Do politiky

Zdá sa, že už aj dobrí blogeri (aj tzv. diskutéri) sa orientujú hlavne na politiku. Je politika také bahnisko, v ktorom sa každému prasiatku skvele bahní? Čaká tam aj amatérskeho novinára sláva a úspech? Možno aspoň virtuálne. Tu sa stále bránim "kafrať" do politiky, aj keď ona hovorí ku každému a do všetkého bez výnimky. 

Bohužiaľ, často a takmer pravidelne, z historického pohľadu, je (zlá) politika počiatočným štádiom vojny, alebo aj tak, ako to povedal bývalý pruský generál Carl von Clausewitz: “Vojna je len pokračovaním politiky inými prostriedkami."? Vyznieva to ako "hamletovská" otázka, keď sa pýtam: "Ako urobiť politiku lepšou?" Byť, či nebyť? Tak nejako sa pýtajú dnešní hrobári ľudstva.  

Normálny život však ide inými chodníčkami. Ľudská spoločnosť musí byť organizovaná tak, aby si v nej každý človek našiel svoje miesto, aby sa nestratil v piesku púšte, v hlbokom lese, alebo v džungli mesta... Všetky úspešné spoločnosti v prírode sú usporiadané na princípe pyramídy. Najnižšie je ľudí najviac, ale tvoria základ stability a hore sú tí najschopnejší. 

Bohužiaľ, niekedy sa hore dostanú "ľudia" schopní všetkého.

 

 

 

 

Trnavské korzo

Pustil som si Trnavské korzo z CD "Krásny zapadák" a naštartovalo mi to spomienky na dávne bratislavské korzovanie. Bolo to v prvom ročníku strednej školy, býval som na internáte. Na izbe nás bolo 12, ako tých apoštolov. Naša izba bola priechodná, išlo sa cez nás do "dvojky", v ktorej v tom roku bývali dvaja veľkí frajeri, štvrtáci Peter a Pavol, ktorí mali trochu veľkopanské spôsoby voči nám bažantom, ako to bývalo na vojenčine  - mazáci a bažanti. 

Neboli to zlí chalani a občas nás aj niečomu z vyššej sféry študentstva naučili. Nakoniec sme sa skamarátili. Peter bol obor, niečo cez dva metre, takže ísť s ním na korzo bola vždy sranda. Medzi zaujímavosti patrila napríklad aj chôdza jednou nohou po chodníku a druhou po ceste. Ak sme boli aspoň traja, bol to pútavý pohľad pre okoloidúcich. Vyskúšajte si to niekedy, je to super hojdačka, ale radšej na pešej zóne (dnes sa tak volá korzo). 

S Pavlom, ktorý bol originálny srandista, som raz išiel dolu námestím SNP (vtedy bolo Stalinovo) a vždy keď sa k nám blížila zaujímavá "kočka" (a v Bratislave ich vtedy nebolo málo), začal oduševnene a nahlas rozprávať strhujúci príbeh o tom, ako prišiel k hroznému úrazu. Pritom aj simuloval jednu nohu kratšiu, alebo nejaký iný neduh. V tom rozprávaní sa vyskytovali aj hrôzostrašné témy o tom, ako bol vraj kedysi pyrotechnik a vybuchol mu v ruke granát. Na mladé dievčatá (aj my sme boli mladí) to vždy zabralo a potešili nás výrazy ich zdesenia... Pekné spomienky. 

Inou kapitolou je ozajstné novodobé trnavské korzo, ktoré vlastne nepoznám. To som zažil len ako spomienkové v roku  2018 s Vladimírom Voštinárom (z inkognita) v hlavnej úlohe. Už tiež zapadlo do spomienok.

 

Naša kvetinová história

 Aj na kvety môžeme mať rôzny uhol pohľadu z hľadiska histórie. V našej obývačke bola na začiatku pestrá skladba kvetov. Na tróne sa týčila palma Howea forsteriana, najprv mladá, ale vydržala na rovnakom mieste v byte 35 rokov. Spolu s palmou mal výsostné postavenie (na skrini) Pothos epipremnum aureum (ľudovo zvaný "hlúpy, alebo divý Jano").  Veľmi dekoratívny a vďačný bol Šachor "táto rostlina túží mať nohy stále ponorené ve vode. Za dostatek vlahy se odvďačí nevšedným pôvabom" píšu o nej.  Naozaj to tak bolo, narástla do výšky vyše 2 metrov a bola krásna. 

 

S touto historickou trojicou dominoval ešte do výšky vedený filodendron. To bolo najkrajšie obdobie nášho bytu (tzv. bytový antropocén...). 

 

V medziobdobí vývoja obývačky sa vyskytovalo množstvo iných, aj módnych druhov, napríklad "svokrine jazyky" (Sansevieria), filodendron scandens, dokonca aj neúspešný pokus o pestovanie paprade. Občas sa vyskytla aj orchidea. Čas beží a bežal aj medzi kvetinami, niektoré ostávali dlho, iné sa striedali. Tak sme sa dopracovali až k dnešnej historickej epoche, keď nastala éra zvaná "zemiokulkas". Pozitívne je, že sa znovu objavil Pothos epipremnum aureum (divný Janko). Veľmi často, vlastne pravidelne raz do roka, sa na oknách objavujú aj kolónie rajčiaka jedlého a rovnako veľké kolónie Capsicum annum (paprika zeleninová). Našťastie len skoro na jar, potom sa tešíme na leto.  

 

 

Múdry ako herec

"... herci majú akýsi „širší pohľad“ na spoločnosť, pretože majú viac „načítané..."

Núka sa tu hamletovská otázka "Čo je viac?" Napríklad, ja som v mladosti prečítal najmenej 800 kníh, okrem učebníc a tiež nedávno - za 20 posledných rokov som prečítal asi 200 kníh. Je to málo, alebo veľa? Fakt je, že herci sa svoje texty učia naspamäť, ale ja o prečítaných knihách aj píšem. Tým sa nechcem porovnávať s hercami, mám rád dobrých hercov. Herci na scéne však majú, pre istotu, na predstavení aj šepkára.  Ja nemám. Pri natáčaní filmov a hlavne seriálov má asi najdôležitejšiu úlohu strihač (a lepič). Aby sme nezabudli na filmy, koľko filmov ste videli v kine? Ktohovie. A koľko filmov ste videli v televízii? Ktovie. Seriály nepočítam, lebo tie nie sú o múdrostiach, ale o zabíjaní času (česť výnimkám).  

Často hľadám pri čítaní kníh aj to, čo nie je v prvom pláne v napísaných slovách, či vetách. Hľadám skryté významy, konfrontujem príbehy s realitou života. Kedysi sa nás v škole pýtali: "Čo tým básnik chcel povedať?" To sú tie dôležité "kontexty", ktoré veľa napovedia aj dnes a na knihách je zaujímavé práve to hľadanie.  Kedysi sa pejoratívne  hovorievalo  príliš múdrym ľuďom "si múdry ako rádio"(to si pamätám). To sa dnes v jednom nemenovanom rozhlase ujalo v úplne opačnom význame: zavolaj, budeš "múdry ako rádio".  Pôvodne sa to myslelo naopak. Aj istý politik to raz v tom "našom" starom zmysle použil o inom politikovi (že vraj vrana vrane...). Písal o tom pred časom istý denník. Ktovie, či sa aj toto ujme ako nový bonmot (v akom význame):  "Si múdry ako herec!"  

Super-inteligencia

Do diskusie v blogu  Superinteligencia AI - utópia spojenca alebo dystopia vyhynutia?

Najväčšia hrozba zo strany "superinteligencie" je  v tom, že ľudstvo spohodlnie, ergo zhlúpne, teda postupne zanikne jeho prirodzená inteligencia. Super AI bude bez ľudí tiež zbytočná a neprežije... Možno sa tak stane s mnohými ľuďmi, len výnimoční jedinci, si zachovajú svoju inteligenciu. Možno bude trochu  zdeformovaná ľudskou túžbou po moci. Zmocnia sa vlády nad hlupákmi, aj nad AI a na krídlach "superinteligencie" budú vládnuť "svetu". To je mierne poetické vyjadrenie, ale princíp je jasný.

- Predstavte si svet, kde AI tisíckrát prevyšuje ľudskú inteligenciu – buď ako záchranca civilizácie, alebo ako jej koniec... 

Už samotná predstava kvantifikácie inteligencie - veľká, väčšia, super - je filozoficky nesprávna a scestná. Inteligencia, ktorá ničí inú inteligenciu nie je super, ale je primitívna, aj keď by to robila  technicky super inteligentne.                                         

- Najlepší prípad: AI ako ultimátny spojenec ľudstva... Superinteligentná AI by radikálne vylepšila ľudský život. Predstav si... AI, ktorá je tisíckrát chytrejšia ako my, s dokonalou schopnosťou riešiť problémy. 

Kto bude zadávateľ problémov na riešenie? To je otázka smerovania. Pozrime sa na domestikované zvieratá - prasatá, hovädzí dobytok, hydina - ovládla ich "vyššia inteligencia", majú radikálne vylepšený život. Alebo nie? Zlý príklad? Možno, ale podobnosť nie je čiste náhodná. Medzi človekom a zvieratami ide predsa o ten istý inteligentný prístup - prežiť (pokiaľ možno príjemne). 

Nezabúdajme na to, že aj super umelá inteligencia má a bude vždy mať svojho "stvoriteľa". Tak sa dostávame k ideológii, ktorá platí ako základ morálky. Inteligencia musí byť (je len vtedy), ak je morálna (z nášho ľudského pohľadu). To nevylučuje možnosť využitia "umelej inteligencie" vyššou bytosťou - človekom ako pomocníka a nástroj. Tam je ideológia a morálka v jednom. Riziko je opäť len v tom, že tou "vyššou bytosťou" a stvoriteľom AI je človek...

- Ľudstvo by sa venovalo kreativite, umeniu a objavovaniu...

Utópia. Aký by bol zmysel umenia, kreativity a objavovania, keď "superinteligencia" aj to všetko zvládne lepšie namiesto nás? Ale pre koho? Bol by ešte človek schopný vnímať a posudzovať umenie, zmysel objavovania a tvorivosť?

- Najhorší prípad: Extinkcia alebo dystopia

Najhorší prípad je len jeden: pustiť AI z reťaze (vyjadrené symbolicky) a všetko ostatné je povedané v predchádzajúcom texte. Nikdy nezabudnúť na núdzový vypínač. Nezabúdať ani na chvíľu, že AI, hoc aj so "superinteligenciou", je nástroj a nikdy viac, než nástroj a nečakať od nej viac. Nevrhať sa do vody, kým nevieme plávať. 

Záverom len toľko: Osud umelej inteligencie a teda aj nás záleží od inteligencie ľudí (v každom jej druhu). Zbaviť sa inteligencie jej odovzdaním strojom nie je inteligentné.