Ťažká dilema

Dilema je podľa slovníka nevyhnutnosť voliť medzi dvomi protichodnými možnosťami. Moja dilema nie je nijako mučivá, ale každý deň sa musím rozhodovať, ktorú knihu vziať do rúk. Obe sú ťažké (svojou hmotnosťou). Moja situácia však nie je až taká ťažká, skôr by som povedal, že je celkom príjemná. Mať na dosah dve dobré knihy, to nie je zlé. Aby som príliš nenapínal, ide o tieto dve knihy:

Prvá, ktorou som začal je "Prežila len jediná" od Riley Sagera. Ako píšu o nej, že je to "gotický triler z pera autora bestsellerov inšpirovaný skutočnými udalosťami. Ešte som neprečítal 100 strán, ale už sa mi ťažko odkladala, keď som dostal do rúk moju prvú čínsku knihu "Problém troch telies" autora Liou Cch´-Sin a dostal som sa do ťažiska napínavého príbehu, u ktorého je ťažké rozoznať, čo je realita, čo je vedecká fantastika a čo je naozaj. 

Príbeh sa začína čínskou kultúrnou revolúciou, hroznými nepredstaviteľnými činmi pre nás. To bola minulosť a pokračuje po rokoch v čínskej vedeckej komunite. Kam sa dostaneme, to ešte neviem, ale už je v mojej dileme na prvom mieste. V tej knihe je všetko, napätie, fantastika a psychológia, všetko poprepletané v strhujúcom príbehu. A to zďaleka ešte neviem všetko... 

Riley Sager, Prežila len jediná, DOT vydavateľstvo, s.r.o., 2025

Liou Cch´-Sin, Problém troch telies, IKAR a.s., 2025   

Vo vlaku

Sedím doma a zamýšľam sa nad rozhovorom dvoch mysliacich ľudí počas cestovania vo vlaku. Záver vyústil do otázky: "Pripravujeme sa na krízy a skúšky, ktoré nás čakajú?"  Lebo "... sme na okraji priepasti. Ak neprecitneme, stratíme štátnu samostatnosť aj slobodu."  

Nič viac, nič menej...

Nie je dôležité, o čom bol celý rozhovor, ak sa stretnú dvaja neznámi ľudia, najprv sa "oťukávajú" aby vedeli s kým majú tú česť. Títo dvaja sa vzácne zhodli na téme, aj na postojoch k nej a to je bohužiaľ v našej spoločnosti a možno aj vo svete výnimočné. Sme rozdelení mocnými sveta podľa hesla z dávnych čias: "divide et impera" (rozdeľ a panuj) v názoroch na spoločenské napredovanie a život. Inak žijeme v pohode a často niektorí aj v blahobyte. Možno aj preto. Konzumná spoločnosť, ktorá si žije na vysokej konzumnej nohe.  

Zdá sa, že na obzore sú naozaj krízy a skúšky (nič nie je večné a žiaden strom nerastie do neba). Nedajbože vojna, o ktorú sa niektorí mocní mocne usilujú. Vojna znamená úpadok, biedu, chaos a rozvrat zaužívaného systému. Múdri ľudia varujú, urobte niečo, kým je ešte čas. Na každom z nás záleží. Každý by mal niečo urobiť, ale sila je v jednote. Musí sa zobudiť spoločnosť 

(Zastavme ich bratia...)

Do istej miery mi toto obdobie (na Slovensku, ale aj vo formáte Svet) pripomína jar 1968 a Dubčeka... Zdá sa, že história je naozaj nepoučiteľná a opakuje sa...

(Na podnet myšlienok Jána Maršálka z článku: Neukončený rozhovor)

 

15 minút na zeleno

Motto: "Nezmysly, ktoré o vás povedia (napíšu...) ľudia, sú často o nich, nie o vás." (voľne podľa Bronislavy)

Pozrime sa na aktuálne masívne podporovanú cyklistiku. Peniaze sa sypú do cyklistickej infraštruktúry, ako by na tom závisela pekná budúcnosť. A možno na tom aj trochu visí, ak berieme do úvahy "15 minútové mestá" a ten kontext. Z iného pohľadu ide o opačný smer ako u benzínových a naftových áut - v cyklistike (a v kolobežkách) sa namiesto lacného, prospešného a vrcholne ekologického spôsobu dopravy pomocou vlastného tela a pedálov rozširuje baterkový pohon.

Čo je to 15-minútové mesto? Podľa tohto konceptu z 20. storočia by sa mal každý obyvateľ mesta dostať k základnej občianskej vybavenosti do pätnástich minút chôdze. Či už je to obchod, pošta, detské ihrisko alebo park, žiadna služba by nemala byť od seba vzdialená ďalej než pätnásť minút.

Autá tvoria podľa klimatických alarmistov neúmerné množstvo emisií na našich cestách, takže je zrejmé, prečo by bola táto schéma navrhnutá na zníženie ich používania atraktívna. Nehovoriac o zdravotných výhodách chôdze alebo bicyklovania.  

Z hľadiska tzv. grindílu by bolo ideálne keby v prvom rade začalo uplatňovanie baterkovej technológie vo vojenstve. Viete si predstaviť tanky a obrnené vozidlá poháňané lítiovými baterkami? Alebo aj vojaci na baterky? To by bola krása, žiadne svetové vojny by sa nekonali, maximálne len také malé, susedské. Aj stíhačky 6. generácie na baterky by krátko po vzlete museli pristáť a dobiť si batérie. Ich užitočné zaťaženie by tvorili vlastné batérie, takže na bomby by nebolo miesto. Utópia, alebo dystópia vojenstva? V každom prípade by Zem bola príjemným a pokojným miestom na život.  Bohužiaľ, lacné drony s AI tú predstavu trochu kazia... 

Koncept 15 minútového mesta je na prvý pohľad pekný, ako sú pekné všetky technické vynálezy ľudstva. Prvá oblasť, kde sa nové vynálezy uplatňujú je obvykle vo výrobe nových typov zbraní a tie sú vždy namierené proti ľuďom, okrem poľovníckych. Ktovie, kam smeruje koncepcia 15 minútových miest?

Sloboda a sloboda prejavu

Zaujal ma článok Filipa T. Holzera na blogu Pravda "O etike a morálnych princípoch". V našej modernej spoločnosti môže každý vyjadriť svoj názor hlavne na sociálnych sieťach. Ani do rozhlasu, či televízie nemusíte písať listy, stačí, keď pošlete "hlasovku", alebo rovno video. Na sieťach to ide priamo na obrazovky tých, čo bažia po informáciách. Informácií do mobilov a PC sa valí toľko, že bez vlastného filtra budete skoro zahltený. 

Autor toho článku si však všíma fakt, že "morálne systémy a hodnotové rámce  sú porušované, alebo úplne ignorované". Odporúčam, prečítať si to celé, vrátane záverečného poučenia. Nezáleží na tom, či ste autor verejných textov, alebo čitateľ, lebo sa to bytostne dotýka aj komentárov a diskusií na internete. Povedal by som, že tie zásady by mali byť alfou a omegou konania každého, ale hlavne každého kto sa, hoc len raz, oháňal právom na slobodou prejavu. Inak nejde o slobodu, ale o prvky chaosu. 

 

 

 

 

 

 

Kvarky a antikvarky

Písať o umelej inteligencii na internete je už dnes skoro ako nosiť drevo do lesa. Umelá inteligencia začína žiť svojim vlastným (naprogramovaným) životom. V žiadnom okamihu by sme ale nemali zabúdať na to, že je to nástroj a nástrojom aj ostane. Záleží len na tom,  kto ho bude držať v rukách a čo s jeho pomocou urobí (nie čo urobí ona!)

Zaujímavé je, že aj umelá inteligencia je ženského rodu (aspoň gramaticky), takže kto sa má v nej vyznať? Toľko by hádam stačilo ako úvodné slovo  k úvodnému slovu (a nielen k nemu) septembrového časopisu Quark, ktorý má byť takou malou časticou (ako kvark) z 30 ročnej histórie tohto časopisu, tak toto číslo je aj o tom jubileu. 

Je sympatické, ak autorka uvádza, že informácie získala aj od umelej inteligencie a tie si (podľa nej) treba poriadne overiť, lebo umelá inteligencia rada halucinuje. (Halucinácie sú nepravé zmyslové vnemy, ktoré sa môžu zdať reálne, ale v skutočnosti vznikajú v centrálnom nervovom systéme jedinca. U umelej inteligencie zrejme vznikajú "halucinácie" nesprávnym posúdením relevancie nadmerného množstva dostupných informácií.) Vyjadrila presvedčenie, že v určitom smere umelá inteligencia ešte dlho nenahradí človeka z pohľadu ľudského chápania vecí a ich významu, nenahradí naše myslenie, spomienky či zmysel pre humor (podľa mňa nikdy). Preto ju logicky musíme brať stále ako stroj. 

Druhý významový styčný bod v "úvodnom slove" Quarku som našiel v súvislosti s mobilnými telefónmi, ako sa ich svet (a náš tiež) zmenil za posledných 30 rokov od "telefónov" typu tehlička, až po "smartfóny", ktoré sú síce aj na telefonovanie ale aj na mnoho iných vecí a  nosíme ich vo vrecku (všade) ako mobilnú kanceláriu a zábavné centrum (niekto viac a niekto menej užitočne). A kazia nám deti. Otázkou je, aká je a bude v mobiloch bezpečnosť našich vlastných dát (správy, fotky, názory a pod.), ale to je rovnaký problém ako u počítačov a tabletov. 

História vývinu mobilných telefónov je celkom zaujímavá. Kedysi sa rozprávali vtipy, o mobiloch, že vraj v Rusku majú najväčší mobil na svete, ale história sa oklamať nedá: Ruský mobilný telefón (1957) vážil iba 70 gramov a zmestil sa do dlane. Jeho predaj sa začal už v roku 1963 a mal dosah 30 kilometrov. Samozrejme, vývoj mobilov začal na opačnej svetovej strane, aby nedošlo k omylu. Môj prvý mobil Nokia 5110 ma potešil až v roku 2007, keď sme odhlásili pevnú linku, takže ešte nemá 30 ročné jubileum.

Ostávajú mi na klávesnici ešte antikvarky. Neviem čo s nimi, ale sa mi to páčilo, že ako všetko na svete má svoj protiklad - hmota antihmotu, dobro má zlo a tak musia mať aj kvarky svoje antikvarky.  Nepomýľte si ich s antikvariátom, alebo s akváriom...