Stránky

24 júla 2015

Pekne a veľmi teplo

Táto fráza o počasí bola v médiách veľmi obľúbená. Až ma to začalo hnevať. Stráca to svoj povzbudivý efekt. Spočiatku som to komentoval slovami: Tak ako, bude pekne alebo veľmi teplo? Napriek tomu, že mám radšej leto (teplo), ako zimu už sa mi zdá tento spôsob leta trochu nešťastný.

Nejde až tak o mňa, znášam to veľmi dobre, ale chúďa záhrada už mierne trpí. Na papriku a rajčiny nedopustíme sucho, ale čo dozrievajúce slivky, jablká, černice a ostatné užitočné, či pekné rastlinstvo? Na ovocie sa voda málokedy nájde.

S prírodou to prestáva byť s kostolným poriadkom, aj ona sa začína správať ako ľudia, rozdeľuje svoje plody značne nerovnomerne. Niekomu nadelí povodeň, inému suchú trávu a púšť. Ešte dobre, že obilie dozrieva a žatva ide presne podľa plánu. Zdá sa, že chlieb by sme mali mať.

Preto v predpovediach počasia radšej pekne, ako veľmi teplo. Stačí obyčajné leto zo spomienok...


10 júla 2015

Návrat k sebe

Niekto putuje do Santiaga, iný ide na púť do Levoče s cieľom očistiť si dušu. Od čoho? No predsa od hriechov, teda ide o akúsi očistu vlastnej mysle a možno aj o odpustenie  hriechov. Na očistu pred ľuďmi a božím dohľadom sú aj iné inštitúcie. Pre niekoho je to spoveď s rozhrešením, pre iného previnilca polícia a spravodlivý súd. Udelený trest je ľudskou formou rozhrešenia. Podstata je veľmi podobná, spamätať sa a začať znova s čistým štítom, aj keď spoveď ostáva stále v intímnej duchovnej rovine. V skutočnosti ide hlavne o to, očistiť si vlastné svedomie pred sebou samým, nájsť seba samého. 

Pre osvieženie ducha existuje aj niekoľko ďalších možností. Napríklad unaviť telo zmysluplnou manuálnou prácou, alebo športom. Lebo je pravda, že hlavne v zdravom tele môže byť zdravý duch. Veľmi príjemný, pre telo i pre dušu, je vodný relax. Pláž, slnko a morská voda dokážu divy. Aj rieka, jazero, či obyčajné kúpalisko s chlórovanou alebo geotermálnou vodou tiež robia zázraky. Nám starším prináša voda zvláštnu prémiu v podobe vyvolania pocitu "Déjà vu", ktorý nás vracia do mladosti, keď sme chodili na kúpalisko ani nie tak kvôli relaxu, ale skôr pre pohľady na pekné dievčatá.

Vôňa vodného oparu, či s chlórom alebo bez neho, nie je obyčajnou aromaterapiou, je to niečo viac, je to zázračný všeliek na pohodu a príjemné spomienky. Len sa tým nechať unášať a neutopiť sa. Vôňa vody, vyvoláva pocit ľahkosti a splynutia. Voda je omladzujúca. Ponoriť sa na chvíľu pod hladinu, stať sa súčasťou vodného živlu, to je nádhera. V mori síce chýba chlórovaná voda (v mladosti sme aj tak nechodili často k moru), tam nás lieči vôňa a chuť soli. Spoločným menovateľom je stále voda. Voda ako "pitný režim", voda na kúpanie a plávanie a v týchto horúčavách aj osviežujúci dážď a vôňa vzduchu po daždi. Tak som si včera vzdychol a zhlboka sa nadýchol, že konečne prší! 


* Déjà vu -  z francúzštiny, doslova „Už videné“, označuje v psychológii jav, tiež nazývaný paramnézia, kedy má človek z ničoho nič intenzívny pocit niečoho už predtým prežitého, videného alebo počutého. (wikipedia)

07 júla 2015

Ja, robot

Robot je ten, čo robotuje. O robotoch máme zväčša skreslenú predstavu z fantastických kníh, a hlavne z filmov. S fantastickými filmami sa spája jeden paradox a možno aj viac. Ten, na ktorý myslím, je v tom, že čím viac fantázie vložia autori do filmu, tým je ten film nudnejší. Lebo filmy musia byť o nás, divákoch na tomto svete, inak sú "out of range" (myslím - mimo rozsahu nášho vnútorného záujmu). Náš záujem je zjavný, ale aj taký vnútorný, neuvedomelý. Ale nie o tom som chcel písať.

Ako si ja, alebo vy, predstavujeme robota? V prvom rade je to niečo, mechanicky vykonávajúce nejakú monotónnu činnosť. To je taká reálna predstava, s tou nemá nikto problém. Je len v dokonalej inštrukčnej báze s dokonalými pohybovými (krokovými) motormi, v precíznosti a v kvalite materiálov a zhotovenia. Druhá predstava robota je podobná.Základ tvorí podobne precízna mechanická konštrukcia doplnená o senzory spätnej väzby na úrovni audio a video vnemov. To znamená, že sa svojim spôsobom orientuje v priestore a čase.

Tretí typ robota vlastne ani nepatrí do tejto sféry úvah. To sú tie roboty, s "vlastným menom" ako ľudia, ktorí konajú ako ľudia, kombinujú vo svojej "mysli" svoj stav a stav okolia a hlavne, rozhodujú sa nezávisle od svojho prvotného zadania. Myslím si, že ani japonské roboty obsluhujúci v reštaurácii do tejto sféry nepatria. A tiež si myslím, že také roboty nikdy nebudú ľudským umom vytvorení, lebo by to bolo, ako vyrobiť automatický guľomet, ktorému by sa nedali vypnúť baterky a strieľal by na všetko, aj na svojho stvoriteľa - bez morálnych princípov, ktoré sa ťažko programujú.

Mal som to šťastie vidieť roboty pri práci. Boli to veľké zástupy robotov, ktoré vyrábajú autá. Nie že by vyrobili auto bez pomoci človeka, ale človek popri nich vykonáva, síce nevyhnutné a dôležité, ale predsa len pomocné práce. Kontrolu vykonáva tiež robot. Keď zistí odchýlku z normy, mimo povolenej tolerancie, bez škrupulí vráti výrobok na recykláciu. Ľudia tu vlastne robia prácu robota, mechanicky opakované činnosti, ktoré ešte roboty nezvládajú, alebo na také činnosti majú príliš veľkú "hlavu".

Tu je vhodné konštatovať, že robot na rozdiel od človeka, nemá rozum v "hlave", ale kdesi inde, na bezpečnejšom mieste a časť aj mimo "tela". Jeho hlava je jeho rukou a nástrojom. Je to robotický komplex, do ktorého zapadajú aj robotické vozíky. Keď vás taký vozík stretne, spustí klasickú hudbu. Nieže by bol hudobne vzdelaný, ale hudba je jeho klaksónom. Ak nezareagujete, zastaví sa v bezpečnej vzdialenosti. O všetkom, čo sa v hale deje, sú informovaní operátori výroby, ktorých poznáte podľa červenej farby trička. Sedia pri jednom, alebo viacerých sledovacích  monitoroch. Operátor hneď vie, kde je problém a ak treba posiela opravárov v žltých tričkách na miesto činu. Akú farbu majú pomocné ľudské sily, na to si už nespomínam.

Vidieť halu plnú robotov a len sem - tam nejakého človeka je zvláštny zážitok. Trochu rozprávkový, trochu sci-fi a trochu horor. Ľudská psychika to niekedy nechce akceptovať. Aj preto je každý človek vyškolený na vykonávanie viacerých pozícií a po každej prestávke sa striedajú na postoch. Cez dve polhodinové prestávky si ľudia môžu zajesť, popiť a pofajčiť (cigarety na vyhradených miestach vonku). Niekto venuje prestávku rozhovorom s kolegami a telefonovaním. Na páse pracujú (zriedka) aj ženy. Manažérom sa môže stať každý s príslušnými schopnosťami, škola nie je nevyhnutnou podmienkou. 

Roboty  svoj prestávkový čas prespia. Vychladnú ich horúce hlavy a šetria energiu. Taký je život robota a človeka na "páse". Neviem, ako to vnímali ľudia na prvých "pásoch" u Forda, ale tu je to tak. Náplasťou pre človeka je len pocit, že zarobí viac, ako je priemer inde. Nedá sa nič robiť, my ľudia dneška sme pod vplyvom informácií a dojmov hlavne z filmov, ale sladký život je vo sne, realita cez deň. A žiť sa musí. Ľudská spoločnosť je ako hora, či les. Proste je aká je. Les možno vyrúbať, narastie nový. Ľudia sa nezmenia, ani keď príde na rúbanie lesa, teda na revolúciu. Len všetko začne znova, škatule sa presúvajú, podstata ostáva ľudsky prirodzená.

Človek dneška už dnes nemusí cestovať po svete (aj keď môže ak na to má prostriedky) a spozná celý svet. Aj taký, ktorý existuje len vo fantázii scenáristov. Realita je len v nás, v robotoch, ktorí dostali inteligentný program.


 

04 júla 2015

A je to!

A je to, odteraz ste manželia. Táto veta sobášiacej poslankyne v Petržalke mi učarovala. A nielen táto veta. V súvislosti s tou svadbou sme zažili aj malý kus srandy. Tá sa však týkala našich svadobných príprav. Niekedy príde čas, doplniť si šatník, tak na túto svadbu sme usúdili, že potrebujem nový oblek. Voľba padla na takú sivú eleganciu, nič nebolo treba upravovať, ani týždennú hladovku som nemusel držať.

Keď prišiel ten očakávaný deň, naložili sme do auta svadobné dary a oblečenie s pracovnou rezervou. Mojou úlohou bolo zhotoviť "amatérsku" svadobnú fotoreportáž. Tá sa mala odohrať, ako je v Bratislave zvykom, v parku Janka Kráľa v Petržalke. Stretnúť sme sa mali až hodinu po obede, ale už o desiatej som bol netrpezlivý, tak som sa začal chystať. Vybral som sako z obalu a načiahol som sa po nohavice, no tých nebolo.

Nasledoval malý rodinný poplach a hľadanie zodpovedného nohavicového delikventa. Nič sme nevyriešili, ostávalo len veriť, že nohavice visia doma na inom vešiaku. Bol by som šiel na svadbu aj v pracovných nohaviciach a v sivom saku s kravatou, ale žena nesúhlasila. Ideme ti kúpiť nové nohavice, ktoré by sa hodili k saku! Rozhodla žena a nebol úniku, namiesto parku sa išlo do neďalekého "super značkového" obchodu.

Po dlhom hľadaní sme nič nenašli, až v poslednej predajni sme našli sympatickú predavačku, ktorej sme sa zdôverili s celou našou svadobnou kalamitou. Mala z toho na tvári úsmev a pochopenie. Nechcela nás nechať v štichu, tak radila a poradila. Našla pre mňa vhodné tmavé nohavice, ktoré perfektne kontrastovali so sakom. Vyskúšal som a padlo rozhodnutie. Lenže boli príliš dlhé a čas na skracovanie už nebol. Vyzeralo to, že z obchodu nič nebude.

Predavačka sa nevzdávala a na moment odbehla do zákulisia, odkiaľ sa vrátila so svojim súkromným "šitíčkom". Vzala nohavice a po próbe na mojich nohách záložku zažehlila a na dvoch miestach potom prišila. Odišli sme s vďakou a ja aj s novými nohavicami.

Tu by mohla táto príhoda skončiť, ale naša dcéra medzitým zistila, že je manžel nemá vhodné ponožky. V čase, keď som ja už mašíroval za nevestou, ženíchom a oficiálnym fotografom do parku, pochodili spolu ten istý supermarket ako my. Náhoda chcela, aby dospeli do rovnakého oddelenia ako my s nohavicami. Čírou náhodou sa ich ujala tá istá predavačka a ako to majú ženy vo zvyku, dcéra tej milej slečne vyklopila celý svoj problém so svadobnými ponožkami pre manžela.

Keďže sme sa u predavačky dobre zapísali, hneď si na nás spomenula, dcére veselo podotkla, že práve tu boli dvaja, ktorí sa tiež ponáhľali na svadbu vnučky a zabudli doma nohavice. Naši mladí sa so smiechom priznali, že to sme boli jej rodičia... Predavačka mala výborný deň. Predala jedny nohavice a jedny ponožky. A nasmiala sa na nás a na tej zhode príhod spolu s našimi mladými.

Svadba dobre dopadla, bolo veselo ako v obchode. Aj pani poslankyňa to s veselosťou priklincovala, keď po dvojnásobnom súhlase dvoch milých snúbencov zahlásila vetu, ktorá vojde do histórie zborov pre občianske záležitosti pri svadobných úradoch:

A je to, odteraz ste manželia...

Veľa šťastia Maťa a Ivan na vašej novej ceste!