Stránky

18 decembra 2015

Star warsy

Zažívame ohromný reklamný boom okolo nového filmu Star Wars: Sila sa prebúdza. Len tak na okraj, zvyčajne sa prebúdza zlo, keď dobro zaspí. Veď vojny, aj keď sú nekonečným sprievodcom ľudstva, nemožno považovať za dobro. Keď inak nie, tak zo svojej podstaty ničenia, ktoré je opakom tvorby a stvorenia.

Videl som kedysi dávno jeden z dielov tejto fantasticky neskutočnej série filmov. Až tak neskutočnej (niekto hovorí, že rozprávkovej) že z filmu stoja za pozornosť už len filmové efekty. Aj tie sa však časom stanú všednými. Mám rád vedecko fantastické filmy, ale také, ktoré sú ľudskými príbehmi so všetkým, čo patrí k ľudskosti a tie, ktoré ešte nestratili kontakt s našim svetom.

Ľudstvo má svoj jedinečný domov tu na tejto zemi. Ani Mesiac, ani Mars a tobôž vzdialené hviezdy  nikdy nebudú našim domovom, jedine v rozprávkach. Život áno, ten je asi možný aj inde, lenže každý tvor má svoj svet, pre ktorý bol stvorený. Opustenie, či zničenie vlastného sveta je záhubou. Nech si myslí Stephen Hawking čo chce, ja verím, že nám bola daná na život len táto zem.

Barnumovská reklama Hviezdnych vojen ako "kultového" filmu, dokonca aj na verejnoprávnom rozhlase, mnou nepohne na cestu do kina a neopozriem si to ani doma. Nieže by som nevedel, čo je to zvedavosť, ale tento kult nevyznávam.

Ktovie, kam smeruje filmová tvorba, ktorá už ani nie je tvorbou, ale továrňou na formovanie myslenia más. Áno ide cielene o masy, ktoré okrem toho, že sa nechajú ľahko uniformne vyformovať želaným smerom, prinesú aj "money" a zaplatia si tak ďalšie kultové pokračovania virtuálnych masáží.

A čo majú Hviezdne vojny spoločné s týmto časom?

Nemajú nič spoločné s koncom tohto týždňa, ani s vianočnou pohodou, hoci našim spoločným menovateľom aj v tomto čase sú vojny pozemské a vzdušné. Niekedy sa mi zdá, že vojny odohrávajúce sa v tisíce svetelných rokov vzdialenom vesmíre by mi boli oveľa milšie ako tieto naše zemské nenávisti a ničenie toho, čo sme vytvorili. 


Veselé a pokojné Vianoce!

29 novembra 2015

Synchronizácia uzlov a času

Synchronizácia je uvedenie vecí do súladu, do spoločného rytmu. Aspoň tak to píše wikipedia. Podľa tej definície som momentálne asynchrónny s behom času. Včera v piatok som po čase napísal sobotník a dnes v nedeľu to nebude inak. Zase len také víkendové mlátenie vymláteného obilia. V tomto okamihu odtiaľto odchádza znechutený čitateľ, ak by sa náhodou nejaký vyskytol.

Takže, už ďalej píšem slobodne, len tak pre seba...

Uzly, ich vznik a rozuzľovanie, sa v živote vyskytujú takmer každodenne, ale niekedy na nich visí osud človeka (horolezca, námorníka, obesenca) a niekedy aj celá história (vojen) ľudstva. To sú potom "gordické uzly".  Ten pôvodný uzol pochádzal z Frýgie a zauzlovali ho, kto iní než bohovia. Veštba hovorila, že kto uzol rozviaže, stane sa pánom Ázie. Podarilo sa to až  Alexandrovi Veľkému, ale iba trikom - rozťal ho.

Od čias Alexandra je gordický uzol symbolom ťažko riešiteľného problému. Odvtedy, ale aj vždy predtým, sa gordickými uzlami začínali, ale aj končili, všetky vojny. Zdá sa, že história sa opakuje príliš často. Kocky si páni mocní opäť hodili o Áziu a tá je tesne spojená s Európou. Niekto opäť chce vytasiť meč kvôli krádeži moci a bohatstva. Alexander sa potom síce stal kráľom, ale iba na veľmi krátku dobu. História, aj keď sa opakuje, nič neodpúšťa.

Nič nie je večné a ani sláva, či moc netrvajú dlho. Každé vojenské víťazstvo je zárodkom budúcej (spravidla väčšej) prehry. Stačí si zopakovať učebnicu histórie. Zdá sa, že víťazstvo vo vojne vždy otvorí novú "pandorinu" skrinku a stáva sa "pyrrhovým" víťazstvom. Tá je prehrou nás všetkých.

Ľudstvo nemá pamäť.

Vráťme sa však k životu. Moja pamäť funguje veľmi dobre. Keď som mal ešte len málo rokov (bolo to v roku 1955), môj starší bratranec, chemik, horolezec a elektrotechnik ma naučil viazať námornícky uzol. Tak som sa naučil viazať tento "sofistikovaný" uzol, aj keď som námorníkom nikdy nechcel byť. Včera, pri domácej oslave, som si na to spomenul a predviedol som prítomným "svoj" námornícky uzol, ktorý mi ostal v mechanickej pamäti rúk rovných 50 rokov a naučil som ho viazať ďalšie generácie.

Rád počúvam "spojky" s Lasicom, ale aj Borisa Filana v "pálenici". Kvôli humoru a pre hudbu z "respíria", ktorá so mnou synchronizuje. Základom je humor a kto ho má, nemôže sa ocitnúť v extrémnej polohe (voľne som si to osvojil podľa Lasicu v dnešných "spojkách"). Páči sa mi na týchto reláciách to, že o sebe nehovoria veľa, len sprostredkovane cez spomienky na spriaznené duše z umeleckého prostredia v minulosti. Vďačne a s miernym humorom. Majú na to dôvod, lebo si veľa pamätajú a tých spriaznených duší tiež majú neúrekom.

Na "dvojbodky" od "Alenky" z ríše divov som si ešte nezvykol, má síce svoj svojský humor, ale ešte nemá toľko spomienok ako "spojkári", či Boris Filan cestovateľských postrehov.

Možno by som sa mohol nechať inšpirovať "spojkami", či "dvojbodkami" (len nie bodkou na začiatku slova, lebo to nemá v sebe humor, teda...).  Internet a najmä "sociálne" siete sú vhodnou platformou na virtuálne priateľstvá. Včera som sa zobudil príliš skoro, tak som si sadol k počítaču a tam tiež niekto akurát nemohol spať. Anton (AP) celú noc písal. Nuž, veď je to spisovateľ a básnik. U spisovateľa, a tobôž u básnika, sa berie nespavá noc podobne, ako keby mal nočnú smenu operátor chemickej prevádzky, či baník.

Len neviem, či aj baníci chodia ťažiť v noci, preto radšej idem dospávať včerajšiu noc...
 
Namiesto pointy sú tu heslá na zapamätanie z tohto nedeľného "sobotníka":
synchronizácia času (nie uzlov), pamäť a symetria - základné princípy života a umenia.

Inak výnimočne (alebo ako vždy) bez pointy, ale bez mediálneho kriku.

27 novembra 2015

Bicyklovanie a iné jazdy

Hovorí sa, že kto sa raz naučil bicyklovať, už to nikdy nezabudne. Poznám to, lebo som to zažíval kedysi dávno na bicykli, ale aj na motocykli Jawa 250 "pérák". Bol to nezmar, rok výroby 1948 a najazdil som na ňom cca 30 tisíc kilometrov. Prvýkrát som si na toho "koňa" vysadol 8 rokov po absolvovaní vodičských skúšok podľa vyhlášky MV č. 141/1960. Medzi tým, tých 8 rokov som chodil pešo, na bicykli, vlakom a autobusom.

Keď som teda sedel prvýkrát na mojej Jawe, najprv som si vyskúšal jej maximálny rýchlostný limit. Vytiahol som z nej 110 km/hod. Bol to slušný výkon na vtedajších cestách (1968). Tá prvá jazda v dvoch etapách merala spolu 500 km. Tiež slušný výkon na "čerstvého" neojazdeného šoféra. 5 rokov som si dával na hlavu zelenú prilbu a kožené rukavice na ruky. Niekoľkokrát som zmokol do nitky.

Na motorke sa zvyčajne jazdí len od jari do jesene. Cez zimu som ju hibernoval v garáži. Na Veľkú noc som ju nedočkavo vyťahoval v nádeji, že bez problémov naštartuje. Nikdy s ňou nebol problém, Po prvých metroch som bol v pohode aj ja, v sedle ako doma. Je to ako s tým bicyklovaním - keď to už raz viete, je to v hlave, v rukách a v nohách pevne zafixované.

Nová skúsenosť mi po kúpe auta značky Škoda. Stačilo však prvých 20 km a bol som za volantom ako doma. Ako doma som býval aj v garáži - tu skontrolovať olej, dotiahnuť skrutky (všetky), aj hlavu valca v pravidelných intervaloch zábehu. Dnes už netreba nič doťahovať, na roboty v automobilkách je spoľahnutie.

Prečo o tom dnes píšem, v piatok a k tomu ako "sobotník"? Cítim sa ako vtedy, pred začiatkom motocyklovej sezóny, po zimnom spánku. V ostatnom čase sem píšem v intervaloch, v akých bývajú noty na bubon. Posledná medzera má 24 dní. Nič nesľubujem, uvidíme. V medzičase som nezaháľal, "neblogovo" som urobil kusisko užitočnej práce. A vo tom to je!          

03 novembra 2015

Krížovky a sudoku

Pri lúštení krížoviek sa človek niečo naučí, ale ten súbor získavaných vedomostí je dosť obmedzený. Tak maximálne na rozsah jedného krížovkárskeho slovníka. Mnoho výrazov sa často opakuje, dokonca sú také, ktoré sú typické hlavne pre krížovky. Ak si kúpite krížovkársky časopis, ľahko rozoznáte "rukopis" známeho autora podľa jeho obľúbených výrazov. 

Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že lúštenie krížoviek človeka časom prestane tešiť, práve pre tú triviálnosť riešení. K tomu prispieva aj obsah skrytých "múdrostí", ktoré sa objavujú v tajničkách, lebo aj súčet všetkých "múdrostí" sveta nie je nekonečný a súbor obľúbených, či vtipných je ešte menej. Záleží to najmä od autora. Kreatívny zostavovateľ krížovky si vymyslí aj vlastné, neotrepané múdrosti a už je čo riešiť.

Krížovky pre mňa časom zovšedneli tak, že som sa o ne prestal zaujímať. Novinkou, ktorú som pred pár rokmi objavil, boli krížovky s poprehadzovanou legendou. To už bolo "iné kafe" náročnosti. Kvôli nim som začal znovu kupovať krížovkársky časopis. Na trhu sa po krížovkách objavilo aj sudoku, ako nádejná konkurencia krížovky.

Sudoku mi spočiatku nedávalo zmysel, neprináša žiaden cieľ, obsahuje len 9 číslic a žiadne slová, či myšlienky. Skrátka, len spôsob ako zabiť čas. Slabá pointa, ale časom ma to chytilo. Riešenie sudoku si vyžaduje prehľad a kombinačné schopnosti. Vlastnosti, ktoré mnohým politikom chýbajú (zabíjanie času im nechýba). Asi je to preto, že sa nenaučili riešiť sudoku.

Nabudúce si preto zvoľme len tých, ktorí majú prehľad, kombinačné schopnosti a sú dobrí v lúštení sudoku.

15 októbra 2015

007

Práve keď sa na hodinách objavil údaj 007, prerušil som svoje spanie a tak sa cítim ako James Bond. Ako agent 007 s právom, zabíjať čas.V skutočnosti som ešte nespal, len som tak po ležiačky v duchu pracoval na mojom zajtrajšom pracovnom rozvrhu. Bude to náročný deň, mám daný termín a záverečné "titulky" niekedy bývajú náročnejšie, ako celá mesačná práca.

Nechcel som tu písať o práci, keď sú aj onakvejšie a zábavnejšie veci, to len tak pracovne uvádzam úvahu o zabíjaní času. Koľko ho vlastne máme, to nikto nevie. Skúsení ľudia hovoria, že máme žiť tak, ako by tento deň bol náš posledný. Netreba to však preháňať, je zbytočné sa naháňať za chimérami, lebo to čo nestihneme tu, už nikdy nebude pre nás dôležité. Byť tu v tejto chvíli je to, o čo ide.


27 septembra 2015

Vnútorný vesmír

Vesmír, ako ho poznáme, má svoje nemenné pravidlá a svoju večnosť. Nič v ňom nie je náhodné, nič nie je nehybné. Sú len relatívne pevné body, okolo ktorých sa všetko točí. Vesmír je rovnováha a jej neustále hľadanie. Presne tak to funguje aj u ľudí (u zvierat, u vtákov aj v rastlinách). Naše telá majú svoj vnútorný vesmír, kde všetko beží a točí sa podľa rovnakých pravidiel, ako tam vonku.

Jediné, čo sa vyčleňuje z vesmírnych pravidiel a zákonov, je "ŽIVOT".  Život v tomto zmysle by sa mal písať s veľkým začiatočným písmenom. Pozrime sa len na seba - sme ohraničení dvomi bodmi v čase, od bodu A po bod B, nič viac. Ostáva len stopa v piesku, alebo v snehu. Na istý čas. Stopy zanecháva aj vesmír. Náš pohyb životom však nepodlieha žiadnym vesmírnym pravidlám.

Smerovanie od bodu A po bod B sa nedá ničím definovať, hoci aj na nás pôsobí univerzálna sila gravitácie, rôzne vesmírne a pozemské vplyvy. Naše konanie sa riadi len našim vedomím a možnosťami okolia. Máme slobodnú vôľu a máme možnosť aj povinnosť rozhodovať sa. Svoj vnútorný vesmír si riadime sami. Tak je to u všetkého živého. Rozdiely sú iba v potrebách a limitoch možností.

Život s veľkým Ž je výnimočný. Ku svojmu vzniku potrebuje dlhú cestu, alebo vyššie rozhodnutie a trvá od počiatku až po svoj zánik v rôznych formách, ktoré sa stále viac vzďaľujú vesmírnym pravidlám univerzálnosti. Je nedeľa a patrí sa myslieť aj na dušu, lebo aj dušou sme spojení s vesmírom, ktorý sme si nevymysleli, ale je to jediné, čo poznáme.

Vesmír je v nás a vedie naše myšlienky od bodu A po bod B.

17 septembra 2015

Slová, len slová

Slová sú údelom novinárov a v dobe televíznej, aj príslušné obrazy. Škoda len, že to niektorí a skoro všetci, berú doslovne. Ich "spravodajstvo", komentáre, to sú len slová, slová a slová.

12 septembra 2015

To be, or not

Dnes je sobota a ja mám na stole piatkové noviny. Som teda (sme) pozadu s informáciami. Je možné, že dnešné noviny sú oveľa lepšie, ako tie včerajšie, ale možno je to nemožné. Prikláňam sa k tomu nemožnému. Papierové noviny už patria k ohrozenému druhu ľudských produktov trávenia udalostí. Je to tak aj s tými internetovými verziami, len tam sa to stráca akosi bez potreby recyklácie.

Najdokonalejším zužitkovaním druhotných surovín je, neprodukovať ich a v tom je internet ako médium v nespornej výhode. Ale dosť bolo sobotného klábosenia, poďme k veci hmatateľnej, teda k novinám.

Nebudem tie včerajšie (tým myslím naozaj včerajšie, nie v prenesenom zmysle) menovať, aby sa ich to nedotklo, lebo chcem byť a teda som objektívne kritický voči nim (aj voči iným). Moje včerajšie noviny som si kúpil za prekvapivo vysokú (pre mňa) cenu 80 centov. Vraj preto, že je v nich vložená špeciálna príloha.

Špeciálne prílohy, to je taký zvláštny fenomén, do ktorého sa zhrnú všeobecne známe a dostupné informácie o viac, či menej špeciálnej problematike. Dalo by sa povedať, že je to ako opakovanie matky, či otca múdrostí, teda internetu. Už som aj zabudol, o čom to bolo, lebo som to nečítal pozorne.

Podstatou novín, ktoré sa snažia byť za každú cenu "mienkotvorné" je však niečo iné, nie len marketingová podpora svojho vlastného predaja. Kedysi sa mienkotvornými nazývali stranícke noviny (všetky), lebo zásadne "stranili" jedinej správnej pravde. Dnes je pravda iná a tí správni novinári jej strania za každú cenu ako voľakedy. Kedysi sa tomu hovorilo "nadpráca".

Dnes je všetko inak, aj tie všedné veci z minulosti sa inak volajú. Pozrime sa teda, čo sa dá čítať zo včerajších novín, lebo všetko naozaj nie je určené každému čitateľovi. Napríklad ja, šport v novinách zásadne nečítam, preto ich začína čítať vždy od prvej strany. Zdá sa preto, že aj mne je určený úvodník, vlastne stĺpec Petra Schutza.

Stĺpček bol včera celkom slušný, snažil sa iba dospieť k vopred stanovenej méte, že sme zlí, teda horší ako v Česku. Lebo Fico! Pozoruhodné je to zosobnenie nás, našej republiky a všetkých nás v osobe Fica. Jožo Ráž spieva "Nie sme zlí...", stĺpček mu zásadne protirečí a spieva, že sme zlí. Každý, ako sa cíti a za seba.

Nedá sa povedať, že by v tých novinách nebolo aj niečo zábavné. Napríklad taký článok o Gorile, teda v tomto prípade vlastne o Sýrii, v ktorom čítam, že nie je vlastne jasné, kto je v tom prípade zlý a kto dobrý. To zaznieva skoro ako objektívny komentár. Ako v tom českom porekadle, ktoré je tak trochu i naše: "Každý chvilku tahá pilku"

Niekedy sa zdá, že sme už tam, kde sme nechceli byť, teda v tých povestných svetlých zajtrajškoch. Nad hlavou a nocou nám lietajú vrtuľníky, nebo je prečiarknuté krížom krážom. Mraky už nie sú mraky a prší ktovie čo, ak vôbec prší. Noviny už nie sú novinami, lebo všetko (a ešte viac) vieme zo včerajšieho internetu a hovorí sa, že príde čas, keď bude "pilku tahat" iba jeden. 

To be, or not to be, that is the question.



 

29 augusta 2015

Sedmička alebo desiatka?

To je dilema...

Pivo môže byť sedmička, desiatka, ale aj dvanástka a viacstupňové. Dvanástka je vraj ideál plný chutí, štrnástka je špeciál, z ktorého sa človek rýchlo opije. Stupne piva však nevyjadrujú priamo obsah alkoholu. Alkohol v pive vzniká kvasením cukrov a pred zakvasením sa pivo nazýva mladina. Percentuálny obsah cukru v mladine je tzv. extrakt. Stupne piva hovoria o tom, koľko percent extraktu obsahovala mladina pred zakvasením.

Sedmička pripomína staré časy, keď sa pivo  varilo ako nápoj pre pracovníkov v továrňach na uhasenie smädu, teda nie s cieľom dosiahnuť opojenie. O desiatke a vyššie to už neplatí. Chuťové vlastnosti by síce mali byť lepšie, ale k práci sa nehodia. Pracujem so sedmičkou (v zálohe mám 95), ale už mi núkajú desiatku. Osmička bola medzistupeň, také nedovarené pivo. Zdá sa však, že desiatka bude z prehriateho sladu.... Kde nič, tu nič, ale už sa o negatívach "desiny" popísalo veľa, ale o pozitívach ako šafránu.

Tvorcovia dokonca tvrdia, že už to nie je systém, ale služba a preto aj nás, verných sedmičke, lákajú na "zadarmo". Vraví sa, že darovanému koňovi netreba pozerať na zuby, ale s tým darovaním je to v tomto prípade trochu zvláštne. Nejde o dar, ale o výmenu. Ako keby som mal starý dobrý bicykel s namontovaným nákupným košom, aj s detskou sedačkou (napríklad "libertu"), s ktorým chodím na nákupy do najbližšieho super-obchodu a mal by som ho vymeniť za  Saganov špeciál. Úplné terno, ale čo s mojimi nákupmi?

Pointa je v tom, že ešte som nečítal ubezpečenie od autorov projektu "desať", že "neni tomu tak" ako sa píše. Napríklad, že ten keylogger tam nie je. Možno by niekto uveril...

 

27 augusta 2015

Siete

Chodiť na sociálne siete a čítať cudzie statusy, pardon, statusy priateľov, je ako sedieť s niekym a počúvať a počúvať. Začínajúcu vlastnú myšlienku dokončia za mňa. Vyvoláva to márnu túžbu po komplexnosti. Začať niečo a dokončiť to. Dať tomu myšlienku s dôrazom a prekvapením v pointe. Internet nie je život, je to len zrkadlo a aj to často krivé. Aj tam sa dajú nájsť podobnosti so životom, ale život to nie je.

Neodsudzujem to internetové médium, poznám ho a poznám aj jeho spätné pôsobenie. Je to pozitívna spätná väzba, teda v tom zmysle, že posilňuje prvotný vzťah a bráni jeho prerušeniu. Je dobré to vedieť a občas zaradiť aj negatívnu väzbu. Nemusí to byť len niečo, môže to byť aj niekto, kto podá "pomocnú ruku". Negatívum môže byť nepríjemné, lebo trhá skryté nitky do sociálnych sietí a človek je "sociálny tvor". Sme dve bytosti, často viac a nikdy nie sme sami.

 

02 augusta 2015

Rozmer duše

Čítam Valkýry od Paula Coelha a zaujalo ma slovné spojenie "zväčšila sa mi duša". Nalistoval som si jeho životopis a hodnotenie tvorby. Vraj vo svojich knihách hľadá to, čo väčšina spisovateľov, teda   porozumenie medzi ľuďmi. Ani Robinson na pustom ostrove nebol sám, musel hľadať porozumenie so svojim Piatkom, ale aj s kozou. Napriek hľadaniu, málokedy nachádzame porozumenie, lebo viac veríme slovám, ako ich významu. Pritom je jasné, že každé slovo môže mať niekoľko významov. Napríklad aj taká duša a jej rozmer.

Každá diskusia stojí a padá na porozumení. Nielen na porozumení slovám, ktoré sú v zásade dané, ale aj na ich farbe, obsahu a súvislostiach s ostatnými slovami vo vete, alebo lepšie povedané v myšlienke. Každá diskusia by preto mala začať tým, že si zadefinujeme význam rozhodujúcich slov. Zdá sa mi, že duša je vo svojej podstate veľmi široký pojem, lebo obvykle zahŕňa celý svet, teda všetku prírodu, aj to čo je nad ňou a to je zase duša. Veľká, všetko zahrňujúca duša.

Najťažšie je zadefinovať si význam takých pojmov, ktoré nie je možné uchopiť, uvidieť, ani počuť. Preto som mal vždy radšej náuku o strojoch, ako o elektrine. Nič však nie je dané definitívne a osud čiže okolnosti, ma naučili vnímať aj elektrinu ako dobrého priateľa. Možno raz porozumiem aj duši. Filozofické pojmy sme si vymysleli preto, aby sme mohli aj o pocitoch a stavoch duše diskutovať a pochopiť aj to nepochopiteľné. Vidieť na seba aj na iných zhora i zvnútra súčasne, ako zbiehanie koľajníc v nekonečne.

Práve preto sa vybral Paulo so svojou ženou Chris do púšte, kde mali stráviť 40 dní, aby rozšírili svoje duše. Táto vďačná literárna schéma mu je blízka, lebo asi o to isté sa pokúšal aj cestou na púti do Santiaga de Compostela v inej knihe. Aj mnohí iní tam chodia, aby sa našli, aby sa videli zvnútra a zároveň z nadhľadu. To je chvályhodné. Stačí uveriť, hľadieť za obzory sveta a zabudnúť na druhé vedomie, ktoré opakuje tie nestráviteľné denné všednosti, ako je starosť o telo, chlieb a víno a spánok v dobrej posteli.

Je to moja druhá kniha od Coelha a ešte som ju ani nedočítal. Hádam mi ku koncu dopovie to, čo začala a rozšíri sa moja duša. Najprv však zadefinovať obsah toho slova...    


24 júla 2015

Pekne a veľmi teplo

Táto fráza o počasí bola v médiách veľmi obľúbená. Až ma to začalo hnevať. Stráca to svoj povzbudivý efekt. Spočiatku som to komentoval slovami: Tak ako, bude pekne alebo veľmi teplo? Napriek tomu, že mám radšej leto (teplo), ako zimu už sa mi zdá tento spôsob leta trochu nešťastný.

Nejde až tak o mňa, znášam to veľmi dobre, ale chúďa záhrada už mierne trpí. Na papriku a rajčiny nedopustíme sucho, ale čo dozrievajúce slivky, jablká, černice a ostatné užitočné, či pekné rastlinstvo? Na ovocie sa voda málokedy nájde.

S prírodou to prestáva byť s kostolným poriadkom, aj ona sa začína správať ako ľudia, rozdeľuje svoje plody značne nerovnomerne. Niekomu nadelí povodeň, inému suchú trávu a púšť. Ešte dobre, že obilie dozrieva a žatva ide presne podľa plánu. Zdá sa, že chlieb by sme mali mať.

Preto v predpovediach počasia radšej pekne, ako veľmi teplo. Stačí obyčajné leto zo spomienok...


10 júla 2015

Návrat k sebe

Niekto putuje do Santiaga, iný ide na púť do Levoče s cieľom očistiť si dušu. Od čoho? No predsa od hriechov, teda ide o akúsi očistu vlastnej mysle a možno aj o odpustenie  hriechov. Na očistu pred ľuďmi a božím dohľadom sú aj iné inštitúcie. Pre niekoho je to spoveď s rozhrešením, pre iného previnilca polícia a spravodlivý súd. Udelený trest je ľudskou formou rozhrešenia. Podstata je veľmi podobná, spamätať sa a začať znova s čistým štítom, aj keď spoveď ostáva stále v intímnej duchovnej rovine. V skutočnosti ide hlavne o to, očistiť si vlastné svedomie pred sebou samým, nájsť seba samého. 

Pre osvieženie ducha existuje aj niekoľko ďalších možností. Napríklad unaviť telo zmysluplnou manuálnou prácou, alebo športom. Lebo je pravda, že hlavne v zdravom tele môže byť zdravý duch. Veľmi príjemný, pre telo i pre dušu, je vodný relax. Pláž, slnko a morská voda dokážu divy. Aj rieka, jazero, či obyčajné kúpalisko s chlórovanou alebo geotermálnou vodou tiež robia zázraky. Nám starším prináša voda zvláštnu prémiu v podobe vyvolania pocitu "Déjà vu", ktorý nás vracia do mladosti, keď sme chodili na kúpalisko ani nie tak kvôli relaxu, ale skôr pre pohľady na pekné dievčatá.

Vôňa vodného oparu, či s chlórom alebo bez neho, nie je obyčajnou aromaterapiou, je to niečo viac, je to zázračný všeliek na pohodu a príjemné spomienky. Len sa tým nechať unášať a neutopiť sa. Vôňa vody, vyvoláva pocit ľahkosti a splynutia. Voda je omladzujúca. Ponoriť sa na chvíľu pod hladinu, stať sa súčasťou vodného živlu, to je nádhera. V mori síce chýba chlórovaná voda (v mladosti sme aj tak nechodili často k moru), tam nás lieči vôňa a chuť soli. Spoločným menovateľom je stále voda. Voda ako "pitný režim", voda na kúpanie a plávanie a v týchto horúčavách aj osviežujúci dážď a vôňa vzduchu po daždi. Tak som si včera vzdychol a zhlboka sa nadýchol, že konečne prší! 


* Déjà vu -  z francúzštiny, doslova „Už videné“, označuje v psychológii jav, tiež nazývaný paramnézia, kedy má človek z ničoho nič intenzívny pocit niečoho už predtým prežitého, videného alebo počutého. (wikipedia)

07 júla 2015

Ja, robot

Robot je ten, čo robotuje. O robotoch máme zväčša skreslenú predstavu z fantastických kníh, a hlavne z filmov. S fantastickými filmami sa spája jeden paradox a možno aj viac. Ten, na ktorý myslím, je v tom, že čím viac fantázie vložia autori do filmu, tým je ten film nudnejší. Lebo filmy musia byť o nás, divákoch na tomto svete, inak sú "out of range" (myslím - mimo rozsahu nášho vnútorného záujmu). Náš záujem je zjavný, ale aj taký vnútorný, neuvedomelý. Ale nie o tom som chcel písať.

Ako si ja, alebo vy, predstavujeme robota? V prvom rade je to niečo, mechanicky vykonávajúce nejakú monotónnu činnosť. To je taká reálna predstava, s tou nemá nikto problém. Je len v dokonalej inštrukčnej báze s dokonalými pohybovými (krokovými) motormi, v precíznosti a v kvalite materiálov a zhotovenia. Druhá predstava robota je podobná.Základ tvorí podobne precízna mechanická konštrukcia doplnená o senzory spätnej väzby na úrovni audio a video vnemov. To znamená, že sa svojim spôsobom orientuje v priestore a čase.

Tretí typ robota vlastne ani nepatrí do tejto sféry úvah. To sú tie roboty, s "vlastným menom" ako ľudia, ktorí konajú ako ľudia, kombinujú vo svojej "mysli" svoj stav a stav okolia a hlavne, rozhodujú sa nezávisle od svojho prvotného zadania. Myslím si, že ani japonské roboty obsluhujúci v reštaurácii do tejto sféry nepatria. A tiež si myslím, že také roboty nikdy nebudú ľudským umom vytvorení, lebo by to bolo, ako vyrobiť automatický guľomet, ktorému by sa nedali vypnúť baterky a strieľal by na všetko, aj na svojho stvoriteľa - bez morálnych princípov, ktoré sa ťažko programujú.

Mal som to šťastie vidieť roboty pri práci. Boli to veľké zástupy robotov, ktoré vyrábajú autá. Nie že by vyrobili auto bez pomoci človeka, ale človek popri nich vykonáva, síce nevyhnutné a dôležité, ale predsa len pomocné práce. Kontrolu vykonáva tiež robot. Keď zistí odchýlku z normy, mimo povolenej tolerancie, bez škrupulí vráti výrobok na recykláciu. Ľudia tu vlastne robia prácu robota, mechanicky opakované činnosti, ktoré ešte roboty nezvládajú, alebo na také činnosti majú príliš veľkú "hlavu".

Tu je vhodné konštatovať, že robot na rozdiel od človeka, nemá rozum v "hlave", ale kdesi inde, na bezpečnejšom mieste a časť aj mimo "tela". Jeho hlava je jeho rukou a nástrojom. Je to robotický komplex, do ktorého zapadajú aj robotické vozíky. Keď vás taký vozík stretne, spustí klasickú hudbu. Nieže by bol hudobne vzdelaný, ale hudba je jeho klaksónom. Ak nezareagujete, zastaví sa v bezpečnej vzdialenosti. O všetkom, čo sa v hale deje, sú informovaní operátori výroby, ktorých poznáte podľa červenej farby trička. Sedia pri jednom, alebo viacerých sledovacích  monitoroch. Operátor hneď vie, kde je problém a ak treba posiela opravárov v žltých tričkách na miesto činu. Akú farbu majú pomocné ľudské sily, na to si už nespomínam.

Vidieť halu plnú robotov a len sem - tam nejakého človeka je zvláštny zážitok. Trochu rozprávkový, trochu sci-fi a trochu horor. Ľudská psychika to niekedy nechce akceptovať. Aj preto je každý človek vyškolený na vykonávanie viacerých pozícií a po každej prestávke sa striedajú na postoch. Cez dve polhodinové prestávky si ľudia môžu zajesť, popiť a pofajčiť (cigarety na vyhradených miestach vonku). Niekto venuje prestávku rozhovorom s kolegami a telefonovaním. Na páse pracujú (zriedka) aj ženy. Manažérom sa môže stať každý s príslušnými schopnosťami, škola nie je nevyhnutnou podmienkou. 

Roboty  svoj prestávkový čas prespia. Vychladnú ich horúce hlavy a šetria energiu. Taký je život robota a človeka na "páse". Neviem, ako to vnímali ľudia na prvých "pásoch" u Forda, ale tu je to tak. Náplasťou pre človeka je len pocit, že zarobí viac, ako je priemer inde. Nedá sa nič robiť, my ľudia dneška sme pod vplyvom informácií a dojmov hlavne z filmov, ale sladký život je vo sne, realita cez deň. A žiť sa musí. Ľudská spoločnosť je ako hora, či les. Proste je aká je. Les možno vyrúbať, narastie nový. Ľudia sa nezmenia, ani keď príde na rúbanie lesa, teda na revolúciu. Len všetko začne znova, škatule sa presúvajú, podstata ostáva ľudsky prirodzená.

Človek dneška už dnes nemusí cestovať po svete (aj keď môže ak na to má prostriedky) a spozná celý svet. Aj taký, ktorý existuje len vo fantázii scenáristov. Realita je len v nás, v robotoch, ktorí dostali inteligentný program.


 

04 júla 2015

A je to!

A je to, odteraz ste manželia. Táto veta sobášiacej poslankyne v Petržalke mi učarovala. A nielen táto veta. V súvislosti s tou svadbou sme zažili aj malý kus srandy. Tá sa však týkala našich svadobných príprav. Niekedy príde čas, doplniť si šatník, tak na túto svadbu sme usúdili, že potrebujem nový oblek. Voľba padla na takú sivú eleganciu, nič nebolo treba upravovať, ani týždennú hladovku som nemusel držať.

Keď prišiel ten očakávaný deň, naložili sme do auta svadobné dary a oblečenie s pracovnou rezervou. Mojou úlohou bolo zhotoviť "amatérsku" svadobnú fotoreportáž. Tá sa mala odohrať, ako je v Bratislave zvykom, v parku Janka Kráľa v Petržalke. Stretnúť sme sa mali až hodinu po obede, ale už o desiatej som bol netrpezlivý, tak som sa začal chystať. Vybral som sako z obalu a načiahol som sa po nohavice, no tých nebolo.

Nasledoval malý rodinný poplach a hľadanie zodpovedného nohavicového delikventa. Nič sme nevyriešili, ostávalo len veriť, že nohavice visia doma na inom vešiaku. Bol by som šiel na svadbu aj v pracovných nohaviciach a v sivom saku s kravatou, ale žena nesúhlasila. Ideme ti kúpiť nové nohavice, ktoré by sa hodili k saku! Rozhodla žena a nebol úniku, namiesto parku sa išlo do neďalekého "super značkového" obchodu.

Po dlhom hľadaní sme nič nenašli, až v poslednej predajni sme našli sympatickú predavačku, ktorej sme sa zdôverili s celou našou svadobnou kalamitou. Mala z toho na tvári úsmev a pochopenie. Nechcela nás nechať v štichu, tak radila a poradila. Našla pre mňa vhodné tmavé nohavice, ktoré perfektne kontrastovali so sakom. Vyskúšal som a padlo rozhodnutie. Lenže boli príliš dlhé a čas na skracovanie už nebol. Vyzeralo to, že z obchodu nič nebude.

Predavačka sa nevzdávala a na moment odbehla do zákulisia, odkiaľ sa vrátila so svojim súkromným "šitíčkom". Vzala nohavice a po próbe na mojich nohách záložku zažehlila a na dvoch miestach potom prišila. Odišli sme s vďakou a ja aj s novými nohavicami.

Tu by mohla táto príhoda skončiť, ale naša dcéra medzitým zistila, že je manžel nemá vhodné ponožky. V čase, keď som ja už mašíroval za nevestou, ženíchom a oficiálnym fotografom do parku, pochodili spolu ten istý supermarket ako my. Náhoda chcela, aby dospeli do rovnakého oddelenia ako my s nohavicami. Čírou náhodou sa ich ujala tá istá predavačka a ako to majú ženy vo zvyku, dcéra tej milej slečne vyklopila celý svoj problém so svadobnými ponožkami pre manžela.

Keďže sme sa u predavačky dobre zapísali, hneď si na nás spomenula, dcére veselo podotkla, že práve tu boli dvaja, ktorí sa tiež ponáhľali na svadbu vnučky a zabudli doma nohavice. Naši mladí sa so smiechom priznali, že to sme boli jej rodičia... Predavačka mala výborný deň. Predala jedny nohavice a jedny ponožky. A nasmiala sa na nás a na tej zhode príhod spolu s našimi mladými.

Svadba dobre dopadla, bolo veselo ako v obchode. Aj pani poslankyňa to s veselosťou priklincovala, keď po dvojnásobnom súhlase dvoch milých snúbencov zahlásila vetu, ktorá vojde do histórie zborov pre občianske záležitosti pri svadobných úradoch:

A je to, odteraz ste manželia...

Veľa šťastia Maťa a Ivan na vašej novej ceste!
 

13 júna 2015

Dvadsať percent

Dá sa život deliť na percentá? V tomto blížiacom sa horúcom lete som dosť zamestnaný a preto často nemám čas a niekedy ani chuť na voľné filozofovanie. Ale predsa, vraj nám stanovili pre rozhlas povinných 20 % slovenskej hudobnej produkcie. Nie som si istý, či je to snaha naučiť nás dobrému vkusu, to asi nie, alebo je v tom len čisto ekonomický princíp - "kupujte slovenské výrobky". To posledné by som bral ako argument, aj keď ide aj o kvalitu.

S dobrým vkusom je to trochu nahnuté, lebo čo je vkusné a čo je pekné? Niečo je módne, ale nemusí to byť objektívne pekné. A môže byť krása objektívna? Keď som mal okolo dvadsiatky, tiež bolo všetko, teda aj v kultúre stanovené na percentá. Možno neboli napísané, ale bolo to tak. V tej postpubertálnej mladosti som si vyložil do okna rádioprijímač značky Talisman Tesla 308 U, naladil som Ö3 - ORF a na plné "pecky" som počúval vtedajšie "západné" hviezdy. To bola moja hudba skoro na 90 % voľného času.

Keď prišla teta, na tom istom rádiu si naladila "Kosut rádio" a počúvala čardáše, či "halgatá", lebo jej to pripomínalo mladé roky strávené v Budapešti. To bola jej hudba, pri ktorej relaxovala a vracala sa na Margit Sziget, kde tancovala s mladými husármi. Moja sestra mala rada ľudové pesničky, pre ňu boli také relácie veľkým potešením a často si spievala s rádiom a zapisovala si slová piesní. To bola jej obľúbená hudba. Všetci sme považovali za pekné a príjemné niečo iné.

Aj v hudbe platí, že proti gustu žiadna polemika neplatí. Tak to je v dobrom živote, že je pestrý a rôznorodý. Mladosť pominula, a naučili sme sa vnímať aj inú hudbu, ako sme preferovali v mladosti. Tak to chodí a je to dobre. Hudba je vyjadrením nálad, rôznych emócií, preto ju najredšej vnímame v súlade s našimi náladami a emóciami. To nie je možné vyjadriť v percentách. Napriek tomu by mal hudobný výber vo verejnoprávnom rozhlase tú rôznorodosť rešpektovať. A to platí aj pri výbere "cudzojazyčnej" produkcie.

Niekedy, keď počúvam slovenský rozhlas na svojich obľúbených miestach (dielňa, WC a auto) mám dojem, že tých 20 % by sa malo chápať aj tak, že najviac 20 %. Myslím tým na tie "ujúkavé" piesne  a piesne lacno kopírujúce módne trendy, ale aj na množstvo piesní s "nekvalitnými" textami. Pri tých "západných" je to jednoduchšie, keď človek nemá čas prekladať si všetky texty a "zvuky" do adekvátnej slovenčiny.

Ak ide o ten ekonomický princíp "kupujte naše...", tak je asi všetka kvalita pasé. Možno by bolo dobré držať sa nejakých 20 % aj u "cudzojazyčných". A čo tak uplatniť zvláštny prístup aj k českej produkcii? Je ako naša, alebo je "západná" a platia na ňu tie isté percentá? A čo iní spriatelení susedia? A čo hudba z východu? Neriešiteľný rébus. Ešte že je sobota a takáto exkurzia do hudobného sveta rádia je našťastie len nezáväzným mudrovaním.

Príjemnú nedeľu a pite statočne, i dostatočne (vodu)...

05 júna 2015

Minulosť - budúcnosť

Čo sú to všednosti? Len taká nezaujímavá časť života, alebo to, čo tvorí podstatu?  Možno je všednosťou 99 % všetkého. Sú to opakované činnosti, príhody a udalosti, aj všedné zážitky. To jedno percento sú veci, ktoré tvoria korenie. Soľ, ktorá je nad zlato. Tak teraz neviem, či výmena interiérových dverí, prvýkrát po 50-tich rokoch je všednosť, alebo dobrodružstvo.

Ako sa to vezme, ale asi je to to druhé, lebo už pri podrobnom meraní zárubne a starých dverí som objavil majstrovské kúsky "socialistických" murárov z minulého storočia. Pravdepodobne im tá zárubňa kdesi spadla a jedna časť ostala ohnutá smerom dovnútra. Aj tak ju tam jednoducho zamurovali, veď sa o stavbároch hovorilo, že všetko merajú s tolerančným rozsahom "cól sem - cól tam".

Skrátka a dobre, dvere im do toho rámu nesedeli, tak z nich v tom inkriminovanom úseku ubrali asi 10 mm a nikto si to až dodnes nevšimol. Vtedy sme sa tak tešili na nový byt, že také drobné chybičky nestáli ani za reč. Teraz, keď staré dvere doslúžili, ich výmena nebola vôbec jednoduchá. Bola tu možnosť, starú zárubňu vybúrať a dať tam novú, ale tým by sa celá akcia podstatne predražila a to ani nehovorím o prachu a neporiadku v celom byte.

Alternatívne riešenie sa našlo, dokonca výtvarne doriešené. Čiastočne obložená zárubňa, s pomocou miestneho stolára, ani nie veľmi nákladné. V tej chvíli, keď som uvažoval o alternatíve, som si spomenul na Londýnsky hotel na hotelovej  "Garden street" neďaleko Hyde Parku. Hotelové izby boli po čerstvej rekonštrukcii, všetko v poriadku, len dvere do kúpelne sa nedali zatvoriť. Vtedy mi napadlo, že naši "socialistickí" majstri sa presťahovali do Londýna.

Škoda sa hnevať na minulosť, vždy treba vychádzať z reality dneška, aj keď s poučením z minulosti. Tak to funguje aj u lekárov. Najradšej chodím k takému, s ktorým sa možno o chorobe, jej príznakoch, či prevencii ľudsky zhovárať. Bohužiaľ, aj táto realita sa začína "kaziť". Nedávno som sa lekára, špecialistu spýtal niečo týkajúce sa stanovenej diagnózy. Odmietol mi odpovedať, lebo to by vraj už bola konzultácia a za tú sa platí extra. Tak pre hrabivosť možno zanikne aj ľudský prístup tam, kde ho najviac čakáme. Česť výnimkám, ktoré (zatiaľ) potešia.

23 mája 2015

Zákony a zákonitosti

Zákony navrhuje vláda, či poslanci a schvaľuje ich parlament. Sú však aj také, ktoré nikto nevymyslel, ale sú a platia na zemi a hádam aj vo vesmíre. Napríklad taký Archimedov zákon, mohlo by sa zdať, že ho vymyslel Archimedes, ale on ho iba sformuloval na základe pozorovania istého javu. Povedal to jednoduchou vetou, aby sme si to ľahšie zapamätali.

Zákonitosti nemajú takú "právnu" silu, ale tiež sú odpozorované zo života a zväčša sa nimi dajú vysvetliť niektoré veci a udalosti. Zákon akcie a reakcie je zákon, ale uplatňuje sa aj v podobe zákonitosti. Napríklad, taká aktivita na internete je zvyčajne vyvážená pasivitou v skutočnom živote. A tiež naopak. Kto nemá čas na písanie hlúpostí, je aktívny v realite, zvyčajne žije naplno a málo píše. S písaním listov je to zase trochu inak.

Keď máte veľa dobrých nápadov a nerealizujete ich, časom sa unavia a stanú sa zabudnutými. Tak je to aj s témami článkov na blogu. Tento o zákonoch som zachytil včas. Za veľa nestojí, ale beriem ho a čakám, že použitý nápad vystrieda iný, možno lepší. Ako ten včerajší, ktorý som nerealizoval. Na vine bol sen... Sme ľudia a myslíme si, že sme jedinečné osobnosti. Pritom nám uniká, že nie sme sami, že v nás, vo vnútri niekto bdie, aj keď nedávame pozor, alebo spíme. Lenže kto? Som to ja, môj dvojník, alebo len kúsok môjho vlastného ja? Alebo anjel strážny?

Keby sme boli zložení z dvoch samostatných entít, naskytla by sa otázka, kto je číslo jeden a kto číslo dva? Aké sú naše kompetencie? Keď poviem, že ja si myslím, som to naozaj ja kto myslí, alebo len myslím, že myslím? Možno sú v tom už slávni psychológovia úplne doma a majú v tom jasno. Tak teda, ako to bolo včera, keď sen (to druhé ja, čo bdie keď spím) ma začne namotávať na erotické predstavy a keď ma erekcia zobudí, je to len silné nutkanie na močenie? Práve včas...

Preto pozor, to vnútorné "ja" nás veľmi dobre pozná...

17 mája 2015

Teória relativity

Štyridsať rokov je číslo, ktoré u dvadsiatnika vzbudzuje súcit, u šesťdesiatnika tichú závisť. Štyridsať znamená plný výkon, čo mierne stúpa až po päťdesiat... Sedemdesiatka je nad vecou, čísla už padajú pomedzi prsty ako mak. A črtá sa čas, kedy sa svet obráti na prach...  (podľa teórie relativity života)

15 apríla 2015

Nad Tatrou sa blýska

Dívam sa dolu na tri kopčeky, ten v strede volám Tatra a tie dva malé vedľa Tatry hádam budú vlastné sestry Matra a Fatra. V ušiach mi bzučí let čmeliaka a drobné ihličie mi padá na plecia. Skoro ako v rozprávke, ale vonku zúri aprílová jar. Psa už síce možno vyhnať von, ale gazda si musí prehodiť cez plecia, hlavne ráno, aj ľahký kožuch.

Jarná únava už dávno nemá svoju moc, puky orgovánu sa začínajú rozvíjať a ako Ariadnina niť nám ukazujú smer do leta s malým písmenom na začiatku. Aj v politike je to tak, ako v slovenskom prísloví, že na konci bič plieska. Najhorší je vždy ten, kto je aktuálne pri moci. Je to logické, tí druhí sú ne-mocní. Nemoce sú rôzne - somatické, psychosomatické a psychické. 

Okrem nemocí sú tu ešte fóbie a fílie. To sú také ľahšie štádiá pokusu o (ne)mocnosť. Wikipédia ponúka široký zoznam fóbií, ale aj fílie. Každý záujemca si môže vybrať, ale radšej nie, lebo je to predsa skoro ako choroba. Potešilo ma, že tam nie sú uvedené žiadne z aktuálne v diskusiách omieľané fóbie a fílie s politicko-propagandistickým podtextom.

Zdá sa, že oficiálny internet si zatiaľ drží svoju úroveň. Pochopiteľne, neplatí to v oblasti propagandy, či už dobrovoľnej, takzvaní "trolovia". Vynárajú sa vždy na oboch stranách propagandistickej "polemiky" či zápasu, lebo "trolovia" nemôžu existovať bez protiváhy na druhej strane. Serióznosť nemožno očakávať ani v profesionálnej propagande, lenže tá už našťastie stráca dôveryhodnosť. 

To o fóbiách a fíliách bol len taký malý úlet, o to vlastne nejde, ide tu o to trojvršie, ktoré mi padlo do oka pri strihaní vlasov. Strihám sa doma a aby som ušetril na pracích práškoch, sedím pri tom "hore bez". Z dlhej chvíle pozorujem svoje "soma" a čo vidím, keď sa pozriem dolu: Tatra, Matra a Fatra. Zdá sa, že je to istý prejav mužnosti, keď sa chlap pozrie na svoje "pandero" a uvidí Tatru aj Matru a Fatru. Kto neverí, nech si sadne hore bez a pozrie sa dolu...

12 apríla 2015

Jarné unavenie

Prečo jarná a prečo únava? Únava je predsa niečo, čo človeka povzbudí k novým výkonom. Vezmite si napríklad taký beh, alebo iné telesné cvičenie, hoci aj prácu drevorubača - po práci a telesnej námahe nasleduje únava, ale aj istý pocit šťastia z dobre vykonanej práce (športu). Dávnejšie sa hovorilo to, čo dnes príliš neletí, že práca šľachtí človeka. Na druhej strane minulosti sa dokonca tvrdilo, že práca oslobodzuje... Dnes je to celkom inak, skoro ako v tom vtipe od susedov: "Nedělat a vydělat".

Jarná únava neprináša nič pozitívne, je to len prostá a nedefinovateľná únava bez zdanlivej  príčiny a hlavne bez následného efektu v podobe "dobre vykonanej práce". Tak som o tom včera premýšľal pri chôdzi, lebo mi nič iné "rozumnejšie" nechodilo po rozume. Slnko pálilo ako v lete na Madagaskare a ja som sa vliekol domov padajúc z nohy na nohu. Spomínal som si na svieže každodenné chodenie do práce (po dobrom spánku), ktoré občas prináša pocit lietania tesne nad zemou.

Našťastie, táto jarná únava nepotrvá dlho. Jar prepukne v plnej kráse a únava sa stratí ako zlé správy v televízii vždy keď ju vypnem.

09 apríla 2015

Murári

Poznáte tú slovenskú ľudovú pesničku: Murári, murári, kdeže ste sa vzali...? Alebo tak nejako to je. Zamyslel som sa teda nad tým, ako vznikajú murári, či slobodní murári, teda slobodnomurári. Musel som sa zamyslieť, lebo ja aj pri práci myslím. Tak som nasypal hotovú maltu "feinputz" do kýbla a prilial som odporúčané množstvo vody. A myslel som na slobodnomurárov, ako to asi oni robili, keď nebol feinputz a iné podobné malty.

Ako som tak myslel, zobral som svoju najvýkonnejšiu vŕtačku s nasadeným a hodne veľkým miešadlom, teda v porovnaní s malým kýblom... Strčil som to do prášku s vodou a spustil. Bol to okamih a malta bola premiešaná a zároveň celá kuchyňa ohodená kvapľami z malty. Sodoma a Gomora. Tak som to naozaj nemyslel, asi som myslel príliš sústredene, ale o niečom inom. Moja spadnutá omietka čakala v inej izbe. Myslel som, že byť murárom nie je tak ťažké, ale je!

Murárčina je veru zaujímavá, ale chce to chvíľu trpezlivosti a učenia. Najlepšie na chybách, alebo skúsenostiach iných. Miesto po odpadnutej omietke malo len nejakých 36 dm2, ale hrúbka tej priepasti sa pohybovala od 0,6 po 2 cm. Spotreboval som celých 5 kg malty a bolo to tak akurát. Zarovnával som poldruhametrovou latou, ale aj tak som musel povrch ešte dopracovať akrylátovým tmelom.

Dá sa povedať, že dielo sa podarilo. Myslím, teda som presvedčený, že vtedajší murári zo štátneho podniku, neviemakosavolal, odviedli na úseku omietok fušerskú prácu (a nielen tam). Mne opadla omietka zo steny, ale susedovi spadol kus stropu. Päťkrát ho vtedy amatérsky nanášal späť, až kým sa mu tam predsa len udržal. Tiež som len taký amatérsky murár, ale verím, že tento kus omietky ma prežije v plnej kráse.    


01 apríla 2015

Môže za to Zuzana

Reklama je veľký mág a aj keď jej v zásade neverím, niekedy na ňu naletím. Tentokrát za to môže Zuzana, ale aj ja mám na tom svoj podiel nerozvážnosti. Sedel som v takej malej miestnosti s deravou stoličkou a dumal nad nesmrteľnosťou chrústa. V pozadí, nad hlavou mi hralo rádio Slovensko. Počúval som, ale nevnímal. Až keď boli vyslovené slová "blog Zuzany" zapadli do známej ryhy v mozgu a zbystril som pozornosť. Neskoro, súvislosti mi unikli!

Bolo mi jasné, že ide o reklamu na nejaké noviny, pravdepodobne tie jednoduché z troch písmen, len som nevedel, či dnes, alebo zajtra vyjdú so Zuzanou. Aby som nič neprepásol, bleskovo som ukončil akciu a vyrazil som do najbližšieho obchodu kúpiť denník a pre istotu dva. Jeden troj-písmenkový a druhý minimalizovaný na jedno písmeno. To je zaujímavý slovenský trend.

Niektoré noviny strácajú písmenká. 
Napríklad, kedysi dávno vychádzala Smena, myslím, že to bol "orgán" vtedajšieho mládežníckeho zväzu, taký dorast dospelej Pravdy z ÚV. Istý čas vychádzala popri Smene aj taká nestála hviezda - Zmena. Neskôr sa Smena transformovala na Sme a úplne najneskôr sa zo Sme odštiepil íver a tak vzniklo veľké N. Vraví sa, že keď sa rúbe les, triesky lietajú, ale toto asi nebol ten prípad. Toľko z histórie, ktorá nemá s dnešnou mojou príhodou nič spoločné. Prípadná podobnosť môže byť iba dielom náhody.
Na kúpu dvoch denníkov som doplatil. Doslova, stálo ma to "majlant". Veď počujte - žena mi pred odchodom strčila do rúk lístoček, na ktorom boli názvy týždenníkov, ale radšej ich neuvediem, aby som im nerobil zbytočnú reklamu. Išlo o "Časopis s dobrým vkusom", "Veľkonočný TV program", "Krížovky - skvelá zábava a výhry pre celú rodinu" a posledný, vraj "zo života", tak ako tepe v nás.   

Podstata tlače tkvie v denníkoch, takže najprv čo som našiel v enku. Veľmi ľahká recenzia - vraj máme hľadať 4 strany k 1. aprílu. Hneď tá prvá tak vypadá, tak listujem ďalej. Šport je netypicky na strane 4 a 5, ten vynechám. Strana 7 mi pripadá ako zaujímavosti z internetu (čo dnes už nie je na internete?). Nový liek na obezitu myší, či o pocitoch zverov pred zemetrasením. Hľadajte ďalej...

Osmička má krátke správy a obsiahly článok o jednom diktátorovi. V rámci prvo aprílovej hádanky neprezradím, o ktorého ide.  Zvyšok sú komentáre a tie netreba komentovať a vraj 1. apríl. Na ten sa tie záverečné stránky veľmi nepodobajú, lebo je to zase o komentovanej politike. Moje hľadanie humoru v en sa končí neúspechom. S úspechom som sa tak dopracoval k rozhovoru o abstinencii na poslednej strane.

Tá strana v tomto denníku asi ostane poslednou na dlhý čas. Zdá sa mi, že noviny sú podobne neprakticky riešené ako webová stránka, takže ďakujem.

Úsmev, veď je Prvý apríl...

 
Na ten druhý denník som už nenašiel odvahu. Zuzana tam nie je. Možno zajtra. 

06 marca 2015

Teória všetkého

Teória je niečo neoverené, tak berte všetko v tejto úvahe ako čistú teóriu, lebo ešte som si z toho nič neoveril. Až na nejaké drobnosti. Včera som videl prekvapivo dobrý film, ale keď si uvedomíme, že to nie je z produkcie Hollywoodu, tak je to hneď pochopiteľnejšie. Človeka, ako filmového diváka rozbolí hlava už len pri pomyslení na kvázi "amatérsku" dynamickú kameru, ktorá vo veľkom filmovom priemysle beží na plné obrátky a rýchlosťou blesku strihá optické vnemy. Áno, aj strih sa potom robí ľahšie, lebo je to zmes, v ktorej sa hádam ani strihač nakoniec nevyzná a o to asi ide.

Teória všetkého je dojímavý príbeh, perfektne zahraný. Najviac mi v ňom imponuje herectvo hrané výrazom tváre, aj v detailnom zobrazení. Podobne ako v našom filme Dom. Samotný príbeh Stephena Hawkinga je neuveriteľný a vo filme tak hodnoverne zobrazený, že divák ho musí prežívať naplno. Žiadna scéna neskĺzne do klišé ani do gýču a to je v takomto príbehu naozaj úspech. Nechcem hovoriť o slzách vyvolaných niektorými scénami, ale aj to patrí k dobrému filmu, ktorý nie je len zlátaninou akčných scén.

Pravda je tiež to, že z filmu o slávnom vedcovi sa nedozvieme veľa o fyzikálnych princípoch vesmíru, ktoré by sme už z popularizačných článkov nepoznali. Pravda je aj to, že Hawking nakoniec, ani doteraz, nerozlúštil hádanku, či existuje Boh alebo len nekonečný vesmír, či nejaká záhadná božská častica, ktorá za všetko môže. Možno už prišiel na to, že kým existuje mysliace ľudstvo, bude existovať aj tá Vyššia moc, ktorú nikdy ľudský rozum nepochopí a preto v mysliach ostane tá neprebádateľná možnosť navždy. Aj Boh spĺňa kritériá hľadané teóriou všetkého.

Zdá sa, že naša fyzika nie je vrcholom pravdy, alebo inak povedané, nikdy ju nespoznáme v celej šírke jej vesmírnej rozmanitosti. Napriek tomu, že z vesmírnej podstaty sme stvorení. S tým súvisí aj vo filme naznačená viera v matematiku. Nie som teoretický matematik, tak matematike ako zázraku veľmi neverím. Na jednoduchý matematicko-fyzikálny vzťah od Einsteina (E=m*c2) sme si už zvykli, je tak prostý, ale dospieť k podobnému vzťahu aplikovateľnému na všetko je asi nemysliteľné. Ani keby geniálny matematik popísal všetky čierne tabule sveta.

Ťažko uveriť, že by sa sliepka dopátrala svojej podstaty, čo bolo skôr, ona alebo jej vajce? Ja si myslím, že najskôr musel byť kohút. Ale to je len moja teória všetkého slepačieho. Čím sa vlastne odlišuje človek od sliepok a kohútov? A mohli by sme ísť ďalej, na celú prírodu platí individuálne, aj kolektívne sebectvo - každá burinka, aj každý strom sa snaží vyrásť tak vysoko, aby dosiahli k slnečným lúčom, z ktorých žijú. A každý život sa snaží o svoju nesmrteľnosť. Keby sme však rozmýšľali vo formáte vesmíru, či Boha, boli by sme len zrnkom prachu a naša duša vetrom v dobre zazátkovanej fľaši od piva.    


 

20 februára 2015

Karma daná horoskopom

Žijeme v ére horoskopov. Horoskopy triedia ľudí podľa hviezd, v akých sa narodili. Je to tak, niekto je panna alebo aj panic. Iný zase vodník, či podvodník a niekto je baran a keď je baran, nemôže byť ovca. Horoskopy sa píšu na každú príležitosť. Kto by nechcel vedieť, ako sa mu bude dariť zajtra? A práve v tom je to. Horoskopy povzbudzujú. Ešte nikdy som nečítal, že zajtrajšok bude katastrofa a nič dobré, bez možnosti to snažením napraviť alebo, že keď som baran, som v háji, lebo sa v spoločnosti nepresadím.

Každý človek, ktorý sa už raz narodil, má už podľa horoskopu určené svoje miesto v živote (v spoločnosti). Napríklad ten spomínaný baran je predurčený k tomu, aby mal tvrdú hlavu a niekedy aj baranie rohy. Ešte dobre, že mu nie sú súdené parohy. Zvyčajne. Niektoré veci však nie sú dané dátumom narodenia ani horoskopom. Spomínam často barana, lebo to znamenie dobre poznám. Niežeby to znamenie určovalo môj osud, ten má iné parametre a smerníky.

Nalejme si však čistého vína do pohára so svojim znamením zverokruhu - je v horoskopoch naozaj osud? Alebo je to len psychologické tvarovanie človeka, ktoré niekto niekedy dávno vymyslel a amatérski, či profesionálni psychológovia to vylepšovali k spokojnosti zákazníkov? Presne podľa pravidla stokrát opakovanej lži. Svedčí to o štrukturovaní ľudskej spoločnosti, o deľbe údelu a o miere slobody človeka v spoločnosti.

Rovnosť v nerovnosti je predurčením osudu človeka jeho okolím. A okolím je všetko od rodiny až po globálny svet. Horoskop je ako každodenne predpovedaný rizikový stupeň v rámci správ o počasí. Najprv varuje, neskôr ním možno vyvolať to riziko. Sme tvarovateľní, teda sme do istej miery ovce. Aj barani. Čím viac sa bude písať o riziku vojny, tým k nej budeme bližšie a keď príde, už si len povieme, že to je osud, lebo sme sa narodili pod takými hviezdami.

01 februára 2015

Facebook ma má

Ma má v hrsti, aspoň tak trochu. Nebolo to tak od začiatku, aj som trikrát odišiel, ale on vo svojej programovej pamäti tušil, alebo vedel, že sa vrátim. Vrátil som sa a teraz hovorím, že okrem negatív sa rysujú aj jeho niektoré, celkom príjemné stránky. Zosobňujem si ho, lebo neviem ako to inak vyjadriť. Sú však za tým menom ľudia a len ľudia sú vždy za pozitívom príjemnosti.

Skoro by som povedal, že tí takzvaní priatelia, sú vlastne rodina a rodina sa u nás práve teraz omieľa zo všetkých strán. Ja vnímam z nej to dobré, nie som zatvrdnutý pesimista. Okrem skutočnej rodiny sú v mojom "rodinnom" okruhu aj obyčajní priatelia. Aj tí prešli u mňa prirodzeným vývojom, neboli stvorení, ale sa menia evolúciou priateľstva.

Vo vývoji bývajú aj slepé uličky, tak som si niektorých odložil mimo svojich kruhov a niektorí možno vyhodili mňa. To je prirodzený vývoj a tam, kde sa veci a priateľstvá vyvíjajú, tam je život. Viem, že svojim spôsobom sa nás snaží usmerňovať aj systém facebooku. Aj reklamy a ponuky už dáva podľa našich trendov, ktoré sleduje.

Fakt je, že sme tam sledovaní, viem to a nehodnotím, či je to dobré alebo zlé. Poviem a napíšem len veci s týmto vedomím. Keby som nechcel, odídem. Je množstvo iných takzvaných sociálnych sietí, ale vždy je len jedna taká, ako miesto kde som sa narodil (ako "sociál") alebo kde bývam (najčastejšie). Aj iní sa snažia byť virtuálnym domovom, aby mohli čerpať a uskladňovať naše múdre slová. Majú smolu, len jeden môže byť prvý.

Facebook je zlý, lebo ma oberá o moju blogovú kreativitu. Je jednoduché, dať mu fotky pre relatívne malý okruh priateľov, nie je náročný na komentáre, na súvislosti. Ktovie prečo, ale je to tak. Záleží mu na kvantite. Lajkuje sa len do plusu. Dá sa to síce odvolať, ale statusy, aj fotky rýchlo upadajú do zabudnutia, takže "odlajkovanie" sa nekoná. Ostávame v teplom ovzduší, pri kachliach priazne svojich blízkych.    

 
     

24 januára 2015

Neurčitá zóna a farebný svet

Niekedy sa zdá, že svet je len čierny alebo biely a nič medzi tým. Vlastne to ani nie je o svete, ale o nás, o ľuďoch. Skutočnosť je iná, čierna a biela sú extrémy, skutočný život sa žije v neurčitej zóne, v mnohých odtieňoch sivej všednosti. Všednosť je len občas pretkaná farebnými svetlami šťastia a niekedy aj ohňostrojom, bleskami a dúhou. Zdá sa, že v dnešnom svete sú vyrovnanosť a nadhľad veľmi vzácne vlastnosti. Ako by prevládli krajnosti.

Časť svojho života sme presunuli na internet. Obávame sa, že nás niekto sleduje. Také nelogické, veď sami sa zdôverujeme všetkým. Je len na nás, čo povieme. Potom sa bičujeme v diskusiách, mnohí sa tam snažia spláchnuť svoje starosti až tak, že sa vrhajú na krajné medze neurčitej zóny života. Sú temne jasní a svietia len čiernou farbou svojich slov, aby vynikli. Biela ich neláka, lebo je príliš blízka sivej všednosti.

Petr Bílek píše na webe LN, že písať na internet je ako splachovať na záchode, že žijeme v dobe splachovacej. Napriek tomu, alebo práve preto píšeme. Niekto splachuje svoje vedomosti, či umenie a niekto svoje konečné produkty krajnosti. Internet sa plní niečim, čo možno ani nestojí za to uchovávať na večné časy. Jedine ako zdroj živín v nejakom budúcom hnojive na výživu rastlín a človeka. Veda a príroda to dokážu, na to sa spoliehame a dovtedy hľadáme to, čo nás tam môže potešiť.

S nadhľadom a so znalosťou princípov internetu sa môžeme poučiť. Neveriť všetkému, čo nosia veľké médiá. Internet má (zatiaľ) aj názorovú protistranu do diskusie. V oficialitách je tiež trocha pravdy, ale treba vedieť čítať medzi riadkami. Tak ako kedysi, v dobe, ktorú označujeme ako "totalita". Vtedy bol oficiálny názor médií taký, že múdry ľudia si často hovorili: Ani opak toho, čo píšu v novinách nie je pravdou.

Schizofrenické prostredie nám diktovalo dvojtvárnosť. Iné vonku, iné doma. Príčinou toho bol strach. Taký neidentifikovateľný, ktorý sme si ani neuvedomovali, ale asi tam bol v spojení s naučenou poslušnosťou. Dnes je iná doba, všetci kričia a kto kričí viac, má viac (zdanlivej) pravdy. Ako by sa pravda dala kvantifikovať. Možno ten, kto viac kričí, sa aj viac bojí.

Najťažšie je, orientovať sa v pravdách a polopravdách. Kto na to kašle, koná podľa silnejšieho hlasu. Viď blížiace sa referendum... Je zlé, že je, ale keď je, treba odpovedať podľa pravdy, nie podľa sily hlasu poloprávd.

10 januára 2015

Zhody a nezhody

Nikto nie je dokonalý, ani ja. Keď idem nakupovať, cestou premýšľam nad obsahom nového článku a keď začnem písať, myslím na to, čo som zabudol kúpiť. Niekedy však aj cesta je cieľ, teda aspoň v zmysle inšpirácie. Ako dnes keď som stretol "vyznávačov". Nič proti nim, trochu sme podebatovali o neuchopiteľných témach života, smrti a večnosti. Toto však má byť viac o zhodách ako o nezhodách. O večnosti možno niekedy inokedy. Poďme radšej hneď k "údenáčom".

Nedávno som pri pulte v jednom "super" obchode dostal chuť na údenáča. Kým som sa dostal k slovu, predavačka obslúžila zákazníka vedľa mňa. Tiež chcel to isté, ale zdôraznil, že nechce údeného sleďa ale makrelu. Sleď má totiž viac kostí a nie je taký chutný ako makrela. Prekvapilo ma to, lebo presne takú skúsenosť mám aj ja s údenáčmi. Čistá zhoda. Len na doplnenie, makrela bola výborná a ani pri pokladni sa im tentokrát nepodarilo oklamať ma...

Podobná, čistá zhoda nastala aj nedávno pri telefonáte so spolužiakom. Keď prišla reč na televíziu, podotkol, že v relácii "Nikto nie je dokonalý" ho iritujú časté zábery na dievčatá, ktoré  odhaľujúc svoje vnady nie vnady, ale zuby, sa stále rovnako natriasajú. Úžasná "smiechová" vibračná poloha, ale keď sa to v každej relácii notoricky a často opakuje, prestáva to byť smiešne. Nemohol som inak, len vyjadriť so spolužiakom svoju zhodu.

Niežeby som fandil starým protagonistom, Andrášimu s Vacvalovou, mali tiež svoje stereotypy, ktoré ma po rokoch  odrádzali od sledovania tejto relácie, ale zdá sa, že noví protagonisti stratili moju priazeň ešte skôr. Možno ani  nie vlastnou vinou, lebo za kamerou vždy stojí kameraman a hlavne režisér vyberá, čo sa nechá a čo sa vystrihne.


01 januára 2015

Silvester, Silvester

Tak nám, pani Müllerová, začal nový rok. Čo bude s Ferdinandom a so Švejkom, či prídu alebo nebudú, to sa ešte len dozvieme. Niekto by povedal, že Nový rok začína o polnoci na Silvestra, ale nie je to pravda. Nový rok predsa začína dňom a nie nocou. Obzvlášť, ak je to noc prehýrená v spoločenskej zábave. Preto tvrdím, že Nový rok začína ráno, keď sa zobudíme po opici. Na Silvestra končí starý a rád si to predlžuje až do rána.

Môj nový rok 2015 začal teda dnešným ránom, asi o šiestej hodine. Je to príliš skoro na všedný deň, nieto na sviatok počiatku roka. Čo robiť, keď už spánok odletel? Asi to bude preto, že moja opica včera neprišla. Dá sa totiž oslavovať aj s mierou. Opica môže byť rôzna, niektorá je veľká ako slon, iná je len taká maličičká, z druhu opíc na pokraji vymretia. Ťažký je život presvedčeného abstinenta.

Je po silvestrovskej oslave, sranda končí a začína život vážny. Je to škoda, lebo s humorom sa ľahšie žije. Vtipy sú ako voda, podporujú rast spokojnosti človeka. Sú ako voda "čo ma drží nad vodou" (spieva Elán a Jožo Ráž s Luciou). S vodou majú ešte jednu podobnosť, ako voda koluje v prírode, tak aj vtipy a anekdoty sa točia medzi ľuďmi. Stále dokola, lebo nestarnú. Zdanlivo ustupujú do histórie, ale vzápätí sa vracajú s novými interpretmi a starými okolnosťami. História aj vtipy sa opakujú.

Ten minulý Silvester, čo sa práve minul, bol dobrý. Hlavne pre nás, čo sme silvestrovali ako "gaučoví" povaľači s televíznou zábavou. Spočiatku som bol skeptik, neveril som že sa zasmejem, ale niekoľkokrát sa mi to podarilo. Nechcem vyzdvihovať žiadnu stanicu, snažili sa všetci, bolo to vidieť, aj počuť. Dokonca som s obľubou pozeral aj na najväčšiu hviezdu TV manéže Česka a Slovenska.

Teraz si budete myslieť, že myslím na Izera, či Marcina alebo inú hviezdu - Helenu Vondráčkovú. Nie.

Myslím na Adelu Banášovú. Teda, len v spomienke na jej včerajší večer v televízii. Bravúrne zvládala moderovanie Česka a Slovenska. Aj vďaka výbornej kamere, slušnej, nerozbitej scéne a tiež vďaka zákulisiu tých, ktorí navrhujú kostýmy a celkovú úpravu ľudí vstupujúcich pred kameru. Samozrejme, Adela bola tentokrát už po večeri a pohybovala sa na svojom poste i v reči s prirodzenou suverenitou a prehľadom. Skoro by som povedal, že takto by mohla vyzerať nová škola českého a slovenského moderovania.

Od včera uznávam aj mladú a strednú (samozrejme aj staršiu a najstaršiu) generáciu slovenských hercov, aj tých "seriálových". Tým nechcem povedať, že začnem pozerať nekonečné seriály a nízko rozpočtovú zábavu bez vkusu... Scénky u Petra Marcina boli super, na profesionálnej úrovni. Aj vďaka účinkujúcim hosťom a scenáru. Zdena Studénková, Jozef Vajda, Peter Nagy, Helena Vondráčková, ale tiež eskamotér humoru a kúzelníctva Zděnek Izer boli vo vynikajúcej forme. Predviedli komické herectvo nehrané, ale žité.  


Všetko, čo som tu napísal, je môj čistý dojem z večera, bez rozlišovania kde sa to uskutočnilo, v ktorej televízii  a tiež vyhlasujem, že som TV sledoval bez silvestrovskej opice, ktorá by mohla môj úsudok skresliť.  Blahoželám tým, ktorých som spomenul aj všetkým, ktorí nám včera priniesli dobrú zábavu. Verím, že ani vo všedných dňoch, ktoré prichádzajú, nebudeme bez toho humorného korenia na profesionálnej úrovni. Bolo by načase. Som rád aj preto, že v takejto zábave už nedominuje len český humor, ale Slováci a Česi sa aj v srande vyrovnali a to je fajn.

Myslím, že tento trend silvestrovskej zábavy prekonal aj staré, retro Silvestre z dávnych dôb hereckých hviezd, hlavne českých. Teším sa na ďalší Silvester. Nech žije 2015 a pripravuje sa 2016!

_________________________
Podkladom pre tieto úvahy boli hlavne tieto relácie: silvestrovská Chart show a silvestrovské vydanie relácie Neskoro večer.