Stránky

24 mája 2014

Konce

Niektoré dni sa jednoducho nevydaria. Toto je jeden z nich. Nesťažujem sa, len si to sem zaznamenávam, aby som si uvedomil, že každý koniec je zároveň začiatkom niečoho iného. Čo to bude tentokrát, to ešte netuším. Vraví sa, že palica má dva konce a možno aj dni majú dva konce. Jeden ráno a druhý večer. Jeden držím ja a druhý niekto iný. Neoplatí sa však chváliť, ani haniť deň pred večerom. Počkám.

Vraj sú dnes voľby, ktovie ako dopadnú, ale iste veľmi dobre. Veď o nič nejde, je to len taká všedná, politicko-generačná výmena. Kto by si myslel, že s voľbami príde nová éra, ten by sa mýlil. Ona príde tak, či onak, voľby nerozhodujú. To sa stáva len výnimočne. Častejšie sa stávajú iné prekvapenia. Napríklad také, ako nedodržanie slova. Zaujímavé je to - ako možno držať slovo? Dalo by sa povedať že je ľahšie slovo dodržať, ako sa ho držať. Nie vždy je to pravda, niekedy je všetko naopak.

Keď fúka silný vietor, je dobré držať sa aspoň slova a topiaci sa chytá aj plávajúcej slamky. Veru, aj slovo môže byť oporou, keď prídu životné vetry. Dnes je taký svet, že málokto vám dá slovo len tak z ničoho nič. A keď dá, aj tak možno nedodrží. Žiadna istota. Len výnimoční ľudia vedia dodržať slovo. Takých ľudí sa možno držať v zlých časoch. Ktosi predpovedal, dal slovo, že dnes a zajtra budú na Slovensku búrky. Dnes už je to celkom jasné, že toto slovo u nás nebude dodržané. Aj keď ešte nie je polnoc a zajtra je nedeľa.


20 mája 2014

Škatule

Odkedy jeden prezidentský kandidát vyhlasoval, že je silný, všímam si aj kondíciu každého kandidáta. Dnes mi padli do poštovej schránky štyria. Traja boli mäkkí a jeden tvrdý. Vlastne nie celkom tvrdý, iba natvrdlý. Taký ten polokartón. To asi preto, ak by som si chcel dal jeho navštívenku za klobúk. To si teda rozhodne nedám. Tých troch mäkkých som ľahko skrkval a hodil do koša (separovane), len s tým natvrdlým som sa trochu potrápil.

Čoskoro sa uvidí, či do tých nadnárodných volieb prídu ešte ďalší, v rôznom stupni tvrdosti. Ich cieľ je však pevne predurčený - pre nich vidina dobrého príjmu, pre mňa separovaný zber odpadu. Voľby sú ako divadlo, alebo ešte lepšie ako film. Je to zábava, keď herec (herečka) spadne do zemskej pukliny pri hrozivom zemetrasení a visí tam ako na háku, za jednu ruku, ale už je pod ním kamera, ktorá to sníma. Hrôza pomyslieť, ale ak je tam kamera, je tam celý štáb a puklina je iste vyrobená z tvrdého papiera a ostatné pozadie je dokreslené ako omaľovánka v počítači.

Zrazu je po hororovej scéne, keď si človek uvedomí, že vlastne o nič nejde, všetko je vopred určené, herci majú naštudovaný scenár a réžia nedovolí žiadne veľké odchýlky. V Česku sa tomu hovorí: Škatule, hejbejte se!   

18 mája 2014

V pohode

V pohode je často opakované úslovie. Vo filmoch už pôsobí ako klišé. Keď niekoho zasiahne guľka, alebo postihne iné nešťastie, prítomní spoluúčinkujúci sa hneď pýtajú, či je v pohode, či je O.K. a podobne. Ja som v pohode, dostal som lístok, na ktorom bolo napísané všetko, čo mám priniesť z obchodu. Kráčalo sa mi tam a späť ako po dovolenke.

Vlastne je to fakt, teda pravda, že sme sa včera vrátili z dovolenky. Mohlo by sa síce diskutovať o tom, či je to naozaj pravda, ale fakty nepustia. Mohli by sme úspešne spochybniť výraz "dovolenka", lebo dôchodcovi a nezamestnanému je už dovolené všetko. Všetko, na čo si našetril v lepších časoch. Faktom však je, že dnes mám ľahký krok, podobne ako pred rokmi, keď som tu o tom písal ako povznesený.   

Píšem tu o tom, čo vidím, čo počujem, čo zažívam okolo i vnútri seba. Mám výhodu, že tu nado mnou nebdie žiaden admin a povinnosť, že čo napíšem, pod to sa musím aj podpísať. Zaujíma ma však, čo si o tom myslí tých pár verných čitateľov. Jeden, ktorého názor si vážim si okrem iného myslí, že:

- Tvoje články sú síce malé, ale sú zo života a prinášajú uvoľnenie. 

 Takmer ako v TV - Uvoľnite sa prosím. To je fajn a to ma teší. Zdá sa, že sú aj trocha návykové, lebo píše:

- Dnes už od nich niečo očakávam. Je to vzrušenie, o čom to bude? Keď som ešte nepoznala dobre tvoj štýl práce, vždy som bola prekvapená, ako sa udalosti od úvodu ku koncu úplne zmenia.

Zmena je život a prekvapenia sú soľou, bez ktorej ani chlieb nemá svoju chuť. Tiež mám rád také prekvapenia, ktoré prichádzajú s pointou príbehu.

- Píšeš veľmi zrozumiteľne, nepoužívaš žiadne zbytočné inotaje a nepredstaviteľné myšlienky.

Inotaje sú zbytočné, keď nič neutajujú. Nepoužívať slová, ktoré sú bežné, ale také, ktoré čitateľa iba navedú na myslenú trajektóriu je zábavné a navodzuje podobné pocity ako dobrá poézia.

- Tvoj text môžem čítať s ľahkosťou a nemusím sa zaoberať zbytočnými myšlienkami nad tým, čo si to asi chcel povedať. Tvoje smerovanie má jasný cieľ s tým, že dokážeš z určitej myšlienky doviesť čitateľov k úplne novej idei, vlastne k tomu, čo si nám chcel povedať. 

Toto ma teší hádam najviac, práve ten záver, že viem čitateľa doviesť tam, kam som chcel, teda povedať to, čo som chcel povedať, lebo najdôležitejšie je to, čo je na konci. Veď  sa aj hovorí, že najlepšie sa smeje ten, kto sa smeje na konci. Pokiaľ nemá, ako sa hovorí, dlhé vedenie. Blog nie je len o humore a smiechu, ale bez tých dvoch ingrediencií by ani tá pointa veľmi nechutila.

Záverečný odsek z listu, ktorý som dostal, musím odcitovať od slova do slova, lebo, ako inak - je na konci a preto je najdôležitejší, aj prekvapivý.

- Trochu iné to je pri písaní o tvojich pocitoch z prečítaných kníh. Tam sa mi páči to, že sa nesnažíš knihu hodnotiť, ale dokážeš napísať to, ako ťa prečítané dielo ovplyvnilo, čo si pri čítaní pociťoval alebo aj to, čo ti vadilo alebo chýbalo. Píšeš to spôsobom, ktorý dokáže človeka, akoby vtiahnuť do deja a vytvoríš túžbu alebo aj presvedčenie si knihu prečítať alebo aj určite nie.

Vďaka I.M., dnes budem v pohode!


04 mája 2014

Kniha

Každá kniha má dve stránky - jedna je materiálna a druhá je duchovná, skrytá vo vnútri knihy, v texte. Ktorá je dôležitejšia, to je nenáležitá otázka, lebo by mali byť v súlade. Keď sa niekto pýta, či je v texte dôležitejší obsah, alebo forma, alebo či bazírovať na gramatike. Také otázky sa blížia nezmyselnosťou až k otázke, či bola skôr sliepka, alebo vajce. Nám, ktorí sme pochopili svet v ktorom žijeme, je jasné, že najprv bola evolúcia (keď si odmyslíme Veľký tresk, či stvorenie)...

Aj o čítaní kníh možno rozvíjať siahodlhé diskusie a kto sa už raz naučil čítať, naučil sa aj myslieť a uvažovať o poslaní kníh, o ich histórii aj o ich budúcnosti. Tiež čítam, ale najradšej sa držím aktuálnej reality. Ak človek často číta, všimne si aj niektoré formálne stránky štýlu, či autorské nadbiehanie momentálnym módnym trendom. Nedávno som čítal knihu, v ktorej sa dej rozvíjal veľmi pomaly, postupne sa to tempo zvyšovalo a vyvrcholenie nastalo až tesne pred koncom.

Taktiež som si všimol, pri čítaní prekladov z cudzieho jazyka, že kvalita slovenského textu rôzne kolíše. To neporovnávam s originálom, ale len tú slovenskú verziu vnímam aj po tejto stránke, lebo krása reči a jej primeranosť sa podieľa na celkovom dojme z knihy. Zaujímavé bývajú aj rôzne opisy neopísateľných javov. Napríklad také, ktoré po viacnásobnom zopakovaní pôsobia ako klišé, skoro až ako básnické metafory:

- všimol si, ako mu potemneli oči
- zdvihol ľavý kútik úst a žiarivo sa na mňa pozrel
- zadíval sa do diaľky, čo prezrádzalo, že sa vrátil do minulosti

a podobne, skoro ako pre filmový scenár. Povedal by som, že to sú také, skoro mimo zmyslové (až nezmyselné) vnímania čítaného textu. Zamýšľanie sa nad knihou nie je však až tak nezmyselné, človek v nej vníma niečo v súzvuku a s niečim nesúhlasí. Až vtedy je kniha prínosná pre čitateľa, keď si vie o nej utvoriť vlastný názor. Keď pochopí metafory a ich pozitívny, či negatívny vzťah k životu. V každom prípade má po prečítaní knihy novú skúsenosť, ktorej síce nemusí podľahnúť, ale ktorú zažije v rovine reálnej aj v rovine emotívnej. Zrelá osobnosť zlému nepodľahne, lebo si vie vybrať.

Na otázku, ako rozpoznať dobrú literatúru? je ťažké odpovedať. Podľa mňa je to silne individuálne, pre každého čitateľa je to niečo iné. Tak ako život nie je len dobrý a zlý, tak aj literatúra má nespočetné množstvo dúhových odtieňov.
 

01 mája 2014

HVRN

Nedá mi, aby som sa nezamyslel nad novým televíznym formátom Michala Havrana. Občas som si niečo z jeho pera na stránke Je to tak prečítal. V zmysle jeho kritickej vety: "Kritické myslenie je viac ako vrcholový cynizmus.", nie som vrcholne cynický, ale zato primerane kritický. Aj k jeho názorom pristupujem kriticky a nie vždy s ním súhlasím. Tak podobne na mňa pôsobila aj prvá televízna relácia zo série "debát" na STV2. V relácii HVRN hádam ani nejde len o obsah, ale aj o formu jeho vyjadrenia.

Tá relácia bola svojim spôsobom zaujímavá. Bol to dosť netypiský výber hostí, hlavne dosť netypická téma, aj "kontroverzné" moderovanie a zvláštny, trochu odťažitý výber dokrútok. O konšpiračných teóriách sa dá vskutku hovoriť len v teoretickej rovine a paradoxom diskusie bol fakt, že sa snažili teórie napasovať na realitu a tiež dokladovať teórie realitou. Ak je už niečo známou realitou, už to nie je teória, tobôž nie konšpiračná. Konšpiračná teória (by) padla v okamihu zistenia skutočnej pravdy. To sa však stáva veľmi zriedka...

Tiež si myslím, že v istom zmysle si diskutéri zamieňali propagandu z pozície moci, či skutočné utajené (odtajnené) činy mocných s praxou konšpiračných teórií. Ale to píšem len ako príspevok do tej diskusie. Relácia pôsobila s ohľadom na danú tému dosť bizarne. To možno bol aj prvotný marketingový zámer, aby relácia prilákala divákov. Spočiatku bolo nepríjemné sledovať odstrihávanie myšlienok diskutujúcich moderátorom a tiež vzájomné skákanie si do reči. To malo zrejme vyvodiť dojem bezprostrednosti.

Skákanie do reči je zvláštny fenomén a povedal by som, že aj umenie. Z hostí pôsobil "najmiernejšie" Karel Hvížďala. Gustáv Murín zastával pozíciu vyznávača konšpirácie a tretí hosť Juraj Mesík práve naopak. Hádam ani samotné konšpiračné teórie nie sú až tak zaujímavé, ako ich vnútorný mechanizmus, psychológia ich tvorcov a prijímateľov ako aj dôvody ich vzniku. Často môžu byť aj umelo vytvárané, ako súčasť skrytej propagandy. V duchu hesla: Dajte ľudu chlieb a hry.

V diskusii ma viac ako rozoberanie podstaty konšpiračných teórií, zaujal skeptický názor diskutujúcich na "digitálnu" mládež dneška, ktorá je vraj zavalená množstvom informácií a z toho plynúcim "multitastingom". Z toho plynie povrchný príjem podnetov a nedostatok, či neschopnosť  hlbšieho myslenia (stratégie, či nadhľadu pre vytvorenie si vlastného názoru). Dôsledkom má byť ľahká ovplyvniteľnosť takých jedincov.

V zásade s tým môžem súhlasiť, aj keď samotná digitalizácia, či bezbrehý internet nie sú samé od seba podstatou stavu ovplyvniteľnosti. Negatívom a hrozbou je zneužívanie toho prostredia mierenou a dobre maskovanou  propagandou. Nuž, na internet sa naozaj dostáva mnoho hlúpostí (sorry), konšpirácií aj protichodných názorov, tváriacich sa vedecky a fundovane. Ale to by už hádam bol ďalší kúsok z nekonečného radu konšpiračných teórií, stačí len povedať, kto z mocných je za tým...