Tu som, umelá inteligencia

Na internete mám niekoľko obľúbených autorov, ktorých nikdy nevynechám. Nedávno ma zaujal názor, že takzvaná umelá inteligencia (UI) je vlastne najväčší plagiátor... Nič nevymýšľa, len kombinuje všetko, čo už bolo napísané a podpisuje sa pod to.

Vlado Javorský upozornil na menej známy aspekt inteligencie a pýta sa: "K prirodzenej inteligencii človeka patrí schopnosť zahryznúť si včas do jazyka, ktovie ako je na tom umelá inteligencia?"

Niekto iný povedal: "Až vo chvíli,‭ ‬keď s nami začnú stroje vtipkovať,‭ ‬sa dočkáme umelej inteligencie." 

... Zdá sa, že sme veľmi ďaleko od tohto ideálu, lebo už ani živý "humoristi" nevtipkujú, stačí im politika (a vulgarizmy).

Vlado Javorský mal ešte jeden dobrý postreh (má ich oveľa viac): "Na obrazovke sa mihla hercova oholená tvár. Tuším to bol starší film pre pamätníkov."

... Moja poznámka: "Podobné je to aj s článkami a diskusiami na internete - ak si prečítate článok bez vulgarizmov a hlavne diskusiu bez osobných útokov a hrubých slov, určite je to článok z prvopočiatkov internetového blogovania." 

Namiesto pointy, len vysvetlenie - pôvodne som chcel písať o tom, že UI keby chcela, tak si prečíta všetko, čo som tu napísal a bude vedieť všetko o mne... Nie je to pravda, minule som sa jej opýtal, čo vie o mne a bol som sklamaný, nevie o mne skoro nič. Tak možno o ďalších 15 rokov, keď už bude vedieť aj vtipkovať...   

 Odpoveď ChatGPT na otázku o blogu Waboviny:  ​Blog waboviny je osobný blog autora, ktorý sa prezentuje pod prezývkou „wabt“. Jeho príspevky sa zameriavajú na rôzne témy, vrátane osobných skúseností, receptov a iných záujmov. Jeho prístup k písaniu je neformálny a osobný, čo môže prispieť k autentickému a priateľskému dojmu z jeho blogu.​ V rámci komunity blogerov je známy aj vďaka svojim komentárom na iných blogoch. Na základe dostupných informácií sa zdá, že autor blogu je aktívny v online komunite a prispieva k nej svojimi príspevkami a interakciami s ostatnými blogermi. Jeho blog môže byť zaujímavý pre čitateľov, ktorí hľadajú osobné a autentické pohľady na rôzne témy.

Opakované pravidelnosti

Pamätám si z detstva na pravidelnosti, ktoré mali týždňovú periodicitu. Ako inak, týždeň ako týždeň, málokedy sa stalo niečo výnimočné. Výnimočné boli prázdniny. Keď prišlo leto, nechali sme oblečenie doma a chodili sme len v trenírkach (červených) a v tričku. Aj keď pršalo, vtedy to bolo najzaujímavejšie, chodiť v blate a behať v daždi. To boli časy, keď ešte bolo blato a betónu, či asfaltu na cestách bolo málo.

Týždenný cyklus vyzeral asi takto: pondelok a utorok si nepamätám, ale streda bola tzv. múčny deň, varili sa jedlá z múky, teda rôzne rezance makové, či orechové. V stredu bývali aj koláče, alebo grenadír.  Štvrtok bolo treba niečo vymyslieť, ale piatok bol jasný bezmäsitý deň, niekedy možno aj formálny (čiastočný) pôst. Sobota bola zasvätená zemiakovej kaši s opraženou cibuľkou.Čo ostalo, prihrialo sa v nedeľu ráno ako výborné raňajky. Na podporu rastu bol hocikedy mastný chlieb, v lete s čerstvou cibuľkou zo záhrady.

Najlepšia bola nedeľa (Hana Hegerová spievala, že nedeľa je najhoršia...) V nedeľu bolo vždy mäso. Keď sa urodili holúbätá, boli pečené s vynikajúcou plnkou. To bola pochúťka. Alternatívou bolo kura z domáceho chovu, alebo zajac. Bývali aj kačky, ale to na jeseň, dobre vykŕmené. Husacina bola len na veľké sviatky, inak sa mäso chodilo kupovať k mäsiarovi. Spočiatku sa chovalo aj prasiatko, ale to boli jaternice a klobásy len raz do roka.

Aj sme boli po stránke jedla zásobení, pre prípad. Na povale bol veľký „susak” s priehradkami na tri druhy múky a visela tam aj veľká krabica, v ktorej boli zavesené vyúdené šunky. Nič nebolo zadarmo, na všetko bolo treba dozerať aj o hydinu a zvieratstvo sa bolo treba pravidelne starať. Sypať zrno, v lete nasekať listy z burgine, zošrotovať kukuricu a namiešať to kačiciam. V lete sme chodili husi pásť a zbierať klásky na pokosené polia. Neviem, aký je dnes život na dedine, ale aj tam sa to asi trochu zmenilo. Tu v meste ani deti nechodia do školy pešo. Ráno a po vyučovaní sú priľahlé ulice nadobro zatarasené autami starostlivých rodičov.

V dnešnej "modernej" dobe vo "veľkomeste" je to tak, ale pravidelnosti máme tiež, stále sa vyskytujú. Napríklad, tie s týždňovou opakovacou frekvenciou... V pondelok máme Bodamské jazero, Sľub, Vina a Ranč, v utorok je detektívka s Astrid a Rafaele, nekonečný seriál Dunaj (alias - nemocnica na okraji...) a nekonečné Inkognito. Streda patrí vraždán v... a Ranču. Vo štvrtok otvárajú Sieň slávy (alias Hollyvood) a samozrejme znova Dunaj k vašim službám. Skoro som zabudol, každý večer okrem víkendu máme Duel. Našťastie v piatok máme voľno, je nič...

Piatkové voľno je len virtuálne, lebo to je u nás upratovací deň a to znamená, utieranie prachu, hygiena na WC, v kúpeľni a vysávač hučí najmenej hodinu. V piatok nepíšem na blogy, piatok nie je vhodný na duševnú, ani inú umeleckú tvorbu. Keď sme sa už dostali až k blogom, raz padla taká veta, že kto bloguje 20 rokov, je svetoznámy, lebo už o sebe za ten čas napísal do sveta v článkoch skoro všetko o sebe. Nie priamo, ale za každým slovom, či vetou je vidieť človeka, a to stačí...

Básnik to povedal o stretnutí s človekom, ale aj na internet chodia ľudia. Ak na to, nedajbože  príde umelá inteligencia, preklepne si nás a vystaví patričnú dokumentáciu tajným službám, pre prípad. Možno mi neveríte, ale skúste si prečítať mojich 1220 článkov na wabovinách a uvidíte všetko. Všetko o mne je tu. A čosi aj o ľuďoch z komentárov (napríklad to, že sa kamsi stratili), aj o tých, ktorých som stretol.

Diskusia?

 Diskusia k článku o politike na istom známom blogu (ale inde to nie je o nič lepšie, ani krajšie). Nie je to kópia diskusie, len malé zhodnotenie typických príspevkov...

- (dan) autorovi vyčíta, že obhajuje "nacionalistu, extrémistu a antivaxera” a zároveň ho zaraďuje do istej nenávidenej skupiny, teda osobný útok bez argumentov.
    - (dpu) pripája sa k (dan) a obvinenie autora rozširuje o to, že je narkoman.
        - (dan) rozvíja myšlienku z príspevku (dpu)
- (dfv)  pridáva sa konšpiračne k predchádzajúcim.
    - (dde) diskutuje k danej téme, rozvíja myšlienku, ale v závere sa ironicky usmieva.
        - (dšt) sa pýta (dde) ako to myslí?
- (dan) rozširuje zoznam nadávok a cíti sa urazený, že on v tej skupine nie je.
- (dmi) opäť zaškatuľkovaná invektíva voči autorovi článku.
    - (dpu) filozofujúca poznámka o dočasnosti ľudského bytia.
- (dza) rozširuje a ilustruje invektívu voči autorovi pomocou akéhosi obrázku a že sme v r...
    - (dpu) súhlasi so (dza).
        - (dza) si povzdychne OMG (Oh môj bože).
- (dmi) apeluje na slobodu prejavu, názoru, vyzýva na vyjadrenie.
    - (dpu) opakovanie invektív voči autorovi.
        - (dag) ironické zdôraznenie myšlienok diskutujúcich, ale so zakomponovaním istých politických strán do kontextu.
            - (dšp) „láme palicu” nad predchádzajúcim diskutérom.
- (dra) časť príspevku doslova: „+++++” a vyjadruje sa k téme s pozitívnym hodnotením myšlienky v článku.
    - (dag) sa nedá, ale k veci tvrdí, že je to zbytočné a samozrejme, pridá aj slovné útoky na určené osoby v istej skupine.
        - (dza) chváli (dag)
- (dšp) zapája do úvah istého speváka, ktorý kazí mládež. a nikto sa o to nestará.
    - (dto) toho speváka platí štát, alebo je to jeho biznis? Pýta sa ďalší. Ale (dšp) hneď radí k istej politickej strane.  
        - (dza) všetkých označil za narkomanov.
            - (dšp) ironizuje (dza)
- (dpa) vyčíta všetkým dvojaký meter (a v tom má asi pravdu)

Štatistika: celkom 24 diskusných príspevkov (otázne je, či je to naozaj diskusia). Z toho pozitívne hodnotenia, alebo čiastočne pozitívne a k veci celkom 4. Zvyšok sú nenávistné osočovania autora článku, alebo aj útoky navzájom medzi sebou (viac ako 80% nenávisti a osočovania) .  

    Toto hodnotenie sa netýka žiadneho skutočného diskusného fóra, ani žiadnych diskutujúcich. Zobrazuje len môj všeobecný dojem z diskusií pod článkami o politike. Označenie diskutujúcich v zátvorke je len pre orientáciu v texte.

Čas neexistuje...

Neexistuje, ale napriek tomu sa niekedy dá vrátiť späť v čase, najmä slovami. Tak som sa dnes vrátil do svojich starých úvah o čase. (Bolo načase, lebo nečinnosťou sa mi podarilo dosiahnuť takmer nulovú dennú čítanosť wabovín. Ale waboviny ešte žijú!)

Ja čas, po čase napísať niečo o ničom, lebo nič o niečom tu už bolo. (Budíček...)

Zastavil sa čas, alebo len hodiny idú pomalšie? Čítal som, že pri prechode na letný čas sa čas posúva o jednu hodinu... Aký to omyl. Čas je vesmír a svetlo je len neexistencia tmy (alebo naopak?). Čas nás núti premýšľať o podstate... Vesmír je živá hmota a má dušu, lebo základnou vlastnosťou živého je pohyb a vesmír je v neustálom pohybe. Bez pohybu nič neexistuje (len Big-Bang), všetko je hmota a energia v rôznych formách a prejavoch. Základnou časťou hmoty, menšou ako atóm a jeho známe zložky, je častica život - motor pohybu, sila príťažlivosti, podstata gravitácie a všetkého... (Pantha rei)

Čas beží (letí ako vták), lebo všetko je v pohybe. Vnímanie času je o tom, že človek má v živote niekoľko období, či etáp, ktoré trvajú rozdielny čas, ale aj vnímanie toho času človekom je rôzne. Ostatných 20 rokov mi ubehlo veľmi rýchlo. Asi to bude tým, že som sa nenudil, ale bolo to naozaj zaujímavé obdobie. Želám si pokračovanie v takomto tempe, aj keď to znamená, že opäť mi ten čas uletí ako vták. (Teória relativity)

Kino Čas bola dobrá vec, hádam až na tie povestné blchy. Spomínam si, že v tom kine z času na čas chodila uvádzačka s takým ručným rozprašovačom a postrekovala nás ako voňavkou na veľkonočný pondelok. Vždy som si myslel, že je to kvôli smradu, ale už nie som si istý, či to náhodou nebol postrek proti blchám. (Blcha)

Raz nám vypadla elektrina, skoro  na dve hodiny. Bol to čas určený na šmátranie po sviečkach a zápalkách, vhodný na spustenie temnej fantázie. Čas na zamyslenie a mierne obavy. Pustenie strachu na špacír, lebo sme už zabudli ako vyzerá tma. Tá tieseň, ktorá padne na človeka, keď sa nemá čoho chytiť. Kým sa nájdu sviečky a lampáše. Už mi je fajn, už som pozitívne naladený, dobrá nálada mi visí nad hlavou (ako Damoklov meč) len padnúť a padnúť. V najtemnejšom kúte izby ťukám do klávesnice a je mi dobre ako podľa Jakubiska. Čo viac by som mohol chcieť.? (Času je málo...)

Vždy keď sa dostanem do stavu pohody, čas začína plynúť zdanlivo pomalšie, všetko stíham, nič mi neutečie, na všetko mám čas... Zakaždým však nasleduje druhá fáza - zistenie, že čas sa kamsi stratil a už ho niet, že dobré predsavzatia odplávali spolu s ním... Nasleduje fáza tretia, naháňanie zmeškaného času a stres. (Stav pohody a večne mladé ženy)

Blogy sú vo svojej podstate podenkovou žurnalistikou. To obvykle z hľadiska aktuálnosti, ale často aj z aspektu kvality. Chcem veriť, že toto nie je môj prípad (občas si všeličo namýšľam a domýšľam...)
Trvácnosť a platnosť "múdrych myšlienok" je dôležitá, niektoré sa dajú použiť (aj zneužiť) podľa potreby a príležitosti. Niečo zhasne s najmenším vánkom času, niečo pretrvá aj víchrice. (Minca času)

Patrí sa zaspomínať na našu bývalú republiku. Boli to pekné časy, lebo sme tam žili a boli sme mladí. V histórii neexistujú návraty po rovnakej trajektórii, vždy sa čosi mení a vždy je niečo nové (lepšie?), ale sme stále "bratia".  Len peniaze nás trochu delia. Mám pocit, že by bolo lepšie, keby sa už aj u nich platilo Eurom (jednoduchšia dovolenka). Až potom by to bola paráda - žiadne "vekslovanie", rovnaké meny,  priame porovnávanie cien a súťaž, kto je lepší. Takto sme stále lepší my... (ČSR)

Ktosi (čosi) stále odchádza. Našťastie neexistujú absolútne konce, vždy spolu s koncom niečo iné začína... Nový čas (aj keď neexistuje) prinesie nové príbehy všedného dňa. Spomienky nás však vždy vrátia tam, kde chceme. (Čas lúčenia)

Záverečná ľahká myšlienka (skoro ako by ani nebola) namiesto pointy: Hľadám autorov, ktorí by chceli písať v tomto blogu (Waboviny) v podobnom duchu (humor, ľahká irónia, aktuálnosť, hĺbka myšlienok a pod.) nech dajú vedieť v komentári, pošlem im mailovú adresu blogu.

Odseky prakticky

Pred 13 rokmi sa tu písalo čosi o odsekoch v článkoch na blogu. Niečo z tej teórie sa už asi dostalo aj do literárnej praxe. 

Citujem voľne z článku z júla 2009 (waboviny):

"Niečo na tých odsekoch bude, aj keď klasická literárna veda má iste v odsekoch jasno, internet a zvlášť blogy si žiadajú svoje, iný prístup k textu. Aspoň si to myslím... Pravdou je, že ja som sa ku krátkym odsekom dopracoval celkom logicky ako čitateľ blogov. Možno až úporne sa snažím dodržiavať istú maximálnu veľkosť odseku. Niekedy je to dosť obtiažne, lebo odsek za odsekom by mali predsa na seba logicky nadväzovať a zároveň byť akousi samostatnou myšlienkou. Ako čitateľ, nemám rád dlhé odseky, lebo sa to ťažko číta. Písanie by malo byť tak trochu aj o empatii, pochopiť čitateľa a pritom nestratiť zo svojej výpovede autorskú myšlienku a nezahodiť pointu."

1. Praktická ukážka z knihy vydanej v roku 2022, dlhé odseky, klasik píše dve stránky, len dva odseky:

 2. Praktická ukážka z knihy vydanej tiež v roku 2022, krátke odseky ako v mojich článkoch na blogu:

...

 

Štatistika

Včera som sa pozeral na štatistiku návštevnosti tohto blogu, teda stručne a jasne:

Príspevky na wabovinách od roku 2006: 1072, komentáre: 3264
Návštevnosť stránky: 168508, dnes 4, včera: 42, tento mesiac: 960. minulý mesiac: 951

Odkiaľ prichádzate:

Facebook

Na fejsbúku sa človek všeličo dozvie. Nemyslím tým, že čo mal dnes kto na večeru, ale niečo zo spoločenských udalostí a nemyslím tým politiku, tá sa robí inde. Nedávno som tam čítal o relácii  "Večera s Havranom", ktorú už dávno nepozerám. Dočítal som sa, že pri Havranovej večeri sa hovorilo o rozklade našej spoločnosti, vraj "Facebook" rozkladá spoločnosť (Andrej Bán, Večera s Havranom). Nuž, to už je vážna vec, možno by som sa mal odtiaľ odhlásiť, alebo je to inak? 

Facebook je nástroj na komunikáciu a komunikácia, ako hovoria odborníci, je základom porozumenia. Mám pocit, že nie fejsbúk je na vine, ale ľudia s ultimatívnymi názormi, s jednou jedinou správnou pravdou, za ktorú vydávajú svoj názor. Nie je jedno, či poviem, alebo napíšem: "myslím si, že", mám názor, alebo sa vyjadrím "Je to tak!", "Nemáš pravdu!", "Klameš" a pod. Podobné imperatíva kazia, niekedy dokonca znemožňujú diskusiu a rozdeľujú spoločnosť.

Facebook za nič nemôže, je to len názorová platforma, nástroj ako napríklad motyka, či rýľ. Pri nesprávnom používaní môžu byť nebezpečné aj ako zbrane. Samozrejme, zlý úmysel škodí aj pri miernej reči, ale na to musíme byť pripravení, zlé úmysly odhaľovať. Nie umelou inteligenciou a anonymne, ale vždy pri čítaní fejsbúkových statusov. Zavádzanie cenzúry je kontraproduktívne, lebo po nej prichádza zosilnená reakcia na iných úrovniach.   

(dnes sa používa facebook aj v adaptovanej podobe fejsbúk či fejsbuk).

 

Denníky

Kedysi dávno bolo zvykom dievčat, že si písali denník. Vraj je to užitočná vec, ako píše istý bloger na blogovisku sme.sk. Poväčšine som s ním súhlasil, aj keď pod pojmom denník si možno predstavovať všeličo. Tie dievčatá si kedysi písali pekné denníky, dali si do nich vpisovať rôzne venovania od kamarátok, spolužiakov a aj od iných spriaznených duší. Do ich denníčkov sa aj kreslilo (kytice a tak podobne). Najčastejšia fráza, ktorá v denníku nesmela chýbať bola: "Môj denníček v úcte maj, listy z neho netrhaj". Básnické črievko sa hodnotilo už vtedy. 

Odkiaľ to všetko viem? Mal som tri sestry. Aj dospievajúce dievky si občas ešte písali denník, ale už to neboli detské veršovačky, skôr intímne záležitosti, ktoré neboli určené pre širšie okolie. Mali charakter spovedníka. Obvykle sa končili, pri prvej (či poslednej) vážnej známosti a ocitli sa v koši (v skartovačke), pre istotu, lebo ako sa v rozprávkach hovorí: "Potom sa vzali a žili šťastne až do smrti". Dospelácke denníky skoro vymizli, ale príchod internetu a blogovania im dodal novú energiu. 

Internetové denníky už nie sú to, čo kedysi bývali denníčky. Sú to, viac-menej vážne pokusy o literárnu tvorbu, zväčša neumelé, niekedy úprimné, ale aj fabulované (vymyslené). Vraj tak autor najlepšie spoznáva sám seba. No, skúste si niečo zo svojich zážitkov napísať a potom to po sebe prečítať. Môžete byť prekvapení. Veľmi zaujímavé je aj čítanie svojich výtvorov po dlhšom časovom odstupe. Nielen, že sa dozviete o sebe aj to, čo by ste inak nevedeli, ale sa aj dozviete "kto som a kam kráčam" a zabavíte sa. 

Poznám to dobre z mojich wabovín. Nezáleží na tom, koľko čitateľov si ma otvorí, ja to čítam, ako by to napísal niekto neznámy... Po rokoch som si dal vytlačiť súbor vybratých článkov (fejtóny, eseje, poviedky, či len denníky?). Na literárnej forme až tak nezáleží, ide aj o zrkadlenie histórie doby, v ktorej boli písané. Doba sa zákonite musí prejaviť v príbehoch, lebo súvislostiam sa nikdy nedá vyhnúť. 

Uvedomujem si, že táto doba s tvárami zahalenými, je historicky archívne (vo videách) znehodnotená už od začiatku. A to by hádam mohla byť bodka za dnešnou úvahou, historický odkaz na okolnosti doby.

Korektúry

Všeličo treba poopraviť, skorigovať, dať na správnu mieru. Napríklad aj taký text pripravovaný do tlačiarne, alebo do novín. Ale aj na internet a do blogu. Aj pri písaní komentárov je dobré prečítať si to po sebe. Bývam prekvapený, keď po sebe kontrolujem čo som napísal. O preklepy nie je núdza, klávesnica je vrtkavá. Kontrola je vhodná a potrebná, ak chceme svoje myšlienky zverejniť kultivovane. 

Kontrola musí nastupovať aj pri čítaní cudzích textov. Mohli by to byť módne "hoaxy", ale aj pravda vydávaná za hoax. Proste názor, ktorý má každý človek ten svoj, ale pravda je niečo iné. Pravda je potvrdený fakt. To neznamená, že názory nemôžu byť rôzne. Názory, už tým, že sú vlastné (ak sú), plnia aj funkciu ochrany vlastných záujmov. Integrita osobnosti nepustí. 

Kto preberá cudzie názory, preberá zároveň aj cudzie záujmy. V tom je logika, tak pozor na cudzie názory. Preto sa korekciám pri ich vnímaní a osvojovaní, nemôžeme vyhnúť.   

 

V pohode

V pohode je často opakované úslovie. Vo filmoch už pôsobí ako klišé. Keď niekoho zasiahne guľka, alebo postihne iné nešťastie, prítomní spoluúčinkujúci sa hneď pýtajú, či je v pohode, či je O.K. a podobne. Ja som v pohode, dostal som lístok, na ktorom bolo napísané všetko, čo mám priniesť z obchodu. Kráčalo sa mi tam a späť ako po dovolenke.

Vlastne je to fakt, teda pravda, že sme sa včera vrátili z dovolenky. Mohlo by sa síce diskutovať o tom, či je to naozaj pravda, ale fakty nepustia. Mohli by sme úspešne spochybniť výraz "dovolenka", lebo dôchodcovi a nezamestnanému je už dovolené všetko. Všetko, na čo si našetril v lepších časoch. Faktom však je, že dnes mám ľahký krok, podobne ako pred rokmi, keď som tu o tom písal ako povznesený.   

Píšem tu o tom, čo vidím, čo počujem, čo zažívam okolo i vnútri seba. Mám výhodu, že tu nado mnou nebdie žiaden admin a povinnosť, že čo napíšem, pod to sa musím aj podpísať. Zaujíma ma však, čo si o tom myslí tých pár verných čitateľov. Jeden, ktorého názor si vážim si okrem iného myslí, že:

- Tvoje články sú síce malé, ale sú zo života a prinášajú uvoľnenie. 

 Takmer ako v TV - Uvoľnite sa prosím. To je fajn a to ma teší. Zdá sa, že sú aj trocha návykové, lebo píše:

- Dnes už od nich niečo očakávam. Je to vzrušenie, o čom to bude? Keď som ešte nepoznala dobre tvoj štýl práce, vždy som bola prekvapená, ako sa udalosti od úvodu ku koncu úplne zmenia.

Zmena je život a prekvapenia sú soľou, bez ktorej ani chlieb nemá svoju chuť. Tiež mám rád také prekvapenia, ktoré prichádzajú s pointou príbehu.

- Píšeš veľmi zrozumiteľne, nepoužívaš žiadne zbytočné inotaje a nepredstaviteľné myšlienky.

Inotaje sú zbytočné, keď nič neutajujú. Nepoužívať slová, ktoré sú bežné, ale také, ktoré čitateľa iba navedú na myslenú trajektóriu je zábavné a navodzuje podobné pocity ako dobrá poézia.

- Tvoj text môžem čítať s ľahkosťou a nemusím sa zaoberať zbytočnými myšlienkami nad tým, čo si to asi chcel povedať. Tvoje smerovanie má jasný cieľ s tým, že dokážeš z určitej myšlienky doviesť čitateľov k úplne novej idei, vlastne k tomu, čo si nám chcel povedať. 

Toto ma teší hádam najviac, práve ten záver, že viem čitateľa doviesť tam, kam som chcel, teda povedať to, čo som chcel povedať, lebo najdôležitejšie je to, čo je na konci. Veď  sa aj hovorí, že najlepšie sa smeje ten, kto sa smeje na konci. Pokiaľ nemá, ako sa hovorí, dlhé vedenie. Blog nie je len o humore a smiechu, ale bez tých dvoch ingrediencií by ani tá pointa veľmi nechutila.

Záverečný odsek z listu, ktorý som dostal, musím odcitovať od slova do slova, lebo, ako inak - je na konci a preto je najdôležitejší, aj prekvapivý.

- Trochu iné to je pri písaní o tvojich pocitoch z prečítaných kníh. Tam sa mi páči to, že sa nesnažíš knihu hodnotiť, ale dokážeš napísať to, ako ťa prečítané dielo ovplyvnilo, čo si pri čítaní pociťoval alebo aj to, čo ti vadilo alebo chýbalo. Píšeš to spôsobom, ktorý dokáže človeka, akoby vtiahnuť do deja a vytvoríš túžbu alebo aj presvedčenie si knihu prečítať alebo aj určite nie.

Vďaka I.M., dnes budem v pohode!

Prší

Najhoršie pre blogera je, keď nemá o čom písať, keď chce písať a nemyslí mu to v písmenách, ale len tak inak. Je to blogersky zlé, lebo bloger je len vtedy blogerom keď píše. Keď nepíše, už nie je. Ako tá stará múdrosť hovorí, že ten kto nemyslí, nie je. Alebo je to naopak, podľa klasika: "Myslím, teda som". Cogito. Ešte že myslím a píšem, teda som. Lenže málo píšem, teda málo som. Je to niečo podobné, ako keď človek ochorie, hneď má hlavu plnú starostí, ako sa z toho dostať a myslí na všeličo, aj na zdravotné sestričky. Keď je zdravý, ani ho nenapadne, že existujú aj doktori a lieky, nemocnice a zdravotné poisťovne. Tie síce neliečia, ale sú.

Riadne som sa tu zamotal do vlastného krížového výsluchu, vlastnej mlčiacej entity... Tak mi treba! Teraz už naozaj neviem, či som, alebo nie som a pritom je sobota a toto nie je sobotník. Leda ak nejaký humorník. Kurník. Vôbec nemám tušenie, čo som (psst). Ticho po chodníku, všade je pokoj. Nič mimoriadne sa v poslednom čase neudialo a nedeje sa. To je tak, keď po vzrušujúcich dňoch a zážitkoch nastane akési duchovné vákuum. Duša, ktorá počas spoznávania cudzích krajín rastie nezvyčajne rýchlo, sa potom musí prispôsobiť obyčajnej všednej strave. Zdá sa, že všetko je naozaj tak ako má byť. Byť, či nebyť? Nie Hamlet, to dnes nie je aktuálna otázka. Všetko riadne plynie, záleží len na počasí... 

Právo mlčať

Medzi základné ľudské práva patrí aj právo na názor. Základné ľudské práva sú tie, ktoré sme si sebe a našim potomkom prisúdili hneď po narodení. Listoval som vo svojej encyklopédii (wiki) a nenašiel som kompletný výpočet tých práv, ktoré som vraj nadobudol už pri príchode na svet. Možno som nepozorný, alebo som hľadal iba krátko. Zistil som len, že medzi tie základy patrí právo na život, osobnú slobodu a bezpečnosť, slobodu prejavu, slobodu svedomia, ďalej právo spolčovať sa a zhromažďovať a iné...
  
Právo na život je jasné, keď už si tu, nemá právo ťa nikto poslať naspäť. Osobná sloboda a bezpečnosť úzko súvisia, ale už sú obe podmienené rôznymi okolnosťami, ktoré radšej nebudem rozoberať. Sloboda svedomia je hádam to najistejšie právo človeka, to mu naozaj nikto nemôže vziať. Toho sa najčastejšie človek vzdáva sám a dobrovoľne. S tým súvisí morálka spoločnosti, ktorá môže byť v súlade so svedomím jednotlivca, alebo ju jednotlivec ignoruje. Tak to je, tu nič nehodnotím.

Takto zoširoka som sa dostal ku podstate a tou je "sloboda prejavu". To je naozaj pekná a užitočná sloboda, ale vždy sú tam dve strany tej istej mince. Na jednej strane je ten čo sa slobodne prejavuje, na druhe ten, kto ten prejav musí, má, alebo môže vnímať. Lebo nebolo kodifikované právo byť počúvaným. Nikomu nemožno prikázať, že toho a toho človeka musíš počúvať, to by už bola nesloboda. Preto má aj bloger právo komentár k jeho článku zmazať, ak sa mu nepáči, alebo nehodí do krámu.   

Je to síce za vlasy pritiahnutá argumentácia, ale zdá sa, že naozaj sú aj takí blogeri, ktorí píšu pre svoje vlastné potešenie a nie sú radi, keď im niekto oponuje. Pritakávanie im nevadí, na to majú také svojsky asymetrické právo. V slobodnom svete má totiž každý právo počúvať to, čo uzná za vhodné. Niekedy sa hovorí, že kto mlčí, ten svedčí. Tak by sa dali chápať aj prázdne stránky na komentovanie názoru blogera. Nie je to však celkom pravda. V tomto prípade, kto mlčí, môže byť aj mlčiaci oponent. Ovšem, bez diskusie.  A to sa potom nikto nedozvie. Tento odsek trochu nezvykle zväčším, lebo mi tu ešte chýba taká podružná pointa: Medzi základné ľudské práva patrí aj právo mlčať. Preto neplatí, že kto nejde s nami, je proti nám, lebo ktovie, čo si myslí a čo mu hovorí svedomie...

A je to.

Čo bolo, to bolo

Teraz už iba spomíname. Na wabovinách som, v práve minulom roku, napísal 96 článkov. Prekvapuje ma to, lebo som mal skoro dvojmesačný výpadok z aktívnej činnosti. Na začiatku bola Novoročná úvaha, dosť málo podobná tejto, ale aj tak jej platnosť trvá naďalej. Tomu sa hovorí "trvalé hodnoty", alebo inak: klasika. Na ilustráciu, aby ste nemuseli klikať o rok späť, je tu malý výňatok z malej, rok starej úvahy:
     
       "... čo sa vlastne stalo? Skoro nič. Slnko je tam, kde býva vždy a mesiac svieti v noci."

Vo verejných vyjadreniach je vždy najdôležitejšia pravda a tá tam je ako vyšitá. Klamať by som si tu ani nedovolil... A to isté by mohli konštatovať všetky médiá. Nespočetné výnimky potvrdzujú toto pravidlo, lebo aj zamlčanie pravdy je často príznakom úmyselného klamstva. A vôbec, je dôležitá pravda alebo fakty?

V tejto súvislosti by som chcel pripomenúť nový zdroj úvah a komentárov na našom internete, ktorý ma nedávno zaujal. Začal som ho sledovať, lebo niektorých autorov, ktorí tam píšu, poznám ešte z éry minulej. Napríklad Milana Markoviča a z novodobých "humoristických" postáv Rasťa Piška. Ale to sú len "hviezdy", ktoré priťahujú pozornosť. Píšu tam aj iní.

Píšem o "AM reporte" preto, že sa tam práve píše o "bulvarizácii" médií (taká sympaticky otrepaná téma), tak ako to vidí magazín Axess. Stručne asi toľko, že klesajúci dopyt po papierových novinách sa snažia vydavatelia zvýšiť "bulvarizáciou", čo však účinkuje len krátkodobo a paradoxne vedie k dlhodobej strate záujemcov o noviny.

Druhá myšlienka, ktorá ma v AM reporte zaujala je, že noviny z hľadiska správ strácajú zmysel, lebo píšu o tom, čo sa už aktuálne opísalo na internete (v televízii ukázalo). V novinách sa tak objavujú správy až s niekoľkohodinovým oneskorením. Budúcnosť teda majú, podľa Axess, hlavne "intelektuálnejšie" časopisy (dnes sú u nás aj tie značne zbulvarizované). Dobrá správa by to bola, ak dovtedy nezabudneme čítať.

Aj Pavol Múdry (šéf IPI na Slovensku - medzinárodný novinársky inštitút) hovorí, okrem iného, že najviac mu chýbajú v našich médiách žánre a vadí mu ich povrchné informovanie. Tiež si myslím, že spravodajstvo sa často mieša s komentárom. To má iste aj politický kontext, lebo ak sa niečo podáva ako správa a pritom je to v skutočnosti zaujatý (stranícky) komentár, je jasné, že ide o skrytú agitáciu.

V protiklade s článkom v AM reporte, Pavol Múdry tvrdí, že noviny sa u nás robia pre intelektuálov a nie pre bežného čitateľa. Veľmi zaujímavý článok, aj keď so všetkým nesúhlasím.

Vari by som už mohol prezradiť dnešnú pointu, ale neurobím to, lebo kde nič nie je, ani "google" neberie. Ale predsa sa dotknem istého otrepaného faktu, že na internetových spravodajských serveroch sa niektoré správy (väčšina "dôležitých") pohybujú ako loptička na ping-pongu. Ešte lepšie by bolo prirovnanie s hrou "3D Pinball", ktorá sa nedávno vrátila do "okien". Rozdiel oproti hre je výrazný, za ping-pongové správy čitateľ nič nedostane. Nuž, ale všetci chcú písať o tom istom, lebo svet je len jeden. Preto aj ja niekedy kompilujem (múdro som to povedal).

:)

Veľa šťastia pri čítaní v roku 2013!  Aj inde, aj všade. Len pri práci hýbte hlavne rozumom.

PF 2013

Niekto píše

Niekto píše len vtedy, keď sa stane v jeho blízkosti niečo dôležité. Iní píšu len tak, akoby zo zvyku. Ak si to uvedomia, vstúpia do seba a na chvíľu prestanú písať. Niekto podľahne kritike a niekto si to zhodnotí po svojom a nedá sa odradiť. Blog môže byť aj o vlastnom uspokojení a naplnení skromných literárnych ambícií. Môže byť ako poistný ventil, ktorý sa otvára, keď je už vnútorný pretlak pary neznesiteľný. Rovnakú službu, ba možno oveľa lepšiu, by urobil rozhovor z očí do očí, alebo aspoň z mailu do mailu, či z talku na talk. V blogu sa stáva uvoľnená para verejným tajomstvom, z energie je iba ľahká hmla. Je to rozhovor jednej osoby s celým svetom.
Podľa princípu všetko, alebo nič.
Skôr nič. 
Bez pointy... 

Tradičná kuchyňa

Opäť ma napadla (alebo mi napadla?) dobrá myšlienka, ako urobiť príťažlivý titulok článku. O jedlo, teda o kuchyňu sa zaujíma každý. Jesť sa musí, aj keby na chlieb nebolo. Popravde však nechcem uvažovať o receptoch, ani by som práve teraz, po obede a po patričnej sieste nemohol. Lebo už som ja raz taký kuchár, že varím (dobre) len vtedy, keď som hladný. Tak, či onak, skromne očakávam prílev čitateľov priamo z vyhľadávačov google a nudle, ale aj z iných. Samozrejme, že tých pár stálych čitateľov, ktorým nevadí občas prežuť aj prázdnu slamu, vítam osobitne srdečne.

Sranda musí byť, hlavne keď je človek najedený a má dobrú náladu. Vraj smiech trénuje bránicu a podporuje trávenie. Otázne je len to, čo sa v takej sýtej hlave urodí. Veď posúďte sami, lebo mne to teraz má rodiť a vy by ste mali zbierať plné klasy. Neašpirujem na žiadnu literárnu cenu, len si robím radosť z každodenného. No nie celkom z každodenného písania, lebo svoje plodné dni striedam umne s neplodnými. Viem, že je to strata času a života podľa zásady "carpe diem". Žiť sa musí pravidelne, kontinuálne a každodenne (v noci sa zväčša spí). Aj stretnúť človeka s básňou každodenne.

Každodenné písanie vo všetkých známych dejinných epochách ústilo do písania "denníčkov". Pamätám si však, že "vtedy" si "denníček" písali hlavne dievčatá. V denníčku nesmelo chýbať ani vážne varovanie: Môj denníček v úcte maj, listy z neho netrhaj! Taký denníček putoval od prispievateľa ku prispievateľovi a písali sa do neho hlavne vtipné všeobecne známe venovacie frázy. V autorkách sa už vtedy rodili poetky a výtvarné umelkyne, až kým neprišli na tie iné radostné stránky života. Dnes sa zápisníku odborne hovorí "diár" (zápisník s kalendárom na denné záznamy) a píše sa tam spravidla pravidelne a každodenne. Teda aspoň by sa malo.

Bol som onoho času na vojne, presnejšie na základnej vojenskej službe, tak mi akákoľvek pravidelnosť dodnes trochu zaváňa prísnosťou a rozkazovaním. "Diárujem" preto radšej nepravidelne. V kasárňach sme mali vylepené veľké čínske heslo: Urob každý deň jednu vec proti svojej vôli a plnenie tvojich povinností nebude pre teba ťažké. To heslo je mierne kontraproduktívne a možno aj kontra-indikované voči pohodlnému životu. Proti "gustu" však neplatia žiadne námietky, tak si každý hľadá svoju cestu k čiastkovým i ku konečnému cieľu. Aj v diári. 

Keď som už vymyslel taký úderný titulok článku, musím na chvíľu aj do kuchyne. Tradičná kuchyňa v našej (staršej) generácii je založená na varení vo veľkom hrnci (na Vianoce a Veľkú noc v kotli), aby bolo aj na večeru a na zajtra a niekedy aj na pozajtre a popozajtre. Na ospravedlnenie si potom vymysleli slogan, že guláš je najlepší na tretí deň. To je síce pravda, ale nie každé jedlo je guláš v tom lepšom zmysle slova. Lebo musíme myslieť aj na kvalitu. To isté sa hovorí aj o "silvestrovskej" kapustnici (mňam), ale tým končím a žiadne iné jedlo nepripúšťam do kategórie "repete".

Som totiž mladý (duchom) a preto sa dožadujem iného, inovatívneho prístupu. Napríklad také rýdzo "minútkové" varenie, iné na každú príležitosť a náležite pestré, len pre daný počet osôb a jeden, maximálne dva chody. Ľahko sa mi to hovorí lebo už nemám (telesne) osemnásť a tobôž moje telo už nepožaduje enormné množstvo energie pre enormné množstvo aktivity. Preto nemám rád ani reštaurácie, kde sa predbiehajú vo veľkosti mastných porcií, len aby bola aj cena mastná. Preferujem kvalitu pred kvantitou.

Hádam som to tu a teraz "jazykovo" príliš neprehnal, nepatrí sa používať za každú cenu množstvo cudzích slov, keď máme dosť aj tých našich. Hlavne takto po predvolebnej kampani. Je to tak, ale takýto blogový "denníček", ergo diár musí niečim upútať pozornosť čitateľa a to v každom odseku. Len autor musí prísť na to, čo je v danom okamihu prekvapujúce a príťažlivé. V každom prípade však najväčšie prekvapenie musí prísť v pointe. Tam musí článok celkom logicky skončiť a bodka nestačí. Len vymyslieť a nekradnúť... Opäť teda hľadám pointu, ale nečrtá sa mi žiadna. Leda ak tá, že po dobrom jedle a sieste sa niekedy treba ponáhľať niekam. Tak sa tu majte, ja bežím.

      

Prerušený celibát

Práve dnes som sa rozhodol, na chvíľu prerušiť internetový celibát. Medzitým, v medzičase som sa vrhol na obcovanie s knihami. Sú plné dojmov a života, len ten skutočný nenahradia. Dočítal som Spasiteľa od Jo Nesba, detektívka každým "coulem", potom konečne svojho prvého Coelha: Víťaz je sám. Tiež detektívka, ale fakticky bez detektívov.

Autor sa viac rozširuje o filmovom festivale v Canes a popritom tam účinkuje zvláštny typ šialeného vraha. Tie opisy miesta festivalu boli celkom príjemné mojim spomienkam, ale príliš veľa detailov zo snaženia nádejných filmových hviezdičiek a zákulisia festivalu. 

Najnovšie som vzal do rúk babský román Elizabeth Gilbertovej: Jedz, modli sa a miluj. Nie je až taký babský, ale ten pohľad ženy na život je zaujímavý. Píše ľahko, vzletne a plynulo. A je to o svete, o cestovaní, o Bohu a samozrejme o umení a duchovnej sfére. Zatiaľ stále naozaj zaujímavo. Ešte neviem, ako skončí, ale verím jej. Verím životu v knihách aj mimo.

Moja prestávka sa končí, dopísania nabudúce.

Minca času

Blogy sú vo svojej podstate podenkovou žurnalistikou. To obvykle z hľadiska aktuálnosti, ale často aj z aspektu kvality. Chcem veriť, že toto nie je môj prípad ( :-)) Každý človek (aj bloger, ak je človek) verí, že je svojim spôsobom výnimočný. A naozaj je a musí byť, lebo každý jedinec je v myslení jedinečný. V tom som asi aj ja tým najobyčajnejším človekom. Tiež si všeličo namýšľam a domýšľam...

Práve sa chystám urobiť taký malý pokus. Dva, či tri týždne sem nenapíšem ani slovo, budem len sledovať, ako klesá (stúpa :) čítanosť článkov z archívu mojich wabovín. Nebudem reagovať na diskusiu, ale nie je zakázaná. Chcem vedieť či to tento blog prežije. Šance sú. Je tu vyhľadávanie v blogu, stačí napísať slovo a otvorí sa konzerva duše mojej (fí ha, to mi teda vyšlo :) na danú tému.

Je tu "obsah wabovín" podľa dátumu, je tu "zoznam rubrík" zoradený podľa abecedy (v zátvorkách je počet príspevkov na danú tému). Niet nič ľahšie, ako sa naladiť na moju nôtu. Ostáva mi len dúfať (aj vám, ak máte čas určený na bohapusté čítanie starých myšlienok), že tam nájdete niečo zaujímavé a nadčasové. Viem, že čas sú peniaze a v dnešnej dobe nimi mrháme, aj keď si stále myslíme, že ich nemáme dosť. Padnú do dlane a pomedzi prsty von. Ako čas.

Trvácnosť a platnosť múdrych myšlienok je dôležitá, niektoré sa dajú použiť (aj zneužiť - viď politika) podľa potreby a príležitosti. Niečo zhasne s najmenším vánkom času. Hádžem teda práve teraz svoju testovaciu mincu do fontány.

Dva nože zadarmo

     Dnešný sobotný súhrn začínam konštatovaním, že waboviny sú blog, ktorý píšem v rozpore so všetkými zásadami zaručujúcimi úspech. Otázne je, aký úspech očakávam. Povedzme si, že úspechom by mohol byť fakt, že už je tu 717 článkov a ešte stále píšem. Tento blog bol vytvorený v auguste 2006 a stránka bola otvorená za ten čas najmenej 68 tisíc krát. Niektoré články považujem neskromne za nadčasové a čitateľné aj po rokoch. Je to môj názor, každý čitateľ má iste ten svoj. Na stránke je výborný vyhľadávací nástroj Google, ktorým sa ľahko dajú vyhľadávať články v blogu. Je tu aj časový zoznam článkov podľa názvu a zoznam podľa rubrík. Sú to potrebné nástroje na orientáciu. Dnešná doba je taká, že najdôležitejšie je vedieť hľadať. Sme takmer v biblických časoch: kto hľadá, ten nájde...

     Včera som začal čítať novú knihu. Zatiaľ ju nebudem menovať, poviem niečo len o spôsobe, ako sa ku mne dostala. Náhodou som zašiel do kníhkupectva kúpiť ako dar kuchársky kalendár. Aby som neodišiel naľahko, prikúpil som k daru aj knihu, ktorá bola na vrchole knižného rebríčka. Teda vlastne ležala na vrchu kopy kníh. Daroval som ju žene a keď ju dva dni nezačala čítať, začal som ja. Prvé dojmy sú zmiešané, dobré aj zlé. Dobré je, že kniha je vytlačená na hrubom papieri, teda nie je tak objemná ako sa zdá, jej hrúbka je daná hrúbkou papiera. Zlé je, že má tvrdú väzbu a pri čítaní v posteli ma pichajú rohy tej tvrdej väzby do dlaní. Navrhujem vylepšenie - tvrdú väzbu kníh robiť v rohoch zaoblenú. Hovorí sa však, že obsah je dôležitejší ako forma. Z obsahu som zatiaľ absorboval 10 kapitol. Je ich celkom 38, plus epilóg a poďakovanie.

     Zajtra je sobota a LOZ sa nevzdáva. Ani ja. Už rok bojujem so sedmičkou v oknách (Windows 7). Musím povedať, že prechod z XP na 7 je dosť náročný. Je to asi dané spôsobom myslenia tvorcov, ktoré je diametrálne odlišné od môjho. Zvykol som si vidieť do vnútra počítača, do rozmiestnenia svojich dát a súborov. Preto mi vadí, ak chce systém moje dáta organizovať sám. Napríklad cez medzičlánok "knižnice". Pre mňa je to absolútne neprijateľné a zbytočné, tak isto ako pomenovanie mojich adresárov na "obrázky", "dokumenty", "videá" a podobne. Mám svoje mená a svoje príbuzenstvo. Tiež mi nevyhovuje nový spôsob vyhľadávania. Radšej používam externé pomôcky. Na vyhľadávanie mám "Everything". Je rýchly a nájde vždy to čo chcem. Na svoje dáta mám vlastné adresáre. Namiesto "knižníc" mám rýchly prístup k mojim adresám cez program "Chameleon Folder". Výborná vecička.

     Keď už som u okien, spomenul som si na systémy, ktoré mi prešli cez ruky od čias PMD 85, kde bol jednoduchý programovací jazyk Basic. V ňom som si napísal zopár programov. Na PMD som hrával výbornú hru Manic Miner. Super hra. V práci som začínal na systéme DOS, neskôr sa objavil Windows 3.11, ale to bola len akási nadstavba DOS-u. Pravé okná boli až W-95. Občas padli na nos, ale dali sa pomerne rýchlo preinštalovať. Neskôr ich nahradil W-98 a ešte neskôr Windows XP. Tie boli najlepšie. Vynechal som W-2000 a Vistu. Nechtiac som teraz zakotvil na sedmičke, ale taký je už vývoj IT. V podstate je to v pohode. Nastavil som si klasický vzhľad bez zbytočných kudrliniek a ide to. Najviac ma hnevajú spomenuté knižnice a pokazené vyhľadávanie.

     Toľko by vari stačilo na zajtrajší sobotník. Na trh sa už nechodí, je zima. Skoro by som zabudol na "dva nože" v titulku. Tie som vyhral (a hneď aj stratil) v žrebovacej súťaži podľa telefónneho zoznamu. Zavolala mi jedna pani, že som v ich firme vyhral dva keramické nože. Reku fajn, tak mi ich pošlite. Ale že to nie, oni mi ich donesú osobne, aby som bol vtedy a vtedy doma. Vraj nič za to neplatím, je to úplne zadarmo. Tak som súhlasil, že budem doma, nech prídu. Až potom sa začala vyjadrovať zrozumiteľnejšie, že to je ich reklamná akcia a ja musím zabezpečiť k sebe aspoň 5 ľudí, že budú prezentovať svoje výrobky a potrvá to najviac hodinu. Začal som v duchu počítať: prenájom bytu na propagačnú akciu, organizačné zabezpečenie, pozvanie hostí na vlastné náklady, teda pohostenie (káva, sušienky) a ak nepočítam vlastný čas, tak mi to vychádza cca na 35 € a to je za dva keramické nože (zadarmo) dosť. Keby to bola povedala na začiatku, mohli si ušetriť čas a telefónne poplatky.

Ako švajčiarske hodinky

Niekedy sa mi zdá, že všetko už bolo povedané, tak načo ďalšie slová. Výber wabovín z "lepších čias" je už na svete v tlačenej podobe. Mohol by som začať novú éru. Mohol by som zlikvidovať aj televízor v tejto miestnosti, lebo často ruší moje kruhy. Tak ako aj teraz, stupídnymi reklamami.Vypínam ho, lebo v prípade našich reklám neplatí to staré, že opakovanie je matkou múdrosti, ale práve naopak, opakovaním sa z pravdy stáva lož.

Nedávno som uskutočnil takú malú súkromnú štatistiku reklám na jednom z komerčných televíznych kanálov. Prebiehalo to tak, že som si zaznamenal celé vysielanie od 16. hodiny do polnoci. Potom som urobil niečo úplne opačné, ako zvyknem robiť pri bežnom zázname. Čo najrýchlejšie som prebehol programy a sledoval som len reklamné vysielanie. Veru tak, bolo to niečo otrasné. Dve hodiny nič iné, len reklamy, jedna horšia ako druhá.

Najhoršie bolo sledovať tie isté úbohé reklamy niekoľkokrát za sebou. Ale vydržal som. Tu sú moje štatistické zistenia:

- Za 8 hodín bolo odvysielaných 16 reklamných blokov, teda priemerne dva bloky za hodinu.
- Až na niekoľko výnimiek, bola dĺžka reklamného bloku 8 minút. Takmer presne, ako švajčiarske hodinky.
- Dĺžka úseku medzi reklamami bolo minimálne 7 minút, maximálne 50 minút, ale najčastejšie to bolo okolo 20 minút. 
- V tomto intervale 8 hodín bolo venované reklame približne 26 % vysielacieho času.

Najpôsobivejšie (na nervy) sú reklamné bloky zaradené niekoľko minút pred skončením filmu. Úžasný, aj keď veľmi priehľadný psychologický manéver. Zlaté verejnoprávne televízie, ako STV, alebo ČT, kde neprerušujú vysielanie programu reklamou. 

Nemám čas

Nemám na nič čas, to je dobrá výhovorka, keď sa človek nechá rozptyľovať všetkým možným a na poctivé blogovanie kašle. Teda, nie že by som chcel zanedbávať písanie, ale akosi mi to nevychádza. Ale už to hádam bude lepšie, lebo horšie už bolo.

Dnes som videl úžasný film Melódie môjho srdca v TV. Úžasný (alebo ja som mal úžasnú náladu) v tom zmysle, že to bolo o chlapcovi s mimoriadnym hudobným nadaním. A ešte niečo, bol výborne a presvedčivo zahraný, až tak, že v závere skoro skĺzol do filmového klišé. Šťastné konce sú už raz také, potešia nás a ak sú dobré, aj dojmú. Proste hudba a šťastný koniec príbehu nenechajú jedno oko suché. Asi mám hudobný deficit, musím to čoskoro napraviť. V minulých dňoch som odmietol zaujímavý klavírny koncert, nasledujúcu príležitosť si už nenechám vziať. Alebo, že by som si zahral na fujare?

Okrem pozerania filmu som dnes urobil aj jednu zaujímavú vec. Zahral som sa na čitateľa wabovín. Urobil som si výber z môjho blogového denníka, ktorý obsahuje 65 článkov uverejnených v rokoch 2006 - 2009. Je to taký pokus, čitateľský mini prieskum. Výtlačok posielam čitateľom mimo okruhu internetu na získanie spätnej väzby. Bolo to čítanie aj pre mňa celkom užitočné, lebo ma prinútilo urobiť na tých článkoch dodatočnú jazykovú korektúru a priznávam sa, že z textu vypadlo veľa trojbodkových koncov. Prechádzam na jedno-bodkové konce viet...
  :-)