Stránky

31 januára 2014

Dievčatá

Motto: Mastný chlieb je preto mastný, aby na ňom lepšie držala cibuľa...

Zdanlivo nesúvisiace motto s dievčatami, o ktorých tu bude reč, sem skutočne pasuje, podobne ako dobrá metafora do básne. Nerád by som opisoval od iných blogerov, mám totiž kamaráta, ktorý sa volá Fero. Ja ho však pre účel tejto metafory premenujem na Peťa. Tak som včera šiel s Peťom do nemenovaného kauf landu a hneď za tými automatickými dverami sa vrhli na Peťa dve šťúple dievčatá. Že im hneď padol do oka, ako ho uvideli. Peťo je naozaj fešák, ani som sa im nečudoval, že mňa si ani nevšimli. 

Po úvodných vychvaľovaniach jeho príťažlivosti a krásy, skáčuc si navzájom do rečí, mu začali ponúkať voňavky. Najnovšie modely, rovno z Paríža, si hneď kvapkali na zápästie a Peťo na, ňuchaj či sú voňavé. Isteže neváhal, aj keď na tých štíhlych devách boli najzaujímavejšie práve tie voňavky. Vraj to sú extra fajnové pánske, ale majú aj dámske voňavky. Peťo sa začudoval, že načo sú pánom voňavky, veď do Veľkej noci je ešte ďaleko. Vraj keby sa páni voňavkovali, potierali by tým svoje skvelé feromóny. V duchu som mu dal za pravdu.

Potom vytiahli zo škatuľky aj dámske voňadlá a hneď s otázkou, či by sa za ženou, takto navoňanou neotočil? Peťo súhlasil, veď on sa otáča skoro za každou, aj bez voňaviek. Vtedy si spomenul, že by sa mu vlastne jedna dámska vôňa aj hodila. Nie na seba, ale ako dar jednej dáme k sviatku. Vlastne to je aj také "Valentínske" obdobie, že by možno aj jednu kúpil, teda záleží od ceny, ale hádam takých 5 eur by za to dal. Dievčatá skoro spadli z nôh keď tú sumu vyslovil. V Paríži to vraj predávajú po 140 eur, ale že sme európska chudoba (a nie sme hlupáci), tak oni nám to v rámci reklamnej akcie predávajú za púhych 50 eur. 

Peťov záujem v tom číselnom okamihu klesol na spodnú priečku jeho peňaženky, tam kde odkladá drobné  a po otočke na jednej nohe sa chystal odísť bez rozlúčky. Katastrofu predaja vtom zachránila práve pribehnuvšia "holka". Teda, treba uznať, že to už bola kočka a to naozaj, lebo spustila svoju naučenú reč v spisovnej češtine (no jo, šéfka.) a dievčatá stíchli. Nebudem to popisovať, lebo to bolo to isté ako mali naučené slovenské devuchy, len finalizácia bola sofistikovanejšia. Najprv ponúkla pánsku aj dámsku vôňu spolu za "padesát". Peťo ostal tvrdý. Potom za 40 a Peťo zase nič, aj keď mu šepkala do ucha, len hlavou krútil. 

Jednačka, ako v tureckom bazáre, keď Slovák nevie po turecky a Turek po slovensky. Nebudem napínať, nakoniec Peťo dostal jednu dámsku "voňavú vodu" za desať eur (a bolo vidieť, že aj druhá strana je veľmi spokojná s tou sumou). Vraj, aby to nikomu nepovedal (tiež zašvitorila do uška), že to dostal tak lacno, lebo by im mohol pokaziť ďalšie obchody. Aj také býva niekedy obchodné tajomstvo. Peťo samozrejme zložil sľub mlčanlivosti, inak by o tom napísal sám. Našťastie ja som nič nepodpísal (ani nekúpil), tak píšem. A prečo to motto? Nuž, iste aj cibuľa je dobrým prostriedkom na maskovanie tých oných feromónov.

24 januára 2014

Deň D a hodina H

Takto sa niekedy označujú dôležité termíny, medzníky a hlavne počiatky. Aj náš budúci prezident sa dočká svojho dňa a svojej hodiny. Hovoriť o minútach a sekundách by však bolo príliš odvážne. Chcem si tiež stanoviť taký deň D, ktorý by ma posunul niekam do lepších čias. Čas však beží plynulo a vždy naplno, nerátajúc čas. Tak sa mi z času na čas nahromadí na stole (na stoloch) kopec rozrobených a nedokončených úloh. Nie je to vždy práca, často je to aj zábava, ale to je už záležitosť uhla pohľadu.

Z môjho pohľadu je už každá práca zábavou a každá zábava je zároveň prácou. Napríklad také písanie článkov do blogu. Spočiatku to bola úžasná zábava, kým sa z toho nestala práca. Ale tá práca je stále zábavná. Do istej miery. Tak ako skoro všetko je relatívne aj toto. Zlý čas nastáva vtedy, keď si hovorím "mal by som to robiť", ale nerobím to, lebo sa vrhám do inej práce. Zaujímavejšej, či dôležitejšej. Aj to záleží od toho, aké mám práve záujmové poreferencie. Odborne a módne sa tomu teraz hovorí "prokrastinácia".

Je to taký osobný "multitasting". Tú disciplínu zvládajú počítače bez problémov, lebo na to boli stvorené. Spätne to však pôsobí aj na človeka s prívlastkom "počítačový". Dovtedy nám na PC chodia súbežné procesy, až sa vrece roztrhne a robíme to tak isto. Takú reťaz gordických zauzlení človeka (muža) môže preťať len zopár ľudí. V škole je to učiteľ, v práci šéf a doma žena.

Zdalo by sa, že skákanie z úlohy na úlohu má aj svoje pozitíva. Keď ma prestane zaujímať to, čo práve robím, vrhnem sa čerstvo na ďalšiu akciu v poradí, alebo aj mimo poradia. Vpolitike je to trochu inak. Tam sú pevne dané obdobia sejby nádejí a potom zber úrody. Kandidáti hovoria inak ako prezidenti. Najprv sú sľuby, často nereálne, potom je reálna politika. V rámci možností. Všimol som si jedného kandidáta na plagáte. Sľubuje, že bude silný prezident. Ja by som to nemohol povedať, nechodím do posilňovne. 

18 januára 2014

Prezidentský začiatok

Posledný vlaňajší článok som začínal tým, že ešte je ďaleko do Silvestra. Silvester je teda medzník, možno väčší ako Nový rok. Dnes je opäť ďaleko k Silvestru a rok už beží na plné obrátky. Len aktuálny politicko - spoločenský život mi akosi uniká. Ani k tomu prezidentskému aktu som sa ešte nevyjadril, ale posledný úrčite nebudem. Na blogoch sa už, zväčša pravicovo naladení brigádnici pustili do svojej nadpráce.

Je to nepríjemné, ak je človek svojim charakterom príliš naklonený na jednu stranu. Zvlášť, ak ide o prezidenta republiky. Svoj názor som tu už raz vyslovil. Som proti straníckym kandidátom práve preto, že tí sú charakterovo naklonení na jednu, či druhú stranu. Tobôž taký kandidát nemôže vyhlasovať, že chce byť prezidentom pre všetkých obyvateľov Slovenska.

Aktuálna situácia s roztrhnutým kandidátskym vrecom je zložitá. Výber je síce veľmi široký, ale znovu dokazuje, že kvantita nezaručuje kvalitu. V tom vreci máme všetko, od známych, až veľmi známych osobností, až po neznáme veličiny. Otázkou je aj to, či nebude treba zaviesť funkciu prezidenta "na dohodu" a či majú prezidentskí kandidáti ako dôchodcovia potom platiť odvody do všetkých odvodňovacích kanálov.

Nie som proti dôchodcom! Božechráň, to by som si nedovolil, lebo to nemá logiku skúseností. A vôbec, súperenie medzi mladými a starými tiež nemá logiku, lebo platí len súperenie v oblasti vedomostí, rozhľadu, charakteru, stratégie a taktiky pri riešení akýchkoľvek a hlavne nepredvídateľných problémov. Prezident ťažko môže sľubovať, že urobí to, či ono. Na to sú povolaní iní. On musí mať nad všetkým dohľad,  prehľad a nadhľad. Má k tomu kompletný štáb odborníkov, ktorých si musí vybrať, aby obsiahol celú šírku spoločenskej problematiky. Aj preto musí byť hlavne stratég, ale hlavne charakter, ktorý presvedčí.

Ťažko radiť a radenie tu ani nemá zmysel. Každý sa musí rozhodovať sám. Ja to budem mať ťažké, pred časom som navrhoval Milana Kňažka, lebo ma presvedčil svojim postojom k minulosti a k súčasnosti. Bohužiaľ, teraz, keď už začala kampaň, presviedča o niečom trochu inom. Nemyslím si, že prezident má byť v opozícii voči vláde. Nemá ani na všetko prikyvovať a v tom je to umenie - pôsobiť pozitívne a  argumentačne. A znovu som u stratégie.

Máme už dosť veľa skúseností s prezidentami, počnúc tým prvým v nešťastnej konfrontácii s vládou, cez druhého, ktorý sa dostal do súdneho sporu s republikou až ku súčasnosti, ktorej síce nemožno vyčítať straníckosť, lebo v KSČ bol iba chvíľu, jeho strana HZD bola účelovým zoskupením proti Mečiarovi, s ktorým súperil a zvíťazil aj v prezidentských voľbách 2004. Na to všetci jeho kritici s krátkou pamäťou zabudli.

Tak teda, dnes máme 15 kandidátov. Historicky najvyššia kvantita. Osem z nich poznám, osobne som sa stretol s tromi, takže mám možnosť osobného výberu. Milana Kňažka do toho nepočítam, ako herca sme ho stretávali často. Osobne a politicky len z veľkej diaľky, na námestí SNP v roku 1989, kde tvoril "koridor".

S Róbertom Ficom som sa stretol na krátky (náhodný) rozhovor za čias Dzurindovej vlády, s Petrom Osuským sme si nepadli do noty, aj keď sme boli na jednej strane barikády. Problém totiž nikdy nie je v tom, čo bolo, ale v tom, čo bude. Viliama Fischera som stretol za zvláštnych okolností v nemocnici. Príjemný človek a vynikajúci lekár.

Siedmych kandidátov nepoznám ani osobne, ani sprostredkovane, tých nemenujem, ale z mojej voľby vypadávajú, lebo nie je reálne, aby som si o nich urobil za tak krátky čas do volieb predstavu. A vôbec, pozitívne spoznávať človeka počas jeho volebnej agitácie je takmer nemožné.  Ostávajú mi teda na voľbu známe a všeobecne známe tváre. Naschváľ hovorím o tvárach, lebo je zvykom, že prezidentskú tvár dávame aj na známky a známky chceme mať pekné.

K Róbertovi Ficovi skoro niet čo dodať, "vsjo jásno". Okrem známych predpokladov jeho voľba skrýva aj zopár neznámych - hlavne rekonštrukciu vlády a zmenenú situáciu v jeho vysielajúcej strane.

Ján Čarnogurský, veľmi známa postava, ale už dlhší čas bol mimo slovenskej politiky. Historicky je známy jeho výrok o slovenskej hviezdičke. Právnici niekedy veci príliš prešpekulujú.

Pavel Hrušovský by pasoval na poštovú známku veľmi dobre, má skúseností na rozdávanie, len jeho prílišná orientácia jedným smerom ho v podstate radí medzi silne stranícky zaťažených kandidátov.

Milan Kňažko, ako môj kandidát to má ťažké, aby nepodľahol nástrahám predvolebnej kampane a radám svojich poradcov. Nemal by avizovať konfrontačný postoj ku vláde. S vládou musí mať predsa prezident rovnaké ciele, čo však nevylučuje argumentačnú diskusiu. Tiež sa odvolávať na historické udalosti spred dvadsiatich rokov nie je rozumné. Prešli sme búrlivým vývojom a nech sa to zoberie z hociktorej strany, zaujíma nás budúcnosť. Štrganie kľúčov je už našťastie len peknou legendou.

Ešte by som sa zastavil u Radoslava Procházku. Spočiatku, kým nešlo o prezidentskú kandidatúru, som ho vnímal ako premýšľavého politika, čo je dobré. V kampani však začína sľubovať veci, ktorým neverím, a zrejme sú len jeho predvolebnou taktikou. Vystúpil z KDH, čo mu umožnilo byť nezávislým. Ťažká voľba to bude.