Rozhovor

Všetko, čo sa týka rozhovoru všetci poznáme, je len otázkou, či sa tak aj správame. Aby som tu nehovoril len z vlastnej skúsenosti, odvolávam sa na myšlienky z tejto stránky (voľná interpretácia), ktorá sa odvoláva na Lexikón slušného správania.  

 

    Rozhovor je základná forma komunikácie, medzi ľuďmi. Má formu dialógu. Pri rozhovore sú všetci účastníci v rovnakom postavení. Rozhovor je teda striedavá reč, vzájomné rozprávanie...

 

    Je slušné dbať na formu rozhovoru, nemalo by sa hovoriť o veciach, ktoré sa môžu toho druhého dotknúť. Niekedy aj mlčanie je prejavom slušnosti... (na tichú domácnosť to neplatí).  

 

    Neslušné je obracať sa k spolubesedníkovi chrbtom alebo sa roztržito obzerať okolo seba. Je neslušné hovoriť s niekým tak hlasno, aby to počuli všetci naokolo, prípadne vzbudzovali pozornosť okolia. Nemusíme vždy súhlasiť s tým, čo nám hovoria, ale nemali by sme to vyjadrovať slovami:

 

                „To nie je pravda“, „To je nezmysel“, alebo dokonca „To je lož“.

 

Na to sú medzi slušnými ľuďmi, celkom iné výrazové prostriedky. Stačí povedať, že je to možno omyl, nedorozumenie alebo nepresná či mylná informácia... A vôbec nie je dobré hovoriť: "Ja viem ako si to myslel... (myslela)", lebo je to logický nezmysel. 

 

    A nakoniec ešte jedna rada: 

 

                Nie je umenie iba hovoriť, umenie je aj vypočuť si druhého... 

 

... počúvať s porozumením a nehľadať za počutým iné, domnelé "skryté" významy. 

 

    Ako vo všetkom, aj rozhovory môžu byť príjemné, ale aj také, ktorým by sme sa najradšej vyhli. No a čo nie je rozhovor? Hádam je to jasné z kontextu tejto úvahy. 

 

    V rozhovore musíme vedieť, s kým hovoríme, preto zároveň pozorne sledujeme partnera. Niekedy pri rozhovore nepremýšľame o jeho forme a o slušnosti vlastného vyjadrovania. Hľadáme skôr chybičky u partnera, prekrúcame jeho slová. 

 

    Často zabúdame, že nielen fakty a vypovedané slová hovoria o našom charaktere, ale hovorí o nás aj forma rozhovoru, "neštandardný" slovník, gestá a výrazy tváre. Často tak partner vidí viac, ako by sme chceli a môže to vnímať ako prejavený negatívny postoj. 

 

    V internetových diskusiách je to inak, tam ide len o slová, preto niektorí diskutujúci vkladajú míny do útočných a ironických viet úmyselne. 

 

    Rozprávajme sa často, aby sme to nezabudli a dajme do rozhovoru slušnosť. Vynechajme rozkazovacie vety, povely, príkre slová, jednoznačné tvrdé stanoviská a odsudzovanie partnera (v porovnaní s vlastným egom), vynechajme to, čo do rozhovoru nepatrí... 

 

 

 

 

Sankcie a tichá domácnosť

Čo sú to sankcie? No, ako ktoré. V definíciách na internete sú sankcie opísané hlavne ako pojmy z oblasti práva a ekonomiky. Je to zložité, tak radšej sa na sankcie, nepoučený z internetu, pozriem laicky, jednoducho na príklade zo života. 

Sankcie, ktoré majú trestať za nedodržiavanie práva sa môžu uplatňovať v oblasti, v ktorej sa dotknuté subjekty nachádzajú spoločne, či už ekonomicky, alebo v oblasti všeobecného práva. Hlavne v ekonomike sa zdá, že sankcie môžu mať aj opačný ako zamýšľaný efekt. Môžu v konečnom dôsledku "postihnúť" obe strany. Sankcie zvyčajne spôsobujú úbytok vzájomnej komunikácie, diplomacia odchádza. 

Sankcie medzi partnermi tiež postihujú oboch, ale silnejší vydrží viac a s tým počíta. Dalo by sa to demonštrovať na príklade partnerského vzťahu osôb, napríklad manželstva. Sankciou je aj tzv. "tichá domácnosť". Jeden sa rozhodne, že už nič nepovie, samozrejme ako protest, či potrestanie toho druhého, lebo mlčanie je vo vzťahu to najhoršie. Na dôvodoch nezáleží, lebo cieľom je trest s nádejou, že vyvolávača tichej domácnosti postihne menej, lebo sa cíti silnejším. V tom je čertovo kopýtko sankcie. 

Ak silnejší použije fyzickú silu, je to "domáce násilie", útok v oblasti psychiky sa posudzuje, ktovie prečo, inak (asi preto, že sa ťažšie dokazuje a ľahšie sa dá hrať, záleží na hereckých kvalitách herca). Tichá domácnosť v skutočnosti postihuje obe strany a ničí vzťah, lebo kde niet komunikácie, tam sa rodí zlo a odcudzenie. Je to vlastne vojna realizovaná zvláštnym "mierovým" prostriedkom (podobne ako diplomacia, len je to oveľa škodlivejšie). V partnerstve potom prídu na rad otázky položené v blogu "bronislavy" na blog.pravda.sk:

Kedy sa to vlastne pokazilo? Prestali spolu raňajkovať, prestali sa pýtať „ako sa máš?“, prestali sa smiať.  Partnerstvá sa nerozpadajú naraz, ale postupne, po kúskoch, keď problémy neriešia, len ich prehliadajú. 

"Sankcie" sú teda akýmsi záverečným dôsledkom rozpadu vzťahu doma, alebo aj vo svete. Dôležité je pozrieť sa na začiatok. Iné je to, ak tá "tichá domácnosť" vznikne úmyselne, ako taktický, či strategický úskok, ak nie je záujem problém riešiť, ale cieľ je vojna. 

Alternatíva: 

Komunikácia, rozhovor, diskusia, počúvanie s porozumením (o tom sa veľa hovorí, lebo nikto nevie, čo je to). Čo je rozhovor a čo nie je, o tom nabudúce (možno). 

Pre tých, ktorí chcú vedieť niečo z ozajstnej psychológie je tu kniha: Super-jednoduchá psychológia, ktorá vyšla v tomto roku vo vydavateľstve IKAR.

Priatelia

Ešte raz o priateľoch, lebo dobrého nikdy nie je dosť. To by sa dalo povedať aj o dobrých priateľoch, ale ja som skeptik, neexistuje priateľstvo v absolútnom zmysle slova (výnimky potvrdzujú pravidlo). Existujú priatelia, ktorí prichádzajú a potom odchádzajú, aby prišli ďalší, lebo človek nikdy nie je sám, teda aspoň na sieti Facebook a podobných. Spomínam si na kolegov z práce, na vynikajúci pracovný kolektív (BSP), boli sme priatelia, ale keď to skončilo, každý šiel svojou cestou. Niektorí do iných fabrík, iní len za svojimi miestnymi, domácimi a rodinnými cieľmi. 

Možno sa náš okruh aktuálnych priateľov zmenil, ale všetci, ktorí už raz boli, ostali v pamäti a v spomienkach. Tam sú najdôležitejší! Pribudli aj noví. V inom čase, v inom prostredí sa vyskytujú iní ľudia. Dnes nám pribúdajú priatelia, najčastejšie na fejsbúku. Akoby sa tam, na "sociálne" siete presunul  aj život. Bohužiaľ, okrem priateľov je tam už aj (a hlavne) politika a reklama a tieto dve komodity (komodita = druh tovaru) naozaj nie sú priateľské. Spoločnosť je rozdeľovaná práve na základe politiky aj prostredníctvom sietí, ktoré si paradoxne zakladajú na priateľstve.

Pripomenulo mi to knihu od Ericha Maria Remarqua z roku 1956 o následkoch (1.) svetovej vojny a kontrastoch v povojnovej nemeckej spoločnosti, ktorú práve čítam. Prekvapilo ma, ako sa opis vtedajšej nemeckej spoločnosti podobá tej našej (a nielen našej) dnešnej, aj keď doba je celkom iná - nie sme práve po svetovej vojne a inflácia (rozumu) ešte nie je taká veľká:

"... na tribúne rečnil o lumpoch, údere dýkou do chrbta, neporazenej nemeckej armáde a sľube našim mŕtvym hrdinom, že si ich budeme ctiť, že ich pomstíme a že znovu vybudujeme nemeckú armádu."  (E. M. Remarque, Čierny obelisk)

... 

Slovo Facebook sa dostalo do poslednej kodifikačnej príručky - do Krátkeho slovníka slovenského jazyka z roku 2020 v tvare fejsbúk, fejsbuk. 

 

 

 

Moc na svete

Náš svet je planéta Zem, je to tretia planéta slnečnej sústavy, ktorá vznikla pred 4,54 miliardami rokov. Je domovom rôznych druhov rastlín a živočíchov. Ľudstvo sa tu objavilo relatívne nedávno, ale vďaka schopnosti prispôsobiť sa a využívať prírodné zdroje stále rastie.

Čítam knihu s názvom "MOC", ktorá sa zaoberá históriou a vývinom spoločenstiev na Zemi od šimpanzov (naozaj) až po dnešných ľudí. Zaoberá sa hlavne tým, či moc (vedúce postavenie, alfa samce) mocných korumpuje, alebo do pozícií mocných sa dostávajú najčastejšie tí s prívlastkom "alfa". Je tu aj tretia možnosť, že tých mocných (aj skorumpovaných) si v demokratickej spoločnosti volíme my sami a sme za to zodpovední. 

Možno ich korumpuje ten pocit moci, príležitosť, možnosti (systém?), ale asi len vtedy, ak na to majú charakterové osobné predpoklady. Zaoberajú sa tým psychológovia (a psychiatri), robia rôzne "pokusy", pri ktorých testujú charaktery ľudí, ktorí majú záujem o moc a hodnotia tých, ktorí ju už reálne vykonávajú (vykonávali). Zaujímavo spracovaná kniha.

Súčasná ľudská spoločnosť je hierarchicky usporiadaná. Aj v pracovných kolektívoch by to bez vedúcej osobnosti ťažko fungovalo. Hierarchické usporiadanie vzťahov je základ modernej spoločnosti, pokusy o sociálnu rovnosť (asi) historicky zlyhali. Opakom hierarchicky usporiadanej spoločnosti je zrejme chaos. Aj celý svet je usporiadaný podľa toho hierarchického vzoru, teda sme fakt dobrí, ale prečo sú potom medzi nami vojny? Možno tiež pre to isté...

To je aktuálna otázka pre psychológov a bohužiaľ, len námet pre mnoho ďalších štúdií a vedeckých kníh.

(Brian Klaas, MOC. Je pravda, že moc korumpuje? IKAR, a.s. 2025) 

Že by nebolo

 Že by nebolo o čom písať? Aj to sa stáva, ale keď sa chce, vždy sa niečo nájde. Niečo vo vlastnom mikrosvete, či v globálnej hlave, alebo vo vesmíre. A keď už naozaj nič neprichádza, stačí si prečítať čo píšu iní. Nemyslím tým tzv. "mainstream", teda médiá hlavného prúdu, lebo tie netreba čítať, tie sú aj tak všade vo vzduchu ako hmla v zlom počasí. Treba čítať názory ľudí, nie novinárov (a hercov)... 

Vyzerá to ako oxymoron, ale čosi na tom bude. Nie všetci novinári však opakujú to isté čo píše "Pravda" a "Rudé právo" (názvy denníkov sú z minulosti a nemajú nič spoločné s tými, ktoré existujú dnes). Sú aj také, ktorým sa nadáva do "konšpiračných", miernejšie "alternatívnych", alebo len tak jednoducho, že šíria hoaxy (klamstvá a polopravdy). 

Otázne je vždy len to, kto je arbiter pravdy? 

Tak to treba vidieť a aké ciele tým sleduje. Alebo ide o nekalú konkurenciu? Napríklad, keď herec ohovára herca. Možno ide len o súboj názorov na spoločenské záležitosti a právo na názor má každý. Každý však považuje tú svoju pravdu za pravdu s veľkým "P". Akoby diskusia neexistovala... Ťažným koňom sa dávali klapky na oči, aby sa neobzerali a ťahali stále len tam, kam ich vedie pohonič. 

Občas sa vraciam k vete Milana Lasicu, že najťažšie je napísať prvú vetu a potom to už ide. Takže po úvodnej otázke "Že by nebolo o čom písať?" to išlo samé od seba a teraz by som mal začať písať ja. Medzičasom som si vypočul rozhovor s Romanou Tabak o divadle. Tiež o tom ako bola v SND na predstavení s Annou Netrebko. a videla aj ten "zverinec" (ako sa vyjadrila) pred divadlom. Proste hanba, že škoda o tom písať (nebol som tam). Len toľko, že z vyjadreniami Romany som na rovnakej vlne a zdá sa mi, že Romana je perfektná. 

Tak toto nebolo z môjho mikrosveta, skôr v dotyku s glóbusom. Často sa zamýšľam nad psychológiou davu, zrejme sa človek v dave cíti dobre, je súčasťou niečoho veľkého, aj keď sám je maličký a z vlastnej vôle by sám nikdy s tým, čo dav vyjadruje možno ani nesúhlasil. Psychológia davu je špeciálny vedný odbor, do toho mi nič, len tak na prvý pohľad, keď vidím prejavy davu, vždy sa zamýšľam nad tým, čo (a kto) je za tým? Lebo za každou revolúciou je vždy vodca, podobne ako za každou vojnou. A o tom potom, nabudúce a možno aj o iných sférach.

oxymoron -u m. lit. vyjadrenie obsahu spojením dvoch navzájom sa vylučujúcich pomenovaní (napr. chudobný boháč)

arbiter -tra m. (arbitra -y ž.) ‹l› kniž. rozhodca sporu (vybratý stranami); autoritatívny posudzovateľ, sudca...

Normalizácia opäť (slová, slová)

"Vo vyváženej spoločnosti musí po každej ne-normálnosti prísť normalizácia."

Krátky prehľad správ z internetu hovorí, že sme niekde na rozhraní (už veľmi dlho).  Nadpis je tučným písmom, motto kurzívou, ale telo textu je normálnou  veľkosťou "normálne". To je vyvážený princíp, aby sa texty dobre čítali. Obsah a myšlienky sú však najdôležitejšie. Pozrime sa, čo dne a denne píšu iní...

 

"Kolíková: Návrh ústavnej zmeny KDH, že rodičmi sú len matka a otec, by spoločnosť polarizoval."

        Rodič je ten, ktorí rodí a vychováva, nikdy inak... Práve opak spoločnosť polarizuje.

 
 "Spýtaj sa svojej ženy, ona ti povie, kto si." (Laitman), alebo "Keď potlačíte smútok, potlačíte aj radosť"  (Bronislava)

         Mohli by sme to aj otočiť: "Spýtaj sa svojho muža, kto si (aká si)." Smútok a radosť sú vždy výsledok niečoho..."

 "Ako Róm z juhu Slovenska som nikdy nezažil rasizmus." (Csicsó)

        Tak to má byť, to je normálne.

 

A múdri sa vyjadrujú jasne: 

        "Všetko je v našich hlavách. Ide o naše obrazovky, naše myslenie a naše vnímanie pravdy..." (Michael Miklaucic)

Ako všetko, aj múdrosti sa dajú relativizovať: "„Tvrdenia bez dôkazov možno odmietnuť aj bez dôkazov.“ (Dawkins)  Na záver ešte dve múdrosti:

  

„Dezinformácia nie je samostatná lož. Je to lož s účelom – zmanipulovať myslenie.“ (Chomsky)

„Keď raz naučíš ľudí veriť nezmyslom, uveria už čomukoľvek.“ (Voltaire)

 

 Na skutočný záver, ako pointu už len jedna múdrosť " O sexe sa hovorí tak často, že nadobúdam dojem, že naozaj jestvuje." (Javorský)

         Kedysi sa tak často hovorilo o socializme, až sme uverili, že existuje. Dnes sa často hovorí o demokracii a už skoro veríme, že existuje.

 

Amen

Žiadna búrka a povodeň nie je večná, po každej sa rozbúrené vody utíšia, pena opadne a prietok vody v rieke sa normalizuje.

Anjeli v hlave

 Heslá sú výkriky, keď myšlienkam dôjdu argumenty. (V. Javorský)

 Vedci radi skúmajú všetko neznáme. Niektorí ľudia vraj majú v hlave akýsi "anjelský vzor" a tvrdia, že vidia rôzne nadprirodzené bytosti, vrátane anjelov. 

Že niekto vidí niečo, čo iní nevidia, ešte nemusí znamenať, že tí druhí mimo nich sú zaslepení. Najmä v politickom zmysle to môže znamenať aj presný opak. 

 

Doba pokročila

"Doba pokročila, krčmové reči nahradili blogeri a youtuberi..." (T. S.)
  Dodávam, že vo väčšej miere ich praktizujú diskutéri pod článkami.

Je to paradox, ale kto prestal chodiť do krčmy, inú možnosť nemá. Spoločnosť je tak názorovo rozdelená, že nemá zmysel o politike debatovať ani v rodine... Veď do roka a do dna, ako povedal Kozina Lomikarovi - "hin sa ukáže" a to platí aj v politike, pravda vypláva na povrch. Tým nemyslím nič konkrétne, žiadne konkrétne osoby, lebo aj v krčme sa diskutuje o všetkom a o ničom a je celkom jedno, kto sedí oproti. A  pritom tam sedávajú tí najväčší odborníci na všetko (u blogerov detto). Po záverečnej si nikto aj tak na nič nespomenie. Reči sa hovoria, chlieb sa je a pivo sa vychutnáva.

Každý si občas kladie otázku, prečo práve ja, prečo práve teraz a prečo práve tu? Len občas vieme odpoveď. Tomu sa hovorí osud, aj keď ten ako predurčenie (vraj) neexistuje. 

Otázkou je, kedy príde záverečná na blogerov a youtuberov? Možno to skončí, ako vždy - ako pre koho. Kedysi, keď sa voda sypala a piesok lial, sa hovorilo:  "Ak hovoríš, tak nepíš! Ak píšeš, tak nepodpisuj! Ak podpíšeš, tak sa nečuduj!"  Ako je to dnes a ako bude zajtra? Možno bude ako (ešte) nebolo...

Čo "vraj" o našej dobe píšu iní?

- V Čechách zavedú povinnú angličtinu od prvej triedy ZDŠ. Za protektorátu sa učila povinne nemčina, za socializmu ruština (od štvrtej), a teraz angličtina. (blog.pravda) ... (Koľko jazykov máš, toľkokrát si človekom...)

Základná škola je miestom, kde sa človek môže naučiť najviac a najľahšie... Ja som sa začal učiť angličtinu keď som mal 50 rokov a som aj za to vďačný. Ruštinu sme sa učili od štvrtej triedy ZŠ. V praxi som ju príliš nevyužil, raz som dokonca na jej slabú znalosť doplatil (bolo to v krčme), inak prispela len k lepšej orientácii v "teréne". Nemčinu nás učili neskôr 3 roky ako nepovinný predmet, jej praktický dopad na život bol menší ako neskôr u angličtiny, ktorú som sa aktívne učil v podstate len 3 mesiace (som taký nedouk, ale vo svete sa už nestratím...). Dôležité bolo, že som dokázal vnímať "ducha" toho ľudového jazyka. Angličtín je vraj na svete veľa (učil som sa americkú) a niekedy sa (vraj) nedohovorí Američan s Londýnčanom. Asi tak, ako náš Záhorák s Východniarom... Veľkú úlohu v mojej angličtine zohrali počítače a software, s ktorým som pracoval. Svet počítačov sa odvtedy neskutočne rozšíril, bez neho by sme nemali čo držať v rukách a nestali by sme sa blogermi, či youtubermi (to ako by nám zakázali chodiť do krčmy).

- Ľudia na internete píšu často a podľa ich niektorých výlevov v článkoch a komentároch vidieť, že sú tam aj vulgárni nadutí agresívni obmedzenci a hulváti toho najhrubšieho zrna (najčastejšie v diskusiách). A potom sa čudujeme, že sú medzi nimi aj schopní všetkého. Samozrejme, ak to takto niekto napíše, je jasné, že on medzi takých nepatrí (nechce patriť...).

Nabudúce: esej od umelej inteligencie AI – Aria

  

 

Vojny

Ľudská história je bohatá na vojny. Vojny nutné na prežitie, vojny na získavanie nových území, národov, otrokov, alebo len tak ako pokračovanie politiky... Najprv sa bojovalo systémom „muž proti mužovi” (neskôr kôň proti koňovi a rytieri i kone sa chránili brnením). Pri "moderných" veľkých vojnách bojovali armády vojakov proti armádam vojakov. Utvorila sa frontová línia, bojovalo sa zo zákopu proti zákopu. Potom prišli na rad tanky a iná technika, bol to tank proti tanku, kanón proti kanónu, lietadlo proti lietadlu. Umierali vojaci a v zázemí strádala ekonomika chorá preorientovaním na výrobu zbraní. A múzy mlčali. 

Dnes síce existuje akási frontová línia, ale bojuje sa aj bez nej, zo zázemia do zázemia... Vojaci sú v maximálnom bezpečí ako operátori "dronov" a bezpilotných lietadiel (pilotov by bolo škoda). Aj rakety lietajú ako bomby. Vojaci útočia z bezpečia krytov na ciele ďaleko za frontovou líniou. Aj tí na línii sú dokonale vystrojení, hádam majú aj nepriestrelné vesty. Do vojny sú zapojené "obranné" ekonomiky všetkých zúčastnených. Do "práce" vojakov sú zapojené všetky pozemné aj vesmírne technické prostriedky. Vojenská technika sa najlepšie overuje v praxi, teda vojna je súčasťou "inovácií" a v tom je riziko technického pokroku. Doma (si myslíme, že) sme v bezpečí, kým niekoho kdesi nenapadne, že môže beztrestne potrestať aj nevinných... Niektorí už vraj majú pripravené podzemné kryty so zásobami na prežitie...

Keď hovoríme o vojnách, treba spomenúť aj ich nedávne a súčasné formy. Pamätáme si ešte "studenú" vojnu, v ktorej nepadlo veľa výstrelov, ale boj medzi ekonomickými sústavami bol tvrdý a nezmieriteľný. Okrem toho existoval tzv. "tretí svet", ktorý sa učil od "vyspelých civilizácií". Najnovším vynálezom je tzv. "hybridná" vojna, ktorá môže byť aj zástupná. Bohvie čo je to, alebo je to všetko, čo nám napadne. Často sa o tom hovorí, napríklad aj vo Wikipédii:

(stručne) "Hybridná vojna je vo vojenskej stratégii zmes konvenčnej vojny, nekonvenčnej vojny a kybernetickej vojny..."  

Hurá, máme počítače, techniku, ale aj vesmír...  

Podľa tejto definície je "hybridná vojna" akýsi vojnový "voľný štýl". V športe dáva voľný štýl zápasníkovi takmer úplnú voľnosť záberov, v hybridnej vojne, zdá sa, nie sú žiadne obmedzenia. 

Úplne nakoniec spomeniem, že sú aj vojny "svetové", ale aj lokálne, obmedzené, neobmedzený terorizmus a iné špeciálne vojenské operácie, ale v lepšom prípade to môže byť aj vojna diplomatov. Len nukleárnu vojnu by som do zoznamu vojen nezaradil, aj keď v tej poslednej (?) svetovej bola trochu naznačená.      

Ako pointu na záver dávam (aby bola sranda) výrok Vlada Javorského z blogu: 

-    Nespomínam si, žeby za ostatných sto rokov skrachovala nejaká zbrojárska firma. 

p.s. Všetko tu je len laická úvaha pozorovateľa sveta a ľudstva. Riaďte sa v živote vlastnými vedomosťami a skúsenosťami... ale pozor na zdroje informácií.

 

Dotkol som sa hviezd

Hviezdami voláme tie objekty, ktoré žiaria vysoko na nebi a sú pre nás obyčajných pozemšťanov nedosiahnuteľné. Niektoré sa však na svojej dráhe ocitnú aj v našej blízkosti, alebo sa obyčajný človek povznesie na ich úroveň (vo fantázii, duchovne). Moje hviezdy som stretával vždy náhodne a náhodám vďačím za všetky tie vzácne stretnutia. K niektorým sa môžem vracať cez svoj archív spomienok. Pamätám si na stretnutia, s mojimi hviezdami, ale zväčša je to jednostranné, ja ich mám v pamäti a oni ostávajú v blaženej nevedomosti o stretnutí so mnou.

1958 - Bol som na premiére filmu Túžba (Vojtech Jasný, Jana Brejchová). Bol to debut Vojtecha Jasného v oblasti celovečerných filmov, originálny názov filmu bol "Touha". Bratislavská premiéra bola v kine Slovan (ak sa nemýlim), neskôr to bolo divadlo West a teraz už neviem, dávno som tam nebol. Prítomní boli herci aj režisér Vojtech Jasný. Pamätám si dobre na Janu Brejchovú, to bola dlho naša hviezda. Pred filmom bol, ako to bolo vtedy zvykom, kultúrny program. Zaujal ma najmä dynamický prednes Wolkrovej básne "Balada o očích topičových" „... Antoníne, topiči elektrárenský, do kotle přilož!“ hrmelo z pódia.

Jozef Banáš, spisovateľ, od ktorého som prečítal niekoľko kníh, bol na besede o svojich knihách v kúpeloch Dudince. Veľmi zaujímavé rozprávanie, kúpili sme si na pľaci 4 jeho knihy. V diskusii som reklamoval, že nespomenul svoju zbierku poézie. Priznal sa, že na ňu zabudol... Potom, po niekoľkých mojich recenziách jeho kníh, sme sa stretli párkrát, aj s Adelou raz na výstave keramiky jeho manželky. Posledné stretnutie bolo v kaviarni divadla Štúdio L+S, ktoré dopadlo trochu "nepredvídane".     

Fotograf Juraj Bartoš mal zaujímavú výstavu svojich fotografií (2009/09/18) v Bratislave, tam som mal príležitosť stretnúť sa so Stanislavom Štepkom, Magdou Vašáryovou a ekológom Mikulášom Hubom a ďalšími. Zaujímavé fotografie z minulosti. Všetkých pozdravujem.

So vzácnou pani fotografkou som sa stretol ešte raz v Bibiane.

Fantastické bolo stretnutie s Radimom Uzlom v Karlových Varoch. Naša skupinka stretla skupinku s Radimom a keďže sme sa poznali (jednostranne z TV relácií), pozdravil som ho a vznikol z toho krátky príjemný rozhovor. Úžasný človek, bral to úplne prirodzene.  Ostávajú spomienky na vzácnych ľudí...      

- 

Cesty za zdravím

Nedávno som absolvoval krátky rozhovor so susedom na priedomí. Bol si zafajčiť (lebo je ešte mladý). Ja som dal definitívnu bodku za fajčením v deň svojich 40. narodenín a dobre som urobil. Mohlo to byť aj skôr, mal som dvakrát výpadok z fajčenia, že som nefajčil celý rok, ale vrátiť sa k tomu bolo (v tom čase) veľmi ľahké. Dnešné (parné) elektronické cigarety, to je niečo strašne škaredé. Mne to pripadá, ako by sa fajčiar vrátil do čias parných lokomotív.

Na úvod som zašiel príliš ďaleko do histórie. Náš sused našťastie nefajčí tie moderné chemické vyvíjače pary, ale klasické cigarety. Neviem, akú značku, ale to už ani nechcem vedieť. Na zábradlí má špeciálny popolník, ktorý je stále plný. Pozitívom je, že nefajčí doma (ako my, kedysi), ale na čerstvom vzduchu pred domom (a čo zelený údel?). Aj tak sa trochu čudujem, keďže je zdravotník a dokonca pracuje v  RZP (112). Debatovali sme len krátko, lebo sa ponáhľal na nočnú. Aktuálne zdravotnícke problémy sme nerozoberali, aj tak to vždy skončí na zvýšení platov a všetko je jasné.

Moje skúsenosti s lekármi, aj so sestričkami a vôbec so zdravotníckymi zariadeniami sú na 99 % pozitívne. Dokonca si rád posedím aj v čakárňach u lekárov, tam sa dajú zbierať zaujímavé námety na krátke poviedky, alebo len tak na uvažovanie o živote. Pre môjho suseda zdravotníka som vybral z wabovín zopár starších článkov o doktorských čakárňach, o lekároch, sestričkách a podobne:  

Kladivo na virózu  (2008)
S príchodom voľných dní prišla na mňa viróza. Ohlasovala sa miernymi príznakmi už v práci, ale včera vrcholila. Povedal som si, že potrebujem pokoj a teplý čaj s energetickými prísadami, tak som si vzal voľno aj na piatok a kurírujem sa...

3 plus jeden  (2007)
Čože je to päťdesiatka... Spievaval si kedysi F. K. Veselý. Niekedy si človek vypočuje aj to, čo nechce. Čakal som dnes u lekára, keď sa spoza rohu ozvalo hlasné zvítanie dvoch starých známych. Cestovali spolu v autobuse, ale spoznali sa až v čakárni, tak si vymieňali dojmy zo stretnutia...

Kontrola  (2012)
Bol som u doktora, veď každý tam raz musí. Nebol to obyčajný lekár, ale špecialista. Keď prišla reč na poisťovňu, upozornil ma, že v prípade zmeny špecialistu sa najprv musím od neho odhlásiť. Nerátam so zmenou, veď ani nemám dôvod, má sympatickú mladú sestričku, tak prečo pokúšať osud. Pravdou je, že som sa zatiaľ nepreukázal žiadnou pozornosťou a napriek tomu ma majú radi. Teda aspoň tá sestra, dúfam...

Všedný deň  (2009)
A je to tu, konečne začínajú všedné dni. Už ma nerozhádže ani voľba prezidenta, lebo mi je to všetko jedno, zapovedal som sa, že sa už s nikým nebudem hádať, ktorý kandidát je lepší, alebo krajší (vsjo jásno, načem bukvy?). Nebudem už robiť pozitívnu propagáciu žiadnemu z nich, taký pozitivista neexistuje...

Extrakcia  (2009)
Práve som si prečítal článok istého zubára z Austrálie, ktorý tvrdí, že zuby si treba umývať hneď po každom jedle, aspoň 3 - 4 minúty a po umytí (čistení) nevyplachovať vodou. Skúsil som si predstaviť, život bez chuti z jedla počas siesty, bez tých odložených zbytkov mäsa na špici špáradla, ale zároveň som si predstavil aj toho človeka, povolaním čistič zubov a húfy zubných lekárov a dentistov, žijúcich na hranici chudoby...

Experimentálny dôkaz  (2009)
Ráno som bol v nemocnici na preventívnej prehliadke, ale do 14-tej hodiny som sa k svojej lekárke nedostal. Nakoniec vyšla sestra, že doktorka je už unavená a končí, ale že príde jej syn, ktorý je tiež lekár a bude pokračovať on. Tak som čakal ďalej, až kým ma doktor nezavolal. Zvláštne bolo, že to bol urológ a všetci mu hovorili súdruh doktor...

Na margo DPH

 Mnohí tí, čo píšu na internete a takmer všetci notorickí diskutéri sa už vyjadrili k zvýšeniu DPH na knihy, tak to skúsim aj ja, ale tak nejako inak, porovnávaním. Kritici DPH na knihy zrejme veľa čítajú, a možno ani nie. Knihy môžu byť aj výstavné exponáty v obývačke, ako domnelý doklad o vzdelanosti. Podľa ohlasov sa zdá, akoby naše vydavateľstvá  nestačili knihy vydávať. Chodiť do knižníc kvôli knihám je dosť nepohodlné.

Pozrel som sa radšej našu knižnicu v obývačke, ktorá reprezentuje knižné vydavateľstvá minulosti a je tak trochu reprezentačným výberom tej doby. Máme plno kníh ešte z čias, keď boli knihy naozaj drahé (alebo, ako sa to vezme). Tak som skúsil na ilustráciu vybrať 11 "štatistických" kníh do tabuľky. Vtedy ešte boli v tiráži kníh všetky údaje, vrátane  nákladu a ceny:

Ťažko posúdiť, či boli vtedy knihy drahé, alebo nie. To musí každý sám podľa seba posúdiť. Vždy je to relatívne, alebo "ako pre koho". Ako mladá rodina sme kupovali asi tak 5 - 6 kníh za rok (cca 100 Kčs). Väčšinou to bolo z edície SPKK, kde sme si vybrali knihy z edičného plánu na celý rok a v priebehu roka postupne prichádzali po jednej, ako vyšli. Knihy, ktoré sme si objednali, sme v priebehu roka aj prečítali... Zvláštnou edíciou bola kvalitná poézia v českom "Klub přátel poezie" Naše portfólio čítania dopĺňal "Mladý svět"a Svätovojtešský kalendár.

Tak sa mi zdá, že vláda zabudla na časopisy. Tam by neškodilo zvýšiť DPH, možno by to malo vplyv na kvalitu obsahu. Tiež dodnes kupujeme časopisy (odborné, krížovky, humoristické, spoločenské a TV program) za približne 40 € mesačne. Bohužiaľ, hlavne tie spoločenské sa nápadne podobajú na niektoré TV seriály, časté reprízy omieľaných informácií a "vedomostí". 

Ešte tu mám doplnok k "štatistickej" tabuľke o knihách minulosti: 

Po zohľadnení hrubého mesačného príjmu v príslušných rokoch, v pomere k cenám kníh, mi vyšlo, že ceny kníh boli vo výške cca 1% z tohto priemerného príjmu. Nedokážem to porovnať s dneškom, lebo dnes je fantastický rozdiel v príjmoch. Pre bohatých DPH reálne nič neznamená a dôchodcovia? Tí už majú väčšinu svojich kníh prečítaných.   

Od roku 1991 do 2023  sa pohybovala priemerná mzda na Slovensku od 125 € po 1430 €. Ceny bežných kníh sa dnes pohybujú od 15 do 20 €. Ak zoberieme tú hornú hranicu a rok 2023, tak cena knihy je priemerne 1,3 % z priemernej mzdy. Priemerný starobný dôchodok je 576 €, tak pre dôchodcu stojí priemerná kniha skoro 3,4 % z dôchodku. 

Ak berieme do úvahy to, čo som napísal vyššie, že dôchodca už má väčšinu kníh prečítaných, tak sa to dá vydržať. Ak berieme do úvahy aj to, čo sa dnes v knihách píše (a vydáva), tak dôchodca to všetko už má zažité a možno aj vo vyššej kvalite.   

Nová Utópia

 Doba pokročila, krčmové reči nahradili blogeri a youtuberi... (Tomáš Stanislav)

Názov „utópia“ pochádza od Thomasa Mora, ktorý napísal dielo „Utópia“. Utópia je "nejestvujúce miesto" podľa súboru predstáv o budúcich ideálnych stavoch spolužitia ľudí v ideálnom usporiadaní spoločnosti. Prvotným vzorom pre  všetky utópie je Platónovo dielo „Štát“. Utopický žáner sa neskôr stal populárny v literatúre i vo filme. (wikipédia) Platónovo dielo "Štát" som nečítal, ale skúšal som si predstaviť, ako by mohla taká "Utópia" vyzerať na základe našej aktuálnej reality a situácie ľudstva, ktorá vôbec nie je ideálna. Logicky som sa dostal do kategórie žánru sci-fi.  

Začnem napríklad takým "moderným" výrazom "Green Deal". Ten by mal byť východiskom k záchrane sveta. Príznačné je, že sa hovorí o záchrane sveta a myslí sa tým (zdá sa), obetovanie ľudstva na záchranu planéty (ak ľudstvo spôsobuje otepľovanie, treba začať tam...). Nebudem sa hádať o tom, prečo vznikol problém s klímou, prečo má byť všetko zelené (len stromov je stále menej). Za vinníka je označovaný CO2, tak proti nemu bojujme! V Utópii je to dobré východisko do budúcej ideálnej spoločenskej dohody a zhody. Zelená agenda má však zmysel, len ak zachytí všetky oblasti života spoločnosti, teda aj techniku a technológie, ale nie v zmysle ich zničenia. Zelená agenda by nemala ubrať zo životnej energie ani zo životnej úrovne spoločnosti, či jednotlivca. Zdá sa, že je to v konečnom dôsledku oxymoron, ale v Utópii je možné všetko. 

Malá vsuvka k problému: Čo tak začať armádami a zozelenieť vojny? Začať vojenskými autami, tankami, lietadlami. Koľko fosílnych palív ide na vojny? Nehovoriac o energii potrebnej na výrobu zbraní... Keby "zelený údel" prerobil tanky a obrnené vozidlá, či lietadlá na baterky, CO2 by bledlo od závisti... Aj na výrobe výbušnín (to je tiež energia), aj na ich použití vo vojne by sa poriadne množstvo CO2 ušetrilo. Samozrejme, energia nie je z luftu, treba ju z niečoho dostať, premeniť, lebo zákon o zachovaní energie hádam ešte platí (energia nevzniká a nezaniká, ale sa len premieňa z jednej formy na druhú) Riešením je hľadať voľnú energiu. Premena energie a jej spotreba však spôsobuje aj jej úniky vo forme tepla a to má za následok otepľovanie... A stále sme v slepej uličke aj s Utópiou.   

Vývoj techniky a technológie trval storočia, aj ich presmerovanie do inej kvality tiež bude reálne asi trvať storočia. V oblasti súkromných vozidiel to už začalo, elektrifikuje sa doprava na preplnených cestách, aj keď trochu nepremyslene, lebo plné uplatnenie elektrických áut v rozsahu v akom sú dnes na cestách benzínové a naftové, by si vyžiadalo "presun" energie z oblasti fosílnych palív (alebo jadra) do oblasti výroby elektriny. Elektrina zo "zelených" zdrojov s takou kapacitou a pohotovosťou nie je a možno ani nebude k dispozícii. Znamenalo by to aj podstatne iné (väčšie) a "nárazové" zaťaženie elektrických rozvodných sietí a infraštruktúry. Všetko sa dá zariadiť, ale je na to potrebný čas. Aj v Utópii.

Zelená budúcnosť bude mať výrazný vplyv na vzťahy a spoločenské správanie ľudí a to sa nedá tak ľahko zariadiť ani v Utópii. Tie cesty sú tvrdé. Trvá to dlhšie, ako vymyslieť novú technológiu, či techniku. A v tom je problém. S ľuďmi je stále nejaký problém... Nechajme teda utópiu tam kam patrí (umelecké žánre pre pobavenie). Utópia je nerealizovateľná, je to ako "perpetum mobile" v ľudských vzťahoch. Vymyslime niečo prevratné, vesmírne. Veru, zabudol som na vesmírne lety. Tiež potrebujú energiu a nie málo. Nemám riešenie. Zatiaľ sa tešme z problémov starého dobrého sveta, lebo podľa vedcov (a podľa superpočítača)  vraj náš svet môže zaniknúť už o 250 miliónov rokov... Podľa iných vedcov tu budeme "ešte jednu miliardu rokov" a to už stojí za to snažiť sa žiť v súlade sprírodou...

80 rokov

Nie, nejde tu o moje okrúhle výročie, ale o nedávne 80. výročie začatia SNP. Už dávno som v (S)TV nepozeral oficiálne prejavy tak dlho ako teraz. Napriek tomu, že boli oficiálne, boli ľudsky zrozumiteľné a to sa dalo počuť naposledy v 68. roku a odvtedy dlho nič podobné. Dúfam, že to neskončí ako vtedy zásahom "spriatelených" armád. Zdá sa, že tie najviac "spriatelené" by boli v prvom slede, tak ako vtedy, ale stačilo spomienok na minulosť, dôležitá je budúcnosť. 

Vydržal som pri týchto oslavách sledovať dokonca aj 2,5 hodinovú vojenskú prehliadku. Moskva nám ju iste závidela... Keď si to tak spočítam, naša armáda (cca 3000 vojakov) plus zastúpené malé jednotky NATO, tak potom to netrvalo až tak dlho. Trochu mi vadilo, že sa tá kolóna pestrej zmesi vojenských útvarov a armádneho vybavenia vlečie tak pomaly. Keby boli trochu zrýchlili, mohli tú prehliadku skrátiť na polovicu. 

V každom prípade, nová STVR si zaslúži odo mňa prvú veľkú pochvalu za zvládnutie tohto dňa. Všetko bolo vyrovnané, vyvážené a pekné. Bola tam aj hra na city, aj informačná náplň. Konečne vieme, kde sú dislokované naše vojenské útvary... Nebudem ich menovať, všetko bolo v komentároch. Chýbalo mi trochu viac informácií o cudzích vojakoch u nás, napríklad počty, umiestnenie a tiež druh vojska, v čom nás chránia a s akou technikou (vojenské tajomstvo?). 

Tak už teda opäť máme dve stíhačky a dokonca vraj aj s našimi pilotmi, ktorí sa predviedli nad hlavami divákov po paráde s vlajkovými výsadkármi. Zdalo sa mi, že helikoptér bolo málo, ale asi som z daného uhla obrazovky nevidel všetko. Gala večer som už nepozeral, ale videl som "práskanie" bičmi. Súhrnne môžem povedať, že to bol nezvyčajne pekný deň, ktorý mal perfektne premyslený scenár a jeho realizácia bola do najmenších detailov účinná.    

P.S. 

Toto nepíšem preto, aby som sa zaradil do húfu tých, ktorí o oslavách 80. výročia SNP píšu tak, či naopak, ale píšem to len preto, aby som si zaznamenal môj (a nielen môj) dobrý dojem, že náš život sa normalizuje (to nemyslím ako frázu) a nadobúda postupne vyváženú formu. Dúfam.

Zvláštna uhorková sezóna

Je rok 2024, ale o uhorkách a ich sezóne som už písal viackrát a držím sa stále svojho presvedčenia z roku 2014: "Mám celkom rád uhorkové sezóny, keď sa práve nezačína žiadna vojna." (Bohužiaľ, neskončila sa tá, ktorá začala pred dvomi rokmi). Budem radšej, keď každý rok príde len nová uhorková sezóna a nech sa tak stane a nech naše múzy nikdy nemlčia. Táto uhorková sezóna nezačala dobre, aj keď naše sezónne kvasené uhorky už pomaly dochádzajú k stavu chuťovej dokonalosti.

Zdá sa, že naše a nielen naše médiá nemajú žiadanú uhorkovú sezónu, lebo sú plné inej udalosti, ktorú rozoberajú sprava, zľava, spredu aj odzadu... Ale o tom radšej pomlčím, netreba nosiť drevo do lesa. Tu by už mala prísť pointa mojej krátkej uhorkovej glosy, ale už som ju vlastne vyčerpal v úvode, tak nič, len nech je ďalej "pekne a veľmi teplo"... Tak mi napadlo včera, keď som vyšiel z nášho (teda nie naozaj z nášho, ale je najbližší) klimatizovaného supermarketu a obliala ma horúčava, že už by mohli na nebi prestať kúriť a trochu to tu zmraziť... 

8 smrteľných hriechov civilizácie

Ďakujem svojej dcére Ivete,
že mi odporúčala prečítať si túto knihu.

Konrad Lorenz, OSM smrtelných hříchů civilizace.
Vyšlo v nemeckom origináli v roku 1973, 2005 vo vydavateľstve Piper Verlag GmbH, Mníchov
Do češtiny preložil Petr Příhoda 2014, vydavateľstvo LEDA, s. r. o. 2014

Netvrdím, že je to ľahké čítanie, ani to nie je príliš optimistický pohľad na našu civilizáciu, lebo všetko vidí jasne a v súvislostiach vývoja. Je písaná v odbornom štýle, preto netvrdím, že som všetkému rozumel, ale podstata myšlienok tejto knihy je tak jasná, že ich nie je možné nepochopiť. Niektoré pozoruhodné myšlienky by som rád uviedol, tak sa pokúsim vybraté citácie voľne preložiť do jazyka "wabovín".

Napríklad o konzervativizme a mládeži:

... krajne konzervatívne uchovávanie toho, čo už bolo raz úspešne vyskúšané je životne dôležitou vlastnosťou mechanizmu, ktorý v kultúrnej evolúcii plní úlohu analogickú úlohe "genómu" vo vývoji druhov. Zachovanie doterajších skúseností je totiž dôležitejšie, ako získavanie nových...

... K veľmi škodlivým dôsledkom vedie chybné presvedčenie, že len rozumovo pochopiteľné, alebo len vedecky dokázateľné patrí k trvalým vedomostiam ľudstva. Tento názor povzbudzuje "vedecky osvietenú" mládež, aby hodila cez palubu ohromnú zásobu vedomostí a múdrostí obsiahnutých v tradíciách každej civilizácie...  

... Každý, kto je presvedčený, že to všetko (čo bolo) už neplatí, si pestuje nebezpečnú ilúziu, že veda môže vytvoriť celú kultúru so všetkým a prakticky z ničoho, len pomocou púheho rozumu. Táto predstava je len o málo menej slabomyseľná ako názor, že naše znalosti už stačia k tomu, aby sme dokázali zlepšiť ľudstvo zásahmi do jeho genetickej výbavy. 

... V postoji mnohých príslušníkov mladšej generácie k rodičom nájdeme značnú dávku  prezieravého pohŕdania, ale ani štipku zhovievavosti. Revolta modernej mládeže je nesená nenávisťou veľmi podobnou tej najnebezpečnejšej a ťažko prekonateľnej - nenávisti nacionálnej. Inak povedané, dnešná mládež reaguje na staršiu generáciu rovnako, ako kultúrna, či etnická skupina reaguje na skupinu cudziu, nepriateľskú...

Toto je len malá ukážka, náhodne vybratá z knihy, ale podobných hlbokých myšlienkových úvah je v knihe veľa a sú až podozrivo aktuálne. Je tam dosť aj o ľudských vojnách, o ekonomickej situácii a veľa iného vhodného na pozorné čítanie a zamyslenie sa nad osudom našej (západnej) civilizácie, ergo ľudstva... 

Dozvedieť sa pravdu o sebe, pri pohľade do zrkadla je užitočné. Táto múdra kniha je vhodná aj ako základ ďalšieho štúdia. Niektoré pasáže, vlastne celá kniha, sú odlišné od politiky, ktorá dnes ide akosi mimo realitu do štádia voľného pádu samo-dôležitosti jedinej civilizácie. Možno existuje alternatíva... Skúmanie príčin a následkov môže čo-to napraviť. Čítajme múdre knihy a verme budúcnosti.    

Konrad Zacharias Lorenz (1903 - 1989) bol rakúsky zoológ a ornitológ. Zakladateľ modernej etológie, nositeľ Nobelovej ceny za fyziológiu alebo medicínu z roku 1973 za štúdium správania zvierat.

Aktualizácia - k záverom (10.7.2024):

Zdá sa mi, že je dôležité uvedomiť si v súvislosti s touto knihou, že Konrad Lorenz písal svoju knihu v roku 1973, keď ešte existoval Sovietsky zväz a tzv. Východný blok, čo je trochu iná situácia sveta ako dnes. Ako na tom teda sú aktuálne jednotlivé (Lorenzove) hriechy ľudstva dnes? 

1- Z hľadiska "preľudnenia" sa nič nezmenilo...
2- Devastácia prostredia v zásade pokračuje, ale existujú snahy čo-to spomaliť, napraviť, ale to je Sisyfovská práca.
3- Beh o závod so sebou samým - sa stále zhoršuje, v tomto sme asi nepoučiteľní.
4- Vyhasnutie citov presne ako predchádzajúci bod.
5- Genetický úpadok - to neviem posúdiť, to je asi beh na dlhšie trate.
6- Rozchod s tradíciou pôsobí stále, ale myslím, že je to zámer. Nedostatočne dospelá mládež je ľahšie ovládateľná a "použiteľná" na akékoľvek ciele.
7- Nekritická poddajnosť - to asi súvisí s obrovskou propagandou vedenou cez médiá a reklamu. Stále zle.
8- Jaderné zbrane - Lorenz toto riziko považuje za ľahko odstrániteľné, ľahšie ako všetky ostatné riziká. Bodaj by mal pravdu, ale dnešný svet aj v tomto smere zhoršil svoje postavenie, aj keď istý princíp odstrašenia účinkuje stále.  

Ktovie, čo by napísal dnes?

Úvaha po...

Nemám vo zvyku počúvať úvodné prejavy politikov, ale teraz som, z neznámych príčin urobil výnimku pri našom novom prezidentovi. Konečne to bola reč k veci, celkom jasná a pozitívna. Žiadne obvyklé, očakávané frázy, ako to doteraz bývalo zvykom. Naznačenie smerovania jeho politiky na obhajobu štátnych záujmov Slovenska. Tak to má byť.  Nech mu to v zdraví dlho vydrží.

 

Sapiens, zjednotenie

Ľudská spoločnosť sa riadi imaginárnym poriadkom, ale rozsah voľnosti sa nám (vraj) zväčšuje. Bez spoločenstva by sme však neboli tým, čím sme (a možno by sme ani neboli). Trochu som sa vrátil k druhej časti knihy Sapiens, kde sa autor zaoberá jazykom čísel. Niekedy v deviatom storočí sa začalo tvoriť nové "čiastočné písmo", ako to autor nazýva, a sú to číslice 0 až 9 so súvisiacimi matematickými symbolmi.  Vývoj aj v písme však išiel ďalej, na vyjadrenie všetkého už dnes stačia len dve čísla - 0 a 1. Oblasť umelej inteligencie sa snaží vytvoriť nový druh inteligencie založenej iba na binárnom zápise všetkého. 

A kde potom budeme my, ak nás UI prekoná? Neprekoná, ostanú veci, ktoré nikdy nedokáže! (moja poznámka)

Zaujímavá a aktuálna je ôsma kapitola, v ktorej autor píše o nespravodlivosti histórie a narába znova pojmami ako "imaginárny poriadok" "sloboda jednotlivca a skupín" a uvažuje o "božskom" vysvetľovaní pôvodu každého imaginárneho poriadku. Nezabudol ani na imaginárne vysvetlenie pojmov "pohlavie" a "rod", teda načrel aj do filozofie aktuálnej reality. "Prečo sú muži páni tvorstva?" ... radšej poďme ďalej, na problematiku zjednotenie ľudstva, teda do súčasnej budúcnosti Homo sapiens...

Rozdiely a rozpory medzi kultúrami i v rámci nich v histórii sú, ale rozpory sú neoddeliteľnou súčasťou každej ľudskej kultúry. Sú motorom zodpovedným za kreativitu a dynamiku nášho druhu. Hovorí sa tomu "kognitívna nezhoda".  Nasledujúce kapitoly sa zaoberajú globálnou víziou, ale aj "vôňou peňazí". Peniaze sú vraj najuniverzálnejší a najefektívnejší systém vzájomnej dôvery, aký kedy vznikol.

Jedenásta kapitola je venovaná impériám od starých Rimanov (ale aj impériám pred nimi) až k dnešnému imperiálnemu svetu. Hodnotí ich plusy a mínusy. Konkrétne rozoberá americké impérium, miešanie kultúr a situáciu porobených národov. Tvrdí, že hybridný civilizačný výsledok je pre prevažnú väčšinu národov cudzí. "V súčasnosti je svet ešte stále politicky roztrieštený, ale štáty rýchlo strácajú svoju nezávislosť". Ktovie, ako to myslel... 

Ďalšia kapitola je o náboženstvách, ale aj o tom, čo vlastne dnes plní úlohu náboženstva. Kapitola napodiv vecná a cynická je o náboženstvách (aj o ideológiách). Náboženstvá definuje ako "systém ľudských noriem a hodnôt, ktorý je založený na viere v nadľudský poriadok".  

Boj dobra a zla, zákony prírody súvisiace so zjednocovaním ľudstva rozoberá autor takmer filozoficky na životnom prípade Gautama. Čo je príčinou smútku a nepríjemností? Odpoveďou je, že je to túžba. Keď túžba zmizne, nastáva stav nazývaný "nirvána". Človek, ktorý netúži, nemôže trpieť. Dosahuje sa to meditačnými technikami, ale vraj veľmi málo ľudí to dokázalo. Laická otázka by bola, bol by život v nirváne naozaj životom?  

Čerešničkou na torte zjednotenia ľudstva je opis súčasného liberalizmu, komunizmu, kapitalizmu, nacionalizmu a nacizmu, ale zaoberá sa aj socialistickým humanizmom. Kto už tieto systémy aspoň trochu zažil, môže porovnávať... Mať vlastný názor a kritické myslenie niečo napovie. Za tzv. gól mesiaca by som pasoval tieto vety: Niektorí vedci si myslia, že kultúra je určitý druh duševnej infekcie, alebo parazit...  Kultúry sú skôr mentálnymi parazitmi, ktoré sa objavujú náhodne a potom využívajú všetkých ľudí, ktorí sa nimi nakazili...  Nekomentujem.

Aj "zbrojárske preteky" sú vzorec správania, ktorý sa šíri ako vírus z jednej krajiny do druhej, pričom všetkým škodí, ale sám víťazí.   

Aktuálnejšia a pravdivejšia veta by sa dnes hádam ani nenašla.  

Nasleduje: Štvrtá časť - Vedecká revolúcia.

Yuval Noah Harari, Sapiens, stručná história ľudstva, vydal Aktuell Bratislava, 2018 (druhé vydanie)

Sapiens, druhá časť

Druhá časť knihy začína kapitolou s príťažlivým názvom "Najväčší podvod v histórii". Začalo to pred 10 tisíc rokmi, keď sa človek začal "venovať manipuláciám so životom niekoľkých živočíšnych a rastlinných druhov". Začal siať semená, zavlažovať a vodiť ovce na lepšie pastviny. Tak začala poľnohospodárska revolúcia ľudstva. Evolúcia vraj produkovala čoraz viac inteligentných ľudí (teda sa ukázalo, že práca zušľachťuje...), to tvrdia niektorí, ale vraj je to len ich fantázia a neexistuje žiaden dôkaz na takéto tvrdenie. Nuž, ktovie, ale názor, že pšenica, ryža a zemiaky si podmanili "múdreho človeka" a že jeho život je odvtedy oveľa ťažší je pravdou. 

Nedávno som stretol priateľa, bývalého učiteľa, vysokoškolsky vzdelaného, ktorý mi povedal, že túto knihu číta už druhý raz, lebo tie hlboké myšlienky je ťažké na prvé čítanie správne pochopiť a dať do súvislostí. Ja som ju čítal iba raz, ale občas sa vraciam k prečítanej kapitole, aby mi bolo všetko jasnejšie. Tým nechcem povedať, že so všetkým v knihe súhlasím, ale väčšina názorov a poznatkov sa mi zdá byť vysoko realistická.

Zaujímavostí je v tejto časti viac, napríklad, ako viera v božstvá začala ovplyvňovať život človeka, či stavba pyramíd. Vďaka poľnohospodárskej revolúcii sa budúcnosť stala dôležitejšou ako kedykoľvek predtým. Bolo treba plánovať život na roky dopredu. 

Vznikla spoločenská deľba (práce a zisku), ako o tom svedčí táto veta: "História je niečo, čo vytvárala malá skupina ľudí, všetci ostatní orali polia a nosili kýble s vodou". V tých časoch vzniklo aj niečo, čo autor nazval "imaginárny poriadok". Patrí to k pojmom, ktoré si treba uvedomiť, lebo sa bude vyskytovať aj v ďalšom texte. Z imaginárneho poriadku vraj niet cesty von... 

História nie je spravodlivá.

Tretia časť knihy je o zjednotení ľudstva.

Yuval Noah Harari, Sapiens, stručná história ľudstva, vydal Aktuell Bratislava, 2018 (druhé vydanie)

Sapiens, kognitívna revolúcia

Za túto inšpiráciu ďakujem Nikolke.

Yuval Noah Harari napísal obsiahlu knihu "Sapiens, stručná história ľudstva". Skúsim napísať ešte stručnejšiu charakteristiku tejto zaujímavej knihy. Keďže obsahuje všetko od čias, keď bol človek len jedným z mnohých živočíchov na zemi až do dneška aj s vyhliadkami (sapiens) do budúcnosti, skúsim svoje stručné resumé rozdeliť do piatich častí podľa kapitol v knihe. 

Na úvod o kognitívnej revolúcii, teda o čase, kedy začal človek (Homo) rozmýšľať inak ako ostatné živočíchy (zdá sa, že aj toto je dosť odvážne tvrdenie). Definícia "kognície" hovorí, že je to súhrn operácií a pochodov, prostredníctvom ktorých si človek uvedomuje a poznáva svet i seba samého.

Kognícia a emócie sú dva významné aspekty ľudskej psychiky, ktoré sa tradične považujú za rozdielne, ba až protichodné. Kognícia zahŕňa procesy ako vnímanie, uvedomovanie si, pamäť, pozornosť, predstavivosť, porozumenie reči, jej tvorenie a používanie, schopnosť počítať, plánovať, riešiť problémy, rozhodovať sa.  

V prvej kapitole autor, okrem iného, vysvetľuje podstatu pojmov fyzika, chémia a biológia (o histórii až neskôr), lebo tie zložky pôsobili na počiatku. Homo sapiens sa začal formovať do kultúrnych foriem asi pred 70 000 rokmi. 

Zábavná poznámka k človeku, síce pochádza z iného zdroja, ale je zaujímavá - všetci ľudia vraj pôvodne mali hnedé oči (ako ja), až náhodou sa u niekoho objavili modré a tak máme dnes aj modrookých...

V úvodnej kapitole je uvedená časová os histórie zeme a vesmíru počnúc 13,5 miliardy rokov pred nami, až po súčasnosť a predpokladanú budúcnosť. 

Keď sa začítate do takejto knihy, všimnete si aj iné informácie na tému človek a planéta Zem. Z iného zdroja je tiež informácia, že vedci už vedia, kedy príde k zániku našej Zeme. Bude to o 250 miliónov rokov (Ešteže tak, ešte si užijeme). Je jasné, že na internete treba všetko brať s istou rezervou a niekedy (často) radšej aj s humorom.

Dovolím si odcitovať stať z knihy o súčasnosti: Ľudia prekračujú hranice planéty Zem, jadrové zbrane ohrozujú prežitie ľudstva, organizmy čoraz častejšie formuje inteligentný plán namiesto prírodného výberu. 

Nám známu modernú históriu ľudstva autor začína príbehom Adama a Evy, ale nie ako biblický príbeh a spomína aj potopu a Noemovu archu. V závere prvej časti nás varuje: Neverte ľuďom, ktorí tvrdia, že objímajú stromy a tvrdia, že naši predkovia žili v harmónii s prírodou. Toto spolužitie riadne škrípalo. 

                 Druhá časť knihy sa zaoberá poľnohospodárskou revolúciou, o tom nabudúce.