Stránky

28 decembra 2013

Len tak a horoskop

Ešte je ďaleko do Silvestra, tak len tak, z nudy si zaspomínam na jednu udalosť, čo sa mi objavila na monitore.Zaujal ma môj horoskop na rok 2014. Čakajú ma veľké zmeny, ktoré mi prinesú väčšiu stabilitu. K tomu budem potrebovať zrelý úsudok. Ovšemže, tie udalosti, ktoré by ma ani vo sne nenapadli,  sa nedajú naplánovať, teda prídu prekvapivo... (Ibaže, keď už o tom viem, prekvapenie ma neprekvapí). Môj život vraj bude obohatený a skvalitnený.

Nemám sa ničoho báť, moje hviezdy majú dobré postavenie. Budem hlavným hercom svojho života a zároveň režisérom nového spôsobu svojho myslenia. Uff. Moja životná dvojrola ma teda čaká v tomto novom roku. Trochu ma mrzí, že ako herec som sa nikdy v živote neprejavoval. Keď už, tak skôr ako mím, čo mlčí, ale nesvedčí. Obrovské zmeny ma vraj čakajú aj v kariérnom postupe. Bude to ťažké obdobie, plné bezsenných nocí. Veď nič nie je dané zadarmo, ani úspech.

Planéta Urán vraj zabezpečí, že budem oveľa spoločenskejší ako doteraz. Budem týmovým hráčom a budem pomáhať iným. Pokiaľ ide o lásku a romantiku, vraj bude ťažké uspokojiť moje očakávania. Teraz mi to nasľuboval horoskop a už sa mám obávať? Nemám sa však veľmi báť, lebo nie vždy môže mať človek všetko naraz a hneď. Ešteže tak, že ma nič naozaj zlé nečaká, len možno trochu menej dobrôt, ako by som teraz, po prečítaní horoskopu, chcel.

Prečítal som si aj niektoré komentáre trafených a zaujatých čitateľov horoskopu: Vodnár aj Váha píšu, že to na nich sadlo presne ako pečiatka na úradné lajstro, len Levica sa sťažuje na spolužitie s Rybou, vraj už nikdy viac! Málokto sa tam sťažuje, tak sa nebudem ani ja.

Chceli by ste linku na ten úžasný horoskop pre všetkých? Nedám, zájdite si do veštiarne sami.




19 decembra 2013

Čas pozdravov

Vianoce a Nový rok produkujú mnoho želaní aj na internete, preto sa pridávam k tomuto hlavnému prúdu. Nepridávam sa zatiaľ k "prezidentománii", ani k mejdanu u susedov. Ešte ani nebilancujem, na to bude čas neskôr, v novom roku.

Posielam srdečný pozdrav zemeguli, horám, lesom a vodám... Sviatočnú pohodu a poetické splynutie so svojimi blízkymi želám priateľom, pravidelným čitateľom i náhodným okoloidúcim.

Mám rád všedné veci, aj tie bývajú občas poetické, ale sviatky to majú vo svojom popise zakódované. Poézia je o pozdvihnutí ducha na vyššiu úroveň. Slová a rýmy v myšlienkach sú už len technikou, danou alebo nedanou nadaním.

Tak nech sa vám darí až do Silvestra a potom každý deň o krok viac...

Veselé Vianoce a šťastný Nový!


08 decembra 2013

Vesmír

Pôvodne som chcel túto úvahu nazvať "Koniec sveta", alebo "Stvorenie sveta", ale nechcem konkurovať historickým textom, tak len takto všeobecne. Biblia nás učí ako došlo ku stvoreniu sveta za tých počiatočných sedem dní. Nakoniec poznávame, že to neboli také dni, ako my poznáme, ale boli to milióny, až miliardy našich pozemských obehov okolo slnka. Keďže však predtým nebolo ani slnko, ani zem, ani  vesmír, bolo len to známe "slovo", ktorým to začalo, tak pred ním neexistoval ani čas, ktorým by sa to dalo merať.

Skrátka a dobre, stvorenie sa nám, Pozemšťanom, riadne oddialilo do hĺbok minulosti a ani diskutovaný koniec sveta nebol a nemohol byť v roku 2000. Musíme si uvedomiť, že čas beží pre nás celkom priaznivo, buďme radi. Koniec príde určite, ale zrejme nie o 2000 rokov, ale o nejakých, najmenej miliónov rokov, či až miliardy, kým nás slnko nadobro nespáli. To sa týka zeme, ale osud ľudstva je trochu aj v našich rukách. Máme šťastie, že žijeme v strednom obdobá zemegule, takmer v raji. Máme sa dobre a nemali by sme si to škrabať.

Šťastím i nešťastím ľudstva je jeho rozum. Rozumom chápeme kúsok sveta, aj kúsok seba, no zďaleka nechápeme všetko. To čo nechápeme, to si nahrádzame fantáziou, ktorá je nekonečná a to je trochu problém. Myslíme si, že myslíme, ale niekedy sú to len dojmy a zbožné želania. Často myslíme aj za iných a to býva ešte väčší problém. Nemyslíme však všetci rovnako. Kto pracuje, myslí hlavne na prácu, kto ju nemá, ten vymýšľa. Chceme sa mať lepšie. Vždy. Nech už by sme sa mali mať akokoľvek, vždy sa chceme mať lepšie.

Mať sa lepšie, je motorom nášho pozemského snaženia. Niekedy je "lepšie" zredukované na "prežitie", potom "dôstojné prežitie" a nakoniec blahobyt. Bohužiaľ, to platí o chudobných, ale aj o bohatých. Nenásytnosť sa paradoxne s bohatstvom zvyšuje, aj keď by bol logický opak. Civilizácia by mala riešiť ľudské vzťahy ku spokojnosti ľudí. Bohužiaľ je spokojnosť nedosiahnuteľný cieľ. Nachádza sa v nekonečne. Lebo sme súčasťou Celku a života. A on už je taký.      

20 novembra 2013

Od Adama a Evy

Raz do roka je u nás a v priľahlom Česku najdiskutovanejším dátumom  17. november 1989. Veľa sa hovorí o pocitoch z toho dňa, niekto hovorí o jeho dôsledkoch, ale málokto sa zamýšľa stručne, jasne a fakticky, bez emócií o pozadí a súvislostiach toho detailného aktu "nežnej" v prelomovom období strednej Európy a sveta. Tiež by som mohol vyloviť niekoľko emotívnych spomienok, ktoré naozaj pretrvávajú. Pri hodnotení minulosti mám však radšej fakty a súvislosti. Aj tu platí, pri hľadaní pravdy, tá známa základná otázka: Kto má z toho prospech?

Prežili sme už 24 rokov kontinuálnych postupných zmien prechodu od minulosti k novej minulosti. Udivuje ma, ako sa najviac rozohňujú v hodnotení tých udalostí mladíci, ktorý z tej "minulosti" skoro nič nezažili. Možno len aký-taký útlak od učiteľky v materskej škole. V poslednom čase sa v médiách aj v blogoch udomácnil pojem "spomienkový sentiment", čo má degradovať spomienky starších na ich mladosť. Spomienky a zvlášť na mladosť si však nikto nedá zobrať.

Nepáči sa mi, keď sa do spomienok na "nežnú" silou, mocou montuje ideológia, aj keď tam jej bol celý kopec a bola hnacou silou masových zhromaždení. Život je predsa o niečom inom a jediná ideológia, ktorá už pretrvala v ľudstvu veky, je viera v Boha. Život sa však mení, ľudstvo prekonávalo krízy a rast a vojny, aby sa dostalo na dnešnú úroveň. Historicky diferencovane, niekde viac, inde menej. Ani minulý režim nebol jednoliatym obdobím, iné boli pomery tesne po februári 48, iné v 50-tich rokoch a výkrikom do tmy bol rok 1968.

Od augusta 68 až do "nežnej" sme žili obdobie normalizácie pod patronátom Varšavského paktu a ekonomicky oddelene od západného sveta. Bolo ťažké žiť pod politickým aj vojenským tlakom, zvlášť preto, že už v tom 68. sme uvideli záblesk slobody. Pravdou je, že najdôležitejším faktorom slobody je ekonomika, z hľadiska jednotlivca to znamená mať sa dobre, ba čo viac, mať sa stále lepšie a lepšie, aspoň tak, ako tí druhí. Chybou však je, ak to čakáme od vlád. Vláda síce tvorí podmienky, ale čakať že sa budem mať lepšie, že mi to niekto zabezpečí, je chyba.

Je celkom uveriteľné, že ten prechod zo "socializmu" do kapitalizmu bol organizovaný silami starého režimu a že v zásade mali dohodnutý postup s novými exponentami. To vedeli len oni a ľud mal svoju eufóriu. Tí čo mali informácie a prostriedky na prechod do inej ekonomickej dimenzie, hneď po "nežnej" formovali ekonomické prostredie podľa svojich predstáv a potrieb. Nie podľa rečí na tribúnach, aj tie sa vyvíjali a menili. Dalo by sa zhrnúť, že to, čo tu máme dnes, je naplnenie ich predstáv a cieľov. Má to však ešte mnoho iných súvislostí, ktoré tu v krátkosti nie je možné spomenúť.

Podstatné je vedieť, že za každých okolností sa historicky presadia aktívni a informovaní ľudia, ktorí sa dostanú k moci. A tak to ide od stvorenia sveta. Vlastne nie, len od tých čias, kedy boli Adam a Eva vyhnaní z Raja.  

Súčasnú mediálnu situáciu pekne zhrnul istý diskutér na blogu: 

"... urobiť zodpovedným za všetko, čo sa na Slovensku udialo pod vládnutím všelijakých vlád, dočasnej, pravicových, ľavicových, koaličných od novembra 89 doteraz, do kritiky jednej vlády, tejto súčasnej, zhodiť marazmus spoločnosti, jej beznádej na Smer, Fica, jeho ministrov je... vyslovená neférovosť." (navirk)


13 novembra 2013

Sme, či nie sme?

Občas mávam dlhú chvíľu a vtedy mám neskutočné nápady. Napríklad také, že kúpiť si noviny! Miro Žbirka síce radí: "Kúp si knihu!", ale za centy vo vrecku to vychádza len tak-tak na noviny. Nie že by to človek dnes nejako zvlášť potreboval, naozaj iba z dlhej chvíle a z nedostatku iných zábav. Keď už človeka prestanú baviť krížovky, vlak stále mešká a ani televízor nie je poruke. Sranda musí byť, aj keby na chleba nebolo. A kde je dnes najviac srandy, no predsa v novinách. V denníkoch je jej kopec každý deň.

Mládež to má jednoduché, čumí si na ruky a ťuká do svojich smartfónov. Lenže my, starší sme boli vychovávaní ako spoločenské tvory, žiada sa nám inej komunikácie a keď nie je s kým, aj noviny poslúžia. Noviny boli v minulých časoch potrebnejšie a viacúčelové. Dnes nie, už nie sú často ani na čítanie. Zaujímavé je, že na rozdiel od novín, krížovky nepodliehajú bulvárnemu vkusu. Existujú rôzne typy, od tých klasických, cez švédske, dvojsmerné, osemsmerové a mnoho iných variet. Najkrajšie sú však tie maľované, čo ich asi vymyslel nejaký výrobca ceruziek, alebo "večných" pier. Tie mám rád a preto som aj veľkým spotrebiteľom večnosti v perách.

Do žúp vraj vstúpili extrémy, čítam v novinách... Najprv som si myslel, že je to kačica, ale nie je. Naozaj, napríklad taká Bratislava sa ukázala ako extrémistická. No a Banská Bystrica by bola druhá, to už stačí na množné číslo. V Bratislave je to už skoro jasné, teda aspoň v poslaneckých laviciach BSK. O Freša sa ešte bude biť. Bolo by pekné, keby zvíťazil ženský princíp, značne by sa nám v tom smere vylepšili "genderové" štatistiky. Kotleba v Bystrici šancu nemá, napriek veľkej reklame, ktorú mu v tomto čase robia médiá dobrovoľne. A tak by mohli skončiť naše dva extrémy.

27 októbra 2013

Vesmírna gravitácia

Gravitácia musí byť všade, inak by sme sa rozišli na veky. Nie len my ľudia, ale všetko čo má hmotnú podstatu. Vari by ostal existovať iba duch, teda aj naše duše by v prázdnote poletovali priestorom. Aj tak by sa asi navzájom priťahovali, komunikovali by a zhlukovali by sa na základe všeplatnej duchovnej gravitácie.

Vo filme Gravitácia hrá hlavnú úlohu gravitácia, to je na prvý pohľad jasné. Napriek tomu je však skoro počas celého filmu zemská príťažlivosť v úzadí, mimo dosah. Aj keď tam všade skutočne je, ale podľa našich pozemských kritérií len taká maličká, že ju necítiť. Je viditeľná hlavne zotrvačnosť. Hmota sa nezaprie, ak sa už raz rozbehne, tak ide. Gravitácia je 3D film, založený na priestorovom pocite a na okuliaroch. Aj som sa párkrát musel uhnúť, aby ma netrafili úlomky satelitného prachu. 

Nemyslím si, že som polvolaný kritizovať hodnovernosť natočenia vesmírnych scén, či zodpovedajú vesmírnej fyzike. V každom prípade to bolo úžasné, pozorovať tú slobodu priestoru a nekonečnú nemohúcnosť človeka v skafandri. Nepochopiteľné bolo, že ten, ktorý mal pohonný raketový mechanizmus na chrbte, sa tam spočiatku len tak bez príčiny krútil okolo tých čo pracovali. Neskôr mu chýbalo palivo, keď išlo do tuhého.

Vo filme je zachovaný aj politický princíp, známy z mnohých filmov - my sme tí dobrí, oni sú horší a tí tretí sú buď tak, alebo onak. Niektorí diváci a recenzenti zvažujú, či je opodstatnené tvrdiť, že je to film žánru sci-fi. Ja si myslím, že do tejto kategórie sa radí hlavne tým, že napriek tomu, že všetky stanice a moduly sú prakticky zničené, Sandra sa dostáva od ISS k ruskej a potom aj k čínskej stanici a vždy sa jej podarí oživiť posledný modul na prežitie. Aj na ten posledný úsek, režírovaný zemskou príťažlivosťou.

Neuveriteľné je aj to, že by sa jedna z kooperujúcich strán vesmírneho prieskumu rozhodla zničiť raketou svoju starú družicu a vopred by si nespočítala, aké to bude mať dôsledky. Nuž ale, príbeh musí mať úvod zauzlenie, aj rozuzlenie. Napriek všetkému si myslím, že je to dobrý film, trochu iný ako dávna Vesmírna odysea. Taký, stojaci jednou nohou na pevnej zemi a druhou na polceste ku sci-fi.

Star Trek a jemu podobné odnože sú však o niečom celkom inom, sú odtrhnuté od reálneho života. Napriek tomu, že sa stal akýmsi kultom. Myslím si, že film Hviezdna brána a najmä nadväzujúci seriál so svojimi variáciami je oveľa bližší ľudskej podstate. Či už sa to týka túžby po vedomostiach, túžby dominovať, či túžby po rýchlom získaní cudzích poznatkov a túžby spoznať aj "druhý" spravodlivý svet. Vo "hviezdnych bránach" sa uplatňuje aj vrcholne ľudský princíp: najprv niečo pokaziť a potom to zázračne napraviť. Ale to už je iná oblasť, než gravitácia.

Gravitácia (Gravity), Thriller, Sci-Fi
Réžia: Alfonso Cuarón
Scenár: Alfonso Cuarón, Jonás Cuarón, Rodrigo García
Kamera: Emmanuel Lubezki
Hudba: Steven Price
Hrajú: Sandra Bullock, George Clooney
     

17 októbra 2013

Gravitácia v živote na zemi

Aj v dospievaní je zemská (i ženská) príťažlivosť základom našej súdržnosti. Pôsobí všade a niekde dokonca aj nepriamo, ako v tom vtipe, ktorý dávali nedávni vo vtipe za stovku. Čosi také, že pre muža je zle, keď prížažlivosť zemská je silnejšia ako príťažlivosť ženská. Dospievajúca mužská mládež ešte iste nevie, o čom to je, lebo ešte má úplne jasno v týchto základných príťažlivostiach, respektíve v tej jednej a tú druhú vníma len teoreticky, prípadne literárne a v poetických metaforách.

Neviem, ako je to u ženského pokolienia, kedy sa u nich stáva gravitácia k protikladom príťažlivou. Bude to asi vtedy, keď objavia svoje body "G". Z dievčaťa sa vtedy stáva prvýkrát žena a z chlapca začína trčať biologický muž. Intímne sa to spozná ťažkými erotickými snami a "polúciami". Teda tak to je u začínajúceho chlapa. Čo cítia dievčatá pri prvej menštruácii, to je pre mňa veľká neznáma.  Možno to berú ako výzvu a zároveň, tie zodpovednejšie, aj  ako výstrahu. Život začína naplno a vážne. Bolo to pekné obdobie, len škoda, že to bolo tak dávno...

Upozornenie: Táto úvaha možno nie je "genderovo" korektná, je viac o biológii než o filozofii :)

14 októbra 2013

Slovenský kandidát

Po dlhšom čase píšem a som tu. Bol som v kine na novom slovenskom filme Kandidát. Rád chodím na slovenské filmy, nie je ich tak veľa aby sa to nedalo stíhať. Vcelku môžem konštatovať pozitívny trend vývoja kvality našich filmov. Samozrejme, nájdu sa aj prepadáky, ale tie sa nájdu aj u "veľkého brata"...

Ku Kandidátovi som sa dostal čistou náhodou a náhodou som sa tesne pred tým dozvedel niečo o jednom zo scenáristov a to bolo to dráždivé, čo ma bezprostredne nútilo kúpiť si lístok na tento film. Trochu som sa tešil, ako ho skritizujem, lebo... Skrátka tak bolo a po 15 minútovej úvodnej reklame (v TV bývajú aj 20 minútové) začal film. Hneď, priamo a bez varovania, úvodné titulky skoro ako z detskej vystrihovačky mali navodiť atmosféru modernej pretechnizovanej doby.

Druhým typickým znakom kina bola vysoká úroveň akustického tlaku v sále, ale to ide ako vždy, hlavne na konto premietačov, trochu nahluchlých a trochu závislých na všeobecnej mienke davu, že čo je hlasité, to je pekné. Podobne ako sa kedysi na vojne hovorilo, že čo je mokré, to je čisté, preto sa chodby pred kontrolou zhora riadne polievali vodou. Ale aby som neodbočoval, to sú len tie vonkajšie znaky premietania filmov v multikinách. Trochu ma znechutilo hneď na začiatku, že ten začiatok je takmer zhodný s trajlerom, ktorý visí na internete. Obával som sa, že tých pár klišé bude všetko "lákavé", čo vo filme je...

Nebolo to tak, film sa začal rozbiehať celkom "moderným" štýlom, teda dynamickou kamerou, aj zrýchlenými presunmi auta, čo v tých momentoch poukazovalo na grotesku. Štýl filmu, to je druhá vec, ktorá stojí za zmienku, totiž v oficiálnom označovaní sa uvádza, že je to thriller / komédia. S tým sa dá celkom súhlasiť, len by som k tej komédii jemne pridal aj "bláznivá". To je nakoniec pozitívom filmu, že sa neorientuje na aktuálnu politickú situáciu na Slovensku, aj keď je o prezidentskej voľbe. Tým sa stáva trochu nadčasovým, lebo naša "kapitalistická" spoločnosť sa asi tak skoro nezmení a isté liečivé "kvapky" potrebuje ako soľ.

Isté styčné body s našou konkrétnou realitou tam však sú, ale iba v náznakoch a to je dobre, lebo voľby skončia a reklamní mágovia ostanú bašovať ďalej. Bohužiaľ taký je svet, že reklama si často myslí, že je večná a že si môže dovoliť všetko, že dokáže aj nemožné. Pravdou však je, že reklama sa môže a niekedy sa aj obracia proti vlastnému zmyslu.

Prvá polovica filmu vyniká množstvom vulgarizmov, teda hrubosťou vyjadrovania "mocných". Akoby spojenie moc a peniaze zároveň znamenalo hrubosť a prízemnosť. Ako by neboli iné formy vedenia pracovného kolektívu, len spupná nadradenosť šéfa, hlavne keď je zároveň majiteľ. Také sú dnes vzory vo filmovom svete a tak sa aj menší tvorcovia snažia byť veľkými.

Ešte sa vrátim k hercom, hoci nie som sledovač jojkárskych a iných seriálov a zo všetkých seriálov mám len taký nejasný obraz, ako grafity toho posledného grafitového umelca. Keď som uvidel hlavného predstaviteľa so strniskom ako Martin Dejdar v jednom slabšom českom seriáli, mal som taký prvý dojem, že som doma a omylom pozerám panelák (a či čo). Ale uznávam, že to je len môj malý problém nedostatočnej informovanosti. Inak môžem hercov vo filme len pochváliť, a dokonca odpúšťam aj tomu jednému scenáristovi (nemenujem). Stvárnenie všetkých rolí bolo dokonale hodnoverné, aj u tých, akože podradnejších, ale také tam vlastne ani neboli. Každá rola bola v tom príbehu nosnou. Ako sa hovorí, niet malých rolí v živote.

Skoro by som zabudol prezradiť pointu detektívneho trileru... Radšej nie, lebo sa oplatí ísť do kina a nechať sa prekvapiť. Prekvapenie tam je, aj keď trochu tušené a je tam samozrejme aj politické pozadie, veď ako inak pri voľbe prezidenta v "rozvíjajúcej sa demokracii". Divák ostane po celý čas v istom, trochu "seriálovom" napätí, ale dočká sa. Rozhodne ten film je položený na dobrých hereckých výkonoch postáv hodnoverne stvárnených (aj vďaka dobrej réžii). Zrejmé je aj isté komediálne zveličenie. Páčila sa mi aj jedna perfektná scéna Česko-Slovenskej prestrelky. S humorom totiž ďalej zájdeme...

V kine s nami boli zväčša mladí ľudia. Chválim, že pri vyslovených vulgarizmoch tam nebola až taká ozvena, len ojedinelé zareagovanie. To je prísľub do budúcnosti. Mám rád slovenskú filmovú tvorbu, držím jej palce. Preto som možno trochu menej objektívny, ale nech, lebo by som filmárov rád povzbudil. Aj keď poukážem na to, čo sa mi nezdá najlepšie. V tomto filme sú pozitíva a hlavne celkovú úroveň stvárnenia príbehu, pre jeho nadčasovosť, chválim.   

28 septembra 2013

Abcdef-z

Citácia abecedy v titulku naznačuje množstvo námetov, ktoré sa tadiaľto v medzičase prehnali. Bohužiaľ všetky mimo klávesnice. Waboviny teda zívajú prázdnotou a už dlhší čas pripomínajú noty na bubon. Vidieť to aj na poklese návštevnosti. To by však nemuselo byť, lebo v archíve sa nachádza dosť "múdrostí", ktoré sú vhodné aj na opakovanie. Čo bolo, to bolo a terazky ideme ďalej...

Včera som zadal 31 DKP a ďalších príslušných údajov do bločkovej lotérie, teraz som v napätí, aká výhra sa mi ujde. Ak to bude viac ako 1000 €, objednám si nejakú luxusnú jesennú dovolenku.Ak to bude menej, aj tak to poteší. Ak to nebude nič, bude to absolútne podľa skutočného očakávania. Nič sa nedeje, bločková lotéria má veľa etáp a konzumný život prináša stále nové a nové bločky. Tak toto bolo písmeno "B" a "L" ako bločková lotéria. Ešte mi ostáva veľa písmen.

20 septembra 2013

Nový telefón

Taký obyčajný titulok a napriek tomu sa pod ním skrýva zaujímavý článok (sic). Skutočne to bude o telefóne a nepriamo aj o jeho majiteľovi. Musím to však upresniť, bude to o dvoch telefónoch, z ktorých každý má inú charakteristiku a "charakter". Jeden je "múdry", teda "smart" a druhý je "hlúpy", teda len taký obyčajný "fón".

Pred nejakým časom som sa zmodernizoval, namiesto starého mobilu, ktorý sa, ako to v dnešných časoch býva, asi po dvoch rokoch odobral do večných lovíšť. Nie že by sa pokazil, to nie, pokazil sa iba konektor, cez ktorý sa nabíja batéria. Taká maličkosť, ale bez nej to nejde. Nejaký čas som batériu nabíjal v ešte staršom mobile, kde kupodivu pasovala a konektor fungoval. Len tá výmena a neustále štartovanie ma skoro prestalo baviť.

Kúpil som si teda môj prvý "smartfón", lebo keď už, tak nech to je to najlepšie. Práca s ním je jednoduchá, tak intuitívna, že aj pravnučka, ktorá nemá ešte ani rok, si na ňom vie spustiť hudbu z Youtube. Neklamem, mám na to aj videodôkaz. Skrátka, úplná spokojnosť. Až na to, že nabíjať ho treba každý druhý, tretí deň. Výhodná vecička, má to wifi, foťák aj dátové pripojenie na internet. Doma to človek nevyužije, ale na cestách je to vítané.

Raz mi došla hláška, že by som mal aktualizovať operačný systém. Iste to poznáte, to je to, s čím každú chvíľu otravujú "okná" od úrovne 7 vyššie. Reaálne pomýšľam na to, že by už bol čas prejsť na inú platformu. Nepáči sa mi, že niekto myslí za mňa, a hlavne za mojim chrbtom, potom mi pošle nejaký nedorobok, či vylepšenie, ktoré je nevítanou zmenou k horšiemu, ktorý o dva dni zase musí opravovať. Človek má v obchode pocit, že kupuje hotový výrobok a pritom je to len polotovar.
Niekedy mám pocit, že tie diery v systéme, ako v ementáli, tam naschvál vkladajú, aby potom mohli užívateľov nerušene kontrolovať. A ktovie, čo iné sa ešte pod tým skrýva. To nie je paranoja, ale zrejme reálny stav vecí. Veď je to divné, že prístup s najvyššou prioritou, do môjho (vášho) počítača má niekto zvonka. Nekontrolovateľne. Dokonca som niekde čítal, že na internete je zakázané používať nerozlúštiteľný kód... Maximálna sloboda internetu, veď kto nemá čo skrývať, nemá sa čoho obávať. Kto sa chce skrývať, nejde na internet...

Vráťme sa však k múdrosti mobilov. V tom mojom smartfóne mám (mal som) dve karty od dvoch operátorov. Taká vymyslenosť z čias, keď ešte konkurenčná súťaž nespôsobila skoro naprostú podobnosť programov u operátorov. V tomto prípade však z toho vyšiel riadny rachot. Odsúhlasil som tú inštaláciu aktualizácie systému, veď to bolo prvé sťahovanie. Prekvapenie došlo až vo faktúre, keď mi môj najlepší operátor za to naúčtoval 30 €. Keby som to bol sťahoval cez "druhého" mal by som to za jedno euro! To človeka, mierne povedané, nahnevá.

Nahnevaný som neváhal, zašiel som k "druhému", kde som si kúpil ten najhlúpejší telefón. Potešili sa, lebo také dnes už nikto nechce, len ja. Tak som svojho "najlepšieho" operátora preložil do "najhlúpejšieho" telefónu, kde z neho ostal len "fón". Koľko prevoláš, toľko zaplatíš. Wow. Žiadne pripojenie, ani modrý blesk, ani fotoaparát, proste nič, len telefón. Vlastne má jednu "múdrosť" - ledkové svietidlo. A čo je ešte dôležitejšie, treba ho nabíjať raz za dva týždne. Teraz rovnako aj ten smartfón (ktorý je vypnutý).

Smartfón beriem so sebou a zapínam len na cestách a keď sa stretnem s pravnučkou, aby si vybrala vhodnú hudbu. Ak mi teda budete volať, volajte radšej na telefón, nie na smartfón.

02 septembra 2013

Verte, či neverte

Nedávno som písal o "vôňach" a "smradoch", ale na jednu príhodu som zabudol. Iste poznáte ten nepríjemný pach z alkoholických zvratkov. Tak také niečo som pred nedávnom zacítil vo svojej pracovni, ale za svet som si nevedel spomenúť, kedy som naposledy vypil nadmerné množstvo alkoholu. Rozhodne to nebolo v tomto storočí, ale tak dávno, že si to ani nepamätám.

Začali sme hľadať príčinu, teda zdroj toho zvláštneho pachu, ktorý bol tak neodbytný, že sa vôbec nedal vyvetrať. Na koberci, pod stolom, za gaučom a tak. A nič. Potom som si spomenul, že keď som to po prvýkrát zacítil, tlačil som nejaké dokumenty na laserovej tlačiarni. A vinník bol na svete! Je tam nejaká chémia, zohrieva sa to na istú teplotu. Len bolo divné, že to bolo cítiť aj keď som týždeň tlačiareň nezapol. Potom to zrazu prestalo. A nebolo cítiť ani vtedy, keď som zapol tlačiareň. To bolo fajn, ale bolo to podozrivé.

Pred pár dňami, keď som sa vrátil z mesta, som potreboval vytlačiť niekoľko strán textu. Podivný závan sa znova objavil. Napriek tomu som už na tlačiareň veľmi neveril. Začal som skúmať situáciu, spätne som dedukoval vplyv všetkých možných okolností. Zistil som, že ten zápach sa objavil vtedy, keď som sa vrátil z obchodu. Možno som niečo zvláštne kúpil... A kúpil som žuvačky. V oboch prípadoch to boli tie s číslom 5 a zelené. Aj majster tesár sa občas poseká. Stačilo privoňať a preniesť žuvačky do inej izby - pracovňa ostala čistá a smrad sa presťahoval. Výsledok vyšetrovania je teda jasný, tlačiareň je v tom nevinne.

Len neviem, kde budem odteraz skladovať ostávajúce žuvačky, lebo na počudovanie, žuvať sa dajú... Isteže, viackrát také nekúpim.

27 augusta 2013

Mám, či nemám...

Zamilovaní niekedy používajú kvet margarétky, aby zistili, či ich ten jej, alebo tá jeho majú radi. Sú veci, ktoré máme radi aj keď práve nie sme zamilovaní. A sú tiež veci, ktoré nemáme radi. Za žiadnych okolností ich nemáme radi. Aby som nepísal do vetra, spomeniem niekoľko vecí, ktoré napríklad ja, nemám rád. Nemám rád, lepšie povedané, nemal som nikdy rád vojenskú disciplínu a vojenské poriadky. "Komínky" šatstva na nočnom stolíku, či naukladané veci v skrini, to mi nikdy nevoňalo.

Pochopiteľne, že som preto nemal rád rozkazy a nerád som ich aj vydával. Som asi muž "konsenzu", najradšej sa dohodnem, aj keby malo ísť o rozumný kompromis.

Tak hlboko som tu nechcel rozoberať svoju vlastnú podstatu, skôr len také maličkosti zo všedného života. Chcel som len povedať, napríklad, že nemám rád, keď sa v byte naukladajú kvetináče na okenný parapet. Možno to niekomu pripadá pekné, ale okno tým stráca svoju poctivú funkciu. Nevadia mi muškáty zvonka, či na balkóne. V dnešnej dobe sa však už namiesto muškátov "nosia" orchideje. Nie že by boli krajšie, ale sú módne, ale je fakt, že nemajú takú prenikavú vôňu ako muškáty.

Nemám rád tie umelé "smrady", ktoré niektorí precitlivelí jednotlivci rozprašujú po použití toalety. Namiesto prirodzenej "vône", ktorá sa aj tak rýchlo "vyparí" cez vetracie otvory, lebo metán je ľahší ako vzduch a snaží sa čím skôr vyletieť hore komínom. Tie "smrádečky" naopak, sú ťažšie ako vzduch, preto sa "rozplazia" po celom byte, kde vytrvalo otravujú prirodzenú klímu dosť dlho. Skutočne, je asi pravdivé tvrdenie jednej reklamy, že tieto prípravky neprekryjú zápach, ale ho nahradia. Za cenu otravy ovzdušia niečim iným.

Na dnes tých negatív bolo dosť. Nabudúce, niekedy možno napíšem aj niečo pozitívne, čo mám rád. Ak také niečo objavím :).   


Stalo sa

Aj na benzínovom čerpadle by sa niekedy dalo zbohatnúť. Včera som natankoval za 30 €, platil som 50 eurovou bankovkou. Milá pani, s nadmiernou nadváhou sa mi zadívala do očí a z 50 mi vydala 30 €. Podržal som v ruke ten výdavok a čakal som, čo bude. Nič. Tak som sa spýtal, či mám odísť, alebo to prepočíta? Zase nič. Tak som sa pozrel na účtenku a hovorím, že je tam 30 €. Až keď som to vyslovil, pokladníčka sa zbadala a 10 € si zobrala späť. Jej pocity som nedokázal odhadnúť, ale začervenanie to nebolo. Možno ma chcela obdarovať... Poctivec už ani na pumpe nezarobí.  

20 augusta 2013

Poriadok musí byť

Tak nejako to je, náš život sa vždy riadi nejakým poriadkom. Aj na stole, či v počítači musíme mať čisto, aby sme sa v tom všetkom vyznali. Čo je to vlastne poriadok a čo je upratovanie? Poriadok, to je niečo, čo je v podstate proti prírode, ak si nemyslíme, že aj človek je súčasťou prírody. Ak spadáme pod pojem "príroda" aj my, je všetko čo robíme prirodzené. Či už ide o "neporiadok", alebo upratovanie. Pravdou je, že všetko v živote i v prírode má svoj poriadok. Dokonca aj katastrofy majú svoj predurčený scenár.

Na úvod iba toľko, teraz niečo o mojom "upratovaní". Najčastejšie upratujem v počítači. Pri aktívnom surfovaní často sťahujem rôzne programy a skúšam, či spĺňajú moje predstavy. Ak nie, idú bez milosti do koša. Po niekoľkých inštaláciách a odinštalovaniach je vhodné poupratovať. Na to mám zase niekoľko ďalších dobrých programov. A tak to ide dokola. Poriadok musí byť hlavne v dátovom archíve, kde sú  vlastné údaje a dáta (to najcennejšie). Texty, dokumenty, fotografie, videá, záložné kópie, aj zálohy vlastných blogov. Dosť široká agenda, ktorá zaberie hodne miesta.

Aby som sa v tom vyznal i po rokoch, (a nielen ja), musí v tom byť systém. Pod slovom systém tu myslím také usporiadanie, v ktorom sa dá čo najľahšie hľadať. Lebo celá človečia múdrosť je založená na porovnávaní a v modernej dobe aj na hľadaní. Preto sa stali vyhľadávače nosným systémom internetu. Darmo by tam niekde boli celé encyklopédie a vedomosti pridávané denne v miliónoch bytov, keby sme sa v tom nevedeli rýchlo orientovať. Nemalo by to tú správnu pointu a zmysel.

Ak sa nehodláme spoľahnúť na "dáta v oblakoch", musíme mať doma svoj vlastný archív. Taký malý domáci nedobytný sejf na jednotky a nuly. Lebo čo nám je vzácne, to si chránime. O poriadku a systéme usporiadania vecí na pracovnom stole sa už veľa popísalo existujú o tom aj (srandovné) vedecké štúdie. V praxi však vždy vychádzame z vlastných podmienok, zo svojho štýlu práce a osobných preferencií. A vychádzame aj zo svojej "pracovnej", či "zábavnej" náplne trávenia času pred monitorom. Kto má počítač len na hranie, nestará sa o poriadok.



14 augusta 2013

Dobrý sen

Nie, nebojte sa, nebudem zase písať o sne, aj keď tento bol príjemný. Len som chcel, podľa zásad "feng shui", vykompenzovať zlý dojem zo "zlého sna" v minulom článku. So snami je to ako v živote, po zlom musí nutne nasledovať lepší. Nech robím, čo robím, zo sna sa vždy zobudím!

11 augusta 2013

Zlý sen

Sny sú zvláštne, najmä keď sa nalepia na realitu. Tak mám rozčítanú knihu, v ktorej autorka opisuje svoje príhody z horskej turistiky. Zatiaľ som pri jej ťažkých začiatkoch, keď má nabalený ruksak, ktorý ani nevládze zdvihnúť zo zeme, ale nakoniec si ho navalí na chrbát a prekoná s ním 5 km v horskom teréne. Bolo mi ťažko, keď som to včera večer čítal, ale to nič nie je proti tomu, čo ma čakalo nad ránom v hroznom sne.

Poslali ma na pracovnú cestu do mesta vzdialeného len 5 km, ale pešo a s ruksakom, ktorý vážil najmenej 40 kg (skoro polovica mojej telesnosti). Šli sme traja, kolegovia naľahko a ja ten ruksak. Cesta viedla rozbahneným horským terénom, stále hore do kopca. Kolegovia sa mi, pochopiteľne, skoro stratili z dohľadu a na horskej lúke som mal problém, aby som nezablúdil. Nakoniec som došiel do cieľa. Bola to okresná nemocnica a moji dvaja kolegovia už rokovali s primárom oddelenia.

Nechcel som ich vyrušovať, tak som čakal na chodbe, kde bola jedna posteľ a v nej ležal iný bývalý kolega, vychudnutý a s divnými fúzami. Skoro som ho nespoznal. Povedal, že sa má dobre, ale to už asi myslel na to, že jeho trápenie sa čoskoro skončí... Aby som to uviedol na pravú mieru, tá moja rozčítaná kniha začína tým, ako autorke ochorela mama na rakovinu a v priebehu krátkej doby zomrela. Ani vo sne sa teda nič nedeje náhodne.

Nerád delím knihy na "mužské" a "ženské", ale tejto by som v tejto fáze dal ochotne prívlastok "ženský" román. Veru tak, napísala ho žena, je o žene, ktorá putuje sama divočinou, niečo ako románová autobiografia. Opisuje svoj ťažký život a svoje vážne rozhodnutia po smrti matky, rozvod, striedanie milencov len dvakrát za týždeň... A medzitým pričuchnutie k drogám. Proste iný svet za veľkou mlákou. Taký zlý sen, ktorý ale, dúfam, skončí oveľa lepšie.

Tú knihu nebudem menovať, lebo z nej mám prečítanú iba malú časť, dúfam, že sa to zlepší. Najkrajšie na tom je to, že to je vraj román o turistike. Musí byť, ale zatiaľ som s ňou prešiel len prvých 5 km s tým najťažším batohom na svete.

Rada na záver: Nečítajte ťažké knihy pred spaním...  

07 augusta 2013

Podmienky leta

V priateľskom vzťahu si možno klásť podmienky, ale to skutočné je založené na niečom inom. Podobné je to aj s láskou. To ozajstné priateľstvo si nekladie podmienky - buď je, alebo nie je. Takže vlastne tu nemám o čom písať. Buď zmením titulok, alebo prestanem písať. Aj tak, najmenej dvaja ľudia z desiatich súdia, že moje články na tomto blogu sú zložité a nejasné. Niekomu to vyhovuje, inému nie. Mne áno. Dnes to však prekračuje aj moje únosné medze, tak ako toto tropické leto. Nekladiem si podmienky pre život, beriem to, čo prináša. Niekomu to vyhovuje, inému nie. Z jedného uhla je to pokora, z iného slabosť. Čo je potom poznanie hraníc vlastných možností? Na všetko v živote je potrebná energia, paradoxne aj na "nič nerobenie". Aj leto, ak je také extrémne, si žiada svoje. Niektoré šance spáli a my ani nevieme prečo. 



03 augusta 2013

Windows sa vypína

Vždy ma mrle žerú, keď sa nado mnou vypína windows (seven). (X-péčko bolo v tomto smere sympatickejšie). Pri vypínajúcej sa sedmičke som maličký ako mravček. Keď sa ONA tak dlho vypína nado mnou, ja mám už mnoho "bytov" v hlave pripravených na iné riešenia. Tá situácia mi vždy pripomenie Vatikán a jednu náboženskú pieseň: "V sedmobrežnom kruhu Ríma, kde sa Petra chrám vypína...". Je to tak, Petrov chrám sa naozaj vypína nad nami. Ale prečo windows? Nikdy nepochopím, čo vlastne robí ten nešťastný systém s mojim počítačom a to za mojim chrbtom, keď ja som už dávno skončil.

V škole nás učili, že rýchlosť prúdenia elektriny je rovnaká ako rýchlosť svetla vo vákuu, tak by to všetko, čo robí PC pri vypínaní, malo trvať iba chvíľu - šup sem, šup tam a je ticho. Chápem, že sa tam točí aj disková mechanika a hlavičky skáču z pozície na pozíciu, ale prečo, keď je všetkému koniec, ako som sám rozhodol? Veď už je "vsjo jásno", všetko skončené, treba len vypnúť zdroj. Záhadou mi je, čo tam vlastne robí?  Že by si zapisoval budúci bod obnovenia, pre prípad svojho vlastného zlyhania? Ej veru, nedôvera ku vlastným schopnostiam je zlá vec. Nakoniec, ten  bod obnovenia by si mal udržiavať priebežne. Či nie? (to je otázka pre autorov systému).

A ešte jedna poznámka k vlastníckym vzťahom. Od istého času sa ma pýta, textový (office) procesor, keď ho vypínam, či chcem, aby ten rozpracovaný súbor "dočasne" uložil na môj počítač. Ešte že tak, že počítač je môj... Možno aj ja som dočasný a môj počítač tiež. Len "cloud" je večný, ako to božské oko, čo vidí všetko okolo i v nás.

30 júla 2013

Nepredajné

Z času na čas sa niekto zamyslí nad významom čítania kníh. Aký je teda môj postoj ku knihám? Čítam rád, ale hlavne som rád čítaval, keď som bol mladý. Tak je to správne, v mladosti treba čítať najviac. Neskôr prichádza reálny život so svojimi príbehmi a záhadami. V mladosti som prečítal najviac kníh na meter štvorcový... Potom sa to v dôsledku iných životných funkcií postupne, mierne redukovalo, až som dospel k tomu, že si čítanie vychutnávam pomerne zriedka - aby mi nezovšednelo.

Vo veku, keď som už začal pociťovať čítacie naplnenie, som si začal knihy vyberať. Odvtedy si nemyslím, že v každej knihe je niečo dobré a preto sa ju oplatí prečítať. Už viem, že hľadať ihlu v kope sena nemá zmysel, vychádza zlý pomer cena/výkon. Mával som také sezónne obdobia, keď som čítal najradšej detektívky, potom som prešiel na scifi, neskôr bola hitom odborná literatúra, najmä technická. Často som sa venoval aj knižnému bádaniu v oblasti fotografie a neskôr som doháňal svoje medzery v elektronike a v počítačoch.

V základnej škole sme museli čítať tzv. "povinnú" literatúru. Už to môžem povedať, neprečítal som všetky odporúčané knihy. Aj vtedy to bolo tak, že stačilo napísať referát a vedieť zasvätene rozprávať o obsahu knihy. Neskôr som to doháňal. Na otázku, prečo čítam, musím odpovedať v závislosti od druhu literatúry. Beletriu čítam pre pobavenie, odborné knihy pre vedomosti a vzdelanie, scifi pre podnecovanie fantázie a poéziu pre úžasné splynutie s duchom básnických metafor.


Vo všeobecnosti môžem povedať, že som čítal knihy, aby som spoznával svet z rôznych strán a uhlov, aby som videl ako vidia svet iní. Čaro spoznávania sveta cez knihy sa však s vekom stráca. Je málo nepoznaného, aj keď to vyznieva neskromne. Sám život je čoraz objemnejšou knihou. Všetko plynie a všetko sa mení. Tak sa mení aj vzťah ku knihe. Moderná doba priniesla blogovanie, ktoré dáva príležitosť nazrieť aj na druhú stranu barikády, ktorá delí autora od čitateľa. Nepredá sa zvyčajne toľko "výtlačkov" ako v prípade úspešnej papierovej knihy a na každej stránke je razítko s nápisom "NEPREDAJNÉ".



27 júla 2013

Leto za trest

Tak veru, vraj toto leto je trestom za to, že nezadržiavame vodu. Teda nezadržiavame vodu v teréne, máme slabý pitný režim krajiny. Také jednoduché, lenže čo potom, keď vodu zadržíme, vytvoria sa mraky a tie sa nám poberú mírnix-dírnix k susedom do inej časti sveta? Aj na to je riešenie - musia to robiť všetci. Bohužiaľ, tak ešte nikdy nebolo, aby sme sa všetci dohodli na niečom dobrom. Maximálne tak na znížení zla a to v tomto prípade nestačí. Nie som proti vode, keď dopíšem, dám si aspoň sprchu a čaj. Tá myšlienka o vode v krajine má tiež logiku, len ako začať a u koho?

Je sobota, ale o aktuálnom evergreene - o paródii na českú a slovenskú hymnu písať nebudem. Dobré paródie, aj improvizácie mám rád, sú soľou umenia, tak ako humor vo vážnych situáciách. Jasné je aj to, že nie každý má zmysel pre humor. Aj to je jasné, že každý z nás má trochu iné preferencie v umení. Hnevá ma len jedno, že kapela, ktorá stroskotala pri tvorbe svojho názvu, sa takto pokúša o publicitu. A darí sa jej to. Nie tá paródia je hanbou, ale meno tej kapely omieľané v médiách. Mám rád slobodné myslenie, aj v umení, ale toto je už ďaleko za hranicou slušnosti. Chápem, že tá sa dnes nenosí, ale neviem prečo... Bohužiaľ je to tak, ale verím, že čas pre dobrú výchovu sa nutne musí vrátiť.

Z iného kraja je názor plynúci z akéhosi prieskumu, že "...viac ako polovica Rusov dáva prednosť pravidlám a poriadku pred dodržiavaním ľudských práv.". Zaklincoval to aj názov článku: "Většina Rusů stále pro stabilitu na úkor demokracie". Tá otázka porovnáva neporovnateľné. Je vari poriadok a dodržiavanie pravidiel v rozpore s ľudskými právami? Nie je, práve naopak. A úplne nezmyselné je to, čo sa snaží napovedať názov článku, že stabilita ukrajuje z demokracie, teda demokracia je nestabilná. Aj keď to tak často je, nie je to základný rys a podstata demokracie. Chápem, že podobné články sú určené nemysliacim čitateľom. Moje odporúčanie pre dnešok a navždy znie:

- Čítajte, ale myslite.

Príjemnú sobotu a dodržiavajte pitný režim v sebe i v krajine...




  

 

20 júla 2013

Nakladačky

Uhorková sezóna je v plnom prúde. Zavarili sme, čo sa dalo a naložil som aj "kvašáky". O deň, o dva by mali byť schopné konzumácie. Nálev je už správne zakalený a pracuje. Robil som ich podľa prastarého receptu mojej starej matere. No, možno to bola vlastná mať, lebo stará mama to už nestíhala. Skrátka, ide o to, že som sa nedal zlákať "poľským" receptom, ktorý uverejnila na svojom blogu Malgorzata Wojcieszynská. Nie že by na recepte záležalo, veď uhorky aj tak boli nakúpené v supermarkete a je dosť možné, že ich doviezli toť, možno až zo Zakopaného. Nám sa uhorky neurodili, možno preto, že sme ich tento rok nezasadili.  

Uhorková sezóna sa zvykne dodržiavať aj v médiách. Tento rok sa bratia Česi a ich pán prezident postarali o patričné letné senzácie, takže je o čom písať. Aj my doma (na Slovensku) máme horúce témy, ku ktorým sa každý, kto nestojí na chodníku, musí vyjadriť. Nech už je to pohoda na Pohode, prezidentské brepty, alebo generálny prokurátor-neprokurátor. Tam sa to akosi médiám vyšmyklo. Veď to trvalo dosť dlho a veci sa konečne vyjasňujú. Zase niekto s "nedostatočnými" príjmami bude pýtať od štátu (teda od nás) peniaze. No, ale to je vysoká politika, do ktorej ťažko zvonku a zdola prenikať.

Žiada sa mi zase, po dlhšom čase niečo pozitívne. Nie je to žiadne klišé, je to taká jednoduchá túžba vydýchnuť si a zažiť trochu radosti aj z toho, že žijem v spoločnosti, ktorá sa aj napriek problémom, snaží žiť. Nie  len nadávať. Znie to jednoducho, ale žiť, nie je len byť.   

17 júla 2013

Pravdovravnosť

Pravdovravnosť je veľmi pekná vlastnosť. Vyznieva ako opak klamania, ale nie je to pravda. Medzi pravdou a klamstvom je široké pole spoločenskej pretvárky. Vravím pravdu, ale čo je to pravda? Človek, ktorý tvrdí, že za každých okolností je treba hovoriť pravdu a sám sa vyhlasuje za pravdovravného, sa často mýli. Mýli sa, lebo takýmto tvrdením v skutočnosti naznačuje, že ON pozná pravdu a jedine to je pravda, čo on hovorí. To je cesta do pekla. Možno je to nadnesené tvrdenie, ale naozaj je to tak, lebo kto z nás pozná celú pravdu?

Pravdovravnosť je vraj pekná, ale medzi ľuďmi sa viac hodnotí diplomacia, inak povedané - spoločenský takt a tolerancia. Pravdu a jedine pravdu musíme hovoriť len pred súdom (a pri sobáši), inak nás dostihne ruka zákona. Pred súdom však ide viac-menej o fakty a svedectvá. Pravda je často omyl, lebo to, čo považujeme za pravdu, nemusí byť vždy v súlade so skutočnosťou, teda to nie je pravda podľa filozofie. Človeka, ktorí tvrdí, že pravda je vždy na jeho strane, možno istým spôsobom považovať za sebeckého.

Kto verí len sebe, je v skutočnosti sebec a klame sám seba. Zdalo by sa, že človek "vlastniaci" neomylnú pravdu, by mal byť vždy spokojný a za pravdovravnosť by mal byť spoločnosťou patrične oceňovaný. V skutočnosti to tak nie je. Ľudia, ktorí za každých okolností tvrdia, že hovoria len pravdu (to, o čom si myslia, že je pravda), sa nedočkajú uznania. Pravda podľa Tomáša Akvinského (wikipedia) je zhoda veci a rozumu. Podľa neho môže byť pravda iba jedna, pretože pochádza od Boha. Tomášom Akvinským by som teda mohol s filozofovaním o pravde skončiť, ale nie je to tak jednoduché a jednoznačné, aj keď vierou sa všetko začína aj končí.

Poznanie je v objavovaní a porovnávaní a to platí aj o pravde. Ľudskí myslitelia sa v našej známej historickej dobe často zamýšľali nad pravdou a vždy to definovali trochu inak. Hegel napríklad tvrdí, že pravda je celok, Nietzsche hovorí, že pravda je užitočný omyl a Kipling píše, že pravda je prvá obeť vojny. Keby sme to otočili: Pravda prežije len v pokoji a v mieri. Lenže ľudstvo vedie takmer nepretržité, malé či veľké, studené, či ozajstné vojny. A tak je to často aj medzi nami.
 

11 júla 2013

O čom sa hovorí v krčme

Hamletovi je to už jasné, ale o čom sa dnes hovorí v slovenských krčmách? To je otázka. To som sa spýtal bývalého kolegu, inak novinára a fotografistu a neskôr po revolúcii aj krčmára. Ja totiž už dávno nechodím do krčmy, stal sa zo mňa nechutný abstinent, tak som bol zvedavý, o čom sa to tam zvyčajne točí. Myslel som si, že o politike, ale to vraj už dávno nie je témou krčmových debát. Maximálne tak nejaký týždeň pred voľbami a potom skepsa. Hovorí sa vraj o tom, čo ľudí zaujíma a politika to rozhodne nie je. Krčmy rezignovali na politické otázky a komentáre. Krčmová politika sa preniesla do vyšších sfér, na internet.

Tak o čom sa teda zhovárajú poslední mohykáni pri pive? Hlavne o peniazoch a aj o robote. Čo koho trápi, kto má robotu a kto nie, prípadne prečo a pár nadávok. Ako s peniazmi a ako bez nich? V súvislosti s peniazmi mám aj ja trochu zlé svedomie, lebo som sa nedávno nezachoval správne, podľa základného inštinktu. Robil som po dlhšom čase poriadok v garáži a objavil som tam aj nejaké staré hriechy. Sčítané a podčiarknuté - starý šijací stroj po babičkinej babke, nepoužívanú pumpu zo starej záhrady, starú leštičku fotografií, akumulátor z auta a ešte kopu drobností. Mohol som to vyložiť na pľac a avizovať "zberačom", aby si to odviezli do zberu, ale chcel som to mať z krku hneď.

Tak som to naložil a sám som sa postavil do radu v zberni starého železa za pár pravidelných zberačov. Trochu mi to bolo trápne, ale bol som aj zvedavý, koľko to bude vážiť. A bolo toho dosť. Dostal som za to malú hotovosť a v prvom momente som mal úmysel, dať to "kolegom", aby si urobili pekný deň v krčme, no zaváhal som a nedal som nikomu nič. Nejde o nič svetoborné, ale spomenul som si vtedy na slová prvého človeka, ktorý vkročil na Mesiac: Malý krok pre človeka, veľký skok pre ľudstvo! Ja som tentokrát človečí krok neurobil, preto ani ľudstvo nemohlo urobiť skok.

05 júla 2013

Mantra


Mantra sa v dnešnej modernej dobe uplatňuje aj na internete. Často prerastá do masovej psychózy zapríčinenej emotívnym, zväčša negatívnym postojom k nejakej udalosti, k jednotlivcovi, či ku skupine. Je to tak lákavé pridať sa k mase, že mnohí neodolajú a aj bez znalosti danej problematiky sa snažia ešte emotívnejšie útočiť. Internet je predsa anonymný. Ale iba zdanlivo. V istej diskusii sa tvrdí, že aj my tu sme sledovaní. Pritom je to hlúposť, lebo nemá zmysel sledovať, či "odpočúvať" niekoho, kto dobrovoľne zverejňuje svoje názory a emócie na nástenke.

Prečítal som si niekoľko definícií slova mantra a dostal som sa k podstate, že mantra je vlastne chvenie. Slová, hlásky alebo zvuky, ktoré sa opakujú s cieľom dosiahnuť istý stav mysle - oslobodenie mysle od myslenia. Mantra môže byť hlasitá, alebo aj tichá. Slová a zvuky možno vydávať von, alebo si ich len v mysli opakovať. Jej najdôležitejším atribútom je teda opakovanie, až chvenie vyvolávajúce rytmický efekt s oslobodením mysle a myslenia. Mantra je teda aj jednoznačným základom pre filozofiu klamstva: "Tisíckrát opakovaná lož sa stáva pravdou".

28 júna 2013

Chemtrail

Konšpiračné teórie o "chemtrail" sú rozvíjané už od 90-tich rokov 20. storočia. Dokonca aj Ivan Mládek pred mnohými rokmi tento jav pozoroval, o čom svedčí jeho pieseň "Jóžin z bažin", v ktorej upozorňuje na jediný účinný prostriedok proti Jóžinovi - "práškovacie lietadlo". Faktom je, že tento jav existuje od pradávna, najmä na povrchu zeme.

V staroveku (ale až dodnes) zanechávali vo vzduchu chemické stopy len veľkí vtáci (upresňujem: veľké vtáky). Neskôr hlavne ženy. Možno už aj Kleopatra sa "voňavkovala" a zanechávala tak za sebou výraznú chemickú stopu, takzvaný "feromon". V každom prípade jej sadol na lep rímsky cisár Gaius Iulius Caesar aj Marcus Antonius. Vieme, ako skončili. 


Dnes už nielen ženy, ale aj niektorí muži vnášajú do okolia svoje unifikované chemické feromóny rôznych značiek (Sodoma a Gomora...). Nie že by mi to prekážalo, ale napríklad na plavárni dokáže takáto chémia dosť znepríjemniť dobré pocity z chlóru a ľudského potu vo vodných parách. Podobným prípadom sú rôzne "osviežovače" vzduchu v autách. Keď som taký "osviežovač" prvýkrát objavil v požičanom aute, okamžite som ho vyhodil.

Medvediu službu robia často aj tie "smraďochy" v domácich toaletách a niekedy aj vo verejných WC. Prekryjú ten originálny koncový pach nášho produktu a potom dusia našich následníkov chemicky. V horšom prípade vytvoria neoddeliteľnú zmes prírody a chémie. V takom prípade je lepšie zapnúť ventilátor a pol hodinu počkať... Ak sa dá!



22 júna 2013

Homo Smart mobiliens

Všetko je dnes múdrejšie ako včera, teda je to "smart". Po našom by sa dalo povedať, že všetko je "inteligentné", alebo aspoň inteligentnejšie ako včera. Inteligencia znamená duševnú vyspelosť s chápavosťou a súdnosťou, čiže rozumové nadanie. Inteligencia môže byť prirodzená, ale aj umelá. Človek by mal byť len prirodzene inteligentný. Mobil, či počítač môžu byť inteligentné len umelo. Na druhej strane škrípe definícia inteligencie na tom, že stroje nemajú dušu. To len nejaký programátor, čiastočne ešte človek, im vdýchne kus svojej prirodzenej inteligencie, ale dušu si ponechá.

Zdanlivo všetko speje tak ako som naznačil, stroje sú stále inteligentnejšie a viacej "smart". Už nemáme telefóny, dokonca miznú aj tie mobilné. Namiesto nich vstávajú noví bojovníci v podobe "smartfónov". Smartfón, to je vlastne malý počítač, má vlastný operačný systém a vlastnú inteligenciu. Podobne sú na tom tablety. Všetko v jednom - telefonovanie, esemeskovanie, emailovanie, "browsovanie" po internete, bankové účty, platobný prostriedok a tak ďalej. Samozrejmosťou je fotografovanie a nahrávanie videa. Určite som na niečo zo "smart" funkcií zabudol... V čom je teda problém?

Problém je v tom, že celá tá umelá inteligencia je tam naočkovaná tým "programátorom", teda sa nás niekto snaží natiahnuť na kopyto svojej inteligencie Tvorí nám prostredie, ktoré nás má formovať, unifikovať do podoby stroja riadeného "múdrym" telefónom. Sčítaní jedinci si teraz pomyslia, že veď už Sibila to predpovedala, že takto bude vyzerať svet pred svojim koncom... Dajme tomu, že to je len starodávna konšpiračná teória, predsa sa nám zatiaľ žije celkom dobre a na konce nemyslíme. Každá doba má svoje formy, svoje inovácie a pre narastajúci počet ľudí na svete sa musí prispôsobiť aj organizácia spoločnosti.

Načo by nám bolo koleso, keby nám nepomáhalo prekonávať vzdialenosti a prenášať bremená? Keď sledujem tento "mudrlantský" smer v oblasti PC, hnevá ma len jedno, že každé ďalšie "zlepšenie" systému uberá užívateľovi z jeho užívateľských "práv". Po štarte vám nabehnú dlaždice a múdro vás lákajú ako v TV reklame - ťukni sem a uvidíš fotku, tu zase film a tak podobne. Mali by sme sa správaním podobať ako vajce vajcu?

Systém nám predajú v štádiu nedorobku a každý týždeň dvakrát vám ho doma na stole "vylepšujú". Máte pravdu, obyčajného užívateľa nezaujíma čo za deje za monitorom, ak tam má to, čo práve chce. Čo však s takými, čo chcú vedieť viac, čo chcú viac samostatnosti a počítačovej slobody? Hádam len naštartovať nejakú starú šunku s XP a odpojiť sa z internetu.  


19 júna 2013

Nemám čas

Nie že by som ho nemal strategicky, ale takticky a fakticky mi chýba v tomto čase. Len čo som to dopísal, už je to minulosť... Vraciam sa do reality v čase aktuálneho zaneprázdnenia. Neprázdny znamená plný, alebo skoro plný, teda mám plno roboty. Alebo sú to len (zbytočné) starosti? Možno sú to v detailoch aj hlúposti čo mi bránia v tej akože poriadnej "práci". Keď si to na prstoch jednej ruky spočítam, je každý nový deň veľmi podobný tomu predchádzajúcemu. Tento spôsob leta je už raz taký.

Dopoludnia chodím plávať, potom sa nechám masírovať v perličkovej vani. To je tá príjemnejšia časť dňa. Voda v bazéne mi vždy pripomenie mladosť, tie vodné pary nasýtené chlórom a ľudským potom sú hmlovinou spomienok na prvé zábery vo vode a ten slastný pocit ponorenia sa do bezváhovosti dáva nesmrteľnosť. Obed je u nás takým starým zvykom, že by sa podľa neho dali nastavovať hodinky. Keby som bol kostolník, mohol by som tesne pred obedom zapnúť zvony na veži. Teoreticky, lebo aj to je dnes už isto iste automatizované.

Po obede nastávajú aktuálne letné "vedrá" To je síce český výraz pre nadmerné letné horúčavy, ale vraj aj vedrá naplnené vodou ho (to české "vedro") môžu zmierniť. Na chladnejšej strane budovy je dobré, hneď po obede si trochu "pohovieť". Môže to znamenať aj spánok, veľmi dobre a príjemne sa tak zabíja letný čas siesty. Podmienkou je, aby bol obed letne ľahký, ako také jemné a vzdušné odenie mladej ženy práve vystupujúcej spopod sprchy. (To bol úlet). Deň sa končí podvečernou prácou, tentokrát naozaj - polievaním záhrady.

A tak to ide zo dňa na deň, až kým nezaprší...


Nabudúce: 
"O smart-fónoch" a možno aj "O mantre" a potom možno aj "O ľudovej demokracii"  (to len aby som nezabudol :)


15 júna 2013

Keby som bol minister

Určite by som sa pripútal na prednom aj na zadnom sedadle v aute. A nikde by som sa neponáhľal, ani keby som mal za šoféra kaskadéra. Človek si predsa musí vážiť svoj život, inak by mu nikto neuveril, že si váži životy iných ľudí. O ponáhľaní vraj už Komenský povedal: "Veškeré kvaltování toliko pro hovada dobré jest". Ale pozrime sa na to z pohľadu moderného marketingu. Mnohí vyznávajú napríklad poriadok na pracovnom stole ako základ kvalitnej kancelárskej práce.

Ešte dôležitejšie je, mať poriadok vo svojom čase. Čas sa nedá oklamať. Takže, keby som bol ministrom, nevzdal by som sa zásad bezpečnosti a poriadku vo svojom čase... Teraz by som mal napísať niečo o svojom časovom poriadku, ale pravda je, že je dosť náhodný, a nezávislý od práce, ktorá ma čaká. To by sa na ministerstvo nehodilo. Preto sa radšej na tú funkciu nehlásim. Jediné čo môžem povedať zodpovedne je, že bezpečnostných pásov by som sa nevzdal a zásadne by som sa neponáhľal na zmeškané stretnutia.

01 júna 2013

Prší

Najhoršie pre blogera je, keď nemá o čom písať, keď chce písať a nemyslí mu to v písmenách, ale len tak inak. Je to blogersky zlé, lebo bloger je len vtedy blogerom keď píše. Keď nepíše, už nie je. Ako tá stará múdrosť hovorí, že ten kto nemyslí, nie je. Alebo je to naopak, podľa klasika: "Myslím, teda som". Cogito. Ešte že myslím a píšem, teda som. Lenže málo píšem, teda málo som. Je to niečo podobné, ako keď človek ochorie, hneď má hlavu plnú starostí, ako sa z toho dostať a myslí na všeličo, aj na zdravotné sestričky. Keď je zdravý, ani ho nenapadne, že existujú aj doktori a lieky, nemocnice a zdravotné poisťovne. Tie síce neliečia, ale sú.

Riadne som sa tu zamotal do vlastného krížového výsluchu, vlastnej mlčiacej entity... Tak mi treba! Teraz už naozaj neviem, či som, alebo nie som a pritom je sobota a toto nie je sobotník. Leda ak nejaký humorník. Kurník. Vôbec nemám tušenie, čo som (psst). Ticho po chodníku, všade je pokoj. Nič mimoriadne sa v poslednom čase neudialo a nedeje sa. To je tak, keď po vzrušujúcich dňoch a zážitkoch nastane akési duchovné vákuum. Duša, ktorá počas spoznávania cudzích krajín rastie nezvyčajne rýchlo, sa potom musí prispôsobiť obyčajnej všednej strave. Zdá sa, že všetko je naozaj tak ako má byť. Byť, či nebyť? Nie Hamlet, to dnes nie je aktuálna otázka. Všetko riadne plynie, záleží len na počasí... 

28 mája 2013

Na margo "litter" a literatúry

Bola to náhoda, že som sa práve teraz, ocitol v Londýne. Práve teraz, keď nedávno vyšla čerstvá kniha Dana Browna Inferno  (14. mája bola zverejnená po celom svete naraz). Na Slovensku vraj bude dostupná už v septembri, veď nie sme nejaké "béčko". Tak hovorí náš malý knižný predajca. Nebolo to priamo v Londýne, ale na letisku Stansted v "duty free" šope kde som držal anglické vydanie Inferna chvíľu v ruke. Ťažká a objemná kniha to je a ešte k tomu aj v angličtine.

Prelistoval som ju zbežne, aj by som si ju kúpil, ale malo to niekoľko drobných "ale". Predovšetkým, moja beletristická angličtina nie je tak silná, aby som také čítanie mohol považovať za pôžitok. Bola by to vlastne ťažká práca. Tiež cena už bola v čase môjho odletu domov nedostižná, napriek "akože" zníženej cene. Opatrne som ju vložil späť do regálu s nápisom Sci-fi - bestseller a dal som sa na dlhé čakanie.   

Isteže, Dan Brown nie je môj obdivovaný spisovateľ, ale mám rád to napätie, ktoré jeho knihy vo mne vyvolávajú. Je to lepšie ako ísť do kina. Nepatrím ani k tým, ktorí si dávajú podpisovať knihy na autogramiádach. Na Londýnsky pobyt som si však priniesol inú literatúru, aj keď neviem, aký je to žáner, ba dokonca dodnes neviem presne o čom to je, lebo som stihol prečítať len dve prvé kapitoly. Nie že by mi Londýn priniesol rušný nočný život, ale denná únava a plnosť zážitkov stačili na môj pokojný spánok.

Keď som to už spomenul, prezradím tú knihu - je to "Prototyp Eva" od Pištu Vandala. Čo by som zapieral, naozaj narába so slovami vandalsky, napriek tomu, že sa už dnes hovorí, že Vandali ani neboli takí "vandali", ale celkom civilizovaný národ, či čo to vtedy podnikalo skupinové zájazdy do cudzích zemí. Dnes sa cestuje oveľa ľahšie a rýchlejšie. Svedčia o tom preplnené lietadlá, obsadené vlaky, autobusy a metrá v čase špičky.

Vandalov Prototyp Eva budem v tejto súvislosti považovať za zahraničnú literatúru, lebo som si ju sem priniesol z Londýna, či aspoň cez Londýn. Teraz doma si ju dočítam s nohami po americky vyloženými na stole. To sľubujem autorovi, nech sa na mňa nehnevá a možno svoj predbežný "náčrt" názoru na jeho knihu poopravím a doplním neskôr. Veď človek nie je živý len poéziou, aj umelecká literatúra odráža realitu a má preto v duši tiež svoje miesto.

A keď som už v tom Anglicku, tak ešte to, že v uliciach majú také veľké nádoby s nápisom "LITTER". Najprv som tak trochu úmyselne prehliadal to dvojité "T" a konštatoval som, že tá nádoba má najmenej 60 litrov. Potom som začal uvažovať, či to nemá nejakú spojitosť s literatúrou. Zavrhol som to, aspoň v súvislosti s tou krásnou literatúrou, ktorá nás často duchovne živí a aj inak zabáva a povzbudzuje našu endokrinnú sústavu. A ešte na záver, v uliciach bolo občas vidieť nápisy: "TO LET". Pri nich som si v duchu vkladal do medzery písmeno "I" a vychádzala mi z toho iná turistická atrakcia: "TOILET".  


     

20 mája 2013

Eufória

Niečo málo o eufórii. A možno ani nie, možno som chcel o niečom inom, lebo podľa encyklopédie je eufória niečo neprirodzene chorobné. Je to stav vyznačujúci sa, spravidla (zdanlivo bezdôvodne), pocitom subjektívnej spokojnosti, blaženosti, veľmi dobrej nálady a prehnanej podnikavosti (wikipedia). Zatiaľ by to šlo, dobrá nálada nemusí mať akurátny dôvod, vždy je lepšia ako zlá. Dokonca aj podnikavosť sa môže v živote dobre uplatniť.  Definícia však hovorí, že eufória vzniká najmä po konzumácii návykových látok, ale aj pri psychózach a pri ochoreniach mozgu, či iných dôležitých orgánov.

Po tom všetkom by som sa uspokojili aj s obyčajným pocitom šťastia a dobrej nálady odvodenej z pocitu dobre vykonanej práce. Lebo práca, keď je, tak neutečie a vždy nás počká. Myslím si tiež, že práca nie je návyková, ale aj to býva rôzne, teda ako u koho. Sú aj tzv. workoholici, ktorí sa prácou predávkovali a už nevedia ako prestať. My, ktorí si prácu radi odkladáme na zajtra a na pozajtra sa však workoholizmu nemusíme obávať. Tak, či onak sa nám môže občas prihodiť, že nás pohltí bezdôvodná eufória. Aj bez predchádzajúceho varovania, takmer z ničoho. Častejšie však z nejakej hlúposti, ako mňa včera chytila tá bezdôvodná potvora - dostal som nový smartfón.

Už na druhý deň som vedel, že je to (pre mňa) zbytočnosť (človek sa niekedy učí aj na vlastnej eufórii). Chiméra ma chytila a po krátkom potešení ma pustila do prázdna. Tak ako som predtým túžil po smartfóne (príklady priťahujú), tak po euforickom dni začínam túžiť po tom najmenšom telefóne. Zdôrazňujem, po "telefóne", ktorý nevie nič iné, len to, na čo bol stvorený, teda telefónovať. Nekúpim si ho, lebo tuším, že by ma tá potvora veľmi rýchlo opäť pustila do prázdna. Oveľa príjemnejšia je však eufória z ľudí, ktorí sú dobrí a zachovajú sa k nám prekvapivo priateľsky. Tak ako nedávno, keď som daroval svoju príležitostnú báseň predstaviteľovi obce a on ju bez varovania nechal predviesť na verejnom zhromaždení obce. To vydrží o trochu viac...  

19 mája 2013

Kríza ako taká

Kríza vraj prináša obrodu, či znovuzrodenie. Platí to aj u globálnej finančnej krízy? Možno, ktovie. Podľa zásady, že život si vždy nájde svoju cestu, k znovuzrodeniu iste príde. Otázne je len, kto prežije a koľko bude popola. Je to pesimizmus, alebo realita? Veľa otázok a málo odpovedí. Len ľudia s depresiami vraj vidia svet taký, aký naozaj je. Aby som to uviedol na správnu mieru, ja nie som v depresii, teda svet vidím lepší ako je. Inak povedané, iný nemáme a iný ani mať nebudeme, tak načo sa s tým trápiť. Ochranou proti kríze a depresii je vraj pozitívne myslenie. To je zároveň posledné spochybnenie v tomto odseku.

Existujú aj iné závažné krízy, ako tá finančná, či ekonomická. Napríklad taká kríza morálky, či spolužitia v manželstve. Tá vraj prichádza každých sedem rokov, ako malá násobilka - 7, 14, 21, 28, 35, 42, 49 atď. V toto ohľade som práve v medziobdobí... Existuje však aj tvorivá kríza, tá najčastejšie postihuje umeleckú brandžu. Tvorivosť sa však očakáva aj u iných, prozaickejších povolaní. Vlastne sa očakáva všade, aj keď ju v reáli nachádzame len sporadicky a teoreticky. Je aj blogovanie tvorivou činnosťou? Asi áno, ale... Ako u koho a ako kedy. Najlepšie je na to nemyslieť a tvorivo písať. Blogovanie je mladé, tak ešte o ňom neexistujú štatistiky o výskyte tvorivých kríz. Vedci, ktorí nemajú čo skúmať, by sa nad tým mohli zamyslieť.

Toľko tu píšem o krízach, tak by som sa už mal priznať, že som práve jednu prekonal. Alebo nie, len život išiel iným smerom. Aspoň dúfam, že som už naplno tu, lebo píšem, teda som. A možno je toto len moja planá nádej a moje tvorivé prázdniny budú ešte chvíľu pokračovať. Optimista verí v obrodu, pesimista vie, že je to vo hviezdach. Pozitívne myslenie povzbudzuje, ale cesty myslenia sú nekonečné a nekonečne variabilné, ak človek myslí.

Na jednom psychologickom portáli mysleli a prišli na zaujímavý dôvod pre spoplatnenie svojich múdrostí a rád:  "Preto, že naši čitatelia sú samí inteligenti a reklamou sa príliš nedajú ovplyvniť, tak o náš inzertný priestor nie je záujem..." (voľný preklad). Teda, aby sme prežili, musíte nám zaplatiť vy. Ak ste inteligentní, plaťte! Už mi je teda jasné, prečo nie je záujem o reklamu na wabovinách. Napriek tomu aj naďalej budú waboviny prístupné všetkým mysliacim bytostiam zadarmo, ako doteraz...








07 mája 2013

Poste restante

Zásielku si musíte vyzdvihnúť na pošte. Alebo aj inak, pošta si vyzdvihne niečo naviac. Vždy keď idem platiť účty na poštu, najprv si doma urobím súčet, vrátane poplatkov. Tentokrát mi vyšlo číslo 193 €. Pani za prepážkou si tie tri poukážky spočítala tiež a žiadala po mne 197 €. Bol som mierne zaskočený, že by som sa pomýlil? To bolo málo pravdepodobné, lebo som to doma spočítaval "matematicky" aj so zaokrúhlenými číslami z hlavy a všetko mi sedelo.

Keď mi vydala 2 €, podržal som ich v otvorenej dlani a reklamoval som celkovú sumu. Trvalo to chvíľu, než to akosi v počítači sčítala ešte raz a skromne sa opravila, že je to naozaj 193 €. A ešte nelogicky dodala, aby bol zmätok dokonalý: "Veď som vám dala aj 5 eurovku". Nie, nedala! To by potom nesedelo jej pôvodne zahlásené číslo. Dlaň som mal stále otvorenú s dvomi eurami. Trik jej teda nevyšiel, musela z kasy vybrať ešte tú chýbajúcu 5 eurovku.

Z toho plynie poučenie: pred platením účtov na pošte (možno aj inde) sa treba dobre pripraviť a trvať na svojom.

30 apríla 2013

Na Mars

Istá spoločnosť začína organizovať lety na Mars. Presne tak, let na Mars! Len na Mars, späť nie. Stačí zaplatiť poplatok 25 dolárov a dostanete sa do širšieho výberu. Dobrý nápad, lepší ako pyramídová hra. Niekomu by radi zaplatili ten poplatok sponzori. Len aby letel. Komu vy?


26 apríla 2013

Piatnik

Keď som bol malý, na hracích kartách sa objavoval nápis Piatnik. Nevedel som, čo to znamená, dnes to už vie každý, lebo je to aj na internete. V tomto článku to však neznamená nič, čo by mohlo pochádzať z internetu, alebo aj naopak - všetko. Je proste piatok a to je deň zasvätený pôstu a "copy-paste". Svoje diétne jedlo - zemiakovú kašu s opraženou cibuľkou som už zbaštil, na palube je nálada výborná, poďme plnou parou na internet.

Medzihra:
Už dávnejšie sa chystám na Divoké víno, ale ešte ho nechám chvíľu uležať (v hlave). V poslednom čase ma celkom zaujali básnici a básničky (poetky). Ako sa s časom menia, rastú a opakujú. Láka ma to, ale nateraz stačilo, pointa budúcich období by sa nemala prezrádzať. 

Seriály v službách propagandy.

"Najmä české televízne stanice ponúkajú v poslednom čase jeden normalizačný seriál za druhým".
- Jednoducho Mária, možno sa tie dnešné, rovnako ako tie v minulosti, v službách prejedajú.

Neplačte pre starších (pre mladých)

Keď som mal 25 rokov, môj kolega mal 40. Ľutoval som ho (a patrične uctil), že je tak starý a život má už v podstate za sebou. Nebola to pravda, ostávalo mu ešte 11. Teraz si hovorím, že keď som mal 40, bol som mladík a celý život som mal pred sebou. Kto by si pomyslel, že práve Adela Banášová, mladé dievča, sa rozpíše na obranu staroby: "Možno raz prestaneme v médiách hystericky retušovať všetky vrásky". Verí, že staršiu generáciu raz budú mladší vnímať normálne, nie ako exotickú menšinu. Raz možno všetci pochopia, že mladí, to sme my, starší a starí, to sme tiež my, tí šťastnejší, čo tam dospejú.

A ešte raz Adela: 

"... život nestojí na žúroch, sexuálnych zážitkoch a množstve úplne identických víkendových opíc.". Súhlasím, opice som už dávno zanechal zoo záhradám.

Hra pokračuje... 


23 apríla 2013

Vesmírne katastrofy

Keď sa z televíznych kanálov valí riava seriálov, najradšej počúvam (občas na to aj mrknem) dokumenty o vesmíre. Som teda v tomto smere patrične "informovaný" a viem, že hlavnou silou vesmíru je gravitácia, teda spolčovanie sa hmoty. Aj ľudia sa radi zhromažďujú. Práve to spolčovanie hmoty sa často deje aj spôsobom katastrof, teda zrážkami a výbuchmi, proste z iného uhla - katastrofami. Ľudské zhromažďovanie tiež niekedy náhodne a niekedy cielene prináša katastrofy. Sú to tie, ktoré sa nás negatívne dotýkajú a môžu byť všeobecné (globálne), lokálne, či osobné. Inou ľudskou katastrofou je osamelosť.

Sme sebci, organizačne závislí na okolitej spoločnosti. Sme síce výnimoční (z aspektu nášho ega), ale z hľadiska vesmíru sme zanedbateľným živočíchom. Sme prach a do prachovej formy sa raz všetci vrátime. Ako včera, keď som otvoril dvere do garáže a zamyslene (ako mysliaci a cítiaci tvor) som vkročil dnu. Periférne som vnímal malého pavúka, ktorý sa tiež snažil vojsť dnu. Tak som kráčal a zrazu som si uvedomil neodvratnú katastrofickú kolíziu. Moja topánka došliapla na pavúka. Zdanlivo malá vesmírna katastrofa a nečakaný, nepredvídateľný koniec jednej pozemskej bytosti.

Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch, pavúkoch a iných tvoroch. Neživej hmote je to jedno, ako sú usporiadané jej atómy. V dnešnej dobe (podobne ako v každej inej, len inak), sa dejú aj také katastrofy, nad ktorými ostáva rozum (zdravý sedliacky, proste náš) stáť. Chytil som sa na internetovú udičku a chcel som si pozrieť "možnú" katastrofu v Šútove. Zosunul sa kus svahu v kameňolome a jedna televízia (možno všetky) tam hneď bola. Po strávení asi dvojminútovej reklamy (hlavný to účel katastrofy), ktorá sa nedá zrušiť, som sa dostal k jadru pudla. Áno, spadol svah, nikomu sa nič nestalo a odborníci už majú riešenie na stabilizáciu svahu. Teda ako?

Inou katastrofou, takpovediac sofistikovanejšou je katastrofa, ktorá sa stala študentovi z Medzilaboriec. Nepodarilo sa mu zorganizovať prednášku istého kanadského novinára (nemenovať, mohla by to byť nevyžiadaná reklama). Hotové nešťastie pre naše školstvo, tak to aspoň zaznievalo v diskusii. Obávam sa, že to nešťastie je práve v podobnom myslení, teda v opačnom kúte vzdelanosti. Netreba to približovať, každý si to aj tak otočí ako chce. Podľa niektorých je pravda niekde inde. Nešťastím je vraj jeden moderátor, ktorý si dovolil viesť diskusiu spôsobom, ktorý sa tu praktizoval veľmi dlho a nikomu to nevadilo. Zdá sa, že pravda je ako palica, ktorá má dva konce.

Je tu nová televízna relácia (diskusie pre vybraných zástupcov mládeže) Colnica. Česko - Slovenský televízny publicistický projekt a tiež si príliš nezadá s objektivitou z našej strany. Ak hovorím o prvej časti, jednostrannosť bola naozaj cítiť v našom dokumente. Vo výbere dokumentu totiž tvorcovia siahli po značne politicky "angažovanejšom" dielku preferovanej dokumentaristky. Česko uviedlo predvolebné rozhovory s obyčajnými ľuďmi. Úplne neutrálne postoje a vyvážený zber názorov.

V druhej časti "Colnice" to už bola skoro obyčajná "debata", názory zúčastnených mladých. Dokumenty boli spoločne produkované, jeden ako názorová anketa o cieľoch a predstavách mladých "dvadsiatnikov" (Česko i Slovensko) v rôznych sférach života a druhý o historickom vývoji Česka za posledných 20 rokov, podaný zostrihom autentických obrázkov a podfarbený trochou trochu sileného humoru známych českých zabávačov. Zaoberal sa výlučne Českom. O prvom dokumente môžem povedať len toľko, že bol formálne autentický a značne podobný dokumentu, ktorý pred 30-timi rokmi točili istí mládežníci, s kamerou a mikrofónom prvýkrát na pleci a v ruke.   

S mladosťou sa vždy a vo všeobecnosti spája optimizmus, revolučnosť a často i naivita. To bolo naznačené v replike o dvadsaťročných, čo ešte nemajú predstavu, čo v živote chcú dosiahnuť. Majú vraj na to ešte dosť času. Ak si spomeniem na svoje mladé predstavy, mal som ideu, že v živote určite dosiahnem veľa, nejaký dôležitý objav, alebo vynález. Niet nič istejšie ako taká idea. Nič svetoborné som z toho nedosiahol, ale celý život ma to viedlo v snahe o riešenie problémov, hlavne v technickej oblasti, ktorej som sa venoval. Toto mladý človek potrebuje, vedieť, že všetko je možné! Na to má každý mladý človek, len nie všetci si to tak jasne uvedomujú. Pre mladých je celá budúcnosť "gombičkou", okrem toho, čo bude zajtra.

    

16 apríla 2013

Ganguro

Keby dnes žil Jiří Wolker, nenapísal by baladu "o očích topičových", ale skôr by napísal baladu o "očích celebritních". Aj Juan Alberto Sanchis-Gimeno z Universidad de Valencia s kolegami skúmali oči žien (aj mužov). Vraj je to už vedecky dokázané, že muži sa ako prvé pozerajú ženám do oči (teda nie na oči, ale do nich). V tomto prípade neverím vedcom, lebo podľa môjho výskumu sú oči len preriférnym vodítkom pre priamy pohľad na ženské pery. Má to svoje opodstatnenie hlavne v dnešnej dobe.

Včera som sa zadíval na ústa Haline Pawlowskej v jej staršom vydaní zo záznamu ČT1 a iste aj na ústa jej hostí. Musel som, aby som odpozoroval, o čom hovoria. Oči by mi v tom určite nepomohli, aj keď tie "halinárske" sú mnohovravné. Je to tak, už aj čeština je z niektorých úst ťažko zrozumiteľná. A tak je to aj u slovenských rýchlopalných celebrít v televízii. Chcel som sem vložiť krátky úsek z preslovu Haliny, ako hádanku, ale narazil som na technické problémy. Určite by ste nevylúštili, o čom hovorí. Možno iba nejaký egyptológ.

Tie ženské oči ma stále mátajú, lebo som ráno pri raňajkách pozeral televízne ráno. Priviedlo ma to na takéto "očné" myšlienky. Spomínaní vedci z Universidad de Valencia prišli aj na to, že normálne oči sú "emetropné". Neviem čo to znamená, vraj tento aspekt doteraz nikto neskúmal. Farba očí má mnoho významov a pletie sa aj do charakteru osoby. Ľudia s modrými očami sú vraj v živote menej úspešní. Ešte že tak (nemám modré!), relativita dovoľuje rôzne vysvetlenia. Po dnešku si však myslím, že nie farba očí je dôležitá, ale že o charaktere viac hovorí očné okolie.

Čo je to očné okolie, to ešte vedci neskúmali. V tomto smere mám prvenstvo. Moderná doba nám, teda hlavne ženám, priniesla očné okolie. To je to, čo sa nachádza v bezprostrednej blízkosti oka. Podľa očného okolia rozoznávame ženy, ktoré majú oči (ako dve studničky) a tie, ktoré majú namiesto toho dve čierne diery. Možno to ani nie je príznak moderny, veď už aj Kleopatra (nie tá z Turca) si pred zánikom veľkej ríše farbila očné okolie. A ak sa nemýlim, chytila na to dvoch rímskych cisárov. Tak to teda je. Aj slovenská ľudová si spieva "Oči, oči, čierne oči...". Opakom čiernych očí (okolia), ale inak to isté, je "ganguro".

Čítajte aj:
Čítanie z očí
Ideálna žena 
Pozrite si do očí
Janko Jesenský:
Jeho oči
Elán:
Básnik by povedal, že máš oči ako súmrak nad milovaným mestom 
Ešte aj poetka...

A z domácej dielne: OčiOči ako zrkadlo duše

A niečo, čo s týmto článkom vôbec nesúvisí: Prívlastky, ale je.
_________________________________________
emetropia, správny pomer medzi lomivosťou optických prostredí a optickou osou
Zdroj: http://www.cudzieslova.sk

13 apríla 2013

Láska za peniaze

RTVS miluje Slovensko za peniaze. Aby nedošlo k omylu, tú reláciu kúpili pre nás zo zahraničia. Veď ako by aj mohli sami vymyslieť taký nápad, že "Milujem Slovensko". Lepšie je byť uniformovaným kultúrnym vojakom na poli kultúrnej revolúcie sveta. Lebo, nemyslime si, že milujeme iba Slovensko, už milujú aj Česko a takú lásku si kúpili aj v Belgicku, Francúzsku, Bulharsku, Chorvátsku, ale aj v Číne a ktovie kde ešte inde.  


12 apríla 2013

Právo mlčať

Medzi základné ľudské práva patrí aj právo na názor. Základné ľudské práva sú tie, ktoré sme si sebe a našim potomkom prisúdili hneď po narodení. Listoval som vo svojej encyklopédii (wiki) a nenašiel som kompletný výpočet tých práv, ktoré som vraj nadobudol už pri príchode na svet. Možno som nepozorný, alebo som hľadal iba krátko. Zistil som len, že medzi tie základy patrí právo na život, osobnú slobodu a bezpečnosť, slobodu prejavu, slobodu svedomia, ďalej právo spolčovať sa a zhromažďovať a iné...
  
Právo na život je jasné, keď už si tu, nemá právo ťa nikto poslať naspäť. Osobná sloboda a bezpečnosť úzko súvisia, ale už sú obe podmienené rôznymi okolnosťami, ktoré radšej nebudem rozoberať. Sloboda svedomia je hádam to najistejšie právo človeka, to mu naozaj nikto nemôže vziať. Toho sa najčastejšie človek vzdáva sám a dobrovoľne. S tým súvisí morálka spoločnosti, ktorá môže byť v súlade so svedomím jednotlivca, alebo ju jednotlivec ignoruje. Tak to je, tu nič nehodnotím.

Takto zoširoka som sa dostal ku podstate a tou je "sloboda prejavu". To je naozaj pekná a užitočná sloboda, ale vždy sú tam dve strany tej istej mince. Na jednej strane je ten čo sa slobodne prejavuje, na druhe ten, kto ten prejav musí, má, alebo môže vnímať. Lebo nebolo kodifikované právo byť počúvaným. Nikomu nemožno prikázať, že toho a toho človeka musíš počúvať, to by už bola nesloboda. Preto má aj bloger právo komentár k jeho článku zmazať, ak sa mu nepáči, alebo nehodí do krámu.   

Je to síce za vlasy pritiahnutá argumentácia, ale zdá sa, že naozaj sú aj takí blogeri, ktorí píšu pre svoje vlastné potešenie a nie sú radi, keď im niekto oponuje. Pritakávanie im nevadí, na to majú také svojsky asymetrické právo. V slobodnom svete má totiž každý právo počúvať to, čo uzná za vhodné. Niekedy sa hovorí, že kto mlčí, ten svedčí. Tak by sa dali chápať aj prázdne stránky na komentovanie názoru blogera. Nie je to však celkom pravda. V tomto prípade, kto mlčí, môže byť aj mlčiaci oponent. Ovšem, bez diskusie.  A to sa potom nikto nedozvie. Tento odsek trochu nezvykle zväčším, lebo mi tu ešte chýba taká podružná pointa: Medzi základné ľudské práva patrí aj právo mlčať. Preto neplatí, že kto nejde s nami, je proti nám, lebo ktovie, čo si myslí a čo mu hovorí svedomie...

A je to.

04 apríla 2013

Normalizácia

Po veľkých zvratoch a po veľkých sviatkoch vždy musí prísť obdobie normalizácie. Z hľadiska gastronomického je (u nás) Veľká noc rovnako negatívna ako Vianoce. Množstvo rôzneho jedla, nezdravých dobrôt, to veru nie je nič pozitívne pre zdravie a hmotnosti tiel. Aj keď nedávno jeden americký lekár vyhlásil, že cholesterol nie je škodlivý, aj tak je to gastronomické hodovanie zdraviu neprospešné a tiež aj unavuje...

Som rád, že začala posviatočná normalizácia. Aj keď sú sviatky výnimočnou udalosťou, predsa len ten všedný deň je ľahší na žalúdok. Už nám všetci milí a najmilší odišli do svojich všedností a nám začala naša všedná všednosť. Netvrdím, že na dlho, lebo sviatky sa často nájdu aj tam, kde ich človek nečaká. Niektoré aj naopak, sú očakávané a tešíme sa na ne, lebo nie sú založené na hodovaní.

Už sa gastronomicky normalizujem. Namiesto regulárneho obeda (zo sviatočných zvyškov) som si namastil veľký krajec chleba dobrou bravčovou masťou s mladou cibuľkou a trochou soli. Pre zdravie je predsa treba niečo urobiť a podstúpiť... 

31 marca 2013

Šunka, feferón a mobilný telefón

Zdá sa, že sa držím vlastnej rady, nepísať o tom, o čom práve píšu všetci. To ale neznamená, že neželám všetkým priateľom, či priaznivcom a všetkým, s ktorými sa kdekoľvek stretávam, pokojné prežitie Veľkonočných sviatkov. Želám ten sviatočný pokoj každému.

Napriek sviatočnému času, hlodajú vo mne tri námety na úvahu. V našich VIP kruhoch sa pred časom rozmohol zvyk konzumovať "prossciuto". Vraj je to lepšie ako naša šunka. Priznávam sa, že aj ja som si raz nechal priniesť "prosčuto" z Talianska, ale tá skúsenosť ma nezbavila túžby po chuti pravej slovenskej šunky. Možno to bolo len tým, že som nevedel, ako tie maximálne tenké plátky uložiť na chlieb. Slovenský veľkonočný čas je známy aj konzumáciou šunky, tak sa nám tento rok podarilo kúpiť od dôveryhodného zdroja pravú slovenskú šunku. Už neviem, prečo túžime po cudzej, keď máme doma takú dobrotu.

Hovorí sa, že naši južní susedia sú známi hlavne pestovaním kvalitných feferónov. Ale nielen oni, aj my si vieme dopestovať túto dobrotu. V minulom roku som neodhadol správne množstvo vysadených feferónov, tak mi už do Veľkej noci žiadna neostala a musel som si ich kúpiť v tom obchode, kde dostanete všetko od špendlíka až po lokomotívu a od maku po dyňu. Takmer všetko... Tam som kúpil feferónky zo Španielska. Pravdepodobne som nebol jediný slovenský pestovateľ, čo vlani neodhadol správne potrebu tejto dobroty, tak ju museli doviezť až tak z ďaleka. Škoda len, že tie španielske feferónky nie sú tak štipľavé ako naše.

Posledná vec, ktorá tu s Veľkou nocou vôbec nesúvisí sú mobilné telefóny. Vlastne ich znovuzrodenie. Lebo pod pojmom mobilný telefón už dnes v našom vysoko "precivilizovanom" svete myslíme všeličo a telefonovanie až na poslednom mieste. Istá firma, ktorá pôsobí aj na Slovensku však začala vyrábať mobilné telefóny, ktoré sa vracajú k podstate. Zatiaľ len pre indické deti, ktoré tak chcú  ochrániť pred pornografiou. Ten telefón nemá displej, teda žiaden prístup na internet, nemá bluetooth, nemá SMS, ale má podporu GPS. GPS slúži na vyhľadanie majiteľa telefónu. Dajú sa do neho vložiť len štyri dôležité čísla, s ktorými je možná komunikácia. Má tlačítko SOS pre automatické privolanie pomoci.    

Pridám ešte jednu príhodu z oblasti elektroniky. Celkom otvorene sa hovorí o politike plánovaného zastarávania elektroniky, napríklad takým zabudovaním "kurvítka", ale nielen tým, aj postupným uplatňovaním inovácií, ktoré sa dávkujú presne s tým cieľom morálneho zastarávania, aby sa podporil konzum a módne trendy. Pred pár rokmi sa mi objavila porucha na mobile, nefungoval mikrofón. Keďže to bolo na dovolenke, musel som si kúpiť nový. Doma sa mi podarilo ten mikrofón opraviť, ale už mi to nepomohlo, mal som nový. Takmer presne po dvoch rokoch sa "nový" pokazil, nedá sa v ňom nabíjať baterka. Ani sa nečudujem, lebo ten nabíjací konektor je tak zbytočne miniaturizovaný, že viac ako dva roky ani nemohol vydržať. Tak došlo na návrat k "starému" dobrému opravenému telefónu.

Nebolo to veľmi o Veľkej noci, ale život bežal všedne pred ňou a bude pokračovať aj po z mŕtvych vstaní a polievačke...
  

22 marca 2013

Ide o to OTO

Všetky udalosti plynú okolo, či s nami. Plávame s nimi, ale niektoré idú pomimo tak rýchlo, že sa iba mihnú. Iné zdanlivo stoja v prúde času a trvajú večnosť. Nedávno som čítal taký vtip na večnosť, že aj dobré manželstvá sa rozpadávajú, ale tie zlé vydržia celú večnosť. Manželstvo však patrí z väčšej časi do súkromnej, až osobnej sféry a ja by som sa chcel porozhliadnuť po udalostiach viac-menej spoločenských, až politických a dokonca globálnych, čo plynú práve teraz, či nedávno odplávali a mysleli si, že uniknú mojej pozornosti.

Uniklo mi napríklad nedávne rozdávanie cien OTO 2012. Len tak mimochodom som zazrel tú "oto-šou" a to ma zaujalo natoľko, že som si dodatočne pozrel nominantov a najnovších držiteľov ankety. Bohužiaľ, či našťastie sa tá anketa týka zväčša programov, ktoré nie sú obvykle v mojom zornom poli, tak sa stalo, že z tých osobností poznám len veľmi málo ľudí. Poznám napríklad umenie a humor Magdy Pavelekovej. Poznám Jána Mečiara, jeho rozhovory na zvláštne témy v novinách na Jojke sa nedajú nevšimnúť. Poznám Jozefa Kubányiho z tej istej telky a z Tatier.

Poznám Zlaticu Puškárovú (kto by ju na Slovensku a v blízkom okolí nepoznal?). Nie je síce mojim "zlatým pokladom", ale je vcelku zábavná. Rozhlasákom sa ospravedlňujem, že ich podľa fotiek nepoznám, taktiež všetkým športovým komentátorom, tiež ich počúvam len v prípade, ak hráme vo finále na MS v hokeji a niekedy (zriedka) aj vo futbale. Andreja Bičana poznám na prvý pohľad a počutie, ale zvyčajne hneď prepínam. Vilo Rozboril je podobný sympaťák ako Zlatica Puškárová, ale už dávno (nikdy) som s ním neplakal.  

Miro Žbirka patrí do nášho zlatého pokladu, to je rutinná záležitosť, ale stále živá. Zuzku Smatanovú poznám z počutia, z jej spevu aj z nejakého rozprávania v rozhlase. Lukáš Latinák sa mi tiež mihá v nejakých obrazoch. Ani Petru Polnišovú nemožno prehliadnuť, ale na úroveň "Partičky" som ešte "nedorástol". Petru ešte asi budem musieť objavovať na iných hereckých postoch. Inak mi je ľúto, že nie som "panelákový" typ. Preto mi všetky naše "moderné" seriály unikajú, rovnako ako ich protagonisti. Z panelákového seriálu som čosi videl, aj pozitívne si hodnotím zopár známych hercov stade.

Do žiadneho iného som sa nedostal pre svoj prirodzený postoj, neviazať sa na televíznu nekonečnosť. Keby som teda zhrnul všetky seriály - náhodne mám odpozorovaný Panelák, sem tam uviaznem aj na Profesionáloch a to je hádam všetko z našich luhov a hájov. Všetkým ostatným panelákovým a iným seriálovým hercom a tvorcom sa tiež ospravedlňujem, že ich poctivo nesledujem. Veď je dosť iných divákov...  Možno nabudúce. Chcel som dnes písať viac aj o inom, ale keď som už napísal všetko o tom ako ten OTO, musím to ostatné nechať zase trochu odplynúť v čase a až potom o tom.


16 marca 2013

TV zabávač(ka)

"Talkšou" ako žáner televíznej zábavy, je už dosť "opozeraná", stále však veľmi obľúbená u televíznych tvorcov a zrejme aj u divákov. Je to pochopiteľné, lebo výroba takého programu iste nie je drahá. Možno je ešte lacnejšia, efektívnejšia a jednoduchšia ako výroba "sitkomu", ktorý je dnes väčšinovým zábavným žánrom vo vlastnej i prevzatej štruktúre väčšiny televízií a tiež sa zrejme považuje za základ výnosnosti.

V "talkšou" príde hlavný "šoumen", alebo aj "šoumenka", zavolá si iných "šoumenov" ergo kamarátov a známych zo "smotánky", z divadla, či z filmu, teda samé "celebrity" a dohodnú si približný scenár, otázky a okruhy tém a môže sa začať točiť. Občas je vhodné "zapípnutie", aby divákov lákala pikantnosť rozhovoru. Čo sa nehodí, to neskôr vystrihnú a čo sa nepodarilo, to sa ľahko zopakuje. Natáča sa ako doma v "obývačke", teda v intímnom prostredí, čo diváci "žerú".

Z mojich obľúbených českých zabávačov spomeniem Karla Šípa (stále dobrý), Jana Krausa (u mňa klesajúci), Miroslava Donutila (stále dobrý, aj keď sa už musí opakovať). Je ich tam, za riekou Moravou, trochu viac, aj dobrých. Zo Slovenska musím historicky spomenúť Milana Markoviča v jeho dávnych rozhlasových zábavných reláciách. V ponovembrovej televízii presedlal na politickú satiru, ale tam sa mu až tak nedarilo, až nakoniec odišiel "satirovať" do Česka, kde ho istý čas "brali".

Politická satira je totiž dosť poplatná jej straníckym "objednávateľom" (ak ich má a zväčša ich má) a to pochopiteľne divákov drsne rozdeľuje na politických záujemcov a na tých, čo prichádzajú o očakávanú zábavu. Zo zábavy sa stáva politika. Z tých nepolitických sa u nás jeden čas darilo Petrovi Marcinovi, aj Milanovi Kňažkovi. Niečo medzi politikou a zábavou bolo slávne "7 s.r.o." a tiež aj Dereš Andrášiho s Vacvalovou. Mojim kritériám vyhovel aj Boris Filan vo svojom "Gala". Všímam si však aj nové pokusy na obrazovke, zaregistroval som Boleka Polívku a Jiřinu Bohdalovú.

Najkrajšiu originálnu politickú satiru robila (robí) Zuzana Bubílková, ale až keď svoje pôsobenie presunula do českej scény. Neviem, či je česká spoločnosť tolerantnejšia k politickej sebakritike, alebo to len nás (mňa :) tak nebolí. Zuzana mala svojho času dobrého učiteľa, zabávača Ota Černého v relácii "Co týden dal". Bolek je pre mňa číslo jeden z "Manéže" a tiež z jeho filmov, ale tieto jeho rozhovory ma nijako neoslovili, pripomenulo mi to starú pravdu, že keď dvaja robia to isté, výsledok nemusí byť to isté.

Podobne vnímam aj  excelentnú dámu po boku Vladimíra Dvořáka z nezabudnuteľného "Televarieté", ale aj z mnohých filmov, Jiřinu Bohdalovú. Táto rola zabávača na moderný spôsob jej (podľa môjho názoru) tiež veľmi nesadla. No veď v rámci dnešnej silnej konkurencie sa to časom vyjasní. Berte to tak, že toto je len môj divácky pohľad do zákulisia televíznej zábavy. Odborníci môžu mať na to celkom iný názor, to vopred uznávam. Uvidíme časom, ako to dopadne. Ja budem sledovať hlavne našich, ak sa nejakí nájdu... Ale po pravde, aj tí českí umelci sú stále naši. 


09 marca 2013

Veľký deň prezidenta

Česko má nového prezidenta. Vypočul som si jeho úvodný prejav a nesklamal ma. Najväčší ohlas malo jeho negatívne hodnotenie "podstatnej časti" českých médií. Takmer na úrovni mafií a extrémistických skupín. V tomto bode sme asi ako bývalí "spoluštátnici" a "postkomunisti" veľmi podobní. Pravda je, že na Zemana som v tých voľbách netipoval a preto som bol zvedavý, ako zvládne ten úvod.

Po víťazstve bol plný eufórie, ale zdá sa, že čas, ktorý mal od volieb k prevzatiu funkcie, využil dokonale. Byť prezidentom štátu zrejme nie je žiadna sranda a to často zmení aj človeka. Zdá sa, podľa prvých príznakov, že ho jeho funkcia bude meniť pozitívnym smerom, teda k vážnosti ladiacej s úradom, ktorý bude zastávať 5 rokov. Dúfajme, že to bude v prospech Česka a tak trochu aj ku prospechu popradského piva...



03 marca 2013

TV požičovňa

Zabudnite na moje minulé zakašľanie o drakovi, niekedy sú tie staré rozprávky neskutočne neodbytné. Teraz už ide o niečo vážnejšie. Mám rád českú kultúru, alebo presnejšie českú kultúru prezentovanú v originálnej českej televízii, ale hojne aj v tých našich TV kanáloch.
Včera ma prekvapilo rozdeľovanie Českých levov. Bol to už dvadsiaty ceremoniál. Tie predchádzajúce si nepamätám, ale tento bol určite iný. Vcelku zaujímavá scéna bez zbytočných blikavých svetiel a rozbitého pozadia, až mi to navodilo myšlienku akéhosi návratu k tradičným hodnotám. Pre mňa to bolo rozhodne príjemnejšie a pokojnejšie, než som si v ostatných rokoch zvykol na podobné podujatia. Celkový dojem z moderovania však bol dosť rozpačitý. Ako na potvrdenie môjho dojmu sa v istom okamihu objavila v (polo) detailnom zábere zívajúca dáma.
Keď som už pri filmoch, spomínam si na nedávne časy, keď ešte tu na okolí existovali videopožičovne. Keď tá naša ešte slúžila, občas som sa tam zastavil, len tak pre potešenie si vybrať zábavu podľa vlastného gusta na spestrenie večera. Bola to vhodná náhrada fádneho televízneho programu. Nejaký čas to šlo, ale dosť rýchlo som dospel do stavu, že tam už nebolo pre mňa nič príťažlivé. Len som pozeral na tie prebaly kaziet, čítal charakteristiky filmov a namiesto toho, aby ma to upútalo, zväčša ma odradili.

Videopožičovne sa preorientovali na DVD, ale obaly (aj vnútornosti) ostali podobné. Teraz si už nepožičiavam to, čo sa bohato vyskytuje a do nekonečna opakuje v množstve televíznych staníc. A rastú nové, so starým programom. Niekedy si vyberám večerný program na internete v programovom týždenníku. Ak objavím film, ktorý som ešte nevidel (takých je málo), tak si pozriem aj podrobnejší popis a to býva kameň úrazu. Tie obrázky sú rovnaké, dokonca aj formát, ako v starej videopožičovni a obsah filmu je zväčša rovnako bezduchý.  



02 marca 2013

Drak sa vracia

Drak sa vracia, chce žrať naše panny. Nedajme ich, nech si ide za dračicami do Drakolandy. Pánboh s nami a zlé preč.

27 februára 2013

Poézia priečneho rezu

Dobrá poézia sa nemusí držať zabehnutých pravidiel, mala by byť osobitá, svojská. K poetickému stavu ma po čase priviedla poézia Jána Maršálka, v rozmermi malej zbierke, Priečny rez. Poézie nikdy nie je treba veľa, jej pôsobenie nezáleží na kvantite, preto nie sú malé zbierky, len veľké svojou jedinečnosťou.

Priečny rez ma prekvapil kultivovanosťou slov, básnickými skrývačkami, ale aj priamou rečou myšlienok. Sú to cesty a návraty je to doba a iná doba a čas...
Len to, čo sa nám sníva _ nezdaní čas _ zvyšok draho zaplatíme.
Tak hovorí básnik v úvode o čase. Všímam si v básni pravdy a myšlienky podané s gráciou a úctou k životu.
Už dlho utekám _ pred uvravenou svorkou _ túlavých slov. 
Taká je naozaj doba, veľa slov a málo povedaného. Aký je dobrý deň podľa básnika?
...kto mal v sebe radosť _ zaspieval si. _ Kto nechcel žiť _ prežil.
Myšlienka pútnikov života:
...Idem _ lebo nevládzem _ stáť...
Slovo ako hlavný nástroj básnika (a s ním myšlienka):
...čosi sa stalo _ vravy je hojnosť _ ale slov málo.
Niečo, čo sa už musí povedať:
Nie - to už neutajím _ vec prerástla hranice _ môjho mlčania.
Čo je to žiť?
Pospať si zopár nocí _ v izbe pre hostí _ potom sa ticho vložiť _ do rúk večnosti.
Aj to, čo je mimo _  je tajne v nás.
A mnoho, mnoho iných príťažlivých myšlienok a poznaní nachádzam v poézii trenčianskeho rodáka Jána Maršálka, Priečny rez. Aj vďaka takýmto útlym knižkám sa nebojím o budúcnosť slovenskej poézie, lebo jej prítomnosť je silne badateľná. Vďaka za poetický večer.



CV knihy a autora nájdete na nete.

Ján Maršálek, Priečny rez, vydavateľstvo Post Scriptum, Bratislava 2012 


22 februára 2013

Lepšie ceny a smrť Jánošíkova

Možno som rodený pesimista, lebo keď počujem alebo čítam reklamné oznámenie: "lepšie ceny vo februári" (a pod), objaví sa mi k tomu hneď aj otázka, že pre koho sú tie ceny lepšie? Obchodník má iste niekoľko dobrých dôvodov pre ktoré je tá cena pre neho výhodná práve teraz a iste to nie sú pekné oči zákazníka. Zákazník ak uverí, tak nakúpi a nakúpi aj to čo práve, alebo vôbec nepotrebuje. Reklama účinkuje v prospech obchodu.

Niekedy nestačia ani "lepšie ceny", potom nastupujú "cenové bomby". Tomu sa už hovorí "bombastická reklama". Trochu miernejšie sú "cenové hity" kde sa útočí na konzumentov populárnej hudby. Takmer hororový je oznam pre otrlých: "cenový masaker". Do takého obchodu by som radšej nešiel, lebo by som sa nechcel nechať zmasakrovať, hoci aj cenou.

Z výpredajových akcií by sa mohlo zdať, že reklama znižuje cenu, lenže to treba vidieť "globálne". Pred akciou sa zrejme ceny vyšplhali tak vysoko, že už sú nereálne. Následný výpredaj ich teda z časti iba "normalizuje". Aj "podnikatelia" sa musia učiť svojmu remeslu. Istý majiteľ reštaurácie sa po rokoch podnikania priznal, že spočiatku si myslel, že on ako súkromník, si môže nahodiť ceny aké sa mu zachce. Po čase dospel k poznaniu, že to tak nefunguje. Musel sa obzerať, ako to robia iní a poriadne kalkulovať.

Reklama je všemocná čarodejka. Aspoň si to niektorí myslia. Aj včera večer mi zavolala jedna pani, vraj robí anketu "čo si myslíte o reklame?". Tak som jej povedal čo si myslím, že reklama nepridáva k tovaru hodnotu, len zvyšuje jeho cenu. Ani som nepočkal, čím ma chce odmeniť, lebo nič, ani anketa o reklame nie je zadarmo a položil som. Mám dobré telefónne číslo, všetci marketingoví "anketári" mi volajú. Alebo si tie čísla vzájomne posúvajú, zväčša so zlým úmyslom: "keď som ja nepochodila, nepochodíš ani ty". Zväčša sú to ženy, ale nájdu sa aj muži.    

Kalkuluje sa aj v politike. Istý politik na sľubnom začiatku svojej kariéry povedal, že za prezidenta nechce kandidovať ako občiansky kandidát. Vraj by to nebolo poctivé, preto chce byť politickým kandidátom "novej pravice". Po zvolení sa však nechce pozerať na štát optikou "pravica-ľavica", ale zo širšieho uhla. Znie to ako "oxymoron": kandidovať s pravicou, ale potom vládnuť inak, širokospektrálne. Kto uverí, ten nakúpi... Zmena postoja po zvolení, na ktorú sme si už skoro zvykli, ale keď sa to vopred ohlási, je to (vraj) pravda. Predpokladám, že starú "pravicu" by chcel amputovať.    

Ja by som už najradšej amputoval sneh z ciest, ale on len padá a padá. V Terchovej už chystajú spomienkové podujatia na Jánošíka. Budú aj Jánošíkové dni, lebo už uplynulo 300 rokov od jeho smrti. Zase bude plno rečí a úvah na blogoch a v "lepších" médiách o tom, či bol Jánošík hrdina, alebo zbojník. Legenda sem, legenda tam. Ako keby nebolo o čom. Ale do Terchovej by sa oplatilo zájsť aj v polovici marca. Bude tam veselo, skoro ako v lepšej televízii: jarmok remesiel, domáca zakáľačka, stretnutie Jánošíka s Aničkou a aj vešanie na šibenici... A mnoho iného.  

16 februára 2013

Asteroid

Včera okolo nás preletel veľký asteroid. Malý spadol na zem. Na TV Barrandov začali dávať prvý trezorový seriál z československej produkcie roku 1989. Režisér z neho po "nežnej" odmietol vystrihať sovietskych súdruhov, tak šiel (seriál) do trezoru. Ďalší dôkaz, že o všetkom rozhodujú ľudia. Ľudia rozhodujú a ľudia píšu. Nie národy, nie republiky. Aj Rasťo Piško píše. Úvod jeho postrehu o poslancoch síce rýchlo stratil platnosť, na šéfovi UPN sa už dohodli. Veď by to bola škoda, nechať taký dobrý "flek" neobsadený.

Tak to už niekedy s kritikou býva. Mňa však viac zaujalo jeho rozprávanie o využívaní archívov v STV (už bývalej). Nekritizuje prístup konkrétnych ľudí a to je chyba, lebo "my Slováci" sme nezostavovali "milú insitnú a neškodnú" reláciu Noc v archíve. Dalo by sa úspešne pochybovať, či je to "milá" relácia. Mne taká vôbec nepripadá, skôr naopak, ako by jej hlavným cieľom bolo "nás Slovákov" maximálne zosmiešniť. Samozrejme aj tých niekdajších tvorcov televízneho programu. Ako by záznamy zostrihali s konkrétnym cieľom. 
 Je príznačné pre nejakých konkrétnych ľudí, že my dnes už nemáme ani Slovenskú televíziu, len akési "spojené kráľovstvo" RTVS. Aj to sa niekedy prezentuje ako prechodný stav, lebo už reportéri strkajú pod nos mikrofóny s nápisom "RTV". Nechcem to ďalej domýšľať, lebo bude niekto argumentovať, že štvorpísmenková skratka sa tam nezmestí a že to nie je "európske".  
Rasťo Piško by si želal aby takáto relácia išla do hĺbky, pomenovala pocity, krivdy. A tam by chcel menovať konkrétnych ľudí, ktorí nám ubližovali. Tlieskam pozitívne odhaleniu, že Česká televízia (stále česká) pracuje s archívom systematicky a premyslene. Naozaj ich strihové zábavné relácie v poslednom období sú nadmieru zábavné a lahodiace oku i uchu. Nie je v nich žiadne zosmiešňovanie, žiadna nenávisť voči sebe... Lebo stále sme to MY, čo tvoríme, len konkrétni ľudia sa menia. 

Česká televízia koncipuje svoje spomienkové strihy premyslene, s cieľom diváka potešiť a zabaviť. A darí sa jej to vynikajúco. Na rozdiel od čiernej "noci v archíve". Niekto by mohol argumentovať, že oni toho kvalitného majú z minulosti viac. Je to pravda, lenže to z minulosti je aj naše spoločné. Dnes nie je možné, ani žiaduce preparovať minulosť a skalpelom oddeliť v kultúre to, čo bolo kedysi spojené. To ostane spojené "nafurt". Veď napríklad seriál Nemocnica na okraji mesta je stále živý a spoločný. Aj vďaka vynikajúcemu Ladislavovi Chudíkovi.

Chudíka som videl aj v tom spomínanom seriáli z roku 1989 (vo štvrtok pokračuje) a musel som s uspokojením konštatovať, že je to náš vynikajúci herec a dával punc dokonalosti aj českým seriálom z československej éry. Čo keby sme sa už raz poučili aj od Českej televízie, že by sme prestali s nenávisťou voči sebe a začali sa snažiť o kultivovanú televíznu zábavu? Niečo by sa určite našlo aj v našom archíve, len by sa k tomu musel zvoliť iný prístup. A nielen v zábave, aj v historických návratoch do minulosti. Česká televízia v tom dáva mnoho príkladov.

Prečo by sme sa nemohli poučiť? Minulosť je predsa naša, treba sa na ňu pozrieť pravdivo, ale bez umelo živenej nenávisti.