Držme sa!

Inšpiroval ma úvodník z najnovšieho čísla vedeckého časopisu Quark, v ktorom píše šéfredaktorka o troch písmenách D, R, Ž. Akože je to o slovenčine, ktorá nepatrí medzi najjednoduchšie jazyky a má množstvo pravidiel aj výnimiek z nich. Z troch písmen plus zopár ďalších našla mnoho aj protichodných významových slov. Páčila sa mi tá úvaha, ktorá sa začína slovom "Drž": 

Drž, podrž, vydrž, zadrž, drž sa, drž jazyk za zubani, držím ti palce...    

alebo aj

 držať hubu, držať sa pokynov, držať stráž, držať kasu,  držať slovo, držať diétu... 

Páčilo sa mi to aj ostatných (cca) 40% úvodníka, ktoré venovala obsahu aktuálneho čísla časopisu Quark, napríklad o obydliach vytesaných do kameňa, o svetle a podstate tmy, o pumpách pre mozog, o magnetických delách aj o vírusoch a tiež o lietajúcich "tanieroch"...

Tento magazín o vede a technike vydáva Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky. Kedysi vychádzal pre mládež časopis VTM, Veda a technika mládeži.

Niečo o ňom sa dá nájsť tu.

Nie som už najmladší, ale záujem o vedu a techniku nemá vekové ohraničenie. Vďaka Nikole, mám predplatený tento časopis na celý rok, Nikolka, drž sa! 

Ďakujem. 

Opakované pravidelnosti

Pamätám si z detstva na pravidelnosti, ktoré mali týždňovú periodicitu. Ako inak, týždeň ako týždeň, málokedy sa stalo niečo výnimočné. Výnimočné boli prázdniny. Keď prišlo leto, nechali sme oblečenie doma a chodili sme len v trenírkach (červených) a v tričku. Aj keď pršalo, vtedy to bolo najzaujímavejšie, chodiť v blate a behať v daždi. To boli časy, keď ešte bolo blato a betónu, či asfaltu na cestách bolo málo.

Týždenný cyklus vyzeral asi takto: pondelok a utorok si nepamätám, ale streda bola tzv. múčny deň, varili sa jedlá z múky, teda rôzne rezance makové, či orechové. V stredu bývali aj koláče, alebo grenadír.  Štvrtok bolo treba niečo vymyslieť, ale piatok bol jasný bezmäsitý deň, niekedy možno aj formálny (čiastočný) pôst. Sobota bola zasvätená zemiakovej kaši s opraženou cibuľkou.Čo ostalo, prihrialo sa v nedeľu ráno ako výborné raňajky. Na podporu rastu bol hocikedy mastný chlieb, v lete s čerstvou cibuľkou zo záhrady.

Najlepšia bola nedeľa (Hana Hegerová spievala, že nedeľa je najhoršia...) V nedeľu bolo vždy mäso. Keď sa urodili holúbätá, boli pečené s vynikajúcou plnkou. To bola pochúťka. Alternatívou bolo kura z domáceho chovu, alebo zajac. Bývali aj kačky, ale to na jeseň, dobre vykŕmené. Husacina bola len na veľké sviatky, inak sa mäso chodilo kupovať k mäsiarovi. Spočiatku sa chovalo aj prasiatko, ale to boli jaternice a klobásy len raz do roka.

Aj sme boli po stránke jedla zásobení, pre prípad. Na povale bol veľký „susak” s priehradkami na tri druhy múky a visela tam aj veľká krabica, v ktorej boli zavesené vyúdené šunky. Nič nebolo zadarmo, na všetko bolo treba dozerať aj o hydinu a zvieratstvo sa bolo treba pravidelne starať. Sypať zrno, v lete nasekať listy z burgine, zošrotovať kukuricu a namiešať to kačiciam. V lete sme chodili husi pásť a zbierať klásky na pokosené polia. Neviem, aký je dnes život na dedine, ale aj tam sa to asi trochu zmenilo. Tu v meste ani deti nechodia do školy pešo. Ráno a po vyučovaní sú priľahlé ulice nadobro zatarasené autami starostlivých rodičov.

V dnešnej "modernej" dobe vo "veľkomeste" je to tak, ale pravidelnosti máme tiež, stále sa vyskytujú. Napríklad, tie s týždňovou opakovacou frekvenciou... V pondelok máme Bodamské jazero, Sľub, Vina a Ranč, v utorok je detektívka s Astrid a Rafaele, nekonečný seriál Dunaj (alias - nemocnica na okraji...) a nekonečné Inkognito. Streda patrí vraždán v... a Ranču. Vo štvrtok otvárajú Sieň slávy (alias Hollyvood) a samozrejme znova Dunaj k vašim službám. Skoro som zabudol, každý večer okrem víkendu máme Duel. Našťastie v piatok máme voľno, je nič...

Piatkové voľno je len virtuálne, lebo to je u nás upratovací deň a to znamená, utieranie prachu, hygiena na WC, v kúpeľni a vysávač hučí najmenej hodinu. V piatok nepíšem na blogy, piatok nie je vhodný na duševnú, ani inú umeleckú tvorbu. Keď sme sa už dostali až k blogom, raz padla taká veta, že kto bloguje 20 rokov, je svetoznámy, lebo už o sebe za ten čas napísal do sveta v článkoch skoro všetko o sebe. Nie priamo, ale za každým slovom, či vetou je vidieť človeka, a to stačí...

Básnik to povedal o stretnutí s človekom, ale aj na internet chodia ľudia. Ak na to, nedajbože  príde umelá inteligencia, preklepne si nás a vystaví patričnú dokumentáciu tajným službám, pre prípad. Možno mi neveríte, ale skúste si prečítať mojich 1220 článkov na wabovinách a uvidíte všetko. Všetko o mne je tu. A čosi aj o ľuďoch z komentárov (napríklad to, že sa kamsi stratili), aj o tých, ktorých som stretol.

Dotkol som sa hviezd

Hviezdami voláme tie objekty, ktoré žiaria vysoko na nebi a sú pre nás obyčajných pozemšťanov nedosiahnuteľné. Niektoré sa však na svojej dráhe ocitnú aj v našej blízkosti, alebo sa obyčajný človek povznesie na ich úroveň (vo fantázii, duchovne). Moje hviezdy som stretával vždy náhodne a náhodám vďačím za všetky tie vzácne stretnutia. K niektorým sa môžem vracať cez svoj archív spomienok. Pamätám si na stretnutia, s mojimi hviezdami, ale zväčša je to jednostranné, ja ich mám v pamäti a oni ostávajú v blaženej nevedomosti o stretnutí so mnou.

1958 - Bol som na premiére filmu Túžba (Vojtech Jasný, Jana Brejchová). Bol to debut Vojtecha Jasného v oblasti celovečerných filmov, originálny názov filmu bol "Touha". Bratislavská premiéra bola v kine Slovan (ak sa nemýlim), neskôr to bolo divadlo West a teraz už neviem, dávno som tam nebol. Prítomní boli herci aj režisér Vojtech Jasný. Pamätám si dobre na Janu Brejchovú, to bola dlho naša hviezda. Pred filmom bol, ako to bolo vtedy zvykom, kultúrny program. Zaujal ma najmä dynamický prednes Wolkrovej básne "Balada o očích topičových" „... Antoníne, topiči elektrárenský, do kotle přilož!“ hrmelo z pódia.

Jozef Banáš, spisovateľ, od ktorého som prečítal niekoľko kníh, bol na besede o svojich knihách v kúpeloch Dudince. Veľmi zaujímavé rozprávanie, kúpili sme si na pľaci 4 jeho knihy. V diskusii som reklamoval, že nespomenul svoju zbierku poézie. Priznal sa, že na ňu zabudol... Potom, po niekoľkých mojich recenziách jeho kníh, sme sa stretli párkrát, aj s Adelou raz na výstave keramiky jeho manželky. Posledné stretnutie bolo v kaviarni divadla Štúdio L+S, ktoré dopadlo trochu "nepredvídane".     

Fotograf Juraj Bartoš mal zaujímavú výstavu svojich fotografií (2009/09/18) v Bratislave, tam som mal príležitosť stretnúť sa so Stanislavom Štepkom, Magdou Vašáryovou a ekológom Mikulášom Hubom a ďalšími. Zaujímavé fotografie z minulosti. Všetkých pozdravujem.

So vzácnou pani fotografkou som sa stretol ešte raz v Bibiane.

Fantastické bolo stretnutie s Radimom Uzlom v Karlových Varoch. Naša skupinka stretla skupinku s Radimom a keďže sme sa poznali (jednostranne z TV relácií), pozdravil som ho a vznikol z toho krátky príjemný rozhovor. Úžasný človek, bral to úplne prirodzene.  Ostávajú spomienky na vzácnych ľudí...      

- 

Na margo DPH

 Mnohí tí, čo píšu na internete a takmer všetci notorickí diskutéri sa už vyjadrili k zvýšeniu DPH na knihy, tak to skúsim aj ja, ale tak nejako inak, porovnávaním. Kritici DPH na knihy zrejme veľa čítajú, a možno ani nie. Knihy môžu byť aj výstavné exponáty v obývačke, ako domnelý doklad o vzdelanosti. Podľa ohlasov sa zdá, akoby naše vydavateľstvá  nestačili knihy vydávať. Chodiť do knižníc kvôli knihám je dosť nepohodlné.

Pozrel som sa radšej našu knižnicu v obývačke, ktorá reprezentuje knižné vydavateľstvá minulosti a je tak trochu reprezentačným výberom tej doby. Máme plno kníh ešte z čias, keď boli knihy naozaj drahé (alebo, ako sa to vezme). Tak som skúsil na ilustráciu vybrať 11 "štatistických" kníh do tabuľky. Vtedy ešte boli v tiráži kníh všetky údaje, vrátane  nákladu a ceny:

Ťažko posúdiť, či boli vtedy knihy drahé, alebo nie. To musí každý sám podľa seba posúdiť. Vždy je to relatívne, alebo "ako pre koho". Ako mladá rodina sme kupovali asi tak 5 - 6 kníh za rok (cca 100 Kčs). Väčšinou to bolo z edície SPKK, kde sme si vybrali knihy z edičného plánu na celý rok a v priebehu roka postupne prichádzali po jednej, ako vyšli. Knihy, ktoré sme si objednali, sme v priebehu roka aj prečítali... Zvláštnou edíciou bola kvalitná poézia v českom "Klub přátel poezie" Naše portfólio čítania dopĺňal "Mladý svět"a Svätovojtešský kalendár.

Tak sa mi zdá, že vláda zabudla na časopisy. Tam by neškodilo zvýšiť DPH, možno by to malo vplyv na kvalitu obsahu. Tiež dodnes kupujeme časopisy (odborné, krížovky, humoristické, spoločenské a TV program) za približne 40 € mesačne. Bohužiaľ, hlavne tie spoločenské sa nápadne podobajú na niektoré TV seriály, časté reprízy omieľaných informácií a "vedomostí". 

Ešte tu mám doplnok k "štatistickej" tabuľke o knihách minulosti: 

Po zohľadnení hrubého mesačného príjmu v príslušných rokoch, v pomere k cenám kníh, mi vyšlo, že ceny kníh boli vo výške cca 1% z tohto priemerného príjmu. Nedokážem to porovnať s dneškom, lebo dnes je fantastický rozdiel v príjmoch. Pre bohatých DPH reálne nič neznamená a dôchodcovia? Tí už majú väčšinu svojich kníh prečítaných.   

Od roku 1991 do 2023  sa pohybovala priemerná mzda na Slovensku od 125 € po 1430 €. Ceny bežných kníh sa dnes pohybujú od 15 do 20 €. Ak zoberieme tú hornú hranicu a rok 2023, tak cena knihy je priemerne 1,3 % z priemernej mzdy. Priemerný starobný dôchodok je 576 €, tak pre dôchodcu stojí priemerná kniha skoro 3,4 % z dôchodku. 

Ak berieme do úvahy to, čo som napísal vyššie, že dôchodca už má väčšinu kníh prečítaných, tak sa to dá vydržať. Ak berieme do úvahy aj to, čo sa dnes v knihách píše (a vydáva), tak dôchodca to všetko už má zažité a možno aj vo vyššej kvalite.   

Škrabanie zemiakov a hviezdy

Nie veľmi obľúbená činnosť v kuchyni, prináša aj mysliace pokušenia, stav nezaťažený ničím aktuálnym, nad tou prácou nie je potrebné premýšľať. Dalo by sa to prirovnať k meditácii, vstúpeniu do seba. Niečo podobné som zažíval kedysi, keď sme po ukončení náročnej intelektuálnej práce boli nútení zapojiť sa aj do mechanickej "nemysliacej" činnosti (strihať a skladať výkresy). Boli to chvíle uvoľnenia bez nutnosti intelektuálneho vypätia, ale nie celkom, lebo myseľ sa nedá vypnúť, dá sa však presmerovať do diametrálne odlišných reálií, ktoré zároveň znamenali v tej súvislosti relax.

Rád čistím zemiaky, raz som o tom dokonca napísal aj úvahu s názvom "Trikrát a dosť" (nie podľa L.). (Trikrát a dosť o inom...)    

Dnešné čistenie starých zemiakov ma priviedlo k meditácii o hviezdach. Nie o tých obyčajných, čo tam hore svietia, ale o tých obyčajných ľudských, ktoré nám svietia na cestu životom. Nemyslím tým, že by to boli "vzory", za ktorými treba kráčať, to je skôr pozícia pre deti, ale skôr myslím na tie "hviezdy", ktoré nám na tú "našu" cestu svietia, ako pouličné lampy v noci. Niekedy môžu byť aj ako semafory - raz zasvietia zelenou, inokedy červenou, alebo len ožltnú, aby sme ostali v očakávaní. 

Aby som bol konkrétny, sú to ľudia, ktorých si zapamätáme na celý zvyšok života. Samozrejme sú to rodičia, niektorí učitelia , či profesori. Môžu to byť aj umelci, spisovatelia, herci, alebo šéfovia, či kolegovia z práce. Pri hercoch však treba byť opatrným, aby sme si nezamenili herectvo s natívnym charakterom človeka... Aby som bol konkrétny o mojich hviezdach, k tomu by som potreboval odvahu. Menovať žijúce hviezdy je trochu ošemetné, aj keď hviezdou života sa môže stať len ten, ktorý je jasne viditeľný na (mojom) nebi. Tak možno nabudúce...

 

História

Od roku 1990 sa u nás často hovorí o minulosti ako o uzatvorenej historickej etape. Je to vcelku pochopiteľné z hľadiska spoločnosti, ktorá urobila hrubú čiaru, z ktorej znova štartuje.

Nie je to však také jednoduché z hľadiska ľudského, lebo život je kontinuálny dej a nedá sa povedať, že od zajtra budú platnými členmi spoločnosti len tí, čo sa narodili v novej dobe a tí, čo nemajú nič spoločné s minulosťou.

S minulosťou nikto svoje vzťahy nepreruší, lebo v minulosti má svoje korene, svoju životnú kontinuitu. Tak nejako sa musíme každý za seba pozrieť na svoju vlastnú minulosť. Zásadne iné sú teoretické hamletovské otázky - byť, či nebyť? Ak máme posudzovať vinu iných, najprv sa musíme zamyslieť nad vlastným svedomím, nad vlastným životom.

Patrím k tým, čo sa narodili a takmer celý svoj život prežili v režime, ktorý zákonodarcovia pred časom označili ako obdobie neslobody. Mám sa preto cítiť vinný, že som sa narodil počas druhej svetovej vojny? Že náš dom bol dočasným príbytkom najprv nemeckých, potom ruských vojakov? Nie! 

Mám sa cítiť vinný za to, že moja rodina bola postihnutá (ako všetky) menovou reformou? Za to, že sme po nej opäť začali žiť a rodičia zarábať v potu tváre na živobytie? Nie! Že som mal štúdium zadarmo, ale okrem toho skoro nič? Nie, také boli vtedy pravidlá a v spoločnosti sa musí žiť podľa pravidiel, lebo inak sa ani nedá.

Keď som už bol sám za seba zodpovedný a na svoju prácu odkázaný, mám si dnes vyčítať, že vo voľnom čase som staval letecké modely? Že som sa neskôr aktívne zaoberal fotografovaním, že som sa v hifiklube venoval modernej i klasickej hudbe? Že som sa takto okľukou dostal aj k tajomstvám elektroniky? Nie! Bolo to celoživotné vzdelávanie, získavanie nových zručností...To si nemôžem vyčítať.

Nie, nie a nie! Keby som si čokoľvek z toho vyčítal, musel by som sa znova narodiť, lebo tento úsek, skoro celý život by sa mi stratil a bol by som bez minulosti. Je to moja minulosť (inú nemám) a sám pre seba ju nevidím ako obdobie neslobody, aj keď niekedy bolo ťažko. Pre to všetko nie sú mi sympatické snahy o vyhrabávanie starých a domnelých krívd, lebo žili sme tak ako nám to okolnosti a "spoločnosť" dovoľovali. 

Človek je tvor spoločenský, inak neprežije. História je nemenná, niekedy sa mení bohužiaľ len aktuálny výklad dejín... Niekto žije aktívnejšie, niekto pasívne, ale každý človek je súčasťou spoločnosti, v ktorej žije. Všetci narodení majú právo žiť. To je tuším jedno zo základných ľudských práv.

Tí, ktorí sa v aktívnom veku preniesli cez hrubú čiaru roku 1990 museli nové spoločenské pravidlá akceptovať ako vždy predtým. Avšak viny spáchané proti zákonu a pravidlám spoločnosti by však mali byť postihované bez ohľadu na zmeny spoločenského poriadku. To je doména práva a spravodlivosti.

 

Spracované podľa článku na blog.sme.sk z roku 2005

 

Čas neexistuje...

Neexistuje, ale napriek tomu sa niekedy dá vrátiť späť v čase, najmä slovami. Tak som sa dnes vrátil do svojich starých úvah o čase. (Bolo načase, lebo nečinnosťou sa mi podarilo dosiahnuť takmer nulovú dennú čítanosť wabovín. Ale waboviny ešte žijú!)

Ja čas, po čase napísať niečo o ničom, lebo nič o niečom tu už bolo. (Budíček...)

Zastavil sa čas, alebo len hodiny idú pomalšie? Čítal som, že pri prechode na letný čas sa čas posúva o jednu hodinu... Aký to omyl. Čas je vesmír a svetlo je len neexistencia tmy (alebo naopak?). Čas nás núti premýšľať o podstate... Vesmír je živá hmota a má dušu, lebo základnou vlastnosťou živého je pohyb a vesmír je v neustálom pohybe. Bez pohybu nič neexistuje (len Big-Bang), všetko je hmota a energia v rôznych formách a prejavoch. Základnou časťou hmoty, menšou ako atóm a jeho známe zložky, je častica život - motor pohybu, sila príťažlivosti, podstata gravitácie a všetkého... (Pantha rei)

Čas beží (letí ako vták), lebo všetko je v pohybe. Vnímanie času je o tom, že človek má v živote niekoľko období, či etáp, ktoré trvajú rozdielny čas, ale aj vnímanie toho času človekom je rôzne. Ostatných 20 rokov mi ubehlo veľmi rýchlo. Asi to bude tým, že som sa nenudil, ale bolo to naozaj zaujímavé obdobie. Želám si pokračovanie v takomto tempe, aj keď to znamená, že opäť mi ten čas uletí ako vták. (Teória relativity)

Kino Čas bola dobrá vec, hádam až na tie povestné blchy. Spomínam si, že v tom kine z času na čas chodila uvádzačka s takým ručným rozprašovačom a postrekovala nás ako voňavkou na veľkonočný pondelok. Vždy som si myslel, že je to kvôli smradu, ale už nie som si istý, či to náhodou nebol postrek proti blchám. (Blcha)

Raz nám vypadla elektrina, skoro  na dve hodiny. Bol to čas určený na šmátranie po sviečkach a zápalkách, vhodný na spustenie temnej fantázie. Čas na zamyslenie a mierne obavy. Pustenie strachu na špacír, lebo sme už zabudli ako vyzerá tma. Tá tieseň, ktorá padne na človeka, keď sa nemá čoho chytiť. Kým sa nájdu sviečky a lampáše. Už mi je fajn, už som pozitívne naladený, dobrá nálada mi visí nad hlavou (ako Damoklov meč) len padnúť a padnúť. V najtemnejšom kúte izby ťukám do klávesnice a je mi dobre ako podľa Jakubiska. Čo viac by som mohol chcieť.? (Času je málo...)

Vždy keď sa dostanem do stavu pohody, čas začína plynúť zdanlivo pomalšie, všetko stíham, nič mi neutečie, na všetko mám čas... Zakaždým však nasleduje druhá fáza - zistenie, že čas sa kamsi stratil a už ho niet, že dobré predsavzatia odplávali spolu s ním... Nasleduje fáza tretia, naháňanie zmeškaného času a stres. (Stav pohody a večne mladé ženy)

Blogy sú vo svojej podstate podenkovou žurnalistikou. To obvykle z hľadiska aktuálnosti, ale často aj z aspektu kvality. Chcem veriť, že toto nie je môj prípad (občas si všeličo namýšľam a domýšľam...)
Trvácnosť a platnosť "múdrych myšlienok" je dôležitá, niektoré sa dajú použiť (aj zneužiť) podľa potreby a príležitosti. Niečo zhasne s najmenším vánkom času, niečo pretrvá aj víchrice. (Minca času)

Patrí sa zaspomínať na našu bývalú republiku. Boli to pekné časy, lebo sme tam žili a boli sme mladí. V histórii neexistujú návraty po rovnakej trajektórii, vždy sa čosi mení a vždy je niečo nové (lepšie?), ale sme stále "bratia".  Len peniaze nás trochu delia. Mám pocit, že by bolo lepšie, keby sa už aj u nich platilo Eurom (jednoduchšia dovolenka). Až potom by to bola paráda - žiadne "vekslovanie", rovnaké meny,  priame porovnávanie cien a súťaž, kto je lepší. Takto sme stále lepší my... (ČSR)

Ktosi (čosi) stále odchádza. Našťastie neexistujú absolútne konce, vždy spolu s koncom niečo iné začína... Nový čas (aj keď neexistuje) prinesie nové príbehy všedného dňa. Spomienky nás však vždy vrátia tam, kde chceme. (Čas lúčenia)

Záverečná ľahká myšlienka (skoro ako by ani nebola) namiesto pointy: Hľadám autorov, ktorí by chceli písať v tomto blogu (Waboviny) v podobnom duchu (humor, ľahká irónia, aktuálnosť, hĺbka myšlienok a pod.) nech dajú vedieť v komentári, pošlem im mailovú adresu blogu.

Návrat agenta 007

„Muž, ktorý položí otázku, je považovaný za blázna iba chvíľu, ale muž, ktorý se nepýta, je blázon na celý život.“ (Konfucius)

Opäť som ho stretol, obaja sme o niečo starší. Neviem, ako som sa zmenil ja, v zrkadle som (po oholení) stále rovnaký, no on sa zmenil. Namiesto hladkej tváre má dlhú sivú bradu, skoro ako Konfucius, ale spoznal som ho na prvý pohľad, aj on mňa.Tentokrát nekupoval salámu, ale pečivo a bol sám. 

Nerozprávali sme sa, ja som odchádzal od pečiva a on šiel práve tam. Ostala mi len jedna otázka, ako človek (muž) dospeje k tomu, aby si začal pestovať bradu? Asi je to módna záležitosť, alebo snaha o zmenu, lebo zmena vzhľadu iste pôsobí aj na charakter a správanie človeka. Niekedy to môže byť aj pozitívne. 

Skúšal som, dva týždne som sa neholil, ale nerobilo mi to dobre. Asi na to treba ísť trochu inak, len treba vedieť prečo. Ja neviem... Asi zo mňa nikdy nebude bradáč. O fúzoch ani nehovorím, tie by mi vadili, z praktického hľadiska, ešte viac. 

Módne trendy mi nič nehovoria, ale viem, že sa opakujú. Keď som mal 18, nosili sa široké nohavice, ale módny trend šiel k úzkym, potom vyhral praktický pohľad na vec a dnes máme opäť dobu úzkych nohavíc. 

Vybrali by ste si takúto bradu? Alebo podľa iného vzoru?

 

ps: súťaž o zápis do knihy rekordov ruším...

Bratislava

Keď v Bratislave stretnete peknú ženu, neotáčajte sa za ňou, oproti vám idú ďalšie. To je starší vtip o bratislavských kráskach. Ale pravdivý, aspoň v časoch našej mladosti to tak bolo. Ako je to teraz? Sú krásne, alebo ešte krajšie? 

V Bratislave som stretol okrem krásnych žien aj niekoľko známych osobností. Napríklad v Slovenskej národnej galérii som prehodil pár slov s fotografom Jurajom Bartošom, Magdou Vasáriovou, Stanislavom Štepkom a s ekológom Mikulášom Hubom. Je aj mnoho iných vzácnych ľudí, ktorých som mal to šťastie stretnúť. 

Je to tak, ja si ich pamätám, ale pre nich a mnoho ďalších som len zrnko maku v prachu ulice.

Bratstvo a burčiak

Dnes ráno, keď som vošiel do najmenšej miestnosti v byte, práve tam hovoril Jan Werich o bratstve (bratrství) v roku 1968. Poznamenal, že hovorí o bratstve, aj keď brata nikdy nemal... Ono to je vlastne o niečom inom, ale páčila sa mi tá poznámka, hovoriť o niečom, čo nepoznám, tak som si hneď spomenul na to, ako som včera strihal hrozno, aj keď to neviem a nikdy sa to asi nenaučím.

Niektoré veci sa musia dostať do mechanickej pamäti a tá sa najlepšie upevňuje pozorovaním starších a múdrejších. Starší a múdrejší sú už úzkoprofilový tovar, tak o strihaní hrozna mi ostal len starší odkaz mojej (mladšej) kolegyne, že "sila je len jedna"  a túto zásadu ju učil jej otec keď strihal hrozno. Držal som sa zásady a zredukoval som prúty podľa nej a preto dúfam, že na budúci rok budeme opäť piť aj burčiak.

 

Teória relativity

Čas beží, lebo všetko je v pohybe. Vnímanie času je iná kategória. Človek má v živote niekoľko období, či etáp, ktoré trvajú rozdielny čas, ale aj vnímanie toho času človekom je rôzne. Ak si spomeniem na ostatných 20 rokov, zdá sa mi, že ubehli náramne rýchlo. Asi to bude tým, že som sa nenudil, čas plynul napĺňaný rôznymi aktivitami. ako záhrada, cestovanie, ale aj návštevy lekárov, sem tam nejaká operácia, ale aj aktívna "literárna" činnosť na internete v blogoch a čítanie kníh. Nebudem tu uvádzať údaje z mojej súkromnej štatistiky, ale je to naozaj zaujímavé obdobie. Želám si pokračovanie v takomto tempe, aj keď to znamená, že opäť mi ten čas uletí ako vták.

Antonova skrinka

Je podobná tej od Pandory, v ktorej sa ukrývalo dobro aj zlo. Trápenia, strasti a choroby zatvorené v skrinke, ktorú Pandora otvorila, boli uvoľnené medzi ľudí. Pandora skrinku rýchlo zatvorila, ale to už na dne skrinky ostala len nádej. Tento starý mýtus sa zachoval v rôznych verziách, podobne, ako sa píšu ľudské dejiny, vyberáme si, čo sa nám akurát hodí... Čo je pre niekoho utrpením, inému môže prinášať radosť aj nádej. Nádej je symbolicky aj na dne Pandorinej skrinky od Antona Pižurného.

Antonova zbierka (OZ Paradajz 2013) obsahuje 64 básní, ktoré sú lyrickou výpoveďou človeka postihnutého láskou, ale aj sklamaním a ktorému nakoniec ostáva to najdôležitejšie: nádej. Prvá časť knihy je o Bielej vdove, so záhadným podtitulom - Štrnásta komnata.

Oceán vzdúva sa, je na obzore loď,
ktorá však čakala na iných dvoch.
Rozbité srdce na dno hĺbky vhoď.
Hojdajúc klesne tam, kde sídli Boh. 
 (V strede zeme)

Priprav sa na cestu. Novú a rovnú.
(To ešte nevieš, že má tvar kruhu)
Choď stále za srdcom. Nemôžeš uhnúť.
Máš možnosť jedinú, nijakú druhú.
(Dúha je most)

 

Stále iba na začiatku.
Sadím v duši ľalie
Vychutnaj si chvíľu krátku.
Preži, čo ťa zabije.
(Kľúč ukuj)

 

Ťažko sa opisuje štýl básnickej reči, najlepšie je precítiť ju aspoň v krátkych ukážkach. To platí všeobecne o poézii, lebo poézia sa nečíta, ale prežíva. Na zbierku Pandorina skrinka sa musí čitateľ uvoľniť a precítiť to, čo sa skrýva v zvláštnych metaforách, spájať si to, čo sa zdá byť nespojiteľné a nakoniec prežívať budúcu nádej.

 

Anton Pižurný, Pandorina skrinka, OZ Paradajz 2013

Druhé vydanie ilustrovala Mária Šefferová.

 

 

 

Abstrakcia

Abstrakcia je (podľa Wikipédie) "... stránka, forma poznania, spočívajúca v myšlienkovom odhliadnutí od mnohých vlastností predmetov a ich vzťahov a v oddelení, vyčlenení nejakej vlastnosti". Inak povedané, je to myšlienková manipulácia s realitou. Podľa jazykovedy je to "... filozofické odhliadnutie od nepodstatných znakov skúmaného javu, aby sa utvoril všeobecný pojem". Zriedkavo to môže znamenať aj "niečo neskutočné, neživotné, neexistujúce" a to sme už blízko fikcie.

S fikciou sme už na celkom tenkom ľade z hľadiska reality, lebo tá už nemusí byť ani extrahovaním skutočnosti, lebo podľa slovníka je to niečo vymyslené, neskutočné, či predstierané alebo zdanlivé. A to môže byť zase, z opačnej strany, veľmi blízko reality našej súčasnosti, čomu hovoria  (múdri) ľudia "hoax", ale až sem som sa nechcel dostať, lebo nie som medzi múdrymi obľúbený...

Zaujala ma abstrakcia vo výtvarnom umení, ale aj inde v živote. Fikcia nie, tam je všetko jasné. Môže byť ako vedecká (sci.fi) alebo "bohapustá", všeobecná fikcia. Abstrakcia sa často objavuje aj v poézii a ako už  bolo napísané, objavil ju Apollinaire, ktorý "... objavil kompozíciu novú, založenú na voľnom prúde vedomia, bez prechodu a často bez zjavného logického sledu nesúvislé prvky, pocity, úvahy, spomienky."  (M. Raymond).    

Zdá sa, že vytvoriť abstraktné výtvarné dielo je jednoduché, ale bez myšlienky, ktorá by sa v ňom mohla nájsť, to nebude ono. Asi preto sa návštevníci galérií dlhšie zastavujú pri abstraktných dielach, lebo hľadajú myšlienku. Tá môže byť z pohľadu diváka rôzna, ale keď je silná, môže prísť ku zhode dojmov a pocitov. Ocitáme sa vo virtuálnom svete, ktorý vytvoril autor. 

Niečo podobné platí aj v hudbe, aj keď hudba, ktorá vychádza z civilizačnej reality, má isté pravidlá a ich nerešpektovanie pociťujeme ako nesúlad, abstrakciu a disonanciu. 

V tejto súvislosti by bolo zaujímavé, porozmýšľať o tom, ako sa hudobné motívy ukladajú v pamäti. Možno je to podobné ako u všeobecných spomienok, ale hudba je predsa akási kontinuálna záležitosť, útržky nie sú prijateľné, chceme si spomenúť na celý motív. 

O.K., Idem si oživiť hudobné spomienky na to najlepšie (najlepšie je relatívny pojem) z klasiky:

https://youtu.be/NtypQ0skiug

Baker street 2019

Chcel som dnes písať o domácich zvieratách (foto), ale podarilo sa nám kúpiť chlieb s veľkým "CH". Už 30 rokov mi nechutí chlieb, ktorý sa predáva v super a hyper aj v malých "marketoch". Pekárske remeslo zrejme vymizlo z tohto kraja. Výborný chlieb som jedol naposledy pred pár rokmi v Székesfehérvári. 

Dnes opäť, chlieb náš každodenný mi chutí. Kváskový pšeničný chlieb je od doposiaľ neznámej firmy "Baker street 2019". Upiecť chlieb je také jednoduché - stačí voda, soľ, um a cit pekára (podľa Baker street). Podrobnosti receptu nepoznám, ale stále cítim v ústach chuť toho chleba. 

Nezvyknem klamať, tak pripájam ešte zopár domácich zvierat:

   

 

Nabudúce, čo si budete želať...

Rádio

Rádio je dobrá vec, ale nesmie sa to s ním preháňať. Kedysi rádio prichádzalo do domácnosti dnes je to naopak. V rádiách sa kecá ako doma, diskusie sú také, že domácnosť vťahujú do rádia. Ja mám radšej tú starú koncepciu, keď rádio prichádza k nám. Rádio má len jednu veľkú výhodu, že ho môžeme vypnúť a tak zabrániť tomu, aby nás vsalo do seba, do svojich (akože našich) problémov. 

Rádiá sú rôzne a teraz nemám na mysli rozhlasové stanice, lebo to je skoro jedno, všetky majú rovnaký rozprávačský mód, či je to tzv. verejnoprávne médium alebo komerčné, len tým druhým ide v prvom rade o peniaze. Prvým ide o moc. V rádiu je najdôležitejšou vecou reč a tá dokáže zabaviť, ale aj otráviť. S hudbou je to jednoduchšie, ak mi neladí rytmus alebo melódia, preladím alebo odchádzam. Aj v hudobnej produkcii sú však prvky reči (texty piesní), ktoré môžu byť, ale nemusia byť vydarené. 

Piesne sú v podstate zhudobnenou poéziou a ak tá poézia nemá patričné kvality, hudobné pozadie, ani rytmus jej nepomôže, len zdôrazní jej chyby. Prijímanie hudby záleží aj od vkusu poslucháča. Odkiaľ pramenia moje skúsenosti? Kedysi sme počúvali hudbu z kvalitného rádia a z reproduktorových sústav v kvalite hi-fi. To je minulosť, dnes je iná doba, máme "kuchynské" rádio, WC rádio, dielenské rádio a rádio v aute.

Rádio v aute je na tom asi najlepšie, často je spoločníkom, ktorému netreba odpovedať na otázky. Zapíname ho v pravý čas, keď nám chýba spoločnosť, ktorá drží bdelý stav vodiča. Ak rádio ruší, okamžite ho vypíname. V aute slúži rádio hlavne ako pozadie, keď sa pasažierom nechce rozprávať aj ako informácia o situácii na cestách. Občas príde k slovu aj CD prehrávač s obľúbeným hudobným žánrom alebo s vtipným rozprávaním. Dalo by sa povedať, že rádio je dobrý sluha, ale zlý pán. 

Sladké zemiaky

Konzumácia batátov je vraj dobrou prevenciou rakoviny, degeneratívnych očných chorôb, depresií a srdcovo-cievnych ochorení. Skoro by sa dalo povedať, že batáty sú na všetko. Nie na dve veci, ako sa hovorí, ale na všetko. Včera sme začali preventívne konzumovať túto zvláštnosť. Bol som v pomykove, či to mám jesť sladké, alebo si to môžem posoliť?

Čo by sa stalo, keby niekto tie sladké zemiaky geneticky upravil, aby neboli sladké? Boli by lepšie (a jedlé)? A vôbec, čo by bolo, keby bolo všetko inak? Občas sa podobné otázky na verejných fórach vyskytnú. Dokonca aj v knihe, ktorú práve čítam, sa vyskytla podobná otázka v školskom zadaní, že čo by bolo keby vyhral ten, čo prehral bitku? Na to sa kedysi odpovedalo: Keby pes ne..al, tak by ho roztrhlo.  

Zdá sa to byť celkom lákavé, meniť históriu. Fakty sa síce zmeniť nedajú, ale sem, tam niečo zamlčať, to sa dá. Tak, že sa "pozabudne" na niektoré okolnosti. Najprv len tak, čo by bolo keby bolo, alebo nebolo to, či ono. Históriu nemožno meniť, ale menia sa názory na ňu. Na jednej strane je to pochopiteľné, na druhej strane, hodnotiť dobu podľa iných okolností než aké boli, nie je pravdivé. Ide o ten koncept zmeny, či zamlčania okolností.

To, čo sa stalo, sa už nikdy nestane inak, ale aj to je hlúposť, lebo to, čo sa stane má voľné pole pôsobnosti a to je vlastne budúcnosť. Budúcnosť vieme meniť, vieme ju ovplyvniť. Východisko k budúcnosti je však vždy v minulosti. Historia magistra vitae, ako hovorí starý Cicero. Ak zabudneme na to, čo hovorí história (faktami a okolnosťami), riskujeme, že ju zažijeme rovnako ešte raz a možno s ťažšími dôsledkami.   

Túto hudbu mám rád

Pozdravujem túto reláciu Slovenského rozhlasu, je jedna z najlepších. Tiež si rád zaspomínam na hudbu, ktorú mám rád. Nechcel som dnes písať o hudbe v Slovenskom rozhlase, ale trochu naozaj zaspomínať, ktorú hudbu mám rád. Mal som v živote také obdobie, keď mi záležalo na vernosti reprodukcie hudby nazývanej hi-fi. V obývačke sme mali len 2x20 W súpravu s kvalitnými troj-pásmovými reproduktorovými sústavami vlastnej výroby, aby sme nerušili susedov. V každom prípade to boli zvláštne a pekné časy domáceho počúvania hudby.

Nerozlišovali sme, čo je "vážna" hudba a čo iný žáner. Zdrojom signálu bol obvykle dobrý gramofón, magnetofón B58 a tuner Tesla Hifi ST100. Nadchýnali sme sa kvalitnou reprodukciou tónov. Čas bol však neúprosný, reproduktorové sústavy sú rozobraté, magnetofón je nemoderný, aj kazeťáky sú "out". Namiesto tunera máme kuchynské rádio s CD prehrávačom a s kazeťákom (na zvyšok starých CC kaziet. Hudba z Youtube cez počítačové reproduktory už nie je to pravé hi-fi. 

Pre oživenie pamäti spomeniem zopár titulov LP platní (abecedne), od každého autora je uvedený len jeden titul:

Al Jarreau, Al Jarreau; Allan Caddy, Tribute to E. Humperdinck; Armstrong Louis, 20 golden hits;
Avdlevski A., Ukrajinský národný zbor; Bach, Motetá pre zmiešané hlasy; Bartošová Iveta, Iveta Bartošová;
Brabec Jiří a iní, Expres; Česká filharmonie,  Bedřich Smetana: Má vlast; Dream Express, Just Wanna Dance with You;
Drupi, Drupi; Ekseption, Ekseption 5; Elán, Hodina slovenčiny; Elton John, Love songs; Evergreeny, Naše evergreeny; Fermáta, Dunajská legenda; Filipová Lenka, Řeka života; Gombitová Marika, 99 zápaliek; Gott Karel, To vám byl dobrý rok; Gulda Friedrich, Beathoven; Hammel P., Cyrano z predmestia; Hegerová Hana, Recital 2; Christoff Boris, Bulharské a ruské religionské; Janú Petra, Exploduj; Karajan Herbert, von Johan Strauss; Kocianová Jana, Večná hra; Kochanský, Marián, My nič, my muzikanti; Kuhmo festival, Prokofiev, Čajkovský a ďalší; Les Swingle singers, Johan Sebastian Bach; Lipa Peter a iní, Gustav Offermann a jeho sólisti; Lučenič L., Bodliak na plavkách ; Macošková Mária, Ej hoj, také som ja dievča; Mahler Gustav, Adagio zo Symfonie č. 10; Malásek Jiří, Romantický klavír; Malokarpatská, Na slovenské svadbě; Marta Kubišová, Songy a balady; Melódie, Melódie strieborného plátna; Mládek Ivan, Dobrý den; Mlsna Milan, Strýco Marcin koštuje; Modern Talking, Modern Talking; Nagy Peter, Chráň svoje bláznovstvá; Ráž J., Elán 3; Rogers Kenny, Greatest hits; Semafor, Zavěste prosim; Singers Unlimited, Čtyři z nás; Slabák Jan, Veselé Vánoční hody; Smoljak, Svěrák,   Dobytí sev. pólu-Cimrman; SND činohra, Na skle maľované; Strauss Richard, Don Juan, sym. Poem, Op. 20 Suchý Jiří a ďalší; Šimek Miroslav, Kursy první pomoci; Štepka Stanislav, Jánošííík; Urbánková Naďa, 24 hodin s Naďou; Vágner Karel, Duhová víla a setkání; Valach Gustav, Rozprávky; Valovič Vladimír, Revival Jazz Band; Vávra Víť., Koncert bez plakátu; Verdi Giuseppe, Quatro pezzi sacri; Vobruba Josef, Opus club 02; Vondráčková Helena, Múzy; Voskovec-Verich, Klobouk ve křoví; Zagorová Hana, Bludička; Zbor mníchov, Gregoriánsky chorál; Zmožek Jiří, Na české svadbě 2; Žbirka Miroslav, Sezónne lásky;

Na gramofón sme mali aj množstvo aktuálnych singlov. Boli to nádherné časy, stoja za spomienku aspoň so starým zoznamom. Potom prišla éra CD platní, v novej digitálnej kvalite, bez charakteristického šumu a praskania pri prehrávaní z gramofónových platní. 

Najkrajšie obdobie prišlo, keď sme začali pravidelne navštevovať živé koncerty, najmä pod Pyramídou, ale aj v kostoloch a chrámoch. Nášmu vkusu vtedy dominovala organová hudba. Obdivovali sme slovenských, ale aj zahraničných interpretov na organových koncertoch v mestách:

Nitra, Bratislava, Kremnica, Banská Bystrica, Martin, Trnava, Horné Saliby, Galanta, Žilina, Kunešov 

Tomu sa hovorí, staré dobré časy...

Sčot

Nedávno bola v relácii Duel otázka, čo je to "sčot", po našom počítadlo. Počítadlo nie je počítač, ani kalkulačka, je to jednoduchý prípravok na malé počty. V podstate ide o detskú hračku, ktorú už asi nik neocení. V niektorých krajinách vraj vedia "sčot" používať k neuveriteľným počtárskym úlohám. Guličky počítadla sú v počítadle ako pamäťové bunky. Najjednoduchším počítadlom sú prsty na rukách. Tie majú k dispozícii deti, odkedy ich rodičia naučia ukázať, "Ukáž, koľko máš rokov?".

My sme v škole rýchlo prešli od prstov a počítadiel k počítaniu spamäti. Prsty nám spočiatku zakazovali. Dnes sa také memorovanie odmieta, ale fakt je, že stále viem "malú násobilku" použiť kdekoľvek, svedčí o tom, že to nebolo na škodu. Malá násobilka sa hodí (hodila sa) často aj v praktickom živote. Prvú kalkulačku som si kúpil kedysi dávno v Tuzexe. Nazbierali sa mi nejaké "bony" za devízy ušetrené na pracovnej ceste (v Poľsku), tak som sa jedného dňa postavil do radu pred bratislavským Tuzexom.

Kúpil som si za asi 80 bonov obyčajnú kalkulačku, ktorá vedela základné počtárske úkony a bol som z toho "šťastný". Nevydržala dlho, musel som ju reklamovať. Potom bola fajn, ale nakoniec skončila zabudovaná do zariadenia "čítač 100 MHz". Bolo to v časoch, keď ešte nebolo jednoduché zohnať vhodný displej.  Kalkulačka ako špeciálny displej riadený obvodmi čítača (vlastná konštrukcia):

   

Lenivosť

Fenomén lenivosti som si prvýkrát všimol v dávnych časoch, keď som čítal humoristicko-satirický časopis Roháč:  "Na gauči vzdychá, ležiac ako drevo, tak by som chcel robiť, ale sa mi nechce..."  

Toto motto sa mi tak zapáčilo, že mi ostalo vypálené v pamäti. Podobne ako niektoré básničky, či úryvky z literárnych textov, ktoré sme sa mali v škole naučiť naspamäť. Vďaka vtedajšej škole a učiteľom, vďaka za to, že nás naučili mnoho vecí, všeobecne nás vzdelali a aj nás naučili učiť sa. To nie je málo, vedieť v živote zbierať vedomosti, informácie, je viac ako všetko vedieť. Viď slová klasika, ktorý vedel, že nič nevie, ale vedel to pochopiť.  Dúfajme, že z našich školských čias sa na školách niečo zachovalo, že to všetko nenahradili reformy a reformy reforiem.

Trochu som odbočil od dnešnej témy, ktorú mi láskavo vnukla moja dcéra I. M. (Ima), nie preto, že by si myslela, že som lenivec (to dúfam), ale preto, že lenivosť je, okrem iného aj matkou pokroku. Spomeňte si na včerajšiu úvahu "o pokroku" a je jasné, že bez lenivosti by to ani nešlo. Ani vo vojenskej oblasti. Dnes sa vojakom, letcom, tankistom nechce sadať "do tankoch", lebo je to nebezpečné. Radšej sedia v teple a do vojny pošlú drony a diaľkovo riadené stroje. To je pokrok, už sa nemusíme zabíjať sami.

Ale inak, nemyslím si ani ja, že som lenivec, aj keď si ešte spomínam, ako ma teta naháňala s remeňom, keď som nechcel moržovať kukuricu. To sa v puberte stáva... Možno tak trochu patrím k "lenivcom", ktorí radi vymýšľajú rôzne "zlepšováky" pre uľahčenie práce. Keď je človek (chlapec) mladý, rád sníva o vynálezoch a zlepšovákoch, skrátka o veľkých veciach, ktoré ho čakajú. Potom príde realita a poteší ho každá maličkosť, čo sa podarí. Pokiaľ možno, každodenne. Vďaka za takú lenivosť, ktorá prináša ovocie. 

Nedeľa

Voľný deň, kostol, na výlety, alebo len jednoduchý relax s nohami na stole. Kedysi bola nedeľa jediným dňom bez práce. Ľudia sa vyobliekali do sviatočného, niekedy aj s kravatou. Dobrý obed to zaklincoval. Nebolo mäso každý deň. Pamätám si, že piatočný pôst sa dodržiaval, aj streda bola s múčnym jedlom. V sobotu bola múčna kaša (fučka) s opraženou cibuľkou. 

V nedeľu tradične vyprážané rezne so zemiakmi a v lete s uhorkovým, alebo rajčinovým šalátom. Vo výnimočných dňoch, keď sa urodili, boli v nedeľu pečené holuby s plnkou. Dnes už jedia pečené holúbätá hádam len v Austrálii. 

Na dedinskom dvore vždy behalo niekoľko kusov hydiny: sliepky, husi aj kačice. V zajačích klietkach bolo vždy niekoľko kusov pripravených na spestrenie našej stravy. Keď som bol malý, mali sme aj kozu. Kozie mlieko som nechcel piť, preto ma naši vždy oklamali, že je tá kávička z kravského mlieka. Hádam to nie je ani dnes vzácnosť, že deťom niečo nechutí. 

Na nové chute si človek musí zvyknúť. A niekedy aj zabudnúť. Na chuť materského mlieka si už naozaj nepamätám. Inak zjem všetko, odmietam len hríby z neznámeho zdroja.       

Dobrú chuť, ak ste ešte neobedovali (nevečerali, a pod.)