Stránky

30 apríla 2013

Na Mars

Istá spoločnosť začína organizovať lety na Mars. Presne tak, let na Mars! Len na Mars, späť nie. Stačí zaplatiť poplatok 25 dolárov a dostanete sa do širšieho výberu. Dobrý nápad, lepší ako pyramídová hra. Niekomu by radi zaplatili ten poplatok sponzori. Len aby letel. Komu vy?


26 apríla 2013

Piatnik

Keď som bol malý, na hracích kartách sa objavoval nápis Piatnik. Nevedel som, čo to znamená, dnes to už vie každý, lebo je to aj na internete. V tomto článku to však neznamená nič, čo by mohlo pochádzať z internetu, alebo aj naopak - všetko. Je proste piatok a to je deň zasvätený pôstu a "copy-paste". Svoje diétne jedlo - zemiakovú kašu s opraženou cibuľkou som už zbaštil, na palube je nálada výborná, poďme plnou parou na internet.

Medzihra:
Už dávnejšie sa chystám na Divoké víno, ale ešte ho nechám chvíľu uležať (v hlave). V poslednom čase ma celkom zaujali básnici a básničky (poetky). Ako sa s časom menia, rastú a opakujú. Láka ma to, ale nateraz stačilo, pointa budúcich období by sa nemala prezrádzať. 

Seriály v službách propagandy.

"Najmä české televízne stanice ponúkajú v poslednom čase jeden normalizačný seriál za druhým".
- Jednoducho Mária, možno sa tie dnešné, rovnako ako tie v minulosti, v službách prejedajú.

Neplačte pre starších (pre mladých)

Keď som mal 25 rokov, môj kolega mal 40. Ľutoval som ho (a patrične uctil), že je tak starý a život má už v podstate za sebou. Nebola to pravda, ostávalo mu ešte 11. Teraz si hovorím, že keď som mal 40, bol som mladík a celý život som mal pred sebou. Kto by si pomyslel, že práve Adela Banášová, mladé dievča, sa rozpíše na obranu staroby: "Možno raz prestaneme v médiách hystericky retušovať všetky vrásky". Verí, že staršiu generáciu raz budú mladší vnímať normálne, nie ako exotickú menšinu. Raz možno všetci pochopia, že mladí, to sme my, starší a starí, to sme tiež my, tí šťastnejší, čo tam dospejú.

A ešte raz Adela: 

"... život nestojí na žúroch, sexuálnych zážitkoch a množstve úplne identických víkendových opíc.". Súhlasím, opice som už dávno zanechal zoo záhradám.

Hra pokračuje... 


23 apríla 2013

Vesmírne katastrofy

Keď sa z televíznych kanálov valí riava seriálov, najradšej počúvam (občas na to aj mrknem) dokumenty o vesmíre. Som teda v tomto smere patrične "informovaný" a viem, že hlavnou silou vesmíru je gravitácia, teda spolčovanie sa hmoty. Aj ľudia sa radi zhromažďujú. Práve to spolčovanie hmoty sa často deje aj spôsobom katastrof, teda zrážkami a výbuchmi, proste z iného uhla - katastrofami. Ľudské zhromažďovanie tiež niekedy náhodne a niekedy cielene prináša katastrofy. Sú to tie, ktoré sa nás negatívne dotýkajú a môžu byť všeobecné (globálne), lokálne, či osobné. Inou ľudskou katastrofou je osamelosť.

Sme sebci, organizačne závislí na okolitej spoločnosti. Sme síce výnimoční (z aspektu nášho ega), ale z hľadiska vesmíru sme zanedbateľným živočíchom. Sme prach a do prachovej formy sa raz všetci vrátime. Ako včera, keď som otvoril dvere do garáže a zamyslene (ako mysliaci a cítiaci tvor) som vkročil dnu. Periférne som vnímal malého pavúka, ktorý sa tiež snažil vojsť dnu. Tak som kráčal a zrazu som si uvedomil neodvratnú katastrofickú kolíziu. Moja topánka došliapla na pavúka. Zdanlivo malá vesmírna katastrofa a nečakaný, nepredvídateľný koniec jednej pozemskej bytosti.

Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch, pavúkoch a iných tvoroch. Neživej hmote je to jedno, ako sú usporiadané jej atómy. V dnešnej dobe (podobne ako v každej inej, len inak), sa dejú aj také katastrofy, nad ktorými ostáva rozum (zdravý sedliacky, proste náš) stáť. Chytil som sa na internetovú udičku a chcel som si pozrieť "možnú" katastrofu v Šútove. Zosunul sa kus svahu v kameňolome a jedna televízia (možno všetky) tam hneď bola. Po strávení asi dvojminútovej reklamy (hlavný to účel katastrofy), ktorá sa nedá zrušiť, som sa dostal k jadru pudla. Áno, spadol svah, nikomu sa nič nestalo a odborníci už majú riešenie na stabilizáciu svahu. Teda ako?

Inou katastrofou, takpovediac sofistikovanejšou je katastrofa, ktorá sa stala študentovi z Medzilaboriec. Nepodarilo sa mu zorganizovať prednášku istého kanadského novinára (nemenovať, mohla by to byť nevyžiadaná reklama). Hotové nešťastie pre naše školstvo, tak to aspoň zaznievalo v diskusii. Obávam sa, že to nešťastie je práve v podobnom myslení, teda v opačnom kúte vzdelanosti. Netreba to približovať, každý si to aj tak otočí ako chce. Podľa niektorých je pravda niekde inde. Nešťastím je vraj jeden moderátor, ktorý si dovolil viesť diskusiu spôsobom, ktorý sa tu praktizoval veľmi dlho a nikomu to nevadilo. Zdá sa, že pravda je ako palica, ktorá má dva konce.

Je tu nová televízna relácia (diskusie pre vybraných zástupcov mládeže) Colnica. Česko - Slovenský televízny publicistický projekt a tiež si príliš nezadá s objektivitou z našej strany. Ak hovorím o prvej časti, jednostrannosť bola naozaj cítiť v našom dokumente. Vo výbere dokumentu totiž tvorcovia siahli po značne politicky "angažovanejšom" dielku preferovanej dokumentaristky. Česko uviedlo predvolebné rozhovory s obyčajnými ľuďmi. Úplne neutrálne postoje a vyvážený zber názorov.

V druhej časti "Colnice" to už bola skoro obyčajná "debata", názory zúčastnených mladých. Dokumenty boli spoločne produkované, jeden ako názorová anketa o cieľoch a predstavách mladých "dvadsiatnikov" (Česko i Slovensko) v rôznych sférach života a druhý o historickom vývoji Česka za posledných 20 rokov, podaný zostrihom autentických obrázkov a podfarbený trochou trochu sileného humoru známych českých zabávačov. Zaoberal sa výlučne Českom. O prvom dokumente môžem povedať len toľko, že bol formálne autentický a značne podobný dokumentu, ktorý pred 30-timi rokmi točili istí mládežníci, s kamerou a mikrofónom prvýkrát na pleci a v ruke.   

S mladosťou sa vždy a vo všeobecnosti spája optimizmus, revolučnosť a často i naivita. To bolo naznačené v replike o dvadsaťročných, čo ešte nemajú predstavu, čo v živote chcú dosiahnuť. Majú vraj na to ešte dosť času. Ak si spomeniem na svoje mladé predstavy, mal som ideu, že v živote určite dosiahnem veľa, nejaký dôležitý objav, alebo vynález. Niet nič istejšie ako taká idea. Nič svetoborné som z toho nedosiahol, ale celý život ma to viedlo v snahe o riešenie problémov, hlavne v technickej oblasti, ktorej som sa venoval. Toto mladý človek potrebuje, vedieť, že všetko je možné! Na to má každý mladý človek, len nie všetci si to tak jasne uvedomujú. Pre mladých je celá budúcnosť "gombičkou", okrem toho, čo bude zajtra.

    

16 apríla 2013

Ganguro

Keby dnes žil Jiří Wolker, nenapísal by baladu "o očích topičových", ale skôr by napísal baladu o "očích celebritních". Aj Juan Alberto Sanchis-Gimeno z Universidad de Valencia s kolegami skúmali oči žien (aj mužov). Vraj je to už vedecky dokázané, že muži sa ako prvé pozerajú ženám do oči (teda nie na oči, ale do nich). V tomto prípade neverím vedcom, lebo podľa môjho výskumu sú oči len preriférnym vodítkom pre priamy pohľad na ženské pery. Má to svoje opodstatnenie hlavne v dnešnej dobe.

Včera som sa zadíval na ústa Haline Pawlowskej v jej staršom vydaní zo záznamu ČT1 a iste aj na ústa jej hostí. Musel som, aby som odpozoroval, o čom hovoria. Oči by mi v tom určite nepomohli, aj keď tie "halinárske" sú mnohovravné. Je to tak, už aj čeština je z niektorých úst ťažko zrozumiteľná. A tak je to aj u slovenských rýchlopalných celebrít v televízii. Chcel som sem vložiť krátky úsek z preslovu Haliny, ako hádanku, ale narazil som na technické problémy. Určite by ste nevylúštili, o čom hovorí. Možno iba nejaký egyptológ.

Tie ženské oči ma stále mátajú, lebo som ráno pri raňajkách pozeral televízne ráno. Priviedlo ma to na takéto "očné" myšlienky. Spomínaní vedci z Universidad de Valencia prišli aj na to, že normálne oči sú "emetropné". Neviem čo to znamená, vraj tento aspekt doteraz nikto neskúmal. Farba očí má mnoho významov a pletie sa aj do charakteru osoby. Ľudia s modrými očami sú vraj v živote menej úspešní. Ešte že tak (nemám modré!), relativita dovoľuje rôzne vysvetlenia. Po dnešku si však myslím, že nie farba očí je dôležitá, ale že o charaktere viac hovorí očné okolie.

Čo je to očné okolie, to ešte vedci neskúmali. V tomto smere mám prvenstvo. Moderná doba nám, teda hlavne ženám, priniesla očné okolie. To je to, čo sa nachádza v bezprostrednej blízkosti oka. Podľa očného okolia rozoznávame ženy, ktoré majú oči (ako dve studničky) a tie, ktoré majú namiesto toho dve čierne diery. Možno to ani nie je príznak moderny, veď už aj Kleopatra (nie tá z Turca) si pred zánikom veľkej ríše farbila očné okolie. A ak sa nemýlim, chytila na to dvoch rímskych cisárov. Tak to teda je. Aj slovenská ľudová si spieva "Oči, oči, čierne oči...". Opakom čiernych očí (okolia), ale inak to isté, je "ganguro".

Čítajte aj:
Čítanie z očí
Ideálna žena 
Pozrite si do očí
Janko Jesenský:
Jeho oči
Elán:
Básnik by povedal, že máš oči ako súmrak nad milovaným mestom 
Ešte aj poetka...

A z domácej dielne: OčiOči ako zrkadlo duše

A niečo, čo s týmto článkom vôbec nesúvisí: Prívlastky, ale je.
_________________________________________
emetropia, správny pomer medzi lomivosťou optických prostredí a optickou osou
Zdroj: http://www.cudzieslova.sk

13 apríla 2013

Láska za peniaze

RTVS miluje Slovensko za peniaze. Aby nedošlo k omylu, tú reláciu kúpili pre nás zo zahraničia. Veď ako by aj mohli sami vymyslieť taký nápad, že "Milujem Slovensko". Lepšie je byť uniformovaným kultúrnym vojakom na poli kultúrnej revolúcie sveta. Lebo, nemyslime si, že milujeme iba Slovensko, už milujú aj Česko a takú lásku si kúpili aj v Belgicku, Francúzsku, Bulharsku, Chorvátsku, ale aj v Číne a ktovie kde ešte inde.  


12 apríla 2013

Právo mlčať

Medzi základné ľudské práva patrí aj právo na názor. Základné ľudské práva sú tie, ktoré sme si sebe a našim potomkom prisúdili hneď po narodení. Listoval som vo svojej encyklopédii (wiki) a nenašiel som kompletný výpočet tých práv, ktoré som vraj nadobudol už pri príchode na svet. Možno som nepozorný, alebo som hľadal iba krátko. Zistil som len, že medzi tie základy patrí právo na život, osobnú slobodu a bezpečnosť, slobodu prejavu, slobodu svedomia, ďalej právo spolčovať sa a zhromažďovať a iné...
  
Právo na život je jasné, keď už si tu, nemá právo ťa nikto poslať naspäť. Osobná sloboda a bezpečnosť úzko súvisia, ale už sú obe podmienené rôznymi okolnosťami, ktoré radšej nebudem rozoberať. Sloboda svedomia je hádam to najistejšie právo človeka, to mu naozaj nikto nemôže vziať. Toho sa najčastejšie človek vzdáva sám a dobrovoľne. S tým súvisí morálka spoločnosti, ktorá môže byť v súlade so svedomím jednotlivca, alebo ju jednotlivec ignoruje. Tak to je, tu nič nehodnotím.

Takto zoširoka som sa dostal ku podstate a tou je "sloboda prejavu". To je naozaj pekná a užitočná sloboda, ale vždy sú tam dve strany tej istej mince. Na jednej strane je ten čo sa slobodne prejavuje, na druhe ten, kto ten prejav musí, má, alebo môže vnímať. Lebo nebolo kodifikované právo byť počúvaným. Nikomu nemožno prikázať, že toho a toho človeka musíš počúvať, to by už bola nesloboda. Preto má aj bloger právo komentár k jeho článku zmazať, ak sa mu nepáči, alebo nehodí do krámu.   

Je to síce za vlasy pritiahnutá argumentácia, ale zdá sa, že naozaj sú aj takí blogeri, ktorí píšu pre svoje vlastné potešenie a nie sú radi, keď im niekto oponuje. Pritakávanie im nevadí, na to majú také svojsky asymetrické právo. V slobodnom svete má totiž každý právo počúvať to, čo uzná za vhodné. Niekedy sa hovorí, že kto mlčí, ten svedčí. Tak by sa dali chápať aj prázdne stránky na komentovanie názoru blogera. Nie je to však celkom pravda. V tomto prípade, kto mlčí, môže byť aj mlčiaci oponent. Ovšem, bez diskusie.  A to sa potom nikto nedozvie. Tento odsek trochu nezvykle zväčším, lebo mi tu ešte chýba taká podružná pointa: Medzi základné ľudské práva patrí aj právo mlčať. Preto neplatí, že kto nejde s nami, je proti nám, lebo ktovie, čo si myslí a čo mu hovorí svedomie...

A je to.

04 apríla 2013

Normalizácia

Po veľkých zvratoch a po veľkých sviatkoch vždy musí prísť obdobie normalizácie. Z hľadiska gastronomického je (u nás) Veľká noc rovnako negatívna ako Vianoce. Množstvo rôzneho jedla, nezdravých dobrôt, to veru nie je nič pozitívne pre zdravie a hmotnosti tiel. Aj keď nedávno jeden americký lekár vyhlásil, že cholesterol nie je škodlivý, aj tak je to gastronomické hodovanie zdraviu neprospešné a tiež aj unavuje...

Som rád, že začala posviatočná normalizácia. Aj keď sú sviatky výnimočnou udalosťou, predsa len ten všedný deň je ľahší na žalúdok. Už nám všetci milí a najmilší odišli do svojich všedností a nám začala naša všedná všednosť. Netvrdím, že na dlho, lebo sviatky sa často nájdu aj tam, kde ich človek nečaká. Niektoré aj naopak, sú očakávané a tešíme sa na ne, lebo nie sú založené na hodovaní.

Už sa gastronomicky normalizujem. Namiesto regulárneho obeda (zo sviatočných zvyškov) som si namastil veľký krajec chleba dobrou bravčovou masťou s mladou cibuľkou a trochou soli. Pre zdravie je predsa treba niečo urobiť a podstúpiť...