Stránky

22 februára 2012

Budíček...

Ja čas, po čase napísať niečo o ničom, lebo nič o niečom tu už bolo.

Tak som to zložito uviedol, že som medzitým zabudol, o čom to malo byť. To je asi nedostatok nás mysliteľov, že máme veľa myšlienok a niekedy nevieme vybrať tú správnu v pravý čas. Včera som mal len dve myšlienky, tak bolo ľahké zaumieniť si, že "zajtra o nich napíšem". Dnes mám najmenej tri, len neviem o čom sú, lebo mi uniká prítomnosť do minulosti.

Kašlať na myšlienky, skúsim napísať niečo len tak, bezmyšlienkovite. Písať bez myšlienky je podobné, ako zverejniť fotografiu bez obsahu. Mohla by mať správnu kompozíciu, technickú úroveň, ale keď tam nie je nič čo by upútalo zrak, je to zlá fotka. A tu, keď chýba myšlienka, je to zlý text.

Najradšej píšem o knihách, lebo v nich je život a myslenie autora. Aj o ľuďoch v čakárni u lekára sa dobre píše. Niekedy je čas na pozorovanie až pridlhý, včera som bol podozrivo rýchlo vybavený. Až tak, že som sa slečny v červenom a s knihou od Chaima Potoka nestačil povypytovať na všetko, čo som chcel.

Našťastie som jej nestihol dať ani odkaz na tento blog, teda môžem smelo napísať, že bola celkom sympatická. Tá slečna. Včera boli všetci sympatickí. Aj doktorke som prezradil, po odbornom vyšetrení, že je sympatická. Nie tak priamo, ale širokým oblúkom. Že to správne pochopila, prezradil jej úsmev, aj úsmev ambulantnej sestry.

Odchádzam s myšlienkou, nabudúce si lepšie strážiť myšlienky.


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára