2022/01/18

Denníky

Kedysi dávno bolo zvykom dievčat, že si písali denník. Vraj je to užitočná vec, ako píše istý bloger na blogovisku sme.sk. Poväčšine som s ním súhlasil, aj keď pod pojmom denník si možno predstavovať všeličo. Tie dievčatá si kedysi písali pekné denníky, dali si do nich vpisovať rôzne venovania od kamarátok, spolužiakov a aj od iných spriaznených duší. Do ich denníčkov sa aj kreslilo (kytice a tak podobne). Najčastejšia fráza, ktorá v denníku nesmela chýbať bola: "Môj denníček v úcte maj, listy z neho netrhaj". Básnické črievko sa hodnotilo už vtedy. 

Odkiaľ to všetko viem? Mal som tri sestry. Aj dospievajúce dievky si občas ešte písali denník, ale už to neboli detské veršovačky, skôr intímne záležitosti, ktoré neboli určené pre širšie okolie. Mali charakter spovedníka. Obvykle sa končili, pri prvej (či poslednej) vážnej známosti a ocitli sa v koši (v skartovačke), pre istotu, lebo ako sa v rozprávkach hovorí: "Potom sa vzali a žili šťastne až do smrti". Dospelácke denníky skoro vymizli, ale príchod internetu a blogovania im dodal novú energiu. 

Internetové denníky už nie sú to, čo kedysi bývali denníčky. Sú to, viac-menej vážne pokusy o literárnu tvorbu, zväčša neumelé, niekedy úprimné, ale aj fabulované (vymyslené). Vraj tak autor najlepšie spoznáva sám seba. No, skúste si niečo zo svojich zážitkov napísať a potom to po sebe prečítať. Môžete byť prekvapení. Veľmi zaujímavé je aj čítanie svojich výtvorov po dlhšom časovom odstupe. Nielen, že sa dozviete o sebe aj to, čo by ste inak nevedeli, ale sa aj dozviete "kto som a kam kráčam" a zabavíte sa. 

Poznám to dobre z mojich wabovín. Nezáleží na tom, koľko čitateľov si ma otvorí, ja to čítam, ako by to napísal niekto neznámy... Po rokoch som si dal vytlačiť súbor vybratých článkov (fejtóny, eseje, poviedky, či len denníky?). Na literárnej forme až tak nezáleží, ide aj o zrkadlenie histórie doby, v ktorej boli písané. Doba sa zákonite musí prejaviť v príbehoch, lebo súvislostiam sa nikdy nedá vyhnúť. 

Uvedomujem si, že táto doba s tvárami zahalenými, je historicky archívne (vo videách) znehodnotená už od začiatku. A to by hádam mohla byť bodka za dnešnou úvahou, historický odkaz na okolnosti doby.

2022/01/17

Komárom

Opäť je tu staršia inšpirácia od Borisa. V jednej sobotnej relácii rozprával sugestívne o novom Komárňanskom moste, že som to chcel vidieť na vlastné oči. Stalo sa, bola nedeľa, tak bol most dokonale opustený, len slnko svietilo oproti z juhu. Malá ukážka jeho technickej krásy z našej strany:


 

 


2022/01/16

Horná dolná

Požičal som si toto slovné spojenie, ale nechcem písať o seriáli Horná Dolná, lenže je to symbolom niečoho, čo už možno aj zľudovelo ako prípad nevšednej bláznivosti v televíznych kanáloch. Pomenovať to bláznivou komédiou (crazy) je slabé ako dvakrát varené vrecko čaju. Horná dolná je viac, lepšie povedať, je menej.

Všetka česť iným názorom, ale ja to beriem ako etalón čohosi, čo sa nedá nazvať hlúposťou, ale neviem to inak pomenovať. Ako v tej reklame na úroky v banke: vyššie, ešte vyššie... len tu to ide nižšie, ešte nižšie. Taká ľudová zábava do krčmy. Ale teraz vlastne krčmy neexistujú... 

Nedávno sme sa zapozerali do nového televízneho seriálu Hranica. Už je to minulosť, lebo sme prišli k názoru, že je to "Horná dolná", len v zelenom.

2022/01/15

Brno

Mám rád sobotné rozprávačské relácie a dialógy Borisa Filana. Dnes boli na tému Brno a to ma priviedlo ku spomienkam na toto mesto. Netvrdím, že ho poznám (to mesto), hádam len niektoré miesta a miestečká. Moja posledná návšteva Brna sa uskutočnila v roku 1989, bolo to týždňové školenie o PC technikách na Brnenskej priehrade. Bolo tam fajn, spomínam si, ako sme sa rehotali na známom prejave Milouše, ktorý sa už vtedy cítil ako kôl v plote. Odvtedy najradšej obchádzam Brno po "diaľnici".

Zo školenia sme odišli o deň skôr, ale len do mesta. Prespali sme jednu noc v hoteli neďaleko divadla Bratří Mrštíku (možno sa dnes už volá inak). Večer sme (s kolegom) išli na film Forest Gump a po kine na námestie Svobody, kde sa konala "revolučná" manifestácia. Za alebo proti, to už zmazal čas. Na všetkých prístupoch k námestiu stáli policajné hliadky, ale nezasahovali do priebehu. Vypočuli sme si prejavy a na druhý deň ráno vlakom domov. 

Iná návšteva v Brne bola za nejakým iným účelom, ale bolo to niekoľko rokov ešte pred "revolúciou" a bolo to zamerané tak trochu smerom ku kultúre a k audiovizuálnej technike. Premietali sa tam, okrem iného, "tajne" zaznamenané farebné klipy z rakúskej TV. Pekné farebné obrázky s Amandou Lear. Ráno som išiel z hotela Voronež smerom k výstavisku, potom "šalinou" niekam pod Petrov na pracovné stretnutie.

Ešte raz dávno, za študentských čias, som reprezentoval Slovensko na šachovom turnaji. Bolo to v nejakom študentskom domove na Cihlářskej ulici. Majstrom som sa nestal, ale nejaké remízy som uhral. Bol to spoločenský zájazd (družobný) s tamojšou školou. Potulkami Moravou sme sa zastavili aj pri Macoche a v Ostrave. 

Raz, dávno, ale už neviem kedy to bolo, som bol na Špilberku v kazematách, kde mučili väzňov tak, že ich zamurovali a nechali im kvapkať vodu na hlavu. Odvtedy sa v istých situáciách hovorí - kvapká ti na karbid... Alebo je všetko inak?

2022/01/14

Šach-Mat

Dostal som šach-mat aj s osobným poďakovaním. Našťastie mi v tom liste vyká a dodržal aj gramatické pravidlá písania listov, inak by som sa nahneval. To je len jeden z príbehov Pat a Mat. Nerád to priznávam, beriem to ako mat v šachovej partii. Zrejme som ešte tak ďaleko morálne nedorástol, aby som odmietol 300 € príspevok do rodinného rozpočtu. 

Ako som včera napísal, už sa objavili, ako naschvál, nejaké neplánované výdavky a čo nevidieť, príde čas platenia rôznych pravidelných daní, poplatkov, poistiek a služieb, tak neviem, či tých 300 bubákov bude stačiť. Nevadí, uskromníme sa. Vďaka pani poštárka.