Sľúbil som svoje dojmy zo slovenského filmu Malé oslavy za čerstva opísať, tak to robím, aj keď moja inšpirácia nie je príliš veľká.
Začnem tak trochu od veci, predstavte si kino s Dolby Digital Surround - ex akustikou s prázdnymi sedadlami, kde sa do roztiahnutia opony zhromaždilo až 30 divákov.
Hneď k tomu dodám, že vo filme bolo niekoľko zvukových scén, ktoré dali vyniknúť tomuto zázraku, bohužiaľ niektoré boli dosť necitlivo useknuté a zbytočne krátke.
Spočiatku film pôsobí dosť amatérsky a lacno, dej sa rozbieha veľmi pomaly. V tejto fáze som začal pochybovať, či je to naozaj slovenský film, aj keď sa hovorilo po slovensky. Viacej mi pripomínal českú produkciu.
Vcelku bol pre mňa tento film sklamaním, aj keď téma bola brutálne súčasná a ani herecké výkony neboli zlé. Nechýbal ani brutálny sex bez emócii, celkom štyrikrát...
Príbeh nebudem popisovať, v zásade sa zhodujem s recenziou na stránke kinema.sk, ale ak si myslíte, že sa mýlim, tak obetujte dve Eurá a choďte si to pozrieť na vlastné oči. Každá skúsenosť je dobrá.
2009/02/06
Piatkove plynutie a lampáreň
Je piatok a mal by som tu vyjaviť, čo hýbe mojim svetom a čo ruší moje kruhy. Tak si to zrekapitulujme, dve ťažiská nedávneho času sú: plynová kríza, na ktorú som našiel liek (:-), teraz ide už len o to, aby nám dali z EÚ väčší balíček z energetických Eur na spojenie s Jamalom v Poľsku a druhá téma je, ako inak, Lampa.
Hríbová "Lampa" je už vari známejšia ako rozprávka o tej Aladinovej. Môj vzťah k obsahu Lampy je premenlivý, závislý od aktuálneho výkonu a kolísavej fantázie moderátora (spomínam si na zábery z nedávnej duchovnej diskusie, kde si v závere relácie, pod náporom úvah podopieral hlavu). Inak jeho pôsobenie, ako novinára medzi spravodlivými, má čitateľný politický kurz, preto jeho kreslo býva občas postavené na naklonenej rovine a skĺzne pod lampu, kde je tma.
Už Milan Markovič, blahej pamäti, to svojho času doviedol ad absurdum, keď si v Česku, de facto zriadil pódium ako šikmú plochu politiky. V takej pozícii však pochopiteľne, nemohol dlho vydržať. Mojou superstar v inteligentnej politickej satire však naďalej ostáva dvojica Miroslav Šimek a Zuzana Bubílková z Česka.
Odkedy máme doma tú veľkú televíznu obrazovku, v lampových debatách výrazne dominuje detailová kamera až tak, že nás púta detailným zobrazením tvárí, gest a mimiky, čo sugestívnym spôsobom vytvára intimitu a vťahuje do témy. Vážne si myslím, že kamera má veľký podiel na Hríbovom úspechu.
Nie som oprávnený posudzovať poslednú Lampu o slovenskom filme, lebo som to pozeral iba sporadicky, dlhší úsek ako pár minút som nevydržal, tá téma mi nie je príliš blízka, mám radšej rozhovory o hviezdach a vesmíre. Fakt je, že slovenským filmom držím palce, nenechám si ujsť žiadnu dostupnú novinku a rád pozorujem náš (slovenský) pozitívny filmový rast.
Nekončiace porovnávanie slovenskej a českej filmovej tvorby nepovažujem za nemiestne, lebo nás, priznajme si (filmári), ťahá hore z bahna, len nesmieme nastúpiť na rovnakú trajektóriu ako oni, lebo sa opäť dostaneme iba do závesu, ako kedysi "povestné" bratislavské televízne pondelky. Je síce pravda, že vo väčšom množstve sa skôr nájde zlaté zrnko, ale celkový dojem môže pri masovej produkcii značne upadať a v tom nech je naše poučenie.
_______________________
ps: Teším sa na pondelkovú Bútľavú vŕbu...
Moje slovenské filmové dojmy:
Polčas rozpadu, Cinka panna, Muzika, Báthory
Hríbová "Lampa" je už vari známejšia ako rozprávka o tej Aladinovej. Môj vzťah k obsahu Lampy je premenlivý, závislý od aktuálneho výkonu a kolísavej fantázie moderátora (spomínam si na zábery z nedávnej duchovnej diskusie, kde si v závere relácie, pod náporom úvah podopieral hlavu). Inak jeho pôsobenie, ako novinára medzi spravodlivými, má čitateľný politický kurz, preto jeho kreslo býva občas postavené na naklonenej rovine a skĺzne pod lampu, kde je tma.
Už Milan Markovič, blahej pamäti, to svojho času doviedol ad absurdum, keď si v Česku, de facto zriadil pódium ako šikmú plochu politiky. V takej pozícii však pochopiteľne, nemohol dlho vydržať. Mojou superstar v inteligentnej politickej satire však naďalej ostáva dvojica Miroslav Šimek a Zuzana Bubílková z Česka.
Odkedy máme doma tú veľkú televíznu obrazovku, v lampových debatách výrazne dominuje detailová kamera až tak, že nás púta detailným zobrazením tvárí, gest a mimiky, čo sugestívnym spôsobom vytvára intimitu a vťahuje do témy. Vážne si myslím, že kamera má veľký podiel na Hríbovom úspechu.
Nie som oprávnený posudzovať poslednú Lampu o slovenskom filme, lebo som to pozeral iba sporadicky, dlhší úsek ako pár minút som nevydržal, tá téma mi nie je príliš blízka, mám radšej rozhovory o hviezdach a vesmíre. Fakt je, že slovenským filmom držím palce, nenechám si ujsť žiadnu dostupnú novinku a rád pozorujem náš (slovenský) pozitívny filmový rast.
Nekončiace porovnávanie slovenskej a českej filmovej tvorby nepovažujem za nemiestne, lebo nás, priznajme si (filmári), ťahá hore z bahna, len nesmieme nastúpiť na rovnakú trajektóriu ako oni, lebo sa opäť dostaneme iba do závesu, ako kedysi "povestné" bratislavské televízne pondelky. Je síce pravda, že vo väčšom množstve sa skôr nájde zlaté zrnko, ale celkový dojem môže pri masovej produkcii značne upadať a v tom nech je naše poučenie.
_______________________
ps: Teším sa na pondelkovú Bútľavú vŕbu...
Moje slovenské filmové dojmy:
Polčas rozpadu, Cinka panna, Muzika, Báthory
2009/02/04
Zvena a ozvena (krátka)
Každý deň má svoje ťažisko v nejakej udalosti, dokonca by sa dalo povedať, že deň bez ťažiska by bol v istom zmysle stratený.
-
Ale v inom zmysle je to nezmysel.
-
Ale v inom zmysle je to nezmysel.
2009/02/02
Všedný deň
A je to tu, konečne začínajú všedné dni. Už ma nerozhádže ani voľba prezidenta, lebo mi je to všetko jedno, zapovedal som sa, že sa už s nikým nebudem hádať, ktorý kandidát je lepší, alebo krajší (vsjo jásno, načem bukvy?). Nebudem už robiť pozitívnu propagáciu žiadnemu z nich, taký pozitivista neexistuje.
Všedné dni prinášajú občas aj posedenie v čakárni u lekára, tentokrát som bol u zubárky. Nepotešila ma, ale zubár už z princípu nemá čím potešiť, zdržala sa so mnou skoro pol hodiny pri revízii môjho zubného (a hádam aj zábavného) parku. Predložila mi niekoľko návrhov na riešenie krízových momentov, až sme nakoniec dospeli k dohode o budúcej spolupráci na pár sedení - ona bude pracovať a ja budem na ňu ceriť zuby.
Keď som už bol na stredisku, zašiel som aj k môjmu obvodnému lekárovi, nie že by mi niečo bolo, ale už som ho dávno nevidel. Otvorila mi známa sestra, ale za stolom sedel úplne neznámy, starší lekár, taká stará škola. Veľa som sa nedozvedel o príčinách, lebo na väčšinu mojich otázok a pod-otázok neodpovedal, lebo mu už zjavne neslúži sluch... Neviem čo sa stalo, rozhovor viazol, ani sestra sa nezapojila, tak som sa čo najrýchlejšie vytratil.
Tak taký to bol všedný deň, ešte som sa cestou domov zastavil v Tescu, nazbieral som tam do košíka zopár maličkostí, ktoré mi slečna pri pokladni spočítala na necelých 20 korún.. Čo to táram, bolo to necelých 20 Euro... Nuž čo, hádam si zvykneme aj na novú menu, len na tú starú je ťažké zabudnúť...
Všedné dni prinášajú občas aj posedenie v čakárni u lekára, tentokrát som bol u zubárky. Nepotešila ma, ale zubár už z princípu nemá čím potešiť, zdržala sa so mnou skoro pol hodiny pri revízii môjho zubného (a hádam aj zábavného) parku. Predložila mi niekoľko návrhov na riešenie krízových momentov, až sme nakoniec dospeli k dohode o budúcej spolupráci na pár sedení - ona bude pracovať a ja budem na ňu ceriť zuby.
Keď som už bol na stredisku, zašiel som aj k môjmu obvodnému lekárovi, nie že by mi niečo bolo, ale už som ho dávno nevidel. Otvorila mi známa sestra, ale za stolom sedel úplne neznámy, starší lekár, taká stará škola. Veľa som sa nedozvedel o príčinách, lebo na väčšinu mojich otázok a pod-otázok neodpovedal, lebo mu už zjavne neslúži sluch... Neviem čo sa stalo, rozhovor viazol, ani sestra sa nezapojila, tak som sa čo najrýchlejšie vytratil.
Tak taký to bol všedný deň, ešte som sa cestou domov zastavil v Tescu, nazbieral som tam do košíka zopár maličkostí, ktoré mi slečna pri pokladni spočítala na necelých 20 korún.. Čo to táram, bolo to necelých 20 Euro... Nuž čo, hádam si zvykneme aj na novú menu, len na tú starú je ťažké zabudnúť...
2009/01/31
Ako ďalej?
O plyne sa už hovorí z hľadiska budúcnosti a prevencie. Aká je situácia Slovenska, kam smeruje kritika na našu závislosť a čo sa s tým dá robiť? Otázky, ktorými sa zaoberajú odborníci a politici. Laicky som si to chcel vyjasniť, tak som si dal dohromady hlavné trasy plynu v našom okolí a vychádzajú mi z toho nasledovné odpovede:Situácia Slovenska je taká, že cez naše územie vedie jedna tranzitná trasa plynu z Ruska (cez Ukrajinu). To je kostra, ne ktorej je všetko doma postavené. Našim problémom (aktuálnym) je vlastne závislosť na jedinom zdroji a jedinej trase z Ruska.
Využívať plyn z Ruska nebolo a ani nie je v zásade nevýhodné, problematické je riešenie krízových situácií, ako bola táto, alebo v prípade havárie na trase. Preto potrebujeme alternatívu, alebo ešte presnejšie povedané, my potrebujeme viac možností pripojenia na systém rozvodu plynu v našom okolí. V žiadnom prípade sa my sami nemôžeme púšťať do žiadnych samostatných akcií pri hľadaní iných zdrojov, než tých, na ktorých fičí aj ostatná Európa.
Kritika na našu plynovú, aj inú závislosť smeruje do minulosti, ale minulosť sa nedá zmeniť. Pravdou je, že tento plyn bol pre nás dlhodobo výhodný a bol a je výhodný aj pre západnú Európu, ktorá sa na tento plyn v minulosti tiež postupne, čiastočne naviazala, pridala si ruský plyn ku svojim iným zdrojom, čím sa výhodne diverzifikovala.
Čo s tým teraz? Politická mapa Európy sa radikálne zmenila, aj my sme sa stali súčasťou spoločenstva EÚ, tak sa delíme o výhody aj nevýhody. V súčasnosti sa ukazuje ako problémovým vedenie plynovodu cez Ukrajinu, čo sa však môže zmeniť, aj keď tá zmena môže dlho trvať a môže priniesť ďalšie problémy.
V Európe sa teda pracuje na diverzifikácii trás a to severnou cestou (North Stream), kde sa má potrubie uložiť na dno Baltu a trasa ruského plynu vedie do Nemecka. Druhý variant, ktorý sa hýbe je južná trasa, kde sú v plánoch dve možnosti:
- jedna je prívod ruského plynu cez Čierne more, Bulharsko a Maďarsko do Rakúska na Európsky systém, to je akcia s účasťou Gazpromu (Blue Stream 2). Okrem iného sú už podpísané základné dohody aj s Maďarskom a ide o zdroj plynu z Ruska.
- druhá je trasa Nabucco, prakticky paralelná s Blue Stream a zdroj plynu nie je v Rusku. Tieto dve trasy by si mali istým spôsobom konkurovať. Ktorá bude skôr a ako to bude naozaj to si musíme počkať, my by sme zatiaľ mali byť napojení na systém a pripravení v prípade núdze robiť operatívne zmeny.
Myslím si, že my by sme mali byť naďalej podielnikmi európskej plynovej aktivity a u nás by sme mali dať do stavu schopného prevádzky spojenie s Maďarskom, snažiť sa o nové kapacity zásobníkov, prípadne uvažovať o prepojení na sever v Poľsku. Okrem toho udržiavať možnosť obojsmernej prevádzky na všetkých našich existujúcich, aj nových spojeniach.
V zmysle poučenia z plynovej krízy by sme mali šetriť energiou, hlavne tou na vykurovanie, zateplovať, hľadať použiteľné alternatívy na báze domácich zdrojov a tiež lokálne využívať vietor a slnko. Tak som si to spočítal a podčiarkol podľa dostupných informácií z internetu a teraz želám príjemné sobotné a nedeľné leňošenie v teple...
Víkendové prognózy
Zimy som sa nasýtil a už trochu predčasne čakám na lokálne oteplovanie a návrat života do prírody. Aj keby sa blížili nové Vianoce, začiatkom februára by ma už sneženie vôbec nepotešilo. Sníva sa mi čoraz častejšie o sviežej zeleni lesa a výške hôr s nadhľadom nad všedné "krízové" starosti.
Nastávajúci víkend ma opäť, vopred sklamal predpoveďou počasia, tak sa moje aktivity môžu obmedziť maximálne na návštevu niektorej plavárne, či "aquaparku" v okolí. Čo iné okrem toho, len blogy a televízia, alebo si vymyslieť nejakú užitočnú domácu aktivitu.
Možno by som mal popracovať v garáži, ale komu by sa chcelo v tejto zime? Keď bolo -15, ani mojej autobatérii sa príliš nechcelo, kapacitne klesla na minimum až tak, že raz som jej musel pomáhať krátkodobým pripojením na nabíjačku. Po niekoľkých desiatkach litrov spáleného benzínu na cestách sa dostatočne spamätala a znovu sa tvári ako by čakala na svoju novú jar. Mám však taký nepríjemný pocit, s ohľadom na jej vek, že ďalšiu zimu už neprežije.
Naša (M) televízia ma dnes trochu skúšala, ostal som pri Vacvalovej s Andrášim a ich komickými hosťami. Teda, nie že by mi Lasica a Radičová pripadali komickí, ale v tejto relácii sa snažia len a len o humor a vtipnosť, aj keď nie vždy sa podarí, vcelku ich znášam. Dnes to začalo dosť rozpačito, herecky rozhodne viedol Lasica.
Lasicov humor mi už dnes pripadá taký ležérny, "nema problema", ako hovorievali kedysi v Bulharsku. Je obdivuhodné, že po toľkých rokoch rozprávania vlastných i vymyslených príhod, sa stále nájde niečo, čo pre diváka vyznieva vtipne a novo.
Radičová to mala oveľa ťažšie, ako estrádna umelkyňa týmto vlastne debutuje, pokiaľ viem, lebo parlamentné komentáre nepokladám za humor, aj keď to niekedy tak vypadá. Začala dosť rozporuplne opisom svojej prvej návštevy na "Západe", ale postupne sa dostala do rozprávačskej formy. No veď, aj múdry schybí a o nič iné tu ani nejde.
Nastávajúci víkend ma opäť, vopred sklamal predpoveďou počasia, tak sa moje aktivity môžu obmedziť maximálne na návštevu niektorej plavárne, či "aquaparku" v okolí. Čo iné okrem toho, len blogy a televízia, alebo si vymyslieť nejakú užitočnú domácu aktivitu.
Možno by som mal popracovať v garáži, ale komu by sa chcelo v tejto zime? Keď bolo -15, ani mojej autobatérii sa príliš nechcelo, kapacitne klesla na minimum až tak, že raz som jej musel pomáhať krátkodobým pripojením na nabíjačku. Po niekoľkých desiatkach litrov spáleného benzínu na cestách sa dostatočne spamätala a znovu sa tvári ako by čakala na svoju novú jar. Mám však taký nepríjemný pocit, s ohľadom na jej vek, že ďalšiu zimu už neprežije.
Naša (M) televízia ma dnes trochu skúšala, ostal som pri Vacvalovej s Andrášim a ich komickými hosťami. Teda, nie že by mi Lasica a Radičová pripadali komickí, ale v tejto relácii sa snažia len a len o humor a vtipnosť, aj keď nie vždy sa podarí, vcelku ich znášam. Dnes to začalo dosť rozpačito, herecky rozhodne viedol Lasica.
Lasicov humor mi už dnes pripadá taký ležérny, "nema problema", ako hovorievali kedysi v Bulharsku. Je obdivuhodné, že po toľkých rokoch rozprávania vlastných i vymyslených príhod, sa stále nájde niečo, čo pre diváka vyznieva vtipne a novo.
Radičová to mala oveľa ťažšie, ako estrádna umelkyňa týmto vlastne debutuje, pokiaľ viem, lebo parlamentné komentáre nepokladám za humor, aj keď to niekedy tak vypadá. Začala dosť rozporuplne opisom svojej prvej návštevy na "Západe", ale postupne sa dostala do rozprávačskej formy. No veď, aj múdry schybí a o nič iné tu ani nejde.
2009/01/27
Čertovský omyl
Stalo sa to v malom mestečku na južnom Slovensku, bolo krátko po poludní, keď sme vošli do reštaurácie Panoráma. Trochu pochybný názov pre sálu s obmedzeným výhľadom z výšky 1. poschodia iba na dlhé námestie. Okrem malej skupinky dávnych maturantov v malej separé miestnosti, sme tam boli jediní návštevníci, tak sme ihneď upútali pozornosť dvoch čašníkov, podopierajúcich barový pult.
Ujal sa nás starší z dvojice, elegantného klasického vzhľadu, v čiernom oblečení s motýlikom a s fúzami pod profesionálnym guľatým úsmevom. Veď hovorím, že klasika zakonzervovaná na južnom Slovensku, ale s inak perfektnou slovenčinou. Dokonca aj jedálny lístok obsahoval slovenské zbojnícke špeciality s kapustou, klobásou a bravčovinkami.
Hneď som dostal chuť na čosi dobré a chutne pikantné. Moja žena si vybrala čiernohorský obaľovaný rezeň a ja som váhal medzi viedenskou roštenkou, na ktorú mám výborné chuťové spomienky z bratislavskej reštaurácie Romantik, a medzi čertovsky pikantným ražniči. Pán hlavný ma s úsmevom upozornil, že čertovké ražnici bude naozaj pikantné, tak som pri tom ostal.
Ešte sme ani nestačili dopiť aperitív (minerálku :) a už sa k nám niesli dva kopcom naložené taniere... Ako by jeden druhému z oka vypadol, až to bolo podozrivé a naozaj. Bol to dvakrát čiernohorský rezeň... Svoje sklamanie som dal primerane najavo, hlavý sa ospravedlňoval, že poplietol objednávku (pri toľkých hosťoch), ale sa akosi nemal k tomu, aby to uviedol na správnu mieru.
Nemal som v úmysle ho preháňať, tak som bral za svoj aj ten obaľovaný čiernohorák, lebo tiež vyzeral veľmi lákavo. Čo k tomu dodať, bol naozaj výborný, len potom keď som uvidel čašníka, ako nesie na tanieri do susednej miestnosti viedenskú roštenku s horou chutne upraženej cibule, prišlo mi trochu ľúto, že som zaváhal a možno by ani nebolo došlo k omylu...
Takýto bol teda môj prvý obed v slovenskej reštaurácii za európske peniaze. Aj sprepitné som si vopred napočítal v novej mene (napriek omylu sme boli spokojní), veď - zmenili sme menu, nie cenu pozornosti... K cenám na jedálnom lístku len toľko, že čiernohorský obaľovaný rezeň s oblohou bol na cenovej úrovni najlacnejšej pizze v talianskej Pise.
Ujal sa nás starší z dvojice, elegantného klasického vzhľadu, v čiernom oblečení s motýlikom a s fúzami pod profesionálnym guľatým úsmevom. Veď hovorím, že klasika zakonzervovaná na južnom Slovensku, ale s inak perfektnou slovenčinou. Dokonca aj jedálny lístok obsahoval slovenské zbojnícke špeciality s kapustou, klobásou a bravčovinkami.
Hneď som dostal chuť na čosi dobré a chutne pikantné. Moja žena si vybrala čiernohorský obaľovaný rezeň a ja som váhal medzi viedenskou roštenkou, na ktorú mám výborné chuťové spomienky z bratislavskej reštaurácie Romantik, a medzi čertovsky pikantným ražniči. Pán hlavný ma s úsmevom upozornil, že čertovké ražnici bude naozaj pikantné, tak som pri tom ostal.
Ešte sme ani nestačili dopiť aperitív (minerálku :) a už sa k nám niesli dva kopcom naložené taniere... Ako by jeden druhému z oka vypadol, až to bolo podozrivé a naozaj. Bol to dvakrát čiernohorský rezeň... Svoje sklamanie som dal primerane najavo, hlavý sa ospravedlňoval, že poplietol objednávku (pri toľkých hosťoch), ale sa akosi nemal k tomu, aby to uviedol na správnu mieru.
Nemal som v úmysle ho preháňať, tak som bral za svoj aj ten obaľovaný čiernohorák, lebo tiež vyzeral veľmi lákavo. Čo k tomu dodať, bol naozaj výborný, len potom keď som uvidel čašníka, ako nesie na tanieri do susednej miestnosti viedenskú roštenku s horou chutne upraženej cibule, prišlo mi trochu ľúto, že som zaváhal a možno by ani nebolo došlo k omylu...
Takýto bol teda môj prvý obed v slovenskej reštaurácii za európske peniaze. Aj sprepitné som si vopred napočítal v novej mene (napriek omylu sme boli spokojní), veď - zmenili sme menu, nie cenu pozornosti... K cenám na jedálnom lístku len toľko, že čiernohorský obaľovaný rezeň s oblohou bol na cenovej úrovni najlacnejšej pizze v talianskej Pise.
2009/01/24
Príčiny a dôsledky
Každá udalosť má svoje príčiny i dôsledky a zvlášť krízové udalosti si vyžadujú priebežnú aj dodatočnú analýzu príčin a hľadanie cesty pre ďalšie smerovanie a prevenciu. Dnešné sobotné dialógy na Slovenskom rozhlase sa zaoberali príčinami a dôsledkami nedávnej plynovej krízy.
Slovensko bolo jednou z najviac postihnutých krajín EÚ a zrejme aj najviac pocítilo v tej situácii európsku i Českú solidaritu. Asi tak by sa dalo zhrnúť stanovisko diskutujúcich ku kríze. Aj v závere sa dosiahol medzi zástupcami vlády a opozície konsenzus v otázke diverzifikácie energetických zdrojov a trás.
Dobre sa počúvali vecné postoje Oľgy Algayerovej, štátnej tajomníčky MZV aj Eduarda Kukana, poslanca za SDKÚ-DS. Dokonca nemám námietky ani voči moderátovi, ktorý bol vcelku fundovaný v problematike, aj keď bola "počuteľná" jeho snaha, tak typicky slovensky, zatiahnuť diskusiu do politicky konfrontačnej roviny. Našťastie, tú šancu mu nedali.
V tejto súvislosti si začínam uvedomovať, že zhovievavé správanie sa opozície, najmä Dzurindovej SDKÚ je cieľavedomou a rozumnou prípravou k možnému budúcemu vládnutiu. Aj v tejto diskusii som preto pozitívne hodnotil diplomatické vystupovanie Eduarda Kukana.
Uprednostňovanie záujmov Slovenska pred politikárčením (preferovaným viacerými stranami), aj za cenu (alebo práve) istým konsenzom so súčasnou vládou v základných otázkach štátu, ako bola aj nedávna kríza, je dobrým počinom na ceste k štandardným pomerom na Slovensku.
Z hľadiska blízkej budúcnosti, ma znepokojuje predstava prezidentky, ktorá by bola konfrontačne naladená, ako teraz vyhlasuje, voči vláde a parlamentu, lebo vlády sa menia a prezident sa nevolí ako oponent nejakej vlády. Takého nešťastného prezidenta (v kombinácii s vládou) sme tu už raz mali a neželám si to viac. Prezidentský kandidát by sa nemal vymedzovať voči existujúcej vláde, či parlamentu, mal by sa definovať voči štátu a jeho obyvateľom.
Slovensko bolo jednou z najviac postihnutých krajín EÚ a zrejme aj najviac pocítilo v tej situácii európsku i Českú solidaritu. Asi tak by sa dalo zhrnúť stanovisko diskutujúcich ku kríze. Aj v závere sa dosiahol medzi zástupcami vlády a opozície konsenzus v otázke diverzifikácie energetických zdrojov a trás.
Dobre sa počúvali vecné postoje Oľgy Algayerovej, štátnej tajomníčky MZV aj Eduarda Kukana, poslanca za SDKÚ-DS. Dokonca nemám námietky ani voči moderátovi, ktorý bol vcelku fundovaný v problematike, aj keď bola "počuteľná" jeho snaha, tak typicky slovensky, zatiahnuť diskusiu do politicky konfrontačnej roviny. Našťastie, tú šancu mu nedali.
V tejto súvislosti si začínam uvedomovať, že zhovievavé správanie sa opozície, najmä Dzurindovej SDKÚ je cieľavedomou a rozumnou prípravou k možnému budúcemu vládnutiu. Aj v tejto diskusii som preto pozitívne hodnotil diplomatické vystupovanie Eduarda Kukana.
Uprednostňovanie záujmov Slovenska pred politikárčením (preferovaným viacerými stranami), aj za cenu (alebo práve) istým konsenzom so súčasnou vládou v základných otázkach štátu, ako bola aj nedávna kríza, je dobrým počinom na ceste k štandardným pomerom na Slovensku.
Z hľadiska blízkej budúcnosti, ma znepokojuje predstava prezidentky, ktorá by bola konfrontačne naladená, ako teraz vyhlasuje, voči vláde a parlamentu, lebo vlády sa menia a prezident sa nevolí ako oponent nejakej vlády. Takého nešťastného prezidenta (v kombinácii s vládou) sme tu už raz mali a neželám si to viac. Prezidentský kandidát by sa nemal vymedzovať voči existujúcej vláde, či parlamentu, mal by sa definovať voči štátu a jeho obyvateľom.
2009/01/23
Na hrane úvah
Nachádzam sa v stave zvláštneho rozpoloženia z úvah o zmysluplnosti písania tohto (a nielen tohto) blogu. Vychádzam z názoru Pavla Rankova (citácia dolu) v rozhovore na stránkach Pravdy o blogoch a o budúcnosti internetu vo všeobecnosti. Je to síce paradox, písať o písaní zbytočností na internet, ale taká je táto doba, tak píšem(e).
Uvažujem, ale myslím si, že prestať s blogovaním kvôli záchrane ľudských kultúrnych hodnôt by sa dalo prirovnať k odstaveniu vykurovania vo svojom byte, s cieľom ochrániť planétu Zem pred globálnym oteplením. Veď hej, že z kvapiek sa skladá more, ale to druhé, že z halierov sú milióny, už u nás neplatí, leda ak u susedov v Česku.
Tak si zatiaľ budem pokojne zapĺňať tento priestor, ktorý nám Veľký brat dáva k dispozícii zadarmo a keď už nič viac, tak si tým budem robiť radosť aspoň sám sebe. Dalo by sa tiež povedať, že svojim literárnym štýlom veľa škody nenarobím, lebo čitatelia sa sem príliš nehrnú :) ale to nevadí, vás pár skalných za to stojí a vítaní sú všetci.
(Týmto srdečne pozdravujem čitateľov wabovín...)
Dnes som tak mimochodom prišiel na možnú príčinu, prečo ma zaujal práve seriál Hviezdna brána. Okrem iného, príťažlivosť vychádzajúca z úspešného filmu z roku 1994, ale aj z akejsi kostrovej podobnosti seriálu s týmto mojim blogom. Nehodnotím, či je to dobré, alebo zlé a ani sa nechcem porovnávať, ale...
Jednotlivé diely seriálu sú pomerne krátke (50 min.), ucelené a nezávislé od predchádzajúcich, dej v nich sa stupňuje od začiatku a vrcholí 5 minút pred koncom a fantázii sa tam medze nekladú, v rámci možností vierohodnosti. Koniec prichádza po jednoduchom a definitívnom vyriešení problému a bez veľkých emócií nastupujú záverečné titulky...
No, možno sa s tou podobnosťou trochu mýlim, ale tak sa mi zazdalo...
_________________________________________________
Uvažujem, ale myslím si, že prestať s blogovaním kvôli záchrane ľudských kultúrnych hodnôt by sa dalo prirovnať k odstaveniu vykurovania vo svojom byte, s cieľom ochrániť planétu Zem pred globálnym oteplením. Veď hej, že z kvapiek sa skladá more, ale to druhé, že z halierov sú milióny, už u nás neplatí, leda ak u susedov v Česku.
Tak si zatiaľ budem pokojne zapĺňať tento priestor, ktorý nám Veľký brat dáva k dispozícii zadarmo a keď už nič viac, tak si tým budem robiť radosť aspoň sám sebe. Dalo by sa tiež povedať, že svojim literárnym štýlom veľa škody nenarobím, lebo čitatelia sa sem príliš nehrnú :) ale to nevadí, vás pár skalných za to stojí a vítaní sú všetci.
(Týmto srdečne pozdravujem čitateľov wabovín...)
Dnes som tak mimochodom prišiel na možnú príčinu, prečo ma zaujal práve seriál Hviezdna brána. Okrem iného, príťažlivosť vychádzajúca z úspešného filmu z roku 1994, ale aj z akejsi kostrovej podobnosti seriálu s týmto mojim blogom. Nehodnotím, či je to dobré, alebo zlé a ani sa nechcem porovnávať, ale...
Jednotlivé diely seriálu sú pomerne krátke (50 min.), ucelené a nezávislé od predchádzajúcich, dej v nich sa stupňuje od začiatku a vrcholí 5 minút pred koncom a fantázii sa tam medze nekladú, v rámci možností vierohodnosti. Koniec prichádza po jednoduchom a definitívnom vyriešení problému a bez veľkých emócií nastupujú záverečné titulky...
No, možno sa s tou podobnosťou trochu mýlim, ale tak sa mi zazdalo...
_________________________________________________
"Na internete možno pozorovať rast exhibicionizmu alebo straty zábran. Vidno to napríklad na blogoch - ktokoľvek si dnes urobí svoj vlastný osobný blog a píše všetko o sebe – čo sa mu snívalo, ako cestoval do práce, aké má konflikty v rodine a čo si myslí o svojom šéfovi, atď. "
(Z rozhovoru s Pavlom Rankovom na stránke Pravda.sk )
______________________
Zamyslel sa: ktokoľvek...
______________________
Zamyslel sa: ktokoľvek...
2009/01/21
Prešliapaný Nový rok
Vlastne to bude o Silvestrovaní na Václaváku v Prahe. Nebudem vás zaťažovať podrobnosťami, spomeniem iba jasné body, ktoré ma oslovili. Bolo tam veľa ľudí a hodne Čechov... Martin Dejdar to testoval skandovaním: Kto neskáče není Čech... a veru neskákali všetci. Martin ma trochu sklamal, na bielo nalíčený, trochu strohý a trochu strojený, aj keď sa snažil moderovať nenútene.
Raz mu vypadol mikrofón, zožal piskot, ale to zrejme nebola jeho chyba. Spevácke vystúpenia začínala Helenka Vondráčková, ale mňa nikdy neoslnila, tak ani teraz... Do môjho vkusu a spomienok ako prvý zapadol Pavel Bobek so starými večne zelenými piesňami, potom aj Michal David a vcelku dobre sa na Václaváku v Prahe počúvala slovenčina v podaní No Name.
Za srdce ma chytili staré hity, ktoré ešte niekde v komore schovávam, na "singloch" našej mladosti, Deda Mládek Ilegal Band a ich dedovský repertoár samozrejme tiež. Tak mi napadá staro-nová myšlienka, aby som znovu oživil svoj starý gramofón...
Aj Peter Nagy, hoci mladší :) už patrí k našej klasike, aj jeho pesničková zmes znela nádherne nostalgicky. Na záver, k mojej spokojnosti nevystúpil "božský Kája", ale opäť Helenka Vondráčková, tentokrát v nasadenom kurze starých singlov z našej mladosti a plne u mňa bodovala až do polnoci.
Prípitok hercov Z. Adamovskej a P. Štěpánka som už počúval z diaľky, lebo som kráčal dolu z Václavského námestia do svojej obývačky na "stepper" a celých 30 minút som poctivo šliapal až do dvojnásobného prepotenia trička, ako by som pretancoval polku, valčík aj čardáš v jednom kole...
V rámci môjho novoročného predsavzatia som totiž až dnes začal svoj Nový rok 2009, po štvorhodinovom zázname zo Silvestra na TV Nova...
Z môjho oneskoreného Silvestra...
Raz mu vypadol mikrofón, zožal piskot, ale to zrejme nebola jeho chyba. Spevácke vystúpenia začínala Helenka Vondráčková, ale mňa nikdy neoslnila, tak ani teraz... Do môjho vkusu a spomienok ako prvý zapadol Pavel Bobek so starými večne zelenými piesňami, potom aj Michal David a vcelku dobre sa na Václaváku v Prahe počúvala slovenčina v podaní No Name.
Za srdce ma chytili staré hity, ktoré ešte niekde v komore schovávam, na "singloch" našej mladosti, Deda Mládek Ilegal Band a ich dedovský repertoár samozrejme tiež. Tak mi napadá staro-nová myšlienka, aby som znovu oživil svoj starý gramofón...
Aj Peter Nagy, hoci mladší :) už patrí k našej klasike, aj jeho pesničková zmes znela nádherne nostalgicky. Na záver, k mojej spokojnosti nevystúpil "božský Kája", ale opäť Helenka Vondráčková, tentokrát v nasadenom kurze starých singlov z našej mladosti a plne u mňa bodovala až do polnoci.
Prípitok hercov Z. Adamovskej a P. Štěpánka som už počúval z diaľky, lebo som kráčal dolu z Václavského námestia do svojej obývačky na "stepper" a celých 30 minút som poctivo šliapal až do dvojnásobného prepotenia trička, ako by som pretancoval polku, valčík aj čardáš v jednom kole...
V rámci môjho novoročného predsavzatia som totiž až dnes začal svoj Nový rok 2009, po štvorhodinovom zázname zo Silvestra na TV Nova...
Z môjho oneskoreného Silvestra...2009/01/18
O 5 minút trištvrte na dve
Ušlo sa mi dnes iba posledných 15 minút televíznej diskusie s premiérom, akože už na záver plynovej krízy. Bodaj by to tak bolo a hlavne aby sme sa poučili. Teda nie my, čo sme mimo, ale vláda a príslušné naše "privátne" firmy. Jediné čo sa nedá zmeniť, sú lokalizácie zásob zemného plynu na Zemi a ich majitelia.
Nechcem do diverzifikácie energetiky hovoriť, tá môže byť riešená na rôznych úrovniach, od šetrenia až po, neviem čo... v rámci reálnych možností. Zaujala ma diskusia s premiérom a pozícia moderátora, ktorý sa márne snažil nepočúvať svojho hosťa a márne sa snažil doviesť debatu do svojej politickej roviny - koalícia versus opozícia, suplujúc opozíciu.
Premiér popri vecných argumentoch a informáciach sa úspešne bránil vlastným tlakom na politickú rovinu, ale samozrejme z tej druhej strany. V politickej rovine vysoko vyhral na body a v realite, to posúdime po istom čase, keď sa plynová kríza aj fakticky skončí.
Teším sa na časy, keď sa novinári a moderátori zamerajú na skutočné (naše) problémy a politikárčenie nechajú politikom v ich stranách a straničkách...
Nechcem do diverzifikácie energetiky hovoriť, tá môže byť riešená na rôznych úrovniach, od šetrenia až po, neviem čo... v rámci reálnych možností. Zaujala ma diskusia s premiérom a pozícia moderátora, ktorý sa márne snažil nepočúvať svojho hosťa a márne sa snažil doviesť debatu do svojej politickej roviny - koalícia versus opozícia, suplujúc opozíciu.
Premiér popri vecných argumentoch a informáciach sa úspešne bránil vlastným tlakom na politickú rovinu, ale samozrejme z tej druhej strany. V politickej rovine vysoko vyhral na body a v realite, to posúdime po istom čase, keď sa plynová kríza aj fakticky skončí.
Teším sa na časy, keď sa novinári a moderátori zamerajú na skutočné (naše) problémy a politikárčenie nechajú politikom v ich stranách a straničkách...
2009/01/16
StarGate dnes
Generál Hammond bol odvolaný z funkcie a v úlohách SG1 nastal rapídny zvrat... Nástupca generála nechá zostrojiť super bombu z minerálov dovezených zo vzdialenej planéty, ktorú obývajú Goaldi. Pri prvom pokuse s výbuchom bomby na vzdialenej planéte však príde k jej zničeniu a cez bránu, ktorá sa včas nezatvorila, sa dostáva na zem nebezpečná radiácia...
Plukovník Jack O'Neill tuší za odvolaním generála Hammonda nejaké pozemské štátne spiknutie, tak vezme osud Vesmíru do vlastných rúk, podujme sa sprisahanie odhaliť a Hammonda vrátiť späť do velenia SG1. Aj sa mu to, vďaka jeho múdrosti, šikovnosti a hlavne tvrdosti (inak pôsobí dosť mäkko) podarí. Ako inak, aj na Zemi sa mu darí rovnako ako na každej planéte.
Pozerám tento seriál už 2 - 3 týždne, zatiaľ púta moju pozornosť, len sa mi zdá, že plukovník O'Neill je zo samých happyendov značne znechutený a začína byť nepresvedčivý, akoby svoje nebezpečné poslanie plnil ľavou zadnou, len tak mimochodom, veď aj tak vie, že všetko pre neho dobre skončí...
Plukovník nikdy nestráca fazónu, vždy je nad vecou a nikdy neprejavuje žiadne emócie a ak, tak iba v rámci povinnej trošky zvláštneho humoru. Majorka Cartrová zase bez mihnutia oka zostrojí na povel nového veliteľa superbombu, aj keď je presvedčená, že je to proti jej morálnym zásadám a hrozba pre obývané planéty a v konečnom dôsledku aj pre Zem (Ameriku).
V dnešnom dieli bol aj zaujímavý politický aspekt - nejakí šéfovia špeciálnej tajnej služby NID (jednej z mnohých...) sa spolčili s Rusmi a presvedčili ich, aby svoju hviezdnu bránu zničili. Na záver sa generál Hammond vrátil do svojej funkcie a všetko sa vrátilo do starých koľají... Svet bol opäť zachránený a Vesmír tiež, až na tú jednu planétu... až na tú jednu planétu...
Plukovník Jack O'Neill tuší za odvolaním generála Hammonda nejaké pozemské štátne spiknutie, tak vezme osud Vesmíru do vlastných rúk, podujme sa sprisahanie odhaliť a Hammonda vrátiť späť do velenia SG1. Aj sa mu to, vďaka jeho múdrosti, šikovnosti a hlavne tvrdosti (inak pôsobí dosť mäkko) podarí. Ako inak, aj na Zemi sa mu darí rovnako ako na každej planéte.
Pozerám tento seriál už 2 - 3 týždne, zatiaľ púta moju pozornosť, len sa mi zdá, že plukovník O'Neill je zo samých happyendov značne znechutený a začína byť nepresvedčivý, akoby svoje nebezpečné poslanie plnil ľavou zadnou, len tak mimochodom, veď aj tak vie, že všetko pre neho dobre skončí...
Plukovník nikdy nestráca fazónu, vždy je nad vecou a nikdy neprejavuje žiadne emócie a ak, tak iba v rámci povinnej trošky zvláštneho humoru. Majorka Cartrová zase bez mihnutia oka zostrojí na povel nového veliteľa superbombu, aj keď je presvedčená, že je to proti jej morálnym zásadám a hrozba pre obývané planéty a v konečnom dôsledku aj pre Zem (Ameriku).
V dnešnom dieli bol aj zaujímavý politický aspekt - nejakí šéfovia špeciálnej tajnej služby NID (jednej z mnohých...) sa spolčili s Rusmi a presvedčili ich, aby svoju hviezdnu bránu zničili. Na záver sa generál Hammond vrátil do svojej funkcie a všetko sa vrátilo do starých koľají... Svet bol opäť zachránený a Vesmír tiež, až na tú jednu planétu... až na tú jednu planétu...
2009/01/14
Čo je za tým?
Už je všetko jasné, kto je väčší a kto menší vinník, kto je postihnutý viac, kto menej a kto totálne. Samozrejme ide o plyn. Chcel som dodržať bobríka mlčania až kým nezačne k nám prúdiť plyn z východu, ale to by som asi musel tento blog nadlho opustiť. Vsjo jásno, sa tam hovorí a tiež sa tam hovorí, že za tým všetkým je v pozadí ešte väčší brat.
Po dnešnej diskusii s odborníkmi na TA3 je jasné, že v rámci Ukrajiny je niekoľko alternatívnych riešení, jedna zlá a dve ešte horšie, ani jedna dobrá správa pre nás... Takže nechajme plyn plynom, počkajme si, ako sa to vyvrbí, lebo čo neovplyvníme, to nech plynie tak, ako chcú mocní na nebi... Rád by som písal o niečom pozitívnom a príjemnom, ale kde vziať a nekradnúť?
Počasie nám pripravilo pravé zimné radovánky. Vytiahol som auto z garáže a hneď na skle primŕzal dážď. Cesty sú ešte zasolené, tak nemrzli, ale ak sa trochu ochladí, bude to ako sklo, možno do rána. Lepšie bude sedieť doma. Veď sa to už aj na cestách prejavilo zvýšením aj neatmosférických "zrážok". Zdá sa, že mnohí sa stále niekam bezdôvodne a nezodpovedne ponáhľajú.
Po dnešnej diskusii s odborníkmi na TA3 je jasné, že v rámci Ukrajiny je niekoľko alternatívnych riešení, jedna zlá a dve ešte horšie, ani jedna dobrá správa pre nás... Takže nechajme plyn plynom, počkajme si, ako sa to vyvrbí, lebo čo neovplyvníme, to nech plynie tak, ako chcú mocní na nebi... Rád by som písal o niečom pozitívnom a príjemnom, ale kde vziať a nekradnúť?
Počasie nám pripravilo pravé zimné radovánky. Vytiahol som auto z garáže a hneď na skle primŕzal dážď. Cesty sú ešte zasolené, tak nemrzli, ale ak sa trochu ochladí, bude to ako sklo, možno do rána. Lepšie bude sedieť doma. Veď sa to už aj na cestách prejavilo zvýšením aj neatmosférických "zrážok". Zdá sa, že mnohí sa stále niekam bezdôvodne a nezodpovedne ponáhľajú.
2009/01/09
Lampa opäť na scéne
Po včerajšej oslave v Národnom divadle to už máme za sebou - sme v Eure aj slávnostne. Nebudem sa vyjadrovať k programu, veď som tam nemusel sedieť, ale rád by som povedal, že som bol zvedavý hlavne na slová premiérov Poľska, Česka a Maďarska. Pochopiteľne, lebo reakcie susedov sú najzaujímavejšie.
Pre mňa ani nie je dôležité o čom hovorili, to podlieha v takýchto prípadoch istej slušnosti a oficiálnosti, ale vnímal som skôr celkový dojem. Český premiér bol trochu neistý a nevyšlo mu záverečné slovenské "Dovidenia..." Poľské vyjadrenie bolo susedsky žičlivé. Príjemne ma prekvapilo bezprostredné vystúpenie maďarského premiéra, bez papiera, vecné, jasné, stručné a susedsky úprimné, perfektné vystúpenie.
Dnes som mal aj svoju osobnú premiéru, prvýkrát som platil účty na pošte Eurom (a v krčme svoje prvé euro-pivo). Všetko som si doma spočítal a pripravil. Jediný problém sa ukázal, že som 5 centov považoval za 50... Akoby aj nie, keď za päťkou je zemeguľa, ktorá vyzerá ako nula (guľa nech mi prepáči)... Už budem vedieť. Tie centy mi nejako nesedia, aj pani poštárka za priehradkou povedala, že mi vydáva eurá a (euro)haliere. A prečo nie?
Na námestí som stretol dvoch kolegov, jedného staršieho a jedného mladšieho ako ja. Staršieho nedávno spovedal Oliver Andráši vo svojich Múdrych... Spýtal som sa ho, koľko mu zaplatili, snažil sa rozprávať čo najdlhšie, aby toho bolo čo najviac, ale vraj nič nedostal. Ani mu nedali podpísať súhlas s uverejnením.. Za ankety sa teda asi neplatí...
Večer som si nenechal ujsť novú Lampu. V skutočnosti som sa pozeral na Lampu starú, lebo Hríb bol starý a diskutujúci tiež. Najprv sa posťažoval na svoj ťažký život a potom diskutovali na tému ktorá už raz bola (podobná) na programe a nesie jasný divácky úspech. To mi však nevadí, takýto program, aj takéto témy mi vyhovujú. Kým nezačne búšiť do politiky, lebo tam je trochu neohrabaný.
A ešte k tej téme života, kedy vlastne začal... Otázku podľa mňa zodpovedali dostatočne jasne. Otázku o Bohu veľmi inteligentne nezodpovedali, do tajov božích sa veru vedcom neoddá hovoriť.
Myslím si, že naša starosť o iné civilizácie vo vesmíre je a ostane navždy v oblasti teórie a scifi, ale je to v poriadku, aj tak je vzrušujúce o medzihviezdnych letoch hovoriť.
V poslednom čase sledujem seriál Hviezdna brána, ako oddychovú reláciu. Ničím nezaťažuje, všetko je jasné ako v rozprávkach, kde dobro víťazí. Čistá fantázia.
Pre mňa ani nie je dôležité o čom hovorili, to podlieha v takýchto prípadoch istej slušnosti a oficiálnosti, ale vnímal som skôr celkový dojem. Český premiér bol trochu neistý a nevyšlo mu záverečné slovenské "Dovidenia..." Poľské vyjadrenie bolo susedsky žičlivé. Príjemne ma prekvapilo bezprostredné vystúpenie maďarského premiéra, bez papiera, vecné, jasné, stručné a susedsky úprimné, perfektné vystúpenie.
Dnes som mal aj svoju osobnú premiéru, prvýkrát som platil účty na pošte Eurom (a v krčme svoje prvé euro-pivo). Všetko som si doma spočítal a pripravil. Jediný problém sa ukázal, že som 5 centov považoval za 50... Akoby aj nie, keď za päťkou je zemeguľa, ktorá vyzerá ako nula (guľa nech mi prepáči)... Už budem vedieť. Tie centy mi nejako nesedia, aj pani poštárka za priehradkou povedala, že mi vydáva eurá a (euro)haliere. A prečo nie?
Na námestí som stretol dvoch kolegov, jedného staršieho a jedného mladšieho ako ja. Staršieho nedávno spovedal Oliver Andráši vo svojich Múdrych... Spýtal som sa ho, koľko mu zaplatili, snažil sa rozprávať čo najdlhšie, aby toho bolo čo najviac, ale vraj nič nedostal. Ani mu nedali podpísať súhlas s uverejnením.. Za ankety sa teda asi neplatí...
Večer som si nenechal ujsť novú Lampu. V skutočnosti som sa pozeral na Lampu starú, lebo Hríb bol starý a diskutujúci tiež. Najprv sa posťažoval na svoj ťažký život a potom diskutovali na tému ktorá už raz bola (podobná) na programe a nesie jasný divácky úspech. To mi však nevadí, takýto program, aj takéto témy mi vyhovujú. Kým nezačne búšiť do politiky, lebo tam je trochu neohrabaný.
A ešte k tej téme života, kedy vlastne začal... Otázku podľa mňa zodpovedali dostatočne jasne. Otázku o Bohu veľmi inteligentne nezodpovedali, do tajov božích sa veru vedcom neoddá hovoriť.
Myslím si, že naša starosť o iné civilizácie vo vesmíre je a ostane navždy v oblasti teórie a scifi, ale je to v poriadku, aj tak je vzrušujúce o medzihviezdnych letoch hovoriť.
V poslednom čase sledujem seriál Hviezdna brána, ako oddychovú reláciu. Ničím nezaťažuje, všetko je jasné ako v rozprávkach, kde dobro víťazí. Čistá fantázia.
2009/01/04
Vnútorné veci
Je čas, keď sa aj na blogoch bilancuje, robia sa malé domáce inventúry. Nerád sa pridávam k masovým trendom, ale takéto úvahy na záver roka robím už tradične, tak pár slovami aj teraz zhrniem svoje záverečné dojmy. Tentokrát som si dal na čas, tak ma predbehli viacerí, ale to môže byť aj výhoda, lebo niektoré všeobecné uzávery už nemusím opakovať, na iné zase môžem reagovať.
Bilancovanie môže byť optimistické, alebo aj také, ktoré končí s danou etapou vývoja a nastávajú novoročné zmeny a predsavzatia. Pozitívne to vychádza na Bútľavej vŕbe, dokonca autor udeľuje blogerské (virtuálne) ceny a mne sa ušla cena "Diskutujúci roka". Asi som si ju zaslúžil, lebo medzi slepými aj jednooký býva kráľom... Tým som chcel iba naznačiť, že s diskusiami sa tu málokedy roztrhne vrece.
Filip sa chváli 34 tisícmi čitateľov v minulom roku, u mňa bola iba polovica, ale to uvádzam ako nedôležitú informáciu, len pre porovnanie. Filip sa zameriava na "angažované" a spoločenské témy, ale aj na politiku s vyhraneným názorom, študentskú problematiku a to prináša iný okruh čitateľov ako moje všedné, osobné postrehy, glosy iba s občasným zabŕdnutím do vážnejšej problematiky.
Z Bútľavej vŕby som bol nasmerovaný na Hyenoviny, na ktorých autor končí, lebo sa nenaplnili jeho očakávania, hlavne v návštevnosti a tiež mu chýba diskusia, známy to problém na osobných blogoch mimo sme a podobných - nedostatok odozvy, diskusie a uznania, tak prechádza blogovať s menej osobnými vecami na blog.sme...
Sú známe aj prípady blogerov, ktorí začali na blog.sme , neskôr prešli na inú platformu a sme zanechali, alebo pokračujú v oboch smeroch.
O životnosti blogera sa už dosť popísalo, sú veci, ktoré prinášajú rýchlu blogerskú smrť (poznám) ale je aj tisíce maličkostí, ktoré dokážu blogera "uondať" až tak, že pomaly a isto zbalí kufor. Medzi tie drobnosti patrí aj nedostatok odozvy a uznania. Taký je život.
Sám sebe si týmto gratulujem k oceneniu od Filipa... :)
Bilancovanie môže byť optimistické, alebo aj také, ktoré končí s danou etapou vývoja a nastávajú novoročné zmeny a predsavzatia. Pozitívne to vychádza na Bútľavej vŕbe, dokonca autor udeľuje blogerské (virtuálne) ceny a mne sa ušla cena "Diskutujúci roka". Asi som si ju zaslúžil, lebo medzi slepými aj jednooký býva kráľom... Tým som chcel iba naznačiť, že s diskusiami sa tu málokedy roztrhne vrece.
Filip sa chváli 34 tisícmi čitateľov v minulom roku, u mňa bola iba polovica, ale to uvádzam ako nedôležitú informáciu, len pre porovnanie. Filip sa zameriava na "angažované" a spoločenské témy, ale aj na politiku s vyhraneným názorom, študentskú problematiku a to prináša iný okruh čitateľov ako moje všedné, osobné postrehy, glosy iba s občasným zabŕdnutím do vážnejšej problematiky.
Z Bútľavej vŕby som bol nasmerovaný na Hyenoviny, na ktorých autor končí, lebo sa nenaplnili jeho očakávania, hlavne v návštevnosti a tiež mu chýba diskusia, známy to problém na osobných blogoch mimo sme a podobných - nedostatok odozvy, diskusie a uznania, tak prechádza blogovať s menej osobnými vecami na blog.sme...
Sú známe aj prípady blogerov, ktorí začali na blog.sme , neskôr prešli na inú platformu a sme zanechali, alebo pokračujú v oboch smeroch.
O životnosti blogera sa už dosť popísalo, sú veci, ktoré prinášajú rýchlu blogerskú smrť (poznám) ale je aj tisíce maličkostí, ktoré dokážu blogera "uondať" až tak, že pomaly a isto zbalí kufor. Medzi tie drobnosti patrí aj nedostatok odozvy a uznania. Taký je život.
Sám sebe si týmto gratulujem k oceneniu od Filipa... :)
2009/01/01
Elisabeth v dóme
Už dávno mala byť v Dóme sv. Martina. Rozporcovaná zatiaľ čaká, kým sa ľady pohnú. Niečo z nej je zložené v dóme pod hradom, niečo v slovenskom Ríme a ten zbytok v Nemecku. To všetko som sa dozvedel z internetu, inšpirovaný novoročnou bohoslužbou v Dóme sv. Martina v Bratislave.
Už pred dva a pol rokom sa arcibiskup Sokol rozhodol vymeniť starý organ v dóme za nový. Ten pôvodný, historický 34 registrový organ z dielne Vincenta Možného, pochádza z roku 1880. Jeho nevýhodou bolo od začiatku akusticky nevýhodné umiestnenie v priestore pod vežou v dvoch skriniach. Smerom do chrámu sú vystavené iba drevené atrapy píšťal.
O histórii tohto organu je toho dosť popísaného na internete, sú tam aj odborné stanoviská k výmene. Osobne som sa stretol s dvomi odlišnými názormi na výmenu, jeden bol za a druhý proti. Potrebu nového organu obhajovala organistka Monika Melcová a protinázor reprezentoval Ľuboš Ihring, ktorý si myslí, že v dóme mohol ostať starý, aj nový organ.
Nech je to už tak, alebo onak, skutočnosť je taká, že starý organ je demontovaný a uložený zatiaľ v sklade v Trnave. Nový mal byť inaugurovaný na jeseň 2008, no ktovie či to bude hotové k tohtoročnej Veľkej noci. Karty zrejme zamiešalo aj rozdelenie Bratislavsko-Trnavskej arcidiecézy.
Nič sa už nedá vrátiť, preto jedinou cestou je nainštalovanie nového organu a dúfať, že bude, spolu s priestorom chrámu znieť ako najlepší organ na Slovensku, ako sa píše v niektorých článkoch. Zaujímavé je, že tie isté montážne obmedzenia, aké mal pôvodný organ, má aj tento nový. Na veži je totiž okno, ktoré má byť zachované.
Nový organ má mať v priestore pod vežou iba registre, ich zvuk sa šíri dobre aj z takéhoto priestoru (obdoba subwooferu v domácej akustickej sústave) a ostatné píšťaly sú umiestnenie čelne smerom do priestoru chrámu.
O historickej a pamiatkovej stránke som nechcel hovoriť, tá už bola nejakým spôsobom rozhodnutá, preto už iba niekoľko údajov k novému organu:
Hmotnosť celého nástroja je 9000 kg a stál približne 30 mil. Sk. Pre jeho krásu a ženskosť mu autor dal meno "Elisabeth". Bude mať 3 manuály, viac ako 60 registrov a 3806 píšťal. Najmenšia píšťala má 7 mm, najväčšia 9,7 m a bude vybavený najmodernejšou počítačovou technikou.
Autor organu Gerald Woehl navrhol nástroj tak, aby bolo okno vo veži výtvarne zakomponované a hlavný vrchný stroj bude umiestnený pod gotickým oblúkom v dvoch skriniach smerovaných do priestoru dómu.
Záverečná otázka znie: Stretneme sa na Veľkú noc v dóme s Elisabeth?
Už pred dva a pol rokom sa arcibiskup Sokol rozhodol vymeniť starý organ v dóme za nový. Ten pôvodný, historický 34 registrový organ z dielne Vincenta Možného, pochádza z roku 1880. Jeho nevýhodou bolo od začiatku akusticky nevýhodné umiestnenie v priestore pod vežou v dvoch skriniach. Smerom do chrámu sú vystavené iba drevené atrapy píšťal.
O histórii tohto organu je toho dosť popísaného na internete, sú tam aj odborné stanoviská k výmene. Osobne som sa stretol s dvomi odlišnými názormi na výmenu, jeden bol za a druhý proti. Potrebu nového organu obhajovala organistka Monika Melcová a protinázor reprezentoval Ľuboš Ihring, ktorý si myslí, že v dóme mohol ostať starý, aj nový organ.
Nech je to už tak, alebo onak, skutočnosť je taká, že starý organ je demontovaný a uložený zatiaľ v sklade v Trnave. Nový mal byť inaugurovaný na jeseň 2008, no ktovie či to bude hotové k tohtoročnej Veľkej noci. Karty zrejme zamiešalo aj rozdelenie Bratislavsko-Trnavskej arcidiecézy.
Nič sa už nedá vrátiť, preto jedinou cestou je nainštalovanie nového organu a dúfať, že bude, spolu s priestorom chrámu znieť ako najlepší organ na Slovensku, ako sa píše v niektorých článkoch. Zaujímavé je, že tie isté montážne obmedzenia, aké mal pôvodný organ, má aj tento nový. Na veži je totiž okno, ktoré má byť zachované.
Nový organ má mať v priestore pod vežou iba registre, ich zvuk sa šíri dobre aj z takéhoto priestoru (obdoba subwooferu v domácej akustickej sústave) a ostatné píšťaly sú umiestnenie čelne smerom do priestoru chrámu.
O historickej a pamiatkovej stránke som nechcel hovoriť, tá už bola nejakým spôsobom rozhodnutá, preto už iba niekoľko údajov k novému organu:
Hmotnosť celého nástroja je 9000 kg a stál približne 30 mil. Sk. Pre jeho krásu a ženskosť mu autor dal meno "Elisabeth". Bude mať 3 manuály, viac ako 60 registrov a 3806 píšťal. Najmenšia píšťala má 7 mm, najväčšia 9,7 m a bude vybavený najmodernejšou počítačovou technikou.
Autor organu Gerald Woehl navrhol nástroj tak, aby bolo okno vo veži výtvarne zakomponované a hlavný vrchný stroj bude umiestnený pod gotickým oblúkom v dvoch skriniach smerovaných do priestoru dómu.
Záverečná otázka znie: Stretneme sa na Veľkú noc v dóme s Elisabeth?
PF 2009
Kapustnicový symbol kontinuity času uvarený na Silvestra v roku 2008 a konzumovaný na úplnom začiatku Nového roka 2009...
Dobrú chuť a všetko najlepšie po celý rok!
.
Dobrú chuť a všetko najlepšie po celý rok!
.2008/12/30
Rok sa končí, uvoľnite sa
Zajtra sa definitívne skončí rok 2008 a bude to zároveň aj môj veľký deň. Dostal som za úlohu uvariť silvestrovskú kapustnicu. Vlastne som sa do tej role nominoval sám, je to posledná príležitosť v tomto roku dokázať niečo ozajstné. Musím sa priznať, že rád varím, ale len vtedy, keď som hladný a mám chuť na niečo výnimočne dobré...
Vyznieva to ako samochvála, pravda je, že nie vždy sa mi to tak podarí, ale zajtra sa budem snažiť nič nepokaziť. Takže ak by ste chceli recept, neviem ako na to, lebo ja kapustnicu nevarím podľa receptu, ale podľa chuti. Mám celkom jasnú predstavu o tom, ako by mala kapustnica chutiť a mám ju preto, lebo som našťastie práve teraz hladný, veď preto som sa rozpísal o jedle.
Mojim východiskom je dobrá klobása, trochu hovädzieho a o niečo viac bravčového mäsa a samozrejme kvalitná kyslá kapusta. Vynechal som niečo dôležité? Hádam iba feferónku a zemiaky na zahustenie, ostatné nechávam na fantáziu a improvizáciu. Hríby nie, tie som z môjho jedálneho lístka už dávno vynechal.
Aby bol silvestrovský deň kompletný treba ho niečim okoreniť. Tým korením by mal byť dobrý humor a zábava. Dúfam, že rozhlas a TV zajtra nesklamú, lebo sa nechystáme na silvestrovskú zábavu, aj šampus si otvoríme doma... Nesmúťte za slovenskou korunou, zmierte sa s Eurom...
Keby sme sa dovtedy nevideli, želám všetkým čitateľom wabovín (ale nielen im) príjemnú zábavu, veľa smiechu a radosti pred príchodom Nového a potom všetko najlepšie... Uvoľnite sa prosím! (túto vetu som si vypožičal, veď viete od koho...)
Vyznieva to ako samochvála, pravda je, že nie vždy sa mi to tak podarí, ale zajtra sa budem snažiť nič nepokaziť. Takže ak by ste chceli recept, neviem ako na to, lebo ja kapustnicu nevarím podľa receptu, ale podľa chuti. Mám celkom jasnú predstavu o tom, ako by mala kapustnica chutiť a mám ju preto, lebo som našťastie práve teraz hladný, veď preto som sa rozpísal o jedle.
Mojim východiskom je dobrá klobása, trochu hovädzieho a o niečo viac bravčového mäsa a samozrejme kvalitná kyslá kapusta. Vynechal som niečo dôležité? Hádam iba feferónku a zemiaky na zahustenie, ostatné nechávam na fantáziu a improvizáciu. Hríby nie, tie som z môjho jedálneho lístka už dávno vynechal.
Aby bol silvestrovský deň kompletný treba ho niečim okoreniť. Tým korením by mal byť dobrý humor a zábava. Dúfam, že rozhlas a TV zajtra nesklamú, lebo sa nechystáme na silvestrovskú zábavu, aj šampus si otvoríme doma... Nesmúťte za slovenskou korunou, zmierte sa s Eurom...
Keby sme sa dovtedy nevideli, želám všetkým čitateľom wabovín (ale nielen im) príjemnú zábavu, veľa smiechu a radosti pred príchodom Nového a potom všetko najlepšie... Uvoľnite sa prosím! (túto vetu som si vypožičal, veď viete od koho...)
2008/12/29
Clouseau alias Labuda
Ešte raz sa vraciam k Vianociam a bude to naposledy v tomto roku :). Sú také veci, ktoré prichádzajú tak pravidelne ako prichádzajú podobné sviatky. Na stole v obývačke sa nám usadil vianočný kvet, ktorý mi bráni v pokojnom pozeraní TV programu z gauča, tak ho prekladám podla svojej aktuálnej polohy, vždy na opačnú stranu. Taká maličkosť a poteší, len neviem koho.
To je niečo podobné, ako odkladací priestor pre diaľkové ovládače určiť tesne vedľa TV prijímača, ale dosť bolo sťažností... Rád by som sa vám s niečim pochválil, bohužiaľ, nič užitočné som v posledných dňoch neurobil. Iba dnes sa mi podarilo rozbiť sklenený pohár, ale neviem či je to dobré, alebo zlé a neviem ani čo to znamená. Vraj črepy prinášajú šťastie, ale platí to aj o vianočných črepoch?
Vianoce prinášajú aj kultúrne zážitky. Benefičný koncert v kostole sme zmeškali, tak celá moja vianočná kultúra pochádza z filmov. Najväčším zážitkom bolo zistenie, že Labuda je klasik, ktorého kopírujú už aj v Amerike. Pozeral som totiž film Ružový panter (USA, 2006) a skoro som spadol z gauča, keď som uvidel tú perfektnú scénu.
Inšpektor Clouseau (Steven Martin) kráča spolu s pomocníkom (Jean Reno) po parížskej ulici. Inšpektor má aktovku, presne ako Labuda vo "Vesničke", na hlave má baretku a kráča presne v štýle Mariána Labudu z filmu Vesničko má středisková, balansujúc aktovkou, poučuje svojho pomocníka. Super scéna, kvoli ktorej by si mal tento film pozrieť každý fanúšik Mariána Labudu..
Trailer - 40. sek., ale tento je lepší..
To je niečo podobné, ako odkladací priestor pre diaľkové ovládače určiť tesne vedľa TV prijímača, ale dosť bolo sťažností... Rád by som sa vám s niečim pochválil, bohužiaľ, nič užitočné som v posledných dňoch neurobil. Iba dnes sa mi podarilo rozbiť sklenený pohár, ale neviem či je to dobré, alebo zlé a neviem ani čo to znamená. Vraj črepy prinášajú šťastie, ale platí to aj o vianočných črepoch?
Vianoce prinášajú aj kultúrne zážitky. Benefičný koncert v kostole sme zmeškali, tak celá moja vianočná kultúra pochádza z filmov. Najväčším zážitkom bolo zistenie, že Labuda je klasik, ktorého kopírujú už aj v Amerike. Pozeral som totiž film Ružový panter (USA, 2006) a skoro som spadol z gauča, keď som uvidel tú perfektnú scénu.
Inšpektor Clouseau (Steven Martin) kráča spolu s pomocníkom (Jean Reno) po parížskej ulici. Inšpektor má aktovku, presne ako Labuda vo "Vesničke", na hlave má baretku a kráča presne v štýle Mariána Labudu z filmu Vesničko má středisková, balansujúc aktovkou, poučuje svojho pomocníka. Super scéna, kvoli ktorej by si mal tento film pozrieť každý fanúšik Mariána Labudu..
Trailer - 40. sek., ale tento je lepší..
2008/12/28
Hra pokračuje...
Ďalšie Vianoce sú preč, tak ako sa za chvíľu skončí aj rok 2008 v kalendári.
Súčasné Vianoce majú tri fázy priebehu. Prvá je, po skončení leta, očakávanie masívnej predvianočnej reklamnej kampane, všade tam, kde sa to len dá, druhá je samotná propagácia tovaru, služieb a zbytočností, pod pláštikom Santu (zriedkavejšie Mikuláša a Deda Mráza...), v mene Ježiška a Vianoc ako takých. Táto fáza býva najdlhšia a z hľadiska komercie je vlastne cieľom.
Samotné Vianoce sú v reklame podávané konzumentom ako na tanieri, je povzbudzovaný ich konzumný apetít a láska k blížnemu vo forme obdarovania a prekvapení...
Dávno zabudnutou formou Vianoc u nás sú biele Vianoce, keď v mraze vŕzga sneh a stromy sú prirodzene prizdobené na bielo. Doma je teplo, trochu tesno, lebo sa zišla celá rodina, ale aj preto majú k sebe všetci bližšie.
Vianoce 2008 som videl ako pokojné a v pohode, aj keď neboli zasnežené. Trochu mi pripomínali stroj, ktorý sa pohybuje zotrvačnosťou z kopca, ako všetko vo vesmíre do niektorej čiernej diery (viď ako príklad našu galaxiu). Rok čo rok sa opakujúce obrazy a zvyky poznačené tradíciou. To je vesmírny princíp, stále sa točí...
Čaká nás ešte Silvester, dobrá nálada, ohňostroje buchot a rachot, naša hymna a možno aj hymna Európy s Eurom a na úplný záver, kópia vlaňajšieho prípitku na Šťastný a veselý a Nech žije ON 2009!
Súčasné Vianoce majú tri fázy priebehu. Prvá je, po skončení leta, očakávanie masívnej predvianočnej reklamnej kampane, všade tam, kde sa to len dá, druhá je samotná propagácia tovaru, služieb a zbytočností, pod pláštikom Santu (zriedkavejšie Mikuláša a Deda Mráza...), v mene Ježiška a Vianoc ako takých. Táto fáza býva najdlhšia a z hľadiska komercie je vlastne cieľom.
Samotné Vianoce sú v reklame podávané konzumentom ako na tanieri, je povzbudzovaný ich konzumný apetít a láska k blížnemu vo forme obdarovania a prekvapení...
Dávno zabudnutou formou Vianoc u nás sú biele Vianoce, keď v mraze vŕzga sneh a stromy sú prirodzene prizdobené na bielo. Doma je teplo, trochu tesno, lebo sa zišla celá rodina, ale aj preto majú k sebe všetci bližšie.
Vianoce 2008 som videl ako pokojné a v pohode, aj keď neboli zasnežené. Trochu mi pripomínali stroj, ktorý sa pohybuje zotrvačnosťou z kopca, ako všetko vo vesmíre do niektorej čiernej diery (viď ako príklad našu galaxiu). Rok čo rok sa opakujúce obrazy a zvyky poznačené tradíciou. To je vesmírny princíp, stále sa točí...
Čaká nás ešte Silvester, dobrá nálada, ohňostroje buchot a rachot, naša hymna a možno aj hymna Európy s Eurom a na úplný záver, kópia vlaňajšieho prípitku na Šťastný a veselý a Nech žije ON 2009!
2008/12/24
Zvestovanie
"...Vianoce sú pozvánkou k stálej a trvalej radosti z príchodu a obnovovania. Nie slasť z jedla a drahých darčekov, ale z toho, že s niekým sme a niekto je kdesi pri nás ďaleko či blízko, prekračujúc hranice časopriestoru..."
2008/12/23
Vianoce tu a teraz
Vianoce sú tu, ani sme sa nenazdali, ale pomaly už ani nevieme, čo to znamená. Nemyslím na náboženskú stránku sviatku, ale na tú tradičnú, ktorá prevažuje. Kedysi, ťažko pracujúci roľník hrdlačil celé leto na poli od svitu do mrku, potom choval dobytok, hydinu a o všetko sa bolo treba starať.
Odtŕhal si od úst, aby sa rodina uživila a keď konečne prišli Vianoce, chcel mať plný stôl a všetkého hojno. Aspoň raz do roka... Preto sa zaužívalo také porekadlo, že "najedol sa ako sedliak na Vianoce". To je tradičná podoba našich Vianoc, aj keď sme z mesta. Táto podoba Vianoc v dnešnom svete prežíva, aj keď je neopodstatnená, nelogicky sa jej držíme.
Život sa už dávno zmenil, po celý rok máme na stole dostatok potravy a ani v práci (fyzickej) sa nepretrhneme, a predsa si myslíme, že na Vianoce musíme mať ešte viac... Kto potom poje všetky tie zákusky, koláče, polievky, vyprážané ryby, kapustnicu, hríbovú polievku, južné ovocie a kopu všetkých ostatných dobrôt, ktorými sú ovešané stromčeky?
Nuž, zase len my na to doplatíme, vyvaľujúci sa v teple pod televízorom, v milom kruhu rodiny, doháňame rozhovory, na ktoré sme celý rok zabúdali. V lepšom prípade sa vyberieme na sviatočnú vychádzku do lesa.
Komercionalizácia Vianoc teda nie je nič nové, ba práve naopak, tá tu vždy bola a je naša tradičná. Vianočné trhy v každom meste i mestečku a hádam aj na dedinách, sú ako žatva pre obchodníkov, ale takým zberom úrody sú aj iné podobné sviatky, ako je Valentín, Deň matiek, Deň otcov MDŽ a podobne.
Sú to Božie mlyny, ktoré nás takto postupne rozomieľajú na drobné. Podchvíľou sa snažíme z toho kolotoča vymaniť, ale ide to ťažko. Tak možno nabudúce už budú Vianoce skromnejšie a zdôvodníme to celosvetovou krízou, aby sme bol IN.
Možno sa na mňa nahneváte, že toto nie je typický oslavný článok v duchu významu Vianoc, lásky a porozumenia, ale takých je na blogoch neúrekom, načo sa opakovať...
______
Aj tak, želám všetkým pokojné Vianočné sviatky, aby vám na večer padal sneh a aby k vám zavítal bohatý Ježiško (alt. Dedo Mráz, Santa Claus, podľa vašej konfesie...)
:)
Odtŕhal si od úst, aby sa rodina uživila a keď konečne prišli Vianoce, chcel mať plný stôl a všetkého hojno. Aspoň raz do roka... Preto sa zaužívalo také porekadlo, že "najedol sa ako sedliak na Vianoce". To je tradičná podoba našich Vianoc, aj keď sme z mesta. Táto podoba Vianoc v dnešnom svete prežíva, aj keď je neopodstatnená, nelogicky sa jej držíme.
Život sa už dávno zmenil, po celý rok máme na stole dostatok potravy a ani v práci (fyzickej) sa nepretrhneme, a predsa si myslíme, že na Vianoce musíme mať ešte viac... Kto potom poje všetky tie zákusky, koláče, polievky, vyprážané ryby, kapustnicu, hríbovú polievku, južné ovocie a kopu všetkých ostatných dobrôt, ktorými sú ovešané stromčeky?
Nuž, zase len my na to doplatíme, vyvaľujúci sa v teple pod televízorom, v milom kruhu rodiny, doháňame rozhovory, na ktoré sme celý rok zabúdali. V lepšom prípade sa vyberieme na sviatočnú vychádzku do lesa.
Komercionalizácia Vianoc teda nie je nič nové, ba práve naopak, tá tu vždy bola a je naša tradičná. Vianočné trhy v každom meste i mestečku a hádam aj na dedinách, sú ako žatva pre obchodníkov, ale takým zberom úrody sú aj iné podobné sviatky, ako je Valentín, Deň matiek, Deň otcov MDŽ a podobne.
Sú to Božie mlyny, ktoré nás takto postupne rozomieľajú na drobné. Podchvíľou sa snažíme z toho kolotoča vymaniť, ale ide to ťažko. Tak možno nabudúce už budú Vianoce skromnejšie a zdôvodníme to celosvetovou krízou, aby sme bol IN.
Možno sa na mňa nahneváte, že toto nie je typický oslavný článok v duchu významu Vianoc, lásky a porozumenia, ale takých je na blogoch neúrekom, načo sa opakovať...
______
Aj tak, želám všetkým pokojné Vianočné sviatky, aby vám na večer padal sneh a aby k vám zavítal bohatý Ježiško (alt. Dedo Mráz, Santa Claus, podľa vašej konfesie...)
:)
2008/12/20
Vianočné prekvapenie
Extra svet tu ešte nie je, ale aj predvianočné nákupy majú svoje čaro. Takmer pravidelne, raz do roka chodím do istej drogérie na nákup. Celý rok niet dôvodu, aby som takto špecializovaný obchod navštívil, lebo užitočné veci každodennej potreby sa dajú kúpiť kdekoľvek v super obchodoch.
Všetko z chémie, čo ja potrebujem k existencii, sa dá spočítať na prstoch jednej ruky, a zväčša mi to chodí domov samé od seba, napríklad žiletky, krém na holenie a voda po holení ako dary od Ježiška k Ježiškovi. Zubnú pastu kupujem v lekárni, penu do kúpeľa kdekoľvek inde a tak podobne aj ostatné.
Do mojej drogérie som vkročil tesne pred zatváracou hodinou, ale nebol to úmysel, jednoducho je sobota a po všetkých ranných úkonoch je raz dva poludnie. Predavačka napriek pokročilej hodine bola veľmi milá, tak som si, ako vždy, dal vysvetliť, aký je rozdiel medzi parfumom, voňavkou a kolínskou... Ochotne mi všetko vysvetlila a začala sprejovať parfum po parfume na kúsky papiera a ja som glosoval...
- Tento mi pripomína ovocie, tamten exotiku južných morí, v tomto som zacítil jemný nádych eukalyptu a tamten mi pripomína zmes vodky a hruškovice... Desiaty bol vôňou ženy, ktorú dôverne poznám...
Hneď bolo v obchode veselo, len ma milá pani upozornila, že po troch vôňach sa znižuje rozlišovacia schopnosť nosa. Nezdalo sa mi to, lebo pre mňa bola každá z tých desiatich vôní iná... Až jedenásta bola tá pravá, ale neprezradím legendu, ktorú som jej prisúdil, to bude vianočné prekvapenie.
Všetko z chémie, čo ja potrebujem k existencii, sa dá spočítať na prstoch jednej ruky, a zväčša mi to chodí domov samé od seba, napríklad žiletky, krém na holenie a voda po holení ako dary od Ježiška k Ježiškovi. Zubnú pastu kupujem v lekárni, penu do kúpeľa kdekoľvek inde a tak podobne aj ostatné.
Do mojej drogérie som vkročil tesne pred zatváracou hodinou, ale nebol to úmysel, jednoducho je sobota a po všetkých ranných úkonoch je raz dva poludnie. Predavačka napriek pokročilej hodine bola veľmi milá, tak som si, ako vždy, dal vysvetliť, aký je rozdiel medzi parfumom, voňavkou a kolínskou... Ochotne mi všetko vysvetlila a začala sprejovať parfum po parfume na kúsky papiera a ja som glosoval...
- Tento mi pripomína ovocie, tamten exotiku južných morí, v tomto som zacítil jemný nádych eukalyptu a tamten mi pripomína zmes vodky a hruškovice... Desiaty bol vôňou ženy, ktorú dôverne poznám...
Hneď bolo v obchode veselo, len ma milá pani upozornila, že po troch vôňach sa znižuje rozlišovacia schopnosť nosa. Nezdalo sa mi to, lebo pre mňa bola každá z tých desiatich vôní iná... Až jedenásta bola tá pravá, ale neprezradím legendu, ktorú som jej prisúdil, to bude vianočné prekvapenie.
2008/12/18
Extra-intro
Občas je dobre, pozrieť sa do seba, systémom akejsi vnútornej osobnej psychológie. Už dávno som nadobudol presvedčenie, že človek sám nevie kto je, kým mu ľudia nepovedia, aký je. Až keď sa k vám donesú zvesti, ktoré sa o vás hovorievajú so stíšeným hlasom, ako dôverné tajomstvo, viete aký ste človek.
Až vtedy sa vám otvoria oči a viete čo si o sebe máte myslieť. Toto platí predovšetkým o charakterovom type "pozorovateľ" a introvert. Pozorovateľ vie všetko o okolitom svete, skúma charaktery ľudí a spoločenské zákonitosti, ale o sebe nevie zhola nič. Ak chce niečo vedieť o sebe, musí stretnúť blízku dušu, ktorá mu to dôverné prezradí.
Introvert sa hĺbi do svojho vnútra, každý deň sa prehodnocuje, vie o každom svojom duševnom hnutí, len nevie čo s tým. Najlepšie na svete je extrovertom, tí sa o seba nestarajú, stýkajú sa s ľuďmi, komunikujú, všetko vedia, poznajú jediné správne pravdy, riešia problémy ľudstva a vystavujú svoje pozitíva na obdiv svetu.
Ak si myslíte, že toto všetko nie je pravda, alebo ak ste náhodou odborník v psychológii a nesúhlasíte s ničím, je to váš problém, ja sa vraciam do svojej introvertnej ulity, odkiaľ vás budem chvíľu pozorovať a počkám si na priaznivý vietor, ktorý ma vynesie do extra sveta...
____
aj tu o tom: Carl Gustav Jung
Až vtedy sa vám otvoria oči a viete čo si o sebe máte myslieť. Toto platí predovšetkým o charakterovom type "pozorovateľ" a introvert. Pozorovateľ vie všetko o okolitom svete, skúma charaktery ľudí a spoločenské zákonitosti, ale o sebe nevie zhola nič. Ak chce niečo vedieť o sebe, musí stretnúť blízku dušu, ktorá mu to dôverné prezradí.
Introvert sa hĺbi do svojho vnútra, každý deň sa prehodnocuje, vie o každom svojom duševnom hnutí, len nevie čo s tým. Najlepšie na svete je extrovertom, tí sa o seba nestarajú, stýkajú sa s ľuďmi, komunikujú, všetko vedia, poznajú jediné správne pravdy, riešia problémy ľudstva a vystavujú svoje pozitíva na obdiv svetu.
Ak si myslíte, že toto všetko nie je pravda, alebo ak ste náhodou odborník v psychológii a nesúhlasíte s ničím, je to váš problém, ja sa vraciam do svojej introvertnej ulity, odkiaľ vás budem chvíľu pozorovať a počkám si na priaznivý vietor, ktorý ma vynesie do extra sveta...
____
Introvert je zameraný na vnútorný svet, je kľudný a zdržanlivý. Cíti sa lepšie medzi knihami ako medzi ľuďmi, voči nim je rezervovaný a zachováva si od nich odstup s výnimkou najbližších priateľov._____
Extrovert je družný, má veľa priateľov, stále potrebuje niekoho s kým by sa porozprával, neteší ho čítať alebo študovať osamote. Každý človek však môže byť aj introvert aj extrovert aj keď sú to protikladné tendencie...
aj tu o tom: Carl Gustav Jung
2008/12/15
Čo to znamená?
Už máme v novodobej histórii dvoch topánkových prezidentov. V roku 1960 to bol Nikita Chruščov, keď na pôde OSN búchal do kecpultu vlastnou topánkou, na protest proti obvineniu jeho krajiny z kolonializmu.
Teraz sa do análov zapísal súčasný najmocnejší muž sveta, v zmysle politickom (ale aj v iných zmysloch), ako topánkový. Na rozdiel od Nikitu, sa však neoháňal vlastnou topánkou, ale zisťoval veľkosť obuvi istého arabského novinára (Muntazir al-Zajdí).
Ktovie, čo to znamená? História sa vraj neopakuje, ale ktovie...
Teraz sa do análov zapísal súčasný najmocnejší muž sveta, v zmysle politickom (ale aj v iných zmysloch), ako topánkový. Na rozdiel od Nikitu, sa však neoháňal vlastnou topánkou, ale zisťoval veľkosť obuvi istého arabského novinára (Muntazir al-Zajdí).
Ktovie, čo to znamená? História sa vraj neopakuje, ale ktovie...
2008/12/13
Čierne a biele diery
Z Archimedovho výroku "dajte mi pevný bod a vychýlim zemeguľu z jej dráhy", by sa zdalo, že vo vesmíre neexistujú pevné body, ale zdá sa, že to nie je pravda, lebo princípom vesmíru je kolotoč, v ktorom sa všetko točí a čo sa točí, musí mať aj pevný bod.
Podľa najnovších teórií má každá galaxia vo svojom strede čiernu dieru. Aj naša Mliečna cesta ju má a drží nás aj s hviezdami silou svojej príťažlivosti v poslušnom krúžení už od čias veľkého tresku. Supermasívna čierna diera, ktorej hmota je miliónkrát až miliardukrát väčšia ako hmotnosť nášho slnka sa volá Sagitarius A*.
Či je to tak, alebo nie, to je z pohľadu človeka úplne jedno, sú to veci vzdialenejšie ako sám Boh na nebi, ale zaujímavé je ako ľudia, prichádzajú na takéto a podobné teórie. Je to samozrejme založené na pozorovaniach, ale každý jav je treba aj nejako interpretovať a zasadiť ho do iných známych súvislostí.
Ak príjmeme hypotézu, že veci v makro i mikro vesmíre sú podobné, je šanca, že raz niekto príde na podstatu vesmíru, lebo vesmír nosíme aj v sebe, vrátane jeho hmotnej i nehmotnej podstaty. Podľa vedeckých hypotéz, aj čierne diery majú svoju "dušu" a tou je istý druh žiarenia, energia, ktorú vyžarujú, napriek faktu, že všetko, vrátane svetla pohltia.
V súvislosti s podobnosťou je zaujímavá snaha vedcov "stvoriť" miniatúrnu čiernu dieru v urýchľovači CERN. Hľadá sa častica, ktorú ešte nikto nevidel, nikto nevie aké má vlastnosti, ale už má meno. A čo keď práve ona drží naše atómy pohromade a keď ju odstránia, skolabuje svet?
Existuje nová teória, že čierne diery nemusia mať formu superhustej hmoty v malom bode, ale môže to byť super prázdna dutina obalená superhustým hmotným obalom... Zdá sa, že neexistujú hranice ľudskej fantázie. Tá moja mi hovorí, že ak sú čierne diery, musia byť aj biele, ktorým sa hovorí - svetlo na konci tunela...
Podľa najnovších teórií má každá galaxia vo svojom strede čiernu dieru. Aj naša Mliečna cesta ju má a drží nás aj s hviezdami silou svojej príťažlivosti v poslušnom krúžení už od čias veľkého tresku. Supermasívna čierna diera, ktorej hmota je miliónkrát až miliardukrát väčšia ako hmotnosť nášho slnka sa volá Sagitarius A*.
Či je to tak, alebo nie, to je z pohľadu človeka úplne jedno, sú to veci vzdialenejšie ako sám Boh na nebi, ale zaujímavé je ako ľudia, prichádzajú na takéto a podobné teórie. Je to samozrejme založené na pozorovaniach, ale každý jav je treba aj nejako interpretovať a zasadiť ho do iných známych súvislostí.
Ak príjmeme hypotézu, že veci v makro i mikro vesmíre sú podobné, je šanca, že raz niekto príde na podstatu vesmíru, lebo vesmír nosíme aj v sebe, vrátane jeho hmotnej i nehmotnej podstaty. Podľa vedeckých hypotéz, aj čierne diery majú svoju "dušu" a tou je istý druh žiarenia, energia, ktorú vyžarujú, napriek faktu, že všetko, vrátane svetla pohltia.
V súvislosti s podobnosťou je zaujímavá snaha vedcov "stvoriť" miniatúrnu čiernu dieru v urýchľovači CERN. Hľadá sa častica, ktorú ešte nikto nevidel, nikto nevie aké má vlastnosti, ale už má meno. A čo keď práve ona drží naše atómy pohromade a keď ju odstránia, skolabuje svet?
Existuje nová teória, že čierne diery nemusia mať formu superhustej hmoty v malom bode, ale môže to byť super prázdna dutina obalená superhustým hmotným obalom... Zdá sa, že neexistujú hranice ľudskej fantázie. Tá moja mi hovorí, že ak sú čierne diery, musia byť aj biele, ktorým sa hovorí - svetlo na konci tunela...
2008/12/10
Stalo sa
Kúpite si od mesta parkovacie miesto na ulici, teda parkujete na súkromnom pozemku. Ak vám to miesto obsadí niekto cudzí, máte veľký problém...
Zavoláte na políciu, tam vám oznámia, že na súkromnom pozemku môže polícia zasahovať iba v ohrození života, takže nespratníka môžte dať odtiahnuť na vlastné náklady a potom si od neho tieto vymáhať v občianskoprávnom konaní na súde...
Zavoláte na políciu, tam vám oznámia, že na súkromnom pozemku môže polícia zasahovať iba v ohrození života, takže nespratníka môžte dať odtiahnuť na vlastné náklady a potom si od neho tieto vymáhať v občianskoprávnom konaní na súde...
Stratený svet nádejí
Nečítam bulvár, ale mám rád titulky článkov, ktoré sú príťažlivo tajomné ale zároveň neklamú o obsahu, iba ho skrývajú v hmle s prísľubom prekvapenia, niečo ako svetlo na konci tunela...
Stačí jedna veta na úvahu? Inšpiroval ma článok tu
Stačí jedna veta na úvahu? Inšpiroval ma článok tu
2008/12/08
Kondiciogram
Príznakom takejto polohy na dne je fakt, že človek nedokáže sformulovať vlastný názor, iba sekundovať názorom iných... Na vnútornú diskusiu som si teda pozval bútľavú vŕbu.Mladí vraj dnes trávia pri počítači viac ako 6 hodín denne, tak ja som podľa toho "super mladý", lebo ak to počítam zjednodušene, sedím tu 3 hodiny doobeda, 3 poobede a 3 večer, resp. v noci, Nejasné, je iba to, čo robím v medzičase...
Super časom bola moja dovolenka, keď som za tri týždne nestrávil pri PC ani 3 hodiny a prežil som to bez úhony. Ešte menej mi chýbala televízia, rádio a noviny. Preto neverím na závislosť, ani na to, že by sme dnes bez počítačov a médií neprežili. Bol by to iný život, taký skutočnejší a pripadali by sme si ako na dovolenke...
V druhom prípade ide o spoločenský text, ktorý síce používa bežné vyjadrovacie prostriedky, ale zaujímavé na ňom je to, že smeruje k vopred stanovenému cieľu, čo sa občas aplikuje aj v diskusiách o politike. Dedičný hriech je možno v našej podstate, ale tým jeho úloha končí, sme ľudia takí akí sme, o iných sa nevie. Ostatné je už o našich vzťahoch, prijatých pravidlách, o etike.
Kresťanské hodnoty z hľadiska morálky sú ideálom, ku ktorému sa ľudstvo v už dve tisícročia striedavo približovalo a vzďaľovalo a tak to ide ďalej. Vždy existovala materiálna žiadostivosť a zaslepenosť pri voľbe prostriedkov. Riešením má byť aplikovanie spravodlivosti spojenej s láskou. Ibaže zväčša to tak chodí, že spravodlivosť určujú mocní a láska ostáva všetkým ostatným.
Spojiť srdcia a zjednocovať vôle, čo to vlastne znamená? Inak povedané, mať ideu, ktorá vie ľudí spojiť aby žili v láske a dosahovali isté ciele. Bez cieľa nie je žiadne ľudské snaženie. Jednoduchým, trvalým a jasným cieľom je prežiť a zachovať rod.
Silným fiktívnym cieľom náboženstva je nesmrteľnosť, život po živote, ktorý sľubuje kresťanstvo, ale aj iné náboženstvá. Ostáva iba, presvedčiť ľudí o sile toho neviditeľného cieľa a zároveň im zabezpečiť tie dva základné, v ktorých hrá dominantnú úlohu láska pozemská...
2008/12/06
Búrlivé výšiny
Každý týždeň má svoje charakteristické zvláštnosti vyvolávajúce v ľuďoch emócie, ale niekedy aj depresie. Ten minulý týždeň mal niekoľko menších i väčších erupcií všeobecného adrenalínu, spomeniem tu iba jednu...
Už druhýkrát som náhodou natrafil na večernú reláciu STV2 "Na tému", kde sa hovorilo o žurnalistike. Nebudem menovať zúčastnených, to nie je dôležité, dôležitý je obsah diskusie a názory v nej vyslovené. V stručnosti - hľadali chyby v novinárskej práci u nás a snažili sa analyzovať príčiny a tak trochu aj špekulovať o možnostiach zlepšenia. Teda diskusia v zásade objektívna a vecná.
Nechcel som menovať účastníkov diskusie, ale je pravda, že tam neboli aktívni novinári z našich mienkotvorných a bulvárnych médií. Po tejto stránke by sa to dalo považovať za nevyváženosť, ale na druhej strane, nevidím dôvod, prečo by ktokoľvek nemohol diskutovať o žurnalistike (alebo o varení piva) bez prítomnosti aktívnych žurnalistov (pivovarníkov).
So žurnalistikou (aj s pivom) sa totiž takmer každý nejakým spôsobom denne stýka. Viem si predstaviť, ako by dopadla diskusná relácia, kde by prítomným odborníkom sekundovali aktívni žurnalisti, hoci aj v pomere 50/50. Netvrdím, že by taká diskusia nemala význam, ale asi by skĺzla aj do osobných invektív.
Reakcia strážcov čistoty žurnalistiky na blogu sme dokazuje, že asi mám pravdu, keď v úvode článku o relácii tróni kádrový posudok všetkých zúčastnených, teda zase raz je dôležité, kto hovorí a nie čo hovorí... Mojej pamäti sa takýto konfrontačný prístup prieči a prieči sa mi aj vlastníctvo "jedinej správnej" pravdy.
Už druhýkrát som náhodou natrafil na večernú reláciu STV2 "Na tému", kde sa hovorilo o žurnalistike. Nebudem menovať zúčastnených, to nie je dôležité, dôležitý je obsah diskusie a názory v nej vyslovené. V stručnosti - hľadali chyby v novinárskej práci u nás a snažili sa analyzovať príčiny a tak trochu aj špekulovať o možnostiach zlepšenia. Teda diskusia v zásade objektívna a vecná.
Nechcel som menovať účastníkov diskusie, ale je pravda, že tam neboli aktívni novinári z našich mienkotvorných a bulvárnych médií. Po tejto stránke by sa to dalo považovať za nevyváženosť, ale na druhej strane, nevidím dôvod, prečo by ktokoľvek nemohol diskutovať o žurnalistike (alebo o varení piva) bez prítomnosti aktívnych žurnalistov (pivovarníkov).
So žurnalistikou (aj s pivom) sa totiž takmer každý nejakým spôsobom denne stýka. Viem si predstaviť, ako by dopadla diskusná relácia, kde by prítomným odborníkom sekundovali aktívni žurnalisti, hoci aj v pomere 50/50. Netvrdím, že by taká diskusia nemala význam, ale asi by skĺzla aj do osobných invektív.
Reakcia strážcov čistoty žurnalistiky na blogu sme dokazuje, že asi mám pravdu, keď v úvode článku o relácii tróni kádrový posudok všetkých zúčastnených, teda zase raz je dôležité, kto hovorí a nie čo hovorí... Mojej pamäti sa takýto konfrontačný prístup prieči a prieči sa mi aj vlastníctvo "jedinej správnej" pravdy.
2008/12/04
Monkovitosť
Vždy keď si natieram maslo na chlieb, spomeniem si na seriálového hrdinu Monka, ktorému v českom dabingu hovoria "Mank" a v slovenskom "Monk". Je to paradox, že práve Monkovi, ktorý je seriálovým perfekcionalistom a úzkostlivo dbá o čistotu všetkého, sa také niečo u nás prihodilo.
Neviem, či naozaj existuje taká odchýlka, alebo si to autor seriálu vymyslel ako príťažlivú zaujímavosť, ale v malom rozsahu sa takáto vlastnosť dá nájsť skoro u každého. Odráža sa to napríklad aj v tom, ako si niekto vie urobiť a udržiavať poriadok na pracovnom stole. Dokonca existujú rôzne vedecké teórie o tom, ako majú byť uložené veci podľa zásad ergonómie.
Niekedy prehnané vnímanie poriadku a čistoty plodí aj konflikty. Cestoval som raz s jedným vyššie položeným zamestnancom nápravného ústavu (basy) a sťažoval sa na svoju ženu, že je chorobne čistotná, až to vyústilo do rozvodu. Jeho argument o prehnanej poriadkumilovnosti ženy vraj súd plne akceptoval a rozvod netrval dlhšie ako pol hodiny...
To bol prípad extrémneho prejavu "monkovitosti", ale som presvedčený, že v každej rodine sa nájde niekto, kto určuje, kde ktorá vec má svoje miesto a trvá na tom, aby to ostatní dodržiavali. Ja som v tomto smere absolútne tolerantný k sebe, najradšej odkladám veci práve tam, kde ich nabudúce budem hľadať pri spomienkovom spätnom chode, ale uznávam, že to nie je systémové riešenie... O mojom pracovnom stole radšej ani nehovorím.
Pri natieraní masla na chlieb sa však správam celkom systémovo. V prvom rade, chlieb musí mať hrúbku aspoň 1,5 cm a nevadí, ak sa k jednému koncu jeho hrúbka zväčšuje. Nenávidím strojom krájaný chlieb. Ten hrubý koniec, padne za vlasť ako posledný. Chlieb mastím tak, aby som ho pri jedení držal v ľavej ruke, pričom palec je na dolnej kôrke a prsty na vrchnej. V tomto postupe spočíva moja "monkovitosť".
Nabudúce: klasika o šnurovaní topánok :)
Neviem, či naozaj existuje taká odchýlka, alebo si to autor seriálu vymyslel ako príťažlivú zaujímavosť, ale v malom rozsahu sa takáto vlastnosť dá nájsť skoro u každého. Odráža sa to napríklad aj v tom, ako si niekto vie urobiť a udržiavať poriadok na pracovnom stole. Dokonca existujú rôzne vedecké teórie o tom, ako majú byť uložené veci podľa zásad ergonómie.
Niekedy prehnané vnímanie poriadku a čistoty plodí aj konflikty. Cestoval som raz s jedným vyššie položeným zamestnancom nápravného ústavu (basy) a sťažoval sa na svoju ženu, že je chorobne čistotná, až to vyústilo do rozvodu. Jeho argument o prehnanej poriadkumilovnosti ženy vraj súd plne akceptoval a rozvod netrval dlhšie ako pol hodiny...
To bol prípad extrémneho prejavu "monkovitosti", ale som presvedčený, že v každej rodine sa nájde niekto, kto určuje, kde ktorá vec má svoje miesto a trvá na tom, aby to ostatní dodržiavali. Ja som v tomto smere absolútne tolerantný k sebe, najradšej odkladám veci práve tam, kde ich nabudúce budem hľadať pri spomienkovom spätnom chode, ale uznávam, že to nie je systémové riešenie... O mojom pracovnom stole radšej ani nehovorím.
Pri natieraní masla na chlieb sa však správam celkom systémovo. V prvom rade, chlieb musí mať hrúbku aspoň 1,5 cm a nevadí, ak sa k jednému koncu jeho hrúbka zväčšuje. Nenávidím strojom krájaný chlieb. Ten hrubý koniec, padne za vlasť ako posledný. Chlieb mastím tak, aby som ho pri jedení držal v ľavej ruke, pričom palec je na dolnej kôrke a prsty na vrchnej. V tomto postupe spočíva moja "monkovitosť".
Nabudúce: klasika o šnurovaní topánok :)
2008/12/02
Bodka za Eurom
Po dnešku som si povedal, že o Eure nechcem do Nového roku ani počuť, ale nedá mi, aby som sa nezmienil o milej vecičke, ktorá dnes prišla poštou. Je to konverzná karta, čo je podľa mňa veľmi praktická pomôcka pre orientáciu v cenách Sk a €Je to hologram, na ktorom sú hodnoty v Sk aj v €. Na tejto nekvalitnej snímke v hornej časti vidieť hodnotu v korunách, dolu vidieť (bold) hodnoty v €. Obe hodnoty sa zobrazujú tak, že sa kartička nakláňa a porovnáva sa príslušné pole tabuľky. Jednoduchšia "kalkulačka" pre približnú orientáciu už hádam ani nemôže byť.
Made in China
Keď som povedal, že o Eure nič viac, tak to platí, odteraz budem písať iba o zábavných vecičkách. Takou je aj "magnetický podávač" Made in China.
Je to vec, ktorá by mi v minulosti bola náramne užitočná pri hľadaní drobných magnetických predmetov (skrutky, matice, klince a pod.). Na obrázku je teleskopický podávač zložený, po roztiahnutí má dĺžku asi 80 cm.
Na konci je silný magnet, ktorému nič neodolá. Pri prvej skúške som touto vecičkou roztriedil nerezové príbory od železných... Nehrdzavejúca oceľ totiž nie je magnetická.
Užitočná vecička za pár šupov, akurát neviem, na čo mi teraz bude, ale možno sa zíde, pre prípad. Jediným problémom ako u podobných maličkostí bude - nájsť ju práve vo chvíli, keď je potrebná. Len ju nesmiem odložiť k starým magnetickým disketám 3,5", ak sa ešte vôbec dajú čítať, musím si to overiť, preveriť antivírusom staré typy vírusov...
Posteľ
Nedávno som dostal za úlohu zmontovať novú posteľ, rozloženú v niekoľkých balíkoch. Operácia sa podarila, posteľ sa narodila zdravá a silná. Stačil k tomu obyčajný, ale aj elektrický skrutkovač, aby to šlo rýchlejšie. Mal som súčasne zmontovať aj nočný stolík, ale v návode mal napísané, že k tomu potrebujem aj vodováhu... Netuším na čo, lebo je to iba pár dosák, ale predpis je predpis, tak som to zatiaľ odložil a zháňam vodováhu. Môže byť aj Made in China...
2008/12/01
Eurobalíček prvého dňa
Na blogoch sa rozhorely fakle novej eurokampane. Do predaja prišli eurobalíčky a to je príležitosť natrieskať po hlavách dôchodcom... Čo už, keď tých príležitostí, byť nad vecou nie je až tak veľa.
Pošta plná nervóznych dôchodcov... Píše Zuzana, aj germa sa sťažuje, že sa už minuli... Je mi to ľúto, ale také veci sa stávajú. Vážne, je to úžasná udalosť, ktorú nemožno obísť mlčaním... Srandy nikdy nebolo dosť, tak si tu aj ja pribalím jeden eurobalíček (alebo štyri), ako to vidím a ako som zareagoval.
Šiel som na poštu okolo obeda, balíčky už nemali, vraj ich vypredali počas dvoch hodín, hneď ráno. Nepýtal som sa, kto ich vykúpil, ani ma to nezaujímalo, keď nemajú, idem ďalej. Ten balíček mi pripadal ako vhodný suvenír, či pamiatka na pohnuté dni vstupu do eurozóny... Balíček prvého dňa, tak nejako to aj filatelisti majú zaužívané.
Nie som naozaj numizmatik, na to je už príliš neskoro, ale mať taký balíček prvého dňa, prečo nie? Tak som zašiel do prvej banky z desiatich na námestí, posadili ma na stoličku a že vraj, koľko chcem tých balíčkov? Tak som sa rozhodol pre štyri... Naozaj iba na pamiatku pre seba, pre ženu a pre rodinu, ktorá dočasne žije v zahraničí (v eurozóne... :), nech neprídu o ten adrenalín.
Na reálnu platbu už dávno mám poodkladanú kopu mincí zo zahraničných ciest a na začiatku roka aj tak budú brať aj Slovenské koruny, veď nikto si to nenačasuje tak presne, že by na Silvestra o polnoci minul posledný slovenský Halier a použil prvý Eurocent...
Pri nákupe eurobalíčka som nezažil žiadne tlačenice (asi som nekonfliktný typ...), ani dôchodcovia mi nenanávali, tak načo o tom píšem? To sa predsa nenosí...
Doplňujúci dovetok z médií (2. 12. 2008):
"Vzhľadom na mimoriadne vysoký záujem o kúpu štartovacích balíčkov vo veľkých množstvách (stovky a tisíce kusov), sa Národná banka Slovenska rozhodla obmedziť ich predaj na svojich pracoviskách na 10 kusov na osobu," informovala agentúru SITA hovorkyňa NBS Jana Kováčová.
Zdroj: Aktuality (SITA)
Pošta plná nervóznych dôchodcov... Píše Zuzana, aj germa sa sťažuje, že sa už minuli... Je mi to ľúto, ale také veci sa stávajú. Vážne, je to úžasná udalosť, ktorú nemožno obísť mlčaním... Srandy nikdy nebolo dosť, tak si tu aj ja pribalím jeden eurobalíček (alebo štyri), ako to vidím a ako som zareagoval.
Šiel som na poštu okolo obeda, balíčky už nemali, vraj ich vypredali počas dvoch hodín, hneď ráno. Nepýtal som sa, kto ich vykúpil, ani ma to nezaujímalo, keď nemajú, idem ďalej. Ten balíček mi pripadal ako vhodný suvenír, či pamiatka na pohnuté dni vstupu do eurozóny... Balíček prvého dňa, tak nejako to aj filatelisti majú zaužívané.
Nie som naozaj numizmatik, na to je už príliš neskoro, ale mať taký balíček prvého dňa, prečo nie? Tak som zašiel do prvej banky z desiatich na námestí, posadili ma na stoličku a že vraj, koľko chcem tých balíčkov? Tak som sa rozhodol pre štyri... Naozaj iba na pamiatku pre seba, pre ženu a pre rodinu, ktorá dočasne žije v zahraničí (v eurozóne... :), nech neprídu o ten adrenalín.
Na reálnu platbu už dávno mám poodkladanú kopu mincí zo zahraničných ciest a na začiatku roka aj tak budú brať aj Slovenské koruny, veď nikto si to nenačasuje tak presne, že by na Silvestra o polnoci minul posledný slovenský Halier a použil prvý Eurocent...
Pri nákupe eurobalíčka som nezažil žiadne tlačenice (asi som nekonfliktný typ...), ani dôchodcovia mi nenanávali, tak načo o tom píšem? To sa predsa nenosí...
Doplňujúci dovetok z médií (2. 12. 2008):
"Vzhľadom na mimoriadne vysoký záujem o kúpu štartovacích balíčkov vo veľkých množstvách (stovky a tisíce kusov), sa Národná banka Slovenska rozhodla obmedziť ich predaj na svojich pracoviskách na 10 kusov na osobu," informovala agentúru SITA hovorkyňa NBS Jana Kováčová.
Zdroj: Aktuality (SITA)
2008/11/26
Cinka panna
Bol som na kultúre, videl som film Cinka Panna. Je to vcelku pekný romantický príbeh, zasadený do historickej reality 18. storočia. Môj celkový dojem však nebol príliš dobrý, čo má na svedomí, okrem iného aj fakt, že film pôsobí dosť nesúrodo. Nie je to film typicky slovenský (nech sa na mňa režisér nehnevá), ani maďarský, ani český, aj keď tie tri vplyvy sa tam dajú vypozorovať.
Jemne farebne tónované scény sú v súlade s romantikou, náladové sekvencie s koňmi sú výborné. Čo sa týka zostrihania, trochu mi vadilo dvojnásobné zaradenie (inak peknej) identickej snímky letu bocianov a fakt, že spočiatku dávala filmu umelú dynamiku "freehand" kamera až tak, že som si to začal uvedomovať.
Najslabším miestom filmu sú herecké výkony, predovšetkým hlavná predstaviteľka (Anna Gurji) ma nepresvedčila, ale ani typovo sa na tú rolu príliš nehodila. Myslím Cinku Pannu v jej dospelom veku, nie malé dievča, ktoré hralo veľmi dobre rolu dievčaťa odháňaného od huslí... Jej otec bol dobrý a tiež Martin Huba v úlohe zemepána, hlavne v závere exceloval.
Úsmevná bola snaha kameramana a strihača, nasnímať zábery hrajúcej Cinky s huslami tak, aby to bolo v synchróne a realistické, napriek tomu sa to nedarilo. Práve v týchto záberoch mi veľmi chýbal výraz huslistky, ktorá má talent a oddáva sa hre... Ona pri hraní celkom nezaujate aj konverzovala, ale možno sú moje predstavy príliš "súčasné"...
Film je označovaný ako "hudobný", ale hudba okrem záveru zväčša pôsobila len ako "filmová", dotvárajúca atmosféru. A to už radšej nehovorím o Gottovi pod záverečnými titulkami... Skoro by som zabudol, v krčmových scénach bol zaradený aj akýsi Juraj, ktorý sa chystal bohatým brať a chudobným dávať... Priam Jakubiskovský moment...
Môj celkový dojem kazilo aj kino, ktoré bolo zaplnené do posledného miesta a v mojom okolí sa náhodou nachádzalo niekoľko rušivých elementov - za chrbtom si občas dosť hlasne komentovali dej, vpravo i vľavo dvakrát zvonil mobil a dve dievčatá predo mnou mi niekoľkokrát zasvietili do očí mobilom, lebo nemohli vydržať 120 minút bez sms komunikácie. Ale to už je o kultúre v inom zmysle...
Jemne farebne tónované scény sú v súlade s romantikou, náladové sekvencie s koňmi sú výborné. Čo sa týka zostrihania, trochu mi vadilo dvojnásobné zaradenie (inak peknej) identickej snímky letu bocianov a fakt, že spočiatku dávala filmu umelú dynamiku "freehand" kamera až tak, že som si to začal uvedomovať.
Najslabším miestom filmu sú herecké výkony, predovšetkým hlavná predstaviteľka (Anna Gurji) ma nepresvedčila, ale ani typovo sa na tú rolu príliš nehodila. Myslím Cinku Pannu v jej dospelom veku, nie malé dievča, ktoré hralo veľmi dobre rolu dievčaťa odháňaného od huslí... Jej otec bol dobrý a tiež Martin Huba v úlohe zemepána, hlavne v závere exceloval.
Úsmevná bola snaha kameramana a strihača, nasnímať zábery hrajúcej Cinky s huslami tak, aby to bolo v synchróne a realistické, napriek tomu sa to nedarilo. Práve v týchto záberoch mi veľmi chýbal výraz huslistky, ktorá má talent a oddáva sa hre... Ona pri hraní celkom nezaujate aj konverzovala, ale možno sú moje predstavy príliš "súčasné"...
Film je označovaný ako "hudobný", ale hudba okrem záveru zväčša pôsobila len ako "filmová", dotvárajúca atmosféru. A to už radšej nehovorím o Gottovi pod záverečnými titulkami... Skoro by som zabudol, v krčmových scénach bol zaradený aj akýsi Juraj, ktorý sa chystal bohatým brať a chudobným dávať... Priam Jakubiskovský moment...
Môj celkový dojem kazilo aj kino, ktoré bolo zaplnené do posledného miesta a v mojom okolí sa náhodou nachádzalo niekoľko rušivých elementov - za chrbtom si občas dosť hlasne komentovali dej, vpravo i vľavo dvakrát zvonil mobil a dve dievčatá predo mnou mi niekoľkokrát zasvietili do očí mobilom, lebo nemohli vydržať 120 minút bez sms komunikácie. Ale to už je o kultúre v inom zmysle...
2008/11/25
King size
Niekedy je ťažké, trafiť sa presne do čierneho, inokedy sa to podarí, ani nevedno ako. Vždy keď som mal príležitosť zasadnúť s kolegami, alebo s inak spriaznenou spoločnosťou do pohodlných kresiel "pubu", mal som svoju neprekročiteľnú hranicu pre dodržanie pitného režimu, teda ten správny objemový formát.
Pivo totiž treba zajedať, aby to mal žalúdok vyvážené. Tu neplatí to známe diétne "oddelená strava". Kedysi sa dokonca hovorievalo (pri pive), že na obličkové problémy je najlepšia "plzeň", lebo po konzumácií troch "plzní" správne obličky vylúčia 2 litre prefiltrovanej kvapaliny s ďalekým dostrelom. Neviem, či je to pravda, ale vie to v konečnej fáze urobiť ten správny tlak.
Nejako sa neviem dostať k pointe tejto zmätenej úvahy... Ide mi o vyjadrenie toho formátu. V minulosti mi vyhovovali tri pivá na dobrý večer, preto mi fľaškové pivo doma nikdy nechutilo. Buď sa človek narobí s otváraním fliaš, a kam s nimi potom a treba ich vrátiť do predajne, jednoducho, samá komplikácia. Alebo tú jednu nestojí za to ani otvoriť.
To všetko je už minulosť. Došlo k naplneniu mojich pivných snov a pivovary začali plniť svoje výrobky do 1,5 litrových plastových fliaš, ako ekvivalent formátu troch pív... To je ten správny rozmer, ten správny formát! Keby to boli cigarety, bol by na nich honosný nápis: King size... Takže, chlapci a dievčatá (nad18), ak sa vám podarí zanedbať pitný režim, je tu dobrá rada: dajte si King Size...
Trochu odbočím od témy, neviem či ste si všimli, že tie správne "puby" (po starom krčmy), dnes majú celkom pohodlné sedenie, aby odtiaľ chlap (to zdôrazňujem...) len tak rýchlo nezutekal. Marketing a menežment sa dnes nosí a bez týchto propriet sa podnikateľ s ľudským šťastím (a nielen on...) ďaleko nedostane.
Spomínam si (ďalšie odbočenie...) na roky tesne nasledujúce po "nežnej revolúcii", keď sa istý známy podnikateľ so šťastím iných podnikateľov vyjadril, že už prišiel na to, že on sám, pán Podnikateľ, si nemôže ceny dávať len tak od brucha, ale musí pri tom aj trochu uvažovať... Mal šťastie, že na to prišiel včas, asi preto prežil vo svojom "raji" dodnes.Ale nie o tom som chcel, chcel som o svojej norme pitného režimu pri spoločenských sedeniach s kamarátmi, o svojom formáte... Nie som (už) konzument tvrdého alkoholu, ani "betónovej" kombinácie borovička s pivom, ani na víno som sa neprisal. Stačí mi dobré pivko a k tomu nejaké tie slané mandle, alebo keď to inak nejde, stačia "buráky".
Pivo totiž treba zajedať, aby to mal žalúdok vyvážené. Tu neplatí to známe diétne "oddelená strava". Kedysi sa dokonca hovorievalo (pri pive), že na obličkové problémy je najlepšia "plzeň", lebo po konzumácií troch "plzní" správne obličky vylúčia 2 litre prefiltrovanej kvapaliny s ďalekým dostrelom. Neviem, či je to pravda, ale vie to v konečnej fáze urobiť ten správny tlak.
Nejako sa neviem dostať k pointe tejto zmätenej úvahy... Ide mi o vyjadrenie toho formátu. V minulosti mi vyhovovali tri pivá na dobrý večer, preto mi fľaškové pivo doma nikdy nechutilo. Buď sa človek narobí s otváraním fliaš, a kam s nimi potom a treba ich vrátiť do predajne, jednoducho, samá komplikácia. Alebo tú jednu nestojí za to ani otvoriť.
To všetko je už minulosť. Došlo k naplneniu mojich pivných snov a pivovary začali plniť svoje výrobky do 1,5 litrových plastových fliaš, ako ekvivalent formátu troch pív... To je ten správny rozmer, ten správny formát! Keby to boli cigarety, bol by na nich honosný nápis: King size... Takže, chlapci a dievčatá (nad18), ak sa vám podarí zanedbať pitný režim, je tu dobrá rada: dajte si King Size...
2008/11/24
A bolo svetlo
Nedávno som opisoval svoj servisný deň, kde hral hlavnú úlohu spínač svetiel v aute. Po výmene v servise, ten nový vydržal dva týždne. Presne ako pôvodný, aj on vypovedal funkčnosť v dosť nepríjemnej situácii. Do predajne nábytku v Bratislave som prišiel v odpoludňajších hodinách. Nejaký čas som sa tam zdržal a keď som odchádzal, nedali sa mi v aute rozsvietiť svetlá. Je povinné svietenie, tak čo teraz?
Nepríjemnú situáciu som na mieste nevedel nijako vyriešiť, tak som to riskoval, ešte bolo svetlo, prešiel som cez niekoľko križovatiek, asi dva kilometre do dcérinho bytu. Keďže nebola doma, zvolal som telefonicky zbytok rodiny, aby mi pomohli. Cestou som prikázal kúpiť nový spínač a ja som zatiaľ v garáži odmontoval palubnú dosku s nešťastným spínačom.
Nebol to problém, dokonca som to zvládol v oveľa lepšom čase ako nedávno odborník v servise. Niekedy sa oplatí majstrom pozerať na prsty. Spínač som zo zvedavosti rozobral a zistil som, že je vnútorne poškodený, neopraviteľný. Môj rodinný pomocník mi priniesol spínač, ale ako naschvál, nebol to ten, ktorý som potreboval.
Nevhodný spínač mu v predajni vymenili bez problémov, hneď som ho odskúšal, fungoval... Ale iba chvíľu. Po montáži sa ukázalo, že už neprepína, vlastne áno, ibaže sa nevracia späť, pri prepnutí som ho musel vyťahovať, akoby tam nebola vratná pružinka. Ako sa neskôr ukázalo, sú tam dve, ale jedna pri montáži nejakou náhodou vypadla...
S nedokončenou montážou, ale so svetlami som už po tme došiel domov. Na druhý deň nastala fáza jemnej mechaniky - rozobral som z cvičných dôvodov ešte raz pôvodný spínač do najmenších detailov a potom ten najnovší. Pochopil som princíp, odhalil som dôvod nefunkčnosti, okrem pružiny to bola aj malá nepresnosť na jednej dôležitej súčasti, ktorá sa našťastie dala opraviť...
A bolo svetlo, ako po akcii za starých čias... Pamätám si ešte na časy starých Škodoviek, keď bolo nanajvýš potrebné jazdiť, hlavne na dlhšie cesty, so sadou dôležitých náhradných dielcov a nielen to, šofér musel vedieť opravu zrealizovať na mieste v teréne... Takmer všetko sa dalo (niekedy muselo) urobiť šikovnou svojpomocou.
Staré Škodovky boli stavané s heslom "dorob si doma". Dnes je to fajn. Kúpite si auto a na prvú prehliadku idete po 30 tis. km, medzitým iba tankujete benzín, dolievate vodu do ostrekovača, dáte nahodiť sezónne pneumatiky a počítač vás upozorní na každú náhodnú anomáliu, aj na termín servisnej prehliadky...
Spoľahlivosť áut sa po technickej stránke približuje lietadlám. Len keby sa niektorí šoféri nesnažili tromfnúť pilotov.
Nepríjemnú situáciu som na mieste nevedel nijako vyriešiť, tak som to riskoval, ešte bolo svetlo, prešiel som cez niekoľko križovatiek, asi dva kilometre do dcérinho bytu. Keďže nebola doma, zvolal som telefonicky zbytok rodiny, aby mi pomohli. Cestou som prikázal kúpiť nový spínač a ja som zatiaľ v garáži odmontoval palubnú dosku s nešťastným spínačom.
Nebol to problém, dokonca som to zvládol v oveľa lepšom čase ako nedávno odborník v servise. Niekedy sa oplatí majstrom pozerať na prsty. Spínač som zo zvedavosti rozobral a zistil som, že je vnútorne poškodený, neopraviteľný. Môj rodinný pomocník mi priniesol spínač, ale ako naschvál, nebol to ten, ktorý som potreboval.
Nevhodný spínač mu v predajni vymenili bez problémov, hneď som ho odskúšal, fungoval... Ale iba chvíľu. Po montáži sa ukázalo, že už neprepína, vlastne áno, ibaže sa nevracia späť, pri prepnutí som ho musel vyťahovať, akoby tam nebola vratná pružinka. Ako sa neskôr ukázalo, sú tam dve, ale jedna pri montáži nejakou náhodou vypadla...
S nedokončenou montážou, ale so svetlami som už po tme došiel domov. Na druhý deň nastala fáza jemnej mechaniky - rozobral som z cvičných dôvodov ešte raz pôvodný spínač do najmenších detailov a potom ten najnovší. Pochopil som princíp, odhalil som dôvod nefunkčnosti, okrem pružiny to bola aj malá nepresnosť na jednej dôležitej súčasti, ktorá sa našťastie dala opraviť...
A bolo svetlo, ako po akcii za starých čias... Pamätám si ešte na časy starých Škodoviek, keď bolo nanajvýš potrebné jazdiť, hlavne na dlhšie cesty, so sadou dôležitých náhradných dielcov a nielen to, šofér musel vedieť opravu zrealizovať na mieste v teréne... Takmer všetko sa dalo (niekedy muselo) urobiť šikovnou svojpomocou.
Staré Škodovky boli stavané s heslom "dorob si doma". Dnes je to fajn. Kúpite si auto a na prvú prehliadku idete po 30 tis. km, medzitým iba tankujete benzín, dolievate vodu do ostrekovača, dáte nahodiť sezónne pneumatiky a počítač vás upozorní na každú náhodnú anomáliu, aj na termín servisnej prehliadky...
Spoľahlivosť áut sa po technickej stránke približuje lietadlám. Len keby sa niektorí šoféri nesnažili tromfnúť pilotov.
2008/11/22
Hudba sfér z tévé
Je sobota večer, zamýšľam sa nad životom, prečo tak letí okolo, prečo sa občas nezastaví, prečo je niekedy človek sám, prečo je niekedy na chvíľu rád sám a inokedy osamelý v dave? Takéto pozastavenie mi prináša hudba, ktorá vedie myšlienky k samote i k splynutiu s vesmírom zároveň.
Aj televízia vie niekedy urobiť takú jednoduchú úprimnú radosť, ktorá ma naladí na vlnu duchovna. Zastavím realitu a ostane len vnútorné vnímanie pocitov. V takýchto prípadoch si uvedomujem narastajúci deficit tej správnej hudby v našom živote. Za mlada sme žili s hudbou tak prirodzene, že sme si ani neuvedomovali, aká je dôležitá.
Neviem kedy sa to stalo, ale akosi plazivo sa hudba z nášho života vytratila, stala sa čímsi sviatočným a vzácnym. Dlhá absencia potom vyvoláva abstinenčné príznaky tušenú samotu, niečo nám chýba, len nevieme v tom okamihu a niekedy dosť dlho prísť na to, čo to je. Potom začujeme HUDBU, ktorá zaznie ako naša skrytá túžba.
Hudba, ktorá je jednoduchá, lebo aj život je v podstate geniálne jednoduchý, životný motív sa objavuje v rôznych obmenách, rastie i klesá a plynie v čase, ktorý ostal stáť v úcte pred motívmi hudobného rozprávania a vnímania bez slov. Vzácne chvíle i keď doma, pred obrazovkou... (Dnes ČT2)
Aj televízia vie niekedy urobiť takú jednoduchú úprimnú radosť, ktorá ma naladí na vlnu duchovna. Zastavím realitu a ostane len vnútorné vnímanie pocitov. V takýchto prípadoch si uvedomujem narastajúci deficit tej správnej hudby v našom živote. Za mlada sme žili s hudbou tak prirodzene, že sme si ani neuvedomovali, aká je dôležitá.
Neviem kedy sa to stalo, ale akosi plazivo sa hudba z nášho života vytratila, stala sa čímsi sviatočným a vzácnym. Dlhá absencia potom vyvoláva abstinenčné príznaky tušenú samotu, niečo nám chýba, len nevieme v tom okamihu a niekedy dosť dlho prísť na to, čo to je. Potom začujeme HUDBU, ktorá zaznie ako naša skrytá túžba.
Hudba, ktorá je jednoduchá, lebo aj život je v podstate geniálne jednoduchý, životný motív sa objavuje v rôznych obmenách, rastie i klesá a plynie v čase, ktorý ostal stáť v úcte pred motívmi hudobného rozprávania a vnímania bez slov. Vzácne chvíle i keď doma, pred obrazovkou... (Dnes ČT2)
2008/11/20
Rekapitulácia dňa
Keby som si urobil rekapituláciu dnešného dňa, našiel by som tam niekoľko prípadov dobrých skutkov. Najprv som stretol dve dievčatá s pokladničkami na detskú onkológiu a neodolal som ich výzve, prispel som.
Potom som bol na pošte, k okienku prišlo asi 12 ročné dievča a chcelo podať list. Pani za prepážkou ho odvážila a pýtala si 14 korún, dievča malo iba 10, tak sa chystala smutná odísť, ale som ju zdržal a dal som jej chýbajúce 4 koruny. Maličkosť, ale poteší...
Na pošte som si prevzal istú vyššiu sumu peňazí, tak mi napadlo poštárke nechať 10 Sk, lebo bola milá a spýtala sa ma v akých bankovkách to chcem vyplatiť... Zase maličkosť na jednej i druhej strane, ale mne to za ten úsmev stálo.
Iba jeden dnešný zážitok nebol taký pozitívny, bol som v kine na filme Tropická búrka. Ani nebudem uvádzať ďalšie údaje o tvorcoch a filme, aby ste na to náhodou nešli. Ohromná akčná kravina, inak to neviem priliehavejšie nazvať a pritom recenzie boli výborné...
Moje dnešné skóre 3:1 v prospech dobrých skutkov :)
Potom som bol na pošte, k okienku prišlo asi 12 ročné dievča a chcelo podať list. Pani za prepážkou ho odvážila a pýtala si 14 korún, dievča malo iba 10, tak sa chystala smutná odísť, ale som ju zdržal a dal som jej chýbajúce 4 koruny. Maličkosť, ale poteší...
Na pošte som si prevzal istú vyššiu sumu peňazí, tak mi napadlo poštárke nechať 10 Sk, lebo bola milá a spýtala sa ma v akých bankovkách to chcem vyplatiť... Zase maličkosť na jednej i druhej strane, ale mne to za ten úsmev stálo.
Iba jeden dnešný zážitok nebol taký pozitívny, bol som v kine na filme Tropická búrka. Ani nebudem uvádzať ďalšie údaje o tvorcoch a filme, aby ste na to náhodou nešli. Ohromná akčná kravina, inak to neviem priliehavejšie nazvať a pritom recenzie boli výborné...
Moje dnešné skóre 3:1 v prospech dobrých skutkov :)
2008/11/19
Čakanie na doktora
Je to dávno, čo som písal o ľuďoch v čakárni, dnes sa mi tá príležitosť nechtiac vrátila. Vyskúšal som si nové pracoviská súkromných lekárov. Čakárne už nie sú tým priestranstvom, kde by sa zmestilo veľa ľudí, hoci dobrých sa zmestí vždy viac. Úzke chodbičky, doslovný labyrint, po obvode rozmiestnené stoličky. Ak tadiaľ chcete prejsť, všetci sediaci sa musia stiahnuť.
Ako to vyzerá vnútri, v ambulanciách, to neviem, ale u môjho špecialistu patrí vstupná miestnosť sestričke a ďalšia lekárovi. Doktor už nesedí u písacieho stola s dodatočne umiestneným počítačom a tlačiarňou niekde naboku, ale jeho hlavným administratívnym nástrojom je počítač. Ten môj je asi chudobný, lebo ešte má pred sebou monitor CRT.
V novom postavení sa zmenil prístup k pacientom, keďže som tam bol prvýkrát, doktor vstal zo svojej stoličky, predstavil sa (ja tiež) a až potom začala komunikácia, systémom otázok a odpovedí. Prístrojové vybavenie, ak to môžem posúdiť, žiadny moderný zázrak. Videl som nedávno novú modernú nemocnicu a tam ambulancie vyzerali trochu inak.
V čakárni sme sedeli "face to face", dych na dych, takže nebolo možné rozprávať tak, aby to všetci nepočuli. Tak som si nechtiac vypočul kompletnú diagnózu mladého pána so šiltovkou na hlave, ako vykladal karty na stôl susediacej dáme. Aby som bol presný, ten rozhovor najprv prebiehal v maďarčine, takže som veľa nerozumel, o to viac som vnímal decibely hlasu...
To je taká zaujímavá vec - maďarčina obvykle znie hrozne dynamicky, na vyšších úrovniach akustického tlaku. Asi po desiatich minútach si uvedomil, že priateľ dámy, ktorý sedel vedľa nej z druhej strany, nerozumie jeho reči, tak prešiel na slovenčinu a tam znovu začali moje problémy so zrozumiteľnosťou, lebo automaticky znížil hlasitosť na slovenskú úroveň. Také symbolické...
Dnes môžem byť so sebou spokojný, lebo som sa tu vyjadril k hlavnému prúdu Slovensko - Maďarských konfrontácií posledných dní a zároveň som už skoro tradične nakukol do čara novej čakárenskej reality. Veľa zaujímavých typov som tam nevidel, lebo okrem tých troch, štyroch mladých boli všetky stoličky obsadené ľuďmi hodne nad 60 a to sú iné, vážnejšie príbehy...
Znovu som sa presvedčil, že keby nebolo dôchodcov, lekári by asi chodili po žobraní a to už ani nehovorím o farmaceutickom priemysle, ktorý by bez dôchodcov skolaboval... Tak a je to! Ešte raz si to po sebe prečítam, urobím si čiarku do denníka a dám si plus do karmy... No čo už, musím si sám, keď to tu nikto nečíta...
Ako to vyzerá vnútri, v ambulanciách, to neviem, ale u môjho špecialistu patrí vstupná miestnosť sestričke a ďalšia lekárovi. Doktor už nesedí u písacieho stola s dodatočne umiestneným počítačom a tlačiarňou niekde naboku, ale jeho hlavným administratívnym nástrojom je počítač. Ten môj je asi chudobný, lebo ešte má pred sebou monitor CRT.
V novom postavení sa zmenil prístup k pacientom, keďže som tam bol prvýkrát, doktor vstal zo svojej stoličky, predstavil sa (ja tiež) a až potom začala komunikácia, systémom otázok a odpovedí. Prístrojové vybavenie, ak to môžem posúdiť, žiadny moderný zázrak. Videl som nedávno novú modernú nemocnicu a tam ambulancie vyzerali trochu inak.
V čakárni sme sedeli "face to face", dych na dych, takže nebolo možné rozprávať tak, aby to všetci nepočuli. Tak som si nechtiac vypočul kompletnú diagnózu mladého pána so šiltovkou na hlave, ako vykladal karty na stôl susediacej dáme. Aby som bol presný, ten rozhovor najprv prebiehal v maďarčine, takže som veľa nerozumel, o to viac som vnímal decibely hlasu...
To je taká zaujímavá vec - maďarčina obvykle znie hrozne dynamicky, na vyšších úrovniach akustického tlaku. Asi po desiatich minútach si uvedomil, že priateľ dámy, ktorý sedel vedľa nej z druhej strany, nerozumie jeho reči, tak prešiel na slovenčinu a tam znovu začali moje problémy so zrozumiteľnosťou, lebo automaticky znížil hlasitosť na slovenskú úroveň. Také symbolické...
Dnes môžem byť so sebou spokojný, lebo som sa tu vyjadril k hlavnému prúdu Slovensko - Maďarských konfrontácií posledných dní a zároveň som už skoro tradične nakukol do čara novej čakárenskej reality. Veľa zaujímavých typov som tam nevidel, lebo okrem tých troch, štyroch mladých boli všetky stoličky obsadené ľuďmi hodne nad 60 a to sú iné, vážnejšie príbehy...
Znovu som sa presvedčil, že keby nebolo dôchodcov, lekári by asi chodili po žobraní a to už ani nehovorím o farmaceutickom priemysle, ktorý by bez dôchodcov skolaboval... Tak a je to! Ešte raz si to po sebe prečítam, urobím si čiarku do denníka a dám si plus do karmy... No čo už, musím si sám, keď to tu nikto nečíta...
2008/11/17
Večer na tému...
Hríb už nie je Hríb! To je len také podobenstvo, že po niekoľkých reláciách STV2 Večer na tému... mám dojem, že je tu relácia hodná verejnoprávnej televízie, diskusia v pravom slova zmysle, s vopred neurčeným výsledkom. Viem, že som týmto názorom pobúril masy z blogu.sme, ale fakty (alebo názor) nepustia.
Má to menej osobného šarmu moderátora, napriek tomu otvorenosť týchto diskusií ma uspokojuje. Dnes o výročí slávneho Novembra. Najviac sa mi páčil výrok Vladimíra Ondruša, že komunizmus skončil vyhlásením Václava Klausa, že nepozná rozdiel medzi čistými a špinavými peniazmi, tým fakticky odštartoval kapitalizmus od piky... (nie je to citát, iba výklad jeho slov)...
Má to menej osobného šarmu moderátora, napriek tomu otvorenosť týchto diskusií ma uspokojuje. Dnes o výročí slávneho Novembra. Najviac sa mi páčil výrok Vladimíra Ondruša, že komunizmus skončil vyhlásením Václava Klausa, že nepozná rozdiel medzi čistými a špinavými peniazmi, tým fakticky odštartoval kapitalizmus od piky... (nie je to citát, iba výklad jeho slov)...
2008/11/16
Trnavská novéna
Ani neviem ako, odrazu som bol v Trnavskom Dóme sv. Mikuláša na slávnostnej omši k trojstému výročiu slzenia obrazu Panny Márie Trnavskej, ktorú celebroval arcibiskup Sokol. Podľa tradície, Panna Mária Trnavská ochránila mesto pred Turkami a tiež pred morom...
Videl som kostol, Baziliku minor plnú Trnavčanov, ktorý nezabúdajú. Počúval som podmaňujúcu zborovú recitáciu odriekavania litánií k Panne Márii, skoro zabudnuté cirkevné spevy.
Najviac ma potešil nezabudnuteľný zvuk starého organu, bezpečne som ho spoznával keď sa mu v exponovaných pasážach charakteristicky zachvieval hlas. A to všetko prostredníctvom priameho prenosu TV LUX...
2008/11/14
Historici a legendy
Ustav pamäti národa bude mať problémy v práci, ak aj na nás dopadne krátka pamäť, ako píšu české "lidovky" v článku "Záhada: Proč zmizely kádrové spisy...
Pre mňa je to trochu smiešna záhada, lebo pamäť mi stále dobre slúži a bolo to len toť nedávno, keď nám aj na Slovensku podnikové "kádrové a personálne útvary" vrátili všetky osobné kádrové materiály, ktoré na nás v rokoch totalitného režimu zozbierali.
Dôvod bol jednoduchý - išlo o zbierku osobných údajov, na ktoré má človek právo ochrany. Tak sa to aspoň vtedy politicky zdôvodňovalo, lebo vraj išlo o neoprávnené zhromažďovanie týchto hodnotení.
Čo už, prešiel krátky čas, problém je na stole, zatiaľ v Česku (lebo po každej revolúcii nastáva obdobie normalizácie...). Lidové noviny (LN) o tom píšu:
Podľa LN "Pamětníci si již dnes nevybavují..." skrátka, dnes sa hľadá akýsi fiktívny vinník, ktorý by sa priznal k tomu, že takýto postup inicioval a schválil a pozadie celej veci je vraj nejasné aj historikom...
Ono ani nejde tak o kádrové materiály obyčajných ľudí, ale o materiály pracovníkov a šéfov vo významných inštitúciách ako sú ministerstvá, súdy a prokuratúra, aspoň tak to zdôrazňujú české LN. Tento kúsok mozaiky po-novembrového vývoja vrhá istý tieň na tie udalosti a pripomína nám, pamätníkom, že niektorí ľudia sa zorientovali skôr, ako to nám všetkým došlo...
Keď som si onoho času listoval vrátenými kádrovými materiálmi, čudoval som sa, načo toľko fráz a hlúpostí niekedy niekomu bolo? Asi na nič, bola to iba daň nenásytnej systémovej byrokracii a systém bol, zrejme podľa cudzieho vzoru, nastavený na chytanie väčších rýb. Zároveň to bola akási poistka v rukách mocnejších, že niečo na teba máme, tak nevyskakuj...
Čudujem sa, že pozadie celej tej veci je nejasné historikom, keď na to stačí obyčajný sedliacky rozum, alebo zodpovedanie otázky - kto z toho mal prospech? Keby som im ponúkol tie moje, asi by nemali záujem ale tie, ktoré by o niečom dôležitom svedčili, sú už iste dávno v prachu...
Tu sa ukazuje, aké ťažké to mali podvodníci v starovekej Mezopotámii, keď sa zápisnice o ich prešľapoch, na hlinených tabuľkách zachovali dodnes. Neskôr stačilo zapáliť hoci aj Alexandrijskú knižnicu a historici, aj poctiví kultúrne scivilizovaní občania sa mohli od jedu rozpučiť.
Naše kompromitujúce papiere dobre horia a moderné médiá majú aj tú výhodu, že malým zásahom sa dá všetko zmazať a pritom sa ani z komína nezadymí... Horšie bude, keď sa uzákoní začínajúci trend centrálne uschovávaných dát v úložiskách, do ktorých je možné vkladať, ale vymazávať nie...
Nečudujem sa historikom z "ústavu", že sa spoliehajú na pamätníkov, lebo aj kedysi, keď chudoba nemala na atrament, história sa podávala ústnym podaním cez generácie a tak vznikali legendy, teda je to návrat k podstate...
A potom, zrejme je ešte stále lepšie na niektoré veci si nespomenúť, lebo to čo bolo pred necelými dvadsiatimi rokmi, je viac súčasnosť ako história.
Celý článok v LN
_______________
Alexandrijská knižnica:
...jednou z najpravdepodobnejších príčin jej zničenia bol jej požiar, ktorý založil G. Julius Cézar. Knižnica vtedy pravdepodobne z veľkej časti zhorela a za cisára Theodosia (okolo r. 382) bola definitívne zničená...
Pre mňa je to trochu smiešna záhada, lebo pamäť mi stále dobre slúži a bolo to len toť nedávno, keď nám aj na Slovensku podnikové "kádrové a personálne útvary" vrátili všetky osobné kádrové materiály, ktoré na nás v rokoch totalitného režimu zozbierali.
Dôvod bol jednoduchý - išlo o zbierku osobných údajov, na ktoré má človek právo ochrany. Tak sa to aspoň vtedy politicky zdôvodňovalo, lebo vraj išlo o neoprávnené zhromažďovanie týchto hodnotení.
Čo už, prešiel krátky čas, problém je na stole, zatiaľ v Česku (lebo po každej revolúcii nastáva obdobie normalizácie...). Lidové noviny (LN) o tom píšu:
Rozdanie kádrových spisov zamestnancom po novembri 1989 narušilo neskoršie previerky a historický výskum komunistického režimu.V článku sa ďalej píše, že
...v prvých týždňoch po 17. novembri 1989 si zamestnanci rozobrali kádrové spisy, ktoré boli na nich vedené."Tak tu moja skúsenosť hovorí niečo celkom iné - zamestnanci si nerozobrali tieto materiály, ale zamestnávatelia im ich rozdali, iný postup si v tom čase ani neviem predstaviť.
Podľa LN "Pamětníci si již dnes nevybavují..." skrátka, dnes sa hľadá akýsi fiktívny vinník, ktorý by sa priznal k tomu, že takýto postup inicioval a schválil a pozadie celej veci je vraj nejasné aj historikom...
Ono ani nejde tak o kádrové materiály obyčajných ľudí, ale o materiály pracovníkov a šéfov vo významných inštitúciách ako sú ministerstvá, súdy a prokuratúra, aspoň tak to zdôrazňujú české LN. Tento kúsok mozaiky po-novembrového vývoja vrhá istý tieň na tie udalosti a pripomína nám, pamätníkom, že niektorí ľudia sa zorientovali skôr, ako to nám všetkým došlo...
Keď som si onoho času listoval vrátenými kádrovými materiálmi, čudoval som sa, načo toľko fráz a hlúpostí niekedy niekomu bolo? Asi na nič, bola to iba daň nenásytnej systémovej byrokracii a systém bol, zrejme podľa cudzieho vzoru, nastavený na chytanie väčších rýb. Zároveň to bola akási poistka v rukách mocnejších, že niečo na teba máme, tak nevyskakuj...
Čudujem sa, že pozadie celej tej veci je nejasné historikom, keď na to stačí obyčajný sedliacky rozum, alebo zodpovedanie otázky - kto z toho mal prospech? Keby som im ponúkol tie moje, asi by nemali záujem ale tie, ktoré by o niečom dôležitom svedčili, sú už iste dávno v prachu...
Tu sa ukazuje, aké ťažké to mali podvodníci v starovekej Mezopotámii, keď sa zápisnice o ich prešľapoch, na hlinených tabuľkách zachovali dodnes. Neskôr stačilo zapáliť hoci aj Alexandrijskú knižnicu a historici, aj poctiví kultúrne scivilizovaní občania sa mohli od jedu rozpučiť.
Naše kompromitujúce papiere dobre horia a moderné médiá majú aj tú výhodu, že malým zásahom sa dá všetko zmazať a pritom sa ani z komína nezadymí... Horšie bude, keď sa uzákoní začínajúci trend centrálne uschovávaných dát v úložiskách, do ktorých je možné vkladať, ale vymazávať nie...
Nečudujem sa historikom z "ústavu", že sa spoliehajú na pamätníkov, lebo aj kedysi, keď chudoba nemala na atrament, história sa podávala ústnym podaním cez generácie a tak vznikali legendy, teda je to návrat k podstate...
A potom, zrejme je ešte stále lepšie na niektoré veci si nespomenúť, lebo to čo bolo pred necelými dvadsiatimi rokmi, je viac súčasnosť ako história.
Celý článok v LN
_______________
Alexandrijská knižnica:
...jednou z najpravdepodobnejších príčin jej zničenia bol jej požiar, ktorý založil G. Julius Cézar. Knižnica vtedy pravdepodobne z veľkej časti zhorela a za cisára Theodosia (okolo r. 382) bola definitívne zničená...
Sen a palacinky
Dnes ráno som vstával s odtlačkom sna v hlave. Kto mi ho tam vložil, ja predsa nie? Sen prichádza spravidla nepozorovane a hlavne v noci, keď spím a "ja" o sebe nerozhodujem. Prichádza, kedy sa "mu" zachce, bez môjho vedomia... Komu sa to zachce a kto je ten "mu"? Kto je môj sen, keď to nie som ja, ani moje vedomie?
Takéto múdre úvahy, otázky bez odpovedí mi vírili hlavou hneď ráno, ako som sa zobudil zo sna. Bol to "hrôzostrašný" sen o štatistike (!). Mal som za úlohu (kto mi ju dal?) zistiť, koľko je v našom kraji evanjelikov a koľko katolíkov... Výsledok bol ten, že v tom sne som sa začal zamýšľať nad tým, prečo sa takto delíme, keď dúfame, že Boh je len jeden?
A prečo sa delíme na národy a prečo hovoríme rôznymi jazykmi, keď myslíme rovnako, alebo aspoň veľmi podobne? Bolo to vždy tak, alebo pred biblickou stavbou Babylonskej veže všetci ľudia hovorili jedným jazykom? Asi ich bolo tak málo, že to inak ani nešlo... Potom sa im otvorili obzory a diaľky priniesli cudzincov ako stavebnú výpomoc.
V tom to asi je, tie otvorené obzory pospájali svety rôznych kultúr... Čo je to vlastne kultúra a čo je civilizácia? Stačí vziať do ruky slovník, alebo wikipédiu a je to jasné... Ibaže, prečo sa nezamyslieť? Mali sme tu iba jedného Adama a jednu Evu? Alebo sa ľudia najprv rozišli do sveta a žili dlhé veky oddelene, až kým niekoho unudeného nenapadlo postaviť vežu, ktorá by siahala až do Neba.
Je v tom vývoj, ktorý prebieha od mínusu k plusu a potom naopak. Je v tom akási sínusovka, ale prečo práve ona? Je v tom samoregulačný princíp vesmíru? Ktovie, možno sa národy opäť spoja a budú hovoriť jednou rečou, možno aj farba pleti sa časom unifikuje a vzrastom sa vyrovnáme tak, že sa skoro od seba nerozoznáme a začneme znovu, nepoučení stavať Babylonskú vežu siahajúcu až na Mars a ku hviezdam...
A budeme znovu vyhnaní z Raja.
Viem, že to nesedí s biblickým príbehom, ale je iná doba, myslíme na to isté, ibaže trochu inak. Tak ako ja som ráno premýšľal o svojom sne a teraz ma už tieto fantázie opúšťajú, lebo ich nahrádza čosi iné. To iné leží o pár poschodí nižšie ako hlava... No tak sa priznám, sú to palacinky s lekvárom, tvarohom a kakaom a to je veľká systémová zmena, tak už bežím, aby som nedopadol ako Piťo od Andera...
Takéto múdre úvahy, otázky bez odpovedí mi vírili hlavou hneď ráno, ako som sa zobudil zo sna. Bol to "hrôzostrašný" sen o štatistike (!). Mal som za úlohu (kto mi ju dal?) zistiť, koľko je v našom kraji evanjelikov a koľko katolíkov... Výsledok bol ten, že v tom sne som sa začal zamýšľať nad tým, prečo sa takto delíme, keď dúfame, že Boh je len jeden?
A prečo sa delíme na národy a prečo hovoríme rôznymi jazykmi, keď myslíme rovnako, alebo aspoň veľmi podobne? Bolo to vždy tak, alebo pred biblickou stavbou Babylonskej veže všetci ľudia hovorili jedným jazykom? Asi ich bolo tak málo, že to inak ani nešlo... Potom sa im otvorili obzory a diaľky priniesli cudzincov ako stavebnú výpomoc.
V tom to asi je, tie otvorené obzory pospájali svety rôznych kultúr... Čo je to vlastne kultúra a čo je civilizácia? Stačí vziať do ruky slovník, alebo wikipédiu a je to jasné... Ibaže, prečo sa nezamyslieť? Mali sme tu iba jedného Adama a jednu Evu? Alebo sa ľudia najprv rozišli do sveta a žili dlhé veky oddelene, až kým niekoho unudeného nenapadlo postaviť vežu, ktorá by siahala až do Neba.
Je v tom vývoj, ktorý prebieha od mínusu k plusu a potom naopak. Je v tom akási sínusovka, ale prečo práve ona? Je v tom samoregulačný princíp vesmíru? Ktovie, možno sa národy opäť spoja a budú hovoriť jednou rečou, možno aj farba pleti sa časom unifikuje a vzrastom sa vyrovnáme tak, že sa skoro od seba nerozoznáme a začneme znovu, nepoučení stavať Babylonskú vežu siahajúcu až na Mars a ku hviezdam...
A budeme znovu vyhnaní z Raja.
Viem, že to nesedí s biblickým príbehom, ale je iná doba, myslíme na to isté, ibaže trochu inak. Tak ako ja som ráno premýšľal o svojom sne a teraz ma už tieto fantázie opúšťajú, lebo ich nahrádza čosi iné. To iné leží o pár poschodí nižšie ako hlava... No tak sa priznám, sú to palacinky s lekvárom, tvarohom a kakaom a to je veľká systémová zmena, tak už bežím, aby som nedopadol ako Piťo od Andera...
2008/11/10
Cesta Styx
Podľa povesti je rieka Styx hranicou medzi svetom živých a ríšou mŕtvych. Voda rieky Styx robí tých, čo sa v nej vykúpu, nezraniteľnými – preto sa v nej napríklad kúpal aj Achilles. Na druhej strane bola voda vraj jedovatá, údajne ňou otrávili aj Alexandra Veľkého. (wikipedia)My máme, nad Nitrou "cestu smrti" a nikto na nej, nemá istotu návratu. Bola nedeľa, okolo obeda, keď som sa vydal na túto cestu. Minimálny "trafik" dával istotu a pohodlie, pocit nesmrteľnosti, aký asi mal Achilles... Jazda podľa najlepšieho vedomia a svedomia, teda podľa pravidiel.
Spiatočná cesta v nedeľňajšom podvečere bola diametrálne odlišná. Jazda s maximálnou opatrnosťou a predvídavosťou, aby ma tá voda neotrávila ako Alexandra...
Potme je cesta dosť neprehľadná, keď sa v protismere stovkou rúti súvislý rad svetiel a nedočkavci sa tlačia na môj kufor, čakajúc na svoju životnú príležitosť, aby mohli vyraziť vpred a boli prví v cieli, zase o auto bližšie k čelu kolóny, alebo tam, kde nechcú byť...
V takýchto kliešťach to nie je dvakrát príjemné, napriek tomu si držím odstup primeraný rýchlosti a mokrej vozovke. Z času na čas zisťujem, že som nad sto, ale nedá sa príliš tlmiť dynamika kolóny... Som spokojný, keď som na konci, nikam sa neponáhľam, iba chcem dôjsť v zdraví domov...
Biela čiara, dve neprerušované biele čiary, ani zákaz predbiehania pre niektoré ešpézetky zo začiatku abecedy neznamenajú žiadne prekážky v predbiehaní. Aj preto sa pre mnohých táto cesta premenila na cestu do záhrobia.
2008/11/04
Servisný deň
Inak povedané, deň venovaný údržbe a opravám hmotných i nehmotných záležitostí, alias "deň blbec".
Hneď ráno som v garáži našiel slepca, čo ani za svet nechcel rozsvietiť svoje lampy. Havarovaný hlavný spínač svetiel a to som sa ponáhľal do práce. Neostalo mi nič iné, len s ním skočiť do servisu, kde som na to konto nechal päťstovku.
Keď som už bol tak rozbehnutý, nahodil som do kufra aj zimné pneumatiky a v pneuservise som nechal 780 Sk. To preto, lebo som si tie zimné dal pred vyvážením aj umyť. Taký luxus... Aby to bolo komplet, zašiel som ešte na poštu zaplatiť mesačné poplatky za byt TV, rádio a podobné hlúposti. Toľko tuším ani za mesiac nezarobím...
Aha, a ešte sa s nami rozlúčil aj televízor, ale ten už dnes nebudem pitvať, nech si počká až keď budem mať náladu na ďalší servisný deň... Veď aj tak to asi skončí iba stanovením posmrtnej diagnózy. Dovtedy budeme bežať na piatom kolese, teda na "rezerve".
~~~~~~~~~~~~~~~~~
Na bežný servis povrchu počítačového monitora používam takú jemnú chlpatú antistatickú (alebo statickú?) kefu. Existuje aj špeciálny roztok na čistenie LCD monitorov, ale pri cene 500 Sk za malú fľaštičku, ostávam pri obyčajnej vlhkej optickej handre. Za veľké peniaze chcem primerane veľké veci...
Tá drastická operácia čistenia monitora sa aj tak koná len v mimoriadnych prípadoch, keď sa zídu pri monitore nadšenci, ktorí cítia potrebu ukázať prstom presne na ten ktorý zaujímavý pixel a tak nechávajú svoju biometrickú stopu nevyužitú na mieste, kde neskôr ruší moje kruhy, alebo chudák monitor schytá kvapôčkovú infekciu kýchajúcej obsluhy... Ešte že je zaočkovaný.
~~~~~~~~~~~~~~~~~
Z času na čas vznikne konflikt aj v medziľudských a susedských vzťahoch, aj tie treba občas podrobiť servisnej prehliadke, tak som sa dnes udobril so susedkou. Povedala, že už sa nehnevá za to, ako som jej nedávno vyčítal nedbalé upratovanie spoločných priestorov... (a ja tiež... sa už nehnevám).
Z času na čas sa niekde v byte vypáli žiarovka, alebo sa pokazí 40 rokov perfektne fungujúci vypínač, pekne obrastený vrstvami starých náterov, ako teraz nedávno, asi pred mesiacom... Čo je veľa, to je aj na mňa, tak som sa dnes rozhodol nahradiť ho novým, funkčným..
Pekne jemne som sa pohral so starými hliníkovými vodičmi a dielo sa podarilo, len mi ešte trochu brní v prste, ako som naslineným ukazovákom kontroloval, či je fáza tam, kde má byť..
Nakoniec sa zo mňa stal, na pol hodiny, mechanik nábytkárskych závodov. Zmontoval som si pohodlné kreslo k počítaču, lebo staré, ktoré som pred rokmi kúpil vyradené za 50 korún, ma už neuspokojovalo...
Nie že by bolo nefunkčné, ale akosi "morálne" zastaralo. Nevydržal som tu sedieť dlhšie ako pol hodinu, čo ale na druhej strane možno považovať za pozitívum, lebo pracovné prestávky pri počítači sú nanajvýš potrebné.
Teraz mi je hej, keď je zo mňa veľký manager, čo sedí v rovnomennom kresle. Ani neviem ako skončiť tento denný záznam, lebo sa mi veľmi dobre píše... Keby ma tak mohol niekto zastúpiť, to by bolo fajn...
- Práve som si spomenul, ako to doriešim, máme doma výbornú slivovicu, tak si nalejem, a nech ona píše....
~~~~~~~~~~~~~~~~~
Tá píše...
~~~~~~~~~~~~~~~~~
Hneď ráno som v garáži našiel slepca, čo ani za svet nechcel rozsvietiť svoje lampy. Havarovaný hlavný spínač svetiel a to som sa ponáhľal do práce. Neostalo mi nič iné, len s ním skočiť do servisu, kde som na to konto nechal päťstovku.
Keď som už bol tak rozbehnutý, nahodil som do kufra aj zimné pneumatiky a v pneuservise som nechal 780 Sk. To preto, lebo som si tie zimné dal pred vyvážením aj umyť. Taký luxus... Aby to bolo komplet, zašiel som ešte na poštu zaplatiť mesačné poplatky za byt TV, rádio a podobné hlúposti. Toľko tuším ani za mesiac nezarobím...
Aha, a ešte sa s nami rozlúčil aj televízor, ale ten už dnes nebudem pitvať, nech si počká až keď budem mať náladu na ďalší servisný deň... Veď aj tak to asi skončí iba stanovením posmrtnej diagnózy. Dovtedy budeme bežať na piatom kolese, teda na "rezerve".
~~~~~~~~~~~~~~~~~
Na bežný servis povrchu počítačového monitora používam takú jemnú chlpatú antistatickú (alebo statickú?) kefu. Existuje aj špeciálny roztok na čistenie LCD monitorov, ale pri cene 500 Sk za malú fľaštičku, ostávam pri obyčajnej vlhkej optickej handre. Za veľké peniaze chcem primerane veľké veci...
Tá drastická operácia čistenia monitora sa aj tak koná len v mimoriadnych prípadoch, keď sa zídu pri monitore nadšenci, ktorí cítia potrebu ukázať prstom presne na ten ktorý zaujímavý pixel a tak nechávajú svoju biometrickú stopu nevyužitú na mieste, kde neskôr ruší moje kruhy, alebo chudák monitor schytá kvapôčkovú infekciu kýchajúcej obsluhy... Ešte že je zaočkovaný.
~~~~~~~~~~~~~~~~~
Z času na čas vznikne konflikt aj v medziľudských a susedských vzťahoch, aj tie treba občas podrobiť servisnej prehliadke, tak som sa dnes udobril so susedkou. Povedala, že už sa nehnevá za to, ako som jej nedávno vyčítal nedbalé upratovanie spoločných priestorov... (a ja tiež... sa už nehnevám).
~~~~~~~~~~~~~~~~~
Z času na čas sa niekde v byte vypáli žiarovka, alebo sa pokazí 40 rokov perfektne fungujúci vypínač, pekne obrastený vrstvami starých náterov, ako teraz nedávno, asi pred mesiacom... Čo je veľa, to je aj na mňa, tak som sa dnes rozhodol nahradiť ho novým, funkčným..
Pekne jemne som sa pohral so starými hliníkovými vodičmi a dielo sa podarilo, len mi ešte trochu brní v prste, ako som naslineným ukazovákom kontroloval, či je fáza tam, kde má byť..
Nakoniec sa zo mňa stal, na pol hodiny, mechanik nábytkárskych závodov. Zmontoval som si pohodlné kreslo k počítaču, lebo staré, ktoré som pred rokmi kúpil vyradené za 50 korún, ma už neuspokojovalo...
Nie že by bolo nefunkčné, ale akosi "morálne" zastaralo. Nevydržal som tu sedieť dlhšie ako pol hodinu, čo ale na druhej strane možno považovať za pozitívum, lebo pracovné prestávky pri počítači sú nanajvýš potrebné.
Teraz mi je hej, keď je zo mňa veľký manager, čo sedí v rovnomennom kresle. Ani neviem ako skončiť tento denný záznam, lebo sa mi veľmi dobre píše... Keby ma tak mohol niekto zastúpiť, to by bolo fajn...
- Práve som si spomenul, ako to doriešim, máme doma výbornú slivovicu, tak si nalejem, a nech ona píše....
~~~~~~~~~~~~~~~~~
Tá píše...
~~~~~~~~~~~~~~~~~
2008/11/02
Číslo 5 ešte žije
...sú také dni, keď sa nič nedarí a potom prídu lepšie, alebo aspoň nádej na ne...Včera, dlho po polnoci som sa pokúšal oživiť môj starý skener na porte LPT1, pod systémom windows XP a nešlo to, tak som sa vzdal a skúsil som v oknách nainštalovať windows 98 na virtuálnej mašine. Zase nič.
...len blázon čas medzitým odpláva do neznáma v spomienkach...
Dnes ráno (10:30), po normálnom štarte windows XP som ho skúsil znovu zapnúť a on žije! Rozbehol sa a pracuje ako nový... Primax Colorado 600p, Made in China.
2008/10/31
Sviatok pozostalých
Oficiálne Sviatok všetkých svätých a po ňom hneď Spomienka na zosnulých. Každý svätý má teda dva sviatky - jeden samostatný a druhý spoločný. Tak či onak, začína to až zajtra, ale ja už dnes padám od únavy, lebo som porozvážal plný kufor chryzantém na cintoríny v širokom okolí. Preto dnes, lebo zajtra ma čaká druhá šichta.
Možno si poviete, že sa rúham, ale nie je to tak. Vyjadril som pietnú spomienku každému nášmu blízkemu zosnulému, nech ich pánboh oslávi, ako sa hovorievalo... Čo viac, sa dá urobiť? Ja si pri týchto príležitostiach, v rámci modlitby, najradšej spomínam na veselšie príhody zo života zosnulého. Iba v jednom prípade ide o trochu humornú pohrebnú spomienku.
Bolo dosť sychravo a všetci chlapi z rodiny (aj ja :) sme niesli truhlu s našou tetou k vykopanému hrobu. Vtedy sa to tak robilo. Všetko klapalo, len keď sme prišli k jame a chceli sme ju položiť na pripravené drúky, zistilo sa, že truhla je naopak, teda hlava bola tam, kde majú byť nohy a naopak...
Nestalo sa nič hrozné, čo by ste čakali, s rozmyslom a z posledných síl sme začali riešiť situáciu. Bolo to dosť náročné, urobiť kolo kolo mlynské na kopčekoch šmykľavej hliny, pred očami zástupov príbuzných a známych, ale v poriadku sme ju otočili.
Počas operácie "kolo-kolo" som si nevdojak predstavil tetu, ktorá mala svojský zmysel pre humor v každej situácii, ako sa tam vnútri pod fúzy usmieva a hneď mi bolo veselšie... Takže naozaj je to aj sviatok pozostalých, lebo všetko - radosti i starosti života ostávajú navždy iba na ich (na našich) pleciach...
Možno si poviete, že sa rúham, ale nie je to tak. Vyjadril som pietnú spomienku každému nášmu blízkemu zosnulému, nech ich pánboh oslávi, ako sa hovorievalo... Čo viac, sa dá urobiť? Ja si pri týchto príležitostiach, v rámci modlitby, najradšej spomínam na veselšie príhody zo života zosnulého. Iba v jednom prípade ide o trochu humornú pohrebnú spomienku.
Bolo dosť sychravo a všetci chlapi z rodiny (aj ja :) sme niesli truhlu s našou tetou k vykopanému hrobu. Vtedy sa to tak robilo. Všetko klapalo, len keď sme prišli k jame a chceli sme ju položiť na pripravené drúky, zistilo sa, že truhla je naopak, teda hlava bola tam, kde majú byť nohy a naopak...
Nestalo sa nič hrozné, čo by ste čakali, s rozmyslom a z posledných síl sme začali riešiť situáciu. Bolo to dosť náročné, urobiť kolo kolo mlynské na kopčekoch šmykľavej hliny, pred očami zástupov príbuzných a známych, ale v poriadku sme ju otočili.
Počas operácie "kolo-kolo" som si nevdojak predstavil tetu, ktorá mala svojský zmysel pre humor v každej situácii, ako sa tam vnútri pod fúzy usmieva a hneď mi bolo veselšie... Takže naozaj je to aj sviatok pozostalých, lebo všetko - radosti i starosti života ostávajú navždy iba na ich (na našich) pleciach...
2008/10/27
Moja najdrahšia
Začal som tak osobne, lebo som dostal list od mojej poisťovne so sumou zákonného poistenia vozidla na nasledujúci rok. To by bolo v poriadku, lenže tá suma je presne 3999,- Sk (132,78 €) s poznámkou, že v tej cene je započítaná celková výška bonusu 55% (slovom: päťdesiatpäť)...
Ak jednoducho uvažujem, tak bez bonusu by som mal platiť skoro 9 tis. Sk.
Pre zaujímavosť tu je niekoľko bodov vývoja ceny PZP v Sk:
rok ____ poistné__bonus _bez bonusu
2003 ...... 3456,- .....0% ........ 3456,-
2005 ...... 3968,- .....15% ........ 4668,-
2006 ...... 4076,- .....30% ........ 5952,-
2009 ...... 3999,- .....55% ........ 8886,-
Pozrel som sa na porovnanie výšky poistenia (do 1300 ccm) v rôznych poisťovniach ako nový vodič starého auta, teda bez bonusu pri rovnakej výške plnenia:
najlacnejšie ....... 3288,-
najdrahšie ....... 7400,-
moja je s bonusom 3999,- bez bonusu 8886,-
Pozdravujem ťa, moja najdrahšia, asi ti dám Zbohom...
Ak jednoducho uvažujem, tak bez bonusu by som mal platiť skoro 9 tis. Sk.
Pre zaujímavosť tu je niekoľko bodov vývoja ceny PZP v Sk:
rok ____ poistné__bonus _bez bonusu
2003 ...... 3456,- .....0% ........ 3456,-
2005 ...... 3968,- .....15% ........ 4668,-
2006 ...... 4076,- .....30% ........ 5952,-
2009 ...... 3999,- .....55% ........ 8886,-
Pozrel som sa na porovnanie výšky poistenia (do 1300 ccm) v rôznych poisťovniach ako nový vodič starého auta, teda bez bonusu pri rovnakej výške plnenia:
najlacnejšie ....... 3288,-
najdrahšie ....... 7400,-
moja je s bonusom 3999,- bez bonusu 8886,-
Pozdravujem ťa, moja najdrahšia, asi ti dám Zbohom...
2008/10/24
Joj, cigán
Včera som si spomenul na grófku Maricu, lebo si rád dávam ľudí a veci do vzájomných súvislostí. Takže v operete Emmericha Kálmána sa spieva známa pieseň "Joj, cigán..." a to mi chvíľami pripomenie naše komerčné televízne stanice, nielen Jojku.
Tým nechcem povedať, že vysielajú samé klamstvá, to božechráň, nie! Ani o takom niečom som nechcel hovoriť, to iba tie neodbytné asociácie... Teší ma, že máme ďalší slušný kanál na televízore s programom JOJ PLUS. Zopakovať si filmovú klasiku, nikdy nie je na škodu, ale dúfam, že to neskĺzne do hlbokého seriálového prepadliska.
Zatiaľ ma potešili Pierom Richardom, na druhej strane ma však sklamali ranným seriálom z archeologických vykopávok v Dallase... Akurát, keď ráno ide Dallas, musím raňajkovať sám, lebo by polovičke ušlo niečo z tých otrasných príbehov, ktoré už pozerá hádam štvrtýkrát... Nesťažujem sa, veď nič nie je dokonalé...
K TV programom mám viac výhrad ako pochvál... Aj dnes, pred chvíľou som čosi začul v TV a je jedno na akom kanáli, nejakú tú smotánku, celebritonoviny a či čo a bol to taký monotónne kolísavo spevavý hlas moderátorky, že keby som to mal počúvať dlhšie, určite dostanem morskú chorobu.
Podobne ma dojímajú správy o počasí, ktoré asi umelo zrýchľujú, lebo v realite by to nedokázala žiadna rosnička zomlieť tak rýchlo...
Na záver trochu vážnejšie spomeniem včerajšiu besedu na dvojke o sociálnom štáte. Nebolo to síce pod lampou, lebo lampa bola iba na okraji scény, ale téma to bola zaujímavá, aj diskusia zväčša vecná a podnetná. Vydržal som počúvať so záujmom až do konca.
Vraj aj na Joj plus budú dávať čosi také ako staré Pod lampou, aj s Hríbom.. To rozhodne vyskúšam a potom sa ozvem... (ťažká veta... :)
Dobrý večer.
Tým nechcem povedať, že vysielajú samé klamstvá, to božechráň, nie! Ani o takom niečom som nechcel hovoriť, to iba tie neodbytné asociácie... Teší ma, že máme ďalší slušný kanál na televízore s programom JOJ PLUS. Zopakovať si filmovú klasiku, nikdy nie je na škodu, ale dúfam, že to neskĺzne do hlbokého seriálového prepadliska.
Zatiaľ ma potešili Pierom Richardom, na druhej strane ma však sklamali ranným seriálom z archeologických vykopávok v Dallase... Akurát, keď ráno ide Dallas, musím raňajkovať sám, lebo by polovičke ušlo niečo z tých otrasných príbehov, ktoré už pozerá hádam štvrtýkrát... Nesťažujem sa, veď nič nie je dokonalé...
K TV programom mám viac výhrad ako pochvál... Aj dnes, pred chvíľou som čosi začul v TV a je jedno na akom kanáli, nejakú tú smotánku, celebritonoviny a či čo a bol to taký monotónne kolísavo spevavý hlas moderátorky, že keby som to mal počúvať dlhšie, určite dostanem morskú chorobu.
Podobne ma dojímajú správy o počasí, ktoré asi umelo zrýchľujú, lebo v realite by to nedokázala žiadna rosnička zomlieť tak rýchlo...
Na záver trochu vážnejšie spomeniem včerajšiu besedu na dvojke o sociálnom štáte. Nebolo to síce pod lampou, lebo lampa bola iba na okraji scény, ale téma to bola zaujímavá, aj diskusia zväčša vecná a podnetná. Vydržal som počúvať so záujmom až do konca.
Vraj aj na Joj plus budú dávať čosi také ako staré Pod lampou, aj s Hríbom.. To rozhodne vyskúšam a potom sa ozvem... (ťažká veta... :)
Dobrý večer.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)