Iste poznáte tú hru na šepkandu, keď sa kolektív posadí okolo okrúhleho stola a jeden pošepne svojmu susedovi nejakú zmysluplnú vetu, ktorú si pre istotu zapíše. Tak to ide dokola až sa správa dostane k jej pôvodcovi... Zábava spočíva v tom, ako sa správa viacnásobným ústnym podaním deformuje.
Podobná hra sa hrá aj na internete. Obvykle agentúra vydá nejakú správu, tej sa chytia internetové noviny a postavia z nej svoj článok. Ten si prečíta bloger a keďže nechce kopírovať, opíše tú správu svojimi slovami, čosi uberie a čosi pridá... To si prečíta ďalší bloger - nekopíruje, ale podá opäť vlastnú verziu a tak to ide do kolečka dokola...
Možností je veľa, občas sa stane, že v "čítačke" sa mi stretne naraz niekoľko takýchto správ. Stáva sa to dosť často, že mám v "čítačke" veľa ohniviek takých blogerských reťazí... Čím vážnejšia, alebo šokujúcejšia je tá udalosť, tým dlhšie vydrží krúžiť po blogerskom nebi.
Nemusí ísť vždy len o postupnosť, ľudia často vychádzajú z jedného známeho faktu a tento hodnotia paralelne a ako sa hovorí, koľko ľudí - toľko názorov. Nie vždy sa však názory líšia, občas to vyznie ako jednotná kampaň rovnakých stanovísk... Najčastejšie v komentovaní, či "hovadení" politiky.
Pravdou je aj to, že často si to nadrobia sami politici (nechcem menovať, ale o príklady nie je núdza). Politika je totiž ako futbal - každý mu rozumie, ale na ihrisko vždy vybehne iba jedenásť hráčov...
2008/10/19
2008/10/18
Bolkoviny a iné
Obvykle potrebujem k písaniu nejaký impulz, alebo povestnú kvapku, po ktorej pohár pretečie. Dnes to boli Bolkoviny s Dášou Bláhovou. Dáša predviedla krátku ukážku zo svojho intímneho divadla, no o tom nechcem písať, to treba počuť. Teda aspoň počuť...Zakrátko k nám príde anglická kráľovná, už prebiehajú rozsiahle prípravy jej programu, zametajú sa cesty, maľujú obrubníky a tak podobne, veď to, my starší, dobre poznáme... Zabezpečuje sa policajná ochrana a napriek tomu sa na vytýčených trasách budú rušiť policajti.
Aby som bol presný, ide o tých spiacich policajtov, teda o spomaľovače premávky, retardéry. Predsa kráľovná a jej sprievod nebudú spomaľovať na každej ulici niekoľkokrát, to by boli udrncaní kým dorazia na Devín. Škoda, že nepríde aj k nám, celkom by ma potešilo, keby retardéry aj u nás demontovali.
A vôbec, myslím si že spomaľovače sú kolektívnym a pohodlne udeleným trestom slušnej väčšine vodičov. Na počesť kráľovnej by sme mali aspoň zredukovať počet týchto prekážok v cestnej premávke. Chystá sa zníženie maxima v obciach na 50 km/h, budú demontovať tisíce štyridsiatkových značiek, tak by to mohlo ísť aj bez spomaľovačov, veď už budeme k sebe dobrí...
Možno svitá na lepšie časy, Angličania už vymysleli retardér, ktorý je schovaný na úrovni cesty a nafúkne sa iba vtedy, ak vodič prekročí predpísanú rýchlosť. Zatiaľ sú spomaľovače u nás akousi novodobou módou. Pred časom sa ma spýtala suseda, prečo ešte na našej ulici nemáme retardér, keď všetky ulice okolo ho už majú?
2008/10/17
Plán "B"
Bolo to asi pred dvadsiatimi rokmi, keď sme sa naposledy chystali k túre na Ďumbier. Naše východisko bolo v Bystrej, v hoteli Biela Medvedica. Na Srdiečko sme sa doviezli autobusom, odtiaľ lanovkou až na Chopok a tam sa začal náš rozpačitý pochod na Ďumbier.
Keď sme dorazili do Demänovského sedla, začala ma omínať jedna topánka, tak sme zauvažovali o pláne "B", že zídeme žľabom dolu na modrú a tadiaľ ustúpime na Kosodrevinu a späť na Srdiečko. K zostupu strmým údolím nás zlákali oberači čučoriedok, ktorí sa tam pohybovali.
Bola to pekelná cesta, zostupy sú vždy najobávanejšou časťou túry a tento bol zvlášť extrémny a neznačkovaný, ale prežili sme ho.
Toto malé víťazstvo nás opäť povzbudilo a po krátkom váhaní a skonzumovaní zásob proviantu sme sa rozhodli, že predsa len na Ďumbier vystúpime, modrou cestou na Štefánikovu chatu a odtiaľ na vrchol. Bola to celkom pohodlná chôdza, aj keď trochu nekonečná pri obchádzaní hory kosodrevinou.
Počasie bolo typicky letné, horúčava a keď sme došli na chatu, našou hlavnou starosťou bolo niečo si vypiť. Keďže to bolo na chate, šetrili sme svoje vodné zásoby a ja som neodolal, dal som si (teplé) pivo. To mi nestačilo, tak som si k tomu pridal ešte horúci čaj... No, horúci moc nebol a bola to taká žbrnda osladená nejakým lepkavým sirupom, ale vypil som to...
Pokračovanie nebude o následkoch zvláštnej kombinácie nápojov, ale o ďalšom vývine udalostí. S ohľadom na stav nohy a iné okolnosti sme si povedali, že Ďumbier neodíde, že tam počká na našu budúcu túru a opäť sme prešli na plán "B". Pustili sme sa rovno dolu do Mlynnej doliny, smerom k Mýtu pod Ďumbierom.
Čakala nás jedna z najdlhších dolín v Nízkych Tatrách. Moje nohy dostali riadne zabrať, až tak, že v závere doliny som sa radšej vyzul a kráčal som po horúcom asfalte bosý. To bola úľava! Dolu v dedine sme chvíľu čakali na autobus do Bystrej, ale nakoniec sme do tretice prešli na plán "B" a rozhodli sme sa dokončiť to pešo až do našej Medvedice.
Na druhý deň ma čakala riadna svalovica. Do jedálne sa schádzalo cez jeden schodík (už tam nie je), ktorý som mal problém prekonávať. Dva dni boli našim hlavným záujmom len krátke vychádzky do okolia a hlavne sauna, ktorá bola k dispozícii len pre nás dvoch. Na tretí deň sme sa znova vydali na podobnú túru ibaže na druhej strane Chopku, s návratom cez dlhúúú Vajskovskú dolinu. Proste nepoučiteľní turisti....
______________
spomienka inšpirovaná germou
Keď sme dorazili do Demänovského sedla, začala ma omínať jedna topánka, tak sme zauvažovali o pláne "B", že zídeme žľabom dolu na modrú a tadiaľ ustúpime na Kosodrevinu a späť na Srdiečko. K zostupu strmým údolím nás zlákali oberači čučoriedok, ktorí sa tam pohybovali.
Bola to pekelná cesta, zostupy sú vždy najobávanejšou časťou túry a tento bol zvlášť extrémny a neznačkovaný, ale prežili sme ho.
Toto malé víťazstvo nás opäť povzbudilo a po krátkom váhaní a skonzumovaní zásob proviantu sme sa rozhodli, že predsa len na Ďumbier vystúpime, modrou cestou na Štefánikovu chatu a odtiaľ na vrchol. Bola to celkom pohodlná chôdza, aj keď trochu nekonečná pri obchádzaní hory kosodrevinou.
Počasie bolo typicky letné, horúčava a keď sme došli na chatu, našou hlavnou starosťou bolo niečo si vypiť. Keďže to bolo na chate, šetrili sme svoje vodné zásoby a ja som neodolal, dal som si (teplé) pivo. To mi nestačilo, tak som si k tomu pridal ešte horúci čaj... No, horúci moc nebol a bola to taká žbrnda osladená nejakým lepkavým sirupom, ale vypil som to...
Pokračovanie nebude o následkoch zvláštnej kombinácie nápojov, ale o ďalšom vývine udalostí. S ohľadom na stav nohy a iné okolnosti sme si povedali, že Ďumbier neodíde, že tam počká na našu budúcu túru a opäť sme prešli na plán "B". Pustili sme sa rovno dolu do Mlynnej doliny, smerom k Mýtu pod Ďumbierom.
Čakala nás jedna z najdlhších dolín v Nízkych Tatrách. Moje nohy dostali riadne zabrať, až tak, že v závere doliny som sa radšej vyzul a kráčal som po horúcom asfalte bosý. To bola úľava! Dolu v dedine sme chvíľu čakali na autobus do Bystrej, ale nakoniec sme do tretice prešli na plán "B" a rozhodli sme sa dokončiť to pešo až do našej Medvedice.
Na druhý deň ma čakala riadna svalovica. Do jedálne sa schádzalo cez jeden schodík (už tam nie je), ktorý som mal problém prekonávať. Dva dni boli našim hlavným záujmom len krátke vychádzky do okolia a hlavne sauna, ktorá bola k dispozícii len pre nás dvoch. Na tretí deň sme sa znova vydali na podobnú túru ibaže na druhej strane Chopku, s návratom cez dlhúúú Vajskovskú dolinu. Proste nepoučiteľní turisti....
______________
spomienka inšpirovaná germou
2008/10/15
Báthory versus Jakubisko
Konečne som videl najnovšieho Jakubiska. O filme Báthory som doteraz prečítal veľa názorov, posudkov aj odsudkov, s úľavou však konštatujem, že nič sa mi nepotvrdilo. Báthory je celkom obyčajný film, akých sú vo svete desiatky, ale na slovenské pomery je to trhák.
Podľa mňa je to príbeh ženy na historickom pozadí a nemám potrebu posudzovať, či sa to v skutočnosti stalo tak, ako to on zobrazil, alebo tak, ako je to v legende a v písomných svedectvách, lebo aj historicky zachovaný papier niekedy veľa znesie.
Ani Jakubisko celkom nezmazal obraz masovej vrahyne, aj on zobrazil svoju Erzsébeth ako vraždí, ako vie byť krutá, čo sa zrejme v tej dobe v panstve nosilo. Keby mala doma manžela, asi by to dopadlo inak... Presvedčivej lásky v tom filme nie je veľa.
Filmový príbeh bol pre mňa veľmi pravdepodobný, nemám výhrady voči žiadnej postave. Presvedčivý je aj v tom, že v boji o moc a majetky sa dodnes nerešpektujú všetky písané a nepísané pravidlá. Pre mňa normálny, dobrý film, ktorý dokázal upútať moju pozornosť plných 140 minút.
Mám iba dve výhrady, dve veci, ktoré tam nemuseli byť, lebo sú podľa mňa v príbehu nefunkčné a práve v nich som videl špecifický Jakubiskov podpis, lebo inak by ten film mohol natočiť rovnako, aj rovnako dobre, každý dobrý režisér. Tým nechcem zhadzovať kvalitu filmu, práve naopak.
A ktoré dve veci mi tam narúšali čistotu ne-jakubiskovského štýlu? Jednoznačne kolieskové korčule a padák... Inak vďaka za dobrý film...
Podľa mňa je to príbeh ženy na historickom pozadí a nemám potrebu posudzovať, či sa to v skutočnosti stalo tak, ako to on zobrazil, alebo tak, ako je to v legende a v písomných svedectvách, lebo aj historicky zachovaný papier niekedy veľa znesie.
Ani Jakubisko celkom nezmazal obraz masovej vrahyne, aj on zobrazil svoju Erzsébeth ako vraždí, ako vie byť krutá, čo sa zrejme v tej dobe v panstve nosilo. Keby mala doma manžela, asi by to dopadlo inak... Presvedčivej lásky v tom filme nie je veľa.
Filmový príbeh bol pre mňa veľmi pravdepodobný, nemám výhrady voči žiadnej postave. Presvedčivý je aj v tom, že v boji o moc a majetky sa dodnes nerešpektujú všetky písané a nepísané pravidlá. Pre mňa normálny, dobrý film, ktorý dokázal upútať moju pozornosť plných 140 minút.
Mám iba dve výhrady, dve veci, ktoré tam nemuseli byť, lebo sú podľa mňa v príbehu nefunkčné a práve v nich som videl špecifický Jakubiskov podpis, lebo inak by ten film mohol natočiť rovnako, aj rovnako dobre, každý dobrý režisér. Tým nechcem zhadzovať kvalitu filmu, práve naopak.
A ktoré dve veci mi tam narúšali čistotu ne-jakubiskovského štýlu? Jednoznačne kolieskové korčule a padák... Inak vďaka za dobrý film...
2008/10/14
Čína upadá
Ktovie, ako sa správne povie - bol som v Číne, alebo bol som na "číne"? V mojom prípade je správna tá druhá odpoveď. Bol som na "číne" a ešte dodávam, že to bolo naposledy. Zdá sa mi, že rôznymi čínskymi, thajskými a inými exotickými reštauráciami sa u nás roztrhlo vrece.
Rozmnožovanie čínskych vývarovní by v zásade nebol problém, ten väzí v kvalite. Čím väčšia kvantita - tým nižšia kvalita. Možno som trochu predpojatý, ale nečudujte sa mi, je pozdný večer (nie 1. máj) a ešte som nestrávil dnešný obed s názvom 8 zázrakov...
Zákazníkov získavajú relatívne nízkymi cenami, ale aj tak registrujem úpadok čínskej kuchyne na Slovensku. Je to hrozné, už ani paličky k jedlu nedávajú... Kde sú tie staré dobré časy, keď sme si doma pripravovali čínske špeciality a jedli sme ich paličkami?
...
Nabudúce:
Rozmnožovanie čínskych vývarovní by v zásade nebol problém, ten väzí v kvalite. Čím väčšia kvantita - tým nižšia kvalita. Možno som trochu predpojatý, ale nečudujte sa mi, je pozdný večer (nie 1. máj) a ešte som nestrávil dnešný obed s názvom 8 zázrakov...
Zákazníkov získavajú relatívne nízkymi cenami, ale aj tak registrujem úpadok čínskej kuchyne na Slovensku. Je to hrozné, už ani paličky k jedlu nedávajú... Kde sú tie staré dobré časy, keď sme si doma pripravovali čínske špeciality a jedli sme ich paličkami?
...
Nabudúce:
- Lamb kebab -
2008/10/10
Vraní orech
V záhrade nám vyrástol orech. Stáva sa, že vrany si niekde nájdu kvalitné orechy a nesú si ich v zobáku na bezpečné miesto, aby ho tam skonzumovali. A stane sa aj to, že niektorá ho za letu stratí. Tak pomáhajú migrácii orechov.
Ten náš oriešok vyrašil poblíž hrozna už pred štyrmi rokmi. Bol krásny, ako každý mladý orech. O starých orechových stromoch sa to nedá povedať, lebo pod svojou rozložitou korunou nedovolia vyrásť žiadnej inej rastlinke.
Náš krásny oriešok, vo svojej prvej sezóne pekne vyrástol, ibaže to bolo na nesprávnom mieste. Veruže, aj u orechov platí, že je dobré byť v správny čas na správnom mieste a nie naopak. Tak som ho na záver sezóny nemilosrdne odstrihol (bolo mi ho ľúto, ale čo už...).
V ďalšom roku, ako by sa nechumelilo, z orechového pníka vyrástli nové výhonky a tak sa snažil, že do jesene bol vyšší ako ten jeho vlaňajší predchodca. Pri oberačke hrozna padlo opäť hrozné rozhodnutie: Odstrániť orech! A stalo sa.
Nebudem vás napínať, všetko sa opakovalo každý rok - strom rástol, ja som strihal (ešte mi stačili nožnice, aj keď som sa pritom ponamáhal) až dodnes. Orech tam opäť stojí ako víťaz, väčší a krajší ako vlani a predvlani a predpredvlani a ja stojím znova pred osudovým rozhodnutím...
Byť, či nebyť orech....?
Možno by to ešte šlo - niekam ho presadiť, niekam, kde by ani po rokoch nezavadzal. Keď je taký odolný, možno by to vydržal. Hovorí sa, že mrcha zelina nevyhynie a zdá sa, že aj to, čo podstúpi v mladosti útrapy a ponižovanie, nakoniec predsa odolá a vyrastie na vysokého silného jedinca...
Ten náš oriešok vyrašil poblíž hrozna už pred štyrmi rokmi. Bol krásny, ako každý mladý orech. O starých orechových stromoch sa to nedá povedať, lebo pod svojou rozložitou korunou nedovolia vyrásť žiadnej inej rastlinke.
Náš krásny oriešok, vo svojej prvej sezóne pekne vyrástol, ibaže to bolo na nesprávnom mieste. Veruže, aj u orechov platí, že je dobré byť v správny čas na správnom mieste a nie naopak. Tak som ho na záver sezóny nemilosrdne odstrihol (bolo mi ho ľúto, ale čo už...).
V ďalšom roku, ako by sa nechumelilo, z orechového pníka vyrástli nové výhonky a tak sa snažil, že do jesene bol vyšší ako ten jeho vlaňajší predchodca. Pri oberačke hrozna padlo opäť hrozné rozhodnutie: Odstrániť orech! A stalo sa.
Nebudem vás napínať, všetko sa opakovalo každý rok - strom rástol, ja som strihal (ešte mi stačili nožnice, aj keď som sa pritom ponamáhal) až dodnes. Orech tam opäť stojí ako víťaz, väčší a krajší ako vlani a predvlani a predpredvlani a ja stojím znova pred osudovým rozhodnutím...
Byť, či nebyť orech....?
Možno by to ešte šlo - niekam ho presadiť, niekam, kde by ani po rokoch nezavadzal. Keď je taký odolný, možno by to vydržal. Hovorí sa, že mrcha zelina nevyhynie a zdá sa, že aj to, čo podstúpi v mladosti útrapy a ponižovanie, nakoniec predsa odolá a vyrastie na vysokého silného jedinca...
2008/10/09
Zabudnuté hrozno
V záhrade nám rastie hrozno. Správne som to napísal, ono rastie, teda napriek môjmu nezáujmu oň, takmer po celý rok. Skoro na jar ho síce ostrihám, tak ako sa strihajú hlavy u holiča - proste to, čo je dlhé - skrátiť...
Študoval som niekoľkokrát odbornú literatúru o spôsoboch strihania viniča, ale ako naschvál, vždy ma tá teória zastihla až keď bolo po praktickej činnosti a do roka som to zase zabudol. Tak tam ten vinič rastie, na jar rozkvitne, na jeseň dozreje a napriek všetkému, niekedy celkom bez problémov.
Nie je ho veľa, iba štyri korene akéhosi značkového klasického viniča stolovej odrody. Tento rok sa naň nejako zabudlo, lebo sme si zmysleli, že ideme na dlhú dovolenku, práve keď ono začalo dozrievať. Tak sa nám väčšina bobúľ zosušila a ostalo na strapcoch iba zopár tvrdo vyvolených.
To zabudnuté hrozno sme dnes objavili a po prvom ochutnaní sme pri ňom zakotvili, až kým sa nám nepodarilo pojesť takmer všetky sladučké a voňavé bobule... Bolo to super, loviť tie gulôčky a rovno s nimi do úst.
Žiadne umývanie, to hrozno nezažilo za celú sezónu žiadnu chemikáliu, okrem skorého jarného postreku a aj ten ma trochu mrzí a tá trocha usadeného vesmírneho prachu na jeho povrchu nám aspoň nahradí potrebný prídel minerálov...
Študoval som niekoľkokrát odbornú literatúru o spôsoboch strihania viniča, ale ako naschvál, vždy ma tá teória zastihla až keď bolo po praktickej činnosti a do roka som to zase zabudol. Tak tam ten vinič rastie, na jar rozkvitne, na jeseň dozreje a napriek všetkému, niekedy celkom bez problémov.
Nie je ho veľa, iba štyri korene akéhosi značkového klasického viniča stolovej odrody. Tento rok sa naň nejako zabudlo, lebo sme si zmysleli, že ideme na dlhú dovolenku, práve keď ono začalo dozrievať. Tak sa nám väčšina bobúľ zosušila a ostalo na strapcoch iba zopár tvrdo vyvolených.
To zabudnuté hrozno sme dnes objavili a po prvom ochutnaní sme pri ňom zakotvili, až kým sa nám nepodarilo pojesť takmer všetky sladučké a voňavé bobule... Bolo to super, loviť tie gulôčky a rovno s nimi do úst.
Žiadne umývanie, to hrozno nezažilo za celú sezónu žiadnu chemikáliu, okrem skorého jarného postreku a aj ten ma trochu mrzí a tá trocha usadeného vesmírneho prachu na jeho povrchu nám aspoň nahradí potrebný prídel minerálov...
Pri tejto príležitosti som si spomenul na jednu pozdne jesennú oberačku, z fabriky nás vyhnali do obrovského družstevného družobného vinohradu, kde sme v sychravom čase zbierali vraj to najvzácnejšie hrozno na výrobu vzácneho "ľadového" vína.Naše zabudnuté hrozno je taká koncentrovaná spomienka na slnečné dni mladosti, je to niečo ako neskorá láska, ktorá príde, aj keď ju už skoro nikto nečaká, ako sladký a voňavý koncentrát. Vlastne, aj v tých zabudnutých hroznách je chémia, ale taká prírodná, slnečná a vyvážená, ktorá je základom príťažlivosti, podobne ako u zamilovaných...
2008/10/08
Panelák a doktori
TV Joj by som premenoval na TV Panelák. Kam sa len pozriem v programe na týždeň, všade sa skvie Panelák (dnes 121). Nemám nič proti "pozeračom" tohto ani iných seriálov a možno tým, že to nesledujem, o veľa prichádzam. Popravde, nejaké kusy z paneláka som už videl, na niektorých hercov by som si možno aj zvykol, ako si človek zvykne na topánky, ktoré ho najprv tlačili ale potom sa vychodili (alebo vyčaptali).
Seriály ma až tak netrápia, aj keď som ich oponent, možno by som mal byť za ne televíziám vďačný, lebo mi šetria čas na iné, moje vlastné aktivity, ku ktorým patrí aj tento blog. Tu naokolo sa všeličo dozviem, dávam si dohromady mozaiku udalostí, veru je to niekedy lepšie ako prieskum verejnej mienky, alebo psychologický test...
Plynie tu zmysluplný život, pohybujú sa tu ľudia, amatérski aj profesionálni novinári, len si človek musí dať pozor, aby všetkému na prvé prečítanie neuveril. Samotný blog by mal byť interaktívnym priestorom medzi autorom a čitateľmi, ale niekedy stačí svoje myšlienky nahodiť do siete len pre vlastné potešenie (aby ste si nemysleli, že musíte k tomuto niečo povedať v diskusii :-).
A to je tá, moja dnešná pointa - mať každý deň z niečoho potešenie... Či na blogu, alebo v práci, v ľubovoľnej profesii. Logicky teda, ak niektorý deň nič nenapíšem, tak je jasné, že ma potešilo niečo ešte zmysluplnejšie... Ale ak veľa píšem a často píšem, nedostáva sa mi potešenia podľa vlastných predstáv inde... No tak povedzme, že to približne tak funguje.
V každej profesii musí mať človek občas nejaké potešenie, svetlé dni, vydarenú prácu, za ktorú ho pochvália, alebo len tak jednoducho sa ráno zobudí a idúc do práce zistí, že má čisté svedomie (na staré hriechy sa zabúda...). Taký je povznášajúci pocit z dobre vykonanej práce.
Včera u lekára ma prepadla taká myšlienka - kedy majú doktori dobrý pocit zo svojej práce, keď k nim chodia stále iba chorí ľudia? Aj keď sa vyliečia, po čase opäť prídu s tou istou, alebo inou chorobou. Musí to byť skľučujúce, zisťovať pacientovu anamnézu, kde ho bolí, potom záverečne skonštatovať diagnózu stanoviť terapiu a prognózu...
Prognózu vlastne ani pacientom nehovoria, ostáva často iba v ich svedomí.... Tak som včera, sediac oproti dobre vyvinutej slečne v čakárni, skúmal aký pacient je pre doktora ten najlepší a dospel som k názoru, že najlepší je pacient, ktorý príde s tým, že včera ho bolelo, ale už ho nebolí. Pre takých pacientov(tky) by som bol rád liečiteľom...
Seriály ma až tak netrápia, aj keď som ich oponent, možno by som mal byť za ne televíziám vďačný, lebo mi šetria čas na iné, moje vlastné aktivity, ku ktorým patrí aj tento blog. Tu naokolo sa všeličo dozviem, dávam si dohromady mozaiku udalostí, veru je to niekedy lepšie ako prieskum verejnej mienky, alebo psychologický test...
Plynie tu zmysluplný život, pohybujú sa tu ľudia, amatérski aj profesionálni novinári, len si človek musí dať pozor, aby všetkému na prvé prečítanie neuveril. Samotný blog by mal byť interaktívnym priestorom medzi autorom a čitateľmi, ale niekedy stačí svoje myšlienky nahodiť do siete len pre vlastné potešenie (aby ste si nemysleli, že musíte k tomuto niečo povedať v diskusii :-).
A to je tá, moja dnešná pointa - mať každý deň z niečoho potešenie... Či na blogu, alebo v práci, v ľubovoľnej profesii. Logicky teda, ak niektorý deň nič nenapíšem, tak je jasné, že ma potešilo niečo ešte zmysluplnejšie... Ale ak veľa píšem a často píšem, nedostáva sa mi potešenia podľa vlastných predstáv inde... No tak povedzme, že to približne tak funguje.
V každej profesii musí mať človek občas nejaké potešenie, svetlé dni, vydarenú prácu, za ktorú ho pochvália, alebo len tak jednoducho sa ráno zobudí a idúc do práce zistí, že má čisté svedomie (na staré hriechy sa zabúda...). Taký je povznášajúci pocit z dobre vykonanej práce.
Včera u lekára ma prepadla taká myšlienka - kedy majú doktori dobrý pocit zo svojej práce, keď k nim chodia stále iba chorí ľudia? Aj keď sa vyliečia, po čase opäť prídu s tou istou, alebo inou chorobou. Musí to byť skľučujúce, zisťovať pacientovu anamnézu, kde ho bolí, potom záverečne skonštatovať diagnózu stanoviť terapiu a prognózu...
Prognózu vlastne ani pacientom nehovoria, ostáva často iba v ich svedomí.... Tak som včera, sediac oproti dobre vyvinutej slečne v čakárni, skúmal aký pacient je pre doktora ten najlepší a dospel som k názoru, že najlepší je pacient, ktorý príde s tým, že včera ho bolelo, ale už ho nebolí. Pre takých pacientov(tky) by som bol rád liečiteľom...
2008/10/05
Píšem, teda som
To tvrdenie z nadpisu je možno trochu prehnané, ale je to tak, píšem a píšem plynulým strojopisom, lebo už nemusím hľadať písmenká na obdratej a neergonomickej klaviatúre ospalého laptopu. Píšem, teda som doma.
Stručný pohľad na moju dovolenku sa dá vydedukovať z mojich predchádzajúcich krátkych vstupov na túto pôdu, ktorá znamená svet.
Boli to nádherné týždne plné zážitkov a spoznávania európskej histórie, navyše s príjemnou pridanou hodnotou vo forme - ako inak - slnka a morskej vody... Vážne, to more je pre mňa nenahraditeľné z viacerých pohľadov, ale o tom som sa už v stručnosti vyjadril.
Musím povedať, že návrat do relatívne chladnej jesene z južných krajín, bol skokom z rozprávky do reality. Bol to však aj tak návrat celkom príjemný, aj vďaka pokojnému letu v zmodernizovanej verzii A319.
V najbližších dňoch, týždňoch a možno i mesiacoch ma čaká ťažká práca na usporadúvaní mojich vizuálnych spomienok, organizovanie archívu, triedenie, hodnotenie a vyraďovanie nekvalitného materiálu.
Lebo nie je umenie nasnímať vo Vatikáne 500 záberov, ale vybrať tých 10, ktoré majú čosi do seba. Bude to ťažká práca, ale už sa na ňu teším, lebo ma opäť povedie Talianskom od hlavy až k päte a k Etne.
Tak mi držte palce, aby mi ostal čas aj na pár slov o tom, ako žijem a kde ma tlačí topánka....
.....
Stručný pohľad na moju dovolenku sa dá vydedukovať z mojich predchádzajúcich krátkych vstupov na túto pôdu, ktorá znamená svet.
Boli to nádherné týždne plné zážitkov a spoznávania európskej histórie, navyše s príjemnou pridanou hodnotou vo forme - ako inak - slnka a morskej vody... Vážne, to more je pre mňa nenahraditeľné z viacerých pohľadov, ale o tom som sa už v stručnosti vyjadril.
Musím povedať, že návrat do relatívne chladnej jesene z južných krajín, bol skokom z rozprávky do reality. Bol to však aj tak návrat celkom príjemný, aj vďaka pokojnému letu v zmodernizovanej verzii A319.
V najbližších dňoch, týždňoch a možno i mesiacoch ma čaká ťažká práca na usporadúvaní mojich vizuálnych spomienok, organizovanie archívu, triedenie, hodnotenie a vyraďovanie nekvalitného materiálu.
Lebo nie je umenie nasnímať vo Vatikáne 500 záberov, ale vybrať tých 10, ktoré majú čosi do seba. Bude to ťažká práca, ale už sa na ňu teším, lebo ma opäť povedie Talianskom od hlavy až k päte a k Etne.
Tak mi držte palce, aby mi ostal čas aj na pár slov o tom, ako žijem a kde ma tlačí topánka....
.....
2008/10/03
More je
More je matkou života na zemi. Je slaná chuť v ústach, a chladný dych rýb. More je báseň s množstvom rýmov, je povznášajúcim rytmom a melódiou vĺn.
Veľa iných prirovnaní sa mi núka k tomu pocitu, byť súčasťou morského sveta na pobreží. More je aj pláž, ktorú mám rád, a mám ho rád, ako batéria čo miluje svoj elektrolyt, keď sa dobíja energiou.
More sú lode, lodičky a bárky kolíšuce sa na vlnách až po hranicu tolerovanú mojim žalúdkom. More sú tajomstvá dialok a vysnívané romantické ciele.
More je "more" nádherných žien zaliatych slnkom ako mušky v jantáre a každá je kráľovnou svojej krásy a každý deň, víly rodiace sa z peny morských vĺn, zvádzajú moje zmysly.
To je more...
....
Venované moru, Slieme a iným miestam, aj maltskej Venuši...
Veľa iných prirovnaní sa mi núka k tomu pocitu, byť súčasťou morského sveta na pobreží. More je aj pláž, ktorú mám rád, a mám ho rád, ako batéria čo miluje svoj elektrolyt, keď sa dobíja energiou.
More sú lode, lodičky a bárky kolíšuce sa na vlnách až po hranicu tolerovanú mojim žalúdkom. More sú tajomstvá dialok a vysnívané romantické ciele.
More je "more" nádherných žien zaliatych slnkom ako mušky v jantáre a každá je kráľovnou svojej krásy a každý deň, víly rodiace sa z peny morských vĺn, zvádzajú moje zmysly.
To je more...
....
Venované moru, Slieme a iným miestam, aj maltskej Venuši...
2008/09/30
Skúsenosti
Človek ich zbiera takmer každodenne v nekonečnom kolobehu. Niekedy ich možno považovať za neomylné pravdy... Jedna moja aktuálna hovorí:
- Nikdy nechoď fotografovať historické pamiatky s manželkou, dcérou, alebo frajerkou, lebo sa k pamiatkam nedostaneš a budeš postávať na ulici, alebo čučať na nezaujímavé handry ako dilino... Maximálne ťa môžu obviniť, že práve ich považuješ za ruinu...
- Nikdy nechoď fotografovať historické pamiatky s manželkou, dcérou, alebo frajerkou, lebo sa k pamiatkam nedostaneš a budeš postávať na ulici, alebo čučať na nezaujímavé handry ako dilino... Maximálne ťa môžu obviniť, že práve ich považuješ za ruinu...
Slovo o slove
Tak som si pomyslel, že keby nebolo nedorozumení a konfliktov, ľudská komunikácia by stratila logický zmysel. Nie že by bola úplne nezmyselná, našlo by sa viacero iných zmyslov, iba logika komunikácie by chýbala.
Keby nebolo konfliktov a nedorozumení, stačilo by nám na pritakávanie a podlizovanie sa potľapkanie po pleci, súhlasné zamrmlanie či zakrochkanie, alebo iba opičí škrek šťastia.
Ktovie, ako začala v dávnoveku ľudská komunikácia? Čo bolo skôr - verejný prejav, alebo kritika? Možno to začalo už prvým úderom oponenta kyjakom po chrbte rečníkovi, ako prejav nesúhlasu s vysloveným názorom, alebo naopak - kyjak bol rečou vyhlasovateľa názoru...
A tak nejako mierumilovne to začalo a pokračuje dodnes...
Keby nebolo konfliktov a nedorozumení, stačilo by nám na pritakávanie a podlizovanie sa potľapkanie po pleci, súhlasné zamrmlanie či zakrochkanie, alebo iba opičí škrek šťastia.
Ktovie, ako začala v dávnoveku ľudská komunikácia? Čo bolo skôr - verejný prejav, alebo kritika? Možno to začalo už prvým úderom oponenta kyjakom po chrbte rečníkovi, ako prejav nesúhlasu s vysloveným názorom, alebo naopak - kyjak bol rečou vyhlasovateľa názoru...
A tak nejako mierumilovne to začalo a pokračuje dodnes...
2008/09/28
Lampuka
Aj taký deň sa našiel, že zapršalo, tak sme sa venovali kultúre... Je to široký pojem, tak radšej o detailoch pomlčím. Iný slnečný deň, ktorý nevyšiel navnivoč sme strávili na pieskovej pláži, na opačnej strane ostrova, kvôli vetru, ktorý vanul až fúkal zo severu.
Piesočnaté pláže sú ako stvorené pre rodiny s malými deťmi. Tak som chvíľu pozoroval ratolesti v interakcii s ich rodičmi a dospel som k ďalšej objavnej pravde, ktorá sa zapíše do análov... Zistil som totiž, že najfotografovanejšími ľuďmi na svete sú osobnosti, o ktorých ešte nikto nič nevie.
Nikto nevie, čo z tých deťúreniec vyrastie, ale už sú albumy a harddisky preplnené ich fotografiami... A je to dobré, lebo v nich sú nádeje ľudstva.
Názov článku je zdanlivo od veci, ale nie je to tak. Lampuka (Coryphaena hippurus) je rybka, ktorá najradšej pláva okolo pobrežia a v blízkosti lodí a je vinikajúca na tanieri, o čom nás presvedčila jedna entita budúcnosti ľudstva - naša dcéra, ktorú sme hojne fotografovali keď bola malá a netušili sme, že raz z nej bude aj vynikajúca kuchárka...
Piesočnaté pláže sú ako stvorené pre rodiny s malými deťmi. Tak som chvíľu pozoroval ratolesti v interakcii s ich rodičmi a dospel som k ďalšej objavnej pravde, ktorá sa zapíše do análov... Zistil som totiž, že najfotografovanejšími ľuďmi na svete sú osobnosti, o ktorých ešte nikto nič nevie.
Nikto nevie, čo z tých deťúreniec vyrastie, ale už sú albumy a harddisky preplnené ich fotografiami... A je to dobré, lebo v nich sú nádeje ľudstva.
Názov článku je zdanlivo od veci, ale nie je to tak. Lampuka (Coryphaena hippurus) je rybka, ktorá najradšej pláva okolo pobrežia a v blízkosti lodí a je vinikajúca na tanieri, o čom nás presvedčila jedna entita budúcnosti ľudstva - naša dcéra, ktorú sme hojne fotografovali keď bola malá a netušili sme, že raz z nej bude aj vynikajúca kuchárka...
2008/09/27
Nikto nie je doma
Ešte stále pretrváva dovolenkové obdobie, iba dnes sa trochu zatiahlo, teda pôjdeme za spoznávaním prírodných krás... Aj také dni boli na našej dovolenke v stredomorí. Stredomorie pre mňa začína kdesi na úrovni Florencie a končí v Afrike.
Zvláštne je, že na Sicílii nás neokradli, to sme už boli extra opatrní, lebo rímske metro nás poučilo, teda našťastie iba jedného z nás okradli, ale o to dôkladnejšie. Hotovosť nestojí za reč, ale boli tam tri platobné karty a všetky osobné doklady, vrátane vodičáku, okrem pasu... Horor.
Vzápätí, pri blokovaní kariet, asi o 10 min., banky už mali evidované tri neúspešné pokusy o výber z každej... Najväčšie trampoty budú pri vybavovaní nových dokladov... Talianska polícia v Ríme bola ústretová, takže okrem tej zlodejiny nám už nič náladu nepokazilo... Nedali sme si pokaziť...
Zvláštne je, že na Sicílii nás neokradli, to sme už boli extra opatrní, lebo rímske metro nás poučilo, teda našťastie iba jedného z nás okradli, ale o to dôkladnejšie. Hotovosť nestojí za reč, ale boli tam tri platobné karty a všetky osobné doklady, vrátane vodičáku, okrem pasu... Horor.
Vzápätí, pri blokovaní kariet, asi o 10 min., banky už mali evidované tri neúspešné pokusy o výber z každej... Najväčšie trampoty budú pri vybavovaní nových dokladov... Talianska polícia v Ríme bola ústretová, takže okrem tej zlodejiny nám už nič náladu nepokazilo... Nedali sme si pokaziť...
2008/09/26
Stále slané spomienky
Tak som sa nechtiac zamyslel nad ľudstvom...
Sediac v starom anglickom autobuse, rozhliadol som sa a uvidel bohatú kolekciu ľudí sveta - Číňanku s malým okatým dievčatkom, nahnedlú Arabku v kroji, ale bez burky, za ňou zrejme Aneričan s hustým čiernym obrastom tváre a na záver taký správny černoch s dobiela zafarbeným kobercom krátkych kučeravých vlasov.
Zvyšok sme boli my, Europania rôznych národností a celkom vzadu ešte jedna slovenská rodina. Tu sme vo väčšine, ale ktovie, ako by dopadla podobná štatistika v MHD Eritrea...
Nikomu tu rôznorodosť nevadí, nikto sa s nikým nechce biť! Tak pozitívne končím svoju všeľudovú úvahu, keď pohľadom sledujem správne zhnednutú pokožku perfektne tvarovaného ženského tela v bikinovom nahodení... Hore bez je tu výslovne zakázané... Škoda...
Tie ženy, sú za všetkým a je pravda, že na svete sú to tie najkrajšie bytosti, čo je všeobecne známy fakt, tisíckrát overený, ale napriek tomu ho vítam ako nové poznanie, ako by som opäť objavil Ameriku a spokojný sa znovu ponáram do príjemne chladivých slaných morských vĺn...
Sediac v starom anglickom autobuse, rozhliadol som sa a uvidel bohatú kolekciu ľudí sveta - Číňanku s malým okatým dievčatkom, nahnedlú Arabku v kroji, ale bez burky, za ňou zrejme Aneričan s hustým čiernym obrastom tváre a na záver taký správny černoch s dobiela zafarbeným kobercom krátkych kučeravých vlasov.
Zvyšok sme boli my, Europania rôznych národností a celkom vzadu ešte jedna slovenská rodina. Tu sme vo väčšine, ale ktovie, ako by dopadla podobná štatistika v MHD Eritrea...
Nikomu tu rôznorodosť nevadí, nikto sa s nikým nechce biť! Tak pozitívne končím svoju všeľudovú úvahu, keď pohľadom sledujem správne zhnednutú pokožku perfektne tvarovaného ženského tela v bikinovom nahodení... Hore bez je tu výslovne zakázané... Škoda...
Tie ženy, sú za všetkým a je pravda, že na svete sú to tie najkrajšie bytosti, čo je všeobecne známy fakt, tisíckrát overený, ale napriek tomu ho vítam ako nové poznanie, ako by som opäť objavil Ameriku a spokojný sa znovu ponáram do príjemne chladivých slaných morských vĺn...
Prázdninové vynálezy
Je to tak, prázdniny a dovolenky prinášajú ľahšie myslenie, krátke úvahy, ktoré neriešia žiaden zo svetoborných problémov... Napriek tomu, keď som uvidel, ležiac na pláži, ako ťažko sa pohybuje vpred zastaralá nákladná loď, začal som premýšľať o vylepšení pohybu námorných lodí.
Nemajte obavy, svoj vynález tu nezverejním... Toho by sa hneď chytili v Amerike a moje milióny by boli v háji...
Ak ma však napadne ešte jedna podobná hlúposť zapríčinená horúcim slnkom, ktorá sa nedá speňažiť, tak to sem hodím za čerstva, aby ste sa zasmiali a keď skončia moje bezstarostné dni, začne pršať a príde jeseň, hlboko a zdĺhavo rozvláčne sa zamyslím nad osudom Sveta a ľudstva...
Hi...
Nemajte obavy, svoj vynález tu nezverejním... Toho by sa hneď chytili v Amerike a moje milióny by boli v háji...
Ak ma však napadne ešte jedna podobná hlúposť zapríčinená horúcim slnkom, ktorá sa nedá speňažiť, tak to sem hodím za čerstva, aby ste sa zasmiali a keď skončia moje bezstarostné dni, začne pršať a príde jeseň, hlboko a zdĺhavo rozvláčne sa zamyslím nad osudom Sveta a ľudstva...
Hi...
2008/09/24
Píniové jadierka
LOVEISGODISLOVE
...takýto nápis v autobuse ma inšpiroval k úvahe o Bohu v láske. Ak je na tom kúsok pravdy, Boha som stretol viackrát, ak počítam detské a študenstské stretnutia a všetky ostatné kontakty, aj tú pravú, aj tú, ktorá sa prevtelila do pokračovania života... Tak môžem aj dnes povedať, že verím v Boha...
O inom
...na pláži posobia dve silné veličiny: slnko a opaľovací krém so svojim ochranným faktorom. Preto je dôležité dbať o rovnomernosť pokrytia, aby sme k večeru nemali na tele záhadné červeno-biele obrazce... (z vlastnej skúsenosti...)
...takýto nápis v autobuse ma inšpiroval k úvahe o Bohu v láske. Ak je na tom kúsok pravdy, Boha som stretol viackrát, ak počítam detské a študenstské stretnutia a všetky ostatné kontakty, aj tú pravú, aj tú, ktorá sa prevtelila do pokračovania života... Tak môžem aj dnes povedať, že verím v Boha...
O inom
...na pláži posobia dve silné veličiny: slnko a opaľovací krém so svojim ochranným faktorom. Preto je dôležité dbať o rovnomernosť pokrytia, aby sme k večeru nemali na tele záhadné červeno-biele obrazce... (z vlastnej skúsenosti...)
2008/09/23
Kvapky z morskej vody
Hoc...
Na lodi sme a k básni
máme blíž,
hoc vietor fúka,
a more dráždi nos.
Je mi fajn,
aj keď odrazu
pod nosom mám jeden
slaný slíž...
Druhá slaná...
Na horizonte je dvadsať lodí,
no žiadna z nich
nepláva sem,
k pláži kde ležím ja
a plno iných
(polo)nahých
ludských tiel...
Na lodi sme a k básni
máme blíž,
hoc vietor fúka,
a more dráždi nos.
Je mi fajn,
aj keď odrazu
pod nosom mám jeden
slaný slíž...
Druhá slaná...
Na horizonte je dvadsať lodí,
no žiadna z nich
nepláva sem,
k pláži kde ležím ja
a plno iných
(polo)nahých
ludských tiel...
2008/09/22
Hory a ľudia
Keď sme sa blížili k mestu s nádhernými historickými pamiatkami, stavbami a kultúrou, pozrel som sa náhodou späť a zbadal som nádheru vysokých hôr, začal som premýšlať o kráse a vzácnosti ľudských výtvorov, porovnávať ich s hravosťou a prirodzenosťou prírodných krás.
Bolo to veľmi nerozhodné a prvý dojem z hôr bol tak silný, že na chvíľu značne prevýšil ľudského ducha zakliateho v pamiatkach našej histórie... Fantázia tvorcu prírody je a bola nevyčerpateľná, ľudia ju prekonávajú len svojou usilovnosťou, vzdelávaním sa, opakovaním a napodobňovaním prírody...
Bolo to veľmi nerozhodné a prvý dojem z hôr bol tak silný, že na chvíľu značne prevýšil ľudského ducha zakliateho v pamiatkach našej histórie... Fantázia tvorcu prírody je a bola nevyčerpateľná, ľudia ju prekonávajú len svojou usilovnosťou, vzdelávaním sa, opakovaním a napodobňovaním prírody...
2008/09/14
Osobnosti
Ako sa rodia osobnosti, to nikto nevie. Na poliach nerastú, v poli ich nesejú - sa spieva v ľudovej piesni... Alebo je to o láske? Láska, Bože láska.. áno! Aj tak by som rád vedel, kde sa medzi nami berú osobnosti a prečo nie sme všetci rovnakí?
Rodíme sa s rovnakým plačom, ale možno už aj ten plač je poznačený budúcim osudom - inak sa hlási na svet budúca osobnosť, inak vznetlivý človek a inak samotár. O tejto otázke sa už iste popísalo veľa múdrych slov, len mne sa práve teraz nechce hľadať ich, tak radšej špekulujem..
Človek dostáva s narodením a možno už priamo počatím, istú osobnostnú výbavu. Je v nej talent, prirodzená inteligencia, povahová predurčenosť. To všetko sa rozvíja vzdelaním a výchovou... Vzdelanie a výchova predstavujú kontinuitu ľudského života a súhrne sa prejavujú ako civilizácia.
Ešte jeden aspekt dotvára medzi nami obraz osobností - okolie človeka, prostredie a spoločnosť, ktorá vníma a hodnotí. Vlastné uvedomenie si, poznanie samého seba niekedy vedie k pocitu nadradenosti, alebo naopak - k pocitu menejcennosti.
Osobnosti dávajú o sebe vedieť akýmsi fluidom, je ich cítiť v slovách, v činoch i v múdrosti nevyslovenej. Existujú však aj falošné osobnosti, ktoré cieľavedome kreslia svoj obraz so znalosťou psychológie a ľudských pováh, na získanie prospechu pre seba. Takým sa niekedy hovorí: politici.......
Rodíme sa s rovnakým plačom, ale možno už aj ten plač je poznačený budúcim osudom - inak sa hlási na svet budúca osobnosť, inak vznetlivý človek a inak samotár. O tejto otázke sa už iste popísalo veľa múdrych slov, len mne sa práve teraz nechce hľadať ich, tak radšej špekulujem..
Človek dostáva s narodením a možno už priamo počatím, istú osobnostnú výbavu. Je v nej talent, prirodzená inteligencia, povahová predurčenosť. To všetko sa rozvíja vzdelaním a výchovou... Vzdelanie a výchova predstavujú kontinuitu ľudského života a súhrne sa prejavujú ako civilizácia.
Ešte jeden aspekt dotvára medzi nami obraz osobností - okolie človeka, prostredie a spoločnosť, ktorá vníma a hodnotí. Vlastné uvedomenie si, poznanie samého seba niekedy vedie k pocitu nadradenosti, alebo naopak - k pocitu menejcennosti.
Osobnosti dávajú o sebe vedieť akýmsi fluidom, je ich cítiť v slovách, v činoch i v múdrosti nevyslovenej. Existujú však aj falošné osobnosti, ktoré cieľavedome kreslia svoj obraz so znalosťou psychológie a ľudských pováh, na získanie prospechu pre seba. Takým sa niekedy hovorí: politici.......
2008/09/12
Papierové noviny
Dostal som príkaz uvariť na dnes obed. Moja voľba padla na zemiakovú kašu s do zlata opraženou cibuľkou a slaninou - jedlo ktoré mi chutí a ktoré dokážem pripraviť, dokonca som naň expert. Z komory som zobral asi dvadsať veľkých zemiakov, lebo zemiaková kaša zahustená múkou musí vydržať aj do nasledujúceho dňa ako pochúťka.
Človek mieni a hostia, ktorí sa dostavili o pol dňa skôr ako sa plánovalo, menia - ešte je len večer a už je po mojej kaši, ale poďme na začiatok... Zemiaky sa najlepšie čistia na novinách, aby sa šupky v závere integrovali v odpadkovom koši ako jeden balík. Tak som pri tej monotónnej práci uvažoval, či naozaj papierové noviny zaniknú?
Čítate noviny v papierovej podobe?
Nečítam, ale papierové noviny nezaniknú, lebo sú užitočné pri čistení zemiakov...
Človek mieni a hostia, ktorí sa dostavili o pol dňa skôr ako sa plánovalo, menia - ešte je len večer a už je po mojej kaši, ale poďme na začiatok... Zemiaky sa najlepšie čistia na novinách, aby sa šupky v závere integrovali v odpadkovom koši ako jeden balík. Tak som pri tej monotónnej práci uvažoval, či naozaj papierové noviny zaniknú?
Čítate noviny v papierovej podobe?
Nečítam, ale papierové noviny nezaniknú, lebo sú užitočné pri čistení zemiakov...
2008/09/11
Organové koncerty
V utorok 16. septembra začína v Košickom Evanjelickom kostole 38. Medzinárodný organový koncert.
V nedeľu, 21. septembra o 19.30 hod. vystúpi naša slovenská organistka
Monika Melcová
Monika Melcová pôsobí v Paríži a od septembra začína učiť na Musikene v San Sebastian.
Ostatné koncerty:
16. 9. Košice - Dom umenia o 19.00 h
Hayo BOEREMA /Holandsko
Koncert podporilo Veľvyslanectvo Holandského kráľovstva v Bratislave
25. 9. Košice - Dóm sv. Alžbety o 19.30 h
Juan Maria PEDRERO /Španielsko
Koncert podporilo Veľvyslanectvo Španielskeho kráľovstva
30. 9. Košice - Dóm sv. Alžbety o 19.30
Felix GUBSER /Švajčiarsko
Koncert podporila Pro Helvetia
Podrobný program podujatia je na port.sk
Odporúčam a závidím Košičanom...
V nedeľu, 21. septembra o 19.30 hod. vystúpi naša slovenská organistka
Monika Melcová
Monika Melcová pôsobí v Paríži a od septembra začína učiť na Musikene v San Sebastian.
Ostatné koncerty:
16. 9. Košice - Dom umenia o 19.00 h
Hayo BOEREMA /Holandsko
Koncert podporilo Veľvyslanectvo Holandského kráľovstva v Bratislave
25. 9. Košice - Dóm sv. Alžbety o 19.30 h
Juan Maria PEDRERO /Španielsko
Koncert podporilo Veľvyslanectvo Španielskeho kráľovstva
30. 9. Košice - Dóm sv. Alžbety o 19.30
Felix GUBSER /Švajčiarsko
Koncert podporila Pro Helvetia
Podrobný program podujatia je na port.sk
Odporúčam a závidím Košičanom...
2008/09/09
Skutil som Kutyila
Tak som si včera večer po prvýkrát zakutil, až sa z toho vykutil "Kutyil", alebo podľa nápisu na pracovných odevoch účinkujúcich iba "Kutil"? Nie že by mi tá jemná schíza na jojke nejako zvlášť prekážala, len tým zrejme chceli dať jasne najavo, v čom je jadro pudla srandy.
V niektorých vtipoch sa používa maďarský prízvuk, podobne ako aj v iných jazykoch sa nesprávnou výslovnosťou identifikujú cudzinci, alebo isté skupiny obyvateľstva, jojka však v tomto seriáli (a nielen v ňom), povýšila tento spôsob reči takmer na slovenské nárečie, akýsi druh záhoráčtiny, čo možno ani nie je ďaleko od pravdy, len už je toho trochu priveľa. Navyše v tomto seriáli chýba originálny vtip.
Mediálne.sk píše, že na Kutyila sa pozeralo 190 tis. divákov, ktorí sa však už po reklame na záver seriálu nevrátili (ani sa nečudujem, ani ja som sa nevrátil), napriek tomu ich vraj bolo dosť, vysoko nad priemerom jojky... Sú to len čísla, aj keď nepustia, na druhej strane, o štatistike a o píplmetroch si myslím svoje.
Nepresvedčili ma herecké výkony hlavných postáv, také to neustále nervózne vrtenie zadkom, hraná hlúposť, ktorá však v scénke so susedom farárom bola absolútne presvedčivá a ten dojem sa mi potom preniesol na celý seriál.
Na jojku som si opäť preladil, keď tam už bežal ďalší seriál Profesionáli. Niečo podobné, ibaže v normálnej reči a s pokojnejšími i kultivovanejšími hereckými prejavmi.
Prvý dojem, možno aj obsadením a policajnou tématikou, mi pripomenul Mafstory z opačného konca... Lebo tak to v komediálnom svete musí byť - keď sú hlúpi mafiáni, musia k nim byť pripasovaní aj hlúpi policajti.
V niektorých vtipoch sa používa maďarský prízvuk, podobne ako aj v iných jazykoch sa nesprávnou výslovnosťou identifikujú cudzinci, alebo isté skupiny obyvateľstva, jojka však v tomto seriáli (a nielen v ňom), povýšila tento spôsob reči takmer na slovenské nárečie, akýsi druh záhoráčtiny, čo možno ani nie je ďaleko od pravdy, len už je toho trochu priveľa. Navyše v tomto seriáli chýba originálny vtip.
Mediálne.sk píše, že na Kutyila sa pozeralo 190 tis. divákov, ktorí sa však už po reklame na záver seriálu nevrátili (ani sa nečudujem, ani ja som sa nevrátil), napriek tomu ich vraj bolo dosť, vysoko nad priemerom jojky... Sú to len čísla, aj keď nepustia, na druhej strane, o štatistike a o píplmetroch si myslím svoje.
Nepresvedčili ma herecké výkony hlavných postáv, také to neustále nervózne vrtenie zadkom, hraná hlúposť, ktorá však v scénke so susedom farárom bola absolútne presvedčivá a ten dojem sa mi potom preniesol na celý seriál.
Na jojku som si opäť preladil, keď tam už bežal ďalší seriál Profesionáli. Niečo podobné, ibaže v normálnej reči a s pokojnejšími i kultivovanejšími hereckými prejavmi.
Prvý dojem, možno aj obsadením a policajnou tématikou, mi pripomenul Mafstory z opačného konca... Lebo tak to v komediálnom svete musí byť - keď sú hlúpi mafiáni, musia k nim byť pripasovaní aj hlúpi policajti.
2008/09/07
Občasná dávka emócií
Keď si človek zvykne na svoju dávku emócií, tak musí z času na čas na tie naše hory vybehnúť... Tak sme sa dnes dostali až na jedno výletné stredisko v Považskom Inovci, kde pečú ryby, ktoré si zákazník môže sám chytiť. Rybárčenia som sa vzdal, stačilo mi, že som toho pečeného pstruha jemne poobracal na tanieri...
Vlastne s tým tanierom som to trošku prehnal, servíruje sa tam turisticky - na plastovej tácke a ryba je položená na bielom kartóne (z krabice od topánok :), chuťovky v podobe kyslých uhoriek a baraních rohov sú v plastovej miske a chlieb so servítkou a plastovou vidličkou v igelitovom vrecku... S pstruhom (ťažko sa to číta...) nie je veľa práce a vidličke sa na dubovom stole dá pomôcť aj voľnou rukou...
Skrátka - stolovanie na úrovni plastového stredoveku. Nikomu to samozrejme nevadí, k jedlu v prírode sa predsa pristupuje inak ako doma - je to konzumácia s cieľom získania energie pre návrat domov a ak sú zachované chuťové kvality, je to všetko "oukej", ako sa u nás hovorí. Naviac, aj hygienické zázemie tejto bufetovej prevádzky je zatiaľ na špičkovej úrovni.
Len mi nepadol dobre rozhovor dvoch žien pri vedľajšom stole, ktorý som si nechtiac vypočul - o tragédii autobusu v Chorvátsku... Mladá žena na margo jazdenia v závere skonštatovala, že jej manžel jazdí takmer podľa predpisov, občas dodržiava aj rýchlostné limity, ale ona nie!
Znelo to dosť vystatovačne a hrdinsky... Možno ju ešte nechytili a možno má zatiaľ šťastie ona i tí, ktorí sa pohybujú v jej okolí, ale bohužiaľ na našich cestách jazdí veľa podobných povahových klonov, čo sa vymykajú z pravidiel v túžbe po zvláštnych, neľudských emóciách...
Vlastne s tým tanierom som to trošku prehnal, servíruje sa tam turisticky - na plastovej tácke a ryba je položená na bielom kartóne (z krabice od topánok :), chuťovky v podobe kyslých uhoriek a baraních rohov sú v plastovej miske a chlieb so servítkou a plastovou vidličkou v igelitovom vrecku... S pstruhom (ťažko sa to číta...) nie je veľa práce a vidličke sa na dubovom stole dá pomôcť aj voľnou rukou...
Skrátka - stolovanie na úrovni plastového stredoveku. Nikomu to samozrejme nevadí, k jedlu v prírode sa predsa pristupuje inak ako doma - je to konzumácia s cieľom získania energie pre návrat domov a ak sú zachované chuťové kvality, je to všetko "oukej", ako sa u nás hovorí. Naviac, aj hygienické zázemie tejto bufetovej prevádzky je zatiaľ na špičkovej úrovni.
Len mi nepadol dobre rozhovor dvoch žien pri vedľajšom stole, ktorý som si nechtiac vypočul - o tragédii autobusu v Chorvátsku... Mladá žena na margo jazdenia v závere skonštatovala, že jej manžel jazdí takmer podľa predpisov, občas dodržiava aj rýchlostné limity, ale ona nie!
Znelo to dosť vystatovačne a hrdinsky... Možno ju ešte nechytili a možno má zatiaľ šťastie ona i tí, ktorí sa pohybujú v jej okolí, ale bohužiaľ na našich cestách jazdí veľa podobných povahových klonov, čo sa vymykajú z pravidiel v túžbe po zvláštnych, neľudských emóciách...
2008/09/04
Písanie a čítanie
Hovorí sa, že dobrý spisovateľ musí najprv veľa čítať. Myslím, že na blogoch to má aj svoje negatíva. Vždy keď si zaumienim, že prečítam všetko čo ma zaujíma, už sa k písaniu nedostanem... Možno je to môj zvláštny prípad a možno si aj niekto myslí, že čím menej píšem, tým lepšie... Možno.
Zvláštne hádam nie je to, že písanie ma teší, a že píšem pre čitateľa - teoreticky od jedného až po nekonečno, ale v praxi som rád, ak si môj blog otvorí 30 - 40 čitateľov, z ktorých si možno tretina naozaj niečo s uspokojením prečíta...
Pred mesiacom sa objavil v tejto sfére zaujímavý projekt - označenie 10 najhorších blogov mesiaca. Odvážne, ale aj zaujímavé.
Z hľadiska literárneho štýlu nie sú tieto (zatiaľ tie dva) satiricko-ironicky-kritické články o kolegoch blogeroch žiadnym skvostom a možno každý z nás by si urobil iný zoznam, ale už len tá odvaha menovať 10 najhorších a pripojiť k tomu svoj názor, je pozitívna... (lebo - priznajme si, nie je všetko zlato, čo sa ligoce... a tiež preto, že môj blog sa tam neumiestnil :)
Rád by som využil túto príležitosť na označenie jedného zo svojich "topten" z opačného konca spektra, teda podľa mňa najlepšieho čítania: D-FENS blog. Je tam všetko, čo od blogu očakávam - dobrý čitateľný štýl napriek tomu, že je v češtine, je to ľahké a zrozumiteľné čítanie, vždy to má obsah, aj grády i humor.
Isteže, to nie je jediný z dobrých blogov, ktoré poznám... Všetkým ostatným deviatim z mojej "topten" sa dnes ospravedlňujem, nechávam si ich v rezerve, ak zase nebudem mať o čom písať, napíšem o vás...
Zvláštne hádam nie je to, že písanie ma teší, a že píšem pre čitateľa - teoreticky od jedného až po nekonečno, ale v praxi som rád, ak si môj blog otvorí 30 - 40 čitateľov, z ktorých si možno tretina naozaj niečo s uspokojením prečíta...
Pred mesiacom sa objavil v tejto sfére zaujímavý projekt - označenie 10 najhorších blogov mesiaca. Odvážne, ale aj zaujímavé.
Z hľadiska literárneho štýlu nie sú tieto (zatiaľ tie dva) satiricko-ironicky-kritické články o kolegoch blogeroch žiadnym skvostom a možno každý z nás by si urobil iný zoznam, ale už len tá odvaha menovať 10 najhorších a pripojiť k tomu svoj názor, je pozitívna... (lebo - priznajme si, nie je všetko zlato, čo sa ligoce... a tiež preto, že môj blog sa tam neumiestnil :)
Rád by som využil túto príležitosť na označenie jedného zo svojich "topten" z opačného konca spektra, teda podľa mňa najlepšieho čítania: D-FENS blog. Je tam všetko, čo od blogu očakávam - dobrý čitateľný štýl napriek tomu, že je v češtine, je to ľahké a zrozumiteľné čítanie, vždy to má obsah, aj grády i humor.
Isteže, to nie je jediný z dobrých blogov, ktoré poznám... Všetkým ostatným deviatim z mojej "topten" sa dnes ospravedlňujem, nechávam si ich v rezerve, ak zase nebudem mať o čom písať, napíšem o vás...
2008/09/02
Jazdil som s Garminom
V týchto pohnutých dňoch novej techniky som si nekúpil iPhone, ale som si dal rande s novou technikou GPS navigácie. Prekvapivo jasné a zrozumiteľné informácie od slečny, ktorú sme familiárne nazvali Garfield, aj keď to asi bol kocúr, veď vo svete kreslených rozprávok na pohlaví až tak nezáleží...
Trochu sme tú slečnu Garfield potrápili, keď sme, nedbajúc na jej rady, odbočili do smeru, ktorý jej nepasoval do naučenej schémy. Slečna si z toho ale nič nerobila, iba naše uši škodoradostne zaregistrovali jej skrývané roztrpčenie v hlase, keď zakaždým zahlásila, že prepočítava trasu. Nech počíta, zatiaľ sme tu, my ľudia za volantom, páni.
Fakt je to výborná vec, aj keď z iného pohľadu je to kráčanie v ústrety orwellovskej budúcnosti, keď budeme všetci sledovaní neúnavnými robotmi, nateraz takto dobrovoľne na vlastné náklady, keď nebude na svete zločincov ani zločinnosť, lebo každý zlý skutok bude zapísaný v registroch a odhalený v zlomku sekundy.
Okrem Garmina, ktorý nesie "made in" istých východoázijských tigrov, som sa stretol aj s naozajstnou elektronickou Čínou a nebol to žiaden iPhone, ale riadny mobilný televízor s telefónom a čojaviem ešte aj s čím.
Pred časom, keď som si kupoval svoj súčasný mobil, chcel som, aby to bol model, ktorý vie telefonovať, veľa si pamätať a okrem toho nemusí vedieť nič. Od včera, keď som uvidel ten čínsky zázrak s TV prijímačom som zmenil názor...
Môj nový mobil musí mať v sebe kvalitný TV tuner... Že načo? To ešte neviem, ale prídem na to! A stačila by mi aj taká Čína v cene 100 € vrátane dopravy...
Trochu sme tú slečnu Garfield potrápili, keď sme, nedbajúc na jej rady, odbočili do smeru, ktorý jej nepasoval do naučenej schémy. Slečna si z toho ale nič nerobila, iba naše uši škodoradostne zaregistrovali jej skrývané roztrpčenie v hlase, keď zakaždým zahlásila, že prepočítava trasu. Nech počíta, zatiaľ sme tu, my ľudia za volantom, páni.
Fakt je to výborná vec, aj keď z iného pohľadu je to kráčanie v ústrety orwellovskej budúcnosti, keď budeme všetci sledovaní neúnavnými robotmi, nateraz takto dobrovoľne na vlastné náklady, keď nebude na svete zločincov ani zločinnosť, lebo každý zlý skutok bude zapísaný v registroch a odhalený v zlomku sekundy.
Okrem Garmina, ktorý nesie "made in" istých východoázijských tigrov, som sa stretol aj s naozajstnou elektronickou Čínou a nebol to žiaden iPhone, ale riadny mobilný televízor s telefónom a čojaviem ešte aj s čím.
Pred časom, keď som si kupoval svoj súčasný mobil, chcel som, aby to bol model, ktorý vie telefonovať, veľa si pamätať a okrem toho nemusí vedieť nič. Od včera, keď som uvidel ten čínsky zázrak s TV prijímačom som zmenil názor...
Môj nový mobil musí mať v sebe kvalitný TV tuner... Že načo? To ešte neviem, ale prídem na to! A stačila by mi aj taká Čína v cene 100 € vrátane dopravy...
2008/09/01
Nečítajte noviny...
Celá informácia, ktorú vám chcem odovzdať je: Nečítajte noviny v posteli... Nehovoriac o tom, že posteľ je určená na spanie a iné príjemné veci, noviny so svojim tlačiarenským pachom nepatria do spálne, nie je to zdravé...
Taktiež by v spálni nemala byť žiadna elektronika. Ťažko sa však vyhnúť elektronickým budíkom, lebo občas sa treba nechať zobudiť mimo nášho ustáleného raňajšieho času.V žiadnom prípade by som neodporúčal položiť si na noc vedľa hlavy mobil, ani TV prijímač, alebo rádio v spálni...
Okrem zdravotných hľadísk sa dá novinám pred spaním vyčítať aj zbytočné vnášanie stresu z prijatých informácií i zo spôsobu ich podania, ale aj z občasnej snahy novín o manipuláciu s našim myslením, čo môže byť pred spaním zvlášť nepríjemné a môžu byť z toho zlé sny. To isté platí aj o televízii.
Tak teda, dobrú noc, čistý vzduch a atmosféru bez zbytočných stresov pred spaním...
Taktiež by v spálni nemala byť žiadna elektronika. Ťažko sa však vyhnúť elektronickým budíkom, lebo občas sa treba nechať zobudiť mimo nášho ustáleného raňajšieho času.V žiadnom prípade by som neodporúčal položiť si na noc vedľa hlavy mobil, ani TV prijímač, alebo rádio v spálni...
Okrem zdravotných hľadísk sa dá novinám pred spaním vyčítať aj zbytočné vnášanie stresu z prijatých informácií i zo spôsobu ich podania, ale aj z občasnej snahy novín o manipuláciu s našim myslením, čo môže byť pred spaním zvlášť nepríjemné a môžu byť z toho zlé sny. To isté platí aj o televízii.
Tak teda, dobrú noc, čistý vzduch a atmosféru bez zbytočných stresov pred spaním...
2008/08/30
Malé veľkomesto
Málokedy máme patent na rozum, tak dobre padne pozrieť sa občas aj ďalej ako za vlastné humno... Zhodou okolností som sa nedávno presvedčil, že poľský jazyk nie je až tak nezrozumiteľný, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Pre istotu som si však zavolal k prekladu článku "W małym dużym mieście" z blogu autora wschody słońca odborníka na slovo vzatého - Jureka, ktorému týmto ďakujem...
Úvaha autora ma presvedčila aj o tom, že nielen jazyk, ale aj myšlienky sú nám celkom zrozumiteľné.
S jeho súhlasom vám tieto myšlienky v preklade ponúkam.
Autor pôvodného článku: wschody słońca
Bialystok - mapa
Bialystok - oficiálna stránka
Úvaha autora ma presvedčila aj o tom, že nielen jazyk, ale aj myšlienky sú nám celkom zrozumiteľné.
S jeho súhlasom vám tieto myšlienky v preklade ponúkam.
V malom veľkomeste je všetko, ale v mikroskopických rozmeroch. Ľudia sú nedôverčiví, podozrievaví, nepreniknuteľne uzavretí, nesympatickí, nekultúrni, alebo naivní a prostoduchí až na hranice možností.
Preukazujú sa vysokoškolským vzdelaním a za každú cenu sa chcú odrezať od svojich dedinských, alebo robotníckych koreňov s celým nadobudnutým majetkom a sprievodným blahobytom - pohŕdajú, či zatracujú ľudí s nižším vzdelaním, jednoduchých, priamočiarych a prostoduchých.
Vyčkávanie na útok, ktorý vôbec nemusí prísť, byť schúlený a pripravovať sa na skok, na obranu pred útokom, ktorý v reálnych podmienkach častokrát neexistuje ani v úmysloch.
Opakovaná skúsenosť sa časom zakóduje do myslenia a organizmus je pripravený brániť sa, ako keby k útoku skutočne prišlo. Žiadny prejav dôvery, žiadne podstúpenie rizika s otvorením prístupu do svojho lepšieho sveta, odhalením svojej lepšej podstaty. Nestojí to za ten strach, alebo zľaknutie sa z možného opakovaného ublíženia.
Naivita posunutá k hraniciam absurdna, vedomé, či podvedomé nevnímanie zla, to je tiež obranná reakcia. Veľa zla totiž môže spôsobiť, že človek sa už nedokáže zdvihnúť a u citlivejších osôb môže viesť až k psychickej poruche. Takže lepšie je nevnímať zlo, tak sa svet zdá byť lepším, prijateľnejším. Časom sa dostaví ľahostajnosť a naivná viera v dobrého a zlého človeka.
Kde ostal človek, ktorý sa nebojí, ktorý pozná svoje možnosti i hranice možností iných ľudí, ktorý pochopil zložitosť ľudskej prirodzenosti, ktorá nie je ani dobrá, ani zlá, ale ktorá v každom osobitnom prípade inklinuje k dobru alebo zlu inak.
Kde je človek, ktorý chce dôverovať, uvedomujúc si následky a poznajúci cenu, ktorú môže zaplatiť keď sa znovu sklame?
Kde je človek, ktorý vie, že bez dôvery sa nedá vybudovať pozitívny vzťah s druhým človekom i napriek podozreniam?
Kde je slobodný človek, bez komplexu menejcennosti, ktorý nepadá do samoľúbosti a narcizmu?
Kde je človek, ktorý sa nezľakne sveta vzdialenejšieho, než je jeho malé veľkomesto, človek cítiaci sa dobre tu, aj v New Yorku, Bruseli, či v Ríme?
Človek otvorený svetu, ktorý vie o svojej krehkosti, človek tvrdo kráčajúci po zemi s triezvym hodnotením vecí, ktorý dokáže otvoriť cestu do svojho sveta iným, ktorý je schopný obdariť dôverou.
Sme každodenne odkázaní na nedôveru a podozrievavosť vo vzťahoch, byť stále v strehu, na malé i veľké zrady, na túžbu po odvete, na narcizmus, snobstvo a vlastnú nafúkanosť?
Samozrejme, zovšeobecňujem, ale niečo na tom je, preto je ťažko žiť v malom provinčnom meste.
Autor pôvodného článku: wschody słońca
Bialystok - mapa
Bialystok - oficiálna stránka
2008/08/28
Klamanie telom
Hovoriť (písať) a nič nepovedať, to je ťažké umenie, ale najhoršia je strata sebavedomia. Zvlášť, ak je to v oblasti, na ktorej si človek dlhodobo zakladá. Už sto rokov si myslím, že som mladý...
Včera som dostal pozvánku do internetovej skupiny od osoby, ktorú dobre poznám, tak som sa tam prihlásil, len tak narýchlo som sa zaregistroval. Aj fotografiu som vyhrabal kdesi z archívu, vznikla v dávnych dobách ako pokus o sériu mimických grimás.
Na stránke som nadobudol takmer istotu, že moja kamarátka omylom, alebo nerozvážnym ťahom pozvala do skupiny všetkých ľudí zo svojho googlovského adresára, takže som sa ocitol v náhodnej skupine akoby mimochodom.
Dnes som dostal ďalšie osobitné pozvanie od inej dámy z toho spolku na priateľský pokec, tak som sa začal bližšie (pasívne) zoznamovať s členmi skupiny... Sú to zväčša mladé (solídne) dámy vo veku 30-40 rokov, viem že o veku žien sa nediskutuje, tu však ide iba o spoločný znak anonymnej skupiny, tak ten údaj hádam môžem uviesť.
V súvislosti s vekom som sa začal zaujímať o vlastný profil, v ktorom som uviedol pri prihlasovaní iba minimum údajov a na moje prekvapenie som zistil, že môj domnelý vek vypočítaný z preddefinovanej hodnoty dátumu v rubrike je 13 rokov...
Keď si to dám dohromady s fotkou, na ktorej som mal 17, tak to je celkom zaujímavá a možno aj príťažlivá kombinácia - trochu staro vyzerajúci pubertiak...
Hneď som uviedol veci na pravú mieru, len dúfam, že nádejným kamarátkam som tým nespôsobil príliš veľký šok a možno ma budú právom považovať za klamára, ktorý si pridáva (uberá) roky... a to som včera napísal, že už iba pravdu a nič než pravdu...
.....a možno to bolo inak a ja som naletel......
.............................................................................
2008/08/27
2008/08/24
Zánik človeka
Pred dvomi rokmi som tu písal o knihe, ktorá v tom čase existovala iba v autorových úvahách, dnes je už na svete. Práve som ju dočítal, je presne taká, ako som o nej písal vtedy, nemám k tomu čo dodať, hádam iba stručnú charakteristiku...
Kniha "Človek a jeho zánik" je súborom filozofických úvah autora na podklade hlbokých znalostí nášho sveta, techniky i ľudských vzťahov vo vesmírnych súvislostiach. Autorove závery v knihe vôbec nie sú optimistické, ako naznačuje aj názov knihy a snaží sa ich podoprieť svojou logikou i logikou ľudských dejín.
Zaujala ma úvodná stať o vzniku vesmíru, úvaha o tom, keď na počiatku nebolo nič, ešte pred Veľkým treskom, či existovali prírodné zákonitosti... Dochádza k záveru, že prírodné zákonitosti sú tu nepretržite, že sú nemenné ako duša vesmíru, aj keby vesmír zanikol a nanovo vznikol.
Nikto z nás nevie, ako to je v skutočnosti, ale ja si myslím, že je to inak... Skúsim preto o tom trochu pošpekulovať...
Keď na počiatku nebolo nič (alebo všetka hmota vesmíru sústredená v jednom bode...), neexistovali nijaké vzťahy, teda ani pravidlá interakcie neboli potrebné. Až keď zaznelo to známe SLOVO, došlo k veľkému tresku, hmota sa začala deliť a upravovali sa vzťahy medzi jednotlivými časticami.
Až vzájomným pôsobením vesmírnych elementov sa definovali zákonitosti, ktoré považujeme za prírodné zákony. Ak sa zásadne menia vzťahy vo vesmíre, vznikajú nové závislosti, aj nové prírodné zákony. My totiž všetky určite nepoznáme, možno iba niekoľko základných, z nášho pohľadu.
Nakoniec - poznáme to aj z ľudskej praxe - pri zmenených podmienkach sa menia aj naše zákony a čím radikálnejšia je zmena spoločenských vzťahov, tým radikálnejšie sa musia meniť zákony...
Kniha "Človek a jeho zánik" je súborom filozofických úvah autora na podklade hlbokých znalostí nášho sveta, techniky i ľudských vzťahov vo vesmírnych súvislostiach. Autorove závery v knihe vôbec nie sú optimistické, ako naznačuje aj názov knihy a snaží sa ich podoprieť svojou logikou i logikou ľudských dejín.
Zaujala ma úvodná stať o vzniku vesmíru, úvaha o tom, keď na počiatku nebolo nič, ešte pred Veľkým treskom, či existovali prírodné zákonitosti... Dochádza k záveru, že prírodné zákonitosti sú tu nepretržite, že sú nemenné ako duša vesmíru, aj keby vesmír zanikol a nanovo vznikol.
Nikto z nás nevie, ako to je v skutočnosti, ale ja si myslím, že je to inak... Skúsim preto o tom trochu pošpekulovať...
Keď na počiatku nebolo nič (alebo všetka hmota vesmíru sústredená v jednom bode...), neexistovali nijaké vzťahy, teda ani pravidlá interakcie neboli potrebné. Až keď zaznelo to známe SLOVO, došlo k veľkému tresku, hmota sa začala deliť a upravovali sa vzťahy medzi jednotlivými časticami.
Až vzájomným pôsobením vesmírnych elementov sa definovali zákonitosti, ktoré považujeme za prírodné zákony. Ak sa zásadne menia vzťahy vo vesmíre, vznikajú nové závislosti, aj nové prírodné zákony. My totiž všetky určite nepoznáme, možno iba niekoľko základných, z nášho pohľadu.
Nakoniec - poznáme to aj z ľudskej praxe - pri zmenených podmienkach sa menia aj naše zákony a čím radikálnejšia je zmena spoločenských vzťahov, tým radikálnejšie sa musia meniť zákony...
Paľo Malohradňanský: Človek a jeho zánik, LORCA, Bratislava, 2008
2008/08/22
Mienkotvorné médiá
Tak som si dnes posedel v spoločnosti "mienkotvorných" ľudí, v čakárni u lekára... Kedykoľvek sa tam vyskytne dvojica, ktorá má k sebe blízko, začne sa rozhovor. Keďže ja som nemal partnera, tak som iba počúval a nechal som ich pôsobiť na moju mienku...
Nebudem to ďalej rozoberať, či úspešne, alebo nie, len ma to priviedlo k zamysleniu nad jedným našim mienkotvorným médiom, ktoré som si ráno kúpil. Taký papier sa občas zíde na podpálenie dreva v krbe, ale v dávnej minulosti býval aj vhodným východiskom pri ukončovaní istého aktu.
Dnes je iná doba, informácie radšej prijímame v instatnej podobe internetových spravodajských portálov a na WC si kupujeme toaletný papier. Klasické noviny vraj aj tak čoskoro zaniknú... Na internete je všetko to, čo aj v papierovom obale i viac a navyše je to vždy čerstvé...
Keď je také médium, hoci aj papierové dostatočne silné, vraj sa stáva mienkotvorným... Na príklade z praxe som nad takouto logikou úspešne zapochyboval - po nástupe vlády, ktorú si mienkotvorné médium neželá, začne zo strany média tlak, s cieľom nakloniť verejnú mienku opozične, fakticky suplujúc politickú opozíciu, ktorá mlčí ako hrob.
Je jasné, že každá vláda musí byť pod kontrolou verejnosti, aj prostredníctvom médií, inak to byť nemôže a každá moc má mať opozíciu... Tak som hľadal v dnešných novinách politickú opozíciu, prelistoval som ich od A po Zet ale nenašiel som tam o opozičných stranách ani slovo...
Na záver sa núka otázka - čím to je, že niekedy je mienkotvornosť sakra problematická, že aj napriek výške nákladu, osvedčeným metódam a návodom sa smer verejnej mienky akosi nemení, preferencie smeru sa stále držia vysoko a paradoxne, aj tzv. mienkotvorné médiá majú na tom svoj neželaný podiel...
Krátky slovník slovenského jazyka:
mienkotvorný príd. (výrazne) pôsobiaci, vplývajúci na verejnú mienku, zúčastňujúci sa na jej utváraní: minekotvorné noviny...
Nebudem to ďalej rozoberať, či úspešne, alebo nie, len ma to priviedlo k zamysleniu nad jedným našim mienkotvorným médiom, ktoré som si ráno kúpil. Taký papier sa občas zíde na podpálenie dreva v krbe, ale v dávnej minulosti býval aj vhodným východiskom pri ukončovaní istého aktu.
Dnes je iná doba, informácie radšej prijímame v instatnej podobe internetových spravodajských portálov a na WC si kupujeme toaletný papier. Klasické noviny vraj aj tak čoskoro zaniknú... Na internete je všetko to, čo aj v papierovom obale i viac a navyše je to vždy čerstvé...
Keď je také médium, hoci aj papierové dostatočne silné, vraj sa stáva mienkotvorným... Na príklade z praxe som nad takouto logikou úspešne zapochyboval - po nástupe vlády, ktorú si mienkotvorné médium neželá, začne zo strany média tlak, s cieľom nakloniť verejnú mienku opozične, fakticky suplujúc politickú opozíciu, ktorá mlčí ako hrob.
Je jasné, že každá vláda musí byť pod kontrolou verejnosti, aj prostredníctvom médií, inak to byť nemôže a každá moc má mať opozíciu... Tak som hľadal v dnešných novinách politickú opozíciu, prelistoval som ich od A po Zet ale nenašiel som tam o opozičných stranách ani slovo...
Na záver sa núka otázka - čím to je, že niekedy je mienkotvornosť sakra problematická, že aj napriek výške nákladu, osvedčeným metódam a návodom sa smer verejnej mienky akosi nemení, preferencie smeru sa stále držia vysoko a paradoxne, aj tzv. mienkotvorné médiá majú na tom svoj neželaný podiel...
Krátky slovník slovenského jazyka:
mienkotvorný príd. (výrazne) pôsobiaci, vplývajúci na verejnú mienku, zúčastňujúci sa na jej utváraní: minekotvorné noviny...
2008/08/18
Sme v blogu a fotky
Kedysi dávno som chodil do príjemného fotografického klubu fotka.madness.sk, kde publikovali fotoamatéri svoje dielka a viedla sa tam celkom slušná diskusia o obsahu, aj o technickej kvalite jednotlivých fotiek. Bolo to celkom príjemné a prínosné prostredie.
Fotka.madness.sk nedávno konvertovala na fotky.sme.sk, čo prinieslo modernizáciu vzhľadu a rozšírenie o niektoré nové funkcie. K inovácii prispela aj vnútorná diskusia medzi "madnesákmi" a "smečkármi" z oblasti fotografie. Už v prvom okamihu diskusie padli logicky aj otázky, aký to bude mať dopad na zverejňovanie fotografií vo fotorubrike na blog.sme.sk.?
Problém je v tom, že fotky.sme.sk majú slúžiť podobne ako pôvodný madness, na odbornú diskusiu k jednotlivým fotografiám a ich hodnotenie, na druhej strane na blog.sme.sk sa nezverejnňujú jednotlivé fotky (až na malé výnimky), ale najčastejšie fotoreportáže s cestopisným charakterom, alebo inak ladené články využívajúce text i fotografie.
Ak by fotky.sme.sk mali slúžiť pre blog iba ako úložisko fotografií, tak o nič nejde. Zdá sa však, že ani správcovia blogu v tom nemajú celkom jasno...
Tomáš Bella sa v spomenutej diskusii vyjadril, že na SME by boli radi, aby čo najviac ľudí vkladajúcich teraz fotky na blog.sme.sk, používalo fotky.sme.sk a to naznačuje, že by mohlo ísť o použitie fotky.sme.sk ako jednotného úložiska aj pre blog.sme, ale dovetok, že "...násilím fotorubriku na blogoch určite rušiť nebudeme, aspoň nie v dohľadnej dobe " dáva možnosť aj iného výkladu (časom)...
Fotorubrika na blog.sme.sk je totiž obsahovo úplne o niečom inom ako prezentácia jednotlivých fotiek s diskusiou a odborným hodnotením. Fotoreportáže a dokumentácia cestopisných zážitkov na podklade fotografií má podľa mňa oveľa bližšie k publicistike (a k blogu), ako diskusia o pekných fotkách.
Zrušenie, alebo obmedzenie fotorubriky na blog.sme.sk by bolo ochudobnením blogu, aj keď na druhej strane by ostalo viac priestoru pre iné témy a žánre... Otázne je len to, aký by to malo vplyv na celkovú kvalitu a záujem o blog.sme.sk.
Fotka.madness.sk nedávno konvertovala na fotky.sme.sk, čo prinieslo modernizáciu vzhľadu a rozšírenie o niektoré nové funkcie. K inovácii prispela aj vnútorná diskusia medzi "madnesákmi" a "smečkármi" z oblasti fotografie. Už v prvom okamihu diskusie padli logicky aj otázky, aký to bude mať dopad na zverejňovanie fotografií vo fotorubrike na blog.sme.sk.?
Problém je v tom, že fotky.sme.sk majú slúžiť podobne ako pôvodný madness, na odbornú diskusiu k jednotlivým fotografiám a ich hodnotenie, na druhej strane na blog.sme.sk sa nezverejnňujú jednotlivé fotky (až na malé výnimky), ale najčastejšie fotoreportáže s cestopisným charakterom, alebo inak ladené články využívajúce text i fotografie.
Ak by fotky.sme.sk mali slúžiť pre blog iba ako úložisko fotografií, tak o nič nejde. Zdá sa však, že ani správcovia blogu v tom nemajú celkom jasno...
Tomáš Bella sa v spomenutej diskusii vyjadril, že na SME by boli radi, aby čo najviac ľudí vkladajúcich teraz fotky na blog.sme.sk, používalo fotky.sme.sk a to naznačuje, že by mohlo ísť o použitie fotky.sme.sk ako jednotného úložiska aj pre blog.sme, ale dovetok, že "...násilím fotorubriku na blogoch určite rušiť nebudeme, aspoň nie v dohľadnej dobe " dáva možnosť aj iného výkladu (časom)...
Fotorubrika na blog.sme.sk je totiž obsahovo úplne o niečom inom ako prezentácia jednotlivých fotiek s diskusiou a odborným hodnotením. Fotoreportáže a dokumentácia cestopisných zážitkov na podklade fotografií má podľa mňa oveľa bližšie k publicistike (a k blogu), ako diskusia o pekných fotkách.
Zrušenie, alebo obmedzenie fotorubriky na blog.sme.sk by bolo ochudobnením blogu, aj keď na druhej strane by ostalo viac priestoru pre iné témy a žánre... Otázne je len to, aký by to malo vplyv na celkovú kvalitu a záujem o blog.sme.sk.
2008/08/16
Fantázia vizualizácie
Naše rozhodovanie a postoje silnejšie ovplyvňuje obraz reality, ako realita sama. Reálny svet okolo nás je dosť obmedzený priestorom a časom, vo svojich úvahách však kalkulujeme a hodnotíme svet podľa obrazov skutočnosti, ktorú sme nikdy nevideli a nikdy ani neuvidíme.
Mnohé naše predstavy nemajú reálny základ, vymysleli sme si ich sami pod vplyvom rôznych nálad, nesprávnym hodnotením faktov, alebo ich pre nás vymysleli iní ľudia, teda sú umelo vytvorené. Na tomto základe sú postavené teórie ale aj skutočné praktiky používané na cielenú manipuláciu s našimi predstavami (názormi).
Po všeobecnom úvode by som mohol uvádzať príklady z veľkého sveta ľudskej politiky, ale ostanem iba v tomto malom blogovom skanzene... Najľahšie sa čítajú články založené na obrazoch skutočnosti - na fotografiách. Ak sa chcem vyškriabať na nejaký zemský vrchol, alebo navštíviť neznáme miesto, rád sa nechám inšpirovať fotkami na internete.
Dalo by sa povedať, že na takých fotkách je holá skutočnosť, a taký bude aj reálny zážitok, ale nie je to pravda. Na fotografiách krajiny je obraz reality "zmanipulovaný" autorom. Výberom záberov, ich kompozíciou, aj technickými úpravami zväčša s dobrým úmyslom nám podáva svoju predstavu a my ju od autora preberáme.
Skutočný dojem môže byť a často aj je značne odlišný. Aj moje fotky z tej istej lokality budú vyjadrovať moje pocity, môj spôsob pohľadu na svet, ale iba vtedy, ak si dám záležať, ak mám talent vidieť veci po svojom. Aj moje vlastné fotografie potom môžu po čase vyvolať obraz reality ako spomienku zviazanú s daným miestom.
Je to podobné pôsobenie, ako v iných oblastiach umenia. V básni skryté posolstvo žije svoj vlastný život a keď ju číta autor, nachádza ho v nej rovnako ako každý čitateľ. Namaľovaný obraz i dobrá fotografia majú svoju dušu, z ktorej číta každý po svojom a vytvára si svoj obraz reality, ale aj písané články ju niekedy majú...
Pri čítaní knihy si čitateľ vytvára živé obrazové vnemy podľa slovných opisov deja i reálií v príbehu. Všetko záleží len na jeho fantázii, na životných skúsenostiach, ale aj na majstrovstve autora. Stáva sa potom, že film nakrútený podľa knihy nie je tak úžasný, ako bola kniha, lebo film podáva obraz, podľa vizuálnej fantázie jeho tvorcov...
Mnohé naše predstavy nemajú reálny základ, vymysleli sme si ich sami pod vplyvom rôznych nálad, nesprávnym hodnotením faktov, alebo ich pre nás vymysleli iní ľudia, teda sú umelo vytvorené. Na tomto základe sú postavené teórie ale aj skutočné praktiky používané na cielenú manipuláciu s našimi predstavami (názormi).
Po všeobecnom úvode by som mohol uvádzať príklady z veľkého sveta ľudskej politiky, ale ostanem iba v tomto malom blogovom skanzene... Najľahšie sa čítajú články založené na obrazoch skutočnosti - na fotografiách. Ak sa chcem vyškriabať na nejaký zemský vrchol, alebo navštíviť neznáme miesto, rád sa nechám inšpirovať fotkami na internete.
Dalo by sa povedať, že na takých fotkách je holá skutočnosť, a taký bude aj reálny zážitok, ale nie je to pravda. Na fotografiách krajiny je obraz reality "zmanipulovaný" autorom. Výberom záberov, ich kompozíciou, aj technickými úpravami zväčša s dobrým úmyslom nám podáva svoju predstavu a my ju od autora preberáme.
Skutočný dojem môže byť a často aj je značne odlišný. Aj moje fotky z tej istej lokality budú vyjadrovať moje pocity, môj spôsob pohľadu na svet, ale iba vtedy, ak si dám záležať, ak mám talent vidieť veci po svojom. Aj moje vlastné fotografie potom môžu po čase vyvolať obraz reality ako spomienku zviazanú s daným miestom.
Je to podobné pôsobenie, ako v iných oblastiach umenia. V básni skryté posolstvo žije svoj vlastný život a keď ju číta autor, nachádza ho v nej rovnako ako každý čitateľ. Namaľovaný obraz i dobrá fotografia majú svoju dušu, z ktorej číta každý po svojom a vytvára si svoj obraz reality, ale aj písané články ju niekedy majú...
Pri čítaní knihy si čitateľ vytvára živé obrazové vnemy podľa slovných opisov deja i reálií v príbehu. Všetko záleží len na jeho fantázii, na životných skúsenostiach, ale aj na majstrovstve autora. Stáva sa potom, že film nakrútený podľa knihy nie je tak úžasný, ako bola kniha, lebo film podáva obraz, podľa vizuálnej fantázie jeho tvorcov...
2008/08/11
Vôňa domova
Po každej ceste sa vraciam do svojho paneláku ako do útulného domova. Poznáte to - každý byt má svoju atmosféru a tým myslím naozaj zmes vzduchu a rôznych vôní. Pachy v bytoch sú vždy prirodzené ľudské, ale aj zmiešané s vôňou kuchyne a s inými umelými arómami...
Vzdušná vlhkosť je nasýtená vodnou parou z potu a z vetrania pľúc. To všetko nesie aj stopy po strávených jedlách, prípadne po aktuálnych zdravotných ťažkostiach.
Pri vstupe do nového prostredia okamžite zaregistrujeme odlišnosti vo vzduchu. Mieru rozdielov však znižuje používanie umelých vôní a najmä v posteli aj unifikované pracie a avivážne prostriedky, ktoré nás majú po pachovej stránke neutralizovať a tak simulovať vôňu domova...
Na unifikáciu (prekrytie) "ľudskosti" vo vzduchu sa vynašlo neuveriteľné množstvo vôní (a smradov), ktorými sa snažíme o vzájomnú pachovú prijateľnosť. Tak sa stávame pachovými pokrytcami - pokrývame svoje telo umelými vôňami.
Použitiu umelých vôní sa obvykle nevyhneme ani na WC. Varujem však pred použitím maxibalenia prípravku s názvom "Paris n..." (neuvádzam celý názov, aby som mu nerobil reklamu). Je to asi koncentrovaný smrad z parížskych verejných WC a nevyprchá ani po niekoľkých hodinách..
Náš nos si po istom čase zvykne na všetky smrady a ďalej nám už nehlási ich výnimočnosť, tak nech žije vôňa (teplo i vlhkosť) nášho domova, lebo cesty sú symbolom slobody a príroda je svet, no ten skutočný život sa odohráva doma v kresle pri televízore (v posteli), alebo ešte lepšie - pri počítači a blogovaní...
(. _ .)
Upozornenie:
Záver poslednej vety v článku nezodpovedá správnej a zdravej životospráve...
Vzdušná vlhkosť je nasýtená vodnou parou z potu a z vetrania pľúc. To všetko nesie aj stopy po strávených jedlách, prípadne po aktuálnych zdravotných ťažkostiach.
Pri vstupe do nového prostredia okamžite zaregistrujeme odlišnosti vo vzduchu. Mieru rozdielov však znižuje používanie umelých vôní a najmä v posteli aj unifikované pracie a avivážne prostriedky, ktoré nás majú po pachovej stránke neutralizovať a tak simulovať vôňu domova...
Na unifikáciu (prekrytie) "ľudskosti" vo vzduchu sa vynašlo neuveriteľné množstvo vôní (a smradov), ktorými sa snažíme o vzájomnú pachovú prijateľnosť. Tak sa stávame pachovými pokrytcami - pokrývame svoje telo umelými vôňami.
Použitiu umelých vôní sa obvykle nevyhneme ani na WC. Varujem však pred použitím maxibalenia prípravku s názvom "Paris n..." (neuvádzam celý názov, aby som mu nerobil reklamu). Je to asi koncentrovaný smrad z parížskych verejných WC a nevyprchá ani po niekoľkých hodinách..
Náš nos si po istom čase zvykne na všetky smrady a ďalej nám už nehlási ich výnimočnosť, tak nech žije vôňa (teplo i vlhkosť) nášho domova, lebo cesty sú symbolom slobody a príroda je svet, no ten skutočný život sa odohráva doma v kresle pri televízore (v posteli), alebo ešte lepšie - pri počítači a blogovaní...
(. _ .)
Upozornenie:
Záver poslednej vety v článku nezodpovedá správnej a zdravej životospráve...
2008/08/05
Sme ľudia na baterky?
Dobrá večera je základom pokojnej úvahy, tá moja dnes bola skromná - zmiešaný zeleninový šalát s francúzskou horčicou s vínnym octom a k tomu knedľa na vajíčku. Tak podobne je teda namixovaná aj moja dnešná téma úvahy.
Sme ľudia a sme ovládaní na diaľku rôznym spôsobom, ale hádam najviac a najnenápadnejšie médiami. Nevieme, kto drží v rukách diaľkové ovládanie, určite to nie je jeden z nás, možno nejaký zabudnutý "ET". Často sa riadime správami o počasí a náladu si korigujeme vyhlásenými rizikovými stupňami, ale to je iba začiatok.
Pracujeme na počítačoch, na diaľku, cez internet aj komunikujeme a cestujeme po svete. Trendy sú jasné, najprv dáme identifikačné čipy psom, potom do našich pasov a nakoniec niekam pod kožu, kde si sami nedočiahneme... V čipe budú všetky naše životopisné i biometrické údaje. Už nikdy sa nestratíme, satelity nás budú posúvať na sledovacích monitoroch podľa potreby.
Už nebudeme kupovať za drahé peniaze balíček Office, ani iný software, naše dokumenty a všetky naše dáta budú skladované niekde vo virtuálnom svete v googli, alebo inde. Kto má predstavu o cene informácií si ľahko predstaví, akú to dáva moc, aké možnosti. O produkty nášho intelektu sa postarajú príslušné centrály.
Už nebudeme kupovať komplikovaný operačný systém, vystačíme s malým nenáročným prenosným terminálom, dáme zbohom windowsu i linuxu. Budeme iba zrnko piesku a hrady z neho si budú skladať niekde mimo nás.
Máme sa báť, že budú z nás stroje? To hádam až potom, keď príde do obehu namiesto viagry tabletka z poľského filmu Sexmisia...
Keď sme u tabletky - médiami prebehla správa, že sa rapídne zvýši cena Acylpyrínu (aj cena plynu, potravín, energií a fšetkého...), ľudia sa vrhli na apatieky... Všetky ceny rastú logicky - pcháme sa medzi bohatých... Médiá nás upokojujú, veď aj platy porastú, iba zabúdame na odpísaných, na tých ktorí sú už mimo pracovných pomerov a žijú z celoživotne strádanej renty, zvanej dôchodok...
Sociálna poisťovňa má deficit. Aktuálne pracujúcim sa nepáči, že to majú vykrývať zo svojich odvodov práve teraz... Tak už len nejako dožiť. Možno skĺzneme aj do eutanázie. Aj zraneného koňa treba utratiť... To nemyslím vážne a dúfam, že to tak nebude, inak by ľudské spoločenstvo nemalo zmysel.
Sme slobodní ľudia, máme právo slobodne myslieť. O všetkých ostatných slobodách je to však vždy s podmienkami a obmedzeniami. Slobodne sa prejaviť a slobodne aj konať môžeme iba v rámci svojich možností, v rámci svojej ekonomickej moci (tá je často nad všeobecnými pravidlami)... Kedysi sa hovorievalo, že aj rozčuľovať sa môžeme len do výšky svojho platu.
Je to veru tak, ideály francúzskej revolúcie "Liberté, Égalité, Fraternité" už dávno neplatia.
Sme ľudia a sme ovládaní na diaľku rôznym spôsobom, ale hádam najviac a najnenápadnejšie médiami. Nevieme, kto drží v rukách diaľkové ovládanie, určite to nie je jeden z nás, možno nejaký zabudnutý "ET". Často sa riadime správami o počasí a náladu si korigujeme vyhlásenými rizikovými stupňami, ale to je iba začiatok.
Pracujeme na počítačoch, na diaľku, cez internet aj komunikujeme a cestujeme po svete. Trendy sú jasné, najprv dáme identifikačné čipy psom, potom do našich pasov a nakoniec niekam pod kožu, kde si sami nedočiahneme... V čipe budú všetky naše životopisné i biometrické údaje. Už nikdy sa nestratíme, satelity nás budú posúvať na sledovacích monitoroch podľa potreby.
Už nebudeme kupovať za drahé peniaze balíček Office, ani iný software, naše dokumenty a všetky naše dáta budú skladované niekde vo virtuálnom svete v googli, alebo inde. Kto má predstavu o cene informácií si ľahko predstaví, akú to dáva moc, aké možnosti. O produkty nášho intelektu sa postarajú príslušné centrály.
Už nebudeme kupovať komplikovaný operačný systém, vystačíme s malým nenáročným prenosným terminálom, dáme zbohom windowsu i linuxu. Budeme iba zrnko piesku a hrady z neho si budú skladať niekde mimo nás.
Máme sa báť, že budú z nás stroje? To hádam až potom, keď príde do obehu namiesto viagry tabletka z poľského filmu Sexmisia...
Keď sme u tabletky - médiami prebehla správa, že sa rapídne zvýši cena Acylpyrínu (aj cena plynu, potravín, energií a fšetkého...), ľudia sa vrhli na apatieky... Všetky ceny rastú logicky - pcháme sa medzi bohatých... Médiá nás upokojujú, veď aj platy porastú, iba zabúdame na odpísaných, na tých ktorí sú už mimo pracovných pomerov a žijú z celoživotne strádanej renty, zvanej dôchodok...
Sociálna poisťovňa má deficit. Aktuálne pracujúcim sa nepáči, že to majú vykrývať zo svojich odvodov práve teraz... Tak už len nejako dožiť. Možno skĺzneme aj do eutanázie. Aj zraneného koňa treba utratiť... To nemyslím vážne a dúfam, že to tak nebude, inak by ľudské spoločenstvo nemalo zmysel.
Sme slobodní ľudia, máme právo slobodne myslieť. O všetkých ostatných slobodách je to však vždy s podmienkami a obmedzeniami. Slobodne sa prejaviť a slobodne aj konať môžeme iba v rámci svojich možností, v rámci svojej ekonomickej moci (tá je často nad všeobecnými pravidlami)... Kedysi sa hovorievalo, že aj rozčuľovať sa môžeme len do výšky svojho platu.
Je to veru tak, ideály francúzskej revolúcie "Liberté, Égalité, Fraternité" už dávno neplatia.
2008/07/23
Uhorková sezóna, fotky a Bubu
Uhorky kvasené
Skutočná uhorková sezóna je tu, už som si dvakrát urobil kvasené uhorky podľa receptu Pavla Onderu a sú výborné, jemnej chuti s náznakom cesnaku a kôpru...
Zdá sa mi, že cez blog.sme.sk sa tiež prevalila uhorková vlna, ale skôr by som ju nazval "prázdninová". Mládež sme sa asi rozdelila do dvoch smerov - tí čo píšu o svojich prázdninových zážitkoch už teraz a tí, ktorí budú o tom písať po prázdninách..
Téma fotoblogy
Objavil som tam zaujímavú tému Dany Pančurovej o fotoblogoch, s výčitkou všetkým, ktorí uverejňujú fotografie, aby si dali pohov, viac písali a menej fotili... Zvláštne želanie...
Tiež som si všimol, že práve teraz bol spustený nový portál fotky.sme.sk, na ktorý presunuli všetky doterajšie fotky zo zrušeného fotka.madness.sk. Podľa všetkých príznakov, to nemá byť náhrada za uverejňovanie fotoreportáží na blog.sme, ale jeho ťažisko má byť vo vzájomnom hodnotení fotografií..
Zdá sa, že my všetci, čo fotografujeme, sa máme na čo tešiť. Stránka zachováva staré osvedčené prvky, ale je zmodernizovaná v štýle sme.sk.
Politická satira to nemá ľahké
Nateraz posledná uhorková téma, ktorá sa ma trochu dotkla je správa, že Zuzana Bubílková končí na ČT so svojou reláciou "Co týden vzal..." Vraj mala nízku sledovanosť a viacerí diváci sa sťažovali na nevhodné komentovanie istých ľudí.. No, keby sa to stalo u nás, teda na Slovensku, bolo by na blogoch plno rečí o cenzúre a tak podobne.
Rada ČT sa vraj vyjadrila "...že Bubílkovej vtipy niekedy "presahujú hranicu a vedenie ČT by ju malo upozorniť na nevhodnosť niektorých výrokov"...
Platí tu asi to staré známe - doma nikto nie je prorokom. Otázka je len, kde je Zuzana doma a či aj to nehralo istú rolu...
Skutočná uhorková sezóna je tu, už som si dvakrát urobil kvasené uhorky podľa receptu Pavla Onderu a sú výborné, jemnej chuti s náznakom cesnaku a kôpru...
Zdá sa mi, že cez blog.sme.sk sa tiež prevalila uhorková vlna, ale skôr by som ju nazval "prázdninová". Mládež sme sa asi rozdelila do dvoch smerov - tí čo píšu o svojich prázdninových zážitkoch už teraz a tí, ktorí budú o tom písať po prázdninách..
Téma fotoblogy
Objavil som tam zaujímavú tému Dany Pančurovej o fotoblogoch, s výčitkou všetkým, ktorí uverejňujú fotografie, aby si dali pohov, viac písali a menej fotili... Zvláštne želanie...
Tiež som si všimol, že práve teraz bol spustený nový portál fotky.sme.sk, na ktorý presunuli všetky doterajšie fotky zo zrušeného fotka.madness.sk. Podľa všetkých príznakov, to nemá byť náhrada za uverejňovanie fotoreportáží na blog.sme, ale jeho ťažisko má byť vo vzájomnom hodnotení fotografií..
Zdá sa, že my všetci, čo fotografujeme, sa máme na čo tešiť. Stránka zachováva staré osvedčené prvky, ale je zmodernizovaná v štýle sme.sk.
Politická satira to nemá ľahké
Nateraz posledná uhorková téma, ktorá sa ma trochu dotkla je správa, že Zuzana Bubílková končí na ČT so svojou reláciou "Co týden vzal..." Vraj mala nízku sledovanosť a viacerí diváci sa sťažovali na nevhodné komentovanie istých ľudí.. No, keby sa to stalo u nás, teda na Slovensku, bolo by na blogoch plno rečí o cenzúre a tak podobne.
Rada ČT sa vraj vyjadrila "...že Bubílkovej vtipy niekedy "presahujú hranicu a vedenie ČT by ju malo upozorniť na nevhodnosť niektorých výrokov"...
Platí tu asi to staré známe - doma nikto nie je prorokom. Otázka je len, kde je Zuzana doma a či aj to nehralo istú rolu...
2008/07/17
Na planéte Jupiter
Zotavujem sa po šoku, ktorý mi spôsobil fenomén značky: vybrali.sme.sk, menovite "Ruziklan"... Priznávam sa dobrovoľne, že som netušil, aký to má dosah. Samozrejme, niečo zaváži aj téma a jej spracovanie, ale chváliť sa rozhodne nechcem...Pripadal som si ako vystrelený do vesmíru na planétu Jupiter, ten má síce váhu 317x väčšiu ako naša Zem, ale až toľko to zvýšenie návštevnosti nehodilo.
Zdá sa, že v našej Pošte je stále zopár (dosť) vecí, ktoré sa nás bytostne dotýkajú a mali by sa zlepšiť. Pošta je pilier a ten musí mať pevný základ, premyslené armovanie, aby slúžil.
Elektronická pošta zvládne a urýchli kopu vecí, ale myslím, že doručovanie zásielok medzi nami ešte prežije nejaké to storočie.
Pred pár dňami ma zaujal nový článok Filipa Struhárika, na jeho blogu Bútľavá vŕba o vojne v Mlynskej doline... Filip píše svoje články s nádychom anglického humoru a to sa mi na tom páči, okrem aj inak výborného štýlu... Koniec-koncov, je to budúci novinár, tak ho musí mať.
Jeho nová rubrika "Browser" má byť pravidelná, každý pondelok predvedie svoje novinky týždňa... Máme sa na čo tešiť. Tento môj, už skoro stratený týždeň, mi nepriniesol žiadne prevratné udalosti, ktoré by stáli za zmienku, žiaden pálčivý spoločenský problém ma nezaujal... Tak možno nabudúce.
2008/07/11
Keď sa nahnevám, som zlý
Poštára som náhodou zbadal, keď sa blížil k nášmu vchodu. Povyberal svoje veci z tašky, ktorú vozí zavesenú na bicykli, ten tam nechal len tak opretý a šiel zazvoniť. Ešte než sa stačil sústrediť na zvonček, stlačil som tlačidlo elektrického vrátnika, poštár zmenil smer a otvoril si vchodové dvere.
Chvíľu som čakal, aby naplnil naše poštové schránky, potom som zišiel dolu. Boli tam dva žlté lístky, jeden môj, jeden pre susedu. Poštár sa túlal niekde vo vyšších sférach... Na žltých lístkoch sa oznamuje uloženie nedoručiteľnej zásielky. Čakal som knihu, ktorú som si minulý týždeň objednal, ale že by bola tak veľká a nedoručiteľná až do bytu, to sa mi nechcelo veriť.
Na lístku bolo zaškrtnuté políčko - adresát nezastihnutý... Zvláštne, veď som doma celý deň. Počkal som si teda na poštára, pogratuloval som mu, že ma predsa zastihol doma a pýtal som si moju zásielku.
"Nie, nemám ju tu." Vraj si ju musím vyzdvihnúť na pošte sám.
"Ale veď na lístku je napísané, že ste ma doma nezastihli..." Logicky som sa domáhal zásielky.
"Tie lístky píšu ráno na pošte a tak mi to dali" Nelogicky dôvodil poštár...
Viac som sa s ním nehádal, aj tak by to nikam neviedlo, momentálne nemám problém zájsť na poštu a hneď som aj sadol na bicykel. O chvíľu som zaparkoval pred poštou. Pani pri okienku začala podľa lístka hľadať zásielku a keď zbadala dátum, povedala:
"Veď to máte dnes, tú zásielku má doručovateľ, musíte prísť zajtra."
"Nie, doručovateľ ju nemá, pred chvíľou som s ním hovoril, zásielka je tu." Nedal som sa.
"Ale ja ju nemám, musíte prísť odpoludnia..." Snažila sa vec uzavrieť pani za prepážkou.
"Tá zásielka je tu, vy mi ju musíte dať!" Nedal som sa. "Neodídem odtiaľto, kým mi ju nedáte!" a stál som pevne odhodlaný na svojej pozícii pred prepážkou...
Pani za prepážkou sa neochotne zdvihla a zašla si pre informáciu ku kolegyni vedľa. Tá mávla hlavou ku košom, ktoré boli na podlahe hneď vedľa... Moja pani prepážková sa posunula asi o meter ku košu a o 10 sekúnd mala moju zásielku.
Vybavovanie formalít dobierky netrvalo ani pol minúty, zaplatil som, podpísal som prevzatie a kniha je moja... Pre istotu som si vypýtal potvrdenku o zaplatení, človek nikdy nevie, ako to na Slovenskej pošte chodí... Ani som sa nesťažoval, tak vlastne nie som zlý...
Chvíľu som čakal, aby naplnil naše poštové schránky, potom som zišiel dolu. Boli tam dva žlté lístky, jeden môj, jeden pre susedu. Poštár sa túlal niekde vo vyšších sférach... Na žltých lístkoch sa oznamuje uloženie nedoručiteľnej zásielky. Čakal som knihu, ktorú som si minulý týždeň objednal, ale že by bola tak veľká a nedoručiteľná až do bytu, to sa mi nechcelo veriť.
Na lístku bolo zaškrtnuté políčko - adresát nezastihnutý... Zvláštne, veď som doma celý deň. Počkal som si teda na poštára, pogratuloval som mu, že ma predsa zastihol doma a pýtal som si moju zásielku.
"Nie, nemám ju tu." Vraj si ju musím vyzdvihnúť na pošte sám.
"Ale veď na lístku je napísané, že ste ma doma nezastihli..." Logicky som sa domáhal zásielky.
"Tie lístky píšu ráno na pošte a tak mi to dali" Nelogicky dôvodil poštár...
Viac som sa s ním nehádal, aj tak by to nikam neviedlo, momentálne nemám problém zájsť na poštu a hneď som aj sadol na bicykel. O chvíľu som zaparkoval pred poštou. Pani pri okienku začala podľa lístka hľadať zásielku a keď zbadala dátum, povedala:
"Veď to máte dnes, tú zásielku má doručovateľ, musíte prísť zajtra."
"Nie, doručovateľ ju nemá, pred chvíľou som s ním hovoril, zásielka je tu." Nedal som sa.
"Ale ja ju nemám, musíte prísť odpoludnia..." Snažila sa vec uzavrieť pani za prepážkou.
"Tá zásielka je tu, vy mi ju musíte dať!" Nedal som sa. "Neodídem odtiaľto, kým mi ju nedáte!" a stál som pevne odhodlaný na svojej pozícii pred prepážkou...
Pani za prepážkou sa neochotne zdvihla a zašla si pre informáciu ku kolegyni vedľa. Tá mávla hlavou ku košom, ktoré boli na podlahe hneď vedľa... Moja pani prepážková sa posunula asi o meter ku košu a o 10 sekúnd mala moju zásielku.
Vybavovanie formalít dobierky netrvalo ani pol minúty, zaplatil som, podpísal som prevzatie a kniha je moja... Pre istotu som si vypýtal potvrdenku o zaplatení, človek nikdy nevie, ako to na Slovenskej pošte chodí... Ani som sa nesťažoval, tak vlastne nie som zlý...
2008/07/08
Radio WC
Je to už veľmi dávno, čo som dostal nápad nainštalovať na domáce WC rádio. Našiel sa doma nevyužitý starý "sovietsky" aparát VEF206, taký "kufríkový" typ, ale má 8 vlnových rozsahov od krátkych až po dlhé vlny. Na rýchlejšie ladenie má vo vnútri liatinový zotrvačník a celé rádio váži možno aj kilo a pol...
Na daný účel sa však výborne hodil, urobil som mu automatické zapínanie, pri dosadnutí na "dosku" začne vyhrávať... Bol s ním iba jeden problém, že jedine na stredných vlnách sa dalo chytiť rádio Slovensko a nič viac, ale aj to stačí.
Okrem informačnej funkcie to bolo dobré aj ako zvuková kulisa, keď odchádzala návšteva, všetci už boli pri dverách a ešte ten, či onen si potreboval odskočiť, na chvíľu si sadnúť. Vtedy som si spomenul aj na starý ruský zvyk, že keď niekto odchádzal, všetci si pred odchodom ešte na chvíľu posadali... Je to dobrý zvyk aj v modernej dobe...
V dnešnej modernej dobe nám zaviedli namiesto rádia Slovensko na stredných vlnách rádio Patria (1098 kHz) a to je maďarské vysielanie na oslovovanie najmä občanov maďarskej národnosti. Keďže tých u nás veľa nie je, rádio bolo už dlhšie vypnuté, až dnes som skúsil dlhé vlny a ozval sa mi starý dobrý Český rozhlas...
Na frekvencii 270 kHz vysielajú z Uherského Hradiště s výkonom 650 kW. Započúval som sa teda do českého Rádiožurnálu, čím žije Česko. Bolo to ako návrat do starých čias ČSFR. Česko práve žije dohodou o radare, ktorú dnes podpísali. Vraj sa Riceová vyjadrila, že aj keby v Poľsku rakety neboli, radar aj tak prispeje k bezpečnosti sveta...
Nechcem o ničom polemizovať, lebo v mierovom svete sa bojuje a víťazí na poli ekonomiky a Európa ešte svoj raketový dáždnik nemá, tak je tu príležitosť byť prvý na trhu pre druhú stranu, len sa treba uchytiť a získať lokalizačnú výhodu. Strašne budem zvedavý, keď to s Poľskom nevyjde, kde tie rakety nakoniec postavia, že by na Oremovom laze?
Na daný účel sa však výborne hodil, urobil som mu automatické zapínanie, pri dosadnutí na "dosku" začne vyhrávať... Bol s ním iba jeden problém, že jedine na stredných vlnách sa dalo chytiť rádio Slovensko a nič viac, ale aj to stačí.
Okrem informačnej funkcie to bolo dobré aj ako zvuková kulisa, keď odchádzala návšteva, všetci už boli pri dverách a ešte ten, či onen si potreboval odskočiť, na chvíľu si sadnúť. Vtedy som si spomenul aj na starý ruský zvyk, že keď niekto odchádzal, všetci si pred odchodom ešte na chvíľu posadali... Je to dobrý zvyk aj v modernej dobe...
V dnešnej modernej dobe nám zaviedli namiesto rádia Slovensko na stredných vlnách rádio Patria (1098 kHz) a to je maďarské vysielanie na oslovovanie najmä občanov maďarskej národnosti. Keďže tých u nás veľa nie je, rádio bolo už dlhšie vypnuté, až dnes som skúsil dlhé vlny a ozval sa mi starý dobrý Český rozhlas...
Na frekvencii 270 kHz vysielajú z Uherského Hradiště s výkonom 650 kW. Započúval som sa teda do českého Rádiožurnálu, čím žije Česko. Bolo to ako návrat do starých čias ČSFR. Česko práve žije dohodou o radare, ktorú dnes podpísali. Vraj sa Riceová vyjadrila, že aj keby v Poľsku rakety neboli, radar aj tak prispeje k bezpečnosti sveta...
Nechcem o ničom polemizovať, lebo v mierovom svete sa bojuje a víťazí na poli ekonomiky a Európa ešte svoj raketový dáždnik nemá, tak je tu príležitosť byť prvý na trhu pre druhú stranu, len sa treba uchytiť a získať lokalizačnú výhodu. Strašne budem zvedavý, keď to s Poľskom nevyjde, kde tie rakety nakoniec postavia, že by na Oremovom laze?
2008/07/07
Za všetko môžu kravy (a my)
Odkedy čítam blogy, nekupujem noviny, menej pozerám televízne spravodajstvo ale paradoxne mám lepší prehľad o tom, čo sa deje u nás a vo svete. Ale nie len blogy sú zdrojom môjho poznania, sú tu aj iné mediálne stránky internetu.Napríklad, na mediálne.sk som sa práve dočítal, že Rusko musel svoju Markízu predať Američanom, aby ju zachránil pred zánikom... Vraj to bolo dielo vtedajšieho predsedu vlády, u ktorého bol Rusko v nemilosti... Zaujímavá správa pre nás, čo si to trochu pamätáme a mnohé to vysvetľuje...
Ešte zaujímavejšia je správa o príčinách globálneho otepľovania... Na štyroch obyvateľov planéty vraj pripadá jedna krava a to je dosť. Na každý zamilovaný pár teda pripadne pol kravy (alebo vola, či býka) a pre kompletnú rodinu s dvomi deťmi je treba na farme kŕmiť celú kravu...
Baktérie, ktoré rozkladajú celulózu v žalúdku hovädzieho dobytka, premieňajú 3 až 10% váhy krmiva na metán, ktorý vychádza z hoviadka na jeho druhom konci (to je ten koniec pod chvostom) a takto naše kravy pridávajú do atmosféry takmer 100 miliónov ton metánu ročne, čo stačí na to, aby tým vzrastala teplota planéty (zdroj: ekoškola).
Poľnohospodárske farmy vraj produkujú viac skleníkových plynov ako autá. To mi teda padol kameň zo srdca, lebo už som chcel prestať cestovať autom, aby som zachránil planétu Zem... Dobrá správa je, že nemeckí vedci už vynašli tabletku proti prdeniu kráv... Kravy tak lepšie využijú potravu ponechajú si svoj metán a ešte z neho vyprodukujú aj viac mlieka... (zdroj: sme.sk)
Vŕta mi však hlavou, čo s nami, čo s ľuďmi... Myslím, že ja som na tom ešte celkom dobre, lebo som mäsožravec, teda nie som bylinožravý prežúvavec, aj keď neodmietam ani dobrú fazuľovú polievku a iné zeleninové dobroty ako energetický zdroj.
Možno by som mal na svoj metán tiež používať nejakú tabletku, ale čo potom s tým prebytkom mlieka? Alebo by som mohol metán vystupujúci z druhého konca spaľovať priamo u zdroja a tak, aspoň v zime, znižovať spotrebu tepla na vykurovanie... Možno by som sa mal informovať u vegetariánov, ako to oni riešia...
.
2008/07/05
Koniec sveta?
V Nových Zámkoch nakúpili autobusy vyššie o 30 cm ako je podjazdná výška troch mostov vedúcich z mesta...
V Pastovciach udrel blesk do kostolnej veže, veža spadla a zbúrala kostol...
V Pastovciach udrel blesk do kostolnej veže, veža spadla a zbúrala kostol...
2008/07/01
Túžba, z očí do očí
Čítal som nedávno, že mladí ľudia vo väčšine uprednostňujú priame spoločenské kontakty pred internetovou anonymitou... Nebola to až taká výrazná štatistická prevaha, ale aj tak je to potešiteľné, že mládež je ľudsky zdravá a neprestáva hľadať svoje reálne spoločenské kontakty...
Ak by som sa mal posudzovať podľa tohoto kritéria, patrím stále k mládeži, tiež uprednostňujem, ak sa to dá, živý rozhovor pred anonymným internetovým kontaktom. Človek zoči voči človeku hneď vie s kým má tú česť či v dobrom alebo v zlom.
Možno je divné takéto uvažovanie práve tu, kde píšem do prázdna. V nemom rozhovore sa pozerám do neviditeľných očí "v spleti siete končiacich" a spomínam na jednu filmovú premiéru v Bratislave. Bola to veľká slávnosť, československá premiéra filmu Vojtecha Jasného "Touha" v Bratislave, v hlavnej úlohe Jana Brejchová.
Jana, mladá a krásna bola osobne prítomná na scéne a v kultúrnom programe zaznela okrem iného aj báseň Jiřího Wolkra "Balada o očích topičových" v podaní (mne) neznámeho umelca, ktorý svojim mohutným hlasom a podotýkam, že bez mikrofónu navždy zapísal do mojej pamäti slová básne:
Ak by som sa mal posudzovať podľa tohoto kritéria, patrím stále k mládeži, tiež uprednostňujem, ak sa to dá, živý rozhovor pred anonymným internetovým kontaktom. Človek zoči voči človeku hneď vie s kým má tú česť či v dobrom alebo v zlom.
Možno je divné takéto uvažovanie práve tu, kde píšem do prázdna. V nemom rozhovore sa pozerám do neviditeľných očí "v spleti siete končiacich" a spomínam na jednu filmovú premiéru v Bratislave. Bola to veľká slávnosť, československá premiéra filmu Vojtecha Jasného "Touha" v Bratislave, v hlavnej úlohe Jana Brejchová.
Jana, mladá a krásna bola osobne prítomná na scéne a v kultúrnom programe zaznela okrem iného aj báseň Jiřího Wolkra "Balada o očích topičových" v podaní (mne) neznámeho umelca, ktorý svojim mohutným hlasom a podotýkam, že bez mikrofónu navždy zapísal do mojej pamäti slová básne:
"Antoníne, topiči elektrárenský,
do kotle přilož!"Antonín dnes, jak před lety dvaceti pěti,
železnou lopatou otvírá pec,
plameny rudé ztad syčí a letí,
ohnivá výheň a mládenec
Antonín rukama, jež nad oheň ztuhly,
přikládá plnou lopatu uhlí,
a že jen z člověka světlo se rodí,
tak za uhlím vždycky kus očí svých hodí
a oči ty jasné a modré jak květiny
v praméncích drátů nad městem plují,
v kavárnách, v divadlech, nejraděj nad stolem rodiny
v radostná světla se rozsvěcují....
Veľká chyba
Netrvám vždy na bezpodmienečnom dodržiavaní pravidiel a poriadku, lebo tak by bol život dosť "zošnurovaný", ale teraz sa mi to vypomstilo. Mám jednu špeciálnu šálku na kávu, z ktorej mi ten nápoj najlepšie chutí a tiež som si na kávu z nej zvykol.
Nedávno som sa však potreboval trochu vypotiť, chytala ma akási viróza, tak som usúdil, že k tomu mi najlepšie dopomôže šálka dobrého zeleného čaju s medom. Aj pomohla, ale porušil som pri tom tradíciu - zaužívaný poriadok - z pohodlnosti som si urobil čaj do mojej veľkej kávovej šálky.
To bola tá veľká chyba, ktorú som urobil, teraz sa neviem zbaviť hnedého pásu vnútri šálky, tam kde sa pred časom kolísala hladina zeleného čaju... Neviem čo s tým. Sľubujem, že už budem poriadny, len mi poraďte ako sa zbaviť hnedého čajového pásu v kávovej šálke...
Nedávno som sa však potreboval trochu vypotiť, chytala ma akási viróza, tak som usúdil, že k tomu mi najlepšie dopomôže šálka dobrého zeleného čaju s medom. Aj pomohla, ale porušil som pri tom tradíciu - zaužívaný poriadok - z pohodlnosti som si urobil čaj do mojej veľkej kávovej šálky.
To bola tá veľká chyba, ktorú som urobil, teraz sa neviem zbaviť hnedého pásu vnútri šálky, tam kde sa pred časom kolísala hladina zeleného čaju... Neviem čo s tým. Sľubujem, že už budem poriadny, len mi poraďte ako sa zbaviť hnedého čajového pásu v kávovej šálke...
2008/06/27
Prvá lastovička
Výhody zatepleného domu sú nesporné, potvrdzujú to aj lastovičky, keď si hneď v prvej sezóne po zateplení nášho domu postavili na novom obložení hniezdo. Za pozornosť stojí, že plastový rám okna nepoužili ako nosný prvok
Pre dnešný piatok som si stanovil konkrétnu pracovnú úlohu - vymeniť silikónové utesnenie okolo vane. Voda síce ešte nezatekala, ale odlepujúci sa tmel nepôsobil esteticky.
Odstránenie starej výplne nebolo až takým problémom, dlhšie ma zdržalo dokonalé vyčistenie škáry a odstránenie zvyškov silikónu. Potom bolo treba kúpiť tmel a ešte nejaké drobnosti.
V drogérii ma oslovila mladá žena, že má rovnaký problém ako ja a či by som jej neprišiel utesniť vaňu, lebo manžela nemá doma...
??? Tipovanie dovolené v diskusii... :)
Pre dnešný piatok som si stanovil konkrétnu pracovnú úlohu - vymeniť silikónové utesnenie okolo vane. Voda síce ešte nezatekala, ale odlepujúci sa tmel nepôsobil esteticky.
Odstránenie starej výplne nebolo až takým problémom, dlhšie ma zdržalo dokonalé vyčistenie škáry a odstránenie zvyškov silikónu. Potom bolo treba kúpiť tmel a ešte nejaké drobnosti.
V drogérii ma oslovila mladá žena, že má rovnaký problém ako ja a či by som jej neprišiel utesniť vaňu, lebo manžela nemá doma...
??? Tipovanie dovolené v diskusii... :)
2008/06/26
Konečne Muzika
Konečne som videl Muziku, ešte mi chýba Báthoryčka a som pre tento rok skompletovaný s filmami slovenskej produkcie. Na muziku som sa tešil, lebo už sám názov evokuje dobrú náladu (titulok je strašne dôležitý). Neviem, či to o mne viete, raz som to tu už spomínal, že niekdajšie dedinské kapely, dychovky a "jazzbandy" sú mojou srdcovou záležitosťou...
Nie je to tým, že by som mal zvlášť silne vyvinutý hudobný sluch, ale práve naopak, mám veľmi tolerantný sluch a každé zakolísanie a každé nezvyčajné umiestnenie tónu v týchto prípadoch beriem ako charakteristický znak dobrej dedinskej kapely, ale inak sa na to pozerám na koncerte profesionálneho hudobného telesa.
Tak som sa na Muziku tešil kvôli muzike a som rád, že sa do nej podarilo dostať krásne kúsky, dosť na obraz doby v ktorej sa film odohráva. Zvlášť saxofón je nádherný nástroj, ktorého tóny vedia zarezonovať v duši, ale aj zvukom lodnej sirény navodiť atmosféru diaľav.
Príbeh filmu mi pripadal absolútne pravdivý, samozrejme zásluhou literárnej predlohy, ale aj filmového spracovania. Skrátka, Muzika je koncert aj príbeh, aj návrat do nie tak dávnej minulosti. Musel som pri tomto filme porovnávať slovenský film z minulosti a dnešný a vyšlo mi, že ten dnešný má všetky atribúty súčasného umenia....
Súčasné slovenské filmy znesú porovnanie s tou najlepšou českou produkciou posledných čias, na druhej strane v relatívne veľkom počte českých filmov sa nájde aj veľa takých, ktoré ma príliš neoslňujú.. Len nechcite po mne dôkazy, sú to len moje filmové dojmy...
Jednu vec, ktorú stále vyčítam slovenským, ale aj českým filmom aj dubingu, je zvuková stránka, ktorá v snahe po autenticite nezvláda pomer slova a ruchov na pozadí. Dnes to bolo oveľa lepšie ako naposledy v okresnom meste pri filme Polčas rozpadu, lebo náš premietač je kamarát...
Nie je to tým, že by som mal zvlášť silne vyvinutý hudobný sluch, ale práve naopak, mám veľmi tolerantný sluch a každé zakolísanie a každé nezvyčajné umiestnenie tónu v týchto prípadoch beriem ako charakteristický znak dobrej dedinskej kapely, ale inak sa na to pozerám na koncerte profesionálneho hudobného telesa.
Tak som sa na Muziku tešil kvôli muzike a som rád, že sa do nej podarilo dostať krásne kúsky, dosť na obraz doby v ktorej sa film odohráva. Zvlášť saxofón je nádherný nástroj, ktorého tóny vedia zarezonovať v duši, ale aj zvukom lodnej sirény navodiť atmosféru diaľav.
Príbeh filmu mi pripadal absolútne pravdivý, samozrejme zásluhou literárnej predlohy, ale aj filmového spracovania. Skrátka, Muzika je koncert aj príbeh, aj návrat do nie tak dávnej minulosti. Musel som pri tomto filme porovnávať slovenský film z minulosti a dnešný a vyšlo mi, že ten dnešný má všetky atribúty súčasného umenia....
Súčasné slovenské filmy znesú porovnanie s tou najlepšou českou produkciou posledných čias, na druhej strane v relatívne veľkom počte českých filmov sa nájde aj veľa takých, ktoré ma príliš neoslňujú.. Len nechcite po mne dôkazy, sú to len moje filmové dojmy...
Jednu vec, ktorú stále vyčítam slovenským, ale aj českým filmom aj dubingu, je zvuková stránka, ktorá v snahe po autenticite nezvláda pomer slova a ruchov na pozadí. Dnes to bolo oveľa lepšie ako naposledy v okresnom meste pri filme Polčas rozpadu, lebo náš premietač je kamarát...
Liberta
Neviem, čo je toto za svet, že práve Slovensko je typické tým, že sa tu nekradne... Mám starý dámsky bicykel značky Liberta, občas ho zabudnem na 24 hodín niekde v meste, jasné že zamknutý, ale sám bez pomoci to vždy prežije a nikto si ho nevezme.
Keby ten bicykel bol auto, už by to možno bol veterán, lebo bol vyrobený v roku 1968. Neviem, či aj v bicykloch existuje kategória veteránov, ale tento by si ju už zaslúžil. Možno by mohol dostať aj nejaké miesto v múzeu, aj keď nie príliš exkluzívne, možno by bol zatiaľ spokojný aj s depozitom.
Neuveriteľné je, že s týmito bicyklami sa stále obchoduje, napriek tomu, že ich výrobca pred niekoľkými rokmi skolaboval na následky klasického českého tunela... (správa z netu). V Čechách sa ponúkajú dámske verzie po 250 Kč, na Slovensku chcú za to isté 800 Sk. Ak si dobre pamätám, nový stál okolo tisícky Kčs.
Moja Liberta mala (a má dodnes) jednu zvláštnosť oproti iným, normálnym bicyklom, ona totiž nedrží stopu, takže pustiť riadidlá čo len na moment, znamená istý pád. Už ani neviem, prečo som ju nereklamoval, proste som si na to zvykol.
Liberta mi uštedrila počas 40 rokov nepretržitej prevádzky dva riadne pády, ale nebola to jej vina... Raz to bolo tak, že som sa na nej rozbehol a mal som na riadidlách zavesenú plnú plátennú tašku zeleniny, tá sa nejako vopchala do kolesa a zablokované predné koleso ostalo stáť, pričom ja som letel ďalej a na spôsob Judo kotúľa som pristál na zemi skôr ako bicykel.
Druhý pád bol na prvý pohľad nebezpečnejší, lebo sa odohral na ceste za plnej premávky... Pri odbočovaní vľavo som ľavou rukou zamával a pre istotu som sa obzrel dozadu a stratil som balans. Skončil som na asfalte ako pápež, keď vystúpil z lietadla v Ivánke. Nikto ma neprešiel, tak som tu a píšem...
Nevadí, že sprostosti píšem, veď som sa práve včera dočítal, že blogovanie je zdraviu prospešné... Takže po starom - v zdravom tele zdravý vzduch (alebo duch?). Je síce pravda, že prieskum o prospešnosti blogovania je z Ameriky, ale prečo by som si neprisvojil názor, ktorý sa mi celkom pozdáva..?
Keby ten bicykel bol auto, už by to možno bol veterán, lebo bol vyrobený v roku 1968. Neviem, či aj v bicykloch existuje kategória veteránov, ale tento by si ju už zaslúžil. Možno by mohol dostať aj nejaké miesto v múzeu, aj keď nie príliš exkluzívne, možno by bol zatiaľ spokojný aj s depozitom.
Neuveriteľné je, že s týmito bicyklami sa stále obchoduje, napriek tomu, že ich výrobca pred niekoľkými rokmi skolaboval na následky klasického českého tunela... (správa z netu). V Čechách sa ponúkajú dámske verzie po 250 Kč, na Slovensku chcú za to isté 800 Sk. Ak si dobre pamätám, nový stál okolo tisícky Kčs.
Moja Liberta mala (a má dodnes) jednu zvláštnosť oproti iným, normálnym bicyklom, ona totiž nedrží stopu, takže pustiť riadidlá čo len na moment, znamená istý pád. Už ani neviem, prečo som ju nereklamoval, proste som si na to zvykol.
Liberta mi uštedrila počas 40 rokov nepretržitej prevádzky dva riadne pády, ale nebola to jej vina... Raz to bolo tak, že som sa na nej rozbehol a mal som na riadidlách zavesenú plnú plátennú tašku zeleniny, tá sa nejako vopchala do kolesa a zablokované predné koleso ostalo stáť, pričom ja som letel ďalej a na spôsob Judo kotúľa som pristál na zemi skôr ako bicykel.
Druhý pád bol na prvý pohľad nebezpečnejší, lebo sa odohral na ceste za plnej premávky... Pri odbočovaní vľavo som ľavou rukou zamával a pre istotu som sa obzrel dozadu a stratil som balans. Skončil som na asfalte ako pápež, keď vystúpil z lietadla v Ivánke. Nikto ma neprešiel, tak som tu a píšem...
Nevadí, že sprostosti píšem, veď som sa práve včera dočítal, že blogovanie je zdraviu prospešné... Takže po starom - v zdravom tele zdravý vzduch (alebo duch?). Je síce pravda, že prieskum o prospešnosti blogovania je z Ameriky, ale prečo by som si neprisvojil názor, ktorý sa mi celkom pozdáva..?
2008/06/23
Príbeh neviditeľného Petra
Od 26. mája do 11. júna som sa na wabovinách zabával písaním poviedky, ktorú som si zaradil do žánru sci-fi... Jej história začala už dosť dávno. Úvodnú kapitolu s názvom Neviditeľný príbeh som napísal v marci roku 2000, ešte pred mojim vstupom do blogovej sféry.
Niekedy v roku 2006 som Neviditeľný príbeh zverejnil na svojom blogu a veril som, že bude jednoduché na úvodnú kapitolu nadviazať v pokračovaní, no nestalo sa tak a zámer by bol upadol do zabudnutia, nebyť občasného pripomenutia a žiadostí o pokračovanie príbehu v diskusiách na tomto blogu.
Pracovať na rozvíjaní príbehu som sa odhodlal až koncom mája tohto roku a bola to skutočne príjemná práca (zábava). Dejová línia príbehu nebola vopred stanovená, možných pokračovaní i koncov bolo po každej kapitole niekoľko. Trochu som sa pri rozvíjaní príbehu nechal ovplyvniť aj názormi čitateľov.
V priebehu uverejňovania seriálu som dostal niekoľko pozitívnych ohlasov, tak som sa rozhodol príbeh "učesať" do ucelenej podoby, iba s malými kozmetickými zmenami. Nakoľko ide o trochu väčší formát, na aký sú určené waboviny, táto ucelená podoba je odteraz opäť k dispozícii pre čitateľov na inom mieste pod názvom:
Príbeh neviditeľného Petra
Niekedy v roku 2006 som Neviditeľný príbeh zverejnil na svojom blogu a veril som, že bude jednoduché na úvodnú kapitolu nadviazať v pokračovaní, no nestalo sa tak a zámer by bol upadol do zabudnutia, nebyť občasného pripomenutia a žiadostí o pokračovanie príbehu v diskusiách na tomto blogu.
Pracovať na rozvíjaní príbehu som sa odhodlal až koncom mája tohto roku a bola to skutočne príjemná práca (zábava). Dejová línia príbehu nebola vopred stanovená, možných pokračovaní i koncov bolo po každej kapitole niekoľko. Trochu som sa pri rozvíjaní príbehu nechal ovplyvniť aj názormi čitateľov.
V priebehu uverejňovania seriálu som dostal niekoľko pozitívnych ohlasov, tak som sa rozhodol príbeh "učesať" do ucelenej podoby, iba s malými kozmetickými zmenami. Nakoľko ide o trochu väčší formát, na aký sú určené waboviny, táto ucelená podoba je odteraz opäť k dispozícii pre čitateľov na inom mieste pod názvom:
Príbeh neviditeľného Petra
2008/06/21
Gordické uzly
Niekedy sa vzťahy zauzlia a nedajú sa len tak ľahko rozmotať. Je to nešťastie, alebo nevyhnutnosť, lebo život je už raz taký? Záleží asi od prípadu k prípadu, ak sa zauzlia vo vzťahu dvaja, je to na nich. Málokedy im pomôže tretí...
Stáva sa však, že zauzlení je viac, klasický prípad je trojica osudov, ale môže ísť aj o viacčlenné zauzlenie a niekedy je toľko účastníkov, že je ich ťažko spočítať...
Môj prípad sa podobá mnohonásobnému zauzleniu a je ťažko riešiteľný. Napriek tomu, že moje uzly sú viacčlenné, na ich rozpletanie som vždy sám. Najhoršie je, že sa to pravidelne opakuje, občas musím z toho zovretia vyslobodiť jedného alebo dvoch účastníkov.
Mám totiž takú zásuvku, v ktorej skladujem svoje nabíjačky a káble, od USB až po miniatúrne slúchadlá a jednu vyradenú myš... Hrozné je, že ku každému mobilu dostanete novú nabíjačku, ktorá nepasuje k ničomu inému, len k tomu jedinému mobilu. Mobily postupne starnú, nahrádzajú ich nové, ale staré sú ešte funkčné, škoda ich zahodiť...
Keďže súťaže v hode starým mobilom nepovažujem za riešenie, vyhlasujem celosvetovú podpisovú akciu proti gordickým uzlom na kábloch, za univerzálnu nabíjačku batérií v mobiloch, digitálnych fotoaparátoch, kamerách a v podobných zariadeniach s alternatívou bezdrôtového pripojenia...
Stáva sa však, že zauzlení je viac, klasický prípad je trojica osudov, ale môže ísť aj o viacčlenné zauzlenie a niekedy je toľko účastníkov, že je ich ťažko spočítať...
Môj prípad sa podobá mnohonásobnému zauzleniu a je ťažko riešiteľný. Napriek tomu, že moje uzly sú viacčlenné, na ich rozpletanie som vždy sám. Najhoršie je, že sa to pravidelne opakuje, občas musím z toho zovretia vyslobodiť jedného alebo dvoch účastníkov.
Mám totiž takú zásuvku, v ktorej skladujem svoje nabíjačky a káble, od USB až po miniatúrne slúchadlá a jednu vyradenú myš... Hrozné je, že ku každému mobilu dostanete novú nabíjačku, ktorá nepasuje k ničomu inému, len k tomu jedinému mobilu. Mobily postupne starnú, nahrádzajú ich nové, ale staré sú ešte funkčné, škoda ich zahodiť...
Keďže súťaže v hode starým mobilom nepovažujem za riešenie, vyhlasujem celosvetovú podpisovú akciu proti gordickým uzlom na kábloch, za univerzálnu nabíjačku batérií v mobiloch, digitálnych fotoaparátoch, kamerách a v podobných zariadeniach s alternatívou bezdrôtového pripojenia...
2008/06/18
Pod sprchou
Začína sa obdobie, keď bude sprcha najdôležitejšou súčasťou bývania.
Dal som si toť nedávno, po skončení seriálu "o neviditeľnom Petrovi" virtuálnu sprchu. Jednotlivé pokračovania tej poviedky som písal bez prípravy, dej som rozvíjal od prípadu k prípadu, dokonca sa mi raz podaril zjavný logický nezmysel, ale už sa nedalo cúvnuť, tak som to zakomponoval do deja...
V nedeľu som náhodou pozeral v televízii americký "duchársky" scifi film a mal som dojem, že ten môj príbeh nie je o nič horší (alebo rovnako zlý?)... On sa nasťahoval do prenajatého bytu, kde ho začal navštevovať duch ženy, a spočiatku o tom ani ona nevedela, nevedela ani kto vlastne je... Tak sa po počiatočnom odmietaní dali dohromady a vypátrali jej bývalú totožnosť.
Jej telo ležalo v nemocnici v kóme, s umelo udržiavanými telesnými funkciami. Ona - duch nevedela ako sa vrátiť späť do tela a ani definitívne zomrieť nevedela. Medzi mladými (človek a ženský duch) došlo k ľudskému porozumeniu, takže keď sa jej sestra rozhodla dať súhlas odpojiť ju od prístrojov, spoločne to chceli prekaziť a získať čas...
Keď ju on chcel odviezť z nemocnice, strhla sa trma-vrma a v nej sa duch ženy dostal do tela a ona začala spontánne dýchať... a začalo to nové spoznávanie, ona si na ich kontakty z jej duchovnej podstaty nepamätala... Nakoniec si spomenula, aby to skončilo happy...
Vo filme sa príliš nevenovali technickým podrobnostiam ani zdôvodňovaniu.. proste bolo to tak a dosť...
Tak vznikol nápad, trochu ten môj príbeh učesať, aby bol čitateľnejší...
Možno sa nájde ešte jeden, dvaja (dve) čitatelia, ktorí si z toho sem tam kúsok prečítajú... Nikomu nič nevyčítam, aj keď som čakal väčšiu odozvu...
Na internete sa už dávnejšie roztrhlo vrece spisovateľských ambícií, ja sa do toho vreca netlačím, jednoducho sa zabávam svojim spôsobom.
:)
Dal som si toť nedávno, po skončení seriálu "o neviditeľnom Petrovi" virtuálnu sprchu. Jednotlivé pokračovania tej poviedky som písal bez prípravy, dej som rozvíjal od prípadu k prípadu, dokonca sa mi raz podaril zjavný logický nezmysel, ale už sa nedalo cúvnuť, tak som to zakomponoval do deja...
V nedeľu som náhodou pozeral v televízii americký "duchársky" scifi film a mal som dojem, že ten môj príbeh nie je o nič horší (alebo rovnako zlý?)... On sa nasťahoval do prenajatého bytu, kde ho začal navštevovať duch ženy, a spočiatku o tom ani ona nevedela, nevedela ani kto vlastne je... Tak sa po počiatočnom odmietaní dali dohromady a vypátrali jej bývalú totožnosť.
Jej telo ležalo v nemocnici v kóme, s umelo udržiavanými telesnými funkciami. Ona - duch nevedela ako sa vrátiť späť do tela a ani definitívne zomrieť nevedela. Medzi mladými (človek a ženský duch) došlo k ľudskému porozumeniu, takže keď sa jej sestra rozhodla dať súhlas odpojiť ju od prístrojov, spoločne to chceli prekaziť a získať čas...
Keď ju on chcel odviezť z nemocnice, strhla sa trma-vrma a v nej sa duch ženy dostal do tela a ona začala spontánne dýchať... a začalo to nové spoznávanie, ona si na ich kontakty z jej duchovnej podstaty nepamätala... Nakoniec si spomenula, aby to skončilo happy...
Vo filme sa príliš nevenovali technickým podrobnostiam ani zdôvodňovaniu.. proste bolo to tak a dosť...
Tak vznikol nápad, trochu ten môj príbeh učesať, aby bol čitateľnejší...
Možno sa nájde ešte jeden, dvaja (dve) čitatelia, ktorí si z toho sem tam kúsok prečítajú... Nikomu nič nevyčítam, aj keď som čakal väčšiu odozvu...
Na internete sa už dávnejšie roztrhlo vrece spisovateľských ambícií, ja sa do toho vreca netlačím, jednoducho sa zabávam svojim spôsobom.
:)
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)