Kvantové počítače a temný les

Kvantové počítače sú jednou z tém 7. čísla časopisu 21. storočie. Preto, že o kvantových počítačoch skoro nič neviem, téma ma zaujala. Kvantové počítače sú veľmi rýchle, ale to čo vypočítajú vraj náramne rýchlo zabudnú. Super. Možno by bolo jednoduchšie, keby nepočítali... 

Nórsky vedci však už vedia prečo je to tak (a čo na to americkí vedci?). Kvantové technológie sa vyvíjajú závratným tempom. Usudzuje sa tak preto, že známe firmy do toho investujú miliardy dolárov. Z toho sa dá spätne usudzovať, že kde tečú peniaze, tam sa veci rozumu riešia rýchlo.  Alebo - čím viac peňazí, tým viac rozumu. 

Záver je napriek dolárom však taký, že kvantová budúcnosť je nejasná. 

Singularita (ojedinelý, jedinečný) je výraz pre výnimočný bod v inak spojitom priebehu nejakého deja, funkcie a pod. Napríklad technologická singularita je to výnimočný "bod", či obdobie, súvisiace s exponenciálnym rozvojom výpočtových technológií vo futurológii a v "science fiction". 

Z iného súdka: "Ak počítame s technologickou singularitou ako s teoretickým bodom vo vývoji vedeckej civilizácie, tak dva roky po tom, ako umelá inteligencia dosiahne ekvivalent ľudskej inteligencie, sa zdvojnásobí výkon počítačov, za ďalšie dva roky sa dosiahne singularita umelej inteligencie. Singularita, ktorá je za hranicou nášho reálneho chápania zmení život ľudí na zemi, alebo ho zmení tak, že ho znemožní..." ...

Taktiež vhodné do "science fiction". 

A sme doma, vo fantázii so singularitou aj s kvantovými počítačmi...  Ak sa nad budúcnosťou zamyslíme, asi prídeme na to, že technológie sa nemôžu (a nebudú) donekonečna vyvíjať takým tempom aby sme sa rýchlo blížili k technologickej "singularite" (a malo by to vôbec zmysel?). 

Niektoré "science fiction" sa vracajú do minulosti a nemusí to byť práve doba kamenná. Skúsme si predstaviť taký nešťastný zlomový bod, že z nejakého dôvodu zaniknú dnešné technológie (počítače, mobily, CD aj staré magnetické pásky). Nič z našich vedomostí sa nezachová na magnetických, ani na elektronických nosičoch. Naše fotky, naše články, naše vášnivé diskusie, nič z toho nebude existovať. 

Múdrosti zapísané kedysi do kameňa klinovým písmom, alebo hieroglyfmi sme našli po tisícročiach. Náš papier zhorí, USB kľúče sa budú dať použiť len ako podložka pod nohy stola, z počítačov budú užitočné skrinky na skladovanie zemiakov (tie staršie, väčšie) a podobne to bude so všetkými elektronickými archívmi. Nič pre budúce generácie. Aké budú bez našich vedomostí? Aký vplyv tá "strata" bude mať na ľudí? 

Skončí sa globalizácia (po starom internacionalizmus). Ľudia sa logicky budú držať v blízkosti svojho domova (ak nejaký budú mať), spoločenstvá sa zmenšia na základné bunky (rodiny) a svoj chlieb si budú dorábať v potu tváre (loviť, siať, kradnúť iným). Bude to krok späť, alebo konečný raj na zemi so šťastnými ľuďmi, kým ich znova archanjel Jophiel nevyženie z rajskej záhrady. A tak sa opäť uzatvorí náš božský kruh...

Temný les, predpokladá po 400 rokoch človeka vesmírneho. Napadlo mi, že by bolo zaujímavé napísať sci-fi o živote ľudí na našej zemi práve o 400 rokov, ale rozhodne nie ako o "vesmírčanoch" ako v Temnom lese, lebo človek je človekom len keď žije na zemi a vesmír je iba jeho okolím a ľudstvu nikto nepríde na pomoc s trstenicou a keď tak možno s vesmírnou guľovnicou, ako o tom píše Liou Cch'-sin v Temnom lese.       

Aktuality

Niečo sa mi nazbieralo v odpadkovom koši z internetu, ale mám aj jednu vlastnú aktualitu. 

- Viktória Hellenbart napísala úžasný kritický článok o situácii v médiach. Kto si to pozorne prečíta, musí súhlasiť, že je to tak ako píše: "Založme organizáciu na ochranu občana pred „slobodou“ médií."  Trochu mi to zarezonovalo s mojou nedávnou úvahou.

Viktória okrem iného o médiách píše: 

"... výstup z činnosti ministerstva, vlády alebo iného štátneho orgánu, ktorý je dôležitou informáciou pre verejnosť, nie je poskytovaný neutrálnou formou informácie, ale prešpikovaný komentármi a hodnotiacimi úsudkami média."  Samozrejme, aj vyvolávaním emócií želaným (ich) smerom. Nemožno nesúhlasiť. "Slobodu médií a tým aj práva občanov na prístup k informáciám obmedzujú najmä médiá."  Konečne to všetko niekto povedal nahlas...

- Zaujal ma z blogu Pravda aj ďalší článok: "Provokácia nie je náhoda. Je to technológia". Je to viac-menej o politických provokáciách, ale možno sa nad tým zamyslieť aj vo sfére vzťahov...

- Z môjho súdka mám toto: Príjemne ma prekvapilo ticho. Nezvyčajné ticho na domácom WC. Normálne tam hrá rádio, ale dnes bolo ticho. Aktuálne už rádio opravujem, tak že blahodárne ticho dlho (asi) nevydrží. Potom opäť naladím moje obľúbené rádio Regina západ.

Od istého času je Regina lepšia ako originálne Slovensko. Upokojuje ma pestrosť programov, hudba aj z ľudovej tvorby a príjemné rozhovory. Všetky hlasy moderátorov, ktoré tam zaznejú, sú príjemné, žiadna okatá manipulácia s emóciami (okrem reklám, ale tie sú všeobecne nanič).

Regina je lepšia a pestrejšia. Na rozdiel od niektorých iných rádií, ktoré stále hrajú napríklad jemné melódie, či jednostranne preferovanú západnú hudbu, na Regine je všetko, dokonca nedávno som zachytil aj maďarský ľudový žáner a to už dlho nebývalo... Ruské sa zatiaľ (asi) neodvážili... Nie, že by mi to chýbalo, ale je to tiež súčasť našej kultúrnej minulosti.

 - Na záver krátkych "správ" odporúčam seriál na mojom druhom obľúbenom blogu pod názvom "Povinná nenávisť". Nie aby ste sa nenávideli, ale je to realistické hodnotenie stavu spoločnosti. Je tam všetko, čo si treba uvedomiť o dnešnom svete i u nás, hlavne v médíách a v diskusiách pod nimi a hlavne, kam nás to môže dostať... 

 

 

 

Alternatíva a influencia

Alternatíva je niečo iné, obvykle je to iná porovnateľná možnosť voľby. Influencia znamená vplyv, pôsobenie. Na internete to znamená zvláštne súkromné podnikanie osôb mimo formálnych pravidiel podnikania.  

Dr. Marián Kluvanec definuje  pojem „influencer” v článku takto: 

- Nie je to skutočná práca, zamestnanie, ani živnosť, bez ohľadu na to, ako to má ošetrené „na papieri” a koľko mu svieti v daňovom priznaní. Je to len „hviezda” vlastnej, inscenovanej reality show, ktorá predáva ľuďom sny.Influencer je marketér s prvkami narcizmu, rafinovaný obchodník, a v niektorých prípadoch by sa dokonca dalo hovoriť o šarlatánstve. Vpád influencerov do médií dominantnej kultúry svedčí o tom, že schopnosť generovať zisk je cenená nadovšetko.

O téme nenávisti píše vo svojich blogoch Jaromír Juklíček. Aj blogy sú vlastne svojim spôsobom "alternatívou", teda je to publicistika mimo "hlavného prúdu". Bloger píše o stave spoločnosti s "povinnou" nenávisťou v článkoch aj v diskusiách:

- Pokiaľ si niekto myslí, že neustále vybičovávanie emócií v politike alebo v športe je len neškodné štekanie za klávesnicou, hlboko sa mýli. Toto je ochlokracia, vláda urevaného davu, ktorá v pokročilom štádiu dokáže úplne zničiť civilizáciu.

Alternatíva v publicistike predovšetkým neznamená automaticky niečo horšie ako "hlavný prúd", ale ani naopak. Faktom je, že médiá, nech už sú tlačené, televízne, alebo internetové v ľubovoľnom formáte, sú predovšetkým o názoroch a na tie má každý právo. Tzv. "hlavný prúd" by však mal byť hlavne o faktoch a informáciách (hovorí sa tomu vyváženosť, nestrannosť), menej by mali byť o ovplyvňovaní (influencia). Správy typu: "vraj sa stalo" by mali byť striktne oddelené od informácií a faktov (bulvár). 

S prekvapením som sa dočítal v sci-fi románe "Temný les", že aj o 400 rokov sa vraj budú ľudia obávať médií, aby sa to čo nechcú, v médiách neobjavilo. Je to samozrejme fikcia, ale každá fikcia má základ v realite, ktorú autor vníma, reflektuje a vychádza z nej. Zdá sa, že médiá budú večné... Mne z toho plynie závažná otázka, aké je vlastne postavenie médií? Je to naozaj, ako sa hovorilo kedysi "siedma veľmoc"? V tom prípade je to možno prvok mimo rámca demokracie, rozhodne aj mimo rámca štátov s ohľadom na vlastníctvo médií.  

Iste, je to aj otázka rozsahu a veľkosti moci veľmoci a každá veľmoc má ľudí v pozadí, ktorí určujú stratégiu a smer. Demokracia je založená hlavne na rovnosti práv (a povinností), ale aj  na možnosti vyjadriť slobodne svoj názor. Aj názor však môže byť manipulatívny a kto silnejšie kričí, vyhráva (konečná - ochlokracia). V starom Grécku to bolo jednoduché, na Agore sa zrejme presadil ten, kto mal silný hlas. Našou "Agorou" sú médiá a to je náš, stále nedoriešený spoločenský a mocenský problém. Možno raz bude doriešený a možno to bude v nekonečne...   

V zlých časoch máme teda aspoň "alternatívu" v podobe osviežujúcich potôčkov mimo hlavného prúdu informácií (aj názorov). Nemci by si v takomto prípade vzdychli: Gott sei dank (chvála Bohu). Mimochodom, tzv. "mainstream" (médiá hlavného prúdu) nie je celkom možné považovať za "oficiálne", hoci pracujú na základe štátnych licencií a rámcových zákonných pravidiel, lebo sú, okrem verejnoprospešných, ovládané ich majiteľmi a vyjadrujú a pôsobia so stratégiou a taktikou súkromného kapitálu.  Alternatíva, pokiaľ viem, je tiež v súkromných rukách, ale je malá, s menšími možnosťami. Devízou alternatívy preto musí byť pravda.  

Do politiky

Zdá sa, že už aj dobrí blogeri (aj tzv. diskutéri) sa orientujú hlavne na politiku. Je politika také bahnisko, v ktorom sa každému prasiatku skvele bahní? Čaká tam aj amatérskeho novinára sláva a úspech? Možno aspoň virtuálne. Tu sa stále bránim "kafrať" do politiky, aj keď ona hovorí ku každému a do všetkého bez výnimky. 

Bohužiaľ, často a takmer pravidelne, z historického pohľadu, je (zlá) politika počiatočným štádiom vojny, alebo aj tak, ako to povedal bývalý pruský generál Carl von Clausewitz: “Vojna je len pokračovaním politiky inými prostriedkami."? Vyznieva to ako "hamletovská" otázka, keď sa pýtam: "Ako urobiť politiku lepšou?" Byť, či nebyť? Tak nejako sa pýtajú dnešní hrobári ľudstva.  

Normálny život však ide inými chodníčkami. Ľudská spoločnosť musí byť organizovaná tak, aby si v nej každý človek našiel svoje miesto, aby sa nestratil v piesku púšte, v hlbokom lese, alebo v džungli mesta... Všetky úspešné spoločnosti v prírode sú usporiadané na princípe pyramídy. Najnižšie je ľudí najviac, ale tvoria základ stability a hore sú tí najschopnejší. 

Bohužiaľ, niekedy sa hore dostanú "ľudia" schopní všetkého.

 

 

 

 

Trnavské korzo

Pustil som si Trnavské korzo z CD "Krásny zapadák" a naštartovalo mi to spomienky na dávne bratislavské korzovanie. Bolo to v prvom ročníku strednej školy, býval som na internáte. Na izbe nás bolo 12, ako tých apoštolov. Naša izba bola priechodná, išlo sa cez nás do "dvojky", v ktorej v tom roku bývali dvaja veľkí frajeri, štvrtáci Peter a Pavol, ktorí mali trochu veľkopanské spôsoby voči nám bažantom, ako to bývalo na vojenčine  - mazáci a bažanti. 

Neboli to zlí chalani a občas nás aj niečomu z vyššej sféry študentstva naučili. Nakoniec sme sa skamarátili. Peter bol obor, niečo cez dva metre, takže ísť s ním na korzo bola vždy sranda. Medzi zaujímavosti patrila napríklad aj chôdza jednou nohou po chodníku a druhou po ceste. Ak sme boli aspoň traja, bol to pútavý pohľad pre okoloidúcich. Vyskúšajte si to niekedy, je to super hojdačka, ale radšej na pešej zóne (dnes sa tak volá korzo). 

S Pavlom, ktorý bol originálny srandista, som raz išiel dolu námestím SNP (vtedy bolo Stalinovo) a vždy keď sa k nám blížila zaujímavá "kočka" (a v Bratislave ich vtedy nebolo málo), začal oduševnene a nahlas rozprávať strhujúci príbeh o tom, ako prišiel k hroznému úrazu. Pritom aj simuloval jednu nohu kratšiu, alebo nejaký iný neduh. V tom rozprávaní sa vyskytovali aj hrôzostrašné témy o tom, ako bol vraj kedysi pyrotechnik a vybuchol mu v ruke granát. Na mladé dievčatá (aj my sme boli mladí) to vždy zabralo a potešili nás výrazy ich zdesenia... Pekné spomienky. 

Inou kapitolou je ozajstné novodobé trnavské korzo, ktoré vlastne nepoznám. To som zažil len ako spomienkové v roku  2018 s Vladimírom Voštinárom (z inkognita) v hlavnej úlohe. Už tiež zapadlo do spomienok.