Múdrosti invázneho "nositeľa"

Pri čítaní článkov na internete občas objavíme múdrosti, ale často sa ich objektivita stráca vo vlastnom egu autora, prípadne v politickej manipulácii a propagande. Autor často len nadŕža svojim obľúbencom, čo je vlastne v dôsledkoch to isté - objektivita sa stráca, je skoro nemožná. Ak ide o názory, každý má možnosť ich prezentovať, ale nemal by ich podávať ako fakty. Na prvý pohľad je aj spomínaný článok od "Karola" o sociálnych médiách "múdry" a je o autoroch, ktorí píšu na internete. Zaujal ma, lebo som nedávno absolvoval akúsi anketu na soc. sieti o jej užitočnosti a bol som značne zhovievavý. Titulok článku láka: 

„Sociálne médiá zapríčinili inváziu idiotov, pretože im dali rovnaké právo vyjadrovať sa ako nositeľom Nobelovej ceny“.  

Veľmi múdro povedané, háčik je len v tom, kto určí kto je idiot a kto nie? Večný problém cenzorov. Zdá sa, že autor si myslí, že on je povolaný posudzovať názory iných. Vysvetľuje to tak, že podľa neho sú idioti tí, ktorí majú iný (politický) názor ako on a vyjadril to vo vete:   

"Takto vzniká osobnosť bez zakotvenia, manipulovateľná a fascinovaná jednoduchými vysvetleniami … čiže typický Slovák, typický volič posttotalitných strán … Smeru, Hlasu, Republiky, SNS a pod."

Aj on je zrejme typický Slovák (píše po slovensky), so všetkým čo kydá na Slovákov aj keď zrejme obdivuje (a volí) iné politické strany (asi post revolučné...), ale tá jeho veta s politickým stanoviskom musí normálnemu čitateľovi (a skutočnému demokratovi) zdvihnúť žalúdok, spolu so zaradením autora práve do ním menovanej inváznej skupiny uvedenej v názve jeho článku. 

Na ilustráciu aj jeden hlas (pomerne slušne formulovaný) z diskusie k článku, ako spravodlivý bumerang:

- veď ani ty (Karol) nevieš, čo je to hanba a stále si presvedčený, že si vzorom múdrosti a morálky. Politické strany, ktoré ti prekážajú nazveš "posttotalitnými" a pritom si neuvedomuješ, že mediálna "hviezda", ktorá sa preslávila výrokom "o pravde sa nediskutuje" je nadšenou roztlieskavačkou politických strán, ktoré ty považuješ za demokratické. (ramgad)

Tá vec s "idiotmi" má aj druhú stránku. Jedni píšu, iní čítajú. V tom je istá spravodlivá samoregulácia. Bohužiaľ, stav je taký, že nenávistné prejavy, ako napríklad spomínaný článok sú u značnej časti čitateľov dosť preferované a to nielen pozitívne, ale aj negatívne a v diskusii to zvyčajne iskrí v demagogických súbojoch, málokedy vecne. Prispieva to k rozdeleniu rozdelenej spoločnosti a to je zlé a netýka sa to len spomínaného "blogoviska", ale aj iných a tiež sociálnych sietí a bohužiaľ aj reality.

 

Živé koncerty

Bol som na koncerte Mireille Mathieu v sále Incheby (veľká hala, sedenie na obyčajných stoličkách a Mireillle som počúval z jedného veľkého reproduktora), videl a počul som Zaz v priestoroch NTC (akustický tlak ma skoro uzemnil...) a nedávno, v trochu komornejšom prostredí kinosály, som zažil koncert Vojtu Nedvěda s kapelou (tiež tam niekde vzadu sedel zvukár...). Prečo ľudia chodia na živé koncerty? V istom zmysle to ani nie sú živé koncerty, lebo vždy je to spev a hudba reprodukovaná cez snímače, mikrofóny a mohutné reproduktorové súpravy. Hudba a spev sú vnášané do davu super výkonne, s príslušným skreslením aj keď účinkujúci sú naživo. Štúdiové nahrávky, to je vždy niečo iné.

Nedávno som sa rozprával s technikom istej kapely, aké má kvalitné "basáky", že mu ich všetci na koncertoch závidia. Je to tak, kto si chce vychutnať kvalitnú hudbu, ide na komorný koncert "unplugget" (odpojený od elektriny), alebo si pustí doma hudbu z CD. Na veľké koncerty sa chodí hlavne pre zážitky z podujatia a pre živý kontakt publika s hudobníkmi, či spevákmi. Kvalita reprodukcie je druhoradá. Napriek tomu, dobrý zvukár dokáže kapelu akusticky (ak chce) "vyrovnať" a vtesnať do daných priestorov. Lenže veľký priestor je tak nesúrodý, že je ťažké vyhovieť každému poslucháčovi. Nie vždy sa taký šikovný zvukár v pozadí za scénou nachádza. Potom trpia ušné bubienky aj vkus poslucháčov... 

Otázka pre ChatGPT (dnes je to v móde) ohľadom kvality reprodukcie zvuku na koncertoch spevákov a skupín vyprodukovala približne takúto odpoveď:

Hi-Fi (high fidelity) je o prirodzenej dynamike, na ktorú vplýva akustika priestoru (odrazy, dozvuky a rezonancie), ktorá skresľuje zvuk. Za tých okolnosť je veľmi ťažké dosiahnuť verné podanie. Sú v tom aj mixy a rôzne efekty. Živý mix obsahuje množstvo efektov (reverb, delay, autotune, backing tracky). Zväčša ide o estetickú voľbu, nie o „verné“ znenie. Speváci často používajú in-ear monitory, prednahraté vrstvy alebo dokonca playback, aby zneli konzistentne. Zvyšuje to „produkčnú kvalitu“, ale vzďaľuje sa to od autentického Hi-Fi. Cieľom je emocionálny zážitok, nie neutrálna reprodukcia. Hi-Fi teda nie je primárnou prioritou.

Je pochopiteľné, že veľké koncerty sa robia pre zvýšenie popularity speváka, či skupiny (teda aj pre podporu predaja ich nahrávok a samozrejme aj pre konkrétny finančný efekt a ľudia to berú, chodia na koncerty... Nieže by som to všetko nevedel, ale dôležité je, že AI (umelá inteligencia, ktorá vie všetko, lebo my spolu vieme všetko) nepriamo potvrdila, že ak chceme počuť kvalitnú reprodukciu hudby, hoci aj doma, potrebujeme kľud a pohodu, kvalitnú zvukovú reproduktorovú sústavu, prípadne aj dobrú spoločnosť. Ak chceme vidieť obľúbeného speváka, či kapelu, ideme na koncert. Je to vždy naše rozhodnutie a vieme, do čoho ideme. To je dôležité vedieť.