Rozhovor

Rozhovory sú základom porozumenia v dvojici, v rodine, v štáte aj medzi národmi globálne. 

Medzi pacientmi v čakárni u lekára je rozhovor korením čakania a je jedno, či je to "obvodný" lekár, alebo špecialista. Človek sa občas dozvie detailnejšie čo mu je, alebo čo by mu ešte mohlo byť... Len to nesmie brať ako "písmo sväté". Dôveruj, ale preveruj tu platí podobne ako pri informáciách na internete najmenej dvojnásobne. Vlastne ide len o zdieľanie osudov, v rozhovore sa vlastný osud ľahšie znáša... 

Na rozhovor iba slová nestačia, dôležitá je aj "neverbálna stránka komunikácie". Hrubosti v slovách neprinášajú nič pozitívne a zvyčajne inteligentný rozhovor ukončia. Ani zamračená, či nenávistná tvár a nepriateľské gestá nič v rozhovore neriešia a všetko zhoršujú. Najhorším typom "rozhovoru" je mlčanie a zachmúrená tvár. Úsmev otvára srdcia. Trochu problematické je ovládať výzor tváre, lebo časom sa vytvorí mimika zodpovedajúca dlhodobému stavu mysle, charakteru a prežitým emóciám, to partneri vidia a sledujú. 

A teraz, čo je nové vo svete (bublina internetu ešte ide):

- Dokážeme ešte vôbec fungovať bez "pripojenia" na internet? Bez internetu by sme prišli o pohodlie, ale aj o orientáciu v priestore a čase... Zamýšľa sa Jaroslav Lipták na svojom blogu. 

- Marián má problém, ale v skutočnosti nie on, ale tí druhí... Nech si každý hovorí čo chce. Muziku mal dobrú (Michael Jackson) – píše Marcel

- Už to začalo, objavil sa "zoznam" na ktorý je zlé (či dobré) dostať sa? (novodobá alter-štb, alebo alter-ušb?). Pozitívom je, že už sa prestalo hovoriť o alter-Mimi, lebo "main" má iný bulvárny objekt, ktorý síce nie je ani ryba, ani rak, ale dobre mu tak. Je o čom písať...

- Osel píše: Sociálne vzťahy z televíznych seriálov se nám vtlačia do  mozgu... Prišli na to vedci z Osaky. Zaujímavé čítanie. Bacha na Dunaj, Osud, Sľub a podobné. Tie menšinové nespomínam, lebo nie je na to dôvod - nepozerám.

- Štátna volebná komisia potvrdila neplatnosť referenda, účasť bola 16,13%  (Podľa očakávania a želania väčšiny).

- Objektivita je niečo ako pravda - netvrdím, že pravda je relatívna, ale nikdy ju nemôžeme celú poznať, je len našim konečným cieľom, podobne aj objektivita - v súčasnej teórii žurnalistiky sa jasne dochádza k záverom, že objektivita má byť len našou métou, ku ktorej máme byť nasmerovaní, má byť cieľom nášho snaženia, ale žiaden novinár nie je absolútne objektívny. (z diskusie na wabovinách, marec 2008, podľa Filipa). Relativita vzdelania bez ďalšieho komentára.

- Blog "volajte112" píše, vraj podľa Orwella: "Národ riadený médiami sa NIKDY nedozvie pravdu!"

- Britské listy píšu: "Priemerná hladina testosterónu u mužov sa za posledných 50 rokov znížila na polovicu (konštatujú  vedci). Očakávajú závažnú krízu v oblasti mužského reprodukčného zdravia, ku ktorej čiastočne prispieva obezita a cukrovka."

Na záver niečo úprimné a na telo:

"Priamosť pomenúva problém jasne. Arogancia znevažuje človeka. Úprimnosť môže byť nepríjemná, ale nepotrebuje ponižovanie, pohŕdavý tón ani demonštráciu nadradenosti. Vo chvíli, keď niekto druhému odopiera rešpekt a následne to nazve „otvorenosťou“, nezamieňa iba pojmy. Snaží sa zbaviť zodpovednosti za vlastné správanie." (Mária Zimová)

 

  

 

 

20 rokov W

Waboviny a zopár iných vytrvaleckých blogov na Slovensku, podobne ako facebook majú jednu malú spoločnú črtu: facebook je na scéne 22 rokov,  waboviny budú mať onedlho 20. Žiadne miesto v rebríčku najlepších, ale žijú... (aj ja). A o tom to je. Aký je vlastne charakter blogu wabovíny? Sem-tam sa v nich nájde aj nejaká myšlienka. Zvyčajne sa nachádza priamo v názve článku, lebo na názvoch záleží. Občas by v článkoch mala byť aj prekvapivá pointa, ako to predpisuje teória literatúry.

Waboviny považujem za môj internetový denník, preto nebojuje o milióny návštevníkov a nezarába mi na živobytie. Niekedy s humorom hovorím, že waboviny vznikajú v autorskej dvojici:  ja a život, preto je to môj denník. Diskusie bývali v dávnych pionierskych časoch blogovania nádherné, lebo vtedy sa pod článkami naozaj diskutovalo, vznikali virtuálne priateľstvá a vždy sa diskutovalo k danej téme bez osočovania a dôvodilo sa len argumentami.

Na okrúhle výročie sa patrí zaspomínať. Nie je to len moje spomínanie, iste si občas spomínajú aj tvorcovia podobných blogov z tých "lepších čias" a zároveň diskutujúci, veľmi slušne a vecne diskutujúci pod mojimi článkami. Nebudem menovať... A ktovie, či ešte ich blogy existujú? Niektoré som našiel, niektoré v akejsi hibernácii. Poznám aj blogera, ktorý odišiel do redakcie istých veľkých novín písať pravdu. Potom prešiel do tých čo strácajú písmenká. Stal sa slávnym, veď každý si vyberá svoju slávu a v konečnom dôsledku aj pamätník... Dúfam, že moji starí známi sú v pohode. Všetkých pekne pozdravujem.  

O blogovaní sa od začiatku diskutovalo aj na blogoch a občas aj teraz. Našiel som aktuálne (rozvinuté) myšlienky k téme blogovania z blogu Emila Sútora:  

Dnešná generácia je prvá v histórii, ktorá po sebe nezanechá len spomienky v hlavách ľudí alebo fotografie v albume. Zanechá po sebe celé digitálne verzie samých seba. A možno ešte stále úplne nevieme, čo to psychicky aj spoločensky znamená. Dnes existujú aj takí ľudia (priatelia), ktorých poznáme len z internetu, z ich príspevkov na sociálnych sieťach, z článkov a diskusných príspevkov na blogoch. Poznáme ich, svojim spôsobom, povrchne, ale akí sú v skutočnosti, to je otázne.

Aj keď taký človek odíde (aj nenávratne), pocítime ťažko opísateľný smútok. Sme tu súčasťou spoločnej bubliny. Zdá sa, že online vzťahy nevnímame len tak povrchne, ako sa zdá. Niekoho roky sledujeme, čítame jeho názory, reakcie či životné momenty, tak je prirodzené, že si vytvárame pocit blízkosti. Čo raz bude s nami, s našimi profilmi, fotkami, statusmi, komentármi a správami, keď tu už nebudeme? Budú nám ľudia ďalej písať gratulácie k narodeninám? 

 

 

 

 

Kvantové počítače a temný les

Kvantové počítače sú jednou z tém 7. čísla časopisu 21. storočie. Preto, že o kvantových počítačoch skoro nič neviem, téma ma zaujala. Kvantové počítače sú veľmi rýchle, ale to čo vypočítajú vraj náramne rýchlo zabudnú. Super. Možno by bolo jednoduchšie, keby nepočítali... 

Nórsky vedci však už vedia prečo je to tak (a čo na to americkí vedci?). Kvantové technológie sa vyvíjajú závratným tempom. Usudzuje sa tak preto, že známe firmy do toho investujú miliardy dolárov. Z toho sa dá spätne usudzovať, že kde tečú peniaze, tam sa veci rozumu riešia rýchlo.  Alebo - čím viac peňazí, tým viac rozumu. 

Záver je napriek dolárom však taký, že kvantová budúcnosť je nejasná. 

Singularita (ojedinelý, jedinečný) je výraz pre výnimočný bod v inak spojitom priebehu nejakého deja, funkcie a pod. Napríklad technologická singularita je to výnimočný "bod", či obdobie, súvisiace s exponenciálnym rozvojom výpočtových technológií vo futurológii a v "science fiction". 

Z iného súdka: "Ak počítame s technologickou singularitou ako s teoretickým bodom vo vývoji vedeckej civilizácie, tak dva roky po tom, ako umelá inteligencia dosiahne ekvivalent ľudskej inteligencie, sa zdvojnásobí výkon počítačov, za ďalšie dva roky sa dosiahne singularita umelej inteligencie. Singularita, ktorá je za hranicou nášho reálneho chápania zmení život ľudí na zemi, alebo ho zmení tak, že ho znemožní..." ...

Taktiež vhodné do "science fiction". 

A sme doma, vo fantázii so singularitou aj s kvantovými počítačmi...  Ak sa nad budúcnosťou zamyslíme, asi prídeme na to, že technológie sa nemôžu (a nebudú) donekonečna vyvíjať takým tempom aby sme sa rýchlo blížili k technologickej "singularite" (a malo by to vôbec zmysel?). 

Niektoré "science fiction" sa vracajú do minulosti a nemusí to byť práve doba kamenná. Skúsme si predstaviť taký nešťastný zlomový bod, že z nejakého dôvodu zaniknú dnešné technológie (počítače, mobily, CD aj staré magnetické pásky). Nič z našich vedomostí sa nezachová na magnetických, ani na elektronických nosičoch. Naše fotky, naše články, naše vášnivé diskusie, nič z toho nebude existovať. 

Múdrosti zapísané kedysi do kameňa klinovým písmom, alebo hieroglyfmi sme našli po tisícročiach. Náš papier zhorí, USB kľúče sa budú dať použiť len ako podložka pod nohy stola, z počítačov budú užitočné skrinky na skladovanie zemiakov (tie staršie, väčšie) a podobne to bude so všetkými elektronickými archívmi. Nič pre budúce generácie. Aké budú bez našich vedomostí? Aký vplyv tá "strata" bude mať na ľudí? 

Skončí sa globalizácia (po starom internacionalizmus). Ľudia sa logicky budú držať v blízkosti svojho domova (ak nejaký budú mať), spoločenstvá sa zmenšia na základné bunky (rodiny) a svoj chlieb si budú dorábať v potu tváre (loviť, siať, kradnúť iným). Bude to krok späť, alebo konečný raj na zemi so šťastnými ľuďmi, kým ich znova archanjel Jophiel nevyženie z rajskej záhrady. A tak sa opäť uzatvorí náš božský kruh...

Temný les, predpokladá po 400 rokoch človeka vesmírneho. Napadlo mi, že by bolo zaujímavé napísať sci-fi o živote ľudí na našej zemi práve o 400 rokov, ale rozhodne nie ako o "vesmírčanoch" ako v Temnom lese, lebo človek je človekom len keď žije na zemi a vesmír je iba jeho okolím a ľudstvu nikto nepríde na pomoc s trstenicou a keď tak možno s vesmírnou guľovnicou, ako o tom píše Liou Cch'-sin v Temnom lese.       

Aktuality

Niečo sa mi nazbieralo v odpadkovom koši z internetu, ale mám aj jednu vlastnú aktualitu. 

- Viktória Hellenbart napísala úžasný kritický článok o situácii v médiach. Kto si to pozorne prečíta, musí súhlasiť, že je to tak ako píše: "Založme organizáciu na ochranu občana pred „slobodou“ médií."  Trochu mi to zarezonovalo s mojou nedávnou úvahou.

Viktória okrem iného o médiách píše: 

"... výstup z činnosti ministerstva, vlády alebo iného štátneho orgánu, ktorý je dôležitou informáciou pre verejnosť, nie je poskytovaný neutrálnou formou informácie, ale prešpikovaný komentármi a hodnotiacimi úsudkami média."  Samozrejme, aj vyvolávaním emócií želaným (ich) smerom. Nemožno nesúhlasiť. "Slobodu médií a tým aj práva občanov na prístup k informáciám obmedzujú najmä médiá."  Konečne to všetko niekto povedal nahlas...

- Zaujal ma z blogu Pravda aj ďalší článok: "Provokácia nie je náhoda. Je to technológia". Je to viac-menej o politických provokáciách, ale možno sa nad tým zamyslieť aj vo sfére vzťahov...

- Z môjho súdka mám toto: Príjemne ma prekvapilo ticho. Nezvyčajné ticho na domácom WC. Normálne tam hrá rádio, ale dnes bolo ticho. Aktuálne už rádio opravujem, tak že blahodárne ticho dlho (asi) nevydrží. Potom opäť naladím moje obľúbené rádio Regina západ.

Od istého času je Regina lepšia ako originálne Slovensko. Upokojuje ma pestrosť programov, hudba aj z ľudovej tvorby a príjemné rozhovory. Všetky hlasy moderátorov, ktoré tam zaznejú, sú príjemné, žiadna okatá manipulácia s emóciami (okrem reklám, ale tie sú všeobecne nanič).

Regina je lepšia a pestrejšia. Na rozdiel od niektorých iných rádií, ktoré stále hrajú napríklad jemné melódie, či jednostranne preferovanú západnú hudbu, na Regine je všetko, dokonca nedávno som zachytil aj maďarský ľudový žáner a to už dlho nebývalo... Ruské sa zatiaľ (asi) neodvážili... Nie, že by mi to chýbalo, ale je to tiež súčasť našej kultúrnej minulosti.

 - Na záver krátkych "správ" odporúčam seriál na mojom druhom obľúbenom blogu pod názvom "Povinná nenávisť". Nie aby ste sa nenávideli, ale je to realistické hodnotenie stavu spoločnosti. Je tam všetko, čo si treba uvedomiť o dnešnom svete i u nás, hlavne v médíách a v diskusiách pod nimi a hlavne, kam nás to môže dostať... 

 

 

 

Alternatíva a influencia

Alternatíva je niečo iné, obvykle je to iná porovnateľná možnosť voľby. Influencia znamená vplyv, pôsobenie. Na internete to znamená zvláštne súkromné podnikanie osôb mimo formálnych pravidiel podnikania.  

Dr. Marián Kluvanec definuje  pojem „influencer” v článku takto: 

- Nie je to skutočná práca, zamestnanie, ani živnosť, bez ohľadu na to, ako to má ošetrené „na papieri” a koľko mu svieti v daňovom priznaní. Je to len „hviezda” vlastnej, inscenovanej reality show, ktorá predáva ľuďom sny.Influencer je marketér s prvkami narcizmu, rafinovaný obchodník, a v niektorých prípadoch by sa dokonca dalo hovoriť o šarlatánstve. Vpád influencerov do médií dominantnej kultúry svedčí o tom, že schopnosť generovať zisk je cenená nadovšetko.

O téme nenávisti píše vo svojich blogoch Jaromír Juklíček. Aj blogy sú vlastne svojim spôsobom "alternatívou", teda je to publicistika mimo "hlavného prúdu". Bloger píše o stave spoločnosti s "povinnou" nenávisťou v článkoch aj v diskusiách:

- Pokiaľ si niekto myslí, že neustále vybičovávanie emócií v politike alebo v športe je len neškodné štekanie za klávesnicou, hlboko sa mýli. Toto je ochlokracia, vláda urevaného davu, ktorá v pokročilom štádiu dokáže úplne zničiť civilizáciu.

Alternatíva v publicistike predovšetkým neznamená automaticky niečo horšie ako "hlavný prúd", ale ani naopak. Faktom je, že médiá, nech už sú tlačené, televízne, alebo internetové v ľubovoľnom formáte, sú predovšetkým o názoroch a na tie má každý právo. Tzv. "hlavný prúd" by však mal byť hlavne o faktoch a informáciách (hovorí sa tomu vyváženosť, nestrannosť), menej by mali byť o ovplyvňovaní (influencia). Správy typu: "vraj sa stalo" by mali byť striktne oddelené od informácií a faktov (bulvár). 

S prekvapením som sa dočítal v sci-fi románe "Temný les", že aj o 400 rokov sa vraj budú ľudia obávať médií, aby sa to čo nechcú, v médiách neobjavilo. Je to samozrejme fikcia, ale každá fikcia má základ v realite, ktorú autor vníma, reflektuje a vychádza z nej. Zdá sa, že médiá budú večné... Mne z toho plynie závažná otázka, aké je vlastne postavenie médií? Je to naozaj, ako sa hovorilo kedysi "siedma veľmoc"? V tom prípade je to možno prvok mimo rámca demokracie, rozhodne aj mimo rámca štátov s ohľadom na vlastníctvo médií.  

Iste, je to aj otázka rozsahu a veľkosti moci veľmoci a každá veľmoc má ľudí v pozadí, ktorí určujú stratégiu a smer. Demokracia je založená hlavne na rovnosti práv (a povinností), ale aj  na možnosti vyjadriť slobodne svoj názor. Aj názor však môže byť manipulatívny a kto silnejšie kričí, vyhráva (konečná - ochlokracia). V starom Grécku to bolo jednoduché, na Agore sa zrejme presadil ten, kto mal silný hlas. Našou "Agorou" sú médiá a to je náš, stále nedoriešený spoločenský a mocenský problém. Možno raz bude doriešený a možno to bude v nekonečne...   

V zlých časoch máme teda aspoň "alternatívu" v podobe osviežujúcich potôčkov mimo hlavného prúdu informácií (aj názorov). Nemci by si v takomto prípade vzdychli: Gott sei dank (chvála Bohu). Mimochodom, tzv. "mainstream" (médiá hlavného prúdu) nie je celkom možné považovať za "oficiálne", hoci pracujú na základe štátnych licencií a rámcových zákonných pravidiel, lebo sú, okrem verejnoprospešných, ovládané ich majiteľmi a vyjadrujú a pôsobia so stratégiou a taktikou súkromného kapitálu.  Alternatíva, pokiaľ viem, je tiež v súkromných rukách, ale je malá, s menšími možnosťami. Devízou alternatívy preto musí byť pravda.