Stránky

19 februára 2014

To, čo sa nehovorí...

Bolkovo "Dědictví, aneb, (...) to se neříká" láka do kina už len tým očakávaným "dedičstvom" po predchádzajúcej úspešnej, už takmer klasickej, komédii. Či chceme, alebo nie, reklama občas zaúčinkuje na konzumenta. Skrátka a dobre, strávil som celkom príjemných 106 minút v kine na tomto filme. Ale pravdu povediac, očakával som viac. Nie minút, ale smiechu a zábavy. Kino bolo plné a na konci sa ozval dokonca aj potlesk. Dvaja diváci tak vyjadrili svoje potešenie z filmu.

Je to komédia, tak láskavo píšu na csfd, ale v diskusných príspevkoch sa hovorí o niečom trošku inom. Mohol by som sa svojim názorom do tej diskusie pridať v podobnom duchu. Nie všetko sa vo filme a v živote podarí. V priebehu pozerania filmu som začal mať dojem, že je to trošku medzi "Bolkovinou" a "Troškovinou". Nie že by mi vadili Troškove komédie, to nie, ale je to taká "ľudová" zábava vhodná na nenáročné zabitie času po denných starostiach.

Tu to síce bolo so zábavou a humorom trochu skromnejšie, a po filme som mal dojem, že som akosi "prebolkovaný". Začal som byť na rozpakoch, či nabudúce pôjdem na Troškove "Babovřesky", ktoré sa prezentovali v reklame pred týmto filmom. Pravda je tiež, že som tie skoro dve hodiny vydržal sedieť na starej kino-stoličke bez problémov. Taký je už náš divák "rozmaznaný" televíznymi reklamami, že je rád keď ho počas filmu v kine nikto neruší. Všeličo iné mu odpustí.

Žiadne rušenie, s výnimkou tých zopár svietiacich mobilov na okolí a baby, ktorá si potme, s bleskom fotila návštevníkov svojho kina.


Dědictví aneb Kurva se neříká, Česko, komédia
Réžia: Robert Sedláček, scenár: Bolek Polívka, kamera: Michal Krejčí
Hrajú: Bolek Polívka, Arnošt Goldflam, Miroslav Donutil, Ivana Chýlková, Dagmar Veškrnová-Havlová a ďalší.

15 februára 2014

Spravodlivá spoločnosť

Hneď v úvode treba povedať, že spravodlivá spoločnosť je utópiou, ale predsa, čo keby sme zaviedli akúsi ekonomickú rovnosť všetkých. Ja viem, že nie sme všetci pre  spoločnosť rovnako dôležití. Napríklad takí dôchodcovia, tí už "boli" pre spoločnosť dôležití. Každý individuálne, ale v dôchodcovskom veku už rovnostársky, všetci na jednej lodi. Áno, dnes už predsa aj s ľúbivým zásluhovým princípom.

Zásluhový princíp platí v celej spoločnosti, globálne. Kto zarobí málo, kto má málo, až nič, má malé zásluhy až žiadne zásluhy a čím viac niekto zarobí a hlavne čím viac má, tým viac dostáva. Tak to bolo aj u nás až donedávna. Spravodlivá spoločnosť si povedala, že pre fungujúcich dôchodcov treba zrušiť zásluhovosť, aby sa viac ušlo tým, ešte aktívnym. Už sa dôchodky nezvyšujú percentuálne, ale o určitú sumu, každému rovnako. Skoro taký socialistický princíp - veď žalúdky máme všetci (skoro) rovnaké.   

Skutočná spravodlivá spoločnosť by urobila to isté pre všetkých. Príjmy bankárov, podnikateľov, obchodníkov a iných, napríklad burzových špekulantov by neboli absolútne závislé od veľkosti ich zisku, ale mali by sa zvyšovať, podobne ako u dôchodcov, pevne stanovenou sumou. Tá by sa vypočítavala z celkovej prosperity danej spoločnosti. Zisk by bol jednoznačne určený na rozvoj, prípadne zníženie cien produkcie a podobne. Veď som hovoril, že ide o utópiu...     

12 februára 2014

Jednoduchosť vecí

"Jednoduchosť je vyriešená zložitosť. Je základným predpokladom úspechu pre každý produkt." (Constantin Brâncuşi). Každá zložitosť sa dá rozložiť na jednoduchosti. Zoberme si napríklad taký procesorový čip z počítača. Na prvý pohľad je to plastový kváder, ktorý má po obvode nespočetné množstvo nožičiek. Zdanlivá jednoduchosť, ktorá v sebe skrýva milióny ešte jednoduchších tranzistorov. Tranzistor, to je taká šikovná vecička, polovodičový prechod, ktorý za istých okolností nevedie elektrinu, ale ak má na svojej riadiacej elektróde elektrický náboj, tak sa ten prechod otvorí a vedie elektrický prúd. Podobne je usporiadaný aj celý vesmír. Z tých najmenších častíc sa skladá nekonečne zložité nekonečné všetko.

Niektoré internetové stránky sú okrem svojej informačnej hodnoty aj užitočné. Niektoré nie. A niektoré ani tak, ani inak. Užitočné sú tie stránky, ktoré nie sú písané systémom  "čierne na bielom", ale naopak. Sú v nich také inverzné pravdy. Veľká čierna plocha na monitore je užitočná práve tou svojou čiernotou. Mám rád jednu takú stránku, ktorú si otváram vždy, keď mám pochybnosti o čistote monitora. Na čiernom podklade perfektne vynikne prach. Vtedy si vždy zoberiem antistatickú kefu, mám ju po ruke, prejdem nou po stránke zľava doprava a späť a monitor je čistý.  Inak tú inverziu nemám rád, aj keď perfekcionalisti tvrdia, že čierne stránky nám šetria elektrickú energiu. Najviac a najradšej šetrím, vypnutím počítača. Dobrú noc.

10 februára 2014

Rozhodnutie

Občas nastáva taká chvíľa v živote, že sa človek musí rozhodnúť. Ak je tá chvíľa dlhá, tak sa tomu hovorí rozhodovanie. Niekedy je ťažké sa rozhodnúť. Ja dokonca tvrdím, že rozhodovanie je zo všetkého najťažšie, lebo už aj Jozef Švejk vo svojej knihe hovoril, že vždy sú dve možnosti a to je problém, ktorému sa hovorí dilema.

Z národov hoc sme rôznych, všetci za jedno chceme sa biť... Tak nás niekedy nútili spievať, ale už viem že to nie je celkom tak. Síce nám ide všetkým v živote o to jediné dôležité, ale medzi tým dôležitým nám ide aj o zábavu a všelijaké iné malichernosti. Prácu radšej nespomínam, tá prichádza sama od seba, lebo by sme sa bez nej umlátili od nudy.Tak to je, že občas sa musíme rozhodovať, čo urobíme.

Rozhodovanie, aj keď je strašne ťažké, niekedy je celkom zábavné a poskytuje "rozhodcovi" isté potešenie. Nie však každému. Sú ľudia, ktorí keď sa raz rozhodnú, už si myslia, že niet inej cesty. Ale, ako už Švejk správne spomenul tie dve možnosti, prečo by sme si tú dilemu nevychutnali? Uvediem príklad: Chodíme po meste, a mňa napadne, že by som mal zájsť do železiarstva kúpiť nejakú dôležitú vec. Žene to radšej nepoviem, lebo ona by to považovala za nemenné rozhodnutie a musel by som si už to železo kúpiť.

K danej predajni je to ešte najmenej dvesto metrov a iba ja viem, o čom sa rozhodujem. Viem, že mám ešte hŕbu času na rozhodovanie. Nie na rozhodnutie, to je dielom okamihu, ale na rozhodovanie... Stále mám čas sa rozhodnúť. Čas beží, ale nádherných 5 minút mám na to, aby som si urobil vnútorný prieskum verejnej mienky. Kúpiť, či nekúpiť? (Také malé švajčiarske referendum). Najprv to vyzerá 60:40, potom sa to presúva na opačnú stranu, až to skončí v neutrálnej polohe. Balansujem chvíľu na hrane až do posledného kroku, do poslednej sekundy. A kráčam s rozhodnutím - ďalej po ulici. S potešením, že som práve ušetril 20 €. Tých 5 minút rozhodovania stálo za to.

08 februára 2014

Sobota ako na zaoceánskej lodi

Pravda je, že som sa ešte na zaoceánskej lodi neplavil, ale na jednom veľkom trajekte už áno. Aj taká nočná plavba je podobná všednej zimnej sobote človeka bez rytmického striedania práce, zábavy a oddychu. Na tom trajekte som strávil celú noc bez vlastnej kajuty a myslel som si, že to bude brnkačka, veď loď má sedem poschodí a na každom je čosi otvorené celú noc. Po pár hodinách mi to už liezlo krkom a musel som si nájsť nejaké teplé miestečko na driemoty.

To bol iba príklad, ako sa cíti človek keď jeho svetom je jedna stolička pri počítači. Žiadne striedanie dobrého a zlého, stále len sivosť monitora. Trochu to preháňam, aj pri klávesnici sa dá sem tam zažiť trochu zábavy, ale len odtiaľ potiaľ. Po istom čase si tu človek musí pripadať ako hokejista na trestnej lavici. Všetci sa tam, za plexisklom, bijú o naše každodenné víťazstvá a tu, ako by sa ani čas trestu neodpočítaval. Je tu také ročné obdobie bez inšpirácie. Zima - nezima a jarné klíčky v nedohľadne.

O dva týždne to už bude o niečo lepšie, zasejem prvé jarné semená a celý týždeň budem čakať, kedy sa ukážu prvé lístočky. Možno o mesiac aj trhovisko ožije. V tejto zime sa mi odcudzila aj televízia. Nepozerám žiadne stanice s reklamou. Aj televízie sú ako zaoceánske lode, zábava len odtiaľ potiaľ a potom sa všetko opakuje, od zábradlia ku zábradliu. Už sa teším, že na obzore sa zjaví nejaký prístav, napríklad v podobe tej záhrady.