Dunaj, Sľub a Osud

Zdá sa, že seriálová tvorba v slovenských televíziách pomaly vyrastá z plienok. Kedysi dávno sme zažili časy, keď príbehmi z “Nemocnice na okraji mesta” žila celá "socialistická" spoločnosť u nás. Vtedy to bolo jasné, seriálová tvorba bola vzácna, ale skôr bola zameraná na ľahké zábavné žánre, ale "Nemocnica" bola "sága", preto zaujala všetky vrstvy "pracujúcich". Osudy postáv sa preberali pri cestovaní vlakom, autobusom, alebo aj v prestávkach na pracovisku a doktor Sova bol pojem.

V tejto dnešnej "novej" dobe už prehrmelo na našich obrazovkách množstvo seriálov domácich aj zahraničných. Viaceré (retro) seriály však slúžia len ako pozadie, aby sme mohli posúdiť, kam kráčame v oblasti televíznej kultúry. Osobne idú mimo mňa všetky staré konzervy ako Priatelia, či MASH, alebo kriminálky z amerických veľkomiest. Z kriminálok som zaregistroval zvláštny rukopis hlavne vo francúzskych seriáloch, lebo francúzsky film je u nás pojem kvality. V nemeckých seriáloch sa dá spoznať oblasť, v ktorej bol natočený (napríklad bývalá NDR). Špeciálne nám voňajú české krimi svojou ľudskou bezprostrednosťou konania postáv.   

Poďme však k seriálu "Dunaj k vašim službám". Už dlho nás drží v strehu, skoro ako kedysi tá  Nemocnica. Rozvíjajúce sa príbehy protagonistov, ich častá obmena a tým pádom aj oživenie deja, prispievajú k príťažlivosti  seriálu. Vnímame  a tešíme sa na pomerne jednoduchý dej každej časti, ale má to dynamiku na pozadí dejinných udalostí vojny a faktickej nemeckej okupácie. Excelentné herecké výkony si zaslúžia pochvalu, hlavne zvládnutie charakteru postáv až tak, že ich vystupovanie v inom žánri je ťažko uveriteľné, lebo sa zžili s charakterom postavy v Dunaji. Problematické sa ukázalo napríklad objavenie sa "Holubca" v relácii Vtip za stovku počas dramatických udalostí v "Dunaji".

Sľub na moju vlastnú škodu nepozerám pravidelne, ale to čo som videl má niečo, čo sa vymyká zo šablónovitého pohľadu na minulý režim na časy socializmu, najmä v školstve a v súvislostiach každodenného života spoločnosti aj v rodine. Absolútne normálne a prirodzene vyznieva pre pamätníkov aj oslovovanie súdruh, súdružka, lebo to nepôsobí ako nálepka. Herecké výkony v stvárnení charakterov osôb sú podobne ako v Dunaji uveriteľné a na výbornej úrovni. Pochopiteľne, aj dobové kostýmy a módny dizajn (look), rovnako ako v Dunaji, sú výborné a dokresľujú pravdivo atmosféru. Obdobie Dunaja som síce na vlastnej koži nezažil, ale seriál Sľub som zažil naplno od A do Zet.

Nakoniec by som rád ospieval aj seriál Osud, ale už sa nemôžem opakovať, lebo v Osude sú herecké výkony značne diferencované. Od vynikajúcich, až po "doplnkových". Netreba menovať, lebo divák to pozná na prvý (aj druhý) pohľad. Osud je tak trochu z celkom iného cesta. Moje pracovné hodnotenie bolo, že je to klasická "telenovela", alebo aj politicky zobrazenie "prvotného kapitalizmu". To sa samozrejme týka hlavne námetu, scenára, ale aj réžie. Niektoré scény vychádzajú značne naivne a nedotiahnuto. Autori postupujú ako by nemali pevný plán, ako by improvizovali. Tento seriál sledujem pravidelne, lebo ak sa človek zadíva do osudov ľudí, vedie ho to od dielu k dielu.

Spoločnou negatívnou črtou "modernej" seriálovej tvorby je nekvalitná práca so zvukom. V tomto prípade hádam s výnimkou Sľubu. V Sľube príjemne pôsobí výber dobovej hudby a piesní, čo výborne približuje atmosféru doby. Aj hudobné pozadie je vedené s citom. Na Dunaji a Osude rušivo pôsobí v niektorých scénach nepatričné hudobné pozadie až tak, že ruší zrozumiteľnosť dialógu. Neviem, čím to je, či zvukár, strihač, alebo za všetko je zodpovedná réžia. Považujem to za "detskú" chorobu, z ktorej slovenský seriál určite vyrastie. Držím palce.