Stránky

10 apríla 2020

Inkognito

Zábavná televízna relácia, ale aj "Naše současnost za pět set". To bola iná zábavná relácia v časoch, keď ešte nebolo GDPR, ale bola (akože) cenzúra...  Dnes sme všetci inkognito. Zahalené tváre počnúc premiérom, prezidentkou a poslancami. Vláda inkognita. Na ulici stretávame, ak sa odvážime vyjsť von, neznámych známych. Nie je to tak dávno, čo sa nám nezdali zahalené tváre na účastníkoch protestov. A dnes je zahalený celý svet. Presnejšie - ľudia, lebo na externé živočíchy to ešte neprišlo.

Všimol som si na facebooku vinníka. S láskavým dovolením autora uverejňujem jeho varovanie:


Koronavírus – výkričník
Pýtam sa prečo,
prečo ma nemá nikto rád,
a tak,
iba len SARS je mi kamarát.
Som predsa celkom maličký.
No vraj veľké škody robiť viem.
Ale i tak,
dovoľte mi sa vás spýtať,
ja nemôžem si plniť sen?
Tisícky ľudí nakaziť,
tisíckam rovy otvoriť.
Tisíce lietadiel prizemniť,
ovzdušie planéty našej prečistiť
a hlavne - ľuďom oči otvoriť?
Aby konečne sa spamätali,
prestali sa neustále,
za chimérami hnať,
byť bohatším, mať sa lepšie.
Viem, ľudská to túžba odveká,
no nesmie byť tak,
že zbylé štyri pätiny,
biedu budú ďalej trieť,
žiť neustále s vedomím,
že nič lepšie v živote ich nečaká.
Som koronavírus – výkričník.
Nie, nechcem sa
na vztýčený prst Pána Boha hrať,
no rád by som chcel vám iba povedať,
že o päť minút dvanásť dávno nám už minulo.
Tých pár minút čo ľudstvu ešte zostalo,
treba lepšie na záchranu ľudstva využiť.
Spamätať sa, prehodnotiť, že i inak sa dá,
a zrazu zistíme,
na planéte našej takto krásne ešte nebolo,
šťastnejšie a spokojnejšie sa dá tu žiť.
Iba toľko som chcel vám povedať,
ja koronavírus - výkričník.
Nie je to nič osobné,
to iba memento je ľudstvu poslané.
Je to moja výzva na zmenu,
možno jedna z posledných.
Ak nie, nuž treba myslieť na zánik.
J.J. Matejka
Zmena beží a postupuje. Začalo to uzemnením jedného typu lietadla, potom toto a lietať sa takmer prestalo. Fakt je, že sme ľudia, čo majú žiť na zemi. Príliš sme sa rozpŕchli po zemeguli. Vraj nás ničí ozónová diera, ale pridávame na orbitu novú sieť 5G... Aby sme mali múdre chladničky, televízory a tak podobne.

Vraj otepľujeme zem, treba zatvoriť elektrárne, fabriky. A prestať lietať medzi kontinentami, na Mesiac, na Mars atď. Prevážať tovar hore a dolu. Nejesť mäso, lebo aj dobytok (okrem nás) produkuje metán... Spoločným menovateľom toho všetkého sme my. Nie človek, ale ľudstvo. Tento čas je podobný prechodu všežravca na vegeteriánstvo. Nie vegánstvo, lebo potravinový reťazec by nemal byť prerušený... 

Žiadna výzva na koniec.
Je čas uvedomiť si seba a iné tvory na zemi. Sme síce ľudia, ale som aj Človek so svojim okolím. A čomu slúži globalizácia?      

(130850)

06 apríla 2020

Černá čára na zdi

Černá čára na zdi, bílá vedle ní... Pamätná šelaková platňa na gramofóne s trúbou a ručnou kľukou, to je moja asociácia z detstva. Prvé stretnutie s gramofónovým umením. Mali sme doma celkom peknú zbierku takýchto platní s otáčkami 76 za minútu. Mojim číslom 2 bola pesnička "Mám ja devět kanárú" (z filmu "Uličnice"). Zlaté časy.

Černá čára na zdi, bílá vedle ní,
vždyť jsi nebyl první, nejsi poslední.
Nebudu si přece s tebou kazit pleť.
Černá čára, bílá čára, popsaná je zeď.

No jo, popsaná je zeď, ale ešte to stále píše. Niekedy len tak, ako sa hovorilo kedysi: Zapíšeme to čiernou kriedou do komína. Čas je "zeď", teda je to skôr "múr nárekov", ale vpisovali sme tam podľa nálady a často aj s potešením. Píšme, kým sa dá... A so šťastím a s úsmevom v srdci.  

(130819)

24 februára 2020

Prípad mŕtveho nebožtíka

Najprv to bol rozhovor s režisérom filmu "Prípad mŕtveho nebožtíka" Miroslavom Šmídmajerom v nejakom internetovom médiu. Bral som to ako pozvanie do kina, mám totiž celkom rád absurdnosti vo filme. Netušil som, že zájdu s preháňaním až tak ďaleko, že občas sa strácal kontakt s tým, čo vlastne parodovali.

Nevadí, aj tak čas plynul v pohode. Obsadenie kina sa vôbec nedalo porovnávať so "Sviňou", okrem nás dvoch tam bolo ešte asi 20 mladých, ale o týždeň ho aj tak budú opakovať. Vďaka mládeži sme občas začuli aj úprimný smiech v niektorých pasážach filmu. Dva-trikrát som sa dokonca aj ja nezdržal smiechu.


Režisér sa v tom rozhovore vyjadril, že tento jeho film si divák vezme buď s "potešením", alebo ho bude "nenávidieť". Vraj sa nenájde nič medzi tým... Nuž, ja som ostal na polceste medzi týmito dvomi možnosťami. Absurdnosť deja a jednotlivých situácií sa totiž blížila k úrovni seriálu "Horná Dolná" a ten naozaj nemusím. Druhým mantinelom pre moje vnímanie takejto komédie sú filmy Trošku. Teda aj tento mi tak trošku pripomínal Trošku.

Najväčším pozitívom bolo to, že dej filmu (v tomto čase) absolútne nezabŕdol do politiky, aj keď politika je skoro všade okolo nás a teda nebol "sviňa".


(130606)    

30 januára 2020

Prečo?

Prečo majú Apollón, Venuša a veľa iných bohov rôzne tváre a rôzne telá? A nielen oni, aj všetci na klasických obrazoch v múzeách sú obrazom aktuálnych živých ľudí, svedectvom doby. Lebo ich tvorili rozdielni umelci. Za každým Apolónom, za každou Venušou je živý človek, model, či autorova fantázia.



13 novembra 2019

Good blog Post

Good blog Post - je dôkazom, že reklama musí byť pozitívna, ale ani tak nemusí byť účinná. Neklikol som na odkaz, ktorý nasledoval za pochvalou: "Good blog Post" a nič to so mnou neurobilo. Je to dôsledok 30 ročného "výcviku" na internete a v spoločnosti. Áno, už oslavujeme tridsiatku... Fakticky aj tá oslava pôsobí ako trochu zatuchnutá. Vyzerá to ako s tým nebožtíkom, že o ňom len v dobrom. A o zlo sme sa zaslúžili sami, tak o ňom mlčme. História za nič nemôže.
Osudy sa týkajú len jednotlivcov. Čo v globále vyzerá ako dobré, hoci aj štatisticky podložené, individuálne môže pôsobiť dobre, ale aj zle. Preto nie je dobré generalizovať históriu na základe vlastného osudu. Náš osud (to čo sme prežili) ovplyvňuje náš názor, preto nemôže byť objektívny.  
A vo tom to je!


(130345)