V čom je problém?

 "To, o čo ide, sa vojnou nikdy nezačína a vojnou sa nikdy nekončí."

Z internetu: 

- Nový smer politiky: "Odluka štátu od politických subjektov".

- Kto šíri "poplašné správy o katastrofálnom suchu?

- Všetko čo je dnes technicky možné, je zlé, ak sa dostane do nesprávnych rúk.

- Deti sa neučia z toho, čo im rodičia hovoria, ale z toho, čo každý deň vidia. (aj z TV a z mobilov)

- Naša typická verejná diskusia - krik, osočovanie, škatuľkovanie, ale nepočúvame, čo ten druhý hovorí...

- Smútime za starými dobrými časmi. Aj naši vnuci raz budú (Vlado Javorský).

- Je možné pripraviť niekoho o rozum ak predtým žiaden nemal?

Problém je v tom, že kto drží pero, ten píše pravidlá. AI nikdy nie je úplne neutrálna. Každý model v sebe nesie kultúrne a filozofické kódovanie svojich tvorcov.

Upozornenie: Tento príspevok bol vytvorený človekom, bez asistencie umelej inteligencie:  

Je to zvláštne, čítam Orwellov román 1984 (nadčasové dielo o absolútnej moci), tak ma zaujala štatistika, ktorá by nepochybne potešila Stranu z Orwellovho románu 1984 ... dĺžka viet sa výrazne skrátila, pričom priemerná veta v románe je dnes o tretinu kratšia než pred sto rokmi.  Orwellov román ma zaujal, aj keď sa ťažko číta pre zvláštny štýl a neuveriteľnú fantastiku podobnú istým aspektom nášho minulého života aj súčasnosti a najmä budúcnosti a to je problém. Opatrnosti nikdy nie je dosť. 

Upozornenie: Nasledujúci príspevok bol vytvorený AI GPT–5.4 nano:  

„Transvizor“ je v románe 1984 fiktívny prístroj, ktorý slúži na sledovanie a kontrolu ľudí – v praxi ako „oko“ systému. Orwell ním vystihuje, že štát je schopný pozerať sa na jednotlivcov takmer nepretržite, a že ľudia sa majú správať tak, ako by boli stále pod dohľadom. (https://duck.ai/chat?t=ffab)

... 

Podobnosť čisto náhodná, máme kamery a televíziu. Aj Jules Verne sa vo svojom románe, pri opise cesty na Mesiac, držal aktuálne známeho stavu techniky, ale v princípe predvídal budúce udalosti. 

 

 

 

Zuby

Vo chvíľach medzi snom a bdením som dnes písal malý horor, ktorý mal šťastne skončiť a aj tak skončil. To je iné kafe, ako sedieť v čakárni a pozorovať spolupacientov.

Čakal som, čo sa bude diať a prišlo to. Keď ma zavolali, sadol som si do kresla a prvé, čo so mnou zubár urobil, bolo, že ma nastavil do skoro ležiacej polohy. Spomenul som si na ten vtip o žene a zubárovi, ale to je o inom...  Pri prvotnej manipulácii s kreslom mi zahlásil cenu za výkon, súhlasil som.  Nasledovalo otvorenie úst a keby len to, na papuľu mi nasadil umelé "otvorené ústa". Pripadalo mi to ako tá slávna "Anča" v malom. Niektorí zubári v takomto stave vraj s pacientom rozprávajú, ale tento môj nie. Po ľavici som mal sestričku, ktorá lekárovi asistovala, ale do deja nezasahovala. Dala mi slnečné okuliare, lebo hodinu som sa mal slniť pod lampami. 

Čo si asi má myslieť človek v takom stave, keď má plastové ústa dokorán a čaká na mučiace nástroje, ktoré za chvíľu prídu. Neprišli, prvá bola injekcia proti bolesti. Dnes majú takú účinnú náplň a striekačku s tenkou ihlou, že ani neviete, kam a kedy vám to pichnú. Následky a napoly omráčené gamby potom trvajú skoro 3 hodiny. Mimochodom, keď som si mal po "akte" vypláchnuť ústa, polovica vody tiekla mimo, necítil som polovicu úst. Takmer hodinu trvajúca operácia na záchranu jediného zuba mi pripadala ako bežný výkon gynekológa (odkiaľ to viem?). Nie, že by išlo o podobnosť, ale ani tu, ani na tom stole pacient (pacientka) nevidí na pracovisko lekára.  

Človek s priestorovým videním a s trochou predstavivosti musí nemo sledovať všetky úkony na vlastnej ozubenej časti úst. Alebo rozmýšľať nad nesmrteľnosťou chrústa, či písať v duchu poviedku. V zubnej ambulancii, v ústach pacienta sa pritom striedajú rýchlobežné vŕtačky, pomalobežné frézky, odsávačky zrkadlá a iné špeciálne nástroje a chemikálie. Z doktora vidí pacient len jeho špeciálne očné lupy. Znudený pacient sa pokúša predstaviť si čo sa to tam vo vnútri robí. Skúša odhadnúť technologický postup a možné dopady. V digitálnom veku si musí pripadať ako produkt 3D tlačiarne. 

Zubári, ktorý pracujú pre zdravotnú poisťovňu (sú ešte takí?) to majú ťažké, všetky úkony musia opísať, evidovať a nahlásiť. Poisťovne to potom prísne kontrolujú pomocou špeciálnych kontrolórov. Súkromníci, teda zubári podnikatelia tieto starosti nemajú, majú len jednu starosť, ako podnikatelia vytvoriť zisk. Za moju operáciu som zaplatil podľa dohody... radšej pomlčím koľko, ale aj tak to bolo v súhrne trochu viac ako znela dohoda. Asi mám tvrdé zuby.

Keď som sa zobudil, bolo strašne horúco...  

 

 

   

Anketa

Kedysi dávno (rok 2017) som napísal odpovede na otázky v zvláštnej ankete. Moje odpovede mi v archíve opäť zasvietili a možno by stálo za to niektoré si pripomenúť. Napríklad tieto: 

- Aký máš vzťah k vlastným fotografiám?

K vlastným fotografiám (k tým mojim autorským) mám priam príbuzenský a priateľský vzťah. Sú ako moje deti a mám ich rád. Ak bola táto otázka myslená na vlastný portrét, napríklad ten v občianskom preukaze, tak ostávam chladný... Sú aké sú. Ak si musím urobiť vlastnú fotografiu (autoportrét), tak sa s tým trápim ako profesionál - z dvesto záberov možno vyberiem dva. 

- Prečo sa niektorým témam v blogu vyhýbaš?

Nevyhýbam sa v blogu žiadnym témam, ale mám tento blog pre (vlastné) potešenie, tak si ho nebudem kaziť nevhodnými témami. Napríklad, taká politika a to čomu sa zvyčajne na blogoch (a v krčmách) hovorí "politika" a pritom je to bohapusté nadávanie na domnelého odporcu na druhej strane občianskej barikády. Zdá sa, že politika stratila svoje poctivé meno, ako hovorieval kedysi slušne jeden náš profesor: "Kopnem ťa tam, kde chrbtica stráca svoje poctivé meno." Niekedy sa politickej debate vyhnúť nedá, ale polemiku okolo nej nemám rád, lebo mám rád vlastný názor. 

- Dokážeš pochopiť to množstvo televíznych reklám?

Jednoduchá odpoveď na televízne a rozhlasové reklamy, ktoré sa nám vnucujú tam, kde sa deklaruje niečo diametrálne odlišné (umenie) by bola, že nie. Ale logicky chápem, že tento svet, táto civilizácia je v problémoch, do ktorých ju dostala snaha neustáleho rastu. Stabilita a rovnováha sú pojmy nežiadúce ale na tých stojí a padá vesmír... Zdá sa, že najviac rastie reklama (kvantitou, nie kvalitou). Reklama, to sú vlastne voľne obiehajúce peniaze s istým cieľom. Pri troche preháňania by sa dalo povedať, že sú to vlastne korupčné peniaze a korupcia je zjavne vlastná systému, v ktorom žijeme. 

- Ktorý moment v živote by si si rád zopakoval? 

Spomínam si len na jeden taký moment, ktorý by som si rád zopakoval, ale až potom, keď tu už nebudem. Je to moment narodenia. Ale vážne, mladosť prináša príjemné momenty hodné opakovania každodenne. Tak načo niektorý deň povyšovať nad iný? 

Kniha o p...

 Aby nedošlo k omylu, hneď doplním, že ide o "prdy" a to slovo používa vo svojej knihe aj autor ako spisovný výraz pre... pre prdy: 

"Prd je základné, najbežnejšie slovo. Stručné a výstižné a každý vie, o čom je reč."

 Aby ste si nemysleli, že ide len o to, ide aj o veľa iných javov, trápení a bolestí, ktorým treba porozumieť, aby sme vedeli, ako na to pre pohodu a zdravie. 

Nie je to také jednoduché, kniha "Keď sa brucho nadúva" od autora Doc. MUDr. Ladislav Kužela, PhD., MPH (až som sa zapotil) je plná ohromných množstiev dobrých rád do "jedenia", o vnútorných procesoch nášho tela, aj o opačnom konci trávenia. Internet je plný dobrých rád, ale ako je známe, na dobré rady z internetu je treba byť zvlášť opatrný, najmä na tie od tzv. "umelej inteligencie" (AI). Ona totiž neberie do úvahy kontext (myslím si) a tak rada pre nás nemusí byť správna. Naopak, doktor Ladislav Kužeľa sa pod svoje rady v knihe priamo podpisuje, takže sa mu dá veriť. 

V takejto stručnej zmienke o knihe by bolo možné "vypichnúť" zopár múdrych rád, ale nemá to zmysel, kniha je trvalým pomocníkom. Treba ju prečítať a potom sa encyklopedicky zamerať na záujmové body. Takpovediac na dennej báze. Ako píše autor o trávení - jedlo treba v ústach prežúvať aspoň 15 krát, aby sa premiešalo so slinami a rozomlelo tak, aby žalúdok nemal zbytočnú robotu a ľahko ho strávil. Podobne treba zažívať aj dobrú knihu. 

Pre rýchlu orientáciu je v knihe obsiahly register na vyhľadávanie podľa záujmových oblastí. (Tu ma bolí, tam ma tlačí a pod.) Ak ste si už túto knihu dennej potreby kúpili, gratulujem vám. Ak nie, je najvyšší čas ju začať čítať:

Doc. MUDr. Ladislava Kužela, PhD., MPH - Keď sa brucho nadúva, Ikar, 2025 (strán 296) 

Ďakujem

Titulky článkov sú dôležité. Málokto na internete číta všetko, na čo mu oči padnú, ale titulok láka... Ďakujem v titulku, lebo to je hlavná téma môjho krátkeho vyjadrenia. Druhou podstatnou zložkou článku je záver, teda pointa. Hovorí sa tomu aj "mať hlavu a pätu". 

O titulkoch v novinách sa (rozumne a zasvätene) rozpísal bloger Jaroslav Lipták:

"Keď titulok kričí hlasnejšie než článok - denne nás obklopujú údajne prelomové správy, šokujúce odhalenia a udalosti, ktoré všetko zmenia. Po otvorení článku však často zistíme, že najdramatickejší bol iba jeho názov... Otázkou je, koľko z toho, čo vidíme, je skutočne dôležitá informácia a koľko je iba hluk vytvorený preto, aby získal našu pozornosť."

Stotožňujem sa s tým aj s ďalšími názormi autora v tom článku. Pýta sa, prečo to robia aj "renomované" médiá? Sú dve možné odpovede - "pre zisk (získanie čitateľov)", alebo to už nie sú naozaj "renomované" média (iba boli). Fakt je, že podobne "titulkovo", s vykrikovaním sa správajú aj niektorí agresívni diskutéri. V diskusiách to často vyznieva ako pandémia (hlavne o politike a straníckosti). 

Autor ďalej píše, že zodpovednosť za "názov článku" (aj za obsah) nesie aj bloger.

Áno, aj ja zodpovedám za svoj titulok a ďakujem lekárom a sestričkám Kardiocentra Nitra, ale hlavne môjmu lekárovi v kardiologickej ambulancii č. 1 MUDr. Ľubošovi Roháčovi za príkladnú starostlivosť počas uplynulých 15 rokov, za možnosť žiť plný život so všetkým, čo k tomu patrí. Za ľudský prístup, za prívetivé sestričky, aj za nevšedný kúsok zmyslu pre humor. 

Ďakujem!