Stránky

31 marca 2014

Noe podľa komiksu

V časopise Rytmus života som sa dočítal, že predstaviteľ Noema vo filme Noe chcel na premieru filmu pozvať aj pápeža Františka. Pápež to vraj odmietol a iste dobre urobil. Keby som bol pápežom a mal by som len zopár základných informácií o tomto filme, tiež by som to odmietol. Keby som bol mal včera tie základné informácie o tomto filme, tiež by som včera radšej sedel doma, ako v kine. Ale ešte som ich nemal...

Tak sa stalo, že som šiel do kina úplne neinformovaný a až dodatočne som sa dozvedel, že ten film nebol natočený podľa Biblie, ale ako námet mu poslúžil komiks. Proste "Amerika". To samé o sebe veľa hovorí. Skutočne je to trochu rozprávka, trochu antické báje a trochu aj  akčný "trhák", ktorý si nerobí žiadne starosti s pravdepodobnosťou príbehu, ani s realitou popisovanou v Biblii, ani s obrazovými prostriedkami použitými vo filme.

Napriek tomu, názvom vzbudzuje dojem, že práve o ten biblický príbeh ide.

Možno poviete, že všetko je to o miere vkusu a vlastných kultúrnych preferenciách. Áno, aj tak je to! Nedávno sa jeden diskutujúci na blogu.sme vyjadril tak necitlivo a s odporom na adresu dychovej hudby, až mi prišlo ľúto všetkých dychovkárov. Doma som si potom schválne pustil SENZI TV, kde dávajú aj dychovku a nevychádzal som z úžasu, aká je to príjemná hudba. Hlavne v porovnaní s rôznymi modernými (vraj) hudobnými smermi. A aké príjemné asociácie na mladosť môže dychovka vyvolať. U nás, čo si viac pamätáme.
 

30 marca 2014

Neskorý zber

Na poéziu je potrebný patričný stav človeka. Občas mávam také stavy, keď rozumiem básňam a niekedy dokonca zo mňa aj niečo poetické vyjde (nie to, čo si myslíte). Ale dosť bolo invektív, poďme rovno k veci a tou je taká malá zbierka poézie od Benjamína Škreka s názvom Neskorý zber. Je to knižka s veselými ilustráciami Pavla Šebáka. Celá tá knižka je veselá, tak ako sú veselé aj jej básne a aforizmy.

Veď uznajte, už aj to hlavné motto je nabité humorom: "JE FAKT, ŽE MA VYCHOVALA ULICA - ALE HLAVNÁ". Aj vedľajšie motto knihy je plné smiechu: "Smejte sa, smejte sa, smejte sa, ale vážne".  Dosť bolo citácií, lebo keby som v nich ďalej pokračoval, musel by som citovať aj priateľské, až fejsbúkovské, venovanie vpísané vlastnoručne autorom knihy pre mňa.

Priznávam, bolo to už dosť dávno, ešte vlani, keď mi došla pošta až z Trnavy a v balíku bol "neskorý zber", ako to kvalitné víno. Porušil som všetky zásady dobrého čítania poézie a hneď som si sadol do kresla a čítal a čítal a v duchu som si aj recitoval tie krátke verše nabité humornými múdrosťami, či naopak - múdrym humorom.

Keď o nič nejde, ide vlastne o všetko. Tak je skrytá iskra v básnickej forme "neskorého zberu", ako sa skrýva slnko vo víne. Našťastie som si túto knižku nechal na poličke v dosahu mojej ľavice (ľavej ruky) a keďže dobre sedí v ruke, znovu som sa začítal. Veď má všetkých 5 knižných "P", ale aj "k" a "s", to jest, že je krátka a stručná, a na každú príležitosť.

Básnické umenie Benjamína Škreka ma oslovuje už dávnejšie, inak nehodnotím, ale prijímam. Tak  ako sa prijíma dobré víno, hoci aj pod obojím (aj keď nie som evanjelik). Vďaka za dobrú náladu a nevtieravé poučenia, vtipné ako sám život.       


Benjamín Škreko: Neskorý zber
ilustrácie: Pavol Šebák 
TRIPSOFT 2011

29 marca 2014

10 pravidiel, ako...

Ako "sbalit holku". "Holka" je Slovenka po mame a Francúzka po otcovi, diplomatovi. Ten čo ju balí s otcovou pomocou je český (večný) študent astronómie. Ako to prebieha a ako to skončí, o tom je celý film. Prostredie na jednej strane nóbl, šľahnuté francúzskou aristokraciou, na druhej strane šľahnuté "mariškou". Uznáte, že to príliš nejde dohromady. Alebo že by šlo?

Je to filmový príbeh jednej, akoby začínajúcej lásky, či zamilovanosti. Koniec je "happy", veď ako inak v komédii, ktorá je tak trocha "crazy". Zábava vcelku vydržateľná, s výborným hereckým výkonom Miroslava Donutila, s jeho pragmatickými návodmi, ako dievčatá zaručene zbaliť. Za pozornosť stojí pravidlo číslo 10 - ak sa to nepodarí, kašľať na to, nájsť si inú.

Tereza Nvotová je fajn, Matouš Ruml trochu lepší, ale dohromady im to vo filme veľmi nejde. Celkové skóre filmu (podľa mňa) - slabší priemer. Nenáročná zábava, ak divák príde do kina dobrovoľne zabiť čas.
 
-
10 pravidel jak sbalit holku
ČR, komédia, réžia Karel Janák, hrajú: Matouš Ruml, Jan Dolanský, Jakub Prachař, Miroslav Donutil, Tereza Nvotová a ďalší...

22 marca 2014

Ako sa píšu romány

Veľmi jednoducho. Dnes ráno na svitaní sa mi o tom snívalo. Sny sú často veľmi užitočné, hlavne pre spisovateľov. Taký spisovateľ ešte ani nie je istý, či ešte spí, alebo sa už zobúdza a jeho myseľ už kreslí obrazy a príhody, ktoré sa síce nestali, ale mohli by sa stať. Dnes to bolo aj so mnou úplne jasné, spal som ako spisovateľ. Kedysi sa hovorilo, je hladný ako spisovateľ, ale dnes to už našťastie neplatí.

Takže: On kráčal po ulici, takej aké sú práve teraz, jarnej. Stromy už nesmelo pučali, tu i tam sa ligotal zlatý dážď. On stretol niekoľko známych tvárí, ktoré ho príliš nezaujali, až sa v jeho zornom poli ocitla Ona.

V tom sne to pokračovalo ďalej, ale to už poznáte ako to chodí keď sa stretnú oči, ktoré si v okamihu položia otázku a v tom istom okamihu si na ňu aj odpovedia. Nebudem to tu rozvádzať, nie som spisovateľ. Keby som bol spisovateľ už by som to naťukal do klávesnice a príbeh by bol na svete. Z toho plynie poučenie, že skoro všetci sme, či môžeme byť spisovateľmi. Jedine, že by sme sa ešte nenaučili písať. Lebo čítať vie každý. Niekedy sa však zdá, že je to naopak - každý píše a málokto to číta.

Už v materskej škole sa učíme tú riekanku, ktorá nás zároveň učí aj základom matematiky: "Píšem, píšem, písaničku, až napíšem šestnásť, kto neverí, nech spočíta...". Základom dobrého písania však stále ostávajú sny. Potenciálnym spisovateľom je len ten, kto vie snívať. Sny sú súčasťou života, rovnako ako smrť.

Tou vetou by som vari mohol dnešný sobotník skončiť, ale... Vždy je nejaké ´ale´ a týmto "ale" je nadanie, či talent na pútavé rozprávanie príhod. Preto sa mnohí držíme čítania a písanie nechávame povolaným.  




15 marca 2014

Prší

Prší a ešte bude, na kosti sa dá spoľahnúť. Padla na mňa z toho akási poetická, zádumčivá nálada. Napíšem o tom báseň, to bude paráda. Než som sa dostal ku klávesnici, pršať prestalo a aj tie kĺby, síce s pomocou fastumgélu, ale predsa začali veštiť slnečné počasie. Taká je tvrdá realita. Niekedy zádumčivosť prejde, aj keď by sme ju chceli zdržať. Škoda toho dažďa, bol tak príjemný...    

13 marca 2014

Do spoločnosti

Pred časom som písal o tom, ako chodia do spoločnosti naše autá. Chodiť do spoločnosti je dôležité aj pre človeka. Ten, kto má svoje zamestnanie, alebo firmu, má tam aj svoje spoločenské kontakty. S tými by celkom dobre vystačil, ale chýbala by mu kultúra a hlavne hudba. Nepotreboval by to len v prípade, že pracuje v oblasti kultúry, alebo sám je tvorcom kultúrnych hodnôt.

To však nie je môj prípad. Z hľadiska internetu som skôr publicista, ako umelec, ale ani jedno, ani druhé  zaradenie na mňa nesedí ako tá povestná nádoba na sedací sval. Kto sem občas príde, vie o čom točím. Pracovať na internete síce vytvára možnosti styku s inými ľuďmi, ale len vo virtuálnej rovine a to nestačí. Kam teda do spoločnosti?

Hamletovská otázka, ale Hamletovu odpoveď nepoznám. Shakespeare nevedel čo je internet, mal to teda veľmi jednoduché. Jeho otec vyrábal rukavičky a on si vybral niečo tak vznešené, ako je umenie písať a vymýšľať hry o živote. Keby žil dnes, začínal by ako bloger na blogspote a v prípade, že by jeho otec žil na Slovensku, bol by skôr krajčír ako rukavičkár a jeho syn by začínal ako VIP bloger na blog.sme.sk.

Kam teda v dnešnej dobe do spoločnosti v prípade človeka bez zamestnania, žijúceho z bohatej renty?  Ten prívlastok je dosť nepravdepodobný, ale predsa. Divadlá a koncerty sú pre slávnostnejšie príležitosti, tak hovorme o všednom dni. Všedne sa chodí do prírody, ale tam nie je dostatok ľudskej spoločnosti. Tak nám ostáva už len nejaký záujmový klub, alebo obchod. Super a hyper market v modernej reči, chrám konzumnej spoločnosti.  

05 marca 2014

Kód1

Tajomstvo kódu jeden bolo odhalené. K literárnej tvorbe Jozefa Banáša mám pozitívny vzťah, aj keď som doteraz prečítal, z piatich dostupných kníh, ležiacich na poličke, ešte len dve. Možno som zaujatý, ale najviac sa mi páčila kniha inšpirovaná reálnym politickým životom, príznačne nazvaná Idioti v politike. Knihy čítam takmer pravidelne, jednu za mesiac. Je to svojim spôsobom  udržiavanie istého kontaktu so svetom a tiež virtuálny návrat do mladosti, keď som z kníh čerpal prvotné informácie o svete a o ľudskej spoločnosti.

Kód1 je o človeku, ktorý je z mäsa a kostí, ako my všetci. Obsahovo je to taká malá alternatívna Biblia. Príbeh, ktorý takto ešte hádam ani nebol v literatúre spracovaný. Nie nadarmo niektorí kritici hovoria o Banášovi ako a slovenskom Danovi Brownovi. Každé takéto prirovnanie však má aj svoje "háčiky". Dan Brown píše o Templároch, o údajných cirkevných tajomstvách, ale o samotnom Kristovi a jeho živote a smrti zatiaľ len okrajovo. Banáš tu rozvíja svoj fiktívny príbeh do detailov a do kontroverznej hĺbky.

Voči štylistike autora nemožno mať námietky, jeho knihy sa dobre čítajú. V tomto príbehu sa dej rozvíja v dvoch rovinách, ako cestovanie súčasníkov po stopách Ježiša a v druhom pláne aj o živote a "východných" Ježišových cestách. Ako každý autor, aj Banáš vkladá do svojich kníh vlastné názory, postrehy a tu aj kopu múdrostí z historických prameňov, ale aj zo svojich ciest. V prílohe knihy je aj niekoľko fotografií z jeho cestovania. Čitateľ preto môže chvíľami nadobudnúť mylný dojem, že ide o literatúru faktu.

Samotný literárny príbeh ma až tak nezaujal, zaujímavé sú však filozofické a náboženské úvahy a múdrosti, ktorých je v knihe pomerne dosť. Dej nie je príliš zložitý. Okrem ženy, ktorá hľadá vyliečenie z rakoviny a preto cestuje s manželom do Jeruzalema a do Kašmíru, je v príbehu zapletená aj Vatikánska tajná služba, čo vytvára akési latentné  napätie. Všetko nakoniec do seba pekne zapadá. Pri čítaní som si poznačil niekoľko úvah, ktoré ma zaujali a nad ktorými sa možno zamyslieť (voľne interpretované):

- Ľudia majú choroby od večných výčitiek a nespokojnosti. Mali by sa tešiť zo života... Stačí čítať blogy na politické a spoločenské témy a hlavne diskusie k nim (nie vždy sa to dá nazvať diskusiou) a človek z toho po čase dozaista ochorie.  

- Muž a žena sú dva póly, ktoré tvoria základnú jednotku jestvovania. Spolu tvoria jednotu a jednota je rovnovážna a prirodzená. Istým spôsobom sa dotkol aj súčasnej politiky a médií - ak sú naše slová a myšlienky len predpokladom, nesmieme ich vysloviť nahlas ako pravdivé. Na druhej strane platí, že ak sa v médiách vysloví domnienka, hoci aj s označením "vraj", semienko nepravdy môže klíčiť a to sa aj využíva.

- A ešte:  Dogma nie je nič iné, ako dôkaz nedostatku dôkazov. Kto o sebe tvrdí, že je majiteľom pravdy, ten je s najväčšou pravdepodobnosťou majiteľom lži... Na vieru stačí vlastné rozhodnutie, ale na pochybnosti je treba rozum, skúsenosti, vzdelanie, múdrosť. K tomu nie je potrebné nič dodať. Pochybnosti je dobré uplatňovať pri čítaní každej knihy...

Nemám v úmysle hodnotiť prečítaný príbeh ako alternatívnu realitu, je to predsa len kniha, fikcia komponovaná tak, aby si získala čo najviac čitateľov, hoc aj tým, že bude kontroverzná. To robí aj Dan Brown. Aj tak sa v dnešnom svete dosahuje úspech a úspešný predaj kníh.

V doslove ku knihe Kód1 píše autor otvorene: "Mojou ambíciou bolo napísať príbeh, a nie učebnicu histórie, primäť k zamysleniu, a nie presviedčať, pravdu hľadať, a nie vlastniť.     



01 marca 2014

Večer s madame

Bol to taký večer, nie prvý máj, len pozdný večer, ktorý trval skoro večnosť. Bol to divadelný večer s  Madame Bovary v činohre SND.  Vážny kus o osudoch ženy, jej manžela, jej milencov, všetkých dedinčanov a širšej rodiny. Emma bola vychovávaná v kláštore, ale to je mimo javiskovej inscenácie, sa vydala za Karola. Nie zlého, ale dobrého, až príliš dobrého a patrične naivného manžela, ktorý ju však miloval až do jej posledného dychu. Predtým ju však, doslova neuspokojenú, vrhá do náručia milencov.

Toľko k dejovej línii stačí, aby ste si predstavili, o čo ide. Aké to bolo predstavenie, to je ťažké opísať. Niekto vraví, že ak vydržal sedieť až do konca predstavenia, tak to bolo dobré. U mňa to platí, ale len v kine. Tam sa mi už stalo, že som v polčase odišiel (umelecky) neuspokojený, ako madame Bovary od doktora Karola za svojim milencom. V divadle je to iné, lebo tam sú zvyčajne pohodlné sedadlá, bez tých obručí na odloženie fliaš a pukancov. 

Na madame som vydržal v pohode prvú polovicu a vydržal som (s väčším uspokojením) aj druhé, záverečné dejstvo. Celkový čas od prvej opony až po "klaňačku" bol asi 3,5 hodiny. Proste maratón. Opony už samozrejme, v divadle takej úrovne ako je SND, nie sú obvyklé, to len ako metafora začiatku a konca. Dokonca nikdy nie je isté, že herci budú hrať len na javisku. Aj pri tomto kuse s milovaním sa pohybovali, pre spestrenie, aj medzi divákmi. Dokonca sa milovali aj na balkóne. "Show must go on" a keď natiahnete ruku, môžete si na herca, či herečku (podľa preferencií) takmer siahnuť.

Jednoducho, môžem povedať, že som to videl, počul a nakoniec aj zvíťazil. Koho by som pochválil? V prvom rade, radu starších, teda hercov: František Kovár, Marián Geišberg a ešte jedného ďalšieho, ktorý chodil v čiernom oblečení. Aj všetci ostatní hrali fajn. Zopár pripomienok a postrehov mám takých všeobecných. Občas som nepočul, o čom si dvaja herci na opačnom konci javiska hovoria (sedel som vľavo v 5. rade). Občas mám dojem, že seriálová tvorba v televíziách trochu deformuje herecké prejavy, asi v tom zmysle, že tam sa snažia byť maximálne civilní, ale javisková reč má mať asi trochu iné parametre, ako seriálová (môj názor).

Doma si divák, v prípade potreby pridá, či uberie na hlasitosti. A keď sme u zvuku, je tu ďalšia pripomienka. Medzi niektorými scénami bola pustená reprodukovaná klavírna hudba, to je dobré, lebo hudobná reč je najzrozumiteľnejšia. V týchto hudobných klavírnych "predeloch" som trochu plával vo virtuálnom priestore. V dvojexpozícii som videl cez celé javisko jeden obrovský klavír. Takú predstavu vo mne vyvolala hlasitosť klavírnej hudby.

Možno som sedel blízko reproduktora, ale skôr si myslím, že je v tom zámer, len neviem aký. Divácka odozva na záver predstavenia bola, podľa mojich skúseností, trochu slabšia ako obvykle býva v SND. Ani sa nečudujem, po toľkom sedení sme boli všetci unavení. Menej je niekedy viac, aj čo sa týka kvanta času potrebného na divadelnú inscenáciu.


Iný, vážnejší názor na Madame Bovary...