Klišé a frázy

Zlozvyky zvukové: mimorečové a rečové, t.j. floskuly, protetické frázy, klišé, úslovia, klišéovité idiomy :). Zaujímavé je toto pozorovať v prejavoch, najmä u politikov, ale nielen u nich. Rovnako nepríjemne pôsobia aj (často opakované) reklamy, priam nabádajúce vystrihnúť ich z našej pozornosti. Ak to ide, možno ich "vykľúčovať" aj technicky. 

Používam systém automatického záznamu. Pri dvojhodinovom filme zaberie reklama na reklamných televíziách ako je Markíza, Joj a podobných, cca  30 minút. Nechám bežať záznam a nepozerám. Po 30. minútach ho vrátim späť na začiatok. Keď príde reklama, posuniem o 8 minút dopredu a spokojne pozerám film ďalej, ako to v reklamách odporúčajú "prinášači". To sú tí, čo nám, akože "prinášajú" tento program. Aj tie "prinášacie" frázy  už bezpečne patria do kategórie "klišé". 

Sú to slovné spojenia, ktoré častým používaním stratili svoj pôvodný význam (alebo ho, v prípade reklamy, vôbec nemali) a pôsobia ako frázy, ošúchané slová. Nie, že by som proti iným reklamám nič nemal, ale tieto "prinášacie" ma zvlášť "oslovujú" lebo sú obvykle oddelené od ostatného bloku reklám, teda zdôraznené. 

Reklama je cieľavedomé pôsobenie na potenciálnych zákazníkov, s cieľom sprostredkovania informácie, vyvolania určitej predstavy a dojmu - mnohé v TV praxi vyvolávajú najmä zlé a nepríjemné dojmy (bača a jeho honelník sú vzácnou výnimkou).

(Zo stránky: https://mybystrica.sme.sk/c/20227085/aj-vy-ste-si-oblubili-bacu-z-reklamy-mieri-na-horehronie.html)

 

 

Vice versa

Môj svet, aj ja sme 18 naopak. Áno, môžem to tu napísať, veď aj tak to skoro nikto nebude čítať... 5 až 20 čitateľov za týždeň, to nie je žiadna sláva (ale možno, z historického pohľadu o 1000 rokov...). Kde sú tie staré dobré časy, keď tu existovala úžasná komunita blogerov-čitateľov? Na ilustráciu, waboviny majú cca 1750 článkov a 3310 komentárov. Začalo to v auguste 2006 a s väčšími, či menšími prestávkami trvá dodnes. 

Už Konfucius veril, že úsudok a múdrosť sú dôležitejšie ako bezmyšlienkovité rešpektovanie pravidiel... Tiež povedal, že človek by mal milovať všetkých, ale držať sa v blízkosti dobrotivých a morálnych a ak mu zvýši energia, mal by veľa čítať... A ešte jedna myšlienka z knihy (lebo čítam). Múdrosť sa dá naučiť tromi spôsobmi: uvažovaním (najvznešenejšie), napodobňovaním (najľahšie) a skúsenosťou, ktorá je najtrpkejšia (platí to dodnes aj v politike, možno dvojnásobne).    

Sokrates sa vraj prirovnal k pôrodnej babici, ktorej úlohou je rodiť myšlienky. Táto myšlienka sa dosť podobá mojej, o ktorej som písal v roku 2007. Platón si myslel aj to, čo sme už prakticky zažili: Ideálna spoločnosť by si mala osvojiť spoločné vlastníctvo (odstrániť pokušenie získavať súkromný majetok). Vláda by mala udržiavať sociálnu harmóniu, spravodlivosť a odstraňovať akýkoľvek potenciálny zdroj korupcie. (cca 375 pred N. L.) Niektoré myšlienky sú večné, tak sa možno aj k tejto ešte raz vrátime.

V roku 1002 spísala Sei Šónagon zápisky s názvom "Dôverné zošity". Ide o zmes denníkových záznamov, osobných úvah, postrehov a početných zoznamov, ktoré nám poskytujú pohľad na vtedajší japonský život...  Je to žáner, v ktorom sa náhodne spájajú neformálne a často nesúvisiace literárne fragmenty, zvyčajne inšpirované osobnými skúsenosťami autora a jeho okolím... 

Prečítajte si ešte raz tú definíciu žánru a máte stručnú charakteristiku žánru Wabovíny. 

Všetky citácie a grafický motív, sú voľne prevzaté z úžasnej knihy Daniela Smitha "50 kníh, ktoré písali históriu sveta", zo slovenského vydania vo vydavateľstve Ultimo Press, Bratislava 2023.

 

Škrabanie zemiakov a hviezdy

Nie veľmi obľúbená činnosť v kuchyni, prináša aj mysliace pokušenia, stav nezaťažený ničím aktuálnym, nad tou prácou nie je potrebné premýšľať. Dalo by sa to prirovnať k meditácii, vstúpeniu do seba. Niečo podobné som zažíval kedysi, keď sme po ukončení náročnej intelektuálnej práce boli nútení zapojiť sa aj do mechanickej "nemysliacej" činnosti (strihať a skladať výkresy). Boli to chvíle uvoľnenia bez nutnosti intelektuálneho vypätia, ale nie celkom, lebo myseľ sa nedá vypnúť, dá sa však presmerovať do diametrálne odlišných reálií, ktoré zároveň znamenali v tej súvislosti relax.

Rád čistím zemiaky, raz som o tom dokonca napísal aj úvahu s názvom "Trikrát a dosť" (nie podľa L.). (Trikrát a dosť o inom...)    

Dnešné čistenie starých zemiakov ma priviedlo k meditácii o hviezdach. Nie o tých obyčajných, čo tam hore svietia, ale o tých obyčajných ľudských, ktoré nám svietia na cestu životom. Nemyslím tým, že by to boli "vzory", za ktorými treba kráčať, to je skôr pozícia pre deti, ale skôr myslím na tie "hviezdy", ktoré nám na tú "našu" cestu svietia, ako pouličné lampy v noci. Niekedy môžu byť aj ako semafory - raz zasvietia zelenou, inokedy červenou, alebo len ožltnú, aby sme ostali v očakávaní. 

Aby som bol konkrétny, sú to ľudia, ktorých si zapamätáme na celý zvyšok života. Samozrejme sú to rodičia, niektorí učitelia , či profesori. Môžu to byť aj umelci, spisovatelia, herci, alebo šéfovia, či kolegovia z práce. Pri hercoch však treba byť opatrným, aby sme si nezamenili herectvo s natívnym charakterom človeka... Aby som bol konkrétny o mojich hviezdach, k tomu by som potreboval odvahu. Menovať žijúce hviezdy je trochu ošemetné, aj keď hviezdou života sa môže stať len ten, ktorý je jasne viditeľný na (mojom) nebi. Tak možno nabudúce...

 

História

Od roku 1990 sa u nás často hovorí o minulosti ako o uzatvorenej historickej etape. Je to vcelku pochopiteľné z hľadiska spoločnosti, ktorá urobila hrubú čiaru, z ktorej znova štartuje.

Nie je to však také jednoduché z hľadiska ľudského, lebo život je kontinuálny dej a nedá sa povedať, že od zajtra budú platnými členmi spoločnosti len tí, čo sa narodili v novej dobe a tí, čo nemajú nič spoločné s minulosťou.

S minulosťou nikto svoje vzťahy nepreruší, lebo v minulosti má svoje korene, svoju životnú kontinuitu. Tak nejako sa musíme každý za seba pozrieť na svoju vlastnú minulosť. Zásadne iné sú teoretické hamletovské otázky - byť, či nebyť? Ak máme posudzovať vinu iných, najprv sa musíme zamyslieť nad vlastným svedomím, nad vlastným životom.

Patrím k tým, čo sa narodili a takmer celý svoj život prežili v režime, ktorý zákonodarcovia pred časom označili ako obdobie neslobody. Mám sa preto cítiť vinný, že som sa narodil počas druhej svetovej vojny? Že náš dom bol dočasným príbytkom najprv nemeckých, potom ruských vojakov? Nie! 

Mám sa cítiť vinný za to, že moja rodina bola postihnutá (ako všetky) menovou reformou? Za to, že sme po nej opäť začali žiť a rodičia zarábať v potu tváre na živobytie? Nie! Že som mal štúdium zadarmo, ale okrem toho skoro nič? Nie, také boli vtedy pravidlá a v spoločnosti sa musí žiť podľa pravidiel, lebo inak sa ani nedá.

Keď som už bol sám za seba zodpovedný a na svoju prácu odkázaný, mám si dnes vyčítať, že vo voľnom čase som staval letecké modely? Že som sa neskôr aktívne zaoberal fotografovaním, že som sa v hifiklube venoval modernej i klasickej hudbe? Že som sa takto okľukou dostal aj k tajomstvám elektroniky? Nie! Bolo to celoživotné vzdelávanie, získavanie nových zručností...To si nemôžem vyčítať.

Nie, nie a nie! Keby som si čokoľvek z toho vyčítal, musel by som sa znova narodiť, lebo tento úsek, skoro celý život by sa mi stratil a bol by som bez minulosti. Je to moja minulosť (inú nemám) a sám pre seba ju nevidím ako obdobie neslobody, aj keď niekedy bolo ťažko. Pre to všetko nie sú mi sympatické snahy o vyhrabávanie starých a domnelých krívd, lebo žili sme tak ako nám to okolnosti a "spoločnosť" dovoľovali. 

Človek je tvor spoločenský, inak neprežije. História je nemenná, niekedy sa mení bohužiaľ len aktuálny výklad dejín... Niekto žije aktívnejšie, niekto pasívne, ale každý človek je súčasťou spoločnosti, v ktorej žije. Všetci narodení majú právo žiť. To je tuším jedno zo základných ľudských práv.

Tí, ktorí sa v aktívnom veku preniesli cez hrubú čiaru roku 1990 museli nové spoločenské pravidlá akceptovať ako vždy predtým. Avšak viny spáchané proti zákonu a pravidlám spoločnosti by však mali byť postihované bez ohľadu na zmeny spoločenského poriadku. To je doména práva a spravodlivosti.

 

Spracované podľa článku na blog.sme.sk z roku 2005

 

Klupkárt

 Začal som v titulku písať podľa Bernoláka: "Píš ako počuješ". Už síce nechodím do Tesca, ale v reklamách je to stále počuť, podobne ako o inej karte - kauflandkárt. Aj tú som už zahodil, lebo nechcem byť evidovaný v štatistike firmy a tie benefity, ktoré ospevuje v reklame aj Mišo Hudák oželiem. Vlastne by som nemal ani písať o tom, ani o ničom, ale za tie roky na internete som nachytal čosi, čo sa možno podobá na grafomániu. Tak píšem, tentokrát zase len o tom, čo som čítal.

 - Podľa denníka Daily Mail si príslušníci generácie Z (narodení v rokoch 1997 až 2012) čoraz viac osvojujú životný štýl “dôchodcov” – chodia skoro spať a málo pijú alkohol, lebo vraj, čím dlhšie človek spí, tým je zdravší. 

Vyzerá to ako pochvala dôchodcov, ale možno je to aj kritika toho stavu, do ktorého sa raz (možno) každý dostane. Z vlastných skúseností môžem potvrdiť, že v tých mladých rokoch (18 - 35) som nemal problém prebdieť hoc aj celú noc, samozrejme pri zaujímavej práci. Dnes už nepijem alkohol (bývali aj iné časy...) a chodím spať pravidelne o desiatej večer (rád vynechávam aj problémové pozeranie TV kanálov a novín). Nemá zmysel ponocovať, prácu si šetrím na deň. Ráno po raňajkách si ju vymýšľam a potom idem do nej...

- Narazil som na slušný postreh v blogu Vlada Javorského: Slušnosť je hlavná „pracovná metóda“ podvodníkov – bez nej by nikdy nezískali dôveru svojich budúcich obetí! Tak pozor hlavne na tých, čo sa bijú´do pŕs, že sú "slušniaci" (poznáte ich podľa rečí, najmä v politických debatách). Ale opatrne aj s neslušnými, hlavne keď rozprávajú vtipy. 

- Na záver môj vlastný postreh - preladil som naše "WC rádio" na vlnu "rádio Regina" a je to úplne iná káva. To je to pravé "rádio Slovensko", nie "rádio Slovensko". Dalo by sa povedať, že to je paradox našej doby a príznak rozdelenej spoločnosti.

 

Normalizácia a hoaxy

Normalizácia je (aj) upravovať, upraviť do normálneho stavu: n. pomery, medzinárodné vzťahy. nenormálny príd. odlišný od normy, normálnosti, neprirodzený, abnormálny: n. vývin, stav; n. človek úchylný

Toto ma inšpirovalo na príjemnej prechádzke mestom.

Kedysi dávno, keď sa voda sypala a piesok sa lial… Pracovné kolektívy sa občas stretávali za účelom „teambuildingu“. Vtedy sa to volalo inak, ale v podstate išlo o športovo zamerané stretnutia, či spoločenskú zábavu v kolektíve, alebo aj spoločné zájazdy za spoznávaním krás našej vlasti – Česko-slovenska. Niekoľkokrát do týždňa sme sa na začiatku pracovnej doby stretávali, aby sme sa utvrdili v tom, čo sú „hoaxy“ a čo je pravda.  

Poverený člen kolektívu si prečítal noviny (napríklad Pravdu) a vybral z článkov to, čo sa mu zdalo byť zaujímavé a to nám ostatným prečítal ako pravdu (my ostatní sme ušetrili a nemuseli sme kupovať noviny). Všetko ostatné, o čom sa nahlas nehovorilo, bola lož. Volalo sa to „päťminútovka“. Potom sme sa rozišli a začali sme uvedomelo pracovať na svojich úlohách.

Dnes už kolektívne nečítame noviny, každý má svoj mobil, či počítač a každý číta to čo ho napadne. Vystavujeme sa tak riziku, že to čo čítame nemusí byť naozaj pravda. Napríklad, môj dnešný výber na súkromnú päťminútovku dopadol takto (výber zo spravodajských webov a z niektorých blogov):

Generácia „Z“:
Podľa denníka Daily Mail si príslušníci generácie Z (narodení v rokoch 1997 až 2012) čoraz viac osvojujú životný štýl “dôchodcov”. Chodia skoro spať a málo pijú alkohol. Ľudia vo veku od 18 do 35 rokov tvrdia, že si všimli priamu súvislosť medzi spánkom a celkovým zdravím, preto si dávajú záležať na tom, aby spali čo najviac. Niektorí chodia spať už o deviatej večer. A začali aj menej piť ako predchádzajúce generácie. (Som lepší, ja chodím spať až o desiatej večer.)

Čo je „newspeak“?
Cenzor sa po novom volá "moderátor obsahu". George Orwell by bol z toho nadšený, ale v zásade to nie je nič nové. Od zavedenia slobody tlače v roku 1848 sa jej odstránenie už nikdy nenazvalo zdiskreditovaným pojmom "cenzúra", ale práve podobným „newspeakom“.

Črepinky z OSN:
Náš svet vstupuje do doby chaosu, nebezpečnej a nepredvídateľnej slobody a úplnej beztrestnosti, vyhlásil Guterres s tým, že Bezpečnostná rada sa ocitla na mŕtvom bode pre geopolitické spory.
Globálna komunita je viac roztrieštená a rozdelená ako kedykoľvek počas posledných 75 rokov. Dokonca aj obdobie studenej vojny bolo v niektorých ohľadoch menej nebezpečné.

Trochu davovej psychológie:
V dave máš šancu bojovať za myšlienku, ktorú nie si schopný sám vymyslieť a aplikovať v praxi. (blog Vlado Javorský)

Poučenie o podvodníkoch:
Slušnosť je hlavná „pracovná metóda“ podvodníkov – bez nej by predsa nikdy nezískali dôveru svojich budúcich obetí!

Záverečná novinka:
Profesorka neuropsychologie z londýnské univerzity Sallie Baxendale napsala studii o dopadech blokátorů puberty na vývoj mozku. Blokátory puberty, to jsou chemikálie, které se podávají dětem, aby byl zastaven pohlavní vývoj a mohl být později předělány na napodobeninu jiného pohlaví. (brrr)

Je to ťažké, teraz sa musí každý sám rozhodnúť (ak sa dočítal až sem), čo zoberie ako pravdu a čo moderne označí za „hoax“ (a nielen dnes a nielen tu).

Z dennej tlače (na internete)

 

Vtip s výhradou

Druhý diel relácie "Vtip za stovku" som čiastočne rehabilitoval, už ma chytil za bránicu, aj herecké výkony boli "vtipné". Všetci účinkujúci aj moderátori majú za tento diel u mňa jednotku. Aj výber vtipov, aj ten za stovku. Táto moja "klasifikácia" platí, až na jednu výnimku - scéna, ktorá tam vôbec nemala byť, akože v operačnej sále so smrtkou (podobne ako predtým scéna "školská"). Škoda bolo pokaziť dobrý dojem.

Tak som si pomyslel

Milujem tú reklamu o liekoch proti bolesti (ale aj iné), až mi je občas ľúto, že ma nič nebolí. Reklamy môžu byť celkom poučné a dokonca, ako tieto o bolesti, aj vizionárske. Veď určite sa raz nejaká bolesť dostaví a už si nikto nebude môcť povedať, že ho na to v televízii nepripravili. Doktori aj bez toho majú dosť vlastných starostí... Alebo tá chutná reklama, ako staršia pani oduševnene radí devám, aby používali "ív" a ako posledná to zaklincuje reklama na hemoroidy. 

Som milovník reklám v televízii. Nič tak dokonale nepokazí pohodu pri sledovaní filmu. O reklamách som už čo-to napísal, ale rozhodne nepatrím k tým, ktorí "Slobodu prejavu zneužívajú na šírenie klamstiev a paniky..." (ako hovorí istá dáma z vysokej politiky). Zásadne nepíšem o politike, v tej je dosť málo humoru, len občas nejaká sranda.  Ktovie, čo by na to povedal "dozorca", ktorý sa po novom volá "moderátor obsahu". Hovorí sa, že aj keď psi brešú, karavána ide ďalej. Tak psi brešte!

Náš svet vraj vstupuje "do doby chaosu nebezpečnej a nepredvídateľnej slobody a úplnej beztrestnosti". Alebo je to naopak a plakať nepomôže, tak prečo sa neusmiať?

 

 

Slovenská skrinka

Keď dvaja robia to isté, nemusí to byť nakoniec to isté. Asi to platí aj v umení. Všimol som si to v nemenovanej televízii. Mám rád humor a vtipy. Niekedy zaberú aj tie "staré", lebo aj u vtipu je to skoro ako u vína, že staršie býva lepšie. Ako sa však zasmiať, keď si po vtipe poviete, veď to je staré a už som  to počul aj lepšie povedané. Kedysi bývala v našej televízii relácia Vtipnejší vyhráva. Bolo to také jednoduché domácke predstavenie, úspech závisel od výberu vtipov, ostatná omáčka nič-moc. V Česku začali pred pár rokmi s reláciou Vtip za stovku (českú stovku). Včera začala istá slovenská televízia novú reláciu vraj Vtip za stovku (sto eur). 

Nejde ani o ten kurzový rozdiel, rovnaký názov zvádza k porovnávaniu. Rovnaká scéna asi nie je to pravé, náladu to neurobí. Naviac, tá česká stovka, to je humor v akejsi prirodzenejšej podobe, im to nejako lepšie plynie z úst. Slovenská verzia je taká iná, slovenská... Začali rýdzo slovensky, teda tzv. bačovskými vtipmi náležite pikantnými (v Česku "pane báčo"...). Aj systém súťaže je u nás trochu iný, euro je viac, ale komu ho dajú? Ondro Kandráč ako moderátor a hlavne s husličkami a svojou kapelou nemá chybu, na druhej strane moderoval herec Filip Tůma (alias Holubec zo seriálu Dunaj) a ja mám smolu, že  sledujem ten seriál, takže sa mi nepodarilo v duchu prekonfigurovať "Holubca" na rozprávača vtipov (ak to sledujete, viete o čom je reč). 

Skrátka a dobre, keby som si mal vybrať medzi českou vtipnou "stokorunáčkou" a slovenskou "stoeurovkou", vybral by som si českú korunu. Z iného súdka je iná naša "Pandorina skrinka" a je už nejaký ten rok pootvorená a my ju asi otvoríme naplno. Potom si budeme hovoriť, že "dobre už bolo". Zvedavosť viedla Pandoru k tomu, že z darovanej skrinky vypustila všetko zlo. Neskoršie podoby príbehu o Pandore sa menili, aj dnes sa menia osoby a obsadenie, len zlo ostáva. Pandora už mala všelijaké mená, bohužiaľ ostala tu stále jej skrinka a mnoho zvedavých ľudí, ktorí by ju radi otvorili naplno. Ako „ten, kto sa učí na vlastných chybách". 

Už len na dne ostala nádej...

Novinové titulky

Motto (od neznámeho autora z diskusie):
"...čo je na blogoch iné ako keď čítaš nejakú knihu, je to, že podvedome máš strach, že je to pravda..."

Na internete je veľa prístupných novín (niektoré články len za poplatok) a všetko sa čítať nedá, treba si vyberať. Našťastie, niektoré ani netreba čítať, za všetko povedia ich titulky (za niektoré aj meno autora). Skúsil som dnes "prečítať" malú vzorku z výberu... Nehodnotím obsah, ako taký, len informáciu v titulku článku a jej pôsobenie.

HARABIN VYZÝVA MACHAJA, ABY HO PRESTAL IGNOROVAŤ ... Netreba čítať, celá informácia je v titulku. Stačí poďakovať autorovi článku a ísť ďalej. Napísať titulok kapitálkami tiež hovorí čosi o charaktere článku.

Ministerka Šimkovičová, vydržte ... Aktuálne všeobecne známa situácia okolo kultúry s diametrálne odlišnými postojom "politickej" časti spoločnosti. Niekto jej drží palce (ministerke, niekto kultúre). Lepšie je nemiešať sa do "politiky kultúry" ani do politickej "kultúry". 

„Jediná vec potrebná na to aby zlo zvíťazilo je, aby dobrí a slušní ľudia nerobili nič.“ ... Titulok, ktorý provokuje (nerobiť nič) a nešpecifikuje dobro ani zlo a pochopiteľne ani to, kto je dobrý a slušný. Pokiaľ nás to doma alebo v škole nenaučili, môžeme si článok prečítať, ale o sebe musí každý rozhodnúť sám.

Balada o tom ako médiá manipulujú verejnou mienkou ... Článok ponúka takmer hamletovskú dilemu: čítať, či nečítať (that is the question) toto médium? Chce ma zmanipulovať, alebo informovať? Pre pokoj v duši ho odkladám a ostávam pri vlastnom názore.  

Deti zverené zverom ... Takmer básnické vyjadrenie problému, o ktorom chce autor informovať. Prezrádza autorov názor a tým pádom veľa o obsahu, novo otvorenej "kauzy" o deťoch.  

Katastrofa s názvom Degrowth - katastrofy sú príťažlivé, ale len vo filmoch alebo ani tam už nie. Čoho je veľa, toho sa človek preje. Záhadné slovíčko "degrowth" však láka k čítaniu katastrofy. Napriek akej-takej znalosti angličtiny je jasné, že ide o globálny názor na problematiku "premnoženia" našej populácie. O tom sa zle číta a popísalo sa o tom už dosť, aby sme sa, ako každej katastrofy obávali. Alebo aj obavy patria do cieľov podobných novinových "katastrof"? Kto nevie o čom je reč, mal by si to aj tak prečítať. Článok sa snaží vysvetliť zložité vzťahy v spoločnosti prístupnou formou.  

Najlepšie veci na svete ... Titulok nehovorí nič konkrétne, tak to môže byť o hocičom. Nečítam, lebo čítanie nemá byť o slovách a vetách, ale o myšlienkach.

Zaujatosť novinára je ako pre slepca ďalekohľad ... konečne niečo o novinách a novinároch. Nebudem citovať, ale som si to prečítal, lebo spomínaného F.S. poznám z minulosti skoro ako kolegu na blogoch, ešte keď študoval na katolíckej univerzite novinárstvo. Mladý, zanietený pre (novinársku) pravdu. Nastúpil do SME, potom prestúpil do N. Bojuje za pravdu? Ktovie. V každom prípade je v prvej línii „Novinári nemajú povinnosť zverejňovať celé stanoviská, ktoré im respondenti poskytnú, ale majú použiť len to, čo je relevantné..." Len, aby v tom nebola cielená manipulácia, lebo z pravdy sa tak vo výsledku môže stať moderná entita "hoax".

Ak toto niekto dočítal až sem, tak sa mu ospravedlňujem, že som zverejnil málo informácií a viac vlastných názorov. Vo výbere som použil titulky len z dnešných zverejnených článkov, teda len smietku z vreca každodenných novinových informácií.

Přání k narozeninám

"Začínam česky, neboť jsem právě zhlédnul pravou českou komedii." Dúfam, že sa mi tá čeština podarila, lebo už som vyšiel z cviku, keď som na vojenčine celé dni počúval češtinu a dokonca som prvé amatérske básne napísal po česky. Dnes je iná doba, básne sú už v dejinnom šuplíku a facká nás prozaická realita, ale k veci: 

Práve som dopozeral... ale to by som sa opakoval, takže český film "Želanie k narodeninám" ma oslovil, aj pozitívne precvičil "bránicu". Som naozaj príjemne prekvapený touto, takmer klasickou českou komédiou (2022), konečne niečo čo sa, podľa mňa, vydarilo na sto percent. Nechcem písať recenziu, len sa krátko zmieniť o zopár postrehoch z tohto filmu. 

Ide v ňom o rodinnú zápletku a napriek všetkým výhradám v niektorých recenziách na "csfd.sk", že niektoré scény sú mimo reálnych možností, že tak by sa  nikto v živote nechoval... No a čo, veď o to ide v komédii, aby sme sa zasmiali na tom, čo by sa v bežnom živote nemohlo stať. Je to základný atribút filmu, má nás klamať a komédia rozosmiať, aspoň sem-tam. 

Želanie k narodeninám, ako by nadviazalo na dobré (staršie) francúzske, ale i české komédie. A ešte jedna zvláštnosť - vo filme hrajú českí herci, nie ako to v posledných rokoch býva, že je obsadenie česko - slovenské. Holubová neskutočne príjemná, aj keď hrá rodinného generála, proste šťastná voľba u všetkých. Situačný humor spájal zdanlivo neskutočné scény do súvislého toku zábavy. Ani Troška by sa za tento film nehanbil.  

Na záver už len malá poznámka k tomu, že "tak by sa nikto v živote nechoval"... Naopak, v prehnanej podobe a štylizácii sa dali spoznať skutočne reálne ľudské vlastnosti, ktoré pozorujeme každodenne. A už iba jedna poznámka - takmer hlavnou zápletkou filmu je "priateľstvo" dvoch mužov, ale je to zobrazované s mierou, ale hojne a vhodne využité v situačnom humore filmu. Čo už, zdá sa, že dnes to musí byť v každom filme, buďme realisti. Ako kedysi - láska k jednej mocnosti...     

Namiesto pointy si požičiam citát z diskusie na csfd.sk od "Vyrdasa": "Nicméně na dnešní poměry se jedná o nadprůměrné dílo... Súhlasím.

    

Simona, včera a dnes

Inšpirovalo ma vyjadrenie, že Simona je prvá "stendapistka" na Slovensku. Neviem, kto to povedal, len som to začul z niektorého reproduktora v domácnosti. Zaujalo ma to poradie, ale veď aj blogeri sú tak trochu "stendapisti", akurát, že ich scénou nie sú dosky "čo znamenajú svet", ale obyčajný monitor a klávesnica.    

Simona je fajn, srandu potrebujeme k životu ako soľ do bryndze, inak by nechutila ani Slovákom. Či je však Simona prvá, to je otázka. Byť, či nebyť, to je otázka... To hádam ani nie. My niektorí sme ešte nezabudli napríklad na Magdu Pavelekovú, bola to síce herečka a komička, to sa nevylučuje, ale vedela ľudí zabávať aj sama "na pódiu" a huba (ústa) jej chodila aspoň tak ako dnešným moderátorkám. 

A mali sme aj zopár "stendapistov" (ergo ľudových rozprávačov). Ani o tých v minulosti nebola núdza, myslím (a viem), že v žiadnom období nám nechýbali. Ja si pamätám, za svoj krátky pobyt na Slovenskej zemi Uja z Detvy (Ľudo Zelienka), Andera z Košíc (Ján Pisančin), Strýca Marcina z Pezinka (Milan Mlsna) a Ďuriho Štachitku (Elemír Erby z Košíc), ktorý šíril východniarsky humor. 

S Milanom Mlsnom som sa raz aj stretol v krčne v Pezinku, ja na pivo, on na vínečko. Proste ide o komikov (zabávačov, dnes stendapistov), ktorí nás vedeli zabávať a hlavne rozosmiať v ťažkých časoch. V ich rozprávaní bol humor, ľahká irónia a tiež zrkadlový obraz vtedajšej spoločnosti. Dnes je to podobné, len sa mi zdá, že tí odvážnejší do toho nahodia aj kúsok vysokej politiky, ale to len keď vycítia takú náladu obecenstva. Sú slobodní, bez obmedzení až do úrovne vlastnej odvahy.  

Povedzme si však na rovinu, čo sú to ťažké časy? Hádam si niekto prizná, že tieto terajšie sú ľahké? Ľahké boli vždy len tie staré dobré časy.  Ľahké to dnes nemajú ani humoristické (sic) časopisy, ako také Woloviny (preboha, to je skoro ako Waboviny), alebo Kocúrkovo. Ale ani iní to nemajú ľahké, aj p(P)ravda sa dá kúpiť. Dnes som to výnimočne skúsil a neprekvapila ma len cena 1,40 €, ale aj titulok (asi takto):"... Naše F-16 môžu zostať v USA do roku 2026". Padol mi kameň na otlak, len na čo sme ich vlastne kupovali? Nabudúce si radšej kúpim to Kocúrkovo... 

Zalovil som v pamäti a prepadol som sa do roku 1968. "Pravda na weekend" vtedy stála 1 Kčs. Podobnosť čisto náhodná:

 

Ten rok bol zázračný. Zaujal ma v Pravde z 1. novembra 1968 aforizmus: "Pri nedostatku holej pravdy je aj striptýz dobrý".  Alebo aj tento (už vtedy): "Niektoré noviny sa tlačia iba preto, aby kryli prechodný nedostatok iného papiera".  

p.s. - p.f. 2024

 

 

Čas neexistuje...

Neexistuje, ale napriek tomu sa niekedy dá vrátiť späť v čase, najmä slovami. Tak som sa dnes vrátil do svojich starých úvah o čase. (Bolo načase, lebo nečinnosťou sa mi podarilo dosiahnuť takmer nulovú dennú čítanosť wabovín. Ale waboviny ešte žijú!)

Ja čas, po čase napísať niečo o ničom, lebo nič o niečom tu už bolo. (Budíček...)

Zastavil sa čas, alebo len hodiny idú pomalšie? Čítal som, že pri prechode na letný čas sa čas posúva o jednu hodinu... Aký to omyl. Čas je vesmír a svetlo je len neexistencia tmy (alebo naopak?). Čas nás núti premýšľať o podstate... Vesmír je živá hmota a má dušu, lebo základnou vlastnosťou živého je pohyb a vesmír je v neustálom pohybe. Bez pohybu nič neexistuje (len Big-Bang), všetko je hmota a energia v rôznych formách a prejavoch. Základnou časťou hmoty, menšou ako atóm a jeho známe zložky, je častica život - motor pohybu, sila príťažlivosti, podstata gravitácie a všetkého... (Pantha rei)

Čas beží (letí ako vták), lebo všetko je v pohybe. Vnímanie času je o tom, že človek má v živote niekoľko období, či etáp, ktoré trvajú rozdielny čas, ale aj vnímanie toho času človekom je rôzne. Ostatných 20 rokov mi ubehlo veľmi rýchlo. Asi to bude tým, že som sa nenudil, ale bolo to naozaj zaujímavé obdobie. Želám si pokračovanie v takomto tempe, aj keď to znamená, že opäť mi ten čas uletí ako vták. (Teória relativity)

Kino Čas bola dobrá vec, hádam až na tie povestné blchy. Spomínam si, že v tom kine z času na čas chodila uvádzačka s takým ručným rozprašovačom a postrekovala nás ako voňavkou na veľkonočný pondelok. Vždy som si myslel, že je to kvôli smradu, ale už nie som si istý, či to náhodou nebol postrek proti blchám. (Blcha)

Raz nám vypadla elektrina, skoro  na dve hodiny. Bol to čas určený na šmátranie po sviečkach a zápalkách, vhodný na spustenie temnej fantázie. Čas na zamyslenie a mierne obavy. Pustenie strachu na špacír, lebo sme už zabudli ako vyzerá tma. Tá tieseň, ktorá padne na človeka, keď sa nemá čoho chytiť. Kým sa nájdu sviečky a lampáše. Už mi je fajn, už som pozitívne naladený, dobrá nálada mi visí nad hlavou (ako Damoklov meč) len padnúť a padnúť. V najtemnejšom kúte izby ťukám do klávesnice a je mi dobre ako podľa Jakubiska. Čo viac by som mohol chcieť.? (Času je málo...)

Vždy keď sa dostanem do stavu pohody, čas začína plynúť zdanlivo pomalšie, všetko stíham, nič mi neutečie, na všetko mám čas... Zakaždým však nasleduje druhá fáza - zistenie, že čas sa kamsi stratil a už ho niet, že dobré predsavzatia odplávali spolu s ním... Nasleduje fáza tretia, naháňanie zmeškaného času a stres. (Stav pohody a večne mladé ženy)

Blogy sú vo svojej podstate podenkovou žurnalistikou. To obvykle z hľadiska aktuálnosti, ale často aj z aspektu kvality. Chcem veriť, že toto nie je môj prípad (občas si všeličo namýšľam a domýšľam...)
Trvácnosť a platnosť "múdrych myšlienok" je dôležitá, niektoré sa dajú použiť (aj zneužiť) podľa potreby a príležitosti. Niečo zhasne s najmenším vánkom času, niečo pretrvá aj víchrice. (Minca času)

Patrí sa zaspomínať na našu bývalú republiku. Boli to pekné časy, lebo sme tam žili a boli sme mladí. V histórii neexistujú návraty po rovnakej trajektórii, vždy sa čosi mení a vždy je niečo nové (lepšie?), ale sme stále "bratia".  Len peniaze nás trochu delia. Mám pocit, že by bolo lepšie, keby sa už aj u nich platilo Eurom (jednoduchšia dovolenka). Až potom by to bola paráda - žiadne "vekslovanie", rovnaké meny,  priame porovnávanie cien a súťaž, kto je lepší. Takto sme stále lepší my... (ČSR)

Ktosi (čosi) stále odchádza. Našťastie neexistujú absolútne konce, vždy spolu s koncom niečo iné začína... Nový čas (aj keď neexistuje) prinesie nové príbehy všedného dňa. Spomienky nás však vždy vrátia tam, kde chceme. (Čas lúčenia)

Záverečná ľahká myšlienka (skoro ako by ani nebola) namiesto pointy: Hľadám autorov, ktorí by chceli písať v tomto blogu (Waboviny) v podobnom duchu (humor, ľahká irónia, aktuálnosť, hĺbka myšlienok a pod.) nech dajú vedieť v komentári, pošlem im mailovú adresu blogu.