky. Nič nie je vraj horšie ako staré preplnené zásuvky skríň a sekretárov. Hlava je cintorín plný výčitiek, zoschnutých ruží a vôní čo páchnu. Je pyramídou v tmách a kryptou neznámou. 
To bol básnický úvod podľa knihy z Československej edície KPP (1966). Dnešná úvaha je v podstate o čase v šuplíkoch. Začalo to jednoduchým nákupným príkazom pri mojej pracovnej ceste do mesta: 

- A kúp mi aj kuchársky kalendár s receptami. 

Tak sa aj stalo, čoskoro pôjde na stenu a potom, ako starý, do zásuvky so staršími vydaniami kalendárov. Ak sa tam ešte zmestí. 

Kalendár našich gazdiniek, to je zvláštny fenomén, ktorý nám plní zásuvku na to určenú už dlhé roky. Obrazne plnil naše žalúdky a tým tak trochu aj naše životy. Ako mladí manželia sme mali aj takého spoločného menovateľa. Dobré jedlo sa treba naučiť variť, čerpať inšpiráciu zo skúseností iných. Podobne je to aj v iných manželských dôležitostiach. Niektoré zvláda príroda automaticky a neodolateľne, Kámasútra prichádza na rad až neskôr a úplne nakoniec, v modernej dobe, vari aj to Modré z neba, či ako sa to volá. 

Ale nepredbiehajme, reč je tu o kalendároch. Náš kalendárový šuplík je už značne naplnený, možno bude treba po pár rokoch nejaké gastronomické spomienky vyhodiť. Možno v ňom raz urobím štatistiku, koľko sme zaplatili za všetky tie recepty pre gazdinky (v prepočte na euro kým to ešte platí). Bola by z toho asi najdrahšia kuchárska kniha na svete. S kalendármi je to tak, najprv sú zavesené, potom zvesené a keď sa už nezmestia (do kontajnera) do šuplíka, ich éra končí nadobro. To je osud.

04 decembra 2011

Jasnovidka

Idea náhodnosti bola vymyslení preto, 
aby sa zabránilo pádu do neodvratnosti.
Tak veľmi sa sústreďovala na pozorovanie iných, 
až jej uniklo, že aj ju si ľudia pozorne všímajú.
Prehnaný záujem o budúcnosť robí človeka 
menej náchylným budúcnosť reálne žiť.
  Debra Ginsberg, z knihy Jasnovidka
 

Po toľkých citáciách by sa patrilo povedať aj niečo z vlastnej hlavy. O mojej ceste ku knihe Debry Ginsbergovej Jasnovidka z vydavateľstva Arkus som písal pred dvomi dňami. Dnes som dočítal, moje čerstvé dojmy sú teda ešte teplé. Dej príbehu sa odohráva v rozpätí siedmych rokov, čiastočne na Floride, a hlavne v Kalifornii. Vo všetkých informáciách o tejto knihe sa dočítate, že je to o falošnej jasnovidke. Priznávam sa, že ja "pravých" jasnovidcov, ktorí by naozaj videli do budúcnosti, nepoznám. 

Skutočne je to zvláštny svet, zvláštna spoločnosť, ktorá potrebuje ku svojmu fungovaniu poznať svoju budúcnosť, teda v podstate ilúziu poznania svojej budúcnosti. Iste je to všetko o znalosti ľudskej psychológie a to má svoje opodstatnenie, ak to niekomu pomôže, ale inak je iluzórne vidieť budúcnosť. Z falošnej jasnovidky sa v tomto príbehu nakoniec stáva žena, ktorá vidí duše mŕtvych, ktorá vidí udalosti krátko pred ich uskutočnením. 

Stáva sa jej to v rámci okruhu ľudí, ktorým poskytuje svoje služby a ku ktorým ju viažu aj iné okolnosti. Stala sa súčasťou ich životov, tajným dôverníkom. Ten okruh má v skutočnosti dve roviny, jednu oficiálne viditeľnú a druhú prebiehajúcu skryte, ale aj tak každý vie, že tá druhá rovina existuje. Tou druhou rovinou sú sexuálne vzťahy mimo oficiálnych zväzkov. Tie ovplyvňujú danú spoločnosť z pozadia často rozhodujúcejším spôsobom ako tie oficiálne. Hlavne negatívne, za cenu krátkodobých pôžitkov.

Približne do polovice knihy sa čitateľ zoznamuje s osobami, ktoré vstupujú do deja a ktorých je pomerne dosť. Všetci, zdanlivo bez vzájomných kontaktov, nakoniec skončia vo vyvrcholení príbehu pospájaní rôznymi súvislosťami, ktoré si tak spisovateľka naservírovala na zauzlenie a rozuzlenie záhad. V príbehu ide nakoniec o objasnenie vraždy, ktorá spočiatku vyzerá ako nezmyselná. Čitateľ má aj tak na výber viacej podozrivých osôb z okruhu a záver je dostatočne prekvapujúci.

Delenie príbehu na kapitoly je celkom zrozumiteľné. Pri striedaní scén a osôb je vždy jasne zadefinovaná spojitosť, preto sa kniha dobre číta. Prostredie Floridy, či Kalifornie je pre nás dosť exotické a do istej miery aj život tamojšej (kapitalistickej) spoločnosti. Niektoré podobnosti s našou súčasnosťou sú však už celkom jasné (Kto si trúfa, nájde už aj u nás "jasnovidecké" služby). To zvyšuje aktuálnosť a príťažlivosť tejto knihy. Inak nemá veľké ambície, je to vcelku dobrý detektívny príbeh s využitím domnelých, aj "reálnych" jasnovideckých schopností.
Debra Ginsberg na facebooku.
 

02 decembra 2011

Dva nože zadarmo

     Dnešný sobotný súhrn začínam konštatovaním, že waboviny sú blog, ktorý píšem v rozpore so všetkými zásadami zaručujúcimi úspech. Otázne je, aký úspech očakávam. Povedzme si, že úspechom by mohol byť fakt, že už je tu 717 článkov a ešte stále píšem. Tento blog bol vytvorený v auguste 2006 a stránka bola otvorená za ten čas najmenej 68 tisíc krát. Niektoré články považujem neskromne za nadčasové a čitateľné aj po rokoch. Je to môj názor, každý čitateľ má iste ten svoj. Na stránke je výborný vyhľadávací nástroj Google, ktorým sa ľahko dajú vyhľadávať články v blogu. Je tu aj časový zoznam článkov podľa názvu a zoznam podľa rubrík. Sú to potrebné nástroje na orientáciu. Dnešná doba je taká, že najdôležitejšie je vedieť hľadať. Sme takmer v biblických časoch: kto hľadá, ten nájde...

     Včera som začal čítať novú knihu. Zatiaľ ju nebudem menovať, poviem niečo len o spôsobe, ako sa ku mne dostala. Náhodou som zašiel do kníhkupectva kúpiť ako dar kuchársky kalendár. Aby som neodišiel naľahko, prikúpil som k daru aj knihu, ktorá bola na vrchole knižného rebríčka. Teda vlastne ležala na vrchu kopy kníh. Daroval som ju žene a keď ju dva dni nezačala čítať, začal som ja. Prvé dojmy sú zmiešané, dobré aj zlé. Dobré je, že kniha je vytlačená na hrubom papieri, teda nie je tak objemná ako sa zdá, jej hrúbka je daná hrúbkou papiera. Zlé je, že má tvrdú väzbu a pri čítaní v posteli ma pichajú rohy tej tvrdej väzby do dlaní. Navrhujem vylepšenie - tvrdú väzbu kníh robiť v rohoch zaoblenú. Hovorí sa však, že obsah je dôležitejší ako forma. Z obsahu som zatiaľ absorboval 10 kapitol. Je ich celkom 38, plus epilóg a poďakovanie.

     Zajtra je sobota a LOZ sa nevzdáva. Ani ja. Už rok bojujem so sedmičkou v oknách (Windows 7). Musím povedať, že prechod z XP na 7 je dosť náročný. Je to asi dané spôsobom myslenia tvorcov, ktoré je diametrálne odlišné od môjho. Zvykol som si vidieť do vnútra počítača, do rozmiestnenia svojich dát a súborov. Preto mi vadí, ak chce systém moje dáta organizovať sám. Napríklad cez medzičlánok "knižnice". Pre mňa je to absolútne neprijateľné a zbytočné, tak isto ako pomenovanie mojich adresárov na "obrázky", "dokumenty", "videá" a podobne. Mám svoje mená a svoje príbuzenstvo. Tiež mi nevyhovuje nový spôsob vyhľadávania. Radšej používam externé pomôcky. Na vyhľadávanie mám "Everything". Je rýchly a nájde vždy to čo chcem. Na svoje dáta mám vlastné adresáre. Namiesto "knižníc" mám rýchly prístup k mojim adresám cez program "Chameleon Folder". Výborná vecička.

     Keď už som u okien, spomenul som si na systémy, ktoré mi prešli cez ruky od čias PMD 85, kde bol jednoduchý programovací jazyk Basic. V ňom som si napísal zopár programov. Na PMD som hrával výbornú hru Manic Miner. Super hra. V práci som začínal na systéme DOS, neskôr sa objavil Windows 3.11, ale to bola len akási nadstavba DOS-u. Pravé okná boli až W-95. Občas padli na nos, ale dali sa pomerne rýchlo preinštalovať. Neskôr ich nahradil W-98 a ešte neskôr Windows XP. Tie boli najlepšie. Vynechal som W-2000 a Vistu. Nechtiac som teraz zakotvil na sedmičke, ale taký je už vývoj IT. V podstate je to v pohode. Nastavil som si klasický vzhľad bez zbytočných kudrliniek a ide to. Najviac ma hnevajú spomenuté knižnice a pokazené vyhľadávanie.

     Toľko by vari stačilo na zajtrajší sobotník. Na trh sa už nechodí, je zima. Skoro by som zabudol na "dva nože" v titulku. Tie som vyhral (a hneď aj stratil) v žrebovacej súťaži podľa telefónneho zoznamu. Zavolala mi jedna pani, že som v ich firme vyhral dva keramické nože. Reku fajn, tak mi ich pošlite. Ale že to nie, oni mi ich donesú osobne, aby som bol vtedy a vtedy doma. Vraj nič za to neplatím, je to úplne zadarmo. Tak som súhlasil, že budem doma, nech prídu. Až potom sa začala vyjadrovať zrozumiteľnejšie, že to je ich reklamná akcia a ja musím zabezpečiť k sebe aspoň 5 ľudí, že budú prezentovať svoje výrobky a potrvá to najviac hodinu. Začal som v duchu počítať: prenájom bytu na propagačnú akciu, organizačné zabezpečenie, pozvanie hostí na vlastné náklady, teda pohostenie (káva, sušienky) a ak nepočítam vlastný čas, tak mi to vychádza cca na 35 € a to je za dva keramické nože (zadarmo) dosť. Keby to bola povedala na začiatku, mohli si ušetriť čas a telefónne poplatky.