Stránky

03 novembra 2012

O smrti

O nej by sa nemalo príliš hovoriť, ale vraj by sme na ňu mali myslieť a nebáť sa jej. Memento mori. Ľahko sa to povie. Človek sa obvykle bojí toho čo môže prísť, čo ho čaká a čo ho možno neminie. Ona je však iný prípad, nikoho neminie. Toho, čo nás náhle prekvapí, toho sa báť nemôžeme, nemáme na to čas. V mladosti človek príliš nemyslí na ňu, lebo je strašne ďaleko, takmer neskutočná. Na počiatku dospelosti sa zdá byť život nekonenčným. Človek žije naplno a hromadí plody života, tvorí veci, ktoré budú žiť aj po ňom a odovzdáva štafetu života ďalej.

Asi nie je veľmi príjemné myslieť na ňu, ale raz do roka je vhodná príležitosť. Nedávno sa aj o nej diskutovalo aj v hríbovej Lampe. Najprv o svätých a potom o zosnulých. Tiež tam odznelo, že "konfrontácia so smrťou nie je príjemná, ale je užitočná". Nechcem a nemôžem polemizovať s detskou lekárkou (Mária Jasenková), psychologičkou (Jana Štúrová), psychiatrom (Peter Hunčík) a tobôž nie s "bývalým lídrom tajnej cirkvi" (František Mikloško) o svätých, ale na vzťah života a smrti mám svoj názor (nie pravdu, len názor).

Vidím tu dve zásadné roviny, ktoré iste majú celkom významný prienik. Jedna rovina je filozofická, lebo o smrti možno len špekulovať a tá súvisí aj s rovinou náboženskou. Smrť je totiž súčasťou života, ale nie je to život. Je to ako keď opadne list zo stromu, prestanú v ňom prúdiť životodarné médiá, ale strom rastie ďalej, tvorí nové listy a nové kvety a nové plody. Žije nekonečný život prostredníctvom svojich plodov a semien. Druhá rovina je podriadená prírodným zákonom a tou rovinou sa zaoberajú lekári.

Jednou z otázok diskusie pod lampou bola aj otázka strachu z konca života. Vraj dnes, čoraz viac mladých ľudí má z toho strach. Možno by sa to dalo vysvetliť ako dôsledok zmien, dopad životných neistôt na mladú dušu. Hovorilo sa o viere, o viere v druhý život, ktorá pomáha prekonávať strach z tej neistoty, čo bude potom... To však už nie je o živote (tomto). Ktovie... Nikto sa ešte odtiaľ nevrátil, je tu len jedna výnimka z pravidla a tá je zväčša základom tej viery v druhý svet.

V knihách sa popisujú prípady ľudí, ktorí sa vrátili z kómy, teda z prahu smrti. Vraj videli svetlo na konci tunela. Vraj videli sami seba, vznášajúc sa nad smrteľnou postelou sledujúc prácu doktorov. Ktovie. Myslím si však, že človek buď seba vníma, alebo je bez vedomia. Medzitým sa môže v hlave stať všeličo, ale človek sa to dozvie, až keď sa "zobudí". To čo sa v nevedomí odohrá v hlave, to logicky nadväzuje na to, čo tam bolo už predtým. Zážitky, predstavy, vedomosti, myšlienky... Len tak uvažujem, čerpajúc zo svojich chabých skúseností...

Aktualizované podľa kvantovej teórie:  Duša existuje...


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára