Waboviny a zopár iných vytrvaleckých blogov na Slovensku, podobne ako facebook majú jednu malú spoločnú črtu: facebook je na scéne 22 rokov, waboviny budú mať onedlho 20. Žiadne miesto v rebríčku najlepších, ale žijú... (aj ja). A o tom to je. Aký je vlastne charakter blogu wabovíny? Sem-tam sa v nich nájde aj nejaká myšlienka. Zvyčajne sa nachádza priamo v názve článku, lebo na názvoch záleží. Občas by v článkoch mala byť aj prekvapivá pointa, ako to predpisuje teória literatúry.
Waboviny považujem za môj internetový denník, preto nebojuje o milióny návštevníkov a nezarába mi na živobytie. Niekedy s humorom hovorím, že waboviny vznikajú v autorskej dvojici: ja a život, preto je to môj denník. Diskusie bývali v dávnych pionierskych časoch blogovania nádherné, lebo vtedy sa pod článkami naozaj diskutovalo, vznikali virtuálne priateľstvá a vždy sa diskutovalo k danej téme bez osočovania a dôvodilo sa len argumentami.
Na okrúhle výročie sa patrí zaspomínať. Nie je to len moje spomínanie, iste si občas spomínajú aj tvorcovia podobných blogov z tých "lepších čias" a zároveň diskutujúci, veľmi slušne a vecne diskutujúci pod mojimi článkami. Nebudem menovať... A ktovie, či ešte ich blogy existujú? Niektoré som našiel, niektoré v akejsi hibernácii. Poznám aj blogera, ktorý odišiel do redakcie istých veľkých novín písať pravdu. Potom prešiel do tých čo strácajú písmenká. Stal sa slávnym, veď každý si vyberá svoju slávu a v konečnom dôsledku aj pamätník... Dúfam, že moji starí známi sú v pohode. Všetkých pekne pozdravujem.
O blogovaní sa od začiatku diskutovalo aj na blogoch a občas aj teraz. Našiel som aktuálne (rozvinuté) myšlienky k téme blogovania z blogu Emila Sútora:
Dnešná generácia je prvá v histórii, ktorá po sebe nezanechá len spomienky v hlavách ľudí alebo fotografie v albume. Zanechá po sebe celé digitálne verzie samých seba. A možno ešte stále úplne nevieme, čo to psychicky aj spoločensky znamená. Dnes existujú aj takí ľudia (priatelia), ktorých poznáme len z internetu, z ich príspevkov na sociálnych sieťach, z článkov a diskusných príspevkov na blogoch. Poznáme ich, svojim spôsobom, povrchne, ale akí sú v skutočnosti, to je otázne.
Aj keď taký človek odíde (aj nenávratne), pocítime ťažko opísateľný smútok. Sme tu súčasťou spoločnej bubliny. Zdá sa, že online vzťahy nevnímame len tak povrchne, ako sa zdá. Niekoho roky sledujeme, čítame jeho názory, reakcie či životné momenty, tak je prirodzené, že si vytvárame pocit blízkosti. Čo raz bude s nami, s našimi profilmi, fotkami, statusmi, komentármi a správami, keď tu už nebudeme? Budú nám ľudia ďalej písať gratulácie k narodeninám?
