Stránky

27 septembra 2015

Vnútorný vesmír

Vesmír, ako ho poznáme, má svoje nemenné pravidlá a svoju večnosť. Nič v ňom nie je náhodné, nič nie je nehybné. Sú len relatívne pevné body, okolo ktorých sa všetko točí. Vesmír je rovnováha a jej neustále hľadanie. Presne tak to funguje aj u ľudí (u zvierat, u vtákov aj v rastlinách). Naše telá majú svoj vnútorný vesmír, kde všetko beží a točí sa podľa rovnakých pravidiel, ako tam vonku.

Jediné, čo sa vyčleňuje z vesmírnych pravidiel a zákonov, je "ŽIVOT".  Život v tomto zmysle by sa mal písať s veľkým začiatočným písmenom. Pozrime sa len na seba - sme ohraničení dvomi bodmi v čase, od bodu A po bod B, nič viac. Ostáva len stopa v piesku, alebo v snehu. Na istý čas. Stopy zanecháva aj vesmír. Náš pohyb životom však nepodlieha žiadnym vesmírnym pravidlám.

Smerovanie od bodu A po bod B sa nedá ničím definovať, hoci aj na nás pôsobí univerzálna sila gravitácie, rôzne vesmírne a pozemské vplyvy. Naše konanie sa riadi len našim vedomím a možnosťami okolia. Máme slobodnú vôľu a máme možnosť aj povinnosť rozhodovať sa. Svoj vnútorný vesmír si riadime sami. Tak je to u všetkého živého. Rozdiely sú iba v potrebách a limitoch možností.

Život s veľkým Ž je výnimočný. Ku svojmu vzniku potrebuje dlhú cestu, alebo vyššie rozhodnutie a trvá od počiatku až po svoj zánik v rôznych formách, ktoré sa stále viac vzďaľujú vesmírnym pravidlám univerzálnosti. Je nedeľa a patrí sa myslieť aj na dušu, lebo aj dušou sme spojení s vesmírom, ktorý sme si nevymysleli, ale je to jediné, čo poznáme.

Vesmír je v nás a vedie naše myšlienky od bodu A po bod B.

17 septembra 2015

Slová, len slová

Slová sú údelom novinárov a v dobe televíznej, aj príslušné obrazy. Škoda len, že to niektorí a skoro všetci, berú doslovne. Ich "spravodajstvo", komentáre, to sú len slová, slová a slová.

12 septembra 2015

To be, or not

Dnes je sobota a ja mám na stole piatkové noviny. Som teda (sme) pozadu s informáciami. Je možné, že dnešné noviny sú oveľa lepšie, ako tie včerajšie, ale možno je to nemožné. Prikláňam sa k tomu nemožnému. Papierové noviny už patria k ohrozenému druhu ľudských produktov trávenia udalostí. Je to tak aj s tými internetovými verziami, len tam sa to stráca akosi bez potreby recyklácie.

Najdokonalejším zužitkovaním druhotných surovín je, neprodukovať ich a v tom je internet ako médium v nespornej výhode. Ale dosť bolo sobotného klábosenia, poďme k veci hmatateľnej, teda k novinám.

Nebudem tie včerajšie (tým myslím naozaj včerajšie, nie v prenesenom zmysle) menovať, aby sa ich to nedotklo, lebo chcem byť a teda som objektívne kritický voči nim (aj voči iným). Moje včerajšie noviny som si kúpil za prekvapivo vysokú (pre mňa) cenu 80 centov. Vraj preto, že je v nich vložená špeciálna príloha.

Špeciálne prílohy, to je taký zvláštny fenomén, do ktorého sa zhrnú všeobecne známe a dostupné informácie o viac, či menej špeciálnej problematike. Dalo by sa povedať, že je to ako opakovanie matky, či otca múdrostí, teda internetu. Už som aj zabudol, o čom to bolo, lebo som to nečítal pozorne.

Podstatou novín, ktoré sa snažia byť za každú cenu "mienkotvorné" je však niečo iné, nie len marketingová podpora svojho vlastného predaja. Kedysi sa mienkotvornými nazývali stranícke noviny (všetky), lebo zásadne "stranili" jedinej správnej pravde. Dnes je pravda iná a tí správni novinári jej strania za každú cenu ako voľakedy. Kedysi sa tomu hovorilo "nadpráca".

Dnes je všetko inak, aj tie všedné veci z minulosti sa inak volajú. Pozrime sa teda, čo sa dá čítať zo včerajších novín, lebo všetko naozaj nie je určené každému čitateľovi. Napríklad ja, šport v novinách zásadne nečítam, preto ich začína čítať vždy od prvej strany. Zdá sa preto, že aj mne je určený úvodník, vlastne stĺpec Petra Schutza.

Stĺpček bol včera celkom slušný, snažil sa iba dospieť k vopred stanovenej méte, že sme zlí, teda horší ako v Česku. Lebo Fico! Pozoruhodné je to zosobnenie nás, našej republiky a všetkých nás v osobe Fica. Jožo Ráž spieva "Nie sme zlí...", stĺpček mu zásadne protirečí a spieva, že sme zlí. Každý, ako sa cíti a za seba.

Nedá sa povedať, že by v tých novinách nebolo aj niečo zábavné. Napríklad taký článok o Gorile, teda v tomto prípade vlastne o Sýrii, v ktorom čítam, že nie je vlastne jasné, kto je v tom prípade zlý a kto dobrý. To zaznieva skoro ako objektívny komentár. Ako v tom českom porekadle, ktoré je tak trochu i naše: "Každý chvilku tahá pilku"

Niekedy sa zdá, že sme už tam, kde sme nechceli byť, teda v tých povestných svetlých zajtrajškoch. Nad hlavou a nocou nám lietajú vrtuľníky, nebo je prečiarknuté krížom krážom. Mraky už nie sú mraky a prší ktovie čo, ak vôbec prší. Noviny už nie sú novinami, lebo všetko (a ešte viac) vieme zo včerajšieho internetu a hovorí sa, že príde čas, keď bude "pilku tahat" iba jeden. 

To be, or not to be, that is the question.