Pred Vianocami sa domácnosti menia na manufaktúru z odboru potravinárskej výroby. Je to ženský raj, keď sa zvyčajne nenudia a sú hlavnou postavou prípravného obdobia. Pečie sa a pečie sa, potom sa varí a vyvára. Najmenej dva týždne. Cez dva dni sviatkov sa už len prihrieva. Len riady sa umývajú, ale to už je pohoda. Tak to (vraj) chce tradícia zdedená od starých materí. Našťastie nemáme maštaľ, ani kone, ani kravy, ani kozy, ktorým by sme museli tiež pripraviť vianočný stôl a to oné, teda čaro Vianoc.
Vianoce sú aj časom bilancií. Sú skoro konečnou stanicou roka, preto sa už pred nimi dosť často hodnotí. Napríklad aj filmy. Najlepší slovenský film roka 2012 vraj bol dokument od Zuzany Piussi: "Od Fica po Fica". Človek aby sa bál chodiť do chladničky, ale aj do kina, že na neho vyskočí Fico. Našťastie to nie je v distribúcii kín, len na internete, kde si to možno pozrieť za piano, alebo aj bez.
V ankete vraj oslovili 300 ľudí, z toho sa zúčastnilo 132 (umelci, teoretici, organizátori, aktivisti novinári...). Jednoducho Mária, teda tí, čo sa vraj zaoberajú kultúrou. Teoreticky. Škoda, že sa neopýtali aj ľudí, lebo do kultúry sa rozumejú všetci (rovnako ako do politiky), nielen politicky angažovaní kamaráti. Aby bolo jasné, ja tu nehodnotím ten film, nevidel som ho. Keď som počul rozhovor so Zuzanou na niektorej českej stanici, stratil som chuť aj odvahu si to pozrieť. Nie som masochista.
Pravdu povediac, nevidel som žiaden z nových slovenských filmov vyrobených v roku 2012, len divadelnú adaptáciu filmu Tanec medzi črepinami. Bol to filmársky chudobný rok. Ani z "veľkej" svetovej produkcie ma nič neoslovilo. Z upírskych ság som už dávno vyrástol a možno je chyba na mojej strane. Človek však nie je len filmami živý, existuje aj iná kultúra. Napríklad hudba, tá nikdy nesklame. Alebo internet ako taký, aj tam sa občas nájde niečo kultúrne. Niekedy aj naopak a niekedy sa tam aj rozum zastaví. Aj takýto titulok prekvapí: Vydavatelia novín, za ktoré na internete neplatím, sú idioti.
Aby som nezabudol, okrem Zuzany Piussi bol hitom tohto roka aj Róbert Bezák. Médiá sú občas všemocné a davy tiež. Neuveriteľné je, že toľko ateistov, toľko kresťanov a iste aj všetkých ostatných nezainteresovaných sa muselo k tejto kauze vyjadriť. Len ja ešte nie, tak to týmto aspoň trochu naprávam. Vždy keď sa objaví niečo tak dôležité, že to všetkými pohne, mám také tušenie, že ide o niečo celkom iné, že treba čítať hlavne medzi riadkami, alebo nečítať. Tak ma to naučila história...
Internetu teda bolo aj v tomto roku habadej. Taktiež televízie. Dospel som do štádia, že televízor zapínam len ako zvukovú kulisu pri rozprávačských reláciách, alebo pri vtipoch. Inak len na vopred vybranú reláciu, najradšej zo záznamu. Pozerám teraz pravidelne len jeden jediný seriál, ale o tom som tu už písal. Tento rok sa zapísal do mojej histórie aj mediálne. Konečne som sa odhodlal pre kúpu gramofónu, takže občas si púšťam historické LP a SP platne. Nedávno som dokonca objavil starý walkman a staré magnetofónové nahrávky. Verte mi, že občas je to objavné.
Čaro Vianoc je podľa mňa hlavne v tom bilancovaní (popri náboženskej stránke), aj keď rok sa končí až Silvestrom, ale to je už o inej, vtipnej zábave. Po Novom roku zase príde na rad zábava vážna - prezidentský príhovor a slovo dostane štatistika. A tak sa postupne dostaneme do normálnych všedných koľají. Aj na blogoch sa objavia nové, svieže témy (dúfam). Aj čitatelia sa vrátia ku svojim obľúbeným stránkam, keď sa rodiny znova rozletia po celom svete. Čo nevidieť, bude nám malý.
Zahoďte starosti, jedzte, pite a pracujte až po Novom roku, ktorý bude úplne nový po tohtoročnom neúspešnom konci sveta. Alebo predsa sa niečo zmení k dobrému? .... Želajme si!
2012/12/23
2012/12/12
Špagety á la Niva
Keby mi to niekto predpovedal, že dnes, keď máme v dátume samé dvanástky, že ja budem variť špagety s nivovou omáčkou, neuveril by som. Vlastne som pripravoval len tú nivovú omáčku. Jeden recept, z nejakého týždenníka mi dala žena a tri ďalšie som si stiahol od internetových kuchárok. Tie recepty neboli od Germy, ani od Rastíka, za to sa ospravedlňujem. Žiadne suroviny som nevážil, nič som neodmeriaval a zo všetkých receptov som si vybral to, čo sa mi hodilo. Inak je to môj obvyklý postup keď sa dostanem ku šporáku...
Najprv som opražil na keramickej panvici trochu slaniny, do toho na drobno nasekané dve veľké cibule a nakoniec rozdrvenú nivu a tekutý syr z "črievka". K tomu trochu čierneho korenia, štipku vegety a dva strúčky drobno nasekaného cesnaku. Záverom bolo treba upraviť konzistenciu zmesi na omáčku prostredníctvom smotany na varenie. Všetko sa vydarilo, aj špagety boli tuším "panzani čo nikdy nelepí". Nemám rád špagetové jedlá, to radšej zjem makové slíže, alebo ešte lepšie, makové šúlance (mňam).
Možno je to tým, že som pri varení primerane vyhladol, ale toto mi chutilo. Moja žena ma už dávnejšie upodozrieva, že to čo navarím ja, mi vždy chutí viac... Preto mi občas rada prenechá žezlo. Súhlasil by som s dovetkom, že mi chutí všetko dobré, bez ohľadu na kuchára. Takže moja omáčka mala obedový úspech. Na mojom tanieri som si však svoju vlastnú nivovú omáčku vylepšil kečupom. Tak mi to chutilo ešte viac, ale to na mňa neprezraďte... Takto som si dnes varením oddýchol od politiky na internete. Odporúčam.
p.s.
Aj toto ma dnes oslovilo.
S potešením oznamujem, že som nevydal žiadnu knihu (aj keď ma prsty svrbeli :).
Najprv som opražil na keramickej panvici trochu slaniny, do toho na drobno nasekané dve veľké cibule a nakoniec rozdrvenú nivu a tekutý syr z "črievka". K tomu trochu čierneho korenia, štipku vegety a dva strúčky drobno nasekaného cesnaku. Záverom bolo treba upraviť konzistenciu zmesi na omáčku prostredníctvom smotany na varenie. Všetko sa vydarilo, aj špagety boli tuším "panzani čo nikdy nelepí". Nemám rád špagetové jedlá, to radšej zjem makové slíže, alebo ešte lepšie, makové šúlance (mňam).
Možno je to tým, že som pri varení primerane vyhladol, ale toto mi chutilo. Moja žena ma už dávnejšie upodozrieva, že to čo navarím ja, mi vždy chutí viac... Preto mi občas rada prenechá žezlo. Súhlasil by som s dovetkom, že mi chutí všetko dobré, bez ohľadu na kuchára. Takže moja omáčka mala obedový úspech. Na mojom tanieri som si však svoju vlastnú nivovú omáčku vylepšil kečupom. Tak mi to chutilo ešte viac, ale to na mňa neprezraďte... Takto som si dnes varením oddýchol od politiky na internete. Odporúčam.
p.s.
Aj toto ma dnes oslovilo.
S potešením oznamujem, že som nevydal žiadnu knihu (aj keď ma prsty svrbeli :).
2012/12/11
Po lopate
Na aforizmoch je najkrajšie to, že nič nepodávajú po lopate, ale všetko cez taký fígeľ, že pointu a poučenie si musí čitateľ domyslieť. To pochopiteľne povzbudí čitateľovo sebavedomie a schuti sa usmeje. To posledné len vtedy, keď je to aforizmus dobrý. To je moja stručná definícia.
Aforizmov je zväčša ako šafránu, len v knihe Tomáša Uleja je ich plná kniha. Niektoré som čítal, ale na knihu som ešte nedorástol (vypredané...). Najkrajší aforizmus, ktorý som si zapamätal už v dávnej minulosti, je z vtedajšieho Roháča (meno autora si už netrúfam hádať, ale bol to známy aforista tých čias a možno i dneška):
Nakoniec sa dostávam k tomu, čo ma inšpirovalo k tejto úvahe o aforizmoch. Na stránke Priestor.net som si prečítal zopár aforizmov Tomáša Turnera. Mimochodom, všimli ste si, že aforista musí byť Tomáš? Viď Tomáš Ulej, Tomáš Janovic, Tomáš Turner... Takže to, čo ma dnes oslovilo v priestore od Tomáša Turnera, aj keď nie som alkoholik:
HROZBA ALKOHOLIKOVI:
Vždy môže niekto sedieť v krčme dlhšie ako ty.
MOJA TRANSFORMÁCIA:
Vždy môže niekto dlhšie sedieť pri počítači ako ja (ale je to málo pravdepodobné)
:).
Wikipédia hovorí, že aforizmus je stručný výrok, ktorý obsahuje vtipnú myšlienku. Je to filozofická forma, ktorá výstižne a pregnantne formuluje myšlienku, názor, nápad v niekoľkých vetách alebo dokonca len jednou vetou. Je to útvar, ktorý je príbuzný s maximou, sentenciou alebo esejou.Ideálne by bolo, keby bolo v praxi čo najviac vtipných viet a myšlienok. Bohužiaľ to tak nie je, lebo prevládajú vety smrteľne vážne, prázdne a málokedy vtipné. Veľkou výhodou aforizmov je ich stručnosť. Je to zvyčajne koncentrát múdrosti a vtipu bez zbytočného balastu. Najkrajšie sú tie, ktoré hovoria práve to, čo sme si mysleli, len sme to tak pekne nevedeli sformulovať. Popritom však existujú aj také aforizmy, ktoré sú trochu pritiahnuté za vlasy. Nič nie je dokonalé, tak to berieme ako nutný doplnok, aby sme mohli porovnávať, lebo je to ako u ľudí - sú dobrí, lepši a najlepší.
Aforizmov je zväčša ako šafránu, len v knihe Tomáša Uleja je ich plná kniha. Niektoré som čítal, ale na knihu som ešte nedorástol (vypredané...). Najkrajší aforizmus, ktorý som si zapamätal už v dávnej minulosti, je z vtedajšieho Roháča (meno autora si už netrúfam hádať, ale bol to známy aforista tých čias a možno i dneška):
Na gauči vzdychá, ležiac ako vrece, tak by som chcel robiť, ale sa mi nechce.Možno to ani nie je aforizmus, len je to taká múdrosť, ktorá vo mne zarezonovala a rezonuje dodnes...
Nakoniec sa dostávam k tomu, čo ma inšpirovalo k tejto úvahe o aforizmoch. Na stránke Priestor.net som si prečítal zopár aforizmov Tomáša Turnera. Mimochodom, všimli ste si, že aforista musí byť Tomáš? Viď Tomáš Ulej, Tomáš Janovic, Tomáš Turner... Takže to, čo ma dnes oslovilo v priestore od Tomáša Turnera, aj keď nie som alkoholik:
HROZBA ALKOHOLIKOVI:
Vždy môže niekto sedieť v krčme dlhšie ako ty.
MOJA TRANSFORMÁCIA:
Vždy môže niekto dlhšie sedieť pri počítači ako ja (ale je to málo pravdepodobné)
:).
2012/12/06
Prima Prim
Znova som objavil svoje staré náramkové hodinky PRIM. Nepotreboval som baterku pre ich oživenie, stačilo ich natiahnuť a idú ako hodinky. Aj k takýmto objavom a inšpiráciám vedie občas veľké upratovanie. Sú to moje prvé náramkové hodinky, ktoré som si kúpil z prvej výplaty. Stáli 320 Kčs a zvyšok výplaty z 960 Kčs mi musel vydržať na celý mesiac.
Aj tak to bola dobrá kúpa, presne si pamätám, ako ma skoro zastavila tá cena, ale vydržal som, veď to bol vtedy takmer výkrik módy, prvé československé hodinky s dátumovkou. Také hodinky boli zárukou, že už nikdy neprídem na rande neskoro, ale ani dátum si nespletiem s niektorým iným.
Už je to tak, že tie prvé veci nám navždy ostávajú v pamäti, ako tá Hammelová stužková. Naozaj si nepamätám, kedy som si kúpil, či dostal do daru svoje druhé, tretie, či n-té hodinky. Pamätám si však svoje prvé "digitálky", tie som dostal do daru a boli úžasné, ukazovali čas aj kompletný dátum. Pokrok sa nedá zadržať... Pamätám si, že stáli 600 Kčs a boli dovezené zo západného Nemecka.
Moje prvé digitálky mi vydržali dlho, nosil som ich stále, dával som ich dolu len na noc. Nakoniec doplatili na nedostatočnú odolnosť voči vlhkosti. Na displej sa im raz pri náročnejšej turistike dostal slaný pot. Išli ďalej a možno by šli dodnes, akurát ich obrazovka ostala spolovice čierna. Nič nie je večné a tak prišli na rad ďalšie digitálky až sa opäť objavilo analógové ukazovanie, ale na baterku.
Už je to tak, že tie prvé veci, prvé lásky a prvé stužkové nám ostávajú usadené v tej najpevnejšej pamäti. Až potom nasledujú druhé, tretie a tak ďalej... Niekedy to skončí ako s mojimi prvými digitálkami, človek si dobre zapamätá aj ich posledný výdych.
Aj tak to bola dobrá kúpa, presne si pamätám, ako ma skoro zastavila tá cena, ale vydržal som, veď to bol vtedy takmer výkrik módy, prvé československé hodinky s dátumovkou. Také hodinky boli zárukou, že už nikdy neprídem na rande neskoro, ale ani dátum si nespletiem s niektorým iným.
Už je to tak, že tie prvé veci nám navždy ostávajú v pamäti, ako tá Hammelová stužková. Naozaj si nepamätám, kedy som si kúpil, či dostal do daru svoje druhé, tretie, či n-té hodinky. Pamätám si však svoje prvé "digitálky", tie som dostal do daru a boli úžasné, ukazovali čas aj kompletný dátum. Pokrok sa nedá zadržať... Pamätám si, že stáli 600 Kčs a boli dovezené zo západného Nemecka.
Moje prvé digitálky mi vydržali dlho, nosil som ich stále, dával som ich dolu len na noc. Nakoniec doplatili na nedostatočnú odolnosť voči vlhkosti. Na displej sa im raz pri náročnejšej turistike dostal slaný pot. Išli ďalej a možno by šli dodnes, akurát ich obrazovka ostala spolovice čierna. Nič nie je večné a tak prišli na rad ďalšie digitálky až sa opäť objavilo analógové ukazovanie, ale na baterku.
Už je to tak, že tie prvé veci, prvé lásky a prvé stužkové nám ostávajú usadené v tej najpevnejšej pamäti. Až potom nasledujú druhé, tretie a tak ďalej... Niekedy to skončí ako s mojimi prvými digitálkami, človek si dobre zapamätá aj ich posledný výdych.
2012/11/30
Nový cool seroš
Trochu ma mrzí, že sa tak často vraciam k televíznym kanálom, ale na príčine je televízor v mojej pracovni. Bežia na ňom (v pozadí) digitálne, aj HD kanály. Už istý čas pozerám na Prima COOL Hviezdnu bránu. Je to pre mňa repríza, ale stále pri tom vydržím až do konca. Nesporne je to vydarený seriál. Je neuveriteľné, že počas Hviezdnej brány dávajú len jeden blok "COOL" reklám. Je krátky a špecificky český...
V závere bloku vždy ohlasujú nové programy. Čeština je naozaj ľudový jazyk a z času na čas preberá cudzie výrazy podobne ako slovenčina, ale my preberáme aj z češtiny. Opačne to asi nefunguje, iba vo formálnej deformácii ako napríklad "z Pezinoku" a podobne. S pobavením sú prijímané aj vtipy o tom, ako "pane báčo...". Spoločne sme v reklamách prebrali "klapkárd", alebo v kuchárskych reality šou "prošuto". Je to také svetové, keď sa bavia "celebrity" bez servítky a chvália si, aké výborné je to "prošuto".
Kam sa hrabe obyčajná slovenská prasačia šunka. V obraze to umocní veľký detail na herečkin (speváčkin) make-up s výrazne zamaskovanými vráskami a farbami ako v jednoduchej Márii. Taký je svet našej virtuálnej TV zábavy. Nedávno na COOL TV začali oznamovať nový "seroš" (rozumej, seriál) a to mi hneď primerane padlo do oka a najmä do uší. Nádherný novotvar pre češtinu. Hneď by som ho prevzal, dokonca niektorým TV kanálom na Slovensku by som dal podtitulok "Seroš TV".
V závere bloku vždy ohlasujú nové programy. Čeština je naozaj ľudový jazyk a z času na čas preberá cudzie výrazy podobne ako slovenčina, ale my preberáme aj z češtiny. Opačne to asi nefunguje, iba vo formálnej deformácii ako napríklad "z Pezinoku" a podobne. S pobavením sú prijímané aj vtipy o tom, ako "pane báčo...". Spoločne sme v reklamách prebrali "klapkárd", alebo v kuchárskych reality šou "prošuto". Je to také svetové, keď sa bavia "celebrity" bez servítky a chvália si, aké výborné je to "prošuto".
Kam sa hrabe obyčajná slovenská prasačia šunka. V obraze to umocní veľký detail na herečkin (speváčkin) make-up s výrazne zamaskovanými vráskami a farbami ako v jednoduchej Márii. Taký je svet našej virtuálnej TV zábavy. Nedávno na COOL TV začali oznamovať nový "seroš" (rozumej, seriál) a to mi hneď primerane padlo do oka a najmä do uší. Nádherný novotvar pre češtinu. Hneď by som ho prevzal, dokonca niektorým TV kanálom na Slovensku by som dal podtitulok "Seroš TV".
2012/11/29
CAPTCHA do TV
Citujem z wikipedie:
Spam je nevyžiadaná a hromadne posielaná správa prakticky rovnakého obsahu. Ide o zneužívanie elektronickej komunikácie...
Zväčša je používaný ako reklama, hoci za krátku históriu elektronickej komunikácie bol spam použitý aj z iných dôvodov. Existuje veľa rôznych médií, ktoré sú spamermi zneužívané.
Môže to byť napríklad e-mail, ale dopĺňam - môže to byť aj TRT (Tlač, Rozhlas, Televízia). Najviac nevyžiadaného spamu je v televízii.
Existuje teda spam - poslanie správy do diskusných skupín, alebo na mailovú adresu, ale najmasovejšie je spamovanie v televízii. Na zabránenie masového prístupu spamerov sa v súčasnosti používa systém CAPTCHA (captcha má zabezpečiť, že návštevník nie je robot, ale človek).
Mal by existovať podobný systém aj pre TV prijímače na strane diváka (televízia je totiž určená človeku, nie robotom), to znamená, že na začiatku reklamy by sa zobrazila "CAPTCHA" a kto ju správne neopíše, nemohol by pozerať nevyžiadanú reklamu. Počúval by ticho, alebo príjemnú hudbu a uvidel by nápis "PRESTÁVKA BUDE TRVAŤ 10 MINÚT" s odpočítavaním času. V prípade, že si divák robí záznam relácie, tak ten by sa v tomto čase zastavil. Bolo by to technicky pomerne jednoduché, keby sa chcelo.
Tak by to bolo logické, svet však ide opačným smerom. Istá firma si vraj dala patentovať princíp, ktorý by neumožnil dodatočné preskočenie, či vymazanie reklamy z vlastného záznamu programu. Spam dovedený do dokonalosti, ako nepodmienečný trest. Už chýba len to, aby z TV prijímačov zmizol vypínač.
Spam je nevyžiadaná a hromadne posielaná správa prakticky rovnakého obsahu. Ide o zneužívanie elektronickej komunikácie...
Zväčša je používaný ako reklama, hoci za krátku históriu elektronickej komunikácie bol spam použitý aj z iných dôvodov. Existuje veľa rôznych médií, ktoré sú spamermi zneužívané.
Môže to byť napríklad e-mail, ale dopĺňam - môže to byť aj TRT (Tlač, Rozhlas, Televízia). Najviac nevyžiadaného spamu je v televízii.
Existuje teda spam - poslanie správy do diskusných skupín, alebo na mailovú adresu, ale najmasovejšie je spamovanie v televízii. Na zabránenie masového prístupu spamerov sa v súčasnosti používa systém CAPTCHA (captcha má zabezpečiť, že návštevník nie je robot, ale človek).
Mal by existovať podobný systém aj pre TV prijímače na strane diváka (televízia je totiž určená človeku, nie robotom), to znamená, že na začiatku reklamy by sa zobrazila "CAPTCHA" a kto ju správne neopíše, nemohol by pozerať nevyžiadanú reklamu. Počúval by ticho, alebo príjemnú hudbu a uvidel by nápis "PRESTÁVKA BUDE TRVAŤ 10 MINÚT" s odpočítavaním času. V prípade, že si divák robí záznam relácie, tak ten by sa v tomto čase zastavil. Bolo by to technicky pomerne jednoduché, keby sa chcelo.
Tak by to bolo logické, svet však ide opačným smerom. Istá firma si vraj dala patentovať princíp, ktorý by neumožnil dodatočné preskočenie, či vymazanie reklamy z vlastného záznamu programu. Spam dovedený do dokonalosti, ako nepodmienečný trest. Už chýba len to, aby z TV prijímačov zmizol vypínač.
2012/11/25
Festival
V našom kine premietali filmy z festivalu horských filmov Expedičná kamera. Nemohol som to vynechať, ale je pravda, že po treťom dokumente som odišiel, tak sa nemôžem vyjadriť k celku. Športovcom, ktorí prevzali na seba úlohu kameramana, patrí vďaka a uznanie. Inak by sme mnohé exotické miesta, prírodné zvláštnosti a vrcholné výkony nikdy neuvideli . Technika miniatúrnych kamier dnes umožňuje to, čo by ešte pred časom nebolo mysliteľné.
Aj v tomto prípade však platí, že vyspelá technika je dobrý sluha, ale k úspechu iba ona samotná nestačí. K diváckemu úspechu je potrebná aj dokonalá postprodukcia. Strih a zasvätený komentár, či iné ozvučenie sú rovnako dôležité prvky pre diváka. Všetky dokumenty, ktoré som z Expedičnej kamery videl, boli ocenené. Z mojej strany teda nejde o žiadnu kritiku, len o vlastné dojmy.
Nórsko-Kanadský film Baffin Babes bol ocenený na ShAFF 2011 ako najlepší dobrodružný film. 4 ženy na lyžiach idú cez ľadový ostrov. 1200 km a 28 minút filmu. Prvky napätia sme zažívali pri ich prechode cez praskliny v ľadovci, aj pri stretnutiach s ľadovým medveďom. Najkrajší záber s medveďom si nechali na záver filmu. 4 ženy a dva psy, to je tak akurát dosť na to, aby cestou dochádzalo aj ku konfliktom a iným problémom. Niet sa čo čudovať, v takých extrémnych podmienkach sa to dá predpokladať. Vcelku zaujímavý dokument.
(Norsko, Kanada, 28 min., réžia: Baffin Babes, ocenenie: najlepší dobrodružný film – ShAFF 2011)
Bod, odkiaľ niet návratu, je o výprave špičkových horolezcov na nezlezený vrchol vo východnom Tibete. To, čo spočiatku vyznieva ako bežný dokument z príprav, sa nakoniec v jednom bode mení na kamerové zábery z pozostalosti troch horolezcov, ktorý svoj vrchol nedosiahli. Pôsobivý záver filmu, ktorý bol ocenený zvláštnou cenou poroty MHFF. Na festivalovom webe sa píše: "Pri tomto filme majú povolené plakať aj drsní horolezci".
(USA, Point of No Return, kamera a produkcia: Wade Johnson a Peter Mortimer, dĺžka: 24 minút)
Kriticky môžem hodnotiť kvalitu projekcie, ťažko čitateľné slovenské titulky (čo bola moja chyba lebo som si sadol ďaleko od plátna...). V pamäti mám ešte Barabášové filmy, ale to je vyšší "level" filmovej tvorby, čo prináša popri dobrodružstve aj estetické zážitky.
Aj v tomto prípade však platí, že vyspelá technika je dobrý sluha, ale k úspechu iba ona samotná nestačí. K diváckemu úspechu je potrebná aj dokonalá postprodukcia. Strih a zasvätený komentár, či iné ozvučenie sú rovnako dôležité prvky pre diváka. Všetky dokumenty, ktoré som z Expedičnej kamery videl, boli ocenené. Z mojej strany teda nejde o žiadnu kritiku, len o vlastné dojmy.
Nórsko-Kanadský film Baffin Babes bol ocenený na ShAFF 2011 ako najlepší dobrodružný film. 4 ženy na lyžiach idú cez ľadový ostrov. 1200 km a 28 minút filmu. Prvky napätia sme zažívali pri ich prechode cez praskliny v ľadovci, aj pri stretnutiach s ľadovým medveďom. Najkrajší záber s medveďom si nechali na záver filmu. 4 ženy a dva psy, to je tak akurát dosť na to, aby cestou dochádzalo aj ku konfliktom a iným problémom. Niet sa čo čudovať, v takých extrémnych podmienkach sa to dá predpokladať. Vcelku zaujímavý dokument.
(Norsko, Kanada, 28 min., réžia: Baffin Babes, ocenenie: najlepší dobrodružný film – ShAFF 2011)
Bod, odkiaľ niet návratu, je o výprave špičkových horolezcov na nezlezený vrchol vo východnom Tibete. To, čo spočiatku vyznieva ako bežný dokument z príprav, sa nakoniec v jednom bode mení na kamerové zábery z pozostalosti troch horolezcov, ktorý svoj vrchol nedosiahli. Pôsobivý záver filmu, ktorý bol ocenený zvláštnou cenou poroty MHFF. Na festivalovom webe sa píše: "Pri tomto filme majú povolené plakať aj drsní horolezci".
(USA, Point of No Return, kamera a produkcia: Wade Johnson a Peter Mortimer, dĺžka: 24 minút)
Kriticky môžem hodnotiť kvalitu projekcie, ťažko čitateľné slovenské titulky (čo bola moja chyba lebo som si sadol ďaleko od plátna...). V pamäti mám ešte Barabášové filmy, ale to je vyšší "level" filmovej tvorby, čo prináša popri dobrodružstve aj estetické zážitky.
2012/11/21
Mince na dne
Ešte raz sa vrátim do Tesca, ak platí to o minciach vhodených na dno. Začalo to hľadaním knihy Tomáša Uleja "ALE", ale ALE už v PanthaRei nemali. Vlastne v počítači ešte mali posledný kus, ale v regáli ho nemali. Vraj záhadne zmizol. Dobrá vizitka pre knihu, keď je taká príťažlivá, že ju niekto sprivatizuje bez platenia. Takže Tomáša nepoteším, ale možno poteším Janette Maziniovú, ak sa mi podarí prečítať jej novú knihu "Cigánka". Šanca tu je, už som začal čítať v čakárni autoservisu pri jesennej prehliadke mojich koní.
Kniha je chlieb náš každodenný. Aspoň pre nás, čo sme sa nenarodili priamo do počítačového sveta. Chlieb sa vyskytuje v mojich článkoch na wabovinách 27 krát, ale iba raz je v názve. Toto mal byť druhý výskyt, ale náhla inšpirácia zmenila titulok na tie mince. Chlieb sa pečie na rôznych miestach sveta rôzne. Ten náš je pre nás najlepší, ale niektorí Slováci v zahraničí si zvykli na iný chlieb a tvrdia, že ten je najlepší. Nuž, nech im je to odpustené, lebo proti gustu vraj nemožno nič namietať.
Dobrý chlieb má byť pekne opečený, musí mať chutnú kôrku a je voňavý. Vonia chlebom. Najlepší je samozrejme čerstvý. Musí mať bublinkovú štruktúru, má byť správne nadýchaný. Štruktúru chleba vytvárajú kvasinky, ktoré sa za nás obetujú. Prežijú svoj krátky život v ceste počas kysnutia a basta. Pre ne je to koniec sveta, pre nás každodenný začiatok. Hovorí sa, že keď nie je chlieb, sú dobré aj koláče, ale to nie je pravda. Viete prečo má mať dobrý chlieb tú bublinkovú štruktúru? Lebo chlieb s masťou (voňavou) sa vtiera do týchto bubliniek, aby to nevyzeralo veľmi blahobytne, keď sa je s mladou cibuľkou.
Ak ste dostali chuť na čerstvo upečený chlieb s masťou a mladou cibuľkou, tak mi je to ľúto, nemal som v úmysle dráždiť vaše chuťové kalíšky. Mince na dne fontán, to bolo prvé čo mi napadlo keď som si sadal k dnešnému obedu v reštaurácii Tesco. Nie, nebol to mastný chlieb ale klasika, vyprážaný rezeň s varenými zemiakmi a paradajkový šalát. A o to ide. Keď som si chcel nabrať šalátu, padol mi zrak na padnuté mince v šaláte. Jednu 5 centovku a dvadsať centov som potom lovil zo šalátu namiesto rajčín. Padli tam zrejme z mojej peňaženky pri platení.
Najhoršie na tom bolo to, že som na ten šalát mal chuť a nechcelo sa mi čakať na duplikát.
Kniha je chlieb náš každodenný. Aspoň pre nás, čo sme sa nenarodili priamo do počítačového sveta. Chlieb sa vyskytuje v mojich článkoch na wabovinách 27 krát, ale iba raz je v názve. Toto mal byť druhý výskyt, ale náhla inšpirácia zmenila titulok na tie mince. Chlieb sa pečie na rôznych miestach sveta rôzne. Ten náš je pre nás najlepší, ale niektorí Slováci v zahraničí si zvykli na iný chlieb a tvrdia, že ten je najlepší. Nuž, nech im je to odpustené, lebo proti gustu vraj nemožno nič namietať.
Dobrý chlieb má byť pekne opečený, musí mať chutnú kôrku a je voňavý. Vonia chlebom. Najlepší je samozrejme čerstvý. Musí mať bublinkovú štruktúru, má byť správne nadýchaný. Štruktúru chleba vytvárajú kvasinky, ktoré sa za nás obetujú. Prežijú svoj krátky život v ceste počas kysnutia a basta. Pre ne je to koniec sveta, pre nás každodenný začiatok. Hovorí sa, že keď nie je chlieb, sú dobré aj koláče, ale to nie je pravda. Viete prečo má mať dobrý chlieb tú bublinkovú štruktúru? Lebo chlieb s masťou (voňavou) sa vtiera do týchto bubliniek, aby to nevyzeralo veľmi blahobytne, keď sa je s mladou cibuľkou.
Ak ste dostali chuť na čerstvo upečený chlieb s masťou a mladou cibuľkou, tak mi je to ľúto, nemal som v úmysle dráždiť vaše chuťové kalíšky. Mince na dne fontán, to bolo prvé čo mi napadlo keď som si sadal k dnešnému obedu v reštaurácii Tesco. Nie, nebol to mastný chlieb ale klasika, vyprážaný rezeň s varenými zemiakmi a paradajkový šalát. A o to ide. Keď som si chcel nabrať šalátu, padol mi zrak na padnuté mince v šaláte. Jednu 5 centovku a dvadsať centov som potom lovil zo šalátu namiesto rajčín. Padli tam zrejme z mojej peňaženky pri platení.
Najhoršie na tom bolo to, že som na ten šalát mal chuť a nechcelo sa mi čakať na duplikát.
2012/11/17
Mayský kalendár mlčí
Nikto nevie, čo predpovedal mayský kalendár na dátum 17. november 1989. Bol to taký malý, nežný koniec starého sveta, keď nám tu, vo vtedajšej republike spadol kameň zo srdca. To bolo povznášajúce, ale mnohým ten kameň spadol na nohu (niekomu aj na hlavu). V každom prípade boli aj takí, ktorí už vtedy videli a vedeli, kam smerujeme. Informácie sa cenia a tieto sa im dokonale zúročili. Sťažujme si, že nám nie...
Zažil som tie dni, zhodou okolností v Brne na námestí Slobody a v repríze aj na námestí SNP v Bratislave. Nebudem tu spomínať, len ma zaujali niektoré správy z osláv 23. výročia.
Oveľa zábavnejšie sú požiadavky "memoranda" protestujúcich. Predovšetkým požadované rozpustenie parlamentu (smerovanie k anarchii?). Ešte veselšie je požadované zoštátnenie všetkých strategických podnikov (ha, ha, ha... za chyby sa platí), ale aj občianska kontrola verejnoprávnych médií (to by im určite pomohlo v konkurencii s komerčnými médiami, ale do hrobu). Nič nemám proti kontrole, ale toto mi už pripadá ako kontrola kontroly. Proste nejaká nová komisia alebo čosi také ako "trafika" pre niekoho, kto vie a vidí ďalej. Na meranie "ľudu" tu už predsa máme people metre, ale nepomáhajú.
Fakticky sme tak silne vyleteli zo socializmu, že sme dopadli hlboko na druhú stranu a stratili sme hlavne tie sociálne istoty. Inak to ani nemohlo dopadnúť, ale je nám fajn, máme aspoň slobodu. Darmo je, Mayský kalendár končí čo nevidieť a kto si neškrtol, už to nestihne.
Zažil som tie dni, zhodou okolností v Brne na námestí Slobody a v repríze aj na námestí SNP v Bratislave. Nebudem tu spomínať, len ma zaujali niektoré správy z osláv 23. výročia.
V Banskej Bystrici sa vraj zišlo na námestí 150 ľudí "aby vyjadrili svoju nespokojnosť s politickou a ekonomickou situáciou v krajine". Veď nespokojnosť je hnacou silou pokroku.Spontánne podujatie zorganizovalo "nezávislé združenie občanov", vystupujúce z pozadia hnutia "Berieme si späť svoju krajinu!", ktoré existuje už 3 týždne. Kto nejde s nami, je proti nám... Chcú späť svoju krajinu, ale čo ak si chcú zobrať aj našu?
Vraj sa tu 23 rokov klame a kradne spoločný majetok. Vznikli finančné skupiny, oligarchia a bujnie korupcia...Podľa wikipedie oligarchia je forma vlády, pri ktorej má moc v rukách len malá skupina osôb. Na druhej strane, čím väčšia skupina je tam, tým je to nákladnejšie. Demokracia je oveľa zložiteší systém a vyžaduje si neustálu diskusiu. Pre úplnosť, kto by nvedel čo je korupcia, môže sa tiež s dôverou obrátiť na definíciu wikipédie. Ja som si to pre istotu prečítal...
Oveľa zábavnejšie sú požiadavky "memoranda" protestujúcich. Predovšetkým požadované rozpustenie parlamentu (smerovanie k anarchii?). Ešte veselšie je požadované zoštátnenie všetkých strategických podnikov (ha, ha, ha... za chyby sa platí), ale aj občianska kontrola verejnoprávnych médií (to by im určite pomohlo v konkurencii s komerčnými médiami, ale do hrobu). Nič nemám proti kontrole, ale toto mi už pripadá ako kontrola kontroly. Proste nejaká nová komisia alebo čosi také ako "trafika" pre niekoho, kto vie a vidí ďalej. Na meranie "ľudu" tu už predsa máme people metre, ale nepomáhajú.
Fakticky sme tak silne vyleteli zo socializmu, že sme dopadli hlboko na druhú stranu a stratili sme hlavne tie sociálne istoty. Inak to ani nemohlo dopadnúť, ale je nám fajn, máme aspoň slobodu. Darmo je, Mayský kalendár končí čo nevidieť a kto si neškrtol, už to nestihne.
2012/11/15
Chaos
Zatiaľ mám len názov tohto článku, ale čo nevidieť bude aj pokračovanie. Bude to o chaose na internete... Alebo sa mýlim...
Nemýlil som sa, už je tu pokračovanie, ale takéto sľuby sú nanič. To čo ma včera zaujalo, dnes už môže byť zapadnuté prachom. Chaos mi je teraz veľmi blízke slovo, lebo už skoro mesiac smerujem svoje úsilie k obnoveniu poriadku a systému v mojej mechanicko-elektrickej dielni. Darí sa mi, môžem sa pochváliť.
Tento spot bude svojim spôsobom výnimočný, ani nie tak kvalitou, ani informáciami, ale spôsobom písania na etapy. V tejto etape by som už konečne mohol vybafnúť, o čo mi ide. Kedysi, za starých čias som si kupoval noviny a všetko bolo jasné - na prvej strane politický úvodník, na poslednej strane šport. A nikdy inak! Mal som taký zvyk, že som čítal len to, čo bolo medzi prvou a poslednou stranou.
V dnešnej ére internetu je všetko naopak, teda všetko je pomiešané. Aktuality dňa čítam podľa čítačky. Je to taký "prehľad tlače", len ma hnevá, že tam je všetko namiešané zo všetkých oblastí. Možno podľa času udalosti, ale ja by som radšej podľa záujmových tém. Vynechal by som šport a rôzne aktuality z paneláku, z farmy a podobné. Možno sa to dá nejako zariadiť, zatiaľ som na to neprišiel, tak podlieham chaosu.
Dobrú noc.
Nemýlil som sa, už je tu pokračovanie, ale takéto sľuby sú nanič. To čo ma včera zaujalo, dnes už môže byť zapadnuté prachom. Chaos mi je teraz veľmi blízke slovo, lebo už skoro mesiac smerujem svoje úsilie k obnoveniu poriadku a systému v mojej mechanicko-elektrickej dielni. Darí sa mi, môžem sa pochváliť.
Tento spot bude svojim spôsobom výnimočný, ani nie tak kvalitou, ani informáciami, ale spôsobom písania na etapy. V tejto etape by som už konečne mohol vybafnúť, o čo mi ide. Kedysi, za starých čias som si kupoval noviny a všetko bolo jasné - na prvej strane politický úvodník, na poslednej strane šport. A nikdy inak! Mal som taký zvyk, že som čítal len to, čo bolo medzi prvou a poslednou stranou.
V dnešnej ére internetu je všetko naopak, teda všetko je pomiešané. Aktuality dňa čítam podľa čítačky. Je to taký "prehľad tlače", len ma hnevá, že tam je všetko namiešané zo všetkých oblastí. Možno podľa času udalosti, ale ja by som radšej podľa záujmových tém. Vynechal by som šport a rôzne aktuality z paneláku, z farmy a podobné. Možno sa to dá nejako zariadiť, zatiaľ som na to neprišiel, tak podlieham chaosu.
Dobrú noc.
2012/11/13
Leví kráľ sa pýta
Lev bez hrivy si vymyslel 11 otázok a v rámci svojho blogspoťáckeho obzoru požiadal o odpovede aj mňa. Otázky sú vraj ľahké.
1. Ktoré manuálne práce máš rád?
Nemám výhrady voči žiadnej manuálnej práci, skúsil som rôzne. Od vyberania latríny až po šitie na šijacom stroji, alebo prácu pri buchare, zváranie, frézovanie, sústruženie, okopávanie lánu kukurice, jednotenie repy a tak podobne. Mal som vás rád, manuálne práce. Len jedna ma skoro umorila.
Bolo to na prázdninovej praxi, kde som pracoval ako závozník v mliekárenskom závode. Denný režim bol - ráno o štvrtej vstať, skromné raňajky doma, potom šichta, ktorá končila o 19:00. Počas dňa sme robili štyri okruhy po okolí, kde sme zbierali mlieko od kráv a rozvážali mliečne výrobky do obchodov. Mlieko sa zvážalo v 25 litrových kanvách a mojou úlohou bolo, pri každej stajni vyhodiť 12 kanvíc s mliekom na korbu nákladného auta. Pre ilustráciu, popri 25 kg kanvici som ja vážil v tom čase len 65 kg. Bez špeciálneho postupu to nebolo možné, ale zvládol som to. Po piatich dňoch našťastie došlo k môjmu vyslobodeniu.
2. Obľúbené auto? (Značka, konkrétny kus, sci-fi vychytávka, čokoľvek.)
Mám rád auto, ktoré práve mám.
3. Kožené oblečenie, dokážeš nosiť niečo také okrem opasku, klobúka a topánok?
Kožené oblečenie, to je ako nosiť cudziu kožu. To nemám rád.
4. Akú najhoršiu knihu si kedy čítal?
Najhorších kníh je strašne veľa, rovnako ako najlepších. To je niečo podobné, ako otázka, či je krajšia Bratslava, alebo Praha. Niet krajších miest, každé je našťastie iné.
5. Aký máš vzťah k vlastným fotografiam?
K vlastným fotografiám (myslím k tým, ktoré som nafotil) mám priam príbuzenský a priateľský vzťah. Sú ako moje deti a mám ich rád. Ak bola táto otázka myslená na vlastný portrét, napríklad ten nalepený v občianskom preukaze, k takým mám celkom chladný postoj. Sú aké sú. Ak si musím urobiť vlastnú fotografiu (portrét auto), tak sa s tým trápim ako profesionál - z dvesto záberov možno vyberiem dva.
6. Prečo sa niektorým témam v blogu vyhýbaš?
Nevyhýbam sa v blogu žiadnym témam, ale mám blog pre (vlastné) potešenie, tak si ho nebudem kaziť témami, ktoré ma rozčuľujú. Napríklad taká politika a to čomu sa zvyčajne na blogoch hovorí politika a pritom je to bohapusté nadávanie a kydanie. Niekedy sa politike nedá vyhnúť, ale polemiku okolo nej nemám rád, lebo mám vlastný názor rád.
7. Dokážeš pochopiť to množstvo televíznych reklám?
Jednoduchá odpoveď by bola, že nie. Ale logicky chápem, že tento svet, táto civilizácia je v problémoch, do ktorých ju dostala snaha neustáleho rastu. Dopadá to tak, že rastie hlavne reklama (kvantitou).
8. Ktorá obľúbená dovolenková destinácia ťa vôbec nepriťahuje?
Nepriťahujú ma len tie dovolenkové destinácie, na ktoré nemám. Buď nemám na ne peniaze, alebo chuť lietať po svete. Moje dovolenky už dávno mávajú charakter poznávací a relaxačný. Málokedy je to poradie opačné. Na poznávanie je vhodný každý nový kút sveta a tých je strašne veľa. Preto sa nerád vraciam na známe miesta.
9. Sasica alebo Latinský?
Ani s jedným by som sa nedal do registrovaného spolku. Ich zvláštny humor mi však celkom vyhovuje a mám ho rád, aj keď sa často pohybuje na hrane. Latinsky ma raz nahneval a to mu neviem zabudnúť. Sasica ma tiež nahneval iba raz, keď na môj pozdrav v Eurovei nereagoval primerane. Veď ho poznám od školských čias. Ale humor mám rád najmä inteligentný.
10. Ktorý škandál ťa najviac rozhorčil?
Ktorý škandál? to je veľmi ťažká otázka. Spomínam si na jeden z Brna, keď som odišiel z hotela Voronež a v polceste na zastávku ma čosi chytilo. Chcel som to vybaviť na vrátnici výstaviska, ale ma odmiedli. To teda bol škandál skoro medzinárodný. Našťastie to dobre dopadlo. Odvtedy nedám dopustiť na prírodu, som jej ochranca.
11. Ktorý moment v živote by si si rád zopakoval?
Spomínam si len na jeden taký moment, ktorý by som si rád zopakoval, ale až potom, keď tu už nebudem. Je to moment narodenia. Ale vážne, mladosť prináša príjemné momenty hodné opakovania každodenne. Tak načo niektorý deň povyšovať nad iný?
Stačí?
1. Ktoré manuálne práce máš rád?
Nemám výhrady voči žiadnej manuálnej práci, skúsil som rôzne. Od vyberania latríny až po šitie na šijacom stroji, alebo prácu pri buchare, zváranie, frézovanie, sústruženie, okopávanie lánu kukurice, jednotenie repy a tak podobne. Mal som vás rád, manuálne práce. Len jedna ma skoro umorila.
Bolo to na prázdninovej praxi, kde som pracoval ako závozník v mliekárenskom závode. Denný režim bol - ráno o štvrtej vstať, skromné raňajky doma, potom šichta, ktorá končila o 19:00. Počas dňa sme robili štyri okruhy po okolí, kde sme zbierali mlieko od kráv a rozvážali mliečne výrobky do obchodov. Mlieko sa zvážalo v 25 litrových kanvách a mojou úlohou bolo, pri každej stajni vyhodiť 12 kanvíc s mliekom na korbu nákladného auta. Pre ilustráciu, popri 25 kg kanvici som ja vážil v tom čase len 65 kg. Bez špeciálneho postupu to nebolo možné, ale zvládol som to. Po piatich dňoch našťastie došlo k môjmu vyslobodeniu.
2. Obľúbené auto? (Značka, konkrétny kus, sci-fi vychytávka, čokoľvek.)
Mám rád auto, ktoré práve mám.
3. Kožené oblečenie, dokážeš nosiť niečo také okrem opasku, klobúka a topánok?
Kožené oblečenie, to je ako nosiť cudziu kožu. To nemám rád.
4. Akú najhoršiu knihu si kedy čítal?
Najhorších kníh je strašne veľa, rovnako ako najlepších. To je niečo podobné, ako otázka, či je krajšia Bratslava, alebo Praha. Niet krajších miest, každé je našťastie iné.
5. Aký máš vzťah k vlastným fotografiam?
K vlastným fotografiám (myslím k tým, ktoré som nafotil) mám priam príbuzenský a priateľský vzťah. Sú ako moje deti a mám ich rád. Ak bola táto otázka myslená na vlastný portrét, napríklad ten nalepený v občianskom preukaze, k takým mám celkom chladný postoj. Sú aké sú. Ak si musím urobiť vlastnú fotografiu (portrét auto), tak sa s tým trápim ako profesionál - z dvesto záberov možno vyberiem dva.
6. Prečo sa niektorým témam v blogu vyhýbaš?
Nevyhýbam sa v blogu žiadnym témam, ale mám blog pre (vlastné) potešenie, tak si ho nebudem kaziť témami, ktoré ma rozčuľujú. Napríklad taká politika a to čomu sa zvyčajne na blogoch hovorí politika a pritom je to bohapusté nadávanie a kydanie. Niekedy sa politike nedá vyhnúť, ale polemiku okolo nej nemám rád, lebo mám vlastný názor rád.
7. Dokážeš pochopiť to množstvo televíznych reklám?
Jednoduchá odpoveď by bola, že nie. Ale logicky chápem, že tento svet, táto civilizácia je v problémoch, do ktorých ju dostala snaha neustáleho rastu. Dopadá to tak, že rastie hlavne reklama (kvantitou).
8. Ktorá obľúbená dovolenková destinácia ťa vôbec nepriťahuje?
Nepriťahujú ma len tie dovolenkové destinácie, na ktoré nemám. Buď nemám na ne peniaze, alebo chuť lietať po svete. Moje dovolenky už dávno mávajú charakter poznávací a relaxačný. Málokedy je to poradie opačné. Na poznávanie je vhodný každý nový kút sveta a tých je strašne veľa. Preto sa nerád vraciam na známe miesta.
9. Sasica alebo Latinský?
Ani s jedným by som sa nedal do registrovaného spolku. Ich zvláštny humor mi však celkom vyhovuje a mám ho rád, aj keď sa často pohybuje na hrane. Latinsky ma raz nahneval a to mu neviem zabudnúť. Sasica ma tiež nahneval iba raz, keď na môj pozdrav v Eurovei nereagoval primerane. Veď ho poznám od školských čias. Ale humor mám rád najmä inteligentný.
10. Ktorý škandál ťa najviac rozhorčil?
Ktorý škandál? to je veľmi ťažká otázka. Spomínam si na jeden z Brna, keď som odišiel z hotela Voronež a v polceste na zastávku ma čosi chytilo. Chcel som to vybaviť na vrátnici výstaviska, ale ma odmiedli. To teda bol škandál skoro medzinárodný. Našťastie to dobre dopadlo. Odvtedy nedám dopustiť na prírodu, som jej ochranca.
11. Ktorý moment v živote by si si rád zopakoval?
Spomínam si len na jeden taký moment, ktorý by som si rád zopakoval, ale až potom, keď tu už nebudem. Je to moment narodenia. Ale vážne, mladosť prináša príjemné momenty hodné opakovania každodenne. Tak načo niektorý deň povyšovať nad iný?
Stačí?
2012/11/12
James Bond
Reklama vždy urobí svoje, ale tentokrát mi urobila dobre. Skyfall s Jamesom Bondom ma nesklamal. Zo všetkých "bondoviek" čo som videl, táto bola taká "najľudskejšia", aj keď nie je pravda, že by tam bolo nejako málo mŕtvol. Bolo ich tam ako vždy habadej. Nezdalo sa mi, že by to bol film príliš dlhý. Akcia sa rozbehla od začiatku a držala nás v napätí až do konca. Žiadne hluché miesta tam neboli, príbeh sa odvíjal kontinuálne a dynamicky. Jamesa medzičasom aj pochovali, ale on sa znovu objavil.
V závere filmu, na vidieckom sídle Bondovcov v Škótsku, zomiera postrelená M. Dom je rozostrieľaný bandou zločincov pod vedením iného bývalého agenta MI6, ktorý zradil a spôsobil madam M. fatálne problémy v zamestnaní (podobnosť s realitou čiste náhodná). Bodkou za ohňostrojom zničeného domu je pád vrtulníka do pahreby. Scéna hodná akčnej bondovky. Vraj sa v tomto filme objavili nejaké ľudské prístupy, ale ja som si ich akosi nevšimol. Okrem ľudských vzťahov na pracovisku špionáže MI6.
V bondovke však nie je dôležitá ľudskosť, a keď tak len v nejakom "vyššom princípe". Ako film to nebolo zlé, dokonca, ako som už napísal, najlepšia bondovka zo všetkých. Veď tak by to malo byť, to najlepšie je vždy na konci. Niekedy aj na začiatku... Príbeh filmu je akýsi prepracovanejší, ostáva na pevnej zemi bez nejakých kozmických presahov, až na technické zabezpečenie sekcie "Q", ale aj to prekonalo vývoj od zázračných hračiek k jednoduchým sledovacím vysielačkám a k pištoli rozoznávajúcej odtlačky dlane Bonda.
Bond teda prežil a nechystá sa do výslužby. Od nového šéfa špionáže dostal novú úlohu. Prísne tajné! Ak sa mu bude dariť, natočia o tom ďalší film. A ešte na jeden moment chcem upozorniť, žien je v tomto filme akosi pomenej. V podstate sú len dve (obe sympatické a hrali výborne), ktoré mu stáli za námahu. Aj M. si získala občecenstvo hereckým výkonom. Samozrejme exceloval Bond. James Bond.
V závere filmu, na vidieckom sídle Bondovcov v Škótsku, zomiera postrelená M. Dom je rozostrieľaný bandou zločincov pod vedením iného bývalého agenta MI6, ktorý zradil a spôsobil madam M. fatálne problémy v zamestnaní (podobnosť s realitou čiste náhodná). Bodkou za ohňostrojom zničeného domu je pád vrtulníka do pahreby. Scéna hodná akčnej bondovky. Vraj sa v tomto filme objavili nejaké ľudské prístupy, ale ja som si ich akosi nevšimol. Okrem ľudských vzťahov na pracovisku špionáže MI6.
V bondovke však nie je dôležitá ľudskosť, a keď tak len v nejakom "vyššom princípe". Ako film to nebolo zlé, dokonca, ako som už napísal, najlepšia bondovka zo všetkých. Veď tak by to malo byť, to najlepšie je vždy na konci. Niekedy aj na začiatku... Príbeh filmu je akýsi prepracovanejší, ostáva na pevnej zemi bez nejakých kozmických presahov, až na technické zabezpečenie sekcie "Q", ale aj to prekonalo vývoj od zázračných hračiek k jednoduchým sledovacím vysielačkám a k pištoli rozoznávajúcej odtlačky dlane Bonda.
Bond teda prežil a nechystá sa do výslužby. Od nového šéfa špionáže dostal novú úlohu. Prísne tajné! Ak sa mu bude dariť, natočia o tom ďalší film. A ešte na jeden moment chcem upozorniť, žien je v tomto filme akosi pomenej. V podstate sú len dve (obe sympatické a hrali výborne), ktoré mu stáli za námahu. Aj M. si získala občecenstvo hereckým výkonom. Samozrejme exceloval Bond. James Bond.
2012/11/10
Nájdi rozdiely
Aký je rozdiel medzi socializmom a kapitalizmom, to vcelku vtipne komentoval istý bloger. Vraj všetko, čo nám hovorili o komunizme bola lož, ale všetko čo nám rozprávali o kapitalizme bola pravda. Moju generáciu vychovávali komunisti, takže vieme o čom hovorí. Dnes je už hádam celý svet kapitalistický, lebo ani taká Čína už nie je to čo bývala za Mao Ce-tunga. Globalizácia ovládla svet, aj keď sa vládnuce strany volajú rôzne, systém funguje na rovnakých princípoch. Svet predbežne zanechal socializmus dejinám, aj keď je jasné, že spoločnosť sa organizuje pre poriadok a prospech spoločnosti, z čoho má profitovať jedinec a nie naopak.
Svet sa unavil z pomalého rastu. Dnes rastieme rýchlo, len neviem či to už práve teraz neplatí o minulosti. Nekonečný rast totiž nie je možný, preto po rýchlom raste musí zákonite prísť rýchly pád. Keby sa jednalo o jednotlivca, bolo by to jasné a prirodzené ako porekadlo, že pýcha predchádza pád. Ľudská spoločnosť však nemyslí tak koordinovane a rýchlo ako sardinky, preto jej spätná väzba účinkuje s veľkým oneskorením napriek tomu, že si situáciu uvedomuje. Lebo stále je tu rozpor medzi záujmami celku a jednotlivca, organizácia spoločnosti je podriadená živelnému "trhovému" princípu. Protichodné záujmy sa zjednocujú zvyčajne až keď je zle. Tak neviem, či je dobre keď už je zle, alebo je zlé keď je zle?
Svet sa unavil z pomalého rastu. Dnes rastieme rýchlo, len neviem či to už práve teraz neplatí o minulosti. Nekonečný rast totiž nie je možný, preto po rýchlom raste musí zákonite prísť rýchly pád. Keby sa jednalo o jednotlivca, bolo by to jasné a prirodzené ako porekadlo, že pýcha predchádza pád. Ľudská spoločnosť však nemyslí tak koordinovane a rýchlo ako sardinky, preto jej spätná väzba účinkuje s veľkým oneskorením napriek tomu, že si situáciu uvedomuje. Lebo stále je tu rozpor medzi záujmami celku a jednotlivca, organizácia spoločnosti je podriadená živelnému "trhovému" princípu. Protichodné záujmy sa zjednocujú zvyčajne až keď je zle. Tak neviem, či je dobre keď už je zle, alebo je zlé keď je zle?
2012/11/03
O smrti
O nej by sa nemalo príliš hovoriť, ale vraj by sme na ňu mali myslieť a nebáť sa jej. Memento mori. Ľahko sa to povie. Človek sa obvykle bojí toho čo môže prísť, čo ho čaká a čo ho možno neminie. Ona je však iný prípad, nikoho neminie. Toho, čo nás náhle prekvapí, toho sa báť nemôžeme, nemáme na to čas. V mladosti človek príliš nemyslí na ňu, lebo je strašne ďaleko, takmer neskutočná. Na počiatku dospelosti sa zdá byť život nekonenčným. Človek žije naplno a hromadí plody života, tvorí veci, ktoré budú žiť aj po ňom a odovzdáva štafetu života ďalej.
Asi nie je veľmi príjemné myslieť na ňu, ale raz do roka je vhodná príležitosť. Nedávno sa aj o nej diskutovalo aj v hríbovej Lampe. Najprv o svätých a potom o zosnulých. Tiež tam odznelo, že "konfrontácia so smrťou nie je príjemná, ale je užitočná". Nechcem a nemôžem polemizovať s detskou lekárkou (Mária Jasenková), psychologičkou (Jana Štúrová), psychiatrom (Peter Hunčík) a tobôž nie s "bývalým lídrom tajnej cirkvi" (František Mikloško) o svätých, ale na vzťah života a smrti mám svoj názor (nie pravdu, len názor).
Vidím tu dve zásadné roviny, ktoré iste majú celkom významný prienik. Jedna rovina je filozofická, lebo o smrti možno len špekulovať a tá súvisí aj s rovinou náboženskou. Smrť je totiž súčasťou života, ale nie je to život. Je to ako keď opadne list zo stromu, prestanú v ňom prúdiť životodarné médiá, ale strom rastie ďalej, tvorí nové listy a nové kvety a nové plody. Žije nekonečný život prostredníctvom svojich plodov a semien. Druhá rovina je podriadená prírodným zákonom a tou rovinou sa zaoberajú lekári.
Jednou z otázok diskusie pod lampou bola aj otázka strachu z konca života. Vraj dnes, čoraz viac mladých ľudí má z toho strach. Možno by sa to dalo vysvetliť ako dôsledok zmien, dopad životných neistôt na mladú dušu. Hovorilo sa o viere, o viere v druhý život, ktorá pomáha prekonávať strach z tej neistoty, čo bude potom... To však už nie je o živote (tomto). Ktovie... Nikto sa ešte odtiaľ nevrátil, je tu len jedna výnimka z pravidla a tá je zväčša základom tej viery v druhý svet.
V knihách sa popisujú prípady ľudí, ktorí sa vrátili z kómy, teda z prahu smrti. Vraj videli svetlo na konci tunela. Vraj videli sami seba, vznášajúc sa nad smrteľnou postelou sledujúc prácu doktorov. Ktovie. Myslím si však, že človek buď seba vníma, alebo je bez vedomia. Medzitým sa môže v hlave stať všeličo, ale človek sa to dozvie, až keď sa "zobudí". To čo sa v nevedomí odohrá v hlave, to logicky nadväzuje na to, čo tam bolo už predtým. Zážitky, predstavy, vedomosti, myšlienky... Len tak uvažujem, čerpajúc zo svojich chabých skúseností...
Aktualizované podľa kvantovej teórie: Duša existuje...
Asi nie je veľmi príjemné myslieť na ňu, ale raz do roka je vhodná príležitosť. Nedávno sa aj o nej diskutovalo aj v hríbovej Lampe. Najprv o svätých a potom o zosnulých. Tiež tam odznelo, že "konfrontácia so smrťou nie je príjemná, ale je užitočná". Nechcem a nemôžem polemizovať s detskou lekárkou (Mária Jasenková), psychologičkou (Jana Štúrová), psychiatrom (Peter Hunčík) a tobôž nie s "bývalým lídrom tajnej cirkvi" (František Mikloško) o svätých, ale na vzťah života a smrti mám svoj názor (nie pravdu, len názor).
Vidím tu dve zásadné roviny, ktoré iste majú celkom významný prienik. Jedna rovina je filozofická, lebo o smrti možno len špekulovať a tá súvisí aj s rovinou náboženskou. Smrť je totiž súčasťou života, ale nie je to život. Je to ako keď opadne list zo stromu, prestanú v ňom prúdiť životodarné médiá, ale strom rastie ďalej, tvorí nové listy a nové kvety a nové plody. Žije nekonečný život prostredníctvom svojich plodov a semien. Druhá rovina je podriadená prírodným zákonom a tou rovinou sa zaoberajú lekári.
Jednou z otázok diskusie pod lampou bola aj otázka strachu z konca života. Vraj dnes, čoraz viac mladých ľudí má z toho strach. Možno by sa to dalo vysvetliť ako dôsledok zmien, dopad životných neistôt na mladú dušu. Hovorilo sa o viere, o viere v druhý život, ktorá pomáha prekonávať strach z tej neistoty, čo bude potom... To však už nie je o živote (tomto). Ktovie... Nikto sa ešte odtiaľ nevrátil, je tu len jedna výnimka z pravidla a tá je zväčša základom tej viery v druhý svet.
V knihách sa popisujú prípady ľudí, ktorí sa vrátili z kómy, teda z prahu smrti. Vraj videli svetlo na konci tunela. Vraj videli sami seba, vznášajúc sa nad smrteľnou postelou sledujúc prácu doktorov. Ktovie. Myslím si však, že človek buď seba vníma, alebo je bez vedomia. Medzitým sa môže v hlave stať všeličo, ale človek sa to dozvie, až keď sa "zobudí". To čo sa v nevedomí odohrá v hlave, to logicky nadväzuje na to, čo tam bolo už predtým. Zážitky, predstavy, vedomosti, myšlienky... Len tak uvažujem, čerpajúc zo svojich chabých skúseností...
Aktualizované podľa kvantovej teórie: Duša existuje...
2012/10/26
O všetkých svätých
Na internete sa často informácie recyklujú. Ktovie či by niekto vedel zistiť, koľkonásobne sa otočí nejaká správa na webe. Určite by tá najviac citovaná bola "naj-", len nie je isté, či by bola najzaujímavejšia, najlepšia, najhoršia, najbulvárnejšia, alebo by mala iný prívlastok. Je to fakt s ktorým sa nedá nič robiť, len si vyberať podľa vlastných preferencií a duplikáty ignorovať.
Hádam ani nie je veľkým hriechom podľahnúť trendu písaných recyklácii. Blíži sa sviatok všetkých svätých, o ktorom sa bude zoširoka písať. Mňa v tej súvislosti zaujíma, koľko je vlastne tých svätých. Našťastie nie som prvý, čo sa zaujíma o počet svätých. Už dávnejšie ich vraj spočítal istý španielsky časopis. Dopracoval sa k číslu 6538 a to len v rámci rímskokatolíckej cirkvi.
Kto je teda svätý, alebo blahoslavený? Na inom mieste internetu som sa dočítal, že svätým môže byť každý, že svätý nie je len postava z kameňa alebo zo sadry. Svätosťou nazýva vnútornú krásu. V tom zaujímavom článku sa tvrdí, že kto chce byť svätý, musí byť tvrdohlavý, odvážny a drzý. Až ma striaslo pri tom čítaní, keď som si uvedomil, že svätým nie som a ani nebudem, lebo nie som odvážny, ani drzý (ktovie čo si o mne myslia iní :). Som vari len tvrdohlavý ako baran. Som teda určite veľmi vzdialený svätosti.
Trochu inak sa na svätý život díva Rado Naniaš vo svojom kresťanskom blogu, ale tiež hovorí o tom, že svätý život môže dosiahnuť každý, len inými slovami. Dnes aj kresťania blogujú o svätosti. Celkom inak sa o pojme "svätý" píše na stránke "duchovnej premeny". Život prináša rôzne pohľady na rovnakú vec a to je dobre. V tom je zaujímavý. Mne na svätých obrázkoch a svätých sochách chýba jedna ľudská vlastnosť - úsmev (v tom som už dosť podobný :). Ktovie, či svätý život vylučuje úsmev...?
Hádam ani nie je veľkým hriechom podľahnúť trendu písaných recyklácii. Blíži sa sviatok všetkých svätých, o ktorom sa bude zoširoka písať. Mňa v tej súvislosti zaujíma, koľko je vlastne tých svätých. Našťastie nie som prvý, čo sa zaujíma o počet svätých. Už dávnejšie ich vraj spočítal istý španielsky časopis. Dopracoval sa k číslu 6538 a to len v rámci rímskokatolíckej cirkvi.
Kto je teda svätý, alebo blahoslavený? Na inom mieste internetu som sa dočítal, že svätým môže byť každý, že svätý nie je len postava z kameňa alebo zo sadry. Svätosťou nazýva vnútornú krásu. V tom zaujímavom článku sa tvrdí, že kto chce byť svätý, musí byť tvrdohlavý, odvážny a drzý. Až ma striaslo pri tom čítaní, keď som si uvedomil, že svätým nie som a ani nebudem, lebo nie som odvážny, ani drzý (ktovie čo si o mne myslia iní :). Som vari len tvrdohlavý ako baran. Som teda určite veľmi vzdialený svätosti.
Trochu inak sa na svätý život díva Rado Naniaš vo svojom kresťanskom blogu, ale tiež hovorí o tom, že svätý život môže dosiahnuť každý, len inými slovami. Dnes aj kresťania blogujú o svätosti. Celkom inak sa o pojme "svätý" píše na stránke "duchovnej premeny". Život prináša rôzne pohľady na rovnakú vec a to je dobre. V tom je zaujímavý. Mne na svätých obrázkoch a svätých sochách chýba jedna ľudská vlastnosť - úsmev (v tom som už dosť podobný :). Ktovie, či svätý život vylučuje úsmev...?
2012/10/24
Chopin v galérii
Po zaznení prvých tónov klavíra som musel zatvoriť oči, aby som silnejšie vnímal hudbu. Po krátkej dobe som sa preladil z organu na klavír a začal som tie dva nástroje v duchu porovnávať. Mohutnosť, farby a rozsahy organa nemožno ničím prekonať, jeho tóny a súzvuky sú chvením ľahko vstupujúcim do priestoru. Naproti tomu klavírne kladivká bijú so strún silou priamo úmernou sile a dôrazu úderu klavíristu, preto klavírne tóny znejú akosi tvrdšie a jednoznačnejšie. Ale je to iste len môj dojem...
Hudba má tú vynikajúcu vlastnosť, že človeka ladí do "multitastingu". Stáva sa z neho univerzálna bytosť vnímajúca hudbu, zároveň mysliaca a intenzívne vnímajúca svoje emócie. Tak som sa ponáral do úvah prerušovaných dôraznosťou dynamiky skladieb. Musím tu priznať, že Chopinove Balady v neuveriteľne presnej a pôsobivej interpretácii Mikiho Skuta ma vťahovali až do pásma plného dojatia a šťastia.
Dobrá hudba často prináša poslucháčovi aj pocit šťastia. Nie skutočné šťastie, ale ten pocit čo chvíle šťastia prináša. Opäť použijem prirovnanie z počítača. Aplikácie máme schované kdesi v zložkách, ale na prístupnom mieste máme odkazy na ne. Je úplne jedno, či spustíme aplikáciu priamo, alebo cez odkaz. Výsledok je vždy ten istý. Hudba je podľa toho odkazom na šťastie a je jedno ako sme sa v tej chvíli k nemu dostali.
Tento koncert z cyklu Galéria hudby hodnotím absolútne najvyšším hodnotením. Platí to pre uvedené skladby Frederyka Chopina aj pre Mikiho Skutu. Prekvapila ma úžasná dynamika, dôrazné stvárnenie skladieb a virtuozita interpreta. Prekvapil ma aj môj vlastný dojem a pocity, ktoré som hádam ani nečakal. Vďaka za koncert.
2012/10/16
Dempseyho druhá šanca
Seriál, starý hádam dvadsať rokov, sa ešte stále občas mihne na obrazovkách našich televízorov. Nedávno som sa pri jednom príbehu dvoch mladých detektívov zastavil. Upútal ma Dempsey, ale hlavne Makepeacová svojou mladou a krásnou tvárou. Dempsey ma tiež upútal tvárou, presnejšie povedané slnečnými okuliarmi... Nebolo na nich nič zvláštne, len sa nápadne podobali tým mojim, ktoré som po dvadsiatich rokoch vytiahol zo spodnej zásuvky stola.Tak beží čas a tak sa staré veci vracajú z nadčasovej zóny, len my nemladneme, ale prispôsobujeme svoje tváre primerane veku. Človek zväčša svoje zmeny ani nepostrehne, najskôr si ich uvedomí na tvárach ľudí okolo seba. V manželstve je to podobné, aj tam sa všetko stále mení, nedostatok pozorovacieho odstupu však maskuje zmeny, až sa zrazu objavia v plnej nahote a aktéri sú šokovaní (svojou nahotou). Prichádza kríza. A to platí aj o tých, ktorí chodia pravidelne na nudistické pláže. Toto však nie je žiadna filozofujúca úvaha, len tak trochu obšírnejší úvod k mojim dojmom z jedného filmu, ktorý sme si vybrali systémom "mačka vo vreci".
Vyskytlo sa u nás jedno voľné nedeľné popoludnie a náhodou sme sa práve vtedy pohybovali v blízkosti "multikina". Vošli sme dnu, kúpil som dva lístky so zľavou na film, ktorý mal práve začať. Keď som sa dodatočne spýtal pokladníka, aký je to film a či stojí zato, tak len trochu rozpačite začal, že "Je to síce komédia, ale..." Ale stačilo na to, aby sa môj záujem o príbeh "Druhá šanca" zvýšil. Kto by nechcel druhú šancu? Veď aj tak už v tej chvíli boli kocky hodené, teda vlastne "vstupenky kúpené". Aby to nebolo také jednoduché, kúpil som aj to najmenšie balenie "popcornu", hoci za nekresťanskú cenu.
Kým prešla reklama, polovicu popcornu (pukancov...) som zbaštil. Sedelo sa mi pohodlne a s prvými titulkami prišiel aj film. Meryl Streepová bývala zárukou dobrých filmov, tak som bol plný očakávaní, ale zrejme aj tu hrá vek svoju zákernú úlohu. Príbeh dvoch manželov po 31 rokoch manželstva v pochopiteľnej kríze však nemohol príliš zaujať. Aj tak som v prvej tretine filmu úspešne premáhal spánok. Nemyslím, že by boli na vine tie úvodné pukance. Dej sa rozvíjal dosť zdĺhavo. Až neskôr prišlo to hlavné, čo malo spôsobiť vyostrenie konfliktu. Meryl predala niekoľko akcií (manžela neinformovala) a zaplatila akémusi manželskému poradcovi 4 tisíc doláčov za týždňovú konzultáciu.
On (manžel) najprv šokovaný odmietol také ponižujúce sedenie, nakoniec ale šiel (veď ju má stále rád). Tu to už začínalo naberať na obrátkach, ale skôr by som povedal, že tam mala začať komédia. Skôr to však bola fraška, detská hra, alebo ako slávna "partička". Ale možno len nechápem psyché amerických manželov, či myslenie filmových tvorcov. Trochu ma zdvíhal zo stoličky "odborník" na manželské problémy, ktorého obsadili hercom s prívetivosťou Mistra Beana. Úspešne kĺzal po povrchu a s istotou mieril na nedostatok manželského sexu. Keď sa to už malo všetko obrátiť na dobré kríza sa prehĺbila a smerovali k rozchodu.
Namiesto rozchodu však nastal zázračný zvrat a "happy" koniec. Manželia sa predsa len, po piatich rokoch celibátu dopracovali k sexu a koniec filmu bol zachránený. Namiesto rozvodu nastane kvietkované obnovenie manželského sľubu a šťastný "end". Kde inde, ak nie na romantickej pláži, za prítomnosti rodiny a hlavne psychológa alias Mr. Bean. Všetci sú šťastní a tam neďaleko rástla vŕba, na tej vŕbe visel zvonec a rozprávke je koniec. Kto neverí, nech si to pozrie a nech mi povie, že som zaujatý. Nevadí, sú to moje dojmy. Príjemnú zábavu.
2012/10/07
Divadelné postrehy
Nitrianske divadlo je kamenné a to v pravom slova zmysle. Napriek tomu sa dokáže aj smiať a Nitrančania ho majú radi. To je prvý postreh z predstavenia "Pýcha a predsudok". Dlhšia prestávka v mojej návštevnosti v tomto divadle ma ospravedlňuje, že som si všímal aj veci, ktoré by sa do žiadnej recenzie nemali vpustiť. Na druhej strane, toto ani nie je recenzia, ale iba niekoľko málo dojmov bez originálnych "teatrologických" pojmov.
Predovšetkým, nikomu neodporúčam dať si v Nitre pred divadlom zmrzlinový pohár. Netvrdím, že to bol jediný dôvod, prečo sa mi na začiatku predstavenia strašne chcelo spať. Ale vydržal som. Bol to kus, inak neobvykle dlhý, ale režisér na tom trval. Predstavenie sa rozbiehalo veľmi pozvoľne. Mal som aj zmätok pri rozpoznávaní jednotlivých postáv žien (a nebol som sám), ktorých tam bolo 5 a všetky v rovnakých bielych šatách.
Sedeli sme niekde v strede hľadiska, podľa tvárí bolo ťažké sa orientovať. Tak som dostal taký inovačný nápad, že v tomto predstavení by mohli mať herečky na chrbte našité meno, alebo aspoň číslo ako futbalisti na ihrisku. Spočiatku som sa nevedel rozhodnúť, či je to vážna hra, alebo komédia. V druhej časti, po prestávke sa to však vyjasnilo, srandovné repliky a gagy sa množili, až to miestami prechádzalo do frašky.
Práve tie humorné repliky mali u obecenstva úspech. Ako sa hovorí, keď je koniec dobrý, tak je všetko dobré a tak záver zmazal všetky negatívne postrehy z úvodu. Ešte jedna poznámka k divadelnej prestávke. Kto si nepriniesol vodu z domu mal smolu, musel sa postaviť do jedného z dvoch radov pri bufete. Taká niekdajšia divadelná klasika. No a aby to nebolo také jednoduché, ženy mali ešte jeden dlhý rad pred toaletami.
V každom prípade, Nitrančania, aj tí z okolia majú radi svoje divadlo.
Predovšetkým, nikomu neodporúčam dať si v Nitre pred divadlom zmrzlinový pohár. Netvrdím, že to bol jediný dôvod, prečo sa mi na začiatku predstavenia strašne chcelo spať. Ale vydržal som. Bol to kus, inak neobvykle dlhý, ale režisér na tom trval. Predstavenie sa rozbiehalo veľmi pozvoľne. Mal som aj zmätok pri rozpoznávaní jednotlivých postáv žien (a nebol som sám), ktorých tam bolo 5 a všetky v rovnakých bielych šatách.
Sedeli sme niekde v strede hľadiska, podľa tvárí bolo ťažké sa orientovať. Tak som dostal taký inovačný nápad, že v tomto predstavení by mohli mať herečky na chrbte našité meno, alebo aspoň číslo ako futbalisti na ihrisku. Spočiatku som sa nevedel rozhodnúť, či je to vážna hra, alebo komédia. V druhej časti, po prestávke sa to však vyjasnilo, srandovné repliky a gagy sa množili, až to miestami prechádzalo do frašky.
Práve tie humorné repliky mali u obecenstva úspech. Ako sa hovorí, keď je koniec dobrý, tak je všetko dobré a tak záver zmazal všetky negatívne postrehy z úvodu. Ešte jedna poznámka k divadelnej prestávke. Kto si nepriniesol vodu z domu mal smolu, musel sa postaviť do jedného z dvoch radov pri bufete. Taká niekdajšia divadelná klasika. No a aby to nebolo také jednoduché, ženy mali ešte jeden dlhý rad pred toaletami.
V každom prípade, Nitrančania, aj tí z okolia majú radi svoje divadlo.
2012/10/02
Futbal
Toto bude zase jeden z mojich nezaujímavých článkov, lebo bude o mne a o futbale. Veď čo by mohlo byť zaujímavé na hre, kde sa toľko ľudí naháňa za jednou loptou? A to už nehovorím o sebe, najmenej zaujímavom človeku. Tak som teda išiel včera zo záhrady, kde som začal jesenné rýľovanie.
Cesta domov vedie okolo dvoch tréningových ihrísk futbalového štadióna, kde pobehovali 4 futbalové jedenástky za dvomi loptami. Dostal som z toho zeleného trávnika strašnú chuť zabehať si za loptou.
Zrýľoval som na začiatok len asi 20 m2, ale stačilo to na povzbudenie mojich skrytých telesných schopností. Zdravý pohyb na čerstvom vzduchu je veľmi dôležitý, aby mohol človek aj zdravo myslieť. Hoci aj na ten futbal. A nemyslieť nezdravo na svoje neúspechy v iných oblastiach.
Cesta domov vedie okolo dvoch tréningových ihrísk futbalového štadióna, kde pobehovali 4 futbalové jedenástky za dvomi loptami. Dostal som z toho zeleného trávnika strašnú chuť zabehať si za loptou.
Zrýľoval som na začiatok len asi 20 m2, ale stačilo to na povzbudenie mojich skrytých telesných schopností. Zdravý pohyb na čerstvom vzduchu je veľmi dôležitý, aby mohol človek aj zdravo myslieť. Hoci aj na ten futbal. A nemyslieť nezdravo na svoje neúspechy v iných oblastiach.
2012/09/25
Kontrola
Bol som u doktora, veď každý tam raz musí. Nebol to obyčajný lekár, ale špecialista. Keď prišla reč na poisťovňu, upozornil ma, že v prípade zmeny špecialistu sa najprv musím od neho odhlásiť. Nerátam so zmenou, veď ani nemám dôvod, má sympatickú mladú sestričku, tak prečo pokúšať osud. Pravdou je, že som sa zatiaľ nepreukázal žiadnou pozornosťou a napriek tomu ma majú radi. Teda aspoň tá sestra, dúfam...
Doktor je tiež sympaťák a pacienta príliš nepreháňa. Z jedného pohľadu vydedukoval toľko rozhodujúcich záverov spadajúcich do komplexu danej diagnózy, že by sa človek nestačil čudovať. S tým pohľadom som to trochu prehnal, lebo svoje pohľady venuje hlavne počítaču, do ktorého vkladá výsledok šetrenia. Počítač je totiž otočený tak, že pacienta má doktor za chrbtom, ale jeho sestra na mňa vidí stopercentne. Dokonca mi vždy odmeria tlakové pomery.
Jeden sústredený pohľad a je jasné, že pacient je pri vedomí, správne orientovaný (ešte, že tak...), s adekvátnymi reakciami. A to už nehovorím o správnom dýchaní, o náplni krčných žíl a o bruchu palpačne nebolestivom na prvý vzdialený pohľad. Nesťažujem sa, veď zdravie je na nezaplatenie, ale akosi mi dnes uniká pointa...
:)
Doktor je tiež sympaťák a pacienta príliš nepreháňa. Z jedného pohľadu vydedukoval toľko rozhodujúcich záverov spadajúcich do komplexu danej diagnózy, že by sa človek nestačil čudovať. S tým pohľadom som to trochu prehnal, lebo svoje pohľady venuje hlavne počítaču, do ktorého vkladá výsledok šetrenia. Počítač je totiž otočený tak, že pacienta má doktor za chrbtom, ale jeho sestra na mňa vidí stopercentne. Dokonca mi vždy odmeria tlakové pomery.
Jeden sústredený pohľad a je jasné, že pacient je pri vedomí, správne orientovaný (ešte, že tak...), s adekvátnymi reakciami. A to už nehovorím o správnom dýchaní, o náplni krčných žíl a o bruchu palpačne nebolestivom na prvý vzdialený pohľad. Nesťažujem sa, veď zdravie je na nezaplatenie, ale akosi mi dnes uniká pointa...
:)
2012/09/20
Bodka píše
Ani náhodou som sa nepomýlil, nechcel som napísať "tá vodka píše...". Dnes už ani notorik neprizná, že mu chutí etanol s prímesou metanolu. Po pochmúrnych zamysleniach by sa patrilo napísať aj niečo úsmevne optimistické. Hádam by to mohlo byť o včerajšom divadle. Život je vraj taký ako "tanec medzi črepinami". Tak sa volá ten kus, ktorý sme včera videli v divadle. Pravda je, že život vie byť všelijaký. Aj taký, aj onaký. Naša súčasnosť je aj taká, že sa naozaj musí tancovať, ale aspoň že už nehrá iba jedna kapela svoje otrepané šlágre.
Aj táto doba má však svoje mínusové charakteristiky, svoje klišé a mantinely, ktoré nedokáže prekročiť. Tanec medzi črepinami sa skladá z osemnástich obrazov. Spočiatku ide o audiovizuálne predstavenie so živým tancom a jednoduchým dialógom, ktorý má rozvinúť niť akéhosi príbehu. Pamätníkom ten začiatok pripomenie niekdajšie vystúpenia súborov SĽUK alebo Lúčnica. Presúvame sa s tanečníkmi z Detvy do Terchovej, ku Goralom až na východ a ktovie kde ešte. Práve východniarske čísla (spevy) sú dokonalé a divákov už nadšenie až do konca hry neopúšťa.
Vynikajúco zatancovali "dupákovú roztlieskavačku". Tam už nebolo pochýb, že predstavenie bude končiť s búrlivým potleskom a "standing ovation". Scéna je maximálne jednoduchá, miestami sú na pozadí premietané krátke ukážky z filmu "Tanec medzi črepinami". Niektoré dejové scény sú hrané ako tieňové divadlo. Všetko to tvorí dokonale zladený celok bez zbytočných prestávok. Môj jediný negatívny postreh patrí úrovni reprodukovanej hudby, ktorá je pochopiteľne dôležitou súčasťou predstavenia.
Písať o akustickom tlaku reproduktorov mi už pripadá ako hádzanie hrachu na stenu. Zvukári a možno aj režiséri majú svoje neohraničené priestory a tie ich nepustia späť k normálu. Najmä v takomto komornom prostredí, akým divadlo P. O. Hviezdoslava je, by sa malo k hudbe pristupovať inak ako na obrovských koncertoch populárnych spevákov, kde sa ozvučujú štadióny a námestia s tisíckami ľudí. Jedným z dôležitých parametrov hudby je totiž dynamika. Bez nej je hudobná produkcia plochá. Aj keď ju počuť na kilometre ďaleko, je ochudobnená o tento dôležitý estetický prvok v celom priestore.
Dynamiku nahrádzajú dnešní zvukári akustickým tlakom, decibelmi. Repráky sú výkonné, rovnako ako zosilňovače, len na vernosť reprodukcie sa až tak nedbá. Veď si skúste predstaviť sálu, kde husličky a píšťalka rovnako ako basa sú schopné natrhnúť ušné bubienky... Potom choďte na organový koncert a porovnajte ako burácajú nízke tóny a ako nežne znejú aj tie najvyššie trilky. Ja viem, národ vraj chce decibely. To sú tie neprekročiteľné módne mantinely ľudovej zábavy.
Na začiatku som chcel písať o tom, ako sa z človeka stáva malá zelená bodka, ale toto včerajšie "dívadlo a počúvadlo" ma zaujalo tak, že som sa musel, hoc aj ako malá zelená bodka vyjadriť.
Aj táto doba má však svoje mínusové charakteristiky, svoje klišé a mantinely, ktoré nedokáže prekročiť. Tanec medzi črepinami sa skladá z osemnástich obrazov. Spočiatku ide o audiovizuálne predstavenie so živým tancom a jednoduchým dialógom, ktorý má rozvinúť niť akéhosi príbehu. Pamätníkom ten začiatok pripomenie niekdajšie vystúpenia súborov SĽUK alebo Lúčnica. Presúvame sa s tanečníkmi z Detvy do Terchovej, ku Goralom až na východ a ktovie kde ešte. Práve východniarske čísla (spevy) sú dokonalé a divákov už nadšenie až do konca hry neopúšťa.
Vynikajúco zatancovali "dupákovú roztlieskavačku". Tam už nebolo pochýb, že predstavenie bude končiť s búrlivým potleskom a "standing ovation". Scéna je maximálne jednoduchá, miestami sú na pozadí premietané krátke ukážky z filmu "Tanec medzi črepinami". Niektoré dejové scény sú hrané ako tieňové divadlo. Všetko to tvorí dokonale zladený celok bez zbytočných prestávok. Môj jediný negatívny postreh patrí úrovni reprodukovanej hudby, ktorá je pochopiteľne dôležitou súčasťou predstavenia.
Písať o akustickom tlaku reproduktorov mi už pripadá ako hádzanie hrachu na stenu. Zvukári a možno aj režiséri majú svoje neohraničené priestory a tie ich nepustia späť k normálu. Najmä v takomto komornom prostredí, akým divadlo P. O. Hviezdoslava je, by sa malo k hudbe pristupovať inak ako na obrovských koncertoch populárnych spevákov, kde sa ozvučujú štadióny a námestia s tisíckami ľudí. Jedným z dôležitých parametrov hudby je totiž dynamika. Bez nej je hudobná produkcia plochá. Aj keď ju počuť na kilometre ďaleko, je ochudobnená o tento dôležitý estetický prvok v celom priestore.
Dynamiku nahrádzajú dnešní zvukári akustickým tlakom, decibelmi. Repráky sú výkonné, rovnako ako zosilňovače, len na vernosť reprodukcie sa až tak nedbá. Veď si skúste predstaviť sálu, kde husličky a píšťalka rovnako ako basa sú schopné natrhnúť ušné bubienky... Potom choďte na organový koncert a porovnajte ako burácajú nízke tóny a ako nežne znejú aj tie najvyššie trilky. Ja viem, národ vraj chce decibely. To sú tie neprekročiteľné módne mantinely ľudovej zábavy.
Na začiatku som chcel písať o tom, ako sa z človeka stáva malá zelená bodka, ale toto včerajšie "dívadlo a počúvadlo" ma zaujalo tak, že som sa musel, hoc aj ako malá zelená bodka vyjadriť.
2012/09/13
Konce
Všetko má svoj koniec, dokonca aj ten vesmír, o ktorom sme si mysleli, že je nemenný. Vraj sa rozpína už od svojho veľkého Big-Bangu. Keď sa raz dorozpína, začne sa zmenšovať až do formy nehmotného bodu. To je taká laická hypotéza zostavená z viacerých vedeckých hypotéz... Aj svet, ktorý stvoril Boh má svoj koniec, ako hlása Biblia, koniec sveta bude keď nás všetkých postavia pred tribunál Posledného súdu. Nejde však o nič, čo by sa nás dotýkalo práve teraz.
Teraz nás postihujú každodenné malé konce. Končí sa aj leto, ktoré ešte nedávno láskalo vlahým podvečerom naše tváre. Bolo to krátke, ale bolo a dobre to padlo po tropických horúčavách. Začíname si zvykať na horúce leto a teraz si budeme zvykať na jesenné dažde. Mladé lastovičky sa už naučili lietať, po krátkom vytrvalostnom lietaní okolo domov, odletia do svojich teplých krajín.
Nakoniec aj jesenné farby stromov zatrie fixírkou snehová beloba a udrú nám do tvárí mrazy. Opäť budeme spomínať a smútiť za horúcim letom. Tak to chodí od ľudskej nepamäti. Civilizácia trvá príliš krátko na to, aby si uvedomila plazivé zmeny smerujúce ku koncu. Podobne ako v prírode to funguje aj medzi ľuďmi. Striedajú sa ročné obdobia. Po jari lásky príde leto a po ňom sychravá jeseň. Nakoniec koniec jesene spečatí zima. Konce nie sú zlé, zlé je len to odchádzanie. Tak nejako to napísal Jiří Wolker o sebe.
Teraz nás postihujú každodenné malé konce. Končí sa aj leto, ktoré ešte nedávno láskalo vlahým podvečerom naše tváre. Bolo to krátke, ale bolo a dobre to padlo po tropických horúčavách. Začíname si zvykať na horúce leto a teraz si budeme zvykať na jesenné dažde. Mladé lastovičky sa už naučili lietať, po krátkom vytrvalostnom lietaní okolo domov, odletia do svojich teplých krajín.
Nakoniec aj jesenné farby stromov zatrie fixírkou snehová beloba a udrú nám do tvárí mrazy. Opäť budeme spomínať a smútiť za horúcim letom. Tak to chodí od ľudskej nepamäti. Civilizácia trvá príliš krátko na to, aby si uvedomila plazivé zmeny smerujúce ku koncu. Podobne ako v prírode to funguje aj medzi ľuďmi. Striedajú sa ročné obdobia. Po jari lásky príde leto a po ňom sychravá jeseň. Nakoniec koniec jesene spečatí zima. Konce nie sú zlé, zlé je len to odchádzanie. Tak nejako to napísal Jiří Wolker o sebe.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)