Hovorí sa, že životnosť blogera sú dva roky... Zdá sa mi, že už nadsluhujem, budú za to nejaké body naviac? Kto by mi ich však dal, keď blogovanie je jednosmerná ulica. Ak nechcem písať o banalitách všedného dňa, ak nechcem písať o politike tak už skoro nemám o čom...
Ak sa však pozriem na svoje rubriky, ktoré vznikali náhodne podľa momentálnej potreby a nápadu, tak tých tém by bolo stále dosť...
Napríklad:
- blogovanie - písať o písaní je dosť rozšírený zvyk a často sú s tým spojené aj zaujímavé úvahy o vlastnom prístupe, ale možno ešte častejšie kritické pohľady na blogovanie iných. Kto píše dlhšie, môže hodnotiť minulosť, začiatky blogovania, deliť blogerov do kategórií, alebo triediť a hodnotiť diskutérov...
- cesty - zážitky z ciest sa nájdu, ak človek občas cestuje. Ak cestuje častejšie, alebo pravidelne, malo by ich byť viac... Nie vždy to tak je, možno našťastie, lebo na cestách sa najčastejšie stávajú nepríjemné udalosti.
Pravidelné cestovanie prináša so sebou rutinu, ktorá býva zradná... V časoch môjho pravidelného cestovania som občas niečo z cesty napísal (z nedostatku iných lepších príležitostí :)...
O cestách a cestovaní píšu aj iní, aj tu neďaleko sa objavil Silviin zážitok z presúvania sa autom po meste. Konkurencia je dobrá vec, budem sa musieť viac snažiť...
- filmové dojmy - jednoduché konštatovania o filmoch nie sú príliš zaujímavé, lebo často sa film dá odbiť dvomi tromi slovami... Filmov je oveľa viac ako dojmov z nich, ktoré by stáli za reč...
- hrôzostrašné príbehy - túto rubriku som si vymyslel viac-menej pre zábavu, tej nikdy nie je dosť, ale hrôzy a strašidlá sa mi našťastie (zdanlivo) vyhýbajú.
- hudba - je soľou a korením emócie. Tým nemyslím, že spôsobuje pálenie v očiach, alebo že by zvyšovala krvný tlak, aj keď slza občas padne na úrodnú pôdu vreckovky a pozitívny adrenalín od nej naozaj rastie... Z povahy korenín vyplýva, že sa ich množstvo nesmie preháňať a jedlá by nemali byť presolené...
- jedlo - spomeň jedlo a jedlo je za dverami... S jedlom je to tak, že keď som najedený, tak sa mi o jedle vôbec nesníva, ale niekedy pôsobí ako dobrá hudba - prináša spokojnosť a príjemné zážitky...
- komentáre - o kom a o čom? Ak vynechám spoločnosť, politiku, kultúru a iné veci všeobecného záujmu a pozornosti...
- kultúrne dojmy - kultúru som si naschvál rozdelil do dvoch kategórií, lebo dojmy sú moje a do tých mi nikto nemôže zasahovať, lebo sú jedine odo mňa závislé... Na druhej strane
- kultúrne postrehy - mi prinášajú niečo nové, čo spoznávam a o čom by sa dalo diskutovať.
- live is life - to je taká samoúčelná kategória na hudobný život v minulosti z môjho aspektu...
- na zabitie času - skutočná rarita a zriedkavosť, lebo nemám vražedné sklony, napriek tomu sa mi niekedy stáva, alebo len mám ten dojem, že drahocenný čas života zabíjam nemilobohu na hlúposti... Je to zvláštne, ale niekedy mám ten pocit aj pri tejto klávesnici a s podobným obsahom monitora ako práve teraz...
- návraty - to je batoh, ktorý je riadne naplnený a niekedy aj ťaží a niekedy z neho trčia zle poukladané haraburdy a tlačia na chrbát... nedávno som stadiaľ vyhodil jeden rároh z oblasti sci-fi a fakticky sa mi teraz lepšie dýcha... Aj keď, myslel som si, že sa mi bude dýchať ešte ľahšie... Ale však viete ako to chodí, málokedy sa niekomu človek zavďačí.
- o vesmíre - o vesmíre bolo aj to moje sci-fi a rôzne iné fantázie a fantazmagórie... Vesmír je veľký, doňho sa veľa zmestí. Nedávno som sa dočítal, že otáčanie našej zemegule sa spomaľuje, takže už je to jasné, vesmír sa zmenšuje, spomaľuje a raz príde čas, že sa zastaví... Dovtedy žime!
To by hádam na prvýkrát stačilo, ešte mi ostalo 25 hesiel... Ak raz opäť budem chcieť zabiť čas, bude o čom :) a okrem toho, volajú ma k sobotňajšiemu obedu, polievka lákavo rozvoniava a bravčový perkelt tiež... Vlastne som to poplietol, perkelt bude na zajtra, dnes bude zdravá výživa: Vajce na tvrdo so špenátom... A nepíš potom o jedle... :)
Odporúčané čítanie, tiež toto: Chyťte zlodeja
2008/06/14
2008/05/31
mimochodom...
Zaplietol som sa do sci fi príbehu a ani nestačím sledovať čas ako beží okolo mňa. Kto za to môže? Ja, nikto iný... Strašne dôležité veci sa tu medzitým stali. Predvčerom som stúpil na klinec, do päty sa mi zapichol presne jeden centimeter. Kosť je našťastie trochu ďalej, ale nič sa nekoná, po ošetrení je miesto úplne pokojné...
Včera som dával auto do opravy a tak som sa cítil voľný, že som išiel domov pešo dve hodiny. Fakticky to nie je tak ďaleko, len pol hodiny som sedel v krčme Pod orechom. Je tam fantastická krčmárka, načapovala mi síce skoro z dna suda, vzápätí narážali druhý, ale ten zjav! Piercing na spodnej pere, obvod pása odhadujem na dva metre, výška meter osemdesiat a hmotnosť najmenej 150 kg. A na tvári milý úsmev.
Začínam sa orientovať na letné stravovacie návyky. To je tiež vrcholne dôležitá aktualita. Dnes som napríklad večeral, višne priamo zo stromu, zajedal som ich výbornými jahodami, čo rastú tiež tam a pre zmenu chuti som si natrhal mladý hrášok. To bolo v záhrade, a doma som si dal navrch iba pivo Topvar Premium... Nie, následky nie sú také ako si myslíte, je mi fajn.
Teraz keď som už vypustil zo seba všetko dôležité, môžem pokračovať na úrovni vedeckej fantastiky... To "vedecké" berte s rezervou, lebo ja za to nemôžem, že ten žáner sa tak volá... Už mi je lepšie.... :)
Včera som dával auto do opravy a tak som sa cítil voľný, že som išiel domov pešo dve hodiny. Fakticky to nie je tak ďaleko, len pol hodiny som sedel v krčme Pod orechom. Je tam fantastická krčmárka, načapovala mi síce skoro z dna suda, vzápätí narážali druhý, ale ten zjav! Piercing na spodnej pere, obvod pása odhadujem na dva metre, výška meter osemdesiat a hmotnosť najmenej 150 kg. A na tvári milý úsmev.
Začínam sa orientovať na letné stravovacie návyky. To je tiež vrcholne dôležitá aktualita. Dnes som napríklad večeral, višne priamo zo stromu, zajedal som ich výbornými jahodami, čo rastú tiež tam a pre zmenu chuti som si natrhal mladý hrášok. To bolo v záhrade, a doma som si dal navrch iba pivo Topvar Premium... Nie, následky nie sú také ako si myslíte, je mi fajn.
Teraz keď som už vypustil zo seba všetko dôležité, môžem pokračovať na úrovni vedeckej fantastiky... To "vedecké" berte s rezervou, lebo ja za to nemôžem, že ten žáner sa tak volá... Už mi je lepšie.... :)
2008/05/26
Záhradné intermezzo
Hádam veľa slov netreba, pred dvomi dňami som písal o nedozretých višniach, dnes je tu už aj hrášok... mňam.
2008/05/24
Višňové guru
Mal by som písať trochu zrozumiteľnejšie, takže Guru je film, ktorý budem o chvíľu pozerať a višne... sú višne. Nezrelým višniam nikdy neodolám, sú ešte iba červené, ale chutia znamenite. Zatiaľ je to kombinácia dvoch osamelých chutí - čerešňovo sladkej a višňovo horkej.Odteraz, až kým višne dozrejú čo bude tak za týždeň, najviac dva, si z nich zopár natrhám do úst pri každej ceste do záhrady. Višne sú znamením prichádzajúceho leta, vlastne je to u nás v záhrade prvé ovocie.
Višne budú rýchlo doháňať jahody medzitým sa prihlási hrášok, hneď za ním paprika (prvé budú o týždeň), po nej rajčiny, ale to už bude letná sezóna v plnom prúde. Jasné, a čas dovoleniek za hranicami všedných dní.
Osud, o strom a mimozemské civilizácie
Kedysi dávno, keď sme sa spýtali našej kolegyne, ako sa stretla so svojim mužom, či to bol osud, vždy odpovedala, že nie osud, ale o strom... Taký vám to je ten osud, že občas na seba berie rôzne podoby...
Škoda sa tu však zamýšľať o osude, keď to už urobila (okrem iných) aj "stopárka" naprosto presne a presvedčivo vo svojej úvahe O náhodách, osudoch a vôbec...
---
Výhodou nezávislého blogu je, že nemá žiadnych adminov a cenzúru, okrem seba samého a autocenzúry, takže sa môže písať o čomkoľvek a dokonca aj o samotnom blogovaní. A môže sa o tom aj čítať... Tak som sa dočítal na MyEgo.cz, že diskusie na internete robia z ľudí idiotov... Až ma zdvihlo zo stoličky, veď aj ja na internete sem tam diskutujem, dúfam, že ešte nie som naplno postihnutý...
Autor dospel k zaujímavým záverom:
"Čím viac "demokratického" internetu, tým viac idiotov v reálnom svete..."
"Idiotov je v každej spoločnosti majorita... Slušní ľudia na internete takmer nemajú šancu..."
a končí heslom:
"Zakáž diskusiu, zachrániš planétu...! "
NEDEĽNÉ DISKUSIE
Niektoré obrázky mi pripadajú ako by boli z inej planéty a postavy na nich sú Mimozemšťania... (v strede Aliens je moja obľúbená Zlatá hviezda zo súhvezdia Alfa Centauri)
Škoda sa tu však zamýšľať o osude, keď to už urobila (okrem iných) aj "stopárka" naprosto presne a presvedčivo vo svojej úvahe O náhodách, osudoch a vôbec...
"...Občas sa v živote človeka vyskytne toľko náhod viac-menej náhodných, že im človek začne pripisovať nadprirodzený pôvod a v jeho slovnej zásobe sa objaví slovo -osud-."ale čítajte radšej kompletný originál...
---
Výhodou nezávislého blogu je, že nemá žiadnych adminov a cenzúru, okrem seba samého a autocenzúry, takže sa môže písať o čomkoľvek a dokonca aj o samotnom blogovaní. A môže sa o tom aj čítať... Tak som sa dočítal na MyEgo.cz, že diskusie na internete robia z ľudí idiotov... Až ma zdvihlo zo stoličky, veď aj ja na internete sem tam diskutujem, dúfam, že ešte nie som naplno postihnutý...
Autor dospel k zaujímavým záverom:
"Čím viac "demokratického" internetu, tým viac idiotov v reálnom svete..."
"Idiotov je v každej spoločnosti majorita... Slušní ľudia na internete takmer nemajú šancu..."
a končí heslom:
"Zakáž diskusiu, zachrániš planétu...! "
Našťastie nie som až taký radikál a stretávam v diskusii len slušných ľudí (tým druhým sa vyhýbam), tak sa pokojne prejavte, potešenie bude aj na mojej strane... :)
---
Niekedy sa mi zdá, že diskusie nerobia idiotov len na internete, ale hlavne pred televíznymi obrazovkami... Aj na nedeľu sú ohlásené diskusie na "bohovskú" tému - podpisovanie v parlamente. Jasné, že je to hanba, ale zaoberať sa tým toľký čas, ako by nebolo iných ozajstných problémov dosť, to sa mi nezdá s kostolným poriadkom.
Nepýtajte sa ma, aké mám riešenie, lebo to má dve stránky - raz sme ich zvolili, tak nech rozhodujú s dôverou, tá druhá je tiež jednoduchá, ak je pravidlo prezentovať účasť "svojim" podpisom, tak sa podpísať vlastnoručne. Aj tak to neznamená, že tam poslanec presedí celý čas, to je predsa úväzok s neobmedzenou dobou práce 24 hodín denne (pre naše blaho...:)
NEDEĽNÉ DISKUSIE
Niektoré obrázky mi pripadajú ako by boli z inej planéty a postavy na nich sú Mimozemšťania... (v strede Aliens je moja obľúbená Zlatá hviezda zo súhvezdia Alfa Centauri)
To by hádam stačilo, lebo by som začal špekulovať o blogovaní ako takom, že ma občas prepadnú otázky typu Prečo? a Za čo? a Dokedy? a Pre koho? ale to patrí do súkromnej sféry, ako admin si to práve zakazujem a vlastný kódex neporuším...
2008/05/20
White Lady
Niečo mi vŕta v hlave a niečo leží na srdci... Nie je to len cholesterol, ale aj adrenalín. Stretol som známeho, posťažoval sa (alebo pochválil?), že v tomto roku strávil 3 mesiace v nemocnici. Taká zmes diagnóz - infarkt, mozgová porážka a navrch ešte žalúdočné vredy... Liečili ho intenzívne, až mu liekmi spôsobili šedý zákal. Našťastie to včas zistili a budú ho liečiť... Bol som pri ňom takto maličký, so svojim dvomi dňami v nemocnici za posledné desaťročie.
Strašne mi vie zdvihnúť adrenalín podlosť a podvod, hoci aj v rámci zákona a práve tá, ktorá sa tvári ako zákon, je donebavolajúcou nespravodlivosťou... Ak to urobí inštitúcia bolí to dvojnásobne. V mojom prípade sa finančná inštitúcia, ktorá bola kedysi slovenská ulakomila na mojich pár korún... Už nikdy tam nevstúpim, odídem ku konkurencii, hoci aj českej...
Som opäť nezamestnaný... Posledný deň v práci som kolegom doniesol White Lady, a cestou domov som vnímal známe miesta, známe autá, známych ľudí. Na výpadovke ma už zďaleka spozorovala počerná White Lady (dievčina v mini), spôsobne sa usmiala a ja som jej s úsmevom zamával, naposledy. Hádam by som už aj zľavu dostal...
Strašne mi vie zdvihnúť adrenalín podlosť a podvod, hoci aj v rámci zákona a práve tá, ktorá sa tvári ako zákon, je donebavolajúcou nespravodlivosťou... Ak to urobí inštitúcia bolí to dvojnásobne. V mojom prípade sa finančná inštitúcia, ktorá bola kedysi slovenská ulakomila na mojich pár korún... Už nikdy tam nevstúpim, odídem ku konkurencii, hoci aj českej...
2008/05/15
Nad oblaky
Chystám sa vyletieť nad oblaky, už som preskúmal terén. Romantická úzka cesta za dedinou ma priviedla na náhornú plošinu s letiskom. Pán generálny ma o všetkých okolnostiach podrobne informoval, vyzerá to nádejne. Najväčšou neznámou,aby sa vydarili fotografie, je vraj počasie.
Chcem sa nechať trochu povoziť po nebi, napriek tomu, že už dobrých 5 rokov sa vyhýbam komfortnému cestovaniu s leteckými spoločnosťami. Chcem si sadnúť do malej Cessny, lebo ma láka fotografovanie z vtáčej perspektívy. Nemám v tom žiadne skúsenosti, ale raz je všetko prvýkrát.
Potom vám zamávam krídlami, pre istotu sa furt usmievajte, vyletí vtáčik...
2008/05/14
Rovnosť a spravodlivosť
Čakajú ma rušné dni. Dnes bol posledný deň, keď som si na väčšinu povinností povedal, že aj zajtra je deň. Hlavný program - film v televízii mi sadol do relaxu, bol to rodinný film ktorý nebudem opisovať, len toľko, že v závere sa objavila aj slza dojatia a nemyslím tým slzy na obrazovke...
Je to zvláštne, čo človeka dokáže dojať a čo to vlastne dojatie je? Podľa slovníka dojať znamená silno citovo zapôsobiť, vzrušiť, pohnúť.. (rozplakať sa od dojatia). Keby som to rekapituloval, tak to dnes nebolo silné citové zapôsobenie, aspoň nie tak, ako by som si to ja predstavoval, vzrušenie to tiež nebolo, nebola to žiadna erotika... pohnutie by možno sedelo...
Pohnutie z perfektného a hlavne presvedčivého a dokonalého hereckého výkonu, z dobre napísaného príbehu o spravodlivosti a bezpráví... A tu by som sa chcel zastaviť. Dojímajú ma (nás) príbehy, v ktorých ide o bezprávie, ale nakoniec zvíťazí láska šťastie a spravodlivosť.
Je to jednoduché, sú to sympatie s tými slabšími, je to akýsi stádový spoločenský cit spolupatričnosti a rovnosti ľudí. Keď to hovorím, nemyslím na rovnosť v bohatstve materiálnom, ani v rovnakosti údelu. Myslím na rovnosť v šťastí, na rovnosť v láske a v pocite naplnenia vlastného života, bez ohľadu na majetok a postavenie v spoločnosti, taký malý opak materializmu a socializmu.
Je to zvláštne, čo človeka dokáže dojať a čo to vlastne dojatie je? Podľa slovníka dojať znamená silno citovo zapôsobiť, vzrušiť, pohnúť.. (rozplakať sa od dojatia). Keby som to rekapituloval, tak to dnes nebolo silné citové zapôsobenie, aspoň nie tak, ako by som si to ja predstavoval, vzrušenie to tiež nebolo, nebola to žiadna erotika... pohnutie by možno sedelo...
Pohnutie z perfektného a hlavne presvedčivého a dokonalého hereckého výkonu, z dobre napísaného príbehu o spravodlivosti a bezpráví... A tu by som sa chcel zastaviť. Dojímajú ma (nás) príbehy, v ktorých ide o bezprávie, ale nakoniec zvíťazí láska šťastie a spravodlivosť.
Je to jednoduché, sú to sympatie s tými slabšími, je to akýsi stádový spoločenský cit spolupatričnosti a rovnosti ľudí. Keď to hovorím, nemyslím na rovnosť v bohatstve materiálnom, ani v rovnakosti údelu. Myslím na rovnosť v šťastí, na rovnosť v láske a v pocite naplnenia vlastného života, bez ohľadu na majetok a postavenie v spoločnosti, taký malý opak materializmu a socializmu.
2008/05/09
Kladivo na virózu
S príchodom voľných dní prišla na mňa viróza. Ohlasovala sa miernymi príznakmi už v práci, ale včera vrcholila. Povedal som si, že potrebujem pokoj a teplý čaj s energetickými prísadami, tak som si vzal voľno aj na piatok a kurírujem sa... Nakúpil som C vitamín, čosi na cmúľanie a v teple čakal som, čo bude.
Dnes je našťastie ešte len piatok a inak všedný deň, tak som si od rána užíval pokoj a ticho domova. Predpoludním som to nevydržal a vyšiel som von. Neďaleko pod stromami hučala motorová kosačka trávy. Na druhej strane, vedľa novostavby bežal kompresor a pneumatické kladivo.
O 200 metrov ďalej fičí cesta prvej triedy a na nej sa naháňajú hlavne nákladné autá. V škôlke oproti práve vypustili deti von na trávnik... Najmenej 30 detí vypustených z tried bez zábran po sebe pokrikujú, len občas ich prevýši učiteľské usmernenie. Celkom milé, ale tá namiešaná zmes zvukov tvorí kakofóniu veľmi vzdialenú akustickej pohode.
Ako zlaté klince sa k tomu pridávajú drozdy a iné vtáky svojim jarným trilkovaním. Úplná paráda. Môj kolega z Moravy, keď vošiel na jar do lesa, to vždy glosoval slovami: "Tohle má být ticho a ptáci tady řvou..."
V televízii nie je nič, na knihu nemám náladu, tak som skúsil niečo zo záznamu a nebudete mi veriť, poldruha hodina pri českej komédii ma vrátila do života. Je neuveriteľné, čo dokáže smiech a rehot, už verím, že smiech je liek, že je najlepší lekár.
Nie je dôležité, aký to bol film, bolo to niečo o ceste zájazdového autobusu k moru do Chorvátska, ale ak vás (nedajbože) chytí viróza a budete potrebovať zdravý smiech, dajte si predpísať hocijakú komédiu, takú čo vám najlepšie rozhýbe bránicu.
Dnes je našťastie ešte len piatok a inak všedný deň, tak som si od rána užíval pokoj a ticho domova. Predpoludním som to nevydržal a vyšiel som von. Neďaleko pod stromami hučala motorová kosačka trávy. Na druhej strane, vedľa novostavby bežal kompresor a pneumatické kladivo.
O 200 metrov ďalej fičí cesta prvej triedy a na nej sa naháňajú hlavne nákladné autá. V škôlke oproti práve vypustili deti von na trávnik... Najmenej 30 detí vypustených z tried bez zábran po sebe pokrikujú, len občas ich prevýši učiteľské usmernenie. Celkom milé, ale tá namiešaná zmes zvukov tvorí kakofóniu veľmi vzdialenú akustickej pohode.
Ako zlaté klince sa k tomu pridávajú drozdy a iné vtáky svojim jarným trilkovaním. Úplná paráda. Môj kolega z Moravy, keď vošiel na jar do lesa, to vždy glosoval slovami: "Tohle má být ticho a ptáci tady řvou..."
V televízii nie je nič, na knihu nemám náladu, tak som skúsil niečo zo záznamu a nebudete mi veriť, poldruha hodina pri českej komédii ma vrátila do života. Je neuveriteľné, čo dokáže smiech a rehot, už verím, že smiech je liek, že je najlepší lekár.
Nie je dôležité, aký to bol film, bolo to niečo o ceste zájazdového autobusu k moru do Chorvátska, ale ak vás (nedajbože) chytí viróza a budete potrebovať zdravý smiech, dajte si predpísať hocijakú komédiu, takú čo vám najlepšie rozhýbe bránicu.
2008/05/08
Šaty robia človeka...
Napriek zdaniu, to v názve článku nie je celá pravda. Celá pravda je,
že
šaty robia človeka spokojným.
Platí to nielen o ošatení, ale aj o obutí. Ak si na seba ráno človek natiahne handry, ktoré ho niekde omínajú, celý deň je v háji. A to nehovorím o topánkach, ktoré tlačia na otlaky (najhorší je otlak na malíčku), alebo odierajú pätu, či tak podobne. Oblečenie aj obutie spätne pôsobia na človeka.
Zlé topánky spôsobujú nemohúcu chôdzu, ťažký krok, alebo pokrivkávanie. Tak to cíti sám postihnutý a tak si to určite všimnú všetci s ktorými príde do kontaktu.
Spotené chodidlá, to je nedostatok, ktorý je veľmi nepríjemný v sede i v chôdzi. Nič nepomôže, iba sa doma vyzuť, ponožky zahodiť (postaviť) do kúta a na nohy nechať pôsobiť osviežujúci kúpeľ, potom premastiť, prepudrovať a podobne...
Nohavice, ktoré nechcú držať tam kde by mali - na páse a padajú nižšie... Toto je zvlášť nepríjemné a viditeľné u ľudí, ktorí v priebehu rokov nejakým nedopatrením prišli o svoj štíhly pás.
V krajnom prípade to môže dopadnúť aj tak ako včera, keď sa istý pán v bielom pracovnom odeve naklonil k okienku v lekárni, zároveň odhalil zástupu za ním deliacu čiaru svojich značne objemných polovičiek... Tak tak, že neskĺzli celkom dolu.
Nepríjemné sú nohavice príliš krátke, v ktorých sa človek cíti, ako porevolučný prezident, alebo naopak príliš dlhé v ktorých automaticky zametá podlahu na dráhe svojej strely.
Úzke tielko, sťa po mladšom bratovi zviera človeku hrudník a drží jeho náladu v štichu. Podobne je to s košeľou, ktorá nie je akurát, alebo radšej o číslo väčšia, ale človek si nesmie myslieť, že raz a navždy je jeho košeľa O.K., lebo každé pranie jej môže čosi ubrať, podľa materiálu z ktorého je ušitá, aj podľa pracej technológie...
Košeľu je dobré každé ráno odskúšať, urobiť v nej niekoľko spartakiádnych cvikov zameraných na pohyblivosť rúk a rozpínanie hrudného koša. V prípade akéhokoľvek obmedzenia, treba košeľu okamžite vyradiť zo šatníka.
U košele je veľmi dôležitý aj golier. Pri zapnutom hornom gombíku človek musí vedieť otáčať hlavou a zľahka pri tom aj dýchať. V prípade nedostatočného zásobovania hlavy (resp. mozgu) okysličenou krvou hrozí bezvedomie.
Ak si človek nebodaj musí natiahnuť aj obojok (kravatu), najlepšie je horný gombík vôbec nezapínať a kravatu nechať voľne, elegantne ležérne ovísať .
O saku platí to isté, čo o košeli. Čiapka, alebo klobúk nie sú až tak dôležité z hľadiska pohody, iba v zime v treskúcich mrazoch je dobré pamätať na ich hlavné poslanie. Aha, ešte som nehovoril o slipoch, trenírkach, či boxerkách, to je ale dosť intímna oblasť, takže kto nechce, nech ďalej nečíta...
Trenírky sa kedysi nosili zásadne červené, občas modré a len výnimočne biele. Podľa istých vonkajších znakov sa chalani delili na ľavákov a pravákov. Podobne opticky, ale podľa vnútorných znakov sa dala zistiť predo-zadná orientácia, ale iba po dlhšom nosení.
Stredná trenírková cesta vtedy neexistovala. Dnes sa preferuje symetria, aj keď odborníci tvrdia, že voľnosť a sloboda sú aj v tejto oblasti ideálom. Škóti iste dobre vedia, prečo nosia sukne naostro...
že
šaty robia človeka spokojným.
Platí to nielen o ošatení, ale aj o obutí. Ak si na seba ráno človek natiahne handry, ktoré ho niekde omínajú, celý deň je v háji. A to nehovorím o topánkach, ktoré tlačia na otlaky (najhorší je otlak na malíčku), alebo odierajú pätu, či tak podobne. Oblečenie aj obutie spätne pôsobia na človeka.
Zlé topánky spôsobujú nemohúcu chôdzu, ťažký krok, alebo pokrivkávanie. Tak to cíti sám postihnutý a tak si to určite všimnú všetci s ktorými príde do kontaktu.
Spotené chodidlá, to je nedostatok, ktorý je veľmi nepríjemný v sede i v chôdzi. Nič nepomôže, iba sa doma vyzuť, ponožky zahodiť (postaviť) do kúta a na nohy nechať pôsobiť osviežujúci kúpeľ, potom premastiť, prepudrovať a podobne...
Nohavice, ktoré nechcú držať tam kde by mali - na páse a padajú nižšie... Toto je zvlášť nepríjemné a viditeľné u ľudí, ktorí v priebehu rokov nejakým nedopatrením prišli o svoj štíhly pás.
V krajnom prípade to môže dopadnúť aj tak ako včera, keď sa istý pán v bielom pracovnom odeve naklonil k okienku v lekárni, zároveň odhalil zástupu za ním deliacu čiaru svojich značne objemných polovičiek... Tak tak, že neskĺzli celkom dolu.
Nepríjemné sú nohavice príliš krátke, v ktorých sa človek cíti, ako porevolučný prezident, alebo naopak príliš dlhé v ktorých automaticky zametá podlahu na dráhe svojej strely.
Úzke tielko, sťa po mladšom bratovi zviera človeku hrudník a drží jeho náladu v štichu. Podobne je to s košeľou, ktorá nie je akurát, alebo radšej o číslo väčšia, ale človek si nesmie myslieť, že raz a navždy je jeho košeľa O.K., lebo každé pranie jej môže čosi ubrať, podľa materiálu z ktorého je ušitá, aj podľa pracej technológie...
Košeľu je dobré každé ráno odskúšať, urobiť v nej niekoľko spartakiádnych cvikov zameraných na pohyblivosť rúk a rozpínanie hrudného koša. V prípade akéhokoľvek obmedzenia, treba košeľu okamžite vyradiť zo šatníka.
U košele je veľmi dôležitý aj golier. Pri zapnutom hornom gombíku človek musí vedieť otáčať hlavou a zľahka pri tom aj dýchať. V prípade nedostatočného zásobovania hlavy (resp. mozgu) okysličenou krvou hrozí bezvedomie.
Ak si človek nebodaj musí natiahnuť aj obojok (kravatu), najlepšie je horný gombík vôbec nezapínať a kravatu nechať voľne, elegantne ležérne ovísať .
O saku platí to isté, čo o košeli. Čiapka, alebo klobúk nie sú až tak dôležité z hľadiska pohody, iba v zime v treskúcich mrazoch je dobré pamätať na ich hlavné poslanie. Aha, ešte som nehovoril o slipoch, trenírkach, či boxerkách, to je ale dosť intímna oblasť, takže kto nechce, nech ďalej nečíta...
Trenírky sa kedysi nosili zásadne červené, občas modré a len výnimočne biele. Podľa istých vonkajších znakov sa chalani delili na ľavákov a pravákov. Podobne opticky, ale podľa vnútorných znakov sa dala zistiť predo-zadná orientácia, ale iba po dlhšom nosení.
Stredná trenírková cesta vtedy neexistovala. Dnes sa preferuje symetria, aj keď odborníci tvrdia, že voľnosť a sloboda sú aj v tejto oblasti ideálom. Škóti iste dobre vedia, prečo nosia sukne naostro...
2008/04/28
Tancuj, tancuj, vykrúcaj...
Mám zameškané spomienky na koncerty pod Pyramídou.. 6. apríla nás potešila mladá slovenská interpretka organovej hudby Daniela Belancová skvelou technikou i umeleckým stvárnením diel Césara Francka a Marcela Dupré. Perfektne a s citom zvládala najťažšie partie skladieb, vychutnali sme si s ňou celý rozsah tónov a súzvukov organovej hudby.
Po takom výkone sú očakávania od nasledujúcich interpretov veľmi vysoké. V nedeľu 27. apríla sme preto s očakávaním zatlieskali, keď na scénu prišiel Philippe Lefebvre, titulárny organista Katedrály Notre Dame v Paríži. Repertoár zostavený výlučne z francúzskych umelcov bol pre mňa príznakom dobrej hudby, lebo som si spomenul na koncert Vincenta Dubois spred dvoch rokov v Trnave.
Predstavte si jednoduché tóny slovenskej piesne Tancuj, tancuj, vykrúcaj... vo výške organu vyťukané čo najjednoduchšie vynikajúcim majstrom improvizácie a za tým postupné rozvíjanie motívu, jeho narastanie, žblnkotanie, tanečný vír a nakoniec aj burácanie divokých vôd a šum lesa a opäť melódia, ktorá nás dvíhala zo sedadiel... Neskutočne nádherné a emotívne pre nás ako vyznanie lásky Francúzska Slovensku.
Úspech to bol ohromný, perfektné vyvrcholenie koncertu, Standing ovation..... Potom to prišlo ešte raz, najvyššia emotívna úroveň gama, ako odozva na našu najkrajšiu pieseň, na improvizačnú krásu, melodickosť aj dynamiku: Nad Tatrou sa blýska.... Nádhera, nenachádzam slov, čo s tou melódiou dokázal titulárny organista z Notre Dame v Paríži, Philippe Lefebvre urobiť, ako ju zhmotnil do živého obrazu Slovenska... Merci, merci, merci...
Paríž je pre organových interpretov dobrým znamením.... Ale aj Slovensko! Teším sa na jesenné koncertovanie Moniky Melcovej, titulárnej organistky v Saint Martin des Champs v Paríži v jej rodnom kraji na východe Slovenska.
Po takom výkone sú očakávania od nasledujúcich interpretov veľmi vysoké. V nedeľu 27. apríla sme preto s očakávaním zatlieskali, keď na scénu prišiel Philippe Lefebvre, titulárny organista Katedrály Notre Dame v Paríži. Repertoár zostavený výlučne z francúzskych umelcov bol pre mňa príznakom dobrej hudby, lebo som si spomenul na koncert Vincenta Dubois spred dvoch rokov v Trnave.
Pri vnímaní organovej hudby a hudby vôbec, sa dostávam vyšších sfér, ktoré som si označil alfa, beta a gama... alfa znamená odpútanie od denných starostí, ale na pozadí hudby premýšľanie o živote ako takom... beta - stav, kedy si môžem zatvoriť oči a vnímať len hudbu a s ňou asociované obrazy bez rizika, že zaspím..... úroveň gama znamená že všetko je vedľajšie, vnímam iba hudbu s jej superlatívmi, doslova s ňou žijem a do očí sa tlačia slzy dojatia... do úrovne gama sa výnimočne možno dostať aj priamo z alfy.Francúzska organová hudba tak ako ju pod Pyramídou podal Philippe Lefebvre ma hneď od začiatku dostávala do stavu alfa. Betu som dosiahol až v záverečnej tretine a zdalo sa, že tým aj skončím... Prišiel však záver s pravým majstrovstvom majstra - improvizácia !
Predstavte si jednoduché tóny slovenskej piesne Tancuj, tancuj, vykrúcaj... vo výške organu vyťukané čo najjednoduchšie vynikajúcim majstrom improvizácie a za tým postupné rozvíjanie motívu, jeho narastanie, žblnkotanie, tanečný vír a nakoniec aj burácanie divokých vôd a šum lesa a opäť melódia, ktorá nás dvíhala zo sedadiel... Neskutočne nádherné a emotívne pre nás ako vyznanie lásky Francúzska Slovensku.
Úspech to bol ohromný, perfektné vyvrcholenie koncertu, Standing ovation..... Potom to prišlo ešte raz, najvyššia emotívna úroveň gama, ako odozva na našu najkrajšiu pieseň, na improvizačnú krásu, melodickosť aj dynamiku: Nad Tatrou sa blýska.... Nádhera, nenachádzam slov, čo s tou melódiou dokázal titulárny organista z Notre Dame v Paríži, Philippe Lefebvre urobiť, ako ju zhmotnil do živého obrazu Slovenska... Merci, merci, merci...
Paríž je pre organových interpretov dobrým znamením.... Ale aj Slovensko! Teším sa na jesenné koncertovanie Moniky Melcovej, titulárnej organistky v Saint Martin des Champs v Paríži v jej rodnom kraji na východe Slovenska.
2008/04/22
Láska a vďačnosť zadarmo
Jedno staré príslovie hovorí:
„Ak chceš lásku za peniaze – kúp si psa“.
Ja dodávam: "Ak ti stačí vďačnosť, kúp si auto!"
„Ak chceš lásku za peniaze – kúp si psa“.
Ja dodávam: "Ak ti stačí vďačnosť, kúp si auto!"
Zdanlivo nesúvisiace veci, ale majú niečo spoločné... Aj láska, aj vďačnosť sú vždy za niečo a nemusia to byť nutne peniaze, ale napríklad láska za lásku... To však už vyznieva ako výmenný obchod. Veľmi častý a obojstranne výhodný barter.
U vďačnosti je to trošinku inak. Vďačnosť v podstate nič nestojí, je skoro zadarmo. Jasné, že tam musí byť niečo za čo som vďačný, ale ani to nemusí byť nejaký zvláštny hmotný statok, vďačnosť môžeme získať aj za číre porozumenie. A porozumenie tiež nemusí stáť veľa, niekedy je skoro zadarmo...
Takže vďačnosť za porozumenie je tiež taký výmenný obchod, pri ktorom sa obvykle nevymieňajú nejaké cennosti z trezoru... Často obchodujeme s porozumením a za odmenu získavame vďačnosť.. Takže, ako to súvisí s autom? Úplne priamo a jednoznačne.
Kúpite si auto a budete jazdiť exponovanými úsekmi v čase dopravnej špičky... Najlepšie prejazdom nejakým špičkovým mestom, napríklad Trnavou, keď všetci motorizovaní idú naraz do práce, alebo naopak domov z práce a v piatok aj šupom na víkendové radovánky.
Keď sa všetci posúvame v hlavnej kolóne, tí čo prichádzajú z vedľajších ciest by nemali šancu zaradiť sa, keby... keby nebolo porozumenia. Stačí jemne pribrzdiť karavánu za vlastným zadkom a jednoznačným gestom, rukou naznačiť chudákovi z vedľajšej, že sa môže bezpečne zaradiť.
A to je tá naša hviezdna chvíľa, keď rozhodujeme o krátkodobom osude svojho blížneho za iným volantom, ako dopravný policajti zo Saint Tropez... To je naša žatva, zbierame ovocie svojho porozumenia - vďačnosť... Ale pozor, nikdy sa nesmú pustiť dvaja naraz... ten druhý by to už považoval za samozrejmosť, treba dať príležitosť aj ďalším..
Sú však aj takí z vedľajška, ktorí sa snažia vtlačiť pred nás, na tých si dajme pozor, lebo tí nebývajú vďační, to by potom nebol žiaden obchod. Skúste si to, je to naozaj fajn pocit, získať úsmev a vďačnosť takmer za nič... len za tú trochu porozumenia, lebo raz sa aj my ocitneme na vedľajšej...
2008/04/19
Nešťastný piatok
Ráno, ako obyčajne som sa náhlil do práce, na krátkom úseku diaľnice bola vcelku pohoda, tak som prekonával vzdialenosť na najvyššej dovolenej rýchlosti, v pravom pruhu skoro sám. Mal som malé meškanie. Zrazu som čosi zaregistroval v diaľke v ľavom pruhu. Vzápätí som to identifikoval ako riadneho vlčiaka, ako tam stojí v strede pruhu a zrejme váha, či prejsť krížom..
Noha mi automaticky spadla z plynu a nastavila so do pohotovostnej polohy brzdenia... Pes nehybne stál, bolo vidieť, že ma zaregistroval a čaká na tej nebezpečnej pozícii... Vtom sa okolo mňa prehnalo auto a v plnej rýchlosti (najmenej 140), bez najmenšieho pribrzdenia nabehlo na vlčiaka.
Silný náraz a pes sa v momente ocitol pod autom, kde ho to roztočilo, a za autom ho rotujúc vyhodilo do výšky dvoch metrov a tak dopadol na diaľnicu, kde ostal nehybne ležať.
Pod autom, ako by sa zaprášilo, vypadávali z neho nejaké plechy, no šofér to ustál, ubrzdil a zastavil o kus ďalej na krajnici. Keď som spomalene okolo neho prechádzal, už bol vonku a telefonoval. Celé sa to odohralo predo mnou ako absurdné divadlo...
Pri týchto rýchlostiach musí byť človek neustále v strehu, lebo aj tam, kde sa to nedá priamo predpokladať, sa môže náhle objaviť prekážka. Nemám rád šoférov, ktorí si pri sto tridsiatke zavesia na volant malíček jednej ruky a druhu niekde nechajú odpočívať.
Zapisujem si tento prípad ako vážne varovanie, aj keď sa nikomu okrem toho psa nič nestalo.
Noha mi automaticky spadla z plynu a nastavila so do pohotovostnej polohy brzdenia... Pes nehybne stál, bolo vidieť, že ma zaregistroval a čaká na tej nebezpečnej pozícii... Vtom sa okolo mňa prehnalo auto a v plnej rýchlosti (najmenej 140), bez najmenšieho pribrzdenia nabehlo na vlčiaka.
Silný náraz a pes sa v momente ocitol pod autom, kde ho to roztočilo, a za autom ho rotujúc vyhodilo do výšky dvoch metrov a tak dopadol na diaľnicu, kde ostal nehybne ležať.
Pod autom, ako by sa zaprášilo, vypadávali z neho nejaké plechy, no šofér to ustál, ubrzdil a zastavil o kus ďalej na krajnici. Keď som spomalene okolo neho prechádzal, už bol vonku a telefonoval. Celé sa to odohralo predo mnou ako absurdné divadlo...
Pri týchto rýchlostiach musí byť človek neustále v strehu, lebo aj tam, kde sa to nedá priamo predpokladať, sa môže náhle objaviť prekážka. Nemám rád šoférov, ktorí si pri sto tridsiatke zavesia na volant malíček jednej ruky a druhu niekde nechajú odpočívať.
Zapisujem si tento prípad ako vážne varovanie, aj keď sa nikomu okrem toho psa nič nestalo.
2008/04/14
My super sweet 16
Ahojte, to som ja Nika.
Rozhodla som sa, že vám napíšem a poviem vám, ako sa mám a čo všetko som v poslednej dobe robila.
V škole sa mi darí, ako vždy, skúšky som urobila dobre. Dnes som bola s kamarátkami nakupovať, lebo máme veľkú párty v piatok. Neviem či viete, ale na MTV je taký program "My super sweet 16" je to o tom, ako rodičia spolu s MTV poriadajú svojim deťom obrovské narodeninové party.
Tak taká párty bude aj tu, mojej kamarátky otec vlastní sieť obchodov a tak poriada veľkú párty pre svoju dcéru a bude tam cez 200 ľudí a nie všetci čo chceli ísť dostali pozvánky, ja som mala šťastie a dostala som pozvánku, preto sme jej boli kúpiť darček a aj sa popozerať po nejakom oblečení. Je tam predpísané oblečenie - čierne.
Strašne sa teším!
V hudbe sa mi celkom dari tiež. Stále chodím na hodiny k speváčke Ire. Je s ňou výborne, vie mi všetko vysvetliť a rozumieme si, a sme ako kamarátky. Na budúcu sobotu si od nej kúpim PA systém to je jeden mixážny board a 2 veľké reproduktory. Do toho sa dá napojiť 5 vecí – gitary, keyboardy a mikrofóny a ešte aj CD prehrávače alebo ďalšie mixážne boardy.
Ira mi ešte tento týždeň ide kúpiť aj pár káblov a potom asi na budúci mesiac pôjdeme spolu kúpiť mikrofón. Už o chvíľu pôjdeme nahrávať do štúdia, dúfam že to vyjde. Ešte som si nie na 100% istá, ktorú pesničku si nahrám. Zohnala som si aj kapelu, už nám chýba len basista.
Bubeník je môj najlepší kamarát Emanuel. Má 17 a je vysoký 2 metre a niečo, gitarista ja Natan (polovičný Angličan) a tiež má viac ako 2 metre, čiže pri nich vyzerám ako trpaslík. Výborne spolu vychádzame.
Budeme cvičiť u Emanuela, má v svojom byte miesto. Akurát pred tým, ako som išla napísať tento mail som si pozerala pesničky, ktoré by sme mohli robiť a strašne sa mi pozdáva pesnička Zombie od The Cranberries , je to výborná pesnička. Je ale trochu obtiažna lebo speváčka používa techniku, ktorá sa volá melisma. Ale mala by som to zvládnuť.
Ináč všetko je v pohode. Veľa chodím von, doma nemám čo robiť. Väčšinou chodím do skateparku. Je to taký akoby park pre skaterov sú tam "bowls" and schody a zábradlia aby sa mohli skateboardovať a môže sa tam kresliť aj grafity.
No, to je asi tak všetko. Už musím aj tak končiť lebo mamina na mňa volá, aby sme už išli spať. Strašne mi chýbate a ďakujem za to, že na mňa všetci myslíte.
Nika
Rozhodla som sa, že vám napíšem a poviem vám, ako sa mám a čo všetko som v poslednej dobe robila.
V škole sa mi darí, ako vždy, skúšky som urobila dobre. Dnes som bola s kamarátkami nakupovať, lebo máme veľkú párty v piatok. Neviem či viete, ale na MTV je taký program "My super sweet 16" je to o tom, ako rodičia spolu s MTV poriadajú svojim deťom obrovské narodeninové party.
Tak taká párty bude aj tu, mojej kamarátky otec vlastní sieť obchodov a tak poriada veľkú párty pre svoju dcéru a bude tam cez 200 ľudí a nie všetci čo chceli ísť dostali pozvánky, ja som mala šťastie a dostala som pozvánku, preto sme jej boli kúpiť darček a aj sa popozerať po nejakom oblečení. Je tam predpísané oblečenie - čierne.
Strašne sa teším!
V hudbe sa mi celkom dari tiež. Stále chodím na hodiny k speváčke Ire. Je s ňou výborne, vie mi všetko vysvetliť a rozumieme si, a sme ako kamarátky. Na budúcu sobotu si od nej kúpim PA systém to je jeden mixážny board a 2 veľké reproduktory. Do toho sa dá napojiť 5 vecí – gitary, keyboardy a mikrofóny a ešte aj CD prehrávače alebo ďalšie mixážne boardy.
Ira mi ešte tento týždeň ide kúpiť aj pár káblov a potom asi na budúci mesiac pôjdeme spolu kúpiť mikrofón. Už o chvíľu pôjdeme nahrávať do štúdia, dúfam že to vyjde. Ešte som si nie na 100% istá, ktorú pesničku si nahrám. Zohnala som si aj kapelu, už nám chýba len basista.
Bubeník je môj najlepší kamarát Emanuel. Má 17 a je vysoký 2 metre a niečo, gitarista ja Natan (polovičný Angličan) a tiež má viac ako 2 metre, čiže pri nich vyzerám ako trpaslík. Výborne spolu vychádzame.
Budeme cvičiť u Emanuela, má v svojom byte miesto. Akurát pred tým, ako som išla napísať tento mail som si pozerala pesničky, ktoré by sme mohli robiť a strašne sa mi pozdáva pesnička Zombie od The Cranberries , je to výborná pesnička. Je ale trochu obtiažna lebo speváčka používa techniku, ktorá sa volá melisma. Ale mala by som to zvládnuť.
Ináč všetko je v pohode. Veľa chodím von, doma nemám čo robiť. Väčšinou chodím do skateparku. Je to taký akoby park pre skaterov sú tam "bowls" and schody a zábradlia aby sa mohli skateboardovať a môže sa tam kresliť aj grafity.
No, to je asi tak všetko. Už musím aj tak končiť lebo mamina na mňa volá, aby sme už išli spať. Strašne mi chýbate a ďakujem za to, že na mňa všetci myslíte.
Nika
2008/04/13
Je tu leto a politika
Je tu leto bez predchádzajúceho varovania, lebo počasie chodí bez objednávky, ako sa mu zachce.
Ešte nedávno som zatváral okná a otváral radiátor, dnes je to naopak. Príroda láka k sebe, do jej materinského lona, tam je vždy dobre, aj v lete najmä v chládku pod stromami. Zatiaľ sa však zelenajú hlavne lúky a stromy trochu nesmelo nahadzujú svoj letný šat.
A je to, je po obede. Na siestu s kávou si zapínam televízor a politiku... Najprv o tlačovom zákone hlavne z úst Rafaja a Štefanca, hlavným znakom je "multijumping" (skákanie do reči). Inak nič nové pod slnkom, iba že to vypadalo ako trochu nevyrovnané súperenie triezvosti s emóciami... Je fajn, že rukojemnícka dráma sa skončila bez strát na životoch...
Prepínam na Mečiara s Csákym, ani nevnímam, ktorý je to kanál, ale tróni tam Zlatica ako kvázi moderátorka. Nechcem sa miešať do našej politiky, mám svoju vlastnú a som v podstate nezainteresovaný pozorovateľ (nie najmúdrejší, nie s jedinou večnou pravdou...), takže iba v stručnosti moje dojmy, ktoré som si z tejto diskusie odniesol...
Zlatica sa snaží dostať oboch diskutujúcich, tam, kde si to naplánovala...
Mečiar tvrdí, že hlasovanie SMK za Zmluvu bolo výsledkom chladnej kalkulácie strany. Je to celkom pravdepodobné a logické, ak sa nad tým zamyslíme bez emócií. V podstate Csáky tvrdí to isté, takže to bude pravda.
V mysli sa mi vybavuje Dzuridove vybafnutie na SMK po hlasovaní o Zmluve, že SMK tým stratila svojich voličov, ale zdá sa, že opak bude pravdou. Až teraz sa Csákymu podarilo fakticky vyhodiť Bugára zo sedla.
Logické diskutovanie hrá do karát Mečiarovi, tam nemá problémy, má prehľad o politike aj v širšom Európskom rámci, nielen na vlastnom slovenskom piesočku. Iná vec sú jeho konkrétne výsledky v politickej džungli Európy, ale o tom potom, lebo v politike nikto nie je sám... Jeho analýzy sú presné. Csákymu logika tiež nevadí, má na to, ibaže logiku si prispôsobuje svojim cieľom... vlastne to tak robí každý dobrý politik.
Zlatica argumentuje negatívnym hodnotením situácie (kroku SMK) "našimi" politológmi, Mečiar sa z nich smeje.
Csáky argumentuje pozitívnym hodnotením SMK v článku českého novinára Ľuboša Palatu, ak som dobre rozumel, ide o novinára, ktorý sa pokúšal preraziť aj cez slovenské nebo na jeho.blogu na blog.sme.sk a to dosť diletantsky a neúspešne. Po tomto extempore sa mi javí ako najlepší slovenský politológ práve Vladimír Mečiar.....
Nechcem dodatočne špekulovať o tom, prečo Dzurinda na čele opozície išiel do tlaku proti Lisabonskej zmluve cez tlačový zákon, ale mám o tom svoju predstavu, ak domyslím, kto bol jeho oporou počas 8 rokov jeho vládnutia na Slovensku...
Na záver iba postreh, ktorý u mňa nie je nový, ani objavný - Zlatica v tejto diskusii hrala druhé (vlastne tretie) husle. Viedla diskusiu smerom k rozbrojom na domácej scéne a nechcela akceptovať širšie súvislosti... Hostia sa ubránili a ostali u veci... Toto sa mi u moderátorov nepáči, preto Zlatica u mňa skončila ako herečka so zle napísaným scenárom.
... Keď som sa už dnes do tej našej politiky zažral, som zvedavý na komentár Stanislava Krištofíka. Nie že by som hltal jeho hodnotiace rozbory nedeľných diskusií, lebo je to ťažké sústo okorenené stále tým istým jeho straníckym korením, ale dnes si ich prečítam (ak budú), aby som mohol vecne porovnať svoje dojmy...
Príjemný zvyšok nedele.....
Ešte nedávno som zatváral okná a otváral radiátor, dnes je to naopak. Príroda láka k sebe, do jej materinského lona, tam je vždy dobre, aj v lete najmä v chládku pod stromami. Zatiaľ sa však zelenajú hlavne lúky a stromy trochu nesmelo nahadzujú svoj letný šat.
Krátka reportáž z našich kuchýň: Suseda už pred polhodinou doklepala svoje nedeľné rezne, u nás na šporáku vrie voda so zemiakmi a v trúbe sa pečie sekaná...
A je to, je po obede. Na siestu s kávou si zapínam televízor a politiku... Najprv o tlačovom zákone hlavne z úst Rafaja a Štefanca, hlavným znakom je "multijumping" (skákanie do reči). Inak nič nové pod slnkom, iba že to vypadalo ako trochu nevyrovnané súperenie triezvosti s emóciami... Je fajn, že rukojemnícka dráma sa skončila bez strát na životoch...
Prepínam na Mečiara s Csákym, ani nevnímam, ktorý je to kanál, ale tróni tam Zlatica ako kvázi moderátorka. Nechcem sa miešať do našej politiky, mám svoju vlastnú a som v podstate nezainteresovaný pozorovateľ (nie najmúdrejší, nie s jedinou večnou pravdou...), takže iba v stručnosti moje dojmy, ktoré som si z tejto diskusie odniesol...
Zlatica sa snaží dostať oboch diskutujúcich, tam, kde si to naplánovala...
Mečiar tvrdí, že hlasovanie SMK za Zmluvu bolo výsledkom chladnej kalkulácie strany. Je to celkom pravdepodobné a logické, ak sa nad tým zamyslíme bez emócií. V podstate Csáky tvrdí to isté, takže to bude pravda.
V mysli sa mi vybavuje Dzuridove vybafnutie na SMK po hlasovaní o Zmluve, že SMK tým stratila svojich voličov, ale zdá sa, že opak bude pravdou. Až teraz sa Csákymu podarilo fakticky vyhodiť Bugára zo sedla.
Logické diskutovanie hrá do karát Mečiarovi, tam nemá problémy, má prehľad o politike aj v širšom Európskom rámci, nielen na vlastnom slovenskom piesočku. Iná vec sú jeho konkrétne výsledky v politickej džungli Európy, ale o tom potom, lebo v politike nikto nie je sám... Jeho analýzy sú presné. Csákymu logika tiež nevadí, má na to, ibaže logiku si prispôsobuje svojim cieľom... vlastne to tak robí každý dobrý politik.
Zlatica argumentuje negatívnym hodnotením situácie (kroku SMK) "našimi" politológmi, Mečiar sa z nich smeje.
Csáky argumentuje pozitívnym hodnotením SMK v článku českého novinára Ľuboša Palatu, ak som dobre rozumel, ide o novinára, ktorý sa pokúšal preraziť aj cez slovenské nebo na jeho.blogu na blog.sme.sk a to dosť diletantsky a neúspešne. Po tomto extempore sa mi javí ako najlepší slovenský politológ práve Vladimír Mečiar.....
Nechcem dodatočne špekulovať o tom, prečo Dzurinda na čele opozície išiel do tlaku proti Lisabonskej zmluve cez tlačový zákon, ale mám o tom svoju predstavu, ak domyslím, kto bol jeho oporou počas 8 rokov jeho vládnutia na Slovensku...
Na záver iba postreh, ktorý u mňa nie je nový, ani objavný - Zlatica v tejto diskusii hrala druhé (vlastne tretie) husle. Viedla diskusiu smerom k rozbrojom na domácej scéne a nechcela akceptovať širšie súvislosti... Hostia sa ubránili a ostali u veci... Toto sa mi u moderátorov nepáči, preto Zlatica u mňa skončila ako herečka so zle napísaným scenárom.
... Keď som sa už dnes do tej našej politiky zažral, som zvedavý na komentár Stanislava Krištofíka. Nie že by som hltal jeho hodnotiace rozbory nedeľných diskusií, lebo je to ťažké sústo okorenené stále tým istým jeho straníckym korením, ale dnes si ich prečítam (ak budú), aby som mohol vecne porovnať svoje dojmy...
Príjemný zvyšok nedele.....
2008/04/10
Déžavu
Nestretol som Déža, iba som sa dnes ráno trochu zabával. Najprv mi do cesty, na cestu vybehla malá lasica. Zastavila presne v predpokladanej stope pravého kolesa... Prekvapil ma jej samovražedný úmysel, nechcel som jej ublížiť, stačil som ešte uhnúť vľavo. To jej zastavenie sa ukázalo ako dobrá taktika, lebo som mal pevný bod pre jej obídenie. Keby bola pokračovala, mohlo to skončiť horšie. Takto prežila aj nasledujúce auto, lebo za mnou sa opäť rozbehla a kým to prišlo, už bola mimo cesty. Dobrý začiatok dňa - zachránený život.
To pravé "deja vu" prišlo v meste. Presne na rovnakom mieste čakania na zelenú ako už niekoľko dní predtým, prešiel cez cestu pán v čiernom plášti v "najlepších" rokoch, vpredu okuliare a vzadu začínajúca plešina, ktorá sa nápadne podobá mojej a náhlivo kráčal po chodníku hore kopcom. Neuveriteľne rovnaká scéna, ktorá sa odohrala prvýkrát v pondelok a odvtedy sa opakuje každý deň so železnou pravidelnosťou. Rovnaká tvár, rovnaký výraz, rovnaké zaujatie, náhlivo kráčajúc vpred k neznámemu cieľu. Ako ja, iba že cieľ poznám a veziem sa v aute dolu kopcom... Pýtam sa spolu s Cmoríkom: Čo to znamená..?
Za mestom je rušno, nad cestou prelietavajú dva kŕdle bažantov. Krásnym veľkým oblúkom vzlietajú vysoko, nad cestou dosahujú vrchol a opäť oblúkovito klesajú na pole. Dokonale premyslený a bezpečný manéver. Inak to robia šantiace vrabce a drozdy, ktoré z akéhosi rozmaru prelietavajú tesne pred autom, v malej výške nad kapotou a robia to často, myslím, že úmyselne. Je to ako hra pri ktorej využívajú teplý vzdušný prúd okolo auta pre svoje potešenie.
Všimol som si tiež, že dravce sedávajú na stromoch pri ceste (na tejto rovine inde ani nie sú stromy) a vymyslel som si dve príčiny ich sedenia blízo ciest... Pri prechádzaní áut sa vyplašia hlodavce poblíž cesty a tak môžu po nich ľahko vyštartovať. Druhá príčina vysedávania v blízkosti cesty je tiež veľmi prozaická, stáva sa, že autá prejdú zajaca, alebo inú drobnú zver a tá je potom ľahkou korisťou dravca. Tento týždeň som videl na mojej trase tri také príležitosti...
Pred vstupom do podniku stála najnovšia Fábia, tak som ju obchádzal a všímal som si hlavne prednú časť s novým typom integrovaných svietidiel. Už to pomaly začína pripomínať normálne auto... Tak ma to zaujalo, až to bolo podozrivé majiteľke, ktorá práve k autu prichádzala. Že čo si tak obzerám to jej auto? Priznal som sa, že ma zaujali tie drobné vylepšenia vzhľadu. Že či by som si ju kúpil...? Veru zatiaľ nie. Ešte počkám na jedno dve ďalšie vylepšenia...
Dovtedy iba Práci česť!
_______________________
Odporúčané čítanie (nepovinné :):
Zvieratá (vraj) nemyslia na minulosť... (alebo jeden z ďalších omylov našej vedy)
- Americký scifi film Deja vu
- Diskusia o deja vu
- Nevysvetliteľné javy
A ešte niečo o zvieratách a minulosti
To pravé "deja vu" prišlo v meste. Presne na rovnakom mieste čakania na zelenú ako už niekoľko dní predtým, prešiel cez cestu pán v čiernom plášti v "najlepších" rokoch, vpredu okuliare a vzadu začínajúca plešina, ktorá sa nápadne podobá mojej a náhlivo kráčal po chodníku hore kopcom. Neuveriteľne rovnaká scéna, ktorá sa odohrala prvýkrát v pondelok a odvtedy sa opakuje každý deň so železnou pravidelnosťou. Rovnaká tvár, rovnaký výraz, rovnaké zaujatie, náhlivo kráčajúc vpred k neznámemu cieľu. Ako ja, iba že cieľ poznám a veziem sa v aute dolu kopcom... Pýtam sa spolu s Cmoríkom: Čo to znamená..?
Za mestom je rušno, nad cestou prelietavajú dva kŕdle bažantov. Krásnym veľkým oblúkom vzlietajú vysoko, nad cestou dosahujú vrchol a opäť oblúkovito klesajú na pole. Dokonale premyslený a bezpečný manéver. Inak to robia šantiace vrabce a drozdy, ktoré z akéhosi rozmaru prelietavajú tesne pred autom, v malej výške nad kapotou a robia to často, myslím, že úmyselne. Je to ako hra pri ktorej využívajú teplý vzdušný prúd okolo auta pre svoje potešenie.
Všimol som si tiež, že dravce sedávajú na stromoch pri ceste (na tejto rovine inde ani nie sú stromy) a vymyslel som si dve príčiny ich sedenia blízo ciest... Pri prechádzaní áut sa vyplašia hlodavce poblíž cesty a tak môžu po nich ľahko vyštartovať. Druhá príčina vysedávania v blízkosti cesty je tiež veľmi prozaická, stáva sa, že autá prejdú zajaca, alebo inú drobnú zver a tá je potom ľahkou korisťou dravca. Tento týždeň som videl na mojej trase tri také príležitosti...
Pred vstupom do podniku stála najnovšia Fábia, tak som ju obchádzal a všímal som si hlavne prednú časť s novým typom integrovaných svietidiel. Už to pomaly začína pripomínať normálne auto... Tak ma to zaujalo, až to bolo podozrivé majiteľke, ktorá práve k autu prichádzala. Že čo si tak obzerám to jej auto? Priznal som sa, že ma zaujali tie drobné vylepšenia vzhľadu. Že či by som si ju kúpil...? Veru zatiaľ nie. Ešte počkám na jedno dve ďalšie vylepšenia...
Dovtedy iba Práci česť!
_______________________
Odporúčané čítanie (nepovinné :):
Zvieratá (vraj) nemyslia na minulosť... (alebo jeden z ďalších omylov našej vedy)
- Americký scifi film Deja vu
- Diskusia o deja vu
- Nevysvetliteľné javy
A ešte niečo o zvieratách a minulosti
2008/04/03
Jar je tu
Nevidel som síce lastovičku, ale iba ľahko odetú slečnu v minisukni na výpadovke z Trnavy a to stačí...
2008/04/01
Toto nie je prvý apríl
Som nevrlý a pritom dnešný večer tak pekne začínal pokračovaním Normálnej rodinky od Petra Marcina... To vážne, už som si dal túto parodicko-komickú grotesku do svojej čítačky... Teda nie do Gúgl-rídla, ale do Rainlendára.
Dnes večer som sa rozhodol, že utorky venujem televízii, ale už mám aj aké-také pochybnosti o správnosti tohto rozhodnutia. Marcina beriem, zdá sa, že si prečítal moje predchádzajúce blogové hodnotenie, že tento druh humoru a satiry mi vyhovuje. :)
Na chvíľu som si prepol aj na jednotkové SOS, vraj prvo aprílové, kde práve Polnišová pokrikovala v posilovni na cvičenky a cvičencov. Nevydržal som dlho, obával som sa, že z toho škreku ma rozbolí hlava. Ale o tom inokedy.
Môj televízny večer pokračoval Šípovou "Všechnopárty" o peniazoch a financiách. Poznám aj príjemnejšie témy, ale šípovitý inteligentný humor znášam veľmi dobre. Debatovali o štátnych financiách, burze a českých bankovkách... Môžu, Euro ich ešte nestraší...
V závere sa Šíp pýtal autora návrhu všetkých českých bankoviek, ktoré cudzie peniaze sa mu najviac páčia, tak som čakal, že povie: Slovenské. Ale nie, nepovedal. Najkrajšie vraj boli dve bankovky cárskeho Ruska...
Záverečnou bodkou za mojim "sedením" (v závere "ležaním") pri TV aparáte, bola Zuzana Bubílková... Šlo to celkom dobre až k bodu, keď jej už nestačilo české politické javisko a vrhla sa ako za starých čias na Mečiara a Slotu...
Ako to dopadlo, už si nepamätám, lebo v tom zlomovo dôležitom bode relácie som ako na potvoru zaspal. Už chápete, prečo som nevrlý? Nejde o zaspanie, to by bolo v poriadku, ale to pred-polnočné prebúdzanie... Tak som si prišiel, s prepáčením, vyliať zlosť sem k vám do svojho blogu.
Polepším sa, dúfam... Na budúci utorok. Haha - prvý apríl! Mňa dnes nikto nedobehol... (okrem Bubílkovej).
________________________
nevrlý príd. mrzutý, podráždený; nevľúdny, morózny: n. človek, pohľad;
Dnes večer som sa rozhodol, že utorky venujem televízii, ale už mám aj aké-také pochybnosti o správnosti tohto rozhodnutia. Marcina beriem, zdá sa, že si prečítal moje predchádzajúce blogové hodnotenie, že tento druh humoru a satiry mi vyhovuje. :)
Na chvíľu som si prepol aj na jednotkové SOS, vraj prvo aprílové, kde práve Polnišová pokrikovala v posilovni na cvičenky a cvičencov. Nevydržal som dlho, obával som sa, že z toho škreku ma rozbolí hlava. Ale o tom inokedy.
Môj televízny večer pokračoval Šípovou "Všechnopárty" o peniazoch a financiách. Poznám aj príjemnejšie témy, ale šípovitý inteligentný humor znášam veľmi dobre. Debatovali o štátnych financiách, burze a českých bankovkách... Môžu, Euro ich ešte nestraší...
V závere sa Šíp pýtal autora návrhu všetkých českých bankoviek, ktoré cudzie peniaze sa mu najviac páčia, tak som čakal, že povie: Slovenské. Ale nie, nepovedal. Najkrajšie vraj boli dve bankovky cárskeho Ruska...
Záverečnou bodkou za mojim "sedením" (v závere "ležaním") pri TV aparáte, bola Zuzana Bubílková... Šlo to celkom dobre až k bodu, keď jej už nestačilo české politické javisko a vrhla sa ako za starých čias na Mečiara a Slotu...
Ako to dopadlo, už si nepamätám, lebo v tom zlomovo dôležitom bode relácie som ako na potvoru zaspal. Už chápete, prečo som nevrlý? Nejde o zaspanie, to by bolo v poriadku, ale to pred-polnočné prebúdzanie... Tak som si prišiel, s prepáčením, vyliať zlosť sem k vám do svojho blogu.
Polepším sa, dúfam... Na budúci utorok. Haha - prvý apríl! Mňa dnes nikto nedobehol... (okrem Bubílkovej).
________________________
nevrlý príd. mrzutý, podráždený; nevľúdny, morózny: n. človek, pohľad;
2008/03/29
Možno bude pokračovanie
Veľmi nerád sa vyhováram na počasie, lebo tak ako politiku, ani počasie nevieme ovplyvniť. Naozaj som mal v úmysle ísť dnes do prírody a chodiť a chodiť, lenže drobný a vytrvalý dáždik neznášam, tak tu sedím a rozmýšľam, čo s tým?
Ani piatkový blog som nestíhal, a v práci aj tak nič nové nemám, iba obed bol zaujímavý, spestrený spoločenskou konverzáciou s dámou z druhého poschodia, ktorá trochu zľudštila záverečný mesačný finiš na pracovisku. Keď sa stretnú dvaja blogeri, vždy je o čom hovoriť.
Márne sa inak snažím nájsť nejakú pointu včerajšieho dňa. Možno iba taká malá provokácia, že už mám chuť splniť to, čo som tu pred istým časom sľúbil a možno by som už ani nemusel, lebo je to tak dávno a čas dobre maže stopy. Alebo sa sľuby majú plniť bez ohľadu na čas?
Ani piatkový blog som nestíhal, a v práci aj tak nič nové nemám, iba obed bol zaujímavý, spestrený spoločenskou konverzáciou s dámou z druhého poschodia, ktorá trochu zľudštila záverečný mesačný finiš na pracovisku. Keď sa stretnú dvaja blogeri, vždy je o čom hovoriť.
Márne sa inak snažím nájsť nejakú pointu včerajšieho dňa. Možno iba taká malá provokácia, že už mám chuť splniť to, čo som tu pred istým časom sľúbil a možno by som už ani nemusel, lebo je to tak dávno a čas dobre maže stopy. Alebo sa sľuby majú plniť bez ohľadu na čas?
2008/03/27
2008/03/26
Strýco Marcin a normálna rodinka
Na strýca Marcina, uja Mlsnu si ešte občas spomeniem a spomínal som ho aj dnes, keď som si zo záznamu pozeral včerajšieho Petra Marcina a jeho Normálnu rodinku. Nebudem vás napínať, hneď na začiatku poviem, že Marcin podľa mňa neprekročil svoj komediálny tieň a tak ma celú polhodinu trochu znervózňoval...
Eva Pavlíková bola komediálne trochu preexponovaná, ale inak si asi zahrala s chuťou... Najviac sa mi páčila rola Juraja Hrčku s jeho hip-hopom a bratislavčinou, to je ono.... bola to zatiaľ iba epizódna úloha, ale možno ešte dostane príležitosť. Možno aj z Petra časom spadne istá strnulosť a v dobrom trochu vypadne zo svojho obnoseného kabáta.
Formát relácie mi vzdialene pripomenul české kameňáky (hrané vtipy) a trochu aj tele-tele (absurdná groteska s prvkami paródie). To pripomenutie nastalo v scéna v ružovej záhrade, mimochodom , asi najvydarenejšej pre Marcina. Nakoniec, inšpiráciu treba brať tam, kde je z čoho... Cez hlavnú postavu rodinky cítiť pochopiteľne značný vplyv susedov...
Celá relácia mi pripadá ako pokus o grotesku, čo nemusí byť zlé, iba trochu s mierou..? ale "s mierou" to sa ku groteske príliš nehodí, preto nech je preexponovaná, ale presvedčivo... Netvrdím, že si už ďalšie pokračovanie nepozriem, ale ani nesľubujem, že sa stanem divákom Normálnej (praštenej) rodinky...
Eva Pavlíková bola komediálne trochu preexponovaná, ale inak si asi zahrala s chuťou... Najviac sa mi páčila rola Juraja Hrčku s jeho hip-hopom a bratislavčinou, to je ono.... bola to zatiaľ iba epizódna úloha, ale možno ešte dostane príležitosť. Možno aj z Petra časom spadne istá strnulosť a v dobrom trochu vypadne zo svojho obnoseného kabáta.
Formát relácie mi vzdialene pripomenul české kameňáky (hrané vtipy) a trochu aj tele-tele (absurdná groteska s prvkami paródie). To pripomenutie nastalo v scéna v ružovej záhrade, mimochodom , asi najvydarenejšej pre Marcina. Nakoniec, inšpiráciu treba brať tam, kde je z čoho... Cez hlavnú postavu rodinky cítiť pochopiteľne značný vplyv susedov...
Celá relácia mi pripadá ako pokus o grotesku, čo nemusí byť zlé, iba trochu s mierou..? ale "s mierou" to sa ku groteske príliš nehodí, preto nech je preexponovaná, ale presvedčivo... Netvrdím, že si už ďalšie pokračovanie nepozriem, ale ani nesľubujem, že sa stanem divákom Normálnej (praštenej) rodinky...
Panta rei
Opäť sneží (dnes 10:00)Nebolo by na tom nič zvláštne, veď ešte nie je apríl - najkrajší mesiac, ale zvláštne je, že moje pocity sa zhodujú s počasím a možno nielen moje.
Zastavil sa čas, alebo len hodiny idú pomalšie? V jednej diskusii som čítal, že pri prechode na letný čas sa čas posúva o jednu hodinu... Aký to omyl ľudskej relativity.
Čas je vesmír a svetlo je odvrátenou stranou tmy. Čas nás núti premýšľať o podstate... Vesmír je živá hmota a má dušu, lebo základnou vlastnosťou živého je pohyb a vesmír je v neustálom pohybe.
Bez pohybu nič neexistuje, všetko je hmota a energia v rôznych formách a prejavoch. Základnou časťou hmoty, menšou ako atóm a jeho známe zložky, je častica život - motor pohybu, sila príťažlivosti a podstata všetkého...
Neexistujú nehmotné veci, duša vecí je v nich, sú však veci a vzťahy, ktoré my (ešte?) nepoznáme, alebo nechápeme (a možno nikdy chápať nebudeme), lebo nám to naša hmotná podstata neumožňuje..
Sám si oponujem - veď myslenie, predstavy, vedomosti a fantázia s ktorou narábame sú prejavy ducha... Áno, aj duchovno a filozofiu sme si vymysleli, naučili sme sa rozprávať a písať, aby sme ovládli slová, ktoré tvoria dušu, aby sme vyjadrili a zaznamenali zložitosti nášho vnímania v procese vlastného uvedomovania.
To všetko existuje v nás a všetka fantázia a múdrosť je uväznená v našom tele. Bez neho to prestáva existovať, ostávajú iba stopy uložené v iných živých bytostiach. Všetky filozofické úvahy o vzťahu tela a duše skončia ako otázky vyslovené z nepochopenia súvislostí a času. Napriek tomu sa budeme pýtať...
Všetko je v pohybe, všetko sa vyvíja, všetko plynie. Z toho pochádza všetko vo vesmíre. Na počiatku možno stačil závan motýlích krídel, jedno jediné slov a všetko ostatné zariadil život vnútri hmoty.
Napriek všetkému tu povedanému, nie som vyznaním materialista, lebo myslím a cítim pohyby okolo a moja hmota sa prejavuje navonok zdanlivo nehmotnými prejavmi.
Človek si uvedomuje svoje bytie a sám si vytvára dušu, vymýšľa si teórie a hypotézy o pôvode sveta i o tom, kto je a kam kráča. Vyznáva všeobecné ľudské duchovné hodnoty, ale to mu nebráni myslieť individuálne a absolútne voľne...
...
Prestal padať sneh, svieti slnko...
_______
Panta rei - všetko plynie je Platónova skrátená interpretácia tvrdenia antického filozofa Herakleita, že "zostupujeme i nezostupujeme do tých istých riek, sme to my i nie sme to my, lebo sa nedá dva razy vstúpiť do tej istej rieky". Platón to chápe tak, že všetko sa neustále mení, a preto neexistuje bytie v pravom slova zmysle.
2008/03/21
Aktuálne filmové a TV dojmy
Už niekoľko dní sa chystám písať o filme KVASKA, z ktorého som mal veľmi dobrý dojem... Neotrepaný námet, žánrovo akože muzikál, ale na nič sa nehrá, nič nekopíruje... Po dlhšom čase český film, ktorý ma príjemne prekvapil po každej stránke. Dokonca ani na zvukovú kvalitu sa nesťažujem.
To však nemôžem povedať o filme MEDVÍDEK, ktorý sa mi premietol pred očami dnes. Je tu istá žánrová podobnosť s filmom Polčas rozpadu, ale o triedu slabšie. Nemastné, neslané, násilne posplietané príbehy troch pražských dvojíc... Herecky slabé, od polovice nudné a s pointou vypísanou ako text na plátne. Pripadlo mi to ako zriedený seriálový príbeh.
Dnes odpoludnia som si konečne pozrel (zo záznamu) aj reláciu STV OTO 2007 a som unesený, pripájam sa ku všetkým superlatívom ktoré tu v blogoch aj inde odzneli. Nádhera po každej stránke, ale hlavne inteligentný scenár, super moderovanie, nápady a vynikajúce herecké výkony všetkých zúčastnených.
Nádherný a zároveň dôstojný gala večer na úrovni doby prekonal všetko, čo doteraz stvorili na našich komerčných televíziách. Vďaka Slovenskej jednotke, ktorá toto dokázala vyprodukovať.
Vážený pán riaditeľ STV (štatutár), odteraz vám fandím a prosím, príďte si pre koncesionársky poplatok, rád zaplatím...
To však nemôžem povedať o filme MEDVÍDEK, ktorý sa mi premietol pred očami dnes. Je tu istá žánrová podobnosť s filmom Polčas rozpadu, ale o triedu slabšie. Nemastné, neslané, násilne posplietané príbehy troch pražských dvojíc... Herecky slabé, od polovice nudné a s pointou vypísanou ako text na plátne. Pripadlo mi to ako zriedený seriálový príbeh.
Dnes odpoludnia som si konečne pozrel (zo záznamu) aj reláciu STV OTO 2007 a som unesený, pripájam sa ku všetkým superlatívom ktoré tu v blogoch aj inde odzneli. Nádhera po každej stránke, ale hlavne inteligentný scenár, super moderovanie, nápady a vynikajúce herecké výkony všetkých zúčastnených.
Nádherný a zároveň dôstojný gala večer na úrovni doby prekonal všetko, čo doteraz stvorili na našich komerčných televíziách. Vďaka Slovenskej jednotke, ktorá toto dokázala vyprodukovať.
Vážený pán riaditeľ STV (štatutár), odteraz vám fandím a prosím, príďte si pre koncesionársky poplatok, rád zaplatím...
2008/03/20
Čokoládový sex
Vraj je dnes zelený štvrtok a zároveň prvý jarný deň. Zobudil som sa do mrazu a vonku stojace autá boli pekne do biela pocukrované. Z parkoviska sa ozývali typické zvuky pri zoškrabávaní námrazy z okien. Mal som dojem, že je biela sobota, nie zelený štvrtok.Keď som vychádzal z garáže, z rádia sa ozývala známa vianočná melódia... Rozhlasáci Expresu si robili srandu z počasia prvého jarného dňa aj z nadchádzajúcej Veľkej noci. Cesta bola v pohode, nikde námraza a aspoň Trnava bola zelená, lebo som na križovatkách chytil zelenú vlnu.
Záruby predo mnou boli biele, tak ma už ani v robote príliš neprekvapilo náhle sneženie. O chvíľu však slnko uviedlo veci na pravú mieru. Zdá sa, že pani Zima nechce odovzdať svoje žezlo Vesne, napriek prvým lastovičkám, ktoré sa vraj už na Slovensku objavili.
Ani predpoveď počasia na sviatky nie je príliš optimistická, na veľkonočný pochod sa budeme musieť dobre obliecť. Paradoxne, v dôsledku globálneho otepľovania sa rýchlejšie topia ľadovce, voda v oceánoch sa ochladzuje a z toho sú potom tieto extrémne zmeny v zaužívanom rytme počasia.
Možno sa práve nachádzame v akomsi prechodnom období smerovania k otepleniu, ktoré sa prejavuje aj lokálnou nestabilitou počasia.
Počasie na nás útočí cez naše telo ale aj cez dušu. Správame sa neštandardne, naša nálada sa prudko mení ako to počasie. Niekedy sa prehrievame, inokedy chladneme vo vzťahoch... V každom prípade by sme si mali zachovať ľudskú tvár....
Aby som si zachoval svoju (vtipnú) ľudskú tvár aj dnes, priniesol som kolegom (a kolegyniam) v rámci sviatku do práce bonboniéru značky KÁMASUTRA...
Bol to dobrý taktický ťah, už je obed a ešte sa nikto neodhodlal zahryznúť do niektorej zo šiestich čokoládových dvojíc, ani do skupinky v čokoláde... Čokoládový sex asi nie je to pravé javorové...
2008/03/17
Perpetuum mobile
Pohyb je úžasný, aj vesmírna rovnováha v pohybe, ktorá je v protiklade s názorom, že perpetum mobile neexistuje... Zastavenie všetkých pohybov znamená absolútnu nulu. Absolútno však neexistuje, rovnako ako neexistuje nekonečno.
Dobro a zlo sme si vymysleli, aby sme mohli obhajovať svoj egoizmus. Objektívne všetky javy, pohyby a pnutia prebiehajú medzi tými dvomi hraničnými kameňmi dobra a zla. Absolútne dobro ani absolútne zlo však neexistuje... Je len ich neustále zápasenie o človeka.
Medzi moje duálne hodnoty patrí aj vedomosť a nevedomosť... K vedomosti smeruje spoznávanie, porovnávanie nového s poznaným, ale podmienkou porovnávania v behu času je pamäť.
Opakom poznania sú tajomstvá, záhady, neodhalené princípy - proste neznámo a opakom pamätania je zabúdanie. V živote prechádzame všetkým, od prvotného nevedomia k záverečnému zabudnutiu, ale výška naplnenia medzi tým je u každého človeka iná.
Život je len to, čo je medzi krajnými hodnotami. Aj pondelok je krajnou hodnotou týždňa. Veci sa rozbiehajú, napätie rastie... Tentokrát adrenalín vyvrcholí výnimočne vo štvrtok.. To medzi tým je realita, šeď života.
Vyplniť daňové priznanie (ísť na spoveď), dať si zhotoviť nový IP, vymeniť duše v bezdušových zimných pneumatikách za letné bezduše a kúsok času venovať aj svojej duši... Zajtra jej dovolím dotknúť sa umenia...
Dobro a zlo sme si vymysleli, aby sme mohli obhajovať svoj egoizmus. Objektívne všetky javy, pohyby a pnutia prebiehajú medzi tými dvomi hraničnými kameňmi dobra a zla. Absolútne dobro ani absolútne zlo však neexistuje... Je len ich neustále zápasenie o človeka.
Medzi moje duálne hodnoty patrí aj vedomosť a nevedomosť... K vedomosti smeruje spoznávanie, porovnávanie nového s poznaným, ale podmienkou porovnávania v behu času je pamäť.
Opakom poznania sú tajomstvá, záhady, neodhalené princípy - proste neznámo a opakom pamätania je zabúdanie. V živote prechádzame všetkým, od prvotného nevedomia k záverečnému zabudnutiu, ale výška naplnenia medzi tým je u každého človeka iná.
Život je len to, čo je medzi krajnými hodnotami. Aj pondelok je krajnou hodnotou týždňa. Veci sa rozbiehajú, napätie rastie... Tentokrát adrenalín vyvrcholí výnimočne vo štvrtok.. To medzi tým je realita, šeď života.
Vyplniť daňové priznanie (ísť na spoveď), dať si zhotoviť nový IP, vymeniť duše v bezdušových zimných pneumatikách za letné bezduše a kúsok času venovať aj svojej duši... Zajtra jej dovolím dotknúť sa umenia...
2008/03/14
Ak ma stretnete, nemusím to byť ja
Je tu piatok a týždeň sa stratil ako vietor čo preletel korunami zimných stromov. Tento piatok bol zvláštny, už ráno som prešiel všetky trnavské križovatky na zelenú vlnu, iba raz som dával prednosť na zebre.
V práci, na vrátnici ma zastavili dve uniformované strážkyne a začali ma spovedať, kde robím, čo robím a hádam aj prečo to robím... Zvláštne bolo, že môj preukaz nechceli vidieť.
Vysvetlil som im princíp mojej prítomnosti na tomto pracovisku a zaklincoval to kolega, ktorý náhodou tadiaľ prechádzal, že tu robím "dobrý dojem". Napriek tomu, že mi je vlastne šéfom a dáva mi robotu, hneď som ho zaradil medzi kamarátov.
Aféra sa nakoniec vyjasnila, dievčatá si mysleli, že som bezpečnostný technik, lebo sa na neho, alebo on na mňa veľmi podobá. Na dôkaz otvorili dvere do vedľajšej miestnosti a uvidel som sa ako vo veľkom zrkadle. S úsmevom na tvári sa na mňa pozeral bezpečnostný technik. Nebudete mi veriť, aj oblečenie sedelo.
Na svete je vraj to tak, že platí akýsi duálny princíp a každý človek má aspoň jedného dvojníka. Ak tento princíp aplikujeme na vesmír, je jasné, že aj naša zem má najmenej jednu kópiu...
V práci, na vrátnici ma zastavili dve uniformované strážkyne a začali ma spovedať, kde robím, čo robím a hádam aj prečo to robím... Zvláštne bolo, že môj preukaz nechceli vidieť.
Vysvetlil som im princíp mojej prítomnosti na tomto pracovisku a zaklincoval to kolega, ktorý náhodou tadiaľ prechádzal, že tu robím "dobrý dojem". Napriek tomu, že mi je vlastne šéfom a dáva mi robotu, hneď som ho zaradil medzi kamarátov.
Aféra sa nakoniec vyjasnila, dievčatá si mysleli, že som bezpečnostný technik, lebo sa na neho, alebo on na mňa veľmi podobá. Na dôkaz otvorili dvere do vedľajšej miestnosti a uvidel som sa ako vo veľkom zrkadle. S úsmevom na tvári sa na mňa pozeral bezpečnostný technik. Nebudete mi veriť, aj oblečenie sedelo.
Na svete je vraj to tak, že platí akýsi duálny princíp a každý človek má aspoň jedného dvojníka. Ak tento princíp aplikujeme na vesmír, je jasné, že aj naša zem má najmenej jednu kópiu...
2008/03/13
OTO, vráť sa
Všetci naokolo ospevujú OTO show, aké to bolo výborné, len ja, nekultúrny chumaj som radšej čítal blogy namiesto čumenia do televízora... Vážne mi je ľúto, že to tak vynikajúco prebehlo bezo mňa a možno práve preto.
Najviac ma prekvapuje Polnišová, lebo tie jej prvotné kreácie z SOS mi vôbec neimponovali.. Problém bude asi v tom, že je to dobrá herečka, iba niektoré jej role boli slabé. Napriek tomu jej vzdávam patričnú úctu a po takom vynikajúcom OTOVI je u mňa hereckou celebritou..
Toľko hádam aj stačilo o relácii a ohlasoch na ňu, lebo som ju nevidel.. Vlastne som videl a počul ako naschvál, iba záverečné vystúpenie Petra Dvorského, ktoré u zasvätených divákov tak silne zarezonovalo, že sa dostal do rečí.. Vystúpiť na pódium je vždy trochu riskantné...
Škoda, že v TV programoch nie je dopredu napísané, ktorý program je dobrý a ktorý je lepšie nepozerať.
Najviac ma prekvapuje Polnišová, lebo tie jej prvotné kreácie z SOS mi vôbec neimponovali.. Problém bude asi v tom, že je to dobrá herečka, iba niektoré jej role boli slabé. Napriek tomu jej vzdávam patričnú úctu a po takom vynikajúcom OTOVI je u mňa hereckou celebritou..
Toľko hádam aj stačilo o relácii a ohlasoch na ňu, lebo som ju nevidel.. Vlastne som videl a počul ako naschvál, iba záverečné vystúpenie Petra Dvorského, ktoré u zasvätených divákov tak silne zarezonovalo, že sa dostal do rečí.. Vystúpiť na pódium je vždy trochu riskantné...
Škoda, že v TV programoch nie je dopredu napísané, ktorý program je dobrý a ktorý je lepšie nepozerať.
2008/03/11
Lajf is lajf
Po mojom včerajšom duchaplnom a obsiahlom zamyslení nad najkrajšou oblinou života by sa mi patrilo vyrukovať s niečim ešte všednejším... Ibaže, kde vziať a nekradnúť? Je dobrým zvykom klasických blogerov nekradnúť, ale odkazovať, odkazovať a odkazovať...
Kam by som vás teda mal odkázať? Určite nie tam, kde si myslíte, to by som si nedovolil. Ja mám radšej vtip a humor v iných podobách, tak by som si dovolil odporúčať vám klik na jednu úžasnú paródiu našej aktuálnej súčasnosti (naše současnost za pět set, beze stráty květinky...).
Life is live... tak nejako sa to spieva v istej peknej, už klasickej nahrávke z roku 1985... Ale je tu aj lajf.sk s článkom, ktorý odporúčam hlavne pracovníkom a "kádrom" z firiem a firmičiek... Aby som to nepredával ako mačku vo vreci, tak dodávam, že je to o tom ..ako usporiadať poriadny míting.. a dodávam ešte: dobrú zábavu...
Na lajf.sk to jednoducho žije...
Kam by som vás teda mal odkázať? Určite nie tam, kde si myslíte, to by som si nedovolil. Ja mám radšej vtip a humor v iných podobách, tak by som si dovolil odporúčať vám klik na jednu úžasnú paródiu našej aktuálnej súčasnosti (naše současnost za pět set, beze stráty květinky...).
Life is live... tak nejako sa to spieva v istej peknej, už klasickej nahrávke z roku 1985... Ale je tu aj lajf.sk s článkom, ktorý odporúčam hlavne pracovníkom a "kádrom" z firiem a firmičiek... Aby som to nepredával ako mačku vo vreci, tak dodávam, že je to o tom ..ako usporiadať poriadny míting.. a dodávam ešte: dobrú zábavu...
Na lajf.sk to jednoducho žije...
2008/03/10
Vraj to bude syn
Nový pracovný týždeň sa začal celkom zaujímavo, na chodbe pri kopírke som uvidel stáť mladú, krásnu štíhlu ženu akosi blízko pri stroji. Keď som ju pozdravil, pootočila sa a ukázala mi svoje nádherné bruško v šiestom mesiaci...
2008/03/07
Štvrtý sociálny pilier
Zase taký jeden obyčajný piatok... V robote nič, iba niekoľko nových tvárí mladých štíhlych a krásnych dievčat na vyššom poschodí, ale aspoň pri obede je na čo pozerať :) Na cestách je pokoj, včera som sa z práce ťahal za šéfom, ale stíhal som napriek tomu, že moje vozítko je o dve tretiny lacnejšie :)
Dnes, cestou z práce som sa zastavil v supermarkete, kúpil som vynikajúcu čerstvú bryndzu, mleté oškvarky a pekného veľkého (mastného) údenáča ... Keď nič iné, aspoň jedlo bude cez víkend patrične nezdravé... A skoro som zabudol na reďkev čiernu, tento týždeň mi náramne chutila, tak som doplnil zásoby.
Ahááá a pri odchode z marketu som stretol kolegu, ktorý robí veľkú kariéru v podniku... Stal sa veľkým šéfom a zaviedol na pracovisku úžasný systém - práca bez zbytočných stresov. Tomu rozumiem... Tak som sa mu pochválil, že aj ja som nedávno vymyslel nový sociálny princíp, taký nejaký štvrtý virtuálny dôchodkový...
Viem že vás to zaujíma, koho by aj nie, veď vyšší vek čaká na všetkých šťastlivcov... O čo ide? Môj virtuálny pilier spočíva v postupnom znižovaní počtu pracovných hodín pre pracujúcich nad povedzme 55 rokov, teda v rozmedzí 55 - 60 by mali skrátený pracovný čas na 7 hodín denne a od 60 do 65 na 6 hod. denne. A to všetko za rovnakých platových podmienok...
Nie je to až tak zlý nápad, ako sa na prvý pohľad zdá. Skrátený pracovný čas je silnou motiváciou k vyššiemu pracovnému nasadeniu, preto by z toho mali prospech aj zamestnávatelia. Porozmýšľajte... Ja to mám overené, pracujem denne 5,5 hodiny a pracujem ako drak.... :)
Dnes, cestou z práce som sa zastavil v supermarkete, kúpil som vynikajúcu čerstvú bryndzu, mleté oškvarky a pekného veľkého (mastného) údenáča ... Keď nič iné, aspoň jedlo bude cez víkend patrične nezdravé... A skoro som zabudol na reďkev čiernu, tento týždeň mi náramne chutila, tak som doplnil zásoby.
Ahááá a pri odchode z marketu som stretol kolegu, ktorý robí veľkú kariéru v podniku... Stal sa veľkým šéfom a zaviedol na pracovisku úžasný systém - práca bez zbytočných stresov. Tomu rozumiem... Tak som sa mu pochválil, že aj ja som nedávno vymyslel nový sociálny princíp, taký nejaký štvrtý virtuálny dôchodkový...
Viem že vás to zaujíma, koho by aj nie, veď vyšší vek čaká na všetkých šťastlivcov... O čo ide? Môj virtuálny pilier spočíva v postupnom znižovaní počtu pracovných hodín pre pracujúcich nad povedzme 55 rokov, teda v rozmedzí 55 - 60 by mali skrátený pracovný čas na 7 hodín denne a od 60 do 65 na 6 hod. denne. A to všetko za rovnakých platových podmienok...
Nie je to až tak zlý nápad, ako sa na prvý pohľad zdá. Skrátený pracovný čas je silnou motiváciou k vyššiemu pracovnému nasadeniu, preto by z toho mali prospech aj zamestnávatelia. Porozmýšľajte... Ja to mám overené, pracujem denne 5,5 hodiny a pracujem ako drak.... :)
2008/03/03
Žurnál
Cestou z práce som si kúpil týždenník Žurnál, podľahol som opakovanej rozhlasovej reklame.
Nechcem hodnotiť jednotlivé články, iba taký všeobecný postreh... Je to týždenník, teda je v ňom všetko čo sa... a teraz by ste čakali, že udialo u nás a vo svete, ale presnejšie by bolo, že je v ňom všetko čo sa v TV novinách i na blogoch cez týždeň niekoľkokrát premlelo, plus niečo navyše.
Takže na prvý pohľad je to akási rozšírená kronika týždňa...
Prečítal som si zopár článkov, z ktorých našťastie netrčal ako čertovo kopýtko nejaký jednoznačný (politický) príklon autora k tej, či onej politickej strane, čo je v našich končinách dosť nevídané...
Raz by som sa chcel dožiť toho, aby sa písalo o politike ako o verejnom živote a nemusela sa pritom spomenúť ani jedna politická strana. V tomto týždni sa všade točí o problémoch v opozičných stranách, až mám chvíľu dojem, že je to iba cielená reklama...
Časopis som si vlastne kúpil kvôli článku o "neprehliadnuteľnom" fotografistovi Tiborovi Huszárovi. Jednak preto, že som ho raz v deväťdesiatom roku videl na "mítingu" a tuším fotil Mečiara v čase jeho najväčšej slávy.
Výstavu jeho "rómskych" fotografií som videl pred pár rokmi v Liptovskom Mikuláši. Bol to iba malý výber z jeho tvorby a bolo to dávno, preto sa neodvažujem opisovať svoje dojmy. Aj keď som zažil éru čiernobielej fotografie, v súčasnosti ma viac oslovujú farby.
Žurnál ma teda oslovil najprv reklamou, potom ma zahltil témami, ktoré idú mimo mňa, ale aj takými, ktoré si ešte rád dočítam... Kdeže sú tie časy, keď všetka múdrosť a informácie prichádzali potichu na papieri... Dnes dlhé články ani na blogoch nečítam a s papierovými je to ešte zložitejšie...
Sú však výnimky, ktoré za to stoja.
Nechcem hodnotiť jednotlivé články, iba taký všeobecný postreh... Je to týždenník, teda je v ňom všetko čo sa... a teraz by ste čakali, že udialo u nás a vo svete, ale presnejšie by bolo, že je v ňom všetko čo sa v TV novinách i na blogoch cez týždeň niekoľkokrát premlelo, plus niečo navyše.
Takže na prvý pohľad je to akási rozšírená kronika týždňa...
Prečítal som si zopár článkov, z ktorých našťastie netrčal ako čertovo kopýtko nejaký jednoznačný (politický) príklon autora k tej, či onej politickej strane, čo je v našich končinách dosť nevídané...
Raz by som sa chcel dožiť toho, aby sa písalo o politike ako o verejnom živote a nemusela sa pritom spomenúť ani jedna politická strana. V tomto týždni sa všade točí o problémoch v opozičných stranách, až mám chvíľu dojem, že je to iba cielená reklama...
Časopis som si vlastne kúpil kvôli článku o "neprehliadnuteľnom" fotografistovi Tiborovi Huszárovi. Jednak preto, že som ho raz v deväťdesiatom roku videl na "mítingu" a tuším fotil Mečiara v čase jeho najväčšej slávy.
Výstavu jeho "rómskych" fotografií som videl pred pár rokmi v Liptovskom Mikuláši. Bol to iba malý výber z jeho tvorby a bolo to dávno, preto sa neodvažujem opisovať svoje dojmy. Aj keď som zažil éru čiernobielej fotografie, v súčasnosti ma viac oslovujú farby.
Žurnál ma teda oslovil najprv reklamou, potom ma zahltil témami, ktoré idú mimo mňa, ale aj takými, ktoré si ešte rád dočítam... Kdeže sú tie časy, keď všetka múdrosť a informácie prichádzali potichu na papieri... Dnes dlhé články ani na blogoch nečítam a s papierovými je to ešte zložitejšie...
Sú však výnimky, ktoré za to stoja.
2008/03/02
2008/03/01
Diskusia, blogy a imunita
Dosť často, takmer pravidelne sa na najväčšom slovenskom blogu, ale aj inde objavujú články kritizujúce diskutujúcich. Popravde a po zásluhe... Osobné útoky, vulgarizmy, skrývaná i neskrývaná nenávisť a všetko zatracujúce postoje nie sú nikomu príjemné.
Čo má v takomto prípade urobiť autor, ako má zareagovať? Najhoršia cesta je odplatiť sa rovnakou mincou. Najlepšie je zareagovať múdro, ale niekedy je najmúdrejšie mlčať...
Podobný fenomén nenávisti sa objavuje nielen v diskusiách, ale aj v článkoch súvisiacich s politikou. Osobné útoky na politikov sa zvyknú ospravedlňovať tým, že kto vstúpi do politiky, musí s tým počítať - je verejný činiteľ....
Dobre, ale nie vždy ide o ľudí v politike... Často je znevažovaná skupina ľudí len preto, že vo voľbách (slobodných, demokratických, tajných atď.) nevolili podľa gusta autora článku.
To mi pripadá nefér minimálne z dôvodu, že voľby sú intímnou individuálnou vecou každého voliča a voľba je často rozhodovaním v neistej atmosfére, keď všetci sľubujú takmer všetko.
Voľby sú o videní budúcnosti, nie o známych minulých veciach, ktoré bývajú jasné a práve ten jasný vzťah k minulosti býva aj dôvodom na voľbu zmeny.
Nie každý volič je vysokoškolsky vzdelaný, nie každý je obdarený rovnakou inteligenciou, nie každý má rovnaké postavenie v spoločnosti, nemáme ani rovnaké ekonomické pozadie a tak podobne... Nemáme preto všetci rovnaké vízie budúcnosti.
V demokratickej krajine však má každý právo voliť slobodne, podľa vlastného uváženia a na toto rozhodnutie by mala platiť imunita ako u poslancov, za ich vyjadrenia v parlamente...
Čo má v takomto prípade urobiť autor, ako má zareagovať? Najhoršia cesta je odplatiť sa rovnakou mincou. Najlepšie je zareagovať múdro, ale niekedy je najmúdrejšie mlčať...
Podobný fenomén nenávisti sa objavuje nielen v diskusiách, ale aj v článkoch súvisiacich s politikou. Osobné útoky na politikov sa zvyknú ospravedlňovať tým, že kto vstúpi do politiky, musí s tým počítať - je verejný činiteľ....
Dobre, ale nie vždy ide o ľudí v politike... Často je znevažovaná skupina ľudí len preto, že vo voľbách (slobodných, demokratických, tajných atď.) nevolili podľa gusta autora článku.
To mi pripadá nefér minimálne z dôvodu, že voľby sú intímnou individuálnou vecou každého voliča a voľba je často rozhodovaním v neistej atmosfére, keď všetci sľubujú takmer všetko.
Voľby sú o videní budúcnosti, nie o známych minulých veciach, ktoré bývajú jasné a práve ten jasný vzťah k minulosti býva aj dôvodom na voľbu zmeny.
Nie každý volič je vysokoškolsky vzdelaný, nie každý je obdarený rovnakou inteligenciou, nie každý má rovnaké postavenie v spoločnosti, nemáme ani rovnaké ekonomické pozadie a tak podobne... Nemáme preto všetci rovnaké vízie budúcnosti.
V demokratickej krajine však má každý právo voliť slobodne, podľa vlastného uváženia a na toto rozhodnutie by mala platiť imunita ako u poslancov, za ich vyjadrenia v parlamente...
2008/02/27
Bol som v paneláku
Bolo to včera, ale iba posledných 10 minút... (aj keď sa možno na mňa nahnevá germa a lev ma obšťastní nejakým nelichotivým prívlastkom :), stálo to za to. Tých 10 minút mi stačilo na to, aby som zistil, že je to o ničom, podobne ako susedia, ordinácia v záhrade, veľmi krehké vzťahy, miesto v živote a iné podobné oné, teda seriály zhlobené narýchlo na kolene.
Len ma berte s rezervou, lebo nie som priaznivec seriálov v TV, nepozerám ich. S každým mám podobnú skúsenosť ako s panelákom, teda občas nejakých 10 minút, keď už nie je kde sa uchýliť v danej spoločnosti...
V tejto súvislosti som si spomenul na porovnanie českého a slovenského herectva v dávno minulých dobách, v čase "slávnych" slovenských divadelných pondelkov v TV, ktoré boli vyhradené Bratislave. Išlo o názor českej strany, že českí herci viac inklinujú k civilnému prejavu (teda sú prirodzenejší) a slovenskí hrajú viac divadelne...
Myslím si, že dnes to už neplatí, napriek tomu, že nie sme v jednom štáte, v tomto ohľade sme kultúrne bližšie, ako by hádam Česi boli ochotní pripustiť. Veľa hercov zo Slovenska pôsobí v Čechách a aj opačne to nie je až taká veľká výnimka. Vzájomné ovplyvňovanie sa tak musí prejaviť.
Keď sa vrátim k paneláku, je to jasne vidieť - ten seriál je točený podľa českého vzoru, herci vlastne nehrajú, tvária sa civilne a pretože sme na ich divadelné prejavy zvyknutí, toto nás (mňa) trochu prekvapuje.
Nemienim to hodnotiť, iba konštatujem, že to vnímam tak. Veď si mi časom zvykneme aj na horšie :). Mne to divadelné poňatie nikdy príliš nevoňalo, prikláňam sa k civilnejšiemu (rozumej: presvedčivejšiemu) prejavu hercov... Aj to však má svoje limity, nesmie to pôsobiť tak, že rola bola odflinknutá a v Paneláku som ten dojem mal a myslím, že vďaka réžii.
Na záver by som si ešte dovolil zastaviť sa pri zvukovej stránke filmov. V tomto smere som bol v minulosti dosť rozmaznávaný, lebo zvukovú stránku robili v minulosti naše TV a filmové štúdiá perfektne, aj dabing bol na vysokej úrovni.
Keď som si v porevolučnej ére porovnával originálnu zvukovú nahrávku niektorých filmov s dabingom (českým aj slovenským), hodnotenie originálu bolo vždy nižšie. A nešlo len o neznámu reč a hlas, ale hlavne o vyváženosť úrovní slova, hudby a hlukov pozadia s jasným cieľom umocniť estetický dojem poslucháča...
Bol som sklamaný, napríklad aj zvukovým mixom vo filme Polčas rozpadu a často ma hnevá aj súčasný český dabing práve nevyváženosťou úrovní. Ja viem, že sa viac nosia efekty, ale zrozumiteľnosť by mala byť rovnako dôležitá. Podotýkam, že čeština mi je inak veľmi blízka a zrozumiteľná :).
Podobne ako so zvukom, je to niekedy aj s kamerou, podľa zámorského zvyku už aj u nás sa objavujú snímky roztrasené, voľnou rukou, porovnateľné s prácou začiatočníka amatéra..
Nie že by to ľudia za kamerou nevedeli, ale je to asi "nový štýl" a je to IN. Pokiaľ toho nie je veľa, tak to nevadí, lebo je to tiež vyjadrovací prostriedok filmu, ale ak sa prekročí istá miera, je to samoúčelné a pôsobí to ako presolená polievka. :)
Keďže som už raz začal odsek ako záverečný, tak iba dodám, že Panelák ma nijako nepresvedčil, skôr naopak, dávam za pravdu germe a ostávam verný blogosfére...
Len ma berte s rezervou, lebo nie som priaznivec seriálov v TV, nepozerám ich. S každým mám podobnú skúsenosť ako s panelákom, teda občas nejakých 10 minút, keď už nie je kde sa uchýliť v danej spoločnosti...
V tejto súvislosti som si spomenul na porovnanie českého a slovenského herectva v dávno minulých dobách, v čase "slávnych" slovenských divadelných pondelkov v TV, ktoré boli vyhradené Bratislave. Išlo o názor českej strany, že českí herci viac inklinujú k civilnému prejavu (teda sú prirodzenejší) a slovenskí hrajú viac divadelne...
Myslím si, že dnes to už neplatí, napriek tomu, že nie sme v jednom štáte, v tomto ohľade sme kultúrne bližšie, ako by hádam Česi boli ochotní pripustiť. Veľa hercov zo Slovenska pôsobí v Čechách a aj opačne to nie je až taká veľká výnimka. Vzájomné ovplyvňovanie sa tak musí prejaviť.
Keď sa vrátim k paneláku, je to jasne vidieť - ten seriál je točený podľa českého vzoru, herci vlastne nehrajú, tvária sa civilne a pretože sme na ich divadelné prejavy zvyknutí, toto nás (mňa) trochu prekvapuje.
Nemienim to hodnotiť, iba konštatujem, že to vnímam tak. Veď si mi časom zvykneme aj na horšie :). Mne to divadelné poňatie nikdy príliš nevoňalo, prikláňam sa k civilnejšiemu (rozumej: presvedčivejšiemu) prejavu hercov... Aj to však má svoje limity, nesmie to pôsobiť tak, že rola bola odflinknutá a v Paneláku som ten dojem mal a myslím, že vďaka réžii.
Na záver by som si ešte dovolil zastaviť sa pri zvukovej stránke filmov. V tomto smere som bol v minulosti dosť rozmaznávaný, lebo zvukovú stránku robili v minulosti naše TV a filmové štúdiá perfektne, aj dabing bol na vysokej úrovni.
Keď som si v porevolučnej ére porovnával originálnu zvukovú nahrávku niektorých filmov s dabingom (českým aj slovenským), hodnotenie originálu bolo vždy nižšie. A nešlo len o neznámu reč a hlas, ale hlavne o vyváženosť úrovní slova, hudby a hlukov pozadia s jasným cieľom umocniť estetický dojem poslucháča...
Bol som sklamaný, napríklad aj zvukovým mixom vo filme Polčas rozpadu a často ma hnevá aj súčasný český dabing práve nevyváženosťou úrovní. Ja viem, že sa viac nosia efekty, ale zrozumiteľnosť by mala byť rovnako dôležitá. Podotýkam, že čeština mi je inak veľmi blízka a zrozumiteľná :).
Podobne ako so zvukom, je to niekedy aj s kamerou, podľa zámorského zvyku už aj u nás sa objavujú snímky roztrasené, voľnou rukou, porovnateľné s prácou začiatočníka amatéra..
Nie že by to ľudia za kamerou nevedeli, ale je to asi "nový štýl" a je to IN. Pokiaľ toho nie je veľa, tak to nevadí, lebo je to tiež vyjadrovací prostriedok filmu, ale ak sa prekročí istá miera, je to samoúčelné a pôsobí to ako presolená polievka. :)
Keďže som už raz začal odsek ako záverečný, tak iba dodám, že Panelák ma nijako nepresvedčil, skôr naopak, dávam za pravdu germe a ostávam verný blogosfére...
2008/02/26
Pekné fotky
Dnes bolo v práci opäť veselo. Najmladší kolega sa včera chystal na seminár o nesmrteľnosti chrústa :) organizovaný našou materskou firmou. Nakoľko to bolo jeho prvé, panenské pracovné školenie, popýtal sa najstaršieho kolegu (mimo mňa :) , ako sa má do tej spoločnosti obliecť...Ten mu poradil, aby si obliekol najlepší oblek aký má, a aby nezabudol na hrubú kravatu, predsa musí aj reprezentovať. Dnes som bol svedkom telefonátu prerušovaného rehotom staršieho kolegu... Vlado si naozaj poslušne navliekol svoj najlepší oblek a svietil tam celý deň medzi zúčastnenými poobliekanými výlučne v rifliach a vyťahaných svetroch....
Potešilo ma to, lebo je to dôkaz (a nie jediný), že srandičky sa z pracovísk ešte nestratili, alebo opäť sa našli...
Polícia mala dnes na cestách jastrabí deň, ale na mňa si neprišli.. Naschvál som odišiel o pol hodinu skôr z práce.... :). Aj tak som ich registroval na štyroch stanoviskách, zakaždým mierne modifikovaných, čo malo zmiasť vodičov, ktorí ich vídajú vždy na rovnakom pľaci.
Dnešný deň bol aj dňom veľkého prekvapenia... Z práce som sa vlastne náhlil ani nie tak kvôli jastrabovi, ale kvôli novým okuliarom. Opäť som do seba zainvestoval horibilnú sumu, ktorú radšej ani neprezradím...
Aby bolo jasné, išlo o dvoje okuliarov, jedny na bežné nosenie do blízka i do diaľky a druhé špeciálne sem, k monitoru. Tak som si založil svoje nové PC okuliare a na monitor som nahodil výber z mojich fotografií v plnom rozlíšení... Nebudete mi veriť, ale bol som prekvapený, aké sú pekné...
2008/02/21
Zuby, svine a tí druhí
Cestou do práce mi chodili hlavou témy hodné zaznamenania na blogu, bohužiaľ v práci som na ne rýchlo zabudol asi preto, že vo fabrike aj na blízkom okolí sa šíril nechutný smrad svinskej močovky, ktorú "farmári" rozliali po okolitých poliach (alebo to bol napršaný hydrazín?).
Ten pach bol všade a bol silnejší a nepríjemnejší ako všetky umelé vône z parfumérií a drogérií dohromady. Iba v našej kancelárii bol čistý vzduch. Kolega, ktorý zvykne rád a dlho vetrať, dnes prezieravo okno neotvoril.
Čo chvíľa, to mi kázala otvoriť hubu viac a viac, až som sa bál, že mi sánka vyskočí. Oslovovala ma v najnevhodnejšej chvíli s rúškou na tvári, práve keď som mal plné ústa jej pogumovaných rúk, s ktorými sa v mojej puse pohybovala ako doma.
Použila na mňa všetky svoje technické prostriedky, vrátane pomalobežnej vŕtačky s rôznymi nástavcami na vnikanie do medzier, na jemné šmirgľovanie povrchu a v záverečnej fáze aj na vyleštenie akousi brúsnou pastou...
Zvláštne pocity to boli, pripadal som si ako v mučiarni, ale aj tak musím moju zubárku pochváliť, lebo napriek všetkému - čo robila, to robila s citom a s primeranou razanciou. S výsledkom som veľmi spokojný, odviedla na mne úžasnú prácu a opäť sa teším zo života, veď niekedy stačí tak málo ku šťastiu.
Nerozhádzalo ma ani to, že som si za túto operáciu musel zaplatiť 360 korún... Nenadávam na hlúpy zákon, ktorý ma takto trestá za to, že som v závere minulého roku nestihol absolvovať povinnú preventívnu prehliadku.
A možno práve preto, že to bolo za hotové, odviedla moja pani zubárka takú perfektnú prácu a zaslúži si moju vďaku a pochvalu.
Súvisiace linky: Prevencia chrípkového ochorenia... :)
Ten pach bol všade a bol silnejší a nepríjemnejší ako všetky umelé vône z parfumérií a drogérií dohromady. Iba v našej kancelárii bol čistý vzduch. Kolega, ktorý zvykne rád a dlho vetrať, dnes prezieravo okno neotvoril.
V tejto súvislosti som si spomenul na starý vtip, ako si vojak vedie do kasáreň kozu, že si ju bude chovať na izbe. Strážny na bráne sa z neho rehoce: A čo ten smrad? Vojak na to: Veď ona si zvykne... Tým nechcem nič naznačiť, iba že dnes bolo v práci teplúčko.Môj dnešný silno-smradový dojem takmer prekryl včerajší zážitok z krátkeho sedenia u zubárky. Myslím to vážne. Milá pani zubárka mi odstraňovala zubný kameň, čo je pre mňa veľmi nepríjemná operácia.
Čo chvíľa, to mi kázala otvoriť hubu viac a viac, až som sa bál, že mi sánka vyskočí. Oslovovala ma v najnevhodnejšej chvíli s rúškou na tvári, práve keď som mal plné ústa jej pogumovaných rúk, s ktorými sa v mojej puse pohybovala ako doma.
Použila na mňa všetky svoje technické prostriedky, vrátane pomalobežnej vŕtačky s rôznymi nástavcami na vnikanie do medzier, na jemné šmirgľovanie povrchu a v záverečnej fáze aj na vyleštenie akousi brúsnou pastou...
Zvláštne pocity to boli, pripadal som si ako v mučiarni, ale aj tak musím moju zubárku pochváliť, lebo napriek všetkému - čo robila, to robila s citom a s primeranou razanciou. S výsledkom som veľmi spokojný, odviedla na mne úžasnú prácu a opäť sa teším zo života, veď niekedy stačí tak málo ku šťastiu.
Nerozhádzalo ma ani to, že som si za túto operáciu musel zaplatiť 360 korún... Nenadávam na hlúpy zákon, ktorý ma takto trestá za to, že som v závere minulého roku nestihol absolvovať povinnú preventívnu prehliadku.
A možno práve preto, že to bolo za hotové, odviedla moja pani zubárka takú perfektnú prácu a zaslúži si moju vďaku a pochvalu.
Súvisiace linky: Prevencia chrípkového ochorenia... :)
2008/02/17
Hudbou cestovať v čase
xx.jpg)
Pred niekoľkými hodinami som sa vrátil z cestovania časom i priestorom... Hudba má tú moc, najmä v dokonalom predvedení majstra. Bernadetta Šuňavská rozohrala svoj organový koncert pod pyramídou s úžasnou krásou a presvedčivosťou.S Johanom Sebastiánom Bachom som prežíval spoločenskú viazanosť a silné duchovno... Motívy melódie ma unášali do šľachtických sídiel minulosti, medzi dámy vo výpravných róbach, ale aj na lov zveri, ale rovnako som vnímal aj duchovný rozmer človeka tých čias.
S Domenicom Scarlattim som sa oslobodzoval od zažitých konvencií a nadýchal som sa voľnosti nových čias...
Leoš Janáček v transkripcii pre organ od Bernharda Haasa svojou živosťou mi pripomenul, že svet je krásny nielen medzi vyvolenými, ale že do neho patríme všetci, aj naše polia, lúky a háje so svojimi tvormi. Hudba je život, ak z neho čerpá inšpiráciu.
Sergej Prokofjev v transkripcii pre organ od Jeana Guillou, v jedinečnom podaní Bernadetty Šuňavskej ma od prvého tónu až do konca plnil úžasnou energiou. Tú hudbu som si pripodobnil k nespútanej energii vo svojej čistej podobe. Úžasná dynamika, perfektne zvládnutá... Obecenstvo nešetrilo potleskom. Nádhera.
V závere nás čakalo upokojenie s Césarom Franckom... a vytlieskanie prídavku...
Vďaka za nezabudnuteľný zážitok Bernadette Šuňavskej a Slovenskému rozhlasu..!
-.-
Aktuálne kultúrne podujatia Slovenského rozhlasu
2008/02/15
Paralelné svety
Včera bolo Valentína, predvčerom už vtáci o tom spievali, dnes im severák vyfúkol jarné piesne zo zobákov. I ja som mal v úmysle čosi k tomu napísať, aj keď nie som vták, tak vzniklo, možno trochu od veci a zmätene, zamyslenie o paralelných svetoch...
Skutočný svet je iba jeden, ten o ktorom vieme, ale ja viem iba o mojom skutočnom svete, vy viete o tých svojich, každý z nás má svoj vlastný svet... I stáva sa, dokonca je to pravidlo, že dvaja ľudia z dvoch rôznych svetov chcú spojiť svoje planéty do jednej spoločnej sféry.
V zásade sú dva typy ľudských svetov - mužský a ženský. Len spojením týchto dvoch protikladov vzniká ďalší nový svet. Dva protichodné svety sa spočiatku k sebe približujú, až sa stotožnia. Ľudský jedinec si však zachováva časť svojho sveta, časť svojej osobnosti len pre seba, aj keď v stave eufórie sa deklaruje 100% fúzia.
Pretože život je pohyb - raz hore, raz dolu - od okamihu spojenia sa tieto svety začínajú pozvoľna voči sebe vymedzovať, pohybom a trením vznikajú napätia, určujú sa vnútorné sféry vplyvu... Vzniká nový svet, spočiatku plne kompatibilný s pôvodnou dvojicou...
Navonok jeden svet je vnútorne štruktúrovaný, má rôzne kontaktné body, styčné plochy ale aj istú nedotknuteľnú vzájomne tolerovanú samostatnosť v konaní. Tak sa časom formujú dva paralelné nezávislé svety, ale zviazané mnohými putami.
Skutočný svet je iba jeden, ten o ktorom vieme, ale ja viem iba o mojom skutočnom svete, vy viete o tých svojich, každý z nás má svoj vlastný svet... I stáva sa, dokonca je to pravidlo, že dvaja ľudia z dvoch rôznych svetov chcú spojiť svoje planéty do jednej spoločnej sféry.
V zásade sú dva typy ľudských svetov - mužský a ženský. Len spojením týchto dvoch protikladov vzniká ďalší nový svet. Dva protichodné svety sa spočiatku k sebe približujú, až sa stotožnia. Ľudský jedinec si však zachováva časť svojho sveta, časť svojej osobnosti len pre seba, aj keď v stave eufórie sa deklaruje 100% fúzia.
Pretože život je pohyb - raz hore, raz dolu - od okamihu spojenia sa tieto svety začínajú pozvoľna voči sebe vymedzovať, pohybom a trením vznikajú napätia, určujú sa vnútorné sféry vplyvu... Vzniká nový svet, spočiatku plne kompatibilný s pôvodnou dvojicou...
Navonok jeden svet je vnútorne štruktúrovaný, má rôzne kontaktné body, styčné plochy ale aj istú nedotknuteľnú vzájomne tolerovanú samostatnosť v konaní. Tak sa časom formujú dva paralelné nezávislé svety, ale zviazané mnohými putami.
_______________
Z ekonomickej teórie (voľne upravené :): Fúzia je spojenie, splynutie či zlúčenie dvoch subjektov za účelom odstránenia nepriaznivého vývoja daného subjektu, pričom pôvodne fuziované subjekty navonok zanikajú.
2008/02/08
Running Processes 40
Kedysi na fyzike u profesora Kleina sme sa učili, že rýchlosť svetla vo vákuu je najvyššia známa a konečná, a nepredstaviteľne veľká - približne 300 tis. km/s . Svetlo je v podstate elektromagnetické vlnenie a vlastnosti tohto vlnenia sa menia podľa jeho frekvencie. Má to niekoľko minimálne filozofických aspektov, napríklad:
- že vesmír nie je nekonečný, ak má svetlo aj vo vákuu stanovené hranice
- alebo to znamená, že vákuum nie je nič, ale niečo čo kladie svetlu odpor
Z ľudského hľadiska je rýchlosť svetla tak obrovská, že v danom okamihu sa svetlo nachádza zároveň na svojom počiatku aj na konci a ruší tak vesmírny rozmer času, čo je paradox, lebo vlnenie má vo svojej podstate zakódovaný čas...
V našich počítačoch sa to elektromagneticky vlní rôznymi frekvenciami, vlnenie sa šíri vo vodičoch a polovodičoch, tie mu kladú odpor, ktorý ich zohrieva, energia sa spotrebováva a rôzne mení - počítač číta a zapisuje stavy 01 01 01... obvody sa preklápajú veľmi rýchlo, ale tá rýchlosť má svoje technické hranice, zodpovedajúce použitým materiálom a technológiám.
Možno raz príde doba, keď budú počítače založené na technológii svetelného vlnenia vo vákuu a tak budú reagovať na zadanie (takmer) okamžite, stavy 0-1 sa budú striedať maximálnou možnou rýchlosťou 299 792 458 metrov za sekundu.
Ešte predtým ako dosiahneme dokonalosť sveteľného počítača, budeme v medzičase počítať pomocou živých buniek, neurónov. Tie naše bunky pracujú určite rýchlejšie ako naša elektronika. Naše rozhodovanie a reakcie sú niekedy bleskové, ale nie sú určite tak rýchle ako svetlo vo vákuu.
Keď porovnávam svoj starý počítač so systémom W98, ktorý bol dlho funkčný a dokázal skoro všetko ako môj súčasný expertný systém XP, nestačím sa čudovať. Kým ten starý nabehol za pár sekúnd, tomuto to trvá jednu až dve minúty... To by som ešte chápal, zobúdza sa zo sladkého ničnerobenia, tak potrebuje ponapínať svaly, aby potom podával plný výkon.
Ale prečo mu aj vypínanie trvá tak strašne dlho, to už vôbec nepochopím... Začal som pátrať po príčinách, spustil som Process Manager a zistil som, že mi tam beží 40 procesov súčasne... Fí ha, to sa mi zdá byť dosť veľa, veď v starom systéme ich stačilo 18 - 20 a bežal ako hodinky (vždy až dovtedy, kým nespadol :).
Nakukol som aj do systémovej zložky a udivilo ma množstvo dolárových súborov - 2125 v takmer 500 priečinkoch, ktoré zaberajú na disku vyše pol GB. Nie je to veľa a načo sú tam?
Po inštalácii nového operačného systému si ten môj panensky čistý XP stiahol z netu množstvo ďalších dát pre SP2 a 102 ďalších záplat... Vyzerá to tak, že som si kúpil polotovar za cenu tovaru... Aj ja sám som sa snažil a inštaloval som rôzne viac i menej užitočné programy a takých tam mám práve teraz celkom 95... Nie je to veľa?
Napriek tomu všetkému by som chcel, aby ten zázračný systém XP nabiehal a odchádzal trochu rýchlejšie, len kto mi poradí?... a tiež by som chcel, aby ho jeho výrobca predčasne neodkazoval do večných lovíšť histórie...
- že vesmír nie je nekonečný, ak má svetlo aj vo vákuu stanovené hranice
- alebo to znamená, že vákuum nie je nič, ale niečo čo kladie svetlu odpor
Z ľudského hľadiska je rýchlosť svetla tak obrovská, že v danom okamihu sa svetlo nachádza zároveň na svojom počiatku aj na konci a ruší tak vesmírny rozmer času, čo je paradox, lebo vlnenie má vo svojej podstate zakódovaný čas...
V našich počítačoch sa to elektromagneticky vlní rôznymi frekvenciami, vlnenie sa šíri vo vodičoch a polovodičoch, tie mu kladú odpor, ktorý ich zohrieva, energia sa spotrebováva a rôzne mení - počítač číta a zapisuje stavy 01 01 01... obvody sa preklápajú veľmi rýchlo, ale tá rýchlosť má svoje technické hranice, zodpovedajúce použitým materiálom a technológiám.
Možno raz príde doba, keď budú počítače založené na technológii svetelného vlnenia vo vákuu a tak budú reagovať na zadanie (takmer) okamžite, stavy 0-1 sa budú striedať maximálnou možnou rýchlosťou 299 792 458 metrov za sekundu.
Ešte predtým ako dosiahneme dokonalosť sveteľného počítača, budeme v medzičase počítať pomocou živých buniek, neurónov. Tie naše bunky pracujú určite rýchlejšie ako naša elektronika. Naše rozhodovanie a reakcie sú niekedy bleskové, ale nie sú určite tak rýchle ako svetlo vo vákuu.
Keď porovnávam svoj starý počítač so systémom W98, ktorý bol dlho funkčný a dokázal skoro všetko ako môj súčasný expertný systém XP, nestačím sa čudovať. Kým ten starý nabehol za pár sekúnd, tomuto to trvá jednu až dve minúty... To by som ešte chápal, zobúdza sa zo sladkého ničnerobenia, tak potrebuje ponapínať svaly, aby potom podával plný výkon.
Ale prečo mu aj vypínanie trvá tak strašne dlho, to už vôbec nepochopím... Začal som pátrať po príčinách, spustil som Process Manager a zistil som, že mi tam beží 40 procesov súčasne... Fí ha, to sa mi zdá byť dosť veľa, veď v starom systéme ich stačilo 18 - 20 a bežal ako hodinky (vždy až dovtedy, kým nespadol :).
Nakukol som aj do systémovej zložky a udivilo ma množstvo dolárových súborov - 2125 v takmer 500 priečinkoch, ktoré zaberajú na disku vyše pol GB. Nie je to veľa a načo sú tam?
Po inštalácii nového operačného systému si ten môj panensky čistý XP stiahol z netu množstvo ďalších dát pre SP2 a 102 ďalších záplat... Vyzerá to tak, že som si kúpil polotovar za cenu tovaru... Aj ja sám som sa snažil a inštaloval som rôzne viac i menej užitočné programy a takých tam mám práve teraz celkom 95... Nie je to veľa?
Napriek tomu všetkému by som chcel, aby ten zázračný systém XP nabiehal a odchádzal trochu rýchlejšie, len kto mi poradí?... a tiež by som chcel, aby ho jeho výrobca predčasne neodkazoval do večných lovíšť histórie...
2008/02/07
My runtime
Básnik kedysi dávno písal o rutine, ktorú si želá: Každý deň stretnúť človeka, to stačí - človeka stretnúť každodenne... Aj to by bol istý druh rutinného konania, zážitok ktorý sa opakuje každodenne, ale stretávanie s ľuďmi nám nikdy nezovšednie...Sú však aj iné každodennosti, ktoré sa stávajú nevyhnutnou rutinou nechtiac. Napríklad taká cesta do práce, aj práca samotná môže byť za istých okolností rutinná... Tá moja však našťastie nie je taký prípad, mám ju pestrú, neopakovateľnú, úlohy sú vždy nové, aj problémy a riešenia sú zakaždým jedinečné...
Cesta do práce sa však po čase stáva rutinnou záležitosťou, v mojom prípade už mám dojem, že poznám každú zákrutu, každú dieru každý hrbolček na ceste. Sledujem prácu cestárov, ako z nadhľadu, keď sa niektorý výtlk zväčší, určite si to do mesiaca všimnú a odrazu je na ceste po diere iba tmavší fľak.
Sentimentálne potom istý čas spomínam: aha, tu som musel pribrzdiť, tu som uhýbal vpravo a tam zase vľavo...
Poznám miesta, kde zastavujú policajti, mňa iba raz, lebo moje auto vyzerá dôveryhodne :) Jazda cez mesto prináša okrem zdržanie aj isté uvoľnenie, nikto sa nenáhli, striedajú sa krátke zastavenia s niekoľkometrovým posúvaním a my, sediaci Cimmermani v autách sa navzájom pozorujeme.
Najlepšou pozorovateľňou v aute je spätné zrkadielko...
Nedávno som zaregistroval na skle maľovanú Mazdu2, s krásnou ženou za volantom, až môj Peugeot obdivne zavrčal. Ona, trnafčanka zastavila tesne za mnou, až som mal pocit, že mi dýcha na krk, ba skoro až na plešinu... Jej krátky účes guľatého tvaru rámoval pokoj v tvári a istotu v očiach... Bola to perfektná šoférka na prvý pohľad...
Poslušne sa posúvala za mnou, zastavila vždy včas, za jazdy volila primeraný odstup, na zelenú reagovala rozvážne, pri státí sledovala dianie okolo, bolo jasné, že sa zabáva ako ja. Na kruhovej križovatke som moju peknú Mazdu nenávratne stratil, odstredivá sila ju vrhla na iný koniec sveta. Ostala iba nádej, že každodenná rutinná jazda mestom mi ju možno ešte raz, niekedy vráti do zrkadla...
Spätné zrkadlo v aute je vynikajúci vynález.
2008/02/05
Okná vesmíru dokorán
Mohol by som sľúbiť, že tu budem pokračovať so svojimi dennými zážitkami, ale v Česku sa vraví, že "sliby jsou chyby"...
Tak teda včera - pracoval som ako nádenník v ranom kapitalizme plných 8 hodín, potom som si ešte doma sadol k počítaču a presedel som tam (tu :) ďalších 5 hodín. Následky sa prejavili takým zvláštnym spôsobom, že telo hlásilo únavu pocitom chladu a miernou bolesťou v lýtkach... nebodaj chrípka, ma hneď prepadla zlá myšlienka.
Vliezol som do postele, ktorá bola riadne studená, lebo u nás sa často zabudne otvorené okno od rána až do večera a radiátor je na minime... Ani to neskúšajte, je to niečo hrozné, do rána sa nezohrejete aj keď bude radiátor hriať na maximum svojho výkonu. Problém je v tom, že vzduch sa trochu ohreje, ale všetko ostatné je chladné...
Triasol som sa pod ovčím rúnom ako osika, aj zuby mi drkotali dobrých 10 minút. Začal som hľadať príčinu aj v práci, kde som bol plne sústredený a neuvedomoval som si dosť obvyklú nepohodu, keď kolega otvára naplno radiátor aj vetracie okno... On sedí pod oknom, je naobliekaný, má aj pracovnú kombinézu na sebe, ale ja v strede miestnosti, len v košeli... Za hlavného vinníka som teda určil kolegu pod oknom...
Toto som písal dnes v práci, lebo som sa výnimočne nemohol sústrediť na prácu, lebo mi opäť uši vykrúcal - jemný vánok prievanu a ešte vošiel k nám ďalší kolega, vlastne nevošiel, iba sa postavil do dverí, tváril sa dôležito a 5 minút medzi dverami riešil svoje pracovné záležitosti s nami. Držal sa kľučky dverí, aby tým zdôraznil svoju extra pozíciu. :)
Len čo odišiel "medzidverový", už je tu ďalší, tento krát mladý východniar spravodlivo rozhnevaný na svoju bývalú svokru. Vraj jej kuchárske umenie ho skoro pripravilo o život. Aj dnes ho niekto nasrdil, jemne povedané... Vraj sa niekde dočítal, že 4% žien sú týrané a on sa pýta, prečo tak málo? Pozitívum jeho povahy je v tom, že aj keď je nahnevaný, srší svojim zvláštnym humorom.
Kolega náhle zmĺkol, dosť bolo srandy - prichádza Najvyšší... zatváram narýchlo textový súbor a nahadzujem na tvár aj na monitor pracovne zanietený postoj s rozpracovanou (dávno vyriešenou :) úlohou...
PS: O tom, ako sa cestou domov na mňa zavesila jedna Trnafčanka, možno niekedy nabudúce... :) ak by som zabudol, pripomeňte mi to prosím...
.
Tak teda včera - pracoval som ako nádenník v ranom kapitalizme plných 8 hodín, potom som si ešte doma sadol k počítaču a presedel som tam (tu :) ďalších 5 hodín. Následky sa prejavili takým zvláštnym spôsobom, že telo hlásilo únavu pocitom chladu a miernou bolesťou v lýtkach... nebodaj chrípka, ma hneď prepadla zlá myšlienka.
Vliezol som do postele, ktorá bola riadne studená, lebo u nás sa často zabudne otvorené okno od rána až do večera a radiátor je na minime... Ani to neskúšajte, je to niečo hrozné, do rána sa nezohrejete aj keď bude radiátor hriať na maximum svojho výkonu. Problém je v tom, že vzduch sa trochu ohreje, ale všetko ostatné je chladné...
Triasol som sa pod ovčím rúnom ako osika, aj zuby mi drkotali dobrých 10 minút. Začal som hľadať príčinu aj v práci, kde som bol plne sústredený a neuvedomoval som si dosť obvyklú nepohodu, keď kolega otvára naplno radiátor aj vetracie okno... On sedí pod oknom, je naobliekaný, má aj pracovnú kombinézu na sebe, ale ja v strede miestnosti, len v košeli... Za hlavného vinníka som teda určil kolegu pod oknom...
Toto som písal dnes v práci, lebo som sa výnimočne nemohol sústrediť na prácu, lebo mi opäť uši vykrúcal - jemný vánok prievanu a ešte vošiel k nám ďalší kolega, vlastne nevošiel, iba sa postavil do dverí, tváril sa dôležito a 5 minút medzi dverami riešil svoje pracovné záležitosti s nami. Držal sa kľučky dverí, aby tým zdôraznil svoju extra pozíciu. :)
Len čo odišiel "medzidverový", už je tu ďalší, tento krát mladý východniar spravodlivo rozhnevaný na svoju bývalú svokru. Vraj jej kuchárske umenie ho skoro pripravilo o život. Aj dnes ho niekto nasrdil, jemne povedané... Vraj sa niekde dočítal, že 4% žien sú týrané a on sa pýta, prečo tak málo? Pozitívum jeho povahy je v tom, že aj keď je nahnevaný, srší svojim zvláštnym humorom.
Kolega náhle zmĺkol, dosť bolo srandy - prichádza Najvyšší... zatváram narýchlo textový súbor a nahadzujem na tvár aj na monitor pracovne zanietený postoj s rozpracovanou (dávno vyriešenou :) úlohou...
PS: O tom, ako sa cestou domov na mňa zavesila jedna Trnafčanka, možno niekedy nabudúce... :) ak by som zabudol, pripomeňte mi to prosím...
.
2008/01/31
Polčas rozpadu
Videl som "Polčas rozpadu", už viem, čo tento nový slovenský film obnáša. Bolo to trochu zložitejšie, lebo som zmeškal jeho premiéru u nás doma, tak som musel za filmom cestovať do susedného okresného mesta. Spomínam to preto, lebo aj to ovplyvnilo môj dojem z filmu, lebo nie je kino ako kino a nie je premietač ako premietač...
Keď začal film, mal som najprv dojem, že sa pozerám na televízne noviny aj so smotánkou dohromady. Prvý, priebežný aj celkový dojem bol ohromujúci... Ohromujúci v tom zmysle, že od prvej chvíle ma ohúril ohromný akustický tlak v sále zaplnenej asi tak tridsiatimi divákmi. Mal som dojem, že ak neprasknú moje ušné bubienky, tak sa roztrhnú aspoň membrány reproduktorov.
Samotná zvuková stránka filmu zdôraznená neprimeranou hlasitosťou v sále, ma neuspokojila, odvádzala moju pozornosť od deja skoro po celý čas. Vysoká úroveň pozadia - hudby aj ruchov ulice v porovnaní s rečou filmových postáv znepríjemňovali sledovanie dialógov, miestami som mal dojem, akoby herci hrali v češtine.
Naozaj, Iva Janžurová a jej filmová dcéra hrali česky, ale to mi nevadilo, len postava kleptomanky v podaní Ivy bola pre mňa dosť nepresvedčivá, ale aj charakter postavy celkom (pre mňa) nejasný, akoby tam bol umelo vsadený. Príbeh filmu bol dosť rozdrobený, veľa postáv sa stretávalo hlavne v posteli v rôznych kombináciach, až mi to bolo miestami nejasné, že kto s kým a prečo...
Vcelku sa dá povedať, že herecké výkony neboli zlé, ale z filmu som mal taký dojem, že čítať knihu, či scenár by bolo pohodlnejšie a možno aj zaujímavejšie, veď fantázia dokáže divy.
Vulgarizmy v tomto filme, podľa mňa až tak netrčali, boli prednesené v pravej chvíli a celkom realisticky, aj keď by sa to dalo hodnoverne zahrať aj bez nich, ale taká je doba, ľud si žiada len chlieb a hry (ako vždy)...
Konečne - spoločenská vrstva, o ktorej je film, z veľkej časti vyšla zdola, z podhubia privatizácie, tak ešte nenadobudla onakvejšie spôsoby. Ani mladí diváci v sále sa nijako zvlášť nechytali na vulgarizmy, hádam iba v jednom prípade to vyvolalo smiech.
Na záver ešte dva moje smiešne najsilnejšie momenty filmu - keď sa Viktor so svojou partnerkou hádajú vo svojej kancelárii a on odchádza, ona za ním až medzi ostatných spolupracovníkov pokračujúc vo výčitkách: - Odkedy máš tú novú podnájomníčku, si ma ani raz poriadne nepretiahol...
Druhý silný moment filmu je, keď si Viktorová manželka prinesie od "očuchávača", ktorý jej veštil budúcnosť bielu myšku, tá jej pred vchodom do domu vypadne z kabelky, vtom sa tam objaví čierna mačka, očuchá bielu myš a vezme ju do zubov, na prvý pohľad drastická scéna, až kým som si neuvedomil, že ju vzala do zubov ako mláďa, nie ako správna mačka, ktorá chytí chytenú myš zubami za hlavu...
To je všetko čo som chcel povedať, to sú moje dojmy, a vďaka aj danému kinu a (nahluchlému) premietačovi dojmy dosť negatívne, kultúrny zážitok okresaný na minimum. A prečo si myslím, že v našom kine by to bolo trochu lepšie? Nuž, premietač je môj kamarát a keď mu poviem, aby to nedával tak hlasne, dá na môj názor... :) a okrem toho aj Dolby surround čosi zaváži.
V celku som s mojim filmovým večerom spokojný, videl som to čo som chcel a už viem čo si mám myslieť o doteraz prečítaných recenziách filmu. Choďte aj vy, odporúčam, lebo nie je nad to vidieť to na vlastné oči, možno budete mať šťastie na premietača... len nechoďte do kina v susednom okrese. :)
Na ukážku, čo sa píše o filme na blogu.sme:
- pozitívne
- negatívne
- negatívne
Keď začal film, mal som najprv dojem, že sa pozerám na televízne noviny aj so smotánkou dohromady. Prvý, priebežný aj celkový dojem bol ohromujúci... Ohromujúci v tom zmysle, že od prvej chvíle ma ohúril ohromný akustický tlak v sále zaplnenej asi tak tridsiatimi divákmi. Mal som dojem, že ak neprasknú moje ušné bubienky, tak sa roztrhnú aspoň membrány reproduktorov.
Samotná zvuková stránka filmu zdôraznená neprimeranou hlasitosťou v sále, ma neuspokojila, odvádzala moju pozornosť od deja skoro po celý čas. Vysoká úroveň pozadia - hudby aj ruchov ulice v porovnaní s rečou filmových postáv znepríjemňovali sledovanie dialógov, miestami som mal dojem, akoby herci hrali v češtine.
Naozaj, Iva Janžurová a jej filmová dcéra hrali česky, ale to mi nevadilo, len postava kleptomanky v podaní Ivy bola pre mňa dosť nepresvedčivá, ale aj charakter postavy celkom (pre mňa) nejasný, akoby tam bol umelo vsadený. Príbeh filmu bol dosť rozdrobený, veľa postáv sa stretávalo hlavne v posteli v rôznych kombináciach, až mi to bolo miestami nejasné, že kto s kým a prečo...
Vcelku sa dá povedať, že herecké výkony neboli zlé, ale z filmu som mal taký dojem, že čítať knihu, či scenár by bolo pohodlnejšie a možno aj zaujímavejšie, veď fantázia dokáže divy.
Vulgarizmy v tomto filme, podľa mňa až tak netrčali, boli prednesené v pravej chvíli a celkom realisticky, aj keď by sa to dalo hodnoverne zahrať aj bez nich, ale taká je doba, ľud si žiada len chlieb a hry (ako vždy)...
Konečne - spoločenská vrstva, o ktorej je film, z veľkej časti vyšla zdola, z podhubia privatizácie, tak ešte nenadobudla onakvejšie spôsoby. Ani mladí diváci v sále sa nijako zvlášť nechytali na vulgarizmy, hádam iba v jednom prípade to vyvolalo smiech.
Na záver ešte dva moje smiešne najsilnejšie momenty filmu - keď sa Viktor so svojou partnerkou hádajú vo svojej kancelárii a on odchádza, ona za ním až medzi ostatných spolupracovníkov pokračujúc vo výčitkách: - Odkedy máš tú novú podnájomníčku, si ma ani raz poriadne nepretiahol...
Druhý silný moment filmu je, keď si Viktorová manželka prinesie od "očuchávača", ktorý jej veštil budúcnosť bielu myšku, tá jej pred vchodom do domu vypadne z kabelky, vtom sa tam objaví čierna mačka, očuchá bielu myš a vezme ju do zubov, na prvý pohľad drastická scéna, až kým som si neuvedomil, že ju vzala do zubov ako mláďa, nie ako správna mačka, ktorá chytí chytenú myš zubami za hlavu...
To je všetko čo som chcel povedať, to sú moje dojmy, a vďaka aj danému kinu a (nahluchlému) premietačovi dojmy dosť negatívne, kultúrny zážitok okresaný na minimum. A prečo si myslím, že v našom kine by to bolo trochu lepšie? Nuž, premietač je môj kamarát a keď mu poviem, aby to nedával tak hlasne, dá na môj názor... :) a okrem toho aj Dolby surround čosi zaváži.
V celku som s mojim filmovým večerom spokojný, videl som to čo som chcel a už viem čo si mám myslieť o doteraz prečítaných recenziách filmu. Choďte aj vy, odporúčam, lebo nie je nad to vidieť to na vlastné oči, možno budete mať šťastie na premietača... len nechoďte do kina v susednom okrese. :)
Na ukážku, čo sa píše o filme na blogu.sme:
- pozitívne
- negatívne
- negatívne
2008/01/24
Test národa
Dnes ráno som šiel do práce ako obyčajne, na prízemí som odomkol skrinku, kde mám odložený bicykel a bicykla nikde... Nestalo sa mi to prvýkrát, napriek tomu mi verte, že je to nepríjemný pocit prejsť zo stavu absolútnej spokojnosti so sebou do neistého skúmania včerajška.Tá snaha o preskúmanie svojho vlastného alibi na niekoľko včerajších okamihov je horšia ako stav po opici s oknom a s obavou, čo som to len stváral? Že ako to viem? No, veď som už prečítal veľa kníh a niečo som si aj vyskúšal na vlastnej koži...
Môj bicykel je už dosť starý, nie je to žiadna "Ukrajina", ale veľa si pamätá (nie toľko ako ja) a pamätá si aj to, ako som ho trikrát nechal samého celú noc v meste pred úradom. Nikto ho nikdy neukradol, to by som dnes o ňom inak písal. Pravdou je, že vždy ho riadne zamykám, ale to zlodejov neospravedlňuje.
Tie rána "day after", vždy po tom, ako som ho nešťastne opustil, boli rovnako nepríjemné ako to dnešné. Okamžite sa mi v hlave spustil spätný chod, od momentu, keď som bicykel vyložil pred garáž a v garáži zamkol auto. Stáva sa, že ľudia si vyložia bicykel pred garáž a domov prídu pešo...
Mohlo sa to stať aj mne, ale na to by som určite prišiel už cestou domov. Poznám sa... Nezastavil som sa ani v obchode (tobôž nie v krčme Pod orechom), viem, že som išiel rovno domov, tak prečo nie je bicykel tam kde by mal byť? Vyšiel som von, odhodlaný kráčať späť po vlastných stopách a kašlať na prácu kým sa nedozviem pravdu, nech by bola akokoľvek krutá.
Hneď ako som vykročil z domu svitlo mi - môjho tátoša som zazrel na chodníku pred susedným vchodom... Neuzamknutý, len tak ležérne postavený smutne stál a zavadzal na chodníku. Heuréka, zvolal som...
V tom momente som si spomenul, ako sa to stalo. Cestou z garáže, už pred domom som uvidel pracovníka dodávateľskej stavebnej firmy v suteréne pracovať na našej zákazke, tak som sa hneď rozhodol reklamovať vymenený zámok na dverách.
Bol to iba moment čo som odstavil bicykel na chodníku, vošiel som do dverí a zavolal majstra N a s ním som potom podišiel k autu pred vchodom, dal mi kľúče od nového zámku a s pocitom, že som už vlastne doma som sa rozlúčil.
On (my bike) tam stál 14 hodín a nikto mu ani vlások na sedadle neskrivil. Nech mi už nikto nehovorí, že zázraky patria do ríše fantázie.
Keby som to chcel zovšeobecniť tak, ako sa to zvyčajne robí pri negatívnych skúsenostiach, zodpovedne by som vyhlásil, že my Slováci sme už takí, čo nie je naše to nezoberieme, cudzie nechceme aj keď sa nám priam núka. Držíme sa hesla z Desatora: Nepokradneš a nepožiadaš bicykel blížneho svojho...
Keď hovorím Slováci, mám na mysli obyvateľov Slovenska, všetkých našich susedov v dome a na okolí vrátane Maďarov, Rómov, Rusínov, Čechov, Nemcov, katolíkov, luteránov, 4%-tných a iné menšiny...
2008/01/17
Lancaster v noci
Malý "pub" na okraji mesta Lancaster v strednom Anglicku mi pripomenul našu krčmu Pod orechom. Na dvore je stojan na bicykle, odkladám ten môj a poctivo zamkýnam predné koleso o stojan. S pocitom príjemne stráveného dňa vchádzam do jedálne, aby som tam zjedol svoju skromnú večeru po celodennom šliapaní do pedálov a obdivovaní anglického vidieka.Cítim sa tu skoro ako doma, krajina je trochu odlišná, aj ľudia sú iní, ale inak to podstatné je ako na každej dovolenke rovnaké - je to čas slobody, takmer žiadnych povinností, iba primitívna základná starosť - kde sa najesť a kde sa v noci vyspať. Vcelku príjemne ubiehajúce dni plné poznania nádherných scenérií a množstva fotografických úlovkov, ktorými sa každodenne plní moja databanka.
Večera bola skromná, ale zvykol som si jesť častejšie a pomenej. Človek sa potom ľahšie pohybuje a cíti sa príjemne. Spokojne začínam spomínať na domov, po ktorom sa mi zatiaľ príliš necnie, domovina je len kulisou v mojich spomienkach na ľudí, ale aj ľudské tváre priateľov a známych mi pripadajú veľmi vzdialené, akoby monochromaticky vyblednuté.
Po krátkom rozjímaní a sieste prichádzam k svojmu bicyklu. Dnes ma čaká už len niekoľko stoviek metrov po rovine. Ešte netuším, že ma čaká aj malé prekvapenie, vlastne dosť veľké prekvapenie, takmer sa rovnajúce úžasu... Čumím na svoj pripútaný bicykel a čosi sa mi nezdá. Namiesto skrutiek a matíc len holé diery... Všetky spojovacie súčiastky sú vymontované, ale akoby zázrakom to ostatné drží pohromade.
Rozladilo ma to, ale aj tak som nevychádzal z údivu nad týmto spôsobom drobnej krádeže. Čo to znamená? Dával som si stále tú istú otázku, keď som odomkýnal neporušený zámok. Možno nejaká vyšinutá recesia, alebo varovanie, či znamenie od mimozemšťanov? Kde kúpim nové skrutky v metrickej sústave tu v Anglicku? Skúsil som vysadnúť na bicykel a šlo to. Napriek všetkému zázračne držal svoju obvyklú formu.
Na neďalekom parkovisku som mal odstavené auto, ktorým som sa presúval medzi cyklistickými lokalitami podľa vopred pripraveného itinerára. Otvoril som kufor a strčil som tam bicykel, zmestil sa na chlp presne, veď som to mal natrénované už doma.. Zadné dvere sa s buchotom zatvorili... a na ten zvuk som sa zobudil...
Šesť hodín ráno, vonku prší. O chvíľu odchádzam do roboty nevyspatý s hlavou plnou anglického cestovania...
...
2008/01/15
Blogeri sú už v Mexiku
Motto:
Všichni sou už v Mexiku
Buenos dias já taky du...
"Michal Tučný"
Všichni sou už v Mexiku
Buenos dias já taky du...
"Michal Tučný"
Ťažký deň a ešte ťažší večer...
Konečne som videl a počul Televízne noviny na M. s hedlajnom...
Som unesený invenciou, ktorá predstihla dobu...
_____________________________
... aspoň si poslechnu pěknou muziku
co se hraje v Mexiku.
2008/01/13
Snívanie a realita
Snívanie je príjemná vec, ak myslím na tie bdelé predstavy o budúcnosti, ktoré často skončia ako vzdušné zámky. Aj snívanie v skutočných snoch býva príjemné, ale niekedy je aj vážnym varovaním.
Príjemné spomienky a predstavy, ktoré vypĺňajú diery v realite zväčša fungujú ako životodarný elixír, uvoľňujú každodenný stres a napätie... Časom a možno aj s vekom prichádza zmena a človek si už nedokáže s takou ľahkosťou navodiť stav uvoľnenia, nedokáže si tak ľahko a bez námahy vytvoriť priestor pre spomienky a krásne predstavy a stres sa hromadí...
Prečo je to tak? Možno preto, že aj spomienky sa častým používaním "ošúchajú" a predstavy nevšedných krás zovšednejú... Telo i duch sa vyčerpali v tvorivých predstavách... Treba ich opäť povzbudiť niečim skutočne výnimočným, taká je zrejme mechanika tela a duše v ich spolupôsobení...
O skutočných snoch (v spánku) možno rozvíjať rôzne teórie, ja verím len tým, ktoré tvrdia, že je to odraz prežitého, že je to logické pokračovanie skutočnosti podľa vlastných skrytých želaní a kritérií v podvedomí. Niekedy aj podľa diktátu tela, lebo sny sú aj alarmom, varovným systémom tela pre dušu.
Varovné sny sa snažia varovať správcu vlastného systému, že niečo nie je v poriadku, vytvoria šifrovaný príbeh sna, pošlú SMS, alebo len vydajú jednoduchý varovný tón vo forme zlej nálady a pocitu z ťažkého sna... Na tomto mieste môžu nastúpiť vykladači snov so snahou o dešifrovanie príbehu.
Napriek tomu, že sny svojim varovaním predbiehajú súčasnosť, som presvedčený, že skutočné posolstvo z budúcnosti v nich nikdy nie je!
Príjemné spomienky a predstavy, ktoré vypĺňajú diery v realite zväčša fungujú ako životodarný elixír, uvoľňujú každodenný stres a napätie... Časom a možno aj s vekom prichádza zmena a človek si už nedokáže s takou ľahkosťou navodiť stav uvoľnenia, nedokáže si tak ľahko a bez námahy vytvoriť priestor pre spomienky a krásne predstavy a stres sa hromadí...
Prečo je to tak? Možno preto, že aj spomienky sa častým používaním "ošúchajú" a predstavy nevšedných krás zovšednejú... Telo i duch sa vyčerpali v tvorivých predstavách... Treba ich opäť povzbudiť niečim skutočne výnimočným, taká je zrejme mechanika tela a duše v ich spolupôsobení...
O skutočných snoch (v spánku) možno rozvíjať rôzne teórie, ja verím len tým, ktoré tvrdia, že je to odraz prežitého, že je to logické pokračovanie skutočnosti podľa vlastných skrytých želaní a kritérií v podvedomí. Niekedy aj podľa diktátu tela, lebo sny sú aj alarmom, varovným systémom tela pre dušu.
Varovné sny sa snažia varovať správcu vlastného systému, že niečo nie je v poriadku, vytvoria šifrovaný príbeh sna, pošlú SMS, alebo len vydajú jednoduchý varovný tón vo forme zlej nálady a pocitu z ťažkého sna... Na tomto mieste môžu nastúpiť vykladači snov so snahou o dešifrovanie príbehu.
Napriek tomu, že sny svojim varovaním predbiehajú súčasnosť, som presvedčený, že skutočné posolstvo z budúcnosti v nich nikdy nie je!
2008/01/12
Sobotná depka
Napíšem!
Ľahko sa to povie, ale teraz som v kaši, lebo som sľúbil písať o "prime time" v televíznych programoch a chodí mi po rozume skôr sobotňajšia depresia... Niekto ani nevie čo to je a ja iba tak okrajovo to čo som si vygúglil, aby som vedel čo ma to dnes chytilo... :)
Nechajme však sobotňajšiu depku, aby náhodou nebola nákazlivá a vrhnime sa na hlavnú tému. Televízia málokedy vypĺňa môj hlavný večerný čas a to najmä z dvoch príčin. Prvou a hlavnou je to, že v tom čase zväčša sedím tu pri počítači. Druhou príčinou môjho nezáujmu je televízny program obsahujúci množstvo seriálov a starých filmov.
Urobil som si štatistiku na troch slovenských a troch českých staniciach a vyšlo mi, že v hlavnom večernom čase sa vysielajú seriály v štyroch dňoch zo siedmych. Zaujímavé však je to, že seriály na jednotlivých kanáloch sa nestriedajú, ale ak je seriálový večer, tak je skoro všade. Ak sú filmy, tak sú na väčšine staníc.
Neviem, prečo je to tak, ale vyzerá to, ako by bola medzi TV stanicami nejaká nepísaná dohoda, ktorá takto znižuje konkurenčnosť tohto mediálneho prostredia v neprospech zákazníka... Seriálové dni v sledovaných televíziách sú: pondelok, utorok, streda a štvrtok... Prevaha filmov tak vychádza na víkendové dni.
Televízne seriály nemám rád pre:
- ich nízku kvalitu
- lebo naťahujú čas
- lebo ak náhodou zaujmú, pútajú človeka na dlhší čas a robia ho závislým
Týždenné menu, to kedysi fungovalo u nás doma, a do istej miery sa ustaľuje aj v súčasných rodinách... Ako to chodí u nás, spýtal som sa...
Pondelok - ešte ostalo z nedele...
Utorok - cestoviny, tvarohové rezance (kedysi aj makové slíže), občas šúľance s makom .
Streda - zemiaky s cestovinou, alebo niektorá z omáčok a klobása, alebo s vajce.
Štvrtok - kuracie mäso, obvykle ako čína, alebo niečo z nových receptov - deň na experimenty.
Piatok - zeleninové rizoto, koláče.
Sobota - parené buchty, zemiaková kaša s opraženou cibuľkou.
Nedeľa - klasický rezeň, bravčové pečené, skrátka mäso. Kedysi u nás doma bývali pochúťkou pečené holuby s plnkou...
Starší si iste pamätajú, že za "komunizmu" v istej fáze budovania bol zavedený takzvaný bezmäsitý deň, myslím, že to bola streda. Vtedy ste ani v reštauráciach nedostali mäsité jedlo.
Dnes sa môžeme napchávať každý deň a teší sa hlavne naša tetka obezitka...
Ľahko sa to povie, ale teraz som v kaši, lebo som sľúbil písať o "prime time" v televíznych programoch a chodí mi po rozume skôr sobotňajšia depresia... Niekto ani nevie čo to je a ja iba tak okrajovo to čo som si vygúglil, aby som vedel čo ma to dnes chytilo... :)
Nechajme však sobotňajšiu depku, aby náhodou nebola nákazlivá a vrhnime sa na hlavnú tému. Televízia málokedy vypĺňa môj hlavný večerný čas a to najmä z dvoch príčin. Prvou a hlavnou je to, že v tom čase zväčša sedím tu pri počítači. Druhou príčinou môjho nezáujmu je televízny program obsahujúci množstvo seriálov a starých filmov.
Urobil som si štatistiku na troch slovenských a troch českých staniciach a vyšlo mi, že v hlavnom večernom čase sa vysielajú seriály v štyroch dňoch zo siedmych. Zaujímavé však je to, že seriály na jednotlivých kanáloch sa nestriedajú, ale ak je seriálový večer, tak je skoro všade. Ak sú filmy, tak sú na väčšine staníc.
Neviem, prečo je to tak, ale vyzerá to, ako by bola medzi TV stanicami nejaká nepísaná dohoda, ktorá takto znižuje konkurenčnosť tohto mediálneho prostredia v neprospech zákazníka... Seriálové dni v sledovaných televíziách sú: pondelok, utorok, streda a štvrtok... Prevaha filmov tak vychádza na víkendové dni.
Televízne seriály nemám rád pre:
- ich nízku kvalitu
- lebo naťahujú čas
- lebo ak náhodou zaujmú, pútajú človeka na dlhší čas a robia ho závislým
Týždenné menu, to kedysi fungovalo u nás doma, a do istej miery sa ustaľuje aj v súčasných rodinách... Ako to chodí u nás, spýtal som sa...
Pondelok - ešte ostalo z nedele...
Utorok - cestoviny, tvarohové rezance (kedysi aj makové slíže), občas šúľance s makom .
Streda - zemiaky s cestovinou, alebo niektorá z omáčok a klobása, alebo s vajce.
Štvrtok - kuracie mäso, obvykle ako čína, alebo niečo z nových receptov - deň na experimenty.
Piatok - zeleninové rizoto, koláče.
Sobota - parené buchty, zemiaková kaša s opraženou cibuľkou.
Nedeľa - klasický rezeň, bravčové pečené, skrátka mäso. Kedysi u nás doma bývali pochúťkou pečené holuby s plnkou...
Starší si iste pamätajú, že za "komunizmu" v istej fáze budovania bol zavedený takzvaný bezmäsitý deň, myslím, že to bola streda. Vtedy ste ani v reštauráciach nedostali mäsité jedlo.
Dnes sa môžeme napchávať každý deň a teší sa hlavne naša tetka obezitka...
2008/01/08
Milujem Bubu
Aby ste si nemysleli, že Bubu je moja frajerka, tak to radšej hneď uvediem na správnu mieru, že ju milujem len tak akosi kultúrne, či humoristicky... Pôvodne som ju nemal rád, pila ni krv... Až neskôr...
Áno, uhádli ste, ide o Zuzanu Bubílkovú, slávnu hviezdu politickej satiry z čias delenia siamskeho dvojčaťa Č a S SR... Onoho pamätného času spolu s akýmsi Černým moderovali televízne diskusie na tému "rozdeľ a panuj".
Černý ako praotec Čech a Bubu ako "soudružka ze Slovenska" položili základ voľného štýlu neskoršieho slovenského televízneho politického moderovania a kariéry Daniela Krajcera a iných jemu podobných.
Bubu sa mi po oddelení dvojčiat stratila z dohľadu, presťahovala sa do svojej novej domoviny, osvojila si českú reč. Jej komediálny talent znovuobjavil až Miroslav Šimek v excelentnej politickej šou "S politiky netančím..."
Vtedy som začal Bubu milovať, v klasickej dvojici, kde jeden musí byť múdry a druhý sprostý, hrala vynikajúco úlohu virtuálneho fackovacieho panáka a nahrávača. V tých časoch mi bola kvôli nim aj politická scéna Česka veľmi blízka.
Áno, uhádli ste, ide o Zuzanu Bubílkovú, slávnu hviezdu politickej satiry z čias delenia siamskeho dvojčaťa Č a S SR... Onoho pamätného času spolu s akýmsi Černým moderovali televízne diskusie na tému "rozdeľ a panuj".
Černý ako praotec Čech a Bubu ako "soudružka ze Slovenska" položili základ voľného štýlu neskoršieho slovenského televízneho politického moderovania a kariéry Daniela Krajcera a iných jemu podobných.
Bubu sa mi po oddelení dvojčiat stratila z dohľadu, presťahovala sa do svojej novej domoviny, osvojila si českú reč. Jej komediálny talent znovuobjavil až Miroslav Šimek v excelentnej politickej šou "S politiky netančím..."
Vtedy som začal Bubu milovať, v klasickej dvojici, kde jeden musí byť múdry a druhý sprostý, hrala vynikajúco úlohu virtuálneho fackovacieho panáka a nahrávača. V tých časoch mi bola kvôli nim aj politická scéna Česka veľmi blízka.
Matne si spomínam aj na nášho Markoviča, tiež sa pokúšal robiť politiku na šikmej ploche v Česku, ale kvalitu dvojice Šimek - Bubílková nikdy nemohol dosiahnuť. V podaní tých dvoch sa stávala politická satira láskavým humorom a nie nenávistným ohováraním. Dobrá správa je, že Markovič, zdá sa chytá svoj druhý dych v Slovenskom rozhlase.Po Šimkovom náhlom odchode som Zuzanu opäť stratil z dohľadu, až teraz som zachytil na ČT1 jej novú krátku reláciu "Co týden vzal". Držím jej palce, aby to vyšlo, aby tú príležitosť naplno využila, lebo inteligentný humor je stále nedostatkovým artiklom nielen u nás, ale zrejme aj v Česku.
2008/01/06
Traja králi a Bútľavá vŕba
Tak k nám konečne prišli traja králi aj pravoslávne Vianoce a dni sú dlhšie a dlhšie... Bude ich treba niečim naplniť. Od Nového roku to vyzeralo tak, že sa nič nedeje, iba novinári a blogeri dostali od premiéra k sviatku Jánošíka, na ktorom sa už týždeň odbavujú, najmä na blog.sme...
Nič proti politickým agitkám a nenávistným výlevom s vopred stanoveným cieľom nemám, len tá podobnosť s dávno minulou minulosťou ma trochu desí. A mnohí cítia potrebu pridať sa, byť súčasťou hlavného prúdu média...
Na Bútľavej vŕbe som však našiel článok, analýzu súčasných médií, ktorá takmer presne vyjadruje aj môj názor, že médiá často podávajú informácie tak, "...aby dobre zapadli do vopred zvolenej dejovej línie..."
Je mi úplne jedno, či to robia vedome, alebo podvedome, pre nejakú politickú stranu, alebo pre vlastný komerčný úspech, je to zavádzanie verejnosti, teda v podstate klamanie zdôraznením nedôležitých vecí a zamlčaním dôležitých...
Analýza Filipa Struhárika je podľa môjho názoru excelentná. Len so závermi, ku ktorým sa dopracoval, nemôžem celkom súhlasiť. Situácia síce nie je kritická, lebo iba odráža stav spoločnosti, ale nestačí povedať, že človek, ktorý chce, tak sa pravdy dopátra hoci aj na internete.
Informácie v masových médiách sú predovšetkým určené "masám" a masy nemajú čas, chuť, ani príležitosti overovať si každú pravdu z niekoľkých zdrojov, lebo masy žijú v presvedčením, že to za nich urobili médiá...
Argumentácia internetom ako alternatívnym zdrojom informácií je síce v dnešnej dobe oprávnená, ale sú už signály, že aj informácie na internete by mali byť nejakým spôsobom kontrolované a nebodaj aj cenzurované...
Dnes si málokto uvedomuje, aké možnosti dáva zhromažďovanie údajov a informácií z netu. Je to súčasť globálneho systému do ktorého časom vstúpia aj implantáty ((skúšobne aplikované u psov :), ktoré budú kompletným dokladom totožnosti človeka s možnosťou jeho globálneho sledovania...
Tak ako nahromadené informácie, tak aj médiá zohrajú významnú úlohu v organizácii riadenia budúceho globálneho sveta. Otázkou je len, kde sa momentálne nachádzame na tejto ceste, ale trendy sú jasné.
Už dnes žijeme v dobe diaľkového ovládania nálad a myslenia ľudí, masovými médiami (tlač, rozhlas, televízia). To je objektívna skutočnosť a pochybujem o tom, že v budúcnosti bude rásť kritické myslenie, intelektuálne návyky a kultivované myslenie más...
Nič proti politickým agitkám a nenávistným výlevom s vopred stanoveným cieľom nemám, len tá podobnosť s dávno minulou minulosťou ma trochu desí. A mnohí cítia potrebu pridať sa, byť súčasťou hlavného prúdu média...
Na Bútľavej vŕbe som však našiel článok, analýzu súčasných médií, ktorá takmer presne vyjadruje aj môj názor, že médiá často podávajú informácie tak, "...aby dobre zapadli do vopred zvolenej dejovej línie..."
Je mi úplne jedno, či to robia vedome, alebo podvedome, pre nejakú politickú stranu, alebo pre vlastný komerčný úspech, je to zavádzanie verejnosti, teda v podstate klamanie zdôraznením nedôležitých vecí a zamlčaním dôležitých...
Analýza Filipa Struhárika je podľa môjho názoru excelentná. Len so závermi, ku ktorým sa dopracoval, nemôžem celkom súhlasiť. Situácia síce nie je kritická, lebo iba odráža stav spoločnosti, ale nestačí povedať, že človek, ktorý chce, tak sa pravdy dopátra hoci aj na internete.
Informácie v masových médiách sú predovšetkým určené "masám" a masy nemajú čas, chuť, ani príležitosti overovať si každú pravdu z niekoľkých zdrojov, lebo masy žijú v presvedčením, že to za nich urobili médiá...
Argumentácia internetom ako alternatívnym zdrojom informácií je síce v dnešnej dobe oprávnená, ale sú už signály, že aj informácie na internete by mali byť nejakým spôsobom kontrolované a nebodaj aj cenzurované...
Dnes si málokto uvedomuje, aké možnosti dáva zhromažďovanie údajov a informácií z netu. Je to súčasť globálneho systému do ktorého časom vstúpia aj implantáty ((skúšobne aplikované u psov :), ktoré budú kompletným dokladom totožnosti človeka s možnosťou jeho globálneho sledovania...
Tak ako nahromadené informácie, tak aj médiá zohrajú významnú úlohu v organizácii riadenia budúceho globálneho sveta. Otázkou je len, kde sa momentálne nachádzame na tejto ceste, ale trendy sú jasné.
Už dnes žijeme v dobe diaľkového ovládania nálad a myslenia ľudí, masovými médiami (tlač, rozhlas, televízia). To je objektívna skutočnosť a pochybujem o tom, že v budúcnosti bude rásť kritické myslenie, intelektuálne návyky a kultivované myslenie más...
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)