Veteš

Veteš je gramaticky ženský rod, knižný a zastaraný výraz pre starú, dlho používanú nepotrebnú vec. Aj gramatika Google to podčiarkuje ako nevhodné, nespisovné slovo.Tak sa nedá nič robiť, musím písať o niečom inom a núkajú sa Vianoce. Nie tak, ako si to väčšina ľudí z našej kultúry predstavuje. Ide o veci súvisiace s Vianocami, ako sú rôzne ozdoby na stromček, vetvičky a slovo "purpura". 

Neviem, čo to znamená, lebo purpur (mužský rod) je sýtočervené farbivo s nádychom do fialova, vyrábané v staroveku z morských živočíchov. Ten výraz má mnoho významov, napríklad poľa Wikipédie je to  aromatická zmes korenia, drevených smolných pilín alebo triesok a vonných bylín, ktoré slúžia k vytváraniu aromatických vôní a dymu na Vianoce. Dnes máme miesto toho rôzne spreje a ženy voňavky. 

Podľa inej definície je "purpura" zriedkavý zdravotný problém, ktorý sa vyznačuje výskytom červených škvŕn na koži. Lieči sa pomocou krémov bohatých na vitamín K. Z uvedeného plynie, že ak niekto spomenie purpuru v období Vianoc, ide zrejme o aromatickú zmes korenia a z toho plynúce vône. 

My tie vône nepoznáme, nesypeme korenie na rozpálenú platňu, ale dôverne poznáme vôňu dlhoročne zhromažďovaných ozdôb na stromček, rôznych elektrických sviečok, už niekoľko rokov z úsporných LED diód. Výhodou všetkých týchto ekologicky uschovávaných vecí je to, že sa vyťahujú len na pár týždňov, teda nepadá na ne prach storočí a šetria našu zem a prírodu.

Aby som nezabudol, želám vám všetkým príjemné prežitie Vianoc hoci sú pod patronátom lokdovnu. Do purpury si dajte aj trochu dezinfekcie a zaspomínajte na roky, keď boli Vianoce tak naozaj. 

 

Návrat do "retra"

Dalo by sa povedať, že "retro" je akousi módou. Možno je zábavné pozrieť sa na minulosť nezaťaženú realitou a s patričným odstupom. Únik ako únik, či už ide o rozprávku, alebo nezávislý a nijako nás neohrozujúci pohľad na minulosť bez ideológie. Práve tá niekdajšia ideológia je to, nad čím sa už trochu usmievame. Zabúdame, že ideológia tu je aj dnes, len pekne prifarbená, ale ciele sú rovnaké.

Osobne som tiež podľahol jednej retrospektívnej záležitosti. Už sama domáca zabíjačka, na ktorej som bol inšpirovaný v rozhovoroch s mladšími, je príjemným a bezprostredným návratom do... Až do detstva. Bol som čerstvo oholený, na rozdiel od niektorých mladíkov z rodiny, a tak prišla reč aj na holenie. Téma celkom zaujímavá a živá, lebo sa vnucuje každý týždeň aspoň raz.

Raz za týždeň, to už je riadne strnisko a moderné päťnožové strojčeky toto lajdáctvo ťažko znášajú. Holenie síce znie skoro ako mach-3, ale kde nič, tu nič, britko kĺžu po povrchu. Už dlhšie preto preferujem dvojité, maximálne trojité kombajny. Zarastený mladík (nedávno oslávil len 50-tku) sa pochválil, že ostal navždy verný klasike so značkou Astra a chválil si to. Ten zaujímavý názor mi od tej chvíle vŕta v hlave.    

Zabíjačka a výslužka z nej sa už dávno minula, ale na Astru som si prednedávnom spomenul. V našom superobchode pod veľkou šopou Astru nemali, tak som sa uchýlil k inej, rovnako známej značke s dvomi mečmi. A je to, povedal som si. Dnes došlo na slávnostne obnovenú premiéru a zároveň na očakávaný a módny "retro" zážitok. Došlo, ale došiel aj na psa mráz.

Skutočne, vonku mierne mrzlo, ale aj tak som sa chcel ukázať v meste čerstvo oholený klasickou žiletkou, ktorá reže len jedným ostrím. Doslova a do písmena, reže všetko, čo vidí aj to čo skrýva pena. Skrátka, aby som to nepreťahoval, po holení som skončil klasicky "retro" dorezaný. Že by to bolo nedostatkom skúseností, alebo len podcenením pokroku? 

Takýto návrat do minulosti je dobrá vec. Jedna skúsenosť však stačí, vraciam sa do tohto moderného žiletkového storočia. Vlastne nie do tohto, ale do toho nedávno minulého, kde boli skvelé holiace strojčeky s dvomi, či s tromi čepeľami. A možno sa časom budeme vracať, z vyššej moci, ešte hlbšie... Ktovie, čím sa budeme holiť v jaskyni? Asi britvou z kameňa ale vlastne načo..? 

Dvadsať percent

Dá sa život deliť na percentá? V tomto blížiacom sa horúcom lete som dosť zamestnaný a preto často nemám čas a niekedy ani chuť na voľné filozofovanie. Ale predsa, vraj nám stanovili pre rozhlas povinných 20 % slovenskej hudobnej produkcie. Nie som si istý, či je to snaha naučiť nás dobrému vkusu, to asi nie, alebo je v tom len čisto ekonomický princíp - "kupujte slovenské výrobky". To posledné by som bral ako argument, aj keď ide aj o kvalitu.

S dobrým vkusom je to trochu nahnuté, lebo čo je vkusné a čo je pekné? Niečo je módne, ale nemusí to byť objektívne pekné. A môže byť krása objektívna? Keď som mal okolo dvadsiatky, tiež bolo všetko, teda aj v kultúre stanovené na percentá. Možno neboli napísané, ale bolo to tak. V tej postpubertálnej mladosti som si vyložil do okna rádioprijímač značky Talisman Tesla 308 U, naladil som Ö3 - ORF a na plné "pecky" som počúval vtedajšie "západné" hviezdy. To bola moja hudba skoro na 90 % voľného času.

Keď prišla teta, na tom istom rádiu si naladila "Kosut rádio" a počúvala čardáše, či "halgatá", lebo jej to pripomínalo mladé roky strávené v Budapešti. To bola jej hudba, pri ktorej relaxovala a vracala sa na Margit Sziget, kde tancovala s mladými husármi. Moja sestra mala rada ľudové pesničky, pre ňu boli také relácie veľkým potešením a často si spievala s rádiom a zapisovala si slová piesní. To bola jej obľúbená hudba. Všetci sme považovali za pekné a príjemné niečo iné.

Aj v hudbe platí, že proti gustu žiadna polemika neplatí. Tak to je v dobrom živote, že je pestrý a rôznorodý. Mladosť pominula, a naučili sme sa vnímať aj inú hudbu, ako sme preferovali v mladosti. Tak to chodí a je to dobre. Hudba je vyjadrením nálad, rôznych emócií, preto ju najredšej vnímame v súlade s našimi náladami a emóciami. To nie je možné vyjadriť v percentách. Napriek tomu by mal hudobný výber vo verejnoprávnom rozhlase tú rôznorodosť rešpektovať. A to platí aj pri výbere "cudzojazyčnej" produkcie.

Niekedy, keď počúvam slovenský rozhlas na svojich obľúbených miestach (dielňa, WC a auto) mám dojem, že tých 20 % by sa malo chápať aj tak, že najviac 20 %. Myslím tým na tie "ujúkavé" piesne  a piesne lacno kopírujúce módne trendy, ale aj na množstvo piesní s "nekvalitnými" textami. Pri tých "západných" je to jednoduchšie, keď človek nemá čas prekladať si všetky texty a "zvuky" do adekvátnej slovenčiny.

Ak ide o ten ekonomický princíp "kupujte naše...", tak je asi všetka kvalita pasé. Možno by bolo dobré držať sa nejakých 20 % aj u "cudzojazyčných". A čo tak uplatniť zvláštny prístup aj k českej produkcii? Je ako naša, alebo je "západná" a platia na ňu tie isté percentá? A čo iní spriatelení susedia? A čo hudba z východu? Neriešiteľný rébus. Ešte že je sobota a takáto exkurzia do hudobného sveta rádia je našťastie len nezáväzným mudrovaním.

Príjemnú nedeľu a pite statočne, i dostatočne (vodu)...

Jarné unavenie

Prečo jarná a prečo únava? Únava je predsa niečo, čo človeka povzbudí k novým výkonom. Vezmite si napríklad taký beh, alebo iné telesné cvičenie, hoci aj prácu drevorubača - po práci a telesnej námahe nasleduje únava, ale aj istý pocit šťastia z dobre vykonanej práce (športu). Dávnejšie sa hovorilo to, čo dnes príliš neletí, že práca šľachtí človeka. Na druhej strane minulosti sa dokonca tvrdilo, že práca oslobodzuje... Dnes je to celkom inak, skoro ako v tom vtipe od susedov: "Nedělat a vydělat".

Jarná únava neprináša nič pozitívne, je to len prostá a nedefinovateľná únava bez zdanlivej  príčiny a hlavne bez následného efektu v podobe "dobre vykonanej práce". Tak som o tom včera premýšľal pri chôdzi, lebo mi nič iné "rozumnejšie" nechodilo po rozume. Slnko pálilo ako v lete na Madagaskare a ja som sa vliekol domov padajúc z nohy na nohu. Spomínal som si na svieže každodenné chodenie do práce (po dobrom spánku), ktoré občas prináša pocit lietania tesne nad zemou.

Našťastie, táto jarná únava nepotrvá dlho. Jar prepukne v plnej kráse a únava sa stratí ako zlé správy v televízii vždy keď ju vypnem.

Drobnosti majstrov

Keď som si v sobotu uťahoval opasok, myslím ten naozajstný opasok, nie tú činnosť v prenesenom zmysle slova, uvedomil som si, ako nás niekedy potešia aj maličkosti. Nešlo o nejaký obyčajný opasok, ale o opasok z pravej kože. Nosil som ho najmenej 40 rokov, takmer denne. Poctivo som ho z nohavíc vyťahoval, keď som si menil nohavice a súkal ho do ďalších. Nosil som ho do práce, aj na slávnostné príležitosti. Mal takú prírodnú farbu, ktorá sa hodí ku každým nohaviciam.

Opasok ako majstrovské dielo opaskára, či remenára. Ani Google pravopis také remeslá v slovenskom jazyku nepozná a núti ma opraviť chybné výrazy. Neopravím... Nech to už bol ktokoľvek, je to určite ručná práca. Aj pracka je tradičná, jednoduchá, zo železa (nehrdzavejúca). Pamätám si, že keď som si ho kupoval, bol na moju štíhlu líniu trochu dlhý, tak som ho mierne skrátil. Aby som si ho mohol prispôsobiť rôznej dennej dobe (pred obedom a po obede), medzi niektorými dierkami som nadieroval ďalšie, pre jemnejšiu reguláciu.

Taký je to majstrovský kus a prežil celé moje dejiny. Koľkokrát ten opasok videl padať moje nohavice k nohám... Dnes už mám aj niekoľko novších, tento historický exemplár nosím len na nohaviciach do záhrady. Som mu za jeho dlhoročnú službu vďačný. Vďačný aj preto, že jeho dierky mi stále pasujú pred obedom, aj po obede. Z nových opaskov mám najradšej jeden, ktorý je založený na analógovej technike. Tie opasky s dierkami sú vlastne digitálne. Predbehli dobu. Analógový nemá dierky, funguje na princípe trenia a možno ho nastaviť na každý rozmer brucha (ergo, pásu). Na milimeter presne.