Slnce, seno...

...jahody už nie sú, ale seno je riadne vysušené napriek tomu, že stojí na vlastných nohách. Nedávny krátky dážď a mierne ochladenie nám priniesli úľavu, ale paprike sa darí aj v horúčavách a paradajky sa tiež červenajú v rýchlom tempe. To je dôležité, lebo aj Marián Greksa napísal: Amerika Afrika, paradajka paprika...

Celkom vážne, v záhrade vyschýna trávnik, len vo fóliovníku bujnie aj burina. Nedávno som si navliekol pracovnú rukavicu a začal som vytrhávať plevel po okraji, kde už prerástol papriku a netušil som, čo objavím. S vytrhnutým trsom rastlinstva som zdvihol aj prisušenú hrudu zeme a pod tým sa ukázalo 8 krásnych jašteričích vajíčok..

Neodolal som, odfotil som ich a hneď som zem upravil do pôvodného stavu, aby sa im nič nestalo. Miesto som označil, aby ich nikto nevyrušoval... Už niekoľko rokov sa pravidelne zdržiava vo fóliovníku a na okolí jašterička, s ktorou dobre vychádzame. Tento rok sa objavila aj malá žabka zelená rosnička, ktorá skákala z listu na list ako veverička. Práve som nemal po ruke fotoaparát, tak možno keď trochu podrastie...

Viete, čo je kurvítko?

Lukáš Faltýnek na svojom blogu píše o tom, že moderné spotrebiče a výrobky sa osadzujú "kurvítkami". Nenašiel som slovenský ekvivalent, tak to slovo preberám do nášho jazyka, aj keď je to vlastne "čechizmus", ale taký nenápadný, lebo aj u nás sa veci občas k..azia.

Aby bolo jasné, je to taká súčiastka v elektronike, či v inom výrobku, ktorá zaručene vydrží dva roky, do skončenia záruky a potom sa zaručene pokazí... To slovo mi pripomenulo nedávny rozhovor s istým odborníkom na elektroniku, ktorý rozprával o tom, ako sa mu pokazil DVD prehrávač a privolaný ešte väčší odborník prístroj otvoril, vybral z neho to kurvítko a prístroj odvtedy šlape ako hodinky.

Bežne to však servisáci tak nerobia, lebo aj ich záujem je, aby sa veci kazili, aby ich spotrebitelia znovu a znovu nosili do opravy.. Jednoducho to staré kurvítko vyberú a dajú tam namiesto neho nové, ktoré sa zase o dva roky určite pokazí...

Nechoďte do Bambusa!

Trochu dodatočných, možno už celkom zbytočných počtov...

Nikdy nechoďte do Bambusa, iba ak by ste mali od smädu umrieť ! Malá pizzeria, v tomto čase terasa na nič, prehriata napriek zakrytiu reklamným plátnom pivovaru, tak sme volili aspoň chládok vnútri. Obsluhu tvorili dvaja mladí, asi brigádnici, mládenec a dievča, obaja štíhli ako prútiky...

Pred dverami propagované denné menu: kurací vývar a údené mäso so šošovicou mi padlo do oka, tak som si objednal a k tomu veľkú čapovanú kofolu. Manželka si objednala pirohy s bryndzou a malé pivo. Po vypití nápojov, asi po polhodine bol obed na stole. Vcelku slušné jedlo a horúco, tak som si dal ešte jednu výbornú kofolu.

Zvláštne bolo, že kofolu čapovali do hrubých značkových pohárov pivovaru Stein, ktoré boli pravdepodobne vopred prehriate. Hlboko chladený nápoj sa tak v krátkej chvíli dostal na úroveň vhodnú k pitiu a po uchopení pohára ucho ešte bolo horúce. Veľmi interesantné... Tým ale pozitíva tejto pizzerie končia.

Pri platení som si všimol, že za šošovicu bez polievky mi účtoval len o 1 korunu menej, ako bolo na pútači, teda 89 Sk. Myslel som si že ide o žart (polievka za korunu, alebo zvýhodnenie pre bezdomovcov), tak som sa tváril, že som si to nevšimol, nebudem sa hádať pre jednu polievku, bol som rád, že ju nemusím jesť, zaplatil som spolu 300 Sk (v tom 6 korún sprepitné a plus tá polievka pre čašníka k dobru...).

Keď som u polievky, asi dve hodiny pred tým som odchádzal z bufetu v jednej nemocnici, keď tam práve vošla žena chatrne oblečená s kýblikom a prosila vedúcu bufetu o trochu polievky. Neviem, ako sa dohodli, len od ďalšej sediacej dvojice pýtala 5 korún....

Nedali jej, že nemajú drobné. Tak som jej podal 10 korunáčku, ktorú som práve dostal späť pri platení... Nechcem sa vyťahovať, to nebola žiadna charita, len som si sám a možno aj tej žene na chvíľu, urobil také malé potešenie a to len za 10 Sk....

Potom začal iný príbeh, možno v niečom podobný, v niečom úplne iný, na opačnom konci spektra dobroty... Vrátim sa do pizzerie Bambus a keďže som zvedavý, tak som sa doma pozrel na internetovú stránku tejto zvláštnej letno praštenej pizzérie a nestačil som sa čudovať....

- čapovaná kofola 0,5 l podľa stránky: 25 Sk, mne účtovali 35, za dve je to 70 Sk - zisk 20 Sk
- malé pivo Stein - podľa stránky 18, účtované 25 - zisk 7 Sk
- pirohy s bryndzou podľa jedálneho lístka 90 Sk, účtoval 110 Sk - zisk 20 Sk
- zlatý kliniec - menu podľa ponuky na reklamnej tabuli (polievka + údené so šošovicou) 90 Sk, údené so šošovicou bez polievky účtované 89 Sk... teda polievka za jednu korunu... (na jedálnom lístku na internete stojí 39 Sk).

Keď to všetko spočítam, odpočítam a porovnám, zisťujem, že som zaplatil naviac 85 Sk, ak nepočítam sprepitné... Slušný lup za pol hodinu... Len sa čudujem, kde sa tí mladí ľudia naučili kradnúť vo veľkom (lebo 29% z ceny, to je už dosť), bez mihnutia oka. Len mi nehovorte, že kradnú všetci, to by bolo príliš jednoduché.

Uhorková sezóna

Horúčavy neprestávajú, so zmenou na daždivo a chladno sa čaká na začiatok mojej dovolenky, tak by som mal ísť... :) Aj tak nejdem, nech si počasie vystrája ako chce. Radšej ešte vyplním uhorkovú sezónu na blogu "oslavnou" spomienkou na svoj prvý blog, tak ako to v tomto čase robia niektorí iní... Dnes mi padla do oka "reťazovka" o tvorivých on-line začiatkoch:

Bloger si má spomenúť, kedy začal s on-line tvorbou, kedy začal používať internet, čo ho vtedy najviac zaujalo, čo robil a čo si cení na svojej tvorbe najviac... Potom pošle reťazovku ďalším 3-4 tvorivým blogerom... (voľne podľa pravidiel na sieťooku)

Niekde v hlavičke "wabovín" sa píše, že blogujem od apríla 2006, pravda je však taká, že prvý blog som si založil najmenej o rok skôr.. Ale to nie je dôležité, na tejto histórii si vôbec nezakladám. K blogom som sa dostal pri hľadaní možnosti a spôsobu zverejňovania (rodinných) fotografií. Potom sa to nejako tak zvrtlo, že som sa stal čitateľom a neskôr aj autorom vlastného blogu.

Nemám veľké pochopenie pre takéto hry, nanajvýš ak na uhorkovú sezónu... Nemyslím si, že by niekoho (okrem autora) až tak zaujímali odpovede na dané otázky, ale je to vec názoru, na blogu sa smie všetko, nič nie je predpísané, ako o tom píše aj Ivana Kralova vo svojom prvom článku na blogu: "Úprimne, neviem čo je blog... a ani nemyslím, že je to dôležité. Na nete sa všetko stále mení..."

Ivana svoju cestu našla. Myslím, že to je najdôležitejšie aj na blogu, nájsť svoju cestu a nebyť len podobný na niekoho...

Lečovina

Slnko praží tak, ako už dávno nie. Najlepšie je vnútri pod strechou, alebo v chládku pri vode. Včera okolo obeda som vstúpil do predajne mäsa, dúfajúc, že sa tam osviežim a pri tej príležitosti si kúpim kus dobrej slaniny, na ktorú mám už dva dni chuť.

Prvé čo ma po vstupe do predajne zarazilo, bola zvláštna vôňa a chvíľu som musel rozmýšľať, čo to je? Keď sa ma predavačka spýtala, čo si želám, mojou bezprostrednou reakciou bola protiotázka: Nezapchalo sa vám kanalizačné potrubie? Že nie, a prečo sa pýtam? Ja, že to len tak, niečo cítim vo vzduchu.... A ona - že ona nič.

Asi to bude pravda, že nos si rýchlo zvykne na prostredie a po prvom varovaní sa zmieri s okolitými vôňami.

Slaninu som predsa kúpil, ona vyzerala vábne, aj jej vôňa bola pravá... Po dvoch dňoch, keď sa už minula, môžem potvrdiť, že bola výborná... Dával som si k nej správne štipľavú papriku a rajčiny a k tomu som si vždy pričaroval spomienky na dávne chute z mladosti, proti ktorým nie je žiaden dišputát...

Dnes som dostal za úlohu uvariť lečo. Potešil som sa, napriek tomu, že pred týždňom sa mi totálne nepodarilo... Neviem, kde bola chyba, možno v cibuli, možno vo vajciach... Pri tom dnešnom som úmyselne odignoroval vajcia aj cibuľu, nachystal som si len čistú papriku s tým, že iba 50% pálivých žíl som vyhodil (správne rozhodnutie... :).

Trochu soli a žiadne iné dochucovanie, skrátka, bolo to fajn. Keď som doochutnával zo dve misky tej čistej "lečoviny", ešte som narýchlo opražil dve špekačky a kúsok domácej klobásy k tomu... A skoro by som zabudol, ešte som do leča nahrubo nakrájal 6 veľkých strúčikov cesnaku (namiesto cibule :)... Mňam.

Romantická komédia

Neviem, čím to je, že som sa nechal dojať takou tuctovou romantickou komédiou s klasickou zápletkou vzájomnej výmeny dvoch párov... Ani názov toho filmu som si nezapamätal, ostal mi iba príjemný pocit zo súladu konania postáv, aj keď si vlastne spočiatku po rozchode robili hrozné naschvály.

On bol spisovateľ a svojej novej láske napísal vyznanie do románu, ktorý písal pol roka. Spisovateľom je hej! Majú fantáziu, nemajú v živote žiaden problém, ako ďalej, alebo kam z konopí... Jednoducho to vymyslia ako v románe a život beží v pohode ďalej, alebo sa chvíľu zamotáva, aby na koniec prišiel ešte lepší hapyend..

Veru tak, spisovateľom možno závidieť ich inšpiráciu a fantáziu a pritom stačí len písať a písať, potom to vydať a predávať knihy... Možno stačí jeden bestseller a spisovateľ je za vodou... Spisovateľom sa môže stať každý, ale nie všetci, niektorí musíme ostať vegetovať ako čitatelia... Pre koho by inak písali romány, či básne?

Aby som sa stal spisovateľom, ešte si musím nechať narásť strnisko. To mám z tej dnešnej romantickej komédie a dnes to mám skoro na dosah... Už tri dni som sa neholil a začína to zaberať. Som hladný ako spisovateľ, tak nejako sa to hovorí ale píšem... Nie knihu, len blog. Ale ktovie - z blogerov sa občas stávajú spisovatelia...

Veď uvidíme, ak si zvyknem na svoj nový imidž, na neoholené strnisko... Naozaj neviem, čím to je, že som sa dnes nechal dojať tuctovou romantickou komédiou... Len dúfam, že to nie je tou Račianskou domácou zmeskou čo tak chutí, červeným vínom bez konzervačných prísad, ktorú som nedávno dostal do daru...

Človek a ľudia

Rád by som trochu napravil zlý dojem z môjho predchádzajúceho povzdychnutia... Predsa sa mi podarilo na deň vypadnúť zo zabehaného kolotoča, podarilo sa mi stráviť pekný deň na plavárni, starostlivo stráženej sestrami červeného kríža...

Máčal som sa v horúcej vode, ktorá pálila na celom povrchu tela, potom v plaveckom bazéne, na chvíľu pod masážnymi tryskami, odtiaľ do perličkového kúpeľa a to všetko pod jednou strechou... Vonkajší bazén som striedal s relaxačným centrom, slnko s pohodou plnou ľudí, plnou krásnych dievčat a žien....

Ale nielen žien, na plavárni je každá nová tvár predmetom vzájomného záujmu, nenápadného skúmania, je to ako čítať z knihy života. Pán s okuliarmi, ponorený po krk do vody v horúcom bazéne má tvár skúseného lekára, ako ho vídame v ordináciách, keď vstane na vlastné nohy, je to človek, ktorý pre zodpovednú prácu zanedbával svoju telesnú schránku...

Na každej tvári, aj na zbytku tela sa na plavárni zračia stopy života... Tak mi napadá, ako je to na nudistických plážach, v kempoch tých, čo dlhodobo holdujú tej vášni, slniť sa bez odevu a aj spoločensky sa tak stýkať v podobe, akej nás Boh stvoril.? Možno si človek na všetko zvykne, možno prvé vzrušenie rýchlo pominie.

V malom rozsahu som to skúsil pri poslednej dovolenke pri mori, kde sa relatívne veľký počet žien slnilo hore bez. Uvedomil som si, že ženy tak strácajú svoju bežnú "plavkovú" uniformitu, že sa tak predstavujú trochu viac, ako osobnosti. Nebolo to nepríjemné, ženy každého veku tým v mojich očiach získali niečo naviac a nebolo to len vzrušenie z nových pohľadov...

Dali by sa o tom písať poviedky, aj o tom básniť... Tak ako v tvári je zapísaná životná skúsenosť človeka, tak aj jeho telo rozpráva príbehy o cestách, ktorými ho nohy niesli... Pri mori sme zvyčajne dlhší čas, ľudia sa spoznávajú, nadväzujú priateľstvá. Na horách je to iné, tam sa stretávajú ľudia na krátke momenty, na chvíľu sa k sebe otvoria, potom navždy odídu svojimi cestami.

24 hodín denne

Očakávané dni slastného ničnerobenia sa zatiaľ nedostavili... 24 hodín prázdnin denne sa transformovalo na niečo horšie, ako je práca - na rôzne organizačné a tomu podobné starosti pre 60 ľudí, ktorí majú na každú vec 60 rôznych názorov. Súčasťou blázninca je aj stavebne technický dozor nad niekoľko miliónovou stavbou, rozčuľovanie nad majstrovstvom majstrov...

Na ilustráciu len taká maličkosť, pokazil sa elektrický zámok, privolaní majstri v počte 5 ks skonštatovali, že to sa nedá opraviť, lebo vnútri sú v tom elektrónky.. a pred tými majú oni strach... Tie "elektrónky", to je v skutočnosti jeden obyčajný elektromagnet a zopár drobných mechanických elementov. Keby tá vec nebola v záruke, tak to opravím na počkanie...

Skrátka, tento spôsob leta mi príliš nevyhovuje, napriek ranným teplotám okolo 12°C sa už teším na dovolenku... A to je ďalšia akcia, ktorú treba tak trochu pripraviť. Lokalita je už známa, trasa cesty v podstate tiež, len ubytovanie treba zabezpečiť, alebo ísť na slepo... Nebude to k moru, tam by som rád, ale ako, keď sa mi nechce lietať?

Miesto, ani čas dovolenky dopredu neprezradím, ani dlhšia prestávka na blogu nemusí znamenať dovolenku :). Celkom prozaicky strácam v tomto zhone inšpiráciu.

Záhada vedomia

13. júna povedala Mária v diskusii: zaujímavé, ale čo povieš o vedomí človeka... pre mňa je to záhada... odkiaľ sa nabralo? a čo to vlastne je, vedomie???

Je to ťažká, aj keď zaujímavá otázka a akékoľvek laické odpovede na túto otázku v sebe skrývajú riziko nepochopenia... V matematike nás kedysi učili, že neznáme javy sa najlepšie skúmajú v ich extrémnych polohách. Extrémnou polohou popri vedení je nevedieť o sebe nič teda - bezvedomie, ale nie som istý, či v čase bezvedomia neprebiehajú nejaké myšlienkové procesy, ktoré sa neskôr objavia ako sny, vidiny, či videnia...

Z predchádzajúceho môže plynúť, že myslenie môže byť východiskom pre definovanie vedomia, keď myslím, tak som (alebo viem o sebe, že som)... myslím, teda som... aspoň v zmysle uvedomovania si seba samého, čo vyslovil francúzsky filozof a matematik René Descartes, známy aj ako Cartesius (1596-1650). Je to však len jeden z názorov o vedomí....

Možno som týmto celkom neuspokojil Máriinu zvedavosť, ona sa pýta aj: kde sa vzalo? Otázky, otázky... Zdá sa mi, že aj kladenie otázok je prejavom vedomia... Kto sa pýta, má vedomie o sebe, uvedomuje si svoje okolie, a uvedomuje si, alebo hľadá svoje miesto v ňom... Aj to je vedomie. Druhou stránkou otázok sú odpovede. Odpovedám si na otázky, teda sa vnímam, našiel som (nenašiel som) odpoveď, teda opäť som...

Naše vedomie začína už s príchodom osobnosti do sveta bytostí. Po narodení sa uvedomujeme stále viac, tak rýchlo, a tak ďaleko, ako sa učíme... Zvláštnou formou učenia je zabúdanie. Riadené zabúdanie je vlastne akýsi archívny a skartačný poriadok. Najprv si ten poriadok uvedomujeme, neskôr môže postupovať aj bez nášho vedomia... Ale to som už za hranicami vlastného poznania, tu končí moja úvaha o vedomí..... :)


Kto chce vedieť viac, ako je to naozaj (naozaj?), o vedomí, nech si ho vyGooooglíí........ hoci aj na Wikipedii:

Vedomie je komplexny pojem z psychológie a filozofie, kvantovej fyziky, kozmológie (antropický princíp), mystiky, umenia a vôbec všetkých oblastí existencie človeka ako takého. Patrí k zatiaľ nevyriešeným otvoreným otázkam a základným problémom ako v „materiálnom“ - (napríklad interakcia vedomia s hmotou pri pozorovaní merania v kvantovej mechanike), tak aj v „nemateriálnom“ (filozofickom, psychologickom, atď.) aspekte. Posledné štúdie naznačujú dokonca možnost existencie vlastného časopriestoru, energie a informačného poľa (holografická paradigma).