Stránky

23 decembra 2012

Čaro Vianoc

Pred Vianocami sa domácnosti menia na manufaktúru z odboru potravinárskej výroby. Je to ženský raj, keď sa zvyčajne nenudia a sú hlavnou postavou prípravného obdobia. Pečie sa a pečie sa, potom sa varí a vyvára. Najmenej dva týždne. Cez dva dni sviatkov sa už len prihrieva. Len riady sa umývajú, ale to už je pohoda. Tak to (vraj) chce tradícia zdedená od starých materí. Našťastie nemáme maštaľ, ani kone, ani kravy, ani kozy, ktorým by sme museli tiež pripraviť vianočný stôl a to oné, teda čaro Vianoc.

Vianoce sú aj časom bilancií. Sú skoro konečnou stanicou roka, preto sa už pred nimi dosť často hodnotí. Napríklad aj filmy. Najlepší slovenský film roka 2012 vraj bol dokument od Zuzany Piussi: "Od Fica po Fica". Človek aby sa bál chodiť do chladničky, ale aj do kina, že na neho vyskočí Fico. Našťastie to nie je v distribúcii kín, len na internete, kde si to možno pozrieť za piano, alebo aj bez.

V ankete vraj oslovili 300 ľudí, z toho sa zúčastnilo 132 (umelci, teoretici, organizátori, aktivisti novinári...). Jednoducho Mária, teda tí, čo sa vraj zaoberajú kultúrou. Teoreticky. Škoda, že sa neopýtali aj ľudí, lebo do kultúry sa rozumejú všetci (rovnako ako do politiky), nielen politicky angažovaní kamaráti. Aby bolo jasné, ja tu nehodnotím ten film, nevidel som ho. Keď som počul rozhovor so Zuzanou na niektorej českej stanici, stratil som chuť aj odvahu si to pozrieť. Nie som masochista.

Pravdu povediac, nevidel som žiaden z nových slovenských filmov vyrobených v roku 2012, len divadelnú adaptáciu filmu Tanec medzi črepinami. Bol to filmársky chudobný rok. Ani z "veľkej" svetovej produkcie ma nič neoslovilo. Z upírskych ság som už dávno vyrástol a možno je chyba na mojej strane. Človek však nie je len filmami živý, existuje aj  iná kultúra. Napríklad hudba, tá nikdy nesklame. Alebo internet ako taký, aj tam sa občas nájde niečo kultúrne. Niekedy aj naopak a niekedy sa tam aj rozum zastaví. Aj takýto titulok prekvapí: Vydavatelia novín, za ktoré na internete neplatím, sú idioti.

Aby som nezabudol, okrem Zuzany Piussi bol hitom tohto roka aj Róbert Bezák. Médiá sú občas všemocné a davy tiež. Neuveriteľné je, že toľko ateistov, toľko kresťanov a iste aj všetkých ostatných nezainteresovaných sa muselo k tejto kauze vyjadriť. Len ja ešte nie, tak to týmto aspoň trochu naprávam. Vždy keď sa objaví niečo tak dôležité, že to všetkými pohne, mám také tušenie, že ide o niečo celkom iné, že treba čítať hlavne medzi riadkami, alebo nečítať. Tak ma to naučila história...

Internetu teda bolo aj v tomto roku habadej. Taktiež televízie. Dospel som do štádia, že televízor zapínam len ako zvukovú kulisu pri rozprávačských reláciách, alebo pri vtipoch. Inak len na vopred vybranú reláciu, najradšej zo záznamu. Pozerám teraz pravidelne len jeden jediný seriál, ale o tom som tu už písal. Tento rok sa zapísal do mojej histórie aj mediálne. Konečne som sa odhodlal pre kúpu gramofónu, takže občas si púšťam historické LP a SP platne. Nedávno som dokonca objavil starý walkman a staré magnetofónové nahrávky. Verte mi, že občas je to objavné.

Čaro Vianoc je podľa mňa hlavne v tom bilancovaní (popri náboženskej stránke), aj keď rok sa končí až Silvestrom, ale to je už o inej, vtipnej zábave. Po Novom roku zase príde na rad zábava vážna - prezidentský príhovor a slovo dostane štatistika. A tak sa postupne dostaneme do normálnych všedných koľají. Aj na blogoch sa objavia nové, svieže témy (dúfam). Aj čitatelia sa vrátia ku svojim obľúbeným stránkam, keď sa rodiny znova rozletia po celom svete. Čo nevidieť, bude nám malý.

Zahoďte starosti, jedzte, pite a pracujte až po Novom roku, ktorý bude úplne nový po tohtoročnom neúspešnom konci sveta. Alebo predsa sa niečo zmení k dobrému? .... Želajme si!

12 decembra 2012

Špagety á la Niva

Keby mi to niekto predpovedal, že dnes, keď máme v dátume samé dvanástky, že ja budem variť špagety s nivovou omáčkou, neuveril by som. Vlastne som pripravoval len tú nivovú omáčku. Jeden recept, z nejakého týždenníka mi dala žena a tri ďalšie som si stiahol od internetových kuchárok. Tie recepty neboli od Germy, ani od Rastíka, za to sa ospravedlňujem. Žiadne suroviny som nevážil, nič som neodmeriaval a zo všetkých receptov som si vybral to, čo sa mi hodilo. Inak je to môj obvyklý postup keď sa dostanem ku šporáku...

Najprv som opražil na keramickej panvici trochu slaniny, do toho na drobno nasekané dve veľké cibule a nakoniec rozdrvenú nivu a tekutý syr z "črievka". K tomu trochu čierneho korenia, štipku vegety a dva strúčky drobno nasekaného cesnaku. Záverom bolo treba upraviť konzistenciu zmesi na omáčku prostredníctvom smotany na varenie. Všetko sa vydarilo, aj špagety boli tuším "panzani čo nikdy nelepí". Nemám rád špagetové jedlá, to radšej zjem makové slíže, alebo ešte lepšie, makové šúlance (mňam).

Možno je to tým, že som pri varení primerane vyhladol, ale toto mi chutilo. Moja žena ma už dávnejšie upodozrieva, že to čo navarím ja, mi vždy chutí viac... Preto mi občas rada prenechá žezlo. Súhlasil by som s dovetkom, že mi chutí všetko dobré, bez ohľadu na kuchára. Takže moja omáčka mala obedový úspech. Na mojom tanieri som si však svoju vlastnú nivovú omáčku vylepšil kečupom. Tak mi to chutilo ešte viac, ale to na mňa neprezraďte... Takto som si dnes varením oddýchol od politiky na internete. Odporúčam.

p.s.

Aj toto ma dnes oslovilo.
S potešením oznamujem, že som nevydal žiadnu knihu (aj keď ma prsty svrbeli :).

  


  

11 decembra 2012

Po lopate

Na aforizmoch je najkrajšie to, že nič nepodávajú po lopate, ale všetko cez taký fígeľ, že pointu a poučenie si musí čitateľ domyslieť. To pochopiteľne povzbudí čitateľovo sebavedomie a schuti sa usmeje. To posledné len vtedy, keď je to aforizmus dobrý. To je moja stručná definícia. 
Wikipédia hovorí, že aforizmus je stručný výrok, ktorý obsahuje vtipnú myšlienku. Je to filozofická forma, ktorá výstižne a pregnantne formuluje myšlienku, názor, nápad v niekoľkých vetách alebo dokonca len jednou vetou. Je to útvar, ktorý je príbuzný s maximou, sentenciou alebo esejou.
Ideálne by bolo, keby bolo v praxi čo najviac vtipných viet a myšlienok. Bohužiaľ to tak nie je, lebo prevládajú vety smrteľne vážne, prázdne a málokedy vtipné. Veľkou výhodou aforizmov je ich stručnosť. Je to zvyčajne koncentrát múdrosti a vtipu bez zbytočného balastu. Najkrajšie sú tie, ktoré hovoria práve to, čo sme si mysleli, len sme to tak pekne nevedeli sformulovať. Popritom však existujú aj také aforizmy, ktoré sú trochu pritiahnuté za vlasy. Nič nie je dokonalé, tak to berieme ako nutný doplnok, aby sme mohli porovnávať, lebo je to ako u ľudí - sú dobrí, lepši a najlepší.

Aforizmov je zväčša ako šafránu, len v knihe Tomáša Uleja je ich plná kniha. Niektoré som čítal, ale na knihu som ešte nedorástol (vypredané...). Najkrajší aforizmus, ktorý som si zapamätal už v dávnej minulosti, je z vtedajšieho Roháča (meno autora si už netrúfam hádať, ale bol to známy aforista tých čias a možno i dneška):
Na gauči vzdychá, ležiac ako vrece, tak by som chcel robiť, ale sa mi nechce. 
Možno to ani nie je aforizmus, len je to taká múdrosť, ktorá vo mne zarezonovala a rezonuje dodnes...

Nakoniec sa dostávam k tomu, čo ma inšpirovalo k tejto úvahe o aforizmoch. Na stránke Priestor.net  som si prečítal zopár aforizmov Tomáša Turnera. Mimochodom, všimli ste si, že aforista musí byť Tomáš? Viď  Tomáš Ulej, Tomáš Janovic, Tomáš Turner... Takže to, čo ma dnes oslovilo v priestore od Tomáša Turnera, aj keď nie som alkoholik:

HROZBA ALKOHOLIKOVI: 

      Vždy môže niekto sedieť v krčme dlhšie ako ty.

MOJA TRANSFORMÁCIA:

      Vždy môže niekto dlhšie sedieť pri počítači ako ja (ale je to málo pravdepodobné)
      :).  

   
   

06 decembra 2012

Prima Prim

Znova som objavil svoje staré náramkové hodinky PRIM. Nepotreboval som baterku pre ich oživenie, stačilo ich natiahnuť a idú ako hodinky. Aj k takýmto objavom a inšpiráciám vedie občas veľké upratovanie. Sú to moje prvé náramkové hodinky, ktoré som si kúpil z prvej výplaty. Stáli 320 Kčs a zvyšok výplaty z 960 Kčs mi musel vydržať na celý mesiac.

Aj tak to bola dobrá kúpa, presne si pamätám, ako ma skoro zastavila tá cena, ale vydržal som, veď to bol vtedy takmer výkrik módy, prvé československé hodinky s dátumovkou. Také hodinky boli zárukou, že už nikdy neprídem na rande neskoro, ale ani dátum si nespletiem s niektorým iným.

Už je to tak, že tie prvé veci nám navždy ostávajú v pamäti, ako tá Hammelová stužková. Naozaj si nepamätám, kedy som si kúpil, či dostal do daru svoje druhé, tretie, či n-té hodinky. Pamätám si však svoje prvé "digitálky", tie som dostal do daru a boli úžasné, ukazovali čas aj kompletný dátum. Pokrok sa nedá zadržať... Pamätám si, že stáli 600 Kčs a boli dovezené zo západného Nemecka.

Moje prvé digitálky mi vydržali dlho, nosil som ich stále, dával som ich dolu len na noc. Nakoniec doplatili na nedostatočnú odolnosť voči vlhkosti. Na displej sa im raz pri náročnejšej turistike dostal slaný pot. Išli ďalej a možno by šli dodnes, akurát ich obrazovka ostala spolovice čierna. Nič nie je večné a tak prišli na rad ďalšie digitálky až sa opäť objavilo analógové ukazovanie, ale na baterku.

Už je to tak, že tie prvé veci, prvé lásky a prvé stužkové nám ostávajú usadené v tej najpevnejšej pamäti. Až potom nasledujú druhé, tretie a tak ďalej... Niekedy to skončí ako s mojimi prvými digitálkami, človek si dobre zapamätá aj ich posledný výdych.

30 novembra 2012

Nový cool seroš

Trochu ma mrzí, že sa tak často vraciam k televíznym kanálom, ale na príčine je televízor v mojej pracovni. Bežia na ňom (v pozadí) digitálne, aj HD kanály. Už istý čas pozerám na Prima COOL Hviezdnu bránu. Je to pre mňa repríza, ale stále pri tom vydržím až do konca. Nesporne je to vydarený seriál. Je neuveriteľné, že počas Hviezdnej brány dávajú len jeden blok "COOL" reklám. Je krátky a špecificky český...

V závere bloku vždy ohlasujú nové programy. Čeština je naozaj ľudový jazyk a z času na čas preberá cudzie výrazy podobne ako slovenčina, ale my preberáme aj z češtiny. Opačne to asi nefunguje, iba vo formálnej deformácii ako napríklad "z Pezinoku" a podobne. S pobavením sú prijímané aj vtipy o tom, ako "pane báčo...".  Spoločne sme v reklamách prebrali "klapkárd", alebo v kuchárskych reality šou "prošuto". Je to také svetové, keď sa bavia "celebrity" bez servítky a chvália si, aké výborné je to "prošuto". 

Kam sa hrabe obyčajná slovenská prasačia šunka. V obraze to umocní veľký detail na herečkin (speváčkin) make-up s výrazne zamaskovanými vráskami a farbami ako v jednoduchej Márii. Taký je svet našej virtuálnej TV zábavy. Nedávno na COOL TV začali oznamovať nový "seroš" (rozumej, seriál) a to mi hneď primerane padlo do oka a najmä do uší. Nádherný novotvar pre češtinu. Hneď by som ho prevzal, dokonca niektorým TV kanálom na Slovensku by som dal podtitulok "Seroš TV". 

29 novembra 2012

CAPTCHA do TV

Citujem z wikipedie:
Spam je nevyžiadaná a hromadne posielaná správa prakticky rovnakého obsahu. Ide o zneužívanie elektronickej komunikácie...

Zväčša je používaný ako reklama, hoci za krátku históriu elektronickej komunikácie bol spam použitý aj z iných dôvodov. Existuje veľa rôznych médií, ktoré sú spamermi zneužívané.


Môže to byť napríklad e-mail, ale dopĺňam - môže to byť aj TRT (Tlač, Rozhlas, Televízia). Najviac nevyžiadaného spamu je v televízii.

Existuje teda spam - poslanie správy do diskusných skupín, alebo na mailovú adresu, ale najmasovejšie je spamovanie v televízii. Na zabránenie masového prístupu spamerov sa v súčasnosti používa systém CAPTCHA (captcha má zabezpečiť, že návštevník nie je robot, ale človek).

Mal by existovať podobný systém aj pre TV prijímače na strane diváka (televízia je totiž určená človeku, nie robotom), to znamená, že na začiatku reklamy by sa zobrazila "CAPTCHA" a kto ju správne neopíše, nemohol by pozerať nevyžiadanú reklamu. Počúval by ticho, alebo príjemnú hudbu a uvidel by nápis "PRESTÁVKA BUDE TRVAŤ 10 MINÚT" s odpočítavaním času. V prípade, že si divák robí záznam relácie, tak ten by sa v tomto čase zastavil. Bolo by to technicky pomerne jednoduché, keby sa chcelo.

Tak by to bolo logické, svet však ide opačným smerom. Istá firma si vraj dala patentovať princíp, ktorý by neumožnil dodatočné preskočenie, či vymazanie reklamy z vlastného záznamu programu. Spam dovedený do dokonalosti, ako nepodmienečný trest. Už chýba len to, aby z TV prijímačov zmizol vypínač.  

25 novembra 2012

Festival

V našom kine premietali filmy z festivalu horských filmov Expedičná kamera. Nemohol som to vynechať, ale je pravda, že po treťom dokumente som odišiel, tak sa nemôžem vyjadriť k celku. Športovcom, ktorí prevzali na seba úlohu kameramana, patrí vďaka a uznanie. Inak by sme mnohé exotické miesta, prírodné zvláštnosti a vrcholné výkony nikdy neuvideli . Technika miniatúrnych kamier dnes umožňuje to, čo by ešte pred časom nebolo mysliteľné.

Aj v tomto prípade však platí, že vyspelá technika je dobrý sluha, ale k úspechu iba ona samotná nestačí. K diváckemu úspechu je potrebná aj dokonalá postprodukcia. Strih a zasvätený komentár, či iné ozvučenie sú rovnako dôležité prvky pre diváka. Všetky dokumenty, ktoré som z Expedičnej kamery videl, boli ocenené. Z mojej strany teda nejde o žiadnu kritiku, len o vlastné dojmy. 

Nórsko-Kanadský film Baffin Babes bol ocenený na ShAFF 2011 ako najlepší dobrodružný film. 4 ženy na lyžiach idú cez ľadový ostrov. 1200 km a 28 minút filmu. Prvky napätia sme zažívali pri ich prechode cez praskliny v ľadovci, aj pri stretnutiach s ľadovým medveďom. Najkrajší záber s medveďom si nechali na záver filmu. 4 ženy a dva psy, to je tak akurát dosť na to, aby cestou dochádzalo aj ku konfliktom a iným problémom. Niet sa čo čudovať, v takých extrémnych podmienkach sa to dá predpokladať. Vcelku zaujímavý dokument.
(Norsko, Kanada, 28 min., réžia: Baffin Babes, ocenenie: najlepší  dobrodružný film – ShAFF 2011)

Bod, odkiaľ niet návratu, je o výprave špičkových horolezcov na nezlezený vrchol vo východnom Tibete. To, čo spočiatku vyznieva ako bežný dokument z príprav, sa nakoniec v jednom bode mení na kamerové zábery z pozostalosti troch horolezcov, ktorý svoj vrchol nedosiahli. Pôsobivý záver filmu, ktorý bol ocenený zvláštnou cenou poroty MHFF. Na festivalovom webe sa píše: "Pri tomto filme majú povolené plakať aj drsní horolezci".
(USA, Point of No Return, kamera a produkcia: Wade Johnson a Peter Mortimer, dĺžka: 24 minút)

Kriticky môžem hodnotiť kvalitu projekcie, ťažko čitateľné slovenské titulky (čo bola moja chyba lebo som si sadol ďaleko od plátna...). V pamäti mám ešte Barabášové filmy, ale to je vyšší "level" filmovej tvorby, čo prináša popri dobrodružstve aj estetické zážitky.  


   

21 novembra 2012

Mince na dne

Ešte raz sa vrátim do Tesca, ak platí to o minciach vhodených na dno. Začalo to hľadaním knihy Tomáša Uleja "ALE", ale ALE už v PanthaRei nemali. Vlastne v počítači ešte mali posledný kus, ale v regáli ho nemali. Vraj záhadne zmizol. Dobrá vizitka pre knihu, keď je taká príťažlivá, že ju niekto sprivatizuje bez platenia. Takže Tomáša nepoteším, ale možno poteším Janette Maziniovú, ak sa mi podarí prečítať jej novú knihu "Cigánka". Šanca tu je, už som začal čítať v čakárni autoservisu pri jesennej prehliadke mojich koní.

Kniha je chlieb náš každodenný. Aspoň pre nás, čo sme sa nenarodili priamo do počítačového sveta. Chlieb sa vyskytuje v mojich článkoch na wabovinách 27 krát, ale iba raz je v názve. Toto mal byť druhý výskyt, ale náhla inšpirácia zmenila titulok na tie mince. Chlieb sa pečie na rôznych miestach sveta rôzne. Ten náš je pre nás najlepší, ale niektorí Slováci v zahraničí si zvykli na iný chlieb a tvrdia, že ten je najlepší. Nuž, nech im je to odpustené, lebo proti gustu vraj nemožno nič namietať.

Dobrý chlieb má byť pekne opečený, musí mať chutnú kôrku a je voňavý. Vonia chlebom. Najlepší je samozrejme čerstvý. Musí mať bublinkovú štruktúru, má byť správne nadýchaný. Štruktúru chleba vytvárajú kvasinky, ktoré sa za nás obetujú. Prežijú svoj krátky život v ceste počas kysnutia a basta. Pre ne je to koniec sveta, pre nás každodenný začiatok. Hovorí sa, že keď nie je chlieb, sú dobré aj koláče, ale to nie je pravda. Viete prečo má mať dobrý chlieb tú bublinkovú štruktúru? Lebo chlieb s masťou (voňavou) sa vtiera do týchto bubliniek, aby to nevyzeralo veľmi blahobytne, keď sa je s mladou cibuľkou.

Ak ste dostali chuť na čerstvo upečený chlieb s masťou a mladou cibuľkou, tak mi je to ľúto, nemal som v úmysle dráždiť vaše chuťové kalíšky. Mince na dne fontán, to bolo prvé čo mi napadlo keď som si sadal k dnešnému obedu v reštaurácii Tesco. Nie, nebol to mastný chlieb ale klasika, vyprážaný rezeň s varenými zemiakmi a paradajkový šalát. A o to ide. Keď som si chcel nabrať šalátu, padol mi zrak na padnuté mince v šaláte.  Jednu 5 centovku a dvadsať centov som potom lovil zo šalátu namiesto rajčín. Padli tam zrejme z mojej peňaženky pri platení.

Najhoršie na tom bolo to, že som na ten šalát mal chuť a nechcelo sa mi čakať na duplikát.




17 novembra 2012

Mayský kalendár mlčí

Nikto nevie, čo predpovedal mayský kalendár na dátum 17. november 1989. Bol to taký malý, nežný koniec starého sveta, keď nám tu, vo vtedajšej republike spadol kameň zo srdca. To bolo povznášajúce, ale mnohým ten kameň spadol na nohu (niekomu aj na hlavu). V každom prípade boli aj takí, ktorí už vtedy videli a vedeli, kam smerujeme. Informácie sa cenia a tieto sa im dokonale zúročili.  Sťažujme si, že nám nie...

Zažil som tie dni, zhodou okolností v Brne na námestí Slobody a v repríze aj na námestí SNP v Bratislave. Nebudem tu spomínať, len ma zaujali niektoré správy z osláv 23. výročia.

V Banskej Bystrici sa vraj zišlo na námestí 150 ľudí "aby vyjadrili svoju nespokojnosť s politickou a ekonomickou situáciou v krajine". Veď nespokojnosť je hnacou silou pokroku.
Spontánne podujatie zorganizovalo "nezávislé združenie občanov", vystupujúce z pozadia hnutia "Berieme si späť svoju krajinu!", ktoré existuje už 3 týždne. Kto nejde s nami, je proti nám... Chcú späť svoju krajinu, ale čo ak si chcú zobrať aj našu?
Vraj sa tu 23 rokov klame a kradne spoločný majetok. Vznikli finančné skupiny, oligarchia a bujnie korupcia...
Podľa wikipedie oligarchia je forma vlády, pri ktorej má moc v rukách len malá skupina osôb. Na druhej strane, čím väčšia skupina je tam, tým je to nákladnejšie. Demokracia je oveľa zložiteší systém a vyžaduje si neustálu diskusiu. Pre úplnosť, kto by nvedel čo je korupcia, môže sa tiež s dôverou obrátiť na definíciu wikipédie. Ja som si to pre istotu prečítal...

Oveľa zábavnejšie sú požiadavky "memoranda" protestujúcich. Predovšetkým požadované rozpustenie parlamentu (smerovanie k anarchii?). Ešte veselšie je požadované zoštátnenie všetkých strategických podnikov (ha, ha, ha... za chyby sa platí), ale aj občianska kontrola verejnoprávnych médií (to by im určite pomohlo v konkurencii s komerčnými médiami, ale do hrobu). Nič nemám proti kontrole, ale toto mi už pripadá ako kontrola kontroly. Proste nejaká nová komisia alebo čosi také ako "trafika" pre niekoho, kto vie a vidí ďalej.  Na meranie "ľudu" tu už predsa máme people metre, ale nepomáhajú.

Fakticky sme tak silne vyleteli zo socializmu, že sme dopadli hlboko na druhú stranu a stratili sme hlavne tie sociálne istoty.  Inak to ani nemohlo dopadnúť, ale je nám fajn, máme aspoň slobodu. Darmo je, Mayský kalendár končí čo nevidieť a kto si neškrtol, už to nestihne.     


15 novembra 2012

Chaos

Zatiaľ mám len názov tohto článku, ale čo nevidieť bude aj pokračovanie. Bude to o chaose na internete...  Alebo sa mýlim...

Nemýlil som sa, už je tu pokračovanie, ale takéto sľuby sú nanič. To čo ma včera zaujalo, dnes už môže byť zapadnuté prachom. Chaos mi je teraz veľmi blízke slovo, lebo už skoro mesiac smerujem svoje úsilie k obnoveniu poriadku a systému v mojej mechanicko-elektrickej dielni. Darí sa mi, môžem sa pochváliť.

Tento spot bude svojim spôsobom výnimočný, ani nie tak kvalitou, ani informáciami, ale spôsobom písania na etapy. V tejto etape by som už konečne mohol vybafnúť, o čo mi ide. Kedysi, za starých čias som si kupoval noviny a všetko bolo jasné - na prvej strane politický úvodník, na poslednej strane šport. A nikdy inak! Mal som taký zvyk, že som čítal len to, čo bolo medzi prvou a poslednou stranou.

V dnešnej ére internetu je všetko naopak, teda všetko je pomiešané. Aktuality dňa čítam podľa čítačky. Je to taký "prehľad tlače", len ma hnevá, že tam je všetko namiešané zo všetkých oblastí. Možno podľa času udalosti, ale ja by som radšej podľa záujmových tém. Vynechal by som šport a rôzne aktuality z paneláku, z farmy a podobné.  Možno sa to dá nejako zariadiť, zatiaľ som na to neprišiel, tak podlieham chaosu.

Dobrú noc.

13 novembra 2012

Leví kráľ sa pýta

Lev bez hrivy si vymyslel 11 otázok a v rámci svojho blogspoťáckeho obzoru požiadal o odpovede aj mňa. Otázky sú vraj ľahké.

1. Ktoré manuálne práce máš rád?
       Nemám výhrady voči žiadnej manuálnej práci, skúsil som rôzne. Od vyberania latríny až po šitie na šijacom stroji, alebo prácu pri buchare, zváranie, frézovanie, sústruženie, okopávanie lánu kukurice, jednotenie repy a tak podobne. Mal som vás rád, manuálne práce. Len jedna ma skoro umorila.
       Bolo to na prázdninovej praxi, kde som pracoval ako závozník v mliekárenskom závode. Denný režim bol - ráno o štvrtej vstať, skromné raňajky doma, potom šichta, ktorá končila o 19:00. Počas dňa sme robili štyri okruhy po okolí, kde sme zbierali mlieko od kráv a rozvážali mliečne výrobky do obchodov. Mlieko sa zvážalo v 25 litrových kanvách a mojou úlohou bolo, pri každej stajni vyhodiť 12 kanvíc s mliekom na korbu nákladného auta. Pre ilustráciu, popri 25 kg kanvici som ja vážil v tom čase len 65 kg. Bez špeciálneho postupu to nebolo možné, ale zvládol som to. Po piatich dňoch našťastie došlo k môjmu vyslobodeniu.

2. Obľúbené auto? (Značka, konkrétny kus, sci-fi vychytávka, čokoľvek.)
       Mám rád auto, ktoré práve mám.

3. Kožené oblečenie, dokážeš nosiť niečo také okrem opasku, klobúka a topánok?

       Kožené oblečenie, to je ako nosiť cudziu kožu. To nemám rád.

4. Akú najhoršiu knihu si kedy čítal?
       Najhorších kníh je strašne veľa, rovnako ako najlepších. To je niečo podobné, ako otázka, či je krajšia Bratslava, alebo Praha. Niet krajších miest, každé je našťastie iné.

5. Aký máš vzťah k vlastným fotografiam?
       K vlastným fotografiám (myslím k tým, ktoré som nafotil) mám priam príbuzenský a priateľský vzťah. Sú ako moje deti a mám ich rád. Ak bola táto otázka myslená na vlastný portrét, napríklad ten nalepený v občianskom preukaze, k takým mám celkom chladný postoj. Sú aké sú. Ak si musím urobiť vlastnú fotografiu (portrét auto), tak sa s tým trápim ako profesionál - z dvesto záberov možno vyberiem dva.

6. Prečo sa niektorým témam v blogu vyhýbaš?

       Nevyhýbam sa v blogu žiadnym témam, ale mám blog pre (vlastné) potešenie, tak si ho nebudem kaziť témami, ktoré ma rozčuľujú. Napríklad taká politika a to čomu sa zvyčajne na blogoch hovorí politika a pritom je to bohapusté nadávanie a kydanie. Niekedy sa politike nedá vyhnúť, ale polemiku okolo nej nemám rád, lebo mám vlastný názor rád.

7. Dokážeš pochopiť to množstvo televíznych reklám?
       Jednoduchá odpoveď by bola, že nie. Ale logicky chápem, že tento svet, táto civilizácia je v problémoch, do ktorých ju dostala snaha neustáleho rastu. Dopadá to tak, že rastie hlavne reklama (kvantitou).

8. Ktorá obľúbená dovolenková destinácia ťa vôbec nepriťahuje?
       Nepriťahujú ma len tie dovolenkové destinácie, na ktoré nemám. Buď nemám na ne peniaze, alebo chuť lietať po svete. Moje dovolenky už dávno mávajú charakter poznávací a relaxačný. Málokedy je to poradie opačné. Na poznávanie je vhodný každý nový kút sveta a tých je strašne veľa. Preto sa nerád vraciam na známe miesta.

9. Sasica alebo Latinský?
       Ani s jedným by som sa nedal do registrovaného spolku. Ich zvláštny humor mi však celkom vyhovuje a mám ho rád, aj keď sa často pohybuje na hrane. Latinsky ma raz nahneval a to mu neviem zabudnúť. Sasica ma tiež nahneval iba raz, keď na môj pozdrav v Eurovei nereagoval primerane. Veď ho poznám od školských čias. Ale humor mám rád najmä inteligentný.

10. Ktorý škandál ťa najviac rozhorčil?
       Ktorý škandál? to je veľmi ťažká otázka. Spomínam si na jeden z Brna, keď som odišiel z hotela Voronež a v polceste na zastávku ma čosi chytilo. Chcel som to vybaviť na vrátnici výstaviska, ale ma odmiedli. To teda bol škandál skoro medzinárodný. Našťastie to dobre dopadlo. Odvtedy nedám dopustiť na prírodu, som jej ochranca.

11. Ktorý moment v živote by si si rád zopakoval?

       Spomínam si len na jeden taký moment, ktorý by som si rád zopakoval, ale až potom, keď tu už nebudem. Je to moment narodenia. Ale vážne, mladosť prináša príjemné momenty hodné opakovania každodenne. Tak načo niektorý deň povyšovať nad iný?

Stačí?

12 novembra 2012

James Bond

Reklama vždy urobí svoje, ale tentokrát mi urobila dobre. Skyfall s Jamesom Bondom ma nesklamal. Zo všetkých "bondoviek" čo som videl, táto bola taká "najľudskejšia", aj keď nie je pravda, že by tam bolo nejako málo mŕtvol. Bolo ich tam ako vždy habadej. Nezdalo sa mi, že by to bol film príliš dlhý. Akcia sa rozbehla od začiatku a držala nás v napätí až do konca. Žiadne hluché miesta tam neboli, príbeh sa odvíjal kontinuálne a dynamicky. Jamesa medzičasom aj pochovali, ale on sa znovu objavil.

V závere filmu, na vidieckom sídle Bondovcov v Škótsku, zomiera postrelená M. Dom je rozostrieľaný bandou zločincov pod vedením iného bývalého agenta MI6, ktorý zradil a spôsobil madam M. fatálne problémy v zamestnaní (podobnosť s realitou čiste náhodná). Bodkou za ohňostrojom zničeného domu je pád vrtulníka do pahreby. Scéna hodná akčnej bondovky. Vraj sa v tomto filme objavili nejaké ľudské prístupy, ale ja som si ich akosi nevšimol. Okrem ľudských vzťahov na pracovisku špionáže MI6.

V bondovke však nie je dôležitá ľudskosť, a keď tak len v nejakom "vyššom princípe". Ako film to nebolo zlé, dokonca, ako som už napísal, najlepšia bondovka zo všetkých. Veď tak by to malo byť, to najlepšie je vždy na konci. Niekedy aj na začiatku... Príbeh filmu je akýsi prepracovanejší, ostáva na pevnej zemi bez nejakých kozmických presahov, až na technické zabezpečenie sekcie "Q", ale aj to prekonalo vývoj od zázračných hračiek k jednoduchým sledovacím vysielačkám a k pištoli rozoznávajúcej odtlačky dlane Bonda.

Bond teda prežil a nechystá sa do výslužby. Od nového šéfa špionáže dostal novú úlohu. Prísne tajné! Ak sa mu bude dariť, natočia o tom ďalší film. A ešte na jeden moment chcem upozorniť, žien je v tomto filme akosi pomenej. V podstate sú len dve (obe sympatické a hrali výborne), ktoré mu stáli za námahu. Aj M. si získala občecenstvo hereckým výkonom. Samozrejme exceloval Bond. James Bond.    

10 novembra 2012

Nájdi rozdiely

Aký je rozdiel medzi socializmom a kapitalizmom, to vcelku vtipne komentoval istý bloger. Vraj všetko, čo nám hovorili o komunizme bola lož, ale všetko čo nám rozprávali o kapitalizme bola pravda. Moju generáciu vychovávali komunisti, takže vieme o čom hovorí. Dnes je už hádam celý svet kapitalistický, lebo ani taká Čína už nie je to čo bývala za Mao Ce-tunga. Globalizácia ovládla svet, aj keď sa vládnuce strany volajú rôzne, systém funguje na rovnakých princípoch. Svet predbežne zanechal socializmus dejinám, aj keď je jasné, že spoločnosť sa organizuje pre poriadok a prospech spoločnosti, z čoho má profitovať jedinec a nie naopak.

Svet sa unavil z pomalého rastu. Dnes rastieme rýchlo, len neviem či to už práve teraz neplatí o minulosti. Nekonečný rast totiž nie je možný, preto po rýchlom raste musí zákonite prísť rýchly pád. Keby sa jednalo o jednotlivca, bolo by to jasné a prirodzené ako porekadlo, že pýcha predchádza pád. Ľudská spoločnosť však nemyslí tak koordinovane a rýchlo ako sardinky, preto jej spätná väzba účinkuje s veľkým oneskorením napriek tomu, že si situáciu uvedomuje. Lebo stále je tu rozpor medzi záujmami celku a jednotlivca, organizácia spoločnosti je podriadená živelnému "trhovému" princípu. Protichodné záujmy sa zjednocujú zvyčajne až keď je zle. Tak neviem, či je dobre keď už je zle, alebo je zlé keď je zle? 

03 novembra 2012

O smrti

O nej by sa nemalo príliš hovoriť, ale vraj by sme na ňu mali myslieť a nebáť sa jej. Memento mori. Ľahko sa to povie. Človek sa obvykle bojí toho čo môže prísť, čo ho čaká a čo ho možno neminie. Ona je však iný prípad, nikoho neminie. Toho, čo nás náhle prekvapí, toho sa báť nemôžeme, nemáme na to čas. V mladosti človek príliš nemyslí na ňu, lebo je strašne ďaleko, takmer neskutočná. Na počiatku dospelosti sa zdá byť život nekonenčným. Človek žije naplno a hromadí plody života, tvorí veci, ktoré budú žiť aj po ňom a odovzdáva štafetu života ďalej.

Asi nie je veľmi príjemné myslieť na ňu, ale raz do roka je vhodná príležitosť. Nedávno sa aj o nej diskutovalo aj v hríbovej Lampe. Najprv o svätých a potom o zosnulých. Tiež tam odznelo, že "konfrontácia so smrťou nie je príjemná, ale je užitočná". Nechcem a nemôžem polemizovať s detskou lekárkou (Mária Jasenková), psychologičkou (Jana Štúrová), psychiatrom (Peter Hunčík) a tobôž nie s "bývalým lídrom tajnej cirkvi" (František Mikloško) o svätých, ale na vzťah života a smrti mám svoj názor (nie pravdu, len názor).

Vidím tu dve zásadné roviny, ktoré iste majú celkom významný prienik. Jedna rovina je filozofická, lebo o smrti možno len špekulovať a tá súvisí aj s rovinou náboženskou. Smrť je totiž súčasťou života, ale nie je to život. Je to ako keď opadne list zo stromu, prestanú v ňom prúdiť životodarné médiá, ale strom rastie ďalej, tvorí nové listy a nové kvety a nové plody. Žije nekonečný život prostredníctvom svojich plodov a semien. Druhá rovina je podriadená prírodným zákonom a tou rovinou sa zaoberajú lekári.

Jednou z otázok diskusie pod lampou bola aj otázka strachu z konca života. Vraj dnes, čoraz viac mladých ľudí má z toho strach. Možno by sa to dalo vysvetliť ako dôsledok zmien, dopad životných neistôt na mladú dušu. Hovorilo sa o viere, o viere v druhý život, ktorá pomáha prekonávať strach z tej neistoty, čo bude potom... To však už nie je o živote (tomto). Ktovie... Nikto sa ešte odtiaľ nevrátil, je tu len jedna výnimka z pravidla a tá je zväčša základom tej viery v druhý svet.

V knihách sa popisujú prípady ľudí, ktorí sa vrátili z kómy, teda z prahu smrti. Vraj videli svetlo na konci tunela. Vraj videli sami seba, vznášajúc sa nad smrteľnou postelou sledujúc prácu doktorov. Ktovie. Myslím si však, že človek buď seba vníma, alebo je bez vedomia. Medzitým sa môže v hlave stať všeličo, ale človek sa to dozvie, až keď sa "zobudí". To čo sa v nevedomí odohrá v hlave, to logicky nadväzuje na to, čo tam bolo už predtým. Zážitky, predstavy, vedomosti, myšlienky... Len tak uvažujem, čerpajúc zo svojich chabých skúseností...

Aktualizované podľa kvantovej teórie:  Duša existuje...


26 októbra 2012

O všetkých svätých

Na internete sa často informácie recyklujú. Ktovie či by niekto vedel zistiť, koľkonásobne sa otočí nejaká správa na webe. Určite by tá najviac citovaná bola "naj-", len nie je isté, či by bola najzaujímavejšia, najlepšia, najhoršia, najbulvárnejšia, alebo by mala iný prívlastok. Je to fakt s ktorým sa nedá nič robiť, len si vyberať podľa vlastných preferencií a duplikáty ignorovať.

Hádam ani nie je veľkým hriechom podľahnúť trendu písaných recyklácii. Blíži sa sviatok všetkých svätých, o ktorom sa bude zoširoka písať. Mňa v tej súvislosti zaujíma, koľko je vlastne tých svätých. Našťastie nie som prvý, čo sa zaujíma o počet svätých. Už dávnejšie ich vraj spočítal istý španielsky časopis. Dopracoval sa k číslu 6538 a to len v rámci rímskokatolíckej cirkvi.

Kto je teda svätý, alebo blahoslavený? Na inom mieste internetu som sa dočítal, že svätým môže byť každý, že svätý nie je len postava z kameňa alebo zo sadry. Svätosťou nazýva vnútornú krásu. V tom zaujímavom článku sa tvrdí, že kto chce byť svätý, musí byť tvrdohlavý, odvážny a drzý. Až ma striaslo pri tom čítaní, keď som si uvedomil, že svätým nie som a ani nebudem, lebo nie som odvážny, ani drzý (ktovie čo si o mne myslia iní :). Som vari len tvrdohlavý ako baran. Som teda určite veľmi vzdialený svätosti.      

Trochu inak sa na svätý život díva Rado Naniaš vo svojom kresťanskom blogu, ale tiež hovorí o tom, že svätý život môže dosiahnuť každý, len inými slovami. Dnes aj kresťania blogujú o svätosti. Celkom inak sa o pojme "svätý" píše na stránke "duchovnej premeny". Život prináša rôzne pohľady na rovnakú vec a to je dobre. V tom je zaujímavý. Mne na svätých obrázkoch a svätých sochách chýba jedna ľudská vlastnosť - úsmev (v tom som už dosť podobný :). Ktovie, či svätý život vylučuje úsmev...?


24 októbra 2012

Chopin v galérii

Možno preto, že si už nepamätám, kedy som bol naposledy na klavírnom koncerte, som sa tešil na Frederyka Chopina. Zvlášť keď interpretom mal byť svetoznámy pianista a skladateľ Miki Skuta. Koncert bol súčasťou cyklu komorných koncertov Galéria hudby v Nitrianskej galérii. V uplynulých rokoch som nadobudol zvlášť blízky vzťah k organovej hudbe. Pochopiteľne, na tom majú zásluhu vynikajúci slovenskí, ale aj iní organisti.

Po zaznení prvých tónov klavíra som musel zatvoriť oči, aby som silnejšie vnímal hudbu. Po krátkej dobe som sa preladil z organu na klavír a začal som tie dva nástroje v duchu porovnávať. Mohutnosť, farby a rozsahy organa nemožno ničím prekonať, jeho tóny a súzvuky sú chvením ľahko vstupujúcim do priestoru. Naproti tomu klavírne kladivká bijú so strún silou priamo úmernou sile a dôrazu úderu klavíristu, preto klavírne tóny znejú akosi tvrdšie a jednoznačnejšie. Ale je to iste len môj dojem...

Hudba má tú vynikajúcu vlastnosť, že človeka ladí do "multitastingu". Stáva sa z neho univerzálna bytosť vnímajúca hudbu, zároveň mysliaca a intenzívne vnímajúca svoje emócie. Tak som sa ponáral do úvah prerušovaných dôraznosťou dynamiky skladieb. Musím tu priznať, že Chopinove Balady v neuveriteľne presnej a pôsobivej interpretácii Mikiho Skuta ma vťahovali až do pásma plného dojatia a šťastia.

Dobrá hudba často prináša poslucháčovi aj pocit šťastia. Nie skutočné šťastie, ale ten pocit čo chvíle šťastia prináša. Opäť použijem prirovnanie z počítača. Aplikácie máme schované kdesi v zložkách, ale na prístupnom mieste máme odkazy na ne. Je úplne jedno, či spustíme aplikáciu priamo, alebo cez odkaz. Výsledok je vždy ten istý. Hudba je podľa toho odkazom na šťastie a je jedno ako sme sa v tej chvíli k nemu dostali.

Tento koncert z cyklu Galéria hudby hodnotím absolútne najvyšším hodnotením. Platí to pre uvedené skladby Frederyka Chopina aj pre Mikiho Skutu. Prekvapila ma úžasná dynamika, dôrazné stvárnenie skladieb a virtuozita interpreta. Prekvapil ma  aj môj vlastný dojem a pocity, ktoré som hádam ani nečakal. Vďaka za koncert.






 

16 októbra 2012

Dempseyho druhá šanca

Seriál, starý hádam dvadsať rokov, sa ešte stále občas mihne na obrazovkách našich televízorov. Nedávno som sa pri jednom príbehu dvoch mladých detektívov zastavil. Upútal ma Dempsey, ale hlavne Makepeacová svojou mladou a krásnou tvárou. Dempsey ma tiež upútal tvárou, presnejšie povedané slnečnými okuliarmi... Nebolo na nich nič zvláštne, len sa nápadne podobali tým mojim, ktoré som po dvadsiatich rokoch vytiahol zo spodnej zásuvky stola.

Tak beží čas a tak sa staré veci vracajú z nadčasovej zóny, len my nemladneme, ale prispôsobujeme svoje tváre primerane veku. Človek zväčša svoje zmeny ani nepostrehne, najskôr si ich uvedomí na tvárach ľudí okolo seba. V manželstve je to podobné, aj tam sa všetko stále mení, nedostatok pozorovacieho odstupu však maskuje zmeny, až sa zrazu objavia v plnej nahote a aktéri sú šokovaní (svojou nahotou). Prichádza kríza. A to platí aj o tých, ktorí chodia pravidelne na nudistické pláže. Toto však nie je žiadna filozofujúca úvaha, len tak trochu obšírnejší úvod k mojim dojmom z jedného filmu, ktorý sme si vybrali systémom "mačka vo vreci".

Vyskytlo sa u nás jedno voľné nedeľné popoludnie a náhodou sme sa práve vtedy pohybovali v blízkosti "multikina". Vošli sme dnu, kúpil som dva lístky so zľavou na film, ktorý mal práve začať. Keď som sa dodatočne spýtal pokladníka, aký je to film a či stojí zato, tak len trochu rozpačite začal, že "Je to síce komédia, ale..." Ale stačilo na to, aby sa môj záujem o príbeh "Druhá šanca" zvýšil. Kto by nechcel druhú šancu? Veď aj tak už v tej chvíli boli kocky hodené, teda vlastne "vstupenky kúpené". Aby to nebolo také jednoduché, kúpil som aj to najmenšie balenie "popcornu", hoci za nekresťanskú cenu.

Kým prešla reklama, polovicu popcornu (pukancov...) som zbaštil. Sedelo sa mi pohodlne a s prvými titulkami prišiel aj film. Meryl Streepová bývala zárukou dobrých filmov, tak som bol plný očakávaní, ale zrejme aj tu hrá vek svoju zákernú úlohu. Príbeh dvoch manželov po 31 rokoch manželstva v pochopiteľnej kríze však nemohol príliš zaujať. Aj tak som v prvej tretine filmu úspešne premáhal spánok. Nemyslím, že by boli na vine tie úvodné pukance. Dej sa rozvíjal dosť zdĺhavo. Až neskôr prišlo to hlavné, čo malo spôsobiť vyostrenie konfliktu. Meryl predala niekoľko akcií (manžela neinformovala) a zaplatila akémusi manželskému poradcovi 4 tisíc doláčov za týždňovú konzultáciu.

On (manžel) najprv šokovaný odmietol také ponižujúce sedenie, nakoniec ale šiel (veď ju má stále rád). Tu to už začínalo naberať na obrátkach, ale skôr by som povedal, že tam mala začať komédia. Skôr to však bola fraška, detská hra, alebo ako slávna "partička". Ale možno len nechápem psyché amerických manželov, či myslenie filmových tvorcov. Trochu ma zdvíhal zo stoličky "odborník" na manželské problémy, ktorého obsadili hercom s prívetivosťou Mistra Beana. Úspešne kĺzal po povrchu a s istotou mieril na nedostatok manželského sexu. Keď sa to už malo všetko obrátiť na dobré kríza sa prehĺbila a smerovali k rozchodu.

Namiesto rozchodu však nastal zázračný zvrat a "happy" koniec. Manželia sa predsa len, po piatich rokoch celibátu dopracovali k sexu a koniec filmu bol zachránený. Namiesto rozvodu nastane kvietkované obnovenie manželského sľubu a šťastný "end". Kde inde, ak nie na romantickej pláži, za prítomnosti rodiny a hlavne psychológa alias Mr. Bean. Všetci sú šťastní a tam neďaleko rástla vŕba, na tej vŕbe visel zvonec a rozprávke je koniec. Kto neverí, nech si to pozrie a nech mi povie, že som zaujatý. Nevadí, sú to moje dojmy. Príjemnú zábavu.


07 októbra 2012

Divadelné postrehy

Nitrianske divadlo je kamenné a to v pravom slova zmysle. Napriek tomu sa dokáže aj smiať a Nitrančania  ho majú radi. To je prvý postreh z predstavenia "Pýcha a predsudok". Dlhšia prestávka v mojej návštevnosti v tomto divadle ma ospravedlňuje, že som si všímal aj veci, ktoré by sa do žiadnej recenzie nemali vpustiť. Na druhej strane, toto ani nie je recenzia, ale iba niekoľko málo dojmov bez originálnych "teatrologických" pojmov.

Predovšetkým, nikomu neodporúčam dať si v Nitre pred divadlom zmrzlinový pohár. Netvrdím, že to bol jediný dôvod, prečo sa mi na začiatku predstavenia strašne chcelo spať. Ale vydržal som. Bol to kus, inak  neobvykle dlhý, ale režisér na tom trval. Predstavenie sa rozbiehalo veľmi pozvoľne. Mal som aj zmätok pri rozpoznávaní jednotlivých postáv žien (a nebol som sám), ktorých tam bolo 5 a všetky v rovnakých bielych šatách.

Sedeli sme niekde v strede hľadiska, podľa tvárí bolo ťažké sa orientovať. Tak som dostal taký inovačný nápad, že v tomto predstavení by mohli mať herečky na chrbte našité meno, alebo aspoň číslo ako futbalisti na ihrisku. Spočiatku som sa nevedel rozhodnúť, či je to vážna hra, alebo komédia. V druhej časti, po prestávke sa to však vyjasnilo, srandovné repliky a gagy sa množili, až to miestami prechádzalo do frašky.

Práve tie humorné repliky mali u obecenstva úspech. Ako sa hovorí, keď je koniec dobrý, tak je všetko dobré a tak záver zmazal všetky negatívne postrehy z úvodu. Ešte jedna poznámka k divadelnej prestávke. Kto si nepriniesol vodu z domu mal smolu, musel sa postaviť do jedného z dvoch radov pri bufete. Taká niekdajšia divadelná klasika. No a aby to nebolo také jednoduché, ženy mali ešte jeden dlhý rad pred toaletami.  

V každom prípade, Nitrančania, aj tí z okolia majú radi svoje divadlo.

02 októbra 2012

Futbal

Toto bude zase jeden z mojich nezaujímavých článkov, lebo bude o mne a o futbale. Veď čo by mohlo byť zaujímavé na hre, kde sa toľko ľudí naháňa za jednou loptou? A to už nehovorím o sebe, najmenej zaujímavom človeku. Tak som teda išiel včera zo záhrady, kde som začal jesenné rýľovanie.

Cesta domov vedie okolo dvoch tréningových ihrísk futbalového štadióna, kde pobehovali 4 futbalové jedenástky za dvomi loptami. Dostal som z toho zeleného trávnika strašnú chuť zabehať si za loptou.

Zrýľoval som na začiatok len asi 20 m2, ale stačilo to na povzbudenie mojich skrytých telesných schopností. Zdravý pohyb na čerstvom vzduchu je veľmi dôležitý, aby mohol človek aj zdravo myslieť. Hoci aj na ten futbal. A nemyslieť nezdravo na svoje neúspechy v iných oblastiach.



25 septembra 2012

Kontrola

Bol som u doktora, veď každý tam raz musí. Nebol to obyčajný lekár, ale špecialista. Keď prišla reč na poisťovňu, upozornil ma, že v prípade zmeny špecialistu sa najprv musím od neho odhlásiť. Nerátam so zmenou, veď ani nemám dôvod, má sympatickú mladú sestričku, tak prečo pokúšať osud. Pravdou je, že som sa zatiaľ nepreukázal žiadnou pozornosťou a napriek tomu ma majú radi. Teda aspoň tá sestra, dúfam...

Doktor je tiež sympaťák a pacienta príliš nepreháňa. Z jedného pohľadu vydedukoval toľko rozhodujúcich záverov spadajúcich do komplexu danej diagnózy, že by sa človek nestačil čudovať. S tým pohľadom som to trochu prehnal, lebo svoje pohľady venuje hlavne počítaču, do ktorého vkladá výsledok šetrenia. Počítač je totiž otočený tak, že pacienta má doktor za chrbtom, ale jeho sestra na mňa vidí stopercentne. Dokonca mi vždy odmeria tlakové pomery.

Jeden sústredený pohľad a je jasné, že pacient je pri vedomí, správne orientovaný (ešte, že tak...), s adekvátnymi reakciami. A to už nehovorím o správnom dýchaní, o náplni krčných žíl a o bruchu palpačne nebolestivom na prvý vzdialený pohľad. Nesťažujem sa, veď zdravie je na nezaplatenie, ale akosi mi dnes uniká pointa...


:)

20 septembra 2012

Bodka píše

Ani náhodou som sa nepomýlil, nechcel som napísať "tá vodka píše...". Dnes už ani notorik neprizná, že mu chutí etanol s prímesou metanolu. Po pochmúrnych zamysleniach by sa patrilo napísať aj niečo úsmevne optimistické. Hádam by to mohlo byť o včerajšom divadle. Život je vraj taký ako "tanec medzi črepinami". Tak sa volá ten kus, ktorý sme včera videli v divadle. Pravda je, že život vie byť všelijaký. Aj taký, aj onaký. Naša súčasnosť je aj taká, že sa naozaj musí tancovať, ale aspoň že už nehrá iba jedna kapela svoje otrepané šlágre.

Aj táto doba má však svoje mínusové charakteristiky, svoje klišé a mantinely, ktoré nedokáže prekročiť. Tanec medzi črepinami sa skladá z osemnástich obrazov. Spočiatku ide o audiovizuálne predstavenie so živým tancom a jednoduchým dialógom, ktorý má rozvinúť niť akéhosi príbehu. Pamätníkom ten začiatok pripomenie niekdajšie vystúpenia súborov SĽUK alebo Lúčnica. Presúvame sa s tanečníkmi z Detvy do Terchovej, ku Goralom až na východ a ktovie kde ešte. Práve východniarske čísla (spevy) sú dokonalé a divákov už nadšenie až do konca hry neopúšťa.

Vynikajúco zatancovali "dupákovú roztlieskavačku". Tam už nebolo pochýb, že predstavenie bude končiť s búrlivým potleskom a "standing ovation". Scéna je maximálne jednoduchá, miestami sú na pozadí premietané krátke ukážky z filmu "Tanec medzi črepinami". Niektoré dejové scény sú hrané ako tieňové divadlo. Všetko to tvorí dokonale zladený celok bez zbytočných prestávok. Môj jediný negatívny postreh patrí úrovni reprodukovanej hudby, ktorá je pochopiteľne dôležitou súčasťou predstavenia.

Písať o akustickom tlaku reproduktorov mi už pripadá ako hádzanie hrachu na stenu. Zvukári a možno aj režiséri majú svoje neohraničené priestory a tie ich nepustia späť k normálu. Najmä v takomto komornom prostredí, akým divadlo P. O. Hviezdoslava je, by sa malo k hudbe pristupovať inak ako na obrovských koncertoch populárnych spevákov, kde sa ozvučujú štadióny a námestia s tisíckami ľudí. Jedným z dôležitých parametrov hudby je totiž dynamika. Bez nej je hudobná produkcia plochá. Aj keď ju počuť na kilometre ďaleko, je ochudobnená o tento dôležitý estetický prvok v celom priestore.

Dynamiku nahrádzajú dnešní zvukári akustickým tlakom, decibelmi. Repráky sú výkonné, rovnako ako zosilňovače, len na vernosť reprodukcie sa až tak nedbá. Veď si skúste predstaviť sálu, kde husličky a píšťalka rovnako ako basa sú schopné natrhnúť ušné bubienky... Potom choďte na organový koncert a porovnajte ako burácajú nízke tóny a ako nežne znejú aj tie najvyššie trilky. Ja viem, národ vraj chce decibely. To sú tie neprekročiteľné módne mantinely ľudovej zábavy.   

Na začiatku som chcel písať o tom, ako sa z človeka stáva malá zelená bodka, ale toto včerajšie "dívadlo a počúvadlo" ma zaujalo tak, že som sa musel, hoc aj ako malá zelená bodka vyjadriť. 

13 septembra 2012

Konce

Všetko má svoj koniec, dokonca aj ten vesmír, o ktorom sme si mysleli, že je nemenný. Vraj sa rozpína už od svojho veľkého Big-Bangu. Keď sa raz dorozpína, začne sa zmenšovať až do formy nehmotného bodu. To je taká laická hypotéza zostavená z viacerých vedeckých hypotéz... Aj svet, ktorý stvoril Boh má svoj koniec, ako hlása Biblia, koniec sveta bude keď nás všetkých postavia pred tribunál Posledného súdu. Nejde však o nič, čo by sa nás dotýkalo práve teraz. 

Teraz nás postihujú každodenné malé konce. Končí sa aj leto, ktoré ešte nedávno láskalo vlahým podvečerom naše tváre. Bolo to krátke, ale bolo a dobre to padlo po tropických horúčavách. Začíname si zvykať na horúce leto a teraz si budeme zvykať na jesenné dažde. Mladé lastovičky sa už naučili lietať, po krátkom vytrvalostnom lietaní okolo domov, odletia do svojich teplých krajín.

Nakoniec aj jesenné farby stromov zatrie fixírkou snehová beloba a udrú nám do tvárí mrazy. Opäť budeme spomínať a smútiť za horúcim letom. Tak to chodí od ľudskej nepamäti. Civilizácia trvá príliš krátko na to, aby si uvedomila plazivé zmeny smerujúce ku koncu. Podobne ako v prírode to funguje aj medzi ľuďmi. Striedajú sa ročné obdobia. Po jari lásky príde leto a po ňom sychravá jeseň. Nakoniec koniec jesene spečatí zima. Konce nie sú zlé, zlé je len to odchádzanie. Tak nejako to napísal Jiří Wolker o sebe.

06 septembra 2012

Guláš


Píše sa mi ťažko, mám novú klávesnicu. Je tvrdšia ako doterajšia. Spojil som príjemné s užitočným. Písať na nej je iné ako na starej, ale vonia novotou a čistotou. Zároveň je to aj užitočné telesné cvičenie. Nedávno sa mi minul toner v tlačiarni, tak som sa vybral do najbližšej počítačovej predajne. Prekvapilo ma, že je v likvidácii a predávajú poslednýkrát a to všetko za polovičnú cenu. Chcel som kúpiť hneď dva tonery, ale mali iba jeden. Klávesnicu za polovicu som zobral ako prémiu. Stará by aj tak musela prejsť dôkladnou hygienickou očistou.

Prvý september sme oslávili aj dňom pracovného pokoja. Možno to bolo naposledy, ak nám pracovný pokoj zrušia a ostane len sviatok. Mnohých to bude mrzieť. Tých čo sa tešia na každý voľný deň, ale aj tých, ktorí  frflú na všetko okolo nás a prirovnávajú ústavu k Novému času a Cosmopolitanu. My sme boli v rámci "posviatku" na druhom dni leteckých dní na Sliači. Bol to perfektný deň, mierne pod mrakom, len chvíľami pálilo slnko ako feferón. Teraz som sa vrhol na organizovanie a upratanie svojich pracovísk. Bolo to tak trochu vyprovokované, ale som rád, že som začal.

Mám nové usporiadanie pracovnej plochy, mám zmenu na hlavnej stránke blogu a začal som už organizovať aj elektro-mechanickú dielňu. Nie je to nič extra, v podstate je to časť komory, kde občas čosi zrealizujem. Hlavne v minulom čase. Človek musí mať nejaké koníčky a niekedy aj kone. Ja rád aj varím, hlavne keď som hladný. Dnes ma postavila povinnosť ku šporáku. Nie že by som protestoval, guláš varím rád, lebo to sa hádam ani nedá pokaziť. Za predpokladu kvalitných surovín a dobrého základného receptu. Ak má človek kvalitné suroviny, nie je problémom ani napísanie článku na blog. Ale to už je o iných gulášoch...
 



29 augusta 2012

Čo dodať?

To je masaker cien (vraj) a úrovne reklamy tiež. Je to ako horor s motorovou pílou. Čo dodať, sú reklamy vtipné, ale aj také oné... 

27 augusta 2012

Situácia je zlá

nie však zúfalá. Ako by sa Zem prestala točiť okolo jadra a otočila sa zrazu okolo "Pussy". Riot bola kapela z 80. rokov  minulého storočia. Rusky sa teda svojim "hudobným" štýlom inšpirovali v antikvariáte Ameriky. Ktovie kde sa inšpirovali svojimi spôsobmi? Možno v starom Ríme v čase úpadku impéria. Nič z toho však nie je dôležité, lebo bojovali proti vládcovi Ruska. Teda je celkom pochopiteľná(?) "naša" snaha "demokraticky" prehliadať podstatu veci.

Dve z nich vraj ušli do teplých krajín. Som zvedavý, ak sa zrazu objavia s podobnou produkciou, napríklad v Notre Dame, ako dopadnú. Musím sa na záver tejto témy ospravedlniť, ale všetci už písali o "Pussy", tak som musel aj ja. Je to ako pred voľbami, každý sa vyjadrí a kto nie, stojí na chodníku a nemiluje republiku.

Všetko sa to tu vlastne točí o ľudských vzťahoch. Človek je tvor spoločenský, potrebuje iných okolo seba, aby mu nastavili zrkadlo, alebo aby mu poslúžili ako odrazový mostík ku svojej vlastnej veľkosti. Iní sa odrážajú od hlúposti iných, aby tak relatívne zmúdreli. Veď všetko poznanie je založené na porovnávaní a skúmame len to, čo nepoznáme.

Človek s človekom musí mať nejaký definovaný, alebo aj nedefinovaný vzťah. Napríklad také priateľstvo, či kamarátstvo. Podľa slovníka je to furt to isté, ale vraj je rozdiel v tom, že priatelia môžu byť voči sebe úprimní a čo je ešte dôležitejšie, môžu si navzájom povedať úprimne aj nepríjemné veci. Kamarát nemá tú výsadu, ten môže len súhlasiť. Alebo je to všetko inak a naopak? 



24 augusta 2012

V tomatnom souse

Kedysi, na internáte nám dávali v rámci nedeľnej suchej večere "bičky v tomatnom souse". To bola taká konzerva s malými rybičkami, nejaký druh sardiniek v paradajkovej omáčke zvláštnej ruskej chuti. Chalani to nemali radi, ani mne to príliš nechutilo, ale niekedy ma hlad donútil na chuť zabudnúť. Píšem o tom preto, že dnes na raňajky sme mali niečo podobné, ale značne chutnejšie: Baltické sardinky v pikantnej tomatovej omáčke.

Každý človek má niečo rád a niečo nemá rád. Platí to samozrejme aj o ženách. Ja nemám rád tie ženské športovkyne, ktorým po preteku strčia pod nos mikrofón a oni, akoby lapali po dychu, rozprávajú o svojom víťazstve, či prehre (to je jedno). V každom prípade je to rýchle, ukričané a monotónne. Istý čas to bola aj móda moderátoriek "celebrít" TV a aj v rozhlase sa to praktizovalo. Našťastie len dočasne. Sledujem však len Slovenský rozhlas, takže neviem, ako je to inde.

V tom "ukričanom" čase to vyzeralo na obrazovke ako súťaž v počte slov za minútu. V pôvodných televíznych seriáloch sa už nesúťaží, je v móde niečo z úplne opačného konca. Hovorí sa nevýrazne, akoby mimochodom, čo sa v životnej praxi vyskytuje často, ale do umeleckého prejavu sa "ledabolosť" príliš nehodí. Tento problém mi pripomenul aj najnovší seriál, kdesi pod povrchom.

Niekedy mám dojem, že tí herci majú seriálovú tvorbu len ako "bokovku", kde sa vôbec nemusia namáhať. Chodia si tam na relax. Aspoň mne to niekedy tak pripadá. Chýba skutočná, presvedčivá hra obličajov. Herec, ktorý sa tvári nezúčastnene, môže povedať čokoľvek, nenadchne. Nádherne v tomto zmysle pôsobil slovenský film Dom. Je dôkazom toho, že netreba veľa slov, ak sa vie emócia vyjadriť výrazom tváre.

Po čase zisťujem, že (mnou) tak zaznávaný Panelák sa po tých rokoch trochu zlepšil. Niektorí herci sú tam naozaj ako naozaj, presvedčiví vo svojich roliach. To isté si myslím aj o seriáli Mafstory. Neviem, koľko dielov nových seriálov už majú natočených, ale verím, že tie predposledné už budú dokonalé... Nádej žije. 


18 augusta 2012

Tichošlapka

A je to! Mám v garáži tichošlapku značky Liberta. Začalo to postupne, najprv jemný vrzgot pri šliapaní do pedálov, postupne sa to stávalo zahanbujúcim doprovodom. Na jednej strane je dobré, keď chodci včas zbadajú, že sa na nich rúti cyklista, na druhej strane je pôžitok šliapať do pedálov a nepočuť žiaden neprístojný škripot. Musím priznať, že riadnu údržbu reťazového prevodu som nerobil už najmenej  dvadsať rokov, ale železo vydrží veľa. Teraz som to mojej retiazke vynahradil, polial som ju pravým motorovým olejom od známej firmy... Podoťahoval som všetko čo bolo uvoľnené. Teraz som opäť perfektný cyklista.

16 augusta 2012

Čierne videnie

Fenomén "čierne videnie", ktorý do značnej miery ovláda slovenské internetové blogovanie a diskutovanie je hrozný. Kritický postoj je dobrý a žiaduci, pokiaľ je kritický. Ak sa z neho stane hnev, zúrivosť, či móda, je to zlé. Ak mi ráno sused stúpi na palec, napíšem, že všetci susedia sú zlí?

Veľká snaha o generalizovanie zlých skúseností a prehliadanie dobrých, vedie do pekla. Množia sa hlasy špeciálne proti Slovensku. To nemá žiadnu alternatívu a je to číry nezmysel. Nie nadarmo hovorí stará ľudová múdrosť, že špiniť do vlastného hniezda nie je dobré a nemá sa to.

Čo však, keď zanietení a neobjektívni kritici staré múdrosti neovládajú alebo neuznávajú? Niekedy sa zdá, že ten, kto je s niečim na Slovensku spokojný, je bielou vranou. A bielych vrán je ako šafránu, na rozdiel od premnožených čiernych oviec. 

13 augusta 2012

Rokový koncert

Na prvý, aj na druhý pohľad to mal byť koncert ľudovej muziky a spevu zo Šenkvíc. Už keď som uvidel rozostavené ohromné reproduktorové skrine a spleť množstva mikrofónov, začal som mať podozrenie, že to nebude originálna hudba. Ešte dodám, že to všetko sa malo udiať v takmer intímnom a takmer uzatvorenom priestore štyroch masívnych múrov. Len na nebi svietila modrá obloha a sadajúce slnko už osvetľovalo len červené strechy kaštieľa. Modlil som sa, aby im hneď na začiatku vyrazilo poistky.

Spevák nastúpil presne, jeho hlas však bol modifikovaný elektronikou a zafarbenie poznačené ozvučnicami reproduktorov. Hlavné slovo v orchestri mal totiž "zvukový majster", ktorý hneď na začiatku nezvládol akustické väzby a aj naďalej bol príčinou "rockového" dojmu z koncertu ľudovej muziky. Len si pripomeňme obsadenie: dvoje huslí (dva mikrofóny), basa s mikrofónom a harmonika, ako keby nestačila s dychom, tiež mala mikrofón. Nie že by sľubovali koncert bez elektriny, ale ja som naivne niečo také očakával.

Niečo neskutočné, ale fakt, aj tak sa dá pokaziť dojem zo živého orchestra. Takže na záver, nepomýlil som sa gramaticky v názve článku, len som parodoval ľudovú muziku. Kde sú tie zlaté časy "unplugged"?

*
"unplugged je v angl. doslova 's vytiahnutou zástrčkou'. Znamená to teda, že sa bude hrať iba na akustické nástroje, nie na elektrické."

 

 

07 augusta 2012

Zázraky

Nedávno som počul, neviem kde, že vraj nedorozumenia medzi ľuďmi sú normálne, ale porozumenie je zázrak. Rozmýšľam nad tým a čím viac rozoberám známu minulosť i prítomnosť, tým viac tomu dávam za pravdu. Zázraky existujú, len je ich tak žalostne málo. Inak všetko beží normálne...

06 augusta 2012

Cisárovi to, čo mu patrí

V našej dobovej reči to znamená, zaplatiť štátu dane a dodávateľom za dodané služby. Dane som tento rok neplatil, Dana to môže dosvedčiť. Za dodané služby platím pravidelne, ale tentokrát som sa trochu omeškal. Aj telo si žiada svoje, ktoré mu treba dať, najlepšie vo forme dovolenky. Tak som sa chvíľu zdržiaval na území Stredozeme. To je zvláštne pomenovanie oblasti, čo však nie je to isté, čo sa spomína v knihe Pán prsteňov a často v blogoch aj Elisabeth (forever). Je to vlastne malá dedinka obklopená horami a hoľami.

Dedinky obvykle bývajú v údolí, ale táto je, na počudovanie, uložená na vyvýšenine v údolí medzi kopcami. Stredozem (Donovaly) som vždy považoval za miesto značne neisté a nestále. Je najvyšším bodom horského cestného prechodu, teda niečo priebežné. Na najbližšiu hoľu ide pohodlná lanovka a hore sa možno doslova turisticky poprechádzať. Je vidieť do ďaleka, takže ani náhodné stretnutie s medveďou rodinkou nehrozí. Všetko, čo raz začne, raz aj skončí. Tak aj naša krátka rodinná dovolenka.

Hovorí sa, že dobrá dovolenka by mala trvať najmenej dva týždne. Nedávno som bol na takej troj týždňovej, tak som to teraz kompenzoval štvordňovou. Bola to pre mňa taká testovacia turistická jazda na krátke trate. Najviac mi dala zabrať túra od hotela Malina pod Malinovým Brdom (už viem, prečo sa hovorí "ty brďo!") do Vlkolínca, ale najmä tá časť strmého výstupu, naspäť na Malinu. Horúčava ako v ... ešte zvyšovala nároky na telesno, ale zvládol som to v pohode.

Ak by som chcel dokončiť citát z názvu článku, musel by som ešte dodať, že daj Bohu, čo je Božie a duši to, čo ju drží pri živote. Zase som si to trochu rozšíril. Nedá mi, aby som v súvislosti s dušou nemyslel aj na telesnú schránku, ktorá drží dušu pohromade. Duša je ten poklad, ktorý máme dnu. Aby som si to pripomínal, nastavil som si ako zvonenie telefónu zvony z istého (evanjelického) kostola. Mohol to byť aj katolícky, ale náhodou mi to napadlo, keď zvonili evanjelici.

Tak mi skúste zavolať a mne sa vo vrecku rozozvučia zvony. Tak ako včera, keď sme išli z malého pivného posedenia, práve okolo kostola. Moje pohľady padli najprv na kostolnú vežu a až potom mi svitlo a spomenul som si na svoje duchovno vo vrecku nohavíc. Bol to hovor o práve skončenej dovolenke.  




26 júla 2012

Sitkom

Sitkom je ľahká situačná komédia, obyčajne v podobe televízneho seriálu. Je ľahká a lacná, lebo si vyžaduje len nenáročnú kulisu a len zopár hercov. Náročná je, lebo si vyžaduje situačný humor, bez ktorého je (zlou) paródiou.
  
Scéna: Slovensko
Osoby: obyvateľ Slovenska

1922:
     Ej, veru za Rakúsko-Uhorska bolo lepšie...

1939:
     Za prvej republiky, za Masaryka bolo lepšie...

1953:
     Za Slovenského štátu, keď bol Tiso Masarykom, bolo lepšie...

2012, Slovák narodený v roku 1989:
     Za Československa bolo lepšie, škoda ho bolo rozdeliť...   



Lepšie teda už bolo, vždy v minulosti (vraj). Aj o desať rokov zistíme, že lepšie už bolo.  


Sitkom (z angl. sitcom < skr. zo "situation comedy" = situačná komédia) je ľahká situačná komédia, obyčajne v podobe televízneho seriálu.

25 júla 2012

Drobnosti majstrov 2


Do pravého stĺpca vkladám rôzne múdre i menej múdre, ale zaujímavé alebo  zvláštne výroky z internetu, aj z normálneho okolia. Aj s odkazom na príslušný originálny zdroj. Múdrostí je veľa a stĺpec tým časom narastie do neúnosných rozmerov, preto ho treba občas poupratovať a postupne obnovovať. Aby už "opozerané" múdrosti nezapadli prachom, presúvam ich sem, kde budú aj naďalej dostupné. Prvá sada sa dá nájsť pod názvom Drobnosti majstrov 1, toto je prvé pokračovanie.  


"Televízne programy by sa mali objaviť v zákone o odpadoch ako nová komodita a mali by im byť vyčlenené nové paragrafy o nakladaní so špeciálnym odpadom."
(Edita V.)

Fyzikální zákony, tak jak je známe, neumožňují přímé setkání civilizací oddělených velkými vesmírnými vzdálenostmi.
(technet)

"Iba na Slovensku nadávali politici voličom do sociek a lenivcov." A nielen politici, aj blogeri a niektorí nadávajú dodnes.
(je to tak)

... existuje „přímá spojitost“ mezi rychlou masovou privatizací a ekonomickým úpadkem a úplatkářstvím.
(Česká pozice)

Zlá fotka si komentár vyžaduje, dobrá si ho zasluhuje.
(Karol Kaliský)

„Musí existovat práce pro každého. Jestli se to nepodaří, začne revoluce!“

(Lech Walesa)

Niekedy je dobro tak blízko zlu, že takmer splynú.
(Myokard)

"Posledné voľby znamenali definitívny koniec Zamatovej revolúcie - ľudia konečne masovo volili podľa skutočných zásluh a reálnej situácie, a nie podľa legiend a mýtov..."

(nové slovo)

- Keď vo vašom výskume zistíte niečo prekvapivé, väčšinou je to chyba.
- Nové názory sa presadzujú tak, že tí, ktorí presadzujú tie staré, vymrú.
(Martina)

Človek nemusí nájsť všetko, ale mal by vedieť, čo našiel.
(ja)

 

19 júla 2012

Za obrazom je rám

Nedávno som sa zamyslel nad definíciou "moderné umenie". Mám svoje vlastné kritériá pre krásu obrazov. Pri niektorých si poviem, že by som si ich mohol zavesiť aj do obývacej izby, to je znak "konzumnej" hodnoty diela. Pri niektorých sa zastavím a skúmam, čo chcel "básnik" povedať a sú aj také, u ktorých si poviem, že takéto by som si aj sám doma namaľoval.

Prvý dojem, ale nikdy som ho ešte nerealizoval, jasné je, že prečo. Lákavá predstava namaľovať si "moderný" obraz narazí hneď v prvom štádiu úvahy na problém invencie. Okopírovať dielo niekoho, to by možno ešte šlo, ale čo keď tie farby a plátna sú tak drahé?

Moderné umenie, ktorému na prvý pohľad človek nerozumie, je ako báseň. Tú charakterizoval M. Válek slovami: "Báseň nie sú slová, ale to, čo je za slovami". A tak je to asi aj s moderným umením. Nejde o to, čo je na obraze, ale to, čo je za ním. Samozrejme, aj rám píše svoju vetu. 

15 júla 2012

Britva a face

Mladší ľudia možno ani nevedia, čo sa skrýva za podstatným menom "britva". Je to teda taký ostrý nástroj na holenie. Aj môj otec ho ešte používal na holenie. Bol to neuveriteľne ostrý nástroj s čepeľou, ktorú stačilo párkrát vyhladiť na koženom remeni a bola pripravená na jemnú prácu. Neskôr prišli žiletky, také obyčané, čo sa vkladali do strojčeka. Vo všetkých prípadoch bolo treba najprv tvár namydliť. Mydlo na holenie bývalo v tvare valca, alebo aj v bakelitovej krabičke. K výbave ešte patrila štetka.

Žiletky asi neboli najlacnejšie, alebo vždy bola snaha šetriť na všetkom, tak niekto vymyslel strojček na brúsenie žiletiek.dovnútra sa vložila žiletka a pomocou šnúrky sa rozpohyboval brúsiaci mechanizmus. Asi to nebolo príliš dobré, lebo u nás to dlho nevydržalo. Nasledovali žiletky s dvojitým ostrím, trojitým a nakoniec aj 5 násobným. Namiesto mydla je pena v tlakovej nádobke. Pohodlné, všetko pre lenivých... Pre ešte lenivších vymysleli elektrické holiace strojčeky. Aj ja taký mám...

Všetko pre hladkú tvár, teda pre "face". Ak pridáme knihu, teda "book" sme na facebooku. Sme tam, lebo sme. Často však nevieme (neviem)čo tam vlastne hľadám. Veď mám svoj blog, ktorý môže čítať ktokoľvek, nielen moji "fb" priatelia. Facebook sa začína chovať ako dva v jednom, teda ako podmnožina množiny. Dnes som dostal pozvánku do facebookovej skupiny "Blogeri sú obrazom spoločnosti". No dobre, to je predsa jasné, aj keď blogeri nie sú reprezentatívnou vzorkou spoločnosti. Myslím si to, lebo je veľa ľudí, ktorí na facebook nechodia a mnohí ani na internet. 



____________________________________________
britva -y -tiev ž.
nožu podobný nástroj na holenie: holiť sa britvou; ostrý ako britva
l mať jazyk ako britva byť výrečný; kto sa topí , aj britvy sa chytá

12 júla 2012

Vrátane servítky

V televíziách sa to stále točí len o žranici, vraždách, katastrofách a o straníckej politike komerčných médií. Natrafiť na skutočné, objektívne spravodajstvo v nich nie je možné. Dokonca už aj bývalá STV, ako sa transformovala podľa vzoru "týždňa" na dvojbodku s číslom a svoju poctivú skratku STV, resp. RTVS zamenila za RTV s dvojbodkou, padá do stereotypu domnelých konkurenčných televízií. Netušia, že ich vzorom a konkurentom by mohla byť vari len blízka ČT1, 2 a pod. Verejnoprávnu službu zamieňajú za posluhovanie, ako je to zvykom v tých druhých.

I ja som dnes podľahol trendu žranice a kuchárskych receptov. Nevaril som sám, posledných pár dní som sa nechal obsluhovať v známych a renomovaných reštauráciách. Prvý bol ľudový stravovací lokál v širšom centre Bratislavy, kde som podľahol čaru najnižšej ceny v okolí Bratislavy a celej mliečnej dráhy. Veď 2 € za kompletné menu, to sa už nikde len tak neuvidí. Ani by som sa nesťažoval, polievka kuracia ušla ale pečené kuracie stehno na pokraji mora načervenalého zemiakového pyré s mrkvou, mi trochu dvíhalo adrenalín. Nuž ale, za chyby sa platí. Niekedy aj 2€.

Druhá servítka mi padla na stôl v najkrajšom bratislavskom prostredí, na terase Eurovea pri Dunaji. Mal som šťastnú voľbu, klasický vyprážaný bravčový rezeň v troj-obale nemal chybu. K tomu varené zemiaky z novej úrody, vynikajúcej chuti. Navrch hojnosť tatárskej omáčky, druhej najlepšej, ktorú som kedy ochutnal. Tá prvá mi bola servírovaná v reštaurácii Grand v roku pána 19.. a bola to moja prvá panenská tatárka. Ešte doplním nápoj k vynikajúcemu rezňu, bola to zázvorová limonáda výbornej chuti.

Tretie menu ma čakalo v inom krajskom meste Matúša Čáka. Polievka zvaná boršč síce nebola podľa receptu môjho prvého boršču z roku 19.., ale bola celkom príjemne jedlá. Čiernohorský rezeň ma trochu prekvapil svojou veľkosťou. Varené zemiaky boli v klasickej celoročnej podobe. Pri pohľade na dva kusy mäsa s plnkou v obale pokrytom nastrúhaným syrom na povrchu, som spočiatku neveril, že to zjem. Podarilo sa mi to, aj keď s porušením všetkých zásad správnej životosprávy a za cenu ťažkej siesty. Zapíjal som tradičnou kofolou. Po jedle prišla na rad servítka a špáradlo...

Čo hovoríte na moju dnešnú TV reláciu?

08 júla 2012

Cogito

Je 31 °C v tieni a v polotieni 48. Dá sa v takomto prostredí rozumne uvažovať? Teda za predpokladu, že človek rozum má. Žiadne vážne námety nie sú v tomto tragickom teple vhodné. Vôbec neuvažujem o ľudských vlastnostiach. Ani o tom, či sa človek rodí ako diktátor, alebo to získava výchovou v spoločnosti bez tolerancie. A možno je to dané v génoch, ale tomu neverím. Možno je kúsok diktátora v každom z nás. Určite je v nás istý druh samoľúbosti a egoizmu. Cogito, ergo sum... 

05 júla 2012

Politikum

Dnes je sviatok, tak ma žena poslala kúpiť citróny, lebo zavára jablká čo som včera nazbieral v záhrade. Stretol som tam bývalého kolegu a po pár úvodných spomienkových slovách zaviedol reč na odvolaného biskupa. Trochu ma to prekvapilo, lebo nikdy predtým sme nediskutovali o cirkevných záležitostiach (v kostole dnes ešte nebol). Keď už aj v Kauflande je prvou témou cirkevná záležitosť, nebude to len tak. Stala sa z toho politická záležitosť. Veď ak sa argumentuje Hríbom a Mikloškom, inak to ani nemôže byť.

03 júla 2012

Žatva

Aj ja žnem výsledky svojho trojtýždňového snaženia v odbore "relax", podobne ako po zime a jari práve začína žatva na našich lánoch. Prešiel som v tomto čase južnú časť Slovenska krížom krážom a mám taký dobrý pocit, že ceny obilia a teda aj chleba neporastú. Úroda obilia je, podľa môjho laického hodnotenia, veľmi dobrá a pekná. Všetko dozrieva včas, žiadne poľahnuté klasy, proste ideál. Ak nepremeškajú ten správny termín vypustenia kombajnov na polia, všetci budeme mať čo jesť.

Naozaj som v odbore pestovania obilia úplný laik, keby tak išlo napríklad o studený odchov teliat štajerského plemena kráv, to by bola iná vec. O tom som sa nedávno dozvedel skoro všetko. Niet nad pobyt v nemocnici, keď máte správneho spolutrpiteľa na izbe, môžete sa "dovzdelať" v rôznych zaujímavých oblastiach.

Škoda, že som nemal na izbe aj nejakého vinára, bol by som sa vyhol "trapasu", ktorý som minulý týždeň zažil vo vínnej pivnici. Vlastne to nebola pivnica, ale terasa. Komu by sa v týchto horúčavách chcelo sedieť v chladnej pivnici? Skrátka a dobre, objednal som si červené víno a čaj. Po "červenom" nastalo vymenúvanie odrôd a ja som bol úplne out. Poznám totiž víno červené a biele. Možno je aj nejaké ružové, ale to je tuším pre ženy.

V teple dobre padne horúci čaj, to mi môžete dosvedčiť. Ja som si k tomu objednal jeden deciliter toho červeného (slovom: jeden). Už to zapríčinilo náznak pohŕdania v očiach vinárky a keď som povedal, že to víno si budem po troche liať do horúceho čaju, už sa jej vínny cit naskutku urazil. Musel som ešte raz pekne poprosiť a potvrdiť, že to myslím naozaj vážne. Vážne, tak mi to chutí a dokonca som hrdý na to, že som to sám vymyslel a objavil. Ale patentovať si to nedám...


  

22 júna 2012

Peňaženka

Je ticho po búrke. Je to ticho podobné tichu pred búrkou, len nemá ten zlovestný nádych. V parku sa dýcha voľne, je čistý vzduch podfarbený silnou vôňou kvitnúcich líp. Vo vzduchu je pohoda, ktorú rušia iba unavené a spokojné vtáčie trylky. Dobre sa to počúva a je to v komplexe pohoda, ktorá sa nedá kúpiť za peniaze.

Svoje prvé drobné peniaze som celé leto nosieval v zadnom vrecku červených trenírok. Inde ani nemohli byť, to bol jediný kus odevu na našich mladých telách počas celého leta. Žili sme zdravo... Neskôr som mal malú, chudobnú peňaženku a závidel som - v dobrom - boháčom s vybúleným zadným vreckom nohavíc.

Aj ja som mal donedávna takú peňaženku s množstvom priehradiek a skoro nič v nich. Dnes už aj tak nie sú peniaze znakom bohatstva, ale bankové karty. Tie sú malé a tá miznúca trocha hotovosti nezaváži. Včera som sa rozhodol zmeniť svet. Teda aspoň jeho malé skromné zrnko piesku. Kúpil som si exkluzívnu tenkú peňaženku.

Tá moja nová je z jemnej kože a až z Brazílie. Doma nemáme. Jej cena bola vyššia ako hotovosť v mojej starej po nákupe. Preložil som do nej všetko čo som mal v starej peňaženke a teraz vyzerám, ako by som nemal žiadnu v zadnom vrecku nohavíc. Niekedy to tak dopadne, ako v tej poučke, že človek nie je tak bohatý aby si kupoval lacné veci.

Tak som dopadol aj na nedávnej - komerčnej - besede so spisovateľom Banášom. Má taký dar reči, že som neodolal a kúpil som si od neho štyri knihy. So zľavou, ale predsa, toľko kníh naraz som ešte nikdy nekupoval. Rozprával o idiotoch v politike a my sme kupovali ako idioti...

S mnohými Banášovými spisovateľskými názormi by sa dalo súhlasiť, ale s viacerými aj polemizovať. Na to tam však nebol dostatočný priestor, tak možno niekedy inokedy ho ešte aspoň takto v monológu zpolemizujem. Tak budem mať istotu, že moja peňaženka po polemike nestenčie.


Neprešlo jazykovou kontrolou.
    

18 júna 2012

Vlci

Správa z tlače: Dlhoročnú ošetrovateľku vlkov v zoo vlci roztrhali.
... Keby sa dalo veriť zvieratám, dalo by sa veriť aj ľuďom.

15 júna 2012

Leto, leto

Názov článku je často určujúci pre jeho obsah, ale niekedy to môže byť aj naopak, že názov vyplynie z obsahu. Nedávno som, ležiac v bublinkovej vode vo vani, premýšľal o novom článku, ktorý by bol o dôležitej udalosti v mojom živote. Podarilo sa mi vymyslieť koncepciu článku, jeho dejovú líniu a dokonca aj niekoľko ucelených viet. Bola to výborná koncepcia, už tretia v poradí. Ktovie koľko ich ešte bude?

Býva to aj tak, že začnem písať podľa vymyslenej koncepcie a skončím s antikoncepciou. Aj keď nerád, ale niekedy je to tak lepšie. Tentokrát nemám žiaden pevný cieľ, len tak si trochu zaťukať do klávesnice. Vo vode (vo vani) často koncipujem články. Dnes ma napadli dva príbehy. Jeden je o nudizme a druhý o mužskej sile. Bol som totiž na nudistickej pláži.

Vstúpil som do prostredia FKK a nohavice som si nespustil ani na pol žrde. Pravdou je, že som tam bol úplne sám... To je všetko z tejto dejovej línie.

Písať o mužskej sile je trochu zložitejšie a chúlostivejšie. Muži sú vždy hrdí na svoju silu. Aj mladí, aj starí. Tak napríklad, mladí musia vynakladať veľké úsilie, keď uvidia peknú ženu, aby ich vzrušenie nenadobudlo fyzikálny rozmer. Starší muži tak isto, len ich úsilie je zamerané na to, aby ten ich materializmus nadobudol aké-také reálne rozmery.

Príjemné leto

11 júna 2012

Teória konca

Čo robiť? Neviem čím to je, ale mám chuť na pivo. Také správne vychladené v orosenom pohári. Som asi rozmaznaný, už mi ani zmrzlina nestačí. Voda z vodovodu niekedy dobre padne, ale nie každá chutí rovnako. Najlepšia je v Petržalke, tam si dám vždy naliať plný pohár. Voda je základom nášho života, bez jej tekutej formy by sme nemohli existovať. Nielen my, ale aj celá celučičká naša živá príroda.

Voda koluje v prírode na zemi, v oblakoch v riekach a v oceánoch. Aj v našom tele. Je v neustálom pohybe, až na jej ľadovú formu. Ale aj pri zamrznutí sa chová jedinečne, na rozdiel od iných látok pri mínusových teplotách voda zväčšuje svoj objem. Robí nám problémy chápania aj inak. Trochu sme si to s ňou rozhádzali, začína sa chovať extrémisticky. Prší keď nechceme a neprší keď chceme. Hrozné.

Voda ako taká však za nič nemôže, to my svojou aktivitou jej kladieme prekážky do cesty a nevieme čo s tým. Niektorí vedia, ako napríklad pán Kravčík. Poznám ho len z jeho článkov na blogu a z niekoľkých záberov v televízii. V žiadnom prípade s ním nechcem polemizovať, jeho teórie sú mi jasné, celkom logické a pochopiteľné. Škoda len, že s nimi prichádza, keď je takpovediac skoro neskoro.

Myslím na to, že jeho vodno-logické úvahy a názory sú v poriadku, len realizácia bohužiaľ nie je v jeho profesionálnej moci. Nie je v žiadnej našej moci vrátiť sa späť do čias, keď sa cesty a námestia nebetónovali, keď sa lesy nerúbali. S tými lesmi to asi nebude celkom tak ako píšem, tie sa klčovali a vypaľovali,  odkedy sa človek začal zaoberať pestovaním plodín. Zdá sa, že je to neriešiteľný problém.

Problém je aj v tom, že každý jedinec myslí za seba a tí čo národy vedú, tiež myslia na seba. Riešenie neexistuje, dokonca ani ja ho nepoznám. Inak by som to povedal tak, že cesta je známa, ale všetci sa ňou vydať nevieme, či nemôžeme, alebo nechceme a jeden nič nezmôže. Žiaden národ, žiadne spoločenstvo ľudí nemyslí tak ako jeden múdry jedinec. V matematike platí, že 2x2 je 4, ale v napredovaní spoločnosti nie.  Tam je výsledok najprv 2,5 niekedy mínus, ale štyri nie a nie.

Čo teda robiť, keď mám chuť na pivo a do krčmy je ďaleko. Teória hovorí, že by som sa mal vykašľať na moderný oblbovák internet, obliecť sa a ísť do krčmy (alebo aj do pubu). Som síce jedinec, ktorý myslí ako jedinec a keď sa mi nechce z domu von, tak ma k tomu ani teória nedovedie. Teórie si niekedy zahrajú s človekom poker. Ako toť, včera som doma objavil dve knihy s titulom "Teória konca" Načo sú mi dve a prečo mám dve, to netuším. 

Zvyčajne tvrdím, že najradšej čítam knihy, ktoré majú históriu, ktoré sa ku mne dostanú zvláštnou cestou. Táto si vybrala dvojprúdovku. Mark Albert si vybral do svojej knihy Teórie konca citát z Alberta Einsteina:
Nespútaná sila atómu zmenila všetko okrem nášho spôsobu myslenia. 
Preto sa nezadržateľne rútime do katastrofy, aká nebude mať obdoby.

Poviete si, že veľa slov pre nič. Naozaj? Mýliť sa je ľudské, ale mýlil sa aj Einstein?

10 júna 2012

Čo príde, to príde

Som ako nejaký odľud, nestíham sa vyjadrovať k zásadným a dôležitým veciam ľudskej spoločnosti a všetko beriem tak, že čo príde, to príde, ale aj odíde. Spokojne si robím na blogu gramatické a štylistické chyby, veď máme tú demokraciu, ako sa onehdá vyjadril jeden kamarát ku druhému, keď od neho dostal po hube a vrátil mu to obratom. Nie že by som nechodil na manifestácie a protesty, len si vyberám tie dôležitejšie. Prvá sa naskytla pred mnohými rokmi a odvtedy nič.

Hádam aj jedna, či dve revolúcie za život úplne stačia. Nepatrím do skupiny, ktorá tvrdí, že práve tento štát, ktorý povstal z "nežnej" revolúcie a z vôle ľudu českého a slovenského, je ten najhorší na svete. Som teda odľud, čo nekráča po vyšliapanom chodníku más u nás na blogoch. Myslím si svoje. Presedlali sme predsa na klasický kapitalizmus, kde silnejší vyhráva a berie bank. Parlamentná demokracia je v podstate nástroj na získanie moci. A tak je to všade, len na Kube, v Číne a ešte možno niekde inde, je to trochu inak...

Ľudstvo sa množí nevídaným tempom, preto ak sa niektorí rozhodnú nemnožiť sa, je to ich právo a prospech spoločnosti. Ak sa však z takejto menšiny stane väčšina, logicky príde koniec sveta (to iste Stvoriteľ nedopustí a príroda sa zahrá na záchrancu ľudského rodu). Teda svet a vesmír ešte pobežia zopár miliónov našich rokov, len my tu nebudeme. A čo tu vlastne hľadáme? Iste sa tak pýtajú aj niektoré hĺbavé mravce v mravenisku, keď majú oddychový čas po práci. Potom príde buldozér a je po mravenisku. Tak nech len prší, lebo len keď prší môže vyjsť dúha. Podmienkou však je aj slnečné svetlo jasného rozumu.


06 júna 2012

Dva v jednom

Dnes mám dobrú náladu, tak som sa rozhodol, že vám ponúknem dva články v jednom. Za rovnakú cenu, zaplatíte len raz a potešíte sa dvakrát. Áno, cena je nula celá nula €. Nie že by bola pridaná hodnota tohto článku nulová, to nie. Možno sa len blíži k nule, ale vychádza z nekonečna... Dosť už bolo matematiky, lebo zabudnem, o čom som to chcel. Aha, je to o zvykoch, ktoré nás tlačia ako železná košeľa.

Zvykol som si už dávno chodiť všade v meste a blízkom okolí na bicykli. Všeličo sa medzitým udialo, tak mi poradili, že bicykel nie, že základným pohybom človeka je pešia chôdza. Dal som si povedať a chodím. Je to naša prirodzenosť, veď od malička chodíme. Najprv nesmelo po štyroch, do školy už chodíme po dvoch, neskôr chodíme na rande, za frajerkou až nakoniec chodíme dlho, predlho do roboty a za milenkou. 

Do roboty sa chodí až kým sa džbán nerozbije. Potom začneme chodiť na úrad práce, alebo ešte horšie, začneme chodiť s dôchodcovskou paličkou. Chodíme už len do klubu veteránov práce. Takže, nech by sa stalo čokoľvek, jedine na vlastné nohy je spoľahnutie. Nohy nám nevyradí žiadna kríza, ani naftové dno. Autá dáme do šrotu, bicykel do zberných surovín  a budeme sa zase pohybovať na vlastných nohách v prirodzenom okruhu dosahu. Čo nás čaká, to nás neminie.

A teraz to, čo som pribalil k úvahe o chodení. Je to zadarmo, tak sa nebojte a čítajte ďalej. Bude reč o autolekárničkách. Každá má totiž svoju expiračnú dobu a keď jazdíme bez nehody, bez použitia ju po uplynutí dátumu platnosti nahradíme novou. Čo so starou? Teda mám na mysli tú lekárničku. Sú len dve možnosti: nakúpiť do domácnosti ostré nože a začať sa flastrami následne ošetrovať, hoci sú po expirácii. Druhou možnosťou je vyhodiť ju.

Byť či nebyť lekárnička, čo je viac?

Howgh (čítaj „hau“ alebo „haug“), teda dohovoril som a na dnes aj dopísal. 

04 júna 2012

Elektronika a blogy

Po ťažkých témach v posledných článkoch by sa žiadalo niečo na uvoľnenie, lenže kde vziať a nekradnúť? Vie niekto aspoň nejaký dobrý vtip? Vidím, že sa nikto nehlási. Tak to niekedy bývalo aj v škole. Mali sme jedného profesora, ktorý nás učil elektrotechniku. Bol to "trnavák", so všetkým čo k tej reči patrí. Veľmi rád rozprával a filozofoval o čomkoľvek. Bolo mu jedno či je to o vyšívaní krížovým stehom, alebo o atómových ponorkách.

Najlepšie na tom (vtedy pre nás) bolo to, že keď rozprával on, tak nás neskúšal. Ale ani neprednášal tie odborné záležitosti. Podstatnou našou úlohou bolo predkladať mu témy rozhovorov - naše otázky, na ktoré on potom odpovedal vyčerpávajúcim monológom. Čím neobvyklejšia bola téma, tým väčšie bolo jeho rozprávačské zanietenie. Na konci hodiny nezabudol pripomenúť: naučíte sa od strany tej a tej, po stranu tú a tú a budem skúšať.

Nabudúce sme si vopred pripravili nové otázky a kým mal o čom rozprávať, tak zase neskúšal. Zlé bolo, keď sme už vyčerpali našu mladú fantáziu a už sme nevedeli čo nás ešte môže zaujímať z tohto i z onoho sveta, tak začalo tvrdé skúšanie. Napriek takémuto vyučovaniu som nezanevrel na elektrotechniku. Čírou náhodou ma neskôr na vojne dali do kurzu elektroniky. Tam som dostal základy logických obvodov, čo je vyššia forma elektroniky. A nové hobby bolo na svete.

Keby to tak šlo aj na blogu: dajte mi otázku a ja budem o tom písať! Ak mi ju nedáte, budem písať o všetkom, čo mi napadne. Len vás nebudem skúšať, to sľubujem.

01 júna 2012

Ekonómia osudovej lásky

Najkrajšou formou (obdobím) lásky je zamilovanosť. Vzniká náhodne a spontánne, podľa navonok dobre maskovaných virtuálnych kritérií zachovania života. Nie vždy to vyjde na prvý pohľad a na prvý krát, lebo sme predsa omylní, aj naše zmysly sa často spletú. Na zamilovanosť je v angličtine veľmi priliehavý názov "Fall in love", teda, že padol do lásky. Z toho vidieť, že zamilovanosť má veľa spoločného s láskou, ktorá je osudová, do ktorej sa človek, hoci aj nechtiac prepadá.

Zamilovanosť silne ovplyvňuje naše zmysly, preto sa hovorí, že inak vonia seno koňom a inak zamilovaným. Naozaj som ešte nevidel zamilovaného človeka, ako prežúva seno, len sem-tam nejaké steblo trávy. Tráva je často svedkom i pozadím milovania zaľúbených. Zamilovaní nemajú k ničomu ďaleko, lebo vtedy sa všetko mení. Svet je iný a nebude už nikdy taký ako predtým. Tak to je a nevymyslel to G. W. Busch mladší, lebo sa to na svete opakuje od nepamäti. V ekonomike sú zamilovaní na úrovni prvotne-pospolnej spoločnosti. Pre tých, ktorí boli slabší v dejepise: to znamená, že panuje výmenný obchod, peniaze nerozhodujú o ničom.

Zamilovaní často objavujú čaro poézie, dokonca sa z nich stávajú na prechodné obdobie básnici bez honorára a bez sponzorov. Zamilovanosť môže byť šťastná, alebo nešťastná. Tá druhá končí rozchodom, presnejšie povedané novým subjektom pre zamilovanie. Paradoxne však tá nešťastná zamilovanosť môže byť niekedy pre zúčastnenú stranu šťastím. Zamilovanosť môže a často aj pokračuje milovaním. Niekedy aj láskou na celý život. O láske na celý život však neexistujú hodnoverne doložené archeologické vykopávky.

Iba jedna zamilovanosť zvyčajne končí manželstvom, ale v istých prípadoch sa tento postup opakuje aj niekoľko krát. Nie že by manželstvom láska skončila, len sa dostáva do inej formy, stáva sa každodenným zvykom a potrebou. Spočiatku je to milovanie plné lásky dvoch (zvyčajne), až kým prídu deti a z manželského zväzku sa stáva zväzok rodinný. Aj tu sa môže všetko opakovať a rodina sa rozrastie. Z ekonomického pohľadu je manželstvo v tejto fáze už akciovou spoločnosťou s dvomi konateľmi. Ak sa konatelia nevedia dohodnúť, spoločnosť prechádza do formy s ručením obmedzeným.

Neskôr, keď sa deti vydajú na vlastné dráhy, sa z manželov stávajú podielnici na rodinnom družstevníctve. Zastávajú síce dôležité a zodpovedné posty, ale to je všetko, ich kariérny postup je minimálny. Láska postupne prechádza do registrovaného partnerstva. Je ťažké odhadnúť, ktorá etapa manželstva je najdlhšia, ale najdôležitejšia je fáza akciovej spoločnosti, lebo vtedy sa tvorí zisk. Najkrajšia však je rozhodne tá časť s výmenným obchodovaním - zamilovanie (vávanie). Na sklonku kariéry sa, z ekonomického pohľadu, z manželstva stáva štátna príspevková organizácia, až kým postupne nedôjde k ich výmazu z obchodného registra.

  

Reader a čas

Zvykol som si na čítanie novín a noviniek zo svojej čítačky. Tak ako si niekto ráno kúpi noviny, aby mal čo držať v ruke pri raňajkách tak to ja robím naopak. Raňajky si nosím ku klávesnici a k monitoru s internetovými novinami. Mám v čítačke skoro 130 zdrojov. Najviac je z toho blogov, a len zopár spravodajských portálov. Sú tam aj nejaké české a čosi z IT. Takzvané "mienkotvorné" noviny u mňa nemajú šancu, tie vynechávam, lebo si myslím, že noviny patria na papier a papier do trafiky.

Naozaj originálne internetové spravodajstvo musí vyzerať trochu inak ako staré dobré noviny. Vyplýva to z podstaty veci, ale aj z prístupu čitateľa. Asi nie je také jednoduché napísať dobrý spravodajský portál. Potom sa čudujeme, že si za to pýtajú milióny. Tým ale nechcem povedať, že tie milióny si naozaj zaslúžia... To je problém spravodajských aj komentátorských stránok "mienkotvorných" novín na internete. Ich problémom je, že chcú zachytiť všetko a to ešte starým dobrým novinárskym štýlom. Potom je z toho hybrid, kríženec novín a IT.

Z uvedeného porovnávania novín a internetového spravodajstva mi celkom logicky vyšlo "piano". Prečo by som nemal platiť za niečo, čo mi donesú až domov na monitor? Je pravda, že za "donášku" platím, ale neplatím za noviny. Skutočný problém "piana" je však v inom. Je to krok späť, krok od voľného internetu k plateným službám. Našťastie, tých voľných a často aj lepších spravodajských portálov je zatiaľ viac. No a komentáre? Tie sú naozajstnou slabinou našich novín. Vôbec nevadí, že sú pod "pianom", lebo sú také aké sú. Asi nemáme naozajstných komentátorov.

Spomínate si (starší) ešte, aké boli komentáre za "socializmu"? Nejde ani o to, že skoro v každej vete bolo slovo "socializmus" alebo jeho iná gramatická forma. To v prvom rade kazilo písaný štýl alebo pílilo uši poslucháčom. Svojho času, keď nastúpil na trón Ludvik Svoboda, ťažko sa mu to slovo vyslovovalo, ale tiež musel... Keď sa časy zmenili, začalo sa všetko slobodne komentovať. Najprv ideologicky v duchu novej doby a komentovali hlavne, práve vyliahnutí politici. Ešte nám bolo hej a tešili sme sa na nové lepšie časy. Starší už po niekoľkýkrát opakovane.

Z ideologických komentárov sa prešlo nebadane ku komentárom "zaujatým". To sú také, ktoré sa snažia straniť nejakej "strane", ale aj napodobňovať v názoroch trend západných médií. Lebo teraz je tam naša Mekka. Akosi sme vynechali medziobdobie, kedy by sa mohlo smelo, nezaujate a so snahou o pravdivosť komentovať. A pravdivosť znamená aj obhajobu vlastných záujmov spoločnosti, na ktorej tie noviny rastú. Vždy však je len tak, ako je a bude tak ako bude. Tak aj môj slobodný komentár zapadne do zabudnutia, ak si ho náhodou niekto prečíta.

Na záver sa vrátim k "času". Môj "reader" je aj mojimi hodinkami a kalendárom v jednom. Dva v jednom, aké aktuálne... Niekedy ho len prebehnem očami a začítam sa do niektorých správ a komentárov, či blogov. Niekedy sa stane, že aj celý týždeň, ba niekdy aj viac, sa nedostanem k svojej počítačovej čítačke. Potom je tá moja ONA katastrofálne preplnená. Čo s tým? Existuje jediná správna cesta - všetko označiť za prečítané a vymazať tak existenciu času v danom období. Aj tak niekedy beží čas, že sa prepadá do veľkej diery v internete.


31 mája 2012

Vajce vajcu

Melóny žlté cukrové s priemerom 10 centimetrov, plus mínus 1 milimeter, naskladané v úhľadných radoch a stĺpcoch žiarili včera v regáloch super marketu. Ako to tí Španieli, Holanďania a podobní robia? A čo robia s tými, ktoré prerástli svojich bratov, alebo nedorástli? Je to niečo ako s tými krivými šalátovými uhorkami, ktoré úradníkom v Bruseli nechutia. Tak je to aj s rajčinami, sú ako by ich mala jedna mater. Tam je aspoň aká taká konkurencia, veľkostných odrôd je viacej.

Škoda len, že tie unifikované paradajky nemajú paradajkovú chuť a vôňu. Ale už sa aj na tom pracuje, vedci v Amerike vyskúmali, čo dáva paradajkám chuť a vôňu. Nie je ďaleko doba, keď ich geneticky zmodifikujú, alebo ich budú pred expedíciou do chudobnejších krajín postrekovať nejakou voňavkou. Toľko správy zo sveta a z domova, čo nás dnes nepáli a čo nehasíme. Melón som si nakoniec kúpil ale nebola to dobrá kúpa, bol dozretý len na 25%, zbytok chutil ako surový baklažán.

Sú však aj dôležitejšie veci na svete, napríklad taká otázka vzniku života na zemi (vo vesmíre). Túto aktuálnu otázku sme riešili aj včera na schôdzi domového výboru. Dospeli sme až k vyššej moci a ďalej ani krok. Presiahlo to rozmer našich mozgových buniek. Jeden tvrdil, že vesmírny výskum nám ešte otvorí oči, ďalší tvrdil, že vesmírny výskum nikam nevedie a že je to bohapusté mrhanie pozemskými energiami a to nehovoril o zbytočnom spaľovaní kyslíka a znečisťovaní pozemského prostredia.

Pán poslanec Lipšic odchádza. To je dnes kardinálna otázka, že čo ďalej v jeho kariére. Odchádza od kresťanov, takže je to vlastne, v ponímaní z minulosti, kacír alebo reformátor. Našťastie, poslednú bosorku vraj upálili pred 200 rokmi a Jána Husa skoro pred 600 rokmi. Niet sa teda čoho obávať. Reformátori tu však ani dnes nemajú na ružiach ustlané. Našťastie, ani ja odchod pána Lipšica nevnímam ako problém, len ako podružnú kuriozitu. Aj Zemková zvažuje odchod z RTV(S) a nič to na kvalite programov STV nezmení.  

26 mája 2012

Drobné

Drobné mince sú ťažšie ako je ich váha vo finančnom svete. Možno aj preto sa opäť špekuluje o ich zrušení. Vraj už čoskoro môžu byť naše peňaženky ľahšie. Len aby to nebolo obrazne povedané. Včera bola tá správa o možnosti zrušenia jedno a dvoj centových mincí v Aktualitách, dnes tam už nie je, namiesto mincí tam dali aktualitu o Richardovi Levie srdce. Ktovie čo to znamená? Na druhej strane, vydanie jedno jedno eurových bankoviek by bolo super. Aj to by odľahčilo (okrem iného) naše peňaženky. Nosili by sme iba jednu pamätnú eurovku kvôli nákupným košíkom (ak by sme mali na to). Dobré je, že euro žije...

Rezané kvety sú vraj v domácnosti nebezpečné a hodia sa len na cintorín. Tie kvitnúce kytice majú jednu zlú vlastnosť, že "voňajú". Niekomu taká trvalá "aromaterapia" môže byť nepríjemná. Veď je známe, že čistý vzduch je nadovšetko. Kvety ozdobné listom sú preto do bytu oveľa vhodnejšie. Nie však do spálne, tam by nemali byť žiadne iné dýchajúce stvorenia okrem nás. Najvhodnejšie by boli do bytu stromy (palmy a rôzne bonsaje - Japonci to majú premyslené). Možno si ešte spomeniete na dávnu éru muškátov, ktoré sa pestovali na balkónoch a okenných parapetoch zvonka. Asi pre ich charakteristický "odor" boli vonku. Dnes sú namiesto muškátov v oknách "in" orchidey.

Na záver už len jedno pozastavenie vo verejnoprávnej televízii Slovenska.Je to vlastne taký malý hlavolam:


Skúste uhádnuť, aká firma sa to prezentuje na slovenskej obrazovke. RTL to nie je a nie je to ani RTVS! 



24 mája 2012

Kupecké počty?

Mobilné telefónne a dátové siete sú výborným biznisom, kde je asi dovolené všetko. Najkrajšie sú akciové ponuky. Telefonujem obvykle veľmi málo, som samotár a takého v istej spoločnosti nemilujú, preto sa ma snažia dostať tam, kde by som bol platným telefonistom.

Ide o to, že terajších 50 minút za 6 € mi absolútne stačí, len v exponovaných mesiacoch to prečerpám. Telefón mám len ako telefón a SMS používam zriedka, radšej volám. Týmto som už prezradil o sebe veľa dôležitých informácii, ale inkognito operátora som zachoval...

Dnes mi poslali esemesku s ponukou na nový telefón so zľavou 40 €, ak si (výhodne) zmením paušál na 18 € mesačne (hahaha). Ide o to, že by som platil mesačne o 12 € viac ako doteraz, telefonoval by som rovnako, teda žiadne zvýšené nároky na operátora.

Zľavu na môj telefón by tak mali za 100 dní späť a pri ročnej viazanosti čistý zisk naviac o 144 €. Nehovoriac o tom, že za telefón by som doplatil jeho cenu v hotovosti pri kúpe. Som teda na vážkach, či byť fanúškom môjho operátora a dotovať ho ročne sumou 144 € (4338 Sk), alebo prihliadať na vlastný záujem.

Alternatíva je prejsť k inému operátorovi, kde mi ponúknu to isté, lenže v zelenom. Tak to chodí v "konkurenčnom" prostredí. Ak u nového poviete, že ste platili 6 € mesačne, ponúknu vám to isté, len aby vás dostali. Ostatné príde časom.