Stránky

24 januára 2015

Neurčitá zóna a farebný svet

Niekedy sa zdá, že svet je len čierny alebo biely a nič medzi tým. Vlastne to ani nie je o svete, ale o nás, o ľuďoch. Skutočnosť je iná, čierna a biela sú extrémy, skutočný život sa žije v neurčitej zóne, v mnohých odtieňoch sivej všednosti. Všednosť je len občas pretkaná farebnými svetlami šťastia a niekedy aj ohňostrojom, bleskami a dúhou. Zdá sa, že v dnešnom svete sú vyrovnanosť a nadhľad veľmi vzácne vlastnosti. Ako by prevládli krajnosti.

Časť svojho života sme presunuli na internet. Obávame sa, že nás niekto sleduje. Také nelogické, veď sami sa zdôverujeme všetkým. Je len na nás, čo povieme. Potom sa bičujeme v diskusiách, mnohí sa tam snažia spláchnuť svoje starosti až tak, že sa vrhajú na krajné medze neurčitej zóny života. Sú temne jasní a svietia len čiernou farbou svojich slov, aby vynikli. Biela ich neláka, lebo je príliš blízka sivej všednosti.

Petr Bílek píše na webe LN, že písať na internet je ako splachovať na záchode, že žijeme v dobe splachovacej. Napriek tomu, alebo práve preto píšeme. Niekto splachuje svoje vedomosti, či umenie a niekto svoje konečné produkty krajnosti. Internet sa plní niečim, čo možno ani nestojí za to uchovávať na večné časy. Jedine ako zdroj živín v nejakom budúcom hnojive na výživu rastlín a človeka. Veda a príroda to dokážu, na to sa spoliehame a dovtedy hľadáme to, čo nás tam môže potešiť.

S nadhľadom a so znalosťou princípov internetu sa môžeme poučiť. Neveriť všetkému, čo nosia veľké médiá. Internet má (zatiaľ) aj názorovú protistranu do diskusie. V oficialitách je tiež trocha pravdy, ale treba vedieť čítať medzi riadkami. Tak ako kedysi, v dobe, ktorú označujeme ako "totalita". Vtedy bol oficiálny názor médií taký, že múdry ľudia si často hovorili: Ani opak toho, čo píšu v novinách nie je pravdou.

Schizofrenické prostredie nám diktovalo dvojtvárnosť. Iné vonku, iné doma. Príčinou toho bol strach. Taký neidentifikovateľný, ktorý sme si ani neuvedomovali, ale asi tam bol v spojení s naučenou poslušnosťou. Dnes je iná doba, všetci kričia a kto kričí viac, má viac (zdanlivej) pravdy. Ako by sa pravda dala kvantifikovať. Možno ten, kto viac kričí, sa aj viac bojí.

Najťažšie je, orientovať sa v pravdách a polopravdách. Kto na to kašle, koná podľa silnejšieho hlasu. Viď blížiace sa referendum... Je zlé, že je, ale keď je, treba odpovedať podľa pravdy, nie podľa sily hlasu poloprávd.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára