Stránky

29 decembra 2014

RTVS pred Silvestrom

Už dávnejšie mám výhradu voči kvalite zvuku v správach RTVS. Celkom to nechápem. Ide o to, že niektoré nástupy, hlavne v štúdiu, čo je ešte podivnejšie vyskočia s úrovňou hore a pôsobí to dosť neprofesionálne. U iných TV som si to nevšimol, dokonca aj v reportážach z terénu je to v podstate dobré. Pôsobí to ako mikrofón s automatickým nastavovaním úrovne, po tichu úroveň vybudenia zosilňovača narastá. Nástup reči potom "vystrelí" a vzápätí nastaví správnu úroveň.

Na príčine môže byť skutočne používanie nevhodnej automatiky, prípadne nesprávna manipulácia s ňou. Alebo nie, len jednoducho zvukár zaspí. Neviem prečo to tak je, ale dúfam, že po Novom roku to bude lepšie. Lebo chtiac, či nechtiac budem musieť prejsť na pozeranie televíznych novín Markízy. Od zajtra už budem písať len veselo. Až do konca roku.

19 decembra 2014

Všetko v jednom

Predvianočný čas, je aj časom trhov a predaja všemožných zbytočností. Občas sa podarí kúpiť aj niečo užitočné. Pre každého je užitočné niečo iné. Bez nadšenia prechádzam okolo stánkov so sladkosťami, vrátane neodmysliteľného skalického trdelníka a krowiek. Bez záujmu míňam aj  cigánsku pečienku a pančované nápoje. Na pravý skalický trdelník treba ísť do Skalice ku Františkánom. Zastavil som sa pri klobásach z Békešskej Čaby. Keď si už dali takú námahu, kúpil som jednu. Trochu ma sklamali, lebo v Tešedíkove robia lepšie.

To bolo predvčerom, včera tam už tie klobásy neboli, len stánok miestneho mäsiara. Nekúpil som nič a nemal som v úmysle kupovať klobásy ani v "kamennej" predajni neďaleko trhoviska. Keď som však uvidel, že starú predajňu s neochotnými predavačkami  zrušili a je tam nová firma, neodolal som. Príjemne ma prekvapili usmiate a ochotné predavačky aj ponuka na ochutnanie niektorých výrobkov. Na základe ochutnávky som sa rozhodol pre hrubú klobásu značky "Árpi bácsi, štipľavá" z Eliášoviec a neobanoval som, je výborná.

Cestou domov ma oslovil pouličný predajca kníh, aby som si kúpil knihu. Nemal som záujem, niesol som si pre potešenie klobásu. V tých knihách sú vraj staré indické védy, tie najstaršie a najväčšie múdrosti, staré 5000 rokov. Aj tak som odmietol, ani na cenu som sa nepýtal. Niektoré mali najmenej 500 strán, silné čítanie. Nedávno som sa dočítal na internete že tie texty sú v podstate oveľa mladší výtvor, tak som mu to povedal. Vraj je to tak, že záleží na tom, kto čomu verí. S tým som musel súhlasiť, o viere sa nediskutuje. Keď zbadal (zacítil), že mám v taške klobásu, povedal, že som požierač mŕtvol a na svoje očistenie si zopakoval mantru: Hare Krišna.     

13 decembra 2014

Je to tak

Každá doba si vytvára vlastné znaky, alebo inak aj charakter(istiku). Začnem z druhého konca. Poézia je stará ako písmo, veď aj klinovým písmom napísaný epos o Gilgamešovi svedčí o  charaktere tej dávnej doby. Už vtedy sa básnici a zapisovatelia legiend zamýšľali nad tým, kto sme a kam (a ako) smerujeme. Epos o Gilgamešovi pochádza z čias siedmeho storočia pred Kristom, ale jeho základ pochádza vraj až z doby 2000 rokov pred našim letopočtom.

Nič nové pod týmto slnkom. Básnici zrejme existujú, odkedy je tento svet svetom ľudí. Čo nás k tomu vedie, aby sme pekne rozprávali (písali) o peknom, alebo len pekne o všetkom? Píše sa aj o nepeknom, ale to je iná kapitola. Epos o Gilgamešovi je o hľadaní nesmrteľnosti. Aké aktuálne v každej dobe. Vykresľuje údel človeka, ktorý mu bol určený osudom. Lenže osud je a vždy bol len o prežitej skúsenosti a aký bude, určujú snahy človeka, príroda a náhody.

"Keď naprší a uschne, blato ostáva..." Dopĺňam tento citát z básne Martiny Bolekovej - blato ostáva, len je suché a často sa mení na prach a prachom ostáva až kým nenaprší. Preto, lebo básne sú aj o lietaní v myšlienkach, len tak z kvetu na kvet. Básne sa píšu sebe, iným a ešte raz sebe pre potešenie. Vždy sú preto aj o básnikovi.

Básne sú ako obrazy, tiež ich možno kategorizovať ako klasiku, modernu, aj kubizmus sa v nich dá nájsť. Je to aj (podľa básne Martiny Bolekovej)...
... obraz
na ktorom sa rútiš do seba
ako by som predsa len bola tvoja
narušená statika.

Báseň je aj výstižné svedectvo o charaktere svojej doby (našej, súčasnej a možno každej):
amen
namiesto náruče
som rozvážne otvorila ústa
Tak jednoduché a výstižné: Namiesto náruče otvárať ústa! Rozvážne, ale aj premyslene, cielene a úskočne a podlo a v službách vyšších, či nižších mét kohosi. Tak to iste poetka nemyslela, ale je to tak.


____________________________________________________

Martina Boleková (o nej tu) získala 3. cenu v literárnej  súťaži Básne 2010. Zbierku vydal Koloman Kertész Bagala a literárnyklub s.r.o. v roku 2011 v edícii Literárny pluk. Obsahuje diela 10 ocenených autorov.

PS:

Toto nie je recenzia, tá (možno v zátvorke) príde neskôr.

Tu je (oficiálna) recenzia: Básne 2010  (výborná)

10 decembra 2014

Ďakujem

Ďakujem vám za všetky predvianočné komerčné ponuky v elektronickej pošte na nákup vecí, ktoré práve v tomto období vôbec nepotrebujem a ani po ňom iste potrebovať nebudem. Ak budem niečo potrebovať, dám vám vedieť, alebo prídem osobne. Tým nechcem naznačiť, aby ste mi tie, podľa vás  nevyhnutné potreby, chodili ponúkať osobne. Božechráň!

Občas naozaj niečo potrebujem. Hoci aj pre šťastie, či pre akútnu potrebu. Keď sa niečo pokazí alebo zaúčinkuje škriatok zabudovaný do každého moderného výrobku, treba to dať draho opraviť, alebo kúpiť nový, lepší výrobok. Lepší znamená plánovaný kúsok pravidelnej inovácie, hlavne z dôvodu lákania spotrebiteľov na novú kvalitu. Škriatok sa teda stará o kolobeh materiálu a práce v prírode.

Napríklad, taká žehlička. Nedávno sa porúčala naša najnovšia, vo veku necelých dvoch rokov. Ešte by bola vhodná na uplatnenie reklamácie. Len keby existoval od nej bloček z predajne. Pre akútnu potrebu manželka otvorila skriňu v komore a vypadlo z nej 5 podobných žehličiek vo výslužbe. Funkčná bola len jedna, tá najstaršia chudera. V nej ešte nebolo zabudované to "kurvítko", škriatok, ktorý sa stará o to, aby sa výrobok pokazil tesne po uplynutí záruky.  

06 decembra 2014

Špagát a symetria naoko

Ako na špagáte som sa dostal z Londýna do symetrie. Začal som totiž čítať knihu Alexandry Potterovej "Čo nové kočka?", ktorá v úvode začína opisom ulíc v jednej štvrti Londýna a to mi hneď bolo veľmi blízke. Londýn je od nás dosť ďaleko, ale kto tam už raz bol, musí mať toto mesto rád, aj keď si uvedomí jeho chyby. Možno to ani nie sú chyby, len jeho svojrázna tvár.

Spomenul som si na pokojnú atmosféru Londýna, vyváženú celkom symetricky ruchom ulíc v centre mesta nadmerne rušnou dopravou. Na Piccadilly Circus, ktorý vôbec nie je tak honosný, ako sa zdá z obrázkov a pohľadníc, na celkom príjemný Chinatown. Zo spomienok nemôžem vynechať parky, hlavne Hyde Park a hotel na Sussex Gardens s malou izbičkou v podkroví. 

Tá izba v starom hoteli bola tesne po rekonštrukcii, ktorú práve dokončili majstri hovoriaci neznámou rečou, ale výučný list by som im hneď zobral, keby to šlo. Dvere do kúpelne opravili tak, že sa nedali zatvárať. Zase kus symetrie, honosnosť a dokonalosť Londýna vyvážená lajdáckou remeselnou prácou, to poteší. Napriek tomu, anglické raňajky s perfektne opraženou slaninou, klobáskami a hlavne fazuľovou paradajkovou omáčkou boli vynikajúce.

Nie že by tam nebola kopa iných jedál a nápojov na výber, ale tá fazuľa so slaninou bola takým motorom, s ktorým som prechodil celý deň Londýnom.Videli sme všetko, aj keď je to nemožné, teda aspoň všetko, čo sme chceli a všetko to, čo človeku s nadhľadom dá predstavu o takom meste ako je Londýn. So slnkom i dažďom, múzeá a galérie, staré i nové dominanty mesta. Proste symetria, ktorá je základom aj v umení, aj v architektúre, aj medzi ľuďmi.  

Ľudia v Londýne sú svetoví. Doslova zo všetkých kútov sveta. Aj reštaurácie a puby. Na hlavné jedlo v neskoré popoludnie sme vystriedali kuchyňu anglickú, taliansku, indickú a ešte jednu, ktorú si nepamätám. V každej národnej jedálni sme mali aj ich národné pivo. Len v indickej sme nejedli štýlovo - pravou rukou, ale príborom, ako doma. Kto by po takých zážitkoch a pripomenutí v knihe Alexandry Potterovej nepomyslel na symetriu? 

Pre fundovaný a symetrický prechod do symetrie som použil wikipédiu. Odvážne som sa začítal do odbornej práce "Symetria vo fyzike" od Juraja Hámorníka z Lieskovca (2008) a následne do študentských referátov, kde som našiel presnú kópiu Juraja Hámorníka od autora "ivana123". Krásna symetria aj na internete. Aj internet je tak trochu umeleckou disciplínou, lebo aj tam existuje čarovná symetria "copy - paste".

Bez ohľadu na kópiu, musím uznať, že odborné pojednanie O symetrii vo fyzike ma zaujalo. Hlavne ten všeobecný úvod do symetrie, ale aj spôsob aplikácie pojmu do vedeckej fyziky. 
"Symetria, či už si to uvedomujeme alebo nie, nás obklopuje na každom kroku. Či už pri obliekaní (napríklad keď si obliekate ponožky, mali by byt symetrické, aspoň zhruba), pri počúvaní hudby (zvuk do pravého alebo ľavého ucha), alebo v podstate pri akejkoľvek činnosti."
Kto by nesúhlasil, nech si ten citát prečíta ešte raz, je tam napísané zhruba to, že symetria je všade, ale zhruba (aspoň, iba). Čistá a dokonalá symetria sa u živých organizmov nenosí, chápe ju len matematika a geometria.

Zvoľna, po poslednom uzle na fiktívnom špagáte už prechádzam na záver tejto mojej symetrickej úvahy, teda k akejsi pointe píšuceho čitateľa. Nie spisovateľa, lebo spisovateľ píše a píše a číta len recenzie na svoje diela (ak ich ešte číta) a to nie je symetrické. Správny človek sa vyvažuje do symetrie čítania a písania. Koľko prečítaš, toľko napíš (o tom, zhruba) . Upresňujem ešte raz: zhruba, teda približne, aspoň ako naoko. 

Aktualizácia:

Chcete si tú inšpiratívnu knihu o kočke a Londýne kúpiť? Je v BUXe...
 

24 novembra 2014

Ste sme, či en?

Ani Shakespeare by nevymyslel ťažšiu dilemu pre Hamleta, keby to písal dnes. Pozrel som sa konečne k tým, čo "nie sú ako oni" ale sú len "en". Len čas ukáže, čo znamená veľké "N". Vraj nezávislosť, ale pre skeptikov nemá u nás nezávislosť, ani niekde inde v tomto svete, pravdivú definíciu. Proste sme a budeme, ako keby nezávislosť neexistovala. Všetci sme na niečom závislí.

Vo sfére novín sa nezávislosť ani nedá očakávať. Zaujímavé bude to, či vznikne názorová konkurencia starého a nového myslenia. Kde je staré a kde nové? No, zatiaľ na oboch stranách mince je staré. Možno bude konkurencia, len v reklamnom priestore, o ktorý nakoniec a hlavne ide. Možno budú písať rovnako, tam aj tam (tamtamy počuť ďaleko). Zatiaľ sa zdá, že ide o zhodu na dvoch rôznych portáloch, teda zvýšila sa kvantita.

V oblasti blogov "sme" a "en" to asi nebude dlho vyzerať inak, ako doteraz. Zdvojením bude zdôraznená kvantita. Zdá sa však, že prvotnou kategóriou (a nadlho dominantnou) bude hlavne na "en" politika v rovnakom ponímaní ako doteraz na "sme". Ako by to aj mohlo byť inak, keď zlaté jadro starých "kádrov" emigrovalo zo "sme na "en"? Uvidíme, ako sa hovorí. Jadro je tam, kde sa čosi deje. Nechýba tam ani bloger, ktorý svojich čitateľov nazýva "debilkovia". To je perspektíva.


15 novembra 2014

Novembrový bezdomovec

Stál na rohu rušnej ulice, na hlave mal "budajku" a v rukách trápil gitaru. Spieval svojim neškoleným hlasom, ako jeho slávny vzor: "Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len...". Z vrecka ošumelej vetrovky mu trčala nedopitá fľaša vína od neznámeho darcu. Charita sa ešte stále nosí. Pani v strednom veku sa pri ňom zastavila, chvíľu zasnene počúvala a keď prestal spievať, podotkla:
- A teraz zaštrngajte kľúčmi!  
- Aj by som zaštrngal, aby sa všetko vrátilo, ale ja už kľúče nemám.

07 novembra 2014

Proč to udělal?

Hneď to preložím: Prečo to urobil? Mám na mysli českého prezidenta a jeho nedávny významný rozhovor z Lán. Nieže by som mal chuť vracať sa k tomu, čo české médiá odvtedy preberajú ako najdôležitejšiu vnútro a možno aj zahraničnú udalosť. Aby som bol presný, nezaoberajú sa vôbec, ale vôbec tým, čo povedal, len tým okrajovým českým vulgarizmom. V angličtine to nikomu nevadí. Na internete v diskusiách sa občas dohadovali opravári článkov o tom, čo je dôležitejšie: obsah, alebo forma? Tu je príklad toho, čo je dôležitejšie pre médiá: forma. Forma je vhodná k tomu, aby sa nehovorilo o obsahu. A vo to de... 

22 októbra 2014

Kúpte si v 13, 14, 15, 16, 17, atď

Obchodná politika softwarových spoločností je často neodbytná. Mali sme operačné okná, ani neviem koľko ich už bolo - napríklad 95, 98, astala vista, sedem, osem a čoskoro bude desať. Každý z nich bol dobrý, do istej miery a do istého času. Spočiatku systém fungoval nezávisle, ale od 98 už čiastočne sledovaný z "nebies". Teraz sú okná úplne závisle na "cloude". Kvôli vylepšeniam. Niekedy sa zdá, že hackeri sú  súčasťou obchodnej politiky softwarových spoločností. 

Napríklad taký ZPS. Vyskúšal som verziu 13, padla mi do ruky ako uliata, tak som si ten program pri ponuke verzie 14 kúpil. Nie je dôležité, za koľko, dostal som zľavu ako vo výpredaji. O chvíľu ponúkali verziu 15. Tiež za tú originálnu cenu (orientačne). Len čo som si zvykol, bola tu ponuka na verziu 16. Za rovnakú cenu. Už ponúkajú verziu 17, tiež za tú istú sumu. V každej novinke je zopár drobných vylepšení, ale...

Predstavte si, keby som si kúpil od verzie 13 každú novinku, už by som zaplatil za (v podstate) ten istý základný program 5x. Ďakujem. Už by to bolo podobné ako ponúka istá firma istý program s prívlastkom 365, ktorý treba každý rok zaplatiť znova. Ešte sofistikovanejšie je, neukladať si svoje výtvory doma, ale niekde na opačnom konci sveta.

Ktosi kdesi napísal, že takzvané "sociálne" siete sú najlepším sledovacím nástrojom. A keby len to a keby len  tie. Už v sci-fi aktoch X sa píše: Všetko je v oblakoch (či vo hviezdach?). Je to tak. Aj keď  "sci-fi žáner zanikol, sci-fi práve žijeme, ostáva len fantastika" (voľne podľa eseje O. Herca).


  

21 októbra 2014

Odchody

Zobrala poloprázdny kufrík a vybehla z domu. Navždy. Už sa nikdy nevráti domov. To je scéna z knihy, ktorú práve čítam. Aké je to ľahké pre mladého človeka. Ľahké sú odchody z domu. Stačí poloprázdny kufrík, pohľad do svetlej budúcnosti a celý svet je zrazu novou scénou pre divadlo zvané život.

Časom si okrem rodiny, zvykáme aj na rôzne maličkosti, ktoré sa spájajú s domovom. Zdanlivo bezvýznamné, ale v súhrne, aj jednotlivo tvoria široký pojem domova, tvoria rekvizity našich spomienok a tie sú stále bohatšie. Už nestačí malý kufrík, aby sme sa zbalili. Sme spojení s mnohými vecami, ktoré by nám v cudzom svete veľmi chýbali. Zdanlivo.

Keď odchádzame na dlhšiu dovolenku, všetko milé a priateľské nechávame doma. Premyslíme si celý dovolenkový pobyt, aby sme si zbalili to čo nutne potrebujeme a pribalili aj to, čo nám trochu pripomenie pojem domova. Preto tie veľké cestovateľské kufre. Pre tie zdanlivé zbytočnosti, bez ktorých by sme prežili, ale s ktorými nám je lepšie.

Čím sme starší, tým ťažšie je zbaliť sa na dlhší pobyt mimo domova. Keď je zle, keď príde náhla choroba, či úraz, odvezú nás tak ako práve sme a prežijeme aj bez domova. Ak prežijeme. V lepšom prípade prežijeme, inak prídeme o pojem domova. Potom nás odprevadia do neznáma. S niečim najnutnejším na zakrytie nahoty. Aby sme sa ešte naposledy podobali na civilizovaného človeka, ktorý tu žil. V tom lepšom prípade.   

11 októbra 2014

Prieskum VM

Na produkovanie prieskumov verejnej mienky máme niekoľko agentúr. Pracujú aj na objednávku, takže zrejme plnia aj príkazy objednávateľa. Zvyčajne používajú na zisťovanie stavu verejnej mienky svojich  "respondentov". Tí by mali predstavovať pomer, v akom existujú rozhodujúce skupiny obyvateľov. Výsledky výskumov verejnej mienky od rôznych organizácií sa odlišujú, ale nie veľmi, lebo by to bolo podozrivé.

Výskum "verejnej" mienky sa dá urobiť aj súkromne, rozhovormi v okruhu svojich známych. Nedávno som si takto urobil "štatistický" prehľad o stave našej spoločnosti. Málokto vám povie, že všetko je v najlepšom poriadku, tak ako má byť. Je to pochopiteľné a prirodzené, tí čo podnikajú majú problémy, ale keby ich nemali, nebolo by to hádam ani podnikanie s istým stupňom rizika. Tí, ktorí živoria, tí sa snažia len žiť každodenne...

Tí ktorí žijú, musia sa starať o každodenné prežitie z mála svojich príjmov a rôznymi druhmi snažení. Tiež nie sú spokojní, až na malé výnimky ľudí nenáročných, ktorí nečítajú noviny a nepozerajú televíziu, len chcú žiť. Paradoxom však je, že cieľom médií je tvarovať verejnú mienku istým daným smerom práve u tých, ktorí chcú hlavne žiť. Buď majú vzbudiť spokojnosť "más", alebo ich vyburcovať k "revolúcii", podľa aktuálnej potreby.

Tak som si povedal, po takomto súkromnom mini prieskume, že podnikatelia majú zásadne negatívny názor na realitu v ktorej žijú, ale sú aj výnimky, ktoré okrem sťažností na prostredie aj žijú. Spokojne a plnohodnotne. Tým nemyslím len dovolenky v najdrahších destináciách.Vraj sa to prostredie stále zhoršuje, na vládnucich úrovniach štátu sú vraj neschopní ľudia. Záhadou ostáva, kde sú tí schopní, čo to vedia lepšie.

Na našej dvojke RTVS som si tento týždeň všimol dve relácie. Podobné svojim rámcom, ale trochu iné prístupom moderátora, témou i hosťami. Prvá bola od Havrana. Z hostí som poznal len  jedného. Témou bola "apokalypsa", teda smery vývoja ľudskej spoločnosti a s tým súvisiace možnosti konca sveta (ľudstva, čo je presnejšie). Téma v týchto časoch aktuálnejšia ako v roku 2012, keď mal nastať koniec sveta podľa majského kalendára.

Nebudem komentovať moderovanie besedy skákaním do reči, to je teraz módne ako to zvláštne cestovanie v čase spôsobom: "vidíme sa zajtra". Uznávam, že niekedy sa to bez toho skákania nedá, ale treba to vedieť. Mal som kolegu, ktorému bolo ťažké skočiť do reči, ale bez toho by som sa nebol dostal k slovu. Po čase som sa to naučil, ale musel som sledovať jeho dýchacie periódy.

Aby som sa vrátil k besede,  zaujali ma názory a vyjadrenia Ondreja Herca, lebo práve čítam jeho knihu "Dobre organizovaný netvor". Je to síce kniha o fantastike v literatúre, ale stojí na reálnom pohľade na realitu ľudskej spoločnosti v historickom kontexte. Vyjadrenia sú tam tvrdé, ale podopreté citáciou rôznych autorov zo sveta. Objektívne musím uznať, že to vyznieva ako veľmi potrebná a aktuálna diagnóza našej "civilizovanej" spoločnosti.

Druhou reláciou bola Lampa s Hríbom. Tu by som hádam skonštatoval len to, že v besedách o fyzike a vesmíre sa mu darí oveľa viac ako v politike a v spoločenských otázkach. Vo fyzike totiž divák celkom prirodzene chápe, že práve naivné otázky smerujú k fundovaným, ale laicky pochopiteľným vyjadreniam odborníkov.

V politike to neplatí, lebo politike sa rozumieme všetci (myslíme si to). Skrátka, tá diskusia o potrebe byť v organizácii NATO vyznela ako tlak na jednu bránku bez brankára. Zaklincoval to sám Hríb, keď povedal, že on by do takejto diskusie nikdy nepozval napríklad Jána Čarnogurského, lebo má iný (vraj extrémistický) názor. Čosi mi to pripomenulo, teda časy dávno minulé, ktoré sa nám takto okľukou vracajú ako ozvena.    

07 októbra 2014

Zajtra

Zajtra je pojem, ktorý sme si vymysleli, aby nám nebolo smutno, že žijeme len dnes. Na druhej strane, chvála Bohu, že máme zajtra, nemusíme všetko zvládnuť dnes, niečo odložíme na zajtra. Šťastní ľudia veria na zajtrajšok a spoliehajú sa naň. Aj to je jeden zo spôsobov, ako byť šťastným, netreba hneď "pro pírko přes plot skočit", aj zajtra bude dnes.

Neviem prečo ma dobré nápady prenasledujú vždy na cestách. Je to škoda, lebo keď zaparkujem doma, je po nápadoch. Jazdím už osobným autom dosť dlho, nemám proti autám žiadne výhrady. Len jednu. Alebo dve? O tej jednej ani neviem, či sa to hodí dať na papier, aj keď to má istú súvislosť s papierom. Toaletným. Predstavte si tú situáciu, že ste mali na obed bryndzové halušky so žinčicou.

Po obede sadnete do auta a zakrátko sa ocitnete k kolóne, ktorej sa hovorí "zápcha". A vy v aute, po pol hodine dlhého státia a občasného posunutia, dospejete k úplne opačnému záveru. Čo s tým? Diaľnice nie sú posiate parkoviskami s kompletným vybavením. Určite vás napadne, že podľa vzoru moderných výletných autobusov by mali na každé sedadlo auta montovať aj také malé chemické oné.

Druhú vec, ktorú odporúčam výrobcom automobilov, by som nazval Notebúk, keby už tento výraz nebol zaužívaný v inej oblasti. Stačil by zápisník, ktorý by sa nasadil na hlavu a zapisoval by automaticky myšlienky do textového súboru v externej pamäti hlavy. Ešte by som odporúčal šifrovanie na úrovni vodičovho IQ, aby sa citlivé informácie nedostali do nepovolaných rúk. Ostatné bude zajtra...

01 októbra 2014

Jesenné hry

Je to možno paradox, ale aj v jesennom čase príroda intenzívne žije. Nastávajú v nej veľké zmeny a zmena je predsa život. Aj keď ide o prípravu na spánok a odumieranie detailných častí rastlín. Veď aj my, čo sa nazývame najinteligentnejšími tvormi, po čase odídeme ako tie jesenné listy. Hľadal som vo svojom živote opakovaný jesenný princíp, ale nič také som neobjavil. Hádam iba mierna zmena nálad a koniec letného stravovania. Znamená to, menej zeleniny z blízkeho okolia a tá sa nedá nahradiť rajčinami zo Španielska, ani paprikou z Maroka.

Tak či onak, spoločenské zmeny s príchodom tejto jesene prichádzajú medzi nás. Akoby sa začalo obdobie prejedania, aj na najvyššej európskej úrovni sa "griluje". Keby to nebolo smutné, bolo by smiešne pomenovať skúšanie schopností nových "aparátčikov" na úrovni "komisie" grilovaním. Médiá však potrebujú svoju hru a nám tým len dokazujú, že ide o hru. Keď si však pozrieme platy týchto funkcionárov, už to nie je obyčajná hra, ale pyramídový hazard. 

Európska komisia však myslí aj na budúcnosť, stará sa o životné prostredie. Napríklad aj tak, že chce zakázať olovo v "guľkách". Náboje do strelných zbraní sa teda nebudú môcť vyrábať z olova, lebo olovo je jedovaté. Už sa nemusíme obávať, v prípade vojny, že sa otrávime, keď nás niekto postrelí, či zastrelí. Podobne aj zajace, vtáky a lesná zver budú lovené bez olova, ekologicky.

Vŕta mi ale v hlave otázka, akým materiálom bude olovo nahradené. Plasty to asi nebudú, lebo nemajú dostatočne veľkú hmotnosť a streľba by bola nepresná. Čo teda? Najskôr, vychádzajúc zo skúsenosti z "moderných" vojen, to bude ochudobnený urán. A je to! Ťažký, presný a pôsobí aj dlho po streľbe. Tešme sa... 

17 septembra 2014

Múry a murári

Téma múrov nie je politická, ale skôr historická. Ktovie odkedy sa stavajú múry na ochranu vlastnej civilizácie pred barbarmi, ale najznámejší je Veľký čínsky múr. Je to systém opevnení v severnej Číne, o ktorom sa hovorilo, že je to jediná stavba na zemi, ktorú vidieť z vesmíru, teda z obežnej dráhy okolo zeme. Veľký čínsky múr má celkovú dĺžku 6700 km.

Čínsky múr bol postavený "nedávno", stavali ho od 15. do 17. storočia. Vraj sa tam dávno predtým  stavali podobné opevnenia. Múr mal chrániť Čínu pred mongolskými vpádmi. Nie je mi celkom jasné, nakoľko ju ochránil, ale dnes už patrí len medzi svetové kultúrne dedičstvo a Čina žije obvyklým spôsobom v spolupráci so svetom.

Ešte skôr ako čínsky múr, bol Rimanmi v Anglicku postavený "Hadriánov val". Začali ho stavať v roku 122, bol dlhý len 117 km a siahal od Severného mora po Írske more. Boli v ňom zabudované pevnosti a vedľa neho viedla cesta. Rímsku ríšu nezachránil. Je tiež súčasťou svetového dedičstva UNESCO, teda to čo sa z neho zachovalo.

Z novodobých múrov treba spomenúť "berlínsky múr" a v súvislosti s ním aj "železnú oponu", ktorá sa tiahla po hraniciach "socialistického tábora" so Západom. Berlínsky múr je známym symbolom studenej vojny. Vydržal 28 rokov, keď padol spolu so železnou oponou. Zdá sa, že myšlienka murovania múrov sa ujala aj v "modernej" západnej civilizácii. Po zbúraní berlínskeho múra bola myšlienka múrov a železných opôn opäť oživená.
Vo svete sa vyskytli aj iné "opony" tzv. "bambusová opona", bola obdobou európskej železnej opony vo východnej Ázii. Kaktusová opona bola vysadená na Kube v roku 1961 kubánskou armádou v dĺžke 13 km pozdĺž severovýchodného plota oddeľujúceho americkú základňu v provincii Guantánamo. Neskôr bola doplnená americkými a kubánskymi mínovými poľami v "zemi nikoho". Označenie "ľadová opona" bolo používané pre hranicu medzi USA a ZSSR v Beringovom prielive.
V roku 2000 začal Izrael stavať ochranný múr - bezpečnostnú bariéru okolo západného brehu. Múr má viac ako 400 km a skladá sa z vysokého múra a oplotenia z ostnatého drôtu. Medzinárodný súdny dvor vyzval Izrael na odstránenie múra, ale toto rozhodnutie nebolo záväzné, tak múr stojí.

V roku 2006 vybudovali Spojené štáty 1100 km dlhý "sofistikovaný" múr na hranici s Mexikom. Mal zabrániť nelegálnym imigrantom v prenikaní do USA a tiež mal slúžiť proti pašovaniu drog z Mexika. Do istej miery sem patria aj súčasné "schengenské hranice" EÚ.

Múry postavené v Čechách a neskôr aj na Slovensku sa označujú ako "segregačné", lebo ich postavili na ochranu obyvateľov v mestách pred neprispôsobivými susedmi. Na Slovensku ich je vraj až 14. Do istej miery sem patria aj múry a bariéry okolo víl a honosných domov zbohatlíkov.

No a to najnovšie nakoniec... Ukrajinský premiér Arsenij Jaceňuk potvrdil začiatok prác na múre, ktorého vybudovanie na takmer 2000 kilometrov dlhej hranici ešte v júni navrhol gubernátor Dnepropetrovskej oblasti Ihor Kolomojský. Odhad nákladov sa vtedy pohyboval na úrovni 100 miliónov eur. Zrejme je už aj dodávateľ jasný, lebo v niektorých úsekoch ho začali stavať...




Niet sa čo čudovať, poučení i nepoučení z murovania histórie je veľa. Že by za tým boli slobodní murári? Otázne je, kam nás to dovedie a k čomu to bude dobré.



Zdroj informácií: wikipedia, internet

13 septembra 2014

Kremrola má dva konce

Zvláštne sú tie konce, ktoré sa tvária ako začiatky, kým sa do kremrole niekto nezahryzne. Je to otázka náhodného výberu, ale nikdy to nie je jasné. Keď sa už zahryzneme do jedného konca kremrole, odrazu sa stane z toho konca začiatok. Ten druhý koniec ostane navždy koncom. Tak je to aj s letom, akonáhle raz začne, už sa môžeme dočkať len jeho konca. Tomu, čo je medzi začiatkom a koncom leta, sa hovorí uhorková sezóna.

V tomto roku sa urodilo dosť uhoriek. Užili sme si z nich niekoľkokrát aj "kvašáky" a máme naložené aj na zimu. Symbolicky som dnes na trhu kúpil posledné kilo malých nakladačiek, ktoré som naložil do slaného nálevu, aby z nich boli posledné tohtoročné "kvašáky". Ktovie, čo nám prinesie jeseň. Dúfam, že nebude horúca, len zahmlená a trochu sychravá. Taká má byť. Nech potom prvý sneh prinesie prvú a (poslednú) zimnú snehovú radosť, aby sme sa tešili na skorý príchod jari.

Leto bolo horúce, ale už sa teploty miernia. Dokonca nastalo aj prímerie a hrany hláv štátov sa postupne obrusujú. Hádam len okrem tej našej. Všeličo sa vyjasnilo, všeličo sa globálne pospájalo do súvislostí. Stačí čítať aj medzi riadkami internetu, ako kedysi v novinách. Nedávno som videl a počul peknú diskusiu na čt2 Zábavné na nej bolo to, ako jedna strana argumentovala: Je to tak, ako ja tvrdím, lebo aj všetci Holanďania si to tak myslia a to je múdry národ.

U nás si niektorí jednotlivci hovoria, že my sme hlúpy národ, teda ak tá argumentácia platí aj opačne (a prečo by neplatila?), hlúpy je ten, kto to hovorí a ak to hovorí hlupák, nie je jeho výrok pravdivý. Logika nepustí a sranda musí byť. Mal by to byť trend tejto jesene, isté upokojenie a humorný nadhľad, lebo jeseni nesvedčí, keď je horúca.

Tak a už je po mojej sobotňajšej kremroli, téma i ja sme boli mierne vyčerpaní. Nieže by už nebolo o čom, ale treba aj pracovať, nielen klábosiť. Mimochodom, od dnešného dňa si zavádzam presne stanovenú pracovnú dobu. Každý deň odrobiť dve hodiny na niečom užitočnom. Aj keby nebolo čo. S výnimkou soboty a nedele, aby som bol synchrónny s pracujúcimi. Tí majú 8 hodinovú pracovnú dobu, ale vieme dobre ako to chodí, tiež robia len dve hodiny (okrem výnimiek).

Určite mi ostane čas na podobné neužitočné písanie ako toto.

   



11 septembra 2014

Televízny výber

Ponuka programov na televíznych kanáloch je dnes a denne obrovská. Na prvý pohľad. Na druhý pohľad je tam obrovský prebytok kanálov. Znakom súčasnej epochy sú seriály a samozrejme reklamy, ktoré sa vnucujú všade ako matka múdrosti. Nemal by som však o reklamách takto nepekne písať, lebo vždy keď začne reklama, prepínam inde. Aj reklamní mágovia to vedia, preto časy na reklamné vysielanie synchronizujú. Neviem, ako sa tomu hovorí odborne, asi kartel.

Kartel je dohoda medzi organizáciami, ktorá obmedzuje, alebo eliminuje konkurenciu s cieľom maximalizovať zisky (voľne podľa wikipedie). V TV reklamách to má priamy dopad na televíznych divákov. Nie v tom,  že by šaleli po tovaroch a službách vyzdvihnutých do neba v reklame, ale pozitívne v tom, že počas reklamy divák plní príkazy pitného režimu, teda ide sa napiť. V lepšom prípade je to len voda z vodovodu, ktorá je u nás ešte pitná. V ďalšom reklamnom bloku sa ide zbaviť prebytočných tekutín.

Nezanedbateľný dopad reklamných prestávok je aj v tom, že diváci priberajú na váhe. Pochopiteľne, nebudú len tak nečinne sedieť, tak si v tej prestávke zobnú do niečoho, čo je podľa odborníkov značne nezdravé. Komerčný kolotoč pokračuje - obézni diváci majú vyššiu spotrebu potravín, viac platia za spotrebovanú vodu, viac zamestnávajú textilných výrobcov, lekárov a v konečnom dôsledku podporia najprosperujúce odvetvie za každého režimu - hrobárov a kamenárov. To je konečný faraónsky efekt.

Vďaka televíznym reklamám, naša (svetová) spoločnosť primerane prosperuje. Nie je však reklama ako reklama. Tie slovenské sú často extra naivne detsky primitívne a cirkusácky dotieravo nepríjemné. Česť tým dvom výnimkám, ktoré sa objavia, tak asi raz za polrok. RTVS má reklamy v programoch zakázané zákonom a patrične si to pripisuje ako vlastnú zásluhu. Nevadí, aj tak je dobré, že sa aspoň takto odlišuje od tých, ktoré sú zamerané výlučne na zisky majiteľov.

Zaplietol som sa celkom nechcene do reklám a zabudol som na to, čím sú reklamy prerušované, na seriály z unifikovaného radu zahraničnej i našej produkcie. Nie som síce odborník na posudzovanie seriálovej tvorby, len občas si nedobrovoľne nejaký pozriem, aby som bol informovaný. Niekedy človek musí podpísať informovaný súhlas, napríklad u lekára, že vie o čo ide. V súvislosti s TV seriálmi a filmami v televízii by som však mohol podpísať len informovaný nesúhlas.

Na mojom zozname by bolo množstvo, asi väčšina seriálov a mnoho filmov, ktoré už nie sú vhodné ani pre mňa ako pamätníka, lebo sa tak často a do omrzenia opakujú. Možno som náročný a nebaví ma tematika vrážd vo filmoch, lebo je toho veľa. Nebavia ma filmy a seriály o vojakoch a o vojne. Asi som pacifista, alebo som presýtený hrdinami s tvrdou päsťou, či takými, ktorí najprv strieľajú a potom rozmýšľajú. V seriáloch mi prekážajú veční herci v nekonečných "príbehoch". Len lásky je málo a tým nemyslím sex (v meste).

Programová ponuka televíznych kanálov je dnes a denne obrovská. Na prvý pohľad. Na druhý pohľad je tam obrovský prebytok kanálov.
 

09 septembra 2014

Dobrý deň a dovidenia

Čítal som: Asi by bolo ťažké, nájsť dnes v Európe človeka, ktorý by sa niečoho neobával. Je to tak, obávame sa stále niečoho. Aj v minulosti to tak bolo, keď nás strašili peršingy, ponorky a iné moderné vynálezy. Dnes už sú tie strašiaky, akože na našej strane, tak nás strašia strašiaky z druhej strany, z opozície sveta. Otázka je, ktoré sú na strašenie lepšie, tie z našich pozícií, alebo tie opozičné? Kedysi sme tu mali sklady cudzích zbraní, tak sme mali dôvod na obavy. A zase to tak bude.

No predsa o nič nejde, apokalypsa berie všetko...  Máme vedu a jedného vedeckého génia, ktorý vraj hovorí, že počas experimentu s Higgsovým bozónom v podmienkach Zeme môže vzniknúť nestabilný bozón, ktorý bude svojráznym tunelom medzi „klamným a skutočným vákuom“. V dôsledku prelomu v poli Higgsa prejde celý Vesmír do iného fyzického stavu. Daný prechod bude pritom okamžitý. Nebudeme mať čas ani na krátke začudovanie sa a budeme všetci okamžite na "druhom" svete... Bez posledného súdu.

07 septembra 2014

Biela čokoládka

Sladké slovo "čokoládka" som niekedy dávno začul u elektrikárov.Tak humorne nazývali lámaciu svorkovnicu, ktorá v tých časoch bývala vždy z hnedej hmoty. Elektrikár si z nej podľa potreby, ako z čokolády,  odlomil dvojicu, alebo trojicu svoriek. Ako je nám všetkým známe, dnes je všetko inak. Čokolády sú hnedé, ale aj biele a majú rôzne veľkosti. 

Nedávno mi prestala fungovať klávesnica. Aj vy ste si všimli, že píšem menej, s intenzitou blížiacou sa k nule za týždeň. Môže za to aj tá moja klávesnica a trošku aj čokoláda. Nie že by nebolo o čom, skrátka a dobre, každého učím, že pri počítači sa neje. Kto však má učiť mňa, keď tu sedím sám? Tak si sem nosím (občas) aj tanier so zeleninou, či s ovocím. Raz aj gulášovú polievku (no toto!).

Tak som si sem dovolil priniesť aj čokoládu. Všetko bolo dobré, kým som jedol tú hnedú, ale raz som skúsil bielu. A to som nemal robiť, lebo taký maličký kúsok z nej odletel na klávesnicu. A keby len tak niekde zapadol, nič by sa nestalo, v pohode by sa usadil niekde na plošný spoj a spolu-prenášal by moje digitálne dáta. Ale on nie, spadol medzi dve klávesy a tam sa premenil na lepidlo.

Spojil dve susedné klávesy do neregistrovaného partnerstva. Kým som na to prišiel, každý tabulátor priniesol na monitor aj bodkočiarku. Dá sa to vymazať, ale my, čo máme radi všetko tak akurát, takéto zmeny nemáme radi. Keďže som príčinu neregistrovanej a nenormálnej funkcie hneď neobjavil, rozhodol som sa kúpiť novú klávesnicu.

Mala byť iba náhradnou z núdze, tak som si vybral tú najlacnejšiu. Dokonca v najbližšom supermarkete, čo je takmer hriech pri nákupe počítačového príslušenstva. Všetko sa tým na mojom stole zdanlivo vrátilo do normálu, ale predsa. Skúste vymeniť svetlú klávesnicu za čiernu. Nezvyknete si. Okrem toho, tá lacná čierna má nízke a nízkozdvihové klávesy. Po komforte s klávesnicou vysokou si nezvyknete.

Na horšie sa ťažšie zvyká. Navyše, tá nová je  Česko - Slovenská. Ak ste už skúsili samostatné Slovensko, nezvyknete si tak ľahko... Z týchto mnohých príčin som začal špekulovať, ako sa vrátiť ku svojej starej. A podarilo sa, ani som ju nemusel rozoberať! Objavil som a odstránil tú bielu čokoládku medzi tabulátorom a bodkočiarkou, kde sa zmenila na sekundové lepidlo. Už zaregistrovanú súhru som zrušil a všetko je v norme. Začínam písať...

Z príbehu plynie poučenie: Keď čokoládu, tak hnedú. Ušetríte. 

13 augusta 2014

Pravda a kaleráby

Pravda víťazí a aby bolo jasné s kým, teda s láskou. Problém je v tom, že každý má svoju pravdu a svoju lásku. Ak sa dvaja zhodnú, je to veľký úspech. Niektoré pravdy vyzerajú ako kaleráby tlačené do hlavy baranom. Napríklad taká cynická obluda tiež tlačí kaleráby. Tie svoje. Humor a satira sú soľou zeme. A kde je spravodlivosť v humore? Asi v tom, že kto nemá rád kaleráby, dá si radšej kapustu, alebo sviečkovú na smotane.


08 augusta 2014

Ako v londýnskom metre

Situácie sa niekedy vzájomne podobajú, aj keď sú diametrálne odlišné. Napríklad tá príhoda z metra na okružnej trase medzi Liverpool Street a Paddington v Londýne. Niekde, asi v blízkosti nejakej strednej školy, nastúpilo zo dvadsať študentov. Posadali si a ticho sedeli, zaneprázdnený ťukaním do svojich smartfónov. Keď sa u nás zíde širšia rodina, chvíľami je to ako v tom metre.

Každý dostane heslo na moju wifinu a už si všetci ťukajú do svojich ajpódov, či smartfónov, tabletov a podobne. Môj stolný počítač ostáva len pre mňa. Ak nie som pohodlný a nepripojím na net tiež cez svoj telefón. Tým nechcem povedať, že by naše rozhovory viazli ako medzi mladými v metre, to určite nie, ale keď je už všetko povedané, spájame sa so svojimi svetmi každý po svojom. 

28 júla 2014

Reč rúk, mimiky a gest

V cudzine (a nielen tam) sa niekedy dorozumievame rečou rúk, mimiky a gest. Niekedy aj nohami, keď nás bijú, tak treba utekať. Reč rúk je skoro jasná, vieme naznačiť privolanie, odsúvanie preč, a zopätými rukami prosíme najvyššiu inštanciu o zľutovanie. Iným príkladom reči rúk je činnosť policajta v križovatke, alebo nebodaj pri havárii na ceste. A keď sme u toho, aj dopravné značky hovoria svojou rečou. Bohužiaľ, niektorí ich "nepočúvajú" a iní sú značkoví, či značkovaní analfabeti, povznesení nad život...

Mimikou zväčša vyjadrujeme svoje emócie. Je to zvláštne, v poslednom čase často čítam, najmä v takzvaných "ženských" románoch opisy mimiky. Občas to pôsobí groteskne. Záleží na majstrovi, či nájde tú správnu mieru pre čitateľské pochopenie zámeru. Lebo je pravda, že literatúra je veľmi podobná hudbe. Tam je výsledok závislý od autora, od nástroja, od interpreta a nakoniec aj od poslucháča. Pri knihe je to reťazec: autor - kniha - čitateľ. Takže, keď hovoríme o knihe (píšeme recenziu), vždy ide o spolupôsobenie autora a čitateľa.

Mimika je dôležitá pri rozhovore naživo. Dosť ťažko sa vyjadruje v písomnej forme, preto ktosi vymyslel emotikony (smajlíky). Gestá sp ručné, ale aj "hlavové". Áno, či nie sa učia deti od malička. Len v Bulharsku kývajú naopak, preto pri Čiernom mori opatrne... Myslím si, že gestá a mimika sú veľmi dôležité a často aj príjemné, ale niektoré gestá sú dokonca zákonom chránené a nesmú sa používať v niektorých situáciách, lebo nie sú v súlade s dopravnými predpismi... Keď vám však niekto z diaľky naznačí niečo a vy z diaľky okamžite pochopíte a odpoviete. S pridaným "smajlíkom" naživo, to je milé.

 

23 júla 2014

Krátka predpoveď budúcna


"Bolo to naozajstné spojenie sna s realitou. Môj sen o zatvárajúcej sa bráničke sa odohral o zlomok sekundy skôr, ako sa udalosť naozaj stala. Je to prvý dokázaný prípad predvídania budúcnosti?" (sny a realita...)
Máme doma paranormálny gauč. Ako už z citácie z môjho staršieho článku vyplýva, na našom paranormálnom gauči sa predbieha čas. A možno sa posúva celý časopriestor na chvíľu do inej dimenzie.
Dnes som opäť náhodou zaspal po obede na gauči pri TV. Program, ktorý bežal nie je dôležitý. Zo sna som precitol do vedomia tým, že v nasledujúcej sekunde mi zazvoní telefón. A telefón naozaj zazvonil. Zmocnil sa ma neuveriteľne zvláštny pocit predvídania budúcnosti, ktorý som tu zažil už druhýkrát.

Je zrejmé, že predvídavá intuícia predsa existuje. Alebo je to spomalením vnímaním pri prebúdzaní?





21 júla 2014

Práca

Práca je to, čo musíme, všetko ostatné je zábava. Aj písať úvahy, blogy, eseje, či básne, všetko je práca ak to musíme. Podmienkou zábavy je, mať z tej činnosti radosť. Ale radosť možno mať aj z práce. Mám takú skúsenosť, že po tejto "duševnej", či intelektuálnej práci sa mi žiada kompenzovať svoju námahu aj niečim, čo prináša hmatateľný výsledok. Hoci aj uvariť niečo dobré, lebo zmontovať v dielni nový vynález.

15 júla 2014

Drobnosti majstrov

Keď som si v sobotu uťahoval opasok, myslím ten naozajstný opasok, nie tú činnosť v prenesenom zmysle slova, uvedomil som si, ako nás niekedy potešia aj maličkosti. Nešlo o nejaký obyčajný opasok, ale o opasok z pravej kože. Nosil som ho najmenej 40 rokov, takmer denne. Poctivo som ho z nohavíc vyťahoval, keď som si menil nohavice a súkal ho do ďalších. Nosil som ho do práce, aj na slávnostné príležitosti. Mal takú prírodnú farbu, ktorá sa hodí ku každým nohaviciam.

Opasok ako majstrovské dielo opaskára, či remenára. Ani Google pravopis také remeslá v slovenskom jazyku nepozná a núti ma opraviť chybné výrazy. Neopravím... Nech to už bol ktokoľvek, je to určite ručná práca. Aj pracka je tradičná, jednoduchá, zo železa (nehrdzavejúca). Pamätám si, že keď som si ho kupoval, bol na moju štíhlu líniu trochu dlhý, tak som ho mierne skrátil. Aby som si ho mohol prispôsobiť rôznej dennej dobe (pred obedom a po obede), medzi niektorými dierkami som nadieroval ďalšie, pre jemnejšiu reguláciu.

Taký je to majstrovský kus a prežil celé moje dejiny. Koľkokrát ten opasok videl padať moje nohavice k nohám... Dnes už mám aj niekoľko novších, tento historický exemplár nosím len na nohaviciach do záhrady. Som mu za jeho dlhoročnú službu vďačný. Vďačný aj preto, že jeho dierky mi stále pasujú pred obedom, aj po obede. Z nových opaskov mám najradšej jeden, ktorý je založený na analógovej technike. Tie opasky s dierkami sú vlastne digitálne. Predbehli dobu. Analógový nemá dierky, funguje na princípe trenia a možno ho nastaviť na každý rozmer brucha (ergo, pásu). Na milimeter presne.

13 júla 2014

Zrod konzumenta

Myslel som si, že som človek tvorivý a darilo sa mi tento autoportrét úspešne obhajovať. Fotil som, písal som články na svoj blog. Toto obdobie považujem za aktívne. Neviem ešte, či o tom píšem oprávnene v minulom čase. Faktom však je, že zo svojich aktivít na internete akosi ustupujem. Je to nezdravý jav. Neznamená to, že by som bol menej na internete, len sa plazivo mením na pasívneho konzumenta.

Po stanovení diagnózy je treba nasadiť príslušnú liečbu. Ako zmeniť konzumenta na aktívneho tvorcu?  Viem, že všetci nemôžu byť tvorcami, ale ja nechcem byť čistý konzument. Mám tušenie, čo je v pozadí môjho prechodu ku konzumácii. Jednoducho - istá "sociálna sieť". Sociálne siete ničia tvorivosť. Je to silné tvrdenie. Každý sa tomu vplyvu môže brániť a zachovať si tvorivosť, ale to všetko chce cieľavedomý prístup a istú energiu. 

Sociálna sieť je jednoduchá a ľahko prístupná. Jednoducho sa tam dajú nahodiť fotky a napísať status o akejkoľvek banálnosti. Prečíta si to zopár "priateľov" a to je všetko slová aj obrazy rýchlo miznú v čiernej diere.  S internetom je to ako s rečou - čo raz vypoviete, nemôžete vziať späť. Čas beží a statusy sa valia do uzatvoreného kruhu "priateľov" ako hlušina. Občas napíšete niečo, čo ste ani nechceli. Na druhej strane je nezmazateľný archív.

Sociálna sieť je niečo podobné, ako káblová televízia. Ak prepadnete jej pozeraniu, zistíte po čase, že sa tam všetko opakuje. Ponúkaný "kultúrny" kruh je uzatvorený. Je to bludný kruh. Všetko je unifikované. Aj zábava, aj spravodajstvo. Množstvo kanálov, ktorými tečie v podstate to isté. Nie je to skepsa, len pochopenie reality. Kto myslí a pozoruje svet, na mnohé príde sám. Fakty nepustia a pravda je vo hviezdach. Niet úniku, ostáva len začať počúvať samého seba. A tvoriť slovom aj vlastnými rukami.   

10 júla 2014

Krok do tmy

Krok do tmy je film v réžii Miloslava Luthera. Jeho dej sa odohráva v 50-tych rokoch minulého storočia a vo svojej podstate nadväzuje na lokálny partizánsky príbeh z vojnových čias 2. svetovej vojny. Je to obdobie, ktoré som čiastočne zažil ako pozorovateľ, s výnimkou partizánskej činnosti, na to som bol ešte malé decko v predškolskom veku. Na také, filmársky stvárnené udalosti, ktoré som zažil takpovediac na vlastnej koži, sa pozerám aj z historicky hodnotiaceho aspektu.

Je jasné, že od filmového, či knižného príbehu sa nemá a nedá očakávať naprosto dokonalá pravdivosť, ale od príbehu zasadeného do historického kontextu sa dá očakávať pravdepodobnosť a pravdivý historický kontext. Z môjho pohľadu sú všetky postavy v tomto filme pravdepodobné a možné. Takí a podobní ľudia naozaj existovali.

Vo filme je zaujímavo vykreslená manipulovateľnosť mocných s  ľuďmi, čo vidieť najmä pri získavaní agentov ŠTB.  V skutočnosti neboli zriedkavé vymyslené obvinenia a vyhrážanie, ktoré sa radikálne obrátilo po "podpise" spolupráce. Tak sa vlastne totalitný systém posilňoval a prehlboval. Film je v tomto ohľade naozaj dobrým príkladom, pre pochopenie vtedajšej závislosti a strachu z prenasledovania.  Naozaj stačil strach, nikým nedefinovaný, ale skrytý v mnohých náznakoch.

Samotný film môžem hodnotiť, ako mierny návrat k tradičnej slovenskej filmovej klasike. Myslím to tak, že je vážny a tragický, takmer bez úsmevu. Všetko, o čo sa usilujú kladné, či záporné postavy, je vážne myslené a nezmieriteľné stanoviská prinášajú konflikty. Za pozitívum tohto filmu považujem aj to, že sám nehodnotí, vyznieva v podstate neutrálne, s tým, že je na divákovi, aby si utvoril svoj názor, ale ten je viac-menej jednoznačný. Film teda nenavádza, ale ukazuje.

V retrospektívnej časti filmu autor využíva skôr také proti partizánske praktiky, ale s ohľadom na skutočnosť, že ide o lokálnu záležitosť, tento pohľad divákovi nevnucuje a nezovšeobecňuje ho. V princípe sme ľudia a príliš sa nemeníme, či vtedy alebo dnes, nachádzame mnoho podobností, len metódy sa prispôsobujú a modernizujú. Aj v tom je poučenie z filmu Krok do tmy. Čo dodať? Predpokladám, že na Slovensku tento film nepriláka masy divákov, ale tí, čo prídu nebudú sklamaní, ak nebudú čakať len pobavenie z príbehu.

O hereckých a iných stránkach sa dočítate v iných recenziách. Prekvapila ma, hlavne spočiatku zaujímavá kamera, ktorá oživovala pomalšie sa rozbiehajúci príbeh. Herci boli dobre obsadení a svoje úlohy zvládali veľmi dobre. Moje tradičné výhrady patria k akustickej stránke (premietania) filmu, ale tá je v mnohom  silne ovplyvnená danou reprodukčnou technikou kina.


Hodnotenie filmu podľa Webnovín: "Krok do tmy je ľúbostná dráma z obdobia päťdesiatych rokov minulého storočia." - Áno, dá sa to aj tak povedať, vo filme je "milostný trojuholník" a tiež dostatok erotických scén, ako to už dnes chodí... Ale vulgarizmy som si ani nevšimol...


Na hlbší rozbor historického pozadia sa podujala kultúra.sme.sk.

Stránka filmu na facebooku: Krok do tmy.  

---------------
Krok do tmy,  Slovensko 2014 
réžia: Miloslav Luther 
scenár: Miloslav Luther, Marián Puobiš 
kamera: Igor Luther 
hrajú: Marko Igonda, Monika Haasová, Kristýna Boková, Miroslav Donutil, Péter Nádašdi, Ady Hajdu, Atilla Mokoš, Marián Geišberg, Boris Farkaš a ďalší.

22 júna 2014

Uhorková sezóna

Začalo leto a s ním aj obvyklá uhorková sezóna. Uhorky sme v tomto roku vynechali zo svojho pestovateľského plánu, ale zdá sa, že trh nám to bohate vynahradí. Prvou lastovičkou uhorkovej sezóny sú takzvané "kvašáky", teda správne kvasené uhorky v slanom náleve. Tá naša prvá lastovička priletela, už ani neviem od koho a bola silnou inšpiráciou.

Boli to také, netypicky malé nakladačky a boli vynikajúcej chuti. Keď som také malé uvidel na sobotňajšom trhu, a ešte k tomu za cenu ďaleko pod cenou súčasnej sezónnej zeleniny, neváhal som a kúpil som dve kilá. Už sú naložené a naštartované pevnou kôrkou chleba. Potrvá im to pár dní, budem ich pozorovať a o deň, či dva aj ochutnávať.

Mám celkom rád takéto uhorkové sezóny, keď sa práve nezačína žiadna vojna. Bohužiaľ, už dávno pred príchodom tohto leta to začalo, už horia ohníčky na viacerých svetových stranách, ale aktéri sa zatiaľ len pripravujú v takzvanom studenom variante.

Ten posledný známy šialenec to svoje ťaženie nazval bleskovou vojnou, ale nebolo to také bleskové, ako si želal a božie mlyny ho spravodlivo rozmetali. Tak nech sa stane podobne aj s jeho možnými nasledovateľmi, ale radšej preventívne. Lepšie bude, ak sa uhorková sezóna stane našim každodenným chlebom. Navždy a nech múzy nemlčia.

07 júna 2014

Maličkosti

Aj malé veci môžu mať veľký význam. Niekedy človeka poteší aj maličkosť, banalita. A vlastne, čo je to šťastie? Podľa filmovej klasiky: "muška jenom malá..." To nie je len tak, to musel autorovi vnuknúť sám život. Keď ho dlho nestretlo veľké šťastie, potešil sa aj malému. Poznám to z vlastnej skúsenosti, dva mesiace som nosil topánky s veľmi dlhými šnúrkami. Prekážalo mi to, ale čo s novými topánkami? Inak boli (sú) pohodlné, len sa mi tie šnúrky niekoľkokrát zachytili o stredové ložisko bicykla pri pedálovaní, ale našťastie sa mi nezamotali na schodisku a nepolámal som si kosti.

Maličkosť, ktorá nepoteší a hnevá pri každom obúvaní aj vyzúvaní a ešte aj pri bicyklovaní. Proste taký malý súkromný horor. Včera dosiahla vrchol moja trpezlivosť. Vzal som nožnice a všetky štyri konce šnúrok som rázne odstrihnutím skrátil o 12 cm. Odvtedy som šťastný, je to pohoda, nosiť tieto všedné, trochu vyčaptané topánky s krátkymi šnúrkami. Maličkosť a koľko šťastia mi spôsobila. Sú aj iné maličkosti, ktoré potešia, dokonca si myslím, že ich je viac ako tých veľkých šťastí. Už sa teším, ako prekonám virózu, ktorá ma už skoro týždeň trápi. To bude o jedného šťastného človeka na zemi viac.

Aspoň na chvíľu, kým nepríde nejaké iné malé (ne)šťastíčko.    
 

02 júna 2014

Šťastné okamihy

Každý deň sa nájdu nejaké šťastné okamihy a jeden sa nájde skoro v každom všednom unudenom dni ako je tento. Stačí tak málo, pevné rozhodnutie vypnúť televízor a hneď je svet krajší. Nie že by bola nuda konkrétnou a úplnou charakteristikou dnešného dňa, ale niektoré fakty ma prinútili otvoriť si editor tohto blogu. Existuje množstvo podnetov, ktoré na mňa doliehajú aj v takomto naoko všednom dni. Napríklad, kniha ktorú čítam je iná, ako jej slovenský názov. Bulvár a komercia sa vkradla aj do názvov kníh, v domnienke, že extrémistický názov predáva lepšie.

Čo už, názvy naozaj priťahujú, ale "vylepšiť" si obchodnú bilanciu názvom, ktorý nesedí, to ma stresuje. Stresových faktorov je dnes viac. Jeden pochádza aj z politiky. Je tu začiatok týždňa, tak mu radšej nebudem venovať pozornosť, ani robiť reklamu. Z mojej klávesnice by dnes k politike aj tak vyšla len značne negatívna reklama. Nejde ani o apokalypsu, ale aj o tej už istý čas premýšľam a možno výsledok hodím na "papier". Zatiaľ si však iba vyjasňujem pojmy. Lebo jasné pojmy robia dobrých priateľov, ale aj každý problém riešiteľnejším.

Niekedy je to tak, že bez vyjasnenia si pojmov sa problém ani nedá vyriešiť, lebo nevieme o čom hovoríme, teda každý zúčastnený hovorí o niečom inom. V takom prípade sa často použije meč a gordický uzol sa presekne, ako to urobil v roku 333 pred Kristom Alexander Veľký. Sekaním sa však vyrieši problém len na krátky čas. Tak beží čas a naše uzly sa zamotávajú a niet toho, kto by ich rozmotal. Spejeme teda k tomu ráznemu koncu? Verím, že nie, ale inú odpoveď momentálne nemám, lebo ešte som si neujasnil pojmy. Možno to stihnem kým sa dopracujem k apokalypse o zmysle dejín a pravdy.

________________________
Začiatok definície z wikipedie: Apokalypsa (po grécky – apokalypsis „zjavenie, odhalenie“) je staroveký literárny druh. Väčšinou ide o spisy, v ktorých nejakému človeku je skrze nebeského prostredníka zjavená nadprirodzená pravda, zvyčajne o dejinách a ich zmysle...

24 mája 2014

Konce

Niektoré dni sa jednoducho nevydaria. Toto je jeden z nich. Nesťažujem sa, len si to sem zaznamenávam, aby som si uvedomil, že každý koniec je zároveň začiatkom niečoho iného. Čo to bude tentokrát, to ešte netuším. Vraví sa, že palica má dva konce a možno aj dni majú dva konce. Jeden ráno a druhý večer. Jeden držím ja a druhý niekto iný. Neoplatí sa však chváliť, ani haniť deň pred večerom. Počkám.

Vraj sú dnes voľby, ktovie ako dopadnú, ale iste veľmi dobre. Veď o nič nejde, je to len taká všedná, politicko-generačná výmena. Kto by si myslel, že s voľbami príde nová éra, ten by sa mýlil. Ona príde tak, či onak, voľby nerozhodujú. To sa stáva len výnimočne. Častejšie sa stávajú iné prekvapenia. Napríklad také, ako nedodržanie slova. Zaujímavé je to - ako možno držať slovo? Dalo by sa povedať že je ľahšie slovo dodržať, ako sa ho držať. Nie vždy je to pravda, niekedy je všetko naopak.

Keď fúka silný vietor, je dobré držať sa aspoň slova a topiaci sa chytá aj plávajúcej slamky. Veru, aj slovo môže byť oporou, keď prídu životné vetry. Dnes je taký svet, že málokto vám dá slovo len tak z ničoho nič. A keď dá, aj tak možno nedodrží. Žiadna istota. Len výnimoční ľudia vedia dodržať slovo. Takých ľudí sa možno držať v zlých časoch. Ktosi predpovedal, dal slovo, že dnes a zajtra budú na Slovensku búrky. Dnes už je to celkom jasné, že toto slovo u nás nebude dodržané. Aj keď ešte nie je polnoc a zajtra je nedeľa.


20 mája 2014

Škatule

Odkedy jeden prezidentský kandidát vyhlasoval, že je silný, všímam si aj kondíciu každého kandidáta. Dnes mi padli do poštovej schránky štyria. Traja boli mäkkí a jeden tvrdý. Vlastne nie celkom tvrdý, iba natvrdlý. Taký ten polokartón. To asi preto, ak by som si chcel dal jeho navštívenku za klobúk. To si teda rozhodne nedám. Tých troch mäkkých som ľahko skrkval a hodil do koša (separovane), len s tým natvrdlým som sa trochu potrápil.

Čoskoro sa uvidí, či do tých nadnárodných volieb prídu ešte ďalší, v rôznom stupni tvrdosti. Ich cieľ je však pevne predurčený - pre nich vidina dobrého príjmu, pre mňa separovaný zber odpadu. Voľby sú ako divadlo, alebo ešte lepšie ako film. Je to zábava, keď herec (herečka) spadne do zemskej pukliny pri hrozivom zemetrasení a visí tam ako na háku, za jednu ruku, ale už je pod ním kamera, ktorá to sníma. Hrôza pomyslieť, ale ak je tam kamera, je tam celý štáb a puklina je iste vyrobená z tvrdého papiera a ostatné pozadie je dokreslené ako omaľovánka v počítači.

Zrazu je po hororovej scéne, keď si človek uvedomí, že vlastne o nič nejde, všetko je vopred určené, herci majú naštudovaný scenár a réžia nedovolí žiadne veľké odchýlky. V Česku sa tomu hovorí: Škatule, hejbejte se!   

18 mája 2014

V pohode

V pohode je často opakované úslovie. Vo filmoch už pôsobí ako klišé. Keď niekoho zasiahne guľka, alebo postihne iné nešťastie, prítomní spoluúčinkujúci sa hneď pýtajú, či je v pohode, či je O.K. a podobne. Ja som v pohode, dostal som lístok, na ktorom bolo napísané všetko, čo mám priniesť z obchodu. Kráčalo sa mi tam a späť ako po dovolenke.

Vlastne je to fakt, teda pravda, že sme sa včera vrátili z dovolenky. Mohlo by sa síce diskutovať o tom, či je to naozaj pravda, ale fakty nepustia. Mohli by sme úspešne spochybniť výraz "dovolenka", lebo dôchodcovi a nezamestnanému je už dovolené všetko. Všetko, na čo si našetril v lepších časoch. Faktom však je, že dnes mám ľahký krok, podobne ako pred rokmi, keď som tu o tom písal ako povznesený.   

Píšem tu o tom, čo vidím, čo počujem, čo zažívam okolo i vnútri seba. Mám výhodu, že tu nado mnou nebdie žiaden admin a povinnosť, že čo napíšem, pod to sa musím aj podpísať. Zaujíma ma však, čo si o tom myslí tých pár verných čitateľov. Jeden, ktorého názor si vážim si okrem iného myslí, že:

- Tvoje články sú síce malé, ale sú zo života a prinášajú uvoľnenie. 

 Takmer ako v TV - Uvoľnite sa prosím. To je fajn a to ma teší. Zdá sa, že sú aj trocha návykové, lebo píše:

- Dnes už od nich niečo očakávam. Je to vzrušenie, o čom to bude? Keď som ešte nepoznala dobre tvoj štýl práce, vždy som bola prekvapená, ako sa udalosti od úvodu ku koncu úplne zmenia.

Zmena je život a prekvapenia sú soľou, bez ktorej ani chlieb nemá svoju chuť. Tiež mám rád také prekvapenia, ktoré prichádzajú s pointou príbehu.

- Píšeš veľmi zrozumiteľne, nepoužívaš žiadne zbytočné inotaje a nepredstaviteľné myšlienky.

Inotaje sú zbytočné, keď nič neutajujú. Nepoužívať slová, ktoré sú bežné, ale také, ktoré čitateľa iba navedú na myslenú trajektóriu je zábavné a navodzuje podobné pocity ako dobrá poézia.

- Tvoj text môžem čítať s ľahkosťou a nemusím sa zaoberať zbytočnými myšlienkami nad tým, čo si to asi chcel povedať. Tvoje smerovanie má jasný cieľ s tým, že dokážeš z určitej myšlienky doviesť čitateľov k úplne novej idei, vlastne k tomu, čo si nám chcel povedať. 

Toto ma teší hádam najviac, práve ten záver, že viem čitateľa doviesť tam, kam som chcel, teda povedať to, čo som chcel povedať, lebo najdôležitejšie je to, čo je na konci. Veď  sa aj hovorí, že najlepšie sa smeje ten, kto sa smeje na konci. Pokiaľ nemá, ako sa hovorí, dlhé vedenie. Blog nie je len o humore a smiechu, ale bez tých dvoch ingrediencií by ani tá pointa veľmi nechutila.

Záverečný odsek z listu, ktorý som dostal, musím odcitovať od slova do slova, lebo, ako inak - je na konci a preto je najdôležitejší, aj prekvapivý.

- Trochu iné to je pri písaní o tvojich pocitoch z prečítaných kníh. Tam sa mi páči to, že sa nesnažíš knihu hodnotiť, ale dokážeš napísať to, ako ťa prečítané dielo ovplyvnilo, čo si pri čítaní pociťoval alebo aj to, čo ti vadilo alebo chýbalo. Píšeš to spôsobom, ktorý dokáže človeka, akoby vtiahnuť do deja a vytvoríš túžbu alebo aj presvedčenie si knihu prečítať alebo aj určite nie.

Vďaka I.M., dnes budem v pohode!


04 mája 2014

Kniha

Každá kniha má dve stránky - jedna je materiálna a druhá je duchovná, skrytá vo vnútri knihy, v texte. Ktorá je dôležitejšia, to je nenáležitá otázka, lebo by mali byť v súlade. Keď sa niekto pýta, či je v texte dôležitejší obsah, alebo forma, alebo či bazírovať na gramatike. Také otázky sa blížia nezmyselnosťou až k otázke, či bola skôr sliepka, alebo vajce. Nám, ktorí sme pochopili svet v ktorom žijeme, je jasné, že najprv bola evolúcia (keď si odmyslíme Veľký tresk, či stvorenie)...

Aj o čítaní kníh možno rozvíjať siahodlhé diskusie a kto sa už raz naučil čítať, naučil sa aj myslieť a uvažovať o poslaní kníh, o ich histórii aj o ich budúcnosti. Tiež čítam, ale najradšej sa držím aktuálnej reality. Ak človek často číta, všimne si aj niektoré formálne stránky štýlu, či autorské nadbiehanie momentálnym módnym trendom. Nedávno som čítal knihu, v ktorej sa dej rozvíjal veľmi pomaly, postupne sa to tempo zvyšovalo a vyvrcholenie nastalo až tesne pred koncom.

Taktiež som si všimol, pri čítaní prekladov z cudzieho jazyka, že kvalita slovenského textu rôzne kolíše. To neporovnávam s originálom, ale len tú slovenskú verziu vnímam aj po tejto stránke, lebo krása reči a jej primeranosť sa podieľa na celkovom dojme z knihy. Zaujímavé bývajú aj rôzne opisy neopísateľných javov. Napríklad také, ktoré po viacnásobnom zopakovaní pôsobia ako klišé, skoro až ako básnické metafory:

- všimol si, ako mu potemneli oči
- zdvihol ľavý kútik úst a žiarivo sa na mňa pozrel
- zadíval sa do diaľky, čo prezrádzalo, že sa vrátil do minulosti

a podobne, skoro ako pre filmový scenár. Povedal by som, že to sú také, skoro mimo zmyslové (až nezmyselné) vnímania čítaného textu. Zamýšľanie sa nad knihou nie je však až tak nezmyselné, človek v nej vníma niečo v súzvuku a s niečim nesúhlasí. Až vtedy je kniha prínosná pre čitateľa, keď si vie o nej utvoriť vlastný názor. Keď pochopí metafory a ich pozitívny, či negatívny vzťah k životu. V každom prípade má po prečítaní knihy novú skúsenosť, ktorej síce nemusí podľahnúť, ale ktorú zažije v rovine reálnej aj v rovine emotívnej. Zrelá osobnosť zlému nepodľahne, lebo si vie vybrať.

Na otázku, ako rozpoznať dobrú literatúru? je ťažké odpovedať. Podľa mňa je to silne individuálne, pre každého čitateľa je to niečo iné. Tak ako život nie je len dobrý a zlý, tak aj literatúra má nespočetné množstvo dúhových odtieňov.
 

01 mája 2014

HVRN

Nedá mi, aby som sa nezamyslel nad novým televíznym formátom Michala Havrana. Občas som si niečo z jeho pera na stránke Je to tak prečítal. V zmysle jeho kritickej vety: "Kritické myslenie je viac ako vrcholový cynizmus.", nie som vrcholne cynický, ale zato primerane kritický. Aj k jeho názorom pristupujem kriticky a nie vždy s ním súhlasím. Tak podobne na mňa pôsobila aj prvá televízna relácia zo série "debát" na STV2. V relácii HVRN hádam ani nejde len o obsah, ale aj o formu jeho vyjadrenia.

Tá relácia bola svojim spôsobom zaujímavá. Bol to dosť netypiský výber hostí, hlavne dosť netypická téma, aj "kontroverzné" moderovanie a zvláštny, trochu odťažitý výber dokrútok. O konšpiračných teóriách sa dá vskutku hovoriť len v teoretickej rovine a paradoxom diskusie bol fakt, že sa snažili teórie napasovať na realitu a tiež dokladovať teórie realitou. Ak je už niečo známou realitou, už to nie je teória, tobôž nie konšpiračná. Konšpiračná teória (by) padla v okamihu zistenia skutočnej pravdy. To sa však stáva veľmi zriedka...

Tiež si myslím, že v istom zmysle si diskutéri zamieňali propagandu z pozície moci, či skutočné utajené (odtajnené) činy mocných s praxou konšpiračných teórií. Ale to píšem len ako príspevok do tej diskusie. Relácia pôsobila s ohľadom na danú tému dosť bizarne. To možno bol aj prvotný marketingový zámer, aby relácia prilákala divákov. Spočiatku bolo nepríjemné sledovať odstrihávanie myšlienok diskutujúcich moderátorom a tiež vzájomné skákanie si do reči. To malo zrejme vyvodiť dojem bezprostrednosti.

Skákanie do reči je zvláštny fenomén a povedal by som, že aj umenie. Z hostí pôsobil "najmiernejšie" Karel Hvížďala. Gustáv Murín zastával pozíciu vyznávača konšpirácie a tretí hosť Juraj Mesík práve naopak. Hádam ani samotné konšpiračné teórie nie sú až tak zaujímavé, ako ich vnútorný mechanizmus, psychológia ich tvorcov a prijímateľov ako aj dôvody ich vzniku. Často môžu byť aj umelo vytvárané, ako súčasť skrytej propagandy. V duchu hesla: Dajte ľudu chlieb a hry.

V diskusii ma viac ako rozoberanie podstaty konšpiračných teórií, zaujal skeptický názor diskutujúcich na "digitálnu" mládež dneška, ktorá je vraj zavalená množstvom informácií a z toho plynúcim "multitastingom". Z toho plynie povrchný príjem podnetov a nedostatok, či neschopnosť  hlbšieho myslenia (stratégie, či nadhľadu pre vytvorenie si vlastného názoru). Dôsledkom má byť ľahká ovplyvniteľnosť takých jedincov.

V zásade s tým môžem súhlasiť, aj keď samotná digitalizácia, či bezbrehý internet nie sú samé od seba podstatou stavu ovplyvniteľnosti. Negatívom a hrozbou je zneužívanie toho prostredia mierenou a dobre maskovanou  propagandou. Nuž, na internet sa naozaj dostáva mnoho hlúpostí (sorry), konšpirácií aj protichodných názorov, tváriacich sa vedecky a fundovane. Ale to by už hádam bol ďalší kúsok z nekonečného radu konšpiračných teórií, stačí len povedať, kto z mocných je za tým...




26 apríla 2014

Botník

Mal som perfektný námet na dnešný sobotník, no ostal mi z neho len botník. Stratený sobotník teda dnes nahradím ukradnutou myšlienkou. 

Spomenul som si na dnešnú pálenicu Borisa Filana, cez ktorú sa prekáral s Pavlom Hamelom. Bolo to také voľné klábosenie o všeličom, aj o ich robote a spolupráci. Ako starí kamaráti. O také niečo podobné sa často snažia aj televízni moderátori v takzvanom "dobrom ráne", aj inde, ale je známe, že keď dvaja robia to isté, výsledok nie  je rovnaký. Filanovi to ide na jednotku a v slovenskej konkurencii ešte aj s hviezdičkou.

O čo mi vlastne ide? O mamin mastný chlieb, ktorý tam Filan spomenul. Tiež si spomínam rád na mastný chlieb mojej mamy. Bol natretý bravčovou masťou a na vrchu bola nakrájaná cibuľa, na jar mladá cibuľka vytrhnutá priamo zo zeme v záhrade. Samozrejme, bol aj posolený. Niekedy aj dvakrát, keď mi nešťastnou náhodou spadol na zem. Vtedy sa zvyčajne uplatnil zákon padajúceho mastného chleba a padol na tú namastenú stranu. To nám nevadilo, boli sme imúnni voči bežným nečistotám.

Neskôr som mal rád aj mastné chleby mojej tety. Bývala hneď pri škole, tak som si nenosil desiatu a cez veľkú prestávku som prešiel cez dieru v plote rovno k nej. To boli vzácne, chvíle a chleby boli hádam aj lepšie ako tie mamine, alebo som býval lepšie vyhladnutý. Niekedy bývala u nej aj polievka, najčastejšie zeleninová. Taká, čo je v nej nadrobno nakrájaná zelenina. Neskôr som zistil, že práve takú zvyčajne varia deťom v materských školách. Tá tetina polievka však aj tak chutila výborne.

Na revanš som tete chodil oberať čerešne do jej sadu, kde mala  aspoň 15 rôznych  druhov čerešní a višní. Najviac stromov bolo z odrody bielych čerešní. Tých som sa vždy, ako prvých, prejedol. Inak to nešlo, najprv sa najesť do sýtosti a potom už len oberať do košíka. Niekedy, keď bolo treba rýchlo naoberať, prišla aj teta do sadu a rozprávala sa so mnou. Aby som oberal a nejedol. Boli to zlaté časy detskej voľnosti a faktickej slobody, aká sa v dospelosti už nevyskytuje. Len v spomienkach.


17 apríla 2014

Knižná psychohygiena

Po prečítaní knihy by si mal čitateľ nechať chvíľu doznievať zážitok z prečítaného života. Ten čas je rôzny, podľa pôsobivosti knihy, podľa žánru a podľa toho, ako silno čitateľ prežíva osudy románových postáv. Lebo nie každý osud človeka vplýva rovnako na každého čitateľa. O zvieracích osudoch z kníh ani nehovorím. Napríklad taká dvojica Bella a Sebastián, ťažko povedať, ktorý osud je dojímavejší.  Takže, aká by mala byť hygienická prestávka medzi dvoma knihami?

Roboti to majú jednoduché, napríklad Číslo 5 z filmu "Číslo 5 ešte žije" prelistoval knihu rýchlosťou blesku a už ju mal v pamäti. Vzápätí ďalšiu a tak mal od večera do rána prehľad o všetkých ľudských osudoch a histórii. Podľa toho, na akú knižnicu natrafil. Lenže roboti to majú jednoduché, oni nemajú v programe emócie (možno raz budú mať, keď ich my stratíme). Dalo by sa to porovnať napríklad aj s vínom. Notorik je ako robot, vypije pohár vína a hneď môže ďalší.

Ochutnávač, znalec, však hodnotí víno inak, podľa zraku, čuchu a až na konci aj podľa chuti. U vína posudzuje zrakom predovšetkým čistotu, farbu a hustotu, prípadne aj šumivosť a perlenie. Čuchom posudzuje intenzitu vône odrody, pôvod, vek a zdravotný stav vína. Pre posúdenie chuťových vlastností nechá pôsobiť víno na všetky chuťové kanáliky svojho jazyka. To dosahuje prevaľovaním vína v ústach. Potom už všetko vie a ani nemusí ochutnávané víno vypiť. 

Keby to tak bolo s knihami, stačilo by pozrieť si aký má obal, väzbu a ilustrácie, prípadne kvalitu papiera a typ písma. Vôňa knihy by však nemala byť rozhodujúca, len tie, ktoré sú tlačené zastaralou technikou a zapáchajú ako novinové denníky, by dostali to najhoršie hodnotenie aj bez prečítania. Pre chuť by stačilo prečítať zopár strán, nechať si ich poprevaľovať v duši a vypľuť, alebo dočítať. Komplexné zhodnotenie knihy preto môže zodpovedne urobiť len knižný notorik.

Pri striedaní kníh by však aj notorik mal zachovávať medzi dvomi knihami nejaký hygienický "predel". Predstavme si, že som práve dočítal detektívku, v ktorej sa od začiatku do konca  vraždí, pátra a prenasleduje. Zlých pocitov a napätia sa treba zbaviť skôr, ako sa začítam do romantického príbehu, nebodaj do lyrickej poézie, inak by sa mi tie nesúrodé atmosféry mohli premiešavať a mohol by z toho byť lacný vínny strik. Radšej si preto nalejme čistého vína a medzi odrodami si vypláchnime ústa. Hoci aj televíznym seriálom, v ktorom naozaj o nič nejde.



12 apríla 2014

Slanina ako symbol

Nebude zo psa  slanina, ani z vlka baranica. Veru nie je nad dobrú slaninu. Takú dobrú v supermarkete nedostanete, len výnimočne. Včera som sa na takú zadíval, aj som si jej kusisko doniesol domov. Chuťová skúška dopadla výborne. Nakrájal som si ju na tenké pláty a voňala do ďaleka. Až mi to nosom krútilo a s čerstvým chlebom chutila ako v siedmom nebi.

Ešte pol dňa mi voňali ruky slaninou, ani dvojnásobné umývanie nepomohlo. Ale nech, za dobrú slaninovú vôňu sa netreba hanbiť.  Ako v tej reklame, kde si dáma na pláži a v plavkách, prisadla k inej dáme v plavkách  a hovorí: "Nádherne voniaš. Čo je to?" Tá druhá odpovie: "To som ja, to je vôňa môjho tela". Veru tak! Už aj jeden reklamný mág objavil silu prírody.

Slanina je aj symbol. Symbol, že človek patrí do prírody, je jej súčasťou. Podobne ako voňavý chlieb (prečítajte si Julinkinu pekáreň). Slanina je podobný symbol ako klasické maslo a pravá smotana, či pravý ovčí syr a slovenská bryndza. Mastný chlieb s mladou cibuľkou, či mesiačky rajčín, ešte teplé od slnka a paprika, jemne pálivá, práve obratá v záhrade.

Aj turistická saláma, pokrájaná na tenké krúžky a s kúskom masla vložená do žemle s kúskom uhorky. Taká niekdajšia obložená žemľa. Skromná, ale chutná a striedma. Nie ako hamburger, na ktorý si treba otvoriť veľké ústa ako ústie Dunaja do Čierneho mora. Aj chuť hamburgera je vhodná len k riadne vyhladovanému človeku. A kde takého dnes nájdete? Tak sa ukazujú symboly dávnej doby v porovnaní s dneškom.       

09 apríla 2014

BMI radí

Nie že by som bol závislý od rôznych matematických výpočtov, tobôž nie od výpočtu indexu telesného stavu. Veď je jasné, že nie telo, ale duch robí človeka múdrym... Občas sa postavím na váhu. Leží v spálni, hneď veľa mojej postele, tak prečo nie. Nie vždy ma poteší. Aby som povedal pravdu, ešte nikdy ma nepotešila. Stalo sa to len výnimočne, po dlhšom pobyte v nemocnici. Vtedy mi ukázala o 5 kg menej ako je moja norma.

Pod pojmom "moja norma" rozumiem úroveň, na ktorú som sa dostal prirodzeným spôsobom, ako živý organizmus, ktorý rastie a rastie kým žije. Hrozivejšie je, ak človek zistí, že oblečenie, ktoré má rád, ho už nemá rád, lebo tu tlačí, tam je tesné. Vtedy treba obnovovať šatník. To aj niečo stojí a za tie peniaze by bola kopa dobrého jedla, aj piva na zapitie. Nuž ale, proti životu sa ísť nedá. Možno len mierne, striedmo jesť, aby sa človek cítil trochu lepšie.

V tom je problém. Keď už človek dospeje, nemal by tak prudko rásť ako v mladosti. Nedávno som stretol bývalého kolegu, prejavil sa trochu nevychovane. Spýtal sa ma, ako sa mám a vtom  mu padli oči na moju stredovú časť tela a hneď si aj odpovedal, že iste dobre. Celkom ho chápem, lebo tiež sa občas prejavím takto nevychovane. Tentokrát sa ma to ale trocha dotklo, lebo pri svojej osemdesiatke ten kolega vyzerá ako atlét. Zapôsobilo to ako úder pod pás, lepšie povedaní, priamo na pás.

To ako človek vyzerá v brušnej časti iste svedčí aj o tom, ako sa človek pohybuje, či akú namáhavú prácu často vykonáva. Ten môj kolega toľko manuálnej práce nemá, ale pravidelne športuje. Je to v jeho povahe. Pohyb však nie je všetko. Športom sa dá dopracovať aj k rôznym úrazom a rýchlemu opotrebovaniu práve tej telesnej schránky. Takže so športom treba opatrne zaobchádzať. Nájsť si svoju správnu mieru, hlavne u nás usedených. Nedávno som sa opäť začal pokusne vážiť a ako vážený člen rodiny som hneď začal jesť o poznanie menej. A prejavilo sa to už o pár dní na mojom BMI.

Sedavý spôsob života je značne "zcivilizovaný" spôsob prežívania druhu "homo sapiens". Na prácu už máme zväčša stroje, tak iba myslíme a myslíme tiež, že preto sme. Na druhej strane, človek moderný a konzumný pri dlhšom sedení pociťuje túžbu pohybovať sa. A tak čo chvíľa, to vstáva od počítača a začne sa pohybovať. Zmysluplný pohyb najčastejšie smeruje do zariadenia zvaného "chladnička". Kruh sa uzatvára. Po konzumácii pohyb končí a začína sa fáza, ktorá je opakom bdenia, teda spanie zvané siesta.

A je to tu, BMI stúpa a stúpa. BMI kalkulačka (na konci tejto stránky, alebo tu aj s popisom) vám po zadaní vašich parametrov napíše, v lepšom prípade, toto:  

"Váš obvod pása začína byť neprehliadnuteľný. Bude vhodné, ak veľmi mierne upravíte svoje návyky. Mierna redukčná diéta by vám mohla pomôcť, ale chudnite pozvoľna, nie viac ako 2 kg za mesiac. Mali by ste začať celkom systematicky jesť (hahaha) a to v piatich dávkach denne."

 

Kalkulačka nevie, že ja jem aj šesť, ba niekedy aj osemkrát denne...

 




05 apríla 2014

Sezóna potkanov

Knihu "Sezóna potkanov" od Jozefa Banáša som konfrontoval s vlastnými  skúsenosťami, lebo som tiež "aktívne" prežil rovnaké obdobie, aké je opisované v tejto knihe. K potkanom sa nehlásim, taký osud ma nestretol. Viem však, že takí ľudia boli a ešte určite aj sú. A ktovie, možno aj budú, lebo sú nezničiteľní a existujú, aby sme vedeli, čo je dobro a čo zlo.

Čo sa týka obdobia od roku 1948 až po 1989, môžem dosvedčiť, asi tak to u nás naozaj bolo. Po "nežnej" by sa dal vývoj charakterizovať skoro ako obrátený chod ľudských vzťahov. Pri štrnganí kľúčmi sme boli na bode nula, čistí ako ľalie poľné. Mali sme len "holé ruce" a nádej. Takú fiktívnu rovnakú štartovaciu čiaru. Ako sa ukázalo tá čiara nebola až  tak rovnaká pre všetkých, ako sa nám vtedy zdalo.

Takí sme boli my, obyčajní ľudia a tak sa tvárili aj aktivisti, ktorí sa chystali zaujať miesta na výslní moci a bohatstva. Oni boli o krok pred národom, lebo vedeli alebo tušili viac. Rozbiehal sa nový mocenský boj. Vo výhode boli tí, ktorí boli informovanejší ako bežný občan. To boli nové, vznikajúce "elity". Všetko sa zmenilo a pomiešalo, dobré sa stalo zlým a zlé dobrým. Rušili poľnohospodárske družstvá, dokonca aj materské školy. Školstvo sme uvoľnili. Teraz s prekvapením zisťujeme, že to boli chyby. Stali sme sa niečim, čo sme vtedy možno ani nechceli. Taký je život, silnejší vyhráva a morálka sa prispôsobuje. Proste - sloboda - bez príkras...  

Aj v princípe vládnutia sa prejavila sloboda. Sloboda, že všetko je možné, začali sa v spoločnosti uplatňovať praveké prírodné zákony a po pár rokoch sa o našej súčasnosti začalo hovoriť ako o praveku kapitalizmu. Pochopiteľne, aj v ekonomickom zmysle sme začínali spoločensky od nuly, teda "privatizáciou" dovtedy spoločného majetku. Všetko podľa zákona. Najprv sa však tie zákony správne učesali.

Dosť bolo mojich úvah vyvolaných knihou, ktorá je sondou, takmer cynickou analýzou a syntézou vtedajších čias až po súčasnosť. Ľudské osudy sú rozličné a nedajú sa generalizovať, ale tá vzorka spoločnosti, v knihe opisovaná, vyznieva veľmi prirodzene a tobôž pravdivo.

Rozprávačský štýl autora je, ako vždy, perfektný. To sa od neho už očakáva ako samozrejmosť a očakáva sa aj hlboká znalosť problematiky, o ktorej píše. Pozastavil som sa nad niektorými historickými udalosťami, niektoré som zažil takrečeno na vlastnej koži. Napríklad návštevu Nikitu Chruščova v Bratislave 31. mája 1961. Pancierový kabriolet "Čajka" a mávajúci chlap v slamenom klobúku.

Sloboda, to  tak často skloňované slovo, malo vtedy celkom inú, exotickú príchuť. Kto vtedy chcel silou mocou slobodu nadovšetko, odišiel do vysnívaného raja. Dnes, keď v takom raji žijeme, nemáme kam ujsť. V bohatstve sme rozkročení na spôsob široko otvorených nožníc. Len Boh vraj presne vie, kto je dobrý a kto zlý. Bohatstvo je len fiktívny podstavec, na ktorom stojí stále len človek so svojim charakterom a morálkou. Sezóna potkanov je úžasná kniha pre pamätníkov, ale aj pre tých, čo sa už narodili do "slobody". Nie je to história od A do Zet, je to len príbeh ľudí z oboch strán zasadený do pravdivo zobrazenej reality. 

_________________________________
Jozef Banáš Sezóna potkanov, IKAR 2011

01 apríla 2014

Sezóna...

Mám otvorené okno a v neďalekej materskej škole vypustili deti na dvor. To je kriku, viac ako v médiách na Slovensku pred poslednými prezidentskými voľbami. Na rozdiel od tej jednostrannej mediálnej kortešačky, tento detský džavot je oveľa príjemnejší a hlavne - dáva nádej do budúcnosti. Médiá nie. Potvrdil to aj Martin M. Šimečka v rozhovore pre českú televíziu v relácii Hyde Park. V Česku by, podľa neho, taký mediálne jednostranný tlak nebol mysliteľný. Nuž, je to tak, my nemáme opozíciu s koncepciou, my máme len politickú antikoncepciu, teraz aktuálne nazývanú "antifico".

Prezident je len jeden, ale aj s ním možno polemizovať. Napríklad v takej otázke prezidentského platu. Nemyslím tým len aktuálneho prezidenta, uvažujem vo všeobecnom rámci. Ako vyhlásil náš budúci, svoj prezidentský plat  venuje na charitu. Ako je to technicky možné? V prvom rade, prezident, či iný úradník, zamestnanec štátu, nemôže odmietnuť plat, ktorý mu spoločnosť dáva ako odmenu za jeho úsilie, či v tomto prípade, aj za reprezentáciu. Jednak by to bolo protizákonné, lebo jeho plat stanovuje zákon a v druhom rade by to bolo vyjadrením neúcty voči spoločnosti.

Prakticky teda musí prevziať svoju výplatu a v tom prípade sú to už jeho peniaze. Dáva zo svojho. To je v poriadku, len takýto charitatívny dar by nemal spájať so svojim platom, aby vznikol dojem, že bude pre nás pracovať zadarmo. Skrátka a dobre, nech dá na charitu toľko ako zarobí a bude žiť zo svojho majetku, alebo môže dať aj viac, či menej. V každom prípade, krajšie by bolo, keby si plat, ktorý si zaslúži, ponechal a na charitu by dával niečo zo svojich iných ziskov, či majetku. Lebo takto tu vzniká podozrenie, že síce svoj plat dá na charitu, lebo očakáva zo svojej funkcie iné a oveľa zaujímavejšie prínosy. A ako sa to potom bude volať?

Prečo som článok nazval sezóna? Lebo práve som sa začítal do jednej sezóny, ktorá siaha od "víťazného" februára po víťazný november a vlastne až do dnešných čias. 

 

31 marca 2014

Noe podľa komiksu

V časopise Rytmus života som sa dočítal, že predstaviteľ Noema vo filme Noe chcel na premieru filmu pozvať aj pápeža Františka. Pápež to vraj odmietol a iste dobre urobil. Keby som bol pápežom a mal by som len zopár základných informácií o tomto filme, tiež by som to odmietol. Keby som bol mal včera tie základné informácie o tomto filme, tiež by som včera radšej sedel doma, ako v kine. Ale ešte som ich nemal...

Tak sa stalo, že som šiel do kina úplne neinformovaný a až dodatočne som sa dozvedel, že ten film nebol natočený podľa Biblie, ale ako námet mu poslúžil komiks. Proste "Amerika". To samé o sebe veľa hovorí. Skutočne je to trochu rozprávka, trochu antické báje a trochu aj  akčný "trhák", ktorý si nerobí žiadne starosti s pravdepodobnosťou príbehu, ani s realitou popisovanou v Biblii, ani s obrazovými prostriedkami použitými vo filme.

Napriek tomu, názvom vzbudzuje dojem, že práve o ten biblický príbeh ide.

Možno poviete, že všetko je to o miere vkusu a vlastných kultúrnych preferenciách. Áno, aj tak je to! Nedávno sa jeden diskutujúci na blogu.sme vyjadril tak necitlivo a s odporom na adresu dychovej hudby, až mi prišlo ľúto všetkých dychovkárov. Doma som si potom schválne pustil SENZI TV, kde dávajú aj dychovku a nevychádzal som z úžasu, aká je to príjemná hudba. Hlavne v porovnaní s rôznymi modernými (vraj) hudobnými smermi. A aké príjemné asociácie na mladosť môže dychovka vyvolať. U nás, čo si viac pamätáme.
 

30 marca 2014

Neskorý zber

Na poéziu je potrebný patričný stav človeka. Občas mávam také stavy, keď rozumiem básňam a niekedy dokonca zo mňa aj niečo poetické vyjde (nie to, čo si myslíte). Ale dosť bolo invektív, poďme rovno k veci a tou je taká malá zbierka poézie od Benjamína Škreka s názvom Neskorý zber. Je to knižka s veselými ilustráciami Pavla Šebáka. Celá tá knižka je veselá, tak ako sú veselé aj jej básne a aforizmy.

Veď uznajte, už aj to hlavné motto je nabité humorom: "JE FAKT, ŽE MA VYCHOVALA ULICA - ALE HLAVNÁ". Aj vedľajšie motto knihy je plné smiechu: "Smejte sa, smejte sa, smejte sa, ale vážne".  Dosť bolo citácií, lebo keby som v nich ďalej pokračoval, musel by som citovať aj priateľské, až fejsbúkovské, venovanie vpísané vlastnoručne autorom knihy pre mňa.

Priznávam, bolo to už dosť dávno, ešte vlani, keď mi došla pošta až z Trnavy a v balíku bol "neskorý zber", ako to kvalitné víno. Porušil som všetky zásady dobrého čítania poézie a hneď som si sadol do kresla a čítal a čítal a v duchu som si aj recitoval tie krátke verše nabité humornými múdrosťami, či naopak - múdrym humorom.

Keď o nič nejde, ide vlastne o všetko. Tak je skrytá iskra v básnickej forme "neskorého zberu", ako sa skrýva slnko vo víne. Našťastie som si túto knižku nechal na poličke v dosahu mojej ľavice (ľavej ruky) a keďže dobre sedí v ruke, znovu som sa začítal. Veď má všetkých 5 knižných "P", ale aj "k" a "s", to jest, že je krátka a stručná, a na každú príležitosť.

Básnické umenie Benjamína Škreka ma oslovuje už dávnejšie, inak nehodnotím, ale prijímam. Tak  ako sa prijíma dobré víno, hoci aj pod obojím (aj keď nie som evanjelik). Vďaka za dobrú náladu a nevtieravé poučenia, vtipné ako sám život.       


Benjamín Škreko: Neskorý zber
ilustrácie: Pavol Šebák 
TRIPSOFT 2011

29 marca 2014

10 pravidiel, ako...

Ako "sbalit holku". "Holka" je Slovenka po mame a Francúzka po otcovi, diplomatovi. Ten čo ju balí s otcovou pomocou je český (večný) študent astronómie. Ako to prebieha a ako to skončí, o tom je celý film. Prostredie na jednej strane nóbl, šľahnuté francúzskou aristokraciou, na druhej strane šľahnuté "mariškou". Uznáte, že to príliš nejde dohromady. Alebo že by šlo?

Je to filmový príbeh jednej, akoby začínajúcej lásky, či zamilovanosti. Koniec je "happy", veď ako inak v komédii, ktorá je tak trocha "crazy". Zábava vcelku vydržateľná, s výborným hereckým výkonom Miroslava Donutila, s jeho pragmatickými návodmi, ako dievčatá zaručene zbaliť. Za pozornosť stojí pravidlo číslo 10 - ak sa to nepodarí, kašľať na to, nájsť si inú.

Tereza Nvotová je fajn, Matouš Ruml trochu lepší, ale dohromady im to vo filme veľmi nejde. Celkové skóre filmu (podľa mňa) - slabší priemer. Nenáročná zábava, ak divák príde do kina dobrovoľne zabiť čas.
 
-
10 pravidel jak sbalit holku
ČR, komédia, réžia Karel Janák, hrajú: Matouš Ruml, Jan Dolanský, Jakub Prachař, Miroslav Donutil, Tereza Nvotová a ďalší...

22 marca 2014

Ako sa píšu romány

Veľmi jednoducho. Dnes ráno na svitaní sa mi o tom snívalo. Sny sú často veľmi užitočné, hlavne pre spisovateľov. Taký spisovateľ ešte ani nie je istý, či ešte spí, alebo sa už zobúdza a jeho myseľ už kreslí obrazy a príhody, ktoré sa síce nestali, ale mohli by sa stať. Dnes to bolo aj so mnou úplne jasné, spal som ako spisovateľ. Kedysi sa hovorilo, je hladný ako spisovateľ, ale dnes to už našťastie neplatí.

Takže: On kráčal po ulici, takej aké sú práve teraz, jarnej. Stromy už nesmelo pučali, tu i tam sa ligotal zlatý dážď. On stretol niekoľko známych tvárí, ktoré ho príliš nezaujali, až sa v jeho zornom poli ocitla Ona.

V tom sne to pokračovalo ďalej, ale to už poznáte ako to chodí keď sa stretnú oči, ktoré si v okamihu položia otázku a v tom istom okamihu si na ňu aj odpovedia. Nebudem to tu rozvádzať, nie som spisovateľ. Keby som bol spisovateľ už by som to naťukal do klávesnice a príbeh by bol na svete. Z toho plynie poučenie, že skoro všetci sme, či môžeme byť spisovateľmi. Jedine, že by sme sa ešte nenaučili písať. Lebo čítať vie každý. Niekedy sa však zdá, že je to naopak - každý píše a málokto to číta.

Už v materskej škole sa učíme tú riekanku, ktorá nás zároveň učí aj základom matematiky: "Píšem, píšem, písaničku, až napíšem šestnásť, kto neverí, nech spočíta...". Základom dobrého písania však stále ostávajú sny. Potenciálnym spisovateľom je len ten, kto vie snívať. Sny sú súčasťou života, rovnako ako smrť.

Tou vetou by som vari mohol dnešný sobotník skončiť, ale... Vždy je nejaké ´ale´ a týmto "ale" je nadanie, či talent na pútavé rozprávanie príhod. Preto sa mnohí držíme čítania a písanie nechávame povolaným.  




15 marca 2014

Prší

Prší a ešte bude, na kosti sa dá spoľahnúť. Padla na mňa z toho akási poetická, zádumčivá nálada. Napíšem o tom báseň, to bude paráda. Než som sa dostal ku klávesnici, pršať prestalo a aj tie kĺby, síce s pomocou fastumgélu, ale predsa začali veštiť slnečné počasie. Taká je tvrdá realita. Niekedy zádumčivosť prejde, aj keď by sme ju chceli zdržať. Škoda toho dažďa, bol tak príjemný...    

13 marca 2014

Do spoločnosti

Pred časom som písal o tom, ako chodia do spoločnosti naše autá. Chodiť do spoločnosti je dôležité aj pre človeka. Ten, kto má svoje zamestnanie, alebo firmu, má tam aj svoje spoločenské kontakty. S tými by celkom dobre vystačil, ale chýbala by mu kultúra a hlavne hudba. Nepotreboval by to len v prípade, že pracuje v oblasti kultúry, alebo sám je tvorcom kultúrnych hodnôt.

To však nie je môj prípad. Z hľadiska internetu som skôr publicista, ako umelec, ale ani jedno, ani druhé  zaradenie na mňa nesedí ako tá povestná nádoba na sedací sval. Kto sem občas príde, vie o čom točím. Pracovať na internete síce vytvára možnosti styku s inými ľuďmi, ale len vo virtuálnej rovine a to nestačí. Kam teda do spoločnosti?

Hamletovská otázka, ale Hamletovu odpoveď nepoznám. Shakespeare nevedel čo je internet, mal to teda veľmi jednoduché. Jeho otec vyrábal rukavičky a on si vybral niečo tak vznešené, ako je umenie písať a vymýšľať hry o živote. Keby žil dnes, začínal by ako bloger na blogspote a v prípade, že by jeho otec žil na Slovensku, bol by skôr krajčír ako rukavičkár a jeho syn by začínal ako VIP bloger na blog.sme.sk.

Kam teda v dnešnej dobe do spoločnosti v prípade človeka bez zamestnania, žijúceho z bohatej renty?  Ten prívlastok je dosť nepravdepodobný, ale predsa. Divadlá a koncerty sú pre slávnostnejšie príležitosti, tak hovorme o všednom dni. Všedne sa chodí do prírody, ale tam nie je dostatok ľudskej spoločnosti. Tak nám ostáva už len nejaký záujmový klub, alebo obchod. Super a hyper market v modernej reči, chrám konzumnej spoločnosti.  

05 marca 2014

Kód1

Tajomstvo kódu jeden bolo odhalené. K literárnej tvorbe Jozefa Banáša mám pozitívny vzťah, aj keď som doteraz prečítal, z piatich dostupných kníh, ležiacich na poličke, ešte len dve. Možno som zaujatý, ale najviac sa mi páčila kniha inšpirovaná reálnym politickým životom, príznačne nazvaná Idioti v politike. Knihy čítam takmer pravidelne, jednu za mesiac. Je to svojim spôsobom  udržiavanie istého kontaktu so svetom a tiež virtuálny návrat do mladosti, keď som z kníh čerpal prvotné informácie o svete a o ľudskej spoločnosti.

Kód1 je o človeku, ktorý je z mäsa a kostí, ako my všetci. Obsahovo je to taká malá alternatívna Biblia. Príbeh, ktorý takto ešte hádam ani nebol v literatúre spracovaný. Nie nadarmo niektorí kritici hovoria o Banášovi ako a slovenskom Danovi Brownovi. Každé takéto prirovnanie však má aj svoje "háčiky". Dan Brown píše o Templároch, o údajných cirkevných tajomstvách, ale o samotnom Kristovi a jeho živote a smrti zatiaľ len okrajovo. Banáš tu rozvíja svoj fiktívny príbeh do detailov a do kontroverznej hĺbky.

Voči štylistike autora nemožno mať námietky, jeho knihy sa dobre čítajú. V tomto príbehu sa dej rozvíja v dvoch rovinách, ako cestovanie súčasníkov po stopách Ježiša a v druhom pláne aj o živote a "východných" Ježišových cestách. Ako každý autor, aj Banáš vkladá do svojich kníh vlastné názory, postrehy a tu aj kopu múdrostí z historických prameňov, ale aj zo svojich ciest. V prílohe knihy je aj niekoľko fotografií z jeho cestovania. Čitateľ preto môže chvíľami nadobudnúť mylný dojem, že ide o literatúru faktu.

Samotný literárny príbeh ma až tak nezaujal, zaujímavé sú však filozofické a náboženské úvahy a múdrosti, ktorých je v knihe pomerne dosť. Dej nie je príliš zložitý. Okrem ženy, ktorá hľadá vyliečenie z rakoviny a preto cestuje s manželom do Jeruzalema a do Kašmíru, je v príbehu zapletená aj Vatikánska tajná služba, čo vytvára akési latentné  napätie. Všetko nakoniec do seba pekne zapadá. Pri čítaní som si poznačil niekoľko úvah, ktoré ma zaujali a nad ktorými sa možno zamyslieť (voľne interpretované):

- Ľudia majú choroby od večných výčitiek a nespokojnosti. Mali by sa tešiť zo života... Stačí čítať blogy na politické a spoločenské témy a hlavne diskusie k nim (nie vždy sa to dá nazvať diskusiou) a človek z toho po čase dozaista ochorie.  

- Muž a žena sú dva póly, ktoré tvoria základnú jednotku jestvovania. Spolu tvoria jednotu a jednota je rovnovážna a prirodzená. Istým spôsobom sa dotkol aj súčasnej politiky a médií - ak sú naše slová a myšlienky len predpokladom, nesmieme ich vysloviť nahlas ako pravdivé. Na druhej strane platí, že ak sa v médiách vysloví domnienka, hoci aj s označením "vraj", semienko nepravdy môže klíčiť a to sa aj využíva.

- A ešte:  Dogma nie je nič iné, ako dôkaz nedostatku dôkazov. Kto o sebe tvrdí, že je majiteľom pravdy, ten je s najväčšou pravdepodobnosťou majiteľom lži... Na vieru stačí vlastné rozhodnutie, ale na pochybnosti je treba rozum, skúsenosti, vzdelanie, múdrosť. K tomu nie je potrebné nič dodať. Pochybnosti je dobré uplatňovať pri čítaní každej knihy...

Nemám v úmysle hodnotiť prečítaný príbeh ako alternatívnu realitu, je to predsa len kniha, fikcia komponovaná tak, aby si získala čo najviac čitateľov, hoc aj tým, že bude kontroverzná. To robí aj Dan Brown. Aj tak sa v dnešnom svete dosahuje úspech a úspešný predaj kníh.

V doslove ku knihe Kód1 píše autor otvorene: "Mojou ambíciou bolo napísať príbeh, a nie učebnicu histórie, primäť k zamysleniu, a nie presviedčať, pravdu hľadať, a nie vlastniť.     



01 marca 2014

Večer s madame

Bol to taký večer, nie prvý máj, len pozdný večer, ktorý trval skoro večnosť. Bol to divadelný večer s  Madame Bovary v činohre SND.  Vážny kus o osudoch ženy, jej manžela, jej milencov, všetkých dedinčanov a širšej rodiny. Emma bola vychovávaná v kláštore, ale to je mimo javiskovej inscenácie, sa vydala za Karola. Nie zlého, ale dobrého, až príliš dobrého a patrične naivného manžela, ktorý ju však miloval až do jej posledného dychu. Predtým ju však, doslova neuspokojenú, vrhá do náručia milencov.

Toľko k dejovej línii stačí, aby ste si predstavili, o čo ide. Aké to bolo predstavenie, to je ťažké opísať. Niekto vraví, že ak vydržal sedieť až do konca predstavenia, tak to bolo dobré. U mňa to platí, ale len v kine. Tam sa mi už stalo, že som v polčase odišiel (umelecky) neuspokojený, ako madame Bovary od doktora Karola za svojim milencom. V divadle je to iné, lebo tam sú zvyčajne pohodlné sedadlá, bez tých obručí na odloženie fliaš a pukancov. 

Na madame som vydržal v pohode prvú polovicu a vydržal som (s väčším uspokojením) aj druhé, záverečné dejstvo. Celkový čas od prvej opony až po "klaňačku" bol asi 3,5 hodiny. Proste maratón. Opony už samozrejme, v divadle takej úrovne ako je SND, nie sú obvyklé, to len ako metafora začiatku a konca. Dokonca nikdy nie je isté, že herci budú hrať len na javisku. Aj pri tomto kuse s milovaním sa pohybovali, pre spestrenie, aj medzi divákmi. Dokonca sa milovali aj na balkóne. "Show must go on" a keď natiahnete ruku, môžete si na herca, či herečku (podľa preferencií) takmer siahnuť.

Jednoducho, môžem povedať, že som to videl, počul a nakoniec aj zvíťazil. Koho by som pochválil? V prvom rade, radu starších, teda hercov: František Kovár, Marián Geišberg a ešte jedného ďalšieho, ktorý chodil v čiernom oblečení. Aj všetci ostatní hrali fajn. Zopár pripomienok a postrehov mám takých všeobecných. Občas som nepočul, o čom si dvaja herci na opačnom konci javiska hovoria (sedel som vľavo v 5. rade). Občas mám dojem, že seriálová tvorba v televíziách trochu deformuje herecké prejavy, asi v tom zmysle, že tam sa snažia byť maximálne civilní, ale javisková reč má mať asi trochu iné parametre, ako seriálová (môj názor).

Doma si divák, v prípade potreby pridá, či uberie na hlasitosti. A keď sme u zvuku, je tu ďalšia pripomienka. Medzi niektorými scénami bola pustená reprodukovaná klavírna hudba, to je dobré, lebo hudobná reč je najzrozumiteľnejšia. V týchto hudobných klavírnych "predeloch" som trochu plával vo virtuálnom priestore. V dvojexpozícii som videl cez celé javisko jeden obrovský klavír. Takú predstavu vo mne vyvolala hlasitosť klavírnej hudby.

Možno som sedel blízko reproduktora, ale skôr si myslím, že je v tom zámer, len neviem aký. Divácka odozva na záver predstavenia bola, podľa mojich skúseností, trochu slabšia ako obvykle býva v SND. Ani sa nečudujem, po toľkom sedení sme boli všetci unavení. Menej je niekedy viac, aj čo sa týka kvanta času potrebného na divadelnú inscenáciu.


Iný, vážnejší názor na Madame Bovary...

19 februára 2014

To, čo sa nehovorí...

Bolkovo "Dědictví, aneb, (...) to se neříká" láka do kina už len tým očakávaným "dedičstvom" po predchádzajúcej úspešnej, už takmer klasickej, komédii. Či chceme, alebo nie, reklama občas zaúčinkuje na konzumenta. Skrátka a dobre, strávil som celkom príjemných 106 minút v kine na tomto filme. Ale pravdu povediac, očakával som viac. Nie minút, ale smiechu a zábavy. Kino bolo plné a na konci sa ozval dokonca aj potlesk. Dvaja diváci tak vyjadrili svoje potešenie z filmu.

Je to komédia, tak láskavo píšu na csfd, ale v diskusných príspevkoch sa hovorí o niečom trošku inom. Mohol by som sa svojim názorom do tej diskusie pridať v podobnom duchu. Nie všetko sa vo filme a v živote podarí. V priebehu pozerania filmu som začal mať dojem, že je to trošku medzi "Bolkovinou" a "Troškovinou". Nie že by mi vadili Troškove komédie, to nie, ale je to taká "ľudová" zábava vhodná na nenáročné zabitie času po denných starostiach.

Tu to síce bolo so zábavou a humorom trochu skromnejšie, a po filme som mal dojem, že som akosi "prebolkovaný". Začal som byť na rozpakoch, či nabudúce pôjdem na Troškove "Babovřesky", ktoré sa prezentovali v reklame pred týmto filmom. Pravda je tiež, že som tie skoro dve hodiny vydržal sedieť na starej kino-stoličke bez problémov. Taký je už náš divák "rozmaznaný" televíznymi reklamami, že je rád keď ho počas filmu v kine nikto neruší. Všeličo iné mu odpustí.

Žiadne rušenie, s výnimkou tých zopár svietiacich mobilov na okolí a baby, ktorá si potme, s bleskom fotila návštevníkov svojho kina.


Dědictví aneb Kurva se neříká, Česko, komédia
Réžia: Robert Sedláček, scenár: Bolek Polívka, kamera: Michal Krejčí
Hrajú: Bolek Polívka, Arnošt Goldflam, Miroslav Donutil, Ivana Chýlková, Dagmar Veškrnová-Havlová a ďalší.

15 februára 2014

Spravodlivá spoločnosť

Hneď v úvode treba povedať, že spravodlivá spoločnosť je utópiou, ale predsa, čo keby sme zaviedli akúsi ekonomickú rovnosť všetkých. Ja viem, že nie sme všetci pre  spoločnosť rovnako dôležití. Napríklad takí dôchodcovia, tí už "boli" pre spoločnosť dôležití. Každý individuálne, ale v dôchodcovskom veku už rovnostársky, všetci na jednej lodi. Áno, dnes už predsa aj s ľúbivým zásluhovým princípom.

Zásluhový princíp platí v celej spoločnosti, globálne. Kto zarobí málo, kto má málo, až nič, má malé zásluhy až žiadne zásluhy a čím viac niekto zarobí a hlavne čím viac má, tým viac dostáva. Tak to bolo aj u nás až donedávna. Spravodlivá spoločnosť si povedala, že pre fungujúcich dôchodcov treba zrušiť zásluhovosť, aby sa viac ušlo tým, ešte aktívnym. Už sa dôchodky nezvyšujú percentuálne, ale o určitú sumu, každému rovnako. Skoro taký socialistický princíp - veď žalúdky máme všetci (skoro) rovnaké.   

Skutočná spravodlivá spoločnosť by urobila to isté pre všetkých. Príjmy bankárov, podnikateľov, obchodníkov a iných, napríklad burzových špekulantov by neboli absolútne závislé od veľkosti ich zisku, ale mali by sa zvyšovať, podobne ako u dôchodcov, pevne stanovenou sumou. Tá by sa vypočítavala z celkovej prosperity danej spoločnosti. Zisk by bol jednoznačne určený na rozvoj, prípadne zníženie cien produkcie a podobne. Veď som hovoril, že ide o utópiu...