Stránky

30 apríla 2012

Ars Organi 2012

Včera sa uskutočnil otvárací koncert 5. ročníka medzinárodného organového festivalu v Nitre. Piaristický kostol sv. Ladislava praskal vo švíkoch, všetky miesta boli obsadené. Hosťami otváracieho koncertu boli Musica Aeterna s umeleckým vedúcim Petrom Zajíčkom a Monika Melcová, vynikajúca slovenská organistka, pôsobiaca v Španielsku. Na Slovensku už viackrát koncertovala, v Bratislave, v Košiciach a inde, tak sú jej interpretačné kvality slovenskému publiku pomerne dobre známe. Jej silnou stránkou sú aj organové improvizácie. Toľko na úvod stačí, teraz prejdem ku svojim dojmom...

V Piaristickom kostole sv. Ladislava sme boli na koncerte Davida Di Fiore, v rámci 3. ročníka festivalu Ars Organi. Odchádzali sme vtedy s výbornými dojmami z interpretácie i z akustiky chrámu. Na včerajší otvárací koncert sme meškali asi 20 minút, ale o nič sme neprišli, len o úvodné slová organizátora. Chvíľu nám trvalo, kým sme našli voľné miesto, ale potom už práve začínala Musica Aeterna. Tento súbor "pre starú hudbu" sme mali možnosť počuť na niekoľkých koncertoch v Bratislave. Moje zážitky z ich vystúpenia boli vždy vynikajúce. Vždy sa to odohrávalo v komornom prostredí malej sály, tentokrát do toho vstupovala akustika chrámu.

Spomínam si na jedno vystúpenie súboru Musica Aeterna v Kafé Scherz na Palisádach. V rámci úvodného slova sme si vypočuli aj vysvetlenie vzniku názvu "komorná hudba". Kedysi, keď sa panstvo bavilo, chceli mať ako pozadie hudbu a na to slúžila malá hudobná skupina, hrajúca pre pánov, ktorí sa ale vcelku bezohľadne zabávali medzi sebou. Dnes je to úplne inak, poslucháči komornej hudby v tichu vnímajú tie staré tóny. Píšem o tom preto, že akustika kostola, teraz ešte pozmenená priestorovým lešením v oltárnej časti, dodávala komornej hudbe "tretí rozmer". Po mojich zážitkoch z komornej hudby v malej sále to bola akási pridaná hodnota. Tak, či onak, mám radšej to "komorné" prostredie.

Program otváracieho koncertu bol zostavený z diel skladateľov: Francesco Geminiani, Georg Fridrich Händel, Johan Sebastian Bach, Felix Mendelson Bartholdy a Max Reger, všetko v podaní súboru Musica Aeterna s organovým doprovodom Moniky Melcovej. Záverečné organové sólo predniesla Monika na chrámovom organe. Veľký úspech mala aj záverečná improvizácia na motívy slovenskej piesne. Koncert mal veľký ohlas u publika, tak súbor Musica Aeterna, ako aj sólo Moniky Melcovej.

5. ročník festivalu Ars Organi v Nitre sa začal a bude pokračovať striedavo v Evanjelickom kostole sv. Ducha a v Piaristickom kostole sv. Ladislava, vždy v nedeľu o 19:00 hod. Predstavia sa interpreti:

Suzanne Z'Graggen, Švajčiarsko (Evanjelický kostol)
Lars Notto Birkeland, Nórsko
Mária Plšeková a Marek Štrbák, Slovensko
Marco Paolacci, Taliansko (Rakúsko)



25 apríla 2012

Básne a básnici

Prišiel som na úžasnú podobnosť medzi fotografiou a básnickým umením. Inšpiroval ma článok Tibora Javora "Internet vás fotiť nenaučí" a následne diskusia k článku. Podľa všetkého to vyzerá tak, že medzi "umeleckou" fotografiou a tou inou je hlboká priepasť. Niekedy mám dojem, že je to tak aj medzi tvorbou "profesionálnych" básnikov a medzi básňami, ktoré píšu "básnici všedného dňa" ako únik ich každodenných emócií. Oni majú pocit, že sa musia zveriť spriazneným dušiam na internete. Ak si to pozorne všímate, iste zbadáte istý rozdiel, ktorý sa podobá rozdielu medzi "umeleckou" fotografiou a tou druhou. 

Tým sa nechcem dotknúť kvality tej, či onej básnickej tvorby, o tom táto úvaha nie je. Je logické, že básnický profesionál, či umelecký fotograf ovláda svoje umelecké remeslo do najmenších podrobností. Vie aké parametre nastaviť, ovláda pravidlá "fotošopu" a všetky nuansy poetického rýmovania a rytmu. Ovláda dokonale svoj jazyk. Ak vie kde a kedy môže ignorovať pravidlá, je na vyššej úrovni. Tak či onak, dôležitý je obsah, myšlienka, ktorú pochopí čitateľ. Práve v tomto aspekte sa mi zdá, že sú na tom lepšie neprofesionálni básnici. Neviem však, či to platí aj u fotografov.  

Amatérskych internetových básnikov je veľa. Nie všetci vedia to svoje cítenie a objavné myšlienky podať aj v primeranej "básnickej" forme. Preto vznikol tzv. "voľný verš"... Toho sa však rýchlo zmocnili aj básnici z povolania.  Nakoniec ani nie je dôležité, kto je lepší. O všetkom rozhodujú čitatelia. Aby som bol presnejší, často rozhodujú aj vydavatelia, meno a renomé autora, ale v konečnom dôsledku je tu to osobné neviditeľné prepojenie čitateľa s básňou. K tomu som v tejto úvahe dospel a tak si v praxi vyberám, či otvorím knihu, alebo stránku básnika na internete. 




24 apríla 2012

Referenčné rádio

Som lenivý, alebo mi prsty odvykli od klávesnice? Tak či onak, je tu téma, ktorá sa mi už dlhšie povaľuje v hlave. Potrebujem ju odtiaľ dostať von. Obed som už dovaril (paprikáš s klobásou), tak môžem začať s písaním.

Rádio je dnes už takmer zabudnutý fenomén, ale to je iba zdanie. Pretože jazdíme autami, tam vnútri je rádio neodmysliteľnou súčasťou cesty. Z tradície sa zachováva aj v domácnostiach. Dnes pichnú rádio do všetkého, čo je pripojené na elektrinu, alebo má baterky. Prehrávač CD má rádio, každý budík je "rádiobudík", hodiny sú kombinované s rádiom a dokonca aj na WC máme automaticky hrajúce rádio. To má svoje výhody, často sa dozvieme aj to, čo sme nechceli. Nevýhodou je, že ak sa preberá zaujímavá téma, bývam akosi dobrovoľne nútený si tam posedieť dlhšie, aby som počkal na pointu, alebo aspoň na koniec odseku.

Rádio je najčastejšie o hudbe, teda hlavne v aute. Doma naopak, aspoň u nás je rádio zaujímavé hlavne kvôli  správam a diskusiám, ktoré bývajú zaujímavejšie ako tie pod "lampou". Tak sme sa dostali k tomu, čo vlastne rádio je. Ide totiž o obsah, nie o frekvencie a zväčša ani o kvalitu reprodukcie, ak je informačná hodnota vysoká. V našom éteri je kopec rádiových vysielačov. Kedysi to bolo jednoduché, bol Slovenský rozhlas a Hviezda. Tá bola spravodajská, kombinovaná s "populárnou" hudbou. Tie správy vtedy boli takmer o ničom, nič nové sa zväčša nedialo a aj to, čo by mohlo byť dôležité, bolo zabalené v presolenej omáčke.

Vráťme sa však do našej súčasnosti. Pri dlhšej jazde autom zväčša hľadám hudbu, ktorá by mi  práve v danej situácii ladila s náladou. Istý čas som pri cestách pociťoval nedostatok "vážnej" hudby. Domáce rádiá prešli v našej domácnosti akýmsi výberovým konaním, v ktorom jednoznačne zvíťazil Slovenský rozhlas. Teraz pod krídlami Zemkovej RTVS. Je to jediné naše solídne rádio a ešte na dôvažok je platené z našich verejnoprospešných poplatkov, tak to za to stojí. Aj z dôvodu jednoduchosti sú všetky naše rádiá naladené na Rádio Slovensko. Stačí zapnúť hociktoré a už to ide. Samozrejme, aj v tej malej miestnôstke (kde aj poslanci NRSR chodia pešo) je naladené Slovensko.

Zvykli sme si počúvať Rádiožurnál na pravé poludnie, Od istého času mu konkurujú TV noviny na Jojke. Veď majú lepšiu pozíciu, lebo sa hovorí, že lepšie je raz vidieť aako dvakrát počuť. Rádiožurnál je vlastne náš hlavný referenčný program. Občas počúvame sobotný zábavník, alebo aj rozprávanie Borisa Filana. Najťažšie je odísť z WC v prebiehajúcej zaujímavej diskusii, povedzme, že na tému Vesmír, či iné spoločensky zaujímavé témy (aj nočné diskusie sú lákadlom na dlhší pobyt). Dalo by sa pokračovať v počúvaní pri hociktorom inom rádiu, alebo aj pri "rádiobudíku", ale byt je zväčša okupovaný televíziou. Jediné, na čom som si nezvykol, sú internetové rádiá. Ostávam verný klasike so Slovenskom.       

Zdá sa, že rádio ešte dlho ostane nažive. Aj dávno zabudnuté gramofóny znova ožívajú. Prichádzame na to, že nie je všetko pravé javorové v digitálnej dokonalosti. Tak ako je vzrušujúce ladenie orchestra pred koncertom, tak je aj praskot starých platní osviežením a umocnením zážitku.

Do počúvania.  


19 apríla 2012

Sheep-hot-dog

V Amerike vynašli hot-dog (horúci pes, alebo párok v rožku). Môj patentovateľný vynález som internacionálne nazval sheep-hot-dog. Správne sa sheep-dog prekladá ako ovčiak. Slovenský ekvivalent anglického názvu pre môj vynález by bol bryndza v rožku. To vecne zodpovedá podstate vynálezu. Slovenská bryndza je nenapodobiteľná dobrota, tak ju treba jesť pri každej príležitosti a hlavne v máji, keď je aj bryndza májová. Príprava je veľmi jednoduchá. Vezmete do rúk chrumkavý čerstvý rožok odkrojíte oba konce a prstom urobíte z každej strany dieru v rožku. Potom stačí obe diery nadiať bryndzou a je to! Dobrú chuť.

Recenzie

Pôvodne som si myslel, že recenzia je činnosť určená len hlavám odborníkov, ale podľa Wikipédie, aj podľa logiky veci mi vychádza, že odborné posúdenie (odborná recenzia) je len jedna z viacerých možností. Vykonávanie recenzie môže byť v istých kontextoch aj kritikou. Recenzia dokonca existuje aj ako publicistický žáner. Veľmi zaujímavá činnosť, nič nevymýšľať, len kritizovať (chváliť) diela iných. Posudzovanie umeleckého, alebo vedeckého diela pred jeho zverejnením sa ukazuje ako užitočná pomoc dielu.

Mám v tomto smere nejaké praktické skúsenosti, aj keď svoje "recenzie" nenazývam tak, ale vyhlasujem ich za moje dojmy z literatúry a iných umeleckých diel, či predstavení. Ak vynecháme tie "profesionálne" recenzie odborníkov, tak si myslím, že každý má právo posudzovať veci a diela, s ktorými sa zoznámi a nadobudne k nim nejaký vzťah. Aj bežnom živote tak konáme. Porovnávanie a v zápätí posudzovanie vecí a javov je akýmsi základom poznania. Najprv novú vec porovnáme so svojimi skúsenosťami a potom ju môžeme posudzovať.

Recenzie sa vyskytujú aj na stránkach internetových obchodov, kde môže každý užívateľ, ktorý si danú vec zakúpil, napísať o svojej skúsenosti s výrobkom. Tak môže prípadne aj varovať potenciálnych zákazníkov pred nákupom danej veci. Tiež som sa nedávno nechal odradiť. Zvažoval som kúpu gramofónu (kto by nevedel čo je to gramofón, nech si odskočí na Wikipédiu). Skrátka, keď som už mal vybratý výrobok, pozrel som si recenziu zákazníka a nenašiel som v nej nič pozitívne, len samé nedostatky daného výrobku. Kúpa sa nekoná, hľadám ďalej.  

Recenzie teda môžu byť aj užitočné a žiadané. V oblasti umenia a vedy sú dokonca akýmsi povinným prvkom spätnej väzby, ktorá núti autora k zamysleniu, prípadne k budúcemu zlepšeniu diela. Toľko stačilo, prišiel čas, aby som vyšiel s mojou pointou na tému recenzie. K napájaniu počítača používam sieťovú rozbočku s vypínačom. Je to praktické, keď všetko povypínam, je to vlastne hlavný vypínač napájania. Zistil som, že mám nadmernú spotrebu týchto rozbočiek, už dve skončili s nefunkčným vypínačom to je to veľké červené na konci).

Opravovanie nie je z hľadiska bezpečnosti odporúčané, aj keď je pre šikovného elektrikára možné. Náhrada nespoľahlivého plastového vypínača s krátkou životnosťou takým istým typom je zase len dočasným riešením. Moje odporúčanie znie - nekupovať takýto dočasný výrobok, ale radšej iný typ, s iným vypínačom a prípadne aj s rozšírením na ochranu zariadení pred prepätím. To je na dnes všetko. Veľa slov pre nič a za nič. Keď tie slová na internete sú také lacné...

17 apríla 2012

Sudcovi mrkvu

Nie som futbalový fanúšik, ale aj tak som bol niekoľkokrát na futbale. Najkrajší z mojich futbalov bol pred rokmi zápas Slovana s domácou Trnavou. Toľko nadávok a sprostých slov som nikdy predtým nepočul. Z "lingvistického" hľadiska to teda bola veľmi zaujímavá skúsenosť. Tak či onak, bolo to dávno, dnes to asi vyzerá na štadiónoch trochu inak (lepšie?). Videl som, tiež dávno, niekoľko dedinských futbalových zápasov. Tam to bývalo z jazykového hľadiska trochu miernejšie. Pokriky ako "sudcovi mrkvu" boli vtedy to najsilnejšie, čo sa dalo počuť.

Mrkva je teda, podľa futbalového sveta symbolom neschopnosti, či skôr zaujatosti a nespravodlivosti sudcu. Niekedy to však bývala len verbálna odplata rozhodcovi za spravodlivé pískanie proti domácim, keď napríklad nechcel odpískať jedenástku voči hosťom. Neviem prečo práve mrkva, možno preto, že sa tak trochu podobá na sudcovskú píšťalu a surová sa tiež dáva do úst. Mimochodom, surová mrkva je veľmi chutná, aj keď odborníci v poslednom čase tvrdia, že v uvarenej mrkve sa zachovajú niektoré jej vitamíny v stráviteľnejšej forme.

Nerád podlieham všeobecným tlakom a cudzím názorom, hlavne tým čo sa tvária vedecky ako "Bifidus Reguláris" a podobne. Stále mi chutí mrkva v stave, ako ju futbaloví priaznivci občas ponúkajú svojim nespravodlivým rozhodcom. A vôbec, snažím sa stravovať zdravo a to znamená podľa toho, čo mi chutí. Teraz mi chutí surová mrkva a je mi jedno, či nejaká zložka bude v mojich črevách ťažšie spracovaná. Niekedy však človek v bežnom živote urobí takú vec, za ktorú by si naozaj zaslúžil tú symbolickú mrkvu z futbalu. Mne teraz chutí surová mrkva "de facto", ale možno by som si zaslúžil aj tú symbolickú.  

________

Toto bola náhrada za sľubovaný "sobotník". Trh sa totiž nekonal a ja som nenatrafil na inú náhradnú tému... :)

13 apríla 2012

Tatársky piatok trinásteho

Neverím na žiadne nešťastné piatky, ale dnes sa ma osud snažil presvedčiť, že nešťastná trinástka dokáže narobiť neplechu. Najprv to lepšie, pozvali ma na oslavu 20. výročia založenie istej firmy, ktorá mi občas dá trochu zarobiť. Vždy to dobre padne, tak som šiel. Na prvý pohľad by sa zdalo, že to bude super a aj by bolo, lebo som si dal tatársky biftek a to sa mi stalo naposledy pred tridsiatimi rokmi. Kvôli iným povinnostiam som však musel milú spoločnosť kolegov a kolegýň po hodine opustiť.

Nešťastím pre mňa bolo, že som tým predčasným odchodom prišiel o tradičné pečené prasiatko, ktoré prišlo na rad neskôr. Doma som si potom robil čaj po anglicky, teda čaj s mliekom. Za tým účelom som otvoril plnotučné mlieko. Tie "odmliečnené" mlieka s nízkym obsahom tuku nemám rád. Otvorenú krabicu s mliekom som dával do chladničky a keď som mu robil miesto, vypadla mi z rúk plastová fľaša s tatárskou omáčkou. Normálne by sa nemalo stať nič, ale tá fľaša sa pri páde rozbila. Podlaha pred chladničkou bola ochutená nešťastnou tatárskou omáčkou. To je už hodné piatku trinásteho.

Zajtra je sobota s číslom 14, bude to šťastný deň, o čom som presvedčený a bude o tom aj zajtrajší "sobotník" (ak nebude, tak to nebol šťastný deň). 

12 apríla 2012

Sociálna sieťovina

Na internete je tlačenica sociálnych sietí. Každá by svojim členom zniesla aj modré z neba. Tak si ich skúsme vymenovať (podľa wikipedie):
Ešte by som pridal sieťovku "g+", ale výpočet by tým zrejme neskončil, toto sú len tie najväčšie. Nikto asi nepozná všetky a bolo by to aj zbytočné. Pre jedného človeka stačí "nula" sociálnych sietí až "jedna". Na svojej ceste internetom som stretol Facebook, Myspace, Orkut, Hi5, netLog a samozrejme g+. Prichádzalo to postupne, nie v tomto poradí ako som ich vymenoval. Ako by mi blogy nestačili. V blogosfére som pomerne skromný, mám dva živé blogy a tri príležitostné. Nie že by som to chcel, ale tak som dospieval na časovej osi od prvých nesmelých krokov až k internetovej dospelosti.

Prvou sieťou do ktorej som nešťastne spadol bol Orkut. Nič pozitívne mi to neprinieslo, len poznatok, že odkedy to prevzal Google, nedá sa stade zutekať, leda ak zrušením svojho Google konta (na ktorom je už čosi navešané). Ktosi ma medzičasom nahovoril na Hi5 a sám odtiaľ na to rýchlo zutekal. Na Myspace som vstúpil kvôli nejakej hudbe, bol tam vtedy ktosi z príbuzenstva. NetLog, ani neviem prečo. Na Facebook som sa dal v čase, keď sa hovorilo, že kto tam nie je, neexistuje a ja myslím, teda som tam. Poslednou sieťou, ktorá ma mala dobrovoľne zachrániť pred "samotou" je g+.

Ani neviem prečo ešte aj to "g plus", ale je to všetko tak googlovsky navzájom posplietané, Gmail s Picasou a blogosférou a ktovie ešte s čím. Možno je tá pluska dobrá, ale jeden sa nemôže roztrhať do toľkých bludných kruhov, leda ak by objasnil záhadu kruhov v obilí. Z času na čas mi príde kulantný email s upozornením, že na tej a tej sociálnej sieti mám málo priateľov a že už som tam dávno nebol a že by ma niekto chcel vidieť a ja tam nemám fotku. A tak podobne. Radšej som vymazal z pamäti tie prístupové heslá. Priatelia v kruhoch, tak sa na mňa nehnevajte, chystám sa totiž prejsť od všeobecného zamerania k úzko smerovanej špecializácii.

---
kulantný príd. ‹f› kniž. prehnane zdvorilý, ochotný, príjemný v konaní (najmä obchodnom): k-é konanie; k-á cena primeraná, prijateľná; (Slovník cudzích slov, akademický)

11 apríla 2012

Reset

Ak sa počítač zašmodrchá a nejde ďalej, pomôže mu reset. Tak a podobne to treba občas urobiť aj s tým PC, čo nosíme v hlave. Zbaviť sa na chvíľu všetkých starostí, dopriať si ticha, alebo sa vrhnúť na nejaké umenie. Umenie totiž povznáša myseľ do nezvyčajných metafor. Možno to neplatí pre ľudí, ktorí sa umením živia, to neviem posúdiť. Našťastie pre nás, existuje veľa umeleckých smerov, kde sa môžeme nájsť a hlavne existuje hudba, ktorá povznesie každého ducha.

My ne-umelci, pragmaticky zameraní na každodennú lopotu, v potu tváre si zarábať na každodenný chlieb, sa necháme zdvíhať do výšav všetkým čo znamená umenie a talent, všetkým čo presahuje všedný deň. Zvláštne miesto v tom má hudba. Ale aj literatúra a najmä poézia. Vnímať básnické vyjadrovanie je nádhera, ale nie vždy sa to čitateľovi podarí. Je na to potrebné isté duševné (emocionálne) rozpoloženie. Tým skôr sa to dá predpokladať u básnikov pri tvorbe.

K tomu, aby vznikla dobrá báseň je treba kus talentu a tiež to zvláštne rozpoloženie, ktoré tvorí mosty s budúcim čitateľom. Z toho by sa dalo odvodiť, že básnici sú šťastní ľudia, lebo sa často nachádzajú v stave emocionálneho povznesenia, alebo naopak - aj smútok je zdrojom silných emócií. Často musia padať do stavu "resetu", ktorý ich núti vyjadrovať sa v rýmoch, v rytme nálady slov podať svoje rozpoloženie zahalené do metafor.


08 apríla 2012

Aktualita

Krátke, neaktuálne zamyslenie...

     Aktualita je, podľa krátkeho slovníka slovenského jazyka, časová vec, správa. Sú také obdobia, keď čítame a píšeme aktuálne o práve prichádzajúcich, alebo prebiehajúcich udalostiach. Takmer všetci o tom píšu a kto píše inak, ten pláva proti prúdu. 
     Kedysi za panovania prezidenta Gottwalda vymysleli taký slogan: Kto stojí na chodníku, nemiluje republiku. Našťastie to nie je celkom tak, slobodná vôla človeku občas radí na chvíľu stáť, len tak na chodníku a slobodne myslieť. Neplávať s prúdom, ale proti nemu.
     Nie je to počin, ktorý by človeka vyniesol do vyšších sfér, lebo je známe, že v kolektíve je sila. To však neznamená, že mimo kolektívu nemôže existovať rozum. Dav má isté prvky spoločného konania, je synchronizovaný v činoch, ale jeho kolektívne myslenie nie je celkom porovnateľné s myslením jednotlivca. V každom kolektíve totiž nutne vyniknú osobnosti, ktoré ho ďalej vedú, myslia a určujú smer.

07 apríla 2012

Nová nádej

O Veľkom piatku sa na rôznych miestach popísalo dosť a téma je už asi vyčerpaná. Ja nemám čo by som k tomu dodal, objaví sa znova o rok. Včerajší veľký sviatok je o niečom inom, ale keďže nie je okrúhly, tak radšej o ňom pomlčím, lebo patrí do sféry súkromnej.

Na budúci týždeň začne pre mňa nová jar. V sobotu začnem chodiť na trhovisko, nakupovať skorú zeleninu a neskoré ovocie. Ak sa bude dať, tak aj občasné námety na "sobotník". Na sklonku zimy som mal pocit, že veci okolo mňa sa nehýbu, ba chvíľami sa mi zdalo, že sa nehýbu tým správnym smerom. Jar prináša novú nádej, nový a správny smer. Dá sa to tak povedať, lebo na rozdiel od politiky, nový život je naozaj tým jediným správnym smerom, ktorý poznáme.

04 apríla 2012

Tradičná kuchyňa

Opäť ma napadla (alebo mi napadla?) dobrá myšlienka, ako urobiť príťažlivý titulok článku. O jedlo, teda o kuchyňu sa zaujíma každý. Jesť sa musí, aj keby na chlieb nebolo. Popravde však nechcem uvažovať o receptoch, ani by som práve teraz, po obede a po patričnej sieste nemohol. Lebo už som ja raz taký kuchár, že varím (dobre) len vtedy, keď som hladný. Tak, či onak, skromne očakávam prílev čitateľov priamo z vyhľadávačov google a nudle, ale aj z iných. Samozrejme, že tých pár stálych čitateľov, ktorým nevadí občas prežuť aj prázdnu slamu, vítam osobitne srdečne.

Sranda musí byť, hlavne keď je človek najedený a má dobrú náladu. Vraj smiech trénuje bránicu a podporuje trávenie. Otázne je len to, čo sa v takej sýtej hlave urodí. Veď posúďte sami, lebo mne to teraz má rodiť a vy by ste mali zbierať plné klasy. Neašpirujem na žiadnu literárnu cenu, len si robím radosť z každodenného. No nie celkom z každodenného písania, lebo svoje plodné dni striedam umne s neplodnými. Viem, že je to strata času a života podľa zásady "carpe diem". Žiť sa musí pravidelne, kontinuálne a každodenne (v noci sa zväčša spí). Aj stretnúť človeka s básňou každodenne.

Každodenné písanie vo všetkých známych dejinných epochách ústilo do písania "denníčkov". Pamätám si však, že "vtedy" si "denníček" písali hlavne dievčatá. V denníčku nesmelo chýbať ani vážne varovanie: Môj denníček v úcte maj, listy z neho netrhaj! Taký denníček putoval od prispievateľa ku prispievateľovi a písali sa do neho hlavne vtipné všeobecne známe venovacie frázy. V autorkách sa už vtedy rodili poetky a výtvarné umelkyne, až kým neprišli na tie iné radostné stránky života. Dnes sa zápisníku odborne hovorí "diár" (zápisník s kalendárom na denné záznamy) a píše sa tam spravidla pravidelne a každodenne. Teda aspoň by sa malo.

Bol som onoho času na vojne, presnejšie na základnej vojenskej službe, tak mi akákoľvek pravidelnosť dodnes trochu zaváňa prísnosťou a rozkazovaním. "Diárujem" preto radšej nepravidelne. V kasárňach sme mali vylepené veľké čínske heslo: Urob každý deň jednu vec proti svojej vôli a plnenie tvojich povinností nebude pre teba ťažké. To heslo je mierne kontraproduktívne a možno aj kontra-indikované voči pohodlnému životu. Proti "gustu" však neplatia žiadne námietky, tak si každý hľadá svoju cestu k čiastkovým i ku konečnému cieľu. Aj v diári. 

Keď som už vymyslel taký úderný titulok článku, musím na chvíľu aj do kuchyne. Tradičná kuchyňa v našej (staršej) generácii je založená na varení vo veľkom hrnci (na Vianoce a Veľkú noc v kotli), aby bolo aj na večeru a na zajtra a niekedy aj na pozajtre a popozajtre. Na ospravedlnenie si potom vymysleli slogan, že guláš je najlepší na tretí deň. To je síce pravda, ale nie každé jedlo je guláš v tom lepšom zmysle slova. Lebo musíme myslieť aj na kvalitu. To isté sa hovorí aj o "silvestrovskej" kapustnici (mňam), ale tým končím a žiadne iné jedlo nepripúšťam do kategórie "repete".

Som totiž mladý (duchom) a preto sa dožadujem iného, inovatívneho prístupu. Napríklad také rýdzo "minútkové" varenie, iné na každú príležitosť a náležite pestré, len pre daný počet osôb a jeden, maximálne dva chody. Ľahko sa mi to hovorí lebo už nemám (telesne) osemnásť a tobôž moje telo už nepožaduje enormné množstvo energie pre enormné množstvo aktivity. Preto nemám rád ani reštaurácie, kde sa predbiehajú vo veľkosti mastných porcií, len aby bola aj cena mastná. Preferujem kvalitu pred kvantitou.

Hádam som to tu a teraz "jazykovo" príliš neprehnal, nepatrí sa používať za každú cenu množstvo cudzích slov, keď máme dosť aj tých našich. Hlavne takto po predvolebnej kampani. Je to tak, ale takýto blogový "denníček", ergo diár musí niečim upútať pozornosť čitateľa a to v každom odseku. Len autor musí prísť na to, čo je v danom okamihu prekvapujúce a príťažlivé. V každom prípade však najväčšie prekvapenie musí prísť v pointe. Tam musí článok celkom logicky skončiť a bodka nestačí. Len vymyslieť a nekradnúť... Opäť teda hľadám pointu, ale nečrtá sa mi žiadna. Leda ak tá, že po dobrom jedle a sieste sa niekedy treba ponáhľať niekam. Tak sa tu majte, ja bežím.