Je jún a vonku je nepríjemných 13°C. Na okolie padla hmla, nezvyčajný úkaz na toto ročné obdobie a tento kraj. Hmla padá aj na ľudí, našťastie slnko už vychádza a rozptýlené pary padajú na zem ako jemná vlaha. Na jedno hmlisté ráno si spomínam z čias hlbokého socializmu.
Nie je to žiadna politika, len pripomenutie jednej starej fotografie, na ktorej je v pozadí veľký "billboard" s nápisom "Hmlisté ráno". Je to neuveriteľné, ale billboardy existovali u nás v Československu už v roku 1959. Boli to hlavne pútače na nové filmy v kinách a taký pútač mal rozmery najmenej 2x4 m.
Neskôr som sa dozvedel, ako sa také pútače vyrábali. Použil sa na to záber z filmu, premietnutý projektorom priamo na veľké plátno a maliar propagačného oddelenia kultúrneho domu to príslušnými farbami domaľoval. Zachovali sa tak proporcie a tvary originálu. Zdá sa to na prvý pohľad jednoduché, ale na dokončenie takého obrazu bolo treba mať aj istý talent.
Na mojej starej fotke je v pozadí obrovský pútač na maďarský film Hmlisté ráno (réžia László Ranódy). Nejde o ten film, nevidel som ho, ale iste to bol jeden z radu nezaujímavých filmov "socialistického realizmu" tých čias. Veď aj na tej starej fotografii som najkrajší ja, v bielom baloňáku hladko učesaný, zamyslene kráčajúc začiatkom Obchodnej ulice... :)
Hovorí sa, že lepšie raz vidieť, ako dvakrát počuť, ale na druhej strane, napísané podnecuje fantáziu, tak tú fotografiu nezverejním, aby ste si tú scénu, krajšiu ako z čierno-bieleho filmu Hmlisté ráno mohli vymaľovať podľa mojich premietnutých kontúr a proporcií. Veď o talenty u čitateľov wabovín nie je núdza...
2009/06/08
2009/06/06
Trhový princíp kalkulácie
Na trhovisko chodím rád, lebo tam stretávam už skoro ráno samých dobrých a usmiatych ľudí. Sem, tam stretnem kolegu z práce a prehodíme zopár viet, ale už tam mám aj dobrých známych trhovníkov a trhovníčky, viem od koho mám čo kúpiť, hoc aj len pre tú radosť z obchodovania na trhovom princípe...
Je radosť pokochať sa čerstvou zeleninou a zároveň vnímať stav dozrievania plodov v záhradách. Kde sú tie časy, keď prišli na trhovisko ľudia s neumytou mrkvou... Dnes som videl okrem čistej koreňovej zeleniny výber paprík, rajčiny a kaleráby, kel, hrášok a z ovocia dominovali jahody, čerešne a višne. Ešte stále sa ponúkajú aj zeleninové a kvetinové priesady.
Musím sa tu pochváliť, že višne na trhu sa ani zďaleka nevyrovnali tým našim zo záhrady, ktoré už dva týždne ochutnávam a teraz keď dospeli do plnej krásy, vône a višňovej chuti ich vo veľkom oberám. Niet nad to, vyliezť na strom a kŕmiť sa ako vtáctvo nebeské.
Višne majú výbornú vlastnosť, že narastú v skupinách. Stačí zovrieť stopky medzi prsty a naraz máte plné priehrštie tmavočervených sladkých plodov a po chvíli aj višňové ústa...
Je radosť oberať višne, ale aj iné plody zeme. Ten čas zbierania úrody mám najradšej a trvá od jari až do jesene. Už máme za sebou zber hrášku, višne sú takmer obraté, pokračujú jahody a začínajú sa červenať ríbezle. Dorastá cibuľka, cesnak sľubuje peknú úrodu a to už nehovorím o očakávanej bohatej úrode slivák, na ktoré mám už teraz chuť.
Rajčiny sa snažia dobehnúť chladné dni, plody sa guľatia a rastú, papriky majú nasadené množstvo plodov, niektoré už skoro v konzumnej zrelosti. Už som zjedol prvé dve vlastné feferónky... Na trh vlastne nemusím chodiť nakupovať, len si vychutnať ľudskú trhovnícku atmosféru a porovnať vlastné záhradkárske výsledky.
Na našom trhu sa okrem zeleniny predávajú aj mäsové výrobky, jedna babka ako celo-obecná predavačka tam nosí od ľudí na dedine všetko od klobás, cez šunku, oškvarky, krvavničky, jaternice, slaninu, ale aj pitvané husi, kačky a kurčatá. Tam som sa dnes postavil do radu a z dlhej chvíle som sledoval trhový princíp kalkulácie.
Chvíľu mi trvalo, kým som pochopil účelnosť eurokalkulačky, ktorú tetka (nény) trhovníčka používala. Najprv tovar odvážila, potom podľa váhy a druhu tovaru vyhľadala vo vlastnej tabuľke na formáte A4 príslušnú sumu a tú zapísala na kúsok papiera. Tak aj pri ďalších položkách, nakoniec tužkou podtrhla, spočítala (po maďarsky) a oznámila zákazníkovi výsledok.
A načo tam mala kalkulačku? No predsa pofukoval vetrík, tak kalkulačku vždy v medzičase položila na sčítací papierik ako ťažidlo, aby jej ten "sčot" vietor neodniesol...
Je radosť pokochať sa čerstvou zeleninou a zároveň vnímať stav dozrievania plodov v záhradách. Kde sú tie časy, keď prišli na trhovisko ľudia s neumytou mrkvou... Dnes som videl okrem čistej koreňovej zeleniny výber paprík, rajčiny a kaleráby, kel, hrášok a z ovocia dominovali jahody, čerešne a višne. Ešte stále sa ponúkajú aj zeleninové a kvetinové priesady.
Musím sa tu pochváliť, že višne na trhu sa ani zďaleka nevyrovnali tým našim zo záhrady, ktoré už dva týždne ochutnávam a teraz keď dospeli do plnej krásy, vône a višňovej chuti ich vo veľkom oberám. Niet nad to, vyliezť na strom a kŕmiť sa ako vtáctvo nebeské.
Višne majú výbornú vlastnosť, že narastú v skupinách. Stačí zovrieť stopky medzi prsty a naraz máte plné priehrštie tmavočervených sladkých plodov a po chvíli aj višňové ústa...
Je radosť oberať višne, ale aj iné plody zeme. Ten čas zbierania úrody mám najradšej a trvá od jari až do jesene. Už máme za sebou zber hrášku, višne sú takmer obraté, pokračujú jahody a začínajú sa červenať ríbezle. Dorastá cibuľka, cesnak sľubuje peknú úrodu a to už nehovorím o očakávanej bohatej úrode slivák, na ktoré mám už teraz chuť.
Rajčiny sa snažia dobehnúť chladné dni, plody sa guľatia a rastú, papriky majú nasadené množstvo plodov, niektoré už skoro v konzumnej zrelosti. Už som zjedol prvé dve vlastné feferónky... Na trh vlastne nemusím chodiť nakupovať, len si vychutnať ľudskú trhovnícku atmosféru a porovnať vlastné záhradkárske výsledky.
Na našom trhu sa okrem zeleniny predávajú aj mäsové výrobky, jedna babka ako celo-obecná predavačka tam nosí od ľudí na dedine všetko od klobás, cez šunku, oškvarky, krvavničky, jaternice, slaninu, ale aj pitvané husi, kačky a kurčatá. Tam som sa dnes postavil do radu a z dlhej chvíle som sledoval trhový princíp kalkulácie.
Chvíľu mi trvalo, kým som pochopil účelnosť eurokalkulačky, ktorú tetka (nény) trhovníčka používala. Najprv tovar odvážila, potom podľa váhy a druhu tovaru vyhľadala vo vlastnej tabuľke na formáte A4 príslušnú sumu a tú zapísala na kúsok papiera. Tak aj pri ďalších položkách, nakoniec tužkou podtrhla, spočítala (po maďarsky) a oznámila zákazníkovi výsledok.A načo tam mala kalkulačku? No predsa pofukoval vetrík, tak kalkulačku vždy v medzičase položila na sčítací papierik ako ťažidlo, aby jej ten "sčot" vietor neodniesol...
2009/06/04
Helga a podobné katastrofy
Vybral som si krátku blogovú dovolenku. Tie moje minulé "dovolenkové" dni sa vyznačujú akčnosťou aj časovým zaneprázdnením. Napriek tomu sa mi podarilo v jeden nudný večer ísť aj do kina na film "Líbáš jako Bůh".
Môj dojem z filmu bol dosť rozpačitý, taká priemerná komercia, ale predsa trochu vymakanejšia ako filmové vtípky Troškových "Kameňákov". Od začiatku filmu som sa musel zameriavať na Kamilu Magálovú, vždy ma zaujímajú slovenskí herci v českých filmoch. Napriek kritickému pohľadu mi v tomto filme Kamila celkom sedela, zahrala svoju rolu výborne a presvedčivo.
Bartoška a Holubová, to sú tiež herci, ktorí ma oslovujú zväčša pozitívne, v tomto smere som bol spokojný. O príbehu hovorí autorka scenára Marie Poledňáková, že je poskladaný z jej životných postrehov, napriek tomu, alebo práve preto sa celý niesol v rovine, ktorá diváka príliš nevťahuje do deja, ale na druhej strane ani príliš nenudí.
Bohužiaľ, z príbehu mi vypadla dôležitá pasáž, keď podvádzaná Holubová prichádza na chatu, kde sa má stretnúť s manželom (Kaiser) a jeho milenkou (Kamila). Vôbec neviem, čo sa tam stalo, ale neznáme je lákavé, tak to považujem za najlepšiu časť filmu... :)
V ten deň sme totiž mali na obed kapustnicu a ja som si upil aj zo surovej kapustovej šťavy a dôsledok sa dostavil práve v tej chvíli, keď sa všetci schádzali na chate. Jednoducho malá filmová katastrofa, našťastie som sedel na kraji...
Niekedy sa dejiny sa opakujú, podobná vec sa mi stala kedysi dávno, keď som šiel s kolegom na film Helga (1967). Ako sa patrí, pred kinom sme si dali poldeci s pivom... Moje vnútorné napätie z toho vyvrcholilo na začiatku exponovanej scény, keď som musel vyjsť zo sály...
Môj dojem z filmu bol dosť rozpačitý, taká priemerná komercia, ale predsa trochu vymakanejšia ako filmové vtípky Troškových "Kameňákov". Od začiatku filmu som sa musel zameriavať na Kamilu Magálovú, vždy ma zaujímajú slovenskí herci v českých filmoch. Napriek kritickému pohľadu mi v tomto filme Kamila celkom sedela, zahrala svoju rolu výborne a presvedčivo.
Bartoška a Holubová, to sú tiež herci, ktorí ma oslovujú zväčša pozitívne, v tomto smere som bol spokojný. O príbehu hovorí autorka scenára Marie Poledňáková, že je poskladaný z jej životných postrehov, napriek tomu, alebo práve preto sa celý niesol v rovine, ktorá diváka príliš nevťahuje do deja, ale na druhej strane ani príliš nenudí.
Bohužiaľ, z príbehu mi vypadla dôležitá pasáž, keď podvádzaná Holubová prichádza na chatu, kde sa má stretnúť s manželom (Kaiser) a jeho milenkou (Kamila). Vôbec neviem, čo sa tam stalo, ale neznáme je lákavé, tak to považujem za najlepšiu časť filmu... :)
V ten deň sme totiž mali na obed kapustnicu a ja som si upil aj zo surovej kapustovej šťavy a dôsledok sa dostavil práve v tej chvíli, keď sa všetci schádzali na chate. Jednoducho malá filmová katastrofa, našťastie som sedel na kraji...
Niekedy sa dejiny sa opakujú, podobná vec sa mi stala kedysi dávno, keď som šiel s kolegom na film Helga (1967). Ako sa patrí, pred kinom sme si dali poldeci s pivom... Moje vnútorné napätie z toho vyvrcholilo na začiatku exponovanej scény, keď som musel vyjsť zo sály...
"Helga je dokumentárny film ktorý pojednáva o telesných aspektoch ľudskej anatómie a reprodukcie. Od počiatočného štádia tehotenstva, až po pôrod, kamera sleduje Helgu cez všetky stavy, až k pôrodu. Tento kvázi - dokumentárny film sa opiera o lekárske poznatky. Skutočný pôrod je filmovaný v pozoruhodných sekvenciách detailných záberov." (zdroj)Moje dojmy z filmu "Líbáš jako Bůh" sú teda neúplné, ale to čo som napísal, platí. V Čechách má film dosť negatívne ohlasy ako sa píše na tejto stránke.
2009/05/28
Politický adrenalín
Na stránke www.aktuality.sk je článok o dvanástich hrozných poslancoch EP. Môžeme byť hrdí, máme v tom zozname svojho zástupcu: Peter Šťastný. Posúďte sami:
V zdôvodnení sa hovorí, že inicioval vo frakcii EPP-ED vznik monitorovacej skupiny pre Slovensko napriek tomu, že Slovensko má demokraticky zvolený parlament a legitímnu vládu, čím vznikol dojem, že na Slovensku chýba demokratický systém a nerešpektujú sa ľudské práva a práva občanov.Škrtám ho zo svojej kandidátnej listiny a s ním aj oficiálnu kandidátku strany č. 5.
2009/05/27
Čas úvah
Neviem, ako to urobiť, aby úvaha nevyznela len ako odraz momentálnej nálady autora. Písať v "depke" je odvážne. Ľudia s umeleckým nadaním si môžu dovoliť aj to, lebo aj negatívne emócie pôsobia na čitateľa, vyvolávajú súcit, zlosť, škodoradosť, jednoducho záujem a podobne, ale čo ja, keď ma už čitatelia upozorňujú na veľké medzery?
Včera som sa už chytal pomyselného pera zastrčeného pod klávesnicou, ale ma zaskočil pracovný príkaz, aby som uvaril niečo jednoduché na obed. Namiesto listovania stránkami gurmána som vzal peňaženku s párom drobných a zašiel som do neďalekého supermarketu a tam som sa zahral na fajnšmekra.
Osem balíčkov s bravčovým stehnom som prebral, kým som našiel ten najkrajší kúsok. Podotýkam, že ešte som nevedel, čo z toho bude. Potom mi padol do oka krásny veľký zeler a bolo rozhodnuté, bude to bravčové na zeleri. Poistil som to ešte slaninou a čínskou kapustou na šalát.
Predpokladám, že recept nečakáte, tá výsledná chuť je aj tak jasná. Dopadlo to výborne, nie som vôbec v šoku, pred jedlom som si dal, za náprstok moku... čo to táram, bol to riadny aperitív (50 ml) Staroslovanskej hrušky s extra veľkými kúskami ovocia, veď nie som krtko od deda Mládka. Chutilo. Aj hotové dielo podporené ešte kúskom feferónky a varenými zemiakmi chutilo výborne, tak nepíš o tom!
Popritom všetkom, život plynie za oknami svojim zúrivým tempom - ešte neskončila finančná kríza, ktorá sa postupne prelieva do morálnej krízy človečenstva, už sú za dverami ďalšie voľby do systému na zvládnutie našej európskej spoločnosti a za oknami sú aj prejavy klimatických zmien, za ktoré sami (ne)môžeme... Tak plynie bezvýznamný čas...
Včera som sa už chytal pomyselného pera zastrčeného pod klávesnicou, ale ma zaskočil pracovný príkaz, aby som uvaril niečo jednoduché na obed. Namiesto listovania stránkami gurmána som vzal peňaženku s párom drobných a zašiel som do neďalekého supermarketu a tam som sa zahral na fajnšmekra.
Osem balíčkov s bravčovým stehnom som prebral, kým som našiel ten najkrajší kúsok. Podotýkam, že ešte som nevedel, čo z toho bude. Potom mi padol do oka krásny veľký zeler a bolo rozhodnuté, bude to bravčové na zeleri. Poistil som to ešte slaninou a čínskou kapustou na šalát.
Predpokladám, že recept nečakáte, tá výsledná chuť je aj tak jasná. Dopadlo to výborne, nie som vôbec v šoku, pred jedlom som si dal, za náprstok moku... čo to táram, bol to riadny aperitív (50 ml) Staroslovanskej hrušky s extra veľkými kúskami ovocia, veď nie som krtko od deda Mládka. Chutilo. Aj hotové dielo podporené ešte kúskom feferónky a varenými zemiakmi chutilo výborne, tak nepíš o tom!
Popritom všetkom, život plynie za oknami svojim zúrivým tempom - ešte neskončila finančná kríza, ktorá sa postupne prelieva do morálnej krízy človečenstva, už sú za dverami ďalšie voľby do systému na zvládnutie našej európskej spoločnosti a za oknami sú aj prejavy klimatických zmien, za ktoré sami (ne)môžeme... Tak plynie bezvýznamný čas...
2009/05/23
Život nás učí
Potreboval som narýchlo umyť auto, tak som zašiel do samoobslužnej autoumyvárky na mincový automat. Platí sa pol eurom, prvý mi pustil vodu asi na 20 sekúnd a mala to byť minúta. Druhý ešte kratšie. Na tretiu a štvrtú mincu som skúsil šampón, ale ten ani necekol. Už som tušil, že z tohto "lacného" umývanie nič nebude.
Zašiel som reklamovať do kancelárie zlodejstvo automatu. Po dvoch telefonátoch mi slečna usmievavá oznámila, že mám počkať kým príde technik, lebo je v meste a príde asi za 15 minút. Nevydržal som čakať ani 10 minút, ušiel som so stratou 2 € do najbližšej automatickej umyvárne, kde som zaplatil za kompletné umytie 10 €, teda spolu ma to umývanie stálo 12.
Poučenie: Do zlodejskej samoobslužnej umývačky už nikdy viac...
Cestou domov som zašiel do supermarketu, mal som domov priniesť šalát k obedu. Chcel som kúpiť aj zopár lacných rožkov, ale pri zásobníku stál starší pán so šedinami a neohrozene strkal svoju prednú končatinu hlboko do kopy rožkov holými rukami preberal a obchytkával tučné rožky do nekonečna. Zrazu mi zašla chuť na čerstvé pečivo.
Poučenie: Vyšší vek a šediny nie sú zárukou múdrosti a ohľaduplnosti...
Zašiel som reklamovať do kancelárie zlodejstvo automatu. Po dvoch telefonátoch mi slečna usmievavá oznámila, že mám počkať kým príde technik, lebo je v meste a príde asi za 15 minút. Nevydržal som čakať ani 10 minút, ušiel som so stratou 2 € do najbližšej automatickej umyvárne, kde som zaplatil za kompletné umytie 10 €, teda spolu ma to umývanie stálo 12.
Poučenie: Do zlodejskej samoobslužnej umývačky už nikdy viac...
Cestou domov som zašiel do supermarketu, mal som domov priniesť šalát k obedu. Chcel som kúpiť aj zopár lacných rožkov, ale pri zásobníku stál starší pán so šedinami a neohrozene strkal svoju prednú končatinu hlboko do kopy rožkov holými rukami preberal a obchytkával tučné rožky do nekonečna. Zrazu mi zašla chuť na čerstvé pečivo.
Poučenie: Vyšší vek a šediny nie sú zárukou múdrosti a ohľaduplnosti...
2009/05/22
Šaty a človek
V predchádzajúcom článku som sa zaoberal pohľadom na ľudskú nahotu, niekto by si mohol myslieť, že som propagátor nudizmu, ale nie je to tak. Som individualista a patrím k plavkovej väčšine. Všetky spolky, hoc aj na základe nahoty, sú mi proti srsti, som ochotný združovať sa len do relatívne voľných a oblečených spoločenstiev.
Výchova nepustí, v otázke FKK som neutrál, ktorý síce patrí k tradičnej väčšine, ale nemá podstatné výhrady proti inej kultúre prirodzenej voľnosti. Pravdou je, že kultúra "naturizmu" pri pohľade z vonku má istú príťažlivosť (možno neopodstatnenú), ako som to načrtol v predchádzajúcom článku...
Na isté vyváženie by som teraz rád opísal svoj dojem z iného priestoru, ale v podobne ľudskej záležitosti. Bolo to na termálnom kúpalisku s vynikajúcou horúcou vodou, ktorá má podobné zloženie ako voda v Mŕtvom mori a je na isté spektrum chorôb liečivá.
Bolo to moje prvé plávanie v tomto roku, tak som si to patrične užíval, ale aj posedenie v preplnených bazénoch s horúcou morskou vodou na moju kostru pôsobilo blahodarne. Z dlhej chvíle som pozoroval ľudí a robil som si malú súkromnú štatistiku o obraze československého (...) národa, lebo také býva zloženie návštevníkov kúpaliska.
Vyšlo mi to tak, že prevládajúca väčšina nás sú ľudia stredného a vyššieho veku, zväčša chlapi s pupkami, s boľavými chrbticami a plešinou, alebo so šedinami. O ženách v tejto vzorke tiež nemožno povedať, že sú štíhle a mladistvo krásne, aj keď vcelku zásadne krajšie ako muži, čo je pochopiteľné...
Samozrejme, že je to dané liečebným charakterom kúpeľov, kde si poväčšine chodia ľudia liečiť neduhy nadobudnuté opotrebením prácou, nesprávnymi návykmi a tiež aj vekom. Túto súkromnú mini štatistiku som tu uviedol s cieľom priblížiť dané prostredie, v ktorom sa tentokrát moje pozorovanie uskutočnilo.
Naskytol sa mi tam v hojnom počte pohľad na ľudí v strednom veku a starších, zväčša s nadváhou a poznačených životom. V plavkách. Vnímal som ich stav s pochopením a realisticky, lebo už začínam chápať aj ja, o čom je život...
Zaujímavý zlom nastal, v čase odchodu, keď sa výletníci prezliekli z plaviek do civilného oblečenia. Už to neboli polonahé telá s nedokonalými postavami a neistou chôdzou, ale zrazu to boli vážení páni a ctihodné dámy... Oblečenie zmenilo ich fazónu na spoločensky obvyklú a tak som ich hneď vnímal v duchu tej starej pravdy, že šaty robia človeka.
Výchova nepustí, v otázke FKK som neutrál, ktorý síce patrí k tradičnej väčšine, ale nemá podstatné výhrady proti inej kultúre prirodzenej voľnosti. Pravdou je, že kultúra "naturizmu" pri pohľade z vonku má istú príťažlivosť (možno neopodstatnenú), ako som to načrtol v predchádzajúcom článku...
Na isté vyváženie by som teraz rád opísal svoj dojem z iného priestoru, ale v podobne ľudskej záležitosti. Bolo to na termálnom kúpalisku s vynikajúcou horúcou vodou, ktorá má podobné zloženie ako voda v Mŕtvom mori a je na isté spektrum chorôb liečivá.
Bolo to moje prvé plávanie v tomto roku, tak som si to patrične užíval, ale aj posedenie v preplnených bazénoch s horúcou morskou vodou na moju kostru pôsobilo blahodarne. Z dlhej chvíle som pozoroval ľudí a robil som si malú súkromnú štatistiku o obraze československého (...) národa, lebo také býva zloženie návštevníkov kúpaliska.
Vyšlo mi to tak, že prevládajúca väčšina nás sú ľudia stredného a vyššieho veku, zväčša chlapi s pupkami, s boľavými chrbticami a plešinou, alebo so šedinami. O ženách v tejto vzorke tiež nemožno povedať, že sú štíhle a mladistvo krásne, aj keď vcelku zásadne krajšie ako muži, čo je pochopiteľné...
Samozrejme, že je to dané liečebným charakterom kúpeľov, kde si poväčšine chodia ľudia liečiť neduhy nadobudnuté opotrebením prácou, nesprávnymi návykmi a tiež aj vekom. Túto súkromnú mini štatistiku som tu uviedol s cieľom priblížiť dané prostredie, v ktorom sa tentokrát moje pozorovanie uskutočnilo.
Naskytol sa mi tam v hojnom počte pohľad na ľudí v strednom veku a starších, zväčša s nadváhou a poznačených životom. V plavkách. Vnímal som ich stav s pochopením a realisticky, lebo už začínam chápať aj ja, o čom je život...
Zaujímavý zlom nastal, v čase odchodu, keď sa výletníci prezliekli z plaviek do civilného oblečenia. Už to neboli polonahé telá s nedokonalými postavami a neistou chôdzou, ale zrazu to boli vážení páni a ctihodné dámy... Oblečenie zmenilo ich fazónu na spoločensky obvyklú a tak som ich hneď vnímal v duchu tej starej pravdy, že šaty robia človeka.
2009/05/21
Donaha
Najdôležitejším lákadlom článku je nadpis. Už druhý deň mi hlavou blúdi nahota, ale nie v takom prenesenom význame slova, že nič, len prázdno v makovici, láka ma nahota ľudskej prirodzenosti. Nedávno som čítal, že už aj na jednom slovenskom termálnom kúpalisku otvorili nudistickú sekciu, na streche jednej z budov areálu kúpaliska.
Je tam vraj bazén a všetko čo k tomu patrí a je to tak vysoko, že z okolia tam nemožno ani z ďaleka nahliadnuť. To jediné mi tam pripadá trochu proti zmyslu nahoty, skrývať svoje nahé telá pred zvedavcami zvonka... To aby som si objednal vyhliadkový let helikoptérou, keď sa budem chcieť pokochať... Trochu drahé krochkanie...
Ale teraz už vážne, na nahote je niečo príťažlivé. Už raz som tu o tom písal, ako som vnímal ženy na pláži v prevedení hore bez, na Istrii a bol som prekvapený, ako sa ženy jedna od druhej líšia, už to neboli uniformované manekýnky v plavkách, ale každá pútala "nenápadné zraky" inou formou svojej príťažlivosti. Vtedy sa predo mnou otvoril nádherný svet pestrosti ženskej krásy...
Bolo to prekvapivé, milé aj vzrušujúce. Vidieť a tváriť sa, že nevidím, už to samé je vzrušujúce ako zahryznutie do zakázaného ovocia... Nemal som príležitosť k rozhovoru s takto odetou ženou a stále ma to láka, skúmať sám seba, kam by moje oči a hlavne myseľ hoc aj periférne stále blúdili. A to hovorím len o "hore bez" :).
Raz sme tam zablúdili, celá skupina plavkatých na riadnu nudistickú pláž a zbadali sme sa až keď sme ich videli hrať volejbal - muži i ženy vyskakovali za loptou a cimprlátka im poletovali vzduchom. Tam nebol čas hodnotiť dojmy, lebo hneď ako sme zistili svoj omyl, vycúvali sme do bezpečne odetého priestoru. Skrátka, verejná nahota je lákavá a pre celoživotného plavkáča je to terra inkognita, nepreskúmaný terén, mapa s nápisom Hic sunt leones...
Nehovorím, že v súkromí sme si to nevyskúšali, to by sme neboli ľudia, aby sme svoje tajné chúťky neskúsili v praxi, ako raz keď sme si sadli štyria k jednej veľkej bonboniére a chutnali sme bonbóny až kým neostala za pár minút prázdna. Tak sme si vo štvorici splnili detský sen o tom, že nás raz zatvoria do cukrárne a budeme jesť iba samé dobroty.
Len k tej verejnej nahote na pláži akosi nedošlo...
Stále tu však isté šance sú, hoci aj v Štúrove na streche...
Je tam vraj bazén a všetko čo k tomu patrí a je to tak vysoko, že z okolia tam nemožno ani z ďaleka nahliadnuť. To jediné mi tam pripadá trochu proti zmyslu nahoty, skrývať svoje nahé telá pred zvedavcami zvonka... To aby som si objednal vyhliadkový let helikoptérou, keď sa budem chcieť pokochať... Trochu drahé krochkanie...
Ale teraz už vážne, na nahote je niečo príťažlivé. Už raz som tu o tom písal, ako som vnímal ženy na pláži v prevedení hore bez, na Istrii a bol som prekvapený, ako sa ženy jedna od druhej líšia, už to neboli uniformované manekýnky v plavkách, ale každá pútala "nenápadné zraky" inou formou svojej príťažlivosti. Vtedy sa predo mnou otvoril nádherný svet pestrosti ženskej krásy...
Bolo to prekvapivé, milé aj vzrušujúce. Vidieť a tváriť sa, že nevidím, už to samé je vzrušujúce ako zahryznutie do zakázaného ovocia... Nemal som príležitosť k rozhovoru s takto odetou ženou a stále ma to láka, skúmať sám seba, kam by moje oči a hlavne myseľ hoc aj periférne stále blúdili. A to hovorím len o "hore bez" :).
Raz sme tam zablúdili, celá skupina plavkatých na riadnu nudistickú pláž a zbadali sme sa až keď sme ich videli hrať volejbal - muži i ženy vyskakovali za loptou a cimprlátka im poletovali vzduchom. Tam nebol čas hodnotiť dojmy, lebo hneď ako sme zistili svoj omyl, vycúvali sme do bezpečne odetého priestoru. Skrátka, verejná nahota je lákavá a pre celoživotného plavkáča je to terra inkognita, nepreskúmaný terén, mapa s nápisom Hic sunt leones...
Nehovorím, že v súkromí sme si to nevyskúšali, to by sme neboli ľudia, aby sme svoje tajné chúťky neskúsili v praxi, ako raz keď sme si sadli štyria k jednej veľkej bonboniére a chutnali sme bonbóny až kým neostala za pár minút prázdna. Tak sme si vo štvorici splnili detský sen o tom, že nás raz zatvoria do cukrárne a budeme jesť iba samé dobroty.
Len k tej verejnej nahote na pláži akosi nedošlo...
Stále tu však isté šance sú, hoci aj v Štúrove na streche...
2009/05/18
Rodová rovnosť
Neviem či je to náhoda, alebo riadenie osudu, že som v predchádzajúcom článku vynechal akurát kandidátku, ktorá je expertkou v otázke rovnosti.
Neviem presne čo tá rodová rovnosť obnáša v expertných záležitostiach, do akej miery sa máme vzájomne vyrovnať, ale dúfam, že niektoré aspekty ostanú navždy antagonistické, ale nie v zmysle nepriateľstva, ale v zmysle toho pravého spojenia protikladov a nezrovnateľných rozdielností, čo do seba niekedy tak nádherne zapadajú...
Ale o tom som nechcel, to je záležitosť pre expertov rovnosti, do ktorej sa obyčajný muž nemôže rozumieť... Inak to celé chápem, ako deľbu práce a údelu v spolužití, na základe rovnosti, ale tá rovnosť je skôr v rovine ideovej a filozofickej, v žiadnom prípade nie v rovine otrocky matematickej.
Niekde do rodovej rovnosti musia vstupovať aj schopnosti a predpoklady dané telesnou stavbou, aj údelom, lebo ženy budú vždy privádzať na svet deti a do rodovej rovnosti na pracovisku vstupujú aj všeobecné kritériá vzdelania, inteligencie, pracovnej disciplíny, výkonu a mnoho iných maličkostí, ktoré zvyčajne zamestnávatelia hodnotia ako mieru prispenia pracovníka k zisku podniku.
Nakoniec celú rodovú rovnosť možno zredukovať na rovnosť šancí... Rovnaká štartovacia čiara pre súťaž, ale kde ju narysovať? V okamihu narodenia sme rovní ako už nikdy potom, že dievčatá cikajú inak ako chlapci, to je len taký malý detail. Rodové rozdiely do nás vnáša inštinkt prírody a tak trochu potom aj výchova.
To rozdelenie v puberte je nutné, aby sa mohli nájsť páry vhodné k pokračovaniu rodu, lebo zblízka je vidieť len detaily a celok sa stráca, preto musia pohlavia hľadať partnerov s dostatočným odstupom. Potom opäť prichádza k miernemu zjednoteniu na pracoviskách, až nakoniec príde čas, kedy nastane absolútna rodová rovnovsť - v domove dôchodcov.
Neviem presne čo tá rodová rovnosť obnáša v expertných záležitostiach, do akej miery sa máme vzájomne vyrovnať, ale dúfam, že niektoré aspekty ostanú navždy antagonistické, ale nie v zmysle nepriateľstva, ale v zmysle toho pravého spojenia protikladov a nezrovnateľných rozdielností, čo do seba niekedy tak nádherne zapadajú...
Ale o tom som nechcel, to je záležitosť pre expertov rovnosti, do ktorej sa obyčajný muž nemôže rozumieť... Inak to celé chápem, ako deľbu práce a údelu v spolužití, na základe rovnosti, ale tá rovnosť je skôr v rovine ideovej a filozofickej, v žiadnom prípade nie v rovine otrocky matematickej.
Niekde do rodovej rovnosti musia vstupovať aj schopnosti a predpoklady dané telesnou stavbou, aj údelom, lebo ženy budú vždy privádzať na svet deti a do rodovej rovnosti na pracovisku vstupujú aj všeobecné kritériá vzdelania, inteligencie, pracovnej disciplíny, výkonu a mnoho iných maličkostí, ktoré zvyčajne zamestnávatelia hodnotia ako mieru prispenia pracovníka k zisku podniku.
Nakoniec celú rodovú rovnosť možno zredukovať na rovnosť šancí... Rovnaká štartovacia čiara pre súťaž, ale kde ju narysovať? V okamihu narodenia sme rovní ako už nikdy potom, že dievčatá cikajú inak ako chlapci, to je len taký malý detail. Rodové rozdiely do nás vnáša inštinkt prírody a tak trochu potom aj výchova.
To rozdelenie v puberte je nutné, aby sa mohli nájsť páry vhodné k pokračovaniu rodu, lebo zblízka je vidieť len detaily a celok sa stráca, preto musia pohlavia hľadať partnerov s dostatočným odstupom. Potom opäť prichádza k miernemu zjednoteniu na pracoviskách, až nakoniec príde čas, kedy nastane absolútna rodová rovnovsť - v domove dôchodcov.
2009/05/16
Kandidátna listina č. 18
Za dverami sú opäť voľby. Práve som dostal informačné materiály a zoznam kandidátov. Vcelku zábavné, keď si uvedomím, že naposledy som počul o europoslancoch pri posledných eurovoľbách... Asi som nepozorný sledovač poslancov. Vlastne ani neviem, prečo by mali počas funkčného obdobia komunikovať s voličmi, majú svoju stoličku a iste aj plno starostí, čo s tým.
€-poslanci sú iste dostatočne zabezpečení, majú plat, aj cestovné náhrady a ktovie, čo ešte. Čas trávia cestovaním a občasným sedením kdesi ďaleko a vysoko. Možno by bolo dobré, keby to bolo tak zariadené, ako v tom vtipe o súdruhovi Žinčicovi, kto ešte nebol poslanec, nech sa prihlási... Časom by sme sa tam všetci vystriedali a všetci by sme boli uspokojení.
Stranícke kandidátky mi vôbec nevyhovujú, ja by som radšej volil svojich známych, hoci aj naprieč celým politickým spektrom, len podľa osobných sympatií... Ktovie ako by to v takom prípade dopadlo? Pre názornosť som si zostavil vlastný výber zo zapísaných kandidátov, ktorých poznám aspoň z počutia:
Moja listina č. 18 (podľa zásady, že každý máme svojich známych).
Dodatočne: mea culpa, nejakým zvláštnym riadením osudu som na zelenej listine prehliadol Oľgu Pietruchovú a pritom ona je neprehliadnuteľná... :) dávam jej poradové číslo 26.
Poznámka: Tento text nie je o reálnej politike, je iba pokusom o úsmev nad politikou.
€-poslanci sú iste dostatočne zabezpečení, majú plat, aj cestovné náhrady a ktovie, čo ešte. Čas trávia cestovaním a občasným sedením kdesi ďaleko a vysoko. Možno by bolo dobré, keby to bolo tak zariadené, ako v tom vtipe o súdruhovi Žinčicovi, kto ešte nebol poslanec, nech sa prihlási... Časom by sme sa tam všetci vystriedali a všetci by sme boli uspokojení.
Stranícke kandidátky mi vôbec nevyhovujú, ja by som radšej volil svojich známych, hoci aj naprieč celým politickým spektrom, len podľa osobných sympatií... Ktovie ako by to v takom prípade dopadlo? Pre názornosť som si zostavil vlastný výber zo zapísaných kandidátov, ktorých poznám aspoň z počutia:
Moja listina č. 18 (podľa zásady, že každý máme svojich známych).
1. Jozef Mihál - občas si prečítam jeho praktické rady z daňovej poradne.Keďže volíme iba 13 poslancov, z týchto mojich známych by som musel polovicu vyhodiť. Možno by som našiel aj dvoch na zakrúžkovanie...
2. Eduard Chmelár - bloger a človek, ktorý sa snaží myslieť objektívne.
3. Sergej Kozlík - od euro-poslancovania, málo o ňom počuť.
4. Peter Baco - matne si ešte na neho spomínam, tuším, že pôdohospodárstvo.
5. Irena Belohorská - vzácna žena, podobne ako Sergej.
6. Boris Zala - krajan s impozantnou bradou.
7. Monika Flašíková-Beňová - spomínam si na ňu s jedným priezviskom.
8. Ľubica Trubíniová - značkovaná zelená, ak sa nemýlim.
9. Milan Barlog - bloger a strážca parku (ak je to on?).
10. Eduard Kukan - krajan bez brady a bez fúzov.
11. Peter Šťastný - kto by nepoznal nášho Golonku?
12. Aleksander Slafkovský - ak sa nemýlim bývalý primátor L. Mikuláša.
13.Pavel Titl - bloger (ak je to on)
14. Ivan Barin - bloger (ak je to on)
15. Vladimír Palko - v čerstvej pamäti
16. Peter Osuský - osobne, ale s iným názorom na zdravotníctvo.
17. Alojz Rakús - jasné, bývalí ministri sa zapíšu.
18. František Mikloško - kandidát na prezidenta a poslanec s humorom.
19. Pavol Minárik - neviem odkiaľ, ale už som o ňom počul.
20. Rudolf Bauer - ako primátor Košíc.
21. Edit Bauer - občas ju stretnem v termále DS.
22. Karol Ondriaš - len z počutia.
23. Rafael Rafaj - aktivista SNS, ktorý sa stihol presláviť.
24. Ibrahim Maiga - sranda musí byť, aj keby nebolo o čom spievať.
25. Martin Fronc - no známa postava, aj svojim zjavom.
Dodatočne: mea culpa, nejakým zvláštnym riadením osudu som na zelenej listine prehliadol Oľgu Pietruchovú a pritom ona je neprehliadnuteľná... :) dávam jej poradové číslo 26.
Poznámka: Tento text nie je o reálnej politike, je iba pokusom o úsmev nad politikou.
2009/05/15
Kartičkovanie
Keď som bol malý, občas mi teta Helena rozprávala príbehy z biblie. Rozprávala mi aj o tajuplných Sybiliných proroctvách o konci sveta. Vtedy sa vraj budú zmenšovať rozdiely medzi pohlaviami, ženy budú nosiť nohavice ako muži. (Len tak mi napadá, že v biblických časoch asi tiež nebol veľký rozdiel medzi oblečením muža a ženy...)
Peniaze sa prestanú používať, na všetko budú kartičky... Nepredstaviteľné v polovici minulého storočia, ale dnes je to všetko tak, ako v proroctve. V peňaženkách nosíme karty namiesto peňazí a ženy už tak dlho nosia nohavice, že sa nám v nich niekedy dokonca páčia viac, ako v ženských šatách.
Nedávno ma nahovorili v jednej lekárni, že mi vypíšu kartičku a na ňu budem dostávať u nich zľavu pri nákupoch. Mám kartičku aj na nákup nábytku vo veľkopredajni, kde už asi nikdy nič nekúpim, mám kartu na čerpanie benzínu, kde zbieram body... V Amerike vraj dokonca zlodeji otvárajú dvere kreditnou kartičkou (to mám zo starších filmov, dnes už otvárajú dvere pištoľou...).
Už neviem, kam mám ukladať všetky tie kreditky a debetky a vernostné karty. Včera som bol v jednej lekárni a pri platení som vytiahol lekárenskú kartu, aby mi dali zľavu... Magistra sa len tak zbežne pozrela na moju kartičku a s úsmevom mi zahlásila, že zľavu mi nedá. Vzápätí som pochopil, keď som porovnal logo na jej visačke s mojou kartou - bola z konkurenčnej lekárne... Aj to má na svedomí koniec sveta.
Peniaze sa prestanú používať, na všetko budú kartičky... Nepredstaviteľné v polovici minulého storočia, ale dnes je to všetko tak, ako v proroctve. V peňaženkách nosíme karty namiesto peňazí a ženy už tak dlho nosia nohavice, že sa nám v nich niekedy dokonca páčia viac, ako v ženských šatách.
Nedávno ma nahovorili v jednej lekárni, že mi vypíšu kartičku a na ňu budem dostávať u nich zľavu pri nákupoch. Mám kartičku aj na nákup nábytku vo veľkopredajni, kde už asi nikdy nič nekúpim, mám kartu na čerpanie benzínu, kde zbieram body... V Amerike vraj dokonca zlodeji otvárajú dvere kreditnou kartičkou (to mám zo starších filmov, dnes už otvárajú dvere pištoľou...).
Už neviem, kam mám ukladať všetky tie kreditky a debetky a vernostné karty. Včera som bol v jednej lekárni a pri platení som vytiahol lekárenskú kartu, aby mi dali zľavu... Magistra sa len tak zbežne pozrela na moju kartičku a s úsmevom mi zahlásila, že zľavu mi nedá. Vzápätí som pochopil, keď som porovnal logo na jej visačke s mojou kartou - bola z konkurenčnej lekárne... Aj to má na svedomí koniec sveta.
Reklama na sprostosti
Niekedy to tak vypáli, že aj na blogu robíme reklamu hlúpostiam do neba volajúcim. Napríklad takouto vetou:
tak normálny mladý človek, možno Dzurindovec, alebo SASák, s iskrivým intelektom, ovládajúci manažérsku angličtinu, zabúdajúci slovenskú gramatiku, ovládajúci prácu so zastaralým súdobým PC, má divný vkus nezrelej mladosti a pohŕda staršími, má divné zvyky, nosí výlučne značkové ošatenie, vo voľbách sa orientuje jediným správnym smerom a nechápe prečo existujú aj iné, je zdravý a vyšportovaný ako rybička, nikdy nezavadzia iným, ale jemu zavadzajú starší,
taký mladý človek nikdy nezostarne a hlavne, nezmúdrie.
(citát prevzatý z Bútľavej vŕby)
"...starí ľudia... sú dedinčania, možno mečiarovci, komunisti, kostolné baby, senilní sklerotici, ktorí neovládajú manažérsku angličtinu ani prácu s PC, majú divný vkus, divné zvyky, divné volebné správanie, sú závislí od zdravotnej starostlivosti, skrátka zavadzajú."Ak by to tak malo byť,
tak normálny mladý človek, možno Dzurindovec, alebo SASák, s iskrivým intelektom, ovládajúci manažérsku angličtinu, zabúdajúci slovenskú gramatiku, ovládajúci prácu so zastaralým súdobým PC, má divný vkus nezrelej mladosti a pohŕda staršími, má divné zvyky, nosí výlučne značkové ošatenie, vo voľbách sa orientuje jediným správnym smerom a nechápe prečo existujú aj iné, je zdravý a vyšportovaný ako rybička, nikdy nezavadzia iným, ale jemu zavadzajú starší,
taký mladý človek nikdy nezostarne a hlavne, nezmúdrie.
(citát prevzatý z Bútľavej vŕby)
2009/05/12
Reštauračné asociácie
Je to zvláštne, ako vedia niektoré vnemy vyvolať spomienky na iné prežité príjemnosti. Práve som dovečeral bravčové dusené na fazuľkách s perfektnou ryžou a ako na krídlach som sa ocitol v roku 1955 v reštaurácii III. cenovej skupiny v Sklených Tepliciach, oproti kúpaliska, kde som trávil niekoľko dní mimoriadnych prázdnin s bratrancom, ktorý ma tu prvýkrát učil "distingvovane" narábať s príborom.
On sa učil za kuchára, takže už bol spoločensky vzdelaný a ja obyčajný dedinský chalan. Bola to moja prvá reštaurácia v živote, stretol som tam dievča, moju prvú virtuálnu frajerku (očné kontakty a výmena adries :). Vlastne, keď to preberiem dopodrobna, nebola prvá, ale to je jedno, detských lások býva viac. Tá reštaurácia, ako všetky v tom čase, bola v čase obeda na roztrhanie. Niekedy sa čakalo aj pol hodiny, kým sa uvoľnil nejaký stôl.
Na tanieri som mal vtedy najčastejšie také jednoduché jedlo - vyprážaný rezeň so zemiakmi, k tomu polievka aj s pohárom minerálky tak asi za 8 - 12 Kčs. Na prvý pohľad úplne iná skúsenosť, ako dnešná večera, ale každá doba má svoju typickú atmosféru jedální, typické jedlá a aj ich typické chute, ktoré ak sú príjemné, pretrvávajú v spomienkach.
Čo som to vlastne chcel povedať? Zase mám problém s pointou, ale už si zvykám. Musím sa teda vrátiť k dnešnej večeri, ktorá to svojou vynikajúcou chuťou všetko spôsobila a pritom to nebolo v reštaurácii, ale doma. Možno práve preto, že všade je dobre, ale doma sa varí najlepšie...
On sa učil za kuchára, takže už bol spoločensky vzdelaný a ja obyčajný dedinský chalan. Bola to moja prvá reštaurácia v živote, stretol som tam dievča, moju prvú virtuálnu frajerku (očné kontakty a výmena adries :). Vlastne, keď to preberiem dopodrobna, nebola prvá, ale to je jedno, detských lások býva viac. Tá reštaurácia, ako všetky v tom čase, bola v čase obeda na roztrhanie. Niekedy sa čakalo aj pol hodiny, kým sa uvoľnil nejaký stôl.
Na tanieri som mal vtedy najčastejšie také jednoduché jedlo - vyprážaný rezeň so zemiakmi, k tomu polievka aj s pohárom minerálky tak asi za 8 - 12 Kčs. Na prvý pohľad úplne iná skúsenosť, ako dnešná večera, ale každá doba má svoju typickú atmosféru jedální, typické jedlá a aj ich typické chute, ktoré ak sú príjemné, pretrvávajú v spomienkach.
Za dávneho socializmu muselo byť všetko typizované, uniformné a tak aj do jedál, aj do klobás sa smelo dávať len predpísané množstvo pochutín. Ten svet reštauračných chutí bol preto trochu fádny. Až prišiel vysnívaný 68. rok a nastal zlom aj v ochucovaní jedál. V ére Dubčeka už mohli byť aj klobásy pikantné, tak ako sa robievali doma pri zabíjačkách, ku klobásam sa začali servírovať feferónky.Blahobyt a rozvrstvenie spoločnosti priniesli bohatosť chutí a porcie sa začali prispôsobovať tučným zadkom zbohatlíkov až tak, že keď si dnes objednáte v "nóbl" reštaurácii vyprážaný bravčový rezeň, na tanieri vám donesú dva. Jasné, že aj cena tomu zodpovedá a niet úniku z tejto situácie, lebo znižovaním dávok by musela byť znížená aj cena a tadiaľ je dnes cesta zarúbaná, darmo Dzurinda hlásal, že kde je vôľa, tam je i cesta...
Pekári začali piecť "dubčekové rožky", veľké a chutné ako malá francúzska bageta (slintám :) a na chrumkavom povrchu pripečená hrubozrnná soľ. No proste, bola to úžasná jar i leto. Rusi prišli, ale stravovacie návyky Dubčekovej éry našťastie v reštauráciách pretrvali až do "nežnej". Až nástupom prvotného kapitalizmu sa opäť postupne začali meniť aj reštauračné jedlá.
Čo som to vlastne chcel povedať? Zase mám problém s pointou, ale už si zvykám. Musím sa teda vrátiť k dnešnej večeri, ktorá to svojou vynikajúcou chuťou všetko spôsobila a pritom to nebolo v reštaurácii, ale doma. Možno práve preto, že všade je dobre, ale doma sa varí najlepšie...
2009/05/11
Brassica napus
Práve som sa vrátil z dovolenky, ktorá má prívlastok "slovenská", ale nie preto, že by to bola dovolenka, akú si organizujú typickí Slováci. Slovenskou bola v zmysle spoznávania doteraz pre mňa neznámych historických miest a objektov Slovenska so zameraním na južný stred.
Budeme mať múku na chlieb?
Možno by nezaškodilo niekoľko čísel zo štatistiky, čo všetko sa stalo počas štyroch dovolenkových dní. Tak teda niečo z dopravy - 830 km po cestách rôznej kategórie, celkom skoro 15 hodín za volantom. Navštívil a zdokumentoval som 17 lokalít, do fotoarchívu mi pribudlo 1600 nových fotografií...Boli to príjemné chvíle, strávené v úzkom rodinnom kruhu, ale aj pri stretnutí s doteraz neznámymi ľuďmi. Môj zápisník je plný dojmov z prírodných krás, čistého vzduchu lesa a jarnej prírody, lebo jar napriek všetkému skepticizmu, je v prírode práve teraz. Trochu zvláštne je, že žlté polia repky olejnej (Brassica napus) sú všade, len lánov s obilím je stále menej.
Budeme mať múku na chlieb?
2009/05/05
Život podľa prírody
V prírode je všetko vopred určené, nič sa nedeje náhodne (osud a predurčenie)... Ak máte málo železa, na vine je váš železný problém, ktorý je skrytý vo vašej psychike. Zbavte sa ho, a hladina železa v krvi sa normalizuje... Všetky telesné neduhy a abnormality spôsobuje narušená psychika.
Ak poznáme telesný nedostatok, podľa neho môžeme určiť príčinu v psychike, ktorá ho spôsobila. Príčiny sú v ľudských vzťahoch, v duševnej traume. Platí to aj naopak, na každý mentálny problém sa časom vyvinie ako odozva telesná abnormalita, narušenie príslušného orgánu... Toľko veľmi nepresná a trochu zdeformovaná citácia jednej strany diskusie, ktorá ma dnes stretla.
Oponujem slovami, že nič nie je vopred určené, všetko je náhodné, udalosti a deje života i svetov sú vzájomne nadväzujúce a zmena jednej maličkosti ovplyvní mnoho nasledovných dejov, teda každý počin, viac či menej významný, svojim dielom pozmeňuje osud vecí i života vo svojom dosahu na budúcnosť.
Existuje len jedna pravda. Áno a tou je Boh, či príroda? Musím opäť oponovať, že pravda je relatívna a vždy platí len vo vzťahu niečoho k niečomu inému. Podobne sa to dá povedať aj o viacerých ľudských kategóriách, aj v otázke dobra a zla, lebo často dobro niekoho je priamo podmienené zlom iného alebo aj naopak.
Zachovanie života nie je ani dobrom, ani zlom, je to sám život, ktorý má svoj vnútorný mechanizmus zrodu, rastu klesania a umierania jeho entít. Vo vzťahoch v prírode (aj my sme jej súčasťou) je to aj vzájomné požieranie a boj medzi druhmi. Vo vzťahoch medzi živými matematika neplatí.
My, ľudia sa sami vnímame ako výnimočné prvky prírody, dohodli sme sa, že sme stvorení na obraz boží... Sme zahľadení do seba, sme mierou vecí i života. Všetko vo vesmíre je vo vzťahu k nám, sme stred, sme ego vesmíru... V spoločnosti máme svoje zákony, svoju etiku, pravidlá vzťahov slúžiace pre zachovanie nášho výnimočného rodu, bez nás Vesmír nemá žiadnu cenu pre nás.
Bola to krátka improvizovaná diskusia s odborníkom na život podľa prírody, ako začala, tak náhle aj skončila. A život beží ďalej podľa svojich vopred určených pravidiel, od náhody k náhode, od počiatku ku koncu...
Ak poznáme telesný nedostatok, podľa neho môžeme určiť príčinu v psychike, ktorá ho spôsobila. Príčiny sú v ľudských vzťahoch, v duševnej traume. Platí to aj naopak, na každý mentálny problém sa časom vyvinie ako odozva telesná abnormalita, narušenie príslušného orgánu... Toľko veľmi nepresná a trochu zdeformovaná citácia jednej strany diskusie, ktorá ma dnes stretla.
Oponujem slovami, že nič nie je vopred určené, všetko je náhodné, udalosti a deje života i svetov sú vzájomne nadväzujúce a zmena jednej maličkosti ovplyvní mnoho nasledovných dejov, teda každý počin, viac či menej významný, svojim dielom pozmeňuje osud vecí i života vo svojom dosahu na budúcnosť.
Existuje len jedna pravda. Áno a tou je Boh, či príroda? Musím opäť oponovať, že pravda je relatívna a vždy platí len vo vzťahu niečoho k niečomu inému. Podobne sa to dá povedať aj o viacerých ľudských kategóriách, aj v otázke dobra a zla, lebo často dobro niekoho je priamo podmienené zlom iného alebo aj naopak.
Zachovanie života nie je ani dobrom, ani zlom, je to sám život, ktorý má svoj vnútorný mechanizmus zrodu, rastu klesania a umierania jeho entít. Vo vzťahoch v prírode (aj my sme jej súčasťou) je to aj vzájomné požieranie a boj medzi druhmi. Vo vzťahoch medzi živými matematika neplatí.
My, ľudia sa sami vnímame ako výnimočné prvky prírody, dohodli sme sa, že sme stvorení na obraz boží... Sme zahľadení do seba, sme mierou vecí i života. Všetko vo vesmíre je vo vzťahu k nám, sme stred, sme ego vesmíru... V spoločnosti máme svoje zákony, svoju etiku, pravidlá vzťahov slúžiace pre zachovanie nášho výnimočného rodu, bez nás Vesmír nemá žiadnu cenu pre nás.
Bola to krátka improvizovaná diskusia s odborníkom na život podľa prírody, ako začala, tak náhle aj skončila. A život beží ďalej podľa svojich vopred určených pravidiel, od náhody k náhode, od počiatku ku koncu...
2009/04/25
Tampax a chlapi v krčme
Vrátil som sa zo záhrady, tak akurát "urobený" a zrelý na nejaký chladený mok. V garáži som sa ešte chvíľu zdržal, aby som povysával interiér a pri tom som našiel pod sedadlom malý valcový predmet, zabalený ako bonbón, asi 7 cm dlhý, bez nejakého známeho označenia. Keďže to bolo v mojom aute, bol som presvedčený, že mám právo ten balíček otvoriť.
Bolo to niečo zvláštne, najprv som nebol istý čo ten valec s centimetrovým priemerom v plastovom púzdre je. Usúdil som, že je to akýsi tampón so šnúrkou... a vtedy mi zaplo, že to asi bude tampax z dávnejšej TV reklamy (predsa sú na niečo dobré tie vzdelávacie reklamy). Na internete som to našiel aj s návodom na použitie, takže už viem... Vďaka tomu som objavil výbornú stránku s vtipnými obrázkami. Odporúčam začať touto...
Smäd po živote som si potom išiel uhasiť do neďalekej krčmy, čo je vlastne športový bufet s terasou a dnes bol pekne obsadený, lebo sa čakalo na majstrovský zápas v nejakom kolektívnom športe... Uličku k pultu som absolvoval s jedným zdvorilostným pozdravom adresovaným všetkým a zároveň nikomu. Chcel som si kúpiť domov dve fľaškové, ale keď som zistil že aj čapujú, volil som menšie zlo - čapovanú orosenú výčapnú desinu.
Sadol som si k voľnému stolu, aby som chlapom nerušil ich kruhy (dôležité rozhovory o hokeji), lebo to sa ani nepatrí. Popíjal som to svoje orosené a sledoval som len tak mimochodom chlapov naokolo. A veru to boli chlapi všetkých generácií, od 18 do 70. Chlapskú idylu narúšala iba jedna dvojica dievčat vo veku okolo 17 s poctivou kofolou a cigaretkou. Tá vážnejšia chlapská časť bola správne generačne zarastená, takže som medzi nich veľmi dobre zapadol so svojou týždeň neholenou bradou...
U starších prevládala ťažká váha (mimo mňa:) a pivné, či gulášové pupky si chlapi s pôžitkom opierali o ťažké dubové stoly. A mleli a mleli a stále a všetci spolu o niečom. Nie nadarmo sa hovorí, že chlapi po päťdesiatke sú strašne ukecaní. Ten mumlaj vznášajúci sa pod ľahkou strešnou krytinou ma v duchu povznášal až do kláštorných sfér Tibetu k Dalajlámovým mníchom. Neverili by ste, že krčmový mumlaj je tak poetický, zvlášť keď hladina v pohári klesá ku dnu.
S údivom som si všímal poloplné poháre na stoloch. Jedna skupinka štamgastov pila biele víno z trojdecových pohárov. Priznám sa, to som ešte nevidel. Po takomto zážitku sa už ťažko hľadá pointa. Aj tak ma pointy v poslednom čase prenasledujú ako nočné mory, takže radšej končím posledným postrehom, ako si ku mne prisadol môj bývalý kolega s borovičku v decovom pohári. Začal som sa hanbiť za môj obyčajný polliter piva, tak som si objednal ešte jedno...
Hneď tam som si zaumienil, že po dobrej večeri (po pive sa žiada dobrá) si sadnem k počítaču a napíšem o tom sem na blog, aby ste všetci vedeli, že v našej krčme sú onakvejší chlapi, čo nepijú na EX, ale na XXL.
Bolo to niečo zvláštne, najprv som nebol istý čo ten valec s centimetrovým priemerom v plastovom púzdre je. Usúdil som, že je to akýsi tampón so šnúrkou... a vtedy mi zaplo, že to asi bude tampax z dávnejšej TV reklamy (predsa sú na niečo dobré tie vzdelávacie reklamy). Na internete som to našiel aj s návodom na použitie, takže už viem... Vďaka tomu som objavil výbornú stránku s vtipnými obrázkami. Odporúčam začať touto...
Smäd po živote som si potom išiel uhasiť do neďalekej krčmy, čo je vlastne športový bufet s terasou a dnes bol pekne obsadený, lebo sa čakalo na majstrovský zápas v nejakom kolektívnom športe... Uličku k pultu som absolvoval s jedným zdvorilostným pozdravom adresovaným všetkým a zároveň nikomu. Chcel som si kúpiť domov dve fľaškové, ale keď som zistil že aj čapujú, volil som menšie zlo - čapovanú orosenú výčapnú desinu.
Sadol som si k voľnému stolu, aby som chlapom nerušil ich kruhy (dôležité rozhovory o hokeji), lebo to sa ani nepatrí. Popíjal som to svoje orosené a sledoval som len tak mimochodom chlapov naokolo. A veru to boli chlapi všetkých generácií, od 18 do 70. Chlapskú idylu narúšala iba jedna dvojica dievčat vo veku okolo 17 s poctivou kofolou a cigaretkou. Tá vážnejšia chlapská časť bola správne generačne zarastená, takže som medzi nich veľmi dobre zapadol so svojou týždeň neholenou bradou...
U starších prevládala ťažká váha (mimo mňa:) a pivné, či gulášové pupky si chlapi s pôžitkom opierali o ťažké dubové stoly. A mleli a mleli a stále a všetci spolu o niečom. Nie nadarmo sa hovorí, že chlapi po päťdesiatke sú strašne ukecaní. Ten mumlaj vznášajúci sa pod ľahkou strešnou krytinou ma v duchu povznášal až do kláštorných sfér Tibetu k Dalajlámovým mníchom. Neverili by ste, že krčmový mumlaj je tak poetický, zvlášť keď hladina v pohári klesá ku dnu.
S údivom som si všímal poloplné poháre na stoloch. Jedna skupinka štamgastov pila biele víno z trojdecových pohárov. Priznám sa, to som ešte nevidel. Po takomto zážitku sa už ťažko hľadá pointa. Aj tak ma pointy v poslednom čase prenasledujú ako nočné mory, takže radšej končím posledným postrehom, ako si ku mne prisadol môj bývalý kolega s borovičku v decovom pohári. Začal som sa hanbiť za môj obyčajný polliter piva, tak som si objednal ešte jedno...
Hneď tam som si zaumienil, že po dobrej večeri (po pive sa žiada dobrá) si sadnem k počítaču a napíšem o tom sem na blog, aby ste všetci vedeli, že v našej krčme sú onakvejší chlapi, čo nepijú na EX, ale na XXL.
2009/04/22
Topánkový príbeh
Na fotke hore je sada mojich vychádzkových topánok, kvôli ktorej sa už začínam považovať za zberateľa topánok. Všetky slúžia rovnakému účelu a všetky sú v prevádzky schopnom stave už štyri roky ako nové...Začalo to značkou Riecker za cca 2 tis. Sk, potom som zbadal veľmi podobné obutie od inej firmy za 230 Sk. No nekúpiš to? Pomyslel som, že ak vydržia jednu sezónu, bude to stačiť a vydržali. Podobne to dopadlo ešte s ďalšími dvomi značkami s cenou za pár 240 Sk.
Úplná všednosť, ibaže včera som sa zase motal okolo výstavy obuvi a čo nevidím? Výsosť Poľany hory a opachy nezvratných skál? Nie! Úplne podobné topánky do mojej zbierky... Všetky pohodlné, ľahké, no radosť chodiť.
A teraz narýchlo nejakú pointu...
Mám ju, tie najnovšie (sú v strede) stáli v prepočte 140 Sk.
Bez fanfár
Už celý týždeň tu nepribudlo nič nové, ale to neznamená, že sa mi nápady minuli, len to, že každý deň umierali bez úžitku. Taký je údel človeka, ktorý nebloguje - hlavou sa mu preženie množstvo zaujímavých nápadov, ale zvyčajne ich využitie je nulové, nanajvýš sa o niektorých porozpráva s ľuďmi v okolí...
Koľko dobrých myšlienok tak zanikne?
O blogovaní sa občas píše, je to téma prinášajúca sebareflexiu, ale aj hodnotenie iných, ale to by som nerád. Blogovanie je pomerne nová vec a od svojho zrodu prešlo búrlivým vývojom. Jeho základná, prvotná podstata sa pretransformovala do mnohých odnoží. Prvolezci už tú skalu, čo znamená blog, hádam ani nespoznávajú. Zmenila sa na džungľu rozmanitosti a to je dobre...
Vždy keď narazím na otázku, prečo som tu? napadne ma aj taký červík pochybnosti, či to robím dobre, alebo nie? Ťažká otázka, ale vždy si odpovedám tak, že nie pravidlá určujú mňa, ale ja určujem pravidlá (iba tie moje, sa vie...). Nemusím sa seba pýtať, čo je to blogovanie, lebo viem že to je to, čo tu so všetkou vážnosťou (i s humorom) vyvádzam... To je ten môj správny výhonok.
Fakticky sa mi podarilo v blogovaní (aj inde) naplniť moje predstavy, ktoré vznikali ešte oveľa skôr ako samotné blogovanie a už to samé považujem za kus šťastného blogérskeho osudu, o ktorom ani neviem prečo môžem povedať len samé dobré veci. Až na zopár výnimiek, ale keby nebolo výnimiek, pravidlá by neplatili :)
Dnes vynechám všetky aktuálne inšpirácie, nespomeniem ani tú, ktorá dnes plynula z červeného vína, ani tú, ktorú mi vložili do hlavy podmanivé tóny starých evergreenov v podaní Waldemara a jeho spolupútnikov v čase a v hudbe, ako mi nádherne spríjemnili nedeľné odpoludnie za volantom... Vôbec si nespomeniem na politické hašterenie, či harašenie.
Dnes si chcem vychutnať iba krátku chvíľu pohody a symbolickú minútu ticha venovať spomienke na stratené inšpirácie uplynulého týždňa. Môj pohľad smeruje k tajomnu budúcich dní, k novým inšpiráciám a ak sa podarí, tak aj s nejakou maličkou pointou na konci...
Koľko dobrých myšlienok tak zanikne?
O blogovaní sa občas píše, je to téma prinášajúca sebareflexiu, ale aj hodnotenie iných, ale to by som nerád. Blogovanie je pomerne nová vec a od svojho zrodu prešlo búrlivým vývojom. Jeho základná, prvotná podstata sa pretransformovala do mnohých odnoží. Prvolezci už tú skalu, čo znamená blog, hádam ani nespoznávajú. Zmenila sa na džungľu rozmanitosti a to je dobre...
Vždy keď narazím na otázku, prečo som tu? napadne ma aj taký červík pochybnosti, či to robím dobre, alebo nie? Ťažká otázka, ale vždy si odpovedám tak, že nie pravidlá určujú mňa, ale ja určujem pravidlá (iba tie moje, sa vie...). Nemusím sa seba pýtať, čo je to blogovanie, lebo viem že to je to, čo tu so všetkou vážnosťou (i s humorom) vyvádzam... To je ten môj správny výhonok.
Fakticky sa mi podarilo v blogovaní (aj inde) naplniť moje predstavy, ktoré vznikali ešte oveľa skôr ako samotné blogovanie a už to samé považujem za kus šťastného blogérskeho osudu, o ktorom ani neviem prečo môžem povedať len samé dobré veci. Až na zopár výnimiek, ale keby nebolo výnimiek, pravidlá by neplatili :)
Dnes vynechám všetky aktuálne inšpirácie, nespomeniem ani tú, ktorá dnes plynula z červeného vína, ani tú, ktorú mi vložili do hlavy podmanivé tóny starých evergreenov v podaní Waldemara a jeho spolupútnikov v čase a v hudbe, ako mi nádherne spríjemnili nedeľné odpoludnie za volantom... Vôbec si nespomeniem na politické hašterenie, či harašenie.
Dnes si chcem vychutnať iba krátku chvíľu pohody a symbolickú minútu ticha venovať spomienke na stratené inšpirácie uplynulého týždňa. Môj pohľad smeruje k tajomnu budúcich dní, k novým inšpiráciám a ak sa podarí, tak aj s nejakou maličkou pointou na konci...
2009/04/14
Dievča z čakárne
Sedela v kresle a jej veľké čierne oči lietali po všetkých kútoch miestnosti, nenachádzajúc trvalejšiu oporu. Oči orámované čiernou tužkou boli to prvé, čo som si všimol, ale aj pery pútali moju pozornosť. Vôbec ich nemala namaľované a nebolo to ani treba, tak prirodzene boli plné a príťažlivé.
Trochu menej príťažlivá bola jej tvár s množstvom drobných červených vyrážok. To všetko orámované dlhými čiernymi vlasmi, jednoducho rozdelenými na dve časti, s krivoľatou cestičkou uprostred. Okraje účesu chvíľami neposlušne padali na tvár, ako menila smer svojej pozornosti. Žiadne slúchadlá, žiadna Mp trojka.
Jej mladému nepokojnému výzoru dominovala celkom príznačne čierna farba oblečenia, blúzka s krátkymi rukávmi, čierno-bielo jemne páskovaná, s výrazným objemom pŕs a dlhé čierne nohavice, dolu založené. Farebný motív narúšali šnúrky na jednoduchých teniskách, jedna červená a druhá žltá.
Keď si prehodila nohu cez koleno, začala jej nápadne nervózne kmitať, zrejme si to ani neuvedomovala. Vtedy som si všimol jej ruky, na prstoch mala po dva prstene, nechty na červeno a na oboch zápästiach široký kožený náramok. Keď zdvihla ruku, aby si upravila prameň vlasov, náramok sa posunul a na zápästí zasvietila čerstvá jazva.
(príbeh je vymyslený a akákoľvek podobnosť so skutočnosťou je náhodná)
Trochu menej príťažlivá bola jej tvár s množstvom drobných červených vyrážok. To všetko orámované dlhými čiernymi vlasmi, jednoducho rozdelenými na dve časti, s krivoľatou cestičkou uprostred. Okraje účesu chvíľami neposlušne padali na tvár, ako menila smer svojej pozornosti. Žiadne slúchadlá, žiadna Mp trojka.
Jej mladému nepokojnému výzoru dominovala celkom príznačne čierna farba oblečenia, blúzka s krátkymi rukávmi, čierno-bielo jemne páskovaná, s výrazným objemom pŕs a dlhé čierne nohavice, dolu založené. Farebný motív narúšali šnúrky na jednoduchých teniskách, jedna červená a druhá žltá.
Keď si prehodila nohu cez koleno, začala jej nápadne nervózne kmitať, zrejme si to ani neuvedomovala. Vtedy som si všimol jej ruky, na prstoch mala po dva prstene, nechty na červeno a na oboch zápästiach široký kožený náramok. Keď zdvihla ruku, aby si upravila prameň vlasov, náramok sa posunul a na zápästí zasvietila čerstvá jazva.
(príbeh je vymyslený a akákoľvek podobnosť so skutočnosťou je náhodná)
2009/04/08
Poštár ma pozná
Mať z niečoho zlý pocit, to môže byť aj výčitka svedomia, taká slabšia. Nemyslím si, že som dnes urobil niečo zlé, iba som sa asi dotkol neznámej ženy. Už trikrát som ju odmietol a zdá sa, že dnes to bolo naposledy.
Začalo to minulou horúcou jeseňou na južnom okraji Európy, kde mi zazvonil telefón na pláži. Na druhom konci drôtu visel Utajený volajúci. Zvedavosť bola silnejšia ako ja, tak som to zdvihol. Nepredstavil som sa, ale v prípade utajeného volajúceho sa to hádam ani nepatrí, veď ON vie koho volá, iba ja nie, tak som sa len ozval, že počúvam.
Nasledovalo predstavenie volajúcej strany menom organizácie, ale tak rýchlo, že som ani potom netušil o koho ide. Len jedno bolo jasné, že hovorí žena volajúca zo Slovenska a po ďalšom jej odstavci som pochopil, že mi chce položiť niekoľko anketových otázok a bude to trvať len niekoľko minút.
Bol som trochu zvedavý na tie otázky, ale cena hovoru by bola zbytočne vysoká, tak som ju prerušil s vysvetlením, že som za hranicami všedných dní a anketu som odmietol. Odvtedy sa ešte niekoľkokrát objavila v mojich zmeškaných hovoroch, až ma raz opäť chytila v celkom nevhodnej situácii - znovu som jej anketu odmietol.
Aj dnes mi drnčal utajený volajúci a bola to ona. Vraj ide o nejaký klub zdravia a chce mi dávať otázky o mojom zdravotnom stave (aby ma následne niekam pozvala, aby som si následne niečo kúpil pre svoje zdravie). Nepovažujem sa za etalón zdravia, ale organizácii, ktorá sa skrýva za utajené číslo sa predsa nebudem spovedať, tak som ju rázne a definitívne odmietol.
Jej reakcia bola ľudská, v hlase smútok a možno prišla o pár svojich centov provízie. Je mi to ľúto, milá utajená, ale moja zdravotná dokumentácia patrí len mne a môjmu lekárovi. Ak mám odpovedať na anketové otázky, malo by to byť dôsledne anonymné. Neviem, ako sa moje číslo dostalo na váš zoznam, ale možno som ho niekomu sám nerozmyslene nadiktoval.
Podobný prípad som zažil aj s inou organizáciou, ktorá mi niekoľko rokov posielala poštové bianko šeky na podporu ich bohumilej činnosti. Párkrát som im prispel, aj keď sa mi nepáčilo, že moju adresu opísali zo starého telefónneho zoznamu, kde bola uvedená úplne iná ulica a číslo, lenže poštár ma pozná a s tou nepresnou adresou je to vlastne inkognito...
Začalo to minulou horúcou jeseňou na južnom okraji Európy, kde mi zazvonil telefón na pláži. Na druhom konci drôtu visel Utajený volajúci. Zvedavosť bola silnejšia ako ja, tak som to zdvihol. Nepredstavil som sa, ale v prípade utajeného volajúceho sa to hádam ani nepatrí, veď ON vie koho volá, iba ja nie, tak som sa len ozval, že počúvam.
Nasledovalo predstavenie volajúcej strany menom organizácie, ale tak rýchlo, že som ani potom netušil o koho ide. Len jedno bolo jasné, že hovorí žena volajúca zo Slovenska a po ďalšom jej odstavci som pochopil, že mi chce položiť niekoľko anketových otázok a bude to trvať len niekoľko minút.
Bol som trochu zvedavý na tie otázky, ale cena hovoru by bola zbytočne vysoká, tak som ju prerušil s vysvetlením, že som za hranicami všedných dní a anketu som odmietol. Odvtedy sa ešte niekoľkokrát objavila v mojich zmeškaných hovoroch, až ma raz opäť chytila v celkom nevhodnej situácii - znovu som jej anketu odmietol.
Aj dnes mi drnčal utajený volajúci a bola to ona. Vraj ide o nejaký klub zdravia a chce mi dávať otázky o mojom zdravotnom stave (aby ma následne niekam pozvala, aby som si následne niečo kúpil pre svoje zdravie). Nepovažujem sa za etalón zdravia, ale organizácii, ktorá sa skrýva za utajené číslo sa predsa nebudem spovedať, tak som ju rázne a definitívne odmietol.
Jej reakcia bola ľudská, v hlase smútok a možno prišla o pár svojich centov provízie. Je mi to ľúto, milá utajená, ale moja zdravotná dokumentácia patrí len mne a môjmu lekárovi. Ak mám odpovedať na anketové otázky, malo by to byť dôsledne anonymné. Neviem, ako sa moje číslo dostalo na váš zoznam, ale možno som ho niekomu sám nerozmyslene nadiktoval.
Podobný prípad som zažil aj s inou organizáciou, ktorá mi niekoľko rokov posielala poštové bianko šeky na podporu ich bohumilej činnosti. Párkrát som im prispel, aj keď sa mi nepáčilo, že moju adresu opísali zo starého telefónneho zoznamu, kde bola uvedená úplne iná ulica a číslo, lenže poštár ma pozná a s tou nepresnou adresou je to vlastne inkognito...
2009/04/07
Digestiv
Také je to jednoduché, čítať a rozvíjať myšlienky iných. Nie kopírovať, rozvíjať, stavať na nich. Veď na tom je založená celá múdrosť ľudstva, vedomosti, múdrosti získané skúsenosťou a objavmi sa odovzdávajú z generácie na generáciu.
Systém je úplne bezpečný, niet sa čo obávať, uisťoval svojho času generálny riaditeľ Európskej organizácie pre jadrový výskum (CERN), keď ho obviňovali z ľahkovážnosti, ktorá by sa mohla skončiť katastrofou počas pokusu hľadania takzvanej božskej, resp. bozónovej častice, mohla by vzniknúť malá čierna diera, ktorá by pohltila Zem.
To práve nie je úvaha vhodná po dobrom jedle, ale mali by sme občas vedcom veriť aj v praktickom živote. Stalo sa teraz v Taliansku, že nikto nebral vážne varovanie vedca o možnosti silného zemetrasenia. Najťažšie zo všetkého je rozhodovanie. Vysťahovať preventívne 50 tis. ľudí, alebo nie? Až následné udalosti ukázali, aká to bola krutá pravda.
Stáva sa, že niekto má narodeniny a nikto mu na blogu negratuluje, tak si urobí čakankový šalát, lebo je vynikajúci na pečeň a žlčník a potom si preventívne naleje čistého vína, aby sa zamyslel nad cudzími slovami. Ľudia sú dnes veľmi ľahko ovplyvniteľní a zabúdajú si vytvoriť vlastné názory (voľne podľa blogu).
Niekedy je hľadanie pravdy donkichotské, lebo pravda absolútne neexistuje, existuje iba naša predstava o nej. Pravda je filozofický pojem, podobne ako Boh je zrkadlo, v ktorom vidíme seba a celý vesmír. Všetko sa zdá na dosah, ale nikdy do toho zrkadla nevstúpime.
Na záver vstúpim do neexistujúceho článku pre citáciu, ktorá ma zaujala v aktuálnych súvislostiach: „Tendencia ku konformite v našej spoločnosti je tak silná že inteligentní rozhľadení mladí ľudia pod tlakom okolia označia bielu ako čiernu..." (Solomon Asch) A možno aj starší...
Systém je úplne bezpečný, niet sa čo obávať, uisťoval svojho času generálny riaditeľ Európskej organizácie pre jadrový výskum (CERN), keď ho obviňovali z ľahkovážnosti, ktorá by sa mohla skončiť katastrofou počas pokusu hľadania takzvanej božskej, resp. bozónovej častice, mohla by vzniknúť malá čierna diera, ktorá by pohltila Zem.
To práve nie je úvaha vhodná po dobrom jedle, ale mali by sme občas vedcom veriť aj v praktickom živote. Stalo sa teraz v Taliansku, že nikto nebral vážne varovanie vedca o možnosti silného zemetrasenia. Najťažšie zo všetkého je rozhodovanie. Vysťahovať preventívne 50 tis. ľudí, alebo nie? Až následné udalosti ukázali, aká to bola krutá pravda.
Stáva sa, že niekto má narodeniny a nikto mu na blogu negratuluje, tak si urobí čakankový šalát, lebo je vynikajúci na pečeň a žlčník a potom si preventívne naleje čistého vína, aby sa zamyslel nad cudzími slovami. Ľudia sú dnes veľmi ľahko ovplyvniteľní a zabúdajú si vytvoriť vlastné názory (voľne podľa blogu).
Niekedy je hľadanie pravdy donkichotské, lebo pravda absolútne neexistuje, existuje iba naša predstava o nej. Pravda je filozofický pojem, podobne ako Boh je zrkadlo, v ktorom vidíme seba a celý vesmír. Všetko sa zdá na dosah, ale nikdy do toho zrkadla nevstúpime.
Na záver vstúpim do neexistujúceho článku pre citáciu, ktorá ma zaujala v aktuálnych súvislostiach: „Tendencia ku konformite v našej spoločnosti je tak silná že inteligentní rozhľadení mladí ľudia pod tlakom okolia označia bielu ako čiernu..." (Solomon Asch) A možno aj starší...
2009/04/05
Ad acta
Založiť do archívu, alebo skartovať viac ako 350 článkov za posledné 3 mesiace, na tému Radičová a prezidentské voľby 2009, len na blog.sme.sk?
Je to dilema, ale myslím, že by sa to malo uchovať pre poučenie nás i budúcich generácií straníkov a mládežníckych aktivistov.
Kto by to však o sto rokov čítal, keď sa to zväčša nedalo čítať ani teraz?
Voľby už majú svoju históriu a múdrosti popísané okolo nich prejdú do minulosti nenápadne a obávam sa, že aj bez poučenia pozostalých...
Nech žije prezident... (-ka až nabudúce...)
:)
Je to dilema, ale myslím, že by sa to malo uchovať pre poučenie nás i budúcich generácií straníkov a mládežníckych aktivistov.
Kto by to však o sto rokov čítal, keď sa to zväčša nedalo čítať ani teraz?
Voľby už majú svoju históriu a múdrosti popísané okolo nich prejdú do minulosti nenápadne a obávam sa, že aj bez poučenia pozostalých...
Nech žije prezident... (-ka až nabudúce...)
:)
2009/04/04
Extrakcia
Práve som si prečítal článok istého zubára, ktorý tvrdí, že zuby si treba umývať hneď po každom jedle, aspoň 3 - 4 minúty a po umytí (čistení) nevyplachovať vodou. Skúsil som si predstaviť, život bez chuti z jedla počas siesty, bez tých odložených zbytkov mäsa na špici špáradla, ale zároveň som si predstavil aj toho človeka, povolaním čistič zubov a húfy zubných lekárov a dentistov, živoriacich na hranici chudoby.
Sebakriticky sa priznávam, že prvú zubnú kefku som dostal k dvanástim narodeninám a prvú zubnú pastu o rok neskôr :). Áno a celé letné prázdniny sme behali v červených trenírkach a bosí. Najkrajšie to bolo v daždi. Prvý zubár mi strčil zrkadielko do huby, keď som mal 18 a ako na potvoru, objavil tam jeden malý kaz. Radostne zaplesal a dieru v zube zaplomboval.
Prvá školská plomba mi vydržala bez závad 8 rokov. Keď som mal 26 vypadla, tak som zašiel k prvému zubárovi, ktorého meno som našiel na dverách závodného zdravotného strediska. Bol to starý pán, posadil ma do kresla a ja v očakávaní najhoršieho, som tŕpol, čo so mnou bude.
O chvíľu zavrčala pomalobežná vŕtačka, starý pán mi strčil ruku do úst a odstúpil k sestre, aby dokončil prerušený rozhovor. Čakal som s otvorenými ústami a zabudol som ich zatvoriť aj keď mi od sestry povedal, že už je to hotovo a môžem ísť. Išiel som, ale netrvalo to viac ako 24 hodín a expres plombu som vypľul.
Našiel som si iného zubára a život išiel ako predtým. Prišli osmičky, dlho sa nezdržali, postupne odchádzali na svetlo sveta v sprievode ukrutných pôrodných bolestí. Mal som potom ešte niekoľko zubárov a zubárok, kým som sa dopracoval k tej dnešnej. Bol medzi nimi aj kamarát, ktorý mal veľmi rád dobré víno a pekné ženy. Bolo preto jednoduché, zavďačiť sa mu jednou z jeho nerestí.
Éra tohto zubára začala už v čase rozmachu súkromného podnikania, jeho klientela sa skladala hlavne z vyvolených toho druhu a mňa, krankasového pacienta, si tam držal iba z kamarátstva, ale aj tak odo mňa inkasoval príslušné hotovosti. U neho bola vždy sranda, rozprával vtipy, aj vulgárne, aj o ženách, uťahoval si zo svojej peknej sestričky, keby to bolo v Amerike a keby bola sestra potvora, už by sedel v base na doživotie za sexuálny harashment...
Tento kamarát mi vytiahol aj moju prvú označkovanú päťku zo školských čias. Narobil sa s ňou, to musím uznať, ale zvládol to chlapsky, len ja som mal pocit, že mi vytrhne aj kus sánky. Spomínam si aj na zubárku, ktorá bola dlho mojou a mala zvyk, pri vŕtaní pozerať na svoju sestričku a viesť s ňou zaujímavé hovory. Proste profesionálka s rutinou zubárinu zvládala aj ľavou zadnou...
Bola to moja trvalka a tiež mi trhala zub, pol hodinu sa s ním trápila, menila nástroje a potom, že mi dá ešte ďalšiu injekciu. Zaprotestoval som, že nie je treba! Po tej prežitej noci mi už bolo všetko jedno. Odložila striekačku a skúšala ďalej. Potom v nestráženej chvíli vzala striekačku a fuk to tam, do môjho ďasna... Vzápätí sa jej podarilo extrakciu dokončiť.
V medzičase som mal aj jednu krásnu, mladú zubárku, bola fajn a prvýkrát mi odstránila zubný kameň. To bol taký zážitok, že som sa rozhodol prestať fajčiť, aby som si biele zuby zachoval čo najdlhšie. Vtedy mi to rozhodnutie vydržalo rok...
Rád pozorujem ľudí v čakárni, ale v zubárskom kresle nie je iná možnosť, len skúmať detaily reflektora, alebo črty tváre lekárky, záhyby na rúške i vrásky na krku. Očný kontakt v tomto prípade slúži na signalizáciu bolesti, ak sa pacient nechce vyjadrovať neartikulovanou akustikou.
Extrakcia zubu je jeho odstránenie zo zubného lôžka, najčastejšie špeciálnymi kliešťami. Na extrakciu musia byť vážne dôvody, najčastejšie je to neznesiteľná bolesť. To som už zažil a nie iba raz... Všetko je raz prvýkrát a teraz som si nechal vytiahnuť zub, ktorý vôbec nebolel, iba už bol neopraviteľný a trochu aj zavadzal.
O mojej súčasnej zubnej doktorke som tu už písal a stále si myslím, že v jej pozitívnom hodnotení som sa nemýlil. Aj to včerajšie trhanie bolo fajn. Napriek tomu, že som jej dva dni predtým zahlásil, že od zubárov nečakám nič dobré, s výnimkou dobrého konca, ten včerajší akt extrakcie sa podaril na sto percent. Rana vôbec nebolí a zub mi vôbec nechýba...
Skrátka, iba to som chcel povedať, že dobrý zubný lekár nie je samozrejmosť, ale šťastná náhoda ako mnoho iných vecí v živote a ja som tentokrát mal šťastie.
Sebakriticky sa priznávam, že prvú zubnú kefku som dostal k dvanástim narodeninám a prvú zubnú pastu o rok neskôr :). Áno a celé letné prázdniny sme behali v červených trenírkach a bosí. Najkrajšie to bolo v daždi. Prvý zubár mi strčil zrkadielko do huby, keď som mal 18 a ako na potvoru, objavil tam jeden malý kaz. Radostne zaplesal a dieru v zube zaplomboval.
Prvá školská plomba mi vydržala bez závad 8 rokov. Keď som mal 26 vypadla, tak som zašiel k prvému zubárovi, ktorého meno som našiel na dverách závodného zdravotného strediska. Bol to starý pán, posadil ma do kresla a ja v očakávaní najhoršieho, som tŕpol, čo so mnou bude.
O chvíľu zavrčala pomalobežná vŕtačka, starý pán mi strčil ruku do úst a odstúpil k sestre, aby dokončil prerušený rozhovor. Čakal som s otvorenými ústami a zabudol som ich zatvoriť aj keď mi od sestry povedal, že už je to hotovo a môžem ísť. Išiel som, ale netrvalo to viac ako 24 hodín a expres plombu som vypľul.
Našiel som si iného zubára a život išiel ako predtým. Prišli osmičky, dlho sa nezdržali, postupne odchádzali na svetlo sveta v sprievode ukrutných pôrodných bolestí. Mal som potom ešte niekoľko zubárov a zubárok, kým som sa dopracoval k tej dnešnej. Bol medzi nimi aj kamarát, ktorý mal veľmi rád dobré víno a pekné ženy. Bolo preto jednoduché, zavďačiť sa mu jednou z jeho nerestí.
Éra tohto zubára začala už v čase rozmachu súkromného podnikania, jeho klientela sa skladala hlavne z vyvolených toho druhu a mňa, krankasového pacienta, si tam držal iba z kamarátstva, ale aj tak odo mňa inkasoval príslušné hotovosti. U neho bola vždy sranda, rozprával vtipy, aj vulgárne, aj o ženách, uťahoval si zo svojej peknej sestričky, keby to bolo v Amerike a keby bola sestra potvora, už by sedel v base na doživotie za sexuálny harashment...
Tento kamarát mi vytiahol aj moju prvú označkovanú päťku zo školských čias. Narobil sa s ňou, to musím uznať, ale zvládol to chlapsky, len ja som mal pocit, že mi vytrhne aj kus sánky. Spomínam si aj na zubárku, ktorá bola dlho mojou a mala zvyk, pri vŕtaní pozerať na svoju sestričku a viesť s ňou zaujímavé hovory. Proste profesionálka s rutinou zubárinu zvládala aj ľavou zadnou...
Bola to moja trvalka a tiež mi trhala zub, pol hodinu sa s ním trápila, menila nástroje a potom, že mi dá ešte ďalšiu injekciu. Zaprotestoval som, že nie je treba! Po tej prežitej noci mi už bolo všetko jedno. Odložila striekačku a skúšala ďalej. Potom v nestráženej chvíli vzala striekačku a fuk to tam, do môjho ďasna... Vzápätí sa jej podarilo extrakciu dokončiť.
V medzičase som mal aj jednu krásnu, mladú zubárku, bola fajn a prvýkrát mi odstránila zubný kameň. To bol taký zážitok, že som sa rozhodol prestať fajčiť, aby som si biele zuby zachoval čo najdlhšie. Vtedy mi to rozhodnutie vydržalo rok...
Rád pozorujem ľudí v čakárni, ale v zubárskom kresle nie je iná možnosť, len skúmať detaily reflektora, alebo črty tváre lekárky, záhyby na rúške i vrásky na krku. Očný kontakt v tomto prípade slúži na signalizáciu bolesti, ak sa pacient nechce vyjadrovať neartikulovanou akustikou.
Extrakcia zubu je jeho odstránenie zo zubného lôžka, najčastejšie špeciálnymi kliešťami. Na extrakciu musia byť vážne dôvody, najčastejšie je to neznesiteľná bolesť. To som už zažil a nie iba raz... Všetko je raz prvýkrát a teraz som si nechal vytiahnuť zub, ktorý vôbec nebolel, iba už bol neopraviteľný a trochu aj zavadzal.
O mojej súčasnej zubnej doktorke som tu už písal a stále si myslím, že v jej pozitívnom hodnotení som sa nemýlil. Aj to včerajšie trhanie bolo fajn. Napriek tomu, že som jej dva dni predtým zahlásil, že od zubárov nečakám nič dobré, s výnimkou dobrého konca, ten včerajší akt extrakcie sa podaril na sto percent. Rana vôbec nebolí a zub mi vôbec nechýba...
Skrátka, iba to som chcel povedať, že dobrý zubný lekár nie je samozrejmosť, ale šťastná náhoda ako mnoho iných vecí v živote a ja som tentokrát mal šťastie.
2009/03/30
Zahraničná dovolenka
Blíži sa leto a preto myslíme na letné vrátka za hranicami všedných dní. Pracujem na tom, za hranicu všednosti sa nejako dostať. Naše kolesá sa otočia smerom na juh, tam kam aj vtáci odlietajú aspoň raz za rok, kamsi až do Sátoraújhely, na vežu hradu Šomoška...
Veď hej, iba som chcel povedať, že som si začal zahrávať s maďarskou kartou pri telefonickej rezervácii hotela v Šiatorskej Bukovinke. Ľavou rukou som držal telefón a pravou som gestikuloval pri preklade mojich želaní do posunkovej reči, lebo maďarskou kartou nehrávam často.
...
Autám i bicyklom na jar svedčí údržba, lebo kto maže ten sa vezie, hlavne dolu kopcom. I ja sa snažím udržovať "sa" v kondícii, tak som si zase posedel v čakárni lekára na servisnú prehliadku. Je to povznášajúce, sedieť dve hodiny v kolektíve starších ľudí s rôznymi neduhmi, človek sa hneď cíti zdravší a zdravší.
V každom geriatrickom kolektíve sa však nájde aj zopár mladých tiel, a nájdu sa aj generačné prierezy, ako dnes. Mal som šťastie, že oproti mne sedela matka s dcérou, ako by si z oka vypadli. Dával som si pozor aby tie moje ostávali pevne na svojom mieste, ale vnímal som i periférne...
Dcéra štíhla kráska okolo 18, pôsobila ako vŕbový prútik plný miazgy, matka - žena so všetkým, čo k tomu pojmu patrí, obe mali rifle, čierny pulóver sporo kryjúci plecia, ostro rezané pery podľa Afrodity, klasický profil hodný geniálneho umelca... Musíme si začať zvykať na jarné dažde a krásne ženy...
Veď hej, iba som chcel povedať, že som si začal zahrávať s maďarskou kartou pri telefonickej rezervácii hotela v Šiatorskej Bukovinke. Ľavou rukou som držal telefón a pravou som gestikuloval pri preklade mojich želaní do posunkovej reči, lebo maďarskou kartou nehrávam často.
...
Autám i bicyklom na jar svedčí údržba, lebo kto maže ten sa vezie, hlavne dolu kopcom. I ja sa snažím udržovať "sa" v kondícii, tak som si zase posedel v čakárni lekára na servisnú prehliadku. Je to povznášajúce, sedieť dve hodiny v kolektíve starších ľudí s rôznymi neduhmi, človek sa hneď cíti zdravší a zdravší.
V každom geriatrickom kolektíve sa však nájde aj zopár mladých tiel, a nájdu sa aj generačné prierezy, ako dnes. Mal som šťastie, že oproti mne sedela matka s dcérou, ako by si z oka vypadli. Dával som si pozor aby tie moje ostávali pevne na svojom mieste, ale vnímal som i periférne...
Dcéra štíhla kráska okolo 18, pôsobila ako vŕbový prútik plný miazgy, matka - žena so všetkým, čo k tomu pojmu patrí, obe mali rifle, čierny pulóver sporo kryjúci plecia, ostro rezané pery podľa Afrodity, klasický profil hodný geniálneho umelca... Musíme si začať zvykať na jarné dažde a krásne ženy...
2009/03/28
Úplne od veci
Vonku zúri víchrica volebného ošiaľu a vietor roznáša štipľavú papriku. Ktovie, kto ju dopestoval? Mám dojem, že ma to už vôbec nezaujíma, lebo niet lepšej voľby. So zvyšovaním svojich šancí sa obaja aktéri od seba, ale aj odo mňa stále vzďaľujú. Hovorí sa, že podľa peria poznáš vtáka a podľa rečí človeka. Tak je už skoro všetko jasné, lebo reči strácajú úroveň.Chcel som písať od veci, ktorou sa ešte stále zaoberá veľa aktívnych agitátorov, ale ten úvod mi nejako ušiel. Skrátka, dnes ráno som sa venoval kuchárskemu remeslu. Vlastne to bola taká studená kuchyňa, trochu ma omrzel takmer nemenný štýl a rytmus našich raňajok, tak som sa ujal funkcie na základe hlasu mojich chuťových kalíškov.
Rovnaké suroviny ako obvykle, ale iný postup. Paradajka krájaná na drobno, k tomu paprika rovnako nadrobno, jedna menšia cibuľa, pokrájané kúsky šunkovej salámy a navrch nastrúhaný syr. V závere ochutené čiernym korením, štipkou soli a trochou octu. Chutilo.
Večerná fantázia bola založená na syroch - niva, tavený syr v črievku, drobné kocky tvrdého syra a zbytok bryndze. Všetko dobre premiešané, servírované na veľkom tanieri, po obvode ozdobenom rezancami z výbornej slaniny... Ako príloha čerstvý chlieb, za čo ma asi Gabriel nepochváli...
Zajtra vstanem a budem meškať jednu hodinu... Celý deň v rozhlasových správach pripomínali, že nočné vlaky budú ráno prichádzať s hodinovým meškaním, teda aj ja. Nuž, neviem, kto urobí raňajky...?
2009/03/26
Šrotovné na vlastnej koži
Už vyše roka som uvažoval o výmene starého auta za nové, tak mi "šrotovné" prišlo ako na zavolanie. V stručnosti popíšem, ako to prebiehalo, aj keď si myslím, že môj postup bol dosť netypický, lebo to bola výmena doslova kus za kus a bez auta som nebol ani pol dňa.
Už niekoľko týždňov pred spustením akcie som si robil prieskum trhu a upresňoval som hlavné parametre nového auta, takže keď v nedeľu zasadla rodinná rada, ktorá výmenu schválila, hlavné rysy už boli jasné.
Prvý deň
Pochodili sme niekoľko bližších i vzdialenejších výstavných siení autopredajcov rôznych značiek. V Škode nám ponúkli celkom dobre vybavenú verziu novej Fabie. Vo Fabii som pred časom absolvoval iba nejakých 20 km, ale necítil som sa tam ako doma. Fabia ma neoslovuje ani svojou škodováckou krásou, tak sme ju zaradili na koniec poradia, ako núdzové riešenie.
Druhý bol Fiat, dvaja ochotní predavači ešte nemali príliš veľa roboty, kolotoč sa iba rozbiehal. Vyskúšal som si dobre vybavené Grande Punto, posadil som sa za volant a to bol prvý moment, ktorý pôsobil pozitívne. Vo vybavení 6 airbagov, ABS, rádio a všetky tie taľafatky, elektrické ovládanie okien, zrkadiel, počítač, centrál, nastavenie volantu, sedadla a podobne.
Na parkovisku pred Peugeotom sme zbadali C-trojku a hneď tam sme ju odmietli, akosi nepasovala do krámu. Nasledovala moja stará známa 206-tka, na takej som v minulom roku najazdil cca 10 tis. km. Celkom slušné pekné žihadielko, trochu nepresné radenie mechanickej prevodovky, ale bol to môj horúci tip.
Keď som si však v predajni sadol za volant, vadilo mi, že pravé koleno mám zastrčené medzi volantom a stredovým panelom bez možnosti pohybu. Rozdiel oproti tej, na ktorej som jazdil bol v tvare a rozmeroch stredového panela. Už ten prvý dojem ma odrádzal a 206-ka sa tak dostala na koniec radu až za Fabiu.
Na spiatočnej ceste sme sa znovu zastavili vo Fiate, podrobnejšie som sa zoznámil s veľkým Puntom a to rozhodlo. S predavačom sme dohodli, pristavenie vozidla o dva dni, presne o 11:00 s tým, že po zaplatení sa vezieme domov na Grande Punto. Nasledovala ešte krátka návšteva v neďalekých autovrakoch a podobná organizačná dohoda o zošrotovaní starého.
Druhý deň
Veľmi jednoduchá akcia - zabezpečenie financovania, ale aj tam sa vyskytlo zopár riešiteľných prekážok.
Tretí deň
Starým autom sme absolvovali jeho poslednú cestu do autorizovaného autovrakoviska a po srdcervúcej rozlúčke sme ho ponechali napospas osudu. S protokolom sme skočili do neďalekej predajne a po podpise zmluvy a zaplatení, na pravé poludnie sme vyrazili na najbližšiu čerpačku pohonných hmôt a do domovskej garáže...
Ešte v ten istý deň som absolvoval odhlásenie starého, zrušenie starých poistiek a ešte raz aj predajňu, aby mali doklady pre "šrotovné" komplet. Všetko na novom aute...
Dva týždne po...
S dočasným číslom a so zákonným poistením predajcu vraj možno jazdiť celý rok. Dva týždne trvalo doručenie technického preukazu od importéra do predajne, zatiaľ som na tachometri natočil prvú tisícku kilometrov. Konečne som mohol dostať vlastné EČV a po vrátení dočasných čísel, mi v predajni vystavili posledný dokument - servisnú knižku s lehotami záruky.
Tak sa končí starý príbeh a začína sa nový...
Už niekoľko týždňov pred spustením akcie som si robil prieskum trhu a upresňoval som hlavné parametre nového auta, takže keď v nedeľu zasadla rodinná rada, ktorá výmenu schválila, hlavné rysy už boli jasné.
Prvý deň
Pochodili sme niekoľko bližších i vzdialenejších výstavných siení autopredajcov rôznych značiek. V Škode nám ponúkli celkom dobre vybavenú verziu novej Fabie. Vo Fabii som pred časom absolvoval iba nejakých 20 km, ale necítil som sa tam ako doma. Fabia ma neoslovuje ani svojou škodováckou krásou, tak sme ju zaradili na koniec poradia, ako núdzové riešenie.
Druhý bol Fiat, dvaja ochotní predavači ešte nemali príliš veľa roboty, kolotoč sa iba rozbiehal. Vyskúšal som si dobre vybavené Grande Punto, posadil som sa za volant a to bol prvý moment, ktorý pôsobil pozitívne. Vo vybavení 6 airbagov, ABS, rádio a všetky tie taľafatky, elektrické ovládanie okien, zrkadiel, počítač, centrál, nastavenie volantu, sedadla a podobne.
Na parkovisku pred Peugeotom sme zbadali C-trojku a hneď tam sme ju odmietli, akosi nepasovala do krámu. Nasledovala moja stará známa 206-tka, na takej som v minulom roku najazdil cca 10 tis. km. Celkom slušné pekné žihadielko, trochu nepresné radenie mechanickej prevodovky, ale bol to môj horúci tip.
Keď som si však v predajni sadol za volant, vadilo mi, že pravé koleno mám zastrčené medzi volantom a stredovým panelom bez možnosti pohybu. Rozdiel oproti tej, na ktorej som jazdil bol v tvare a rozmeroch stredového panela. Už ten prvý dojem ma odrádzal a 206-ka sa tak dostala na koniec radu až za Fabiu.
Na spiatočnej ceste sme sa znovu zastavili vo Fiate, podrobnejšie som sa zoznámil s veľkým Puntom a to rozhodlo. S predavačom sme dohodli, pristavenie vozidla o dva dni, presne o 11:00 s tým, že po zaplatení sa vezieme domov na Grande Punto. Nasledovala ešte krátka návšteva v neďalekých autovrakoch a podobná organizačná dohoda o zošrotovaní starého.
Druhý deň
Veľmi jednoduchá akcia - zabezpečenie financovania, ale aj tam sa vyskytlo zopár riešiteľných prekážok.
Tretí deň
Starým autom sme absolvovali jeho poslednú cestu do autorizovaného autovrakoviska a po srdcervúcej rozlúčke sme ho ponechali napospas osudu. S protokolom sme skočili do neďalekej predajne a po podpise zmluvy a zaplatení, na pravé poludnie sme vyrazili na najbližšiu čerpačku pohonných hmôt a do domovskej garáže...
Ešte v ten istý deň som absolvoval odhlásenie starého, zrušenie starých poistiek a ešte raz aj predajňu, aby mali doklady pre "šrotovné" komplet. Všetko na novom aute...
Dva týždne po...
S dočasným číslom a so zákonným poistením predajcu vraj možno jazdiť celý rok. Dva týždne trvalo doručenie technického preukazu od importéra do predajne, zatiaľ som na tachometri natočil prvú tisícku kilometrov. Konečne som mohol dostať vlastné EČV a po vrátení dočasných čísel, mi v predajni vystavili posledný dokument - servisnú knižku s lehotami záruky.
Tak sa končí starý príbeh a začína sa nový...
Mravce v obývačke
Nebojujte proti mravcom v byte, chovajte si ich... Je to jednoduché, ak si kúpite umelú mravčiu výživu v špeciálnom "akváriu". Potom stačí nachytať v záhrade zo dvadsať mravcov a o ostatné, i o vašu zábavu sa už postarajú oni...
zdroj: foto alza
2009/03/25
mea culpa
Mám taký zlozvyk, že vo svojich článkoch rád prechádzam z jednej témy na druhú a niekedy to vypáli do nepochopenia. Takže sa ospravedlňujem a vysvetľujem:
Takže ešte raz, mea culpa...
Môj predchádzajúci článok mal dve témy, ktoré inak spolu absolútne nesúvisia. Pod pojmom "drahí analytici" som myslel v dobrom na všetkých čitateľov blogov, ktorí čítajú a hodnotia, na nikoho konkrétneho. Konkrétne ručím iba za seba :) lebo som pravidelný čitateľ mnohých blogov a trochu sa poznám.
Partition o "mastičkároch" bola úplne, ale úplne o iných životných situáciach, mimo internetu a blogov. Veď kto by sa tu vedel červenať doslova? :) Táto časť, napriek tomu, že vyznieva ako oslava falošných úsmevov, je v skutočnosti o spoločenskom takte a vychádza z mojej pozitívnej životnej skúsenosti.
Ale nič v blogoch netreba brať do slova a do písmenka...
Takže ešte raz, mea culpa...
Drahí analytici a mastičkári
Hneď na začiatku musím "dovysvetliť" v názve použitý pojem "analytik". V mojom aktuálnom vnímaní sveta a ľudskej spoločnosti, si skrývam pod tento pojem pravidelných čitateľov môjho blogu konkrétne, ale je to možné aplikovať na všetky blogy. Keďže aj zem je guľatá, podobne ako internet, možno hovoriť o blogovej sfére.
Ja viem, že vy, aj vy tam a tu, ma už máte prečítaného, ale tvárime sa spoločne, že sa tu iba náhodne stretávame. Tváriť sa, je veľmi užitočný a často príjemný stav ľudskej neverbálnej komunikácie. Viem to, zažil som to neraz aj na vlastnej koži, presnejšie na vlastných očiach.
Stane sa vám napríklad nejaký hrozný "priešvih" (česky průšvih, franc. pépin, íli máleňkaja katastrófa po russki), alebo sa dopustíte neodpustiteľného fopa (v originále foeaux peaux) a myslíte si, že ľudia, hlavne známi a ešte viac priatelia sa na vás budú mračiť a zazerať, nedajbože sa vysmievať, vášmu zdravému rumencu?
Nie!
Všetci sa na vás budú milo (existuje aj pojem "mílius", ale o tom potom) a blahosklonne usmievať aby ste si mysleli, že svet je len váš a je plný krás... Uvedomíte si ako vás všetci milujú a s vďakou prijmete túto nádhernú spoločenskú pretvárku, ako dar Boží a svet bude opäť krajší.
Nevadí, že viete čo je za tými úsmevmi, úsmev je aj tak mastičkou na dušu.
Pre menej chápavých (vy to nečítajte...) malé vysvetlenie - každý pravidelný čitateľ blogu si postupne vytvára akýsi psychologický obraz autora. Pravdaže, ide aj o témy, aj o informačný, alebo kultúrno-zábavný obsah blogu, ale mentálny obraz autora si vytvárame v podvedomí, na ktoré často zabúdame a odrazu zistíme, že hop - a je tu lidoop...Teda témou tohto môjho krátkeho písomného vstupu na vaše monitory, ste vy sami (v pozadí za kulisami aj ja). Za prívlastok "drahí" sa ospravedlňujem, lebo je to taký malý krôčik do súkromia, za hranicu intimity. Veď sme ešte neboli ani predstavení a niekto nemá rád rúcanie spoločenských stereotypov...
Ja viem, že vy, aj vy tam a tu, ma už máte prečítaného, ale tvárime sa spoločne, že sa tu iba náhodne stretávame. Tváriť sa, je veľmi užitočný a často príjemný stav ľudskej neverbálnej komunikácie. Viem to, zažil som to neraz aj na vlastnej koži, presnejšie na vlastných očiach.
Stane sa vám napríklad nejaký hrozný "priešvih" (česky průšvih, franc. pépin, íli máleňkaja katastrófa po russki), alebo sa dopustíte neodpustiteľného fopa (v originále foeaux peaux) a myslíte si, že ľudia, hlavne známi a ešte viac priatelia sa na vás budú mračiť a zazerať, nedajbože sa vysmievať, vášmu zdravému rumencu?
Nie!
Všetci sa na vás budú milo (existuje aj pojem "mílius", ale o tom potom) a blahosklonne usmievať aby ste si mysleli, že svet je len váš a je plný krás... Uvedomíte si ako vás všetci milujú a s vďakou prijmete túto nádhernú spoločenskú pretvárku, ako dar Boží a svet bude opäť krajší.
Nevadí, že viete čo je za tými úsmevmi, úsmev je aj tak mastičkou na dušu.
2009/03/23
Medziholie volieb
Je tu medzivolebný čas, tak sa hádam ani neoplatí písať o niečom normálnom. Všetci agitátori na blogoch už druhýkrát zdôraznili verejne, že budú voliť Ivetu.. Hádam iba jedna výnimka, čierna ovca na smeblogu, bude voliť Ivana, veď mu aj v diskusii nandali, až to nie je zaujímavé. Horšia je viróza, ktorá si v závere minulého týždňa na mňa sadla obkročmo. To zase nezaujíma čitateľov môjho blogu...
Mohol by som písať niečo o prírastku do rodiny, ale ešte neboli krstiny, tak radšej počkám... Akosi nemám chuť venovať sa viacerým témam odrazu a každá jednotlivá nie je dostatočne nosná. Postupujem per partes, čakám na vyriešenie jedného problému, potom príde na rad ďalší a ďalší. Nekonečný rad problémov.
Možno budú aj nejaké príjemnejšie témy, možno naozaj príde jar a snáď aj leto.
Príroda je stále fádna, nemám chuť vziať do ruky, fotoaparát, ani štetec. Hádam len staré zrúcaniny sa teraz lepšie vypínajú za stromami bez lístia. Chcelo by to nejaký trhák kontrastujúci so šedou realitou. O jednom viem, je z oblasti vedy a výskumu a bude šokujúco prekvapivý. Už nejaký čas tvrdo pracujem na štúdiu istých dokumentov.
Mohol by som písať niečo o prírastku do rodiny, ale ešte neboli krstiny, tak radšej počkám... Akosi nemám chuť venovať sa viacerým témam odrazu a každá jednotlivá nie je dostatočne nosná. Postupujem per partes, čakám na vyriešenie jedného problému, potom príde na rad ďalší a ďalší. Nekonečný rad problémov.
Možno budú aj nejaké príjemnejšie témy, možno naozaj príde jar a snáď aj leto.
Príroda je stále fádna, nemám chuť vziať do ruky, fotoaparát, ani štetec. Hádam len staré zrúcaniny sa teraz lepšie vypínajú za stromami bez lístia. Chcelo by to nejaký trhák kontrastujúci so šedou realitou. O jednom viem, je z oblasti vedy a výskumu a bude šokujúco prekvapivý. Už nejaký čas tvrdo pracujem na štúdiu istých dokumentov.
2009/03/20
Úsmevy, reklama a darované kone
O význame úsmevu v komunikácii ľudí, hádam nikto nepochybuje. Aj tu som sa úsmevom zaoberal, štatisticky už 10 krát a najpodrobnejšie v článku Návrat úsmevu. Nie vždy je význam úsmevu jednoznačný, alebo je asi v mojej povahe, vykladať si jednoduché gestá zložito...
Mám na to tri čerstvé príklady, jeden je od mojej zubárky, ktorá sa poctivo zaoberala jedným mojim zubom, na tri etapy skúšala, dobrusovala a vŕtala a zakaždým nešetrila ani úsmevmi. I ja som nešetril, ak mi dala na chvíľu vydýchnuť, snažil som sa byť vtipný.
Pointa prišla v závere prác, keď som sa zaujímal o technológiu, aby som pochopil, prečo to treba urobiť tak dôkladne. Odpovedala mi v zmysle, že to musí byť urobené dokonale, lebo však si za to platím z vlastného vrecka. V tom momente som sa asi neusmieval... Asi je rozdiel, či platím keš, alebo moja poisťovňa. I tak še da...
Tak aj bolo, zaplatil som si za úkony v plnej výške, aj keď tomu celkom nerozumiem, lebo tentokrát mám porobené všetky povinné preventívne prehliadky. Dotknutý zub bol niekoľko dní potom dosť nepríjemne citlivý, ale už to prešlo a opäť som schopný úsmevu.
Druhý prípad je od obvodného lekára. Snažil som sa byť verný svojmu celoživotnému zdravotnému obvodu, ale posledný rok sa tam menia lekári ako na bežiacom páse, len sestra je rovnaká a to taká, ktorá sa nikdy neusmeje.
Včera som sa rozhodol, že predsa prejdem do iného obvodu, k mladej perspektívnej lekárke a ešte mladšej a krajšej sestričke. Veď som ešte celkom perspektívny pacient. Na starom obvode som chytil starú (služobne) sestru a požiadal som ju, aby ma vyškrtla z ich evidencie.
Urobila to bez slova a keď mi podávala kartu, prvýkrát čo ju poznám, sa milo usmiala. O význame toho úsmevu som potom premýšľal nasledujúci poldeň, ale aj tak ostal pre mňa záhadou.
Hovorí sa, že darovanému koňovi sa nemá pozerať na zuby, ale po včerajšej príhode z Tesca odporúčam, pozrieť sa každému koňovi na zuby. Odchádzal som zo supermarketu s prázdnymi rukami, tak som sa zastavil pri celkom známej "tetke", ktorá tam predáva svoje tekvicové jadierka.
Vzal som si balíček v igelite za 2 €, tetka sa na mňa usmiala a podala mi ešte jeden menší balíček, že som dnes prvý zákazník u nej, tak mi to dáva navyše. Keď dávajú, treba brať. Vzal som ten reklamný balíček a doma som ho hneď otvoril. A to som nemal robiť, lebo tam boli jadierka nechutné, niektoré s nádychom pliesne, z nejakých starých zásob.
S úsmevom darovaný konský reklamný balíček vzápätí putoval do netriedeného komunálneho odpadu. V tomto prípade dodatočne konštatujem, že úsmev tetušky bol reklamne kyslý a falošný, ako jej darovaný balíček a už sa pri nej nikdy viac nezastavím. Niekedy má reklama aj opačný účinok, ako sa očakáva.
Mám na to tri čerstvé príklady, jeden je od mojej zubárky, ktorá sa poctivo zaoberala jedným mojim zubom, na tri etapy skúšala, dobrusovala a vŕtala a zakaždým nešetrila ani úsmevmi. I ja som nešetril, ak mi dala na chvíľu vydýchnuť, snažil som sa byť vtipný.
Pointa prišla v závere prác, keď som sa zaujímal o technológiu, aby som pochopil, prečo to treba urobiť tak dôkladne. Odpovedala mi v zmysle, že to musí byť urobené dokonale, lebo však si za to platím z vlastného vrecka. V tom momente som sa asi neusmieval... Asi je rozdiel, či platím keš, alebo moja poisťovňa. I tak še da...
Tak aj bolo, zaplatil som si za úkony v plnej výške, aj keď tomu celkom nerozumiem, lebo tentokrát mám porobené všetky povinné preventívne prehliadky. Dotknutý zub bol niekoľko dní potom dosť nepríjemne citlivý, ale už to prešlo a opäť som schopný úsmevu.
Druhý prípad je od obvodného lekára. Snažil som sa byť verný svojmu celoživotnému zdravotnému obvodu, ale posledný rok sa tam menia lekári ako na bežiacom páse, len sestra je rovnaká a to taká, ktorá sa nikdy neusmeje.
Včera som sa rozhodol, že predsa prejdem do iného obvodu, k mladej perspektívnej lekárke a ešte mladšej a krajšej sestričke. Veď som ešte celkom perspektívny pacient. Na starom obvode som chytil starú (služobne) sestru a požiadal som ju, aby ma vyškrtla z ich evidencie.
Urobila to bez slova a keď mi podávala kartu, prvýkrát čo ju poznám, sa milo usmiala. O význame toho úsmevu som potom premýšľal nasledujúci poldeň, ale aj tak ostal pre mňa záhadou.
Hovorí sa, že darovanému koňovi sa nemá pozerať na zuby, ale po včerajšej príhode z Tesca odporúčam, pozrieť sa každému koňovi na zuby. Odchádzal som zo supermarketu s prázdnymi rukami, tak som sa zastavil pri celkom známej "tetke", ktorá tam predáva svoje tekvicové jadierka.
Vzal som si balíček v igelite za 2 €, tetka sa na mňa usmiala a podala mi ešte jeden menší balíček, že som dnes prvý zákazník u nej, tak mi to dáva navyše. Keď dávajú, treba brať. Vzal som ten reklamný balíček a doma som ho hneď otvoril. A to som nemal robiť, lebo tam boli jadierka nechutné, niektoré s nádychom pliesne, z nejakých starých zásob.
S úsmevom darovaný konský reklamný balíček vzápätí putoval do netriedeného komunálneho odpadu. V tomto prípade dodatočne konštatujem, že úsmev tetušky bol reklamne kyslý a falošný, ako jej darovaný balíček a už sa pri nej nikdy viac nezastavím. Niekedy má reklama aj opačný účinok, ako sa očakáva.
2009/03/17
Písala mi Iveta
Je to tak, dostal som list od Ivety, v ktorom mi píše, že to spolu dokážeme. Viem, že žijeme v zlomovom období, ale viem aj to, že takých zlomových období sme už veľa prežili. Čo nás čaká, nikto nevie, ale je lepšie čakať ťažké časy a potom byť príjemne prekvapený.
Po starom to už nepôjde, aj to je stará pravda, ale pokiaľ sa neupresní, čo je staré a čo nové, tak sa to ukazuje na rovnako. Z nového sa rýchlo stáva staré. Najrýchlejšie sa veci menia zo starého na nové revolúciami a tie aj lámu časy radikálne.
Len toť, nedávno sme prešli zlomovou revolúciou, aj keď nežnou, nie som presvedčený, že permanentná revolúcia je to pravé javorové. My, obyčajní ľudia sa denno denne staviame k práci a tak sa snažíme dostáť svojmu právu na slušný život. Aj k tomu je treba odvaha a hlavne chuť do života. Vnútorná osobná energia.
Naše Slovensko chceme mať čo najkrajšie, vzdelané a spravodlivé. Vždy a v každej dobe sme to chceli. Len to sebavedomie nám paradoxne v istých časoch mocných vládcov chýbalo. Dnes máme ombudsmana na obhajovanie záujmov a práv občanov, preto by náš prezident mal byť trochu inak orientovaný, v zmysle ústavných povinností.
Iveta je pripravená a chce byť aktívna doma aj v zahraničí, aby sa postavila za všetkých slušných ľudí v tejto krajine. A v tom je problém... Kto sa postaví za tú ostávajúcu väčšinu? Kto sa postaví za mňa? Lebo keď si riadne vyspytujem svedomie, zistím, že občas kašlem na slušnosť, niekedy dokonca použijem aj neslušné slová...
Pravda je a s tým súhlasím - spolu to dokážeme, ale v prvom rade každý za seba a až potom hodiť kameňom. Máme už svoje skúsenosti, mali sme tu už raz konfrontačnú kombináciu prezidenta a vlády a ja si hovorím, že nikdy viac. Prezident je povinný zastávať záujmy tejto krajiny, doma i vonku a nerobiť len vláde politickú opozíciu.
Nezdá sa vám to, čo som napísal, také frázovité a bez konkrétneho obsahu? Možno, reagoval som len na témy z listu a navyše som tým porušil svoje predsavzatie, že k voľbám sa už nebudem vyjadrovať, ale čo som mal robiť, keď som dostal list, patrí sa napísať odpoveď...
Po starom to už nepôjde, aj to je stará pravda, ale pokiaľ sa neupresní, čo je staré a čo nové, tak sa to ukazuje na rovnako. Z nového sa rýchlo stáva staré. Najrýchlejšie sa veci menia zo starého na nové revolúciami a tie aj lámu časy radikálne.
Len toť, nedávno sme prešli zlomovou revolúciou, aj keď nežnou, nie som presvedčený, že permanentná revolúcia je to pravé javorové. My, obyčajní ľudia sa denno denne staviame k práci a tak sa snažíme dostáť svojmu právu na slušný život. Aj k tomu je treba odvaha a hlavne chuť do života. Vnútorná osobná energia.
Naše Slovensko chceme mať čo najkrajšie, vzdelané a spravodlivé. Vždy a v každej dobe sme to chceli. Len to sebavedomie nám paradoxne v istých časoch mocných vládcov chýbalo. Dnes máme ombudsmana na obhajovanie záujmov a práv občanov, preto by náš prezident mal byť trochu inak orientovaný, v zmysle ústavných povinností.
Iveta je pripravená a chce byť aktívna doma aj v zahraničí, aby sa postavila za všetkých slušných ľudí v tejto krajine. A v tom je problém... Kto sa postaví za tú ostávajúcu väčšinu? Kto sa postaví za mňa? Lebo keď si riadne vyspytujem svedomie, zistím, že občas kašlem na slušnosť, niekedy dokonca použijem aj neslušné slová...
Pravda je a s tým súhlasím - spolu to dokážeme, ale v prvom rade každý za seba a až potom hodiť kameňom. Máme už svoje skúsenosti, mali sme tu už raz konfrontačnú kombináciu prezidenta a vlády a ja si hovorím, že nikdy viac. Prezident je povinný zastávať záujmy tejto krajiny, doma i vonku a nerobiť len vláde politickú opozíciu.
Nezdá sa vám to, čo som napísal, také frázovité a bez konkrétneho obsahu? Možno, reagoval som len na témy z listu a navyše som tým porušil svoje predsavzatie, že k voľbám sa už nebudem vyjadrovať, ale čo som mal robiť, keď som dostal list, patrí sa napísať odpoveď...
2009/03/15
Neuveriteľné
Miloslav Kalousek, český minister financií:
"Trápí mě, že nadpoloviční část zisku českých bank není z úvěrového byznysu, ale z poplatků..."
Zdroj:
Lidovky (ČTK)
"Trápí mě, že nadpoloviční část zisku českých bank není z úvěrového byznysu, ale z poplatků..."
Zdroj:
Lidovky (ČTK)
2009/03/12
Koho bude voliť Wabt...
Nadpisom článku som urobil zadosť masovému trendu veľmi dôležitých ľudí, vyjadrovať sa aj opakovane a verejne o svojich volebných preferenciách v našich blížiacich sa prezidentských voľbách. Touto dlhou vetou bez konkrétnej odpovede som tu skončil túto zaujímavú tému, aj keď bez tej jedine správnej odpovede.
Oveľa zaujímavejším námetom mojej úvahy je dobré jedlo, hlavne v čase, keď som dobre najedený a dobre naladený, čo spolu dosť súvisí. Viem, že na okolí (tu, tu, tu aj tu) sa nachádza väčšie množstvo gurmánov, gurmetov a tiež kuchárov a kuchárok, ktorým nechcem a ani nemôžem konkurovať, ale mi, po dnešnej večeri nedá. Inšpiroval som sa v Bratislave.
Neviem, ako sa to volá, videl som to v reštaurácii Jánošíkov dvor, pri ružinovskom cintoríne, veľmi slušný, malý rodinný podnik. No ale k veci... Na tanieri sa to leskne bielymi a zelenými haluškami od špenátovej omáčky a v tom špenáte sú kúsky kuracích pŕs, rovnako veľké ako halušky. Dá sa na to pri prvom pohľade pozrieť dvojako, ale ochutnávka presvedčí.
Oveľa zaujímavejším námetom mojej úvahy je dobré jedlo, hlavne v čase, keď som dobre najedený a dobre naladený, čo spolu dosť súvisí. Viem, že na okolí (tu, tu, tu aj tu) sa nachádza väčšie množstvo gurmánov, gurmetov a tiež kuchárov a kuchárok, ktorým nechcem a ani nemôžem konkurovať, ale mi, po dnešnej večeri nedá. Inšpiroval som sa v Bratislave.
Neviem, ako sa to volá, videl som to v reštaurácii Jánošíkov dvor, pri ružinovskom cintoríne, veľmi slušný, malý rodinný podnik. No ale k veci... Na tanieri sa to leskne bielymi a zelenými haluškami od špenátovej omáčky a v tom špenáte sú kúsky kuracích pŕs, rovnako veľké ako halušky. Dá sa na to pri prvom pohľade pozrieť dvojako, ale ochutnávka presvedčí.
2009/03/08
Súmrak na plátne
Včera sme boli v kine, na filme Súmrak. Nevedel som na čo ideme, nechal som sa presvedčiť bez predchádzajúcej prípravy. Skončilo to neslávne, moja prvá reakcia po skončení filmu bola, že je to neskutočná somarina (chcel som napísať kravina, ale to sa nehodí).
Nemusím opisovať dej, je v recenziách, vraj to je film pre tínedžerov, tak to by sedelo. Od istého času nemám rád upírske filmy, lebo je to spojenie neskutočna s realitou (kto verí na upírov, môže mi oponovať). Scifi mi nevadí, lebo tam je to jasné, všetko je vymyslené, je to zvyčajne o vzdialenej technickej budúcnosti, ktorá má s realitou spojitosť iba cez všeobecné ľudské myslenie.
V závere filmu je scéna, kde sedí otec Belly pri stole a oproti nemu upír, ktorý miluje jeho dcéru. Nič zvláštne, len chvíľu ticho sedia a to vyvolalo tínedžerské pišťanie všetkých (okrem nás dvoch), ako teraz v Eurovíznej súťaži na STV. Doteraz som nepochopil, čo ich vzrušilo... Fakt je, že upír mal taký smiešny účes, ale to sa teraz nosí...
(Zajtra idem k holičovi, lebo už sa začínam ponášať na tínedžera).
Jediné, čo ma na filme potešilo, boli pekné panoramatické zábery lesov a hôr, trikové sekvencie a akčné scény, také rýchle, že ich bolo ťažké sledovať... Upíri sú vraj neskutočne rýchli.
Nemusím opisovať dej, je v recenziách, vraj to je film pre tínedžerov, tak to by sedelo. Od istého času nemám rád upírske filmy, lebo je to spojenie neskutočna s realitou (kto verí na upírov, môže mi oponovať). Scifi mi nevadí, lebo tam je to jasné, všetko je vymyslené, je to zvyčajne o vzdialenej technickej budúcnosti, ktorá má s realitou spojitosť iba cez všeobecné ľudské myslenie.
V závere filmu je scéna, kde sedí otec Belly pri stole a oproti nemu upír, ktorý miluje jeho dcéru. Nič zvláštne, len chvíľu ticho sedia a to vyvolalo tínedžerské pišťanie všetkých (okrem nás dvoch), ako teraz v Eurovíznej súťaži na STV. Doteraz som nepochopil, čo ich vzrušilo... Fakt je, že upír mal taký smiešny účes, ale to sa teraz nosí...
(Zajtra idem k holičovi, lebo už sa začínam ponášať na tínedžera).
Jediné, čo ma na filme potešilo, boli pekné panoramatické zábery lesov a hôr, trikové sekvencie a akčné scény, také rýchle, že ich bolo ťažké sledovať... Upíri sú vraj neskutočne rýchli.
Málo slov...
Dnes je ten starý dobrý sviatok žien, ktorý sme v minulosti povinne a uniformne oslavovali. Sviatok sa zachoval dodnes, ženy sú stále krajšie a krajšie, iba forma pripomínania našej krajšej polovice sa trochu zmenila. Už sa neorganizujú tie spoločenské večierky zmiešaných pracovných kolektívov, už to nie je povinné...
Trvalo to dlho, tak som sa ešte nevymanil celkom zo súkromnej opozície voči tomuto sviatku, ktorý som vtedy považoval za oficiálny štátny, ale nech je to tak, ako sa to vyvíja, v duchu želám ženám stále to isté, čo som želal vždy, totiž lásku, úctu a zdravie a nezáleží na poradí, najlepšie všetko spolu a ešte na dôvažok, každej žene toho správneho muža podľa jej predstáv. Bez formalít, iba tak, úprimne.
Trvalo to dlho, tak som sa ešte nevymanil celkom zo súkromnej opozície voči tomuto sviatku, ktorý som vtedy považoval za oficiálny štátny, ale nech je to tak, ako sa to vyvíja, v duchu želám ženám stále to isté, čo som želal vždy, totiž lásku, úctu a zdravie a nezáleží na poradí, najlepšie všetko spolu a ešte na dôvažok, každej žene toho správneho muža podľa jej predstáv. Bez formalít, iba tak, úprimne.
2009/03/07
Aperitív na sobotu
Cez víkend obedujeme presne o dvanástej a k obedu máme vždy aj Slovenský rozhlas. U nás je to najpočúvanejšie rádio, takpovediac kuchynské. V sobotu prichádzam do kuchyne o niečo skôr, aby som si vypočul ešte pred prvou lyžicou, ako aperitív, pálenicu Borisa Filana.
Borisa rád počúvam, aj keď niektorí ľudia si myslia, že si svoje príbehy o cestách po svete vymýšľa, ja sa s tým nezaťažujem, obdivujem jeho rečnícku zdatnosť, ktorou sa blíži k českým "bavičom", ktorí vedia plynule rozprávať hodiny, hoci aj o ničom.
Jasné, že Boris tú dokonalosť nikdy nedosiahne, lebo to sa ani nedá, slovenčina si vynucuje celkom iné tempo. Spomínam si ešte na Ivetu Malachovskú, ako raz, keď bolo najvyššou métou moderátorov odrapotať za krátky čas čo najviac slov, že to chvíľami strácalo zrozumiteľnosť a účelnosť.
Boris Filan nie je taký a ani sa nikdy nesnažil o ten nezadržateľný prúd slov, lebo jemu by to ani k postave nepasovalo. Veľký chlap nemôže byť zároveň aj rýchly. U veľkých medveďov to tak nie je, lebo vraj taký medvedisko s 300 kilami váhy, vie nabrať rýchlosť až 50 km/h a to by som si už pred ním netrúfal ujsť, aj keď mám menej ako tretinu z jeho hmotnosti.
Vrátim sa ešte na moment k Borisovi, keď som spomenul, že ho konzumujeme ako aperitív, mal by som dopovedať, čo vlastne pijeme... Je to neľahké rozhodovanie, lebo vodku, ani borovičku mi nepripomína, skôr by som ho tipoval na niečo cudzokrajné, napríklad tequilu, ktorá pochádza z Mexickej dediny Tequila.
Niekedy si ho pri počúvaní predstavujem v širokom mexickom klobúku, s ledabolo prehodeným ponchom a zaprášenými sandálmi, ako sedí za hrubo otesaným stolom v krčme na terase a pred sebou má tequilu, citrón a soľničku s rozhlasovým mikrofónom... A obed mi hneď lepšie chutí...
Borisa rád počúvam, aj keď niektorí ľudia si myslia, že si svoje príbehy o cestách po svete vymýšľa, ja sa s tým nezaťažujem, obdivujem jeho rečnícku zdatnosť, ktorou sa blíži k českým "bavičom", ktorí vedia plynule rozprávať hodiny, hoci aj o ničom.
Jasné, že Boris tú dokonalosť nikdy nedosiahne, lebo to sa ani nedá, slovenčina si vynucuje celkom iné tempo. Spomínam si ešte na Ivetu Malachovskú, ako raz, keď bolo najvyššou métou moderátorov odrapotať za krátky čas čo najviac slov, že to chvíľami strácalo zrozumiteľnosť a účelnosť.
Boris Filan nie je taký a ani sa nikdy nesnažil o ten nezadržateľný prúd slov, lebo jemu by to ani k postave nepasovalo. Veľký chlap nemôže byť zároveň aj rýchly. U veľkých medveďov to tak nie je, lebo vraj taký medvedisko s 300 kilami váhy, vie nabrať rýchlosť až 50 km/h a to by som si už pred ním netrúfal ujsť, aj keď mám menej ako tretinu z jeho hmotnosti.
Vrátim sa ešte na moment k Borisovi, keď som spomenul, že ho konzumujeme ako aperitív, mal by som dopovedať, čo vlastne pijeme... Je to neľahké rozhodovanie, lebo vodku, ani borovičku mi nepripomína, skôr by som ho tipoval na niečo cudzokrajné, napríklad tequilu, ktorá pochádza z Mexickej dediny Tequila.
Niekedy si ho pri počúvaní predstavujem v širokom mexickom klobúku, s ledabolo prehodeným ponchom a zaprášenými sandálmi, ako sedí za hrubo otesaným stolom v krčme na terase a pred sebou má tequilu, citrón a soľničku s rozhlasovým mikrofónom... A obed mi hneď lepšie chutí...
2009/03/05
Čo je za?
" za slovami
existuje svet kde nefungujú pravidlá
podľa ktorých sme zvykli myslieť... "
Odpísané u susedov, tu...
2009/03/03
Niektoré veci sa vracajú
Niektoré veci sa vracajú, škoda, že mladosť nie. Nemusia to byť len "Dobří holubi, co se vracejí...", urobil som si dnes holubník z ordinácie môjho zubára... Vletím dnu a o pol hodiny som von, ale opäť sa vraciam a tak stále dokolečka, zase o týždeň, až kým niekoho (niečo) nepohryziem.
Nie je to také horúce, ako sa ľahko napíše, jednoducho som po dlhšom čase pristúpil na údržbu svojho chrupu. Je to chvíľami otravné, zvykám si na pachuť gumových rukavíc v puse, držím sa operadiel, keď ide vrták do živého, ale dúfam, že výsledok bude stáť za to a čoskoro budem celkom spokojný človek (Csc).
Chvíľu som si posedel v čakárni a snažil som sa, ako obvykle, nadviazať pozorovací kontakt. Najkrajší objekt študoval zo svojho veľkého zošita múdrosti ekonomiku marketingu. V tom som dosť veľký laik, tak mi to ako predmet konverzácie veľmi nesedelo. Začal som sa preto vyzvedať na školu a tak. Veľa som sa nedozvedel, zubárka nás po chvíľke rozdelila, ale mali sme na seba šťastie ešte dvakrát, raz v čakárni na zubný RTG a potom medzi dvermi ordinácie, kde sme sa striedali.
Nebudem tu popisovať, ako vyzerala tá mladá, pekná študentka, veď mladosť je krása a krása je mladá bez výhrad... Na poslednú chvíľu som jej ešte stačil vložiť do dlane vizitku s adresou môjho blogu, tak sa tu možno objaví pod nejakým záhadným "nickom" a opäť sa stretneme...
Nie je to také horúce, ako sa ľahko napíše, jednoducho som po dlhšom čase pristúpil na údržbu svojho chrupu. Je to chvíľami otravné, zvykám si na pachuť gumových rukavíc v puse, držím sa operadiel, keď ide vrták do živého, ale dúfam, že výsledok bude stáť za to a čoskoro budem celkom spokojný človek (Csc).
Chvíľu som si posedel v čakárni a snažil som sa, ako obvykle, nadviazať pozorovací kontakt. Najkrajší objekt študoval zo svojho veľkého zošita múdrosti ekonomiku marketingu. V tom som dosť veľký laik, tak mi to ako predmet konverzácie veľmi nesedelo. Začal som sa preto vyzvedať na školu a tak. Veľa som sa nedozvedel, zubárka nás po chvíľke rozdelila, ale mali sme na seba šťastie ešte dvakrát, raz v čakárni na zubný RTG a potom medzi dvermi ordinácie, kde sme sa striedali.
Nebudem tu popisovať, ako vyzerala tá mladá, pekná študentka, veď mladosť je krása a krása je mladá bez výhrad... Na poslednú chvíľu som jej ešte stačil vložiť do dlane vizitku s adresou môjho blogu, tak sa tu možno objaví pod nejakým záhadným "nickom" a opäť sa stretneme...
2009/03/01
Naučte sa nerozmýšľať
Je taká televízna reklama a nie je dôležité čo propaguje, ale pripadá mi to zvrátené ako reklama na nebo: Hrešte, pán Boh sa poteší a prídete do neba! Naučiť sa nerozmýšľať je ťažké, ak si už človek z nedostatku tejto výzvy zvykol myslieť od okamihu narodenia na svet, až po horúcu súčasnosť.
Televízne reklamy (na našich kanáloch a asi aj inde) sú často tvorené podľa tohto hesla - nerozmýšľať. Viem, že existujú prepracované psychologické postupy masového ohlupovania a manipulácie s ľuďmi, ale nie som istý, či niektorí tvorcovia televíznych reklám už o tom niečo počuli.
Možno práve kvôli tým sofistikovaným prístupom z literatúry, sú tie reklamy tak často strelené, aby upútali a je jedno či v dobrom, alebo v zlom... Tým nemyslím vtip a humor, lebo vtipné prísady rád vidím a počujem aj v reklame. Ale aj s vtipnými reklamami je jeden kardinálny problém - opakovaný vtip totiž už nie je vtip, ale fraška.
Napriek mnohým nezmyselnostiam, ma súčasné televízne "prestávky" svojim spôsobom fascinujú ako nevyčerpateľný zdroj tých najnezmyselnejších slovných a významových spojení, ale nielen jednotlivo, ale aj ako reklamný blok.
Zvlášť je to vypuklé, ak do jedného filmu nastrkajú 3 až štyri bloky, niekedy presne opakované. Prvý reklamný blok strčia už 3 min. po začiatku filmu a 3 min. pred koncom detektívky znova. Po tom záverečnom bloku vám povedia už len meno vraha, ktorého ste aj tak už dávno odhalili.
Aby to bolo ešte krajšie, niektoré reklamné bloky počas opakovania v jednom filme, modifikujú na spôsob bájnej telenovely Jednoducho Mária. Raz si dám tú námahu a zachytím všetky texty z reklamných blokov niektorej komerčnej TV a dám ich sem, ale ktovie, či tie bláboly majú copyright?
Televízne reklamy (na našich kanáloch a asi aj inde) sú často tvorené podľa tohto hesla - nerozmýšľať. Viem, že existujú prepracované psychologické postupy masového ohlupovania a manipulácie s ľuďmi, ale nie som istý, či niektorí tvorcovia televíznych reklám už o tom niečo počuli.
Možno práve kvôli tým sofistikovaným prístupom z literatúry, sú tie reklamy tak často strelené, aby upútali a je jedno či v dobrom, alebo v zlom... Tým nemyslím vtip a humor, lebo vtipné prísady rád vidím a počujem aj v reklame. Ale aj s vtipnými reklamami je jeden kardinálny problém - opakovaný vtip totiž už nie je vtip, ale fraška.
Napriek mnohým nezmyselnostiam, ma súčasné televízne "prestávky" svojim spôsobom fascinujú ako nevyčerpateľný zdroj tých najnezmyselnejších slovných a významových spojení, ale nielen jednotlivo, ale aj ako reklamný blok.
Zvlášť je to vypuklé, ak do jedného filmu nastrkajú 3 až štyri bloky, niekedy presne opakované. Prvý reklamný blok strčia už 3 min. po začiatku filmu a 3 min. pred koncom detektívky znova. Po tom záverečnom bloku vám povedia už len meno vraha, ktorého ste aj tak už dávno odhalili.
Aby to bolo ešte krajšie, niektoré reklamné bloky počas opakovania v jednom filme, modifikujú na spôsob bájnej telenovely Jednoducho Mária. Raz si dám tú námahu a zachytím všetky texty z reklamných blokov niektorej komerčnej TV a dám ich sem, ale ktovie, či tie bláboly majú copyright?
2009/02/27
Nedá mi...
Nedá mi, nevrátiť sa späť k básnikovi Milanovi Rúfusovi v rozhovore Márie Jenčíkovej z marca minulého roku (odvolával som sa naň už pred istým časom). Keby si bol ten rozhovor prečítal pán Hríb, určite by nevyslovoval svoje ostré súdy o básnikovi. Z toho, čo povedal Rúfus v tom rozhovore cítiť nielen múdrosť a nadhľad, ale aj stálosť charakteru.
Myslieť na denné veci a riešiť aktuálne, ale občas sa zamyslieť aj nad súvislosťami, to je potrebné, lebo práve to môže dať smer nášmu konaniu, tak ako aj pohľad späť, lebo minulosť je nemenná a jasne ukazuje do budúcnosti.
Myslieť na denné veci a riešiť aktuálne, ale občas sa zamyslieť aj nad súvislosťami, to je potrebné, lebo práve to môže dať smer nášmu konaniu, tak ako aj pohľad späť, lebo minulosť je nemenná a jasne ukazuje do budúcnosti.
2009/02/23
Ako stopy
Neviem, či to nie je barbarstvo, prečítať na posedenie celú zbierku básní, ale táto zbierka ma tak zaujala, že som neodolal. Veď nejde o nejakú prvotinu, ale o vrcholné dielo Milana Rúfusa: "Ako stopy v snehu". K poézii vždy pristupujem s istou rezervou a podmieňujem jej čítanie aj vhodným rozpoložením a prostredím. Tentokrát som bol doslova nedočkavý.
Uvedomujúc si, čo všetko sa okolo Rúfusa v poslednom čase napísalo a pohovorilo, som si predsavzal, že sa nedám ničím ovplyvniť, len krásou umenia. Ťažko teraz hľadám vhodné slová, lebo tie básne sú naozaj nádherné a nielen jednotlivo, ale aj celá zbierka 45 básní je úžasná. Je to o kráse rýmov, áno aj to, aj o kráse myšlienok a múdrosti človeka ohromne bohatého na skúsenosti.
Na ukážku...
Stopy v snehu
Má báseň, má, čo chcela.
Nie slová ligotavé.
Pamäť má sídlo v hlave.
A hlava je už biela.
...
Večný tmel bytia
...
Láska sa noci nebojí.
Svietia jej hviezdne roje.
A v nepokojnom pokoji
verne si koná svoje.
________________
Milan Rúfus, Ako stopy v snehu, Slovenský spisovateľ, a.s. Bratislava, 2008
Uvedomujúc si, čo všetko sa okolo Rúfusa v poslednom čase napísalo a pohovorilo, som si predsavzal, že sa nedám ničím ovplyvniť, len krásou umenia. Ťažko teraz hľadám vhodné slová, lebo tie básne sú naozaj nádherné a nielen jednotlivo, ale aj celá zbierka 45 básní je úžasná. Je to o kráse rýmov, áno aj to, aj o kráse myšlienok a múdrosti človeka ohromne bohatého na skúsenosti.
Na ukážku...
Stopy v snehu
Má báseň, má, čo chcela.
Nie slová ligotavé.
Pamäť má sídlo v hlave.
A hlava je už biela.
...
Večný tmel bytia
...
Láska sa noci nebojí.
Svietia jej hviezdne roje.
A v nepokojnom pokoji
verne si koná svoje.
________________
Milan Rúfus, Ako stopy v snehu, Slovenský spisovateľ, a.s. Bratislava, 2008
Bežná žena žije dlhšie
Bežná žena, teda štatisticky priemerná žena vraj žije dlhšie ako štatisticky priemerný muž. Ktovie, čím to je? Muž je v tradičnej rodine v postavení živiteľa, preto má na starosti väčšie veci, sleduje strategické ciele. Tým logicky čerpá viac zo svojej energie pre blaho rodiny.
Muž je v manželskom (aj v inom podobnom) vzťahu trvalým darcom. Tak ako medzi krvnými skupinami je jedna jediná, ktorá je všeobecným darcom, tak je vo vzťahu muž - žena, muž tým jediným (aspoň teoreticky) stálym darcom svojich spermií. Aj keď doma vynecháva, aj tak daruje inde... Ženy prijímajú telo pána, a stále sa dožadujú tohto princípu mužského dávania.
Fakt je, že žena niekedy nechá v sebe narásť naše deti, ale to nie je podstatné, veď muž ju aj vtedy živí, aj s jej (niekedy aj svojim) potomkom... Skrátka by sa to dalo uzatvoriť tým, že priemerný muž vydáva zo seba viac energie a preto zomiera o niečo skôr. Ale ktovie, možno sú tu aj iné príčiny.
Musia byť, lebo aj Milan Lasica sa nad tým zamýšľa vo svojej nedávnej bodke. Ani veda si to vraj nevie vysvetliť, ale ja som na to prišiel. Podstata dlhovekosti je v práci. Keď nás v minulosti nútili spievať: "..veď všetko, čo tu človek má, len práca dáva statočná...", ženy asi spievali pozornejšie, preto sa celý život venujú práci.
Prináša im to odmenu v dlhovekosti. Veď si priznajme, žena (priemerná štatistická) tiež chodí do práce, po práci doma varí, upratuje perie, žehlí a podobne. A čo robí muž (priemerný štatistický)? Čaká na obed, na večeru, sleduje šport v TV a popíja svoje pivko...
Keď sa dostaví dôchodkový vek, už je unavený, nudí sa a začína uvažovať, čo so sebou, ale žena nie - ona pokračuje v domácich prácach, ako by sa nič nestalo a preto žije dlhšie...
Muž je v manželskom (aj v inom podobnom) vzťahu trvalým darcom. Tak ako medzi krvnými skupinami je jedna jediná, ktorá je všeobecným darcom, tak je vo vzťahu muž - žena, muž tým jediným (aspoň teoreticky) stálym darcom svojich spermií. Aj keď doma vynecháva, aj tak daruje inde... Ženy prijímajú telo pána, a stále sa dožadujú tohto princípu mužského dávania.
Fakt je, že žena niekedy nechá v sebe narásť naše deti, ale to nie je podstatné, veď muž ju aj vtedy živí, aj s jej (niekedy aj svojim) potomkom... Skrátka by sa to dalo uzatvoriť tým, že priemerný muž vydáva zo seba viac energie a preto zomiera o niečo skôr. Ale ktovie, možno sú tu aj iné príčiny.
Musia byť, lebo aj Milan Lasica sa nad tým zamýšľa vo svojej nedávnej bodke. Ani veda si to vraj nevie vysvetliť, ale ja som na to prišiel. Podstata dlhovekosti je v práci. Keď nás v minulosti nútili spievať: "..veď všetko, čo tu človek má, len práca dáva statočná...", ženy asi spievali pozornejšie, preto sa celý život venujú práci.
Prináša im to odmenu v dlhovekosti. Veď si priznajme, žena (priemerná štatistická) tiež chodí do práce, po práci doma varí, upratuje perie, žehlí a podobne. A čo robí muž (priemerný štatistický)? Čaká na obed, na večeru, sleduje šport v TV a popíja svoje pivko...
Keď sa dostaví dôchodkový vek, už je unavený, nudí sa a začína uvažovať, čo so sebou, ale žena nie - ona pokračuje v domácich prácach, ako by sa nič nestalo a preto žije dlhšie...
2009/02/20
Toto nie je lampáreň
Dnes sa mi dostal na monitor hrozný článok o českých autách. Nuž, ktovie ako to je, keď sa nad tým zamyslím, Škoda 100 bolo auto ešte v systéme "dorob si doma sám". Úplne normálne sa v príručkách písalo, že pre istotu treba podoťahovať všetky skrutky, ale opatrne, lebo trochu väčší moment by bol katastrofou... Po pár kilometroch dotiahnuť aj hlavu valca, ja neviem, ako je to možné, že dnes vás pozvú na prvú záručnú prehliadku po 30 tis. km?
Ale to som trochu odbočil, lebo ten článok ma inšpiroval, pozrieť sa na niektoré domáce spotrebiče, ktoré ma doviedli k názoru, že z materskej krajiny tých áut radšej nekupovať. Kedysi nám namontovali do bytu plynový šporák M**a (aby som im nerobil reklamu), kde dvere nezatvárali, trúba nepiekla, ale pripaľovala, niečo hrozné. Po rokoch nám ich vymenili za inovovaný typ od tej istej firmy. Katastrofa na druhú.
Okrem všetkých starých nedostatkov to malo také "inovované" gombíky s ostrými hranami, že sa človek mohol ľahko poraniť. Navyše v gombíkoch bol zabudovaný sofistikovaný systém s pružinou, ktorá po krátkom čase vyskakovala a prestala plniť svoju ochrannú funkciu. Veľmi som sa tešil, keď sme si kúpili nový kombinovaný sporák, vyrobený na Slovensku. Super výrobok, varí i pečie sám...
Stačilo na dnes. Nabudúce bude reč o elektrickom krájači na zeleninu, a tiež o dvoch typoch hriankovačov. To sú u nás žiarivé prípady inovácie a "modernizácie", v jednom prípade má ten hriankovač dokonca zabudované aj "kurvítko", ktoré malo nastavený čas užívania 2 týždne (slovom, dva). Odvtedy odpočíva v pokoji, lebo to bol dar a darovanému výrobku sa na špirálu nepozerá... Ale o tom potom...
Ale to som trochu odbočil, lebo ten článok ma inšpiroval, pozrieť sa na niektoré domáce spotrebiče, ktoré ma doviedli k názoru, že z materskej krajiny tých áut radšej nekupovať. Kedysi nám namontovali do bytu plynový šporák M**a (aby som im nerobil reklamu), kde dvere nezatvárali, trúba nepiekla, ale pripaľovala, niečo hrozné. Po rokoch nám ich vymenili za inovovaný typ od tej istej firmy. Katastrofa na druhú.
Okrem všetkých starých nedostatkov to malo také "inovované" gombíky s ostrými hranami, že sa človek mohol ľahko poraniť. Navyše v gombíkoch bol zabudovaný sofistikovaný systém s pružinou, ktorá po krátkom čase vyskakovala a prestala plniť svoju ochrannú funkciu. Veľmi som sa tešil, keď sme si kúpili nový kombinovaný sporák, vyrobený na Slovensku. Super výrobok, varí i pečie sám...
Stačilo na dnes. Nabudúce bude reč o elektrickom krájači na zeleninu, a tiež o dvoch typoch hriankovačov. To sú u nás žiarivé prípady inovácie a "modernizácie", v jednom prípade má ten hriankovač dokonca zabudované aj "kurvítko", ktoré malo nastavený čas užívania 2 týždne (slovom, dva). Odvtedy odpočíva v pokoji, lebo to bol dar a darovanému výrobku sa na špirálu nepozerá... Ale o tom potom...
2009/02/16
Ja, ako krízový konzument
Trochu nepresný názov mal povedať, že ja ako konzument, príslušník konzumnej spoločnosti mám nepatrný vplyv na súčasnú krízu konzumu. Dokonca si ani neviem predstaviť, ako by som mohol prispieť k tomu aby sme míňali viac. Viem si predstaviť, že by som prispel k šetreniu, ale to vraj teraz nie je in.
Poklesol nám predaj elektroniky, ale čo s tým ja môžem urobiť? Chladnička triedy "A" mi beží v úspornom režime v nevykurovanej miestnosti, televízor som vymenil nedávno, keď sa starý pokazil, rádio nepotrebujem, historicky ich mám nadmerné množstvo, počítač a monitor sú v dobrom prevádzkovom stave (viď blog :) a fotoaparáty historicky i súčasne funkčné...
Súhrnne, elektroniku kupujem vtedy, keď stará prestane slúžiť, alebo aj pri nutnej modernizácii, ako to bolo napríklad pri výmene starej neefektívnej mrazničky. Kríza konzumu na to nemá absolútne žiaden vplyv. V potravinách nevidím dôvod na rozhadzovanie, skôr by som mal trochu mierniť svoj apetít...
Verejné stravovanie, reštaurácie navštevujem tak priemerne 4 až 5 x do roka, keď je k tomu príležitosť a ani v tomto smere nemám dôvod nič meniť. U nás doma sa varí chutne a zdravo. Keď sme vonku na výlete, tak sa veľmi nepozerám na to, koľko to stojí, ale záleží mi iba na tom, aby to bolo úmerné kvalite jedla a obsluhy.
Ostáva posledná dôležitá položka a tou sú dovolenky. Napriek tomu, že ma naši nahovárajú na dovolenku v zahraničí, ja radšej chodím po Slovensku a tak to bude aj v tomto krízovom roku. Už sa na mňa tešia na juhu stredného Slovenska, v Šiatorskej Bukovine a možno aj na juhu Slovenského Raja a v niekoľkých okolitých jaskyniach. Lepší už nebudem...
Poklesol nám predaj elektroniky, ale čo s tým ja môžem urobiť? Chladnička triedy "A" mi beží v úspornom režime v nevykurovanej miestnosti, televízor som vymenil nedávno, keď sa starý pokazil, rádio nepotrebujem, historicky ich mám nadmerné množstvo, počítač a monitor sú v dobrom prevádzkovom stave (viď blog :) a fotoaparáty historicky i súčasne funkčné...
Súhrnne, elektroniku kupujem vtedy, keď stará prestane slúžiť, alebo aj pri nutnej modernizácii, ako to bolo napríklad pri výmene starej neefektívnej mrazničky. Kríza konzumu na to nemá absolútne žiaden vplyv. V potravinách nevidím dôvod na rozhadzovanie, skôr by som mal trochu mierniť svoj apetít...
Verejné stravovanie, reštaurácie navštevujem tak priemerne 4 až 5 x do roka, keď je k tomu príležitosť a ani v tomto smere nemám dôvod nič meniť. U nás doma sa varí chutne a zdravo. Keď sme vonku na výlete, tak sa veľmi nepozerám na to, koľko to stojí, ale záleží mi iba na tom, aby to bolo úmerné kvalite jedla a obsluhy.
Ostáva posledná dôležitá položka a tou sú dovolenky. Napriek tomu, že ma naši nahovárajú na dovolenku v zahraničí, ja radšej chodím po Slovensku a tak to bude aj v tomto krízovom roku. Už sa na mňa tešia na juhu stredného Slovenska, v Šiatorskej Bukovine a možno aj na juhu Slovenského Raja a v niekoľkých okolitých jaskyniach. Lepší už nebudem...
2009/02/15
Pokoj v duši
Pokoj v duši som nenašiel po zhliadnutí rovnomenného slovenského filmu a veru som ho ani nečakal. Mohol by som parafrázovať germu o tom, ako sme sa cestou z kina "vadili" o kvalite filmu, ale stačí môj názor a môj dojem. Tentokrát môžem povedať, že je to takmer čistokrvný slovenský film s tragickým príbehom šitým na súčasnosť.
To, že je slovenský ešte neznamená, že nemám k nemu žiadne výhrady. Je ťažké porovnávať ho s inými súčasnými slovenskými filmami, lebo toto je príbeh z malej dedinky, bez farbitosti života vo veľkomeste, kde z centra zasahuje iba predĺžená ruka súčasného marazmu. Viac je to o skutočnej biede v odľahlých končinách Slovenska. Príbehom filmu je čistá tragédia, bez náznaku čohokoľvek pozitívneho a to ja vo filmoch nemám rád.
Napriek všetkým výčitkám, bol som veľmi spokojný s kamerou, jednak pri snímaní exteriérov a krajiny, ale aj v dialógoch. V tej nádhernej krajine to zrejme ani nebolo veľmi ťažké. Príbehu na začiatku chýbala väčšia dynamika, ani herecky ma v úvode nepresvedčili. Neskôr to už išlo, herecky to bolo primerané a dobré. Ťažko by som hľadal postavu, ktorá vynikla, výkony boli veľmi vyrovnané.
Celkovo som si tento film zaradil, v rámci slovenskej filmovej tvorby posledného obdobia, o pár bodov tesne nad priemer (v čom sme sa doma nezhodli), prekvapujúci je viditeľný záujem (nášho) publika, aj keď sme ďaleko od lokality v ktorej to bolo nakrúcané, bol tento film v našom kine už druhý deň vypredaný.
Je potešujúce, že záujem o slovenskú filmovú tvorbu rastie. Iste je to aj tým, že sa kvalitou vyrovnáva susednej českej tvorbe, ale zároveň si zachováva aj isté slovenské zvláštnosti.
To, že je slovenský ešte neznamená, že nemám k nemu žiadne výhrady. Je ťažké porovnávať ho s inými súčasnými slovenskými filmami, lebo toto je príbeh z malej dedinky, bez farbitosti života vo veľkomeste, kde z centra zasahuje iba predĺžená ruka súčasného marazmu. Viac je to o skutočnej biede v odľahlých končinách Slovenska. Príbehom filmu je čistá tragédia, bez náznaku čohokoľvek pozitívneho a to ja vo filmoch nemám rád.
Napriek všetkým výčitkám, bol som veľmi spokojný s kamerou, jednak pri snímaní exteriérov a krajiny, ale aj v dialógoch. V tej nádhernej krajine to zrejme ani nebolo veľmi ťažké. Príbehu na začiatku chýbala väčšia dynamika, ani herecky ma v úvode nepresvedčili. Neskôr to už išlo, herecky to bolo primerané a dobré. Ťažko by som hľadal postavu, ktorá vynikla, výkony boli veľmi vyrovnané.
Celkovo som si tento film zaradil, v rámci slovenskej filmovej tvorby posledného obdobia, o pár bodov tesne nad priemer (v čom sme sa doma nezhodli), prekvapujúci je viditeľný záujem (nášho) publika, aj keď sme ďaleko od lokality v ktorej to bolo nakrúcané, bol tento film v našom kine už druhý deň vypredaný.
Je potešujúce, že záujem o slovenskú filmovú tvorbu rastie. Iste je to aj tým, že sa kvalitou vyrovnáva susednej českej tvorbe, ale zároveň si zachováva aj isté slovenské zvláštnosti.
Vrchol zimy
Včera som si užil vrchol tejto zimy, s teplotou len 2 stupne pod bodom mrazu, s vetrom ktorý ochladzoval uši akoby bolo -10 a napriek tomu mi bolo fajn. Keď nás uvideli labute, hneď sa náhlili k brehu a s vďakou hltali náš chlieb každodenný.
Za celý čas sme nestretli jediného človeka, len tie labute, lietajúce čajky a trojčlennú skupinu sŕn, s ktorými sme sa križovali na chodníku neďaleko hrádze. Nemám rád zimu, ale tento čas, spolu s uvedomením si, že to je posledné zimné vzopätie v tejto sezóne, na mňa pôsobil celkom príjemne.
Včerajší deň (Valentín) si zapamätám, ako koniec zimy a predzvesť jari. Začínam myslieť jarne a svet je hneď o niečo krajší, ako by včera bol sviatok...
Za celý čas sme nestretli jediného človeka, len tie labute, lietajúce čajky a trojčlennú skupinu sŕn, s ktorými sme sa križovali na chodníku neďaleko hrádze. Nemám rád zimu, ale tento čas, spolu s uvedomením si, že to je posledné zimné vzopätie v tejto sezóne, na mňa pôsobil celkom príjemne.
Včerajší deň (Valentín) si zapamätám, ako koniec zimy a predzvesť jari. Začínam myslieť jarne a svet je hneď o niečo krajší, ako by včera bol sviatok...
2009/02/12
Verte, neverte
Markíza číta waboviny... Včera som napísal takúto poznámku pod čiarou:
Kto verí v náhody, môže si povedať, že je to náhoda, kto verí na osud, uverí, že je to osud, alebo zázrak, kto verí na blogy vie: Markíza číta waboviny... Dúfam, že táto moja mini reklama nebude kontraproduktívna u mojich vážených čitateľov (vrátane Markízy, ktorej želám "všetko najlepšie")...
Nakoniec ešte jedna aktuálne chronická poznámka mimo hlavnej témy: niektoré veci človeka občas rozhnevajú, takpovediac jednorázovo, ale niektoré otravujú pravidelne a často, napríklad také presladené, sladkokyslé opakované želanie na jednom TV kanáli: "Markíza, všetko najlepšie" - ako med.Možno ste si všimli, ja áno, že dnes tam už nie je to sladké "všetko najlepšie", iba Markíza, aj keď nápis ostal... :)
Kto verí v náhody, môže si povedať, že je to náhoda, kto verí na osud, uverí, že je to osud, alebo zázrak, kto verí na blogy vie: Markíza číta waboviny... Dúfam, že táto moja mini reklama nebude kontraproduktívna u mojich vážených čitateľov (vrátane Markízy, ktorej želám "všetko najlepšie")...
2009/02/11
Na začiatku .týždňa
Niekde, niekomu som sľúbil, že si prečítam najnovšie číslo časopisu (bodka) týždeň a ja rád svoje sľuby plním. Pre istotu a pre vyváženosť som si zároveň kúpil aj týdenník ŽURNÁL. V pohode som sa usadil do kresla a začal som listovať týždeň, počnúc (bodka) editorialom, bohužiaľ na sústredené čítanie zvyšku som už nenašiel dosť elánu...
Podľa editoriálu, som nadobudol dojem, že to bude hlavne o Hríbovi, o Lampe a o jeho boľačkách v rozhlase, čo je už dosť vymletá téma. Niektorí básnici, aj ja nebásnik, sme sa narodili v čase socializmu, teda máme smolu. Aj keď som vtedy nebol v tej jedinej správnej strane, som sa po tých výčitkách musel cítiť skoro ako trafená hus (husák). Nuž čo, fakt je, že by som mal rád opäť dvadsať, aj keď sa na svoju mladosť nesťažujem.
To je moja pravda, on má svoju a každý z nás si svoju pravdu uchopí podľa svojho. Zle je, keď niekto vidí iba tú svoju, ako to bolo v tých zatracovaných časoch našej mladosti, keď vládla jedna jedine správna pravda. Odvtedy si dávam pozor na jediné správne pravdy, jediné správne voľby, hlúpych voličov a podobne.
Všeobecnou nevýhodou týždenníka v dnešných časoch je, že kým ho vydajú, my načerpáme informácie z internetu už ich zväčša máme utriedené spolu s vytvoreným vlastným názorom. Tak potom opakovanie v papierovom týždenníku vychádza skoro ako duplicita.
Niekto môže oponovať, že .týždeň je časopis pre ťažkých intelektuálov, budiž, ale na mňa pôsobí jednostranne a trochu pesimisticky. Vec vkusu a politických cieľov vydavateľa, lebo v týždni ide hlavne o politiku. Prelistoval som si aj ŽURNÁL a čo to som si z neho tiež prečítal. Zhrniem to tak, že má živšie farby, fakticky aj prenesene a má trochu bližšie k nezáväzným spoločenským témam.
______
Podľa editoriálu, som nadobudol dojem, že to bude hlavne o Hríbovi, o Lampe a o jeho boľačkách v rozhlase, čo je už dosť vymletá téma. Niektorí básnici, aj ja nebásnik, sme sa narodili v čase socializmu, teda máme smolu. Aj keď som vtedy nebol v tej jedinej správnej strane, som sa po tých výčitkách musel cítiť skoro ako trafená hus (husák). Nuž čo, fakt je, že by som mal rád opäť dvadsať, aj keď sa na svoju mladosť nesťažujem.
To je moja pravda, on má svoju a každý z nás si svoju pravdu uchopí podľa svojho. Zle je, keď niekto vidí iba tú svoju, ako to bolo v tých zatracovaných časoch našej mladosti, keď vládla jedna jedine správna pravda. Odvtedy si dávam pozor na jediné správne pravdy, jediné správne voľby, hlúpych voličov a podobne.
Všeobecnou nevýhodou týždenníka v dnešných časoch je, že kým ho vydajú, my načerpáme informácie z internetu už ich zväčša máme utriedené spolu s vytvoreným vlastným názorom. Tak potom opakovanie v papierovom týždenníku vychádza skoro ako duplicita.
Niekto môže oponovať, že .týždeň je časopis pre ťažkých intelektuálov, budiž, ale na mňa pôsobí jednostranne a trochu pesimisticky. Vec vkusu a politických cieľov vydavateľa, lebo v týždni ide hlavne o politiku. Prelistoval som si aj ŽURNÁL a čo to som si z neho tiež prečítal. Zhrniem to tak, že má živšie farby, fakticky aj prenesene a má trochu bližšie k nezáväzným spoločenským témam.
______
Nakoniec ešte jedna aktuálne chronická poznámka mimo hlavnej témy: niektoré veci človeka občas rozhnevajú, takpovediac jednorázovo, ale niektoré otravujú pravidelne a často, napríklad také presladené, sladkokyslé opakované želanie na jednom TV kanáli: "Markíza, všetko najlepšie" - ako med.
2009/02/09
Hviezdičkovaná k****
"...černé díry nejsou zas tak docela černé,
jak by se z jejich názvu mohlo zdát"...
(podľa iDnes.cz)
Krízu už vraj treba písať s hviezdičkami (K****) a je osožná aspoň z piatich dôvodov, ktorým tu radšej nebudem robiť reklamu. Vždy som si myslel, že kapitalizmus aj trhové princípy majú bližšie k prírode, aj sa to potvrdzuje vo všetkých ohľadoch, vrátane živelnosti a dravosti silných. Lenže takáto spoločnosť funguje bez regulačných spätných väzieb, s výnimkou kríz a vojen. Pravdaže, aj príroda sa občas pokúsi pohroziť katastrofami, ale na ľudskú spoločnosť má slabé mechanizmy.
V týchto dňoch sa opakujú pravidelné varovania pred koncom sveta (že by uhorková sezóna v zime?). Podľa nich je takmer isté, že to bude 21.12. 2012, lebo tam vraj končí Mayský kalendár. Neverím, lebo mám doma taký malý Mayský kalendárik, čo mi poslali z Mexika a na ňom sa čas končí až v roku 2013 a trinástka je nešťastné číslo, to by presne sedelo. Trochu ma zneistil môj mobilný kalendár od Sony Ericssona, v ňom totiž svet končí až v roku 2070. Prikláňam sa k tejto alternatíve, lebo vtedy už určite nebudem písať blogy.
Včera som prišiel na to, že písať štýlom podobenstiev a metafor je dosť rizikové, lebo to umožňuje rôzne výklady. Napríklad článok na Bútľavej vŕbe o dejinách písaných popolom a spálených mostoch som si vysvetlil ako úvahu o zahodených, alebo nevyužitých príležitostiach. Príležitosti sú našim osudom a my si iba vyberáme z jeho portfólia ponúkaných príležitostí. Zahodené šance sa však málokedy zopakujú ešte raz.
Všetko je vraj inak. Svet už nie je taký, ako sa nám zdal až doteraz a nie som si istý, či sa nám iba nezdá... Vraj celý vesmír existuje len ako hologram. Je to neuveriteľné, vraj sa vedcom, okrem iného, nepodarilo objaviť vo vesmíre prúdy gravitácie a tam niekde vonku, na konci sveta narazili na hranice časopriestoru. Dosiahli sme na koniec hologramu s názvom Vesmír, znamená to aj náš koniec?
Som z toho jeleň, pripadám si ako Jack O'Neill z SG1, keď mal vyjednávať s civilizáciou na oveľa vyššej technologickej úrovni ako my, snažiac sa získať vyspelé technológie, ktorým ani za mak nerozumel. Tak si aj ja myslím, pri čítaní podobných vedeckých teórií, že asi patrím k civilizácii s nižším stupňov vývoja, lebo niekedy ani tomu jazyku vedeckých pojednaní nerozumiem...
jak by se z jejich názvu mohlo zdát"...
(podľa iDnes.cz)
Krízu už vraj treba písať s hviezdičkami (K****) a je osožná aspoň z piatich dôvodov, ktorým tu radšej nebudem robiť reklamu. Vždy som si myslel, že kapitalizmus aj trhové princípy majú bližšie k prírode, aj sa to potvrdzuje vo všetkých ohľadoch, vrátane živelnosti a dravosti silných. Lenže takáto spoločnosť funguje bez regulačných spätných väzieb, s výnimkou kríz a vojen. Pravdaže, aj príroda sa občas pokúsi pohroziť katastrofami, ale na ľudskú spoločnosť má slabé mechanizmy.
V týchto dňoch sa opakujú pravidelné varovania pred koncom sveta (že by uhorková sezóna v zime?). Podľa nich je takmer isté, že to bude 21.12. 2012, lebo tam vraj končí Mayský kalendár. Neverím, lebo mám doma taký malý Mayský kalendárik, čo mi poslali z Mexika a na ňom sa čas končí až v roku 2013 a trinástka je nešťastné číslo, to by presne sedelo. Trochu ma zneistil môj mobilný kalendár od Sony Ericssona, v ňom totiž svet končí až v roku 2070. Prikláňam sa k tejto alternatíve, lebo vtedy už určite nebudem písať blogy.
Včera som prišiel na to, že písať štýlom podobenstiev a metafor je dosť rizikové, lebo to umožňuje rôzne výklady. Napríklad článok na Bútľavej vŕbe o dejinách písaných popolom a spálených mostoch som si vysvetlil ako úvahu o zahodených, alebo nevyužitých príležitostiach. Príležitosti sú našim osudom a my si iba vyberáme z jeho portfólia ponúkaných príležitostí. Zahodené šance sa však málokedy zopakujú ešte raz.
Všetko je vraj inak. Svet už nie je taký, ako sa nám zdal až doteraz a nie som si istý, či sa nám iba nezdá... Vraj celý vesmír existuje len ako hologram. Je to neuveriteľné, vraj sa vedcom, okrem iného, nepodarilo objaviť vo vesmíre prúdy gravitácie a tam niekde vonku, na konci sveta narazili na hranice časopriestoru. Dosiahli sme na koniec hologramu s názvom Vesmír, znamená to aj náš koniec?
Som z toho jeleň, pripadám si ako Jack O'Neill z SG1, keď mal vyjednávať s civilizáciou na oveľa vyššej technologickej úrovni ako my, snažiac sa získať vyspelé technológie, ktorým ani za mak nerozumel. Tak si aj ja myslím, pri čítaní podobných vedeckých teórií, že asi patrím k civilizácii s nižším stupňov vývoja, lebo niekedy ani tomu jazyku vedeckých pojednaní nerozumiem...
"...entropie () černé díry, kterou můžeme zároveň chápat i jako její informační obsah, je úměrná velikosti plochy horizontu událostí, oné pomyslné hranice, zpoza které nic (dokonce ani světlo) nemůže z černé díry uniknout..."
(podľa iDnes.cz)
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)