Stránky

13 augusta 2020

OBETA

Ellison Cooperová si dala záležať na príťažlivosti svojho románu „Obeta“ aj tým, že načrela do vyššej americkej a teda aj do svetovej politiky.

V zásade sa drží dvoch dejových línií, ktoré sa navzájom prelínajú a ovplyvňujú. Jednou z nich je vnútorná (personálna) politika v organizácii FBI, ktorú definuje aj ako mocenský nástroj vyššej politiky. Táto dejová vrstva je zdôraznená hlavne na začiatku, ale v časti kriminálneho prípadu je len pozadím osobného príbehu hlavnej postavy, neurologičky Sayer.

Neurologička FBI Sayer Altairová sa zotavuje z následkov zranenia, keď ju poveria vyšetrovaním prípadu záhadného nálezu ľudských kostier v jaskyni národného parku. Kostry sú staré takmer 20 rokov, ale sú medzi nimi aj dve nové mŕtvoly, ktoré prípad aktualizujú. Do pátrania je zapojený celý štáb odborníkov, okrem iných aj agent FBI Mawell Cho so svojou pátracou sučkou Kona, ktorá svojim citlivým nosom vlastne spustí celú lavínu udalostí.

Stavba príbehu s dvomi základnými dejovými líniami a s presahom na svetové dianie i oblasť neurologických štúdií ľudského mozgu psychopatov je zárukou pútavosti príbehu Obeta. Udalosti tiež  nadväzujú na starodávny grécky rituál obetovania živého človeka Bohom. Nechcem prezrádzať, kto je vrah, ale pri čítaní budete podozrievať viacerých. Kto to bude, nakoniec uznáte, že bolo ťažké na to prísť...

Nechcem polemizovať s názormi autorky prezentovanými v knihe, ale niektoré pasáže sú skutočne na zamyslenie. Zvážte tieto citácie z rozhovoru Sayer s anonymným psychopatom:

„Sérioví vrahovia, ktorých skúmate, sú veľmi prosté duše. Prečo by som márnil čas zabíjaním jednej ženy? Usmerňujem tok dejín. Vyhlasujem vojny a potom sa dívam do očí vdov, ktoré som stvoril.V rukách držím milióny ľudských životov. K dispozícii mám celé armády a svetových vodcov, ktorí plnia moju vôľu.“ (str. 90)

„Zatiaľ nevynašli testovaciu súpravu na odhaľovanie sériových vrahov. Nemám čarovný prútik, ktorým by som mávla nad človekom a zistila, či je inteligentný psychopat, ktorý ma chce oklamať. To nedokáže nikto, lebo sérioví vrahovia sú prefíkaní, disciplinovaní a rovnako ako niektorí politici, bez výčitiek svedomia ničia životy nevinných ľudí v mene svojich vlastných cieľov.“ (str. 148) 

Poslednú ukážku možno brať aj ako isté varovanie: 

„Sayer vedela, že v skutočnosti jej nie je do smiechu. Obom bolo jasné, že človek sa nemôže ponoriť hlboko do temnej ľudskej mysle a vynoriť sa z nej nepoškodený, akoby zázrakom ešte celý.“ (str. 183)

----

Ellison Cooperová, Obeta, Ikar 2020 

https://www.bux.sk/knihy/451479-obeta.html

 (131 222)

 

 

10 apríla 2020

Inkognito

Zábavná televízna relácia, ale aj "Naše současnost za pět set". To bola iná zábavná relácia v časoch, keď ešte nebolo GDPR, ale bola (akože) cenzúra...  Dnes sme všetci inkognito. Zahalené tváre počnúc premiérom, prezidentkou a poslancami. Vláda inkognita. Na ulici stretávame, ak sa odvážime vyjsť von, neznámych známych. Nie je to tak dávno, čo sa nám nezdali zahalené tváre na účastníkoch protestov. A dnes je zahalený celý svet. Presnejšie - ľudia, lebo na externé živočíchy to ešte neprišlo.

Všimol som si na facebooku vinníka. S láskavým dovolením autora uverejňujem jeho varovanie:


Koronavírus – výkričník
Pýtam sa prečo,
prečo ma nemá nikto rád,
a tak,
iba len SARS je mi kamarát.
Som predsa celkom maličký.
No vraj veľké škody robiť viem.
Ale i tak,
dovoľte mi sa vás spýtať,
ja nemôžem si plniť sen?
Tisícky ľudí nakaziť,
tisíckam rovy otvoriť.
Tisíce lietadiel prizemniť,
ovzdušie planéty našej prečistiť
a hlavne - ľuďom oči otvoriť?
Aby konečne sa spamätali,
prestali sa neustále,
za chimérami hnať,
byť bohatším, mať sa lepšie.
Viem, ľudská to túžba odveká,
no nesmie byť tak,
že zbylé štyri pätiny,
biedu budú ďalej trieť,
žiť neustále s vedomím,
že nič lepšie v živote ich nečaká.
Som koronavírus – výkričník.
Nie, nechcem sa
na vztýčený prst Pána Boha hrať,
no rád by som chcel vám iba povedať,
že o päť minút dvanásť dávno nám už minulo.
Tých pár minút čo ľudstvu ešte zostalo,
treba lepšie na záchranu ľudstva využiť.
Spamätať sa, prehodnotiť, že i inak sa dá,
a zrazu zistíme,
na planéte našej takto krásne ešte nebolo,
šťastnejšie a spokojnejšie sa dá tu žiť.
Iba toľko som chcel vám povedať,
ja koronavírus - výkričník.
Nie je to nič osobné,
to iba memento je ľudstvu poslané.
Je to moja výzva na zmenu,
možno jedna z posledných.
Ak nie, nuž treba myslieť na zánik.
J.J. Matejka
Zmena beží a postupuje. Začalo to uzemnením jedného typu lietadla, potom toto a lietať sa takmer prestalo. Fakt je, že sme ľudia, čo majú žiť na zemi. Príliš sme sa rozpŕchli po zemeguli. Vraj nás ničí ozónová diera, ale pridávame na orbitu novú sieť 5G... Aby sme mali múdre chladničky, televízory a tak podobne.

Vraj otepľujeme zem, treba zatvoriť elektrárne, fabriky. A prestať lietať medzi kontinentami, na Mesiac, na Mars atď. Prevážať tovar hore a dolu. Nejesť mäso, lebo aj dobytok (okrem nás) produkuje metán... Spoločným menovateľom toho všetkého sme my. Nie človek, ale ľudstvo. Tento čas je podobný prechodu všežravca na vegeteriánstvo. Nie vegánstvo, lebo potravinový reťazec by nemal byť prerušený... 

Žiadna výzva na koniec.
Je čas uvedomiť si seba a iné tvory na zemi. Sme síce ľudia, ale som aj Človek so svojim okolím. A čomu slúži globalizácia?      

(130850)

06 apríla 2020

Černá čára na zdi

Černá čára na zdi, bílá vedle ní... Pamätná šelaková platňa na gramofóne s trúbou a ručnou kľukou, to je moja asociácia z detstva. Prvé stretnutie s gramofónovým umením. Mali sme doma celkom peknú zbierku takýchto platní s otáčkami 76 za minútu. Mojim číslom 2 bola pesnička "Mám ja devět kanárú" (z filmu "Uličnice"). Zlaté časy.

Černá čára na zdi, bílá vedle ní,
vždyť jsi nebyl první, nejsi poslední.
Nebudu si přece s tebou kazit pleť.
Černá čára, bílá čára, popsaná je zeď.

No jo, popsaná je zeď, ale ešte to stále píše. Niekedy len tak, ako sa hovorilo kedysi: Zapíšeme to čiernou kriedou do komína. Čas je "zeď", teda je to skôr "múr nárekov", ale vpisovali sme tam podľa nálady a často aj s potešením. Píšme, kým sa dá... A so šťastím a s úsmevom v srdci.  

(130819)

24 februára 2020

Prípad mŕtveho nebožtíka

Najprv to bol rozhovor s režisérom filmu "Prípad mŕtveho nebožtíka" Miroslavom Šmídmajerom v nejakom internetovom médiu. Bral som to ako pozvanie do kina, mám totiž celkom rád absurdnosti vo filme. Netušil som, že zájdu s preháňaním až tak ďaleko, že občas sa strácal kontakt s tým, čo vlastne parodovali.

Nevadí, aj tak čas plynul v pohode. Obsadenie kina sa vôbec nedalo porovnávať so "Sviňou", okrem nás dvoch tam bolo ešte asi 20 mladých, ale o týždeň ho aj tak budú opakovať. Vďaka mládeži sme občas začuli aj úprimný smiech v niektorých pasážach filmu. Dva-trikrát som sa dokonca aj ja nezdržal smiechu.


Režisér sa v tom rozhovore vyjadril, že tento jeho film si divák vezme buď s "potešením", alebo ho bude "nenávidieť". Vraj sa nenájde nič medzi tým... Nuž, ja som ostal na polceste medzi týmito dvomi možnosťami. Absurdnosť deja a jednotlivých situácií sa totiž blížila k úrovni seriálu "Horná Dolná" a ten naozaj nemusím. Druhým mantinelom pre moje vnímanie takejto komédie sú filmy Trošku. Teda aj tento mi tak trošku pripomínal Trošku.

Najväčším pozitívom bolo to, že dej filmu (v tomto čase) absolútne nezabŕdol do politiky, aj keď politika je skoro všade okolo nás a teda nebol "sviňa".


(130606)    

30 januára 2020

Prečo?

Prečo majú Apollón, Venuša a veľa iných bohov rôzne tváre a rôzne telá? A nielen oni, aj všetci na klasických obrazoch v múzeách sú obrazom aktuálnych živých ľudí, svedectvom doby. Lebo ich tvorili rozdielni umelci. Za každým Apolónom, za každou Venušou je živý človek, model, či autorova fantázia.