2023/01/26

Bez nadpisu (tri bodky)

Ktosi sa raz vyjadril, že v novinách stačí čítať názvy článkov, aby ste všetko napísané pochopili. Je to zjednodušenie, ale má to racionálny základ, lebo podľa pravidiel žurnalistiky má mať článok štruktúru obrátenej pyramídy. Najdôležitejšia informácia je hore, teda nadpis článku je nosným prvkom. Šéfredaktor (alebo majiteľ) potom, v prípade potreby môže škrtnúť odspodu pár viet a zmysel článku ostane zachovaný.  

Skúsil som čítať len samotné názvy a uvažovať, či je treba čítať ďalej, alebo nie. Často je tá informácia v názve taká jasná (niekedy až taká jasná ako autor článku), že sa dá okamžite povedať podľa klasika: "Vsjo jásno, čem bukvy?" Výber mojich nadpisov:

Boj o pozemky trval štvrťstoročie. Posledný verdikt zabezpečil Košiciam daň... (boj o dane. Poznáte ten vtip, že koľko platíš dane? Ja nič, mne dáva zadarmo.)... Prezidentka napadla paragraf 363... (bude inzultácia?)... Budajovci chcú ešte raz skúsiť reformovať RTVS (božechráň)... Prezidentka UPOZORŇUJE na veľký problém... (malé vidíme všetci)... Eurokomisia urobila RÁZNY KROK... Fico ukázal ŠOKUJÚCE NAHRÁVKY... Exkluzívny rozhovor s umelou inteligenciou o demokracii (Ta ne? A s kým iným o demokracii?)... Pápež znova o homosexualite... Chaos v politike, chaos v spoločnosti... (čítal som knihu Teória chaosu. Jediná kniha, v ktorej chýbalo 10 dôležitých strán s pointou, takže neovládam ani teóriu.)... Kto po Františkovi... Milan Kňažko o prezidentoch: Kováč bol užitočný, Kiska škodlivý, Čaputová je niekde medzi tým... (Ešte by mal zhodnotiť ministrov zahraničných vecí)...
Nie, toto nebolo o politike, maximálne len odraz lesku našej milej spoločnosti. Veď o čom písať takto pre nikoho? Už som chcel písať o umelej inteligencii, ale stále ma niekto predbieha. Možno práve tá Umelá! Veľmi sľubná bola téma: "All You Need Is Love". Do tej sa nikto nehrnie. Časy keď sa spievalo o láske a o mieri sú dávno preč. Chcel som sa opakovať, lebo opakovanie je vraj matka, ale už neviem čoho.  

Nabudúce hádam napíšem niečo o stranách. Napríklad o ľavej strane a o pravej strane. Vždy keď si dávam okolo krku šál, najprv preložím ľavú stranu šálu na pravú stranu a pravou rukou pravú časť naľavo. Potom si oblečiem zimník (teraz v zime) a znovu pasujem šál - pravou rukou doľava, a až potom (navrch) ľavou doprava. Presne naopak, ako bez kabáta. Alebo je to predsa inak? Vyznajte sa potom v politike, keď sa nevyznáte ani vo svojich rukách...

2023/01/17

Iveta, jedine Iveta...

 Len stručne a jasne, Iveta zdvihla zo stoličiek niektorých Trebišovčanov. Ja som pri nej v nedeľu zaspal a keď som sa zobudil vypol som TV prijímač a vzal som si do rúk knihu. Dalo by sa povedať, že ten seriál má na mňa pozitívny vplyv. Niektorí sa vyjadrili, že to je "Horná-Dolná", ale ak by sme to mali až tak zhovadiť, išlo by do toho vreca viacej seriálov, nielen na televízii s citoslovcom (ako ju na Pravde premenovala blogerka "rmontmartre"). 

Už som raz zvolil "Hornú-Dolnú" ako etalón riadne prízemnej zábavy (zábava na úrovni detských hier pre hercov, nie pre diváka, podobne ako tzv. "Partička" inde). 

Nebudem tu zdôrazňovať, že je to len môj názor, veď to je na blogoch zväčša samozrejmé. Pri tejto príležitosti si neodpustím trochu kopnúť aj do seriálu "Hranica". Najprv som ho zaradil do kategórie "Horná...", potom som to odvolal a tiež som sa vyjadril, že 40. diel seriálu bol najlepší, lebo som sa pri ňom skutočne nasmial. Potom to už bola viac-menej zvedavosť. Včera bol pondelok, "hraničiari" dávajú už druhú sériu a latka kvality im značne poklesla. Asi bol včera zvláštny deň, následky piatku trinásteho. 

2022/12/08

Reklama ešte raz

 Po roku 1989, keď skončil jeden druh totalitného ovládnutia spoločnosti sa nenápadne začal pripravovať ďalší. Vychutnávali sme si pocit slobody aj v reklamách. Bolo to krásne, čo všetko nám bolo ponúkané z reklamných inzerátov a televíznych šotov! Nebolo kedy sa ani presvedčiť, či reklama aj sľuby dodržiava, reklama nám začala doslova pučať pred očami a rástla, rástla a kypí dodnes  ako ten rozprávkový hrnček var! Tam v rozprávke to skončí zle, lebo sa v tej kaši utopia. Tak ako sa spočiatku reklama tvárila nezištne, dnes je už jasné, že ju platia tí, ktorí si kupujú výrobky ponúkané v reklame (a ktorí to sledujú). V globálnom svete vlastne my všetci.

2022/12/07

Zamyslenie nad...

Nedávno som začul taký názor, že keď je človek chorý, ak je choré jeho telo, duch sa povznáša vyššie. Čosi na tom bude, lebo keď sa nemôže pre chorobu hýbať, nahradí si potrebnú aktivitu premýšľaním. Byť nečinným, to je v živote to najhoršie. Dobre je však, ak človek nemyslí na chorobu, alebo na jej následky. 

Lepšie je nechať bojovať s chorobou podvedomie a vedomú myseľ zamestnať duchovnou tvorbou - žiť v aktívnom stave myslenia. Takto možno prežiť v chorobe aj príjemné chvíle snenia, nových objavov, alebo rozvíjať životné múdrosti, ako sa o to pokúšam v tejto chvíli ja. Je však asi vidieť, že momentálne som fyzicky fit, lebo sa mi nedarí danú tému rozvíjať tak, ako by som chcel. 

Zvláštne je, že v chorobe si človek postupne zvyká žiť s ňou v akomsi stave prímeria. Človeku pomáha vedomie, že časom choroba musí ustúpiť (nekonečná nádej) a naozaj, vždy keď nenormálny stav tela pominie, prichádza uzdravenie,  iný zvláštny stav, keď sa človek cíti ako keby sa zbavil veľkej záťaže, ľahko sa mu chodí a skoro mu je ľúto za chorobou, na ktorú si privykol. 

Dôkazom tohoto tvrdenia je, že ľudia celkom radi spomínajú na prekonané choroby, na pobyt v nemocnici, rozprávajú iným svoje zážitky a so zle utajenou pýchou rozprávajú ako hrdinsky znášali bolesti a ťažkosti choroby i jej liečenia. To je dobré, lebo človek sa potrebuje pozrieť na svoje nešťastie, ktoré prekonal, nad ktorým zvíťazil (hoci aj, alebo hlavne s pomocou iných). Je to zároveň akt posilňovania odolnosti organizmu voči prekonanej chorobe. Som presvedčený, že vždy to takto chodí, až dovtedy, kým človek v závere svojho života netransformuje všetko svoje telesné bytie do duševného... 

Stav povznesenia ducha možno v istom zmysle porovnať aj so stavom zamilovania. Zamilovaný človek nachádza v sebe toľko citu a duchovných síl, že často inokedy životný epik sa premieňa na odvážneho básnika, stáva sa tajným hrdinom a verí že prekoná všetky prekážky. Je tu však aj jeden podstatný rozdiel v tom, že zamilovaný človek nerastie len v oblasti citu a ducha, ale je obvykle plný aj energie telesnej. Tak je to vtedy, ak je zamilovanie opätované - šťastné, ale na jedno opätované zaľúbenie v mladom veku obyčajne pripadá (štatisticky) deväť zamilovaní nešťastných. Človek nešťastne zamilovaný sa potom môže veľmi podobať na chorého človeka a niekedy sklamanie z nešťastnej lásky môže spôsobiť ozajstnú fyzickú bolesť a krajnom prípade aj skutočnú chorobu tela.          

Prijímať všetky veci života tak ako idú, chápať svoje vlastné postoje, vedieť sa vžívať do pozície iných a poznať sám seba, to pokladám za podstatu najväčšej životnej múdrosti, z ktorej pramení porozumenie medzi ľuďmi, ľudská spolupatričnosť a láska. Je to pozitívny vzťah k životu a vôbec to neznamená, že človek sa o nič vlastnou vôľou neusiluje, že sa navonok nerozčúli, že občas nevybuchne, ale vnútorne za tým musí byť vždy, za každých okolností pripravený začínať vždy všetko znova a znova. Nie je všetko na svete ružové, to vie lepšie každý optimista s pozitívnym vzťahom k životu ako hociktorý pesimista, ktorý všetko maľuje čiernymi farbami práve preto, že žije v mylnom presvedčení o tom, že existuje niekde na svete ideálny stav vecí. Je to veľký omyl, kvôli ktorému pesimisti otravujú život nám nešťastným optimistom.

Pre aký čas človek má žiť, to je takmer Hamletovská otázka. Prítomnosť? Minulosť? Budúcnosť? Existuje vlastne prítomnosť? Mnohí ľudia sú presvedčení, že existuje len minulosť a možno aj budúcnosť, ale prítomnosť je len „okamih“... Prítomnosť je čas. Čas beží len v prítomnosti, teda prítomnosť je čas. V minulosti čas neplynie, tam je už všetko stabilné, nemenné. Čas je priestor, v ktorom sa veci menia, pohybujú a minulosť je mŕtva. Existuje čas v budúcnosti? Nie! Budúcnosť neexistuje, lebo neprebieha. Čas v budúcnosti nebeží, len sa predpokladá, že bude. Vieme si tiež predstaviť, že v minulosti čas bežal, ale teraz nebeží, teda minulosť neexistuje. Je teda možné cestovať v čase?.. Možno v duchu, v predstavách a keď sú dostatočne silné, zážitok môže byť hodnoverný. Každé cestovanie v minulosti, či v budúcnosti však nevyhnutne končí prebudením do okamihu prítomnosti. 

Touto zložitou úvahou som si sám sebe dokázal, že žiť treba a žiť sa dá len v prítomnosti, ktorá navyše existuje len v súradniciach prebiehajúceho času. Pre čo teda človek má žiť, na to je jediná odpoveď: človek žije v prítomnosti, ale preto, že čas je len okamih, jeho činy v prítomnosti sa nemeniteľne a každým okamihom zapisujú do minulosti, kde ich možno sledovať len z predpokladanej budúcnosti (ktorá zatiaľ existuje len v teoretickej rovine, ak sa čas nezastaví) v okamihu priebehu budúceho času prítomnosťou. 

Z krkolomnej filozofie, ktorú som si vymyslel, aby som prispôsobil svet svojmu presvedčeniu, jednoznačne plynie, že tento čas žijeme pre minulosť, ktorá bude zhodnotená v budúcnosti. Svoje hodnotenie, svoju pravdu môžeme ovplyvniť len v prítomnosti, v každom okamihu. Každý okamih, ktorý nevyužijeme pre lásku, poznanie a odovzdávanie skúsenosti vlastným príkladom je stratený. Je preto treba prežiť každý okamih, ktorý nám je daný.

2022/10/28

Odseky prakticky

Pred 13 rokmi sa tu písalo čosi o odsekoch v článkoch na blogu. Niečo z tej teórie sa už asi dostalo aj do literárnej praxe. 

Citujem voľne z článku z júla 2009 (waboviny):

"Niečo na tých odsekoch bude, aj keď klasická literárna veda má iste v odsekoch jasno, internet a zvlášť blogy si žiadajú svoje, iný prístup k textu. Aspoň si to myslím... Pravdou je, že ja som sa ku krátkym odsekom dopracoval celkom logicky ako čitateľ blogov. Možno až úporne sa snažím dodržiavať istú maximálnu veľkosť odseku. Niekedy je to dosť obtiažne, lebo odsek za odsekom by mali predsa na seba logicky nadväzovať a zároveň byť akousi samostatnou myšlienkou. Ako čitateľ, nemám rád dlhé odseky, lebo sa to ťažko číta. Písanie by malo byť tak trochu aj o empatii, pochopiť čitateľa a pritom nestratiť zo svojej výpovede autorskú myšlienku a nezahodiť pointu."

1. Praktická ukážka z knihy vydanej v roku 2022, dlhé odseky, klasik píše dve stránky, len dva odseky:


 2. Praktická ukážka z knihy vydanej tiež v roku 2022, krátke odseky ako v mojich článkoch na blogu:


...